Každé ročné obdobie so sebou prináša špecifické situácie, ktoré si vyžadujú zvýšenú opatrnosť. Trvdiť, že leto je nebezpečnejšie ako iné mesiace by bolo zavádzajúce. Úpal, utopenie či teplom pokazené potraviny sú momentálne v kurze, no tiež je pravda, že pravdepodobne vás nepotrápia omrzliny.

Aké sú tie letné nástrahy?

1. POZOR NA PITNÝ REŽIM

Počúvate to s každej strany, nie je to nič nové. Viete o tom. Ale ruku na srdce, kto z vás vypije denne aspoň tie potrebné 3 litre tekutín. So zvyýšenou námahou sa aj zvyšuje potrebné množstvo. Odrátajte si kávičky, presladené limonádky, pivečko (aj to nealko) či radlerík.  Ak hovoríme o deťom, tak sa nerátajú malinovky či sirupy. 

Piť by ste mali v malých dávkach a pravidelne. Keď už cítite smäd je neskoro. Váš organizmus znižuje obrátky a spúšťa núdzový režim. Vyhýbyjte sa aj studeným nápojom. Taká domáca limonáda s množstvom ladu je síce super a na prvý pohľad aj osviežujúca. No aby mohla vaše telo skutočne ochladiť, tým že sa kožou odparí, telo ju musí poriadne zohriať a teda sa zase len zbytočne prehrieva.

Čítaj viac o: Pitný režim bábätka

Ondrej Kysel pracuje pre Plamienok ako lekár nevyliečiteľne chorých detí. Vyštudoval všeobecné lekárstvo na LF UK v Bratislave. V rozhovore vysvetľuje, ako sa dokázal vzdať pocitu, že ako lekár bude zachraňovať životy, čo je prácou lekára v Plamienku a aj to, čo je pri tejto práci najťažšie.

Čo je vašou prácou?

Som lekár v detskom hospici. Je to špecifický druh hospicu. Nemáme deti na oddeleniach ako to býva v nemocniciach, ale deti sú doma vo svojej detskej izbe, prípadne v obývačke, tam, kde im je najlepšie a chodia ich navštevovať lekár so zdravotnou sestrou a sociálnym pracovníkom, prípadne s pedagógom. Chodíme k nim domov, lekár so sestrou majú na starosti zdravotné záležitosti, sociálny pracovník zisťuje potreby rodiny a pedagóg má vždy niečo pripravené pre deti, ktoré navštevovali školu. Okrem toho, že poskytujeme zdravotnícku starostlivosť, zisťujeme aj emočné a sociálne potreby rodiny a snažíme sa im pomôcť aj v tomto ohľade. Navštevujeme rodiny tak často, ako potrebujú. Či je to jedenkrát týždenne, jedenkrát denne alebo hoc aj trikrát denne.

Akými chorobami trpia deti vo vašej starostlivosti?

Veľmi často sú to vrodené choroby, keď napríklad dieťa má choré srdce, ktoré sa nedá operovať. Alebo dieťa nemá dostatočne vyvinuté obličky. Časté sú nádorové ochorenia. Ďalšia veľká skupina sú ochorenia neurologické, napr. deti so svalovou dystrofiou. A tiež metabolické ochorenia, ako napríklad mukopolysacharidóza.

Čo je praktická práca vás ako lekára pri takejto návšteve?

Časť IV.

    Nikdy nezabudnem na tú lásku, ktorá ma zaplavila v deň, keď som ho prvýkrát videla. V deň, keď sa narodil a ja som ho držala v náručí.

Pôrod bol náročný, dlhý, ale stálo to za to. Narodil sa v piatok večer, päť minút po jedenástej, s mierami štyridsaťsedem centimetrov a dvetisícštyristotridsať gramov.

            Môj maličký drobček ma poriadne potrápil a lekárka ma šila takmer dve hodiny, čo ma tak potrhal. Nezosúval sa dole ako sa mal a potrhal čo sa dalo. Nehnevala som sa naňho. On za to nemohol, to moje telo mu skomplikovalo cestu von. To ja som ho nechcela pustiť, akoby som cítila, že pri mne mu je najlepšie a vonku nás čaká veľa ťažkých chvíľ. Nikdy nezabudnem na to, keď mi ho lekárka so sestričkou priniesli ukázať zabaleného v perinke a s očami plnými sĺz. Bála som sa či je synček v poriadku, keď sa tvária tak smutne, bála som sa, či som mu nejako pri pôrode neublížila. Stáli pri mojej posteli so sklonenými hlavami a lekárka ticho prehovorila: „Maminka, máme podozrenie na downov syndróm.“

    „Ja viem, to je v poriadku, budem sa oňho starať ako najlepšie budem vedieť,“ boli moje slová s úsmevom na perách. Pozerala som s láskou naňho. Bol taký krásny, tie jeho čierne očká a malý noštek. Tá jeho ružová anjelská tvárička. Už vtedy z neho šiel taký pokoj, až ho človek cítil.

    Už po stýkrát sa zamýšľam nad otázkou, ktorá mi bola neraz položená: "Kde si zobrala tú silu prijať to bez zaváhania?" A stále na ňu nepoznám odpoveď. Ja skutočne neviem, kde sa vzala. Proste tu bola v ten správny okamih a zmenila celý môj pohľad na život.

Viete, že na takúto kávičku vôbec nepotrebujete drahý kávovar a môžete si ju urobiť kedykoľvek v pohodlí domova za pomoci pár šikovných vecičiek ?

Základom je kvalitná káva. Popradská má široké spektrum zŕnkových káv, z ktorých si určite vyberiete tu pravú aj vy. 

Ja som si tentokrát vybrala Crema Espresso. Crema espresso je zmesou výberových odrôd kávy arabika z najlepších plantáží južnej a strednej Ameriky. V šálke je vyvážená s jemnými tónmi ovocia, lahodnou penou a intenzívnou arómou. Ideálna najmä na prípravu espressa. Tak poďme na to:

1. Kávové zrná si zomelieme. Aby ste pripravili sparenou vodou a dlhším luhovaním lahodnú kávu, potrebujete hrubo umleté zrná, kdežto pri espresse, kde je doba luhovania ďaleko kratšia je potrebná jemne umletá káva.

2. Zalejeme vriacou vodou, ja som využila jednoduchý French Press /pepco 5€/. French press je asi najekonomickejšou formou prípravy, ktorú vám môžem odporučiť. Je však dôležité odhadnúť správny pomer hrubšie mletej kávy voči vode (ideálne 15 až 17 gramov na 200 ml) a dĺžku času extrakcie (maximálne 4 minúty), inak by sme získali príliš horkú a kofeínovú kávu. Častým problémom tejto zalievanej alternatívy, ktorá je v podstate blízkou príbuznou tureckej kávy, je skutočnosť, že ľudia nechávajú kávu extrahovať príliš dlho, čím získajú nevhodný kofeínový a trpký nápoj. 

3. Na lahodnú mliečnu penu budeme potrebovať mini napeňovač mlieka na baterky /kaufland 5€/. Plnotučné horúce mlieko si nalejeme do pohára a šľaháme kým sa neurobí  hustá pena.

Výdatný spánok je potrebný nielen pre dieťa, ale pre všetkých členov domácnosti.  Nočné mory sú nepríjemná situácia, ktorá starostlivých rodičov veľmi vystraší a zároveň oberie o pokoj nielen počas noci, ale aj počas dňa. Rozmýšľanie nad dôvodmi prečo sa takáto nepríjemná vec dieťaťu deje a ako mu pomôcť je veľmi vyčerpávajúce a stresujúce.

Nočné mory a nočný des sú na prvý pohľad podobné poruchy spánku, avšak existuje medzi nimi zásadný rozdiel. Nočný des je omnoho závažnejší, dieťa sa pri ňom nedá zobudiť, často dokonca vstane z postele a snaží sa niekam odísť a zo svojho sna si po zobudení nepamätá vôbec nič. Nočné mory sú v podstate živé sny, dieťaťa sa pri nich dá ľahko zobudiť a skoro vždy si pamätá, čo sa mu snívalo. 

