Je úplne prirodzené, keď malé deti ochutnávajú všetko, čo im príde pod ruku. Nie nadarmo sa vraví, že dieťa poznáva svet ústami. Väčšina mám nerobí drámu z toho, keď si dá dieťa do úst za hrsť piesku, hliny, zahryzne do mydla, či si potajomky odtrhne kúsok papiera. Čo ale robiť, keď dieťaťu takéto "dobroty" zachutia? Existuje na to vôbec nejaké vysvetlenie?

Takáto porucha, kedy človek konzumuje nejedlé veci, sa volá Pica (pika) syndróm. Stretne sa s ním asi každé tretie až štvrté dieťa vo veku od 2 do 4 rokov. Nemusí to ale nič znamenať. Vo väčšine prípadov ide len o zvedavosť a postupne sa tento problém vytratí aj sám.

Pica syndróm je veľkou záhadou

Nejde totiž o chorobu, ale o príznak čohosi, čo nepoznáme. Ako k tomu dôjde a čo s tým urobiť, nikto presne nevie. Pica syndróm môže naznačovať, že telu chýbajú nejaké živiny alebo minerálne látky, no vyskytuje sa aj u detí a dospelých, ktorí majú pestrú a pravidelnú stravu a hodnoty minerálnych látok v norme.  

Ak spozorujete, že vaše dieťa, ktoré je už dosť rozumné na to, aby pochopilo, že nejedlé veci nepatria do úst a aj napriek tomu konzumuje nezvyčajné veci ako hlinu, piesok, zubnú pastu, vlasy, kriedu, papier, mydlo a podobne, mali by ste vyhľadať odborníka.

Riešte to!

Do konca školského roka zostáva mesiac aj pár dní. Zaslúžený prázdninový oddych sa deťom blíži a rodičia si pomaly začínajú lámať hlavu, ako ich počas voľných dní zmysluplne zamestnať. Počet dní dovolenky na výplatnej páske nepustí. Nie vždy sú po ruke starí rodičia a tak sa rozumnou alternatívou javí letný tábor.

Ako zistím, či je dieťa dostatočne zrelé?

Väčšina táborov je určená pre školopovinné deti. Povahu svojho potomka však poznáte najlepšie sami. Ak dobre nezvláda ani víkend s babičkou a po večeroch vám plače do telefónu, že mu je smutno, je namieste si krok dlhšieho odlúčenia od rodičov premyslieť.

Povahové rozdiely a stupeň socializácie dieťaťa sa odlišuje prípad od prípadu a niekedy je "ostrielaný" šesťročný krpec samostatnejší ako deväťročný mamičkin synáčik.

Jedným z ukazovateľov je schopnosť nadväzovať priateľstvá s rovesníkmi a spolupracovať s autoritami, v tomto prípade vedúcimi tábora.

Dieťa by taktiež malo byť do určitej miery samostatné. V takom prípade je možné predpokladať, že si s určitou dávkou voľnosti poradí. Ak za neho doma robíte všetko vy, je pravdepodobné, že bude bez rodiča bezradné, stratené a odkázané na pomoc. Ľahko sa tak stane terčom výsmechu a je na najlepšej ceste odniesť si z tábora namiesto pekných letných zážitkov traumu.

Cumlík je hneď po plienkach najdôležitejšou súčasťou novorodeneckej výbavy. Najprv je vykúpením z plaču nielen bábätka, ale častokrát je aj vašim vykúpením. Potom je preklínaným a najradšej by ste ho niekde zabudli a nikdy viac nenašli. No ale čo keby náhodou… Predsa ho len máte v taške, však?

Napriek tomu, že je dnes ponuka cumlíkov široká, žiaden z nich nie je pre dieťa z hľadiska vývoja chrupu a reči vhodný. Ani anatomicky tvarovaný. Pri nepretržitom cmúľaní hrozí riziko, že sa mäkké detské kosti začnú prispôsobovať tvaru cumľa. Vznikajú odlišnosi v postavení zubov, jazyk sa posúva smerom dopredu. Výsledkom môže byť otvorený zubný zhryz, krivá čeľusť a narušená artikulácia. Dieťa zle vyslovuje sykavky a iné hlásky. Najhoršie je, ak sa cmúľanie už stalo návykom. Myslíte si, že tu nie je cesty späť? Spolu s osobnými skúsenosťami mamičiek vám poradíme, ako na to.

Kedy zobrať

Medzi deťmi sa nájdu aj vrodení “cumlikári”, ktorí majú cumeľ stále v ústach. Začnite s odúčaním už tu. Vždy, keď je dieťa spokojné a neplače, vždy, keď sa s ním rozprávate, cumlík vyberte. Vždy, keď je aktívne, lezie, hrá sa, pozerá si predmety, alebo svoje ruky. Tiež nie je nutné, aby ho bábätko malo v puse, keď spí.

Čím skôr začnete odúčať, tým to bude ľahšie. Majkina dcérka má už viac ako tri roky a zdá sa, že odobrať cumlík bude stáť rodičov veľa práce:  “Jednoducho ho chce! Či spí, či sa hrá, stále má "dudu" v puse... Minule sme išli von a cumlík sme zabudli doma.  Museli sme sa vrátiť, pretože kvôli nemu robila cirkus… Aj naša detská lekárka ma upozorňovala, že je na cumeľ veľká. Už som všetko možné vymýšľala... “ Naozaj všetko možné?

Ako ho zobrať

Situácia vo vašej rodine sa o niekoľko mesiacov zmení a vám okrem množstva iných myšlienok v hlave prúdi obava, ako nového člena domácnosti príjme jeho starší súrodenec. Ak je príliš malý, bude schopný pochopiť, že vo vašom brušku pláva jeho mladší braček či sestrička? Dokáže si pospájať súvislosti? Ako sa s podobnou situáciou vysporiadali ďalšie mamičky?

Základom je dať novovzniknutej situácii čas a priestor, aby sa vyvinula v priebehu niekoľkých mesiacov tehotenstva. Postupujte preto mierne a hlavne – žiadne stresy.

Názorne mu ukazujte

Deti majú veľmi bohatú predstavivosť, no v tomto prípade je dobré pomôcť si aj názornými ukážkami. Inšpiráciu hľadajte v časopisoch, na internete či v rozprávkových knihách s obrázkami. Podstatné sú prehľadné ilustrácie, ideálne bábätka nachádzajúceho sa v maminkinom brušku. "My sme si párkrát pozreli časopis Mama a ja. Tam je kopec obrázkov, kde je bábätko v brušku. Moja to pochopila veľmi rýchlo,"popisuje mamička, ktorej deti majú medzi sebou dvojročný rozdiel.
Ďalšie mamičky si tiež pochvaľujú napríklad známu detskú rozprávku Krtek, kde sa jedna časť zameriava práve na narodenie bábätka. „Naša malá strašne veľa pochopila, keď som jej ukázala knihy o tehotenstve, kde sú kreslené obrázky bába v brušku,“ približuje ďalšia z mamičiek.

Zapojte ho do procesov

Vysvetlite staršiemu súrodencovi, čo všetko sa s príchodom malého drobca zmení. Ako vám bude pomáhať malé bábätko kúpať, kočíkovať, kŕmiť, hrať sa s ním... Spolu nakupujte výbavičku. Zoberte ho so sebou aj na ultrazvukové vyšetrenie k lekárovi. Hlavné je dať dieťaťu pocítiť, že je súčasťou celého novovznikajúceho procesu.

