Toto je žena, ktorej vďačím za to, že sa nehanbím byť vtipná, že robím to, čo som chcela Ja a nie niekto iný, že som vydatá za muža, ktorého som chcela Ja a nie za takého, kto sa ku mne "hodil viac" či sa pozdával niekomu inému. Som jej vďačná za to, že som sa nemusela skrývať ani s vecami a chybami, ktoré iné dievčatá taja rodičom niekedy aj celý život (neviem, čo ste si tu predstavili, ale myslela som cigy a prvý sex😅)

Ďakujem jej za to, že vo mne videla vždy tú najlepšiu verziu môjho Ja, aj keď som ju Ja práve nevidela, ďakujem jej za to, že som sa mohla vždy ne/učiť len pre seba, že so mnou hrala karty nielen keď vypadol doma prúd, že mi vždy ochotne vyprala, vyžehlila niečo nové, v čom som chcela čím skôr v partii zažiariť, hoci bola unavená z práce a mala toho dosť aj bez mojich nápadov, ďakujem jej, že hoci postava otca u nás nebola práve plnohodnotným členom domácnosti, nikdy som nepocítila, že mám o rodiča menej!

A v neposlednom rade jej ďakujem za to, že sa nevzdala a svoj boj vyhrala, lebo jej ešte chcem a musím poďakovať za veľa-veľa vecí! Napríklad aj za to, že mi ukázala, akou mamou chcem byť svojej dcére Ja. Ľúbim ťa manka Betuš, krásny MDŽ. A vám ostatným skvelým ženám nielen tu na Internetoch tiež❤ 

Nech je nám tu dobre, nech sa necítime menejcenné za našu nežnosť či naopak za "neženskú mužnosť", nech môžeme zostať samy sebou v akéjkoľvek životnej situácii a nech sú naše rozhodnutia vždy Našimi slobodnými rozhodnutiami✌🌹😁 #stesuper

Ľúbim ich Najviac na sve-te... ALE, po niekoľkých týždňoch ustavičných sopľov, sirupov, mastných obkladov, štyroch stien a  dvoch malých "uväznených", skutočne oceňujem, ak jeden z potomkov opäť na chvíľu navštivi priestory zariadenia predškolského typu.😅 

Hashtag - KtoMilujeBezPonorkyNechPrvyHodiPeriskopom 

Tie, ktoré ste teraz do mňa pomyselne hodili periskop, tu je jedno pomyselné "Au" odo mňa len pre vás a vy ostatné, ďakujem, že sme na jednej lodi - pardon ponorke. 🚣‍♀️⚓ Ja som si v stredu ozaj bez výčitiek užila, že na mňa v jednom kuse niekto nemenovamý nerozprával, nepýtal sa ma neuveriteľné otázky a nežiadal odo mňa nekonečné autíčkové "roleplays"...

Hoci už aj dáma v bielych (#ehm) rukavičkách z fotky sa dožaduje reakcií na jej komunikačné prvotiny, ide o neporovnateľne menej náročný level, ktorý už zvládam aj v miernom autopilotovom nastavení. 🙈 Navyše časť stredajšej prechádzky absolvovalo dieťa v spánkovom režime, ktorý už akosi u staršieho nie je možné v teréne realizovať...🤷🏻‍♀️😁 A tak som si užila vietor vo vlasoch, blato na kolesách, zimu na rukách (-dobre tú až tak nie, lebo mi popraskala koža...ale rukavice mi boli dobrým sluhom), dieťa v kočíku a ticho v ušiach... A čo vy? Mávate ponorku zo svojich lások? Či ani vizuálne?

Tento víkend som sa hecla... A hoci #niesomfoodbloger tento príspevok bude o jedle. Ale recepty nečakajte (teda jedine, že by ste si ich vyžiadali😇) Uplynulé dni som strávila v mojej obľúbenej kuchyni dosť veľa času a niečo sa tam aj vytvorilo! 

Okrem iného som konečne spratala dve tretiny môjho hnilého kútu, v ktorom som len hromadila veci, lebo veď mám dosť miesta ešte😅 Ale keď som v piatok večer chystala palacinkové cesto pre mojich maródov pomedzi náčrtníky, fixky a autíčka, povedala som si dosť! A ktovie, možno aj pre ten neporiadok sa mi prvá várka palaciniek nepodarila🤷🏻‍♀️ Chcela som potešiť deti sladkou večerou, ale chcela som, aby aj koza bola sýta (-teda Ja), lebo keďže sa snažím zbaviť nejakých tukových zásob, vravím si, spravím palacinky bez múky s riadnou dávkou bielkovín- z tvarohu a pudingu. A keďže som také palacinky už raz u svokry robila (nemala doma múku), vravím si NENI PROBLÉM. #ibažebynie! Lebo evidentne som našla iný recept ako vtedy dávno. Ale si vravím Tinkine recepty, to bude super. ALE nebolo. Tým ale nevravím, že je Tinka na vine... ja som totižto 1. Zdvojnásobila dávku, 2. Použila polovicu tvarohu podľa návodu a polovica bol hrudkovitý (kto vedel, že aj JEMNÝ tvaroh môže byť zaroveň aj Hrudkovitý?🙈) 3. Mala som proteínový puding. Takže je dost možné, že niektorý z faktorov spôsobil, že miesto palaciniek som robila trhance! A keďže deťom nevysvetlíš, že trhanec je nová palacinka... spravila som aj jednu klasickú celozrnnú múkovú dávku. Ale trhanec s lekvárom neskončil v koši... zožrala som ho ešte počas vypekania ozajstných palaciniek. 

Na fotke je ale už môj druhý víkendový výtvor- karfiolové pyré, blanšírovaná brokolica s mrkvou a pečená treska s cuketou a paradajkami! Tento pokrm mi už vyšiel oveľa lepšie hneď na prvý pokus, ale tiež sa nezaobišiel bez komplikácie... Lebo teda tresku som mala mrazenú a si vravím, veď nevadí, pustí vodu, aspoň nebudem musieť podlievať... Ľudia, aké podlievanie??? Ja som skoro vytopila rúru! Akože čakala som, že tam bude nejaká voda navyše... ale že až toľko? Tak som vodu zliala a z 900 gramov tresky som mala zrazu v miske 550 mililitrov vody!😱Ja neviem, vraví sa, že ryba má plávať, ale naozaj treba 400 gramom ryby pol litra vody?

No ale inak tie spomínané gramy ryby sa mi vydarili a všetko spolu dobre ladilo. A tak si vravím, dobre, zostane nám aj na nedeľu... Ale horkýže! Lebo, aby som zostala v rybacej terminológii, hovno, hovno zlatá rybka, akvárko nebude! Po jedle som spratala riady, išla si zacvičiť (do obývačky), spratala deti (spať), kukla si s mužom Narcos, spratala seba na gauč (zaspala som), a keď som sa v noci zobudila, zistila som, že zeleninu a pyré som zabudla dať do chladničky. Tak hop-šup, nech sa nepokazia... Ale smola (a hrušky... teda karfiol)... Pre karfiol už bolo neskoro... Asi sa urazil a skysol. Hajzeľ... a tak som dnes opäť zamierila do kuchyne a spravila som aspoň zeleninový šalát so syrom a vareným vajíčkom. A hneď ho šupla do chladničky... a teraz vlastne neviem, či som sa šla chváliť či sťažovať... Ale chutilo nám😅 Spravila som vám chúťky? Či práve na-o-pak?

Povedz mi, čo ješ a ja ti poviem kto si! Ale toto nie je ten prípad. Toto ide byť o úplne niečom inom. Ale áno, súvisí to s jedlom a nie, nie je to spolupráca na výživy Relax. Fotka je prudko ilustračná, lebo kompozične znesiteľne a oboch a pri stravovaní nie je pre mňa práve ľahké zvečniť. Tobôž ešte s ROŽKOM. Lebo práve rožky tu chcem rozmeniť na drobné! Aj keď neviem, či rozmieňať a na drobné sú tie spojenia, ktoré tu chcem mať použité. Ale nevadí, aspoň som využila obľubenú hlášku nemenovanej docentky z vysokoškolských čias (-áno, aj takto sa dá nenápadne ukázať, že hoci sa to nezdá, nejaké vzdelanie mám👊💪). 

Ale späť k rožkom, lebo začínam byť dosť hladná, tak nech sa tu nezdržiavam s virtuálnym pečivom pridlho. 😬 Rožok. Biely rožok. Nie je síce James Bond medzi potravinami, ale týmto základom si prešlo snáď každé dieťa. Ideš do potravín, nakupuješ, prejdeš okolo pečiva a vtedy to príde. Dieťa si vypýta rožok! A ty, keďže nemáš v ruksaku vlastnú zásobu kvaskového ekvivalentu, ho dieťaťu podáš. (Alebo vyšší level - staršie dieťa si ide po rožok samo a druhý prinesie rovno aj sestre.) Nakupuješ ďalej, ideš k pokladni, vyložíš nákup, zaplatíš nákup, pobalíš nákup, odídeš z obchodu, ukradneš rožok.... Spoznali ste sa? Ruku na srdce, drahí rodičia, koľko rožkov ste už so svojimi maloletými komplicmi odcudzili?🤔(a som zvedavá, kto sa prizná😁). 