Nočné mory a ich priebeh

Priebeh a intenzita nočného budenia sú od dieťaťa k dieťaťu iné. Niektoré len zo spánku skríkne a spí ďalej, iné si vyžaduje prítomnosť rodičov, telesný kontakt, upokojujúce slová, hudbu. Nočné mory sa vyskytujú zvyčajne v druhej polovici noci, keď je mozgová činnosť veľmi intenzívna a dieťa spracováva všetky podnety, ktoré zažilo počas bdenia a nejedná sa len o negatívne zážitky, ale aj pozitívne informácie. Dôvodom desivých snov môže byť naozaj čokoľvek, nástup do škôlky, sťahovanie, narodenie súrodenca, prechod na inú stravu, odúčanie od plienok, pozeranie strašidelných rozprávok, narodeninová oslava, výlet do ZOO, prechádzka lesom a mnoho iného.

"Mne sa tiež niekedy v spánku z ničoho nič rozplače alebo skríkne a potom spinká ďalej. Snažím sa ho ukľudniť, že som pri ňom a že ho nikomu nedám, že ho veľmi ľúbim a tak. Niekedy to zaberie hneď, inokedy ho musím trošku učičíkať v náručí. Určite sa im niečo sníva, veď cez deň registrujú toľko vecí a potom sa im to všetko preháňa v hlávkach," popísala zlé sny u svojho dieťatka jedna z mamičiek na fóre.

Nočnými morami môžu trpieť deti v akomkoľvek veku, nie sú výnimkou ani u pol ročných detí, dokonca ani u tínedžerov.

Príroda je nevyčerpateľný zdroj energie, taký bezplatný liek a pohladenie na dušu. Ani s príchodom deti sa rodičia nemusia vzdať turistických výletov, treba ich len prispôsobiť fyzickej zdatnosti a veku dieťaťa.  Medzi takéto turistické trasy, ktoré si možno užiť aj s menšímimi ratolesťami patrí aj tatranská príroda v Žiarskej doline.

Tento turistický výlet sme sa s osem ročnou dcérou rozhodli absolovať menej pohodlným spôsobom, čiže v kombinácii s vlakom a autobusom.  Na celodenný výlet takéhoto typu si vždy do batohu pribalíme aj náhradné oblečenie, respektíve oblečenie, ktoré by sme mohli potrebovať pri zmene počasia, v tomto konkrétnom prípade to boli tričká s krátkým rukávom a kraťasy, okrem toho sme nezabudli ani na krém s ochranným UV faktorom, šiltovky, slnečné okuliare, vlhčené aj nevlhčené vreckovky, čelovku, dostatok tekutín a nejakú tú čokoládu na rýchle doplnenie energie. Zo Žiliny do Liptovského Mikuláša sme cestovali rýchlikom, čo bolo celkom pohodlné. Z Liptovského Mikuláša naša cesta pokračovala  autobusom  z autobusového nástupišťa, ktoré sa nachádza  blízko železničnej stanice, do obce Žiar, kde sme vystúpili na konečnej zastávke. Odtiaľto sme už peši, spolu s ostatnými turistami, pokračovali asfaltovou cestou k chate Žiar.  Na výber sú dve možnosti, jedna vedie po asfaltke až k samotnej chate, druhá je trochu náročnejšie, ale určite zaujímavejšia a ide cez les. My sme sa vybrali tou cez les.

Prvou zaujímavosťou na tejto turistickej trase bola Medvedia štôlňa, jediné sprístupnené banské dielo na Liptove. Určite sa oplatí obetovať niekoľko eur a vôjsť dovnútra bane, kde si možno pozrieť ako sa v dávnej dobe ťažilo zlato. Okrem toho je Medvedia štôlňa súčasťou projektu "Bájna ríša Agharta". Každý kto chce môže sa do projektu zapojiť  v ktorejkoľvek zo štyroch krajín, na ktoré tvorcovia rozdelili Liptov.  Je to v podstate zberateľská hra, v rámci ktorej môžu zberatelia na určených miestach získať pamätnú mincu (treba ju kúpiť) a pečať do mapy. Po získaní všetkých štyroch pečatí dostane zberateľ piatu vzácnu mincu krajiny Agharta. Zbieranie mincí nie je nijako časovo obmedzené, je to dlhodobý projekt, ktorý prebieha už niekoľko rokov. Celkovo sú tieto krajiny štyri: Netopierkovo (Jánska dolina), Mincovníčkovo (Liptovský Ján), Sv. Barborka  (Žiar) a Permoníkovo (Podbanské).

Po prehliadke Medvedej štôlne sme pokračovali v našom výlete ďalej po asfaltovej ceste. Približne po desiatich minútach sme prišli k bodu, kedy sme sa mohli rozhodnúť či pôjdeme ďalej po asfaltke alebo cez les. Keďže obe máme radšej prechádzku lesom, prešli sme lavičkou cez potok a pokračovali sme po lesnej cestičke.

Z lavičky sme pomalým krokom a s častými prestávky asi za hodinku a pol prišli až chate Žiar. Po ceste sme si sem-tam odtrhli sladučkú čučoriedku (pretože vysvetliť dieťaťu, že sa to nesmie, keď vyzerajú tak lákavo je ťažké), vychutnávali sme si výhľady na okolitú krajinu, hoci miestami ich kazil pohľad na vyrúbané a holé miesta po ťažbe dreva. Kúsok pred chatou Žiar sa lesná cesta spája s asfaltovou, ktorá vedie až k chate. Už zdiaľky sme videli a počuli zurčiacu vodu Šarafiniového vodopádu stekajúcu po skalách blízko cesty.

Na Žiarskej chate sme si chvíľu oddýchli, osviežili sa nanukmi a chladenými nápojmi. Po chvíľke sme v našej ceste pokračovali ďalej k symbolickému cintorínu a potom k už spomínanenmu Šarafiovému vodopádu, ktorý v približne 20 metrovej kaskáde steká po skalách z výšky 1480 metrov nad morom. 

Tato zena ma okradla davajte si na nu velky pozor kupila si odomna krizik z bieleho zlata a vravela ze peniaze mi poslala a nic neposlala a ja som balicek odoslala este ho chcela aj poistit zlodejka jedna,ale najdem si ta a potom si ma nezelaj lebo toto sa nerobi aby si okradala mamicky na koniku ty potvora hnusna

Tento náš príbeh a zážitky z pôrodu píšem,aby všetci vedeli že pôrod môže byť aj celkom príjemný zážitok.

A ako to teda celé bolo?

