Ja viem, porovnávať sa nemá... Toľkokrát si to hovorím, ale ruku na srdce dá sa vôbec neporovnávať deti? Už to nerobím tak "kŕčovito" ako pred rokom pri každom kroku mojej rakety, ale stále sú tu drobné "pochyby", ktoré vo mne pestujú istú neistotu.

Raketa je suprová tieto dni. Ak si odmyslím to jej totálne antifungovanie bez mojej prítomnosti, tak je to fakt super na naše pomery. Opakuje, pýta, "rozpráva" mi príbehy alebo opisuje slovami situácie z rozprávok... Slová som už akosi prestala počítať, sme už hádam dokonca aj nad 100 kusmi, ALE...

Prichádza to moje slávne ale... Predsa mi tam niečo "nesedí", niečo čo bolo trochu iné ako u môjho syna...

Ja odporca a bojovníčka proti "dlhopozeraniu" TV teraz z toho ako na just ťažím... Moja raketa všetko, čo hovorí a pozná, všetko používa funkčne. Ale ja som si neni istá, či všetkému úplne rozumie, či chápe ten kontext či slovo... Opíšem pár situácií, možno sa v tom nejaká mama - spolubojovníčka nájde:

1. Prepáč, neplač...

Toto mi hovorí môj syn, keď šaškujeme, "akože" plačem, alebo ma "akosi" udrel a ja zakričím au... Moja raketa sa do týchto šaškovín veľmi rada zapája a tak nejak začala tieto vety a slová po synovi opakovať, ale ruku do ohňa by som nedala, či tomu všetkému rozumie. Vždy, keď vyslovím "au", ona povie: "prepáč, neplač", aj keď sa napr. iba udriem v kuchyni sama... Príde mi to také naučené v jednej situácií a ona sa to chudátko snaží aplikovať na veľmi podobné situácie...

Toto je kľúčová úloha, ktorú sme dostali naposledy od logopedičky. Keďže sme dostali ďalší termín "luxusne" až v januári, vypýtala som si ešte úlohy navyše, lebo by ma šľak tráfal, keby dva mesiace hučím 5 slovies do rakety... Niežeby hneď všetko vedela, ale už potrebujem cvičiť viac logopedických veci, obmieňať ich a ona to akosi každým dňom lepšie pochopí...

Tak ako sme niekedy začínali len ukazovaním, potom pýtaním si (overovanie porozumenia), teraz pridávame pomenovanie. A u nás platí, čím viac má podnetov, tým viac sa učí... Ak jej ukážem iba dve slovesá stále dokola, viem, že by mi treskla kartičky o zem, pretože by ju to nebavilo... Takto skúšam viac slovies, či motyka vystrelí aj pri ďalších slovesách, ako pri tých, čo nám dala logopedička (základ: pije, je, sedí, číta, pláva, letí, skáče, zatiaľ iba opis, rozbiehame 3 osobu).

Základ je mať zrozumiteľný obrázok pred sebou. Keď je dostatočne veľký je to super bonus, lebo napr. moju malé obrázky nebavia... Ja mám veľmi dobré skúsenosti s týmito. Už som ich tu viackrát spomínala a dokonca ich používa aj môj normosyn v škôlke. Sú fakt jednoduché a "činnosť" dieťa podľa mňa veľmi ľahko z obrázku pochopí.

Sú to základné slovesá a môžete ich používať aj na komunikáciu. Dostala som ešte jeden dobrý typ od super maminy, hádam sa nenahnevá, že ho pozdielam ďalej... Je to český pracovný zošit Mluv se mnou. Tu nájdete ešte viac slovies, takých bežných praktických a typických pre mamu, tata, chlapca, dievča...  Okrem toho tu nájdete aj super iné úlohy na porozumenie Veľký/malý, kam čo patrí, komu čo patrí a pod... Bonus je, že toto stojí iba do 5 €.

Hádam typy pomôžu. Nám sa s týmto dobre pracuje...

A ako sa máme? Ako na hojdačke, začiatok týždňa bol super, ukážkové dzeco, usmiate a veselé, ku koncu týždňa je to na prd... Neviem či počko, či čo, ale jej nedotknuteľnosť sa tieto dva dni prejavuje znovu naplno. Je to tak ubíjajúce, keď máte doma dva - tri dni normálne dieťa a potom boom, zase sa jej človek nemôžete ani dotknúť a už vôbec nie v noci, keď začne kričať napr. zo sna alebo sa zobudí... To je snáď jediné dieťa, ktoré nechce ani utešiť, tak vtedy chudáci my všetci v izbe čakáme, kým doplače... Taký kolotoč mi tu ona náladový robí...

Už sa nám tie dni do ďalšej diagnostiky pomaly míňajú a mne sa akosi tiež míňajú nápady na články. Všetko, čo som s raketou "nacvičovala" v článkoch spätne naozaj funguje a keby som sa v tejto situácií ocitla znovu, postupovala by som krok za krom podľa rovnakej postupnosti... Teraz sme však zastavili už "len" na logo veciach a neviem či pre niekoho bude zaujímavé čítanie o tom ako sa celé dni učíme to isté dokola, tak som si preto dala na chvíľu "pokoj" od písania. 

Niežeby sme nemali, čo naprávať a opravovať aj v iných oblastiach, ale to ako nato som už xy-krát opisovala, takže pri týchto veciach podľa mňa už nie je "o čom". Pri amokoch - zistiť príčinu - minimalizovať situácie - zamedziť ublíženiu - trénovať situácie - pri zbytočných "výbuchoch" najlepšie čakať a ignorovať. Hm, teória zmaknutá, už to len "dodržiavať" v praxi. U nás je to tak na 90 %, pri 10 %-tich mi niekedy žiaľ prasknú nervy a tento pomer potom ostáva aj u raketinych amokov.

S raketu sme dostali za úlohu cvičiť slovesá a "povolenku" hovoriť v dvojslovných vetách. Júúj človek ani neviem zrazu tvoriť holé vety, takže aj mne bude chvíľu trvať "prepnúť" sa do vyššieho levelu. Niektoré slová idú z raekty len tak jedným vrzom, iné ťaháme za uši von aj celé týždne. Medzi deťmi funguje super a náš týždeň sa zrazu zmenil na "nomádsky", keď chodíme po všetkých kluboch a centrách v trnavskom kraji, len aby sa vyhrala a socializovala. A že to raketu baví, beha a teší sa, dokonca sa aj takým svojím spôsobom snaží kontaktovať iné deti (podáva im môj mobil alebo celý ruksak, nosí riadiky, ak vidí, že sa deti s nimi hrajú..a pod.)... Som šťastná z nej, je mi s ňou veselo a chcela som Vám o tom napísať... len tak...

Už dlhšie premýšľam nad tým ako veľmi ľahko začnú o Vás pochybovať. Vaše postoje, Vašu výchovu, Vašu lásku k deťom...Vidia vytrhnuté situácie z kontextu, prečítajú pár riadkov alebo dajú na reči jedna baba riekla. Ja fakt nemám rada takých ľudí, ktorí sa "obúvajú" veľmi radi do života druhých, idú hodnotiť to a to, oni by spravili/robia lepšie to a to...

Ja som veru nebola super hrdinská na začiatku a mala som kadejaké vyhlásenia na adresu mojej rakety. Bol to jednoducho pre mňa šok, fáza odmietania, nezmierenia, nevyzretia mňa ako matky... Proste to so mnou tak plesklo o zem, strata ilúzií a kadečoho iného ma zrazila na kolená, že som sa toho všetkého jednoducho zľakla...

Jedno však viem s odstupom času povedať. Všetky "múdre" rady a postoje išli od ľudí, ktorí nikdy neboli v podobnej situácií alebo ešte lepšie boli a teraz majú potrebu "súdiť" alebo rovno diagnostikovať ľahšie/ťažšie stavy, pochybovať o vašich pocitoch ako matky... Prečítala som pár starých diskusií na rôznych fórach, kde si matky žiadali pomoc, prípadne opisovali stavy svojich detí a 3/4 ostatných čitateliek ich hneď "zvozilo", že preháňajú a pod.... U tých pár matiek som si neskôr všimla, že väčšina ich detí skončila s nejakou diagnózou. V každej z nich bol proste ten čudný materinský inštinkt, ktorý im zapal kontrolku...Premýšľam nad tým, ako by som ja "utešovala"/"pozbudzovala" niekoho v takej situácie... Určite, ale určite by som mu nikdy nepovedala, že mu neverím, že si vymýšľa, že zveličuje.... Ja by som asi takú osobu skôr zasypala informáciami a odkazmi na všetky užitočné stránky, nech nemyslí na pochybnosti v budúcnosti, lebo nech by som v danom okamžiku povedala čokoľvek, zmierenie a ani "diagnostikovanie" by v danej sekunde neprišlo...

Dnes už viem, že to zmierenie a samotné diagnostikovanie prichádza postupne... Pre mňa zmierenie s danou situáciou predstavovalo znovunájdenie toho pravého echt citu mamy, ktorý som si myslela, že mám dostatočný... Nemala som. Napriek tomu, že som vždy svoje deti milovala. Pred rokom som hlúpo o tom pochybovala... Pochybovala som o sebe a o rakete, či ju budem mať rada aj takúto... 

Včera sme sedeli v detskej izbe, decká fúkali bublifuky a muž sa ma spýtal, či aspoň trochu z nich niektorého ľúbim viac? Mne išlo akurát puknúť srdce, ako sa krásne hrali v tých malých pančuškách a kukám na neho reku, či mu šiši? Dá sa ľúbiť niektorý viac? Ako by som však odpovedala pred rokom, keď som bola na raketu podvedome "napálená" a "nahnevaná", keď som aj ja hlúpo pochybovala o svojej rakete...

Každý kúsok na svojej rakete teraz ľúbim dvestonásobne viac ako som si myslela a ja teraz ďakujem Bohu, že ma vystavil takejto skúške, pretože by som si to možno ani neuvedomila.. Neuvedomila by som si ako dokážem ľúbiť svoje deti a bojovať za nich, aj keď nie sú ... aké? podľa mojich predstáv? Nie, sú chvaľabohu oveľa lepšie... 

Sedím nad pc a robím pre logopedičku "štatistiku". Dostali sme pred viac ako mesiacom úlohy a ja sa "pripravujem" na obhajobu dosiahnutia/nedosiahnutia jednotlivých cieľov. Je to aj pre mňa celkom fajn vidieť také zhrnutie, či sme za mesiac nejak pokročili. Naše úlohy boli nasledujúce:

• "zobudiť" k, o, š a ša
• podporiť nové zvuky s gestami
• podporiť pohybové aktivity s pokrikmi a novými zvukmi
• + 9 slóv (auto, cica, ešte, banán, buchty....)

Nesplnili sme všetko. Písmeno "K" nepoužívame a slovo banán je stále odveci - "babat". Napriek tomu som spokojná, čo sa pri mojom štúdijnom "chtíči"  stáva veľmi málo. Väčšinou ako jediná som si chodila opravovať na výške Déčka a Céčka. Pri rakete sa však uspokojujem aj s "prelezením" do vyššieho "levelu" t.j. pre nás nové slová.  Znie to až neuveriteľne, ale tento mesiac moja raketa nabrala podľa mojich výpočtov viac ako 30 slóv. Každý deň z nej"vypadne" nejaké nové slovo/pokrik, ktorý počuje vo filme alebo pri komunikácií alebo pri našich hrách. Ešte aj v aute, keď som nechtiac zahrešila, som prvýkrát počula na zadnom sedadle ako opakuje .*i*i. Tak som sa aj ja dočkala. Už je to TU. Aj ja si musím dávať pri rakete pozor na ústa. Teším sa z toho, veď o toto sme sa snažili 3/4 roka, nie?🙂

Mnohé mi píšete, Koľko má raketa vlastne rokov?, Kto nám dal podozrenie/diagnózu? a pod. Viem, že sa Vám to nechce všetko čítať, tiež nemám chuť si to po sebe čítať, lebo mi to pripomína dni, kedy som bola úplne na dne, kedy som sa tešila z mikropokrokov a za chvíľu to bolo aj tak "naprd"... Tak pre "čerstvé" čitateľky aj pre Vás teda spravím malú štatistiku:

• Moja raketa má 2,5 + nejaké drobné....
• Diagnózu ešte nemáme.
• Podozrenie bolo vyslovené všetkými odborníkmi, ku ktorým sme išli (prvá logo, špeciálna pedagogička, psychologička, pracovníčky v jednom auti centre... )
• Všetkých odborníkov som navštívila z vlastnej iniciatívy, keď mala raketa 19 m.
• Od 17 m som si bola istá, že jej vývoj nie je "ok"
• Reč žiadna, Blabot - ustál, prakticky mi bola polroka ticho.
• Okrem reči chýbala aj neverbálna komunikácia (gestá), očný kontakt, hra, záujem o komunikáciu, reakcia na meno bola selektívna, veľké amoky a hnevy za všetko, problém "fungovať" v spoločnosti/v obchodoch/ hocikde, porozumenie skoro žiadne, vyšší prah bolesti, motoricky "zdatná" - stále  v pohybe, utiekanie bez "kontroly" či ste za ňou, chýbalo ukazovanie a zdielanie a veľa preveľa znakov, ktoré ma už ani nenapadnú...