U nás to nebol 1, ani 2, ani 3... Bolo ich viac (darmo, som už na rodičovskej ne/dovolenke štvrtý rok!). Zámerne tu neuvádzam mená obchodov, aby ma nemohli dodatočne popoťahovať. Lebo veď 8 centov tam, 8 centov tu a 10 eur ušetrených🤣 Niekedy som si to aj všimla a vrátila sa zaplatiť, raz ma dokonca otočil sbskár, ale zvyšných XY-krát sme s lupom proste odišli domov.🤷‍♀️ Ale sa pýtam, keď to spravím omylom, je to tiež krádež? A čo na to pekári? Keď na Slovensku každá tretia matka, pri každom ôsmom nákupe nezaplatí za rožok, o koľko tržieb pekári prídu? 

Mám tu medzi vami nechcených lopkárov a lopkárky? Priznáte sa, či budete čušať a necháte ma v tom samú? (Hlavne ale čušte pred strážcami zákona. 🤫 Všetko popriem, mňa nedostanú! Lebo, ak by mi prišli ešte aj na ten 1 melón pod kočíkom, to už by som nerozdýchala...ojojoj🙈)

30. januára sa v bratislavskej Starej tržnici rozdali betónové sošky jednorožcov pre superblogerov v siedmich rôznych kategóriách. A ja som tam nemohla, respektíve nechcela chýbať. Hoci ja mám s mojimi pseudo-výlevmi, rádoby fejtónmi a povrchnými kvízmi ďaleko od supermamablogerky, moje ego mi nedalo sa neprihlásiť do nultého ročníka súťaže Superbloger. Lebo veď, motyka môže vystreliť a porote sa môže páčiť práve môj štýl písania či použité fotky (aj keď tie nie sú u mňa prioritou). Pozor, spoiler alert (ha), nepáčili sa. Ale nebojte, nejdem tu teraz rozpitvávať, kto vyhral, mal vyhrať, prečo vyhral, načo vyhral a koľko toho vyhral, to je podľa mňa od veci. Lebo stále sa bude cítiť niekto ukrivdený. Porota vybrala, nám sa to mohlo viac či menej páčiť, ale to je tak všetko a akékoľvek úvahy sú zbytočné. Či? A hlavne! Nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa (tak som počula). A ja som sa veľmi pekne zúčastnila. Veď uznajte…

Nebolo to len tak...

Ale nebolo to len tak. Lebo hoci je pre niekoho zjav druhoradý a je až zhnusený tým, že niekto ďalší rieši svoj outfit na galavečer, pýta si rady alebo kupuje šaty. Pre mňa to bola príležitosť, byť chvíľu reprezentatívnejšou zložkou svojho košatého Ja. Lebo hoci nepatrím k tým spustnutým matkám, ktorých uniformou sú tepláky bez ohľadu na okolnosti, nie som ani druhý extrém, ktorý by chodil po dieťa do škôlky v umelých riasach, (umelom) kožuchu a v malých čiernych šatách. Preto ma zaujal dresscode v štýle „Hollywood glam“. Aj keď teda moje, nazvime ho, ešte stále popôrodné telo, bolo trochu v strese. Ale keďže je KariMatka veľmi vynaliezavý jedinec, nakoniec si poradila. Niečo som mala v skrini, niečo mi požičala kamarátka, niečo manželova mama, niečo málo som si aj kúpila. Takže si dovolím tvrdiť, že som k tomu pristúpila aj eko-logicky aj eko-nomicky.

Tenkrát poprvé umelé riasy

Hoci si myslím, že sa viem celkom vkusne nalíčiť aj sama, rozhodla som sa, že na túto príležitosť zvolím profesionálnu vizážistku, a tu mi do „instaživota“ už dávnejšie prihral šikovnú a sympatickú ženu Beátu Husár, ktorá to vie nielen so štetcami, ale má aj dobrý zmysel pre humor (lebo sa jej páči ten môj, ako inak), zodpovedný prístup k našej planéte a ešte má aj dobré srdénko, lebo mi venovala svoj čas a talent, len preto, že ma chcela týmto spôsobom podporiť v tom, čo robím. Za čo ti Bei takto verejne ešte raz ďakujem. A ešte ti ďakujem za skúsenosť s pavúčími nohami. Akože moje malé riasofilné srdce zaplesalo. V čase, keď sa na sociálnych sieťach a internetoch do nemlátom opakuje, aká je dôležitá sebaláska, neskromne priznávam, že mám super oči a bru-tál-ne mihalnice. Preto by mi nikdy nenapadlo siahnuť po umelých. Ale tých pár pavúčích nožičiek spravilo môj pohľad akýsi viac hollywoodsky! A ešte som mala zábavu aj pri odličovaní, keď sa postupne na mojom (ekofriendly) odličovacom tampóne postupne objavovali tie „štvorkončatiny“. A myslím, že sa páčili aj druhorodenej, lebo mi pri onej rannej aktivite (rozumej o tretej ráno) vehementne asistovala. Ale vrátim sa späť v čase. Mejkap už bol, ešte fascinátor a mohla som vyraziť do bratislavských ulíc. Konkrétne ešte do Déemky, lebo náplasti na topánky sú ozaj skvelý vynález a potom aj do Billy, lebo džúsik a Kinderko sa doma na uplácanie potomstva sami neobjavia.

• Čo všetko mi stiahla sťahovacia bielizeň? Aj o cvrknutí sa dočítate v pokračovaní článku na mojom blogu kari-matka.blog 

Fotka by: Norbert Marci

Deti sú zmyslom života. Ibaže by pre niekoho nie 😅 Tak ako to teda je?

Určite ste sa už niekedy v živote stretli s takým dieťaťom, po ktorom ste dostali chuť sa nechať oplodniť za prvým kríkom. Alebo práve naopak. Strernutie s malým človekom, ktorého prítomnosť vo vás vyvolala odpor k množeniu a v duchu ste už sľubovali čistotu tela na veky vekov. Som blízko pravde? 🤷‍♀️ A nedávno som sa presvedčila, že aj tie isté kusy detí, môžu vyvolať diametrálne rozdielne emócie.

Napríklad aj tie moje. Máme kamošov, ktorí k nám chodia dobrovoľne a radi (dokonca sa niekedy aj sami pozvú😉). A to ešte ani nemajú deti (lebo veď mladí sú a deti až po svadbe samozrejme 😉 V máji už ideme👰🤵). Naše deti im nevadia, priam naopak. Dokonca padla už aj veta: "Joj, vaše deti sú super. Aj ja chcem mať raz také deti." A podotýkam, že nejde o ojedinelú lastovičku (ešte máme aspon ďalšie dve😅). ALE! Máme aj inú skúsenosť...

Minule som s nimi bola u mamy a bol doma aj bratm. Boli sme tam niekoľko hodín a keď sme odišli, tak padla aj takáto veta: "Tvoje deti sú najlepšie antikoncepcia." (Pozn. Osobne poznám aj lepšiu, volá sa Nej*bať😁) Zaznelo z úst brata, nie manky, aby nedošlo k nedorozumeniu 😉.

Tak teraz neviem. Ako to je? 🤔 Vy ste (boli) ktorý tábor? Medzi nami... sama si nie som niekedy stopercentne istá🤫🤪

PS: UPOZORNENIE - tento príspevok treba brať s jednou dávkou humoru, po jedle a zapiť vodou. (Ja viem, že sa chápeme, to je len pre istotu😉) A nie... môj brat necíti voči mojim deťom nenávisť✌

Ja viem. Prsia sú tu na to, aby dali poživeň nášmu potomstvu. Ale teda čas, ktorý strávili na hrudi, kým sa ujali svojej funkcie (viac či menej úspešne, samozrejme), by sa nemal opomínať. Hlavne, ak by sme sa spýtali samotných pŕs...

Minule po romantickej situácii s manželom (-veru, aj dvojnásobní rodičia sa k tomu sem tam dostanú, veď ako inak by existovali trojnásobní rodičia. Síce o 4- a viac-násobných rodičoch sa dá uvažovať aj ako o jednorožcoch, len s tým rozdielom, že teda vieme, že existujú) sa mi znenazdajky objavil pred očami obraz mojich pŕs spred dvoch detí. A vravím mužovi: „Ja som mala také pekné prsia.“ A moj pohotový partner odpovedal: „Aj teraz máš.“ SPRÁVNA ODPOVEĎ! No my aj tak vieme svoje… ale hlavne, ony vedia! Nemyslím teraz matky na diskusných fórach, ktoré hovoria o prsiach iba ako o napájadle a prudko (skoro ako očkovanie) odmietajú akékoľvek vyjadrovanie ľútosti nad neodškriepiteľným faktom, že čo sa s nimi deje rokmi kojenia, nie je s kostolným poriadkom. Myslela som prsia. Tie vedia svoje. Ale mlčia. Mlčia a statočne znášajú svoj údel a dívajú sa na svet z takej výšky, aká im je práve umožnená. Alebo teda minimálne na zem sa dívajú, na zem pod sebou totiž vidia najlepšie.

