Tak už nám nejakých tých pár dní z roka 2020 ubehlo, pomaly sme si, hádam, zvykli aj na toto...

...takže prišiel čas zrekapitulovať ten slávnostný večer/deň/noc, ktorým sme privítali Nový rok. Nielen dospeláci mali žúrku, ale aj potomkovia držali ruku hore... teda tí, ktorí vydržali.  Ja osobne som mala na mále, o pol jedenástej mi začali oči klipkať a mala som čo robiť, aby som to aspoň do tej polnoci vydržala. Mladý zalomil okolo jedenástej. Toľko k našej "ruke hore" 🙂

• Ale u takej @denka81, pred tromi rokmi, sa takto kuká na ohňostroj, aha:
• U @hudko2 sa pripíjalo na zdravie:
• Aj u @karajazviny sa oslavovalo a prskavky nemohli chýbať:
• Takto, vážené, vyzerá tá povestná "ruka hore!" Ako u @lucindamax:
• U @ludka140281 sa netrochárilo, tam padla rovno celá fľaša:
• Prskavky a radosť z ohňostroja v podaní dcérky @nika3033:
• Na balkóne u @sashenocka007 sa prskavkami tiež nešetrilo:

Takže toľko k silvestrovským oslavám. Pekné fotky, mám z nich radosť. Všetkým zapojeným posielam, ako inak, malé modré pre radosť 🙂

A ak by ste takú odmenu chceli získať aj vy, nie je nič jednoduchšie.

Stačí sa zapojiť v danom týždni k téme, ktorá je vždy určená v článkoch v mojom blogu. 

V poslednej kapitole mojej knižky sa venujem praktickým príkladom, ako sa zachovať v náročných situáciách, ktoré s deťmi zažívame a riešime aj takéto správanie.

U niektorých detí príde na rad obdobie, kedy robí zle ostatným deťom a kamarátom.

Vtedy to môžeme využiť a vysvetliť, aké má jeho správanie následky. Držíme sa však toho, aby sme pri tom dieťa neponižovali a neznižovali jeho hodnotu.

Situáciu je potrebné dieťaťu opísať vecne, bez moralizovania. Opísať následky iba ako všeobecnú informáciu. Podať by sme ich mali tak, aby dieťa pochopilo, že to platí pre všetkých rovnako: "Keď niekomu ublížime, mali by sme sa ospravedlniť." 🌷

Spýtame sa, čo si dieťa myslí, že by malo teraz urobiť. Menšie deti ešte pravdepodobne nebudú vedieť, akú odpoveď od nich očakávame, tak môžu povedať, že nevedia, alebo neodpovedať vôbec.

Koniec rehabilitačného pobytu v Adeli v októbri 2018 sa nesie v prekvapujúcom duchu. Sofinke spevnia lakeť a koleno, terapeutky sadnú na "vozíčky", pred Sofinku postavia kočík a ide sa kočíkovať po chodbách. Jedna terapeutka cúva a zabáva ju, aby nevymýšľala, druhá jej pridŕža ruky na kočíku a dbá na správne postavenie nôh pri chôdzi. Chôdza je čaptavá, pomalá a trhaná, bruchom sa často opiera o kočík, ale ide. A mne padajú slzy. Sledujem ju spoza rohu, aby som ju nerozptyľovala, ale vidím, že to ide a viem, že to pôjde. Viem, že raz bude sama chodiť aj keď si na to ešte dlhooooo počkáme.

Po návrate z Adeli som tak pozitívne navnadená, že so Sofi každý deň cvičíme špeciálne cviky a naozaj na nej vidieť pokroky. Babka nám ušila dlahy, ktoré po vzore Adeli, držia vystretú ľavú ruku v lakti, spevňujú koleno a keď som ju ešte k tomu navliekla do špeciálnej lykrovej ortézy, ktorá jej má spevňovať trup, vyzerala ako cvičenec z budúcnosti 🙂 

Sofi skúša stále viac chodiť, baví ju to. Ideálne je držať ju popod ramená a nie hore za ruky. Dáva to riadne zabrať krížom. Chvíľku prejde a ide zas na štyri, to je istota. Paradoxne, vie sa vytiahnuť do stoja, prejde s oporou, ale samostane nesedí. Chrbátik je ešte slabý, ale aj to sa ešte na jeseň upraví a Sofi si zrazu samostatne sadne. Sláva! Dočkali sme sa. Svaly sa predsa len posilnili. Je to motivácia na ďalšie cvičenie.

Cviky na fitlopte ju už nebavia, vymýšľa pri tom, viac plače a vzpiera sa ako cvičí. Stráca to zmysel. Viem, že cvičiť jednoznačne potrebuje, Devény terapia nestačí, preto hľadám nové možnosti až objavím Neurino v Šamoríne. Nastupujúce obdobie vzdoru sa časom prejaví aj tam. Raz sa ju podarí prehovoriť na spoluprácu, inokedy vôbec. Po dvoch mesiacoch to balíme aj tu, dostávame odporúčanie na chvíľu vypustiť cvičenie a oddychovať. Aby sme však nezaspali na vavrínoch, aspoň sem dochádzame na tejpovanie ľavej nožičky. Je to pre mňa novinka, učím sa za chodu ako správne nalepiť ružovučký tejp, aby sval pracoval správne. Pre istotu si to zakaždým natáčam na video a doma vždy niekoľko krát prehrám predtým ako ju idem zatejpovať. Tejpovanie je pre mňa veľkou alchýmiou.

Dochádzanie do Šamorína, aj keď sa nachádza len kúsok za Dunajskou Lužnou (Tetis) má pre mňa paradoxne lepšiu dostupnosť. Objavila som čaro kompy Vojka-Kyselica. Wau, bola to paráda. Žiadne zápchy, žiadne nervy či stihneme prísť na čas, žiaden semafor po celej trase až do Neurina. Cesta popri dunajskom kanáli je síce nekonečná a nudná, ale Bratislave sme sa vyhli oblúkom a zážitok z prevozu auta kompou je zakaždým jedinečný. Raz fúkal silný vietor, ale kompa premávala. Ihneď po nalodení auta som však začala ľutovať dnešné rozhodnutie. Kompa sa značne kolísala a po pár minútach som už chytala "morskú nemoc". Nevedela som si predstaviť ako budem v takomto stave pokračovať ďalej, našťastie to môj žalúdok ustál 🙂

Koniec roka sa niesol v pokojnom duchu. Opäť Sofinka dostala pod stromček aj k následným narodeninám darčeky, ktoré jej mali pomôcť v mentálnom aj fyzickom rozvoji. Ako sa tak spätne pozerám na všetky jej sviatky, vždy dostáva len takéto darčeky a s veľkou pravdepodobnosťou to tak ešte dlho bude. Našťastie, motivačnými hračkami sú pre ňu aj autíčka (kolieska, spätný chod), bábiky atď. Na puzzle a podobné intelektuálne hry sa zatiaľ nechytá.

