Nulový vzťah k dieťaťu na konci tehotenstva
Najde sa tu niekto na tom podobne? Som na konci tehotenstva, cele tehotenstvo som prezivala v strese, ci uz v praci, rodine, alebo v partnerstve bez akejkolvek podpory a zaujmu. Po niekolkonasobnych potratoch som uz dalsie tehotenstvo neplanovala, a ani nechcela (proste som uz nevladala). kedze ale manzel velmi tuzil po dietati, ustupila som a snazili sme sa dalej, teraz to hodnotim ako chybu pretoze teraz sa sprava akoby sa ho cele tehotenstvo nijako netykalo. Po pozitivnom teste som cakala na dalsi potrat, tak ako v minulosti, presiel mesiac, 2, 3, nic sa nedialo, ale nevedela som si vytvorit puto, pretoze som v podvedomi stale cakala, ze o dieta prideme ako vzdy doteraz... v 4. mesiaci nam 1 lekar tvrdil, ze dieta bude postihnute, zacala som k tomu krvacat, a tak som sa dopovala liekmi (zo zotrvacnosti) a dalsie testy neskor potvrdili, ze sa lekar mylil a dieta je zdrave, krvacanie po case ustalo. Takto presiel dalsi mesiac s tym, ze som vnutorne odmietala puto, aby som sa z dalsieho potratu nezblaznila.
Momentalne prenasam, a ja kazdym dnom, ked ma len pichne placem, ze ide porod a spravila som najvacsiu chybu zivota, ze som to dieta vlastne vynosila. Necitim k nemu nic, vidim len velke brucho, vidim pohyby,ale nemam ziaden vztah a placem, ze si dieta taku matku nezasluzi a nici mu zivot tym, ze na svet prichadza nechcene. S lekarom som to riesila, lieky mozem nasadit az po porode a ako bonus nemozem potom ani kojit, za co ma niektore matky chcu rovno ukrizovat, aj ked same nikdy nekojili...Vsade vidim hyperpozitivne mamicky, kt. milovali aj prvy pozitivny test, co ma len utvrdzuje v tom aka som hrozna zenaska. Ale ja, popritom vsetkom co za tieto roky a mesiace prezivam sa s tym dietatom neviem spojit, nutim sa, snazim sa a modlim sa, aby to prislo po porode, ale co ak nie? pride to neskor? pride to vobec? Som v tom naozaj sama?
Citim sa ako najhorsia matka a zena, hlavne ked som oplakala kazdy jeden potrat, a teraz, ked po tolkych rokoch budem mat dieta, ho vlastne ani nechcem a bojim sa, ze ma zivot zniceny este pred narodenim...pre moralistky, ano, uvedomujem si, ze ine matky nemozu mat deti roky (bola som jedna z nich), ze dieta si zasluzi lasku, a podobne o to ma to cele boli este viac
Nemam vela casu. No Ty mas urcite depresiu. Ale lieky na to su a mozu sa aj pri kojeni. Ak myslis toto. Ak to budes chciet skusit, mozes a prave takto sa Ti to puto moze vytvorit. Toto vsetko je len nasledok toho, co si prezila a zazila v minulosti.
Ked aj dojcit nebudes, nie si o nic horsia a to Ti hovorim ako mama, co 3x bojovala ako levica o kojenie. Nejdem to rozpisovat. Naozaj, toto su veci, ktore sa daju riesit a poddaju sa a myslim si, ze nakoniec to vsetko dobre dopadne.
Podla mna je to cisto obranny mechanizmus tvojej psychiky po tolkych stratach. Pochopitelny a normalny. Co bude po porode uvidis, niekedy sa to "zlomi" hned a opadne vsetok ten neskutocny strach ked budes mat to dietatko v naruci...a inokedy bude treba psychologa/psychiatra postupne si to rozobrat a najst si k dietatu cestu... mali ste to tazke, ale to male v tebe je obrovsky bojovnik, vy to spolu zvladnete.
Hlavne klud. Vsetko je v hlave. Budes ta najlepsia mama na svete. Uprimne?
