Minule sme sa s Tomicom rozprávali o nádherných miestach, ktoré sme mali to šťastie navštíviť a čoskoro sme sa dostali k vytvárniu rebríčkov. Vyvolalo to v nás spomienky a s každým jedným menom sa pred nami znovu objavovali oblasti, ktoré sa nás dotkli svojou jedinečnosťou a krásou. Bol to príjemný zážitok a napadlo mi, že sa skúsim podeliť. Možno to niekoho inšpiruje, alebo si spomenie na svoje vlastné cestovateľské chvíle. Aby tento zoznam nebol veľmi dlhý a jednostranný, vybrala som si mojich top 10 miest a každé je z inej krajiny. To neznamená, že nemám kopec ďalších obľúbených lokalít 😊 Ak tu nenájdete svoju srdcovku, pokojne ju pridajte do komentára, nech sa môžeme pokochať aj vašim výberom. 

A bez ďalších rečí, tu je môj výber:   

10. Krujë (Albánsko)

Starobylé hlavné mesto albánskych kniežatstiev leží na úbočí planiny Kruja, len pár kilometrov od Tirany. V malebnom prostredí balkánskych hôr, s výhľadom na rieku Ishëm, ako biela perla žiari rekonštrukcia hradu, ktorý kedysi tak úporne bránil národný hrdina Skanderbeg. Bez cudzej pomoci, 25 rokov odbíjal Turkov a na štvrť storočia bol jediný, kto im stál v ceste. Zastavila ho až smrť. (Umrel na maláriu.) Dnes sa v hrade nachádza múzeum, kaplnka a reštaurácia s očarujúcim výhľadom. Podhradie je zdobené úzkymi kamennými ulicami, preplnenými stánkami so suvenírmi a pouličnými lakotinkami. Predavači však nie sú doterní, skôr naopak. Radi aj podarujú  a nemajú problém pridať k nákupu niečo len tak pre potešenie. Z mojich skúseností, štedrosť je albánska špecialita a nikde inde som sa nestretla s toľkými ľudmi, ochotnými podeliť sa o svoje veci s cudzincom. Atmosféra v Kruji je uvoľnená a zvláštne rozprávková. Človek má chvíľami pocit, akoby sa prepadával v čase. Miestni obyvatelia chovajú veľa statku, preto odporúčam jazdiť opatrne, aby vám plech auta nepokazil sústret s kravou, ovcou, či koňom. No hoci zvieratá spomaľujú jazdu, ich prítomnosť dodáva celkovému zážitku svojský šarm. 

9. Budva (Čierna Hora)

Nomádske eurázijské národy verili, že aj miesta majú svoje duše a že  tie nám môžu občas byť nepriateľsky naklonené. Ak je to pravda, duchovia Čiernej Hory sú na mňa vysadení. Čím zavetrím hranice krajiny, hneď som v napätí a zle naladená. No možno je to len Pavlovov reflex, lebo prvé tri razy som tu bola so svokrom, riešiť jeho nepríjemné dedičské záležitosti. Exoticky nazvané Montenegro malo u mňa teda tažkú štartovaciu čiaru. Avšak, ani ja som neunikla čaru oslnivej Budvy. Podľa povesti, mesto založil tébsky kráľ Kadmos a jeho žena, bohyňa Harmónia. A vskutku, slnkom a vetrom ošľahané stáročné budovy na pozadí tyrkysového teplého mora a bujnej mediteránskej vegetácie, pôsobia priam mytologicky. Akoby ani neboli stavané pre smrteľníkov. Pre smrteľníkov nie sú stavané ani miestne ceny, no človek musí sem-tam trochu upustiť od šporovlivosti a vyhodiť si z kopýtka. Budvu lemujú početné pláže a ak sa zadarí, kúsok ďalej pred mestom, sa môžete tešiť zo stretnutia s delfínmi. (Pravda, ak si ich, ako ja, nepomýlite so žralokom a nechytíte z toho hysák. 😀 Nepýtajte sa, ako sa mi to podarilo. U nás vo Váhu morské ryby neplávajú a trojuholníková plutva je trojuholníková plutva. 😀)  