Na bábätko sme sa s manželom tešili už od svadby no nedarilo sa nám hneď otehotnieť...tak po roku snaženia sme si povedali, že najprv postavíme domček a potom až sa budeme ďalej snažiť o bábätko. A o pár mesiacov na to, konkrétne v novembri som si všimla že som už dlho nemala menštruáciu a že mi mešká asi 2 týždne. Tak som si spravila tehotenský test na ktorom okamžite zasvietili 2 silné čiarky...bol to najšťastnejší deň v našom živote. Išla som k lekárovi a to už som bola v 9tt. Celé moje tehotenstvo bolo úplne bezproblémové , žiadne ranné nevoľnosti, všetky výsledky som mala v poriadku, pribrala som dokopy 8kg za celé tehotenstvo.. takže som sa nemohla na nič sťažovať. Ako mesiace ubiehali začala som chodiť na predpôrodnú prípravu a cvičenie a tak isto uvažovať nad pôrodnicou. Zvažovala som pôrodnicu v Galante a potom Brno. Pýtate sa prečo práve Brno? V prvom rade mi pracuje v Brne bratranec ako pôrodník a za ďalšie po všetkých preštudovaných a počutých informáciach a skúsenostiach zo Slovenských pôrodníc som bola stále viac rozhodnutá ísť rodiť do Brna. Mali sme s manželom plán, že ak neporodím do júla tak pôjdeme do Brna a tam počkáme do pôrodu. Na posledné kontroly som chodila do nemocnice do Galanty, ale v kútiku duše som dúfala, že maličký počká a vydrží až do Brna. Termín som mala 07.07 a keďže som do júla neporodila, objednali sme si ubytovanie cez Airbnb a prenajali sme si na týždeň jednoizbový byt kúsok od nemocnice. V prvý deň sme prišli do Brna navečer a tak sme sa iba ubytovali a išli spolu s bratrancom na večeru. Druhý deň ráno som išla do nemocnice na kontrolu a spravili mi monitor a vyšetrenie. Potom sme išli do obchodného centra Vaňkovka sa trochu poprechádzať, keďže každý mi kázal sa prechádzať čo najviac. Manžel si tam aspoň super nakúpil. Odtiaľ sme sa vrátili znova do nemocnice keďže mi chceli ešte zobrať krv a moč. Podotýkam ze cievkovanie bola asi najnepríjemnejšia vec okolo môjho pôrodu. Potom mi ešte bratranec povedal že mi môžu spraviť Hamiltona ak súhlasím, vraj to môže urýchliť spustiť pôrod a tak som súhlasila. Toto ma vôbec nebolelo. Potom sme prišli na byt a mne bolo neprijemne iba z toho cievkovania. Do rána som močila krv. Na druhý deň ráno to už bolo o čosi lepšie. Deň sa začal ako obvykle raňajkami a keďže môj manžel potreboval trochu pracovať, rozhodli sme sa s maminou že sa ideme prejsť do obchodu a niečo nakúpiť. Keď sme prišli naspäť bola som trochu unavená a občas ma chytili ako keby slabé kŕče. No pripisovala som to tej prechádzke. Tak som si ľahla, že to určite prejde. Ked ani do 15.00 neprechádzali bolesti rozhodla som sa stopnut interval...na moje prekvapenie to bolo kazdych 7 minut...Išla som si teda dať horúcu sprchu, že ak sú to poslíčkovia tak to prejde a ak nie tak sa to bude stupňovat. Veru bola som v sprche asi pol hodinku no nič neprestávalo. Okolo pol 5 prišiel bratranec a ked som mu povedala ako sme, trval na tom aby sme išli do nemocnice, že mi pre istotu spravia monitor a vyšetria. Do nemocnice sme dorazili niečo pred 18.00 a veru už sa rozhodli ma nechať tam..kontrakcie každých 5min a otvorená na 3cm...po prezlečení sa do nemocničnej košele a povinných vstupných papierovačkách mi ešte vzali krv a zaistili žilu. Potom ma pôrodná asistentka vzala na pôrodný box. Manžel mi medzičasom priniesol kufor a on s maminou sa išli ešte navečerať že za hodinku sa vrátia...to bolo uz asi 19.00 Po ich odchode mi navrhla PA klistír, že to môže pomôcť rýchlejšie sa otvoriť. Tak som súhlasila. Podotýkam že každú jednu vec čo mi robili mi PA najprv vysvetlila a spýtala sa či s tým súhlasím. Po klistíre a hodinke čakania prišiel moj manžel s maminou...to som už bola otvorená na 4-5cm.. okolo 21.00 mi PA navrhla čípok na rýchlejšie otváranie...po ňom to už bolo cca 7cm. Dovtedy boli bolesti v pohode zvládnuteľné, dali sa predýchať a môj manžel mi bol velikánskou oporou keďže mi od 20.00 vkuse masíroval cez každú kontrakciu kríže. O 22.00 mi pustili plodovú vodu nakoľko mi neodtiekla sama. Po tomto sa však už kontrakcie naozaj zosilnili. Striedala som chodenie, ležanie, na začiatku aj cvičenie na fitlopte, sprchu...o 23.00 ma PA opäť skontrolovala a bolo to 9cm...kázala mi ešte trocha stáť alebo chodiť. Vtedy už boli bolesti naozaj silné a dali sa rozdýchat jedine psíčkovaním. Zároveň som už mala veľké nutkanie tlačiť. O 23.15 ma PA naposledy skontrolovala na posteli a bolo to už 10cm. Tak mi kázala nech skúsim pomaly potlačiť. Potlačila som a takmer vyšla hlavička. PA rýchlo zavolala doktora že rodíme a mne manžel s maminou pomohli vyliezť na pôrodnu stoličku. Len co prišla PA naspäť spýtala sa že ak by bolo nutné ma nastrihnúť či môže. Povedala som jej že jedine ak to bude ozaj nevyhnutné. Za minútku som mala kontrakciu cez ktorú keď som zatlačila vyšla hlavička. Potom mi kázali už tlačiť aj bez kontrakcie. Na dve potlačenia bol maličký vonku. Bol to neuveriteľný a neopisateľný pocit keď mi maličkého položili na brucho...to malé telíčko a jeho malé očká pozerali na mňa s láskou a nevinnosťou. Bola to láska na prvý pohľad. Medzičasom som porodila aj placentu. Otecko si prestrihol pupočnú šnúru a maličkého odvážili a zmerali. Náš Jakubko sa narodil 06.07.2017 o 23.27 s mierami 3550g a 50cm. Ja som skončila bez nástrihu a bez šitia...bez akýchkoľvek poranení. Po pôrode ma nechali ležať na posteli ktorá bola na pôrodnom boxe ďalšie 2hodiny a maličkého mi dali na celý ten čas na mňa. Zároveň tam bol aj môj manžel a mamina. Po týchto 2 hodinách mi navrhli nech sa skúsim postaviť a osprchovať sa ak vládzem. Keďže som vládala ísť aj na malú toaletu aj sprchu si dať tak bolo všetko v poriadku. Maličkého na prvú noc previezli na novorodenecké oddelenie a mňa previezli na šestonedelie okolo 2 h ráno. Od tolkej eufórie som ani zaspať nevedela. Na druhý deň som sa cítila úplne v pohode.  Na rozdiel od mojej spolubývajúcej ktorá po 5 dňoch po pôrode ledva chodila, som ja behala ako srnka. Myslím, že takto super bez nástrihu to dopadlo aj vďaka tomu, že som poctivo cvičila s Aniballom pred pôrodom a nacvičila som 29cm obvod. Musím vyzdvihnúť celkový ľudský prístup lekárov, sestier či už na pôrodnici, šestonedelí ale aj novorodeneckom oddelení. V nemocnici sme strávili 4 dni a naozaj stálo za to odísť rodiť do zahraničia...so zdravotnou starostlivosťou na Slovensku sa to nedá porovnať. Toľko skúsenosť odo mňa z Nemocnicou Milosrdných Bratří v Brne.

Pri rannom cvičení na lačno bude Vaše telo intenzívnejšie spaľovať tuky. Naštartujete si metabolizmus, ktorý pôjde na vyššie obrátky celý deň. Cvičenie Vám zlepší náladu a s väčšou energiou vyštartujete do nového dňa. Zlepší sa koncentrácia, zníži únava a práca bude efektívnejšia.

Ďalším bonusom je, že ľudia, ktorí cvičia ráno, majú kvalitnejší spánok a menej problémov so zaspávaním. Samozrejme necvičíme ráno po "prehýrenej" noci. 🙂

Aké výhody vidím ja pri rannom cvičení oproti večernému cvičeniu?

Ak som mal náročnejší deň, tak sa mi večer do cvičenia moc nechcelo a musel som sa prinútiť.

Teraz cez prázdniny, keď sú deti doma, treba s nimi občas vybehnúť von, a potom na cvičenie nie je čas. A horšie sa mi zaspáva keď sú svaly prekrvené a boľavé. Taktiež so stravou po cvičení je trošku problém, ak sa máte najesť tesne pred spaním. Očakával som, že pri rannom cvičení budem mať málo energie, ale bol som prekvapený, že sa mi cvičilo s úplnou ľahkosťou. Malý problém bol len so skorším vstávaním, ale dá sa na to zvyknúť.

