Sychravé jesenné dni majú svoje čaro v zomknutí rodiny pri pohári čaju a v príbehoch, ktoré odznejú s burácajúcim vetrom za oknom. V jeden taký deň som sedela u svojej starej mamy. V rozhorúčených peterkách praskalo nakálané drevo, plamene oblizovali dopraskaný šamot a v obitom čajníku sa zohrieval lipový čaj.

Babka pomalými krokmi boľavého človeka položila na stôl kvetovanú cukorničku a vystískaný citrón. Dcérka kreslila pri starej „štokrle“, sediac na šamlíku.  Mojou úlohou bolo v ten deň počúvať. Určite to poznáte. Starí ľudia sú už raz takí. Nepotrebujú veľa ku šťastiu, len jedno ucho ochotné načúvať ich hlasu a krk, ktorý sem tam prikývne na znak súhlasu. V spleti príhod dávno minulých sa zrazu vynoril príbeh, ako s dedkom čakali prvé dieťa, moju krstnú mamu.

„Jááj dedko, to bol milovník! Veď sme to ani poriadne neskúsili a už som bola tehotná,“ smeje sa babka so slzami v očiach a spomína na svojho zosnulého manžela. „Boli sme spolužiaci, mali sme 18 rokov. Zaľúbili sme sa, poľúbili sme sa a bolo. Aj ma ľudia nahovárali, čo všetko mám vyskúšať, aby som o to prišla, že som ešte mladá. No my sme to tak nechceli. Vedeli sme, že to bude ťažké, ale čo v živote nie je? Babky mi tiež hovorili, že by som už nikdy nemusela mať ďalšie,“ spomína na začiatky jej tehotenstva. Vyzerá to, že dobre mienené rady od skúsenejších sa dokázali šíriť aj bez internetového pripojenia

„Lekár ma vyšetril, len môj závodný, prehmatal brucho a potvrdil, čo sme už tušili. Že som tehotná. Chodilo sa na poradne ku ženskému lekárovi. Ak si dobre pamätám, tak v 3. a v 5. mesiaci a potom už každé štyri týždne. Kontroloval mi bábo hmatom cez brucho. Chcel ma pozerať aj zospodu, ale ženy mi hovorili, že tak lekár spôsobil už veľa potratov, tak som to odmietla,“ vysvetľuje mi a ja premýšľam, čo je horšie: či vševediaci internet, alebo babky všetečnice, ktoré ochotne vystrašia na počkanie.

Keď jej rozprávam o kontrolách ako presvecovanie šije, morfologický ultrazvuk, tripple testy, len neveriacky krúti hlavou. Pri záberoch zo sona ani nedýchala.

„No a keď to na mňa došlo, tak pre mňa prišla sanitka, hovorili sme jej hrkotačka. Odviezli ma do nemocnice. Bol to dlhý pôrod. Od skorého rána až do jednej v noci. Musela som sa prechádzať po chodbe. Keď som bola unavená, mohla som si na chvíľu ľahnúť. Niekoľkokrát ma skontrolovali a poslali kráčať na chodbu. Už som nevládala. Až mi jedna sestrička napustila vaňu. To bola úľava! Tá teplá voda robila zázraky. Len som sa bála, aby sa mi tam nenabrala voda a aby sa to malé neutopilo. No vraj to je nemožné,“ popisuje mi svoje krásne naivné obavy človeka tej doby a ja sa nestíham čudovať, aké pokrokové metódy boli už na začiatku päťdesiatych rokov. Pôrod do vane sa však nekonal.

„Lekár mi pichol nejakú injekciu aby to urýchlil a nastrihol ma. Sestrička mi kázala zatvoriť všetky otvory od krku hore, a otvoriť od krku dole. Hlavu som mala tlačiť k bruchu aby som si chránila štítnu žľazu,“ popisuje čo sa dialo na sále.

Keď sa jej pýtam na chvíle po pôrode a popisujem dnešné trendy, ako bonding, prisatie, len krúti hlavou a smeje sa. „Čo si malá? Hneď ju vzali, takú krvavú dali pod točku, opatrili ju, obliekli, dali do vozíka. O deti sa starali sestričky. Nosili nám ich na kŕmenie. Len tá moja nechcela ani za svet piť. Ja som mala až hrče mlieka pod pazuchami, strašne to bolelo. A suseda na izbe zase nemala žiadne. To jej malé tak plakalo, na celú nemocnicu. A tak sestričke hovorím, reku, dajte mi aj tú malú, nech sa naje, hladná je. Vtedy neboli také mlieka prachové, aké máte dnes. Keď nemala matka mlieka, dávalo sa kravské riedené ryžovým odvarom. Tak som tú malú nakŕmila, spala aj niekoľko hodín. Dodnes keď sa stretneme, tak na mňa kričí - moja druhá mama,“ s hrdosťou spomína.

Čerstvú mamičku z pôrodnice priviezla domov sanitka. „Prvé dni chodila na kontrolu a na výpomoc pôrodná baba. Chodila dvakrát denne a učila ma, ako dieťa okúpať, ako sa oň postarať. Každá mala pridelené svoje rajóny v meste, v ktorých mala na starosti mamičky. Platil ju štát, no vždy sme jej nachystali pohostenie a aj nejaký proviant domov,“ s hrdosťou spomína na ich pohostinnosť.

S myšlienkami na albumy tu na Koníku Naše hábky, Šatníčkovo či Čo nosíme (so všetkou úctou k majiteľkám) som sa jej spýtala na výbavičku pre dieťa. „Jááj, aká výbavička?! Vtedy sme toho nemali veľa. Kupovalo sa na takzvaný prídelový lístok na body, ktoré mi dal lekár. Mala som zopár košieľok, dupačky či osušku. Ak som mala šťastie, mohla som si vybrať ružové alebo modré lemovanie. Kočík sme kúpili z druhej ruky. Ale zato buginu už sme mali novú,“ chváli sa hrdo. „Ja som však mala šťastie, v 1953 bola zmena meny. Určitú sumu peňazí zamenila banka v pomere 5:1, ak si mala však peňazí viac, tak zamenili až v pomere 50:1. A strýco Kabát mal peňazí, že ich mohol vidlami obracať, vedel, že mu také množstvo zamenia len v horšom kurze. A tak mi dal toľko peňazí, koľko sa do tašky zmestilo. Zamenila som na seba, muža a aj bábätko v pomere 5:1 a ujco chcel len toľko, koľko by dali jemu, v pomere 50:1. Zvyšok nám nechal. Kúpila som si zo dve plachty do postieľky a aj perinku do kočíka. Toľko radosti som mala. Nie každý majetný mal také dobré srdce,“ spomína na šťastnú príhodu a odbočuje od témy.

Je to zvláštny pocit, rozprávať sa so svojou babkou ako žena so ženou. S človekom, pre ktorého budem azda až do smrti jeho malým dievčatkom, preberať dospelácke témy. No, asi som už dospela. A som vďačná, že ešte mám ku komu ucho natŕčať, keď má potrebu sa vyrozprávať. V rokoch a vráskach býva často schovaná múdrosť, rady prežitých krívd a osudových príbehov a nadhľad človeka, čo už ťahá za kratší koniec.

Toto je príbeh pôrodu, ktorý sa uskutočnil pred viac ako šesťdesiatimi rokmi. Niektoré veci sa nezmenili, bohužiaľ, a niektoré áno, vďakabohu. Aký bol ten váš pôrod? Podeľte sa s vašou skúsenosťou vo WIKI (stačí kliknúť sem).

Bandazovanie, viazanie alebo pouzivanie poporodnych a brušných pasov je celkom bezne. 

Viete pre co sa to robi? 

V skratke a zjednodusene:

Brusne svaly v tehotenstve sa proste vplyvom tlaku a rastucou maternicou od seba oddaluju. 

Je to bezne a odborne sa to nazyva diastasis recti.

Alebo po slovensky, diastáza priamych brušných svalov.

Alebo este zrozumitelnejsoe, mlandrave poporodne brucho. 

Viac si vygooglite,ale myslim ze s tym ste sa uz stretli, resp. Stretnete. 👍

V nasich koncinach je velmi oblubeny brusny,poporodny pas alebo poporodne nohavicky. Zväčša je z pruznych materialov,kadejak vystuzeny, na suchy zips, zapinanie na haciky a pod. 

Maju za ulohu po porode podrzat brudsne svaly blizsie k sebe a pomoct im sa stiahnut spat do povodnej polohy alebo aspon blizsie k tomu. 

Vedeli ste, ze tato technika sťahovania bruska po porode ma svoj povod daleko,daleko pred tym ako isty pan na prechadzke so psom vymyslel suchy zips? 

Čo je Bengkung? 

Bengkung pochadza z Malajzie. V podstate je to viazanie,bandazovanie brucha dlhym pruzkom latky, ktory ma za ulohu pomoct svalom vratit sa spat do povodnej polohy po porode.  Viaze sa od spodu bruska - od zaciatku lonovej kosti az po hrudnik. Pomaha chrbtici, drzi telo v spriamenej polohe. V neposlednom kroku su niektore tieto kusy latky ozaj nadherne a mozeme ich nazvat aj #sperk

Viaze sa to nejako takto.

 https://youtu.be/iLiKDzCsIq4

A pokial viem na Slovenskom trhu je v tomto pripade diera jak hrom, takze mozno pre niekoho aj info kt. Mu pomoze. 

Daju sa kupit na ebay a inych strankach,pripravte si €urase, pouzivane sa pohybuju okolo 30-40€ nove 60-90 a tie ozaj lrasne kusky, aj 200€. 

Zaujmave nie? 

Viac v angline alebo cez mobil, kt

 Vam to prelozi sam 😂👍

https://mothernaturale.com/bengkung-belly-binding/

ps: sory,opat pisem s mobilom 😂👍

    Po podaní druhého čípku mi povedal doktor, že mi "urobí zle", čo znamenalo, že ma zjavne, podľa môjho názoru asi "ručne" otváral, lebo sa to bez krútenia a pišťania na kresle nedalo.

    Medzitým mi už volal manžel, že je pri nemocnici, tak som ho hneď nasmerovala do pôrodnice s tým, že dnes už budeme mať drobčeka pri sebe, takže som tie hrubé nohavice od pyžama ani nepotrebovala.

    Pokiaľ prišiel manžel z parkoviska na sálu, dali ma opäť na pásy a prepichli mi plodovú vodu, čo bola neskutočná bolesť. Kamarátky mi hovorili, že ich to vôbec nebolelo, no ja som od bolesti až kričala. Bolo to asi tým, že predsa len mne sa pôrod vyvolával a asi moje pôrodné cesty neboli také mäkké ako ich, ale to je len môj názor. 

Keďže ma už len tento zákrok neskutočne bolel a dovtedy som stále váhala nad epidurálkou, po tomto som sa rozhodla si ju dať pichnúť s tými myšlienkami, že "keď ma prepichnutie vody takto bolelo, aká bolesť musí byť pôrod".

    Keď prišiel manžel, hneď som ho vyhnala epidurálku zaplatiť. Medzitým sa mi začali kontrakcie, no hneď v 2-3 minútových intervaloch. Chcela som sa poprechádzať alebo osprchovať, no bolo mi povedané, že na pásoch a teda pripútaná k lôžku budem až do konca pôrodu, čo ma dosť sklamalo, lebo na teplú sprchu som sa veľmi tešila... Nakoniec som pôrodnú asistentku prehovorila, aby som si aspoň na fitlopte poskákala, no len čo som si na ňu sadla a začala kontrakcia, prišla som na to, že na pôrodnom kresle mi bolo lepšie. :D

    Za pár minút prišla doktorka pichnúť mi epidurálku, ktorá pôsobila tak maximálne 30 minút a potom som si mohla v plnej kráse užívať kontrakcie. Dosť motivačne na mňa pôsobil monitor, kde sme mohli s manželom sledovať silu kontrakcie. Keď som videla, že číslo začína stúpať, tak som bola psychicky pripravená na bolesť, zatiaľ čo pri klesaní som sa tešila, že to konečne prechádza. No keď som sa spýtala pôrodnej asistentky, či naozaj tie čísla ukazujú silu kontrakcie, tak povedala, že sa nemám na to pozerať a nakoniec nám náš "ukazovateľ kontrakcií" vypla...

    Po približne dvoch hodinách som začala cítiť v brušku tlaky a začala som samovoľne tlačiť. To ma prišiel už pozrieť doktor a zistil, že som pekne otvorená a že sa môže začať pôrod. Zrazu tam pribehlo asi zo 5 ľudí, zasvietili na mňa tú veľkú "operačnú" lampu, že som sa od tej žiary cítila ako na pódiu a začali sme tlačiť. Počas tlačenia som raz zacítila, akoby mi niekto tam dole zarezával nechtom priamo do kože, no zvuk, čo prišiel potom, jasne prezradil, že ma nastrihli (Pravdupovediac som nezaregistrovala, že by ma o tom informovali...). Čo sa dialo počas tejto ceremónie, si moc nepamätám, ale trvalo to tak do 10 minút, pričom hneď, čo sa maličká narodila, čo bolo 22,10, mi ju dali na prsia. Bol to krásny pocit, na ktorý sa nedá zabudnúť...

    Po odvážení a meraní mi opäť priniesli bábätko a mňa začali zašívať. To bola asi najväčšia bolesť, ktorú som v ten deň zažila spolu s prepichovaním vody. Vtedy som nútila manžela, aby na mňa hovoril, nech tú bolesť tak neprežívam. No asi v polovici mu došli konverzačné témy, ale našťastie to zachraňoval ten milý doktor a rozprával nám vtipy.

    Po zašití bola maličká s nami ešte dve hodiny. S manželom sme chceli, aby sa prisala, no bola taká maličká, že sme sa báli s ňou nejak hýbať, tak sme požiadali jednu sestru o pomoc, ktorá nám neochotne pomohla so slovami, že to sa vôbec nemá robiť... Počas toho, ako som čakala na prevoz na oddelenie šestonedelia, sme sa pýtali našej pôrodnej asistentky, čo sa bude robiť, keďže som Rh negatívna. Tá nám pomaly ani na tretíkrát nevedela riadne odpovedať a tie komentáre - "už ste sa to dvakrát pýtali", ani nehovorím... 

    Na oddelení šestonedelia na mňa čakala posteľ aj s jednorázovou podložkou proti pretečeniu, čo bola veľká pomoc. Na druhý deň ráno sme museli ísť do sprchy s tým, že sme dostali nové erárne nočné košele, čo bolo tiež super. Hneď potom mi priniesli maličkú a my sme mohli byť stále pri sebe. Musím povedať, že takmer všetky novorodenecké sestričky, čo sme tam stretli, boli veľmi ochotné poradiť nám s kojením či starostlivosťou o bábätko (vlastne len jedna bola odmeraná).

    Čo sa týkalo môjho stavu, tak ešte ďalšie dva dni som mala stále hnačky, takže infúzie pokračovali a navyše mi sestričky robili každý deň čaj do termosky, takže paráda. Na tretí deň, keď ma hnačky konečne prešli, som pre istotu potrebovala ďalšiu infúziu na sťahovanie maternice. Takže sestričky ma tam celkom poznali. Aj sestričky z tohto oddelenia boli v zásade milé. Stále sa pýtali, či niečo nepotrebujeme a to, ako nás volali po izbách na obed: "Obed, mamičky, nech sa páči", ma úplne dostal. 

    Už len v skratke zhrnuté musím povedať, že vôbec neľutujem výber pôrodnice - doktori veľmi milí a navyše mladí boli aj fešáci :D, sestričky boli tiež fajn (okrem tej jednej novorodeneckej setry a pôrodnej asistentky, ktorá nás nechcela o ničom poriadne informovať. Niektoré mamičky sa síce sťažovali viac, ale koľko ľúdí - toľko chutí...

    Čo sa týka stravy, tá bola tiež dobrá - ja som síce prvé tri dni mala diétu, kedy som jedla len neslanú ryžu, prípadne zemiaky, no potom ďalšie 4 dni (kvôli žltačke sme tam boli až 8 dní) mi veľmi chutilo, no našli sa aj mamičky, ktorým nič nevoňalo... Musím ešte dodať, že sa mi veľmi páčila prednáška na oddelení o starostlivosti o bábätko a o kojení, na ktorú nás tiež volali "prednášočka, mamičky" 🙂

    Takže kto sa rozhodne pre nemocnicu na Antolskej, je to hlavne o tom, na čo ste zvyknutá, lebo frflať sa dá na všetko a všetci sme predsa len ľudia a tých ľudí na tomto oddelení nemocnice ich bolo naozaj veľa...

    Bola nedeľa 10. apríla a my sme sa s manželom rozhodli si spraviť malý výlet do Šenkvíc za priateľmi. Predpokladali sme, že sa s nimi tak skoro nestretneme, lebo sa blížil termín môjho pôrodu, ktorý bol vypočítaný na 18. apríla. Cesta prebiehala v poriadku, predsa len šlo o krátku cestu z Bratislavy. Avšak po príchode k priateľom som začalo pociťovať, že na mňa niečo lezie a je mi stále zima. Keď sme prišli domov, už som cítila, že mám istotne zvýšenú teplotu, čo nám nakoniec aj potvrdil teplomer - 38,5 °C... Tak som vytiahla výhrevnú deku, užila jeden paralen na rady starších a začala sa nalievať čajom. Tá noc bola veľmi krušná, lebo som bola na záchode asi 6 krát, keďže som do seba dostala asi 2-3 litre čaju. No najhoršie bolo to, že od 5. rána ma začalo neskutočne preháňať. Ráno som bola strašne vyčerpaná a hovorím si, že dnes ešte nemôžem rodiť, lebo sa musím ešte poriadne vyspať. Opäť na rady ostatných som zavolala do nemocnice, že mám zvýšenú teplotu a vlastne od večera som aj menej cítila pohyby bábätka. V skratke a slušnej verzii povedané - doktor povedal, aby som prišla do pôrodnice a tam ma vyšetria. Obliekla som sa teda a vyrazila spolu s manželom do pôrodnice v nemocnici na Antolskej ulici v Bratislave. Manžel ma len vysadil a išiel do práce.

    Po príchode do nemocnice som najprv musela zistiť, kde sa vôbec pôrodnica nachádza, lebo som to stále akosi neriešila, čo mi nakoniec dala pocítiť aj jedna sestrička, lebo som najprv zazvonila na zlom oddelení. "Ako to, že v 39. tt neviem, kde sa rodí..." :D Brala som to s humorom.

    Už na správnom oddelení ma hneď napojili na pásy, kde sledovali srdiečko bábätka, ktoré našťastie pekne pracovalo, tak som si trochu vydýchla, lebo som aj bábätko od večera slabšie cítila. Ďalej nasledoval ultrazvuk a ďalšie vyšetrenia, kde zistili, že bábätko má menej plodovej vody. Po vzájomnej konzultácii doktorov som dostala odporúčanie vyvolať pôrod, čo ma úplne zamrazilo a vtedy som si uvedomila, že na pôrod nie som vôbec pripravená. Čítala som síce veľa článkov, kníh a radila sa s mamou či kamoškami, ktoré mali pôrod za sebou, ale to vôbec neznamenalo, že som sa vnútorne na pôrod pripravila. Nakoniec som sa pýtala o radu aj ošetrujúcej mladej doktorky, čo by mi poradila ako žena a ona povedala, že by asi ešte počkala na nejaké vyšetrenia... Po porade s manželom, ktorý mi jediný zdvíhal telefón, som sa rozhodla, že s odporúčaním nesúhlasím a tak ma hospitalizovali na oddelení rizikovej gravidity. Tam som si sotva sadla na posteľ a hneď za mnou prišla ďalšia mladá doktorka, že ako to, že nesúhlasím s pôrodom, keď je tam toľko rizikových faktorov od zvýšenej teploty, nižšieho množstva plodovej vody, slabých pohybov bábätka a navyše som mala aj prítomného streptokoka v pôrodných cestách... Poradila mi, aby som sa dobre rozmyslela a že sa príde opýtať čo a ako, keď mi dojde infúzia na zníženie teploty. Medzitým som opäť volala s manželom, ktorý volal s kolegovou manželkou - doktorkou a tá nám radila, aby sme vyvolali pôrod. Predsa len bábätko už bolo vyvinuté a pobyt v brušku by mu koniec koncov mohol len ublížiť ako prospieť, tak sme nakoniec na indukovaný pôrod privolili. Zatiaľ som vyslala manžela pre moje veci, čo som mala do pôrodnice nachystané. Kým mi ich priniesol, mala som v sebe ďalšie asi dve - tri infúzie na zníženie teploty a pichnutý čípok na vyvolanie pôrodu. Ten sa zavádzal do krčka maternice, takže to nebolo nič príjemné. Od tohto momentu keď sa ma niekto chytil v ten deň, vždy som cítila len bolesť.

