Nasadli sme do sanitky, ktorá mala vzadu jedno lehátko a dve sedačky... Predtým som ešte vypýtala od sanitara mobil a volala priateľovi, že už vyrážame.. Cestou sme si písali, odpisovala som na niekoľko zmeškaných správ, na ktoré som nemala čas tú hodinu, keď som mala telefón a chcela volať s priateľom a deťmi... Už som nebola taká pokojná, začínala som mať strach, kam idem, zase noví ľudia, veď na tej psychiatrii som si už zvykla, už som si s toho občas aj srandu urobila, že veď som medzi svojimi... To som ešte nemala poňatia čo ma čaká najbližšie dni a týždne... Aleš celú cestu nepovedal ani slovo... Znova bol taký ustrachaný, ako v prvý deň, keď prišiel..Chytila som ho za ruku, pozrel sa na mňa usmial a vedela som že cíti, že sme v tom spolu.. Mala som pocit, že ta cesta trvá nekonečne.. V tom som uvidela tabuľu s nápisom Psychiatrická nemocnica Pfilipa Pinela Pezinok.. Sme tu... Srdce mi búchalo, začala som sa potiť a začinala som sa neskutočne báť.. Vystúpili sme pri príjmacej budove kde sme si ešte zapálili na odvahu a vošli do veľkej priestrannej chodby,kde stál sbskár a smial sa na mne ako po chodbe naháňam zástrčku, aby som si nabila telefón... Nevedela som vtedy, že mi je to tak na dve veci... Ešte pri cigarete som sa rozprávala zo sanitárom, či nevie na ktoré oddelenie idem "ale neboj sa, pôjdete na ženské, to už bude otvorené, voľný pohyb, telefón" hovorím si, joj no to by bolo super "ved aha, tam sa nejaké paničky prechádzajú, už idú do bufetu" vzdychla som si "tak vám ďakujem, snáď to bude tak" bola som už v neskutočnom strese, niečo vo mne kričalo o pomoc.. Akási sestrička tam začala pobehovať, a pýtala sa či sme prišli na príjem, s Alešom sme prikývli a prvá som šla do kancelárie ja a potom Aleš.. Vtedy som ho videla na dlhú dobu posledný krát...

Bolo 17.6... bežné piatkové ráno.. Dobre, tak nebolo úplne bežné, 14 dní som nevidela svoje deti,bola som na psychiatrii, z ktorej ma mali previezť na liečenie do Pezinka...Ráno som si dala kávu, raňajky, ranné lieky.. A motala sa po chodbe, zbalila som sa ešte večer predtým... Boli tam aj dve staršie pani, ktoré som si veľmi obľúbila, veľmi mi dodávali odvahu, pekne sa somnou rozprávali, doslova som snich cítila lásku.. Sedeli sme spolu na chodbe rozprávali sa a čakala som, kedy sanitár zavelí, že odchádzame..Prvý odvoz do Pezinka bol ráno o 7 a potom sme boli na rade ja s Alešom o 9 tej... Ku podivu som bola celkom pokojná, oproti Alešovi , ten si to skoro 3krát rozmyslel, že nikam nejde,ubezpečovala som ho, že to zvládneme, že to dáme... Veď ja tam idem, a to ma doma čakajú dve deti, a kým nebudem ja v poriadku nebude nič v poriadku... Prebudil sa vo mne nejaký materinský inštinkt, objala som ho a cítila som aký veľký má strach,ale ja som bola stále pokojná ( myslím, že za to mohli dávky diazepanu).. "Pani W, pan Š poprosím ku dverám, o 5 minút odchádzame" ....  Sanitár mi vzal tašku a ku podivu sme veselo vykročili po schodoch dole ku sanitke,asi som sa tešila, že po 14tich dňoch idem na vzduch.. Vonku som ho ukecala, či si ešte nedáme jednu zdravotnú na vzduchu, našťastie aj sanitár aj šofér sanitky boli fajčiari.. Vychutnávala som si cigaretu, akoby som tušila, že je n dlhú dobu zase posledná na čerstvom vzduchu...

 V niektorý deň, tam priviezli chlapa, ktorý sa mi zdal povedomý.. Netuším ani kedy tam  niektorí tí ľudia  prichádzali, ale predpokladám, že v noci. Keď sme pekne pod rúškom diazepamu sladko odfukovali.. Moja spolubývajúca Jarka tak fantastický ( bez irónie) chrápala, že ma to dokázalo uspať ako babätka ten biely šum, či čo sa im to púšťa (nepoznala som to pri mojich).. No keď mal  ten povedomý týpek ( volajme ho Dano) návštevu, myslela som, že padnem na zadok. Veď tá pani je s mojej dediny! Sakra, musím sa skovať, aby ma nevidela a nerozprávala to po celej dedine... Potom som sa zháčila, veď haló, aj ona tu ma syna, ktorý sa dokonca pokúsil podrezať si žily, čo si myslím, že zrovna ja ju zaujímam. . Nejak mi to potom nedalo, a keď som sa neskôr s Danom rozprávala, zistili sme, že svet je naozaj malý...sme s jednej dediny, i keď on tu už niekoľko rokov nežije a jeho exmanželka pracuje vo firme kde aj ja...  Bol tam aj jeden chalan, ktorého meno si už ale nespomínam, ktorý  sa zas opitý povadil a pobil zo ženou..  Zdal sa milý, kecali sme pri kartách o živote, deťoch, vzťahoch, akože silno som mu dávala rady, akú literatúru si ma prečítať, čo má robiť, tvárila som sa ako veľmi vyrovnaná a dokonalá osoba. ( na psychiatrii, áno? To tak určite) Ja čo mám v živote pekný bordel, nevyzná sa sama v sebe sa tvári pomaly ako párový terapeut.. Ale bola som hlavne nejakým štýlom vyrovnaná stým, že zajtra odchádzam do Pezinka, dokonca aj Aleš ide somnou..  Pojdeme spolu, budeme tam spolu pojdeme spolu na prechádzku do areálu, do bufetu, už budem po detoxe, na otvorenom oddelení,  doktorka tvrdila, že ten nový primár tam priniesol dáky" nový vietor", vynovil to tam, je to tam super.. No, normálne som sa aj tešila .... To som netušila, ako veľmi ma ten nový vietor ofúkne... 