Od tohto všetkého uplynulo viac ako 3/4 roka a my sme kopu veci pomenili, "dobehli" a zlepšili. Porozumenie sa výrazne zlepšilo, neverbálna komunikácia nabehla (gestá aj ukazovanie aj zdielanie), hra ako kedy, ale "vidieť" náznaky funkčnosti (aj keď veľmi krátke intervaly), záujem o komunikáciu i interakciu, vyhľadáva deti a ich prítomnosť, priama však slabá, ale veľmi po nich opakuje, reakcia na meno takmer  na 100 %, očný kontakt stále pýtaný (nie je podľa mňa na úrovni "normo" decka, nepozerá prirodzene do očí napr. keď vám podáva predmet a žiada o pomoc a pod.), no a reč bola opísaná vyššie - sme na úrovni prvých slóv (dokopy ich ovláda cca 50 - 60).

Špeciálna pedagogička ma vždy prekvapí novými typmi úloh. Som fakt vďačná, že je taký dobrý odborník a precízne ma vedie k lepšiemu porozumeniu. Naposledy sme dostali za úlohu skúšať prenos pozornosti. Hodinu predtým sme mali cvičiť pozornosť na obrázkoch napr. nájsť na obrázku nožík a pod.... Teraz máme ísť zase o level vyššie.

Podstatou je "sledovanie" vzoru, ukladanie podľa vzoru, sledovanie pozície a pod. - laicky vysvetlené (tak som to pochopila ja). Momentálne som "vybúchaná" z peňazí, tak som si dala mesiac pokoj s kúpou hier, ale kopu vecí nato sa dá zohnať a nemusíte sa s "tým" piplať doma... Ja v poslednom čase využívam všetko, čo som doteraz nakúpila, prepoužívam obrázky z iných hier a pod.

Cvičíme to na obyčajnom pexese. Urobila som si dva rámiky a do jedného poukladám rôzne obrázky a ona musí do druhého rámiku poukladať obrázky tiež na tie isté miesta. Učíme sa hore dole, tam, tu. Začínali sme so štyrmi, zajtra chcem skúsiť 6. Toto príde rakete také ucelené, že je to taká ohraničená úloha, myslím najmä rohy štvorca a pod. To ďalšie, čo som odfotila: skladanie podľa obrázku je podľa mňa ešte na ňu ťažké, ale budeme stále skúšať, kým nepochopí princíp.... Vyrobím možno niečo aj z lega, ale už som sa naučila, že na začiatok treba začínať s dvomi max s tromi kockami, takže ani Vy v rámci ušetrenia nervov a očakávaní nezačínajte s Vašimi poločudnými deťmi viac...

Inak sa máme naprd.... Husenková dráha ide zase smerom nadol a mňa zas dnes celý deň oblieval pot, že to s "nami" nedopadne dobre..☹ Po naozaj dlhej dobe, mám znovu strach a som o to sklamanejšia, že som mala pocit, že keď budú nabiehať slovíčka, ostatné sa bude "už iba" zlepšovať... Moja raketa však stále má riadne záchvaty, keď ju človek ide len obliecť, pozdraviť alebo udržať pri večeri.... 

Mnohí mi píšete, aká je šikovná, prečo o nej pochybujem... Áno,  ona je. Fakt, ide v niektorých smeroch ako raketa, ale nie všetko sa dá presne opísať ako to v skutočnosti s ňou je... Nie som prvorodička ani žena, ktorá "do rakety" nemala žiadne skúsenosti s deťmi. Prakticky od 14 rokov som len strážievala "niečije" deti a navyše vidím a pozorujeme deti v okolí dobrých 5 rokov na MD/RD, preto viem, že to, čo v bežnom fungovaní predvádza moja raketa NIE JE ok☹ Takéto časté výbuchy a hnevy, ktoré "vedia" zložiť dvoch dospelých ľudí, by podľa mňa nemali byť na dennodennom poriadku 5-6x, keď nie viac☹

Viem porovnávať sa nemá. Už to ani nerobím, skôr zostávam taká "úžasnutá" z reakcií detí, ktoré nezačnú škriekať, len čo sa na nich pozriem... Mňa to normálne zaskočí. Ja som už v takej fáze, že mi obyčajný úsmev detí, ich nalepené oči na mne, prídu až strašidelné... Reku fíha, ani som nemusela povedať "oči", fíha aj chytiť sa mi dala, ani sa neodťahuje, netrepe, nekope hneď, ty brďo jak stojí, len tak... 

Po hodine so špeciálnou pedagogičkou sa ma vždy bežne pýta ako sa nám darí...  Ja opisujem, v čom sa zlepšila, v čom ešte nie.... Bavili sme sa, že napriek tomu, že moja raketa je rozumovo aj viac ako nad 2,5 roka, to sociálne fungovanie to pravé echt, je niekde ďaleko za horami - dolami.... Opisovala som jej situácie, že je pre ňu veľmi ťažké "čakať". Z toho väčšinou aj pramenia jej výbuchy a amoky. Už to ani nie je, že nerozumie, už je to skôr z toho, že ju "šľak tráfa" z pokynov, z netrpezlivosti...také "nedozreté" na jej vek...

Ona mi to vysvetľovala tak, že výmena rolí, čakanie a rešpektovanie pokynov je základ sociálneho fungovania. Nie som si istá, či som si to zapamätala správne,  ale myslím, že niečo v takomto duchu mi to vysvetlovala. Že to musíme cvičiť "doúmoru" všade a vyhľadávať tie situácie, aby každú jednu mala zvládnutú... Neviem pre aké deti je toto "typické", opisovala mi rôzne príklady, s ktorými sa stretla, a ani neviem, "začo" to schováme my ("ADHD, aut, dys...kerý šlak"???), v každom prípade s tým teraz primárne bojujeme...

Raketa a jej šľahačky o zem sú tieto dni nejak zase často medzi nami a k tomu ešte nácvik "čakania" a "rešpektovanie pokynov". A keďže to sa už nedá nacvičovať v obyvačke, chodíme pravidelne všade kde sa dá... Už sa nevyhýbam ničomu, ani zoo, kde som si pred pár mesiacmi zakázala chodiť asi tak na 10 rokov s raketou... Zrušili sme individuálne terapie a chodíme radšej do materských centier, na krúžky, do herní, do kaviarní pre "rodinky", mekáčov, všade, kde môžme stretnúť mega veľa detí a ľudí a učiť sa "fungovať" všetci štyria ako "ľudia"... Ja sa rovnako ako raketa učím zvládať jej výbuchy, nepodlahnúť "pohľadom" a komentárom, ktoré som "nemala" počuť....

Ale musím povedať, odkedy chodíme hlavne medzi deti, vidím u rakety pozitívne prejavy... Ona sa mi napríklad viac "funkčnejšie" pohrá s hračkami v herni medzi deťmi ako doma sama. Naozaj neklamem, ak Vám tu píšem o tom, že sa mi celý deň doma len motká a nehrá sa s hračkami. Ale napr. dnes sme so synom v herni zložili vlakovú dráhu a spolu "jazdili" vlakom, ona doniesla 4 zvieratká a na jeden vagónik položila napr. kravu, jazdila vláčikom po dráhe s nami... Včera napr. v druhej herni celý čas "venčila" psíka a potom si išla s ním poskákať na trampolínu....Kde by takéto hry SAMA dávala doma... akosi ju to viac baví mimo "home".... Neviem, či je to WAU efektom hračiek, ale pevne verím, že si niečo z toho, prinesie niekedy aj domov...  

Okrem toho ju deti vedia fajnovo potiahnúť aj pri interakcií. Priama interakcia nejde s nimi, pokyny alebo priamo rešpektovanie zo strany detí je ešte v zárodkoch, dokonca na nich skôr aplikuje metódy, ktoré pochytila od svojho "šikovného" brata, ako napr. sácanie, ak im niečo trvá (čakanie v rade na kotrmelec alebo skok do mecha..).... Baví ju však, keď robia niečo deti spolu - tancujú, spievajú, utekajú, skáču....Ak ju však nejaká činnosť nebaví, môže tam byť aj 100 detí, vtedy ju tam neudrží ani "besná sviňa"... Napriek tomu musím priznať, že väčšinou sa do všetkého zapája, občas odbehne, všetko robí v rámci tej svojej krátkej pozornosti... Vidím viac pozitíva. Dnes si napríkld prvýkrát sama sadla lektorke do "klína" pri záverečnej pesničky, v strede medzi deťmi... božinku kým som našla telefón, už aj končili, manka jedna čaptavá..

Z tohto všetkého Vám chcem len povedať, že je to riadna makačka, lebo väčšinou "idete" s kartami von... Nikto mi nič ešte priamo nepovedal, ale aj slepý by videl, že raketa nie je na úrovni 2,5, aj keď my to väčšinou ešte "schováme" za svojich 9,5 kila a výraz 18 mesačnej... Je to výzva pre Vás, vyhrnúť si rukávy a pustiť sa do boja, držať decko v záchvate, ktorému ste ho "priamo" vystavili... Nebolo by Vám doma lepšie medzi 4 stenami?... Nie, nebolo.. Myslela som, že to je len pediatrické klišé: "Školka mu/jej pomôže", "Treba čo najviac ZDRAVÝCH vzorov detí", ale je to sakra pravda...

Dnes by som raketu asi roztrhla na sto kusov. Neviem, prečo ma to dnes tak s ňou zase dožralo, lebo je kopu vecí fakt úžasných, ktoré už dokáže. Tak napr. pre mňa sú tieto top:

1.Smrkať/Fúkať soplík

Ja sa z toho fakt teším, lebo sme 2-3 týždne vkuse cvičili len fúkanie. Fúkanie do slámky, fúkanie do bublifuku, fúkanie do tváre, fúkanie sviečky, fúkanie polievky....A ona dokáže teraz nielen fukať, ale aj vyfúknuť zo seba niečo....

2. Naskočila empatia

Toto je tak prirodzené pri deťoch, že sa to ani podľa mňa naučiť nedá. Podľa OTA metódy tým napodobnovaním emócií dávate spätnú väzbu dieťaťu, ale žeby sa to nejak na raketu nalepilo. To sa proste nedalo naučiť. Áno, vždy keď syn plakal, hneď som ju poslala ho pomojkať, ale či pritom niečo cítila. 2-3 krát ho pohladkala a hotovo, išla si po svojom. Ale v sobotu a aj včera, keď som "predsierala" plač, začala ma pozorovať a tváriť zmäteno a nakoniec začala roniť slzy... Z tohoto sa megateším, ja viem, znie to divne, ale mne to príde také normálne, že dieťa plače, keď vidí mamu plakať.... Nie je to nijaké merítko "neni aut", ale byť empatický je podľa mňa dobré znamenie ...

3. Slová, slová, slová...

Spomínala som tu jednu metódu, ktorá nám pomohla rozbehnúť spájanie slabík. Musím sa priznať, že toto nám doteraz najviac pomohlo v reči a ja som sa k tomu dostala úplne náhodne. Nie je to ani od jednej našej logopedičky, ale som rada, že nejakým tým spoločným mamičkovským "sharovaním" sa to ku mne dostalo. Hádam sa nikto nenahnevá, ak to pustím ďalej aspoň v "mojom" podaní na tých našich súčasných cieľových "O" a "K".

Podstatou je spojenie hlások s obrázkom. Napr. obrázok myši: hláska "mi", obrázok kohúta - "ki", obrázok kozy - "me", obrázok odretého kolena - bo, obrázok fúkajúceho vetra - "fú" atď.

Potom z troch opakujúcich hlások vytvorite riadok, niečo takéto: 

Ja potrebujem rozbehnúť K a O, tak som to chcela nejak logicky asociovať. Na týchto nám to ešte s raketou nejde, ale ti úplne prve slabiky: mi-mi, ba-ba,mu-mu.... tak tam to už vie perfektne a doslova číta tie obrázkové riadky. Všetko mám vytlačené 2x, 1x som si to roztrihla na jednotlivé obrázky a druhýkrát v celku a postupne priraďujeme rovnaké k rovnakým a následne spolu "prečítame". Trvalo dlho, kým sa naučila tento systém. Ja som sa to s ňou naučila takto.

1. Najskôr som si vždy pýtala očný kontakt, nakoľko ho pri komunikácií stále nemáme 100 %-tný. Poviem: Urob... (čakám na pohľad) 

2. Keď sa na mňa pozrie, ukážem obrázok a vyslovím slabiku. Ona musí zopakovať.  

Kopu mamičiek hovorí, že okolo dvoch rokov sú ich deti doslova tieň. Raketa nie je môj tieň. Ona sa stala tieňom svojho brata. Každý pohyb, každý skok, úkon, hra, návšteva WC - všetko s ním a všade s ním... Mne viac ani pišťať srdce nemôže, lebo ešte pred rokom naozaj nezniesla jeho objatie, dotyky a to nie z roztopaše, proste to tam bolo, to hnusné neviem čo, keď to všetko bolo celé na prd... 

Raz na sedenie v auticentre som musela zobrať aj syna a tak sa psychologička mohla lepšie pozrieť na tú moju kompletnú "domácu partiu". Povedala, že lepšieho brata si raketa nemohla vybrať. On ju totiž bude mega ťahať vpred, on ju ale aj bude sácať vzad, on ju bude chrániť pred cudzími kamarátmi, ale tiež bude kričať i vrieskať i hučať jak pavián, keď sa dotkne jeho hračiek, on jednoducho nebude chápať"moja ty si v podozrení" - ok budem ohľaduplnejší... To by mi k nemu ani nesedelo.... A k rakete tiež nie... 