    Po približne 1,5 hodine prišiel manžel aj s mojimi vecami, ktorých som sa už nevedela dočkať, keďže som ležala v posteli len v tričku a nohavičkách. Bohužiaľ, kufor som balila s tým, že však mi hádam bude teplo, resp. som istotne nepočítala s tým, že ma bude klepať od zimy, takže som mala zbalené len nočné košele s krátkym rukávom a dĺžkou nad kolená a župan, ktorý vyzeral ako dlhší kardigán a rukávy mal tiež sotva po lakeť (bolo to požičané od kamošky, ktorá rodila v 40°C horúčavách)... Preto som povedala manželovi, aby mi večer priniesol môj hrubý župan a nohavice od hrubého pyžama.

    V tej dobe som už začínala mať bolesti, ktoré pripomínali silnejšie menštruačné bolesti a zároveň ma dosť boleli kĺby. Spýtala som sa sestričiek, že kedy ma vyšetrí doktorka, ale ževraj tá povedala, že pokiaľ nemám kontrakcie, tak to netreba a že teda sa vyskúša vyvolať pôrod zajtra, tak to ma trošku nahnevalo, ale čo už. Bolesti by mali prejsť, tak to bolo hlavné. Našťastie asi po 2 hodinách a slabšom spánku, ktorý som si mohla za daných bolestí dopriať, prišla za mnou sestrička, že by ma chcela vyšetriť doktorka, čo práve nastúpila. Tá našťastie prišla na to, že som z 1 cm otvorená na 4cm a že sa môže ísť do pôrodnice. Tam ma uvítal mladý neskutočné milý doktor s tým, že sa mi za naše rozhodnutie vyvolať pôrod poďakoval - bolo to veľmi milé 🙂. Ten mi podal ďalší čípok s tým, že dnes sa istotne rodí.... (pokračovanie v 2. časti 🙂 ) 

Rozhodla som sa napísať tento článok, pretože mi písalo veľa mamičiek ohľadom môjho pôrodu a tak ma napadlo, že dám všetky svoje poznatky a skúsenosti spolu s pôrodným príbehom do jedného celku.

Na začiatok by som chcela napísať ako som sa vlastne dostala k myšlienke rodiť doma, aká bola moja cesta tehotenstvom a môj osobný názor.

SOM TEHOTNÁ

Prvý tehotenský test som si robila v strede januára. Vyšiel negatívny, čo ma trochu sklamalo ale hovorila som si "nechali sme to na vyššie sily, tak náš anjelik príde keď bude ten správny čas". Nechala som test ležať na umývadle, vlastne som ho tam zabudla. Večer, keď som si umývala zuby zablúdila som naň pohľadom a skoro mi zabehlo. Vedľa prvej sýto červenej čiarky sa objavila ešte jedna slabšia. Rýchlo som utekala po ďalší test a po niekolkých desiatkach sekúnd sa na ňom objavili jasné DVE čiarky. Myslela som, že od šťastia vyletím na mesiac. Nevedela som sa dočkať kedy to oznámim manželovi.

Presne o mesiac mal narodeniny, tak som obidva testy nalepila na výkres, dokreslila obrázky, napísala veľký nápis "Szia apa" (Ahoj ocko) a vložila do obálky, ktorú som mu akože len tak podstrčila na druhý deň po večeri. "To je tvoj predčasný narodeninový darček," prehodila som do vetra. Najprv nechápal, no za pár sekúnd mu všetko docvaklo a od radosti ma silno objal. Obaja sme boli neskutočne šťastní.

RODIŤ V NEMOCNICI? A TO MUSÍM?

V prvom trimestri som sa vrhla na internetové pátranie. Totižto jediné poznatky, čo som o pôrode mala boli tie zo školy zahŕňajúc hrôzostrašný videozáznam pripomínajúci obtiažny chirurgický zákrok a nie "ZROD NOVÉHO ŽIVOTA". Priznám sa, že mojim jediným a zároveň najväčším strašiakom bola nemocnica. Biele plášte, gumené rukavice, ostré svetlá, prístroje a všeliaké neidentifikovateľné železné nástroje. Husia koža, studený pot, nechutenstvo a hlavne strach - to som cítila pri slove "nemocnica".

Myslela som si však, že rôzne fóra, pôrodné príbehy a skúsenosti iných mamičiek mi moje hrôzostrašné predstavy o pôrode kompletne vyvrátia. Nestalo sa tak. Bude klystír, nástrih, nebudeš sa môcť svojvoľne pohybovať ani piť, pôrod ti urýchlia, bude to hrooooooozne bolieť, napichajú ti oxytocín, dieťa ti hneď vezmú, šitie hroooooozne bolí, a ak sa zasekne, a ak bude cisársky, a keď nebudeš mať mlieko, a keď sa nebude vedieť prisať, a sex bude hrozný, a...a...

Prvé čo mi napadlo: "Bože, veď ja neporodím." Veď akoby som aj mohla...ja, čo mi zubár dáva anestézu aj pri tom najmenšom vŕtaní.

DÁSA TO AJ INAK...

Pán internet našťastie nebol nositeľom iba zlých informácií. Po pár dňoch v totálnej depke som si povedala, že sa to musí dať aj inak. Narazila som na zahraničné videá domácich pôrodov a vtedy mi svitla nádej. Vtedy som prvýkrát videla aký môže byť pôrod silný a nádherný, plný emócií, lásky a pokoja. Bola som presvedčená, že takto má príchod nového života na tento svet vyzerať a veľmi som dúfala, že sa to podarí aj mne.

DEŇ D, keď som objavila úžasnú stránku vnimavetehotenstvo.sk, kde bolo snáď VŠETKO o domácom pôrode. Bolo tam taktiež zverejnených prvých 10 pôrodných príbehov slovenských žien a to bolo pre mňa ako čisté Božie osvietenie. Dása to! 

MOJ MANŽEL

Častokrát sa stretávam s tým, že partneri z myšlienky domáceho pôrodu nie sú moc nadšení, majú obavy, cítia príliš veľkú zodpovednosť a riziko. Môj muž ma podporoval od samého začiatku za čo som mu neskutočne vďačná. Keď som mu povedala, že by som chcela rodiť doma chvíľu na mňa prekvapene hľadel, potom ma stisol a zašepkal: "Nemyslel som si, že budeš mať v sebe takú silu. Milujem ťa."

Vedela som, že bude počas pôrodu hrať veľmi dôležitú úlohu. On je totižto ten typ, čo nepanikári, je vždy rozvážny a nemá hlavu v oblakoch. Je neoblomný, cieľavedomý a hlavne má otvorené SRDCE a DUŠU. Do nášho vzťahu prinášal kľud a harmóniu, preto som si bola istá, že on bude tou pevnou skalou na rozbúrenom mori plnom vĺn, ktoré pre mňa pôrod predstavoval. 

TEHOTENSTVO

Prvý trimester bol takmer bezproblémový, sem tam ma chytila mierna nevoľnosť ale žiadne presedené hodiny s hlavou v toalete sa našťastie nekonali. Pamätám si, že som sa nevedela dojesť pomarančov a mandariniek, taktiež som stále musela mať paradajky pomiešané s klasickým eidamom a posypané bazalkou. Šialené tehotenské chute typu kyslé uhorky s nutelou ale našťastie nehrozili. Iba sme častokrát uprostred noci museli ísť do rýchleho občerstvenia pre kúsok šampionovej pizze. 😀 Manžel to zvládal vcelku statočne - s chladnou hlavou a prázdnou peňaženkou.

Odzačiatku som bola sto percentne presvedčená, že to bude dievčatko. Pokukovala som po ružových vecičkách a už som videla malú dlhovlasú princeznú. Muž ma našťastie držal pri zemi a vždy mi pripomínal aj možnosť, že sa v tom rastúcom brušku môže skrývať aj chlapček. Ku gynekológovi som prvýkrát išla v 15. týždni. Vďaka Bohu som si vybrala naozaj skvelého lekára, ktorý bol veľmi milý a ústretový. Vysvetlil mi všetky možné riziká, no neodhováral ma od domáceho pôrodu, správal sa veľmi priateľsky a nakoľko som bola podľa jeho tvrdenia prvou pacientkou, ktorá chcela rodiť doma bol zaujatý a vždy sa pýtal ako sa mi darí hľadať asistentku a pod. 

V 21. týždni sa na sone ukázali dve malé guľky a bolo to jasné: čakali sme chlapčeka. Bola som prekvapená ako rýchlo ma túžba po dievčatku opustila a ako neskutočne som sa tešila na malého princa. V sekunde keď som pocítila prvý letmý pohyb ma pohltila silná všetko presahujúca materinská láska. V momente, keď prvý krát vystrčil svoju maličkú nožičku som plakala ako malé dieťa a nevedela som to zastaviť. Neopísateľné chvíle a pocity, ktoré pozná každá matka. Tehotenstvo bolo naozaj krásne, užívala som si ho plnými dúškami. Z 49 kg som sa v 9. mesiaci vyšplhala na 64kg a aj keď som sa už gúľala ako taký hroch užívala som si aj tie posledné najnáročnejšie dni. 

CESTA K MOJEJ PA A PRÍPRAVA NA POROD

Keď chcete rodiť doma na Slovensku asi najnáročnejšie je zohnať PA (pôrodnú asistentku). V tomto odseku musím veľmi poďakovať už spomínanej stránke vnimavetehotenstvo.sk, Ženským kruhom aj mamičkám z Modrého koníka. Vďaka nim sa mi podarilo nakontaktovať sa na asi jednu z mála pôrodných asistentiek na Slovensku, ktoré chodia k domácim pôrodom.

Nebudem v tomto článku opisovať kto je PA, kto je dula či babica alebo ako vybaviť papiere a podobné informácie. Tie, čo to zaujíma nájdu všetky informácie na spomínanej stránke, prípadne mi kľudne napíšte 🙂

So spomínanou PA sme si spoločne s manželom dohodli stretnutie, na ktoré sme bohužiaľ museli cestovať niekoľko stoviek kilometrov, keďže bola medzi nami veľká vzdialenosť. Ani to nás však neodradilo a absolvovali sme 3 takéto poradne. PA mi ukázala rôzne cviky, podelila sa s nami o svoje skúsenosti, vysvetlila nám celý priebeh pôrodu ako aj úlohu budúceho otecka a doporučila mi cvičiť s Aniballom.

S manželom sme sa pripravovali, že je dosť možné, že to k nám včas nestihne, keďže cesta trvala asi 3 hodiny ak nie viac. Dlhá cesta však nakoniec vôbec nebola problém – v 9. mesiaci sa ukázalo, že príroda vie najlepšie čo robí. Ako som spomínala mala som totižto praktizovať masáž hrádze a cvičenie s Anibalom. Ku koncu tehotenstva som však zostala "tam dole" strašne citlivá a uzavretá, a jednoducho to nešlo. Akokoľvek som sa snažila, moje telo cudzie predmety odmietalo, dokonca aj vlastného muža – tak veľmi chránilo moje bábätko. PA mala však obavy, že mám infekciu, tak ma poslala ku gynekologovi, no ten všetko zamietol.

Nuž a potom ako som PA opisovala, aké veľmi bolestivé je len pokúšanie sa o cvičenie s Aniballom mi po týždni (2 týždne pred termínom pôrodu) napísala, že má pocit, že môj pôrod bude príliš komplikovaný a že asi nie som vhodná kandidátka na to rodiť "inak".

V tom momente som zostala úplne mimo. Nemohla som tomu ani veriť. Všetko sebavedomie a odhodlanie sa zrútilo a v hlave mi zostalo: "a teraz čo?"

Našťastie mám však úžasného muža, ktorý okamžite zobral telefón a kontaktoval jednu našu známu (po zvyšok článku ju budem volať MA), ktorá sa chcela stať dulou a už bola pri niekolkých pôrodoch. Chcela som ju aj pri tom svojom, no kedže má detičky, nebolo to isté. Vďaka nej sme sa však dostali k NAŠEJ Pa (po zvyšok článku ju budem volať BE), ktorá bola už cez telefón úžasná. Hneď povedala, že rada k môjmu pôrodu príde a to bol veru veľký kameň zo srdca. Mala som týždeň pred termínom a bola som pripravená ako nikdy.

NARODENIE MOJHO SYNA

Aneb Zopár riadkov o tom, ako sa na ceste tehotenstvom až k samotnému pôrodu stala jedna obyčajná 17 ročná žena neobyčajnou... ako sa stala MATKOU.

 Tento príbeh by som chcela venovať všetkým ženám, aby otvorili svoju dušu a nechali sa unášať na vlnách spontánnosti a neskutočnej krásy prirodzeného pôrodu.

Termín pôrodu som mala 6.10.2014, no 1.10.2014 som na MK zanechala takýto odkaz:

a na moje prekvapenie ma môj drobček vypočul. V noci z 1.10. na 2.10. som sa zobudila o 1:00 a po chvíli som v podbrušku pocítila akoby náraz, na čo zo mńa niečo vytieklo. Moja prvá myšlienka bola, že si ešte poležím a trochu si oddýchnem, no bola som dosť mokrá, takže som zobudila manžela so slovami: "už je to tu láska."

Okamžite vyskočil z postele, no nie v panike ale pokojne s úsmevom. Pomohol mi z postele a išli sme spolu do kúpelne, lebo mi bolo treba cikať. Na striedačku som púšťala moč a plodovú vodu, bola som prekvapená, že ešte stále tečie, keďže som si myslela, že voda len praskne, bum, a potom už nič. S manželom sme na seba hľadeli a ja som s rozžiarenými očami prehlásila: "je to tu, za pár hodín uvidíme náš poklad".

Keďže som necítila žiadne kontrakcie rozhodla som sa, že si ešte poležím kým mám čas. Na ceste do izby som však pochopila, že to asi nebude také jednoduché nakoľko mi stále odtekala voda. Manžel v spálni porozkladal savé podložky, no bolo to dosť nekomfortné, keďže boli veľmi rýchlo premočené. Asi o 1:30 som začala pociťovať jemné bolesti ako pri menzese, tak som mu nakázala, aby zavolal BE aj MA, že už sa to začína.

Ja som ešte rýchlo zavolala mojej maminke, ktorá mi povedala v tej chvíli to potrebné, ako to len matky dokážu. V čase asi od 2:00 som už bola v spálni pri posteli na štyroch a predýchavala som. Dosť ma prekvapilo ako rýchlo sa to rozbehlo, myslela som si, že to pôjde pomaličky postupne, no kontrakcie boli už od začiatku naozaj intenzívne.

Cvičila som si nejaké dýchacie techniky, no v danej chvíli všetko úplne zmyzlo, moja myseľ sa vypla a zostala som len JA a MOJE DIEŤA. Pozícia na štyroch mi celkom vyhovovala, nadychovala som sa nosom a vydychovala som spolu s hlasným ručaním (asi ako medvedica). Bolo to naozaj hlasné, no pre mňa v tej chvíli úplne prirodzené. Predstavovala som si veľké nekonečné rozbúrené more, seba na malej loďke a v strede malý ostrov, na ktorom čaká môj synček. Každá kontrakcia predstavovala vlnu, ktorú je síce náročné ustáť, no som za ňu vďačná, pretože ma posúva vpred k môjmu vytúženému dieťatku.

Táto vizualizácia mi veľmi pomohla prejsť cez tú najťažšiu resp. najnepríjemnejšiu časť pôrodu. Nepamätám si bolesť, pamätám si len to more, len vlny a len môj cieľ. Trvalo to 4 hodiny, potrebovala som byť nerušene ponorená do svojho vnútra preto mi ani manželove dotyky neboli príjemné. Netuším koľko bolo hodín, keď prišla BA spolu s MA. Prišli potichučky, s úsmevom – vtedy som prvýkrát uvidela Be. Len ma pozdravili a sadli si do kúta. Videli, že sa sústredím, tak prehodili len pár slov s manželom a potom v tichosti sledovali ako sa bude pôrod vyvíjať.

Zrazu som pocítila silný tlak na konečník. V mysli som si hovorila, že treba dopriať dieťatku čas aby hladko prešlo pôrodnými cestami, tak som sa tomu tlaku vzpierala, sadla som si na fitloptu a krúžila bokmi. BE navrhla skontrolovať ozvy srdiečka, všetko išlo tak ako malo. Tlak bol stále silnejší a mňa premohol veľký pocit hanby, pretože som mala ozaj pocit, že sa dototo...

Všetci sa však len pousmiali a uistili ma, že je to úplne normálne a že to dieťatku len pomôže. Presunula som sa do polohy kedy môj muž sedel na kraji postele a ja som čupela medzi jeho kolenami s hlavou zaborenou v jeho náručí. Dýchala som jeho vôňu a dokonale som sa uvoľnila. Nechala som telo robiť to, čo chcelo. Tlačilo v podstate samo, ja som sa len podvolila. Ach, to bol neskutočný pocit úľavy, keď som už konečne mohla tlačiť!

Na začiatku sa telo naozaj trochu vyčistilo, aby malo dieťatko ľahší priechod, no MA ma šikovne utrela a potom to už bola jedna báseň! Striedala som polohy v čupe raz tvárou k mužovi, raz chrbtom – to mi vyhovovalo najviac. Medzi kontrakciami som mala vždy 10 sekundové pauzy, vtedy som chytro vyskočila na nohy, napila sa alebo šupla hroznový cukor a pokračovala v tlačení. Takto to išlo asi ďalšie 3,5 hodiny.

Môj manžel bol obrovskou oporou. Držal ma, bozkával ma, dodával mi silu a povzbudzoval ma. Hovoril mi aká som silná a krásna – cítila som sa naozaj ako Bohyňa, mala som pocit, že dokážem všetko. Mal v očiach toľko nehy a dôvery vo mňa. Pevne ma stískal pri každom zatlačení, cítila som jeho energiu, chválil ma a šepkal mi ako veľmi nás miluje. Nášho syna som neporodila sama, porodili sme ho SPOLU.

Po dlhých hodinách tlačenia prišiel prvý magický okamih – dotkla som sa malého kúsku hlavičky môjho syna. Ten pocit sa nedá opísať, bola som vyčerpaná, no tá chvíľa ma nabila znova na 100%. Cítila som jeho spoluprácu, cítila som, že nás už tiež chce vidieť a že tak isto ako ja dáva do toho celé svoje telo i dušu. Keď sa už hlavička tlačila von, MA mi opisovala, že malý viditeľne hlavičkou krúti do strán – tak veľmi sa snažil mi pomôcť. BE mi začala masírovať hrádzu olejom a po chvíli navrhla aby som si vyskúšala ľahnúť na posteľ na chrbát.

Manžel ma podopieral zozadu spolu s vankúšmi, držal mi nohy. Na dve kontrakcie bola hlavička vonku. Jediné čo som zacítila bolo jemné štipnutie. Pomyslela som si: "už len chvíľu a budem ťa držať, miláčik."

BE mi povedala, aby som sa sústredila na ďalšiu kontrakciu, pretože by bolo potrebné, aby čo najrýchlejšie vyšlo telíčko. Zhromaždila som teda všetky svoje sily a keď som pocítila prichádzajúci tlak, tlačila som ako som len vedela. Malý sa však zasekol, tak sa ho BE pokúšala trochu pootočiť, no nedalo sa, tak pohotovo nakázala MA, aby mi zdvihla pravú nohu došikma a mne, aby som zatlačila ešte viac. Tlačila som, kričala som a zrazu... bol vonku.

Bol na svete. Náš TEODOR.

BE ho podala do pripravených rúk môjho manžela a pre istotu mu odsala vodu z nosa aj úst. V okamihu sma započuli jeho tichý hlások, trošku zamrnčal a hneď bol pokojný. Manžel mi ho okamžite položil na brucho. Bol prekrásny, teplučký, jemný, voňavučký, ružový.