Ak má vaše dieťa viac ako štyri roky a cmúľa si palec, začína mať problém, pretože sa tým zvyšuje riziko problémov so zubami a rečou. V prípade, že si cmúľa palec po piatom roku, pravdepodobne čelí emocionálnemu problému alebo poruche, najčastejšie úzkosti. Aby sa tieto problémy vyriešili, potrebuje odbornú pomoc. Často ide o jednoduchú liečbu, ktorá je účinná a pomáha.

Mnohí odborníci sa  zhodujú v tom, že cmúľanie palca by mali rodičia ignorovať a problém odzneje sám od seba. Liečbu potrebujú deti, ktoré si cmúľajú palec po 4. a 5. roku s veľkou intenzitou. Na každé dieťa však platí niečo iné. Ak spolupracuje, odučí sa jednoduchšie, no keď odmieta spolupracovať, zlozvyk neodzneje. Väčšinou odoznie potreba cucania si palca okolo dvoch rokov. Niektoré deti však zvýšia frevenciu a intenzitu do takej miery, že sa cucanie stáva sociálnym alebo dentálny problémom.

Zapojte celú rodinu

V prvom rade by si rodičia mali ujednotiť, či ide len o bežný zlozvyk alebo zlozvyk, ktorý upozorňuje na určité psychické problémy. V takom prípade, je potrebné konzultovať odstránenie zlozvyku s detským psychológom. 

Pri bežnom zlozvyku je vhodné vysvetliť dieťaťu, prečo je cmúľanie palca nevhodné, čo spôsobuje a prečo by s tým malo prestať. Rodičia by mali zvoliť takú formu rozhovoru, aby to dieťa pochopilo a spolupracovalo. Ak pôjde o násilné odvykanie, rodičia nebudú úspešní, pretože nátlak nepomáha. 

Ak dieťa počas dňa spolupracuje, môže nastať problém s cmúľaním palca v noci. Počas spánku si dieťa vloží prst do úst podvedome. Pomôcť môžu rukavice, ktoré sú upravené tak, aby prsty neboli v rukavici jednotlivo, ale v celku.

Ani sa nenazdáte a zrazu, po rozhodovaní o tom, kde svoje dieťatko privediete na svet, musíte rozhodnúť o tom, kam ho dáte. Dôvody sú rôzne. V dnešnej dobe najmä finančné. Vrátiť sa do práce skôr ako skončí materská, či rodičovská dovolenka, je často jediným východiskom. Uživiť rodinu a udržať chod domácnosti je nevyhnutné. Ťažko povedať, čo je väčšou dilemou. Ostať, či neostať s dieťaťom doma, alebo kam ho dať?

Kedy?

Z psychologického hľadiska je dieťa v dojčenskom období, teda do roka, v domácej opatere. Len v celkom výnimočných prípadoch sa dáva do detského kolektívneho zariadenia, najčastejšie do súkromných jasličiek.
Ani v batolivom veku, čo je od roka do troch rokov, deti ešte nie sú zväčša dostatočne zrelé pre kolektívnu výchovu. Ich umiestnenie v jasliach by malo byť zriedkavé.
Predškolské obdobie trvá od troch do šiestich rokov. Hlavnou charakteristikou je socializácia dieťaťa, jeho zapojenie do spoločnosti vrstovníkov, schopnosť hrať sa s inými deťmi. V tomto období je už prirodzené vychovávať dieťa vo väčšom kolektíve.

Nuž, takto je to ideálne. Niekedy sa ale treba rozhodnúť skôr.

Jasle, alebo opatrovateľka? 

Zamerajte sa na to, aké je vaše dieťa, aký je jeho momentálny vek a akú povahu má. Čo by pre neho bolo najlepšie? Niektoré deti sú od narodenia spoločenské a dobre sa cítia v kolektíve, či už dospelých, alebo iných detí. Druhé, naopak, sú najradšej s mamou, jedine s ňou sa cítia bezpečne, dôverujú jej. Je pre ne všetkým. Majú rady pokoj a svoj domov. Skôr ako na finančnú stránku, sa treba zamerať práve na povahu a potreby dieťaťa. Toho názoru je aj Martina Strhanová, majiteľka detského centra a mama dvojročného chlapčeka: “Ja by som určite vybrala pre svoje dieťa opatrovateľku. Alexík sa najlepšie cíti v domácom prostredí. Je pre mňa výhodou, že opatrovateľka dochádza rovno domov, aj časovo. Neviem si predstaviť dať ho do jasiel. Už zmena osoby, ktorá sa stará o dieťa, je pre neho šok a nie ešte viaceré osoby a úplne iné prostredie."

Starostlivosť o dieťa je práca na plný úväzok, častokrát bez prestávky na odpočinok, bez nároku na dovolenku. Niekedy sa ale mamička dostane do situácie, keď už nevládze a radosť z materstva si pre pocit zúfalstva nedokáže vychutnávať.

Hovorí sa, že každé dieťa je iné, s vlastnou osobnosťou a charakterom. A presne také sú aj mamičky. Zatiaľ čo jedna zvláda rôzne situácie v živote dieťaťa ľahšie, inej to ide ťažšie. Medzi častý problém, ktorý rodičia pri výchove riešia, sú napríklad návyky dieťatka, ktoré komplikujú každodenný život v rodine. 

Pri výchove je potrebná láska, neha a trpezlivosť

Mamičky, ktoré už majú obdobie problémových návykov svojho potomka za sebou vedia, že pri zvládnutí tejto životnej etapy bude dieťa  potrebovať mnoho pozornosti, nehy, dotykov, rozhovorov a hrania. Mama  sa zasa musí vyzbrojiť trpezlivosťou, ktorá ju dovedie k úspešnému zvládnutiu problémového obdobia.

Keď už nevládzete nosiť dieťa na rukách

"Prosím, poraďte, mám 6. mesačného chlapčeka, ktorý má už skoro 9 kg a nosil by sa iba na rukách, nechce byť v postieľke, v ohrádke, v kresielku, v stoličke, len na rukách a už nevládze môj chrbát a ani kĺby. Ináč plače ako o dušu. Naučil sa na rukách, lebo mal od narodenia silné koliky a to bolo jediné, čo mu pomáhalo," obrátila sa s prosbou o radu mama na Fóre.

Najmenšie deti s mobilmi v rukách, len aby ich rodičia na chvíľu niečím zabavili. V dnešnej dobe relatívne bežný obraz. V minulosti sme neboli elektronikou obklopení tak, ako je tomu v súčasnosti. V takmer každej domácnosti nájdete televízor (alebo aj viac), rádio, počítač, laptop, niekoľko mobilov... Uniknúť pred tým je takmer nemožné. Aj napriek tomu by sme však pri deťoch s používaním modernej techniky mali byť obozretní a o čosi opatrnejší.

Elektromagnetický smog

Stretli ste sa už s pojmom elektromagnetický smog? Nejde o skutočný smog v pravom slova zmysle, skôr sa ním definuje elektromagnetické žiarenie z moderných technológii. Zdrojom sú spotrebiče ako televízor či počítač, ale najmä tie, ktoré fungujú bez káblov, pomocou wi-fi, čiže tablety a mobily. Najsilnejší smog okolo mobilného telefónu vzniká práve v čase, keď telefonujeme.

Z mobilných telefónov, tabletov, laptopov i počítačov vyžaruje elektromagnetické pole, na ktoré sú obzvlášť citlivé práve malé deti, a to najmä počas prvých troch rokov života, keď je ešte ich lebka krehká a vyvíja sa. Aj preto by dieťatko nikdy nemalo zaspávať v bezprostrednej blízkosti mobilu či tabletu.