Môj syn je aj jej super logo učiteľ. Už viackrát som písala, že ju kopu slóv a citosloviec naučil on a to jednoduchým otravným detským vykrikovaním. Odvedy som mu dovolila kričať a pokrikovať doma jednoduché slová ako napr. "jesť", "piť", "kak*ť", "von" a toto právo môže využiť kedylen chce, ale vždy v prítomnosti rakety🙂 Zvyšok z nej vytiahnem ja za stolíkom, ak to pôjde... 

Včera ma kopla znovu múza, tak som čosi zase pre ňu vyrábala. 

1. Začala som skúšať ročné obdobia. Opisujem podľa obrázkov veľmi jednoducho slovo za slovo súvislosti: "jeseň - list, padá - dyne - ..." "zima - snehuliak - sane - strom - vianoce".. Neviem, či to robím dobre, neviem aká ma byť ďalšia "latka" porozumenia (hodina so špeciálnou pedagogičkou nám odpadla), tak skúšam čo ma napadne na porozumenie.... 

2. Okrem toho tam môžete vidieť tie jednoduché svietiace tyčinky, čo sa nosia na techno párty, to sa mi zdá celkom dobré na motoriku, keď to má spojiť a urobiť z toho kruh. 

Už sa blíži naše "výročie", kedy tu s raketou nacvičujem husárske kúsky a ja sa za tento rok cítim ako "zbitý" pes. A musím povedať, že som tieto dni totálne rezignovala... Ale že echt opušťáky som dávala. Tepláky po krk vytiahnuté, vlasy v cope capnuté týždeň a keby bolo po mojom spala by som celý rok. Sebadôvera išla kdesi do teplých krajín a ja si už vôbec neverím, že niekedy dokážem fungovať aj nejako inak ako pri mojej rakete.  Dosiahla som vrchol level naviazanosti, že sa toho až bojím, či sa dokážem od nej odpútať... Raz sa ma psychologička pýtala, čo budem robiť, ak sa mi raketa úspešne zadaptuje v škôlke.. A ja jasné a  silné vyhlásenia to a to,  a ešte hento a hento a potom hľadať prácu a potom booom... NIČ... Zožeriem sa strachom tuším po prvej hodine, keď budem bez svojej rakety.. Tak si ma opantala okolo prstu, že nie ona sa bojí vykročiť do sveta, ale asi tu mám väčší problém ja....

Aj to je čiastočne dôvod, prečo som sa vykašlala  na všetky možné diéty a vitamíny, s ktorými som chcela začať, zrušila som dokonca aj ďalšiu sériu play wisely. Nejak som si jednoducho povedala, že už mám toho dosť, raketa tiež a pokračujeme len tak doma, my dve. Budem pomaličky z nej vyťahovať slovíčka či slabiky. Možno sa v budúcnosti k diétam ešte vrátim, ale teraz som jednoducho uznala, že to je pre nás najlepšie a chcem si ju užiť takú aká je.

Ostala som verná rybiemu oleju, béčku, a poctivej práci za stolom. Musím sa však v tomto nakopnúť a nebyť lemra lenivá. Viac vymýšľať úlohy na jemnú motoriku a porozumenie. Mám v pláne začať s ročnými obdobiami a vytiahnuť z nej to sprosté "O"a "K"...  Keďže to moc nejde, mám pocit, že za tým stolíkom sa nič nové neučíme.

 Dokonca mám pocit, že aj tá jej hra je stále pobiedna. Ona si len tak nesadne a nehrá sa s tými hračkami. Ale akonáhle si tam lapnem k nej, tak už jej radím, čo ma s nimi robiť... Neni to dobré podľa mňa, radiť decku ako sa hrať... Presne si pamätám ako sa muž hneval, že sa syn okolo dvoch - troch rokov pekne nehral s legom. Že len čosi "betónoval" a na niečo sa stále hral a robil bordel s hračkami. Kukala som na neho ako puk s čím vlastne nie je spokojný. Veď sa vie ukážkovo so svojou fantáziou prehrať hodiny... No, teraz tu máš mužík môj ešte vyšší level bordelársta, lebo raketa sa s hračkami nevie hrať a ona ich aj skutočne rozhadzuje... Nedá mi to a keď ju vidím motkať sa, vždy ju oslovím k činnosti a k spoločnej hre... Ani raz sa mi nestalo, že ma odmietla... Ona sa jednoducho sama akosi nevie hrať☹ Potrebuje toho "vodcu" a "vymýšlača" hry a zatiaľ som ním len ja alebo tato, syna síce imituje, ale hru mu viac kazí ako sa zapája. 

Ale veľmi sa snaží o komunikáciu a také bežné zapájanie. Celý deň si hmkala pesničku neviem, či poznáte "can you share" od ABC v anglicej verzii... Tie deti tam stále spievajú: "Can you share?" - hmmm 

"can you share" - hmmmm 

Posledné príspevky pletiem dve na tri úlohami od logo a špeciálnej pedagogičky, ale obe vlastne vedú vždy k jednému - k zlepšovaniu porozumenia. Našla som na pintereste pár nascanovaných obrázkov z kartičiek Nomilandu, ale podľa mňa môžete použiť aj obrázky z knižiek alebo aj reálne predmety. Ja to občas skúsim aj na knihách ako Moje prvé slová alebo Na farme, V dome, ktoré som tu tiež už pofotila. Mne sa na tomto zapáčilo, že na jednej A4 sa jej môžem spýtať na veci z viac oblastí a vyzerajú fakt reálne a nebude tam mesiac podobný s loptou alebo pes podobný s mačkou....

Svojej rakety sa napr. na tomto obrázku pýtam:

- Do čoho môžem kopnúť? (overujem slovo kopnúť, zajtra sa vyskúšam opýtať, s čím si zahrám futbal)

- Ukáž mi nejakú zeleninu/zvieratko? (overujem slovo zvieratko/zelenina nie konkrétny druh zvieraťa ako napr. lev)

- Do čoho si nalejem džús? (asociácia s pitím)

- Čo si oblečiem na nohy? (asociácia oblečenia na konkrétnu časť tela)....

Po veľmi dlhej dobe neviem ako článok vôbec začať. Na jednej strane chcem raketu pochváliť , napísať o nej hotové árie, potom ju zas o dve hodiny za prvým rohom roztrhať ako hada, hneď nato chcem vynadať všetkým, čo na ňu len škaredo kuknú, keď robí cirkus tam, kde sa to "nepatrí", potom zas zachrániť všetky deti sveta pred zlom a neprávosťou....

Musím sa jednoducho naučiť "ustáť" mnohé situácie, lebo stačí sprostá poznámka a ja z nej mám zbytočne pokazený celý deň/týždeň... A veru sme my dve s raketou mali pekný týždeň. Už som si myslela, že sme jednou nohou "vonku" z tohto celého čudného kolotoča... Učíme a cvičíme poctivo skoro každý deň, aj keď mám teraz pocit, že nám viac prinášajú ovocie také "bežné" všedné aktivity. Dostali sme za úlohu naučiť sa pár slovíčok, ktoré by mohla z tých svojich pár slabík vedieť povedať a tak som sa teda do toho pustila... 

Jedným z prvých mega "zložitých" slóv, čo sa máme naučiť je BANÁN. Raketa vie povedať "ba" aj "na", ale spolu jej to akosi nejde z tej pusy povedať... No a u nás to potom vyzerá takto: Celý týždeň ju "drtím" banán a ona mi predvečom len tak otvorí mrazničku po raňajkách, zohne sa k zelenine a povie HRACH... Neverila som vlastným ušiam, tak som sa jej spýtala, čo to tam je a ona: "HRACH"... Úplne odveci slovo, ktoré by som ju učila asi ako posledné a ona ho len tak šplechne do luftu.. 

Mne už toto všetko príde celkom vtipné, lebo sa môžem rozkrájať nad sprostým banánom a ona zadre hrach... Do toho ma dnes ešte prekvapila slovom "MAPA". Kde to dievča moje zlaté mohla pochytiť nemám ani tucha, nemáme nikde mapu v dome a celý večer som rozmýšľala, kedy som slovo mapa vôbec v živote naposledy použila... Normálne sa teším, aké slovo "odveci" z nej vyletí zajtra. Ide to síce pomaličky pomaly, ale teraz to začína byť s nou konečne šou, lebo sa aj ona sama teší z každého nového slova. Teraz, keď sa jej spýtam, čo máme v mrazničke, tak sa vytešuje a povie hrach....

Čo ma neteší je, že občas ju vidím ukladať si hračky. No teda nie, že si sadne a ukladá, skôr je to také , že ju to napadne pri spoločnej hre. Napr. dnes sme chytali magnetické ryby, všetci sme sa smiali a akože chytali ťažké ryby a ona zrazu začala vyberať ryby a ukladať si ich do radu.. Ja už Vám neviem, či je to dnes mojou zlou náladou, ale hned mi stáli vlasy dupkom. Mám podozrenie, či som jej túto hru sama nepodstrčila tým, že som vždy uložila pár plyšákov vedľa seba a akože sme si čítali, ale dnes ma to riadne vyšokovalo..... Takže som späť zase na tomto bláznivom kolotoči, ktorý ešte stále nezastavil v zastávke "mimo aut"...

Dnes mi zlú náladu spôsobila jedna hlúpa poznámka na moju raketu, ktorá sa nevedela spamätať  a počkaj, kým lektora dokončí svoj 2,5 minútový výklad... "chyť si ju".. Tak ma to s prepáčením "nasralo", najskôr na raketu, potom na mňa a nakoniec na lektorku... Celý večer som menovala doma ako "chorá vrana".. Ako keby človek sedel s vyloženými rukami a nohami a nič s ňou nerobil... Už radšej ukončujem svoj výlev, lebo by sa mohol lahko prehupnúť do výpovede plnej vulgarizmov. Musím nazbierať ešte veľa síl a byť odolná proti takýmto poznámkam, lebo si ich veru pri rakete asi užijem na jej osobu... Ale keď za ňou nebudem stáť ja, tak nikto... Keď ja raz ukážem na "jej neschopnosť" ostatní si do nej potom už len radi kopnú alebo ešte lepšie dajú veľmi rýchlo ruky preč od "takýchto" detí... Veď kto by nechcel mať v školke/škole len ideálne deti... Takže hor sa bojovať za všetky deti, ktoré nie sú z katalógu "Dieťa roka"....

Toľko som nato čakala..... a stále čakám a aj keď to pomaly, veľmi pomaličky prichádza, ja som ešte viac v strese, lebo mám zase o kúsok väčšie očakávania. Ešte na začiatku roka mi raketa nepovedala ani "bu", dnes pekne dáva citoslovcia aj pár slóv a ja som zrazu neni už s tým spokojná, už chcem rovno hotového človeka... Ozýva sa vo mne moja chuť všetko zdokonalovať a ja som nahnevaná sama na seba, že chcem všetko hneď a rýchlo. Podvedome sa hnevám aj na raketu, čo jej to toľko trvá, kde to sakra "viazne"...

Pekne ma štve, že slová pomaly naberá, ale sú nezrozumiteľné alebo povie iba časť z nich a mňa pot oblieva, že čo ak to takto zostane na veky vekov amen... Myslela som si, že keď začne rozprávať tak rovno krásne spisovne, gramaticky správne a ja si konečne nohy vyložím a začnem si "užívať" zvyšok materskej tak ako sa patrí... Asi si dám rovno facku za moje prehnané nároky a očakávania a snahu rýchlo ju dotlačiť do "normo" stavu... Som ako posadnutá ju neustále zlepšovať a opravovať a to nie je správne... Nemilujem ju menej, ale reč by ma celkom potešila, to zas nemôžem klamať....

ALE nejde to.. Nejde to, lebo kdesi-čosi je u tej mojej rakety pokazené a ja to z nej musím vyťahovať ako "z chlpatej deky" a znovu "zabávať", aby v radosti a ošiali niečo vykríkla, zopakovala... Stále mám na mysli slová Alfréda z Batmena: "Predstierajte, že sa bavíte a možno sa baviť začnete..." Jóój, ale mna to už nebaví a vlastne som sa ani nikdy nevedela pretvarovať. Pri rakete nič nepredstieram. KKeď mám zlú náladu, prvá si to chuďatko schytá, neviem to potlačiť. Snažím sa byť radšej tichšia a nezabávam ju nejak extra aktívne.... Ale som rada, keď sa smeje, keď je veselá a pobehuje okolo mňa a snaží sa ma upútať, keď aj ona sama inicializuje "šašociny", ktoré by ju mohli rozosmiať a aspoň čiastočne mi tým uľahčuje prácu... Napr. mi v poslednom čase slečna otvára "nápoky" šuflík, vytiahne rúž a ukazuje mi, že sa ide malovať alebo si položí niečo na hlavu a chodí s tým po izbe a smeje sa natom, či jej to spadne alebo začne napodobnovať sliepku (predklon hlavy vpred a ruky hore...)  a nápoky do niečoho narazí... Vtedy je to s ňu fajné a ja sa pritom natajnáša snažím preniesť pri týchto hrách a šaškovaniach nejaké nové citoslovce či slabiku...