Nepamätám si vôbec, čo sa dialo okolo, moja myseľ zažila niečo ako orgazmus – bola som príjemne úplne uvoľnená, zrazu som nič nepočula, nemala som žiadne myšlienky, len prenádherný upokojujúci pocit slasti. Držala som svojho syna, stále sme boli spojený pupočníkom a cítila som VŠETKO.

Na jeden okamih som bola všade, videla všetko a vedela všetko. Akoby sa otvorila nová brána. V tej chvíli sa nezrodil len jeden nový život – zrodilo sa moje nové ja, nová žena – v tej chvíli som sa stala MATKOU.

Manžel ma potom posunul do stredu posteľe, pod hlavu mi dal vankúše a priložil mi Teodora, aby sa prisal. Chvíľku si pocuckal a potom zaspal. Keď pupočník dotepal hrdý ocko ho slávnostne prestrihol.

Ako som tam tak ležala s Teodorom v náručí manžel sa na mňa zadíval a na ten pohľad nikdy nezabudnem. Hľadel na mňa ako na samé Božstvo, ako na chrám, ako na svätú sochu. Hľadel na mňa s oddanosťou, s láskou, s nehou a s pokorou. Hľadel na mňa s uznaním, s úctou, s vďakou aj s prekvapením. Očami mi hovoril "ďakujem" aj "prepáč", hovoril mi "milujem ťa".

V jednom pársekundovom pohľade mi dal toľko pocitov a slov, koľko by sa nedalo vyjadriť ani v tom najdlhšom prejave či liste. Sú len dvaja muži, ktorí sa na Vás dokážu takto pozrieť – ten pravý a ten pravý junior...... a potom možno ešte junior dva a tri a... Viem to, lebo ten pravý sa na mňa tak pozrel raz a ten jeden magický pohľad mi úplne stačil a ten pravý junior sa na mňa tak pozerá každý deň a musím priznať, že asi mi nikdy stačiť nebude. 

Teodor sa narodil 2.10.2014 o 8:45 s mierami 3600g a 51cm.Po 30 minútach prišli opäť kontrakcie, na rade bola placenta. Vyšla takmer celá s dosť veľkým množstvom krvi, takže keď ma chceli odprevadiť do sprchy na pár sekúnd som stratila vedomie. MA mi hneď podávala pohár vody a BE už napúšťala lavór s vodou, že ma očistia na posteli.

Krvácanie našťastie ustúpilo a po akýchkoľvek poraneniach nebolo ani stopy, snáď len malý škrabanček. Môj manžel sa zatiaľ maznal s Teodorom, nevedel sa naňho vynadívať. Kým ma utierali začal zvoniť telefón. MA mi ho podala z chodby a v telefóne sa ozval môj otec: "No čo, tak ako to ide?" Hrdo som vyriekla: "O trištvrte na deväť sa ti narodil vnuk!"

Otec od šťastia začal vykrikovať a v pozadí som počula moju mamu plakať. Cítila som sa úžasne, bola som hrdá na Teodora a na seba, že sme to zvládli a mala som to chuť vykričať do celého sveta, pretože mi nikto okrem manžela a BE neveril, že to naozaj zvládnem. Počas pôrodu som však pocítila aké má žena skutočne poslanie a akú má obrovskú silu. Keď som už bola čistá v posteli spolu s Teodorom aj manželom BE aj MA nás nechali osamote.

Užívali sme si náš poklad plnými dúškami a užívame si ho neustále až do teraz a ešte po celý život. Teodor je úžasná čistá bytosť plná lásky a svetla, ktorá nás učí každým dňom. Vďaka nemu som lepší človek, vďaka nemu som sa stala silnou a sebavedomou ženou, vďaka nemu vidím svet úplne inak. Dáva mi tú najčistejšiu bezpodmienečnú lásku, akú len dieťa dokáže dať.Po nejakom čase sa BE aj MA prišli s nami rozlúčiť, BE ma pobozkala na čelo a bolo úžasné ako som v človeku, ktorého som videla prvýkrát v živote pocítila niečo tak krásne blízke a materinské.

Môj pôrod bol krásny, magický, bol SILNÝ. Dal mi SYNA a dal mi aj POZNANIE. Som vďačná, že mi bolo dopriate zažiť niečo tak nadpozemské a želám všetkým ženám, aby mohli zažiť to isté, ba i lepšie – niečo ich vlastné. Ich vlastný pôrod, ich príbeh, ich dieťa, ich ZRODENIE. Či už doma, či už v pôrodnici, či už sama alebo s hocikým. Hlavné je počúvať svoje pocity, počúvať svoje telo a hlavne svoje DIEŤATKO – ono Vám napovie.

ZÁVER

Ak ste sa dostali až sem, tak Vám ďakujem za prečítanie môjho príbehu a dúfam, že vo Vás zanechal príjemné pocity. Po pôrode sme spolu strávili prvé dni v trojici, užívali sme si jeden druhého. Keďže som bola Rh negativna, manžel mi musel pichnúť Rhegu. Na 4tý deň sme museli isť kvôli rodnému listu k pediatričke, Teodor bol v 100% poriadku, tak isto aj ja, čo potvrdil taktiež gynekolog.

Na záver by som chcela ešte spomenúť pár kníh a videí, ktoré ma sprevádzali tehotenstvom. Knihy naozaj odporúčam Lucia Groverová – Aby porod nebolel a Alexandra Kešeľová – Zrodenie alebo aj my sme (sa) rodili doma. Ďalej videá Jak na Porod bez bolesti? https://www.youtube.com/watch?v=g9GX7PtWbes a Slastný porod Leily Lee https://www.youtube.com/watch?v=fPpXTLACLvo Ak by sa našla mamička alebo budúca mamička, ktorá by sa ma chcela ešte niečo opýtať, alebo sa len tak porozprávať, poradiť, podporiť, tak budem veľmi rada.

Prajem Vám krásny deň, krásne tehotenstvo, krásny pôrod a krásne materstvo.

Napísala hrdá MATKA.

Keď pršalo, mrholilo, žabiatko sa narodilo...

V tú sobotu, 19.9.2015, bolo presne také počasie, sychravé. Ráno sme vstali ako bežne, podľa pokynov našej malej herečky 🙂 naraňajkovali sa, pohrali a uvarili obed, slečna šla spať a manžel išiel dokončiť zatepľovačku, že to má na hoďku-dve robotu. Súhlasila som a dohodli sme sa, že keď skončí, dáme si kávu s laskonkami, na ktoré som sa veľmi tešila. Ja som upratala po obede a ľahla si trochu k notebooku, ešte som rozmýšľala:  "dokelu, už je sobota a ja stále 2in1." A vôbec som teda nemala chuť na pondelkovú poradňu a pravdepodobne vyvolávaný pôrod. Slečna sa zobudila, nabehla mi k notebooku a mne sa s ňou vôbec nechcelo bojovať, tak som jej doniesla obed do obývačky a kŕmila ju tam.

Ona sedela na gauči a ja na zemi, po pár lyžičkách som pocítila známe puknutie a zaliala ma voda. Bolo 15:10. Hneď som brala telefón a volala manželovi. Povedal, že akurát dokončil a uteká hore. Ja som obvolávala malej krstnú, jej sestru, aby som vedela, kto ostane s malou. Ani jedna z nich nemohla hneď, naši neboli doma. Slečna povedala, že ostane s mojim bráškom, ale nakoniec plakala, a tak išla k rodičom tých dvoch kamošiek (krstnej a sestry). Takže fofry, manžel do sprchy, ja na wecko, potom do sprchy, pomedzi to som balila veci malej, obliekala sa, plakala, stískala ju a manžel volal doktorovi a išli sme. Odovzdali sme Paulínku a 15:55 sme vyrazili a ja som práve vtedy pocítila prvú kontrakciu, dosť silnú. A keďže tie moje kontrakcie boli rovno každých 5 minút, ešte sa ma Lukáš pýtal, či stihneme ten Bardejov, či ma nemá odviezť len do Starej Ľubovne, ja som mu s istotou povedala, že stihneme, ale nebolo mi všetko jedno.

Takú jazdu som ešte nezažila, v niektorých úsekoch sme mali na tachometri aj 160km/h a niekde v polovici cesty sa intervaly kontrakcií skrátili na 2-3 minúty. Lukáš-manžel volal Jarovi-doktorovi (volám ho tak familiárne), že nech príde (predtým totiž povedal, že doktor, čo má službu ma vyšetrí a zavolá, čo a ako), ešte nás ubezpečil, že to stihneme. Dorazili sme v zdraví a vcelku, ledva som vyšla z auta do nemocky a tam sa ešte sbs-kár pýtal, načo nám má odomkúť výťah, pako jeden.

Na príjem som prišla o 16:55, Jaro do 5 minút po mne. Pozrel ma a zahlásil: "na 5 otvorená, ešte to trochu potrvá." Napojili ma na monitor a vypísali sme papiere. Jaro odišiel a mňa sestrička vyšikovala na wecko, klystír a potom sprcha. No na tom wecku som už skoro umierala od kontrakcií, lebo mne veľmi pomáhalo chodiť a tam som nemohla. Na sálu som došla o pol šiestej a vtedy za mnou pustili aj manžela. Vypýtala som si loptu a o pár minút som už mala tlaky, sestrička kukla a povedala, že už je to tak na 7-8 a ešte chvíľu mám pohopsať a bude to. A veru bolo, kontrakcie boli brutálne silné (oveľa silnejšie ako pri Pauli). Pamätám si, že som trochu aj "kričala", manžel ma upokojoval, držala som sa ho ako kliešť. Zavolali mi Jara, napolohovali posteľ a šli sme na to. Tlačiť som tentokrát vládala a nepočítala som tlačenia, ale nebolo ich veľa, asi tak 5 odhadujem a malý zaplakal. Mne sa uľavilo, že je to za mnou a znovu som zažila ten neopísateľný pocit, keď som sa Lukáša spýtala, či je to chlapec a Jaro mi ho vysmiaty hneď položil na brucho a mohla som si ho chytiť. Maxim v tom momente stíchol, Lukáš mal slzy v očiach, bolo presne 18:00. Ešte som prosila nech mu nechajú dotepať pupočník a Jaro mi povedal, že to už robia štandardne, tak som sa potešila a tepal mu ešte dosť dlho. Sestrička malého na mne trochu poutierala, zakryla ho dekou a takto sme si hoveli, kým Jaro šil a kecali 🙂 Lukášovi som nakázala fotiť a Jaro len konštatoval, že si ho nemám všímať a mám sa sústrediť na malého. A veru, šitie som takmer vôbec necítila. Keď som porodila aj placentu, tak sa ešte smial, že pri treťom už Lukáša poučí a rodíme doma 🙂 Nakázal sestričke, že chce malého miery, tak ho vzali, odvážili, odmerali a doniesli nazad. Trvalo to asi 3 minúty. Zatiaľ Lukáš volal jeho rodičom a ja mojim. Maximka mi doniesli nazad, stále holučkého, len pod dečkou a položili už vyššie, aby si dočiahol na prsník a nechali nás samých troch. Veľmi sme si to užívali a malý sa do pol hodiny ukážkovo sám prisal.

Proste nádherný, neopísateľne krásny pôrod, popôrodný priebeh a bardejovská nemocnica je proste top. (len tak pre zaujímavosť, obvod hlavičky Maxima pri prepustení 35cm, Pauli mala 28cm)

A hoci som ešte na sále Jarovi aj Lukášovi povedala, že ostaneme pri dvoch deťoch, nie som si tak celkom istá, či ma manžel neprehovorí ešte na jedno o nejakých 5 rokov. Ale ktovie, všetko je i tak v rukách toho hore a ja mu každý deň ďakujem za dve zdravé, krásne, šikovné deti a za to, že sme to do toho Bardejova stihli a prosím, nech pri nás stojí aj naďalej. Milujem svoju rodinu

Celý pôrod bolí akosi menej, keď sa bojíte o zdravie svojho bábätka.

Aj problémy posledných týždňov tehotenstva sa dajú druhým závidieť. A bojovať o mliečko je síce ťažké, no bez bábätka ešte ťažšie.

Prvé dni

Prvé dni vám doktori povedia málo, pretože všetko sa môže razom zvrtnúť.

Puká vám srdce, keď čakáte pred dverami s nápisom JIS a oproti vidíte, ako maminky s bábätkami na 600-nedelí šťastne mávajú cez sklo ocinkom.

Z prvých úspechov svojho bábätka sa tešíte hneď od narodenia - pretože ak vie samé dýchať alebo sať, alebo ak mu už len laicky povedané "funguje" tráviaca sústava, už to je dôvod na radosť.

Žiadne šperky

Domov vás pustia o pár dní, ale bez bábätka. Budete za ním dochádzať a nikto vám nepovie, ako dlho to potrvá.

A taktiež, žiadne šperky a nalakované nechty do inkubátora nepatria.

Prítmie

Fotiť bábätko môžete len bez blesku (preto sú aj fotky v tomto článku rozmazané), v miestnosti s inkubátormi sa takmer nikdy nesvieti a cez deň býva cez inkubátor prehodená deka - to všetko kvôli veľmi citlivým očkám bábätiek.

Zákaz hladkať

Predčasniatko sa nehladká, tieto pohyby hore-dole sú mu cez tenkú pokožku bez tuku vraj nepríjemné - dotýkať sa ho treba pevným zovretím ručičky alebo nožíčky, alebo najlepšie priložením dlane na hlavičku.

Dezinfekcia

Ruky máte vyštípane do krvi od nekonečného povinného dezinfikovania.

Slzy bokom

K inkubátoru sa nechodí plakať, to zostáva na doma. Bábätku musíte nosiť len pozitívnu energiu, aj keď to býva ťažké.

Chudnutie

Prvých pár dní bábätko chudne. Platí to pre každé bábätko ("vyprázdni" sa totiž voda z pľúc, obličiek atď), ale pri predčasniatkach to vnímame viac. Predsa krok z 1700g na 1500g nie je veľmi príjemný a ďalší týždeň čakáte, kým dobehnete aspoň pôrodnú váhu.

Zistíte, že plienky nulky sa nedajú kúpiť hocikde 😉 A aj tie sú bábätku až po lopatky🙂

Mojkáčik

Mojkáčik a klokankovanie sú prvé nové pojmy, ktoré pochytíte. Mojkáčik je "placatý" plyšák, ktorý sa dáva bábätkám cez tváričku pre pocit bezpečia a aby chránil očká. A klokankovanie je kontakt "telo na telo" s bábätkom - aby cítilo vašu vôňu a počulo váš tep, čo má celkovo pozitívny vplyv na zdravotný stav dieťatka.

Na prvé kŕmenie si nejaký ten týždeň počkáte.

"Ovládanie" inkubátora

Keď je bábo väčšie, naučíte sa "ovládať" inkubátor: otvoriť, poodpájať, povypínať, bábätko vybrať a pri odchode všetko vrátiť do pôvodného stavu, pozapájať, pozapínať, zavrieť.

Výhody

Má to aj svoje výhody: prvé držanie bábätka, prvé obliekanie, prebalenie, kŕmenie - na to všetko máte okolo seba desiatky špecialistov, sestričky a doktorov, ktorí vám ochotne vo všetkom poradia.

Priberanie

Na váhu sa ide pred kojením a po kojení, aby sa presne vedelo, koľko ml bábätko spapalo - zvyšok predpísanej dennej dávky skúsime dať fľaškou alebo sondičkou cez noštek. Zvládnutá dávka mliečka sa zapíše do tabuľky, aby sa dal kontrolovať denný príjem mliečka. To všetko aby bábätko pekne priberalo.

Všetky trojkilové detičky vám zrazu prídu veľké a krásne tučnučké.

Presun do postieľky

Presun do nemocničnej postieľky je obrovským dôvodom na radosť 🙂 Samozrejme je v nej monitor dychu a je vyhrievaná, pretože predčasniatka si ešte nevedia dobre udržať telesnú teplotu.

Harmonogram

Prvé mesiace sa papá na budík každé tri hodiny, pretože bábätko nevie ešte ani len plačkať, aby si vypýtalo samé jesť.

Aj doma platí, že monitor dychu, rôzne lieky, kvapky, fortifikátor sú chlebík náš každodenný.

Cvičenie

Väčšina predčasniatok musí pravidelne cvičiť, aby motoricky nezaostávali. Cviky Vojtovky či Bobatha vám vysvetlia na rehabilitáciách a vy ich doma denne opakujete (napr.: my sme cvičili 7 mesiacov, 4-5 x denne, po cca 20 min). Cvičenie často sprevádza plač, ale proste musíte, lebo ktovie, ako by to všetko bolo bez neho.

Vyhýbanie sa ľuďom

Približne prvého pol roka sa musíte vyhýbať ľuďom: žiadne hromadné návštevy doma, žiadne kočíkovanie v meste a už vôbec nie MHD alebo nákupné centrá. Predčasniatka nemajú žiadnu imunitu, keďže tá sa dieťaťu "odovzdáva" až koncom tehotenstva a trvá približne pol roka, kým si ju vybudujú samé. Aj obyčajná soplitída sa môže rýchlo preklopiť v zápal pľúc a ďalej nechcem ani pomyslieť.

V kočíku stále jedným okom sledujete, či bábo nemodrá (pretože za pohybu žiadny monitor dychu nefunguje). Spať s rodičmi v posteli smie len výnimočne, na brušku len pod dozorom. To všetko kvôli zvýšenému riziku SIDS - predčasniatka proste niekedy zabúdajú dýchať.

Večne u doktora

Prvé mesiace ste večne u doktora: pneumológia, rehabilitácie, kardiológia, ortopéd, očné, poradňa, riziková poradňa... Sleduje sa správny vývoj orgánov, ktoré nestihli v brušku "dozrieť" a vy sa bojíte aj pomyslieť, že čo ak...

Žiadne preteky

Prestanete čítať tabuľky a pretekať sa s inými ("môj už sedí", "moja už chodí", "môj počíta kvadratické rovnice").

Dôvod na oslavu

Keď vaše bábätko dosiahne svoj predpokladaný termín pôrodu, keď prestane "byť v mínuse", je to dôvod na oslavu 🙂

Oblečenie

Je to obrovská radosť, keď je oblečenie malé a nie stále len veľké (na fotke "newborn" čapička).

Pokroky

Vážite si každý jeden pokrok bábätka, pretože je ťažko vydretý.

Stres v práci? Haha

Mnohé doterajšie problémy vám zrazu prídu malicherné (stres v práci? ha-ha).

Z ďalšieho tehotenstva máte veľké obavy.

Keď vám osud takto siahne na zdravie, uvedomíte si, čo všetko vlastne máte ♥

Po roku

Až približne po roku si konečne vydýchnete. Niektoré diagnózy ubudli, niektoré sa vykryštalizovali a vy už aspoň konečne viete, na čom ste a môžete lepšie spávať.

...a aj to je dôvod, prečo píšem tento článok až dnes. Naša Karolínka má 17 mesiacov, ešte stále síce chodíme po nejakých doktoroch, ešte stále nemáme možno "vyhraté", ale je z nej zatiaľ zdravé krásne dievčatko, ktoré sa stále viac podobá svojim rovesníkom 🙂 Aj preto jej do ďalšieho života želáme len veľa-veľa zdravia, veď všetko ostatné nejako príde. A to skutočne dôležité, to už vlastne máme ♥

"Takáto je realita, ktorú zažili milióny žien na celom svete, takto sa to deje, takto to vyzerá," hovorí fotograf Igor Stančík o fotení pôrodu cisárskym rezom.

Prinášame vám jeho fotoreportáž aj rozhovor s ním, ktorý nájdete pod fotografiami.

Rozhovor s fotografom Igorom Stančíkom.

Fotografujúci cudzí muž pri pôrode... Znie to ako začiatok vtipu.

To určite áno 😀 Ale z fotografického hľadiska ani nie. Dnes sa ľudia až tak nepozastavujú nad nevšednými vecami. Išlo v prvom rade o spracovanie zaujímavej témy, ktorú fotograf vždy hľadá.

Máte pocit, že pri vašej reportáži sa ľudia nepozastavili?