Dnes a vlastne celý čas, čo s mojou raketou "bojujeme" rozmýšľam, či robím to a to správne, či to stačí, či jej to a to nemôže uškodiť. Každé jedno svoje rozhodnutie spochybnujem, robím krok späť, potom dva kroky vpred, večer výčitky, že som mohla inak zareágovať, ráno odhodlanie, dnes to dám lepšie.... Hore/dole/dolava/doprava a ja sa len kmíšem a pokúšam plávať.... To, že som v tejto situácií sama, ma ešte viac zneistuje, lebo je to moje dieťa = "môj problém" = moje následky... Nikto za mňa nikdy nejak nikde neorodoval, vždy som si všetko vydrela, mala som však vždy strach len o seba... Desí ma to, že dnes rozhodujem za ňu a že moje rozhodnutia nie sú 100%-centné, že ja nie som 100%-centná, že tú sa moje zlé rozhodnutie môže dotknúť niekoho iné... 

Viem, čo potrebujem. Nájsť v sebe pokoj. Neponáhľať sa, netlačiť na pílu, byť vytrvalá... všetka teória zvládnutá, ale moje vnútrno, už piští po zmene, neviem to ovládať, neviem zastaviť túžbu po "normálnom" fungovaní s mojou raketou v spoločnosti. Ísť a nebáť sa, že sa jej niekto pozdraví, že jej niekto niečo ponúkne, že sa jej niekto len dotkne + odlúčenie už len cesta do obchodu, keď vidím ako to moja raketa nedáva pri nikom, ma neskutočne utvrdzuje vo výčitkách... Som momentálne v štádiu, že sa "bojím" vytiahnúť päty z domu, keď ju má niekto iný strážiť ako muž, lebo viem, že vždy ju nájdem s desným neutíchajúcim plačom... Je to iný plač, ako mal môj syn. Je to plač strachu, beznádeje, ktorý v sekunde pominie, keď ma vidí... Som jej maják, jej prístav a ja mam z toho veľký strach, ako ma môže niekto takto milovať, tak oddano, že stačí jeden pohľad na mňa a všetko je zas fajn...

Prepáčte mi za moje dnešné vyznanie. Je to len o mne. Moja raketa je užasná, každý dňom sa zlepšuje, komunikácia, slová, vety, dokonca už aj plienky na poobednajší spánok nemáme, ale odlúčenie/separácia krátkodobá (o dlhodobej, ešte len snívam) je pre ňu veľký stres a pre mňa strach s veľkým otáznikom. To nikto si tú moju raketu nevie získať? Nikto nikdy neobjaví v nej to super ojašené dievčatko, čo ja? Blíži sa jej tretí rok a ja môžem s čistým svedomím povedať, že zatiaľ nikto, ani len na pár minút.... 

Už sa na nikoho nehnevám, prečo by som aj mala, skúšali, nevyšlo... ako ju mám niekomu dať, keď sama neviem kopukrát prečo plače, čo jej je. Pri synovi by som získala magisterský titul z analýzy emócií, stačil pohľad na syna a už som vedela, prečo hubu kriví... Moja raketa je pre mňa v rovnici aj po viac ako 2,5 roku veľká neznáma a ja nikdy neviem, čo ju práve rozruší.. Raz je ok, ak sa jej niekto prihovorí, raz nie, raz pekne čaká v rade, o pár sekúnd už nie, raz je pekne, inokedy s krikom, zmeny nálad 265752xdo dňa, husenková dráha v live verzií 24/7, čo Vám poviem... Dnes sme nejako dole.... Hor sa  zas hore...Hádam to my dve husenice, kdesi spolu dotiahneme, ak samozrejme urobím "dobré" rozhodnutia....

Ušila som si na seba vianočný bič a popri bábätku, ktoré sa už pár dní intenzívne plazí, som upiekla Štedrák. Štedrý na výborné plnky 😊😋

Ufúľaná od múky, vo vyťahanom tričku, ale s úsmevom 😊
Prcek objavoval krásy všetkého, čo sa pred ním gúľalo po podlahe a on sa gúľal za tým 😄😊🥰 a ja som na etapy miesila cesto a miešala plnky.