Aj hra sa nám fajín tento týždeň rozbehla. Pekne si sama rozloží stoličky, poukladá zvieratká na ne, príde za mnou a spraví "uu" - čas nastupovať, mama...Trochu šoky robí s tým, že si začala ukladať kocky do radu, ale utešujem sa tým, že to robí odkedy som jej ukázala ako si postaví vlak z kociek, má z toho radosť a občas tam poukladá zvieratká,keď sa spýtam či je to vlak, takže hádam to neni nejaký "zlý" znak hry... Tento týždeň ma prekvapila aj tým, že keď si v obchode nechala pípnuť svoj nákup a vrátili sme sa domov, ona rozložila zvieratká z vlaku na koberec a začala pípať ovocie tak ako predavačka... dobré nie? Nato, že doteraz len hračky rozhadovala v tom začínam vidieť aj zmysel...

V slovách to ide tak-tak všeliak. Dostali sme za úlohu "zobudiť" "k" a "o". To mi príde ako hľadať jahody v zime. Kde nič, tu nič... o je stále i, k ani nie je... Ale dnes sa na moje prekvapenie veľmi ľahko naučila slovo "ešte", "dina", "spí" a snaží sa povedať "etm" - nechcem... už ani neviem, či to povie čisto, ale ja už viem, čo tým chce básnik povedať... Naparádu mi pomáha aj syn, ktorý všetko nasáva odomňa ako taký tovarišov učen a keď rakete zoberie hračku a tá sa jeduje, profesionálne zvýši hlas, zastaví ju a zakričí "povedz, daj" a ona povie "dá"...Vychovám z neho dokonalého vyhľadávaného klinického logopéda🙂 Toto moje prvé deco je veľmi všímavé a vnímavé a aj dnes prišiel za mnou, že či som smutná z rakety (Hanba mi, že sa neviem viac pred deťmi pretvarovať...)  Ale nie neboj sa, mimonko môj, nie som smutná, som skôr iba unavená a znovu hľadám kdesi odrazový mostík. A ja slepá, mám ich rovno pod nosom, a to rovno tri: jeden veľký a dva malé... Ale večne nespokojná matka ich akosi niekedy prehľiada a zbytočne hladí vpred a nechá sa opantať strachom...

Neviem, či to na tejto fotke budete dobre uvidíte, ale to sú naše nové úlohy. 

Pečiatky to Vám je topka, kúpite ich v tých obchodíkoch s blbosťami a môžte ich použiť na všeličo. Niekedy iba tak za odmenu dáte pečiatku na ruku-hlavu-nohu-líca, inokedy pečiatkujete po papieri, aby ste ho celý zaplnili, inokedy "zle" zatvoríte pečiatku inou farbou vrchnáka a čakáte, či si to Vaše čudné deco všimne, inokedy ich schováte a postupne vyberáte, aby si pýtalo "ešte"... Mega spôsobov sa to dá využiť, ale verte ja som pred raketou poznala iba jeden. Bachnúť pečiatku a hotovo... Fantázia mi však pri nej začína pracovať o sto dvesto...

Pečiatkovali sme už skôr, je to fakt celkom dobrý spôsob ako udržať pri niečom dieťa, ale teraz sme dostali k tomu úlohy. Doteraz sme veľmi veľa pracovali s reálnymi hračkárskymi zvieratkami, puzzlami, farby sme triedili podľa paličiek, ktoré si reálne chytila do rúk, priraďovanie guličiek k farbám a pod. Teraz budeme prakticky robiť to isté, len k tomu budeme pridávať "ťah" rukou... v našom prípade ide o úlohy napríklad ako:

1. robenie kruhov okolo rovnakých pečiatok. K tomu môžete pridať napr. nech to urobí rovnakou farbou ceruzky a pod. (na obrázku vyššie mala zakrúžkovať princeznú ružovou farbou, okuliare modrou)

2. postupne prechádzať na spájanie dvoch rovnakých obrázkov čiarou.

3. Urobiť kruh a ona musí "vyďobkať" ceruzkou bodky, ale iba do kruhu, nie mimo neho... (tak toto vôbec ešte nedáva)...

Porozumenie svojej rakety som tu už častejšie riešila. Na začiatku "našej" cesty mi rakety nerozumela takmer nič... V čase, keď väčšina detí veľmi dobre rozumie hovorenej reči alebo aspoň jednoduchým príkazom, moja raketa bola ako vypnutá.... Daj, zdvihni, ukáž, papať... Nestačilo, že som hovorila jednoslovne, ona proste nerozumela vtedy ani tým jednoslovným príkazom.Okolo 1,5-2 deti do seba všetko nasávajú ako "špongie", keď si to 3/4 rodičov ani neuvedomujú, že sa ich dieťa všetko prirodzene učí, my sme si všetko doslova "vydreli". Každý jeden príkaz, každé jedno slovo, sme si museli prejsť niekoľkokrát, ukázať názorne, učiť sa, čo je vôbec príkaz "daj" alebo "ukáž"... Pri synovi ma to veru ani nenapdalo riešiť, žeby som mu extra vysvetlovala daj. Proste to išlo všetko všečičko automaticy.. ukáž-on ukázal, daj - on podal, lampa - on zhasol...

Dnes mám pocit, že je moja raketa v porozumení konečne na tom dobre. Nie je podľa mňa na úrovni 2,5 ročného decka, to člove uvidí najmä v sociálnych situáciách (tam sa výrazne správa ešte tak na úrovni 1-1,5 dieťaťa),  ale tu klasicku detskú komunikáciu mi podľa mňa rozumie... Príde mi ako zobudená a všetko teraz  už aj on "nasáva" a dokonca si to v poslednom čase spája v tej svojej malej hlavičke makovej... 

Keď uvidí seno, hneď kričí búúú (kravička papa seno,), vidí na obrázku kosť, už mi šteká, vidí červené auto a kričí baba, v detskom centre uvidí rybu, ktorú máme aj doma a s ktorou sa najradšej hrá môj syn a už mi kričí (ák - šimiak..)... Dnes sa napríklad snažila "odomknúť" izbu s papierovým kľúčom. 

Začala veľmi asociovať nielen veci, ale aj situácie a miesta k ľudom. Skoro som odpadla, keď priniesla vreckovky synovi, ktorý si dvakrát predtým do seba "smrkol" soplík. Len tak sa zdvihla od hry a išla mu zobrať vreckovku. Jééé reku jaké milé... srdco mi pukalo, ale bola to asi iba náhodu, možno som vyslovila slovo vreckovka alebo čo... Ale dnes to spravila pri ňom zase, keď ho videla plakať, bežala o 106 do šuflíka a vybrala vreckovku pre neho a znovu mu ju podávala... 

Možno je to trúfalé, ale pripisujem to tomu, že som veľmi veľa veci začala delegovať... Delegovať v zmysle, že keď som videla, že jej nejdu vyzuť topánky, nepomohla som jej ani zasvet. Povedala som, aby jej pomohol syn. Začala som to posledný mesiac robiť veľmi často a pri všetkých takýchto malých úkonoch, ktoré by dokázal zvládnuť aj syn. Ale robím to aj opačne. Keď niečo podávam rakete, podám jej aj pre syna (aj keď sedí hneď vedľa) , aby mu to podala ona... Toto je jeden z posledných bodov OTA metódy, kedy zapájate dieťa do skupiny. Najskôr chválite: "jéééj pozri ako sa vycikala " alebo "jééj, tato pozri čo postavila"... Ja som to chcela rozšíriť a začala som k tomu viac delegovať činnosti. Teraz už syn automaticky, keď vidí trápiť raketu, jej pomáha, aj pri vyzliekaní aj vyzúvaní. Ona mu zas len tak odnesie veci do prádla, keď vidí kopu hodenu na zem (typické vyzliekanie chlapa)... Proste všetko so všetkým akosi začína fungovať u tej mojej rakety.

Robí mi príjemné šoky v poslednom čase... Porozumenie a možno trochu empatie sa nám tu akosi objavuje častejšie a častejšie... Good job raketa...

O tomto by som mohla polemizovať hodiny. Maminy "zdravých" detí často hovoria o tom, ako ich dvojročné detí boli už hotoví ľudia... Ja už mám tiež dve deti a ten rozdiel tam vidím, ale nie práve v tej sebaobsluhe... Ja som to videla skôr v tom sociálnom "dozretí". Môj malý sa v dvoch rokoch vedel akurát tak vycikať/vy.... a obuť si papučky. To bol základ, lebo som sa nevedela s tehu brušiskom k nemu zohnúť, tak som ho to jednoducho "musela" naučiť..Zvyšok nevedel ani náhodou. Až teraz, keď má 4,5 roka konečne vidím, že sa vie vyzliecť ako človek a ako tak obliecť, aj keď vetrovku ešte stále nevie...o gombíoch alebo zipse tiež ešte snívam...

Ale pri dotazníkoch, ktorými som prešle mám normálne pocit, že deti už majú v dvoch rokoch vedieť všetko... Podľa týchto dotazníkov by nimi neprešiel ani syn, nie to ešte moja raketa. Napriek tomu, že to na začiatku leta vyzeralo s nami "biedne", raketa sa mi aj v tomto posunula. Zhrniem pár "mojich" trikov (nič nové, nič svetoborné, ale také "moje" overené), ktoré Vám možno pomôžu posunúť Vaše rakety doma...:

1. WC

Nechať doma behať celé dni holé alebo iba v splipoch/gaťkoch. Bude to všade a bude to trvať nekonečne dlho, oveľa oveľa dlhšie ako pri normo deťoch, ale zrazu to príde... My sme začali v apríly a podarilo sa to až v auguste (teda skoro 5 mesiacov), ale chcela som leto nato využiť stoj, čo stoj. Neľutujem, aj keď mi išla denno denne pračka (nežartujem) a myslela som, že to snád nikdy nepríde. Ale pomohlo mi, že som si stále hovorila: Som doma, raz dva operem/utriem, kedy keď nie teraz, keď mám "čas"...

2. Jedenie

To som si na začiatu leta myslela, že máme v suchu, ale to že občas chytí lyžičku, neznamená, že sa s ňou reálne aj naje... Nejak v rýchlosti som ju aj tak vždy nakŕmila a ani som si to kopukrát neuvedomila. Tak som posledný mesiac pritlačila aj v tomto a posadila sa vedľa nej alebo oproti nej. Držala ľavú ruku, aby sa nemohla s ňou hrať, pravou som jej pomáhal držať lyžicu... To Vám boli boje, ale dnes už pekne jeme vedľa seba a iba občas dokŕmim... Keď sa naučíš chovať, pôjdeme aj do reštiky🙂

Spomaliť, uvolniť sa, dať tomu voľný priebeh....Označujem tu moju dcéru raketou a ja sama som hotová turbo raketa... Mnohé píšete uvoniť, netlačiť na pílu, spomaliť, nesnažiť sa o dokonalosť... Máte pravdu maminy, vo všetkom, ale ja to momentálne nedokážem. Mám také tlaky, také stresy, nespavosť, kŕče v bruchu ako keby sa blížila super mega ťažká skúška, na ktorú som sa zvykla učiť mesiace. Každý deň síce po troche, ale vždy aspoň niečo a takto po troche po pár dňoch som vedela vždy všetko. Potom som už len opakovala a opakovala donemoty... V deň skúšky som už bola bez stresu, v pohodičke. Nikdy som nešla na skúšku s nervozitou, lebo som bola vždy dobre pripravená... Málokedy ma niečo na skúške zaskočilo a ak som mala okno (stalo sa mi to asi iba raz max 2x) a vedela som, že to viem aj lepšie - hor sa na opravák (aj keď som skúšku spravila so známou)....