Pohľad do minulosti a späť do umývadla

Tie moje sa napríklad kedysi rady pozerali na seba do zrkadla. Teraz sa na seba pozrieť nedokážu. Niežeby boli na seba urazené, akurát im zrak padá niekde inde. Uhádli ste, väčšinu času čumia do umývadla a rozmýšľajú o svojich mladých letách (nemyslím Slovenské pedagogické nakladateľstvo).
„Mala som si ich odfotiť,“ pokračujem vo svojej malej nočnej úvahe. „Na pamiatku…“ Akurát pred bližšie nešpecifikovaným počtom rokov neboli „holaté“ fotky štandardný dorozumievací prostriedok pri zoznamovaní (teda neviem ako na pokeci…). Že ja tebe kozy, ty mne svoje zviera(tko). A hlavne, ani technika nebola tak popredu, aby sme si kompromitujúce zábery hore dole posielali… Ešte šťastie, že mi zostali aspoň spomienky a pár podprseniek, ktoré sú mementom doby, kedy sa moje cicky do nich vošli a dívali sa na svet pekne zvysoka… Dnes by som ich mohla celkom pokojne použiť ako chrániče na kolená, ak by som sa rozhodla, že sa predsa len naučím korčuľovať.

Aby ste mali predstavu. Prsia som nezdedila po otcovi, ako sa hovorievalo. Ale s väčšou hruďou, ide ruka v ruke aj väčšia zodpovednosť. Mama mi zvykla hovoriť: „Nehanbi sa, nekradla si.“ Nie veru, v tomto prípade bola štedrou pani Genetika. A ja som sa nehanbila. V rámci slušnosti samozrejme. Ale niekedy mali aj dievčatá problém pozrieť sa mi do očí (hashtag skromne). Nosili sa tielka s výstrihom, crop topy. Áno, milé mladšie čitateľky, crop topy tu už raz boli. Len my sme ich volali polovičné tričká. Ale pardon, toto nemá byť módne okienko, toto je okienko o tom, či je kojenie∗ pomyselným predposledným klincom do rakvy sexi výstrihov…

Že prečo predposledným? Lebo čo náhodou nedokoná vaša prísavka všeobecná (-áno, myslela som dieťa), to dokončí pribúdajúci vek v spolupráci s gravitáciou. Ale keď nič iné, môžeme sa na tom aspoň dobre zasmiať. Lebo, ruku na srdce, kto sa nepobavil na pravdivosti tejto fotografie? 

Môj osobný favorit bol svojho času sesternicin vtip, ktorá odkojila tri deti: „Prsia si pekne zrolujem do podprsenky a idem.” Veru, nejedna matka má naporúdzi vtip či vtipnú hlášku na adresu svojich pŕs. A to je podľa mňa v poriadku. Ale nie je to len o tom samozrejme. Viac v dokončení članku na mojom blogu kari-matka.blog (a mám tam aj pár "sexi fotiek"😉)

Písať či nepísať! To je otázka!!! Nedeľa bola u nás okrem grciek a hovien (tentoraz v podaní druhorodenej) aj v znamení kreslenia. Najviac umelecky sa prejavila práve hnačková princezná, lebo akúkoľvek svoju abstraktnú kresbu (ľudovo povedané čarbanicu) nazvala, že je to Pé - rozumej pes. Prvorodený ako obvykle kreslil autá a ako bonus nakreslil slimáka Turba z rozprávky aj s číslom 5 na ulite! Aj babka kreslila. Žirafu, 2 zajace, ako naháňajú vlka, päťku-šestku-sedmičku-hotovú hlavičku a iné... A potom som si všimla, že mala v ruke ceruzku "zdedenú" po vnučke a chcela čosi nakresliť. No len vo vzduchu urobila pár ťahov a nechala to tak. Akoby nevedela, že čo. 

A ja som si spomenula na seba! Lebo presne TOTO som ja často robila. Už od detstva v podstate. Mala som čistý papier, že si idem niečo nakresliť a už-už som išla pritlačiť ceruzu na papier, keď  v tom mi zastala ruka. Lebo mi napadlo, že na takú blbosť je škoda miňať ten čistý papier.🙈 Akože, nepochádzam z rodiny, ktorá vlastnila papierníctvo, ale o čisté papiere sme doma núdzu nemali. Neviem prečo som to robila. Ale detskými kresbami to nekončilo. 

Keď už bolo o mne známe, že mám pisateľské sklony a že by som ich mohla vybiť aj niekde mimo práce (lebo tam až taký priestor na kreatívneho ducha nebol), dostala som neraz do daru zapisník. A scenár z detstva sa opakoval... Nechcela som si minúť čisté listy na niečo nehodné zvečnenia. Nejakou hlúpou úvahou, niečím nekvalitným. A mohol mi môj drahý kamarát Michal hovoriť múdre slová o tom, že veď na to presne tie zapisníky sú... Doteraz mám doma niekoľko nepoškvrnených. Nedostatok sebavedomia? Pochybnosti o sebe samej?  Vedomá si svojich nedostatkov? Možno z každého niečo 🤷‍♀️. 

ALE! Našlo sa pre mňa riešenie. Internety. Najskôr socialne siete, neskôr - po dlhom tlaku blízkeho okolia - aj vlastný web s blogom. Lebo virtuálny papier znesie veľa a mám ho hocikoľko k dispozícii. A bárskedy môžem výplod zmazať, skryť, poslať do zabudnutia. Alebo sa k nemu vracať a utvrdiť sa v tom, že nejaká štipka humoru či nebodaj talentu tam je! Čo myslíte, dobre som spravila, že som sa odhodlala "zašpiniť" aspoň virtuálne papiere?

Tenkrát na chirurgii...

Tento príiibeh je smutnýý, napísal ho sám žívót... Dobre, naštastie až taký smutný nie. Ale zato dosť bolestivý. Aj keď v porovnaní s pôrodnými bolesťami... Tak vlastne tento pribeh nie je ani taký bolestivý, ale zas, aj inak si viem predstaviť štvrtkovú noc a piatkový deň. A vlastne aj nasledujúce týždne🙈 Vravíte si: "Dominika, už nás nenaťahuj, čo sa vlastne stalo??" Nuž drahí moji, stal sa mi piatok...

Bola asi jedna hodina nadránom a ja som bola v intenzívnom výrobnom procese môjho vôbec prvého adventného kalendára. Vrece, ihla, niť, dopichané prsty, tavná pištoľ, lepidlo na nechtoch, na prstoch, na stole (-zišlo to dole odvšadiaľ, to len tak keby náhodou), balíčky, darčeky do nich (-skoro do všetkých. Keby sa niekto pýtal posledný rad vrecúšok NIEE JEEE PRÁZDNY NAOZAJ), keď mi došlo, že by som na niektoré vrecka nemusela vystrihovať čísla z farebného papiera, ale z vlaňajšej farebnej lepiacej pásky. Ale kde by mohla byť? Možno v tej hornej skrinke. POZOR PRICHADZA NÁPAD ZA MILIÓN... Prisuniem si k nej barovú stoličku (-ktorá inak nie je vratká, ale áno, nie je ani najnižšia), vyleziem a pozriem sa. A potom sa už len vidím, skoro ako vo filme, v spomalenom zábere, ako strácam rovnováhu a končím na zemi.

Slovnikom detí: "Mama urobila bum-bác. Aj stolička urobila bum-bác." A mama si pomyslela, že snáď tým bum-bácom nezobudila deti! Keď tam tak chvíľu na tých našich pekných parketách, v bolestiach a tichom vzlykote ležala, uľavilo sa jej. Nikoho nezobudila. Tak sa veľmi neesteticky a za použitia veľmi nešarmantných slov pozviechala zo zeme. Vytiahla z chladničky fľašu vína, ktorú sa chystá načať od narodenín, vytiahla pohár na stopke (-nie je predsa barbar), uliala si a dokončila adventný kalendár a pripravila deťom do topánok Mikuláša. Dala si sprchu a šup ho o 4:16 spať. (A potom prestala o sebe písať v tretej osobe).

Pred zaspatím som oznámila mužovi, že nech radšej ráno nejde do práce, že musí byť s deťmi, lebo ja radšej idem na chirurgiu. Lebo samozrejme, ako som ležala v posteli, zdalo sa mi, že mi tŕpnu prsty na nohách a podobné katastrofické scenáre.