Priznám sa inak, že kysnuté koláče veľmi nepečiem, lebo odkedy som bezlepkáčka, je to trápenie a výsledok nič moc. Cesto tentokrát síce krásne narástlo, pracovalo sa s ním fajn, hoci som ho musela niekedy na viackrát podmúčit, opäť spracovať a zase vyvaľkať, ale samotné uloženie na plech bolo bojovou fázou. Tam sa prejavila nulová lepivosť cesta a vycibrila som si zase raz svoju trpezlivosť 😅 Ale! Keď prišlo posledné záverečné cesto, dostavil sa aj pocit, ktorý by som prirovnala k zdolaniu poriadnej túry. Minimálne na Lomničák 🏔 S Kubim sme to dali!✌🏻Chlapček môj bláznivý, bola to s Tebou viac ako 3-hodinová makačka 😅😅😅 Ale pomedzi sme sa zabavili, “pokecali sme”, poukazovali si kuchynské náčinie, varili i dojčili... a stvorili tento úžasný vianočný koláč 🥰 👶🏻 💪

Recept:

200 g múky bakery mix

120 g pohánk. múky

Letná kontrola u neurologičky sa niesla v zvláštnej atmosfére. Vyšetrila Sofinku a skonštatovala zaostávanie v PMV (psychomotorickom vývine). Myslím, že to bolo každému jasné. Zdravé ročné dieťa už chodí, behá, u nás toto štádium zatiaľ nehrozí, ľavá ruka je takmer nepoužiteľná. Bola som vyrovnaná s týmto hodnotením. Následne lekárka skonštatovala, že by sme mali jej stav nazvať pravým menom a nechodiť okolo horúcej kaše. Prisúdila jej diagnózu, nálepku na celý život, DMO - detská mozgová obrna - ľavostranná spastická hemiparéza. Mám ročné dieťa s DMO. Hovorím: "Fajn, počítala som s tým." Nie som včerajšia, vidím ako sa veci majú, DMO je diagnóza ako každá iná. Konečne bude jej stav správne pomenovaný. V neposlednom rade, aj prístup nadácií, ktoré oslovujem, k deťom s DMO je iný. Svojím spôsobom nám táto diagnóza otvorila svet. 

Po roku a pol s hendikepovaným dieťaťom začínam byť taká zorientovaná v problematike "inak obdarených" (áno, milujem našu FB stránku - Detičky inak obdarené), že si hneď pozriem tabuľky Úradu práce či náhodou deti s DMO nemajú nárok na ZŤP preukaz. Keďže DMO nie je naša jediná diagnóza (body za diagnózy sa spočítavajú), je mi jasné, že čím viac relevantných lekárskych správ priložím, tým lepšie. Všetky teda skopírujem, vypíšem žiadosť, odnesiem pediatričke a po vyplnení odnášam osobne na ÚPSVaR. Žiadam o ZŤP preukaz pre ročné dieťa. Irónia osudu. Nie pre seba, nie pre rodičov, ale moje malé dieťa. Zvláštna chvíľa. Chytá za srdce. Taký je život. Rozmanitý a nepredvídateľný.

Pani úradníčka je našťastie nápomocná. Človek sa dočíta všeličo, často naozaj neprejde ani cez vrátnicu, ja sa však nemôžem sťažovať. Odporučí mi hneď vypísať aj žiadosť o parkovací preukaz, nech to môže revízny lekár posúdiť súčasne. Úrad práce má na rozhodnutie 30 dní, prebiehajú práve letné prázdniny, nerobím si žiadne ilúzie o termínoch. Medzitým, pre istotu, preventívne myslím na odvolanie, zhromažďujem si nové lekárske správy, nechcem sa nechať len tak odbiť.

Presne po 30 dňoch otváram poštovú schránku, ani nedýcham. Prišlo rozhodnutie z ÚPSVaR-u: "ZŤP preukaz - priznávam, parkovací preukaz - priznávam". Áno, vyšlo to hneď na prvý krát. Neuveriteľné. Začítam sa hlbšie do odôvodnenia a čítam tie smutné riadky o Sofinkinom postihu. Viem, že ho má, viem, čo všetko jej je, viem, že napriek tomu je krásna, zlatá, šikovná a veľa chce. Všetko to viem, ale keď ten papier je zrazu taký ťažký... Znesie všetko. Je tam toho popísaného veľa. Viac ako by som chcela. A je mi to hrozne ľúto. Doľahlo to na mňa. Už som sa dlho neľutovala a teraz to znovu prišlo.... Stačil na to jeden papier s pravdou. Znovu sa vynorili obavy: Čo s ňou bude? Ako na tom bude? Čo bude až tu my nebudeme? Bude samostatná schopná sebestačného života alebo odkázaná na pomoc bratov alebo....? Tie alebo ma tlačia... Mám strach. Zatvorím na chvíľku oči a nechám plynúť myšlienky. Všetko chce čas, nehodno chcieť na všetko odpoveď. 