Fascinujúci displej

Určite sa aj vy neraz prichytíte pri tom, ako v blízkosti svojho prcka ťukáte do mobilu správu, prezeráte, čo nové na sociálnych sieťach alebo len tak bezducho pozeráte telku miesto toho, aby ste ju radšej vypli a naplno sa venovali dieťaťu. Keďže rodičia idú deťom príkladom, niet sa čo čudovať, že ich tie svetelné displeje tak fascinujú.

Vychádzky, spánok, kolektívne pohybové, náučné aj relaxačné aktivity – toto všetko škôlkari zvyčajne absolvujú počas dňa v škôlke. Ako však zmysluplne zabaviť dieťa, ktoré škôlku nenavštevuje?

Tvorivé aktivity – drobné činnosti, ktorými efektívne vyplníte voľný čas svojho dieťaťa. Ako inšpirácia vám môžu poslúžiť nasledovné:

• Vyšívanie na pletive - Ak máte doma 4 a viac ročné dieťa, môžete skúsiť vyšívanie na kovovom pletive. Postačí vám malý kúsok kovového pletiva, niť a tupá plastová ihla. Pletivo však orámujte páskou, aby ste predišli prípadnému poškriabaniu či inému úrazu. Ak máte strach aj z plastovej ihly, môžete ju nahradiť páskou omotanou okolo priadze tak, aby vznikol pevný hrot. Potom už len dieťa prepletá ihlu dierkami v pletive. Pri výbere motívu výšivky sa fantázii medze nekladú. Touto aktivitou sa dieťa zabaví na dlhší čas, ktorý však bude strávený efektívne, keďže prispel k rozvoju dieťaťa a zároveň mu priniesol radosť z vlastnej práce.
  
  
• Tkanie na vetvičkách - Na túto aktivitu vám postačí malá vetvička s pár výhonkami, ktoré dieťa omotáva priadzou. Potom si zoberie vlnu inej farby, ktorú striedavo používa na tkanie a omotávanie. Výslednú „utkanú“ vetvičku môže ešte dozdobiť korálikmi či inými materiálmi. Ak si vetvičku pred touto aktivitou pohľadáte počas spoločnej prechádzky v lese či na lúke, vzťah dieťaťa k prírode, ktorý táto činnosť navodzuje, ešte prehĺbite.
  
  
• Maľovanie, kreslenie trochu inak - Skúste maľovanie trochu inak. Namiesto malého papiera maľujte na veľké plátno, použite farby na telo a nechajte dieťa ozdobiť si tvár, kreslite kriedami na chodník či tabuľu.
  
  
• Zaručený úspech má u detí aj bublinkové maľovanie, na ktoré potrebujete len bublinkovú fóliu, farby a kus veľkého papiera, napr. baliaceho. Papier položte na zem, z bublinkovej fólie vytvorte pre dieťa „topánočku“, ktorú mu priviažete na chodidlo a spodnú časť „topánky“ natrite farbou. Dieťa sa bude prechádzať po papieri a vytvárať tak rôzne obrazce.
  
  
• Kreslenie múkou. Jednoducho vysypte na plech múku a nechajte deti kresliť prstami alebo paličkou. Deti si užijú nie len kreslenie, ale aj kontakt s múkou, ktorú budú s chuťou presýpať, takže je potrebné rátať aj s menším neporiadkom.
  
  
• Maľovanie lepidlom a soľou – Na papier naneste v ľubovoľných motívoch tekuté lepidlo a nechajte ho riadne zaschnúť. Na lepidlo potom maľujte vodovými farbami, na ktoré nasypete soľ. Zrnká soli treba prisýpať na farbu ešte predtým ako vyschne, aby sa pekne rozpila. Kombinácia zaschnutého lepidla, farby a soli vytvorí na výkrese zaujímavé obrazce a určite pobaví vášho drobca.
  
  
• Veselé pečenie - Urobte z detí malých pomocníkov pri pečení a určite neoľutujete. V predškolskom veku už bez problémov zvládnu vykrajovanie z medovníkového cesta a zdobenie hotových koláčikov. Týmto deti nielen zamestnáte, ale zároveň precvičíte ich jemnú motoriku. Zdobenie orieškami, farebnými cukríkmi či polevou zas dáva priestor na rozvíjanie fantázie. Nehovoriac o tom, že takto vlastnoručne zhotovené koláčiky im budú aj lepšie chutiť. A to už za tú trochu neporiadku v kuchyni stojí.
  
  
• Bábika na kŕmenie z plastovej fľaše – výroba takejto bábiky je skvelá príležitosť na rozhovor o ochrane životného prostredia a nutnosti recyklácie odpadu. Vaše dieťa sa zabaví a zároveň poučí. Do hornej časti plastovej fľaše, ktorá bude predstavovať telo bábiky, vyrežte dieru – to budú ústa. Ostatné už nechajte na dieťa – vyrobiť a nalepiť vrkoče z vlny, nakresliť oči, nos, prípadne ich vyrobiť z gombíkov, dokresliť či dotvoriť šaty. Keď je bábika hotová, stačí už len nakŕmiť – cez dieru, ktorú sme vyrezali, hádžeme šošovicu, hrach či akékoľvek iné jedlo. 
  
  
• Herbár – predstavuje spojenie príjemného s užitočným, a to najmä pre dievčatá. Počas prechádzky môžete nazbierať rastlinky a listy, ktoré si dieťa v knihe vysuší, vylisuje a nalepí do herbára. Takto ste nie len príjemne strávili čas prechádzkou, ale dali ste dieťaťu možnosť naučiť sa niečo nové a budovať vzťah k prírode.
  
  
• Farebné divadlo – zaujímavý pokus pre budúcich malých vedcov. Do hrnca nalejte mlieko, do ktorého pipetou pridáte farbu (postačí aj obyčajná prášková farba na maľovanie kraslíc, ktorú rozpustíte vo vode). Vatovú tyčinku namočte v saponáte na umývanie riadu a zľahka sa dotýkajte povrchu zafarbeného mlieka. Dieťa bude vzniknutými obrazcami zaručene fascinované.
• Vesmír z papiera – Na papier nakreslite mesiac, hviezdy a planéty. Tieto potom z papiera vystrihnite. Zhasnite svetlo a vložte pod papier baterku. Na strope sa vám bude premietať nočná obloha, ktorú môžete s dieťaťom pozorovať. Ak budete papierom otáčať, vyvoláte dojem pohybu. „Premietanie“ si môžete uľahčiť, ak papier prilepíte na hrniec, do ktorého jednoducho vložíte baterku.
  
  
• Zemiaková pečiatka - mamičky v tomto fóre odporúčajú jednoduchú, ale zábavnú aktivitu, ktorú deti iste ocenia. Zemiak prerežte na polovicu a na prekrojenú časť vyrežte jednoduchý tvar, napríklad hviezdičku alebo srdiečko. Do misiek pripravte temperové alebo prstové farby, namočte do nich pečiatku a môžete otláčať.

Ďalšie tipy a inšpirácie na kreatívne aktivity >>

Divadlo

Najmä v sychravý, upršaný deň bude návšteva divadla príjemným spestrením vášho programu. Takmer každé divadlo má vo svojom repertoári aj detské predstavenia, stačí len vybrať hru a rezervovať lístky. Doprajete tým svojmu dieťaťu nie len kultúrny zážitok, ale spomienku na nezameniteľnú atmosféru divadla.