"Pani W piatok Vás prevezieme do Pezinka"  "Hm, dobre  ďakujem" silene som odpovedala doktorke, ktorá mi prišla oznámiť tento verdikt... Zmocnil sa ma pocit úzkosti, strachu, viem, že  na jediné, čo som sa zmohla bola jediná otázka, ktorú som im kládla každé jedno ráno  na vizite" a pustia ma na to synove prímanie ktoré ma 25teho?" myslím, že už som im aj musela s touto otázkou liezť na nervy, a keby sa pozriem do záznamov, je tam písaná každý deň...Bola som tam myslím ze už 12 dní, veci špinavé, žiadne hygienické potreby, netušila som čo vlastne tam potrebujem... V piatok ráno som mala odchádzať, je streda, potrebujem veci... Večer pred tým som sa našťastie dohodla zo susedou, aby mi na druhý deň zavolala na pevnú, hneď som ju  poprosila, aby mi išla nachystať veci, aby mi ich priateľ mohol priniesť ráno v štvrtok , keď pôjde do práce... Samozrejme nadšený nebol, že načo ju otravujem a čo hento a toto ani si už poriadne nespomínam, čo mu zase vadilo, veď som mu chcela ušetriť prácu, a hlavne som vedela, že mi zase prinesie niečo iné ako potrebujem...  Ako vtedy keď priniesol veci na oblečenie, ktoré som mu povedala, (viac menej) , ale spodné prádlo, to mi priniesol asi všetko najčipkovanejšie čo som mala doma... Už iba ta čipkovaná čierna sexi košieľka tam chýbala.. (Možno by mali aspoň trochu zmeny ked by pozerali tie kamery)  " priniesol som ti všetko čo som na tebe videl" no veď fajn, neboli sme na to pripravení... Nikto s nás toto nečakal... Pri ranných liekoch som hovorila personálu, že mi priateľ prinesie veci  a či by ho mohli na sekundu zdržať nech sa aspoň postískame... Bola tam neskutočne zlatá sestrička, s ktorou som mala aj predtým niektorý deň, večerný rozhovor, keď som urevaná priniesla telefón..  Vtedy ma povzbudila, podporila a to čo ma vtedy trápilo, bolo preč... Šla som si zapaliť, keď zrazu dobehla mladá praktikantka za mnou na wc, že mam ísť na lieky... Pozerám na ňu, že o čom točí veď pred chvíľou som ich vypila... "Máte ísť jednoducho do vyšetrovne"  v tom mi cvaklo, veď priniesol mi veci, a jasne aby nebol problém , takto to sestrička zlatá uhrala... Priateľ stal vo dverách, tiež ho otočila aby chvíľu počkal...  Kým veci prezeral sanitár, aby tam nebolo nič nepovolené, my sme sa objimali vo dverách.... Objímali sme sa tak, ako v ten prvý večer, keď mi dal pusu za zastávkou... V tom momente neexistovalo nič okolo nás .. Iba MY dvaja... 

1. " Vidím, že ste sa rozhodli ísť na liečenie, chválim a kam teda chcete ísť?Mám tu Veľké Zálužie, ale niesom si istá, či vás zoberú, kvôli poisťovni.. Potom Vám vieme odporučiť Pezinok, skúste si tam cez sociálnu sestru ísť zavolať ak sa rozhodnete ísť tam" niečo také mi splietala doktorka na vizite, mám pocit akoby na mňa hovorila iným jazykom... Jarka, moja spolubývajúca, ktorá ani neviem kedy prišla na moju izbu, mi vravela, že vraj tam je dobre ona tam bola 6 týždňov, boli tam aktivity, cvičiť sa dalo, že jej to pomohlo vtedy... To že tu bola znova za to, že pila som si vtedy vôbec neuvedomila. Na pevnú mi volal priateľ,aby som mu oznámila novinky.Mali sme dohodnuté časy, kedy som čakala pri telefóne, i keď občas zazvonil telefón zrovna, keď som si zašla zapáliť. Artur, ten zvláštny chalan čo tam bol, vkuse obsadzoval telefón, tým, že keď mu niekto volal iba sa ozval a odišiel od telefónu a nechal ho iba tak položený. On si pokračoval vo svojej divnej činnosti umývať stoly, stoličky, zárubne.. Potom šiel do sprchy a neviem či si zabudol oblečenie alebo to bol nejaký stav, ktorý som vtedy ešte nechápala zrazu začal behať po chodbe nahý, iba zakrytý rukami tam na prirodzení. Každopádne sme sa na tom veľmi zabávali, až do chvíle kedy pre neho prišli policajti a vzali ho vraj do Pezinka, pretože udajne nepil lieky ako mal... Bola som tam uz 10 dní... Aj som si celkom zvykla, cítila som sa fajn.. Ale, keďže som nejak doktorku nepochopila, nepodarilo sa mi vybaviť ten Pezinok, vraj mám prísť zajtra.. Na druhý deň mi zase doktorka povedala, že to vybaví ona a príde mi povedať, keď bude mať niečo nové... Samozrejme neprišla a ja som netušila čo bude nasledovať... Už som sa strácala v tom kto čo kedy ma riešiť, či to budú riešiť oni, či si to mam vybaviť sama, a vlastne ako, keď mobil majú oni... Všetci ostatní už pomaly boli poodvážaný do zariadení... Len ja som stále nevedela kedy... Dokonca aj Aleš sa rozhodol, že absolvuje liečenie....  Absolútne som netušila čo ma čaká ale podľa slov doktorky som sa nemala báť, a bola rada, že som sa tak rozhodla, priateľ bol tiež za, vraj ked mi to má pomôcť, nejaké dva, tri týždne to ešte vydržia... Bolo presne 11 dní čo som nevidela svoje deti... Netušila som vtedy, že tých dní bude ešte o dosť viac....

Dni tu plynuli celkom rýchlo... A vlastne aj stými ľuďmi sa tu dá aj rozprávať... Skamošila som sa aj stými mladými, dokonca aj s pani Vtipnou, ktorá mala tie dvojičky, ktoré jej stále nechceli ukázať a museli sme ju pri cigarete klamať, že určite zajtra.. Klaudia bola v mojom veku, mala dve malé dcéry a mala asi milión diagnóz, bola rozhodnutá isť do Žalúžia na liečenie, stále mi opakovala  aby som aj ja porozmýšľala o liečení... Z jedným pacientom Matejom si bola veľmi blízka... To bol čistý alkoholik, tiež sa chystal na liečenie... Ten bláznivý čo ho stále bolo počuť všade odišiel, no za dva dni sa vrátil, pretože sa zase chcel hodiť pod vlak... Bol tam taký mladý asi 18 ročný chlapec... Vyzeral strateno, osamelo a smutne... Aleš od 13tich mal problém s drogami... Báše to nedalo a prihovorila sa mu...  Bol také naše mládaťko... Nakoniec keď všetci po odchádzali domou, ci boli prevezený ďalej sme ostali len ja a Aleš... A ešte pani Vtipná a jej príbeh o dvojičkach... Nenávidela som, keď ju vzali na elektrošoky a ona potom neustále vykrikovala z izby... Bolo mi jej ľúto.. Bolo mi ľúto aj Aleša... Mal strach, chcel ísť domou a to som chcela aj ja... Stále žiadne liečenie, ja problém jednoducho nemám... Veď aj ten starý zdravotný brat či čo to bol sa na mňa vždy usmial, keď som pri liekoch vyplazovala na neho jazyk a smial sa, že ho mam ako poriadna gazdiná... Na to, na akom oddelení pracovali boli všetci milí a láskavý ... V jedno poobedie po tej komunite som mala individuálne posedenie zo psychologičkou, vravím si, no konečne sa niečo deje, pokecám sňou, odporučí nejaké lieky a budem vedieť prečo mi tak hrablo..Veď potom pojdem  svojej psychológičke, psychiatričke aby mi dvihla lieky na depresiu a bude všetko ok...  "Pani W. aký máte problém, čo sa stalo?" A tak som znova začala rozprávať.. " Viete, chodila som aj psychologičke, ktorá mi odporučila psychiatričku, pretože som bola neustále nervózna, mala výkyvy nálad, bolo toho na mňa veľa... Mala som lieky escitalopram a ešte večer tiapridal, pretože keď sme sa rozišli s priateľom som bola na dne a pila som po večeroch " ale prestala som,lebo som mala operáciu a teraz posledné dva, tri mesiace si proste občas dám...." A neuvažovali ste ísť na liečenie? "  sakra, zase to liečenie..." No, to určite nie, veď to je na 3 mesiace, a to ja si nemôžem dovoliť, mám doma deti, do práce musim ísť"... " viete pani W. ale tam nemusíte byť 3 mesiace, to záleží na Vás,viete deti Vás potrebujú, a keď vy nebudete v poriadku, nebude nič v poriadku, dáte sa dam dokopy, sú tam sedenia,terapie, kde zistíte aký je problém, a môžete hocikedy odísť " pozerala som na ňu a znova som začala plakať... Sakra, zase plačem... Veď už som sa cítila tak dobre o pár dni môžem ist domou...  Neviem čo sa vtedy stalo, ale prikývla som..." Dobre, tak ja to liečenie skúsim " veď ako hovorí môj sedemročný syn" za skúšku nič nedáš "...

