Este pred rokom som riešila situaciu ako si vyčleniť určitú čiastku penazi na svoje haby, ktoré som si pravidelne kupovala. Samozrejme radsej bez manželoveho vedomia, aby ho netrafil slak. Tento rok kupujem a platím vsetko len pre svoju malu. Este aj k 30-tke som si vypytala tlačiareň, len aby som jej mohla tlačiť nove ulohy🙈skromná som ja matka, co uz so mnou. Pravdou však je, ze som skor ušetrila pri mojich nákupných horuckach ako pri nej.

Vitaminy, kososove mlieko, bezlepkovy chlieb, múka,  bez caseinove yogurty a ine potraviny, edukačné hry a hracky, kurzy, navstevy lekárov, nafta... a to este nechodim na žiadne terapie, len co ju doma učím, takze som “časť” penazi ušetrila, ale stale  je toho pozehnano, co by bolo treba. Obcas ma napadne, ako by som riešila situaciu bez manžela. Žiaľ je v súčasnosti hlavný zdroj prijmu a bez neho by som jej nemohla kupovat toľké veci. Manželstvo po 5 rokoch naberá ine grady, sme viac utužení a pracujeme ako tím a tak to ma byt. Raz potiahne jeden raz druhy. Je to tak fajn, naozaj si neviem v súčasnej situácii predstavit rozvod a výchovu bez jeho pomoci. O tom aky vplyv by to malo na take male decka si neviem ani nechcem teraz predstavit.  Drzim palce vsetkym párom a manželom nech ich takéto skúšky posilnia a nie rozdelia. 

V kazdom pripade da sa kopec veci kupit lacnejsie cez bazar, aliexpres, vyrobiť si kopu veci doma,  ucit sa z internetu napr. ABA terapiu a pod. Budem vam postupne davat typy, videá,  ktoré pomohli mne alebo ušetrili par EUR.

Dnes bol fajn den. Malu mi konecne niekto vrátil a uz nemala dnes žiadne jedy🙏🥂 Maly však dovliekol ovcie kiahne, tak namiesto vyučovania som bola u pediatra. Moj normo syn samozrejme nezabudol zavijat ako pavián len co na neho doktor prehovoril, ale co je podstatne☝️Mala prestala pobehovať po ambulancii a postavila sa pred doktora kukala na neho, ze ho ocnym kontaktom mohla zrentgenovat a zacala solidárne simulovať plac aj ona😂 očný kontakt sa nam výrazne zlepšil, lebo ho vypliestala aj na sestričku, ked jej chcela otvárať suflik, doslova sa očami pytala: “co ty nato, mozem ti to tu rozhádzať?”

sranda bola dnes a urcite ma caka este minimalne 2 tyzdne, ked dostane kiahne aj ona🙈

"Krátko pred tým, ako mala Dominička tri roky, som si začala všímať, že veľa pije. Bolo to na jar, myslela som, že je jej len horúco. Veľa aj cikala, nemohli sme sa zbaviť  nočných plienok. Uvedomila som si tiež, že je viac unavená, zase začala po obede spať, nechcela chodiť von, hoci sme normálne bývali vonku celé dni. Zverila som sa s tým detskej lekárke počas trojročnej prehliadky," opisuje Ivana chvíľu, keď sa zoznámila s diabetom.

Cukrovka, ochorenie odborne nazývané diabetes mellitus, bola vždy všeobecne pokladaná za chorobu starých alebo obéznych ľudí, ktorí ochoreli v dôsledku zlej životosprávy. Takto ochorieť, či si cukrovku vypestovať, možno v prípade takzvaného druhého typu cukrovky. Diabetes prvého typu, na ktorý ochorejú i deti, a to čím ďalej, tým viac mladšieho veku, vzniká ako chyba autoimunitného systému - nehrá tu rolu ani štíhlosť, ani výživa dieťaťa, ani to, ako veľmi má dieťa rado sladké.

Pre mamičky, ktorých deti ochoreli na cukrovku, je podpora a výmena skúseností obzvlášť potrebná. Život s dieťaťom, ktorému je potrebné udržiavať hladinu inzulínu, je totiž náročný nielen na čas, ale hlavne na emócie mamičiek i detí. Deti choré na diabetes prvého typu si musia zvyknúť na pravidelný režim vo výžive, ale aj na pichanie injekcií inzulínu, ktoré je nutné podávať aj niekoľkokrát denne.