Ja som prve tehotenstvo planovala, na dietatko sa tesila. A ked som porodila, tak nic. Pozerala som na to male stvorenie a nic. Fakt. Ziadna zaplava stastia, lasky a jednorozcov. Vedela som, ze ho lubim. Ale proste som necitila, co som myslela, ze by som mala citit. Vycitky ako svet. A veru, trvalo niekolko mesiacov kym sme si k sebe nasli cestu 🤷♀️
A vies co? Myslim si ze take pocity ako mas ty, ako som mala ja su uplne bezne. Uplne. Len zeny o tom nehovoria, lebo sa boja odsudenia. Kedze spolocnost je nastavena tak, ze kazda zena musi citit sablonovo neuveritelne stastie a nemrejucu lasku hned ako to male vrestadlo uvidi (pripadne ked uvidi dve ciarky na teste). Prdlajst. Kazda sme ina a povedzme si, dieta ti otoci vsetko hore nohami.
Ale verim, ze casom budes za ten dar rada. Budes uzasna matka,ktora bude toho drobca milovat (a sem tam ho budes chciet vratit do porodnice ako chybny kus, pripadne v 9tich rokoch narvat do hniezda zachrany 😂).
Btw kojenie. Prvy kojeny 3t, druhy 4t. Bodka. Obaja narodeny sekciou. Neriesim. A necitim sa pre to horsie ako ine co kojili do 2 rokov a rodili 18 h prirodzene 😊
Takze klud. Vsetko bude ok. Ak by si mala pocit, ze to nejde, tak vyhladaj pomoc. Drzim ti silno prsty ❤️❤️❤️❤️
Necit sa zle.
My sme vsetky deti chceli, planovali. A predsa, ked sa narodili, tak moja prva reakcia bola: tak toto nie, ja sa mam starat? Mne sa nechce. Vezmite si to niekto a doneste mi to, ked to bude mat osemnast.
A veru prve tyzdne to bola skor povinnost a iba cista zodpovednost, nedat tomu zahynut, ako laska.
To prislo az potom.
A takto to bolo s kazdym jednym. Ziaden gejzir materinskej lasky, laska na prvy pohlad, fontana stastia. Nic. Nula bodov.
Neviem preco, ale bolo to tak. A to sme sa na drobca tesili, chceli ho.
Takze ani to planovanie, tesenie sa nic nezarucuje.
Daj tomu cas. To puto moze prist postupne a bude rovnako pevne, akoby sa objavilo pri prvom pozitivnom teste.
A ja sa ani omylom necitim vinna, ze som zazila aj odmietanie dietata. Hormonom neprikazes.
Teraz svoje deti milujem, snazim sa ich vychovavat tak, aby boli spokojne a stastne a oni su a to je to, co sa pocita. Nie ten kostrbaty zaciatok.
Buď tak dobrá a napíš nám o mesiac🙂
Budeš tá najlepšia mama všetko príde starostlivosťou o dieťa...teraz su to hormóny, strach, zodpovednosť, niečo nove, budeš to mať konečne za sebou, zdravé živé dieťa na ktoré si čakala.niekto miluje svoje dieťa od prvého pozitívneho testu niekto od pôrodu, prvej fotky z UZV, niekto sa stará automaticky a zrazu mu dieťa ochorie a pocíti ten príval lásky a strachu...