Už som tu dávali tipy ako zlepšujeme jemnú motoriku pomocou pečiatok a ich krúžkovania. Moju to vtedy celkom bavilo, ale ako správe hyperdecko, už ju to aj prestalo baviť a manka musí vymýšľať nové aktivity. Nové, ale nie jednopoužiteľné, pretože mi to išlo akosi všetko do peňazí. Minula som pri nej totiž snáď milión skicárov, dokaličila jednu stieraciu tabuľku a vytlačila 5852455 strán, ktoré som zalaminovala, nastrihala, polepila, a pod... Už to prestalo baviť nielen raketu, ale aj mňa. Túto úlohu som mala pripravenú a zalaminovanú už skôr, ale nechcelo sa mi to vtedy strihať, tak som si to odložila do šuflíka. A teraz prišiel na to čas. Dala som jej centrofixku a reku ideme robiť čiary. Nebol to cieľ, bol to skôr nápad z nudy a výčitiek, že som jej dlho nejakú úlohu nepripravila. Najskôr som viedla jej ruku ja a hovorila, "zajac papá mrkvu" a pod. Zvieratká to je fakt veľká vec cez čo ju veľa vecí učím. U Vašeho dieťaťa môže platiť niečo iné. Toto moja už dávno vedela, nebolo to pre ňu nič nové. Nové bolo len kreslenie s fixkou. Robili sme to viackrát, ale až tento týždeň začala pekne sama spájať dve veci. Robím pri tom veľkú srandu, akože hovorím, že napr. "pes papá muchu" a tak si overujem aj to, či ma počúva a či tomu rozumie a ona už s chichotom hovorí, "nie, kostičku".

A takto nám to teda išlo dnes s inými úlohami:

Bez mojej pomoci a všetko správne. Najlepšie je, že vedie čiaru už aj hore aj dole, do strán, čiže robí cielený pohyb rukou. Stav predtým bolo trikrát brnknutie do ceruzky a nič viac. Super je, že to na zalaminovanom papieri znovu zotriem a vytiahnem o pár dni a zase urobím "WAU" efekt s úlohou. Nemusím nič strihať, vytlačím obojstranne, ušetrím papier aj laminovačku aj cas. Existujú aj zošity, ale nenašla som žiadne také jednoduché pre ňu a so zvieratkami, kde sa len spájajú dve obyč jednoduché veci. K tym zložitejším sa hádam postupne prepracujeme, lebo zatiaľ nie sú takéto zošity použiteľné pre nás... Tak skúste, môžno sa to bude aj Vašim drobcom páčiť... Najlepšie je začať s niečim jednoduchým, čo už Váš drobec vie, lepšie pochopí, čo od neho chcete. Ako napr. my s tými zvieratkami...

Inak sa máme fajn. Používa už dvojslovné vety: "Mami, daj" alebo "Daj piť", ale niekedy sa jej podarí hneď povedať aj "prosím, daj, napiť". Slová dokonca začala používať aj v zdrobneninách. Ako som písala, že už nepoužíva len kosť, ale povie kostičku, mačka - mačička a veľa preveľa kopu nových slóv... Syn je posledný mesiac neskutočný ťahúň  a prevzal v tomto štafetu. Logopedička totiž radila používať veľa pokrikov pri hrách a jašeniciach a mladá slečna sa konečne začala chytať na ne. Od syna pochytila jeho obľúbené: "Daj", "Padaj", "Moje", "Teraz ja" a kopu detských "odpalovačiek", takže sa z nich pri hádkach stávajú rovnocení partneri, aj keď svojim krikom vyhrá raketa vždy. Som asi jediná manka, ktorá sa teší a smeje natom, keď sa jej deti "bijú" alebo "hádajú" o jednu vec, lebo mi to príde také normálne a krásne, že im rovno zajtra mám chuť kúpiť iba jednu čokoládu a hodiť ju levom do "ringu"...

Ale nebudem zlá manka. Kúpim dve, myslím, že si ju obaja zaslúžia. Jeden učí bez toho, aby musel študovať pedagogickú školu a druhy príjma bez toho, aby musel makať za stolíkom.... Moje deti to je moja najväčšia škola ...

Syn sa narodil v polovici augusta, čo znamenalo, že sme mali pred sebou ešte trošku úbohého leta. Dúfala som, že k nám ešte privíta babie leto a tak, kým sa ako tak zotavím, budeme chodiť na prechádzky. Sladké predstavy tehotnej...

Žiadne prechádzky z mojich predstáv sa nekonali.  Cítila som sa ako naničhodná matka, ktorá sa nevie pozviechať po pôrode. A inéééé? Pfff! Iné to už 2 hodiny po cisárskom chodili. Iné chodili 5 dní po pôrode na kilometrové prechádzky! – tvrdia internetové fóra.

A ja? 

Sedela som na boku a pri myšlienke o prechádzke som mala kŕče v bruchu. Na šiesty deň tato zahlásil, že je pekné počasie a mali sme trochu ísť vonku. Až na šiesty, lebo nás dlhšie držali v pôrodnici a kvôli štátnemu sviatku ma nemal (vraj) kto vypísať. Dnes už viem, že išlo o peniaze. Čím dlhšie - tým viac peniažkov od poisťovne (neviem, či aj na SVK to tak je). Natiahla som na seba voľné veci, v ktorých som aj tak vyzerala ako v 5. mesiaci a šli sme...

Po "piatich" krokoch vonku som myslela, že mi prasknú kríže. Normálne, že sa zlomím na polovicu a dovidenia :D 

Sadáme na prvú lavičku a našťastie ma môj utešuje, že nevadí, budeme sadať na každú, ktorú stretneme, aby som si oddýchla. Hrdinka - šla som ďalej.... Veď keď iné 2 hodiny po cisárskom chodili a lepili pirohy, tak ja po prirodzenom sa nemám právo ani sťažovať. Nevadí, že skoro 4 kg a 59 cm syn, že všetko šlo na vyvolávačke a podarilo sa až na tretí deň. NIE! Iné mali horšie.....

Ahojte,

veľmi sa teším, že medzi nás pribudla značka, ktorú isto poznajú všetky mamičky. Obľúbená značka dm babylove sa stará o vašich najmenších od hlavy až po päty. Na koníku bude babylove zastupovať Simona, ktorú nájdete pod nickom @nesvadbovo 🙂

Predstaví vám širokú škálu produktov, prevedie vás svetom tých najmenších, bude s vami zdieľať svoje radosti i starosti, ktoré každodenný život prináša, ale určite vás zaujme aj svojím humorom. Môžete sa skrátka tešiť na všetko, čo k materstvu patrí. K reálnemu materstvu. Bez ideálov, prikrášlenia či prehnanej dokonalosti. 

Simone to ide nielen s fotákom, ale aj s perom v ruke, preto sa môžete tešiť na zaujímavé články, ktoré vám spríjemnia voľné chvíle. Nezabudnite sledovať nielen jej blog, ale nazrieť aj do skupinky babylove – starostlivosť s láskou, v ktorej vás budú čakať okrem tipov aj súťaže a rôzne rady.