Prečo deti ochorejú na cukrovku?

    Detí s cukrovkou nielen že stále pribúda, ale navyše postihuje čím ďalej mladšie deti - predškolákov, batoľatá, ale často už aj dojčatá, čo je najviac alarmujúcou správou pre lekárov, ktorí sa týmto ochorením zaoberajú.

Prevažná väčšina týchto detí trpí cukrovkou prvého typu. Tá nemá nič spoločné s výživou ani s telesnou dispozíciou či s množstvom skonzumovaného cukru, na rozdiel od diabetu druhého typu, na ktorý ľudia ochorejú najčastejšie až v staršom veku či v dôsledku dlhodobo zlej životosprávy a s tým súvisiacej obezity.

Vďaka Lenke Mančíkovej zo stránky Zdravé pečenie už teraz vieme, ako sa časom môžeme doma dopracovať z múky a vody k nádhernému chrumkavému kváskovému chlebu ako od skutočného pekára (pozri sem).

Lenka Ti teraz v úplne novej časti seriálu Pečieme z kvásku na príklade receptu na makovú babku vysvetlí, ako funguje pečenie sladkého kváskového koláča. 

Okrem iného sa dozvieš:

- v čom sa líši príprava chleba od prípravy sladkého koláča,

- ako prebieha kysnutie a prečo cesto prekladať,

- kedy je cesto pripravené na pečenie,

Ak si sa ešte stále nerozhodla pre domáci kváskový chlieb, alebo hľadáš, ako ten svoj zlepšiť, je tu pre Teba ďalšia časť seriálu Pečieme z kvásku. Pozeráš sa v ňom priamo na ruky odborníčky!

Doteraz Ťa Lenka Mančíková naučila, ako kvások založiť a zabezpečiť, aby nezahynul. Teraz Ti ukáže, čo treba urobiť pred tým, než si zamiesiš cesto na chlieb.

Pozri si aj iné časti seriálu Pečieme z kvásku:

Pečieme z kvásku, časť 1.: Založenie kvásku

Pečieme z kvásku, časť 2.: Prikrmovanie kvásku

Pečieme z kvásku, časť 3.: Príprava rozkvasu (práve čítaš)

Už ste asi zaregistrovali spoluprácu medzi KetoDiet a herečkou Zuzanou Vačkovou a ja vám dnes prinášam rozhovor s touto veľmi sympatickou, charizmatickou a vždy dobre naladenou ženou.

Hviezda seriálu Panelák a Horná Dolná vám odtají svoj osvedčený recept na štíhlu líniu, prezradí, ktorému jedlu nikdy neodolá, a načrtne svoje najbližšie pracovné plány.

Vyzeráte jednoducho skvele! Aké ste mali leto?

Aké som mala leto? Veľmi aktívne. Počas celého leta som totiž pracovala na príprave nového predstavenia komédie s názvom Klimaktérium, ktorá je plná piesní a úžasného nadhľadu a vtipu štyroch zrelých žien, ktoré sa dokážu s humorom pozerať za odchádzajúcou mladosťou. Samozrejme som sa venovala aj dcérke, cestovali sme trochu po Európe, takže sme prešli okrem Bratislavy aj Paríž a Rím, bolo to veľmi krásne a podnetné. Obe tieto mestá sú nádherné, pritom však každé iné.

Navštívili ste teda Taliansko aj Francúzsko. Ktorá z týchto krajín je vám náturou bližšia?

Ktorá z týchto krajín je mi bližšia náturou? Francúzi majú v sebe trošku nostalgie, Taliani zasa temperament, neviem si vybrať. Myslím, že všade dobre, ale doma najlepšie.

Prevzate z webu "spuntik", myslim ze sa tam najde kazda  asponv jednom kusku....

Jedného dňa, keď moje deti budú dosť staré, aby pochopili logiku, podľa ktorej postupuje rodič, poviem im, ako mne povedala moja protivná mama: „Milovala som ťa dosť – na to, aby som sa mohla opýtať kam ideš, s kým a kedy sa vrátiš. Milovala som ťa dosť na to, aby som bola ticho a nechala ťa samého zistiť, že tvoj nový najlepší priateľ je podlízavec. Milovala som ťa dosť na to, aby som nad tebou stála dve hodiny, kým si upratoval izbu, čo inak normálne trvá 15 minút. Milovala som ťa dosť na to, aby som ti dovolila vidieť môj hnev, sklamanie a slzy v očiach. Deti musia vedieť, že ich rodičia nie sú dokonalí! Milovala som ťa dosť na to, aby som ťa donútila vziať zodpovednosť za svoje činy, aj keď trest bol taký krutý, že mi skoro zlomil srdce. Ale hlavne, milovala som ťa dosť na to, aby – som ti povedala NIE, aj keď som vedela, že ma za to budeš nenávidieť. To boli tie najťažšie boje zo všetkých.

