Vo výchove sa často stretávajú emócie detí a rodičov, spôsobom „padla kosa na kameň“. Všeobecne sa viac hovorí o detských emóciách, čo však s tými rodičovskými?

Rady a odporúčania typu “byť pokojným, trpezlivým, empatickým rodičom…“ vám veľmi nepomôžu. Prečo? Slovnými radami svoje emócie nikdy nerozpustíte, nedostanete ich pod kontrolou. Iba ich v sebe potlačíte.

Predstavte si situácie:

• škola vám oznámi, že vaše dieťa šikanuje iných,
• vaša dcéra sa vracia domov neskoro v noci, možno pod vplyvom alkoholu,
• zistíte, že vaše dieťa má neprimerané kontakty na sociálnych sieťach,
• vaše dieťa chodí poza školu, klame,
• váš syn predáva drogy,
• vaše dieťa nosí zo školy poznámky alebo dostane päťku,
• vaše dieťa je vzdorovité, odmieta jesť, spať, robiť si poriadok,
• vaše dieťa nerešpektuje pravidlá,
• opakujú sa súrodenecké konflikty.

Ako zareagujete? Rýchlo a prudko, fyzickými trestami, nadávkami, krikom či plačom? Takto len hustne domáca atmosféra. Nie je isté, či sa emočnou búrkou “prečistí vzduch“. Výchovný problém sa týmto spôsobom nerieši, iba sa potláča a hľadá sa vinník.

Príbeh zo začiatku mojej znaleckej praxe vám možno pomôže zmeniť pohľad na niektoré situácie: Študenti si zorganizovali pomaturitné stretnutie v prírode. Bolo leto, prázdniny, vôbec sa im nechcelo ísť domov. Jedna študentka, poslušné a zodpovedné dievča, sľúbila matke, že sa domov vráti do 19:00. Spolužiaci sa však dovtedy neplánovali vrátiť, tak sa rozhodla odísť sama. Jej matka začala večer dcéru zháňať, obvolala všetkých spolužiakov, ktorí už boli doma, no neúspešne. Dievča našli o 3 dni zavraždené…

„Pozri, toto je pekné… Toto je zaujímavé… Toto je dôležité …Toto by si mal jesť, je to dobré a zdravé… Mal by si sa viac učiť, pretože… Takto by si sa mal správať aj ty… Mal by si sa viac kamarátiť s… Pôjdeš študovať tam, lebo…“

Verím, že snahou rodičov je vychovávať svoje deti čo najlepšie. Často však vychovávajú podľa svojich predstáv, využívajú vplyv, nátlak, porovnávanie, predkladajú vzory. Neskôr príde školská dochádzka s množstvom múdrych a potrebných informácií. Všetko ide z vonku do vnútra.

Zamýšľate sa nad otázkami: “Čo potrebuje naše dieťa? Čo sa mu páči? Kde sa cíti dobre? Čo ho baví? Čo robí s nadšením a radosťou?” Koľko priestoru dávate detským názorom, postojom, rozhodnutiam? Ako často usmerňujete, kontrolujete a porovnávate svoje dieťa?

Neskôr, v dospelosti môže vaše dieťa uvažovať takýmto spôsobom: „Kamarátka povedala, že sa mi hodí iný účes… Kamarát má také auto… Manžel tvrdí, že neviem… V móde sú tieto farby… V reklame chválili… Na internete som čítal… Vedci tvrdia…“.  Dôsledkom je informačný chaos, nerozhodnosť, neistota a následný stres. Prečo? Vaše dospelé dieťa sa naučilo počúvať to, čo ide zvonka a nevie počúvať svoj vnútorný hlas, svoju múdrosť a svoju intuíciu.

Každý z nás je výnimočný. A výnimočné je aj každé dieťa – má svoju osobnosť, svoje schopnosti a talent. Ak dieťa robí to, na čo má talent, robí to s radosťou, nadšením a s tvorivou energiou. Zamerať sa predovšetkým na silné stránky dieťaťa, na ich podporu a rozvoj by malo byť jedným z pilierov jeho výchovy. To znamená všímať si a rozvíjať najprv to, čo mu ide dobre a až potom riešiť to, čo mu nejde.

Ak dieťa stratí spojenie so svojimi túžbami, schopnosťami a talentom, tak zabudne, kým je. Postupne zistí, že ho nič nebaví, nemá chuť ani energiu robiť to, čo mu je vnucované. Necíti radosť ani nadšenie z toho, ako žije. Začne prežívať radosť z hmotných vecí, osláv a stimulujúcich látok, ktoré mu navodzujú umelú radosť.