Nebuď na seba taká prísna...ak by si mala pocit, že to nezvládas chod k psychológovi, psychiatrovi
A určite nám napíš,😏
To všetko pominie. Tiež som necítila ten ošiaľ, ako spomína veľa žien. A ako strašne sa zamilovali do bábätka hneď po pôrode. Ja som to tiež tak mala, proste som porodila a mala dieťa. Toto všetko ale prišlo razom, keď sme boli už doma a hormóny sa ukludnili. Teraz by som za deti dala aj život
Úplne ti rozumiem.. ja som potratila ,,len" raz, no poznačilo ma to natoľko že celé tehotenstvo s najstarším synom som neverila že sa vôbec narodí.. nechápala som maminy ako sa môžu tešiť, chystať veci pre bábo veď možno sa im ani nenarodí.. ešte mi aj ,,nervy" v bruchu robil lebo som musela 14 týždňov ležať na rizikovom, pohyby som cítila minimálne keďže placentu som mala vpredu.. teda stále nervy či vôbec žije. Pamätám si že keď som bola cca v 36. týždni navrieskala som naňho trasuc si bruchom nech sa už konečne pohne 🥴 ale tá láska prišla.. aj keď nie v sekunde, no behom pár týždňov 🙂 inak čo sa nejakého tešenia sa týka to som veru veľmi nezažila počas tehotenstva ani pri mladších deťoch lebo ten strach z potratu tam skrátka bol až do pôrodu.. pri najmladšom drobcovi som dokonca v 1. trimestri silno krvácala a bála som sa tak že aj veci do pôrodnice a preňho som chystala až deň pred odchodom do pôrodnice (plánovaná sekcia) a aj to som ešte v strachu bola aby všetko dobre dopadlo. Ale čo sa týka naviazanosti na deti počas tehotenstva tá už bola pri mladších dvoch deťoch v poriadku 🙂 neboj sa, ono to príde a ak nie, prosím neváhaj a vyhľadaj psychológa.. tvoje pocity sú len následkom strát ktoré si prežila. Držím palce 🍀
Este ti chcem povedat, ze okrem toho co baby napisali s plne s tym suhlasim, ze vela spravia po porode hormony. To ze je matka taka po porode precitlivena a "šiši" je zaplavou hormonalneho koktejlu, ktory ma sposobit puto medzi matkou a dietatom. Je to biologia, nemame to ako ovplyvnit, vyplavia sa tie hormony aj tebe. Dieta si prikladaj na telo, bud s nim co najviac. A potom uvidis a zariadis sa. Inak mne druhe dieta po porode skoro zomrelo, mala 3 operacie, nevedeli sme ci prezije, 3 tyzdne bola na jis. Ja som tie 3 tyzdne fungovala ako robot. Kazde 3 hodiny som odsavala pri videu, ci som msla v telefone (pri jej placi sa mi spustalo mlieko), starala som sa o starsieho surodenca, kazde poobedue som ju isla na 2h pozriet do nemocnice a odniest mlieko do banky. Ale ziadne velke puto, nevedeli sme, ci prezije, je to asi ochrana mozgu pred zialom. Po 3 tyzdnoch, ked mi volali, ze ju prekladaju na odd.ze si mam doniest veci a budem tam s nou, uprimne, velmi sa mi z domu nechcelo. Po par dnoch hormony zaucinkovali, stres opadol a mohla som ju konecne zacat lubit. Tak naozaj, nie mechanicky, ale uplne som sa tomu mohla poddat. Doteraz nerozumiem ako som to obdobie zvladla, ja som sa venovala starsiemu, chodili sme doobeda na ihrisko, varila som, vzdy ked isiel poobede spinkat odchadzala som mhd do nemocnice a oni tam cca o 16 za mnou dosli. Fakt ako robot, ziadne zrutenia, ziadne velke emocie..
Nemusíš k nemu cítiť nič, ešte nie je na svete ❤️
Nevycitaj si to❤️ Nechaj tomu volny priebeh, uvidis, ze sa urcite zamilujes☺️ Nemusi to byt hned, uz by sa mohlo “propagovat” aj to, ze nie vzdy sa zena hned zalubi do svojho dietata ako sa narodi. Potom sa zeny zbytocne trapia.
Ja som sa zamilovala az ked mal 3 mesiace, dovtedy to bolo take o nicom, len som sa starala a trpela🙈
Teraz mam pocit, ze mi praskne srdce od tolkej lasky, ktora sa tam snazi nacpat.