Psychologička si niečo zapísala, pozrela sa na mňa, usmiala  sa anjelským úsmevom a povedala" pani W.  som rada, že ste sa takto rozhodla, držím Vám palce "... 

Vôbec sem nepatrím... TÍ ľudia sú tu úplní blázni... Stará pani, ktorá si myslí, že v 59tich  porodila dvojičky... Dievčina, ktorá má panické záchvaty.. Chalan, ktorý fetuje a chcel skočiť pod vlak, lebo sa pohádal s frajerkou... Dievčina, ktorá je aj vcelku sympatická, má schyzofréniu... Čo tu sakra robím ja?? Normálna pracujúca matka dvoch deti, s partnerom, starám sa ešte aj o chorú matku,ktorá je ako ďalšie dieťa .. Proste som to len raz prehnala s chlastom, preplo mi, psychicky som sa zrútila, vyhorela som... To sa jednoducho stáva.. Veď čo sa čudujú, všetko musím robiť ja, riešiť ja a ešte su aj stále nespokojný.... Snáď sa doma konečne spamätajú...Len čo tá hanba, keď sa to rozkríkne... A oni sa ma tu každé ráno pýtajú ako sa mám... No asi ako, keď som tu medzi bláznami..??!! . "Dobré ráno,  ako sa máte? Potenie? Triaška? vystrite ruky pred seba"  toto bolo snáď každé ráno na vizite..Snáď si nemyslia, že mam problém s alkoholom? (Ja nemám problém...) Potom raňajky, po raňajkách na lieky pekne do radu, zobrať si za hrsť liekov, vyplaziť jazyk, či som ich vypila.. Urobila som si  kávu, sedela na wc a fajčila jednu od druhej a dúfala, že si ma nikto nebude všímať... Mať plášť Haryho Potera bola vtedy moja najväčšia túžba... Byť neviditeľná... S nikým nič, a len to tu nejak vydržať... O 10 tej sa konala akási povinná komunita v jedálni... Všetci sme si tam posadali, prišla nejaká pani psychologička a začala sa akože o nás zaujímať, aby sme niečo o sebe povedali... "Chystáte sa aj na liečenie, po detoxe?" pýta sa ma panička.. "Určite nie, pobudnem tu 10 dní a idem domou, čakajú ma dve deti doma, v práci ma potrebujú," odpovedám... " Mali by ste nad tým popremýšľať"... Hm, to určite pomyslela som si, ty mi tak budeš rozprávať, sa pozri okolo mňa... Ja som v pohode.. Bola to najdlhšia hodina v mojom živote... Chcelo to pred obedom ďalšiu kávu, rýchlo kým neschovajú konvicu, (aby sa vraj niekto neobesil na kábli...) Po obede bolo zase ďalšie sedenie, kde sa zase čítal úryvok s nejakej knihy, že vraj slepačia polievka pre dušu, mali sme sa k tomu vyjadriť ako to chápeme.... Pripadala som si fakt divno, a naozaj som nechápala zmysel celej tejto saškarne.. Vlastne celé dni len pijem kávu, fajčim, idem na lieky alebo spím... Na izbe som mala telku kde bol netflix, aká paráda, aspoň takto zabijem čas, keď práve nefajčím alebo nespím.. .  A spolubývajúca bola staršia pani, ktorá sa väčšinou  motala dakde po chodbe,jedine kedy som ju počula alebo videla bolo ráno o 5 tej, keď začala buchotať a šuchotať, pretože mala akési vývody po operácií obličiek a fakt som netušila čo robí na psychiatrii.... Ale údajne mala strach s ďalšej operacie, ktorá ju čakala..Celá bola divná a roztrúsená a každopádne ma dosť štvala s tým šuchotaním, a ešte ma aj oslovovala úplne iným menom ako som jej povedala... No nechala som to tak, veď vydržím tých 10 dní a idem domou a všetko bude v poriadku, s nikým tu nič nechcem mať, najlepšie by bolo tu tie dni prespať alebo byť neviditeľná .. Výhodou bolo, že na chodbe bol telefón na ktorý nám mohli volať,keďže mobil sme mali povolený iba večer od 18:30- 19:30 kedy čakali v rade ako za čias komunizmu na banány....

"Odkedy pijete?.. Koľko pijete? Máte samovražedné myšlienky.? Je to prvý krát, čo ste si chcela ublížiť? Máte deti? Rodinný stav? Užila ste aj nejaké lieky? " a ďalších niekoľko otázok, ktoré si už ani nepamätam.. Najdôležitejšie bolo odkedy to začalo... Teraz viem, že toto celé začalo už v mojich nejakých 15 tich, ale to som pochopila až neskôr...

" Minulý rok, keď sa somnou rozišiel priateľ som zapíjala žiaľ... Ale už sme spolu znova a nejaké posledné dva, tri mesiace pijem skoro každý deň, večer ked prídem domou... Problém je, že si kupujem ploskačku, ktorú  si schovávam a nalievam si tajne do malinovky, do džúsu, do čaju... Nie veľa, ale proste myslím na to už od rána, kedy budem doma a nalejem si..." počúvala som samú seba a zdalo sa mi akoby som to nebola ja, ktorá hovorí tieto veci... Ale veď nieje to az také hrozné..Ubezpečovala som sa... Veď nechodím opitá, nespím opitá niekde pod mostom, ani sa netrasiem ráno keď vstanem... Proste len som mala náročný deň, tak som si dala za jeden, dva do džúsu na uvoľnenie.. Svet bol gombička, problémy neexistovali, alebo neboli také akútne aby som ich musela riešiť dnes, keď mi je tak fajn... Jediné čo mi prekážalo 

v mojom zauživanom zvyku  bol môj frajer, s ktorým sme sa k sebe vrátili, aj sa nasťahoval naspäť... a vlastne ešte moja matka, ktorá musí každých 10 minút na mňa vykrikovať ked si sedím konečne po celom dni a "odychujem"... Lebo proste ona má potrebu vykrikovať s okna, že sa decká naháňajú.... Doprdele, hádam nemám právo na polhodinku kľudu?... Bola som 13 hodín v práci, nakúpila som jej všetko co chcela, nemôže ma naozaj chvíľu nechať tak?!.... Hm.. dám si ešte  trošku... Veď to bol ťažký deň dnes.... Zase ďalší, ako dni predtým boli náročné ...  Veď ten moj drahý furt ma nejaké aktivity, a ja musím chodiť do práce, potom decká doma, upratovať, a ešte byť aj dobre naladená , nemám absolútne na nič čas a on si dôjde domou a buď leží, alebo hrá šípky alebo neni doma... A keď aj dnes nič vlastne neurobil, aj tak som už bola nahnevaná.... A keď mladý pán sa dovalil domou konečne po tréningu hneď som sa do neho pustila, lebo mi nedal pusu hneď ako prišiel... A vlastne som mala zase dôvod si dať ešte jeden.... Ale, aj tak sem vlastne nepatrím, je to len také vyhorenie, to sa proste občas stáva ... 