Simona, už teraz sa tešíme na tvoje príspevky a držíme palce 🍀

dominika_c

Ja viem. Prsia sú tu na to, aby dali poživeň nášmu potomstvu. Ale teda čas, ktorý strávili na hrudi, kým sa ujali svojej funkcie (viac či menej úspešne, samozrejme), by sa nemal opomínať. Hlavne, ak by sme sa spýtali samotných pŕs...

Minule po romantickej situácii s manželom (-veru, aj dvojnásobní rodičia sa k tomu sem tam dostanú, veď ako inak by existovali trojnásobní rodičia. Síce o 4- a viac-násobných rodičoch sa dá uvažovať aj ako o jednorožcoch, len s tým rozdielom, že teda vieme, že existujú) sa mi znenazdajky objavil pred očami obraz mojich pŕs spred dvoch detí. A vravím mužovi: „Ja som mala také pekné prsia.“ A moj pohotový partner odpovedal: „Aj teraz máš.“ SPRÁVNA ODPOVEĎ! No my aj tak vieme svoje… ale hlavne, ony vedia! Nemyslím teraz matky na diskusných fórach, ktoré hovoria o prsiach iba ako o napájadle a prudko (skoro ako očkovanie) odmietajú akékoľvek vyjadrovanie ľútosti nad neodškriepiteľným faktom, že čo sa s nimi deje rokmi kojenia, nie je s kostolným poriadkom. Myslela som prsia. Tie vedia svoje. Ale mlčia. Mlčia a statočne znášajú svoj údel a dívajú sa na svet z takej výšky, aká im je práve umožnená. Alebo teda minimálne na zem sa dívajú, na zem pod sebou totiž vidia najlepšie.

Pohľad do minulosti a späť do umývadla

Tie moje sa napríklad kedysi rady pozerali na seba do zrkadla. Teraz sa na seba pozrieť nedokážu. Niežeby boli na seba urazené, akurát im zrak padá niekde inde. Uhádli ste, väčšinu času čumia do umývadla a rozmýšľajú o svojich mladých letách (nemyslím Slovenské pedagogické nakladateľstvo).
„Mala som si ich odfotiť,“ pokračujem vo svojej malej nočnej úvahe. „Na pamiatku…“ Akurát pred bližšie nešpecifikovaným počtom rokov neboli „holaté“ fotky štandardný dorozumievací prostriedok pri zoznamovaní (teda neviem ako na pokeci…). Že ja tebe kozy, ty mne svoje zviera(tko). A hlavne, ani technika nebola tak popredu, aby sme si kompromitujúce zábery hore dole posielali… Ešte šťastie, že mi zostali aspoň spomienky a pár podprseniek, ktoré sú mementom doby, kedy sa moje cicky do nich vošli a dívali sa na svet pekne zvysoka… Dnes by som ich mohla celkom pokojne použiť ako chrániče na kolená, ak by som sa rozhodla, že sa predsa len naučím korčuľovať.

Aby ste mali predstavu. Prsia som nezdedila po otcovi, ako sa hovorievalo. Ale s väčšou hruďou, ide ruka v ruke aj väčšia zodpovednosť. Mama mi zvykla hovoriť: „Nehanbi sa, nekradla si.“ Nie veru, v tomto prípade bola štedrou pani Genetika. A ja som sa nehanbila. V rámci slušnosti samozrejme. Ale niekedy mali aj dievčatá problém pozrieť sa mi do očí (hashtag skromne). Nosili sa tielka s výstrihom, crop topy. Áno, milé mladšie čitateľky, crop topy tu už raz boli. Len my sme ich volali polovičné tričká. Ale pardon, toto nemá byť módne okienko, toto je okienko o tom, či je kojenie∗ pomyselným predposledným klincom do rakvy sexi výstrihov…

Že prečo predposledným? Lebo čo náhodou nedokoná vaša prísavka všeobecná (-áno, myslela som dieťa), to dokončí pribúdajúci vek v spolupráci s gravitáciou. Ale keď nič iné, môžeme sa na tom aspoň dobre zasmiať. Lebo, ruku na srdce, kto sa nepobavil na pravdivosti tejto fotografie? 

Philips dobrovoľne sťahuje z trhu obmedzené množstvo detských digitálnych video monitorov Philips Avent (SCD620). Skontrolujte prosím, či sa sťahovanie týka aj vášho zariadenia.

V rámci preventívneho opatrenia Philips dobrovoľne sťahuje z trhu a vymieňa detské video opatrovateľky Philips Avent Digital Video Baby monitor (SCD620), vyrobené od januára 2016 do marca 2018.

Výrobky, ktorých sa opatrenie týka, majú výrobné číslo SCD620.

Vo veľmi zriedkavých prípadoch sa môže prehriať batéria v rodičovskej jednotke v prípade, že je zapojená v zásuvke. To predstavuje potenciálne riziko vzniku požiaru.

Či sa opatrenie týka vášho výrobku, skontrolujte na stránke www.philips.com/babymonitor-recall alebo volajte 02 - 3321 5570. Majte pritom opatrovateľku po ruke, aby sme pre Vás rýchlo našli optimálne riešenie. Ak sa toto opatrenie vašej opatrovateľky netýka, môžete ju naďalej bez obáv používať.

Philips dobrovoľne sťahuje zariadenia z trhu v rámci svojho záväzku dodržiavať najvyššie štandardy kvality a bezpečnosti. Ďakujeme Vám za spoluprácu a ospravedlňujeme sa za nepríjemnosti, ktoré pre Vás výmena zariadenia môže znamenať.

Vo svete je toľko ľudí, ktorí sú nešťastní vo vzťahu z dôvodu, že on/ona nie je na mňa dobrá, málo ma miluje, ak by ma miloval, toto by nerobil.....a podobne. 

Ľudia si často pletú lásku s vlastnením, pocitom moci nad druhým, túžbou po tom, aby bol taký, akú máme o ňom predstavu, prípadne ho chceme žmýkať, aby nás urobil šťastným. 

No zakaždým je prítomné pravidlo, že tento sťažovateľ sám nie je ochotný urobiť nič. On len čaká, len chce, aby sa svet okolo zmenil a on sa do neho pohodlne posadil a nemusel nič. 

Vzťah ale o tom nie je. Je o láske, ktorá je bez podmienok, nenúti a nepotrebuje dôkazy, nepožaduje a akceptuje druhých takých, akými sú, nemení a nehnevá sa keď má druhý iný názor. Láska skrátka je, alebo nie je a jedine vnútri nás. Nikde inde a v nikom inom ju nenájdeme. Nikdy nebudeme šťastnejší, keď budeme čakať, že ten náš manžel, či manželka nás bude ľúbiť od zajtra viac. Nemožno milovať predstavu o partnerovi. 

Manželstvo či partnerstvo je o tom, čo môžem ja doň priniesť s čím sa podeliť a čím ho obohatiť. (Nie čo si z neho vezmem). Nie je to výmenný obchod - milujeme, pretože chceme, nie preto, že nám za to niekto niečo sľúbi.