Som rada, že som ich vyhrala, pretože na konci si vyhral aj ty. A jedného dňa, keď tvoje deti budú dosť staré na to, aby pochopili logiku rodiča, aj ty im toto porozprávaš.“

Tak čo, bola moja mama protivná? A tvoja? 

Lebo moja bola. Mali sme najprotivnejšiu mamu na celom svete! Kým iné deti mali na raňajky cukríky, my sme jedli vločky, vajcia a chlieb! Keď iní mali keksy a pepsi na obed, my sme mali sendvič.

Mama VŽDY musela vedieť, kde sme. Ako keby sme boli väzni vo väzení. Musela poznať našich priateľov a musela vedieť čo s nimi robíme. Keď sme povedali, že sa vrátime o hodinu, žiadala, aby sme boli doma o hodinu. Mohli sme prísť aj skôr, ale nikdy nie neskôr!

Cítiš sa vyčerpaná, trpíš častými bolesťami hlavy, zhoršil sa ti stav pleti a ani trávenie nie je žiadna sláva? Čo ak za tým nie je len PMS? Všetko to môže byť signálom, že tvoja imunita si vzala neplatené voľno, odmieta spolupracovať a nehovoriac o tom, že si znenazdajky nedokáže poradiť s niektorými potravinami. Ktoré potraviny patria najčastejšie do skupiny "problémové" a ako si poradiť?

V poslednej dobe sa stále viac hovorí o ochoreniach, súvisiacich s nežiaducimi reakciami na niektoré potraviny. Ide o potravinové alergie alebo intoleranciu napríklad na histamín, laktózu alebo lepok. Niekedy tieto poruchy trávenia spôsobujú iba mierny diskomfort, no inokedy môžu vážne ohroziť naše zdravie. Pozrime sa spoločne na to, aké sú medzi nimi rozdiely a ktorým potravinám sa treba radšej vyhnúť.

Alergia – tá, čo si dáva načas

Alergia nám dá o sebe vedieť skoro okamžite. Zjete oriešky a zrazu cítite, ako vám nepríjemne puchnú pery a na tele máte nepekný, červený výsev. Imunita vyhodnotila danú potravinu za „nepriateľa“ a pomocou IgE protilátok sa začal obranný mechanizmus ochrany, prudkým vylučovaním histamínu a mnohých ďalších látok, ktoré sú zodpovedné za prejav alergie. Alergia sa môže prejavovať rôzne, najčastejšie však pocitom svrbenia, žihľavkou, nádchou, slzením očí, zvracaním alebo hnačkou. V extrémnych prípadoch, až život ohrozujúcim anafylaktickým šokom. Medzi najčastejšie potenciálne alergény patria najmä arašidy a iné orechy, ryby a morské plody, zeler, jablká, sóju, pšenicu. U malých detí treba dávať pozor najmä na vaječný bielok a bielkovinu mliečneho pôvodu, teda mlieko.

Oneskorená IgG reakcia na potraviny – nenápadná a pomalá nepriateľka

Pri „klasickej“, okamžitej IgE potravinovej alergii, vieme okamžite, že máme s danou potravinou problém. Pri oneskorenej potravinovej reakcii je to oveľa zložitejšie. Neprejaví sa okamžite, ale až o niekoľko hodín, dní či dokonca až po pravidelnej konzumácii počas dlhšieho obdobia. Na rozdiel od potravinovej alergie, ide o zvýšenú priepustnosť čreva a následnú oneskorenú reakciu imunitného systému na problémovú potravinu. Oneskorená potravinová reakcia môže mať rôzne prejavy, od kožných ťažkostí až po bolesť hlavy, tráviace ťažkosti, pocit chronickej únavy, zápaly, gynekologické či dokonca až psychické problémy. Telom netolerovaných potravín môže byť naraz viacero. Najväčší problém je dlhodobé neliečenie a je potrebná  včasná kvalitná diagnostika, ktorá odhalí problémové potraviny. Pozor si treba dať najmä na najčastejšie netolerované potraviny ako sú mlieko, vajcia, obilniny, kvasnice, morské plody, orechy a strukoviny.