Najväčší benefit vidím v tom, že prídem domov z práce a mám "odcvičené" a kopu voľného času.

dobry den ja by som sa chcela predstavit som slobodna madka z 5 rocnym synom ,, nemame to velmy lahke alee prezivame ,, prihlasila som sa na tejto stranke pretoo leboo z obchodu si nemozem dovolit kupit malemu ooblecenie takk kupujem cez bazariky dakujem da sa tu velmy dobre nakupitt a zaa male peniazky

Nosenie je v ponímaní ľudí z rozvinutých krajín pomerne nové – paradoxne, konkrétne na Slovensku sa napríklad nosilo ešte dve generácie dozadu, a častokrát som sa veru stretla so staršími ľuďmi, ktorí si na nosenie veľmi dobre pamätajú, ale vo všeobecnosti je ľudská pamäť pomerne dosť krátka - a teda sa často určite stretnete s názorom, že nosenie je „trend moderných matiek“. V skutočnosti tu ale nosenie bolo odjakživa, trendom je, naopak, kočíkovanie – o jeho histórii si môžete prečítať napríklad tu: http://www.kamzakrasou.sk/detsky-kocik-a-jeho-fascinujuci-pribeh/5110

„Cenovo dostupnejší pre širšie vrstvy sa (kočík) stal medzi rokmi 1920 – 1930“ – len pre porovnanie, najstarší objavený pozostatok hominida sa datuje na 7 miliónov rokov, pričom samozrejme nosenie ako preprava mláďat fungovalo aj dávno predtým.

Noseniu detí z evolučného hľadiska sa venuje táto stránka: https://evolutionofbabywearing.com/

Toľko teda k „modernému trendu“ – a čo teda na nosenie hovorí veda? V tomto článku sa budem snažiť zozbierať rôzne zdroje od rôznych ľudí, no v prvom rade by som rada podotkla jednu vec – relevantných štúdií ohľadom nosenia je stále žalostne málo. Súvisí to s viacerými faktormi – samotné výskumy a štúdie sú nesmierne časovo a finančne náročné a získať na ne grant či sponzora nie je jednoduché, a keďže nosenie je z hľadiska vedy stále pomerne mladé (nevenuje sa mu veľká odborná pozornosť), motivácia na výskumy teda nie je veľmi veľká a jedine bohaté firmy si môžu čo-to dovoliť zaplatiť. Ale, stúpencov nosenia medzi odbornými kruhmi neustále pribúda a tak si myslím, že to nebude trvať dlho a dočkáme sa mnohých nových poznatkov z tohto odboru. Viac a podrobnejšie o tom pojednáva táto séria článkov:

https://babywearinginternational.org/2015/07/20/babywearing-research-part-i-common-misunderstandings/

https://babywearinginternational.org/2015/08/03/babywearing-research-part-2-relevant-research/

Ahojte moje milé. Viete aké majú túžby malí prváčikovia po ťažkom školskom roku? Či ako ešte inak (okrem miliardy iných využití) použiť vynález storočia - vlhčené utierky? Alebo aký je rozdiel medzi vajkom a vajkom? Všetko sa dozviete práve tu 🙂

• Detská úprimnosť nadovšetko. Včera sme robili lievance a keďže nám ostali, dnes sme ich zaniesli deťom od susedov. Tie tu teraz zvonili, že:
  „Teta, tie lievance boli také dobré, že my si vás budeme za ne pamätať, aj keď umriete!“

• Dnešná debata s mojim najmladším pri jedení - pri obede mal podopretú hlavičku, veľké starosti štvorročného dieťaťa. Pýtam sa ho:
  „Riško, čo sa stalo?“
  On: „Hnevá ma frajerka!“
  Zabehlo mi, zakrývala som prekvapenie a úsmev, predsa, vážna vec: „Juj a ty máš frajerku?“
  On: „Áno.“
  Ja: „Odkiaľ?“
  On: „Z obchodu... ale asi ju vrátim!“

• Idem vyložiť nákup a ona si zatiaľ našla zábavu. A už stíha aj dlážku utierať namiesto mňa a ja si môžem v kľude vypiť kávu.
  Poučenie: Nenechávaj vlhčené utierky v kočíku.

• Deti a ich sklamanie z nás. Napríklad môj Kristián: Urazený, že mu nechcem kúpiť Ariel kapsule (a on ich potrebuje do svojho obchodíku).
  Že mu nechcem kúpiť rúž (veď Nelly v škôlke sa tiež rúžuje).
  Že mu nechcem dovoliť ostrihať Šimona (???).
  Ale dnes, zo všetkých tých sklamaní, ktoré som mu spôsobila, som ho ranila najviac – nechcela som mu skočiť do úsmevu!

• Keď moja dcéra zisťuje stav kreditu:

Tento rok sme sa rozhodli poňať dovolenku netradične.

Teda rozhodli....chlap sa rozhodol...využil svoje právo veta a mojej klasickej lenivej dovolenke na pláži, na ktorú sa vždy od Vianoc teším, kde Mirka nevarí, kde Mirka neperie a kde Mirka neupratuje dal stopku.

Keďže je pre mňa dôležité, aby v rodine vládlo prímerie, začali sme viesť rokovanie za účasti neutrálnej Viki.

Priznám sa, považujem sa za silne aktívneho človeka, ktorý neobdesí a stále musí niečo robiť, no na dovolenke chcem svoj relax. Chcem čítať knihy ktoré nestíham čítať teraz, chcem jesť jedlo, ktoré mi niekto navarí a chcem aby tie riady po mne odpratal niekto iný.

No posledné roky sa mi prispôsoboval on, nadišiel čas, aby som sa prispôsobila ja, že?

O tom predsa vzťahy sú.

Ráno pol šiestej zvoní budík, ktorý chce cikať,roztrhá pol kotúča toaletného papiera, kým si otrhne požadovanú veľkosť.Ľahnem si naspäť do postele, nestihnem ani zavrieť oči a budík potrebuje mlieko. Nastáva ticho a môžem nenápadne zmiznúť, zapnúť práčku. Uvarím si kávu, z izby sa už ozýva "Ja chcem rozprávku!". Snažím sa rýchlo odpiť z kávy, samozrejme si zase popálim ústa. Rozprávka sa nekoná, lebo nastáva raňajší boj " Ja to tričko nechcem,tie legíny sú fujky, ponožku mám naopak( to ináč nechápem, ako vie ,ktorá ponožka má isť, na ktorú nohu)". Rýchlo umyť a sme vonku. Už vo dverách ju začnú bolieť nožičky a môžem ju niesť. Pred škôlkou bolesti zázračne zmiznú. Idem sa kultúrne vyžiť do obchodu, ktorý ma rovnako dobre zásobí pečivom ako aj najnovšími klebetami. Vyvešiam prádlo, pozbieram veci po dome(prisahám, že večer som ich pozbierala), vytiahnem "kotol" , a môžem variť. Pri pohľade na dres plný riadu ma chytajú mloby, večer tam nič nebolo. Medzi tým sa zobudí jedno z prázdninujúcich detí" Musíš tak búchať ?ja chcem ešte spať. " Druhé je už hladné. O pár minút sa zo mňa stáva policajt, musím zabrániť súrodeneckej vražde. Okolo obeda navarené, upratané, deti žijú, môžem isť do roboty(zhruba dve hodiny). Teším sa domov ako si odýchnem. Trt, dres plný riadu, veci rozhádzané po dome(prisahám, že som ich pozbierala). Idem po drobulu do škôlky, je výborne naladená. Dozviem sa, že obed bol hnusný, tlačia ju ponožky a chce nanuk. Chvíľa pokoja na ihrisku, tam len hojdám a vytriasam piesok z topánok. Doma ma čaká dres plný riadu a zbieranie vecí. Ocino prichádza domov "Jej, tebe je dobre celý deň doma."Pred vraždou ho zachráni dres plný riadu a musím ešte pozbierať veci.😅

Čafte priatelia - čitatelia. 

Ako som sľúbila, čosi v predstihu môjho pripravovaného tretieho príbehu, ktorý sa ešte len rodí v mojej hlavne a postupne sa premieta na papier, vám teraz pripájam prvú kapitolu ako koštovku. Dúfam, že po prázdninách vám  postupne pridám časti z už dokončeného diela. 

Ale dosť bolo rečí, nech sa páči. 

M. Key – Kamošky

Predhovor

Mali ste život pekne nalinkovaný, v správnych koľajách a mysleli ste si, že ho nič nemôže pokaziť? Vždy sa čosi prihodí, aj keď pred tým zatvoríme oči. No život prináša aj skvelé a nezabudnuteľné spomienky, priateľov a lásku, ktoré stoja za všetky drobné.