Otvorím oči a ide sa ďalej.

Začínam pátrať po tom aké výhody vlastne poskytuje ZŤP a parkovací preukaz. Je toho menej ako som očakávala. Za najväčší bonus sa dá považovať oslobodenie od poplatku za diaľničnú známku, čo využijeme hlavne pri dochádzaní do Piešťan.

Dobré ránko, máme 19. decembra a spolu s PEPCO Vám prinášame ďaľší článok v našom Adventnom kalendári. Tak v tomto predvianočnom zhone trošku spomaľte, urobte si kávičku, vyložte nohy aspoň na päť minút a čítajte s nami...

Vianočný čas - čas zázračný, ale často plný stresu a obáv, či všetko čo sme si naplánovali, stihneme do Vianoc.  Zháňame darčeky, nakupujeme, naháňame sa, pečieme, varíme, upratujeme, ozdobujeme...s cieľom, aby sme mali čo najkrajšie Vianoce...zamysleli ste sa niekedy, ako to vyzeralo v minulosti? Ako trávili Vianoce naši predkovia? Užili si ich viac ako my? 

Kračun, Viľija, Dohviezdni večer, Posni večer, Svjati večur. Takto rôzne sme na Slovensku v minulosti nazývali Štedrý večer. 

V minulosti mali všetky predvianočné úkony svoj význam, dnes takmer automaticky vyupratujeme všetky kúty svojich obydlí, umyjeme okná, prezlečieme periny a napečieme koláče. Pred Vianocami akoby čas utekal rýchlejšie a mnohých zachváti nákupná horúčka, máme pocit, že nestíhame vôbec nič.

V tradičnom vidieckom prostredí sa začalo veľké upratovanie zvyčajne týždeň pred sviatkami, inde pre domácu zakáľačku museli stačiť dva či tri dni. Gazdiné s dcérami umyli alebo vyrajbali nábytok, v izbe vybielili steny, hlinenú podlahu vymazali, oblôčiky umyli, visiace šatstvo poukladali, na periny a podhlavnice dali čisté obliečky. Na hlinenú podlahu prestreli vrecovinu alebo čerstvú čečinu.

Všetko v domácnosti muselo byť po celé sviatky čisté a na svojom mieste. Ženy museli týždeň pred Vianocami vrátiť požičané predmety, nič sa nesmelo požičať, aby sa majetok v novom roku „nerozpožičal“. Všetky veci museli byť oprané, vyčistené a práca naplánovaná tak, aby na sviatky bolo šatstvo a bielizeň vysušené a uložené. Podľa poverovej predstavy, ak cez Vianoce visí v dome kožuch, budú tak cez rok visieť kože z uhynutého dobytka, ak však šaty, do roka zomrie ten, komu patria.

Píše obyčajná mama neobyčajných detí.

Už od detstva som túžila po bábätku. Spomínam si ako sa na hodine informatiky spolužiačky rozprávali kam pôjdu v piatok večer na diskotéku a googlili, kde hrá lepší DJ a ja som si pozerala na internete kočíky. Snívala som. Túžila som. Sen sa mi splnil vďaka Bohu a môjmu manželovi o pár rokov neskôr.

Prvého augusta na Božidaru sa nám narodil náš Boží dar. Náš vzácny Šimonko. Napriek tomu, že celé tehotenstvo prebiehalo bez akýchkoľvek problémov sa Šimonko nenarodil zdravý. Spolu so Šimonkom do našich životov pribudla aj vzácnosť zvaná ichtyóza.

