Mám 23 rokov, som v 34. týždni a už teraz viem, že mám zničený život
Som v 34tt.. bábätko som zozaciatku chcela časom prišli veci okolností s ktorými sa veľmi trápim.. manžel sa teší ale ja si neviem predstaviť ako sa mam o ňu starať, neviem si predstaviť ze budem stále s nou, nechápem prečo som dieta chcela asi kvôli manželovi, ja som totiž to nikdy si nepripustala ze v takom mladom veku (23) budem mat dieta.. už teraz viem ze mam zničený zivot😢😢😢😢😢😢
Pekne smer psycholog, je to tehu depresia
Ak to vezmes ako svoju zivotnu vyzvu, je to obrovska sanca na to, ze z teba bude novy, lepsi, silnejsi clovek. Budes rast spolu s dietatom a jedneho dna pozries do zrkadla na svoju najlepsiu verziu.
Neboj, su to len hormony. Budes skvela maminka... mlada a to je super. Dcerka rychlo vyrastie a budes mat kopu casu si ako mlada este uzivat zivot so svojimi zalubami aj s rodinou. Ak je medzi vami s manzelom vsetko ok, ak sa lubite, zvladnete to spolu... aj tazsie chvile, neboj.
Ja som otehotnela keď som mala 18r... A ked mala dcérka 11m som otehotnela opäť....čiže mlaaadi pri plienkach a teda teraz dievčatá majú 13 a 11 r uz sme si mohli s muzom uzivat ...ja 32 a rozhodli sme sa ,že nám nejaký detský dzavot začal chýbať..pred rokom sme o dieťatko prišli ,po roku sa nam podarilo opäť a od zaciatku som PN koli problémom.
Da sa povedať, že som si posrala nielen mladosť, ale starobu..😄ale nie..dieťatkom síce život bude náročnejši,ale o to krajší 🙂
Bud rada,ze sa vám takto podarilo,neskôr by to nemuselo byť ľahké. Vid mňa...
Drz sa
@zorana999 podobne.Bola dom v 34tt a narodila da mi dcera.mysleli sme ,ze zdrava teraz ma 8rokov dmo a detsky autizmus.je na urovni rocneho dieťaťa.Prve som mala v 22 zdrave krasne dievčatko a teraz sme parťáčky a to sme sa predtym 3roky snažili .2he tiez nastastie zdrave v 26.Autorka Uzivaj si a modli sa nech je zdrave.
To su hormony, strach z neznameho a zmeny, ktore zazivas a este len zazivat budes 🙂 prve mesiace budu narocne a tieto pocity mozno budu v tebe pretrvavat, mozno by si mohla skusit aj psychologa alebo aspon vykecat sa kamoske 🙂 mozno zistis, ze nie si sama s takymi pocitmi. Ale to prejde 🙂 vsetko bude dobre a ty budes skvela matka, neboj sa 🙂 ja som mala prve dieta v 18 a tiez som mala pocit, ze sa mi ruca svet a to ani nebolo planovane, na rozdiel od teba...a vies co? Bolo to tazke, naozaj...ale nelutujem ani jeden den a moje dieta je moj poklad...ale tiez trvalo nejaku dobu, kym mi to "doslo" 🙂 ak chces, kludne mi napis aj ip a mozeme pokecat 🙂
Ja mám kolegu má 45 rokov a 27 ročnu dcéru a tu je že sa mu narodila v 3 ročniku na priemyslovke a za rok mal maturity.Chodil aj do školy aj do roboty a tu je.Sú aj dievčata ktore mali deti na 16, 17 a sú tu.
Ake su tie okolnosti kvoli ktorym sa netesis?
Podla mna sa len bojis zmeny, zodpovednosti to prejde...no musis prevziat zodpovednost za svoje ciny nemoze mat dieta dieta.Ak Ta ten strach ci myslienky paralyzuju chod k lekarovi, psychologovi.
Mlade maminy vsetko lepsie zvladaju a zase tak extremne mlada nie si.Bude to dobre este sa zasmejes nad tym, ze si nevies predstavit byt stale s dietatom.
Podla mna radsej po 20 tke ako po 30 tke, 40 tke🙂 neboj sa das to.
Daj si Magnézium. Dnes akurát písala sem jedna 16 ročná, že porodila dcérku. Takže Tvoj vek je úplne v pohode. Nemáš 45 rokov, máš akurát dosť energie a času venovať sa dieťatku a tešiť sa z neho. Zvládneš to, je krásne byť mamou.