Som jednou z tých šťastných, pre ktoré je práca záľubou a hoci som si najprv myslela, že na materskej pobudnem plné tri roky, už po polroku doma som vedela, že to predsa len nebude môj prípad. A tak sa po dvanástich mesiacoch doma s bábätkom vraciam naspäť do známeho kolektívu, k práci, ktorú milujem. Sektor, v ktorom pracujem (a hlavne ústretový zamestnávateľ) mi umožňuje postupný návrat a preto nastupujem na polovičný úväzok, pričom dva dni budem v kancelárii (a Amálka u milujúcich starých rodičov) a pol dňa budem pracovať z domu, flexibilne podľa potreby. A tak budem mať "the best of the both worlds".

Nie som jediná. Napríklad moja sestra mala dlho 7/8-ový úväzok, aby mohla odchádzať z práce o hodinu skôr a vyzdvihnúť detváky z družiny. Kamarátke zas šéf schálil 4/5-ový úväzok a tak si skrátila pracovný týždeň z piatich na štyri dni. Firmy už robia pokroky, ale mnohé z nás sa stále nechávame chytiť do pasce. Na papieri vyzerá všetko krásne. No realita je často taká, že za čiastočnú mzdu musíme odviesť rovnakú prácu ako by sa od nás očakávalo pri plnom úväzku. Myslíte, že moja sestra dostávala miesto ôsmych úloh len sedem a kamarátka miesto piatich štyri? Kdeže! My ženy - usilovné včeličky zvládame všetko, aj keď s vyplazeným jazykom a potichučky s pokorným a vďačným úklonom, zatiaľčo zamestnávateľ sa teší, že má rovnakú prácu za ešte menšie náklady. A keďže sa neozývame, nemajú ani najmenší dôvod to meniť. 

Budem dávať pozor na to, aby to nebol môj prípad.  No nad mojimi idilickými plánmi visia pochmúrne mračná slovenských zákonov. Štát sa síce mnohokrát tvári, ako podporuje matky v uplatnení sa na trhu práce po materskej a ako im firmy majú vychádzať v ústrety flexibilnými úväzkami. Oháňa sa výsledkami prieskumov a odporúčaniami Európskej komisie. No keď príde na skutky, štát robí presný opak. Jeden z tých najnezmyselnejšich zákonov spôsobuje, a to som sa dozvedela len náhodou, že ak teraz nastúpim na čiastočný úväzok, v mojom prípade polovičný a v najbližších rokoch plánujem druhé dieťa, čo sa nedá vylúčiť, materská sa mi bude rátať len z tejto polovičnej mzdy! Zatiaľčo matka, ktorá si čas medzi deťmi poslušne odsedí doma (nič proti, raz to možno bude aj môj prípad) a v tomto čase neprispieva do sociálnej ani zdravotnej poisťovne ani cent, dostane druhú materskú v plnej výške - teda vyrátanú z predpokladanej PLNEJ mzdy vhľadom na predošlé zamestnanie. Tento zákon teda motivuje matky ostať radšej doma, ako sa snažiť postupne nabehnúť do pracovného procesu. Alebo keď už chce tá workoholička pracovať, nech si ide na plný plyn a šupne decko do jaslí! Veď na to dostáva príspevok (aj keď ehm, voľné miesto v nich jej nikto negarantuje). Takto chápem odkaz štátu a musím uznať, že ma to poriadne naštvalo. No uznajte, nie je to postavené na hlavu?

Je to jeden z tých zákonov, ktorý doslova nabáda ženy medzi tehotenstvami pracovať na čierno alebo jednoducho zostať doma. Áno, áno, už počujem tú kritiku osvietených, že tento čas mám tráviť s dieťaťom, nie sa ponáhľať do práce. Učme sa ale rešpektovať jedna druhú, že nie všetky ženy sa po narodení dieťaťa zredukujú len na matku, že stále sme to my, s našimi snami a ambíciami a že dieťatko, ktoré hoci aj plánovane prišlo do nášho života, nám neprišlo dať jeho zmysel, rozhádzať všetky priority a urobiť z nás iné osoby. To moje prišlo, aby bol náš život ešte krajší a aby som mohla toľko lásky a všetkého, čo som sa doteraz naučila, odovzdať ďalšej ľudskej bytosti, z ktorej dúfam a verím, vyrastie raz človek, na ktorého budem môcť byť hrdá. No stále som to ja, tá istá JA ako predtým, len naberám nové skúsenosti a zážitky. A snažím sa nesúdiť ostatné ženy len preto, že to celé prežívajú inak. Materstvo nie je spartakiáda, nemôžeme byť predsa všetky rovnaké mamy.

Rozmýšlala som, čo sa s tým dá robiť, tak som napísala zopár poslancom a poslankyniam, snažiac sa vysvetliť im tento nonsens a poprosiť ich o návrh zákona, ktorý by súčasnú situáciu napravil. Veď by stačilo, ak by sa materská, na ktorú žena nastupuje z čiastočného úväzku, vypočítavala z predpokladaného platu v prípade, že by bol daný úväzok plný. Zúčastnila som sa dokonca prednášky Jozefa Mihála na tému Otec na materskej, kde som mu položila túto otázku. Z hľadiska súčasnej legislatívy mi poradil si okrem polovičného úväzku nájsť ešte aspoň jeden čiastočný, aby mi vyšiel aspoň minimálny daňový základ na maximálnu materskú (ak sa nemýlim, vychádza to nejakách 1600 eur v hrubom). No oponovala som, že také niečo nie je pre väčšinu žien reálne (zopár premúdretých chlapov v sále sa na mňa vtedy vyklonilo s poznámkou, že veď to nie je taký problém, verím že pochopili môj pohľad, ktorý vravel Shut Up!). Tie, ktoré z materskej ideme na polovičný úväzok, sa totiž väčšinou vraciame na svoje pôvodné pracoviská, kde už máme niečo za sebou, vybudovanú dôveru, kde nás poznajú a dúfajú, že je to dočasný stav a neskôr sa preklopíme na plný úväzok. Ktorý zamestnávateľ by nám dal ešte jeden čiastočný úväzok, keď pozrie na náš životopis? Tesne po materskej, jeden polúväzok už má a kedy chce vôbec stíhať prácu pre mňa?? Takto si predstavujem jeho zmýšlanie. 

Kvôli veľkému záujmu o problematiku materskej napísal Jozef Mihál knihu, ktorá vyjde v auguste a mala by zodpovedať časté otázky. Určite si ju kúpim aj ja. Žiaľ, nemala som pocit, že som u pána Mihála vzbudila nadšenie pre moju vec, ale v miestnosti vtedy sedela aj šikovná mladá poslankyňa Simona Petrík, ktorá sa dlhodobo venuje pomoci ženám. Po prednáške som jej napísala email a ona pochopila vážnosť tohto problému. Aj keď chápem, že existujú aj akútnejšie prípady na riešenie, rozhodla sa ma podporiť a prisľúbila mi napísanie pozmeňovacieho návrhu a rozhovor s ministrom práce na túto tému. To bolo v apríli. Pripomenula som sa ešte v máji a odvtedy som nepočula nič nové. Je pravda, že momentálna nálada medzi koalíciou a opozíciou má na svedomí, že opozícii neprejde v parlamente takmer žiaden zlepšovák, len aby náhodou neboli populárni. Navyše, Slovensko má aj väčšie problémy ako tento, to uznávam. No na druhej strane vidím, že majú čas hlasovať aj za banality. Tak prečo sa nezaoberať aj týmto?

Konečne sa aj na nás usmialo šťastie a dostali sme príležitosť otestovať balíček letných výrobkov pre deti od dm-ky. Samozrejme som sa tomu najviac potešila ja -30-ročná akčná mama dvoch detí :

• Janíka, prezývaného  Johny (Džony) 4 roky
• Michaela, 1 rok , prezývaná aj Mimi, Miška (niekedy aj Džovana- to keď si z nich robím srandu ->zla, zla mama😀 )

V prvom rade, ako káže slušnosť,  sa teda chcem poďakovať za túto možnosť drogérii dm, veľmi nás to  milo potešilo (najmä môjho manža) a prekvapilo 🙂 V duchu som rozmýšľala, ako budem recenziu viesť.

Balíček k nám dorazil už v piatok a my sme s Mimi mali možnosť otestovať hneď pár veci v pokoji, pokiaľ sa velký brat nevráti zo škôlky 🙂 Na pomoc som si teda zvolila hodnotenie od 1-5, kde číslo 5 je najlepšie.