Sedela som oproti doktorke, ktorá bola o polovicu odo mňa menšia, chudšia a určite aj mladšia... Kládla mi neuveriteľne množstvo otázok a na polovicu som v tom momente jednoducho nevedela odpovedať, stále som len plakala.. Pozerala som do zeme a plakala, cítila som neskutočnú  hanbu... Lebo veď kto by to čakal, že  tam bude robiť človek, ktorý býva v tej istej dedine, a ešte aj neďaleko mňa... Myslela som len na tú hanbu čo teraz bude, čo sa bude rozprávať a prestala som vnímať čo mi hovorí doktorka... Počúvala som či tam ten od nás náhodou vedľa nehovorí o mne... Znova zopakovala otázku a ja som sa na ňu pozrela... "koľko už takto pijete a kedy to začalo?"  doprdele, myslela som si, teraz jej mam rozprávať aký mam dojebaný život, čo ju to zaujíma, nech mi proste dá nejakú infúziu, nechajú ma tu kým sa neukludním a bude dobre... No nebolo, musela som jej porozprávať skoro všetko... Pekne od začiatku, a vysvetliť prečo som si chcela niečo urobiť... Hm, to keby som vedela tu nesedím... Asi po hodine si konečne dala pokoj s otázkami asi videla, že už mam toho dosť a poslala ma vedľa...Tam ma zrazu začali celu prezerať, zapisovať čo mám u seba, musela som vytriasť celú kabelku, dať dole hodinky, odovzdať náramky, mobil... Jedine čo mi nechali bol zapaľovač a cigarety... Chvalabohu, už by som si aj zapálila veru... "tuto modrinu máte s čoho?"  akú modrinu do frasa? "musíme to zapísať, je dosť veľká, že ste s ňou už prišla" na pravej ruke som mala modrinu vo veľkosti pomaranča s krásnym oškretím, absolútne som netušila kedy a kde som si to urobila... Konečne mi ukázali kde mam izbu a kde môžem ísť fajčiť.... Na malom nechutnom smradľavom dámskom wcku bol popolník... Konečne!!!  Sadla som si tam, zapálila a pozrela sa do ľava nad dvere... kamera... zas a znova som sa rozrevala... Kurva, čo sa to deje.... Pozbierala som sa a išla som do svojej izby, nepamätám si už číslo izby, ale boli tam tri postele... Ta v rohu na pravo bola moja... Ľahla som si, schúlila sa pod paplón a pokračovala v plači.. Cítila som, že ta posteľ je teraz moje bezpečné miesto... Nad dverami bola kamera, takže áno, bola som v bezpečí... Chcela som ostať v tej posteli dokým "to" neprejde... Rozpamätávala som sa, čo mi vlastne hovorila tá mladá doktorka... " necháme Vás tu na detox asi na 10 dní , nasadime lieky"...  a plakala a plakala.....

"Ty to nechápeš! Ty mňa nechápeš! Ja už nevládzem takto žiť!... Ja potajme pijem!!.." Dodnes neviem čo sa stalo a ako tieto slová zo mňa vyšli, ale bol to začiatok všetkého... Neveriacky na mňa pozeral, a pýtal sa či to myslím vážne... Prikývla som a nekontrolovateľne som sa rozplakala... "prosím, pomôžmi, ja to takto nechcem!"... Stále nechápal, čo som mu povedala, krútil hlavou, začal zmätene pobehovať po záhrade a posielal ma, aby som sa šla vyspať a potom sa porozprávame... " ale ja nechcem spať, chcem to riešiť, prosím urob niečo" volala som o pomoc a plakala... Stále to nechápal... Ešte dnes vidím tú zúfalosť v jeho očiach... A ja som plakala, citila som absolútnu bezmocnosť, strach, chcela som zomrieť... Naozaj som chcela zomrieť, len som nevedela ako... Na tapete mi svietila fotka mojich detí a ja som chcela umrieť, pretože to nezvládam... Milujem ich a mala som pocit že bezo mňa im bude lepšie... No niečo, čo neviem opísať mi bránilo  urobiť to šialenstvo... Plakala som a cítila som že nevládzem... Vtom prišiel a znova sa ma opýtal,či to myslím vážne... " prepáč mi to, prosím, zlyhala som, nevládzem, prosím urob niečo"... Počula som už iba ako s niekým telefónuje... Okolo mňa bola hmla.. V tom ma objíma a vraví mi, že to zvládneme aby som si zobrala veci a šla do auta... Neviem ako som si vzala kabelku, doklady a išla.. Nepamätám si či som sa rozlúčila s deťmi alebo nie... Len som chcela byť preč, stále som chcela umrieť, myslím, že v teň deň 4.6. som okúsila ako chutí dno...  Vonku ma zastavila suseda, neverila, nechápala, čo sa deje... Viem, že som ju objala a prosila o odpustenie že som všetko zničila, že som snahu ktorú mala mi pomôcť dať sa psychicky dokopy zničila a išla si tým svojim smerom... Lebo veď ja najlepšie viem všetko.... Celú cestu do nemocnice  mam zahmlenú... Pamätám si len na ticho a môj plač... Len na to, že som zrazu nemohla dýchať , bolo mi zle, a cítila som neuveriteľný strach... Znova si pamätám ako som tam nekontrolovateľne plakala a lapala po dychu... Myslela som si že to je môj koniec...  "stiahnite si nohavice, pichnem Vám injekciu, a vy ju musíte odviezť inam, tu takéto prípady neriešime, odporúčam psychiatriu ak sa bojíte, že by si niečo urobila"...  Slovo psychiatria mi znelo celú cestu v ušiach, ale konečne som sa už mohla nadýchnuť... Stáli sme pred vchodom na psychiatriu... V hlave sa mi vynorilo ako som  tri dni pred týmto všetkým, stála pred tým istým vchodom a zo strachom som sa  šla  objednať na mamologickú ambulanciu , ktorá bola o poschodie nižšie, a veľmi akože vtipná si robila srandu "že aha psychiatria, môžem ísť"...  ON sa ma ešte spýtal, že ktovie čo by som tam ja robila, to že berem tabletky na ukludnenie nič neznamená....  A zrazu zvonil na psychiatrii...  A ja som tam sedela a znova plakala... Nepamätám si čo hovoril doktorke ktorá vyšla.. Len zrazu sa ma opýtala, či som pila a som ochotná fúkať... Uslzená som prikývla... Potom mu niečo vysvetľovala, a medzi to sa ma stále niečo pýtala, začínala ma hnevať, preboha veď nech mi pomôžu a nepýta sa ma stále niečo....  A vtom prišla otázka " chcete aby sme Vás hospitalizovali? Lebo tým, že ste opitá by sme nemali, ale ak sa bojíte, že by ste si niečo urobila, necháme Vás tu"  len som prikývla... Mala som naozaj strach... Chcela som aj umrieť, ale chcela som aj žiť... Chcela som byť šťastná ale nechápala som prečo to nejde.... Ešte sme sa naposledy objali a vstupila som dnu....  Zatvorili a zamkli dvere a ja som stála na chodbe na psychiatrii....  

