Rischino je pomerne mladá slovenská značka ergonomických nosičov a šatiek na nosenie detí, ktorá si však aj počas relatívne krátkej doby svojho fungovania stihla vybudovať dobré meno a popularitu medzi nosiacimi rodičmi – ich veľkou výhodou je hlavne osobné poradenstvo, ktoré poskytujú zdarma a automaticky ku každému nosiču vo FCB skupine Nosíme v Rischino; podpora a poradenstvo ergonosenia v nosičoch a šatkách (ak máte akékoľvek otázky, nebojte sa opýtať tam), a tiež rozmiestnenie Rischino ambasádoriek po celom Slovensku, ktoré vám ochotne osobne pomôžu s nastavením nosiča či viazaním šatky.

Link tu: https://www.facebook.com/groups/995249480557211/?fref=ts

Šatky aj nosiče vyrábajú z certifikovanej biobavlny a celý proces výroby držia na Slovensku, čo považujem za ďalšie veľké plus. Nosič je certifikovaný. Citujem z ich oficiálnej stránky:

“Parametre našich nosičov sú navrhnuté na základe odborných doporučení a následných testov v spolupráci s odborníkmi z oblasti pediatrie, detskej ortopédie, pôrodníctva a neonatológie. Rischino je vyvinúté s veľkým dôrazom na všetky použité materiály. Väčsina komponentov a materiálov nosiča pochádza zo Slovenska a Česka, nosiče šijeme z našich šatiek, tjkaných a vyrábaných priamo na Slovensku, alebo v prípade nosičov z biobavlny, vrchná dizajnová látka pochádza od známých návrhárov z USA. Náš rodinný podnik vyrába ručne šité, módne ergonomické nosiče z certifikovanej BIOBAVLNY, spĺňajúce všetky požiadavky a normy na zdravé a bezpečné nosenie detí.

Naše šatky sme začali vyvíjať pred takmer tromi rokmi a celú dobu sme sa snažili dosiahnuť, aby celý proces výroby bol na Slovensku. Od prvotného spracovania česanej organickej bavlny, certifikovanej v každom bale zvlášť, jej farbenie ekologickými farbami s certifikátom pre deti, výrobu vlastným priadzí, tkanie samotnej šatky prebieha u nás, priamo na Slovensku. Každá šatka nesie v sebe symboliku Slovenska, pretože je to pravá Slovenka 🙂.

Zuzana a Richard”

Od ohlásenia veľaváženej návštevy ubehli dva dni a my sme ich strávili upratovaním. Vrag sa ubezpečoval o priebehu príprav sústavnými telefonátmi a dával inštrukcie typu: „Utrite prach aj za pianinom, Dragica je zvedavé žieňa!“ Tomi razantne odmietol s odôvodnením, že ak Broskynka nie je Herkulesova dcéra, klavír neodsunie a chuchvalce neuvidí. Lenivý Dalmatínec sa však predsa nevyhol pulírovaniu okien ani umývaniu dlážok. Aby pani všetečná nepovedala, aj záves do kuchyne som nový zohnala. 😀  

V ruskom obchode som kúpila polievku v pohári (rozriediš vodou, zohreješ a mmmm - ako od babičky 😀) a hlavné jedlo bola ryža s kuraťom. Šalát robil Tomi. O pečenie som sa ani nepokúšala, odbehla som do cukrárne a vybrala najdokonalejšie kúsky. Veď čo je na tom, ak nebude koláč domáci? Lenže vragove inštrukcie boli jasné: „Pekne to naservíruješ na tanieriky a že si ich nepiekla ty, nepriznáš, ani keby ťa mučili!“ Ale barba... „Nie. Nemusí každá návšteva vedieť, že máš obe ruky ľavé.“ (No počkaj, toto si vyžereš! 😀)

Keď bolo občerstvenie hotové, v obývačke som prestrela najzánovnejší obrus 😀, vytiahla slávnostný set, zapálila vonnú sviečku a čakali sme.  Na chrbte ma škrabkalo sťahovacie tielko, no vrag zavelil „obliecť sa čo najreprezentatívnejšie“, tak sa šunky museli potlačiť. Presne na obed párik zvonil pri dverách. Svokrík tam stál vystretý, sťaby zhltol pravítko a sladučkým hláskom nám predstavoval svoju vyvolenú.  Pani, vkusne navoňaná, pekne namaľovaná a s očividne drahými šperkami, ma chytila za ramená a pobozkala na každé líce, ako dobré balkánske obyčaje kážu. Mala nefejkový kostým z fajnového materiálu a mňa chytilo podozrenie, že čaro, ktoré na nej vrag vidí, spočíva v jej peňaženke.  Musela som sa usmiať, keď som si spomenula na jeho výhražné „...Boh vás zavaruj sa prerieknuť a povedať jej Broskyňa!“ 

Po krátkom uvítaní poprosila Tomicu, či by ju nemohol previesť našim príbytkom. A vtedy prišiel „jeho“ veľký okamih. Oteplúch na pánske prirodzenie, dávnejšie na Koníku vydražený a nikdy nepoužitý, sa nám mesiace povaľoval  po byte a čakal na svoj čas. Keď som nakazovala Tomimu, aby ho odložil z radiátora v chodbe, ani vo sne by mi nenapadlo, že ho uviaže pod čajovú poličku v kuchyni 😀  A tento detail, pri všetkom tom upratovaní, úplne unikol mojej pozornosti.  Dragicinej nie 😀 Visiaca rekvizita vyvolala záujem okamžite.  „Oh, aká zvláštna rukavička“ 😀 😀 😀 "Viete, to je vlastne chňapka..." (na veľmi dlhé tenké prsty a guľatý palec 😀). S trápnym pocitom som pratala hostí do obývačky 😀.

Vrag sa slávnostne prežehnal a pustili sme sa do polievky. Hoci by zvyčajne jeho decibely mľaskania mohli konkurovať koncertu metalovej kapely, teraz jedol ako pravý gentleman. Broskynka všetko chválila, no najviac bola unesená z koláčov. „Ste znamenitá pekárka!“ Ech, no ďakujem. Zapáčili sa jej aj malé oranžové šáločky z pravého porcelánu. Dostala som ich už dávno, no keďže som ich vyťahovala z krabičky raz za uhorský rok, stále žiarili novotou.  „Náááádhernýýý porcelán, pani domáca, veľmi vkusný. Určite vás stál majetok?“ Netuším, bol to svadobný dar." Tomi, ktorý bol dovtedy väčšinou ticho, ma zaskočil otázkou: „Vážne, nepamätám si, kto nám ich priniesol?“ "Vieš, to som dostala ešte k prvému sobášu..." (Keby mohol svokor pohľadom vraždiť, moje bezduché telo by sa v tom okamihu sklátilo ako po Avada Kedavre 😀).

Po kávičke a ďalšom chválení mojich pekárskych zručností si pani Dragica zatúžila pozrieť s nami nejaké domáce video, najlepšie zo svadby, tej najnovšej (ako nezabudla podotknúť 😀). Nech vraj vidí, ako vie Ivo tancovať. Žiaľ, takýto kúsok nevlastníme. „A prečo???“ Po pravde, prvý raz som mala, no videli sme ho všeho-všudy dvakrát a odvtedy zapadalo prachom. Keď som teda organizovala nevestovské repete, vyhodnotila som kameramana ako zbytočnosť. Nechcela som však týmto vysvetlením dráždiť v svokrovi driemajúceho Voldemorta, tak som len sucho skonštatovala, že ani sama neviem 😀