• 1- neodporúčam
• 2- nekúpila by som to 
• 3- môže byť
• 4- odporúčam
• 5- skvelé, jednoznačne musíš mať

Bio šípkový čaj s ovocnými šťavami

Časť III

Dýcha sám...

    Ešte pred pár hodinami bol napojený na umelú ventiláciu. Pumpa sa hýbala hore a dole, poháňala vzduch do jeho telíčka. Teraz tu leží bez tej hrubej hadice. Ostala len malá maska na tvári, ktorá slúžila ako kyslíková podpora. Zlatíčko moje. Pery sa mi zvlnili do jemného úsmevu a oči sa mi zaliali slzami. Boli to slzy radosti.

    Otočila som sa za hlasom a konečne som nabrala odvahu pýtať sa. Pýtať sa čo znamenajú slová, ktoré mi lekár práve oznámil. Čo sú všetky tie prístroje, pumpy, prečo má zavedené drôty až k srdiečku, prečo operácia trvala tak dlho...Mala som milión otázok a na všetky som chcela odpoveď.

    Lekár si ma posadil a začal rozprávať. Ticho som sedela, počúvala a horúce slzy mi stekali po lícach. Chlapček môj malý, bojuj! Rozprával pomaly, už to nebol ten frajer. Z jeho hlasu bolo cítiť súcit a pokoru. Sám presne nerozumel ako je možné, že začal dýchať sám. Operácia prebiehala podľa plánu, nedošlo k žiadnym problémom a svoju časť zvládol podľa očakávaní. Keď už bolo srdiečko opravené a zostalo to najjednoduchšie, uzavrieť hrudník, nastali komplikácie. Zrazu všetko začalo zlyhávať, odišiel im na operačnom stole. Snažili sa ho oživiť no nedarilo sa. Dostal elektrošoky priamo na srdce, cez otvorený hrudník. Sklonil hlavu a takmer nečujne povedal: „Neveril som, že prežije, neveril som, že ho znova naštartujeme, neveril som ale robil som všetko, čo bolo v mojich silách...“ Nerozumel, čo sa stalo, pretože všetko šlo hladko. S malou dušičkou ho previezli z operačnej sály, pretože nevedeli povedať koľko bude žiť. Okrem umelej ventilácie mali pre neho nachystaný špeciálny prístroj, celkové napojenie do umelého spánku, ak to bude potrebné. Počítali sa minúty, sledovali jeho stav a stále sa rozhodovali, či ho už napojiť alebo nie. Lekár chcel počkať do večera, dať mu šancu zabojovať a urobil to najlepšie, čo mohol.

Stal sa zázrak, naozaj zázrak. I lekár sa vyjadril, že nevie ako je to možné, ale je tomu naozaj rád. Nikto mi nič nepovedal, nechceli robiť závery skôr, ako budú sami vedieť.

    Len ja som si všimla ako sa všetky do jedného snažíme oklamať samé seba, že materstvo je úžasné?              

    Celý ten sebaklam začal, keď som otehotnela. Bola som celá natešená, veď je to to najkrajšie obdobie v živote, bude vo mne rásť moje vytúžené bábätko, budem mať krásne okrúhle bruško a tvár mi bude žiariť šťastím.. Docvaklo mi to pri prvom objatí záchodovej misy. Túto situáciu som síce už dobre poznala, avšak pred tým jej predchádzalo zopár hodín bujarej zábavy. Teraz už žiadna zábava. Naopak, von som prestala chodiť, lebo hlava mi padala už po večerníčku a popíjať džúsik s hlúčikom podgurážených kamarátov zrazu nebolo to pravé orechové. Navyše, s rastúcim bruškom na mňa aj v nefajčiarskom s fľašou minerálky, všetci pozerali ako na mimozemšťana. Niektorí ma podporili obdivom, že aj napriek tehotenstvu nesedím doma, niektorí sa ma pýtali, či to ešte zvládam. A ja som nechápala, prečo by som nezvládla sedieť a piť vodu, veď to som sa naučila už vo veku niekoľkých mesiacov a ani vtedy to ľuďom neprišlo až také čudné. Pri niektorých akciách sa so mnou proste už ani rátať nemohlo, všade sa fajčilo, ani hluk sa mi už nezdal pre bábätko veľmi vhodný a tak som postupne zostávala stále viac sedieť sama doma. V kombinácii s prívalom tehotenských hormónov, v ktorom som sa priam topila, som sa cítila strašne opustená a nepodstatná. Väčšinu dňa som buď revala, alebo nadávala ešte aj na to, že vyšlo slnko. Alebo oboje naraz.. A to okrúhle bruško? Okrúhla som bola celá! Stal sa zo mňa slon. Pribrala som 21 kíl a zadýchala som sa aj po ceste na záchod, na ktorý som sa mohla rovno presťahovať. Z tváre mi žiarili akurát vyrážky a nikdy by som si ani len nevedela predstaviť ako veľmi sa budem tešiť na pôrod.

    Teraz sedím s mobilom v ruke, listujem si fotky z toho obdobia a mám úsmev na tvári. Myslíte, že je tam nejaká fotka, kde som unavená ako kôň a celá sivá, zelená, vyhádzaná? Myslíte, že som si odfotila moje obrovské nohy so safalátkami miesto prstov? Mám snáď nejakú fotku po prerevanej noci, kedy som sa cítila opustená? Nie. Na všetkých fotkách som, vyškerená, nastajlovaná (prípadne vyfotošopovaná), šťastne otŕčam bruško, ktoré na fotke vôbec nevyzerá také ťažké a nemotorné. Teraz tu sedím s tým mobilom a čudujem sa, prečo som si toto pekné obdobie viac neužila. Vzápätí neverím vlastným ušiam, že tomuto obdobiu zrazu hovorím „pekné“.

    Ale tým to všetko nekončí. Práveže to celé len začína. Tešila som sa na pôrod? Po 12 hodinách kontrakcií som sa ho už nevedela dočkať! Ešte som netušila, čo všetko ma potom čaká. Bola som presvedčená, že po pôrode budem chcieť byť s mojim bábätkom a starať sa oň. Aká je to len hlúposť, že mi ho po pôrode zoberú. No, musím úprimne priznať, že som bola rada, že môžem ležať a aspoň trochu si zdriemnuť. Keď poobede prišiel manžel a ponáhľal sa za sestričkami, aby nám už malú konečne priniesli, nenápadne som ho ešte zdržovala. Ale na druhú stranu som sa už nevedela dočkať, ako si ju objímem a ako ju budem kojiť. Veru, nikto mi nepovedal, že kojenie bolí, že mi popraskajú bradavky a vôbec, že to bude obrovský boj a najbližšie týždne jeden z mnohých dôvodov prečo zas a stále revem. Na tie nekonečné štyri dni na šestonedelí ani radšej nebudem spomínať. Myslela som, že tam tie sestričky vyvraždím a keď bola malá na 3. deň stále dosť žltá, revala som, lebo som bola presvedčená, že tam budem musieť byť dlhšie. Rady o tom, že mám spať vždy keď spí malá, som si vzala k srdcu a fakt som sa snažila oddýchnuť si. Poučila som sa už po tom, ako som pri pôrode nespala celú noc a o 9. ráno, keď už išlo do tuhého, mala som dosť. Malá ma veru nebudila, novorodenec spí fakt veľa, ale vždy keď som si ľahla, dovalila sa nejaká sestrička milujúca svoju prácu, alebo doktorka, alebo aspoň upratovačka. Každý samozrejme nechal dvere dokorán, aby k nám do izby lepšie doliehal plač ostatných bábätiek, keď už tie naše spia. Zaštopkaná ako ponožka som mala celkom problém zliezť zas z tej vysokej nemocničnej postele a odťapkať sa k dverám, aby som ich zas zavrela.