Představa většiny lidí o matkách, které se rozhodly dát dítě do adopce, není příliš přívětivá. "Musí to být ženy, které nejsou schopny mateřského citu. Kdyby byly, určitě by se o své děti postaraly. No, možná ve výjimečných případech mohlo jít o velmi mladou matku a celá rodina se shodla, že bude lepší, když dostuduje, a o dítě se postarají adoptivní rodiče."

Jaká je pravda? Pojďme se hlouběji podívat na příběhy žen, jejichž děti vyrůstají v adopci. V České republice není žádný výzkum, který by se tomuto tématu věnoval. Existují výzkumy z jiných zemí, které potvrzují naše české zkušenosti. Obecně platí, že právě biologické matky jsou nejméně sledovanou skupinou v triádě adopce (dítě - adoptivní rodiče - biologičtí rodiče).  

Následující řádky tedy opírám o zkušenosti svoje ( tj. autorky tohoto článku Petry Pávkové) i mnoha dalších kolegů. Od roku 2005 průběžně pomáhám dospělým adoptovaným v bezpečném a smysluplném propojení s biologickými rodiči, nejčastěji s matkami. V posledních letech přibývají i adoptivní rodiče, kteří vychovávají ještě nezletilé děti a potřebují s kontaktem pomoc. V rámci této práce se vždy, než uděláme jakýkoliv další krok (výměna dopisů, fotografií, informací), nejprve setkám s biologickou matkou. Vysvětluji, proč ji kontaktuji a proč jsou informace, případně i setkání, důležité pro adoptované. Zároveň zjišťuji, jaký byl důvod jejího rozhodnutí pro adopci, jakou měla podporu rodiny, partnera, jak se v těhotenství cítila a jaké měla sama dětství.

Tiež to máte rovnako? U mňa bývali utorky skrátka ,,ťažké ". Tešila som sa už na večer, na koniec dňa. Utorky mali v sebe negatívny náboj.  

Nie je to až tak samotným dňom ako tým, čo si v sebe nosíme a ako reagujeme na ľudí, ktorí nemajú svoj deň.   Ak aj vy zažívate takéto opakovania, cykly, vedzte, že niečo vo vašom vnútri čaká na vyliečenie. 

Samotné negatívne postoje sú príčinou nespokojnosti živote. A potom sa cítime zacyklene.  Často to máme takto preto, že niečo čaká, kým to uzatvoríme. Tlačí na nás niečo nové, čo máme privítať a my sa lipnutim na starom sami blokujeme. Je to poznané, zabehnuté, relatívne fungujúce. Ťažko sa to upusta. Ťažko si ale tak zaistíme šťastie. 

  Keď budete cítiť najbližšie hnev, smútok alebo zúfalstvo, spýtajte sa samých seba, čo musíte vypustiť preč. Čo už nepotrebujete. Zoberte si do ruky daný predmet alebo sa pozrite z diaľky na určitú situáciu a podakujte sa im za všetko, čo ste sa vďaka nim naučili.  

Pocítite úľavu.

Pre viac inšpiratívnych odkazov do života mrk TU ;)

Okolo používania aviváží koluje nespočet mýtov. Mnoho ľudí si dokonca myslí, že aviváž slúži len na prevoňanie bielizne. To však nie je celkom pravda. Okrem vône aviváž tkaniny aj zmäkčí, zbaví ich elektrostatického náboja a tiež chráni vlákna a to dokonca aj pred ľahkým znečistením. A mýtom je aj to, že používanie aviváže ničí vašu práčku. Avšak každá aviváž by sa mala používať presne podľa odporúčaní výrobcu. 

A jej použitia sa nemusia vzdávať ani ľudia s citlivou pokožkou či novopečení rodičia. Naopak, mnoho rodičov väčších detí si presne spomína na bábätkovskú vôňu maličkých košieľok, ktorá sa nezmazateľne vryla do ich spomienok. Veď práve jemná detská pokožka si zaslúži nielen nežné dotyky, ale aj jemné oblečenie, ktoré pokožku nedráždi. 

Správne zvolená aviváž vhodná pre deti aj pre dospelých s citlivou pokožkou môže byť teda cestou k prevoňanej a jemnej bielizni.

Čo budeme testovať

Aviváž Silan Sensitive⁵¹ pomáha predchádzať podráždeniu pokožky vďaka svojmu zloženiu. Po použití aviváže pri praní budete mať bielizeň krásne hebkú na dotyk, jemnú a prevoňanú nedráždivou príjemnou vôňou. Aviváž Silan Sensitive je dermatologicky testovaná a odporúča sa pre ľudí s citlivou pokožkou aj sklonom k dermatitídam. Silan Sensitive odporúča Európske centrum pre výskum alergií a je overená dermatológmi.

Silan aviváž je vhodná ideálna pre citlivú detskú pokožku aj alergikov, keďže je vďaka  šetrnému zloženiu hypoalergénna. 

Niekedy tie strašidelne vyzerajúce veci či udalosti ukrývajú v sebe klenoty. Aby sa chránili, vyzerajú udpudzujúco. Ako keď zo škaredého kačiatka vyrastie krásna labuť. Platí, že čo nás desí, nás núti sa voči tomu postaviť. Utrpením sa naše srdcia otvárajú. Približujeme sa tak k tomu, čo nám ukazuje, čím v skutočnosti sme. Musíme byť otvorení tomu. 

Každý máme podiel na tvorbe celku. Aj keď sa nám môže zdať naša vlastná existencia zanedbateľná, bez našej maličkosti by sa v budúcnosti neudialo nič, čo sa ešte len stane. Sme spoluzodpovední za všetko, čo s aokolo nás deje. Žneme úrodu, ktorú sme zasiali. To, čo dávame (aj v myšlienkach), dostávame naspäť rôznymi cestami. Kto sa iba prizera na nešťastie, znásobuje ho svojou nečinnosťou. Ochudobnuje sám seba. Život môžeme poznať iba z prvej ruky - vlastnou skúsenosťou. 

Prijmime vo svojich životoch fakt, že sme tvorcovia. Tvoríme, aj keď nič nerobíme. Už aj to je ovplyvňovanie. Nevyvijame tlak, nevytvarame, nemáme na nikoho a na nič dopad, nie sme inšpiráciou. Aj to je v istom zmysle dosiahnutie cieľa. Môžeme začať kedykoľvek. Každý deň sa nám otvárajú nové možnosti pre naplnenie zámerov. Sám život nás zavedie na šťastné cesty. 