Po ranných mikulášskych radostiach a menej radostných pokusoch sadnúť si na záchod, som sa vychystala na chirurgiu. Dostala som číslo 12, čo pri maximálnom počte 15ks je už skoro neskoro. Ale stihla som. Počkala som si dve hoďky, videla pár bizardných situácií, išla po XY rokoch na röntgen, aby som zistila, že zaťahujem brucho, aj keď mi fotia iba kosti, že mám nalomenú kostrč, s ktorou sa musím naučiť žiť v symbióze (a časom snáď aj bez bolesti), že mám miernu skoliózu a fotogenickú panvu. Tie druhé dve zistenia sú čisto bonusové 😅 A vy ste mali aký piatok? Pokojne sa aj chváľte, nemusíte sa len sťažovať ako ja 😉🤗

Facebook mi vyhodil spomienku s prvorodeným! Skoro sedí aj dnes po troch rokoch, len u iného dieťaťa! 😅 Akurát u druhorodenej je na prvej priečke čokoľvek kábloidné idealne v zásuvke!🙈

Postreh dňa z 1.12. 2016: Karol sa rád hrá. A nepotrebuje na to ani veľa, stačí mu pár hračiek, ktoré kedysi hračkami ani byť nechceli 🙂 Takže malý rebríček obľúbených vecí na hranie: 

8. miesto - Čokoľvek, čo práve držím v ruke - Umiestnenie by bolo vyššie, keby som mu danú vec (od jedla, cez ponožky končiac zubnou kefkou) aj nechala na hranie. 

7. miesto -  Mejkap - Vyplní čas, kým mama zo seba robí človeka. Zaujme len na krátky čas (našťastie :P ).

 6. miesto - Veci z "dospeláckeho sveta" dané do užívania dieťaťa. Ovládač bez bateriek, pet fľaša či starý mobil- Čaro z hry sa postupne stráca, keď už o predmet nemusí dieťa bojovať. Tým pádom končí v košíku opustený s ostatnými ozajstnými hračkami.

 5. miesto - Knižka, ktorú mu práve čítame. Tu by som spomenula, že je asi závislý na celulóze, pretože pri výbere literatúry rozhodne nie je vyberavý 🙂 

4. miesto - Fľaštičky a tuby z okolia prebaľovacieho pultu- Fľaša vigantolu či olejčeka dokáže uľahčiť prebaľovanie, ktoré sa stáva čoraz adrenalínovejšou zábavkou... (čo mi pripomína, že mu idem objednať nejaký šerbeľ :P ) 

3. miesto -  Obal z veľkého balenia nemenovaných žuvačiek s jednou zabudnutou žuvačkou vo vnútri - Lepšia zábava ako všetky hrkálky dohromady (v tejto kategórii bolo aj neotvorené mega balenie tic-tac cukríkov s mimoňovskou tematikou ale pre bližšie nešpecifikovanú nehodu na nemenovanom dieťati sa dostalo do vyhnanstva vo vitrínke 🙂 ) 

2. miesto - Žalúzie - čaro zakázaného, zaprášeného a ostrého v jednom krásnom pruhovanom prevedení 🙂 

1. miesto - Silikónová formička na muffiny - Zatiaľ asi jediná ne/hračka, ku ktorej sa Karol stále vracia (a pritom z nej nevracia) a stále si užíva jej tvar a konzistenciu. Navyše má všestranné využitie. Napríklad ako klobúk či kúzelnícka pomôcka pri copperfieldovských trikoch matky. 

Samozrejme rebríček sa zo dňa na deň mení a posúva, takže čo platilo dnes, zajtra už nemusí... teda až na žalúzie, tie sú večné :D PS: Ak máte nejaké tipy na handmade interaktívne hračky (v tzv. prevedení for dummies) rada sa inšpirujem 🙂

Viem, že som to tu už v podstate riešila, ale dnes už teta z Ameriky ani Rusi nie sú tabu témou. Nečudo, že sa jej chytá čoraz viac žien. Akurát niektoré uchopenia sú trochu iné ako ostatné. Ale zas, šokovať a byť šokovaný je dnes to, čo majú ľudia radi, či?

Minule si tak browsujem po Instagrame, kde som naďabila na nastupujúcu generáciu. Vekovo maturanti, ktorí sa pýšili fotkami od profi fotografov, s kampaňami pre mladých dizajnérov a podobne. Tak sa tak preklikávam, nech som v obraze, čo je dnes vlastne "IN". A zrazu dievčina - modelka s čudným leskom na pery. Nebol to obyčajný lesk, bol to takzvaný "statement lesk na pery"! Z menštruacnej krvi...

Z jej vlastnej. Lebo jej spontánne napadlo pri výmene kalíška, že nejako podporí menštruáciu, aby o nej ľudia nehovorili ako o odpornej veci. Že vraj v menštruačnej krvi najnovšie objavili kmeňové bunky (ponukla aj nejaké vedecké linky na potvrdenie, ale ak klamala ona, klamem aj ja), takže by mohla, podľa jej slov, časom aj liečiť. To je všetko pekné, aj záslužné, len ja neviem, nejako sa mi nedá stotožniť s formou. Samozrejme, šokom pritiahla pozornosť publika, ale nepredčila forma samotný obsah?

A nedosiahla pravý opak? Osobne si nemyslím, že mať krámy, je odporné, ale ani by som to nenazývala "čistou" záležitosťou. Ale babenka asi ešte nemusela ráno utekať na záchod, rýchlo sa prebaliť, lebo tá čistá krv stihla zašpiniť gaťky, pyžamo aj plachtu. Ale možno som len staromódna a kalíšky sú odpoveďou aj na tento problém. 

Na druhej strane ale oceňujem, že sa v mladom veku venuje takejto záslužnej aktivite. Ja som v jej veku riešila, či sa v tom tričku budem pačiť frajerovi, či nevyzerám tučná, či stihneme kino (keďže takmer pravidelne všade meškám. Predtým lebo som sa dlho chystala ja, teraz, lebo dlho chystám deti) a sex (žmurkajúci smajlík), či mi ladia náušky k oblečku, a keď prišli "Rusi", zaujímalo ma iba, kedy skončia a či prebolia bez asistencie ibalginu. Na moju obhajobu, neboli vtedy ani nejaké platformy na takéto statement momenty. Ale zas, dosť pochybujem, že by som ich využila, ak by som ich aj mala k dispozícii.🤷‍♀️ (Ale zas, ani sa toľko nerecyklovalo a neseparovalo... Znamená to, že som už stará?😅) Zas, aby som nevyznela až tak tragicky, o nejaký náznak názoru som sa snažila v školskom časopise v mojich fejtónoch a iných počinoch.

Ale dnes s o 15 rokov skúsenejšou hlavou už sem-tam riešim aj menej povrchné témy. A keď aj nie, tak som (snáď) aspoň vtipná. A preto mám pre babenku návrh, keď si nabudúce bude vymieňat kalíšok a bude chcieť robiť nejakú motivačno-edukačno-feministickú akciu, ako lepšie umiestniť blahodárnu krvičku!

Miesto krvavého lesku na pery, ktorý ukazuje ženu, zase len ako bytosť, ktorá sa chce páčiť a rieši svoj vzhľad aj počas svojich dní, by som poradila, aby si do kalíška namočila rovno dva prsty a spravila si pod oči, na líca také tie dve rovné čiary na obe strany, ako si zvyknú dávať ľudia (-vidíš, ako som to napísala džendrovo vyvážene!), keď idú do boja. To by bol ten pravý STATEMENT PAR EXSELÁNS! Lebo by ukázala, aká je silná aj počas svojich dní a že sa nebojí ísť do boja za svoju ženskosť. (Chlpaté pazuchy už má😜)

Hm, čo poviete? S menstruačnou krvou na tvári či radšej len na gaťkách?

(PS: Zaručený tip na odstránenie zaschnutej krvi?😉)

Smiech? Prejde! Mňa už prešiel a 20.11.2019, som si viackrát poplakala! Dvakrát ma rozreval Netflix (pozrite si novú rozprávku Klaus a kto ešte náhodou nevidel The Blind Side, tak to tiež), raz mama a raz kamoška. Z toho vyplýva, že táto fotka (od fotografky Lucie Šupolikovej) je prudko ilustračná. 

Ale v podstate aj nie. V podstate ma aj dosť vystihuje. Lebo takýto újeb je pre mňa vcelku typický a vlastne aj v deň, keď som dovŕšila "okrúhlych" 33 rokov, sa mi vyskytol na tvári. A za to som vďačná. Aj za tie slzy. Lebo to boli dobré slzy. Inak, chcela by som tu zagratulovať aj niekomu inému ako sebe (a nemyslím teraz speváčku Máriu Čírovú, ktora oslavuje v ten istý deň ako ja. Len je na tom o dva roky lepšie ako ja). 

Chcem zablahoželať mojej mame. Mrzí ma, že mi to trvalo 33 rokov, kým mi docvaklo, že má sviatok aj ona (teda docvaklo mi to skôr, ale inokedy to spomínať je trochu odveci, tak som počkala na náš magický dátum ;)). Všetko najlepšie k narodeninám. 

Takto pred 33 rokmi (večer 22.30, už trochu meškám) sa istá Betka Z. stala MAMOU. Mojou mamou. Skvelou mamou. Nie dokonalou, ale presne takou, akú som potrebovala. A neskôr aj otcom, lebo toho som si až tak dobre "tam hore" nevybrala. Ale asi som chcela pekné oči, dlhé prsty na nohách a pokožku, ktorá reaguje na slnko skoro rovnako ako koža upíra, nazvyme ju alabastrová. 