Bude dobre. Po tolkych stratach tomu stale nevies uverit, ale to pride s jeho prvym usmevom😘😘
A este dodam. Aj ked svoje deti milujem, tak su dni kedy zavidim bezdetneh kamaratke 🤷♀️
Pripadne dni kedy by som sa chcela dat vystrelit na inu planetu bez moznosti navratu 😂
Cize fakt klud. Sme vtom vsetky spolocne 💪
Ja som k synovi nemala vztah este 3/4 roka PO jeho narodeni. Az potom to prislo a postupne
dakujem vam vsetkym, otvarala som to tu s malou dusickou, co sa na mna spusti. Velmi sa mi ulavilo, ze v tom nie som sama ❤❤❤ ide aj o to, ze v rodine k tomu nemaju pochopenie, tak im uz nic ani nehovorim. tesit sa musim, lubit musim, nemam vymyslat blbosti, som len rozmaznana, prvorodicky nevedia co ich caka, toto je este nic a padli aj odporucania, ze som si to mala zobrat, ked nie som schopna sa o dieta postarat (to este nie je ani na svete)...necakala som, ze prave cudzi ludia viac podrzia ako rodina, takze velke dakujem a ano, problem uz riesim s lekarom, uz mam prichystane aj lieky a som rada, ze som nasla aj ine "spriaznene" duse ❤
Nic nemusis. Co by si musela. Casom zacnes. Mnohe sme nelubili ani nasich muzov po prvom stretnuti 🤷♀️
Preco by to pri dietati malo byt ine? Zalubis sa casom. Alebo mozno motyka vystreli a ty to male budes milovat hned po porode a ani lieky nebude treba. Ak ano, nie je to ziadna hanba ani nie si o nic horsia ako ostatne ☝️
Si skvely clovek a budes skvela matka. Bodka ❤️
A mimochod. Klobuk dolu pred tebou, ze po tom vsetkom co si prezila, si sa este uplne nezrutila a neskoncila na psychiatrii. Si neuveritelne silna
Ja som do poslednej minuty kym som ju neporodila,necitila nic…samozrejme,chcela som,aby bolo dietatko zdrave atd,ale tiez vycitky,ze laska nikde. Nenechaj sa zmiast super clankami,ktore opisuju len a len pocity stastia. Nie je to tak a ver mi,vsetko co citis,je normalne a prirodzene. Si plna hormonov a pred porodom! Mne ked sa dieta narodilo,vtedy ma to ovalilo,pocit lasky a pocit,ze ju musim a chcem chranit cely svoj zivot,bola taka lrehka a jemna. Do vtedy bola pre mna len niecim imaginarnym,co sa mi hybalo v bruchu. A neboj,ani po porode nemusis byt ohurena laskou,tu si vybudujete spolu,ako sa budes o nu starat a ked uvidis prvy usmev,prvy jej pokrok atd. Nech mas akekolvek problemy,dieta bude tvojim hnacim motorom. Vypni teraz hlavu,mas pravo na akekolvek pocity. Nechaj to plynut. Drzim palce
Pocuj, ja som od zaciatku svojho tehotenstva prechadzala len samymi problemami. Ja, zenska, co stale bola aktivna a musela cosi robit, som skoncila 2x v nemocnici, lebo som krvacala, tripple vysli zle, v 6tom mesiaci covid, same infekcie a samotny porod bol jedna velka hruza.....tiez som sa bala si vytvarat akykolvek vztah k malemu....a teraz??? Hold, dalsia hyperpozitivna mater, co miluje svoje dieta nadovsetko.....pridam, ze toto ,,milovanie", take to sialene, prislo niekedy po pol roku jeho zivota.....lubila som ho hned, ale uplne takto ako teraz, fuuuu, to prislo neskor 😊 hormony, strach a vsetko okolo to narobilo, takze neboj sa, bides paradna mama 💪🙃
Myslim ze sa vela zmeni ked to dieta uvidis. Ja som prenasala a mala tiez nervy na dieta, ze ani nechce ist von a co to bude zac. Ako som ho uvidela, tak ma tot preslo, bol taky zlaty a pokojny. Take to dieta, co robi radost a ani nemrauci. Tak sa nechaj prekvapit.
Ahoj, tiez som mala depresie pred porodom... to proste tie hormony, alebo co... po porode to preslo 🙂
Ak ti to neprejde, povedz to lekarom! Poporodne depresie sa daju riesit.