Cumeľ, cumlík, dudka, dudlík, kojko... Malý pomocník, ktorý nám pomáha upokojiť našu ratolesť. Tažšie je, keď chceme, aby si od tohto návyku odvyklo.

To, ako dieťa zvládne chvíle počas ktorých sa musí rozlúčiť s cumlíkom, záleží od jeho povahy. Niektoré deti nemajú pri odvykaní od "dudky" takmer žiadny problém, iné rodičov veľmi potrápia. Preto je dôležité starostlivo zvážiť čas, kedy sa do tohto kroku pustiť.

Je to náročné pre dieťa aj pre rodičov. Mamičky, ktoré toto obdobie úspešne zvládli, sa zhodujú v tom, že pri odúčaní dieťaťa od cumlíka treba veľa trpezlivosti a nehy. Pomáhajú objatia, dotyky, rozhovory a všetky možné prejavy lásky, ktoré mu pomôžu vyrovanať sa s touto stratou. Odvykanie môže trvať rôzne dlho, niektoré deti to zvládnu za dva dni, iné potrebujú  viac času, ale  do dvoch týždňov by to malo zvládnuť každé. 

Kedy odnaučiť dieťa od cumľa?

Ak sa vám to podarí do veku jedného roka, je to veľký úspech. Všetko záleží od intenzity sacieho reflexu. V troch rokoch by už dieťa cumeľ používať nemalo.

Prečo deti obľubujú cumlíky?

Poznáte tú úľavu, keď je všetko upratané a na svojom mieste. Ako dlho potrvá, kým deti narobia neporiadok? Do bytu udrie blesk alebo sa prirúti víchrica. Nebudete predsa upratovať samé do jeho dospelosti. Deti sú súčasťou rodiny, žijú s vami v domácnosti a mali by rodičom pomáhať. Učia sa tak samostatnosti a zodpovednosti. A rodičia sa musia obrniť trpezlivosťou.

Janko alebo Zuzka nevnímajú neporiadok tak, ako ich rodičia. Chcú skúmať veci okolo seba a hračky, knihy, riady v kuchyni vyhadzujú preto, že je to pre ne prirodzené. Chvíľu robia jednu činnosť o pár minút druhú. Rodičia však vnímajú iba spúšť. 

Deti napodobňujú svojich rodičov a tento princíp platí aj v upratovaní. Keď dieťa vidí rodičov upratovať, rado pomôže. Hračky môže ukladať do škatúľ alebo boxov na hračky. Hoci bude spočiatku nemotorné a pomalé, nezabúdajte, že v ňom treba pestovať pocit, že jeho pomoc je pre vás nenahraditeľné.

Vypestujte v dieťati zvyk, že po každom dohraní a pred spaním je dôležité si hračky upratať.

Veci majú svoje miesto

Čo ešte dieťa zvládne? Postupne vám môže pomáhať s prácami, na ktoré bude stačiť. Patrí sem utieranie prachu, nosenie bielizne do práčky, vykladanie bielizne z práčky. S narastajúcim vekom rastie aj odmietanie upratovať. Dosahovať splnenie príkazov krikom a vyhrážkami však nemá veľký význam. Dieťa sa učí tak, že chápe súvislosti. Keď vám pomôže s upratovaním, zostane viac času na iné aktivity.

Strach je emócia, ktorú deti veľmi prežívajú. V období rozvoja fantázie môže nadobudnúť veľké rozmery. Deti sa navzájom rady strašia a nevedia oddeliť skutočnosť od fabulácie. Vymýšľajú si rôznych duchov a bubákov. Rodičia to často podceňujú, ale keď strach dieťaťa prerastie únosnú medzu, musia sa tým začať zaoberať.

Pozor na rozprávky?

Viete zodpovedne odhadnúť, aký dopad majú na dieťa rozprávky? Skúste si spomenúť na to, čo v nás vyvolávalo iracionálny strach. Ježibaba, zlý vlk, múmia alebo aj postavička s veľkými očami... Nájdite si čas a pozerajte s dieťaťom rozprávky spolu. Pokojne mu vysvetlite, že to, čo pozeráte nemá žiadny vplyv na svet, v ktorom žijeme a zbytočne ich nestrašte.

Čert v pivnici, bubák pod posteľou

V pivnici býva čert. Keď nebudeš v škôlke jesť, tak po teba neprídem. Pod posteľou býva bubák. Uvedomujete si, čo to s detským rozumčekom spraví?

Pôvodcami takýchto viet bývajú nielen rodičia, ale aj starší súrodenci. Deti milujú strašidelné historky, ale kým tie mladšie pochopia, že ide o hru, tak sa ešte mnohokrát strhnú zo spánku a zobudia s plačom. Stále opakujte, že nič také nejestvuje a pozornosť dieťaťa odpútajte na niečo príjemné.

Človek je stvorený na život v skupine, v kolektíve. V prvých mesiacoch života ho tvoria najmä rodičia, postupne aj širšia rodina, neskôr ďalšie deti a dospeláci. Extrovertné deti s nadväzovaním nových kontaktov problém nemajú. Čo však v prípade, že máte doma plaché a tiché dieťa, ktoré má problém do kolektívu zapadnúť?

Približne vo veku dvoch až troch rokov začínajú ratolesti spoznávať, čo je to kolektív. Dovtedy sa stretávali najmä s dospelákmi členmi rodiny a s deťmi známych, ktorí prišli na návštevu. S prvými reálnymi návštevami pieskoviska, detských krúžkov a škôlky začínajú spoznávať celé skupiny cudzích rovesníkov.

Učte dieťa spoločenským pravidlám

Aby do kolektívu zapadli, mali by už v tomto veku byť vedení ku správnym spoločenským návykom. A tu zohrávate dôležitú rolu práve vy, rodičia. Učte svoje dieťa požičiavať iným deťom hračky, hrať sa s nimi, veďte ho k snahe nadväzovať s deťmi kontakt, nenechať sa biť a ani nebiť iných. Ak je nesmelé, sadnite si s ním na začiatok do pieskoviska a hrajte sa spolu s ním aj inými deťmi. Bez problémov im požičajte hračky a ukážte svojmu drobcovi, že skôr či neskôr sa vám hračky vrátia naspäť. 

Ukážte mu tiež, ako nadväzovať s neznámymi deťmi prvý kontakt a ako sa zoznámiť. Napríklad tak, že sa predstavíte a ponúknete im sladkosť: "Ahoj, ja som Mirka. Nedáte si cukríky?"

Vyhľadávajte príležitosti

Keď Slovensko v roku 2002 získalo zlatú medailu na Majstrovstvách sveta v ľadovom hokeji, spôsobilo to na Slovensku malé hokejové šialenstvo.

Roztancované slovenské námestia, každý malý hokejista sa videl ako Bondra, Šatan, Lašák či iný hráč z majstrovského tímu.

Na minuloročných Letných olympijských hrách v Riu skvelý Matej Tóth vybojoval pre Slovensko prvú atletickú medailu v ére samostatnosti.

Odchodených 50km, spálených 3.179 kalórií, priemerné tempo 4:25min/km, taktický boj od začiatku až do konca.

Jeho víťazstvo sa neoslavovalo rovnako ako to hokejové,  nie každý malý chlapec chcel byť po olympiáde chodec ako Matej Tóth. Záujem o atletiku v porovnaní so záujmom o hokej ostal nižší.  Atletika sa ale dostala do popredia, hovorilo sa o nej a našla si nových nadšencov.