Mamy a deti by mali oslavovať narodeniny spolu. Teda minimálne do istého veku, lebo teraz krátko po mojich aktuálnych narodeninách, keď mi jedna drahá nemenová kamarátka vyhodila na oči, že už mám nárok na 25 dní dovolenky, neviem, či je vhodné pripominať ten vek jednej či druhej 😅.

Každopádne sú to nielen prvé narodky, kedy sa mi už neoplatí obracať to opačne, lebo i "vobrácene" to bude 33, ale aj prvé narodky, kedy som dostala dar už aj od syna. Síce len nálepku z Billy, ale zato sám od seba a bez žiadnej motivácie zo strany rodičov. 

Dobre no, pýtala som sa ho, či má pre mňa darček, ale kladnú odpoveď som nečakala. "Mám v šuflíku." 

Som si myslela, že sranduje. Nesrandoval. 

"Nevadí, mám ich ešte dosť," povedal, keď mi ju podal... 

Zdá sa, že humor mu nebude cudzí! A neskôr cez deň pridala dar aj dcéra. Časť z náplne jej plienky na mojom rukáve. Tak to už koľko štastia budem mať?

Dobre, už sa nejdem unášať sentimentom, musím si uvariť čaj na môj tuberácky kašeľ, ktorý ma toho roku na narodky potešil. Tak už iba dodám, happy birthday to me, aj keď neviem, či je ešte čo sláviť, lebo som už zažila všelijaké narodeniny, ale na žiadnych som nebola takáto stará...😅

Netvárte sa prekvapene, dnes to robí minimálne každá piata rodina (tento údaj je čisto orientačný, rozumej, vymyslený). A ktorá to nerobí, začne, ostatné to už majú za sebou alebo o tom aspoň snívajú. Rodinné vianočné fotenie! A keďže tohtoročná sezóna takýchto fotošútingov úspešne odštartovala, dávam do pozornosti 5 postrehov, ktoré som si overila vlani približne o takomto čase.

1. Ateliér vs. domov sladký domov

Všetko má svoje pre a proti. Ale matematicky by sa dalo povedať, že čím máte detí viac, tým viac sa oplatí fotenie spraviť doma. Lebo, kým máte iba jedno, je výhodnejšie sa autom presunúť za fotografkou a spraviť bordel u nej v ateliéri. Nemusíte riešiť či ladia vankúše, či ich je dosť, či je stromček rovný, aké ozdoby sú dnes in. Bude sa pracovať s tým, čo fotografka má (píšem v ženskom rode, lebo okrem svadby nás fotili samé ženy. Servus Robo). A pokojne to môže byť vianočná guľa s nápisom sestra, lebo aj keď ju váš syn na fotke obžúva, hoci v tom čase ešte sestru nemal, vo finálnej verzii fotografie už nápis vidno nebude.

Keď sa potomstvo rozrastá, je jednoduchšie zavolať fotografku domov. Pretože nemusíte vláčiť tristo druhov oblečenia na prezlečenie (nie z roztopaše, z čistej pragmatickosti, keďže ako dobre vieme, deti grcajú a u nášho najmladšieho člena rodiny patrí táto aktivita k obľúbeným), nemusíte sa ospravedlňovať za ovracaný ateliér, zničené rekvizity, prosiť o kúsok miesta na prebaľovanie, kojenie, prípadne hľadať v ateliéri vhodné predmety bežného života, ktoré by mohli na chvíľu odpútať pozornosť niektorého z potomkov a iné. A to aj napriek tomu, že budete musieť vytiahnuť z pivnice vianočný sortiment o čosi skôr (lepšie povedané váš manžel), ako ste pôvodne plánovali. Zas na druhej strane, sa už nebudete toľko zdržiavať s jeho zdobením a nebudete bazírovať na každom detaile, aby neboli dve podobné hviezdy pri sebe a či váš syn nedal na prízemie stromu priveľa ozdôb. Ak totiž stihnete zdobiť strom až v deň fotenia a potom sa ešte budete chcieť osprchovať, kým deti spia, aby ste aspoň na fotkách mali umyté vlasy, tak na podobné kacírske stylingové myšlienky nezvýši čas. Veď aj nejaký mejkap si treba spraviť a umyté kadere, ktoré ešte nestihli povypadávať z kojenia, i vysušiť. Inak, keď si spomeniem, že som sa za študentských čias bola schopná cez víkend chystať von aj DVE hodiny a z celého večera nevznikla ani jedna nerozmazaná fotka, napadá mi jediné: TOĽKÉ MRHANIE! Teraz za rovnaký čas stihnem upratať (aspoň naoko, respektíve na objektív), ozdobiť za synovej asistencie stromček, nahrať krátke videjko, ako syn zdobí stromček, dať syna spať, osprchovať sa, umyť si vlasy, navliecť sa do siloniek, nalíčiť sa. A netreba ani počítať s časovou rezervou na presun do ateliéru! Takže ste ušetrili minimálne polhodinu, pretože decká netreba navliekať do ďalšej vrstvy, nakladať všetko do auta, potom všetko vyložiť, deti vyzliecť, seba obaliť v kuchynských utierkach, aby odsali nadmerný pot a hľadať veci, ktoré ste zaručene zabudli doma…

2. Výber outfitu

Už som spomínala, že pri spoločenských udalostiach je to po pôrode u mňa trochu horšie s výberom vhodného kúska oblečenia a niečo podobné platí aj tu, plus ale treba vyberať outfit aj ostatným. Nechcete predsa na fotkách s relatívne pekným stromčekom vyzerať ako Adamsovci (ibaže by to bola téma fotenia, potom pardón). Takže vyberiete niečo vhodné sebe, mužovi, deťom. Potom medzičasom zistíte, že niektorá časť odevu, ktorú ste si v hlave pre jedného člena vianočnej posádky vybrali, zostala u svokrovcov v 100 kilometrov vzdialenom meste. Ale nedáte sa zastrašiť, máte predsa alternatívu. Jupí. Ale váš syn si ju odmieta obliecť, pretože sa zle zobudil. Po náročnom vyjednávaní, za ktoré by sa nehanbil ani profesionál z FBI, je našťastie všetko na svojom mieste. Či to bude farebne navzájom zladené, prípadne aj s vianočnou tematikou, je už na každého osobnom vkuse. Možno len taká menšia rada: Menej je ozaj niekedy viac. Hlavne, ak máte minimálne jedno grcajúce dieťa, môže skončiť fotenie v úplne odlišnom outfite, ako ste pôvodne plánovali. Ale zas, ak nebude vidno strom v pozadí, môžete si fotky nechať vyložené celoročne.

3. Počítajte so všetkým

Napríklad s tým, že hoci sa už tri dni chystáte lakovať si nechty na tematickú červenú farbu, proste sa k onej činnosti nedostanete. Pretože podľa nepísaného pravidla, že aspoň jedno dieťa musí revať, vám potomkovia robia program aj na večer. Ak chcete byť na fotení „fresh”, počítajte s tým, že zrovna noc predtým vám deti spať nedovolia. Ale celkom dobre zaberajú vylúhované čajové sáčky na vačky pod očami. Ostatné už môže zachrániť iba fotoshop. A asi netreba pripomínať známu vetu: „Rodič mieni, decko mení”. Je dobré na ňu celý čas myslieť. Pretože je takmer stopercentne isté, že veci nepôjdu podľa plánu. Jedine, že by bol váš zámer od začiatku zobraziť zrod pekla. Dobre, to som prehnala. Či? Každopádne je dobré počítať s tým, že sa decko zle zobudí, bude ovrčané, smutné, urevané, rozbláznené, prehnane tvorivé, príliš veselé, neurčito umelecké, prípadne exhibicionista, karikaturista, či terorista. V takom prípade je neraz i na fotografovi, aby aj z pomyselného hovna dokázal upliesť bič, prípadne zo zachytenej grcky urobiť geniálnu momentku.

4. Dobrá nálada

Áno, lebo ak sa máte celý čas stresovať, že: „Ako budeme na fotkách vyzerať a prečo sme sa na to vôbec dali, keď tie deti nespolupracujú,” tak sa rovno na to s prepáčením vyserte a ani si fotografku neobjednávajte. Pretože s deckami to bude vždy nevyspytateľné. Ale to práve na tom bude SUPER, pretože si z toho môžete spraviť srandu. Hlavne, ak budete mať zachytené na fotkách, ako ručia, sú hodené o zem ony, či vianočná guľa, môžete im to po rokoch vždy počas sviatkov veselo šplechnúť do tváre a pridať aj dôkazový materiál. No, čo je lepšie, ako strápniť na sviatky vlastné potomstvo? Jaj, jasné, čas strávený spoločne ako rodina, bola by som zabudla. A vidíte, aj pri fotení ste všetci pekne pokope. Plus, ak natrafíte na dobrú fotografku, tak vám ani nepríde, že sa musíte nejako strojiť či hrať divadielko o dokonalej rodinke. Lebo (teraz vám prezradím tajomstvo) dokonalá rodinka neexistuje. Zato je veľa takých, čo majú veselé fotky v albume.