Nebudem klamať, zrútil sa nám s manželom svet. Každému však svojským spôsobom – mne, mame, ktorej po 9. mesiacoch dennodenného kontaktu so svojim bábätkom v brušku, vzali dieťa do 150 km vzdialenej nemocnice a ako jediná mama som na oddelení šestonedelia zostala bez bábätka; manželovi, oteckovi, ktorý mal so synčekom veľké plány a po zisťovaní informácií o tejto chorobe sa zdalo, že nič z vysnívaného nebude možné v budúcnosti uskutočniť. Manžel mal silu čítať na internete a dozvedať sa o ichty viac a postupne mi to dávkovať. Ja som nemala silu čítať si články a už vôbec nie pozerať si fotky detí s týmto ochorením. Mňa trápilo len jediné – veď pred pár hodinami sa mi narodil syn. Nádherný syn! Blondiačik. Ešte teraz mi tu ležal v postieľke a už ho tu niet... Neriešila som čo bude ďalej, ako budeme s ichtyózou žiť. V tej chvíli mi bolo jedno všetko, vedela som, že ho milujem a budem milovať aj keby mal tri hlavy. Moje vnútro riešilo len jednu otázku – prečo nemôžem byť s ním?! Do dnešného dňa si pamätám na okamih ako ho odvážajú preč a ja som len plakala a neverila, že mi ho naozaj berú. Viem, že to bolo potrebné, ale vysvetlite to mame, ktorej puká srdce.

Dnes viem, že celé to obdobie som zvládla len vďaka Láske. Božej i manželovej. Bez nich by som nemala šancu. Je zaujímavé, že celý čas, keď som už mala pocit, že nevládzem, že toto sa už nedá zvládnuť, mi šla v hlave pieseň:

             Ty ma nesieš sám, Tebe veriť smiem, 

Vybrať darček pre mojich rodičov, či už vianočný, narodeninový, akýkoľvek je dosť náročné. Aj keď si nepotrpia, dokonca ani maličkosť často netuším. Je to typ ľudí, ktorí majú hádam všetko (nie vzmysle žeby sme boli bohatá rodina 🙂). A ako sa u nás ešte vravieva, že majú aj "toto co netreba". :D Možno to poniektoré poznáte. Stará škola, "šak aj toto sa ešte dakedy isto zíde, nevyhodím. Alebo... keď tie letákové akcie kadejaké a veď zíde sa a kúpim aj deťom." 🙂 Ale nie v zlom teraz. Sú to prosto naši. Aj toto na nich milujeme. Zas na druhej strane, tam naozaj nájdete pomocníka v každej chvíli. Ešte aj v meste je to rozchýrené, že "šak še spytam Aničky, bizovňe ma". 🙂 A mama veru často má a požičia, daruje... 

Tieto Vianoce tomu nebolo inak. Čo našim? hmmmm... do poslednej chvíle som nič nevyhútala. Dnes mi ale napadlo. Ďalšia klasika našich. "Kde mám zasa okuliare? Šak ľem teraz tu bulľi? Dze som ich zaš dala?" :D A samozrejme, že sa väčšinou takto po byte povaľujú hore dole bez púzdra. Dobrá príležitosť pre moje krajčírske handmade. Prizvukujem veľmi začiatočnícke a hotový Pat a Mat 2v1 som často. Ale našla som si na nete návod, ktorý sa zdal veľmi jednoduchý a skutočne aj bol celkom jednoduchý a rýchly. Zopár chybičiek krásy sa nájde. Ešte mi to kušťok krivo uniká a sem tam sa čosi v stroji zadrhne, ale myslím, že to újde. 

A vrátilo ma to do mojich detských čias. Blízkym som darčeky stále vyrábala. Často to boli dnes už reálne hodnotím, že zbytočnosti, ale vždy sa potešili, ocenili, používali, vystavili... A mne samotnej rovnako takto handmade vyrobené darčeky zakaždým pohladili dušičku, keď si ktosi dal tú námahu. 

A tak mi popri tom mojom šití napadla úloha.

Vyrobím aspoň jeden darček pre niekoho vlastnoručne.  

Myslím, že časovo to ešte reálne je. A zasa nemusí to byť nič zložité. Možno len srdiečko s citátom pozvbudivým pre manžela do peňaženky. Perníkové srdiečko. Domáce rafaelo v peknom balení, šperkovnička z krabičky, stojan na mobil zo starej fľaše od aviváže... Čokoľvek. Myslím, že na nete je inšpirácií viac než dosť. Komukoľvek, čokoľvek. Myslím, že je to naplňujúce nielen pre obdarovaného, ale aj toho kto vyrába a daruje. Lebo radosť rozdávaním rastie. A keď je k tomu treba náš čas, energiu, nápad a vlastne srdce a myslieť na toho druhého v tej chvíli... Skúste... A som zvedavá, čo ste spáchali a potom aj na spätnú väzbu od obdarovaného. Pichnite sem fotku vášho darčeka, ak máte chuť sa pozdieľať. A možno sa navzájom inšpirujeme nateraz alebo aj do budúcna. 