Viac pozitívnych odkazov na každý deň nájdeš tu 😊👍

Keď som videla, že je možnosť testovať CEWE FOTOKNIHU, vedela som, že to musím skúsiť 🙂 správa, ktorá mi prišla s tým, že som bola vybratá, ma vážne prekvapila, a teda hlavne potešila.. Milujem fotoknihy, ich čaro som objavila ešte v roku 2009, keď sa nám narodil náš prvý syn, od jeho narodenia máme doma 11 fotokníh, od CEWE sme ešte nemali... 

Keďže som už mala fotoknihy od viacerých výrobcov, vedela som ako na výrobu fotoknihy. Rozhodla som sa, že urobím fotoknihu z fotiek z roku 2021. Základom je mať vybraté fotky, ktoré chcete vo fotoknihe mať, to mi dalo najviac práce... Fotky si ukladám do notebooku po mesiacoch, pri ich výbere som si zaspomínala na náš minulý rok... vybrala som si 959 fotografií... Keďže som si chcela uložiť podľa seba, tak som ani automatický program neskúšala. Viem, že je tu táto možnosť, ale fotky som chcela ešte pretriediť, pretože  som vedela, že ich je veľa.

Ako ďalší krok som si stiahla CEWE program do notebooku, ale aj do telefónu, najskôr som plánovala urobiť fotoknihu na telefóne, ale keďže väčšinu fotiek mám v notebooku, tak som sa do toho pustila na ňom. Ako prvé musím vyzdvihnúť , že si môžete vybrať z viacerých druhov fotopapiera, rôznych veľkostí fotokníh, a tiež rôznych počtov strán vo fotoknihe.  Moja voľba bola CEWE FOTOKNIHA veľká tvrdá väzba. S CEWE programom sa mi pracovalo veľmi dobre, je prehľadne urobený. Ďalšia dobrá vec je že si môžete ku fotkám dať rôzne texty, ja som si tam popísala miesta kde sme boli. Super sú aj rôzne kliparty a množstvo rámčekov.  Keď budete fotoknihu vyrábať nezabudnite si svoju rozpracovanú knihu ukladať. Mne sa pred dokončením fotoknihy stala nemilá vec, môj syn si vedľa notebooku postavil otvorenú fľašu s vodou, a podarilo sa mu tú vodu vyliať na klávesnicu, som myslela, že je po notebooku, aj po fotkách, našťastie stačilo keď som notebook otočila a voda vytiekla, keď som ho dala späť  bola čierna obrazovka, ale rozdýchal to.... Po tomto som si hneď fotky aj uloženú fotoknihu stiahla na SD kartu, keby sa ešte niečo udialo... Fotoknihu som dorobila večer, a hneď ju aj odoslala. Čo sa mi podarilo až na tretí krát, neviem kde bola chyba, ale prvé dva razy mi to vypísalo chybu, že to nejde odoslať, tretí krát som dala posielať a odišla spať, ráno ma čakalo prekvapenie a to také že fotokniha je odoslaná. Neviem kde bola tie prvé dva razy chyba, ale tipujem že za to mohol náš internet, niekedy sa rozhodne, že proste nejde.

CEWE fotoknihu som si dala poslať na predajňu, keďže tam bola aj taká možnosť, a doručenie na predajňu je zadarmo, prečo to nevyužiť 🙂  Veľmi sa mi páčila rýchlosť vytvorenia, fotoknihu som si bola vyzdvihnúť na 6 deň od odoslania objednávky.

CEWE fotokniha bola zabalená v obálke z kartónu, a ešte vo fólii. Farby sú krásne, najviac som sa bála, ako bude vyzerať obal fotoknihy, či nebude rozmazaný, pretože na notebooku, mi to ukazovalo ako keby trošku fotku rozmazanú, ale keď som prvú stránku videla, bola som nadšená, fotka krásna... vo vnútri boli fotky tiež sýte, presne ako na notebooku.. 

Za mňa CEWE fotoknihu určite ODPORÚČAM

Ak aj vy máte doma malé dievčatko, ktoré má doma kopec bábik a rado by ich uložilo do domčeka tak tento Barbie Skladací dom je to pravé orechové! Skladací dom, ako už názov napovedá sa dá zložiť, vďaka čomu nezaberá veľa miesta a v pohode sa vojde do každej detskej izby. Či už bývate v dome, v byte alebo v malom bytíku, tento domček je spratný, ľahký na prenášanie a nenáročný na uskladnenie.

V zloženom stave má tvar úzkeho kvádra, takže sa zmestí hoci aj za dvere, do police, alebo do šuflíka pod posteľ… V rozloženom stave ale naberá úplne iné rozmery. Domček má dve poschodia, 4 izby, otváracie dvere aj predzáhradku! Súčasťou domčeka je stôl a stoličky, domáce zvieratko s vlastným bazénikom, príbory, vešiak, prikrývky… proste všetko čo si taký správny Barbie dom vyžaduje! Súčasťou balenia však nie je bábika 😉

A veruže často ani nie je. Skrz skutočné príbehy žien chceme v projekte Vysmiata Duša Mamky zreálňovať obraz materstva, ale aj búrať tabu spojené s duševnými ťažkosťami žien po pôrode. Príbehy, ktoré nájdete na našom webe, sú príbehy bojovníčok, po našom VyDuMamiek, ktoré sa rozhodli otvorene hovoriť o témach, ktoré si neraz vyžadujú značnú dávku odvahy a úprimnosti. Nielen ku svetu ale aj k sebe samej. Ukazujú nám, aký môže byť vstup do materstva rôznorodý. 

Sme radi, že sme v online svete vytvorili bezpečný priestor, kde ženy majú možnosť dať pomyselnú bodku za náročným obdobím duševnej ťažoby práve cez rozpovedanie svojho príbehu. Bez hodnotenia či súdenia. Príbeh každej ženy, mamy má svoju veľkú hodnotu.Áno, aj tvoj, drahá žena, čo to čítaš.

Dokonalo nedokonalá pestrofarebnosť

Spoločnosť rada obaľuje materstvo farebnými, veselými nálepkami. Dôležité však je ponechať si priestor na vlastné nálepky, ktoré v realite hrajú aj tmavými farbami. Vo Vysmiatej Duši Mamky veríme v pestrofarebnosť materstva, kde každá nálepka má svoje miesto bez ohľadu na odtieň. 

My ženy sme si za roky osvojili často neprekonateľnú túžbu zvládať všetko samy. Vkročenie do materskej role je však veľkou príležitosťou zdieľať s niekým celé svoje bytie, nielen jeho svetlé časti.  Ak budete zdieľať s nami vašu skúsenosť zo začiatku materstva, pridáte sa nielen do pomyselného kruhu žien, ktoré si zažili jeho veľkú pestrofarebnosť ale aj váš príbeh bude možno jedného dňa tým, ktorý zmení život a dodá odvahu inej žene po pôrode. 

Nech je pre vás vedomie, že v tom nie ste sami povzbudením, že raz naozaj bude lepšie.

Raz zažiť je viac, než tisíc krát počuť...