 A toľko ľudí na to zabúda. Skúsme si to pripomínať a naše vzťahy rozkvitnú ❤️

Detská kozmetika je kategória produktov, ktoré sa dajú využiť nielen na detskú pokožku, ale aj pre nás maminky. Vieme tu však nájsť aj rôzne využitie v domácnosti.

Keďže sú minimálne parfumované a obsahujú zložky, ktoré sú citlivé k detskej pokožke, sú naozaj skvelou alternatívou ako nemať doma veľa produktov, no zároveň využiť ich maximálny potenciál.

Každý týždeň v mesiaci január vám predstavím produkt a jeho využite vo všetkých možných alternativách, ktoré mi napadnú. 🙂

Detský púder Fred&Flo: má ľaké zloženie, žiadnu parfumáciu a je veľmi rýchlo vstrebateľný do pokožky. 🙂https://potravinydomov.itesco.sk/groceries/sk-)SK/products/2002020231338

Detský púder a jeho využitie: 

- Nemáte doma suchý šampón? Nevadí, detský púder to zachráni presne tak isto! Len trochu pridať ku korienkom vlasov.
- Ruky od piesku, ktorý nejde dole? Aj tu pomôže trocha púdru.
- Osvieži zatuchnutý koberec. Na koberec nasypeme púder, necháme krátko pôsobiť a vysajeme vysávačom.
- Absorbuje vlhkosť v skrini. Do malej nádoby nasypeme trocha púdru a necháme pár dni v skrini.
- Účinne odstraňuje zápach z topánok a pohlcuje ich pach.
- Zvlhnuté knihy? Vysušte strany a postupne nasypte trocha púdru. Krásne ich ochráni a zbaví nepríjemného pachu vlhkosti.
- Účinný na popraskané päty na nohách.
- Dá sa využiť ako repelent proti mravcom.
- Zastaví krvácanie rany a jednoduchšie sa prilepí leukoplast.
- Ak nemáte v obľube silonky, ale predsa si ich musíte obliecť. Odporúčam si nohy natrIeť púdrom. Silonky sa nebudú trieť a budú sa aj jednoduchšie obliekať.
- Dá sa využiť po holení namiesto telového mlieka.
- Ak ste žena krv a mlieko :D a pri nosení šiat či sukieň sa vám trú stehná o seba, tak púder je skvelý pomocník!
- Upratujete s gumenými rukavicami? Tak potom púder u vás nesmie chýbať! Nasypať trochu dovnútra a tie už sa nebudú nepríjemne lepiť na ruky.

Detský olej Fred&Flo: Detský olej je na báze mandľového oleja, harmančeka a jojobového oleja, jemne a šetrne čistí citlivú detskú pokožku. Chráni ju a zlepšuje jej pružnosť. 

Dieťa si vyberie ľubovoľnú kartičku, ktorá ho momentálne zaujme, ... oboznámi sa s obrázkom na kartičke. Z druhej strany kartičky dieťaťu prečítame prvú časť vety (príbehu). Úlohou dieťaťa je doplniť a rozvíjať spoločne s rodičom pokračovanie navodeného príbehu.

Napr.: Šla jahoda pre vodu, lebo si chcela uvariť čaj.

Rodič pokračuje: Čaj si chcela uvariť preto, aby bola zdravá.

Atď....

Vymyslený príbeh si môžeme potom spolu s dieťaťom nakresliť na výkres, alebo si ho pantomimicky zahrať.

Daná úloha podporuje :

Priznajte sa, koľko z vás sa rozhodlo, že tento rok, rok 2020, bude prelomový. Schudnete. Začnete cvičiť. Začnete večerať šalát. Nebudete kričať na deti. Budete viac čítať. Budete viac cestovať. Budete sa viac smiať. Budete sa viac tešiť zo života, lebo je krehký.

Čo vám budem hovoriť, tak minimálne polovicu z týchto cieľov mám na pomyselnom zozname aj ja. Už niekoľko rokov 🙂 Ale veď 2020 znie tak pozitívne, že tentokrát mi to vydrží dlhšie. Možno aj pár mesiacov. Hoci, … práve som dojedla rafaelo guľôčku a už na mňa pozerá tá domáca marlenka. Tak možno to s tou mojou pevnou vôľou je už skutočne úplne nemožné. Tak aspoň nebudem kričať…. príliš nahlas 🙂

V každom prípade bude pre mňa tento rok dosť určite niečím výnimočným. Budem sa vám totiž prihovárať nie len ako Simona, mama takmer ročnej L. a o pár mesiacov trojročnej M., ale aj ako Ambasádorka pre značku #babylove 🙂

Značky, ktorej výrobky máte doma s takmer 100% istotou. Lebo sú kvalitné, cenovo dostupné, bežne zohnateľné v každej dm drogeriemarkt predajni či dm e-shope a ich sortiment je tak rozmanitý, že nimi dokážete zabezpečiť veľmi veľkú časť starostlivosti o drobcov. Samozrejme, výrobky si ich namiesto vás nepritúlia, ani im neprečítajú rozprávku. Ale takmer zaručene sa postarajú o ich spokojné brušká, voňavú pokožku, zaženú mlsnú, zabezpečia pitný režim a postarajú sa o zábavu. A keďže aj na mame záleží, nezabúdajú na potreby pre čerstvé maminy. 

Júúj, teším sa ja, veru, na najbližšie mesiace, kedy vám budem postupne predstavovať výrobky, ktoré majú u nás úspech a veľmi mi uľahčujú starostlivosť o moje dievky.

A ešte viac sa teším, že budem mať možnosť mnohé z výrobkov venovať aj vám a budete si môcť o ne zasúťažiť. Lebo šťastie treba investovať!

V protismere, v smere, vajíčko, do 18 kg, do 36 kg, dieťa už sedí, ešte nesedí, plače v aute, nezmestí sa atď...

Akú autosedačku teda vlastne vybrať, keď je ich dnes na trhu toľko? A samozrejme, ako rodičia by sme boli veľmi radi, keby splnila pokiaľ možno všetky naše podmienky na bezpečnú, kvalitnú a zároveň cenovo prijateľnú autosedačku.

Ako z toho von a po akej autosedačke siahnuť vám od dnes poradí pani Zuzana Švantnerová v Poradni o autosedačkách. Tak neváhajte a opýtajte sa! Všetky otázky sú v našich Poradniach zadarmo a anonymné 🙂

Prajeme Vám dobrú voľbu a hlavne bezpečnú jazdu!

Modrý koník team

Krik.
Bežná súčasť "výchovy" v našich zemepisných šírkach.

Po úpravách zverejňujem článok opäť, aby neporušoval pravidlá. Budem rada, ak sa do diskusie zapojíte znovu 

Kričíte aj vy na svoje dieťa? Znamená to, že kričali aj na vás.
Ako si to však vysvetľuje dieťa? Že nezvládate svoje emócie. A kto iný by mal naučiť vaše dieťa zvládaniu emócií ak nie rodič? Neskôr vás v tom bude kopírovať a rovnakým spôsobom riešiť keď sa mu niečo nebude páčiť. Takže krikom idete v konečnom dôsledku sami proti sebe.