A to je len dobre.  Lebo ani ten hokejista sa bez atletickej prípravy nezaobíde.

Ako dieťa rastie, postupom času si začína uvedomovať svoju vlastnú identitu a fakt, že nie je iba súčasťou vás, jeho rodičov. Nezabíjajte v ňom túžbu po nezávislosti. Práve naopak, naučte sa podporovať ho v jeho snahe o jedinečnosť. Ako?

Vytvorte bezpečnú domácnosť

Ak chcete, aby váš malý prieskumník sám objavoval okolie, vytvorte mu na to čo najvhodnejšie podmienky. Ak na každom kroku bude počuť vaše "nie, to nesmieš", "nie, toho sa nedotýkaj", jeho túžbu po samostatnom objavovaní to v ňom neposilní. Základom je teda zabezpečiť všetky ostré hrany, skryť z dosahu nebezpečné či sklenené predmety a jednoducho všetko, s čím by sa pri svojom objavovaní nemal stretnúť.

Nechajte dieťa rozhodnúť sa

Ako rodičia síce potrebujete zadefinovať určité hranice, niekedy je však úplne v poriadku, ak necháte dieťa rozhodnúť sa samo a niesť zodpovednosť za toto rozhodnutie. Zmyslela si vaša dvojročná princezná, že si na seba uprostred júna oblečie hrubú zimnú bundu? Nechajte ju tak! Po čase sama zistí, že sa v nej príšerne potí a bunda má väčší význam v zime. Práve tým, že na toto zistenie musela prísť sama, jej dáte šancu učiť sa a rásť.

Dajte mu priestor na realizáciu

O pozitívnych vplyvoch kontaktu s milými potvorkami z ríše zvierat by vám asi najviac dokázali hovoriť ľudia, ktorým zvieratá priamo pomohli. Terapia so psami (canisterapia) či koňmi (hipoterapia) už nie je len módny výstrelok, ale zaužívaná forma pomoci v medicínskej praxi. O ich kladných vplyvoch na fyzickú ale najmä psychickú stránku nie je pochýb. No nielen pes môže byť priateľom človeka. Psychicky pomôcť dokáže aj taký had. Že vás oblial pot len pri myšlienke krútiaceho sa plaza pod vaším gaučom? Váš teenager by mal možno na celú situáciu iný názor.

Množstvo výskumov ukázalo, že sila pozitívnych účinkov nezáleží od druhu zvieraťa, ale od osobných preferencií človeka. Zjednodušene povedané, najviac pozitív prinesie zviera, ku ktorému prirodzene inklinujete.

Psychologické benefity zvieraťa v rodine:

• zmenšuje pocit osamelosti, izolácie a odcuzenia
• zvyšuje komunikatívnosť, povzbudzuje k aktívnejšej socializácii
• bojuje s nudou
• pomáha zvládať pocity úzkosti a depresie
• motivuje k rýchlejšej rekonvalescencii - uzdraveniu
• pomáha prekonávať rečové a emočné poruchy
• prispieva k rýchlejšiemu osvojovaniu správnych návykov
• povzbudzuje k pocitu zodpovednosti
• pomáha vytvárať rutinu
• zvyšuje produkciu hormónov šťastia a tým zlepšuje náladu 

via GIPHY

Pes a mačka

Čoraz častejšie počúvame o nezvládateľnosti detí: Ach tie dnešné deti, za našich čias... Je to tak? Sú deti dnes iné? Ak áno - čím je to spôsobené? Ako zvládnuť deti, aby si nerobili čo chcú? Aby akceptovali naše rozhodnutia? Aký ten "strach" z vlastných detí vlastne je? Na tieto i mnohé ďalšie otázky nám zodpovie psychologička Mgr. Marta Kulanová, ktorá sa postgraduálne sa vzdeláva v systemickej párovej a rodinnej terapii a v odbore soiálna psychológia. V súčasnosti pôsobí ako spolulektorka výcvikov drogovej prevencie u vysokoškolákov a ako psychologička v Košickom poradenskom centre.

Ako sa dá chápať tvrdenie, že sa rodičia boja detí?

Strach z detí nemusí byť tým najsprávnejším označením, aj keď sa tak na prvý pohľad môže javiť. Povedala by som, že či už vedome, alebo nevedome, rodičia sa obávajú skôr toho, že vo výchove zlyhajú.

Často sa možno stretnúť s obavami rodičov, že svojim správaním k dieťaťu a svojimi požiadavkami voči nemu môžu „dobabrať“ jeho detstvo a tým spôsobom aj celý život. Môžu byť tiež presvedčení, že niečo od dieťaťa žiadať znamená byť naňho tvrdý. Všetky tieto obavy môžu vyústiť do toho, že rodičia radšej od detí nežiadajú vôbec nič. Povedala by som, že táto nečinnosť rodičov pri nevhodnom správaní dieťaťa môže vyznieť ako strach z dieťaťa.

Prečo tieto obavy vznikajú? Čím je to spôsobené?

To, akým spôsobom rodič vychováva svoje dieťa, pramení z jeho životného príbehu, súvisí s tým, ako bol sám vychovávaný, so spokojnosťou s partnerským vzťahom i s mierou, do akej sa stará o napĺňanie svojich vlastných potrieb.
Tento strach môže ďalej prameniť z toho, že rodičia často predpokladajú, že ak ich dieťa koná spôsobom, ktorý nie je na prvý pohľad primeraný, inými slovami – nenormálne, napr. že sa na ulici hodí s krikom o zem, že to znamená ich rodičovské zlyhanie.
Predstava rodičov o nutnosti byť dokonalí, mať idylickú rodinu a nemať s deťmi konflikty však môže vyústiť do toho, že zo strachu, že ako rodičia spravia niečo nesprávne, neurobia radšej nič. Prestanú mať voči svojim deťom požiadavky, prestanú im klásť medze. A tak prestanú zastávať rolu pevného rodiča, ktorú dieťa vo svojom vývine potrebuje.

Taký krásny titulok, že? Aj hlbokomyseľný, aj nadčasový, aj pravdivý. Ale keď vám trojročná zahlási: "Mami, volaj bocianovi, nech si to berie späť!", znie trochu ako klišé.

Ako pripraviť malé dieťa, ktoré si ešte samo vyžaduje väčšinu vašej pozornosti, na súrodenca? Tak znie dnešná otázka. Mamičky - flegmatičky sa chytia za hlavu a povedia: "Zase tu robia z komára somára". Mamičky - čakateľky, ktorým behá doma po kuchyni už jedno malé stvorenie, zbystrite pozornosť - môžete získať inšpiráciu, ako sa s podobnou situáciou popasovali iné mamičky.