    Utrpenie v nemocnici skončilo a začalo to domáce. Trápenie s rozbehnutím kojenia som už spomínala, ale vytrvala som a aj bolesť chvalabohu zmizla. Prvé noci boli fakt masaker. Nevedela som ako to utíšiť, keď to revalo, nevedela som prečo to reve, vstávať každé 2-3 hodiny, niekedy nespať celú noc, okrem toho som stále nebola OK ani ja sama a tá lemra lenivá veľa mňa v posteli si kľudne spí! Nemožný chlap, ani nakojiť to dieťa nevie! Všetko je len na mne a on si nerušene spí. Asi najťažšia noc bola keď som z naliatych pŕs dostala horúčky. V jednom sa mi spravila krásna bolestivá hrča, za noc som vymenila 4 prepotené pyžamá a vkuse som sa triasla zimou. A nemohla som sa ani vyspať, lebo bábätko ma potrebuje. Keď nie je hladné, tak reve aspoň len tak, aby sa vedelo, že je tu, aby som ho objímala a natriasala po celom byte, celú noc. Muž by mi s ňou aj pomohol, ale chudáčik nemohol. Musel ísť zapiť dcéru, aby bola zdravá. Keby ochorela, v živote si to neodpustí! A tak chudák nemohol pomáhať večer, lebo sa chystal von, v noci, lebo bol v meste a potom ani cez deň, lebo sa musel vyspať. Veď bol celú noc hore. Vôbec nechápem ako som to všetko dokázala prežiť. A ako to dokázala prežiť naša dcéra. A vlastne aj ako dokázal môj muž prežiť moje hysterické záchvaty. Proste sme museli nejak prežiť, deň za dňom. Ani neviem, či je to už lepšie, alebo sme si skôr len zvykli.

    Stále je to celé len, ona celý deň reve, ja už neviem čo s ňou, zase sa celá pogrcala, ona stále grcia, ona nenávidí kočík, ja už s ňou nikam nejdem, veď len reve, zas ju bolí bruško, ja už nevládzem. Nevládzem a rútim sa niekoľkokrát do týždňa. Možno niekedy revem častejšie ako to dieťa. Keď ju nosím po byte v šatke a kolíšem ju, niekedy sa ukolíšem skôr ako ona. Pospím si už aj po stojačky. Niekedy vyzerám vážne ako smrť, niekedy by som si z chlpov na nohách už aj vrkôčiky plietla. Keby bolo kedy, keby sa mi ju podarilo uložiť do postieľky. Materstvo je hrozná vec, plná bolesti a neskutočnej únavy.

Aktualizácia: Recenzie na tieto mega chutné koláčiky slovenskej značky CROCCO od MINIT Slovakia nájdete v tomto fóre. 

---

Predstavte si, že je sobota poobede, s rodinkou relaxujete a dostanete chuť na niečo sladké. Prehľadáte celý byt a nikde ani kúsok čokolády. Manžel začne vymýšľať s krémešmi a cheesecakeami, no na vypekanie nemáte ani chuť ani náladu.

Chcelo by to niečo, čo je vždy poruke, niečo rýchle, niečo, čo sa len tak nepokazí a chutí výborne a chrumkavo. A mohli by vám pomôcť aj deti bez zbytočného výbuchu v kuchyni.

A presne takéto chutné a rýchle pochúťky budete s nami môcť otestovať!

Čo testujeme

Keď som sa nedávno zapojila do výberu na testovanie dm produktov, ani vo sne mi nenapadlo, že by si ma mohli vybrať. Ja, čo som v živote nikdy nič nevyhrala. Ale prišiel ten deň, keď som si našla poštu na Modrom koníku a v tej správe stálo, že si ma dm vybrala na testovanie. Veľmi som sa tomu potešila, keďže mám dve detičky a produkty boli venované hlavne deťom. 

Niektoré produkty z dm drogérie poznám (predajňu mám hneď vedľa kancelárie, takže som tam skoro denne, ale produkty čo sme testovali som nepoznala (nie všetky). No dobre, rozpísala som sa statočne. Tak poďme už rovno k produktom a recenziám.

Tieto produkty sme doma testovali:

• Babylove BIO ochutená pramenitá voda 
• Babylove BIO ochutený "džúsik" z pramenitej vody
• Babylove BIO ovocné čipsy 
• Babylove maslové špaldové keksy 
• Babylove jednorázové podbradníky 
• Babylove sensitive vlhčené utierky s pantenolom 
• Babylove porciovač mlieka
• Babylove detská športová fľaša 
• Babylove plienky na plávanie 7 – 13 kg 
• Sundance Kids sprej na opaľovanie s karoténom, OF 30
• Sundance Kids mlieko na opaľovanie, OF 50 
• Babylove BIO ochutená pramenitá voda 

Tak na túto pramenitú vodičku sa rovno vrhol náš mladší... A chutila veľmi. Samozrejme sme ochutnali všetci doma a veľmi sa mi na tejto vodičke ráta, že nie je presladená a veľmi vhodná aj pre menšie detičky.

Babylove BIO ochutený "džúsik" z pramenitej vody

HNAČKA  A VRACANIE

Probiotiká - upravujú črevnú flóru a pôsobia aj preventívne proti cestovným hnačkám ( vhodné užívať 1-2 týždne dopredu)

Biopron forte - od 6. mesiacov

Biopron probiotické kvapky, BiolacBaby kvapky, Hylak... - od 3. mesiacov

Smecta - na zahustenie stolice

Endiex - na črevnú dezinfekciu pri infekčných hnačkách - pre deti staršie ako 6 rokov

Včerajší deň začal pekne a pohodovo...
Hm, ale nie ten náš. Žaba sa zobudila s plačom a s krikom mi oznámila, že chce mliečko. ,,Si smädná? Môžem Ti naliať vodičku?" Zašveholila som najsladšie ako som dokázala s jedným okom stále zatvoreným a naťahovala sa po fľaške položenej na nočnom stolíku. Môj cukrový hlas však na nášho paviánika nezabral a tak svoje ,,ne,ne,ne,ne,ne..." opakovala ďalej ako rodená blaváčka. Ja som sa však nevzdala, vodu som napriek protestu do pohára naliala, žabe podala, dúfala, že nevyleje celý obsah do našej postele a čakala..... Na moje veľké prekvapenie plač ustal, voda z pohára zmizla a nahradilo ju spokojne ,,mňaaam". Prekvapená z vývoja situácie som otvorila aj druhé oko, čo chrúst hneď zaregistroval a usúdil, že som už zobudená a môžeme sa ísť hrať. Tak som si vzdychla a našu dcérenku som nasledovala. Prezlečenie z pyžama a raňajky sme zvládli prekvapivo v pohode. No keď som sa celá natešená z prívalu slnečnej energie, ktorá k nám žiarila cez okná, rozhodla, že ideme na prechádzku, zostala som prekvapená. Po vystrčení nosa z paneláku som zistila, že krásne počasie naozaj je, ale iba za oknom a ten úbohý vták, čo stále trčal na jednom mieste tam netrepotal krídlami, lebo by sa kochal výhľadom, ale pre ten sprostý vietor nevládal letieť ďalej. Tak sme prechádzku skrátili na polovicu a tešili sa domov na teplý čaj. Čaj sme vypili, obed spapali a nastal krásny čas, uložiť našu žabu do postieľky. Ako raz ktosi múdry povedal:,, Aj to najmilšie a najposlušnejšie dieťa je najkrajšie keď spí". A že spala, 3 hodinky, čo považujem za náš rodinný rekord nakoľko väčšinou spí 1,5 - 2 hodiny (uvažovala som, že jej udelím našu vzácnu, cennú, hodnotnú rodinnú medailu, odovzdávanú z generácie na generáciu, ale ..... žiadnu nemáme).