Počuj, toto vyzerá na depresiu... Smer psychológ, alebo aspoň cez email psychologička z alexisporadna.sk - neriešia len nechcené tehotenstva, pomôžu ti zorientovať sa aj v tomto, či to, ako to vnímaš, je objektívne, alebo sú to hormóny.
@zorana999 akože sorry, ale prečo by ťažko postihnuté, doživotne ležiace dieťa malo znamenať môj zničený život? Akože nehovorím, že "vyber si také", ale kvalita môjho života nezávisí od dokonalosti môjho dieťaťa. Choré dieťa neznamená, že nikam nemôžem, ako píšeš. Zatiaľ teda také nemám, ale v komunite s ľuďmi s mentálnym a fyzickým postihnutím, kde som žila, sme napríklad normálne chodili spolu na výlety kade tade - a to boli rôzni ľudia, aj ako vravíš doživotne ležiaci, mentálne na úrovni bábätka. Ale mali sme spolu vzácny vzťah - veď už aj s mesačným bábom nadviažeš vztah - a to je to, čo robí život zničeným alebo neznicenym - pointa je milovať a nechať sa milovať. S Lulu, do ktorej som bola úplne zaľúbená (dospelá, na vozíku, mentálny vek cca 1 rok), prišli dve dobrovoľníčky aj na našu svadbu. Z Ríma do Brezna. Žiadny koniec sveta. Ako si urobíš, tak máš. Sú to predsudky spoločnosti, ktoré práve treba rúcať tým, že nebudem sedieť doma skrytá, ak by som mala choré dieťa, len aby nás náhodou niekto nevidel - či už sa narodí choré, alebo ochorie v priebehu života. Nám sa zatiaľ narodilo zdravé (podľa pitvy) ale mŕtve. Žiadne dieťa nie je dokonalé, ale žiadne samo o sebe nezničí život. Každé je obrovský dar. Naša Sára napríklad ním jednoznačne je, posunula má v materstve úplne na novú úroveň (máme ešte syna v pestúnskej a rok po nej dcéru). Aj moji priatelia z komunity mi dali neskutočne veľa. Hej, problém môže byť ak potrebuje ustavične kyslík, ale aj to sa dá riešiť. A teda som jednoznačne za to, že aj dieťa s handicapom má v istom veku opustiť rodičov, aby tí mohli fungovať ako iní rodičia, že opäť sa viac venovať sebe. Komunity, chránené bývania a podobne síce nie sú u nás veľmi rozšírené, ale jednoznačne je to cesta, ktorou treba ísť (ak by sa mi narodilo dieťa, ktoré bude stále potrebovať starostlivosť, mám 18 rokov na to, aby som mu založila a vybudovala komunitu, napríklad na spôsob Archy - k tomu je kopa organizácií, ktoré s tým pomôžu - len ľudia často nevedia, nezažili, že niečo také je možné) a zbavovať sa tak pocitu, že choré dieťa znamená zničený život. Do komunity, kde som bola, sa chodili dobrovoľníci z celého sveta učiť žiť. Učiť sa zmyslu života. Učili ich to tí, ktorí podľa tvojho názoru život zničia. Mne ten môj obnovili.
@any_soj ja s tebou plne súhlasím. Dieťa je dar. Píšeš krásne. Ale stojím si za svojim - ťažko retardovane ležiace dieťa je zničený život tak ako i pre matku tak i pre celú ostatnú rodinu. Miluješ svoje dieťa nadovšetko a ono ti za celý život neopatuje ani len úsmev a dorozumieva sa len hlasným skriekanim ak vobec.
Áno toto znamená zničený život. Každá matka prosi všetkých svätých aj nesvätých o zdravé dieťa a pre mnohé znamená ťažko choré dieťa zničený život a kopa trápenia. Je to povedané tvrdo a bez okolkov a to, že by mi to dieťa niekto pomohol naložiť do specialneho vozíka a ísť s ním na nejaký malý výlet by mi ten život nezlepsilo naopak zlomilo by ma to ešte viac keďže by moje dieťa nedokázalo vnímať nič naokolo.
Pekný večer
@zorana999 ja len k tomu úsmevu - najkrajšie úsmevy v živote som dostala od Francesca a Armanda. Obaja ležiaci, mentálny vek okolo mesiaca. Ten úsmev a smiech boli neskutočne silné. Asi závisí, čo má kto za kritérium nezničeného života. Pre mna sú to vzťahy. Niekto, kto celou svojou bytosťou, krehkostou, odovzdanostou vzbudzuje lásku, mi nemôže zničiť život.