Krik dočasne zaberá a správanie sa s jeho pomocou dočasne skoriguje. Isto však už viete, že z dlhodobého hľadiska nemá účinok. Podrývate svoju vlastnú autoritu a učíte dieťa, že krik je vlastne normálna súčasť života a bežný komunikačný prostriedok.

Nemôžte sa potom čudovať, že takto bude "ovládať" svoje emócie neskôr vaše dieťa a bude kričať tiež na vás a ostatných okolo.

Po čase sa ocitáte v začarovanom ukričanom a bezpochyby veľmi vyčerpávajúcom kruhu. 

TRIEDENIE POJMOV DO SKUPÍN

Z krabičky vyberieme kartičky, na ktorých sú nakreslené zvieratá (chobotnica, motýľ, opica, zebra) + jednu kartičku, na ktorej nie je zviera (napr. lampáš). Spolu s dieťaťom najskôr pomenujeme, čo je nakreslené na kartičkách. Následnou úlohou dieťaťa je vybrať tú kartičku, ktorá logicky nepatrí do skupiny obrázkov.

-Dieťa môže doplniť ďalšie slová (zvieratá), ktoré môžu patriť do skupiny pojmov ZVIERA (napr. ovca, koza, pes, mačka, včela ...)

-Dieťa môže napodobniť zvuky, ktoré spomínané zvieratá vydávajú a rodič môže hádať o aké zviera ide. Úlohy si môžu navzájom zamieňať.

-Zvieratá môžeme napodobňovať pantomimicky a medzi sebou hádať o aké zviera ide.

-Rozprávame sa o tom, čím sa spomínané zvieratá živia.

Zisti spolu s nami, aké značky a modely kočíkov vlastnia mamičky z Brna, koľko ich to celé stálo a či ich využívali pre jedno dieťa, alebo im zostali verné pri viacerých. Kočíková videoanketa Modrého koníka je vonku 🙂

Aby ti žiadne ďalšie zaujímavé ankety, rozhovory s odborníkmi, spolumamičkami, ako aj naše súťaže na youtube kanále Modrého koníka neunikli, neváhaj nás lajkovať a odoberať! A nezabudni zazdieľať svoj typ a cenu kočíka v komentároch pod videom na YouTube 🙂

September 2018. Absolvujeme už náš tretí rehabilitačný pobyt v Tetise v Dunajskej Lužnej. Sofinka síce klasicky po pár dňoch dostala nádchu, ale už je väčšia a po zrušení hydro-masážnej vane, sa dostáva do normálu. Je to vlastne náš prvý pobyt, ktorý nemusíme predčasne ukončiť. Stále cvičí vojtovku, ale dostáva pri tom totálne amoky, chytá ju hysterický záchvat len čo vojde do budovy s telocvičňami, nedá sa absolútne utíšiť, plače aj omodrieva a preto po 4 dňoch nasleduje STOPka. Vojtovke sme po dohovore s fyzioterapeutkou a pani primárkou prerušili a nahradili Bobathom. V porovnaní s vojtovkou, je to v mojich očiach slabý odvar. Vyzerá ako pohojdávanie sa na fitlopte, aj keď dieťa pri tom posilňuje svaly. Naučím sa zostavu nových cvikov a pokračujeme v cvičení doma. 

V Lužnej urobila Sofi viditeľné pokroky, chcela by chodiť, čím prichádzam o kríže. Ideálne je nedržať ju za ruky ale pod ramenami, tj. musím chodiť v predklone. Pre ňu fajn, pre mňa hrôza. Dlho to takto nevydržíme, vždy skĺznem do chôdze za ruky. Pokúša sa tu vyjsť po malých detských schodíkoch, za ruky či pridŕžajúc sa zábradlia. Je to ďalší neuveriteľný pokrok. Chcela by som mať jej povahu - zaťatosť a tvrdohlavosť ju ženú vpred.

Po pár týždňoch pauzy, kedy nechávame doznieť prvý pobyt z Lužnej, sa chystáme na ďalší. Tento krát máme namierené do Piešťan do Adeli. Podarilo sa mi zohnať financie, z ktorých pobyt zaplatíme. Medzi sponzorov patria ľudia z okolia cez výzvu na ľudiaľuďom, takisto nám schválili grant v nadácii a pribúdajú financie z daňového úradu, z 2 %, ktoré nám, dúfam, umožnia vrátiť sa tam aj na jar.

Ideme si na vlastnej koži vyskúšať slávne kúpeľné mesto. Ubytovanie aj strava je fajn, až na tie ceny ☹ Situáciu pochopím, keď zbadám klientelu rehabilitačného centra. Strácam sa niekde medzi Arabmi, Nemcami, Talianmi a ruskými národmi. Mám pocit, že hoci som doma, som tu v menšine. Predsavzala som si, že keď tu už robia zázraky, Sofi odtiaľto odíde po svojich. Po prvom týždni cieľ mením, možno neodíde po svojich, zato bude rozprávať plynule po nemecky 🙂 🙂

Vstupné vyšetrenie prebehlo dosť neštandardne, za účasti fyzioterapeutiek. Rehabilitačný lekár skonštatoval triparézu len preto, že Sofinka odmietla na jeho povely spolupracovať (hovorila som, že je tvrdohlavá ako opica), tak si o tom myslím svoje. Zúčastňujeme sa programu pre malé detičky do dvoch rokov, kde sa ešte nevyužíva "Adeli oblek". Prvý deň cvičenia sa nesie v značne uvrešťanom duchu bez náznaku spolupráce, až si ku koncu dňa  vypočujem, že so Sofi by bolo lepšie pracovať v domácom prostredí, nakoľko jej zrejme ich spôsob práce nevyhovuje. Zostanem ako omráčená. Rúcajú sa mi predsavzatia ako ju odtiaľto odveziem po vlastných nohách.

Večer jej jemne dohováram a na druhý deň vyrazíme do nového boja. Čaká nás náročný deň a dúfam, že ho zvládneme lepšie ako ten predošlý. Nerada by som sa z Piešťan vracala po pár dňoch predčasne. Stálo ma toľko síl a námahy dostať sa sem, že si včerajší nápad akosi nechcem pripustiť. 

Presne si pamätám ten mizerný začiatok roku 2019. Bola som na nervy zo všetkého, čo raketa urobila, sledovala som každý pohyb, za stolík sme si sadli aj na Nový rok a mne len v hlave crnklo "Ako na Nový rok, tak po celý rok." A tak aj bolo. Za stolíkom a na "bojovom" poli sme strávili veľa času.

Začiatok tohto roka bol iný. Bola som pokojná, rozvážna a dokonca som sa na Nový rok ničoho nebála. Myslím svojich rozhodnutí, budúcnosti, blížiaceho sa konca tohto čarovno-čudného-náročného obdobia. Cítila som sa neskutočne pokojná. Neviem, čím všetkým to bolo, či tým, že raketa má super dni, či tým, že sme sa s mužom po dlhej dobe udobrili, či tým, že cítim, že to ide dobrým smerom... Celý tento emočný kokteilový mix však chutí parádne.