Pozastavili, to určite. No nemyslím si, že ich zaskočil muž fotograf pri pôrode. Skôr sa čudovali, že k cisárskemu rezu vôbec niekoho pustili.

Ako dlho trvalo, kým ste povolenie na fotenie získali?

To bola relatívne iba chvíľa. Napísal som e-mail vedeniu nemocnice a dostal som odpoveď, že sa to dá urobiť pod podmienkou, ak nebudem fotiť personál. Boli ústretoví a nemal som prakticky žiadne obmedzenia. Iba v prípade komplikácií pri sekcii by som musel sálu ihneď opustiť.

V ktorej nemocnici to bolo?

V Nitre.

Ako prebiehalo čakanie na pôrod? Mali ste posledné dni pred termínom stále "pohotovosť" a pobalený vak s fototechnikou?

Nie, v tomto prípade to bolo celé jednoduché. Mamička, ktorú som fotil, je moja kamarátka Tina a zároveň tiež fotografka. Sekciu mala plánovanú na konkrétny termín, s nemocnicou sme iba dohodli, že na sálu pôjde ráno ako prvá. Prišiel som v určený čas 7:30 a keďže neboli žiadne neočakávané okolnosti, prebehlo všetko podľa plánu.

Zažili ste nejaký pôrod už aj pred fotením?

Áno, mám tri deti. Moja manželka absolvovala dve sekcie a jeden klasický pôrod. Paradoxne, k sekciám ma nepustili 🙂 Ale to bude asi aj tým, že som vtedy ešte vôbec nefotil a zároveň mi ani nenapadlo, že pri operácií je možné byť prítomný. Ale klasický pôrod som absolvoval so všetkými detailami 🙂 

Takže predstavu o reportáži ste čiastočne mali už vopred? Písali ste, že ste chceli zobraziť pôrod tak, aby nebol zbytočne šokujúci, no zároveň aby v ňom bola zachytená intimita, strach, bolesť a radosť, ktorú prináša narodenie človeka.

Predstavu som mal, ale naozaj iba čiastočnú. Ako som už povedal, pri sekcii som ešte nebol, takže som nevedel, ako dlho to bude trvať, čo všetko mi na sále dovolia a tiež ako to tam bude celé riešené stavebne. Tým pádom som nevedel, aké budem mať obmedzenia v kompozícii. Veľkým a dôležitým obmedzením pre mňa bolo už to, že som nesmel mať v záberoch personál, a tým pádom každá fotografia bola komponovaná s touto myšlienkou. Čo sa týka môjho plánu zobrazenia pôrodu, ten vychádzal z môjho celkového pohľadu na fotoreportáže - zameriavam sa v prvom rade na to, aby som do fotografií preniesol atmosféru udalosti. Aby sa na toho, kto si fotografie pozrie, preniesla emócia a ostal tam zachovaný príbeh. Takýto bol teda približný plán. 

Boli zábery či okamihy, kedy ste mali prst na spúšti, ale povedali ste si, že to odfotiť nemôžete, alebo že to už je veľa, a spúšť ste nestlačili?

Boli, ale iba málo. Keďže som na to obmedzenie myslel, každý záber som komponoval tak, aby som s ním neskôr musel pracovať čo najmenej. Takže vznikli fotografie, kde síce je tvár personálu, ale iba niekde na okraji, a to som vedel neskôr pri spracovaní orezať bez toho, aby to narušilo celkový záber. Obmedzenia od Tiny som nemal žiadne, mohol som fotiť všetko. Ale to som nepotreboval robiť, pretože mi nešlo o nafotenie krvavého masakru a s tým súvisiacich detailov. Samozrejme, že vznikli aj fotografie, ktoré sme nezverejnili a budú uložené iba v rodinnom archíve Tiny.

Bol pri pôrode aj Tinin manžel?

Nebol, čakal však na chodbe. Keby sme veľmi chceli, pustili by tam aj jeho, ale s Tinou sme sa dohodli, že to lekárom a sestrám nechceme komplikovať a stačí, keď tam bude jeden človek navyše. 

Plnili ste teda sčasti aj úlohu manžela? Alebo ste tam "akože neboli"?

Nie, to nie. Pri reportáži je najdôležitejšie byť neviditeľný. Aj rozhodca na futbalovom zápase má najlepšie hodnotenie vtedy, keď si po zápase na jeho prítomnosť nikto nespomenie 🙂 Ja som tam bol pracovne, sústredil som sa výlučne na to, aby som zachytil udalosť správne.

Ale nejaké emócie sa zrejme vo vás odohrávali. Ako celú situáciu vnímate ako muž?

Nechcem, aby to vyznelo necitlivo, ale skutočne som celú situáciu vnímal v prvom rade z toho pohľadu, že mojou úlohou je fotografovať. Takže som sa sústredil iba na to, aby som nachádzal zaujímavé uhly pre záber, pozorne som musel sledovať všetko, čo sa deje, aby som tam zbadal niečo, čo je dôležité a pre niekoho možno neviditeľné. Nestál som na jednom mieste, presúval som sa. Zároveň som musel zvažovať, aký typ objektívu na danú situáciu použijem. Toto všetko vyžadovalo maximálne sústredenie a nebol priestor na to, aby som sa nechal uniesť momentom narodenia človeka. Našťastie, patrím k ľuďom, ktorí nemajú problém s pohľadom na krv, takže som sa mohol koncentrovať výlučne na svoju úlohu, kvôli ktorej som tam bol. Emócie mohli prísť až po.

Keď už ste spomenuli ten futbal, tak ono to znie, akoby ste fotili futbalový zápas.

Môže to tak znieť, ale ja som sa musel odosobniť. Opakujem, bola to práca, ktorú bolo potrebné urobiť profesionálne. Fotil som pôrod prvýkrát, takže som to nechcel pokaziť. Robil som to, čo doteraz pri každej reportáži a kvôli čomu sa aj v minulosti moje reportáže (hoci ich nebolo veľa) stretli s pozitívnym ohlasom. 

Ozvali sa vám po zverejnení reportáže ďalšie záujemkyne?

Ozvalo sa obrovské množstvo ľudí. S Tinou sme vedeli, že reportáž je kvalitná a že sa určite bude ľuďom páčiť, no to, čo sa dialo po zverejnení, prekonalo všetky očakávania. Cez Facebook sa to dostalo k tisíckam ľudí, malo to veľmi veľa zdieľaní a prebehli aj debaty s budúcimi mamičkami. Jednu ďalšiu reportáž som už takmer mal dohodnutú, avšak nakoniec manžel s fotením nesúhlasil. Je to citlivá téma a nie každému niečo také vyhovuje. 

A čo manželka? Neprejavila záujem o ďalšie dieťa, alebo nehovorila, že je škoda, že nemá taký záznam aj ona?

Nie, tri deti nám stačia obom. Máme dvoch chlapcov a dievčatko. A bude to možno niekomu znieť paradoxne, ale napríklad ja a moja manželka by sme s takýmto fotením a zverejnením asi mali problém. Ale hovorím to úprimne a úmyselne, aby bolo jasné, že naozaj rozumiem každému, kto povie, že to nie je pre neho a že jemu sa to nepáči.

Čo takému foteniu predchádza?

Musí s tým súhlasiť nemocnica, matka a aj partner. Keď sa partneri nad tým detailne zamyslia a budú s tým súhlasiť, musia rátať aj s tým, že pri pôrode je cudzí človek, ktorý chtiac-nechtiac uvidí aj intímne partie mamičky, a to je niečo, čo nie každý zvládne akceptovať. Ja to samozrejme chápem, preto je dôležité, aby voči mne mali dôveru a rozumeli tomu, že tam nie som kvôli ničomu inému, iba kvôli nim a kvôli tomu, aby som pre nich nafotil jeden z najsilnejších zážitkov, aké v živote môžu mať. Momentálne komunikujem s viacerými záujemkyňami, takže predpokladám, že čoskoro pribudnú ďalšie reportáže. 

Tentokrát už s cudzími osobami? Alebo stále v okruhu známych?

Tentokrát už s cudzími.

Plánujete sa s nimi pred pôrodom viackrát stretnúť a dôveru sčasti budovať?

Myslím si, že to nie je nevyhnutné. Jedno osobné stretnutie je potrebné. Na ňom vysvetlím všetko, čo môžu odo mňa očakávať, dohodneme sa, čo môžem a čo nemôžem fotografovať. Najdôležitejšie sú však fotografie z tejto reportáže, ktoré podľa mňa veľmi jasne ukazujú, aký výsledok je možné očakávať. Keď budem fotografovať klasický pôrod, bude to ešte lepšie, pretože ten trvá dlhšie ako sekcia a bude možné urobiť viac záberov, na ktorých bude aj partner. Ten môže na mňa dozerať, či je všetko tak, ako sme sa dohodli 🙂

Má takáto reportáž aj snahu viac "sprístupniť" pôrod a "pozvať" k nemu aj mužov?

Nebolo to jej cieľom. A keby aj bolo, tak si nemyslím, že to je možné takýmto spôsobom dosiahnuť. Prítomnosť na pôrode je veľmi individuálna záležitosť. Častokrát som počul, že žena partnera pri pôrode nechcela, radšej tam mala kamarátku alebo svoju mamu. Taktiež zohráva úlohu, že veľa ľudí nemocničné prostredie alebo krv neznáša dobre a ich prítomnosť by pôrod iba komplikovala. Osveta v tomto prípade, podľa môjho názoru, zrejme veľa nezmení. Dnes už asi každý vie, že pri pôrode byť môže a je iba na dohode partnerov, či to chcú alebo nie.

Prečo ste sa rozhodli reportáž zverejniť?

Pretože sme to s Tinou nevnímali ako zverejnenie pôrodu, ale ako zverejnenie zaujímavej fotografickej práce. Obaja sme fotografi a pozeráme sa na to v prvom rade z tohto hľadiska. Zverejnil som to na svojom facebookovom profile, webovej stránke a vo facebookovej skupine Fotograf roku, kde je Tina administrátorkou. Vyvolalo to obrovskú vlnu záujmu a zdieľaní, videli to aj ľudia, ktorí fotografii nerozumejú a vnímajú iné jej aspekty a až sekundárne prišiel záujem médií s témou pôrodu a prítomnosti na ňom.

Stáva sa z takejto fotografie nový trend? V zahraničí som zopár podobných "projektov" už videl, u nás ste (pre mňa) prvý.

To uvidíme, no záujem sa ukazuje. Fotil som bez toho, aby som riešil, či to už niekto niekde robí alebo robil. Videl som dobrú tému, tak som po nej šiel.

Web fotografa: Igor Stančík

Rozhovor bol autorizovaný, Igor Stančík urobil v prepise úpravy bez zmeny zmyslu odpovedí.

Prečítajte si aj predošlé rozhovory:

• Matka autistu elise: Syna v škole šikanovali, veľakrát išiel domov v papučkách (Prečítať tu)
• Matka geja alena0407: Aj homosexuáli chcú byť milovaní (Prečítať tu)
• petra_isteze: Na tetovanie odporúčam počkať, kým si človek skúsi prvé zamestnanie (Prečítať tu)
• decode: Veľakrát nám to všetkým udiera poriadne na mozog (Prečítať tu)
• tina1982: Myslela som si, že OMG je značka tehotenského testu (Prečítať tu)
• janana1612: Každý človek má na vec iný názor a nedá sa vyhnúť konfliktom (Prečítať tu)
• ​​gaja: Myslím si, že postupne bude na koníku aj viac starých rodičov (Prečítať tu)
• 30lenka: Keď sa ráno obliekam, nezabudnem si obliecť aj náladu (Prečítať tu)

Niekto mi raz povedal, že pôrod je jediné rande naslepo, na ktorom sa určite zamilujem a hoci už neviem, kto to bol, musím uznať, že mal naozaj pravdu.

Môj veľký deň nastal 7.7.2014 a hoci som prakticky počas celého tehotenstva vedela, že budem musieť rodiť cisárskym rezom, bola som zrejme v rovnakom strese ako ženy, ktoré rodia prirodzene. Keď totiž nastal deň plánovanej sekcie, zrazu ma pochytila nepochopiteľná panika a nevedela som si predstaviť, ako to zvládnem, ako to celé bude prebiehať, no najmä som mala neopísateľný strach z toho, aby sme obe boli v poriadku. Keď sme odchádzali do pôrodnice, narýchlo sme urobili poslednú fotku s bruškom a vtedy som si uvedomila, že tých dlhých deväť mesiacov je zrazu za mnou a ani poriadne neviem, ako ubehli. Pred odchodom som sa poslednýkrát pozrela do zrkadla a zrazu som zatúžila byť tehotná ešte veľmi dlho. Nevedela som si predstaviť, že už nebudem cítiť pohyby bábätka a rozdýchavať každý kopanec akoby mi niekto chcel zlomiť rebrá, no zároveň som sa nevedela dočkať momentu, kedy svoju malú - veľkú lásku konečne uvidím naživo a budem sa jej môcť dotknúť...

Keď sme dorazili do pôrodnice mala som zmiešané pocity. Podstúpila som všetky nutné vyšetrenia a keďže som šla na rad ako prvá, nestihla som sa poriadne ani spamätať. Pamätám si, ako som s obviazanými nohami a infúziou v ruke prosila lekára, aby ma pustil domov, že ja si počkám do 15.7., kedy som mala termín spontánneho pôrodu. Lekár sa iba zasmial a povedal mi: "Dobre, veď ja Ťa tu nedržím, som iba zvedavý ako ďaleko sa s tou infúziou a zaviazanými nohami dostaneš."

Potom ku mne prišla jedna veľmi milá sestrička, ktorá ma poznala už predtým, keďže som sa v 35. týždni tehotenstva začala otvárať a takmer som porodila. Práve táto sestrička mi bola aj vtedy aj teraz veľkou oporou a vravela mi, že sa mám tešiť z toho, že som sa dostala až sem a navyše bez komplikácii a mala pravdu. Bola som neskutočne rada a hrdá jednak na seba, ale hlavne na dcérku, že to vydržala až do konca a tak sme sa vyhli predčasnému pôrodu. 

Zrazu tej sestričke začali všetci blahoželať k 25-tim narodeninám a vtedy mi došlo, prečo ma pred pár týždňami prosila, nech ešte nerodím, že ma chce vidieť siedmeho. Ako som tam tak ležala a usmievala sa nad vzniknutou situáciou, zrazu prišla anesteziologička a začala mi vysvetľovať, aké mám možnosti. Pôvodne som chcela spinálnu anestézu, pretože som veľmi túžila vidieť svoju dcérku ešte mokrú, špinavú, počuť jej prvý plač a ešte na sále si ju vziať do náručia a vybozkávať, no keď mi anesteziologička povedala, že budem vnímať absolútne všetko okrem bolesti, zrazu som dostala strach. Spomenula som si na predošlých trinásť operácii a rozhodla som sa pre celkovú anestézu, čo dodnes veľmi ľutujem, ale čas už nevrátim a tak som sa musela vyrovnať s tým, že ma opäť premohol vlastný strach.

Spolu s anesteziologičkou a sestričkou som pomaly kráčala k pôrodnej sále a bola som neskutočne rada, že som už tak blízko momentu, kedy uvidím svoju milovanú princezničku. Po príchode na sálu som sa s trasúcim telom obliekala do zeleného habitu a sestrička mi nasadila sterilnú čiapku. Musela som vyzerať ako E.T mimozemšťan... Nebolo to prvýkrát, čo som takto oblečená stála pred operačnou sálou, no na túto operáciu som sa na rozdiel od predošlých operácii, ktoré som absolvovala, naozaj tešila. 

Sestrička ma chvíľu nechala samu a tak som si poslednýkrát pohladila bruško a myslela som na to, ako neskutočne rýchlo to prekrásne obdobie ubehlo.Z mojich úvah ma vytrhla sestrička a ani neviem ako, už som stála pred operačným stolom a trasúcimi nohami som sa naň snažila vyšplhať. Keď som tam už konečne ležala, pamätám si, ako sa ma lekár pýtal, ako sa bude maličká volať a po tom, čo som mu odpovedala som "vyfasovala" na tvár kyslíkovú masku s pokynom, že mám zhlboka dýchať, aby malo bábätko dostatok kyslíka. Zrazu mi anesteziologička v sekunde vymenila kyslíkovú masku za narkózu a prikázala mi nadýchnuť sa. Posledné čo si pamätám boli jej slová: "A teraz budete spať."

Keď som sa prebrala ležala som na izbe. Prvá moja myšlienka bola, že už som mama a zrazu som dostala strašný strach, či je Dianka v poriadku.. Hľadala som na ruke štítok s číslom, aké sa vraj dávajú mamičkám aj novorodencom a keď som ho nenašla, premkol sa ma strašný pocit strachu a bezmocnosti z toho, že neviem, čo je z mojou dcérkou. Zrazu do izby vstúpila sestrička a dávala mi nejakú infúziu. Keď zbadala, že som už hore, povedala mi: ,, Dobré ránko, mamička!" To mi vlialo nádej, že je možno všetko v poriadku, no i tak som sa jej namiesto pozdravu okamžite spýtala, či dcérka žije a či je v poriadku.

Sestrička sa na mňa prekvapene pozrela a vraví: "Samozrejme, že žije a je v poriadku, je zdravá a krásna, nebojte sa!"

Po jej slovách mi spadol obrovský balvan zo srdca a myslela som na to, čo moja princeznička asi robí, či spí alebo plače... Sestrička bez ďalších slov odišla a ja som si až vtedy uvedomila, že ma síce akosi zvláštne ťahá brucho, ale dalo sa to vydržať a práve som si v duchu myslela, že ak sú toto tie popisované bolesti po cisárskom, tak to je potom cisarák oproti iným operáciám, ktoré som už prežila, úplná pohoda.

V tom som vo dverách izby uvidela môjho manžela v modrom plášti, ako sa usmieva od ucha k uchu a v rukách drží malú, bielu perinku. Celý čas sa díval do perinky a ja som mala pocit, akoby ku mne kráčal hodinu. Keď konečne prišiel k mojej posteli, v momente som sa obrátila na bok, aby som lepšie videla. Opatrne som nazrela do perinky, pretože mi bolo čudné, že sa nehýbe a neplače a vtedy som JU zbadala, ako sladko spinká s otvorenou pusinkou a v tvári má anjelsky výraz. Keď som ju uvidela, nahrnuli sa mi do očí slzy a v tej chvíli som pocítila neskutočnú radosť z toho, že je tu, ale aj strach z toho, aby som bola dobrou matkou. Mala som pocit, že neexistuje krajšie stvorenie ako je moja dcéra a zalial ma neskutočne nádherný pocit. Pocit lásky a zodpovednosti k tomu malému nevinnému, bezbrannému stvoreniu a dnes viem, že ten blažený pocit je materinská láska, ktorú cítim dodnes pri každom pohľade na svoj poklad... Na ten malý zázrak, malého anjelika s modrými očkami...

Ani neviem ako a zaspala som s Diankou v objatí a nesmiernym pocitom vďaky voči Bohu a osudu, že mi bolo dopriate stať sa matkou.

Som a budem za svoju dcéru vďačná celý život. Každý deň sa modlím za jej zdravie a som presvedčená, že mi ju Boh dal ako dar za všetko zlé, čím som si v živote prešla. Dar, ktorý treba chrániť a za ktorý by som dala aj vlastný život, len aby ona bola v poriadku a šťastná.

Dnes má môj najväčší poklad na svete už osem mesiacov, jeden týždeň a jeden deň a touto cestou by som sa chcela poďakovať všetkým lekárom a sestričkám Galantskej nemocnice za starostlivosť o nás a najmä za to, že i napriek môjmu postihnutiu ma všetci brali ako zdravú matku a povzbudzovali ma v to, že to zvládnem a mali pravdu.

Osobitné ďakujem však patrí aj všetkým vám maminky a budúce maminky, ktoré ste ma tu na Modrom koníku počas celého tehotenstva a aj po pôrode podržali, povzbudili a poradili mi.

Ďakujem vám všetkým.