Ale tu pri rakete, ty kokšo, cvičím, drtím, opakujem, ale nervozita a stres sa nezmenšuje... Posledné dni sa práve zväčšuje, lebo vidím, kde sú naše problémy a tie nenacvičím prácou za stolom a navyše sama. Tu už potrebujeme nácvik "situácií", ovládanie emócií, čo je pri neverbálnom dzecu fakt výzva... Z tohoto som mega nervózna.  Ako naučiť malú, aby výbušne nereágovala na "obyčajnú" konverzáciu/pozdrav/požiadavku? Ako naučiť akceptovať môj odchode/príchod bez hysterických záchvatov? Mega veľa situácií by som s ňou chcela denno denne nacvičovať, ale bez tej "spoločnosti" to akosi nejde...☹ Niečo mi hovorí vo vnútri, že v tomto fakt tlačím na pílu a nič tým neporiešim, lebo ona potrebuje jednoducho dozrieť... Tento hlas sa mi akosi v poslednom čase v hlave ozýva čoraz častejšie. Hovorí mi, že mám škôlku možno odložiť, že možno počkať ešte... Druhý hlas mi zas hovorí, že ak sa chcem vyhnúť diagnostike, tak malú šup do škôlky, čo je ideálne miesto na naácvik sociálnych situácií a navyše deti moju raketu mega potiahnu ... Takže nácvik musím robiť.. problém zostáva kde a s kým☹

Pri práci za stolíkom som sa posledný mesiac sústredila na tvárovú imitáciu a rozvoj hry. Všetko ostatné na porozumenie či jemnú motoriku dávam len okrajovo. Včera som po 100 rokoch vytiahla našu "prvú" krabicu vecí (hrebeň, hrnček, ovocie, autíčko...) to ste mali vidieť ten "WAU" efekt starých hračiek... Krabicu som otvorila tak, aby ona nemohla brať odtiaľ veci, takže som to vyťahovala ako kúzelník z klobúka. Toto mi inak poradila logopedička, že keď rozvíjate hrú, tak veci vyťahovať ako keby z poza chrbátu, postupne.... Ja som najskôr vytiahla ovocie, ktoré mala priradiť k obrázkom. Potom som vytiahla naťahovaciu kačičku, ktorej sme ponúkli jablko/jahodu. Hneď nato som vytiahla šálku, lebo však "asi" bola smädná... potom aj hrebeňom som ju očesala, nato raketa iniciatívne všetkých plyšákov utekala očesať + seba a mňa... s malou loptičkou si kačiča zahrala "góol"... no mala som včera slinu na rozvoj hry, ale nebojte, nie každý deň sa mi chce takto hrať, lebo po tých nácvikových dňoch by ste čakali, že už čosi z toho aj pochytí... Ale ona sa cez deň bezomňa nudí a motká sa len pri mne... Najfunkčnejšia hra je sadnúť si do krabice s riadikmi a položiť na hlavu plastový dekel... hmm, wtf? môj syn v 2,5 už sekal kačku na pekáč a objednával mäso na ďalšiu zabíjačku... TU už začína byť vidieť rozdiel v hre jasný... ☹

Čo ma však mega potešilo je, že v našej zázračnej krabici sme našli aj náš prvý bublifuk. Po dlhej dobe sme teda znovu skúsili fúkať a prvýkrát sa jej podarilo vyfúknúť bublinu. Ešte asi 2-3x potom znovu.. Nikdy ju bubliny nenadchýnali, ani na diagnostike ju tým neočarili, vlastne tiež si myslím o bublinách svoje a kukala by som rovnako na nich, že čo to na mňa skúšajú... Dnes jej to síce nešlo, ale keď sa jej to už raz podarilo ako keby to už vedela... Rovnako považujem za "zvládnuté"  aj stláčanie štipcov, ktorým doteraz neprišla nachuť, ale dnes pri práci za stolíkom sa mega sústredila a všetky zaštipcovala do kartónu... PRVÝkrát a sama...

Teším sa týmto pokrokom, ktoré prišli po dlhej dobe, ktoré sme nacvičovali pravidelne, tak ako keď som sa zvykla učiť na skúšky... Dnes prišiel deň skúšky a rakeat to dala, lebo to mala nacvičené... Bola pripravená...Ostáva už len "nácvik" sociálnych situácií... Aj to dáme, verím tomu, len otázka je kedy? Pred 3 rokom, po 3 roku, v 5-6, dočkám sa už? Raketa moja, hlavne už rozumej a hovor viac☹

Nikdy som nevedela presne, co tento výrok znamená.  Tieto dni ho nieže konecne chápem, ale naplno prezivam. Vsetko, co robim ohladne rakety mi je velka neznáma. Taka tazko vyriesitelna rovnica, nad ktorou rozmýšľame niekedy aj roky... Su tri hodiny rano a ja sedím sama v kuchyni. Zvažujem vsetky svoje spôsoby riešenia nielen ohladne rakety, ale aj muza, syna, výchovy, nasich hádok... ked toto ja neustojim, neustojí to ani nasa rodina😞 velke bremeno mam na pleciach, ale ja az fyzicky vidim, ako ma toho moj muž plne zuby. Vsetko si predstavoval ľahšie, krajsie, s detmi sa chcel pýšiť a ono to akosi ide opačným smerom... nieco z mojho ja sa ho snaží pochopit, ine ho chce nakopať, Ine ho chce objať, Ine ho prosiť nech to vydrzi.... Priam to z neho srší ako je celou situáciou otrávený. Je to clovek, ktory sa nevie ani pretvarovať, takze to vidi aj nase blízke okolie, ktoré mi samozrejme chce situaciu “zlepsit” dohovorenim, ze mi ma viac pomahat... ze vidia, ze to je na mne... vďaka za info, viem to aj bez vášho pripomenutia😏

Uz neviem, co je horsie a co skor riešiť... ci raketu, ci muza, ci syna, ktory ani neviem ako to cele vníma a citi...úprimne sa citim momentálne najlepsie s ľudmi nezainteresovanými... S cudzími a hlavne vzdelanými ľudmi, ktorí maju co k tomu povedat, alebo su “v tom” tiez... aj dnes som dala výjazd vecer, ale tento nebol dobrovoľný a nebol alkoholický, tak som si ho az tak neuzila. Chcela som byt fakt doma, vyvalit sa na gauc, cosi pripit na výročie, lenže muž ani po včerajšom incidente s nocnikom, nedal ďalšiu situaciu - prechadzku. Za 55 sekund bol naspat, lebo “plakala” ....do mna znovu 100 certov, hrach na stenu by som mu mohla na kilá hádzať, stale mu hovorim “vydrz”, ona prestane, musis byt rázny... lenže jemu sa vonku nechce, myslim mimo domu... tak ok, nech sa paci, užiješ si zase uspavanie... znovu som mu nedala možnosť rýchleho príchodu domov, aj ked som bola autom... neprisla som... z trucu, s cieľom dat mu príučku, s výčitkami, so vsetkymi možnými pocitmi, ktoré moze mama mat... ale zvládli to. Jasne, ze to zvládli. Viem si samozrejme predstavit, co musela raketa stvarat, ale ani on a ani ona nemala záložný plan MAMA, takte som si ich tu opäť nasla odfukovat na posteli. Teraz sa prikmotril zo svojej izby aj syn, a ja tu len tíško ležím a počúvam ako odfukuku...

Zamrzelo ma dnes vela poznámok, co som si vypočula ako rady, ci uz do manželstva ci výchovy... najviac ma však zamrzelo, ked muž povedal, ze nema radosť z rakety😞 ostala som ticho, a vlastne premyslala som, co mu nato povedat, utešiť ho? Vynadať mu? Ved sama vidim, ze to je tazke, ze city s emocie sa cez den vo mne menia rýchlosťou svetla... nepoznam odpovedať na tuto vetu, hadam ju zivot doplní tym správnym smerom...

Dnes som zacala aj s adaptáciou na cudziu osobu. Nasla som si študentku, ktorá sa bude k nam chodit hrávať. Ked raketa zacala predvádzať svoje amoky, som si myslela, ze v sekunde sa zbalí... ale sľúbila, ze pride aj nabuduce🙈 podla mna aj toto pojde. MUSÍ🙏🙏Ona si zvykne, ona to dokáže, ja to kdesi v srdci viem... dnes sme začali lightkovo, nechcela som si ju hned odplasit😊chvilu bicykle a potom hranie dnu... vsetko som robila ako sprostredkovateľ: ked nieco chcela, tak som povedala: urobi to L., da ti L. vyzuje ta L. Ani banán si neodkusla od nej, radsej sa 3 x hodila o zem👌🤦‍♀️ Doma to islo lepsie, nechala si od nej plastelinu vyvalkat aj jej dokonca zazdielala vykrojenú hviezdu👏   Bolo aj 10-minútové  “hranie” v detskej izbe bez mojej prítomnosti. Dievca moje, ak mi neutečieš, s tebou mam velke plany 🙈🙏 pomalickymi krokmi to dokážeme spolu, len vydrz aj ty.

Uz sa cítil ako papagaj, dookola opakujem každému to iste, a na seba zabudnem. Manka vydrz aj ty✊

Prave som odisla z domu a pre mojho muza sa zacina skúška ohňa! Uspat raketu, vyriesit situaciu v noci. Idem po 100 rokoch von a najust som dnes nesla autom, aby nezavolal v sekunde, ze je zle.... lebo to zneužívajú, vsetci rad-radom, ukoncujem hysterické záchvaty. Fakt som chcela ist autom, ale dnes ma nahneval, lebo raketa zacina dokonale manipulovať... a on dobrák a nekriciaci rodič, sa to snaží vysvetlit nehovoriacemu placucemu decku🙈100x poviem, nerob to tak, nepýtaj sa jej “co to bolo”, nedávaj jej pozornost pri záchvatoch... nie, tak nie. Komu niet rady tomu niet pomoci, a o veselý vecer ma postarani. Takze baij baij chorvati😂

Nahnevalo ma to dnes, ale je to nieco co ma hnevá uz dlhsie. Raketa presne vie, ze jej staci škriekať kopat plieskat sa takých 5 min a vsetci to vzdajú... okrem mna... dnes to ukážkovo predviedla, ked som povedala, ze nech ju da vycikat, lebo sa pytala... nie ona skreky, revy, aby som ju dala ja... dobrých 10 minut som penila, za stolom v kuchyni, kym on tym svojim hlúpym spôsobom riešil situaciu... DISKUSIOU🙄🤦‍♀️

Jasne, ze to vzdal a vyhlásil, ze sa jej nechce. Ked sa potom prisla “zalovat” do kuchyne a on odišiel, do troch sekund bola na serbliku...

Je to jedna z milióna situácii, keby vsetko vzdy hodia na mna, citim sa ako otrok mojej rakety, lebo aj ostatni ju zo mna dobrovoľne robia... ked sa psychologicka pytala, ci mam pomoc okolo seba, ja, ze hej, jasne, muž sa snaží, ale nejde to ani z jeho strany. Toto znamená, ze som v tom sama. Sama sa riadim inštrukciami, sama s nou komunikujem jednoslovne, sama s nou pracujem za stolom, sama jej rozvíjam hru, sama ju uspavam, sama ignorujem vzdory, sama ju krmim 5x za den...vsetko 24/7. Muz sa snaží v rámci svojich možnosti (bicykel, lopta...)ale nepočúva, je unaveny, nevie to... mozno ani nechce vediet... mozno je to chlap a jednoducho takéto náročne situacie neda... ale mna uz hnevá aj ta jeho dobrota, lebo robi svoj viac škody ajo uzitku🙈😬

24/7 na mne a to je dôvod, preco sa jej nemôžu cudzí  ani chytiť... lebo nikto nema naladu, chut a trpezlivost riešiť uskriekane decko. Ved, co som si “narobila”, alebo oni sa uz postarali...

Som v tom sama... Preto to dnes “schytal” muž bez možnosti mojho okamžitého príchodu domov🙈chápete ako trestam muza? Dam mu strazit vlastnú dceru🤦‍♀️ Aj by som sa natom reálne zasmiala, keby sa ma to tak bytostne netýkalo🤦‍♀️

Dnes je to level nasratosti 12564. Ale nie u mojej rakety, ale u mňa. Som dnes tak podráždená, "nasrdená", či jaká, že aj sama sebe by som vynadala. Mám pocit, že sa desať mám vo mne bije. Jedna ukričaná, druhá bojazlivá, tretia bojovníčka, štvrtá stratená.... Proste som sa, kdesi zabudla, kdesi stratila a ja už vlastne neviem, aká som bola. Všetko, čo som mala v pláne pred deťmi, som hlboko odložila a moje plány sa postupne k tomu vrátiť, sa akosi kdesi zaplietli s týmito mojimi deťmi, ktoré sa mi dostali pod kožu. A ja zrazu neviem, čo je v živote dôležité, čomu dať prioritu, čomu nie, či počkať, či ísť, či vydržať, či vykašľať sa na všetko, dať voľný priebeh...Proste prišli, videli, rozhádzali manke systém a nakoniec si ešte aj odídu...

Keby som sa tak vedela, vypnúť, hodiť všetko do myslomysle... Keby som vedela žiť a užívať si chvíľe a nemať v hlave 4555874 zbytočných myšlienok. Už ma dožiera táto neistota, či to s mojou raketou je to sproste aut alebo nie je... Najradšej by som si počkala pani J pri ambulancií a ukázala by som jej tu moju slávnu raketu, nech sa mi okamžite na počkanie vyjadrí , lebo inak sa zbláznim... Potom sa, ale vo mne ozve ďalšia mama, že ešte počkaj, ešte nie, ešte je skoro, až okolo troch... No a takto mi tu dnes šibe.. Statočne mi pracujú hormóny, čo znamená, že moje dni sa blížia rýchlosťou svetla...

S raketou pracujeme hlavne doobeda. Slabiky vie už pekne na počkanie povedať (teda, tie ktoré vie vysloviť), ale pri učení začala dosť šaškovať.  Zrazu potrebuje cikať, potom piť, potom zazvoní telefón... Hlavne to cikať, naznačuje aj 3x za 20 min, len aby som išla pre šerblík, a ona samozrejme utečie od stolíka a chichoce sa, lebo sa budem "hnevať".. no veselo mi je s ňou cez deň DOMA. Na verejnosti je to iná káva. Hlavne, keď sú v okolí odrážadlá, motorky, kočíky a PLYŠÁCI to je smrť.... dnes fajné 2 výstupy v synovej škôlke behom 5 min. Najskôr nechcela ísť z triedy, lebo si tam našla akúsi opicu - zobrala som opicu preč = rev. OK sme v šanti, rev pomaly ustal, potom zbadala tučniaka plyšového = rev, keď ho musela znovu vrátiť... (podotýkam, všade chodíme s celou armátou plyšákov: zajac, praca, ryba, krava, ale očividne cudzie sú vždy topka)... Ja viem, poviete si bežné vzdorové, ale ona tomu pridá ten fajnový dramatický divadelný amok, že má človek pocit, že ju derete z kože... všetci samozrejme, prečo plače, čo sa stalo... reku nič, musela vrátiť zvieratko... Proste nikto ako keby nevidel tak uškriekané dieťa... Nečudujem sa im, tiež som také ešte nevidela...