Na veku záleží

Prístup, ktorý zvolíte, záleží samozrejme od veku "staršieho" súrodenca. Ak máte bocianiu donášku zajednanú ešte pred druhými narodeninami vášho "veľkáča", bude to náročné predovšetkým fyzicky. Pre vás. Starať sa súčasne o dve deti, ktoré si vyžadujú aktívnu účasť mamičky na každodenných drobnostiach, dá zabrať. Z druhej strany je to pre deti výhodné. Prvotný šok zvykne rýchlejšie pominúť a ľahšie sa adaptujú na novú situáciu. Vekový rozdiel sa vyrovná "co by dup" a z detí sa stanú parťáci s približne rovnakými záujmami. "Môj starší mal rok, keď som otehotnela. Postupne sme mu povedali, že mamičke rastie bruško, lebo je tam bábätko, že to bude jeho súrodenec, bude to maličké bábätko a potom, keď bude väčšie, budú sa spolu hrať. Krémoval mi bruško, dal pusinku a podobne. Keď sa mladší narodil, tak najskôr z toho nerobil nič. Akože pozrel ho v nemocnici a hotovo. Doma si ho už všímal viac, bral ho hneď s láskou, pusinkoval, dával mu hračky. Vôbec nežiarlil, chvála Bohu. Problémy nastali až neskôr, keď mu začal brať malý jeho hračky, ale nič vážne. Len občas chcú práve to isté auto, hoci majú minimálne 150 podobných. Ale inak sa ľúbia, hrajú sa spolu. Keď dám či kúpim niečo jednému, hneď je, že aj bratovi," popisuje krásny vzťah svojich detí mamička z Modrého koníka.

Prežívať čakanie na jeho príchod by mal spolu s vami

Detičky staršie ako dva roky, ktoré už začínajú viac chápať súvislosti a presadzovať si svoju osobnosť to môžu znášať trošku ťažšie. Ich závislosť na matke je iného charakteru ako uspokojovanie životných potrieb a na matku si nárokujú.

Čo sa týka impulzívnych a nepremyslených nákupov, mám slabosť na dve veci – papiernictvo a kníhkupectvo. Kým ešte v rámci zápisníkov a pier sa dokážem ako tak držať na uzde, s knihami je to stále horšie. Odkedy sa naša rodina rozrástla o Hanku, už totiž neriešim iba to, čo budem čítať ja, ale aj čo bude čítať moja dcérka. Máme šťastie na super kamarátov, ktorí nám vďačne posúvajú knihy po svojich odrastených deťoch. Dosť úspešne dokážeme zaloviť aj vo vlastných knižniciach. Nemôžem uveriť, že niektoré leporelá prežili nielen moje detstvo, ale dokonca aj čitateľské začiatky mojich neterí a knihy sú minimálne poškodené. Občas však predsa len kúpime Hanke nejakú knihu, prípadne na jej sviatok poprosíme ľudí, ktorí by ju radi obdarovali, aby namiesto hračiek či oblečenia priniesli knihu. A tak sa Hankina knižnica rozrastá. Priznám sa ale, že zorientovať sa v kníhkupectve medzi množstvom titulov pre deti, býva občas problém. Možno máte rovnakú skúsenosť. Preto som sa rozhodla spraviť video s mojimi tipmi na dobré čítanie pre malé deti vo veku cca 1,5 až 2 roky. Ak máte aj vy nejaké dobré tipy na krásne knihy pre malé deti, určite mi o nich napíšte do komentára. Budem veľmi rada.

Teraz v marci som oslávila 10. výročie, že som súčasťou veľkej rodiny stránky Modrý koník.

Veľa som sa od vás naučila, radili sme si, pomáhali a našla som tu dokonca kamarátky, s ktorými sa stretávam „tam vonku“,  v reálnom svete.

Aj keď moje deti medzičasom vyrástli, vždy rada chodím medzi vás.            

Dnes sa chcem s vami podeliť o článok môjho syna Richarda. Čítajte ho s veľkou láskou 🙂

Človeka v živote najviac ovplyvní rodina. Chcel by som vám na mamkinom blogu odovzdať pár rád, ktoré ma moji rodičia naučili do života. Je to môj skromný pohľad a verím, že vám niečo prinesie a obohatí vás. Pusťme sa teda do toho:

#1. Choď za svojim snom a rob, čo Ťa napĺňa

"Ideme k svokrovcom a oni otvoria skôr, ako zaklope na dvere. Prípadne otvorí svokor a nie svokra. Tak to dávaj, zavrieť dvere a odznova. Keď sa sprchujeme, tak musí on pustiť vodu aj sprchu," popisuje ich každodennú rutinu Zuzka.

"Ja mám asi najhoršieho čerta. U nás je to naozaj niekedy na psychiatriu (moju). Ako náhle nie je niečo po jej, počujú ju aj do ďalšieho mesta. Napríklad, ideme ráno do jaslí, krásne spolupracuje, všetko funguje, umyť, obliecť, nachystať ruksak na chodbu. A idú na rad topánky. Chce si ich obuť sama, trpezlivo sa jej snažím vysvetliť, že si ich obúva naopak. Od jedu ju už ide rozdrapiť, červená sa, kričí, jeduje sa, nejako sa nám to podarí, ja celá upotená, ešte sme ani z domu nevyšli.  Nasleduje čapica (Bože, nech už je leto). Ona sama. Krásne si ju vie dať, ale už je rozladená z topánok. Nejde jej to. Scenár rovnaký, šľahne čapicu o zem. Krik, nervy, jedovanie. Až jej sliny idú z úst. Tak ja začnem zase svoj monológ... Našťastie ho pochopila. Ideme do auta, samozrejme bez čapice, s kapucňou. Od domu k autu sa dá ísť dvoma smermi, samozrejme ideme tým, čo je bližšie. Samozrejme madam potrebuje ísť tou dlhšou trasou. Sadne na zem, krik, nervy. Ja už zúfalá, naštvaná funiaca lokomotíva. Idem pre ňu. beriem ju pod pazuchu, ona vyvádza, ľudia sa otáčajú. Sadneme do auta, ja vysvetľujem a pani zrazu úsmev ako keby sa nič nestalo," spomína Simona.

"Chystáme sa do škôlky, ona si vytiahne koša na prádlo špinavý kabát, že ten chcem. Poviem nie, je špinavý, že si dáme bundu s uškami. Hneď cirkus, vrieskala, bundu aj sveter najskôr hodila na zem, potom  si to šla dať do skrine, aby som to náhodou nenašla. Tak som sa obliekla, obula, otvorila dvere a vravím čau, ja teda idem. Hneď bola pri mne aj s bundou a svetrom. Potom zas začala revať v škôlke, lebo ona tam nechce byť. Dobre, že nezačala biť deti naokolo, ktoré ju volali hrať sa," vysvetľuje Lucia.

"Môj keď nie je po jeho, tak si ľahne na zem a mravčí. Keď sa k nemu priblížim, tak kope nohami, zásadne sa nám to stáva, keď sa niekam ponáhľam a nemám čas ho tam nechať ležať. Juj. Tak ho beriem na ruky, on so sebou mece, kope. Po ceste, aby som si oddýchla, tak ho občas na tú zem položím. Minule tam stojím nad ním, s pohľadom do nepríčetna a čakám, kým sa upokojí. Okolo idú policajti a kričia na mňa, či je všetko v poriadku. Vravím, že áno, len malý protest. To len môj toto robí?" spytuje sa Iva.

Vzdorovité dieťa

Nie, nerobí to len ten tvoj. Ani tvoja. Štyri mamičky, štyri deti. Všetky vo veku 2 roky a štvrť. Najkrajší vek. Čas na malú maturitu z exorcizmu, nasadenie sedatív (matke, nie dieťaťu) a zakúpenie hrošej kože. Tú poslednú položku kvôli susedom, kamoškám alebo len okoloidúcim, ktorí sa dokážu nekonečne pohoršovať, nad tým nevychovaným, rozmajzlaným a nevyspytateľným deckom. Nech už sa babky tvária akokoľvek rozhorčene, obdobie vzdoru alebo prvá puberta je (bohužiaľ) normálne, dôležité, dokonca žiaduce obdobie vo vývine dieťaťa. Začína okolo roku a pol a vrcholí v treťom roku.