Dnes na naše oddelenie Detskej kardiochirurgie NÚDCH prišli speváci z Lúčnice. V civile, skromne a s úsmevom - tak ako už niekoľký rok za sebou. 

Na našom oddelení intenzívnej starostlivosti ležia tento týždeň po náročných operáciách štyria drobčekovia. Ani jeden z nich nemá viac ako 2 mesiace. Ich srdiečka sú veľké asi ako vajíčko a jeden z nich už má za sebou 3 operačné zákroky. 

Speváci z Lúčnice im a ich mamičkám zaspievali vianočné koledy. Jemne a potichu - na dvadsať minút ich spev zaplnil JIS-ku vianočnou atmosférou. A dojatím. Na pozvaných hosťoch a mamičkách som spoza objektívu fotoaparátu videl, že mnohým sa tlačili slzy do očí. 

Keď sa každoročný patrón tejto akcie - J. E. Mons. ICDr. Stanislav Zvolenský, PhD., bratislavský arcibiskup metropolita - prihováral spiacim deťom a žehnal s prianím skorého uzdravenia, väčšie ticho som v tejto miestnosti ešte asi nepočul.

Tieto štyri detičky dnes prespali koledníkov z Lúčnice. Nevadí, to najťažšie už majú za sebou a ich rodičia budú mať šťastnejšie Vianoce, aj keď ich asi budú musieť tráviť na oddelení. 

Mňa dnešok opäť raz posunul o kúsok dopredu. Snažíme sa o dobrú vec a všetko to má naozaj zmysel. Pre nás, pre anjelov z 5. poschodia a najmä pre "srdiečkové deti".

Milé moje, premilené... Tak som tu opäť, po dlhšom čase. Lebo - veľa roboty a tak. A vlastne sa ešte môžem vyhovoriť na to, že som vám chcela nechať koooopec času, aby ste sa mohli pridať s fotkou.

Nuž, takže som vám ho nechala, no napriek tomu táto téma asi nebola z tých lepších... lebo fotky k nej pridalo veľmi máličko z vás. Konkrétne to boli 4 kusy. Slovom štyri.

Ale, ako sa hovorí - nevadí, nabudúce snáď bude vyššia účasť 🙂

No a tu ich, pekne krásne, máme všetkých pokope:

@bodka70 prispela nádhernou fotkou, z ktorej priam žiari radosť a nadšenie z Mikuláša a jeho krásneho pomocníka:

Zato taká @denka81 má doma malého odvážlivca, ktorého ani takýto čierno-čierny pekelník nezastraší!

Vianoce – najkrajšie, najočakávanejšie a azda tie najkúzelnejšie sviatky roka už klopú na dvere. Hoci sa mnohokrát predvianočné dni stávajú akýmsi maratónom nákupov, vybavovačiek, či posledného predvianočného pečenia, verím, že si čas príprav aspoň trochu vychutnávate. Minimálne pri pečení všakovakých sladkých dobrôt, koláčov, medovníkov, zákuskov, či oplátok. Pretože vôňa a chuť škorice, vanilky, badiánu, klinčekov, anízu či perníkového korenia k týmto sviatkom neodmysliteľne patria. Navyše spomínané koreniny majú liečivé účinky a prospievajú nášmu zdraviu.

VANILKA – vzácna a vyhľadávaná. Afrodiziakum. Neopakovateľná chuť.

Ako aromatické korenie sa vanilka používala už v dávnej histórii Aztékmi. Vyskytovala sa jedine v Mexiku, kde mala rastlina najvhodnejšie podmienky a jedine na tomto území sa vyskytovali na jej opeľovanie potrebné včely rodu Melipona, alebo niektoré druhy kolibríkov. Keďže po prevoze vanilky do iných častí sveta sa nepodarilo zaistiť iný spôsob opeľovania, dnes sa okrem Mexika pestuje vanilka na ostrovoch v Indickom oceáne, na Madagaskare, na Srí Lanke, na Bahamách, či v Indonézii a opeľovaná je umelo špeciálnou metódou. Okrem toho struky vanilky prechádzajú zložitým procesom fermentácie, preto je vanilka taká drahá. Napriek tomu veľmi žiadaná.