Hlavne kluuud! Skus si povedat, ze vsetko je tak, ako ma byt 🙂
ako už bolo spomenuté vyššie, zo začiatku to bola skôr povinnosť než radosť ale každým míľnikom (nie miľníkové kartičky ale skôr pretáčanie/hlavička/lozenie/štvornožkovanie/chodenie/papanie/rozprávanie/etc) sa tá láska nie prirátava ale rovno násobí ❤ naše, moje, dokonalé 😍
len napíšem inú skúsenosť než @luccija a síce, že nie napíš mesiac po pôrode ale proste o nejaký čas, kludne aj o pol roka, napr. pre mňa osobne prvé 2 týždne ok ale potom od toho 3. do skončenia 6tonedelia to bolo peklo 😀 spustili sa hormóny, plač, čistenie, únava, bruško, aaaaa.....
neviem, či to mal tiež niekto tak, ale ja som si nikdy nehladkala tehotenské brucho, neprihovárala som sa mu (zdalo sa mi to divné), ani môj muž to nezvykol, nepúšťala som hudbu a dokonca kým sa dcéra nenarodila, ani som ju nevolala menom, čo pre mňa je naozaj zvláštne keď niektorá mamička volá svoj plod krstným menom...keď sa narodila, tiež som mala pochybnosti, či dám tú výchovu, či som na všetko naozaj pripravená a potom to už v tom kolobehu išlo samé od seba...a už má to moje zlaté malé 19 rokov 🙂 div sa svete prežila moju "starostlivosť" 🙂 a ja ju niekedy aj obdivujem, že to so mnou zvládla :D
Uvidis, ked sa babo narodi a ked bude rast... Tak sa postupne stane tvojou velkou laskou. Nie je to o kojeni, je to o tom, ze ste spolu a je to cast teba a muza, ktoreho lubis a predsa uplne samostatna bytost. Vela zien nekojilo, a co? Maju zdrave deti, ktore miluju rovnako, ako tie, co kojili... To fakt nie je podstatne. Ale chapem ta, teraz je to uz utrpenie a strach z porodu, plus predchadzajuce trapenia. Skus to vsetko zahodit za hlavu a prijimaj veci den po dni, ako pridu. Vsetko sa meni a vyvija. Drzim palce, nech uz mas porod za sebou... A nerob si dopredu starosti.
ahoj, tehotenstvo je pre organizmus veľká záťaž a to tak fyzická ako psychická. Tobôž, ak mu predchádzali potraty a zhoršenie vzťahu. Nehovoriac o tom, že tehotenstvo máš od začiatku komplikované a ešte aj o zdravie bábatka sa bojíš. Verím, že si očakávala že muž bude v tehotenstve stáť po tvojom boku a podporovať ťa, a myslím že nesieš ako ťažkú ranu na duši, že tomu tak nie je (možno po tom ako sa dozvedel predpokladanom postihnutí bábätka).
Je to rana pre ženu a vzťah všeobecne. Obdivujem ťa ako si to doposiaľ zvládla a veľmi ti držím palce, aby si keď sa dieťatko narodí pocítila takú istú radosť ako tie mamičky, ktoré nemali toľko komplikácií na ceste za dieťatkom ako ty. Nedaj sa znechutiť rečami okolia o dojčení a ideálne to ani s nikým nerieš, nakoľko he to výlučne tvoja vec. Sama vieš čím si si musela prejsť a pre mňa si správna a rozumná žena už len preto, že psychický dopad tvojej situácie odborne riešiš a nespoliehaš sa na nevedomé názory okolia ľudí, ktorí ani len netušia čo to je laktačná psychóza. Držím vám veľmi palce ♥️.