Dojčenie je tá najprirodzenejšia súčasť materstva. Vďaka dojčeniu dokážeme dieťa nasýtiť, upokojiť, pomáhame mu budovať imunitný systém, trávime s ním čas a budujeme to nezameniteľné puto medzi matkou a dieťaťom. 

Svetová zdravotnícka organizácia (alebo WHO, ak niekde uvidíte skratku)  odporúča výlučné dojčenie do 6 mesiacov a potom popri zavádzaní prvých príkrmov dojčenie do 2 rokov dieťatka alebo dlhšie podľa toho ako to matke a dieťaťu vyhovuje.

Ak správne chápem, a verím, že nie som jediná, slovo príkrm neznamená hlavné jedlo. Príkrm je niečo, čo dodávame ako niečo nové. Postupne k už existujúcemu. Žiadne postupne vylúčenie dojčenia a jeho plne nahradenie tuhou stravou v prvých 2 rokoch.
Samozrejme chápem, že je potrebné sledovať aj potreby matky a náročnosť dieťaťa a upravovať si to podľa svojho životného štýlu, tempa a komfortu. Na váš život a to čo Vám vyhovuje Vám nikto poučku nenapíše.

Každá z nás má v tomto smere nejaký príbeh. Ako začala s dojčením, ako v ňom pokračovala a ako skončila.

Ja jeden príbeh tiež mám

Prešli sme si zatnutými zubami počas prvých týždňov bolestivého prisávania (veta - dojčenie nemá bolieť, niekde robíte chybu, ma hádam bolela viac ako samotné dojčenie, lebo nikde sa nepíše, že dojčenie nebolí ale až potom čo prejde tých prvých pár dni/týždňov kým sa to s drobcom naučíte a natrénujete), samovoľne vytekajúcim mliekom a mapami na posteli, bezsennými nocami, upchatým mliekovodom, prechodenými skorými rannými hodinami po byte, odstrekovaním kamenných prsníkov aby sa dieťa dokázalo prisať, bolestivým nalievaním ak som sa zdržala niekde mimo dlhšie ako 2 hodiny, dojčením na futbalku, priečne, vztyčne, horizontálne, po ležiačky, po chodiačky a od kedy je malý dostatočne mobilný aj rôznymi akrobatickými polohami počnúc tou v stoji na hlave.

Tento mesiac som mala v pláne písať článok na ťažkú tému. Ale išlo mi to ťažko. Nechcem nikoho provokovať, ale chystáme sa na dovolenku. Som vďačná. Pociťujem šťastie. A tak by som chcela o tom.

Stretávam sa s mnohými ľuďmi. Mnohí z nich sa veľa sťažujú. Na prácu. Rodinu. Politickú situáciu. Zlé cesty. Priveľké teplo. Alebo naopak na obrovskú zimu. Nedostatok času. Málo peňazí. Veľa starostí.

Stretávam ľudí, ktorí sa stále za niečím ženú. Za upratanejším bytom. Za väčším domom. Lepšou pozíciou v práci. Vyšším zárobkom. Za „lepším“ vzťahom. Postavou, s ktorou by boli spokojní.

Títo ľudia majú z môjho pohľadu niečo spoločné. Niečo ako nespokojnosť. Vnútorný nepokoj.

Sťažovať sa je jednoduché. Zložitejšie je sa z tej zóny dostať. S niektorými vecami sa zmieriť a ten pokoj nájsť. Je predsa zbytočné mrhať energiou na niečo, čo nemôžem zmeniť. Veď je toľko skvelých vecí, na ktoré tú energiu môžeme použiť. A ak to zmeniť môžem, tak hurá do toho! Sťažovanie totižto nevedie nikam. Možno sa niekomu uľaví, ale vec sa nezmení. A navyše, frflanie nikomu naokolo náladu nezlepší.

Stále sa za niečím hnať je naopak extrémne náročné. Fyzicky aj psychicky. Pretože málokedy sa tam, kam chceme, aj dostaneme. Vždy bude niečo „viac“. Niečo nové. Ale čo ak to, čo máme, je už maximum toho, čo dokážeme dosiahnuť? Čo ak sa príliš zameriame na hypotetickú budúcnosť a našu skutočnú a krásnu prítomnosť si zabudneme uvedomiť?