Ja mám 20 za 3 týždne rodim a už sa neviem malého dočkať ❤️Dieťa je ten najväčší dar ktorý môžeme od života dostať ❤️
Prepáč, ale asi toho o živote vieš ešte málo, poznám plno prípadov, kde ľudia majú naozaj strašné problémy, ťažké choroby, choré deti a aj napriek tomu sa snažia ten svoj (naozaj) zničený život zvládať... 🙄
ja som bola tehu v 22, 23 som porodila teraz z nej je veľká slečna 11 mesačná ❤ mám 24 a som v 7tt čiže nechápem prečo sa opúšťas nemáš ani 15 aby si mala "zničený " život ani 40-50 aby bolo celkom neskoro na prvé (čo teraz nechcem písať že je hlúposť mať v takom veku prvé, je to každého vec)
poznám dievča čo mala 15 a bola tehotná v 15 aj porodila, mama sa jej stará o dieťa, ona nemá záujem pár krát ju vydavam s kocikom ale zas viac po nociach vonku alebo počas večera pobehovat, rozprávala som sa s jej mamou, a ona povedala ze jej ani keď bude mať 18 nevráti že sa nevie postarať ani o seba ... tak by ma zaujímalo že kto ma zničený život 😨
ďalšia tehotná hneď ako skončila strednú čiže nemala ešte vtedy nárok nanic (ako tehotenske,materská) a zvládla to úžasné 😇❤❤❤
Ja som o svoje prisla pred 2 rokmi. Bohuzial to bolo biochemicke tehotenstvo. Co ja by som dala za to, aby som to dietatko mohla drzat v rukach 😔 Uz je to dlha doba a boli stale rovnako. 😔
Nebudeš mať zničený život...bude iný, to áno, trochu obmedzujúci, ale dieťatko ti prinesie doživota veľa radosti. Ako bude rásť tak ti bude parťákom. Nemysli len na seba, mysli aj na bábätko, ono ťa bude veľmi potrebovať a hlavne lásku. Veľa žien zažíva podobné pocity + hormóny do toho.
Prvé som mala v 26,druhé skoro v 30.....keď sa na to spätne pozriem,mala by som deti skôr....budeš mladá mamka,bude veľa vládať....oveľa.viac ako v 30 ja...bol veľký rozdiel čo sa týkalo "sily" behať" okolo bábätká...keď som mala 26 a 30...ďalšia vec... z práce má pocas materskej prepustili (áno dá sa to) a teraz keď mám 34 musím začínať odznova....Neboj ja som mala podobne pocity,strach alebo ako to nazvať pri prvom či to chcem či to nechcem,ako to vlastne bude,ako to zvládnem atď.....tiež som tak uvažovala či som tehotná preto,že to chcem,alebo že či to len tak "spoločnosť vyžaduje,že dieťa sa proste patrí....nevedela som....neviem či to boli hormóny alebo čo....ale po pôrode sa všetko zmenilo....nerodí sa len dieťa,ale aj matka....je to asi tak....neboj mať dieťa v takom veku má len a len výhody.... uvidíš bude to okej....potom sa.budes smiať ,že ako ti toto vôbec mohlo napadnúť.....veľa žien to prežíva tak ako ty ,aj ja ..ale nehovoria o tom...možno až potom...lebo sa to ,,nesluši"....lebo na dieťa sa má tešiť....ale veľa z nás sa aj báli,keď do toho šli prvý krát presne tak ako ty😉 Hlavu hore, čaká ťa to najnáročnejšie,ale zároveň najkrajšie obdobie v tvojom živote....Presne takto nato budeš pozerať,spomínať....,že materská bolo najkrajšie obdobie tvojho života😘Držím prsty,všetko dobre dopadne neboj
A este dodam (kedze si spomenula ,ze si nevies predstavit,ze budes stale s dietatom), bude to zo zaciatku tazke, ale zvyknes si na novy rezim, ked som si zvykla ja, tak kazdy 🙂). Ked vsak mas moznost, ze ti ju niekto pokocikuje, pozdejsie zahra sa s nou, vyuzi to na 100% a ty ten cas venuj sebe na aspon ciastocne uspokojenie svojich potrieb. Ja nikoho takeho nemam a len ked si predstavim,ze by som mala blizko mamu/svokru, ktore by sa isli s malym prejst, doniesli by navarene jedlo, pomohli upratat, tak to by bol uplne iny pocit zo zivota.