Pravá vanilka je príjemne sladkastá, preto sa vo veľkej miere používa na prípravu koláčov, krémov, zmrzliny a najrôznejších dezertov, dochucovanie kakaa, čokolády, či čajov, a tiež na výrobu masážnych olejových zmesí, mydiel, parfémov či sviečok. V našich končinách si v kuchyni vypestovala tradíciu najmä v podobe vanilkových rožkov. Mnohé z nás ju radi pridávame aj do štedrákov, či lineckých koláčikov. Dopriať si ju môžeme naozaj v hojnom množstve, pretože predstavuje životabudič pre činnosť srdca a blahodarný energetický stimul pre celý organizmus. Podporuje v tele prekrvenie, spôsobuje rozšírenie ciev a navyše pôsobí ako afrodiziakum – prebúdza v nás zmyselné túžby.

ŠKORICA – chuť a vôňa domova. Afrodiziakum č. 2. Voľakedy mala cenu zlata 

Oranžovo hnedé korenie, ktoré pozná snáď každý. Škorica je veľmi zdravá a výživná korenina pre celý organizmus, no tu platí, že jesť ju treba s mierou. Obsahuje totiž látku kumarín, ktorá sa vo veľkých množstvách správa ako jed. Škorica sa preto neodporúča konzumovať tehotným a kojacim mamičkám. V malých dávkach je mimoriadne prospešná, pretože podporuje trávenie, metabolizmus, vylučovanie a upokojuje nervový systém. Obsahuje vitamíny, bielkoviny, sacharidy, vlákninu, tuk, vápnik, železo, horčík, fosfor, mangán, draslík, meď, zinok, sodík, selén, omega 3 kyseliny, omega 6 kyseliny, vitamín A, B, C, E, K, luteín, betakarotén, kyselinu listovú, kyselina pantoténovú. Má silné antiseptické a antibiotické účinky, uvoľňuje hlieny počas choroby, detoxikuje organizmus, zlepšuje pravidelnú stolicu, odstraňuje plynatosť, podporuje dobrý spánok.

Moje predstavy a plány dneška dostali znova na frak. Teraz už len prepnúť gombík, zrušiť uložené dáta, prijať a uložiť nové, nech môžeme zvyškom dňa kráčať pokojne, teda aspoň vrámci možností.

Preto teraz len veľmi krátko.

Dnes sa budem veľa veľa usmievať. Budem sa snažiť darovať čo najviac úsmevov a pozitívnej energie svojmu okoliu. 🙂

Aké jednoduché sa zdá, nuž uvidíme... 

Aj vám sa zdá, že tieto dni letia nejako príliš rýchlo? Neviem, či je to týmto našim Adventným kalendárom Ambasádoriek, alebo tým, že posledné dni neviem, kde mi hlava stojí. To je tak, keď si necháte všetko na poslednú chvíľu 😀 Každopádne aj dnešné už 18 okienko v sebe skrýva prekvapenie v podobne súťaže o vianočný, extra voňavý balíček pre vaše bábätká  od značky #baby_dove 🎁

Dnes sa trošku vžijeme do atmosféry Štedrého dňa. Keď dočítate tento článok, tak zatvorte oči a predstavte si ráno Vianoc. V televízii fičia rozprávky, všade voňajú vianočné koláčiky, ovocie, med a o pár hodín aj rybka, šalát či iné štedro večerné mňamky. Kým všetci zásadnú k slávnostnej večeri, tak to samozrejme niekto musí pripraviť.

Tento rok to budú pre mňa, manžela a našu Hanku prvé Vianoce v našom domčeku, takže ešte neviem, ako presne budeme mať rozdelené úlohy. Predpokladám, že ako posledné dva roky manžel bude robiť šalát - jeden klasický s majonézou a druhý bez nej. Zvyšok pripravím ja, kým bude dcérka spať. Čiže šošovicovú polievku, lososa a vysmážaný syr (manžel je alergický na ryby). 

Potom už len urobiť poriadok, nachystať stôl a ideme nato. