Tomáš sedel v aute a ticho sledoval mobil vo svojich rukách. Práve ukončil telefonát s Alenkou, ktorá mu sčasti objasnila, čo sa vlastne so Zuzkou stalo. Smutne otočil pohľad na otvorené dvere ku schodisku na miesto, kde vedel, že Zuzka bude. Rázne zovrel sánku, vystúpil von a zavrel dvere. Pár sekúnd zhlboka dýchal a v tichu prosil svojho Darcu múdrosti, aby správne vedel, ako má Zuzke pomôcť v tejto ťažkej situácii. Pomalými krokmi prešiel ku schodom a každým jedným krokom sa mu v srdci zhmotňovala bolesť, ktorá musela obsiahnuť jeho milovanú, keď sa dozvedela slová, ktoré mu Alenka prezradila. Keď vyšiel úplne hore, okamžite mu pohľad padol na jej smutnú tvár. Sedela na hojdačke, ktorá visela na strome a zamyslene upierala pohľad do diaľky. Po chvíli mu oči padli na jej kolená, na ktorých si pridŕžala kožený notes, ktorý jej daroval. Zhlboka sa nadýchol, jemne vydýchol a potichu urobil niekoľko krokov jej smerom. Vôbec sa k nemu neotočila. Stále sledovala to isté miesto. Tomáš si potichu sadol na lavičku, kúsok od nej a sledoval jazero, ktoré ich vítalo pokojom. 

"Moja milovaná. Ako sa cítiš?" rozhodol sa prerušiť ticho. Zuzka si jemne vzdychla a privrela oči. Dosť dlhý čas mlčala. Tomášovi sa už zdalo, že sa nedozvie odpoveď a Zuzka sa do seba vtiahla natoľko, že ani on sám, so svojou láskou, nebude schopný jej pomôcť. 

"Zmätene. Skrz môj pohľad sa vytvorili dva obrovské mraky. Jeden mi dáva výživný dážď a cítim sa požehnane a druhý, ktorý ho v mnohom zatieňuje, mi kradne pokoj a obsiahol ma strachom." zaznel jej tichý, neistý hlas. Tomáš sa strhol a s úzkostným pohľadom ju sledoval. Potom sa postavil a podišiel bližšie k nej. Chytil jej ruku a ľahko ju pohladil tak, ako to robil vždy, keď cítil, že potrebuje povzbudiť. Teraz to však bolo ťažšie. Bolesť, ktorá ju obsiahla, sa týkala jej identity a ona mala pocit, že slovami, ktoré jej mali objasniť pravdu o jej pôvode, bolo narušené všetko v čo verila, že je. Tomáš sa sklonil k jej nohám a druhou rukou pohladil prsty aj na ruke, ktorú mala položenú na stehne. 

"Čo sa stane, ak pútnik na svojej ceste hlbokým lesom stratí svoju svieceň? Ak ju dá do rúk niekomu nesprávnemu, kto ho povedie inou cestou, ako má byť jeho cieľ? Má pocit, že je stratený. Ale, čo v prípade, ak sa objaví niekto, kto mu tú svieceň opäť prinavráti a on sa bude môcť vrátiť na cestu, ktorá mu prináleží? Nepozerá sa späť, moja milovaná, ale kráča za svojím cieľom, pretože vie, čo a hlavne kto ho tam čaká. Skúška, ktorá na teba doľahla nie je ľahká. Sám neviem, čo by som robil, keby som sa dozvedel to, čo ty. Ja ťa však milujem natoľko, že ťa v tej tme nechcem ponechať. Na tejto ceste nie si sama. Ak si stratila svetlo, tma nebude silnejšia, pretože ja budem ten, kto ti ukáže jeho opätovný Zdroj." vyslovil nežným hlasom. Zuzka otvorila oči a odhodlala sa pozrieť jeho smerom. Keď uvidela jeho nástojčivý, zamilovaný pohľad, dojato stiahla obočie a do očí sa jej opäť nahromadili slzy. 

"Ak by sa moja mama pre mňa nerozhodla, nikdy by som sa nenarodila." vyslovila so stiahnutým hlasom a skryla si tvár do dlaní. V tichých vzlykoch sa pomaly zošuchla z hojdačky, až k Tomášovým nohám. Ten okamžite otvoril náruč a ukryl ju hlboko v nej. 

"Ty si sa musela narodiť, Zuzka. Taký bol plán odzačiatku. Bol to Boží plán tvojho nádherného a požehnaného života. Bez teba by som nemohol byť ani ja úplný a Boh to vedel. Všetko sa to muselo stať, aby to bolo presne tak, ako je to teraz. Milujem ťa a pre mňa si tá najkrajšia časť môjho života. Každý okamih s tebou." tíšil ju sebaistým, pokojným hlasom. Zuzkine vzlyky prestali. Započúvala sa do jeho upokojujúceho hlasu a nechala sa ukolísať jeho nežnými dotykmi. Na tráve, ktorá jemne hladila jej odhalenú pokožku na nohách, keď kľačala ukrytá v náručí muža, ktorý odzačiatku presne vedel ako ju viesť hlbšie do Božej náruče. A zrazu to prišlo. To temné, čo sa jej zdalo ako silnejšie, zmizlo a jej srdce sa naplnilo ľahkosťou. Presne tak, ako na to bola zvyknutá. Presne v tom, v čom jej srdce dokázalo zhlboka dýchať. V láske. Ešte hlbšie sa pritúlila k Tomášovmu srdcu. Mal pravdu. Jej identitu nenabúra neistota, ktorá ju postretla. Jej identitu vytváral predsa celý čas jej dobrý Pastier. Aj teraz ju viedol a dokonca bol taký dobrý, že jej poslal Tomáša, aby sa v tých neistých vodách, kde sa ocitla, nezdržiavala príliš dlho.