Prednedávnom som videla reklamu na hotel, ktorý bol určený pre dospelých bez detí. Veľká antidiskusia matiek, aká diskriminácia... Ja Vám neviem, prvá tam budem za pár rokov🙂 Už mi praskajú ušné bubienky z tej mojej rakety... Denne na zemi 10x, už keď vidím hubu kriviť, porád tlak... reku difča, schop sa, neškriekaj za všetko.... Najviac ma štve, že to ide aj bez kriku, o pol roka mladšie sa krásne nechalo pestovať učiteľke, vrátilo hračky... ale nie, moje deti rovno priami potomkovia paviána... 

Pri práci za stolíkom posledné dni nestíham veľa úloh. Snažím sa hlavne zvuky a slabiky skúšať, medzi to dám vkladačky alebo niečo na jemnú motoriku a samozrejme niečo aj so zvieratkami na rozvoj hry. Ani sa nestihnem dostať do polovice úloh a už aj raketa si pýta svoje "obľúbené"... Posledné dni mi začala ukazovať hru Maminky". Mám ju vyloženú super vysoko, takže treba použiť prst a čosi ukázať.... Nejak si ju obľúbila, tieto puzzle sme používali medzi prvými a dlho dlho sme ju nevytiahli, až tento týždeň pondelok a odvtedy, len to si pýta. Je to super, lebo je viac motivovaná povedať: bu, mi, pa... Za odmenu si ich všetky rozhádže a pospája a uloží na stolík, aby pozerali ako sa učíme... Potom poračujeme ďalej... Dnes som jej skúsila dať rozdeliť ovocie a zeleninu, čo rastie na strome a čo v záhrade/v zemi.Samozrejme snažila som sa ju usmerniť nápovedami, napr. hrušku mám na strome, šup vedela, že ich má dať na strom.... s čerešňami som to už ani vysloviť nemusela, presne vedela, že sme ich v máji oberali zo stromu... V tomto porozumení, je veľmi šikovná, raz dva sa naučila aj zvieratká žijúce v lese a zvieratká na dvore... Ach aspoň pri tomto nerobí extra škreky.. Toto "easy" zvládnutie niektorých úloh je môj balzam na moju stratenú dušu...

Takto vyzerájú naše posledné dni ... Ďalšou úlohou od logopedičky bolo podporovanie vokalizácie, aj keď sú to iba citoslovcia. Už mi z toho riadne hrabká, niekedy mám normálne problém sa prepnúť do vyššieho levelu reči a kopukrát poviem aj mužovi: Júúj, bác. Telefón je na zemi. Trošku na mňa divne kuká, ale viac nekomentuje moju materskú prepnutosť. Napriek tomu vidím, že rakete to akosi pomáha. Začala byť viac vokálnejšia + cvičenie tvárovej imitácie a zrazu sa objavili aj nové slabiky: da, bu, puf, pi... 

Už je trochu zmagorená zo mňa moja raketa, pretože keď poviem "Urob toto", už si ťapká po lícach, po čele, po pusinke, všetky imitačné cvičenia tváre naraz, len aby to mala z krku. Takže pomaly už prechádzam pri príkaze "Urob toto" rovno na pýtanie slabík. Už pozná tento príkaz, vie, že sa mi má pozrieť na tvár a do očí, takže keď poviem ja prvá slabiku, vidí, čo robia moje ústa. Možno nám to naozaj pomohlo, lebo sa mi zdá, že sa viac snaží hovoriť a niektoré slová, ktoré si náhodne vypýtam aj zopakuje, samozrejme trošku schomolené, ale čosi z tých slov tam vždy použije. Dnes som si všimla tieto dva nové pokusy o slová: 

Daj - da (ešte ho nepoužíva na pýtanie predmetov, len na vyžiadanie "povedz da/daj") a slová  kde je - deje (trnavčina sa nezapre, používa ho však len, keď sa opýtam alebo pri hľadaní obrázku, pri ktorom to používam ja....)... Ide to všetko ako z chlpatej deky, ale keď si človek predstaví, že ešte januári a februári ani neblabotala, tak sa z toho celkom aj teší.

Dnes som videla o pol roka staršie dievčatko, ktoré išlo zo škôlky a mlelo o 106. Vlastne svojou rýchlosťou prekonala aj môjho syna, splietala dve na tri, len aby rýchlo povedala mame, čo zažila... Krásne to bolo. Hneď ma to napadlo, že táto mamina musí byť z tých, čo si aj želá "chvíľku" ticha. Ja už nechcem chvíľky ticha. Tie sme už mali a nie ďakujem neprosím znovu. Nech mi pukne hlava, nech sa jazyk rakete pletie pri hovorení príbehu, nech rozpráva aj zo sna....

Aj to raz bude, verím tomu veľmi silno... Je to teraz znovu s ňou celkom fajn, AK som s ňou iba ja (ale syn a muž). Ráno si porobíme cvičenia, potom sa pomotkáme, čosi vybavíme, šup obed a spať a ideme mimiho zobrať do škôlky...Dokonca sa tieto dni začala viac motkať okolo odrážadla, tak som jej ho dala dovnútra a občas ide kúsok aj na ňom. Teším sa tomu, možno budúcu jar bude aj skutočne odrážať. Cez deň je to s ňou skutočne pohodička, ak sú to neni dni ako minulý týždeň, že plače za všetko od rána do večera.

Na terapiách však pokúša, či sú dni dobré alebo zlé. Spolupracuje jak sa jej zachce, s cudzími bez mojej prítomnosti nula bodov a to tam chodíme už dobrý polrok aj viac... Písala som, že na tomto musíme zamakať, tak ideme na detské krúžky, oslovila som dievča, čo by sa s ňou mohlo hrávať 1-2x do týždňa v mojej prítomnosti, možno neskôr aj bez.... Všetko skúsim, len nech zlepšíme aj reakciu na cudzích ľudí... Ja viem, možno tlačím na pílu, syn v jej veku nebol o nič viac spoločenský, ale predsalen to vnímam viac rizikovejšie ako pri ňom. Toto je to, čo nám podľa mňa "zostalo" z našich znakov a čo je na nej výrazné: akceptovanie požiadaviek bez výbuchu - takto by som to sformulovala odborné. Laicky povedané, škrieka ako pavian pri cudzích... Darmo raketa, manka ťa chce "z toho" dajako dostať...

Dnes mi je akosi clivo... Clivo, preto aké sú moje deti krehké a tak strašne naviazané na mňa - na mamu... Bože, ako čakajú, keď sa budem s nimi hrať, blázniť sa.. Majú iba mňa, žiadne extra aktívne babky, dedkov, ktorí im robia super zaujímavý program. Preto moje deti nič špeciálne nepotrebujú, žiadne darčeky, hračky... Potrebujú len tú svoju mamu. Stačí, keď si k nim sadnem na koberec alebo deku a už sú pri mne... Clivo mi je, ako mi je dlho na materskej a vlastne už teraz mi chýbajú tieto chvíle... Každá fotka, čo si dnes prezriem v mobile, oblečenie, čo vyradím zo skrine, dokonca i nejaká spomienky ma dnes totálne rozplače a rozcitlivie... 

Asi idú zase moje dni alebo je to tým, že som po dlhšej dobe bez syna. Dnes si išli spraviť pánsku jazdu k babke a my sme tu zostali asi po viac ako mesiaci samé. Tak strašne sme si zvykli všetci na seba, že ešte aj tá moja raketa, nič iné nevykrikuje celý deň, len to svoje: "mimi, mimi" (šimi, šimi - tak ho volám ja). 

Môj syn nepotrebuje žiadne aba terapie ani cvičenia v štýle playwisely alebo prácu za stolíkom, aby tú moju raketu potiahol. Konečne sa jej dostal pod kožu a mne je sakra ľúto, že nám skončili prázdniny a on bude musieť ísť do škôlky. Stal sa jej najväčším ťahúňom a keby som mala mega veľa peňazí, zaplatím im obom súkromnú škôlku, pretože to by bola istota ako gulomet, že to s tou mojou raketou dobre dopadne. 

Napríklad včera som ráno nacvičovala slabiky a samé fu a pi a pa a ba... no úspech minimálny, viac kričala mi-mi, lebo vedela, že mimi je v obyvačke a 20 minút počas učenia s raketou má dovolený mobil.... No a tento môj malý mimi potom vonku len tak začne na psa kričať búda-búda a ta moja raketa poveda zrazu len tak psovi: "búda"... Žiadny očný kontakt na ústa, žiadna tvárová imitácia, žiadne gestá, len tak to z nej vypadlo, lebo to povedal sám VEĽKY mimi... Mne padla sánka, čo ja musím spraviť preto, aby po mne zopakovala "pi" a Mimimu sa to podarí s prstom v nose...

Mimi je náš najväčší učiteľ, ale pri reakciách na druhých a deti som si neni istá. Cielene ľudí a deti ešte neoslovuje, vždy len uáže prstom kukne na mňa, povie "a" a to je všetko, ide ďalej... Dobrý znak je, že neuteká z ihrísk, ale ešte aktívne deti k životu nepotrebuje. Ona by bola silný jedinec, aj keby rozprávala, lebo jej rýchlosti by nestihali asi žiadne deti. Kdesi som čítala, že u detí ADHD je to niekedy problém nadviazať priateľstva a to bôž u detí s NKS. Preto ešte neviem správne identifikovať, či ľudí ignoruje, či ich registruje, ale nemá rada, že ju oslovujú priamo a on a im nerozumie alebo sa jej nepáči, ak by ju usmerňovali... Fakt neviem, viem len, že aj tu mám medzeru, ktorú treba "zaplátať"..

Dnes sme boli teda iba my dve baby na ihrisku, deti nikde, ale keď už sme odchádzali, tak som stretla známku s dcérou - môjho mimiho spolužiačkou. Dievčatko malo bublifúk, veľmi jemne nenútene začala fúfak bubliny a raketa ich chytala. Potom sa to podarilo dievčatku čaptavo vyliať, tak už nemala z čoho fúkať, začala si skackať a utekať okolo preliezačky.. A mne pišťalo srdce, že aj toto dievčatko pekne začalo imitovať moja raketa.. Povedať asi nemala čo resp. nevedela, ale pekne pár sekúnd skackala ako ona...

Škála zlých dní a "nervičiek" za prkotiny, dotyky, pohľady, otázky pokračuje... Od rána jedna veľká katastrofa. Muž sa jej nemohol ani dotknúť, rozčúlil ju pozdrav, otázka, obliekanie, jedenie, to, že som išla na záchod, že som bola na záchode, nastupovanie do auta, pripásavanie v aute,vystupovanie z auta, príchod na miesto, odchod z miesta, kričanie pri jedle 3x za deň... Dnes sa rozčúlila snáď za všetko. Rozčulovalo ju ešte aj to, keď som bola v aute radšej ticho. Vtedy vykrikovala "mama, mama..." len aby som videla, že si trieska hlavu o sedačku a riadne ju tam poráža... (nie nepozrela som sa, ingornácia level: profík, v spätnom zrkadle som len kontrolovala, či si ju tam nerozmpláti a nezačne sa odpásavať).

Napriek tomu som dnes večer relatívne v kľude, aj keď cez deň som sa párkrát riadne opustila. V hlave som sa stále modlila, dnes snáď viac ako všetci kňazi v kostole, len aby to prešlo, len aby tieto dni odišli, nech sa nám znovu vrátia tie krásne a veselé. Nepomohlo ani magnézium ani sirup od bolesti, aj keď neviem, či môže takéto rapídne samonasieracie emočné výbuchy súvisieť napr. so zubami... Ešte aj očný kontakt je v takéto dni riadne mizerný a pýtam si ho a hľadám ho kade tade...

Som v kľude odkedy som si s deckami večer sadla. Hneď ako som vybalila veci a upratala to najnutnejšie, už čakali kým sa s nimi zahrám. Odmietla som jednému aj druhému po dnešných cirkusoch zapať TV, tablet, mobil, resp. hocičo elektrické. Akosi som tušila, že jediné, čo potrebujeme je kľud a ticho... Sadli sme si za stôl a vytiahli plastelíny a valkali a formičkovali a šaškovali v tichosti, bez podmazu TV, ktorý by to znovu iba kazil. A bolo to super. A ešte aj oči rakety na mňa viac skákali.

V dobrej nálade sme sa presunuli do izby bez zvyčajnej TV rozprávky, sadli sme si a čítali knižky, každý po jednej vybral. Nikto nekričal, nikto sa nehneval, jednoducho ticho a pokoj, ktorý sme si akosi zvláštne zase my traja vytvorili, nám pomohol spracovať tento ťažký deň. Ani som neskúšala raketu preniesť do svojej postele, nechcela som ticho narušiť, takže mi teraz ležia rozčapení na posteli obaja...