• Barbora s dcérkou Diankou 

            Som mamička dvoch krásnych detí. Starší syn Alex sa narodil vo Švajčiarsku do vody. Bol to krásny a nezabudnuteľný zážitok. Môj prvý pôrod trval asi 6 hodín, čo na prvorodičku nebolo zlé. Keďže som bola v cudzej krajine a ich reči som veľa nerozumela, nemala som možnosť chodiť na nejaké predpôrodné kurzy, kde vás oboznámia na čo sa treba pripraviť, ako dýchať, či aké polohy zaujať pri kontrakciách. Možno aj preto som sa nebála pôrodu a veľmi mi pomohol aj personál v nemocnici, kde som rodila, pretože ma do ničoho nenútili, nemusela som tlačiť na povel, nenapichali ma oxitocínom lebo je to rutinný postup, ale nechali ma rodiť ako som chcela a ako som to cítila.

            Keď som otehotnela druhýkrát, vedela som, že do Švajčiarska už rodiť nepôjdem, iba ak by som vyhrala Loto. Túžila som zažiť taký krásny pôrod aj tu na Slovensku. Z každej strany som počúvala, že tu to funguje inak a mám zabudnúť na takú starostlivosť ako vo Švajčiarsku, pretože naše zdravotníctvo je na úplne inej úrovni. Keďže som nemohla zmeniť fakt, že v nemocnici ma budú brať len ako ďalšiu rodičku a rutinné postupy ma neobídu, začala som hľadať niekoho, kto by mi pomohol zažiť pôrod aspoň z polovice taký krásny ako bol ten prvý.

            Dlho mi to netrvalo a našla som ju: "moju" dulu Mišku. Najprv som veľa čítala a písala si s babami, ktoré mali pri pôrode dulu a bola som očarená tým, ako dokáže jedna žena pri pôrode tak pomôcť, hoci nemôže zasahovať lekárom do ich práce. Zavolala som jej a dohodli sme si stretnutie u mňa doma. Po prvom stretnutí, ktoré trvalo cca 2 hodiny som vedela, že ona je ta pravá a inú hľadať nemusím. Vyžarovala z nej energia a z jej hlasu pokoj. Porozprávala mi čo je v jej náplni "práce", ako to chodí v nemocnici, kde som chcela rodiť, na čo všetko sa pripraviť. Aj keď mi sem-tam nahnala strach z praktík a rutinných postupov tu u nás, bola som rada, že viem do čoho idem a že tam na to nebudem sama. Manžel bol tiež rád, že bude s nami, nakoľko sa bál aj on sám. Do pôrodu sme sa stretli ešte niekoľkokrát.

            V deň pôrodu som bola na poradni, kde mi lekár povedal, že ak by som chcela, prepichne mi vodu a môžem ísť rodiť. No nechcela som nič súriť len preto, aby som to mala rýchlo za sebou. Užívala som si každý deň a čakala, kým sa môj drobček sám vypýta. Bol piatok a ja som mala celkom iné plány na víkend, než ležať na pôrodnej sále v bolestiach. S dulou som sa dohodla, že to necháme až po víkende.

            Stihla som kaderníčku, svadbu mojich kamarátov, užiť si krásnu nedeľu s rodinou a v pondelok ráno o 4hod to prišlo. Zobudila som sa na bolesť, ktorá nebola síce silná ale zato pravidelná. Po niekoľkých minútach mi odišla aj hlienová zátka. Mala prímes krvi, ktorej postupne pribúdalo. Zľakla som sa, či je všetko v poriadku. Zavolala som teda dule, keďže ona má pohotovosť dva týždne pred a dva týždne po termíne. Upokojila ma, že sa nič nedeje. Mám sa osprchovať a ak by sa mi to nepozdávalo, môžeme ísť.

Hodila som teda rýchlu sprchu a keďže krvácanie neprestalo, zobudila som manžela a šli sme do nemocnice. Dula vyrazila tiež a mali sme sa stretnúť na príjme. Tam však bola sestrička, ktorá akosi nerešpektovala, že chcem počkať na dulu a rýchlo ma vzala na vyšetrovňu. Keďže sme tam neprišli s dulou spolu, viac ju do vyšetrovne nepustili a manžela tiež nie. Zmocnil sa ma strach a beznádej z neznámeho.

            Vyšetrila ma mladá doktorka, prepichla vodu, oznámila, že som otvorená na 5 prstov a že tak do hodiny asi porodím. Pomedzi kontrakcie sme stihli aj zažartovať. Mala totiž v ten deň meniny.

            Zavolala som manžela a dulu a nervozita zo mňa opadla, hoci sa moje kontrakcie stupňovali. Ľahla som si na pôrodné kreslo, dali mi pásy, no nik sa ma nespýtal, či je tá poloha vyhovujúca, či mi nepadajú pásy, pretože ak máte zlý záznam, budete tam ležať neskutočne dlhý čas. Mala som tam však moju dulu Mišku, ktorá sa o mňa starala. Masírovala mi chrbát, vnímala som jej ruky, pohladenie, ktoré mi pomáhali prekonať dosť silné kontrakcie. Dokonca som mala pocit, ako keby v tej chvíli nevnímam, čo sa deje okolo. Napravila pásy, keď bolo treba a dávala na mňa pozor.

            Držala som manžela za ruku a asi aj cítil akú bolesť prežívam. Aj on bol rád, že je tam s nami a nie je na to sám. Po pár kontrakciách som pocítila tlak na konečník. Dula to oznámila doktorke, ktorá skonštatovala, že môžeme ísť na to. Od tej chvíle si pamätám len otázku hlavnej sestry: či chcem rodiť v ponožkách? Nechápala som. Nenechali ma rodiť podľa toho ako som to cítila. Či som mala kontrakciu alebo nie, musela som tlačiť a ak som netlačila na povel, zjazdili ma že som druhorodička a neviem ako mam dýchať a tlačiť. Môj zrak padol na dulu, ale ona s tým nemohla nič robiť, lebo nesmie lekárom zasahovať do práce. Našťastie na pár zatlačení bol náš zázrak vonku. Zvládla som to bez nástrihu aj vďaka šikovnej doktorke, ktorá pôrod viedla.

            9.6.2014 prišla na svet naša malá bambuľka. Mala sa síce volať Alžbetka, ako sme jej vraveli celých 9 mesiacov, aj keď sme nevedeli, či to bude chlapček či dievčatko, no môj vnútorný hlas mi vravel, že jej meno bude Michaela. Možno aj preto, že dvaja ľudia, ktorí boli pri pôrode mojou veľkou oporou sú nositeľmi tohto mena, možno to bol osud. Cítila som, že to tak má byť.

            Malú mi hneď položili na brucho a manžel prestrihol pupočnú šnúru. Po chvíli mi ju vzali na rutinné meranie a váženie. Keď ju doniesli, dula ju vybrala z perinky a pomohla jej k prvému prisatiu. Ukázala mi techniku, akou to pôjde lepšie a zodpovedala mi na všetky otázky, ktoré som jej položila. Zostala s nami ešte dve hodiny.

             Môj pôrod bol aj vďaka nej krásny, nezabudnuteľný a hlavne rýchly. Neviem, čím to je, že som mala taký rýchly pôrod, no myslím, že hlavnú rolu hrala moja psychika. To, že som vedela, do čoho idem a že na to nebudem sama, ale bude tam niekto, kto mi pomôže aj bez toho, aby som povedala čo i len slovo... Počas nášho stretnutia mi dala leták, kde sú napísané vety, ktorým som nechápala, kým som neporodila.

            Vždy keď tieto riadky čítam, viem, že moje rozhodnutie mať pri pôrode dulu bolo jedno z najlepších, aké som mohla v živote urobiť. Sú to spomienky na celý život. Nechcela som mať z pôrodu traumu a v tom mi dula Miška pomohla. Ak sa s manželom rozhodneme pre tretie dieťa, ona bude súčasťou môjho tehotenstva a pôrodu. Už teraz sa na to teším 😀

            Možno môj príbeh pomôže aspoň jednej budúcej mamičke, ktorá ma strach z pôrodu a hľadá možnosť ako ho prekonať. Nik, ani dula vám nezaistí, že všetko pôjde hladko a podľa vašich predstáv, ale môžete sa spoločne o to pokúsiť.

Keď postavím sa za teba, posilním tvoje slovo, posilním tvoj pohľad, posilním tvoju myšlienku.

Keď postavím sa za teba, objímem ťa, podopriem ťa, ochránim ťa.

Keď postavím sa za teba, nebudem ti na očiach, ale keď budeš potrebovať, budeš ma počuť a budeš ma cítiť. DOTYK. RUKY. POHĽADENIE.

Keď postavím sa za teba, som tu a ty môžeš vnímať seba a svoje dieťa.

Naša malá Miška s dulou MiškouS našim tatom Miškom😀Moja Hebamme vo Švajčiarsku a pôrod staršieho syna Alexa

Je bezpečné otehotnieť aj po tridsiatke? Aké sú riziká? A ako to prežívajú staršie mamičky? Magazín MONO odpovedá na tieto otázky.

  --

Žena s malým chlapčekom vchádzajú do budovy zdravotníckeho zariadenia, keď v tom pri nich zastaví dodávka. Chlapcovu pozornosť zaujmú kúdoly zvláštnej pary, ktoré sa objavia po otvorení auta. „Chceš vidieť, ako vyzerá chlad?“ opýta sa ho pani v bielej rovnošate zodpovedná za prevzatie zásielky tekutého dusíka. Z výrazu chlapcovej tváre vidieť, že mu tá otázka príde zvláštna. „Ale aspoň si sa ma to nespýtala tým infantilným tónom, ktorý dospeláci používajú, keď sa nám chcú zapáčiť,“ pomyslí si možno chlapec. Nastaví ruku do chladného oblaku, ktorý mu prekĺzne pomedzi prsty. Keby tušil, že aj vďaka tomu oblaku chladu bude mať čoskoro súrodenca, čudoval by sa ešte viac.

Jeho mama ho chytí za ruku a spolu vojdú do útulnej čakárne Centra asistovanej reprodukcie (CAR). Priemerný vek žien, ktorých sa týka problém neplodnosti, a preto samy alebo s partnerom využívajú služby Centra, je 32,5 roka. Čoraz častejšie sa však rozhodnú splodiť potomka aj o päť a viac rokov staršie Slovenky. Akú majú šancu, že sa im to podarí?

Svätý grál

Pred ôsmimi rokmi sa v rámci Európskeho sociálneho výskumu zisťovali názory ľudí aj na ideálny vek, kedy sa má človek stať rodičom. U žien vtedy v očiach Slovákov bolo ideálne prvýkrát porodiť v dvadsiatich štyroch. Realitu v zmysle priemerného veku prvorodičiek dnes podľa Štatistického úradu predstavuje vek 27 rokov. Či možnosť počať o desať rokov neskôr spadá už do kategórie fantasy, zisťovali reportérky MONO okrem iného aj rozhovormi s viacerými ženami. Tri z nich mali bližšie k štyridsiatke ako k tridsiatke, keď sa stali matkami a u žiadnej z nich túžbu po dieťati nesprevádzali stovky neúspešných pokusov s meraním si bazálnej teploty pred pohlavným stykom. Otehotneli takpovediac prirodzene. A v prípade 38-ročnej Martiny Boor aj neplánovane.

„Sú ženy, pre ktoré je dieťa svätý grál. Pre mňa je súčasťou života, zapadlo do mojej vybudovanej rutiny. Som v najlepších rokoch. Skladačka sa doplnila, všetko do seba zaklaplo,” hovorí o sebe táto Slovenka žijúca v Dubaji, kde vedie vlastný obchod s jazdeckými potrebami. Vždy si o sebe myslela, že je nematerský typ, no po pôrode zistila, ako sa mýlila. Vo svojom okolí má šesť čerstvých matiek, z ktorých najmladšia má 34 rokov a najstaršia 43. Všetky už majú vybudované zázemie, pracovné skúsenosti, vďaka čomu sa podľa Martiny menej stresujú.

„Je krásne mať deti vo veku, keď všetko konečne dáva zmysel.“

„Vieme, ktoré veci sú závažné a ktoré môžeme hodiť za hlavu. Deti sú to najlepšie, čo máme. No zároveň si uvedomujeme, že nám nesmú určovať, aký život máme žiť,“ hovorí Martina, matka desaťmesačného syna a dodáva: je krásne mať deti vo veku, keď všetko konečne dáva zmysel.

Príbeh 36-ročnej Zuzany Horváthovej z Nitry je podobný len v tom, že aj ona dlhší čas žila v zahraničí. Seba ako matku si na rozdiel od Martiny predstavovala dávno. Ešte ako dievča si hovorila, že prvé dieťa bude mať okolo dvadsaťpäťky. Partnera, s ktorým by chcela tento plán uskutočniť, však spoznala až v neskoršom veku a dcéru priviedla na svet, keď mala Kristove roky. No ani narodenie potomka nezabránilo neskoršiemu rozpadu Zuzaninho vzťahu.

Ďalší vzťah táto učiteľka angličtiny a prekladateľka neplánovala. Takže nový a od začiatku vážny vzťah s dlhoročným kamarátom ju prekvapil. Už po mesiaci sa začali pokúšať o počatie. „Mám 36, nebolo na čo čakať,“ vysvetľuje. Zuzana otehotnela po troch mesiacoch. Vystačila si so sledovaním plodných a neplodných dní a užívaním kyseliny listovej. Momentálne je v šiestom mesiaci tehotenstva a medzičasom sa s partnerom zasnúbili. „Možno dám aj tretie,“ hovorí s úsmevom.

Zvyšok článku o vplyve veku matky na počatie a zdravie dieťaťa, o počte živonarodených detí podľa vybraných vekových skupín rodičiek a o tom, kedy ubúdajú výhody čítajte tu, na webe magazínu MONO.

Môj príbeh som sa vám rozhodla rozrozprávať preto, aby ste si uvedomili, aké máte neskutočné šťastie, keď máte bábätko. Či už sa narodilo predčasne, alebo načas.

Viem, že je kopu párov, ktoré sa veľmi snažia o bábo a nedarí sa im. To však nebol náš prípad. Končila som školu, bývali sme vo svojom, priateľ mal dobrú robotu a je odo mňa o 6 rokov starší, tak sme sa rozhodli, že nemáme s bábom na čo čakať a vysadili sme antikoncepciu, že neriešime a uvidíme 🙂 Aké bolo naše prekvapenie, keď sme ešte pred štátnicami objavili na teste dve čiarky. Vravela som si - krásne obdobie, skončím školu, ešte aj zamestnávateľ, u ktorého som robila brigádne, ma na tých zvyšných pár mesiacov zamestnal na trvalý, že nech nezostanem do materskej úplne bez peňazí. Bola som na prvej kontrole, všetko bolo ukážkové, krásne bilo srdiečko a my sme boli s drahým šťastní 🙂

Zoštátnicovala som, začalo leto a ja som sa tešila na ďalšiu kontrolu v 12tt. Keď som však pozrela na obrazovku sona, hneď som vedela, že to nie je v poriadku, lebo som videla chvostik, ktorý už v 12tt bábätko nemá. Doktor mi s poľutovaním oznámil, že plod odumrel v 8tt a že musím ísť na kyretáž. Volala som s plačom do roboty, že potrebujem voľno a potom drahému, ktory hneď prišiel z práce domov a bol mi veľkou oporou. Nasledujúce dni som prežila ako v tranze a po kyretáži som sa hneď na 4. deň vrátila do práce - nech na to nemusím myslieť. Keď som sa gynekológa pýtala, čo sa stalo, vysvetlil mi, že veľa tehotenstiev končí takto a že presnú príčinu asi už nezistíme, ale že ak chcem, môže ma aspoň poslať na vyšetrenie krvi, či nemám vysokú zrážanlivosť, že sa mohli tvoriť v placente zrazeninky.

Čakali sme na výsledky, medzitým sme boli s priateľom na dovolenke ne Kréte, kde sme minuli peniažky, ktoré boli pôvodne na malé, museli sme si proste užiť. Tu ma požiadal o ruku, takže sme boli opäť šťastní. Výsledky krvi sme mali až v novembri a zistili mi zvýšenú zrážanlivosť krvi. Mysleli sme si teda, že už vieme prečo sa to stalo a začali sme znovu "pracovať" na bábe 🙂

Podarilo sa znovu celkom rýchlo, už vo februári sme mali pozitívny test. Nasledovala kontrola u hematológa, z ktorej som odchádzala úplne zničená, lebo som čakala, že budem brať injekcie na riedenie krvi a on mi predpísal len kyselinu listovú, ktorú berie každá tehotná... Bola som z toho rozhodená, bála som sa a hnevala sa na doktora.. (To nehovorím o tom, že keď som prišla na odber krvi, vysmial ma, že čo tam robím, že tieto testy sa robia až po treťom! potrate..) Nevadí, rozhodla som sa teda, že sa budem alternatívne liečit, brala som kali mur - soľ na riedenie krvi, pila rybí olej na podporu funkcie štitnej žľazy a homeopatiká. Bola zo mňa šťastná tehuľka, všetko bolo v poriadku, drahý chodil so mnou na kontroly, rástlo bruško.

V 20tt ma poslal môj gynekológ na sono aj inému doktorovi, aby videli vývoj bábätka dvaja a bolo to objektívnejšie. Ten ma však vystrašil, že plod je veľmi nízko a že mám ísť ešte k svojmu dr, či sa neotváram. Našťastie bolo všetko v poriadku. V 30tt som opäť bola poslaná k tomu druhému doktorovi, to bolo 14.8.2013. Stále si niečo mrmlal, že to nezodpovedá týždňu a že to nenamerá. Keď sme sa konečne spýtali, čo to znamená, povedal, že niiiiiič, len budete mať menšie dieťa a ľahší pôrod. Lenže Anetkine bruško v raste zaostávalo až o 4 týždne a to sa mi zdalo moc. V piatok som teda ešte išla môjmu doktorovi, že sa bojím a že nech to pozrie ešte aj on. Hneď zmeral prietoky a mne sa začal znovu rúcať svet. poslal ma do rizikovej poradne, kde ma najprv zvozili!!!, že prečo navštevujem rovnakého špecialistu v jeden deň, že im to poisťovňa nepreplatí! Počas sona sa doktor vysmial môjmu doktorovi, že predsa v 30tt sa nerobia prietoky.. Lenže keď začal merať Anetku, zrazu spravil prietoky aj on a už ma prijímali do nemocnice, vraj na pozorovanie. Medzitým som si vybavila ešte hematológa, ktorý mi už zrazu predpísal injekcie na riedenie krvi s posmešnou poznámkou, že to vám už ale teraz nepomôže...

Opäť som volala do práce, nech mi zrušia smeny, drahému, že mi musí doniesť veci do nemocnice a mamine, nech mi kúpi nejakú nočnú košeľu, že žiadnu nemám. V piatok 16.8. som teda bola prijatá na pozorovanie. Aké bolo moje prekvapenie, keď mi v podvečer pichli injekciu na vývoj pľúc, to už som vedela, že to fakt nie je dobré. O pol ôsmej prišla doktorka a povedala, že musím ísť na pôrodnú sálu, no to ma skoro vystrelo. Ešte pred dvoma dňami som mala mať "len menšie bábo a ľahký pôrod" a zrazu idem na pôrodnú sálu! Vraj len na pásy, že ma musia mať stále pod dohľadom a sledovať malú. Na pásoch som bola viacmenej o hlade, lebo nevedeli, kedy bude sekcia. V sobotu mi dali kašovitú stravu a v nedeľu to vyzeralo na ukončenie tehotenstva. Stihli mi pichnúť 3 zo 4och injekcií na vývoj pľúc a v nedeľu v noci zistili, že malá sa prestáva hýbať, tak že ideme na to.. Viete si predstaviť ten telefonát môjmu chlapovi o 3:30, že ideme rodiť, vraj má prísť asi o hodinu a pol, vtedy sa začnem preberať.

Rodila som v celkovej anestéze aj keď doktor povedal, že majú dať len spinál, ale ja som bola psychicky pripravená na to, že budem proste spať. Povedala som, že nie som pripravená a dosť silná na to, aby som to malé človieča hneď videla, tak ma nakoniec uspali...

