Sklamanie z pohlavia
Je tu milión diskusií na túto tému, žiadna mi nijako nepomohla, opakuje sa tam to isté a ženy, ktoré vôbec nemôžu mať deti/nemajú zdravé deti, sa tam prídu posťažovať a odsudzovať. Ale ja sa pýtam na tento konkrétny problém (nebojte sa, máme aj iné vážnejšie).
Zaujíma ma už len jedna vec a iba od tých, čo si tým prešli. Ako ste sa naučili žiť s tým, že nikdy nebudete vychovávať pohlavie, po ktorom ste túžili a naopak máte doma len také, ktoré ste nechceli, hoci ich samozrejme veľmi ľúbite? Aké je to po roku, 5tich, 30tich? Ďakujem.
Ja som tiež bola sklamaná najskôr ale z titulu ze budem slobodná matka a synovi nebudem rozumieť, bol to pre mňa strašný sok.... Jasne ze som túžila po dievčatku ze budeme kamky a oblečenie a babské cacky macky, a zrazu chlapec, tak som si poplakala, až do termínu som bola neistá, ako to dám, a keď sa narodil.... Láska na prvý pohľad, najšťastnejšia na svete... Vôbec som už nemyslela na dievča... Nedala by som za nič na svete môjho chlapceka ❤️ vďaka bohu za neho.
Ako uz bolo pisane vyssie v jednom komentari. Skuste sa na to pozriet z tej strany, ze to druhe, menej chcene/nechcene pohlavie, vam bolo dane, aby ste ho spoznali, skusili pochopit, prijali.
Aj ked je mozno nositelom stereotypnych predstav (chlapci su divoki, tvrdi, necitlivi a dievcata, naopak, kludne, mile, citlive). Ako ucitelka (aj mama) vam mozem povedat, ze aj chlapec moze byt kludny, mily a empaticky a dievca velmi zive, divoke a drze.
A nakoniec aby ste mozno zistili, ze nic nie je cierno-biele. A aj toto pohlavie ma svoje "vyhody" ci benefity, ak to tak mozem oznacit.
A mozno s tym suvisi aj schopnost prijat neistotu v zivote, nie vsetko mozeme ovplyvnit (a niekedy je to aj dobre). A vyrovnat sa s faktom, ze zivot si ide svojou vlastnou cestou (je take ceske prislovie: Netlac na reku, tece sama) a nedostaneme vzdy len to, po com tuzime.
Drzim palce, nech to cim skor spracujete v sebe a budete sa citit dobre a vyrovnane v tomto smere! ❤
P. S. Ja tiez riesim nieco podobne (mam 2 chlapcov a dalsie dietatko uz pravdepodobne nebudem mat, vzdy som velmi tuzila po dievcatku), ale uz to nie je take "vypukle". Aj ked este uplne vyrovnana s tym nie som. Tie faktory, ktore som pisala vyssie, mi pomahaju s tym vyrovnanim sa. A sedenia u psychologicky by tiez urcite pomohli. lebo je to cele zalezitost psychiky, nasich ocakavani a predstav. To, ze je to, nehmotne, abstraktne, tak to nie je o nic menej dolezite, ako nieco hmotne.
Mila autorka, no riadne ta tu povozili. Ked som sa dozvedela pohlavie, zrazu mi dosli vsetky veci co au s tymto svetom zle a ako to ovplyvnuje konkretne pohlavie. Predstavila som si pubertu a typicke problemy ktore sa s tym spajaju. Veru sa so mnou svet zatocil. A myslim si ze to iste by sa stalo, keby to bolo to pohlavie druhe. Za svet neviem vybrat meno, nic sa mi nepaci. Ale zaroven by som velmi rada chcela jedno z kazdeho. Preto ti vravim, chapem ta a nesudim ta.
Možno aj ty si " pohlavie " ktoré tvoja matka nechcela, čudné zmýšľanie.