Pred pár rokmi som sa stala mamou. Vlastná skúsenosť s kostrbatými začiatkami mi ukázala, ako veľmi sa môže líšiť realita od predstáv. A aké dôležité je o týchto začiatkoch otvorene hovoriť. Bezradnosť, kaleidoskop emócií, či pochybnosti o sebe samej. To všetko, okrem iného, je súčasťou novej životnej role, s ktorou sa nie vždy dá jednoducho stotožniť. Odžité na vlastnej koži.

Práve vlastným kostrbatým začiatkom som si uvedomila, ako veľmi je potrebný priestor, kde žena nájde nielen potrebné informácie ale aj iné ženy, ktoré si prešli touto cestou. Žiadny som nenašla. V lete 2021 mi však jeden český projekt predsalen skrížil cestu. Nechala som sa ním inšpirovať a jeden pre slovenské ženy založila.

Vysmiata Duša Mamky však nestavia len na materskej skúsenosti, ale aj na psychologickom vzdelaní a skúsenostiach z neziskového prostredia. Možno vás to práve prekvapilo. Ale áno. Ani tie najhlbšie vedomosti a príprava nezaručia to, že sa vás duševná rozkolísanosť po pôrode nemôže naozaj dotknúť. Veď už len Baby blues zažije okolo 80% žien. To sme takmer všetky. Sme v tom proste naozaj spolu, drahé ženy. 

A tak od mája 2022 malými, no istými krôčikmi postupujeme vpred a píšeme svoj vlastný príbeh, ktorého ste neodlúčiteľnou súčasťou. Každé prečítanie, každé zdieľanie, každá reakcia dáva tomuto projektu zmysel.

Aké je naše poslanie?

Atopický ekzém je strašiak mnohých rodičov. Trpí ním takmer 17 % populácie, najčastejšie mladšie generácie, a každým rokom pribúda počet pacientov. Prechádza si aj vaše dieťa nepríjemnými symptómami a hľadáte všemožné spôsoby, ako mu uľaviť? Prečítajte si viac o tomto ochorení, podľa čoho vyberať kozmetiku, ako prať a ako na stav malého pacienta môže vplývať strava.

Pôvod atopického ekzému

Prejavy atopickej dermatitídy môžu byť individuálne. Klasickým symptómom je vyrážka, svrbenie a suchá a začervenaná koža. Zvykne sa objavovať na rukách, tvári, či na nohách v kolenných jamkách. U bábätiek je to často aj pokožka hlavy a hrudníka.

Ide o prehnanú autoimunitnú reakciu tela na nejaký vonkajší podnet, podobne ako pri alergiách. Pokožka vášho dieťaťa môže reagovať negatívne na kozmetiku, slnko, teplo alebo zimu, pracie prostriedky, jedlo, materiál oblečenia, aj stresové situácie. Objavuje sa v epizódach a väčšinou sa pri ňom striedajú fázy vzplanutia, keď symptómy nastúpia, a recesie, keď zasa ustúpia. 

Správna kozmetika a liečba

Ak si všimnete na svojej ratolesti vyrážky alebo suchú, lúpajúcu sa kožu, neodkladajte návštevu detského lekára alebo dermatológa. Sú nevyhnutní na určenie správnej diagnózy a nastavenie funkčnej liečby, aby sa vášmu dieťaťu čo najrýchlejšie uľavilo. Môžu vám tiež pomôcť určiť spúšťače symptómov a poradiť vám, čomu sa vyhýbať. Liečba sa väčšinou skladá z troch zložiek: prípravok na čistenie pokožky, produkt na zvláčnenie a lokálne kortikosteroidy. Tie sa používajú najmä počas fázy vzplanutia. 

Kopko, Svetluška, Skalko, Ozvenka, Čľupko a Vlnka.

Partia kamarátov, ktorí sa nepochybne zaryjú vašim deťom do pamäte a vám do sluchovodov. Poznáte tie detské hviezdy v kostýmoch, ktoré v duchu miestami preklínate, ale pri vešaní bielizne si aj tak pohmkávate melódie ich najznámejších hitov? Tak títo šiesti veľkohlaví maskoti sa do vášho playlistu na dlhé nudné cesty určite rýchlo zaradia.

Kto sú

Kopko, Svetluška, Skalko, Ozvenka, Čľupko a Vlka sú maskoti hotelov zo siete Trinity hotels & resorts. Každá dvojica obýva jeden z hotelov a symbolizujú, čo je jednotlivým hotelom blízke, či pre oblasť, v ktorej sa nachádzajú, typické. Čľupko a Vlnka - sídliaci na Seneckých jazerách. Vodník a morská, či skôr jazerná, víla. On trošku desivý (veď, čo by bol za vodníka, keby nebol) a ona krásna a ligotavá. Dokonalá dvojica, ktorá omámi všetky deti. Skalka a Ozvenku nemôžete hľadať nikde inde, než pod Slavkovským štítom, v hoteli Átrium. Skalko horolezec a Ozvenka - hlas tatranských hôr, ktorý na nás kričí z diaľky. A pod Sitnom žije veselý baník Kopko s jeho kamarátkou a pomocníčkou Svetluškou.

Avšak nie sú len obrázkami na pútačoch.

Viac ako len „maskoti”

Koniec prázdnin, začiatok školského roka. Niektorými nechcený, inými zase vítaný. Tak čo, do ktorej skupiny patríte? Smútite, že leto a prázdniny končia, alebo tancujete oslavné tance, že opäť nabehnete do školského režimu? Avšak predtým, ako znova vkročíme do vôd úloh, desiat a iných školopovinných povinností, vráťme sa späť o nejaký ten rok či dva. No dobre, alebo skôr o dvadsať či tridsať rokov ;) 

Pamätáte si na váš prvý školský deň? Ja dokonale a veľmi živo. Do lavíc sme sadali so smädom po nových vedomostiach a s miernym strachom, čo nás to tam len čaká. Každopádne nás tam čakali tieto magnetky:

Vo výbave mi nemohli chýbať ani tieto voňavé gumy. 

A čo tieto niekoľkofarebné perá? Tie kto mal, bol frajer. 

Písali sme s nimi papieriky, ktoré sme si posielali medzi lavicami. Hrali obesenca, meno, mesto, zviera, vec či iné "slovné" hry na papieri. A čo predpovedanie budúcnosti? Bolo to také ľahké aj vďaka tejto hre - nebo, peklo, raj. Ach, keby tak vedel tento kus papiera prevziať zodpovednosť aj za terajšie rozhodnutia, všakže? ;)

A čože by to boli pamiatky z čias školopovinných, keby ich nedotvárali bájne pamätníčky? Samozrejme, to, že „kto z neho list vytrhne, tomu ruka odpadne“, bola verejne známa hrozba 🙂

Tento rad nových hračiek od Fisher-Price je plná farieb, veselých zvukov, pesničiek a množstva hmatových prvkov. Nechajte dieťatko cibriť si zmysli vďaka jemným svetielkam, zvukom, rôznym látkam a povrchom a pozorujte ho ako si  precvičí úchop s Happy World kamarátmi. Vďaka našej najnovšej rade hračiek môžete svojho drobčeka zoznámiť s rôznymi farbami a sledovať ho ako si precvičuje drobné pršteky! 🙂