Zobudila som sa a hneď zbadala môjho chlapa, ktorý mi oznámil, že máme dcérku, narodila sa 18.8.2013 (na meniny mojej nebohej babičky) o 4:00 a má 820g a 36cm a dýcha vraj sama. Bola som ešte oťapená po anestéze, ale toto si pamätám. Môj drahý bol a je mojou obrovskou oporou. Všetko vybavil, všetko mi doniesol, malej kúpil plienky. Proste všetko bolo na jeho pleciach a on to zvládol ukážkovo. Nebolo nám všetko jedno, ale povedali sme si, že musíme myslieť pozitívne a všetko bude v poriadku. Potom ju išiel prvý krát pozrieť a povedal mi, že je celá chlpatá 🙂 Múj muž vie vždy všetko odľahčit 🙂 Rana po sekcii ma veľmi bolela, ale vravela som si, dcéra ti bojuje, tak nebuď padavka 😀 

Anetka mala hadičku s kyslíkom do nošteka, vraj pre istotu, na tretí deň už iba vzduch a na štvrtý už dýchala úplne sama. 

Videla som ju na druhý deň, keď už som mohla (aj keď s veľkou námahou) chodiť. Bola krásna a vôbec som neplakala, tešila som sa, že ju môžem vidieť. Večer som jej priniesla prvé vytlačené kolostrum. Mliečko sa mi krásne rozbehlo a kedže moja malá mala dávku na začiatku 3,5ml, mohla by som zásobovať ešte ďalšie tri vačšie deti 🙂 V nemocnici som s ňou bola 2 týždne, kým nepribrala na 930g a nebola stabilizovaná a bez antibiotík. Za ten čas prekonala jednu slabučkú infekciu, ktorú si našťastie včas všimli a zlikvidovali ju. Po dvoch týždňoch som išla domov, čo psychicky pomohlo aj mne - že som už nebola zavretá v nemocnici - aj môjmu priateľovi - že nebol už doma iba s našim psíkom. Boli sme si veľkou oporou navzájom, keď mal ťažkú chviľku on, pomohla som mu, a naopak. Fakt som si nemohla vybrať lepšieho muža.

Každý deň som odsávala mliečko a keď prišiel drahý z roboty, išli sme za Anetkou. Prichádzali tie krásne chvíle ako prvý dotyk, prvé klokankovanie. A najkrajšia chvíľa počas nemocničného pobytu Anetky, keď sme prišli na návštevu a povedali nám, že si nemusíme dávať návleky, že nám Anetku privezú vo vyhrievanej postieľke. Mala okolo 1700g a prvý krát sme ju pestovali v perinke. Postupne sa učila piť z fľašky a 4.10.2013 som bola prijatá do nemocnice, aby som sa o ňu naučila starať. Domov nás pustili 8.10.2013 s hmotnosťou iba 1940g, bola veľmi drobunká, ale krásna.

Nasledoval kolotoč rôznych vyšetrení a kontrol, ktoré sa vždy nakopili v jeden týždeň. Raz sme dokonca za 4 dni boli u 6 doktorov. Ale už nám to pomaly odpadáva a kontroly máme až v júni a v septrembri. Teraz už chodíme iba na rehabilitácie, cvičíme vojtovu metódu, na injekcie synagis na ochranu proti respiračnému vírusu a k pediatričke. 

Anetka je krásne zdravé dievčatko, všetky kontroly dopadli dobre. Gagoce si, usmieva sa, má energie aj za tri deti, točí sa na bok a s mojou pomocou aj na bruško. Je neskutočne spoločenská, má rada návštevy. Chodíme s ňou od začiatku von a nijako ju neizolujeme, veď ako inak by si budovala imunitu? Jediné v čom je iná, že je ešte stále veľmi drobunká, teraz má takmer pol roka a 4200g a 56cm. Je to naše slniečko.

Chcem povedať všetkým ženám, ktoré prežívajú alebo prežili niečo podobné, že úsmev na tvári, aj v zložitej životnej situácii, nám pomôže ľahšie ju prekonať. A tiež sa chcem poďakovať všetkým, ktorí mi boli psychickou oporou - od môjho snúbenca, cez rodičov, brata, svokrovcov, švagrinú, kamarátky, kamarátov, kolegov až po mamičky tu na koňovi. Všetkým vám ďakujem. Ľúbte sa a ľúbte svoje deti.

1 fotka: prvé sekundy na svete...s cenzurovaným cicíkom 😀 😀 :

2. fotka: cca 15-20 minút po pôrode:

Žijem v Severnom Írsku v UK, tu som aj otehotnela a tešila som sa, že budem môcť rodiť práve tu, pretože viem, že medzi pôrodmi v UK a na Slovensku je väčšinou veľký rozdiel.

Termín môjho pôrodu bol vypočítaný na 4.októbra. Od začiatku som lekárom vravela, že miesto 28 dňového cyklu mám 30 dňový, takže pravý predpokladaný termín pôrodu by mal byť 6. októbra. Nikto to neriešil a vlastne už ani ja, keďže na tých dvoch dňoch naozaj nezáleží. Na začiatku októbra som sa už nevedela dočkať, kedy sa pôrod spustí. Bola som unavená, cítila som sa ako veľryba a hlavne som už moju lásočku chcela držať v náručí.

4. októbra som si líhala do postele už tradične s "poslíčkami" ako už niekoľko dní pred tým, takže som im nevenovala väčšiu pozornosť. Okolo štvrtej nad ránom sa bolesti začínali stupňovať a ja som nevydržala pokojne ležať v posteli...Išla som sa osprchovať, prechádzala som sa po dome, ale bolesti neprechádzali. Ľahla som si späť do postele, pretože som si uvedomovala, že ak je to začínajúci pôrod, budem potrebovať veľa energie. Ale zaspať sa mi už podarilo len na chvíľku.

V sobotu ráno, keď vstával môj snúbenec, našiel ma už v poriadnych bolestiach. Spýtal sa, či sa má chystať do nemocnice (bol až prekvapivo kľudný 🙂 ). Povedala som mu, že kontrakcie mám každých 9 minút, takže do nemocnice ešte neideme, ale že to už nemôže dlho trvať.

Takto sa mi bolesti stupňovali a o 15-tej poobede boli už kontrakcie každých 5, alebo 6 minúť. Keďže do najbližšej pôrodnice to máme 45 minút autom, povedala som drahému, aby sme už radšej išli. Skontrolovala som, či mám všetko, zobrala tehotenskú knižku a hlavne som si skontrolovala, či som k nej priložila môj pôrodný plán.

Do nemocnice sme dorazili krátko pred 16-tou hodinou. Vyšetrili ma a oznámili, že som otvorená len na 3 prsty, takže sa máme prechádzať po meste, kým kontrakcie nebudú každé 3 minúty, alebo máme ísť domov. Nebola som z toho nadšená, ale rozhodla som sa, že pôjdeme domov a budem si hopkať na fit lopte, prípadne si dám kúpeľ. Keďže som celý deň nejedla, bola som veľmi hladná. Navrhla som priateľovi, aby sme sa šli najesť do reštaurácie, keďže sme v ten deň už nevarili. Bolo to zaujímavé, v reštaurácií predýchavať kontrakcie každých 5 minút. Dokonca sme stretli známych, ktorí sa nás pýtali, či sa ešte nechystáme do nemocnice. Tak som im s úsmevom povedala, že do večera asi porodím, keďže mám už pravidelné kontrakcie. Mali ste vidieť ich pohľad 😀 😀. Po obede sme šli domov a bolesti boli stále silnejšie a dlhšie... našťastie sa mi podarilo zaspať. Budila som sa stále na kontrakciu a zase zaspala. Večer o siedmej som sa prebrala na to, že bolesti začínajú byť dosť neznesiteľné. Hopkala som na fit lopte, prechádzala som sa po schodoch, tancovala a nakonciec som si ľahla na hodinu do vane. Takto to šlo dookola až do 23-tej, kedy prichádzali bolesti už každé 3 minúty, boli už maximálne neznesiteľné. Na priateľove naliehanie som zavolala do nemocnice, že mám bolesti už každé 3 minúty a sú už naozaj silné. Povedali mi, že sa mám teda obliecť a prísť, že ma znova vyšetria. Tento krát bola ale tá 45 minútová cesta o poznanie horšia ako prvý krát. Nervózne som vrčala na priateľa, že by mohol ísť pomalšie, lebo pri každom výtlku, alebo odbočke som prežívala hrozné bolesti. Samozrejme šiel rovnako, ako aj inokedy, to len ja som pociťovala inak. Konečne sme dorazili na nemocničné parkovisko a už počas tých 4 minút, kým sme sa z neho dostali do nemocnice som mala 2 dlhé kontrakcie. Akonáhle sme dorazili do čakárne, midwife /pôrodná asistentka/ počula moje vzdychanie, vykukla a zobrala si moju tehotenskú knižku. V tých bolesiach som jej aj zabudla pripomenúť, že v nej mám vložený pôrodný plán. V čakárni ma nechali čakať ešte vyše pol hodiny a konečne ma zavolali na vyšetrovačku.

Akonáhle som vošla, zistila som, že midwife si môj pôrodný plán prečítala. Prvým bodom v ňom bolo, že ak je to možné, chcem rodiť na oddelení s midwife. Pôvodne som mala rodiť na klasickom nemocničnom oddelení, kde by bol v blízkosti aj lekár. Dôvodom bol môj rozštiepený stavec, nevedeli sme, ako sa bude kvôli nemu správať počas pôrodu moja chrbtica. Počas tehotenstva mi ale nerobil žiaden problém, preto som cítila, že to nebude problém ani pri pôrode. Midwife sa ma teda spýtala, či naozaj chcem rodiť len s midwife na ich špeciálnom pôrodnom oddelení. S radosťou som to potvrdila. V pláne bolo ďalej uvedené, že nemám záujem o epidurál, všetky možnosti zmiernenia bolesti chcem predom prediskutovať a jediné, o čo mám zatiaľ záujem, je rajský plyn. Midwife sa ma spýtala, či mi už môže aj teraz napojiť rajský plyn. S nadšením som jej ponuku prijala. Po niekoľkých nadýchnutiach som sa cítila mierne omámená. Bol to zvláštny pocit... cítila som bolesť, ale bolo mi to jedno 😀 bolo to podobné, ako keď ste omámení alkoholom. Po cca pol hodine som už toto omámenie nepociťovala a mala som pocit, že rajský plyn už nemá žiaden efekt. No vdychovala som ho aj naďalej, pretože som zistila, že ak sa sústreďujem na vdychovanie, nemyslím tak na bolesť. O 1 v noci ma midwife vyšetrila a oznámila mi, že som otvorená na štyri prsty a zavolá kolegyni, že si už po mňa môžu prísť a vziať ma hore na oddelenie. Bolo mi až do plaču, keď som zistila, že po 21 hodinách plných kontrakcií som otvorená len na 4 prsty.

Presunuli sme sa na oddelenie a moju izbu, v ktorej som mala aj rodiť a tu som ostala aj po pôrode. Prezliekla som sa do nočnej košele, zapla som si vopred stiahnutú relaxačnú hudbu a sústredila sa na dýchanie. Midwife sa ma spýtala, či mám záujem o nejaké pomôcky. Poprosila som ju len o fit loptu a znova som hopkala. Zistila som ale, že pri kontrakciách mi hopkanie vôbec nevyhovuje, tak som sa len opierala o posteľ a točila bokmi. Bolesti prichádzali už každé 2 minúty, boli naozaj neznesiteľné a každá z nich trvala minútu. Midwife sa ma spýtala, či naozaj nemám záujem o epidurál, lebo som už určite veľmi unavená. To som odmietla, aj keď najradšej by som ju bola prijala. Ale o epidurále som sa pevne rozhodla už pred pôrodom. Navrhla mi, že ak súhlasím, pichne mi len injekciu na upokojenie, vraj pomáha pri neznesiteľnej bolesti. Súhlasila som a neviem sa rozhodnúť, či to bola chyba, alebo nie. Injekcia mi bolesti vôbec nezmiernila, len som po nej ostala veľmi ospalá a medzi kontrakciami som zaspávala, nevedela som sa sústrediť na to, čo mi hovoril priateľ, alebo midwife od tej únavy. Takto to pokračovalo až do rána, do 7-mej . Vtedy sa menili služby a ku mne prišla nová midwife. Ponúkla mi energetický nápoj, aby som mala viac energie. Bolo to podobné, ako hroznový cukor, ale v tekutej forme. Doniesla mi dokonca toasty a čaj. Bola som prekvapená, že môžem jesť a piť, ale bola presvedčená, že potrebujem viac energie a hladná vraj silu nemám mať z čoho. Z toastu som si ale odhryzla len dva krát, vôbec som v tých bolestiach nemohla jest...a čaj som popíjala svoj, z ostružiny malinovej. Po "raňajkách" ma vyšetrila a zhodnotila, že som otvorená už na 8 prstov a podľa nej do 10-tej porodím. Bola som šťastná, po toľkých hodinách bolesti mi 3 hodiny už pripadali ako nič. Stále som počúvala hudbu, predýchavala, popri tom som sa rozprávala s priateľom a pri každej kontrakcii som mu stláčala chudáčikovi ruku 😀 . Dokonca sme s midwife diskutovali o rozdieloch v Írsku a na Slovensku 😀.  Začala som pociťovať iné bolesti ako predtým, boli to veľké tlaky. Stále som midwife opakovala, že musím ísť na wc a ona len s úsmevom povedala, že to sa už malá hlási na svet. Vyšetrila ma, ohodnotila, že ešte nie som poriadne otvorená, takže nemám tlačiť, ale stále predýchavať. To bolo asi najťažšie a najhoršie z celého pôrodu. Medzi tým si ešte raz preštudovala môj pôrodný plán, kde bolo uvedené, že si neprajem, aby ma nastrihli. Počas tehotenstva som precvičovala hrádzu s pomôckou epi-no, pila som čaj z ostružiny malinovej a jedla ľanové semiačka. Bola som presvedčená, že moja hrádza zvládne pôrod aj bez nástrihu. Ďalej som žiadala, aby mi malú hneď po pôrode priložili na hruď, nechali dotepať pupočník. a aby mi ju nechali, až kým sa neprisaje. Midwife mi potvrdila, že ak nebudú žiadne komplikácie, nevidí žiaden problém v splení týchto žiadostí.

Znova ma vyšetrila, vraj som už dostatočne otvorená a môžem tlačiť, ak to tak budem cítiť. Samozrejme, že som to tak cítila 😀 Začala som tlačiť, najprv po stojačky - ona ma stále kontrolovala, ako aj ozvy srdiečka malinkej. Po nejakom čase som si ľahla na bok, po nejakej dobe som tlačila po čupiačky, kolenačky a dokonca po sediačky na záchode... midwife bola stále so mnou, takže som sa nemusela báť, že by malá nejakým nedopatrením vykĺzla a podobne. Zrazu som začala dosť krvácať a midwife zistila, že malej klesajú ozvy srdiečka. Pomaličky mi každou kontrakciou začala odtekať plodová voda, ktorá bola mierne nazelenalá. Z týchto dôvodov zavolala lekárku, aby ma skontrolovala. Lekárka usúdila, že som ešte nebola otvorená na 10 prstov a zbytočne som tlačila, lebo malinká ešte nevedela vyjsť a preto aj krvácam. Oporúčila, aby ma preniesli na nemocničné oddelenie, kde som mala rodiť pôvodne. Napojili ma na infúzku, ale nejako nešikovne, začala mi tam striekať krv, takže to bolo celé dosť zaujímavé, priateľ to tam celé utieral 😀. Na nemocničnej sále ma napojili na pásy, zhodnotili, že som už naozaj dostatočne otvorená a že už môžem kľudne tlačiť. Na pásoch srdiečko malinkej bilo pekne. Midwife ma ale upozornila, že kvôli predošlým komplikáciám mi pravdepodobne malú nebudú môcť hneď priložiť a budú nútení prestrihnúť pupočnú šnúru hneď, aby ju mohli vyšetriť, prípadne ju vložiť do inkubátora, aby sa ohriala. Ale sľúbila, že ak bude všetko v poriadku, tak mi malú dá hneď.

Bolo už 6.10., okolo 12-tej. Nemala som už naozaj žiadnu energiu, takže som len ležala na boku, jednu nohu na posteli, druhú na koze, podoperal mi ju ešte aj môj priateľ a ja som poslušne vyčerpaná tlačila. Priateľ mi povedal, že už trochu vidieť hlavičku. Nebola to pravda, ale videl, že už nevládzem a vedel, že toto ma donúti nabrať nové sily. Pozná ma asi až moc dobre, lebo presne, ako očakával sa aj stalo. Tlačila som oveľa silnejšie, s novými silami. Onedlho mi midwife oznámila, že už vidieť hlavičku. Vtedy som si uvedomila, že môj drahý si zo mňa strielal 😀 On sa išiel pozrieť a povedal mi, že malinká bude vlasatá. To ma znova tak napudilo, že som využila každučkú kontrakciu a poriadne tlačila, až vyšla hlavička. Midwife ma poprosila, aby som chvíľku netlačila. Malinká už vtedy začala dýchať, takže bolo jasné, že je v poriadku. Znova som mohla tlačiť a malinká bola vonku presne o 13:06. Ani neplakala, len trošku zavzlykala. Priložili mi ju na hruď a ja som sa rozplakala. Hneď som je začala rozprávať, ako sa teším, že je už pri mne, ako sme sa jej s ockom nevedeli dočkať. Pozrela som sa na priateľa a ten veľký chlap, ktorého nerozhádže nič, plakal so mnou.

Rebeccu mi na hrudi nechali až dovtedy, kým nám nedotepal pupočník, potom ju vyšetrili a následne dali ocinkovi. Ja som musela porodiť ešte placentu, aj to som chcela bez injekcie,ale nechcela vyjsť von, takže nakoniec mi pichli malé množstvo oxytocínu a bola vonku.

Potom mi dali malinkú na prsník a hneď sa prisala. Kolostra som mala už v predošlé týždne požehnane, takže malá sa napapala a hneď zaspinkala. Malinkej pri pôrode s plieckami naraz išla von aj rúčka, takže som sa trošku natrhla, ale len minimálne. Neskôr mi midwife povedala, že sa zhrozila, keď pri pliecku uvidela ručičku. Myslela si, že sa úplne natrhnem, nechcelo sa jej veriť, že to bude natrhnutie len na 1 "kozmetický" steh.Zobrali ma späť na moju izbičku, postavila som sa, uložila malú do postieľky, ja som šla na wc a hneď potom som sa išla okúpať. Vyšla som z vane ako znovuzrodená, necítila som žiadnu únavu, ani bolesť. Pociťovala som veľkú radosť a nekonečnú lásku k tomu malému človiečikovi, na ktorého som sa dlhé mesiace tak tešila a veľkú vďačnosť môjmu snúbencovi, ktorý tých 36 hodín bolesti zdieľal so mnou, bol mi oporou a podporoval ma počas celého pôrodu.