V najhoršom si pri deťoch v istom veku môžete dobrú náladu aj poistiť. Ide síce pre niekoho o nepovolený doping a často až o zbrane ťažkého kalibru, ale pre pár ňuňu fotiek „svetiel vašich očí,” to stojí. Takže kde tu nejaký úplatok či prísľub odmeny, nemusí byť na zahodenie. U nás bolo heslo tohtoročného fotenia PIZZA a fungovalo čarovne, jeden by neveril. Samozrejme všetko s mierou a treba vedieť, kedy už má (fotografka) dosť.

5. Na pamiatku

Že vám sa nechce platiť niekomu za fotky? Že to zvládnete aj sami? Že neslávite Vianoce? Že je to trápne? Jasné, veď každému podľa chuti. Ale hlavne si spravte nejakú na pamiatku. Nedávno som niekde na internetoch čítala článok, z ktorého mi ostala v hlave iba akási esencia (ako inak, som na rodičovskej už skoro tri roky). Že hoci sa nám niekedy nechce fotiť, spravme si fotku z oslavy, z rodinného výletu, z hocijakej chvíľky, ktorú stihneme zachytiť. Nie preto, aby sme sa s nimi chválili na sociálnej sieti, ale preto, aby sme sa k nim mohli vrátiť. Klišé či nie, deti rýchlo rastú a už zajtra to budú iní ľudia, ako sme ich mali pred očami dnes. Kari chce každý deň „pozerať Karola,” a hoci nás to zvykne otravovať, niekedy sa pozabudneme a ukazujeme mu fotky a videá dlhé minúty. Ku každej zachytenej chvíli sa spýta, čo sa dialo, kto tam je a my sa spolu s ním vraciame na miesta, na ktoré sme časom už takmer zabudli. Aj keď sa stali len pred týždňom, mesiacom či rokom.

Tento náučný článok pochádza z môjho blogu Kari-Matka

Waaaa... hodyyyy....! Pre jedného zábava a ruka hore, pre iného horor, ktorý musí pretrpieť. Ale výraz tváre by mohol byť pri oboch podobný tomu môjmu z fotky, na ktorej sa veziem s deťmi v šálke (lebo prečo nie) a môj drahý náš šialok kolotoča zvonka práve roztočil!

Ale inak toho roku síce hodom u manželových krstných rodičov počasie neprialo, zato nám prialo v rôznych prvenstvách, ktoré si tu preventívne odložím, lebo s mojou pamäťou to pomaly práve oranžové nie je... (farbu som vybrala džendrovo neutrálnu, lebo jeden nikdy nevie).

Tenkrát Poprvé hody edition začí a práve tu a teraz! 

Tenkrát Poprvé sme išli na hody do Ostrova s dvoma chodiacimi deťmi. A vyzerá to tak, že aj s dvoma rozprávajúcimi. Kým prvorodený už dáva debatné krúžky na počkanie a hlavne bez vyzvania, druhorodená v nedeľu prvý a nie posledný raz povedala svoje meno! A ako bonus pridala vylepšenú verziu slova balón - z ba na ba-ó! Čo iste chápete je vystihnutá podstata samotného slova.

Tenkrát Poprvé prvorodený šoféroval autíčko na autodrome sám... Teda, nebola som tam s nimi, ale podľa výrazu tváre môjho muža, ešte nebolo všetko s kostolným poriadkom, ale do budúcnosti to budeme prezentovať, akože to tak bolo! Takže, keď na ro príde, hrajte to s nami. Ďakujem (žmurkajúci smajlík).

Tenkrát Poprvé sme sa viezli v šálke a hoci som si pritom skoro zjedla vlasy (lebo veď, keď sú hody, treba dať aj vlasom trochu slobody, najmä ak sú ešte aj čerstvo umyté. To sa vlastne aj trošku chválim) a deti sa tvárili všelijako, užili sme si to! A teda pre druhorodenú to boli aj celkovo tenkrát Poprvé kolotoče, ktorých sa aktívne zúčastnila.

Tenkrát Poprvé si môj drahý doprial veterníkovú tortu v (polo)spánku. Začo vďačí svojej drahej vačšej polovičke, lebo mu to nebíčko prišla do papuľky dať. A hlavne!

Tenkrát Poprvé som mala na sebe takmer kompletný originálny ľudový kroj! A teda mám všelijaké myšlienky v hlave (okrem iného - je v tom teplo, som v tom obrovská, ale je to krásne, muselo to dať práce, jak to pereš?, atď), ale pre strach z dĺžky tohto článku, iba využijem slová Galilea: "A predsa sa točí!" A točí sa, že WAU. A nielen sukňa, ale aj hlava. Akurát sa neviem rozhodnúť, čo viac. Darmo, vyzerá to tak, že točenie sa, nie je ako bicyklovanie - ktoré sa nedá zabudnúť. Lebo moje telo už ve-ru-že zabudlo, ako sa zvyklo v detstve dlho točiť v parádnych točiacich sukniach až do spadnutia a do stavu, kedy sa nejednému jedincovi začal dvíhať žalúdok... Ale tú chvíľu sa mi točilo krásne - Tenkrát Poprvé v krojovej sukni.

Už ste si asi všimli, že som vcelku dobrá duša, ktorá si nenecháva užitočné rady a prípadné know-how pre seba. A keďže ma podcast Jednej mamy presvedčil, že stále sú rady, ktoré ešte neboli vyslovené dostatočne nahlas, niektoré z nich teraz odhalím. Respektíve mnoho rád už na internete uzrelo svetlo sveta, ale podaktoré z nich aj nemuseli…

Nasledujúce riadky sú preto vhodné pre nastávajúce matky, prvomatky, budúce druhomatky, ktoré už veľa zabudli a všetky ostatné matky, ktoré sú zvedavé, čo (by) mohli urobiť inak… Len jedno malé upozornenie. Všeobecný návod na materstvo neexistuje a možno vám môj tip nezaberie. To neznamená, že nefunguje, len vy alebo vaše potomstvo fungujete na iné kódy, ktoré budete musieť rozlúsknuť samy. Veľa šťastia (zdravia) a čítajte s porozumením.

1. Čo do pôrodnice?

V prvom rade si zbaľte veci zo zoznamu tej ktorej príslušnej pôrodnice. Niekde nepotrebujete takmer nič okrem županu, inde potrebujete aj vložky, toaletný papier a vlastné tabletky železa. A čo k tomu? Silu a odhodlanie… bla, bla… to sú kecy, ktoré vam poradia inde... Ja vám okrem toho radím, zbaľte si hlavne vreckovky, aby ste si mali do čoho fúkať sople, keď na vás príde plač. Ten od dojatia, ten od nervov na hnusné sestričky, ten od zúfalstva, že neviete utíšiť vlastné dieťa, či na ten, že počujete svoju ratolesť ručať pod lampou, lebo má žltačku. A ak idete do pôrodnice s tým, že budete kojiť, kojiť a nič iné než kojiť, tak vám Pán Boh pomáhaj, možno miesto boha skúste Benedikt lekársky a Senovku grécku. Ale nie vtedy, keď sa začnú problémy s tvorením mlieka, ale preventívne hneď. Áno, všetko má svoj prirodzený čas a aj mlieko príde (ibaže by nie), ale ja som nechcela nechať nič na náhodu. Takže, keď som už mala dieťa pri sebe, hneď som si naordinovala oba prírodné medikamenty. A mlieko prišlo. A prišlo ho veľa. Prišlo ho až moc. To sa tiež môže prihodiť. Ale radšej viac ako menej, či? Pri prvom dieťati som sa dostávala do normálu dva mesiace, pri druhom už to bolo rýchlejšie. Pri druhom som už vedela, o čo ide, išla som za sestričkami, že mám veľa mlieka, potrebujem si odsať trochu, nech sa mi uľaví. Neverili mi, uverili, až keď som im pre iných novorodencov doplnila fľašu a pol mlieka. Ostatné som si už nechala pre dcéru, nočnú košeľu a sprchový kút. (Takže, užívať len na vlastné riziko.)

2. Čo domov?

Tehotenské oblečenie – toho sa rozhodne nezbavujte hneď po pôrode, aj keď vás to bude lákať, lebo už ste v inej životnej fáze. Vaše telo ale tento fakt akosi nechápe a v niektorých prípadoch tak skoro ani nepochopí. Samozrejme česť a sláva výnimkám, ktoré rovno z pôrodnice môžu ísť vo svojich fit legínkach, v ktorých odbehli polmaratón. Ale všetkým ostatným smrteľníčkam dobre padnú voľné gumičky a gate, ktoré im nezvýraznia „mafiny“.