Celé sviatky bol jeden veľký humbuk, presuny a návštevy ako na bežiacom páse a ja som si to prvýkrát užila. Bolo to super. Super pre mňa a najmä pre raketu. Už len keď zazvonil zvonček pri bránke, bežala o stodesať pozrieť, kto prišiel a čo sa zase bude diať. So synom za tento posledný mesiac, čo simuluje zápal ucha a je doma zo škôlky, vytvorili fantastickú dvojku, ktorá si už vymýšľa svoje vlastné hry. Aj keď raketa je v nich väčšinou obeť (t.j. buď je to opička, ktorú chce dostať do klietky alebo je to vianočný kápor, ktorého si chce zjesť), tak či tak tieto hry sa jej páčia. Sú úžasní a mne piští srdce, keď ho raketa na konci dňa alebo pred spánkom oblieha a tými maličkými rúčkami drží za rameno. Na toto som čakala, toto je to, čo som nevedela opísať v tom sprostom minuloročnom dotazníku, teda to, čo mi na tej mojej rakete pred rokom chýbalo. 

Začala byť kontaktnejšia dokonca aj na muža a častejšie mu dovolí, aby ju dal cikať, aby ju vyzliekol alebo odniesol. Sú to také maličkosti, ale zo mňa tieto pohodové dni ako keby kameň niekto zložil. Ako sa to zrazu medzi nami rozložilo. Už jej program nemusím vymýšľať len ja - pomohol mi syn, už ju môže aj niekto iný dať vycikať, obliecť, vyzuť, proste nielen ja.... Viem, že to možno sú len svetlé dni, ale ja ich chcem furt a stále a navždy, aby bola takáto "rozdelená" medzi nás troch, čo najdlšie. Už nechcem, aby mi syn niekedy položil otázku: "Mama, prečo sa jej nemôžem ani dotknúť" alebo muž, keď smutne večer konštatuje: "Ona ma vôbec nechce, ako keby som nebol ani jej tato..". Práve to boli vety, kedy mi pukalo srdce. Žiadne pohľady či komentáre od druhých ľudí tak neboleli, ako tieto vety od mojich dvoch najbližších - mojich spolubojovníkov.

A práve preto som bola možno pokojná a spokojná na Silvestra a Nový rok. Dnes, to už je iná muzika a zase som v závane strachu a svojej nerozhodnosti. Zase len dúmam, čo sa bude diať, ako to zvláneme, čo vlastne robiť/nerobiť.. už som to zase ja - typická nerozhodná stresmenka.... Môžem želať pokoj každej mamine, ale ak ste aspoň trochu ako ja a ak sa ocitnete v takejto situácií, môžem ísť rovno hrach na stenu hádzať.  Asi Vám poradím, len to, že sa držte a v dni, keď ste bezradné tak si sadnite a robte s dieťaťom to čo mu ide, aby ste mali aj Vy pocit, že Vám to ide. Je to asi lepšie ako sa utápať v žiali a bezmocnosti a možno sa potom z čista jasna objavia takéto pohodové dni aj u Vás.

Mnohí z nás postupne nahrádzajú klasickú manuálnu kefku elektrickou. Nie, ani tá nám zuby nevyčistí sama, ale urobí to oveľa rýchlejšie a efektívnejšie ako tá manuálna. Kým s manuálnou kefkou si zuby čistíme 3-4 minúty, tak sonická nám ich porovnateľne vyčistí už za 2. A ešte si aj šetríte ďasná, lebo na ne nebudete tak tlačiť ako manuálnou. 

Čo to vlastne znamená sonická? 

Na trhu už dlhšie existujú rotačné a oscilačné kefky alebo ich kombinácie. Sonická kefka je technologickou novinkou dostupnou len posledné roky a je aj cenovo náročnejšia. Má to však svoj dôvod.

• rotačná – rotácia štetín kefky sa pohybuje okolo 7 000 – 8 800 kmitov za minútu. Kefka nerotuje úplne, i keď to názov naznačuje. Rotuje len čiastočne, zo strany na stranu. Tieto drobné pootočenia však dráždia ďasná. Preto sa z dlhodobého hľadiska považuje rotačná zubná kefka za nevhodnú, ba priam až škodlivú, ak sa používa každý deň.  
• oscilačno-rotačná – pulzuje rýchlosťou 20 000 – 48 000 pohybov za minútu a zároveň hlavica rotuje. Lepšie odstraňuje zubný povlak a zvyšuje účinnosť čistenia, pretože do medzizubných priestorov preniká lepšie.
• sonická – má 42 000 čistiacich pohybov za minútu. Využíva technológiu vysokofrekvenčného kmitania alebo zjednodušene - ultrazvuku. Zuby nečistí len vláknami, ale vibrovaním zmesy pasty, slín a vody, preto sa dostane aj na menej dostupné miesta a povlak zo zubov odstraňuje ešte dôkladnejšie. Nenahrádza však účinok medzizubných kefiek a zubných nití. Je oveľa šetrnejšia, preto je sonická technológia vhodná aj pre citlivé zuby a ďasná.

Zubný povlak je povrchová vrstva nečistôt, ktorá sa ukladá na zuboch a pri zanedbávaní riadnej dentálnej hygieny prerastá do štádia zubného kameňa. Na rozdiel od zubného kameňa možno zubný povlak odstrániť doma, práve čistením zubov. Problém je však v tom, že mnohí ľudia nemajú v tejto sfére správnu techniku, a teda sa aj napriek tomu, že si zuby čistia dvakrát denne, míňa sa to účinku. To sa vám so sonickou zubnou kefkou nestane. Vysokofrekvenčné vlny rozbijú štruktúru aj toho najodolnejšieho povlaku a vyčistia zuby efektívnejšie, ako by toho bola schopná ktorákoľvek manuálna kefka.

Nabíjanie sonickej kefky

Aké sú najnovšie trendy vo vianočných ozdobách? Ako to dopadne, keď pošlete chlapa kúpiť vianočný baliaci papier? Ako ťažko sa pečú vanilkové rožteky? Čítajte ďalej, všetko sa dozviete 🙂

• Robila som ráno v Lidli taký menší nákup, dve šišky na raňajky, dve varové čokolády na vianočné pečenie, dva pizza rožky.
  Pani pri kase mi vraví: „Všetko dvojmo, aká ste zlatá, že aj na niekoho iného myslíte.“
  A ja, zamyslená nad robotu, v obvyklom záchvate úprimnosti jej vravím:
  „No ani nie, to všetko zjem sama.“

* * * * *

• Keď je tatko na WC, tak vznikne takýto poradovník:

• Dcére (5 r.) som zaväzovala čiapku pod krkom, chichúňala sa a odťahovala sa mi a na to si sama pre seba:
  „Hmmm, máš ty ale bláznivé dieťa!“

* * * * *

Sofinka nám cez leto spevnela. Z plazenia sa vie pri nábytku vytiahnuť do stoja. Stojí síce opretá bruškom o gauč, ale stojí, čo jej otvára úplne nové obzory. Hurááá, vo veku 1 a 1/4 roka sa Sofia postavila pri opore bez našej pomoci. Zapisujem si dôležitú informáciu do knižky o vývoji. 