Bol to jednoznačne najsilnejší zážitok v mojom živote a napriek dlhému trápeniu budem deň 6.10.2013 považovať za najúžasnejší v mojom živote. Som vďačná tímu midwife v Severnom Írsku, že postupovali presne podľa mojich prianí, pomohli mi, aby bol pôrod jedným prirodzeným a úžasným zážitkom a že nechali všetko na mňa, boli len tichými, ale za to veľmi podporujúcimi pomocníčkmi. 🙂

Milujem moju dnes už mesačnú dcérku Rebeccu a nášho otecka Kristiho 🙂

/malinká mala apgar skóre 8 a po piatich minútach 10 - napriek predošlým komplikáciám 🙂/

A ešte dopĺňam môj pôrodný plán, ktorý bol splnený do bodky. Akurát som nevyužila tú vaňu, keďže doma mi to nijako nepomohlo:

• ak je možnosť, chcela by som rodiť na midwifery unit namiesto klasickej nemocničnej izby
• po celý čas by som chcela mať umožnené, aby bol môj partner pri mne
• chcela by som rodiť v izbe, kde je sprcha a vaňa
• rada by som používala pomôcky, ako napr. fit lopta, stolička, vaňu, alebo pôrodný bazén
• chcela by som mať umožnené počúvať hudbu, pokiaľ budem chcieť
• prosím, nedávajte mi žiadne lieky a utišujúce prostriedy bez toho, aby ste to so mnou konzultovali, ale chcela by som vyskúšať rajský plyn
• uprednostňujem prirodzené zmiernenie bolesti, ako masáž chrbta, teplú vodu...
• ak je to možné, chcela by som mať umožnené pohybovať sa počas celého pôrodu
• chcela by som mať umožnené striedať polohy pri pôrode, napr. čupieť, kolenačky, na boku, alebo vo vode
• prosím, aby mi nebol spravený nástrih, pokiaľ to nie potrebné z hľadiska môjho zdravia, alebo zdravia bábätka, ak by bol nástrih potrebný, chcela by som byť o tom vopred informovaná
• ak bude moje dieťa v poriadku, chcem, aby bolo hneď po pôrode položené na moju hruď
• prosím, neodnášajte moje dieťa, kým sa neprisaje na prsník
• prosím, pupočnú šnúru prestrihnite, až po dotepaní
• chcela by som plne kojiť, ak nebudem mať mlieko, nedávajte prosím môjmu dieťaťu umelú náhradu mlieka
• ak by som mala problémy s kojením, rada by som mala možnosť konzultovať to s laktačnou poradkyňou a budem vďačná, ak mi midwifeky pomôžu s prísávaním a kojením

Dlho som rozmýšľala, či tento môj zážitok zverejním, ale rozhodla som sa, že áno, urobím tak ako chválu na bardejovskú pôrodnicu. Bola som tam veľmi spokojná a určite odporúčam  🙂

Bola streda, 11.12.2013, keď som si pomyslela, "jééj, aký pekný dátum", ale to bolo všetko, lebo s bábom v brušku sme mali dohodu, že tam minimálne do 12.12. vydrží. Presne na ten deň mal totiž manžel sľúbené, že doženieme isté veci, čo sme  počas celého tehotenstva  robiť nemohli a ja som sa tešila, že si všetko pekne pomaly vyupratujem a napečiem vianočné pečivo.

No naša malá drobka v brušku sa rozhodla zmeniť všetky naše plány a o 15:10 mi začala odtekať plodová voda. Chystala som akurát večeru, krájala zeleninu, keď som ju mala hotovú, tak som šla cikať, ako skoro neustále a zdalo sa mi, že som počula puknutie, ale neriešila som, veď v kostiach mi puká odjakživa. Vrátila som sa do kuchyne a zrazu len pocit mokra, pozerám, že kokso, to už? Utrela som dlážku a beriem do ruky mobil, že idem volať manželovi, no telepatia fungovala a už mi volal on. Vravím mu, že mi odteká voda a nech volá doktorovi a on si myslel, že si robím srandu. Tak som šla do sprchy, pochystala som si veci na oblečenie, kufor sme už vozili pár týždňov v aute. Prišiel drahý a vyrazili sme do Bardejova, máme to cez 70km, o piatej sme už zvonili na pôrodnej sále, môj pán doktor bol v Košiciach, ale službukonajúci už o nás vedel.

Napojili ma na CTG a popri tom vypisovali všetky formality, záznam neukazoval žiadne kontrakcie, a ani som žiadne necítila, ale na posteli im po mne ostala potopa. Dr. ma vyšetril a zahlásil, že to ešte tak skoro nebude, lebo hlavička je vysoko a som otvorená len na špičku prsta. Vzali mi krv, pichli antibiotiká pre istotu a šla som na oddelenie, na tú istú izbu, kde som ležala na  začiatku tehotenstva, len som si nevybrala „svoju“ posteľ, ale posteľ pri okne. Drahý mi šiel kúpiť vodu a niečo na jedenie a čítanie a poslali ho domov s tým, že to teda potrvá.

O desiatej večer mi začali kontrakcie, opakovali sa každú pol hodinku a boli celkom  v pohode, sestrička mi povedala, že keď sa zintenzívnia, mám na ňu zazvoniť, o pol štvrtej som zvonila, kontrakcie boli každých 15-20 minút a už o čosi bolestivejšie. CTG neukázalo nič, ale dr. ma znovu vyšetril a povedal, že hlavička už nalieha a som otvorená na 3 (neviem či prsty či cm) a idem teda na sálu, že mám zavolať manželovi a on, že zavolá môjmu doktorovi. Tak som si zbalila potrebné veci a odcupkala so sestričkou na sálu, bolo 5 hodín ráno. O pol šiestej prišiel môj doktor a povedal, že keď privrie oko, tak som otvorená na 4 a pol.....kontrakcie boli každých 15 minút, len záznam neukazoval nič. O šiestej prišiel môj milovaný manžel a ja už som bola najspokojnejšia na svete, boli tam všetci, ktorých som tam chcela, nič mi nechýbalo. Okolo pol ôsmej som už mala kontrakcie tak každých 10 minút, no ešte vždy sa dali v pohode predýchať, manžel ma rozptyľoval, nemyslela som na bolesť, len na to, že o pár hodín uvidím naše tajnostkárske bábätko. Dorazil ma pozrieť doktor, že si potrebuje naplánovať deň, že má tri sekcie a mňa....otváranie sa nejak zastavilo, pichli mi teda buscopan (aspoň myslím), kontrakcie sa stupňovali, aj častosťou aj intenzitou bolesti, ale zvládala som a doktor išiel na prvú sekciu. Po nej prišiel znovu, no stále som sa neotvárala, tak mi ešte pichli tramal (tuším), dr. odišiel na ďalšiu sekciu. Počas tejto som už mala bolesti riadne intenzívne a takmer neustále, hopkala som si na lopte, držala manžela za ruku a predýchavala a tešila sa na bábätko. Môj pán doktor stihol ešte aj tú tretiu sekciu a práve keď sme počuli plakať bábätko, tak sa moje kontrakcie vystupňovali a už som cítila tlaky, doktor nabehol, pozrel a povedal, že ešte tri kontrakcie mám predýchať a ideme na to, bolo 9:55.

Nastavili mi kreslo, vysvetlili ako dýchať počas tlačenia, manžela som sa držala ako kliešť, išlo do tuhého.   Tlačenie bolo ale náročné, nevládala som s dychom, no medzi kontrakciami ma doktor povzbudil, že už len tak 3-4 krát a bude bábo na svete....no na naše prekvapenie to bolo už len jedno zatlačenie, keď som počula čľup a naše dievčatko bolo na svete, trošku zaplakala, doktor mi ju hneď dal na brucho, síce len na chvíľku, ale veľmi ma tým potešil. Potom ju vzali lekári z novorodeneckého a po chvíľke sme ju už mali nazad, položili mi ju k prsníku a maličká si olizovala bradavku, prisať sa jej nejak nechcelo, ale boli to tie najkrajšie chvíle... Vôbec ma netrápilo, že ma doktor šije, že sa jeho partnerka - gynekologička pozerá, že ani len netuším koľko ľudí stojí za mojou hlavou, bolo mi to jedno. Bola som najšťastnejšia žena na svete. A potom všetci odišli a my sme ostali sami traja, drahý volal jeho aj mojim rodičom, v očiach mal slzy šťastia a ja som driemala od únavy. Manžel ostal v ten prvý deň aj noc so mnou na izbe a bol mi veľkou oporou pri chodení na wc a do sprchy, aspoň som nemusela stále zvoniť na sestričky. Jediné čo mi je ľúto, je, že malinká mala nízky cukor  a ako predčasniatko, musela byť v inkubátore, snívala som totiž, že bude hneď s nami, lebo som sa cítila veľmi fajn. Keby mi doktor neurobil nástrih tak ani neviem, že som rodila.

V máji tohto roka, keď som bola v 25. týždni tehotenstva, sme sa aj s budúcim oteckom nášho prvého dieťatka začali obzerať po vhodnej pôrodnici. Od konca prvého trimestra som s radosťou chodila na hodiny gravidjogy s dulou Katkou a taktiež sme u nej absolvovali veľmi príjemný kurz hypnopôrodu, ktorý nás inšpiroval k tomu, aby sme sa nevzdávali myšlienky na krásne a prirodzené narodenie dcérky. Keďže však obaja stojíme nohami pevne na zemi, vedeli sme, že úplne jednoduché to nebude. A v konečnom dôsledku ani lacné.

Zašli sme na Deň otvorených dverí do dedinskej nemocnice v Hainburgu a dohodli sme si stretnutie s pôrodnou asistentkou (Hebamme). Po prvom rozhovore s Ingrid bolo rozhodnuté. Jej odpoveď na naše nesmelé otázky, či bude pri pôrode možné to či ono, bola: „Môžete robiť čokoľvek. A plne podporujeme bonding a dojčenie.“ Tak sme od 38.tt začali chodiť na pravidelné kontroly ctg a utz. Ingrid sa ma zakaždým pýtala: „Tak čo, ako sa cítiš?“ a ja na to: „Normálne, nič sa nedeje.“ A ona: „Ty si taká krásna žena, máš veľmi pekné vlasy, super ofinu,“ a k môjmu drahému: „Dúfam, že ju často fotíš!“ Takto prebiehali naše kontroly a vždy sme sa dobre nasmiali.

Až prišiel deň oficiálneho termínu pôrodu, ktorý vyrátala moja gynekologička podľa prvého ultrazvuku, a bol tri dni pred termínom, ktorý som si vyrátala ja podľa dátumu ovulácie. Ingrid sa spýtala: „Tak čo, stále nič?“ – „Nič Ingrid, nič, ja asi ani tehotná nie som.“ – „Aaa, ale ja tu vidím kontrakcie na ctg, už ťa vyšetrím, dobre?“ Ingrid ma neskutočne jemne vyšetrila a tvár sa jej rozžiarila: „Jéj, ty si na prst otvorená, tak už sa to pohlo, super!“ Medzitým vedľa rodila žena a vydávala také kvílivé zvuky, až mi nebolo všetko jedno. Drahý hovorí: „To budú isto dvojičky, keď to tak dlho trvá.“ Zasmiali sme sa a šli sme domov s tým, že o dva dni kontrola a určite si vezmem kufor. Ak dovtedy neporodím.

Na druhý deň som mala obrovskú fyzickú námahu, keďže som bola okolnosťami donútená chytro upratať celý byt po robotníkoch, ktorí nám na poslednú chvíľu niečo dorábali v kúpeľni. V noci po veľkom upratovaní som prvý raz pocítila, čo sú to poslíčkovia, cielene som ich predýchavala a snažila som sa, aby som nezobudila spiacu polovičku.

Ráno som si umyla vlasy a hovorím drahému: „Vieš čo, kašlime na ten kufor, ja sa na skorý pôrod necítim, nič mi nie je...“ (O poslíčkoch som sa nezmienila, do rána ustali.) Prišli sme do pôrodnice a Ingrid sa pýta: „Prosím ťa, už niečo cítiš?“ – „Ale hej, niečo.“ – „No hurá!“ CTG sa jej však nezdalo kvôli malej, a tak ma poslala na utz za lekárom. Pozrel si záznam a vraví: „Tak toto je určite na hospitalizáciu, ešte vás vyšetrím a uvidíme.“ Vošla Ingrid, akurát v momente, keď ma vyšetroval, vykríkol: „Meine liebe, na tri prsty – nič vás nebolí? Do rána porodíte!“ Ingrid sa náramne potešila, začala výskať a tlieskať, úsmev od ucha k uchu: „To je supeeer, ty rodíš a nemusíme tomu nijako pomáhať. Paráda, teším sa!“ no nechápali sme s drahým absolútne, že až takýto empatický môže byť personál pôrodnice, každopádne bolo to veľmi príjemné a povzbudivé. Len ja som si v duchu vravela celá začudovaná, že sotva do rána porodím. Lekár ešte skonštatoval, že maličká sa narodí s hmotnosťou maximálne 2,6 kg.

Tak si ma tam nechali a drahý šiel domov po kufor. Vypísali sme formality a prišlo na príjemnejšiu časť – výber jedla. Hebamme Jarka mi poradila, čo je najchutnejšie, donútila ma objednať si aj krupicovú kašu ako dezert po večeri a odvelila ma na izbu. Spolubývajúca bola ozrutná rakúska ženština, asi dva metre vysoká a trojnásobne ťažšia ako ja, vyvolávali jej pôrod v 38.tt, lebo jej dieťatko už bolo takmer päťkilové. Presný opak mňa.

Keď po večeri odišla na ctg, rozprestrela som si v izbe jogamatku a snažila som sa cvičiť aspoň tie cviky z jogy, pri ktorých neprekáža zavedená kanyla v ruke. Práve keď som docvičila, vošla do izby Hebamme Susanne a spýtala sa, či chcem najprv docvičiť, alebo môžem ísť na ctg hneď. Toľká ohľaduplnosť. CTG o 21.30 vôbec nenasvedčovalo tomu, že by som mala v blízkych hodinách rodiť. „Asi ťa ráno pustíme domov, ale príď ešte 6.30 na ctg.“ Spolubývajúca už spala a chrápala tak strašne, že ani spolok oravských drevorubačov by sa nemusel hanbiť. Naše kovové postele pri najmenšom pohybe vŕzgali. Bolo mi smutno. Po dlhom čase som zaspávala bez drahého po boku, chrápanie tomu nepomáhalo, ani kanyla v ruke, a najviac frustrovaná som bola z falošného poplachu. Predstavila som si, aké to bude pobaliť kufor a zase doma čakať, aký sklamaný bude drahý... O druhej v noci mi už napriek píleniu zo susednej postele klipkali oči, tak som poprosila dcérku, či by predsa len nemohla prísť presne na termín a spraviť nás najšťastnejšími rodičmi na svete. Podarilo sa mi zaspať.

O štvrtej nadránom ma prebudili menštruačné bolesti a zároveň potreba ísť na wc. Ležať sa mi už nedalo, tak som si začala poctivo umývať zuby (ktovie, kedy sa opäť k tomu dostanem, pomyslela som si). Kým som si ich doumývala, bolesti sa začali stupňovať a opäť som šla na wc. Stáť sa mi už nedalo, ležať tobôž, kľakla som si na jogamatku a začala som cvičiť a dýchať, hlavne dýchať. Zapla som si aplikáciu na počítanie kontrakcií v telefóne, ktorú mi tam nainštaloval drahý asi týždeň po pozitívnom tehotenskom teste. Konečne! Pri tej spomienke som sa zasmiala. Cvičím a dýcham, cvičím a dýcham... všimla som si, že do jogamatky zatínam nechty na rukách, tak asi sa to stupňuje. Rozhodla som sa, že na ctg pôjdem už 5.30. Klopem Susanne na dvere: „Dobré ránko, asi mám kontrakcie.“ Sedieť počas nich na ctg bolo utrpenie, vykrúcalo ma na stoličke. „Ako dlho ich máš?“ – „Necelé dve hodiny.“ – „Tak poď, vyšetrím ťa.“ Susanne zistila, že som na päť prstov, a hovorí: „Zavolaj mužovi, bude ti lepšie, keď tu budeš mať podporu. A počkaj na izbe.“ 6.10 volám drahému: „Už sa to začalo, príď. A jazdi opatrne.“ Nevedela som sa dočkať, kým prídem na izbu a opäť si kľaknem. Jedine v polohe na štyroch mi bolo znesiteľne. Moje dýchanie už zobudilo drevorubačku a vytvorilo v našej izbe mierne bizarný ranný obrázok: ja pri prvých lúčoch slnka kľačím na štyroch a čoraz hlasnejšie predýchavam so slabikou „chááááá“ a trikrát väčšia spolubývajúca sedí na posteli a s úsmevom ma pozoruje. Dosť mi to bolo jedno, len som už veľmi túžila po prítomnosti muža, bolo mi nejako smutno. Jediné, čo ma riadne pobavilo, bola hláška mojej aplikácie v mobile po pár kolách rátania kontrakcií: „Ak chcete pokračovať, dokúpte si platenú verziu.“ To musel vymyslieť nejaký lobotomik, aby si žena počas kontrakcií kupovala niekde v Apple Store platenú verziu.

Prišla sestrička zmerať teplotu a zdúpnela vo dverách: „Ach, myslela som, že ste moslimka a klaniate sa Alahovi.“ (Vedľa na izbe bola Turkyňa.) „Nie nie, ja len predýchavam kontrakcie, viete? Toto tu je podložka na cvičenie jogy, nie modlitebný koberček.“

Už som mala spočítané všetky omrvinky na dlážke pod stolom, keď konečne po hodine a štvrť dorazil drahý. Trochu ma prekvapilo, že si obliekol košeľu, ale zároveň mi to prišlo milé, že berie pôrod našej dcérky ako slávnostnú príležitosť. Bola som veľmi rada, že už je pri mne, ale zároveň som nezniesla jeho dotyky na tele inde ako na hlave. Poprosila som ho, aby ma škrabkal vo vlasoch. Spolubývajúca sa na nás so záujmom dívala z postele a po ďalšej hodinke sa spýtala, prečo sa nepresunieme do relaxačnej miestnosti. Vôbec nám to nezišlo na um! Drahý sa šiel informovať o tejto možnosti a vysvitlo, že „relaxačná miestnosť“ je vlastne jedna z troch pôrodných miestností, akurát že najlepšie vybavená (pomôcky pre rôzne pôrodné polohy, posteľ na oddych pre otecka, pôrodná vaňa...). O pár minút prišiel pre mňa. Vraj Eva sa ma pýta, či chcem napustiť vaňu. Keď som začula túto vetu, hneď som vedela, že Osud... tak toľko ospevovaná Hebamme Eva má práve dnes ráno službu! Veľmi ma to povzbudilo, hoci na „moju“ Ingrid nedám dopustiť.

Priznám sa, že peší presun z izby až k ďalekej vani na druhom konci poschodia bol jedným z najťažších momentov pôrodu. Veľmi zle sa mi išlo, v polovici trasy som si musela kľaknúť na zem a predýchavať. A konečne! Útulná miestnosť zaliata ranným svetlom, voda vo vani šumela, drahý zažal sviečky a pustil hudbu. „Ahoj, ja som Eva, ideme na to.“ Videla ma pár sekúnd, rýchlo pozrela do papierov a hneď vedela, koľká bije. „Musím ti dať antibiotikum.“ – „Viem viem, mám toho streptokoka.“ Počas stekania atb mi nastúpili tie pravé kontrakcie, pri ktorých sa mi už chcelo tlačiť. Len čo mi Eva vytiahla hadičku od atb z kanyly, praskla mi voda. Mala som síce vložku, ale stekala cícerkom po stehnách do ponožiek a domácich šľapiek. „Do kelu, moje najobľúbenejšie nohavičky!“ pomyslela som si. „Eva, ja musím ísť ešte do sprchy, veď som špinavá!“ Eva sa veľmi pobavila: „Na to nemáme čas, o chvíľku je dieťatko na svete.“ „O chvíľku, čože?“ Myslela som, že ešte pár hodín. „Musím ísť cikať.“ „Cikaj si do vody, je to tvoja voda. Rýchlo, vyzlečiem ťa.“ Cestou do vane (pár krokov) som dostala sériu veľmi stručných a presných pokynov. Eva mi pri tom pozerala do očí, mňa upútali jej náušnice, hypnotizujúce farebné špirály, vnímala som ich až do konca pôrodu. Priniesla porcelánový čajník s obrázkami, plný vody s malinovým sirupom. „Môže byť malinový? Musíš veľa piť, potrebuješ energiu.“

S jej pomocou som vstúpila do vane s takmer horúcou vodou – a v tom momente som sa ocitla akoby v inom svete. Kľakla som si a bolesti povolili. Eva mi jemne omývala kríže a ja som čakala na ďalšiu kontrakciu. Prišla čoskoro. Snažila som sa ju predýchať štýlom tzv. Hypno J-výdychu, ale cítila som, že je to neefektívne. Eva mi poradila, ako tlačiť a dýchať a pri nasledujúcej kontrakcii už mi masírovala hrádzu. Blížilo sa veľké finále. Drahý sedel pri vani a držal ma za ruku, Eva sa ma spýtala, či sa chcem dotknúť hlavičky. Nechcela som. „Viem, že sa ti to zdá divné, ale chcem už objať celé dieťatko.“ Muž prejavil záujem, a tak mu Eva rýchlo ponorila ruku do vody, aj s hodinkami a rukávom košele. „Cítim vlásky!“ potešil sa. „Akej farby?“ zasmiali sme sa a vošla Ingrid. Blížila sa kontrakcia, ale stihla som sa spýtať: „Ahoj Ingrid, ako sa máš?“ Všetci sa smiali a až vtedy som si uvedomila, že okolo vane stoja dvaja lekári, jedna lekárka, dve medičky a dve pôrodné asistentky. „Troška ti pomôžeme, dobre?“ Lekárka mi vstrekla oxytocín, ktorý mala pripravený na pôrod placenty (ako je to v tejto pôrodnici zvykom, ale môžete odmietnuť). Po ďalších troch zatlačeniach, povestnom pocite „ohnivého kruhu“ a tlačenia naozaj z posledných síl som pocítila menšiu úľavu a celá hlavička bola vonku. Eva mi povedala, aby som chvíľu netlačila, potom zatlačila jemnejšie ako pri hlavičke a maličká bola vonku! Všetko sa to odohralo v sekunde, v pokojnej atmosfére, hral náš obľúbený album, všetci boli ticho a dcérka vykĺzla do vody ako rybička. Eva ma bleskovo pretočila z kľaku do sedu, vytiahla bábätko z vody, sekundu podržala nad hladinou, zabalila do teplého uteráka a podala mi ju. „Aká je maličká!“ to boli moje prvé slová. Na chvíľku ju podali oteckovi, zamrnčala len cestou k nemu, ale hneď ako si ju privinul, zvedavo si ho obzerala. Opäť mi ju vrátili na hruď, drahý prestrihol pupočnú šnúru. Všetci nám gratulovali a usmievali sa. Medzitým som porodila placentu, voda vo vani už bola ako červené víno. Lekárka maličkej kontrolovala dýchacie cesty a mne zatiaľ pomohli Eva s Ingrid z vane. Cítila som sa výborne.

Miestnosť už bola potrebná pre ďalšiu rodičku, tak ma previezli vedľa zašiť maličké natrhnutie – iste vďaka Eve, lebo som nepoužívala Epi-No, ani som si nemasírovala hrádzu.

Šitie bolo takmer pohodovým zážitkom, pretože lekárka mi pichla lokálnu anestéziu a spravila naozaj len pár stehov. Na to celé sa so zaujatím dívali obe medičky, a aj môj drahý, na čom som sa už iba bezmocne zasmiala. Dcérku zatiaľ merali a vážili, prekvapivo mala 3 010 gramov. Lekári sa opäť sekli o pol kila a aj na Slovensku mi neustále prízvukovali, že dieťatko bude maličké. A napokon, myslím, ideálna hmotnosť pre dievčatko.

Sme veľmi šťastní, že dcérka sa narodila príjemným a nenásilným spôsobom, pôrod do vody rozhodne odporúčam. Zároveň si neviem predstaviť, že by som rodila doma – jednak nemáme takú obrovskú vaňu, a najmä – pomoc a rady Hebamme sú na nezaplatenie. Nesmierne mi pomohlo aj cvičenie jogy pred otehotnením a gravidjogy počas tehotenstva, niektoré časti knižky Aby porod nebolel a kurz hypnopôrodu.

Najväčšou oporou mi je však až doteraz môj partner a motiváciou to maličké voňavé stvorenie, ktoré práve teraz na mne spí v šatke.

V tejto vani som strávila posledných 45 minút pôrodu. (Celý pôrod trval 5 hodín.)

Aj takto môže vyzerať miestnosť, v ktorej sa rodí 🙂

V utorok 5. júna 2012 krátko poobede som mala poradňu. Doktorka ma pozrela, povedala, že krček od minulého týždňa trošku povolil, skontrolovala aj prietoky a pomerala Belasú posilu. Priemer hlavičky bol 9,3 cm a predpokladaná váha 3150 g. Rozlúčili sme sa s tým, že najneskôr budúci týždeň sa znovu vidíme. Vtedy som ešte netušila, že behom 12 hodín sme naspäť.

Doma som podala hlásenie manželovi a vyliala skúmavku s močom. Tak ako vždy som ju nechala uschnúť na umývadle. Keď som sa po chvíli vrátila, Malý Slovanista mi zreferoval, že štuplík zo skúmavky hodil do tej dierky, kadiaľ odteká prebytočná voda. Zasmiala som sa nad tým, že na ďalšiu poradňu už ísť nemôžem.

Podvečer som podala hlásenie aj dule a išla som sa zrelaxovať do vane. Dostala som od kamarátky predpôrodný olej do kúpeľa, tak som si napustila vaňu a polihovala. Belasej posile som povedala, že už máme všetko nachystané a môže prísť k nám, keď už chce.

Okolo ôsmej sme s Malým Slovanistom večerali. Poslíčkov som posledný týždeň už mala každý deň, takže ani teraz som im nepripisovala žiadny význam. Ale pre istotu som si po očku sledovala hodiny v kuchyni - do deviatej to boli cca po 10 - 12 minútach asi polminútové sťahy. O deviatej som uložila Malého Slovanistu k nám do postele. Prečítali sme si knižku a potom zaspal. Ešte som mu pošuškala, že možno už dnes Belasá posila príde. Čas som už nejako extra nesledovala, nakoniec nič ma nebolelo, len som cítila sťahy. No a v izbe sme mali tmu, takže som na hodiny ani nedovidela. Neskôr som Malého Slovanistu preniesla do postele do jeho izby.

Pol hodinu pred polnocou som povedala manželovi, že mám kontrakcie. Rozhodli sme sa, že zavoláme môjho brata, ktorý u nás prespí a dá pozor na Malého Slovanistu. O polnoci som volala aj dule, aby prišla. Do hodiny boli obaja u nás. Ja som si medzitým uvarila maliníkový čaj a každú polhodinu si dala homeopatiká. Smiali sme sa, že je to len lisovaný cukor a že ja na to ani neverím. Kontrakcie som stále predýchavala opretá o kuchynskú linku. Nebolo to nič nezvládnuteľné. Párkrát som vybehla hore do izby skontrolovať Malého Slovanistu, či spí.

Pred druhou sme sa rozhodli, že vyrazíme do pôrodnice. Ešte som vybehla dať Malému Slovanistovi pusu a pošuškala som mu, že tu s ním bude môj brat a že my ideme pre Belasú posilu. Moja pôrodníčka mala v tú noc službu, takže z auta som jej volala, že sme na ceste. Po ceste som kľačala na zadnom sedadle a objímala operadlo, pozerala som na mesiac, ktorý nám svietil na cestu. Mesto bolo prázdne, cesta ubehla rýchlo.

Do pôrodnice sme dorazili okolo štvrť na tri. Doktorka ma pozrela a hovorí, že som otvorená na cca 4 cm, krček na 0,5 cm a napojila ma na monitor. Mala som ležať na chrbte, ale v tej polohe sa s kontrakciami nedalo poriadne pracovať. Prehodila som sa teda na bok, tak to bolo lepšie. Po nejakých 20 minútach (bolo po pol tretej) hovorí, že kontrakcie sú pravidelné a že domov ma už nepustí. S tým som súhlasila, cesta domov a späť do pôrodnice by trvala cca 40 minút. Povedala mi o možnostiach - keďže vedela, že chcem prirodzený pôrod. Povedala mi, že môžem ostať sama na čakačke (boli tam ešte ďalšie 2 maminy) asi hodinu, a potom uvidíme, ako to bude postupovať. To som ale zamietla, pred pôrodnicou ma čakali manžel s dulou, ktorých som pri pôrode chcela. Skúsila som vyjednávať - že teda počkáme priamo pred dverami pôrodnice, môžem tam byť s manželom a dulou, ale s tým nesúhlasila. Potom hovorí, že ešte necháme bežať monitor a podľa toho, čo ukáže, sa nejako dohodneme. Keď odišla, tak ma napadlo, že veď chceme ísť na nadštandardný pôrodný box a tam môžeme byť všetci traja. Pôrodníčka sa vrátila a hovorí, že máme kompromis a navrhla mi presne to isté, čo napadlo aj mňa.

Súhlasila som teda, že spíšeme pôrodopis, spravíme prípravu a potom nás presunie na nadštandard. Manžela pustili za mnou, priniesol mi moje veci, prezliekla som sa a kontrakcie som predýchavala zavesená o neho. Pomohlo mi, že informácie do pôrodopisu som mala spísané na zvlášť papieri a pôrodníčka si ich mohla len odpísať. Už z prvého pôrodu som vedela, že moje myšlienky budú patriť bábätku a v mojej hlave sa bude ťažko hľadať informácia, kedy som mala prvý menzes alebo aké vážne choroby sme mali v rodine.Potom ma presunuli na prípravovňu. Prebrala ma mladá pôrodná asistentka Lenka, dala mi klystír a vraví, že ma príde skontrolovať. Manžela poslali čakať na chodbu pred pôrodnicou.
Ostala som sama. Bola som sa vyprázdniť na WC; chvíľu som sa cítila ponížene - veď doma som večer bola párkrát na WC. Potom ma to prešlo a začala som si hľadať vhodnú polohu, pri ktorej by som predýchala kontrakcie. Nemala som pojem o čase, snažila som sa prechádzať po miestnosti. V prípravovni som si nevedela nájsť svoje miesto. Nebolo sa tam o čo oprieť, na stole sa mi ležať nedalo. Párkrát som si skúsila čupnúť, ale bez opory to bolo ťažké.
Nakoniec som si našla vhodné miesto aj polohu - sedela som priamo na WC, nohy som mala mierne rozkročené a jemne som sa nakláňala smerom dopredu. S každou kontrakciou som si predstavovala, ako ide Belasá posila bližšie k nám, a dýchala som. Nebolo to nič hrozné.
Asistentka ma prišla skontrolovať, ale keďže som väčšinu času trávila na WC, len mi od dverí zakričala, či je všetko v poriadku, a ja som jej odpovedala, že áno.
Kontrakcie postupne silneli, a ja som sa začínala cítiť sama. Potrebovala som pri sebe niekoho blízkeho, o koho by som sa oprela, kto by ma povzbudil. Prišla prvá a druhá silnejšia, a ja som rozmýšlala, či naozaj voľba pôrodu bez epidurálu bola tá správna, a či si ho predsalen nevypýtam. Stále som sa medzi kontrakciami snažila prechádzať, a začala som si hmkať nejakú vymyslenú melódiu.
Potom prišla pôrodná asistentka druhý krát, znovu som bola zatvorená na WC. Poprosila ma, či by som tam chvíľu neostala, že pripraví klyzmu aj druhej mamine.
Ja som si medzitým predýchala silnú kontrakciu, a keď som sa načiahla dolu, rukou som si nahmatala kúsok hlavičky. Zrazu som nevedela, čo mám robiť - moja hamblivosť mi nedovolila nič povedať, ale radosť mi pomohla, a dostala som zo seba niečo v zmysle "Haló, on už ide von...". Asistentka to počula, a spýtala sa ma, či cítim tlaky. Zbytok konverzácie si pamätám len matne, ale viem, že maminu poslala preč a pribehla zamnou, hovorila niečo o tom, či cítim tlak a aby som ešte netlačila. Prišla ale ďalšia kontrakcia a už sa nedalo nič robiť. Porodila som hlavičku, bolo to krásne, hneď som ju chytila. Belasá posila bola v plodovom obale. Chvíľočku na to praskla plodová voda. Asistentka kričala na doktorky, že rodíme, a medzitým mi hovorila, aby som netlačila a prešla s ňou na stôl. To sa ale nedalo, aj som jej to povedala. Stále som držala hlavičku, a ona sa snažila (netušila som prečo) dostať malého von. Povedala som jej, nech ho nechá, a myslím, že ma nejak prinútila prejsť smerom k stolu. Niekde po ceste som porodila aj zvyšok telíčka, a zrazu sme ležali v prípravovni na stole, Belasú posilu som si hneď zobrala na seba a užívala si ho. Čas som vôbec nevnímala, celé to prebehlo dosť rýchlo. Asistentka stále kričala na doktorov, a ja som jej do toho hovorila, že nech zavolá manžela. Ešte som jej stihla povedať, či nechá dopulzovať pupočník, ale potom som vnímala už len Belasú posilu. Bola som šťastná a tiekli mi slzy od radosti.
Zrazu pribehli ďalší ľudia, ani neviem, koľko ich bolo. Medzi nimi aj pôrodníčka, a konečne aj manžel. Belasú posilu medzitým prevzali do starostlivosti neonatológovia, tak som manžela poslala za ním. Mňa preložili zo stola na vozík a previezli do nadštandardného pôrodného boxu.
Tam zamnou prišli manžel aj s Belasou posilou.
Medzitým som trochu krvácala a placenta sa zatiaľ neodlučovala. Pôrodníčka rozhodla, že vzhľadom na problémy pri predchádzajúcom pôrode bude lepšie, keď mi dajú oxytocín. Súhlasila som, na tom mi už tak nezáležalo. Snažila som sa zatlačiť, pôrodníčka zavolala ešte kolegu, ktorý mi masíroval brucho. Potom som sa dala viac do sedu, a placenta pomaly vyšla. Pôrodníčka mi ešte zašila malé natrhnutie, vravela že oproti prvému nástrihu sú toto len dva kozmetické stehy.
Potom nás už nechali samých. Prišla aj dula, a snažili sme sa Belasú posilu priložiť. Vybalili sme ho z perinky, a dala som si ho na seba. Bol pricucnutý celý čas, vonku svitalo a do boxu nám začalo svietiť slnko, cez ktoré práve prechádzala Venuša.
Belasú posila sa narodil v stredu nadránom, 6.6.2012 o 4:12 h v 39+3tt. Mal 3300 g a 51 cm. Jeho Apgar skóre bolo 10, 10, 10. V pôrodopise som sa neskôr dočítala, že mal raz otočenú pupočnú šnúru okolo krku.

Ja som sa po pôrode cítila super. Mala som pocit, že môžem robiť hocičo. Chcela som sa hneď postaviť, ale sestrička mi to nedovolila. Prišla až po vizite, a išla somnou na WC a do sprchy. Potom ma už nechala.
Keď si porovnám môj prvý pôrod staršieho syna, kde som mala all-inclusive (oxytocín, pustenie plodovej vody, epidurál, polohu v poloľahu, nástrih, poťahovanie placenty a následné dočistenie maternice v plnej anestéze) a narodenie Belasej posily, je to "sto a jedno". Po prvom pôrode som sa cítila slabá, vyčerpaná. Nevládala som stáť, bola som bledá. Pri druhom som bola plná energie hneď, ako ma previezli na šestonedelie. Veľmi ma mrzelo, keď som na chodbe stretávala bledé maminy, ktoré sa pomaly presúvali po chodbe smerom k jedálni, a tam si hľadali vhodnú polohu, aby si mohli sadnúť a najesť sa. Takisto očistky a priebeh šestonedelia sa nedajú porovnávať, začiatok dojčenia bol iný (aj keď som tentokrát bola lepšie pripravená). Jediné, čo mi vadilo, bolo že synovia sa nemohli fyzicky kontaktovať už v pôrodnici. Bolo mi do plaču, keď moje dve deti delilo sklo a keď sa Malý Slovanista pýtal dovnútra za Belasou posilou. Preto som v sobotu (tretí deň po pôrode) podpísala reverz a mohli sme byť konečne rodina.

Nakoniec môjho príbehu chcem poďakovať za podporu v tehotenstve a počas pôrodu:
- najväčšia vďaka patrí manželovi, ktorý mi povedal, že urobí to, čo chcem ja;
- materám, veď vy viete, ktoré to ste;
- dule Lucii, ktorá sa nám venovala;
- dule Gabike, ktorá ma tiež (hlavne virtuálne) podporovala a pomáhala mi;
- no a nakoniec pôrodníčke Alexandre ktorá nemala žiadny problém s akceptovaním môjho pôrodného priania, a pôrodnej asistentke Lenke, ktorá nakoniec neplánovane zastúpila pôrodníčku.
 
Moja príprava na pôrod:
- knihy Aby porod nebolel (Lucie S. Groverová), Aktivní porod (Janet Balaskasová) a Hypnoporod (Marie F. Mongan)
- homeopatiká Caulophyllum Thalictroides
- cvičenie s Epi-no od cca 35tt
- Predpôrodný čaj od Nobilis Tilia
- Posilňujúci kúpeľ od Eoné
- a pozitívne afirmácie - tá moja bola Rýchly, krásny a bezbolestný pôrod.

Dodatok k príbehu po roku (jún 2013)

Náš syn má už vyše roka, a na jeho prvé narodeniny som sa znovu vrátila k jeho pôrodu a k tehotenstvu s ním. Ešte keď som ho mala v brušku, ale aj predtým, som rada čítavala pôrodné príbehy; ak matky písali o prirodzenom pôrode, častokrát som tam našla slová o tom, že po pôrode boli hrdé na seba, že to zvládli, a mali pocit, že teraz už dokážu čokoľvek. Myslela som si, že sú to len také tie reči, aby príbeh mal nejaký záver…

Lenže postupne po narodení Belasej posily som tento pocit začala mať aj ja. Najprv bol maličký, že som si ho ani nevšimla, ale postupne rástol, a po roku som si uvedomila, že som naozaj HRDÁ na seba, že som zvládla porodiť bez epidurálu, bez infúzie oxytocínu, bez nástrihu. Že som to zvládla JA SAMA. Nepotrebovala som nikoho, aby mi povedal, čo mám robiť, kedy mám tlačiť. Nikto mi netlačil na brucho, nehovoril, akú polohu mám zaujať. Všetko išlo samo; a ako som sa neskôr dozvedela, moje telo ma samé od seba nútilo zaujať polohy, ktoré boli pre neho v ten okamih prirodzené a potrebné.

Teraz, keď sa stretnem s tehotnou a príde reč na pôrod, rozprávam jej, aké to je. Porovnávam moj prvý pôrod vedený lekárom s druhým – prirodzeným pôrodom. Mám potrebu podeliť sa s mojim príbehom, vykričať do sveta, že sa to dá, len si treba stáť za svojim. Lebo je to lepšie. Lepšie pre matku, pre dieťatko, a som presvedčená že aj pre personál nemocnice. Po prirodzenom pôrode som nepotrebovala prakticky žiadnu ďalšiu starostlivosť.

Mriežka je znak na klávesnici pod číslovkou 3 a vyzerá takto: "#". Skratka ako napísať "#" je - pravý Alt + X = #

Čo sa dá s "#" robiť?

Funguje to podobne ako používanie "@", avšak robí to niečo iné 🙂 Ak do vašich krátkych správ, popisov albumov a článkov vložíte znak "#" a bez medzery za ním slovo, napr. #kocik   #rozpravka   #tehotenstvo   #20tt. Tento text sa po zverejnení stane odkazom, na ktorý môžete kliknúť a zobrazia sa vám všetky príspevky, ktoré to tiež obsahujú.

Vyskúšajte si kliknúť napr. #bazar (už som to pridal do viacerých svojich príspevkov).

Ako vám "#" pomôže?

Tým, že "#" budete používať vo vašich príspevkoch, vytvoríte jednoduchý spôsob vyhľadávania podľa kontextu. Vložte do vyhľadávania vo fotoblogoch #bazar a hneď máte príspevky, ktoré sa týkajú bazáru. Samozrejme, ak to niekto do svojho príspevku nepridá, tak to tam nebude, preto je dôležité, aby ste to používali často a čo najviac z vás.

Inšpirácie ako mriežku používať

Napríklad príspevok vo fotoblogu sa týka:

• týždňa tehotenstva: #10tt #20tt #35tt
• trimestra: #1trimester #3trimester
• miesta: #antolska #kosice #kramare
• tehotenstva: #porod #ovulacia #sono #ivf #um
• materstva: #laktacia #adopcia #vybava #kocik
• termínu: #januarovky2013

Neexistujú obmädzenia v tom, ako to používať. Záleži iba od vašej kreativity a od toho, či to začnú používať aj ostatní.

Ako mriežku správne používať

• Pri vytváraní používajte slovenské slová bez diakritiky. Nie je to podmienka, je to však zrozumiteľnejšie.
• Mriežky nevkladajte do nadpisu albumu alebo článku, tam to nefunguje.
• Nepoužívajte loginy užívateľov.
• Slovo s mriežkou musí byť oddelené medzerami _#dom ("_"= medzera).
• Vyberajte kratšie a všeobecnejšie slová, aby ich mohlo používať čo najviac ľudí.

Martin Ďurina

Asmira Team