Ako som písala vyššie, cez deň som taká múdra a pokojná veru nebola a krikom (zvýšeným hlasom) som musela už nervičky mojej rakety ukončiť. Nechce sa mi kričať a byť prísna v takéto dni. Ale ignorovať 235426875x jedov, ktoré už aj syn intenzívne vníma a nevie spracovať, som proste musela riešiť inak. Ako rada by som "poľavila", ale stačí prst napr. požičať mobil na 2 min pri jedle a koniec. To načom ste makali polroka sa sfúkne ako sviečka. Ani za svet nepoľaviť a to ani v takéto dni, nech ju aj 15xbuchne o zem. 

Za posledne dni sme zintenzívnili jedenie s lyzičkou. Sedím vedľa nej alebo oproti, držím ľavu ruku, aby pekne papala s pravou. Žiadne nakŕmim, žiadne s rukou (len nevyhnutné prípady), lebo to vie.. Ja viem, že to vie a keď vie škriekať celý deň, tak nech sa učí aj sama sa najesť. Možno prísne pre niekoho, že som "neni" taká chápavá, ale v takéto dni sa aspoň vďaka mojej prísnote posunieme v týchto veciach... Aj ja mám svoje hranice trpezlivosti a nemôžem sa nechať zničiť mojou raketou. Vždy si v hlave poviem, keď vie kričať pre nič-za nič, vie sa aj najesť-vyzuť-upratať po sebe topánky/hračky, vyliať po sebe cikaničku zo šerblíka... a ONA to dokáže a dokáže to aj v takéto dni. A navyšie tých pár sekúnd, keď je zamestnaná plnením príkazu, nekričí, lebo vie, že ja vtedy nepolavím. A to ani v takéto dni....

Dnes po veľmi dlhej dobe extra preextra zlý deň☹ Škreky sa vrátili v plnej paráde, pri každej požiadavke, otázke, dotyku... Po veľmi dlhej dobe som sa znovu vyplakala do podušky a nariekala, že z tohto blúdneho trojuholníka nikdy nenájdeme cestu. 

Som v tom sama ako prst a to ma zožiera ešte viac. Tak rada by som mala nejakú extra super akčnú babku/dedka/tetku/kamošku/učiteľku pri sebe, ktorá sa s deckami "nepiple", ktorá sa nezľakle škriekajúcich deciek, nezľakne sa akčných hyperaktívnych deciek a hlavne, ktorá bude zvládať moju raketu. Zatiaľ sa nikto taký neobjavil. NIKTO, Nikto si tú moju raketu nezobral ani na 20 minút bez mojej prítomnosti, nezískal si ju a ona tak pekne krásne všetkých cudzích síce registruje, ale ignoruje a nedajbože sa jej niekto dotkne, konec amen tma, hneď si ide radšej hlavu hodiť dozadu o betón☹ Už mi je nagrc z toho, koľkokrát je schopná sa šľahnúť o zem.

Už keď sa niekto k nám približuje, mám z toho veľké stresy, lebo vidím pohyby, vidím gestá alebo začnú rečičky: "ako sa máš? a ty sa ako voláš? poslúchaš maminku?....."  V hlave sa mi už škrkajú slová, ktoré ta osoba zbytočne povedala, chcem jej povedať, nech hovorí jednoslovne, nech sa nič nepýta, nech nič od nej nechce, nech sa jej hlavne nedotýka, ale to predsa takto nemôže ísť... Ako preboha živého bude fungovať v školke? Veď mi ju zabalia s mašľou hneď po prvých 5 min...☹

Ako môže byť niekto taký výbušný, nemať problém sa hodiť 585214755x o zem. Naozaj to nemôže takto ďalej ísť a ja s tým musím ešte viacej niečo robiť. Čakám na niekoho, kto ma zachráni, kto ma vykúpi z tohto správania, ktoré je našou súčasťou a mojím najväčším strašiakom. Lebo TOTO je to, čo tam nemá byť. Decko nemá takto reágovať, má sa buď schovať za matku alebo začať plakať, ale s prepáčením j***úť sa o zem pri každej požiadavke... To veru nie.... Koho by to bavilo? Každý kto ma s ňou vidí, si na 100 % vydýchne, že to neni jeho problém, že sú radi, že nemajú také neposedné dieťa.... Aj ja by som bola rada, tiež by som súcitili, ale v duchu by som sa prežehnala a povedala si, že vďaka Bohu, že moje nie sú také... Ale raketa je moja, ja nemôžem utiecť a tváriť sa, že sa ma to netýka☹ 

Je mi prd platné, že komunikujeme neverbálne, že si zdieľame, MY dve, keď to s nikým iným nerobí☹ Ešteže sú tu deti. Deti tie majú v sebe akúsi magickú silu a ťahajú ju vpred bez akejkoľvek námahy. Dnes v parku som to videla na vlastné oči. Moja raketa je imitatór profík a hru na "obchodík" s dievčatami má ťažko v paži. Lietala s chalanmi, behala, vyliezala, "ťahala hadicu" a "hasila" požiar, ale hre na 100 % nerozumela. Popritom si dala 2-3-10x kolečiek ešte okolo ihriska, ale pohyby chlapcov stihla zimitovať. Keď sa šmýkali zo šmyklávky dole hlavu, to vôbec nebolo potrebné ukazovať 2x. Rovno sa šuchla aj ona dole hlavou... Dnes bola totiž celkovo stále v pohybe. Ani na mikrosedundu sa nezastavila, už pomaly nevedela, čo s rukami, čo s nohami, čo s prstami, naučila sa dokonalé kotrmelce, také aké som ja dávala v 9 ročníku a ústa s pazvukmi a nezmyselným blabotom sa jej nezastavili... Hyperaktivita sa nám začína prejavovať v plnej kráse a je to čím ďalej tým výraznejšie na nej☹

Som z toho všetkého smutná, lebo reč neurýchlim, hyperaktivitu nespomalím a reakciu na cudzích ľudí nezmením☹ Môžem zlepšiť porozumenie, môžem cvičiť jemnú motoriku, ale to vyššie, to je "záležitosť" CNS, prirodzeného dozretia alebo aj nedozretia, keď tam to aut bude☹((( a ja ho TAAAAAK veľmi nechcem, tak strašne túžim skončiť s týmto všetkým a "iba" nestíhať domácnosť a "iba" sa povadiť s mužom a "iba" dolaďovať kreslenie alebo "R".... 

Gestá bola cesta, ktorou sme sa vybrali. Obrázky v 20 mesiacoch nechápala, tak sme začali gestovať a teraz nič iné nepočúvam len to, že treba veľa gestovať. Človek, ktorý je zvyknutý vyjadrovať sa v zložitých a rozvitých vetách, túto radu, veľmi "ocení". 

Raketa sa pomaly stáva profík v gestách a sama niektoré "nadhodila". Ja som ju naučila na začiatku základ: Jedlo, Piť, Čítať, Ešte....Pomaly som nabalovala gestá pre: zapnúť TV, spať, cikať/kakať, bicyklovať.... Niektoré sme ani veľmi necvičili a raketa sa ich sama v praxi snažila nejako rukami/nohami ukázať. Najmä gestá "vyzliecť a kúpať sa" sa v lete veľmi rýchlo naučila. Potom som podvedome, nie cielene, robila nejaké gestá pri čítaní a ona sa toho chytila a tak nám vznilo gesto na krokodíla, slona, esimáka... Za gestá sa považujú aj typické gestá: áno, nie, hotovo, papa, indián... No a tu to u nás končí.  

Už som pregestovaná a som vďačná za každé jedno slovíčko/poloslovíčko, ktoré moja raketa zo seba dostane. Lebo vtedy to znamená: mínus jedno gesto. Aj moja raketa totiž vie, že slová sú lepšie a rýchlejšie a mamka jej viacej rozumie, keď na ňu, čosi z tej svojej malej "začarovanej" pusinky vypustí. 

Musíme však nabrať aspoň 10 nových giest tento mesiac a ja už ani neviem, kam ruku dať, ako prsty pokrčiť, len aby z toho vzniklo nejaké gesto. A tak to aj vyzeralo pri mojom poslednom vymyslenom geste. Gestá vymýšľam pre silné motivátori alebo veľmi často opakované činnosti, niečo rutinné, niečo čoby chcela robiť/jesť/kam ísť, aby sa z toho vedela "vykecať" a nevznikli isté nedorozumenia a šup ho na zem so škriekaním. No a minulý týždeň som si všimla, že si obľúbila obyčajné varené cestoviny -vrtulky. Reku dobrý motivátor na gesto, skúsim... Už len vymyslieť nato gesto... Už fakt zúfala, hovorím s prstom v/pri nose, chceš cestoviny/vrtulu... Bože v tomto letnom poloflákačskom režime som ani nedúfala, že padne semienko na úrodnú pôdu AŽ dodnes... Slečna sa večer okolo mňa začala motať a prst pri nose a točila ho... Najskôr som si vôbec nevedela spomenúť, čo to je za gesto... reku čoko? prvýkrát odmietla svoju najobľúbenejšiu čokoládu a mne začalo prihárať pri zadku, lebo som fakt nevedela, čo môže chcieť... reku yogurt sme si inak ukazovali, gesto na párky si musím ešte spomenúť, ale takto to určite nebolo... a potom blik, možno chce cestoviny.  Vytiahla som sáčok a jupííí trafila som... To Vám bolo radosti aj u mňa aj u nej. Už len "vydržať" tých 7 minút, kým som cestoviny ovarila a bolo dielo dokončené.....Síce je to s "vulgárnym" podtónom, ale máme nové gesto, ktoré sa funkčne používa, takže už zostáva iba 9 nových....

Inak sa máme celkom ok. Moja raketa potrebuje pevnú ruku, po dobrotky nám nikdy nič nefunguje, musím byť prísna, rázna, precízna, bez debaty a vysvetlovania ukazovať, viesť a učiť a hlavne riešiť situácie. Úplny opak mamy, akou som pri synovi. Ten by si v škôlke mohol debatný krúžok zaviesť, usmernenie nejde bez "kecov" a vysvetlovania prečo/načo/začo, na neho totiž fakt platí: "Dieťa ma na každú odpoveď otázku." Inak sa moja raketa pekne zapája do hier. Už aj niektoré časti v hre inicuje. Napr. dnes sme sa hrali na vlak, postavili všetky stoličky v jedálni za sebou, vytvorili jeden dlhý rad. Syn, samozrejme rušnovodič a hlavný sprievodca. Ja, raketa a všetci plyšáci, ktorých podovliekala z detskej izby sme boli cestujúci. Keď som si odbehla do kuchyne, už aj bola pri mne a svojím "uuu" mi oznamovala, že je čas ísť na vlak🙂 Raketa moja, idem, neboj sa, však my sa tým vlakom akosi dopravíme k všetkým tým tvojím slovíčkam....

To som kdesi čítala a musím všetkými desiatimi súhlasiť. Už som povedala, že nebudem pozerať videá autistických detí, lebo som všetko okolo 20 - 24 mesiacov vedela veľmi dôveryhodne napasovať na moju raketu. Priznám sa pomohlo mi to. Keď to človek nevidí, tak nato akosi aj zabudne. Prestali sa mi "vynárať" obrazy detí z videí, reku yes toto robil ten chlapec vtedy a vtedy, teraz boom robí to raketa, a toto robilo to dievča... No šibalo mi...

Najnovšie si zakázujem aj čítať všetko o cudzích deťoch, či už v podozrení alebo už s potvrdením. Z tých "šťastných" koncov som sa snažila dobiť si baterky, ale už ani to nefunguje, lebo ma prepadá panika, že čo ak to s nami nebude mať, taký "dobrý" koniec. Nie, už neberiem autizmus ako pohromu či koniec sveta. Človek za nejaký ten piatok si začína lepšie spoznávať to svoje dzeco, má už na neho svoje triky, ale teraz je pre mňa ešte stále dobré držať sa v takej mojej optimistickej bubline.

Napr. včera som z nudy skočila na jeden blog mamičky, ktorá veľmi krásne píše o svojej dcére (asi viete väčšina aký). No a písala tam o rutinách... Skoro ma prekotilo, lebo fakt som aj nad tým celý deň rozmýšľala, či si moja raketa nezačala "budovať" svoje rutiny. Ako keby mi tá mamička videla v ten deň do hlavy a večer napísala ešte aj rovnakú príhodu, ako ľahko sa dá naozaj "vytvoriť" rutina. Aj nám sa to presne stalo v okamihu, keď sme po večernom venčení psa skočili vždy na kofču/pivo... 2-3x a bolo to, už bola pri každom bicyklovaní ruka s vystrčeným prstom na uličku, kde treba odbočiť. Keď sa neodbočí, hneď sa v sedačke hnevá, búcha, plače, ale ignoráciou sa to celkom "ututlá" za takých 500 m (a niekedy aj nie)... Tento týždeň sa mi však stala ešte jedna rutinná "príhoda", keď som nemohla ísť autom k vlaku našou typickou uličkou, lebo tam bol domiešavač. Už aj boli kriky a plieskanice vzadu v aute. Mohla som vysvetlovať, že ideme na vlak, len sa tam nedostanem touto cestou, až dokým nevidela stanicu, dovtedy sa hnevala.... 