Ahoj. Je to úplne normálne a v tvojej situácii ešte dupľom. Švagriná napríklad neprežila to čo ty, nemá za sebou žiadny potrat. Aj tak začala niečo cítiť k prvej dcére až niekoľko mesiacov po pôrode. A počula som to od viacerých žien. Tvoje dieťa dostalo od teba to jediné, čo mu môže dať len mama - 9 mesiacov v tebe. Vďaka tomu JE. A pôrodom dostane ďalší úžasný dar - už bude samostatne viditeľné svetu 🙂 To je úloha mamy. Tá hlavná. Nie je podstatou rozplývať sa pri myšlienke naň. Hoci aj to sa môže stať čoskoro skutočnosťou. Chcem ťa len povzbudiť, že v živote má zmysel prítomnosť a večnosť. Neboj sa otvoriť láske. Mimochodom - má už drobec nejaké meno? Aby som nepísala len "dieťa" 🙂 Milovať a nechať sa milovať je to najväčšie šťastie, bez ohľadu na to, ako dlho to bude trvať. Posielam ti jeden môj status, bolo to mesiac po pôrode mŕtvej dcéry. Teraz tu vedľa mňa spí 11m Juliana, narodila sa rok po Sáre. Nečakala som to, ale ona ma konečne, v 35r naučila žiť prítomnosť. Som vďačná za chvíle s ňou, aj keby hneď zajtra mala zomrieť. Neboj sa. Bude to dobré. Spomínaš nepodporu - je niečo, ako ti môžem pomôcť? Finančne nepotrebuješ? A odporúčam poradňu Alexis, ako sa vyrovnať s potratom a otvoriť sa vzťahu. Mne veľmi pomohli.
https://m.facebook.com/story.php?story_fbid=168...
ahojte,tak sa ozyvam mesiac po porode.maly uzasny a lubim ho najviac na svete a dava mi silu v tejto tazkej chvili...vsetko co som citila bolo sposobene tym co som prezivala a ako som hovorila,nemala som podpoeu partnera a 2 tyzdne po porode som zistila,ze vacsinu tehotenstva ma podvadzal,dokonca aj po porode...v tomto momente neviem ako dalej.financne som zabezpecena o materialno nejde,ale nemam rodinu a z vacsej casi kvoli nemu ani priatelov,kr. by mi pomohli alebo ma podporili,preto neviem ako dalej...teraz si sice sypw popol na hlavu a chce ostat kvoli malemu,kr.odrazu lubi,co si myslim o nej,kt.sa za nim vlacila za nim po porode pomlcim,on mal mat rozum a svedomie...cize tak,dieta je bez otca,ja bez manzela,s novorodenco na kr. som uplne sama a v tomto momente ma pri zivote drzi len ten maly...bez neho by som tu uz nebola..
Vidis, nic sa nedeje bez priciny. Ty aspon vidis,co bolo za tym, ako si sa citila. Je mi luto, ze to musis prezivat v najkrajsom obdobi tvojho zivota. Zvladnes to, mas krasneho zdraveho syna, ostatne sa samo uprace. Drz sa.
ahoj. Srdečne blahoželám k synčekovi a prajem vám obom veľa zdravíčka a síl do života. Nedaj si už nikomu zničiť radosť zo synčeka a nech sa ti vynahradia všetky zlé pocity, ktoré si mala počas tehotenstva bez podpory.
Veľmi ma mrzí tvoj muž. A gratulujem z celého srdca k synovi. Priateľov si isto nájdeš... Možno aj práve cez koňa 🙂 cez nejakú diskusiu, že hľadáš parťáčku na kocikovanie... Ja osobne by som skúsila cez farské spoločenstvo. Aj ja mám napríklad teraz u nás novú kamarátku, práve cez spoločenstvo (s tromi deťmi, muž chce rozvod)
Nezúfaj. Určite budeš dobrá mama a sťastná žena. Teraz s tebou kývu hormóny, zlé spomienky a manžel, v ktorom nemáš oporu. Myslím, že ked uvidíš to bábätko, ktoré bude na teba odkázaná a bude ťa milovať, budeš postupne šťastná. Daj tomu šancu a čas. Myslím, že hlavným problémom je asi tvoj partner. Venuj sa dieťatku a uvidíš že tie pozitívne emócie prídu. Uvidíš, že nájdeš zmysel života. Držím ti palce.