Minulú nedeľu sme krstili neterku. Od svokry už od jej narodenia počúvame, že aká je strašne dobrá, stále spí, neplače, tak sme boli zvedaví na prvé stretnutie bratranca a sesternice. Drobček prespal celý krst, jediné dieťa, ktoré bolo počuť, bol moj Matúš, ktorý sa vytrvalo snažil ukecať anjelika z kostolnej výzdoby na debatu. Drobček prespal sám v kočíku aj obed v rušnej rodinnej nálade a aj afterpárty s kávou a koláčmi. Bilancia u nás: Matúš sa stihol počas obeda dvakrát nakojiť, potiahnuť dedka za ucho, roztrhnúť babke retiazku, ogrckať mužovi kravatu, rozrevať sa v svokrinom náručí (yesss) a vo finále si za všeobecného veselia a svokrinho údesu strčiť do úst fľašu od piva (nealko). Všetci hostia pri rozlúčke s rodičmi tichého drobčeka uveličene konštatovali, že strašne je dobrá tá vaša malá, ani sme ju nepočuli... Nám nehovorili nič, len v jednom momente som odkiaľsi započula, to vieš, ona ho v tom nosí od narodenia, to už si naučili na ruky, to už teraz nič neurobia a navyše ešte stále kojí...

Môj muž nie je veľmi všímavý človek, aj po polroku sa pri každom kúpeli pýta, v ktorej zásuvke má Matúš pyžamko. No večer v posteli mi hovorí: Niečo je na tej malej zvláštne, ťažko to pomenovať, taká apatia. Občas sa pomrví, že by sa možno aj ozvala a potom akoby to vzdala a zase privrie očká s takým múdrym dospelým pohľadom. Na druhý deň od brata opatrne zisťuje, že teda ako si zvykajú, ako sa im darí... Brat že výborne, paráda, malá je dobrá, naučili sme ju.... Muž sa pýta, že ako? A on že normálne, proste decko musí aj porevať, ju to po 15 minútach prejde a zaspí na tom balkóne a normálne dostane fľašu zase až za tri hodiny. Žene to tak vyhovuje a ja jej do toho nekecám.

Mám takú súkromnú hypotézu. Tak ako máme každá vlastný štýl šoférovania alebo spôsob, akým komunikujeme, máme aj vlastné štýly vychovávania. Som presvedčená, že každá chceme byť čo najlepšia matka a každá to robíme najlepšie ako vieme, tak, ako je nám to prirodzené. Príčiny mnohého z toho, ako sa správame k deťom, sa dajú vypátrať v našej osobnosti, temperamente, fungovaní vo vzťahoch, v našom vlastnom detstve, vo vzoroch matiek naokolo, v našich predstavách, ktoré sme o materstve mali pred narodením dieťaťa. Tak ako je každá z nás jedinečná, je jedinečné aj materstvo každej z nás. Niektorá z nás možno musela predčasne dospieť a ukladať mladších súrodencov spať, lebo doma sa často až príliš oslavovalo. Iná celý život bojovala o priazeň kritického otca a plánovala si, že nikdy nebude pokorne trpieť ako jej mama. Ďalšia možno bola tichým svedkom toho, ako rodičia pristúpili k nechcenému sestrinmu tehotenstvu... Ja som nikdy nechodila do škôlky a odjakživa som sa cítila neisto medzi rovesníkmi. Nechodím s Matúšom na plávanie ani do materských centier, je to pre mna veľká výzva, byť medzi inými mamami. Ako Matúš porastie, asi budem mať neodôvodnené obavy z toho, či má dobrú pozíciu medzi rovesníkmi. Už teraz si predstavujem, že je vodcom skupiny. Sú to odo mňa nefér očakávania a nemala by som ho nimi zaťažovať. Všetko toto pramení v mojom vlastnom detstve a keby to vtedy bolo inak, určite som iná matka. No ja som práve takáto, nehnevám sa na seba, lebo tomu rozumiem a som odhodlaná aj napriek tomuto robiť všetko najlepšie, ako viem. Máme v sebe veľa lásky a porozumenia, ak trochu rezervujeme aj samy pre seba, ešte stále našim deťom ostane dosť.

Existuje veľa teórií o psychickom vývine detí, o výchove. Jednou z nich je teória pripútania a hovorí o tzv. vzťahovej väzbe. Dieťa podľa nej potrebuje v prvých rokoch života osobu, ktorá sa o neho bude starať, plniť všetky jeho potreby, na ktorú sa môže naviazať a stopercentne spoľahnúť, ktorá príde vždy, keď zaplače. Plač je spôsob, ako sa dieťa dorozumieva. Dieťa nie je dobré alebo zlé len preto, že komunikuje viac alebo menej. Plač nie je nástroj na manipulovanie ani spôsob, ako vydierať rodiča. Je to jednoducho jeho jazyk. Iný zatiaľ nemá a evolúciu neoklameš. Ak by bábätká  na znak nepohody len tak vkusne pomrnkávali, pračlovečia mať by si nič nevšimla, naďalej oberala mamuta a prcek by ostal so svojimi potrebami sám v kúte jaskyne. Ak bábo plače a matka príde, dieťa získava základnú istotu - toto je môj nástroj ako komunikovať a ak dám najavo nepokoj, niekto príde, naplní moje potreby, niekomu za to stojím. Vieme, že deti si z prvých pár rokov života nič nepamätajú. Nebudú mať konkrétne spomienky na vymenené plienky, vôňu matky, chuť mlieka, teplo postieľky... Niekde v procese vytvárania identity, konceptu JA však budú mať pocit istoty, že keď zaplakali, mama prišla a pomohla. Mama ma prišla zachrániť, stojím za to, som hodný lásky. A tento pocit si ponesie do dospelosti - som hodný lásky, viem, že má niekto môže mať rád, a preto sa mám rád aj sám. Vážim si sám seba a nebudem vstupovať do vzťahov, kde si ma nevážia. 

Ako čerstvá matka asi každá z nás počula "neber ho na ruky, naučíš si ho, bude rozmaznaný, plač je dobrý na pľúca, nech si zvyká..." Neveríme si a počúvame, s párdňovým bábom každá rada dobrá. Akú skúsenosť si v sebe nesie takto vychovávané dieťa? Nemá význam komunikovať, som bezmocný, odkázaný na starostlivosť tých, ktorí nepočujú. Nie je mi dobre, no nik nepríde. Nestojím im za to, asi si nezaslúžim lásku... Po čase prestane, vzdá to, už neplače. Vie, že aj tak nik nepríde, tak odovzdane bdie. Deti nevnímajú čas, nevedia, že mama je len vo vedľajšej izbe, mama proste buď je alebo nie je. 

Niekedy mám chuť sa hnevať na mamy, ktoré poslušne nechajú vyplakať dieťa a neberú ho na ruky, lebo "mama vravela, že si nemám naučiť." Ktoré nervózne pohupujú kočíkom s plačúcim dieťaťom a do telefónu komusi vysvetľujú, že malá je zlá jak čert. Ktoré sa vystrašene dívajú do knihy, či je veľký hriech kojiť skôr ako za tri hodiny. Viem, že robíte najlepšie, ako viete. Viem, že si nie ste samy sebou isté. Viem, že vás možno niekto zneužíval a odvtedy sa bojíte dotykov. Viem, že niekedy by ste toho malého votrelca najradšej zavreli niekam, odkiaľ ho nebudete počuť. V tehotenstve sme vyberali najbezpečnejší kočík, fotky z ultrazvuku vešali do rámikov, žehlili tie najkrajšie dupačky. A teraz im odopierame to, čo najviac potrebujú. Najužitočnejšie rada, akú som kedy dostala, bolo uistenie, že potreba kontaktu a blízkosti je rovnako oprávnená ako hlad, smäd, spánok. Pamätám si na ten pocit úľavy - takže ho môžem brať na ruky!  