Dojčiace oblečenie – ním sa netreba zbytočne stresovať! Rovnako dobre vám poslúžia elastické odevy s výstrihom, ktorý sa vám natiahne až po kozu (nemyslím tú na paši), respektíve bohaté košeľové variácie. A čo je najhlavnejšie, vynosíte to aj po skončení dojčiacej životnej etapy. Samozrejme, ak vás niečo vyslovene zaujme a chcete si urobiť radosť, smelo do toho. Radosť si zaslúžite a ak chcete kojiť v štýlovom tričenku od Koláčovej či Mile, potešte sa. Ja len, aby ste vedeli, že si netreba robiť bezhlavé zásoby „prsofriendly“ oblečenia, ktoré potom budete posúvať za zlomok ceny ďalej.

Látkové plienky – neľakajte sa, nejdem vám vnucovať eko-bio-látkovú prebaľovaciu metódu. To nechám na uvážení každej jednej občianky osobitne. Mne ide o tie látkové plienky, ktoré používali ešte naše mamy. Tie štvorcové kamošky, ktoré dobre sajú, rýchlo nimi utriete grcku, pišanicu (a iné). V lete poslúžia ako ľahká prikrývka, tienidlo (ale samozrejme nezabúdam na prísun vzduchu), tie väčšie aj ako uteráky, prípadne aj miesto jednorázových podložiek na prebaľovanie. Prekryjete ňou plachtu v postieľke, lebo ogrcanú plienku vymeníte rýchlejšie ako celú plachtu. Zakryjete ňou návštevu, aby neodišla označkovaná. Prípadne skryjete aj časti nábytku, ktoré ste uchrániť nestihli. A keď spravíte na konci uzlík, je to aj skvelé žužladlo na prerezávajúce sa ďasienka. Takže, určite si ich kúpte viac. Budete ich mať v zásobe a môžete ich strategicky rozmiestňovať po byte podľa potreby. Pri prvom dieťati som si ich zaobstarala na začiatok asi 5 (kusov, nie balíkov) a myslela som si, aká som frajerka. No potom som postupne chodila do déemky a dopĺňala zásoby, lebo mi tých 5 nestíhalo ani schnúť a už som ich potrebovala opäť!

Oblečenie pre bábätko I. – Ak nie ste fashion/mama/food/lajfstajl-blogerka a nepotrebujete si potomka odmalička štelovať do cool póz v ešte viac cool outfitoch, vrelo odporúčam biele, krémové, prípadne sivé melírové odevy, ktoré sú na gombíky a ideálne máte vrch aj spodok 2 v 1. Nemusíte sa zbytočne stresovať s naťahovaním cez hlavičku, bojovať s meňavkovitým telom vreštiaceho uzlíka šťastia a prdov. Navyše nebude na oblečení veľmi vidno grcky a vydrží vám o pár minút/hodín dlhšie. Že to bude smrdieť? Ale veď správne bábo vonia ako mlieko a grcka (žmurkajúci smajlík)! A čo s oblečením, ktoré je reprezentatívnejšie a čo sama so sebou? Klikaj tu (žmurkajúci smajlík) ➡️ 

Tak som rozmýšľala, čo mi tu ako správnej mamablogerke chýba. A teda podľa mňa nič 😅 ale, aby som bola férová, nemala by  kde tu chýbať nejaká inšpirácia, že áno? Preto mám pre vás inšpiráciu na večeru/raňajky/desiatu/olovrant - MRKVOVÚ NÁTIERKU. A prikladám rovno aj recept, lebo nie som sviňa, čo len chúťky narobí. 

POTREBUJEME

(*internet - odkiaľ si Dominika čmajzla randomný recept na mrkvovú nátierku, aby si ho potom upravila, tak, žeby ho ani diva sviňa nespoznala, keby žrala mrkvu)

*2 mrkvy - ja som mala obyčajnú z Billy bez toho, aby som poznala jej rodinné zázemie. Popravde ani neviem, či počas života netrpela 🤷‍♀️

*1 vajce natvrdo - poprosím nie z klietkového chovu. Aj sliepka je len človek... 

*2 strúčiky cesnaku - ideálne domáci od mojej krstnej, ktorý krasne vonia a má grády. Ale keďže neviete, kto je moja krstná a ona nemá toľko cesnaku barskomu na rozdavanie, nájdite si vlastný zdroj. 

*1cibuľa - zase z Billy. Ale kusovka. A rovnako ako mrkva -bez obalu.

*1 celá Lučina 

*asi tri lyžice bieleho jogurtu - pôvodný recept píše smotanu, ale keďže som nemala, zahrala som to na zdravší variant. 

*lyžička horčice plnotučnej v skle 

*tvrdý syr *trochu masla - dala by som viac, ale viac som doma nemala 

*soľ 

*tymián 

POSTUP - čo treba očistiť, očistíme, čo treba nastrúhať, nastrúhame na jemnom strúhadle (mrkva, syr, vajce, cesnak), čo treba nakrájať, nakrájame na malé kocky, ostatné pridáme a poriadne rozmágame a premiešeme. Ak sa nám zdá, že je to málo natierkové pacneme tam ešte maslo alebo jogurt. Premiešame a natrieme na niečo dobré, napríklad na rožok mamaMia z pekarne Cisarov pekar.

Pred podávaním môžeme odfotiť  takzvanú flatlay fotečku so zablateným McQueenom, ale nemusíme. Dobrú chuť ☺😉 

Tak čo, skúsite? Či máte inú nátierkovú favoritku?

Som mama. A zato, že som sa ňou mohla stať, vlastne vďačím mojim rodičom, ktorí sa rozhodli pred takmer 33 rokmi, že sa vydajú na túto záhadnú cestu. A predtým sa na ňu vydali ich rodičia. A ja by som si práve ich, v tento spomienkový čas, rada pripomenula. A možno si to tu trochu strategicky odložila pre tie naše dve malé bzdochy (-verím, že ak sa po rokoch dostanú k tomuto textu, ocenia prezývku zo zvieracej ríše), pretože z mojej rodovej línie nestihli spoznať žiadneho prapredka.

Moji starí rodičia tu už nie sú. Odchádzali postupne a dedka som ani nepoznala. Otcov otec zomrel, keď bol ten môj ešte dieťa. Priznám sa, babky som sa naňho príliš nepýtala, nechcela som jatriť staré rany. Ale zavolala som tete, lebo som chcela, aby aj dedko Anton dostal kúsok miesta v tejto spomienke. A ako som si myslela, bol to dobrý človek, ktorý sa s deťmi často hrával. Zistila som, že bol plavčík, tak sa s deťmi často chodil kúpať a brával ich aj do lesa. Určite by bol skvelý dedo. Ale žiaľ, nestihol byť poriadne ani otcom.

Prvým, kto opustil už mňa, bol starký (-mamin otec. Ako ste si už asi všimli, u nás sme to mali rozdelené, že mamini rodičia boli starkí a otcovi babka a dedko. A keďže nám to dobre fungovalo vtedy, majú to tak aj naše deti dnes). Mala som niečo vyše štyroch rokov, keď sme sa s ním boli rozlúčiť v nemocnici. Spomienok naňho nemám veľa, ale zostal taký pocit. Pocit, čo zahreje, vždy keď sa mi vybaví jeho osoba. Bol to dobrák s tvárou plnou vrások. Stále opálený z roboty na záhrade a okolo domu, rovnako ako starká. Aj robiť vedel, aj vypiť vedel. A keď sa na mojich rodičov kedysi dávno (asi pred 31 rokmi) hnevala moja babka, on bol ten, čo jej pripomenul, že má na Tatranskej ulici krásnu vnučku (-akože mňa. Toto pochopiteľne nie je moja spomienka, to viem od manky). Ale choroba, ktorej meno netreba vyslovovať, si ho vzala skôr, ako sa patrilo. Ostala po ňom veta, ktorú povedal mame v nemocnici: „Postaraj sa mi o nich.” A ostala aj starká, sama vo veľkom dome so záhradou, hydinou, sem-tam prasaťom, psom Picinom a kocúrom Felixom na reťazi (hej, dnes už by som sa na to dívala inak, ale vtedy to bol bežný kolorit v domoch).

Starká bola rázna žena s vyberaným slovníkom kočiša. Rada zvyknem hovoriť, že vulgárny slovník sa u nás geneticky dedí práve po praslici od starkej. Ak si ju chcete vybaviť, potrebujete si predstaviť okrem štíhlej siluety aj zásteru a ručník na hlavu. Pamätám si, ako si ho v predsieni uväzovala a prípadne si ešte hrebeňom upravila kučeravé vlasy. Starkej sme vykali. Aj moja mama jej vykala. To je niečo, čo sa dnes už veľmi nevidí (respektíve nepočuje). Rovnako, ako sa už dnes veľmi nevidí zarezanie sliepky na dvore. Starká to vedela. A ja s mamou alebo sesternicami sme potom šklbali perie (keď už som bola vo veku, že som nebehala okolo nich a nesledovala, ako kvapká zo zobáka krv na mokrú zem). Inokedy sme prišli starkej pomôcť vytrhávať burinu s modelmi pomôcok zo sezóny jar/leto 1992 – špachtľa a starý deravý hrniec na sedenie. A možno práve z tej špachtle sa mi zarezala trieska do ruky (-asi skôr nie, ale ako premostenie sa mi to hodilo). A Dominika dostala hysterický záchvat, že ako mi ju vyberú a že to bude bolieť. Tak som sa metala, že ma neudržali traja dospelí. Ale potom prišla starká a posadila si ma na lavičku, kde sme boli iba my dve.