V jednej sekunde si myslite, že máte typické už normo decko a potom nastanú ešte pár takýchto "vychytených" situácií a vy neviete, či to je bežné normo správanie, či to je z neporozumenia alebo sú to predsa tie auti"tiky".... Preto si odteraz najnovšie zakazujem aj čítať príznaky a situácie iných mám, lebo raz-dva hupsnem do "párovacieho" módu a všetko napasujem na raketu...

Možno som teraz prehnane optimistická či málo sebakritická alebo chcem svoje vnútorné ja presvedčiť stoj, čo stoj o tom, čo najviac chcem, ale ja si tak v kútiku duše naozaj myslím, že toto moje dezo nemôže byť aut... Veď mi to pripadá (až na tú reč), že má všetký "5v". To, čo tam chýbalo, čo sa na pol roka, kdesi odtafárilo, je tu späť. Ona je späť. Je tu pri synovi ako 5 peňazí, stáva sa z nich super dvojka, imitácia 1*, interakcia s loptou, hlavne s mužom hop šup, nosi loptu o 106, ešte aj tie slová nové nám pomaličky nabiehajú...Do zásoby tento týždeň máme tieto nové: de-ti, a-a-s(ananás), byš (myš) , mimi (Šimi)....

Už to nie je vstávanie so šrekmi a trieskaním hlavy o postielku, len čo na ňu pozriem. Chodí mi po dome vysmiate strapaté lečo a ja mám takmer každý deň, super deň s tými mojimi deckami... AK samozrejme nezačnem čítať!!! Lebo zrazu to a to nevie, to a to nie je 100 percenté, to a to zvyknú robiť autideti a boom robí to aj ona, oči pri priamej komuniácií si musím stále pýtať, dotyky od cudzích stále neznesie... proste je tam ešte čosi a ja si to v bežné "nečítacie" dni vyselektujem, presvedčím samú seba, že to sa dobehne, to sa vyrieši, to je ešte vekom a spravím si zo svojej rakety úplne bežné normo dieťa, lebo sa mi proste teraz s tým "ľahšie" žije...

Tieto dni som ako na divokej husenkovej dráhe. Toto celé, čo sa deje tento rok mi pripadá ako jedna divoká jazda, na ktorú som si nekúpila lístky, ale predsa som sa sem nejak dostala. V jednu chvíľu sa cítite v pohode a potom bááác: nejaká hlúpa poznámka, pohľad na "normo" deti, rodinná oslava, vaše prebudené potlačené túžby, strach z budúcnosti... U mňa sa tento týždeň objavil mix všetkého a nedávala som to vôbec.... Išlo to tak postupne ako keď sa nabaľuje snehová guľa a ja som k tomu pridávala svoje "luxusné" myšlienky, ktoré som nevedela ovládať, potlačiť, zastaviť... Nie nadarmo sa hovorí, že ten najväčší boj, je boj, ktorý vedieš sám so sebou...

Ale už je to za mnou a to mám na tomto všetkom najradšej. Keď sa "očistím" a znovu vidím všetko v "zdravom" rozume. Vidím moju raketu znovu takú úžasnú a "nevypichujem" na nej len to, čo mi tam chýba.... Človek na tej MD/RD dosť zmagorí, sebavedomie v péčku + ešte keď sa ocitnete v takejto poločudnej situácií... Myslela som, že mi písanie o tom pomôže - tak som začala o tom písať. Ale už mi to nestačilo. Boj vo mne sa zväčšoval po jej pokrokoch, lebo túžba po "normálnosti" rástla tiež, ale čas hrá proti nám a to omeškanie oproti normo deťom sa zväčšuje. Začala som aj behávať, aby som tu zlosť zo seba vybehala....Ale tento týždeň mi akosi nič nepomohlo. Vyriešila to až kvalitná talianska hádka s mužom, tri dni domáceho ticha, sobotný opíjáš a následne vysvetlenie zoči stene.... Toľko k mojím opúšťákom...Človek to nakoniec aj tak musí rozdýchať, lebo už ani plakať a lutovať sa Vás potom nebaví..... 

Ale späť k mojej rakete...  Stále to akosi dáva vpred. To sociálne je teraz také mega suprové, že aj keď mám pocit, že sa nehýbeme a žiadne pokroky tento týždeň nie sú, potom spraví niečo, čo mám pocit, že nás nieže posunie o pár krokov ďalej, nás to rovno exploduje do vesmíru... Napríklad v sobotu sme všetci makali na dvore, so synom som začala strihať stromy pred domom, raketa si sadla k stolu a čosi tam štuchala do mobilu, čo tam zabudol muž. Zachvíľu si všimla, že sme preč, dobehla pred dom, kukla na nás, usmiala sa a rozutekala sa dozadu. Reku hmmm, pracant po mužovi... Ale ona sa o pár minút vracia späť a v rukách drží kombinačky s červenou rúčkou, presne takou, akej farby mal syn záhradné nožnice. Pridala sa s tými svojimi kombinačkami k nám a "strihala" strom s nami... Cielene a vedome utekala kdesi do záhradnej chatky, našla prvé, čo sa podobalo na nožnice a utekala za nami... Ja som sa celú sobotu usmievala ako lečo a hneď bolo po depkách a opúšťákoch... Neviem, prečo ma to dostalo, ale bolo to veľmi povzbudivé pre mňa a pre muža...

V reči to nie sú až také posuny, ale aj tu sa chytá. Moje cviky na tvárovú imitáciu s fantáziou asi štyroch cvikov som "minula" hneď prvý deň, tak odvtedy len vyplazujem jazyk na všetky strany a čakám, kým sa raketa chytí. Zatiaľ ho iba vyplazuje smerom nadol, ale aj tak dávam obrovský "check", lebo pozerá pritom do očí...V "slovách" sa nám objavili nové slabiky: "pi-pi" alebo skôr "bi-pi", či ako to vyslovuje, v každom prípade sú to sliepky, či už drevená hračka alebo živá, už aj toto si vie vypýtať "slovne"... 

Musím si toto všetko pozitívne a krásne spisovať, aby som si to pri najbližšom "opušťáku" oplieskala o hlavu a tešila sa z toho každý "sivý" deň...

Zase som o niečo múdrejšia... U mojej malej som si myslela, že imitáciu má super. Gestá väčšinou rýchlo zimitovala, činnosti opakuje, šašoviny po synovi tiež, ALE viackrát som si všimla, že keď čítam a sedím oproti nej alebo bežne, keď s ňou komunikujem mi nepozerá na ústa, skôr na predmet. Pri práci za stolom si to "vydupkávam", takže tam to je relatívne ok, niekedy opakujem slovo toľkokrát za sebou, až ju tým otravným zvukom donútim pozrieť mi na ústa. Ale pri tej bežnej komunikácií, pri rýchlom obede či bežných denných aktivitách ani nie.

Dnes sme boli u novej logo a konečne mi pomenovala, to čo mi u mojej malej rakete "chýbalo". Je to tvárová  imitácia. Ja som ju vždy skúšala v gestách alebo v imitácií v podobe búchania kociek o stôl a pod. Ale nevedela som to preniesť na tvár. Očný kontakt sme zlepšovali na začiatku, ale ten pohľad na ústa stále akosi "utekal" a stále aj uteká. Teraz sme dostali od novej logo za "úlohu" preniesť imitáciu na tvár. Uf, hádam dáme aj to, lebo dnes v celej svojej paráde očný kontakt venovala ponúkaným predmetom viac ako komunikujúcej osobe. 

Mám veľmi dobrý pocit z novej logo, je to taká moja "vlna", čo sa týka systematickosti práce. Presne viem, že sa budeme posúvať krok za krokom, či už v porozumení alebo v reči. Nenabrala som odvahu spýtať sa, či tam vidí aut alebo nie. Tak, či tak tá NKS tam je a či to je aut alebo nie je, mi môže byť teraz ukradnuté. Zo vstupného dotazníka raketa vyšla v reči na úrovni 12m, v porozumení na 19 m, takže máme, čo dobiehať. Konečne viem, načom sme a odkiaľ sa odrážame. Hádam nás už nebudú "brzdiť" raketine výbuchy a pôjdeme už len vpred. Po poslednej pochvale od pôvodnej logo, som si už chcela "zapáliť" cigu a vyložiť nohy a spať na vavrínoch, ale dnešná návšteva ma zase nakopla, že nesmiem polaviť. Naša cesta ešte neskončila. Toto je jeden z dôvodov, prečo nemám rada pochvaly. Človek vtedy poľaví a už sa uspokojí s tým, čo dosiahol. U mňa to nemá motivačný vplyv. Takéto letné voľno a vopred neurčené aktivity mi teraz akosi viac vyhovujú ako práca pri stole a ťažko sa mi k nej tieto dni dostáva. Pustím sa do toho v septembri plnou parou, syna vyšupnem chudáka do škôlky a budem mať viac času na raketu.

Zatiaľ si užívame čas spolu. No "užívame", začali sa mi totiž tĺc ako hady o hračky. A jak si ju vycvičil, tak ju má. Keďže ju skúšal "vycápať" (kým som bola v inej miestnosti) a ponádával jej do krpcov, tak ona mu to už seriózne vracia na úrovni suma bojovníka. Končí to vždy výkrikom môjho syna, že mu všetko doničila alebo výkrikom rakety: "mama" a vztýčením prstom ukazuje na brata. Keby mám všetko dvojmo, asi by sa aj tak bili, takže ani tadeto cesta nevedia. Všetko mi doma stojí, lebo sa ich snažím dajako synchronizovať, ale toto je zatiaľ vo hviezdach. Spoločná hra existuje zatiaľ len pri bláznení, jašení, skákaní na trampolíne, prdení na brucho... Ale aj tieto fyzické aktivity sú vraj super dôležité. Jednou z ďalších "domácich" úloh je rozširovanie a podporovanie všetkých možných aj nemožných slabík práve cez tieto jašenice. 

Raz som napisala, ze ak od našej logo odídeme s názorom, ze to nemusi byt aut, budem tomu skutočne verit. Považujem ju totiž za dobrého odborníka, prísneho, ale dobrého, aj ked mam pocit, ze viac sa venujeme psychike a správaniu, ako komunikácii. Chodime k nej viac ako polroka, pocity zmiešané, spolupráca z raketinej strany nulová, stretnutia pre mna náročne, pretoze tato logopedicka mi “med” okolo úst nenatierala. Z každého stretnutia som chodila s plačom, pretoze vzdy povedala, ze tam ten autizmus vidi... ci uz na spravani alebo jej výbuchoch, skolka do 5 rokov urcite nie, proste srdce mi trhalo na 3638280casti, ze moje dieta bude “nezaraditelne”... co som vlastne chcela pocut? Ved aj ja som to tam videla, inak by som nic nezačala s raketou riešiť, len ta pravda vyslovená niekym inym ma velmi bolela. Bolela ma a nechcela som tomu stale verit, a nielen ze som tomu nechcela verit, chcela som teda hlavne makat. Este viac. Z poslednej júnovej navstevy od logo som s plačom sadla rovno za pc a skusila najst este ďalšiu ... nie z hanenia ten pôvodnej, ale z nutnosti, ze teda musím este viac makat. Musím tu moju raketu este viac posunut. Vsetko, co som robila, sa mi zdalo nedostatočne ...

Tento tyzden som však este mala navstevu u tejto súčasnej logo. Ako vzdy som tam isla s krcami v bruchu. Od rana som bola nervozna, bala som sa, ze tie zmeny, ktoré raketa urobila su iba moje výmysly fantázie a mojich túžob...

Ale raketa to dokázala. Dokazala byt perfektná a vsetko to krasne a nove, co sa u nas za posledný mesiac objavilo si vsimla aj nasa logo, ktorá mi polroka tvrdila, ze to tam “je”. Este rano si chystala nasu kartu a veru vraj si nad kartou mojej rakety aj povzdychla. Doteraz to s nou na sedeniach nebola ziadna sláva. Ale raketa tam tento tyzden predviedla vsetko: hru, interakciu, neverbálnu komunikáciu, gestá, zdieľanie, “lahke”spracovanie vzdorovych jedov... Prvykrat som odchádzala od logo s “ľahkým” srdcom... nie, nie sme z toho “este” v suchu, este som stale nenabrala odvahu na definitívnu rediagnostiku, je to len jeden z názorov, ktory vyslovila logopedicka a nie psychologicka a teda, moze byt stale “chybný”... ale verim, ze sme spravili “riadny” kus prace. Aj ked popravde, komu pripísať zásluhy?

Logo? Špeciálnej pedagogicke? Terapiam? Mne? Vitamínom? Nikdy som nevedela prijímať pochvaly, ale v tomto pripade, ani nemusim. Najväčšiu zásluhu tu ma totiž raketa, jej vývoj, jej schopnosti... Tento tyzden nas cakaju navstevy vo vsetkych “starých” centrách , kde sa ukážeme tiez po viac ako mesiaci + nová logo... uvidime, ci aj “im” ukaze raketa aká je raketová...

Lebo ona fakt je a aj dnes bola. Najmenšia na celom kúpalisku a driapala sa na vsetky tobogany dole-hore hlavou, jak skocila tak isla, take piruety dávala, ze aj 15-roční pubosi sa mali, co ucit... moj syn nedal ani jednu, vrátil sa z toboganovej veže s plačom, ze on sa boji🙈 no takéto ja mam cudne deti, dievca ako chlap, nebojácne a dobrodružné, chlapca citlivého a nežného s dušou “antihrdinu”🤷‍♀️