Posledný januárový deň vláda schválila tzv. jasličkový zákon. Táto novela zákona o sociálnych službách, ktorá je v legislatívnom procese už od augusta, prešla v pôvodnom znení aj napriek prezidentovmu vetu a petíci. Do platnosti vstúpi prvého marca tohto roku.

Mnoho mamičiek je zmätených a kladie si otázku, či sa tieto zmeny dotknú aj ich rodín. V nasledujúcich riadkoch si zhrnieme najzásadnejšie zmeny, ktoré tzv. jasličkový zákon prináša.

Nepracujete, neštudujete? Starajte sa o dieťa sami!

Nový zákon upravuje fakt, kto môže dať dieťa do jaslí a kto nie. Vláda chce tak zosúladiť rodinný a pracovný život. Do jasličiek môže umiestniť svoje dieťa ten rodič, ktorý sa pripravuje na povolanie štúdiom na strednej škole alebo vysokej škole, pripravuje na trh práce alebo vykonáva aktivity spojené so vstupom alebo s návratom na trh práce alebo vykonáva zárobkovú činnosť.

Predstavme si modelovú situáciu. Čakáte onedlho prírastok do rodiny, staršie dvojročné dieťa je šikovné, aj má rado detský kolektív aj cítite, že by mu socializácia prospela. Máte však smolu.

Našli ste si super prácu, ale na dnes tak obľúbenú živnosť, nie ste povinne dôchodkovo poistená? Môžete na ňu zabudnúť. Vaše dieťa nemá v jasliach čo hľadať.

Keď k nám prídete prvýkrát na návštevu, pravdepodobne sa vám nebude niečo pozdávať. Niečo nie je v poriadku. Niečo tu chýba. Pohľadom blúdite po stenách obývačky. A zrazu vám to dopne. Nasleduje otázka s podtónom prekvapenia, pobúrenia, možno štipky obdivu: „Vy nemáte telku?!“

"Ale áno!" odpovedám a ukazujem na dve francúzske okná do záhrady. To je naša Jednotka a Dvojka. Vždy priamy prenos.

Sme jednoduchá rodina. Žijeme na dedine, obklopení zvieratami, počnúc sliepkami, kozami, psami, občas nejakej mačky „obecnej“ až po akváriové rybičky a papagája – ten však u nás len zimuje a v lete sa vráti k pôvodným majiteľom. Od jari, keď zmizne posledný sneh, až pokým sa tam v neskorej jeseni opäť objaví, sa hrabeme v našej zeleninovo-bylinkovej záhradke.

S deťmi sa hráme. Mladší toho ešte veľa nepotrebuje – väčšinou si vystačí s vlastnými končatinami, alebo niečím, čo sa dá ožužlávať. Starší toho potrebuje viac, ale nie veľa. Často sa hráme hru na „akože“. V nej sa morský had kamaráti s poníkom, cez Jasovskú jaskyňu sa dá dostať do Austrálie a vtáčikovi kvezalovi postavíme hniezdo s fontánkou a tobogánom. (Sľubujem, že neužívame nijaké omamné a psychotropné látky.)

Keď sme zariaďovali dom, jednoducho som navrhla mužovi, aby sme zatiaľ telku nekupovali. (Čo bolo za tým rozhodnutím je na ďalšiu úvahu.) A zatiaľ sme tu osem rokov bez tohto elektrospotrebiča.

Pred Vianocami sme boli na návšteve u mojich rodičov. Telka tam tvorí podmaz každej aktivity či konverzácie. Večer, keď sme ležali v posteli, sa ku mne starší syn pritúlil a dôverne sa ma spýtal: „Mamka, a ochutnala si už novinku od ...?“ (píííp - nasleduje meno spoločnosti na výrobu cukroviniek). „Nie“ odpovedala som, na čo mi on vysvetlil, že v telke povedali, že túto novinku musíme ochutnať, lebo je sladká a chrumkavá a poliata lahodnou čokoládou. Popri vysvetľovaní, že až tak nemusíme, som uvažovala nad tým, aké je to skvelé, že doma nám nikto nehovorí, čo musíme ochutnať, mať, zažiť, alebo že za to stojíme len keď používame značkovú dekoratívnu kozmetiku.

„Mami, mamiiiiiii ona mi vzala bábiku a ja som sa s ňou prvá hrala!“ Rev, hádka, naťahovanie o hračku, ktorá pre deti znamená celý svet. „Daj jej tú bábiku, ona je maličká a ty veľká! Vezmi si inú hračku!“  „Ale mami...“  „Povedala som daj jej ju a hotovo!“Obrovské sklamanie, slzičky v očiach, ale dievčatko poslúchlo a bábiku odovzdalo mladšej sestre.

Neboli to moje deti, nebola to moja vec, tak som bola ticho, ale nedalo mi a v duchu som sa nad situáciou zamyslela. Staršie dievčatko sa krásne v tichosti dlho hralo so svojou bábikou. Mladšia behala po chodbe, vystrájala, od dobroty už nevedela, čo so sebou a tak - očividne znudená, sa rozhodla spraviť zle svojej sestre. Prišla a tú bábiku jej vzala. Nehrala sa s ňou, nepotrebovala ju, len ju v ten moment chcela, lebo ju mala tá druhá. Je to klasická situácia, s ktorou sa stretávam veľmi často a podobné situácie riešim aj doma.

Skutočne má na bábiku nárok mladšia len preto, že je mladšia? To mám mať v živote výhody či nevýhody LEN preto, že som žena, že som mladšia, že som rýchlejšia, že som blondína...? Pre nič iné? Kde je slušnosť a kde iné prednosti a podstatnejšie veci!? Ich mama zareagovala, tak ako zareagovala, ale je to správne? 

Ideálne dobrý či reálne zlý  

Mám tri deti a je mi absolútne jedno, kedy sa ktoré narodilo. Ten, kto si vezme hračku ako prvú, má na ňu nárok. Druhý v poradí musí počkať, kým sa prvý dohrá a až potom si ju smie vziať. Snažím sa ešte o kompromis, aby sa deti hrali spolu,  ale ak to prvé nechce, nenútim. Tiež deťom prízvukujem, že všetky veľké hračky sú spoločné, no dovolím, aby každý z nich mal niečo, čo patrí len jemu. Učím ich ale podeliť  sa o to. Podeliť sa totiž do budúcna znamená získať si priateľov, a ak niečo dáš, niečo dostaneš. Ale nenútim. Je na ich zvážení, čo urobia a čo si myslia, že je v tej chvíli správne.

Lenže tu sa dostávam od ideálneho sveta plného poníkov a dúh do sveta skutočnej reality. V normálnom svete to, bohužiaľ, takto nefunguje. Žiadna úcta k starším či tehotným, žiaden rešpekt v práci ku kolegom, žiadne čakanie u lekára podľa poradia, v akom ste prišli. Viem to podľa seba. Mama ma až príliš dobre vychovala.