Už od zimy navštevujeme aj špeciálnu terapiu v neďalekej maďarskej dedinke - Devény terapiu. Maďari necvičia vojtovku, u nich prevláda táto forma rehabilitácie. Ťažko ju popísať, nesie prvky Bobathu a zároveň sa cez ňu preniká do hlbších štruktúr, až ku úponom svalov a šliach. Vďaka tejto terapii u Sofinky zatiaľ neprichádza ku skracovaniu šliach na ruke a na nohe. Uvidíme dokedy ☹

Máme pred sebou nabitý jesenný program. Čakajú nás dva rehabilitačné pobyty, chlapci si budú musieť pár týždňov vystačiť sami bez mamy. Taký je život rodín s postihnutými deťmi, v čase rehabilitačných pobytov sa o zvyšné deti stará otec alebo starí rodičia. Manžel síce starostlivosť o chalanov zvláda, ale upratovanie chlapom veľmi nejde 🙂 🙂 Babky taktiež pomáhajú s varením, vyzdvihovaním chlapcov zo školy, rozvážaním na krúžky a pod. To, že chalani majú "inú" sestričku, ktorá si vyžaduje zvýšenú starostlivosť, chceme, aby pocítili čo najmenej. Nemôžeme ich odstrihnúť od kamarátov, krúžkov, vybrať ich na 2 týždne zo školy, lebo ich tam nemá kto odviezť a pod. Zapojená je celá rodina, inak by sme na žiadne rehabilitačné pobyty nemohli chodiť. Predpokladám, že podobne fungujú aj iné rodiny s viacerými deťmi, kde majú hendikepované dieťa. Pri jednom hendikepovanom dieťati je to jednoduchšie, mama sa obetuje pre svoje "inak obdarené" dieťa, môže mu venovať väčšiu pozornosť, čas aj financie. Pri viacerých deťoch v rodine, už táto výsada neplatí, treba sa postarať o všetky, aj keď si niektoré vyžaduje zvýšenú pozornosť. 

Na druhej strane, stretla som sa s viacerými mamičkami s hendikepovaným jedináčikom a nechcela by som byť v ich koži. Ďalšie zdravé deti v rodine ťahajú vo vývoji dieťa, ktoré akýmkoľvek spôsobom zaostáva. Sú pre neho silnou motiváciou, silnejšou ako rodičia, silnejšou ako mama, ktorá sa môže aj rozkrájať a aj tak ju drobec neposlúchne. Za to, keď sa chalani utekajú hrať do izby a zavrú za sebou dvere, drobec sa tam doplazí, snaží sa vstať a dočiahnuť na kľučku. Dostane sa nakoniec ku nim a je spokojný. Rozhádže im hru a je oheň na streche. Začne sa hádka, odsúvanie, odstrkovanie. Drobec sa nesmie dať, musí si obhájiť svoju pozíciu, začne sa tiež handrkovať, prípadne kúsať či biť. Svojím spôsobom nevhodné správanie, ale zároveň dôležité pre vybudovanie si svojej pozície "vo svorke". Aj drobec potrebuje byť akceptovaný, vážený, chce byť súčasťou tímu. Ak je drobec hendikepovaný, o to horšie. Všetky deti mu to raz dajú pocítiť, nielen doma, ale neskôr aj v škôlke či v škole. Drobec sa doma medzi súrodencami musí vedieť presadiť, neľutovať sa a hlavne ísť dopredu, chcieť to, čo dokážu zdravé deti. Ak to hlava dovoľuje, je fajn. Sofinka je taká, húževnatá a šialene tvrdohlavá, vzdorovitá a presadzujúca si svoje. Nemôžeme ju chrániť donekonečna, ani jej chodiť neustále "za zadkom", musí sa naučiť viesť svoj boj, raz vyhrať, inokedy prehrať, tak ako to chodí v živote.

Pri viacerých deťoch si človek často krát vzdychne, že už nevládze, už je toho veľa, ale zároveň nie je toľko času rozmýšľať nad svojím osudom, lebo všetok čas zaberajú deti a povinnosti. Každú chvíľu sa ma niekto so súcitom pýta, či je Sofinka jedináčik. Odpovedám s radosťou: "Nie, je tretia." Pýtajúci sa vždy rozžiari a nezabudne dodať, že to je pre Sofinku to najlepšie. Áno, súhlasím. Mať zdravých súrodencov je pre hendikepované dieťa naozaj veľká výhoda. Takisto si uvedomujem, že ak by Sofinka bola prvým dieťaťom, neviem, či by som po toľkých negatívnych zážitkoch, našla odvahu na ďalšie dieťa/deti. Strach, keď sa raz niečo "pokafre", je neustále prítomný a prekonať sám seba je najväčšie víťazstvo. Preto vzdávam hold mamám, ktoré to nakoniec dokázali!

Milé moje premilené. 

Tak a je to za nami. Tooooľko zhonu, nákupov, varenia, pečenia, upratovania, nervov, pol dňa bez Koníka... a? Prežili sme. 

Verím, že ste mali sviatky krásne, radostné, pokojné v srdiečkach, že ste si oddýchli... proste, že ste ich mali presne také, aké ste chceli 🙂

U mňa práve prišiel čas vyhodnotiť túto vianočnú tému... vianočných fotiek tu bolo neúrekom, avšak zapojených (k téme) aj s označením hashtagu ich mám 6 kusov. Málo? Akurát? Posúďte samé 🙂

• Takýto krásny darček si pod stromčekom našla @denka81 🙂

• @ichbinich: „Zmrzlina pri vianočnom stromčeku? Prečo nie? V Taliansku možné!“

Nestihli sme do Vianoc vysvetliť ich presný význam, tak ani neviem opísať, či to moja raketa presne chápala. Asi to bol bežný deň pre ňu. Syna síce napodobňovala, keď sa tešil, že už je Štedrý večer, ale čomu sa tešil, podľa mňa nerozumela. 

Je to také zvláštne, že mi už trošku rozpráva a i napriek tomu, nerozumie všetkému. Keďže každý sa rakety snažil vypytovať a "čo priniesol Ježiško" a ona ich s prehľadom ignorovala, snažila som sa jej dodatočne večer v posteli vysvetliť, čo sa okolo nej dialo. Je to veľmi abstraktné na jej pochopenie, tak som sa "chytila" aspoň fyzických vecí a začala menovať všetko možné, čo dostala... Keď som sa jej neskôr pýtala, čo priniesol Ježiško, dostala som odpoveď "ľodky". Zo všetkých hračiek vymenovala svoju najmilšiu, ktorá ju najviac potešila. Tak aj takto to vyzerá u nás. Odpoveď učíme na každú otázku. 