Happy World Chrobáčik

Chrobáčik je jemný plyšový maznáčik, s ktorým sa drobček môže túliť. Objavovanie s chrobáčikom nikdy nekončí. Batoľa môže modrému kamošovi stláčať rúčky aj bielu tváričku - ktorá po stlačení vydáva rôzne veselé zvuky a svieti v jemných farbách. Samozrejme prehrávanie zvukov a farieb sa dá aj vypnúť alebo stíšiť na zadnej strane hračky 🙂

Happy World Tancujúca dážďovka

Dážďovka sa dá rozkývať zo strany na stranu. Drobček tak môže sledovať ako sa húsenica veselo odráža a taktiež si na nej môže cvičiť svoju silu a zisťovať ako funguje princíp príčiny a následku - ak do dážďovky strčím ona sa odrazí a začne sa kývať! Aké jednoduché že? No pre malého objaviteľa je to hotová veda a hlavne neskutočná švanda! 🙂 Aj farebná húsenka vydáva rôzne zvuky a svieti - čím dieťatko motivuje ku hre.

Happy World Kamaráti

"Mami, môže niekto nechcieť svoje dieťa?" - spýtal sa ma náš prvák, najmenší z troch detí. Z jeho prekrásnych hnedých očí sa kotúľali slzy po opálenej tvári. Privinula som ho k sebe a vybavilo sa mi, ako som svoje deti chcela, spomína pani Katka Brňáková. 

Najstaršie, aj keď som bola slobodná matka, druhé, plánované, už v manželstve. Tretie, ktoré odišlo do neba pred narodením a to najmenšie, narodené do roka a do dňa po spontánnom potrate.

Tentokrát sa deti pýtali na dieťa v našom okolí, prenádherné dievčatko, milované, obklopené láskyplným prostredím. Poklad rodičov, koho zobrali domov priamo z pôrodnice. Aj keď ho nesplodili oni, no cestami osudu bolo určené práve do ich rodiny.

Je na nás, v akom svete žijeme, presne taký svojim deťom predstavujeme. 

Moje deti milujú príbehy, často nejaké spoločne vytvárame.. Takže, mohlo to byť aj takto...

Bolo raz jedno malé dievčatko, ktoré snívalo o veľkej rodine. Predstavovala si, ako bude svoje deti pestovať, variť im , naháňať sa s nimi i učiť ich milovať otca. Dievčatko vyrástlo, stala sa z nej krásna žena. Postretlo ju všeličo, rodičia jej zomreli, ťažko pracovala, aby prežila.

Spomenula som si na slová starej mamy, ktorá zažila druhú svetovú vojnu. „Bieda, hlad, strach o deti, o manžela. Dve mi v dôsledku vojny zomreli na zápal pľúc.“ To bolo všetko, čo mi povedala, keď som sa v čase dospievania snažila vydrankať od nej viac informácií. Radšej mlčala.  Vraj načo oživovať tie hrôzy. Aj tak mnohému ľudia neuveria. Pohladila ma  po vlasoch a povedala: „Len aby ste to, dieťa moje nemuseli zažiť.“

Dnes to síce na vlastnej koži nezažívam ja, no vo svete prebieha mnoho  vojenských konfliktov. Niektoré sú medializované viac, niektoré menej. Nechcem ísť však do politiky. To je len hra pre publikum. Aj tak to najdôležitejšie sa deje za oponou. Prekvapuje ma, že my, ako ľudstvo, súhlasíme s vojnou, súhlasíme s tým, že posielať zbrane tej či onej strane je absolútne oukej. 

Akoby v zabíjaní človeka bola cesta, ako dosiahnuť mier.

Veď je to absurdné! Nejde mi to do hlavy. Keď sa nevedia dohodnúť vlády a ich predstavitelia, nech sa mlátia navzájom. Vari im tak rýchlejšie vychladnú horúce hlavy. Ale aby na ich hlúposť a nenažratosť doplatili obyčajní ľudia... Toto naozaj ukazuje, že s naším svetom nie je všetko v poriadku.

 Nestihli žiť...

Prezrela som si historické fotografie. Na záberoch z I. svetovej vojny som videla chlapcov, mladších ako 18 rokov. Nestihli skončiť školu, mnohí zažiť prvé lásky a už umierali v zákopoch po tisícoch. Sama som mama a pevne presvedčená o tom, že žiadna matka nerodila dieťa, aby jej umieralo vo vojnách.

Keď zažívame smútok, objavujú sa v nás zmesi emócií a nálad od sebakritiky, sebaodsudzovanie, zraňovanie, trápenie, úzkosť panika, strach, vína, ohrozenie, výčitky svedomia, pochybnosti o sebe, depresia, nespavosť, zúfalstvo atď.

AAk ste aspoň jeden zo spomínaných pocitov prekonali, vedzte, že už ďalej sa nemusíte trápiť, keď zistíte, čo za smútok prežívate. Mohli ste stratiť blízku osobu, alebo vás opustil niekto, kto pre vás znamenal niečo silné. Tu pomôže iba čas, kedy to všetko samé od seba odznie. Prirodzenými fázami smutenia. Čoraz častejšie sme smutní aj preto, že pociťujeme existencialny smútok. O ten tu teraz ide najviac. Cítime rozčarovanie, stratili sme akúkoľvek nádej, život nám príde bez zmyslu. Prichádza tu skvelá príležitosť pre hľadanie. Z vonka k nám neprichádza nič motivačné. To je naša šanca, aby sme objavovali vnútro.

Smútok, žiaľ, neberieme ako možnosť pre transformáciu. O to tu ide. Ísť do svojej hĺbky tým, že si dovolíme prežiť bolesť bez ľútosti, výčitiek a obvinovani. Neutekat od bolesti, ale ponoriť sa doň. Len tak vieme vidieť jeho celistvosť a nakoniec zistíme, že mračná sa rozplynuli. Nesnazit sa zahnať smútok. Na čo? Je to zrkadlo ukazujuce, že treba opravu, zmenu. Ako keď sa pokazí auto. Smútok je čas pre šancu a tá prinesie radosť. Aj po búrke vyjde slnko.

Veľa ľudí čaká na správnu chvíľu, ktorá bude znamením. Smútok sa ich zmocňuje zakaždým, keď balansuju a vyhodnocujú svoje rozhodnutia. Nerozumejú, že to je to znamenie. Povolenie dovoliť si. Nechať pracovať neznamo, vzdať sa kontroly. Smútok rovna sa ovládanie nášho života. Stromy na jeseň púšťajú svoje farebné listy a nesmutia, že vydali kopu energie na ich rast. Vedia, že na jar prídu krajšie a silnejšie listy. Nezamyslaju sa nad starým lístím. S ľahkosťou ho púšťajú.

Pustime sa aj my. Vždy tu bude s nami svetlo nádeje. Svetlo, ktoré bude svietiť, nech sa rozhodneme vydať kamkoľvek. Musíme ale sa poriadne obzrieť, pretože často nedokážeme vidieť malú iskricku pre subjektívny pocit bezmocnosti a zúfalstva.

Zdroj: https://www.facebook.com/groups/1578015579267816/permalink/1581509638918410/