„Daj sem tú ruku.” A ja som poslúchla. Starkej sa neodvrávalo. A ona mi ju ihlou vytiahla bez toho, aby ma čokoľvek bolelo. Aby som to povedala jej slovníkom: starká sa s ničím nesrala. Ale niekedy dávala aj politické vyjadrenia. Ako decko som často plakávala a starká sa ma zvykla zastať, že to nevadí, že budem mať pekné oči. Ale raz, keď som opäť raz doma v kuchyni pre niečo ručala a mama ma okríkla, nech nerevem, ohradila som sa: „Ale starká povedala, že budem mať pekné oči.” A v tom starká zmenila rétoriku: „Nebudeš! Budeš ich mať červené ako rak.” Tak teraz čo? Ktorý výrok platí? To sa už nedozviem, lebo raz v máji, keď som mala 10 rokov, nás po príchode zo školy, čakali rodičia na chodbe a mama so slzami v očiach povedala: „Starká zomrela.” Rakovina verzus rodina 2:0…

Už som mohla chodiť na prázdniny iba k babke. To samozrejme nebolo IBA, bolo to super. Mám na ňu veľa pekných spomienok a pár som spomenula v článku na mojom blogu. 

https://kari-matka.blog/2019/11/03/dakujem-vam-ze-som-bolo-mi-s-vami-dobre-lubim/ 

Raz si hore, raz si dole a inokedy sa guľaš životom ako na stoličke na kolieskach... Akože taký deň dnes, že radšej som sa mohla voziť na tejto mužovej pacovnej stoličke, ktorá veľmi fajn pasuje k parketám aj k druhorodenej podkolienkam. Však? #skromne 

Ale viem, že sa už pýtate: "Dominika, nenaťahuj nás... čo sa ti prihodilo?" Nebudem. Prihodilo sa mi nasledovné.  Ráno sa začalo sľubne, prvorodený išiel do škôlky s úsmevom, dokonca sme prišli skôr, ako stihli zamknúť pred našimi nosmi, akurát doma sa to pokazilo. S deckom na rukách som prešla okolo poličky, že kuknem, kto mi písal správu a môj vnútorný Pat (aj Mat) sa ozval a nechal spadnúť telefón na naše pekné hnedé parkety (-je to ok, sama si pochváliť kus podlahy?) asi 251.krát...

 250-krát sa mu nič nestalo, hoci som sa vždy v duchu dopredu rozlúčila s jeho funkciami, ale dnes bol iný deň. Dnes som sa zabudla rozlúčiť a displej začal púšťať farbu... Tak hop-šup do Eurovei, či sa dá ešte zachrániť (samozrejme, že som ho najprv skúsila vypnúť a zapnúť, ale jeho stav sa iba zhoršoval). Medzitým som nakúpila outfity (nielen) na nedeľné family fotenie (klop-klop nech dovtedy nikto neochorie), opäť som sa uistila(asi 2.krat), že platenie 500-kou nie je easy a vôbec mi nebude chýbať (btw v H&M majú vlastné inside rule, že 500-ku vám vezmú, iba ak platíte nad 120 euri... Ešteže to pokladníčka Katka dnes nevedela. Rovnako ako nevedel jej mladý kolega povedať cudzokrajnému zákazníkovi, že tak sa môže platiť len nad 100 eur🙈). 

Potom som zistila, koľko ma vyjde nový displej, išla domov, schrupla si s Taňou, dala som simku do "smart" Nokie, ktorá síce podporuje mikro-karty, ale nepodporuje Facebook a o Instagrame ani nepočula.Tak som nabila aj jej predchodcu LG, aby som mohla teraz už 3/4hodiny vyťukavať tento elaborát. Meanwhile som ale ešte stihla vyložiť/naložiť umyvačku,vyvešať, ísť po syna, ísť späť do eurodiery, zjesť v Mekači hambáč, utrieť džús z jeho šiltovky, utrieť z nej mastnotu z hranoliek (dont judge), pohojdať deti na ihrisku, stihnúť bus, nechať druhorodenú, aby zabávala spolucestujúcich, nechať prvorodeneho nech ociká smriečok pri zastávke a šťastlivo prísť domov... 

A vy ako? Vás smartphony a ruky poslúchajú?

Najskôr matematická hádanka. Koľko pokusov potrebuje jedna matka, aby dostala syna na kontrolné logisticko-geograficky vyhodné ORL vyšetrenie hradené poisťovňou? 4 (1 osobný, 2 telefonické a 1 osobný úspešný)! Blahoželať mi môžete do komentov (chvalte mě, mám to ráda). Ale akože šťastná prešťastná som, že nič vážnejšie s týmito mojimi naoko -poslušne čakáme v čakárni- potomkami riešiť nemusím 🙏❤ Preto mi zostáva viac času rozčuľovať sa a nervačiť na, pardon my english, pi*ovinách. Okrem iného som zistila, že dostať sa zmluvne na vyšetrenie ORL ešte v dostupnosti MHD je v podstate nemožné. Ale za 15 či 35 eur vás vedia promtne objednať na kedy chcete... Ehm, chcela som napísať - na najbližší možný termín. Tak si aspoň klopem, aby sme už znova tento problém nemuseli riešiť. (Klop-klop) 

A teda, keď sa tu už opúšťam tak dobre, ako sa len dá... nedá mi nespomenúť jednu špeci rovnicu: Dve chodiace/bežiace deti, z toho jedno neustále rozprávajúce a druhé v sínusoidách revúce plus jedna kašľajúca, dušu vypľúvajúca matka, plus chystanie sa na autobus, krát cesta do nemocnice, plus čakanie na vyšetrenie, mínus mililitre vypoteného potu, umocnené na obed v nemocničnom bufete... rovná sa jeden dopotený chrbát (a iné), mierny tik v oku (mojom), špinavé šaty od hokkaido polievky z bufetu, dva synom odkrojené kúsky vyprážaného syra, jeden pád na hlavu zo stoličky (nie môj) a jedno prvé samostatné cikanie na mužských záchodoch (nie moje). Ale potom žili doma šťastne, až kým nešli spať (potom ešte šťastnejšie) 🙈 

A u vás ako? Nemusíte mi to písať matematicky, aj tak to zrejme nepochopím 😅

Ja som taká dobrá duša, že som si svoje nedávno nadobudnuté know-how nemohla nechať pre seba! A hlavne, dnes vám všetci dávajú zaručené tipy, ako spraviť to či ono, získať hento a tamto, nahonobiť si oné aj izé a čo som ja horšia poradkyňa lomka blogerka, lomka lajfkoučka, lomka doplň si, čo potrebuješ počuť-ka? No nie veru. (Pozn. Nasledujúce rady sú nie náhodou všetky označené jednotkou. Jednak sú všetky rady rovnako dôležité a druhak som si nevedela spraviť to poradie, lebo technika nechcela so mnou spolupracovať. Čudné.)

1. Buď súčasťou nejakej fashion udalosti

Ideálne je ukázať sa na fashion udalosti v rámci týždňa módy. A už je iba na vás, či to bude skôr mainstream alebo si zvolíte tú viac cool cestu. Ako ja (smajlík so slnečnými okuliarmi) na Bratislava Fashion Live. V skratke, treba sa nechať na nejakú prehliadku pozvať. Alebo sa nasnoriť, ak máte správne konexie (ako ja). Ak nie, môžete si skúsiť kúpiť lístok, ale tam hrozí, že nesplníte ďalšie body z tohto za-ru-če-né-ho zoznamu rád.

1.  Seď v prvom rade!

Lebo to už snáď ani nemusím vysvetľovať, že kto je v prvom rade, nielenže má najlepší výhľad, ale aj čosi už v onom módnom svete znamená (či?). Alebo to ešte môže znamenať, že má super kamošku novinárku, ktorá nezabudla na svoju exkolegyňu aj keď je už skoro 4 roky na rodičovskej ne/dovolenke. Nech už to ale znamená čokoľvek, treba situáciu využiť a robiť videá, bumerangy, fotky či live streamy (aj keby sa k nim malo pripojiť iba 9 ľudí. Samozrejme hypoteticky. Nehovorím o sebe, vóóbec) na všetky možné kanály. A ak sa vo vás ozve akýsi hlások hanby, nepočúvajte. Tu ozaj nemá miesto, lebo kto nedrží v ruke mobil, akoby ani na fashion show, rozumej módnej prehliadke, nebol...

A toto zďaleka nie je všetko, preto, ak chceš vedieť viac, klikni si na môj web a dočítaj ostatné rady, aby si vedela, čo a ako a čo 😉