Kto/Čo je to? Čo robí, čo papá? Koľko máš rokov? Ako sa voláš? Čo chceš? Ako sa máš? (tak-tak)

Možno je ich aj viac, ale na tieto dostanem aspoň ako-takú odpoveď. Napriek tomu, že nové slová sype zo seba jedno za druhým, odpovede na otázky sú vydreté a opakované 52263223x. Netlačím v učení otázok, to vôbec nie. Už viackrát som písala, že som si zvykla na život bez otázok. Raketa im nerozumela, tak som ich podľa pokynov logopedičky prestala používať. Ale v bežnom živote sa im jednoducho nevyhne, tak sme aspoň trošku do tohto "brnkli".

Sústreďujem sa radšej na iné veci. Trpezlivosť pri práci a fungovanie v bežných sociálnych situáciách. Pri stolíku vytiahnem vždy nejakú úlohu, ktorá trvá dlho. Okrem logo vecí, dám napríklad navliekať drevené zvieratká na šnúrku alebo vkladačku s číslami a malými kruhmi, ktoré musí navliecť, teda s niečim čo musí urobiť, čo musí dokončiť a čo trvá dlhšie ako 5-10 min. Tým sa nám práca za stolíkom naťahuje a ona si precvičuje svoju mizernú trpezlivosť.

Chcela som ešte opísať, prežitie sviatkov, ale hneď mi v hlave vyskočili dve negatívne situácie, tak sa musím stopnúť, lebo by som o rakete písala len to zlé a premlčala by som to pekné, čo predviedla. A to nechcem. Verím, že pozitívnym myslením si privolávame pozitívnu budúcnosť a ja verím, že toto všetko prejde. Ja to mám jednoducho už v tej svojej hlave makovej  tak nadstavené, že toto všetko sa akosi vyrieši. Akosi potrebuje už len vyformovať a bude topka. Jednoznačne. Tomu verím. Aj Vianoce boli koniec koncov fajn, zvládala návštevy jednu za druhou, hrala sa s deťmi, tešila sa s nimi a tých pár revov a náročných situácií jednoducho musím ešte dnes prehliadnuť, lebo verím, že bude lepšie. Keď to dáme na percentá, tak 75 % dňa je s ňou pohoda, sranda, bežné fungovanie, takže koniec koncov nám zostáva už len akýchsi 25 % revov. A to už slečna začína chápať, že k ničomu nevedú, takže si ich ide aj sama vyplakať do izby. Ja to cítim vo vzduchu, to dáme, tento rok 2020 bude náš. Idú veľké zmeny aj pre mňa aj pre ňu. Áno bojím sa a bojím sa aj rozhodnutí, ktoré spravím, ale verím, že sa veci začnú konečne hýbať už iba k lepšiemu...

Písať či nepísať! To je otázka!!! Nedeľa bola u nás okrem grciek a hovien (tentoraz v podaní druhorodenej) aj v znamení kreslenia. Najviac umelecky sa prejavila práve hnačková princezná, lebo akúkoľvek svoju abstraktnú kresbu (ľudovo povedané čarbanicu) nazvala, že je to Pé - rozumej pes. Prvorodený ako obvykle kreslil autá a ako bonus nakreslil slimáka Turba z rozprávky aj s číslom 5 na ulite! Aj babka kreslila. Žirafu, 2 zajace, ako naháňajú vlka, päťku-šestku-sedmičku-hotovú hlavičku a iné... A potom som si všimla, že mala v ruke ceruzku "zdedenú" po vnučke a chcela čosi nakresliť. No len vo vzduchu urobila pár ťahov a nechala to tak. Akoby nevedela, že čo. 

A ja som si spomenula na seba! Lebo presne TOTO som ja často robila. Už od detstva v podstate. Mala som čistý papier, že si idem niečo nakresliť a už-už som išla pritlačiť ceruzu na papier, keď  v tom mi zastala ruka. Lebo mi napadlo, že na takú blbosť je škoda miňať ten čistý papier.🙈 Akože, nepochádzam z rodiny, ktorá vlastnila papierníctvo, ale o čisté papiere sme doma núdzu nemali. Neviem prečo som to robila. Ale detskými kresbami to nekončilo. 

Keď už bolo o mne známe, že mám pisateľské sklony a že by som ich mohla vybiť aj niekde mimo práce (lebo tam až taký priestor na kreatívneho ducha nebol), dostala som neraz do daru zapisník. A scenár z detstva sa opakoval... Nechcela som si minúť čisté listy na niečo nehodné zvečnenia. Nejakou hlúpou úvahou, niečím nekvalitným. A mohol mi môj drahý kamarát Michal hovoriť múdre slová o tom, že veď na to presne tie zapisníky sú... Doteraz mám doma niekoľko nepoškvrnených. Nedostatok sebavedomia? Pochybnosti o sebe samej?  Vedomá si svojich nedostatkov? Možno z každého niečo 🤷‍♀️. 

ALE! Našlo sa pre mňa riešenie. Internety. Najskôr socialne siete, neskôr - po dlhom tlaku blízkeho okolia - aj vlastný web s blogom. Lebo virtuálny papier znesie veľa a mám ho hocikoľko k dispozícii. A bárskedy môžem výplod zmazať, skryť, poslať do zabudnutia. Alebo sa k nemu vracať a utvrdiť sa v tom, že nejaká štipka humoru či nebodaj talentu tam je! Čo myslíte, dobre som spravila, že som sa odhodlala "zašpiniť" aspoň virtuálne papiere?

Aká je pravdepodobnosť, že sa zamilujete do človeka, ktorý sedel za pokus o vraždu následne na to, ako zavreli za vraždu človeka, ktorého ste milovali? 

Stopercentná. 

O Andrejovom prípade som sa dozvedela všetko, čo som vedieť nechcela a opäť som dostala šancu na útek spolu s láskyplným nátlakom na moje podvedomie. A tak som si pozbierala posledné omrvinky toho, čo bolo kedysi dôstojnosťou a nechala som sa odviezť domov, aby som mohla rozmýšľať. 

Nešlo to. Nemohla som sa sústrediť, pretože môj mozog zatemnil jeden jediný problém. Andrej mi nenormálne chýbal. Nechcela som vedieť, či niekoho zabil, či to chcel, alebo nechcel, či to bolo príjemné, ani či to plánuje urobiť znova. Chcela som, aby ma prišiel objať. Tak som mu to napísala. 

Definitívne som si teda sama predpísala kvapky do očí na zlepšenie schopnosti zatvárať ich pred všetkým, čo by mohlo zničiť moje ilúzie o pánovi dokonalom. 

Fungovalo to. Nikdy viac sme spolu nehovorili o manželkách, deťoch, kriminálnikoch a podobných kontraproduktívnych témach. Vlastne sme pokračovali tam, kde sme prestali. Nepozerali sme na seba inak, ani sme nemali predsudky, alebo obavy či pochybnosti. Vlastne, ja som nemala. On nemal mať prečo.