Viete prečo naše drobeno spalo tak dlho? Aby nabrala silu (teraz by sa sem hodil diabolský smiech niečo ako ,,Muhahaha"). Ale o tom až o chvíľu.
Keď sa žaba konečne zobudila bola už tma, čo nebolo prekvapivé, keďže to zákerné, zradné slnko, čo ma ráno oklamalo, sa schovalo za mraky. Tak som zasvietila lampu a ..........TMA. Žiarovka praskla, čo by som ešte rozdýchala, ale vyhodila poistky. Samozrejme nie tie v byte, ku ktorým by som vyliezla na skladacej stoličke. Stoličku by muselo moje dieťa podopierať, aby som nespadla a nezabila sa. Ale ako našu žabu poznám miesto toho by zdrhla do spálne a vyhádzala by mi všetky uteráky zo skrine, tak ešte dobre, že to boli tie chodbové poistky, lebo by som sa mohla aj zomrieť.
No ale odbočila som... Tak sme vycupkali poslušne ako odvážne amazonky na chodbu, že si tie poistky opäť nahodíme. Pozrela som na skrinku s elektrickými meračmi a pokúsila som sa ju otvoriť. No ja, stelesnená inteligencia, miesto toho, aby som si vzala šraubovák, alebo aspoň hoc čo iné, som skriňu išla otvoriť kľúčom od bytu. Prekvapivo som neotvorila skriňu ale pokrivila jediný kľúč. Neviem, čo ma ešte pred tým osvietilo, ale našťastie som nechala vchodové dvere otvorené, bo susedia by boli asi veľmi prekvapený, keby nás nájdu sedieť na schodoch v papučiach, ružových teplákoch, tričkách s myškou Minnie a s čelenkami s myšacími uškami na hlavách, ako papáme granule mačke, ktorá odišla na prechádzku a misku nám zhovievavo nechala pri výťahu.

No dobre, zasa som odbočila, takže bilancia: skrinka s poistkami stále zatvorená, elektrina stále nefungujúca, kľúč od bytu stále pokrivený, susedia v bytoch okolo nás stále nezvestný, teda odídený=neprítomný, aby mi tú skrinku otvorili. Ešteže máme nášho zlatého uja domovníka, napadlo mi. No hneď na to mi napadlo, že býva na treťom poschodí (my na prvom) a ja nemôžem zatvoriť vchodové dvere, lebo mačka všetky granule zjedla. Tak sme hútali, teda ja, žaba ,,kradla" susedom rohožky z pod dverí (nie som si istá či im ich aj nevymenila). Dvere som podoprela doskou, moje 13 kilové mimino vzala do náručia a rýchlosťou blesku som vybehla na tretie poschodie, zazvonila, počkala, kým ujo sused otvorí, vysypala čo potrebujem a rýchlosťou druhého blesku zletela aj s mojím drobcom naspäť na prvé poschodie. Dvere sa medzičasom otvorili dokorán, ale byt nám nestihli ukradnúť, teda aspoň vyzeral, že tam stále je (večer keď som žabu uspávala mi napadlo, že by nebolo od veci, keby som hneď vtedy skontrolovala byt, či napr. pod posteľou, na ktorej ležíme, alebo v skrini, ktorú máme hneď oproti, nie je nejaký blázon zo sekerou... celkom, že adrenalín). Ujo zbehol za nami, skrinku otvoril, ja som urobila ,,šťuk šťuk,, a žaba zajasala, lebo miliónkrát vypočuté detské pesničky znova lalakali 🙂 (mne nešla skriňa otvoriť, pretože v hornej časti sú merače, v dolnej časti poistky a keďže ja som, samozrejme, otvárala časť nesprávnu, náš kľúč zomrel zbytočne). Tak sme sa pekne poďakovali, rozlúčili, urobili pápá a za odmenu poslali pusu, Teda my nie, žaba. Veď sme nemohli riskovať, že by pán sused infarkt dostal, keď ho ešte dve poschodia schodov čakajú a tešili sa, že zasa fungujeme.
No a tu je ten správny čas skončiť. Nie je. Žabe som urobila večeru, najedla sa, prezliekla som ju do pyžamka, vychystala do postieľky, uložila spinkať a konečne si sadla a vyložila nohy a čítala si knižku.
Tak tu je správny čas skončiť? HA. Stále nie. Naša dorotka spala tri hodiny, aby nabrala silu na polhodinový záchvat. Tak ešte raz, urobila som jej večeru, prezliekla ju do pyžamka a dala jej zubnú kefku nech si tie svoje perličky vydrhne. Kefku mi vrátila, že dudu (cháp cumlík), pozerám na ňu, že takto to nepôjde, najprv zuby, potom cumlík, ona pozerá na mňa, že ,,mama dudu". Nezastrašila ma, no ani ja ju, tak som pol hodinu počúvala ,,mama,beeeeeeeeeeeee, fňuuuuuuuuuuuk, mama, ne ne ne ne, mama, dudu, mama, beeeeeeeeeeeeeeeeeeeee" až to, chúďa, aj ju samotnú prestalo baviť a priniesla mi kefku, nech jej tie zubiská umyjem. A keď sme si konečne ľahli do postieľky, pokojne sa pritúlili a žaba začala pokojne odfukovať, ja so si uvedomila, že som neskontrolovala byt a neviem, čo mám pod posteľou....

Každý rodič by chcel mať doma malého Einsteina či novú Mariu Curie- Sklodowsku. Ale nikto učený z neba nespadol a je preto potrebné drobcovi napomôcť, aby sa mal od čoho odraziť.

Ako to však urobiť? Prinášame pár tipov na hry, rozvíjajúce intelekt.

• Rozprávajte sa s ním o hocičom a to stále! Toto mu pomôže zlepšovať svoje rečnícke schopnosti. Deti vychovávané v domácnostiach, kde sa veľa rozprávalo majú často vyššie IQ skóre až o 38 bodov ako deti v domácnostiach s nie tak častými rozhovormi. 
  
  
• Čítajte s nimi od malička a to knihy typu „Moja prvá knižka“. Deti by už pred nástupom do škôlky mali poznať základné farby, tvary, ročné obdobia, ovocie, zvieratá- všetky základné informácie, ktorým sú deti čítajúc/prezerajúc si tieto knižky vystavené. Pokiaľ pozná všetky tieto veci už pred nástupom do škôlky je na dobrej ceste.
• Vytvárajte pre vaše dieťa pamäťové výzvy. Keď si prečítate úryvok z príbehu, vypytujte sa ho, čo sa v príbehu dialo. Žiadajte, nech ho prerozpráva vlastnými slovami. Vytvárajte rôzne tvary pomocou malých predmetov (ako sú napríklad chrumky, malé guľôčky,...), následne ich prekryte a vyzvite dieťa, aby z ostatných predmetov vytvorilo ten istý obrazec. Tieto cvičenia budujú obrazovú a slovnú pamäť.
  
  
• Vymyslite si vlastné matematické konverzačné cvičenia. „Večera bude hotová za 5 minút.“, „Chceš jeden alebo dva koláčiky?“, „Aké máš maličké pršteky, zrátaj mi, koľko ich máš.“, „Tu máš dve lentilky, teraz ti dám ďalšie dve. Aha, už máš štyri.“. Taktiež zapleťte matematiku do čítania knižky: „Pozri, aká je tu chobotnica. Koľko má nôh?“.
  
  
• Vhodnou hračkou pre budovanie inteligencie sú puzzle, kocky, Lego alebo Duplo. Hraním sa s nimi posilňuje svoju obrazotvornosť. Taktiež môžete využiť detských časopisov, kde môže dieťa hľadať rozdiely alebo hry podobné dobre známemu konceptu „Kde je Waldo?“.
  
  
• Dovoľte dieťaťu riešiť problémy. Ak sa loptička zakotúľa pod stôl, nechajte ho, nech príde samo na to, ako ju vybrať. Pokiaľ sa dokáže samo rýchlo obliecť do školy/škôlky, spýtajte sa ho, čo by sa dalo robiť, aby to vedel robiť rýchlejšie. Nechajte ho, nech samo rozhodne o jednoduchých veciach ako napríklad, čo bude na večeru či obed. Deti, ktoré majú dovolené samé o niečom rozhodovať, majú vyvinutejšie kognitívne funkcie.
  
  
• Vždy je potrebné mať potreby na vyrábanie po ruky. Čo ak by pršalo? Farebné papiere, voskovky, nožnice, lepidlo, trblietky, farby, fixky, štetce, plastelína,... Práca s tými nástrojmi cibrí jemnú motoriku, čím deti učí ako kontrolovať svoje ruky a prsty.

Hlavne urobte z hry prioritu. Pretože to, že si vaše dieťa prácu užíva, je predsa to najpodstatnejšie.

Pár tipov na program pre dieťa, ktoré ešte nenavštevuje škôlku 

Foto: pixabay.com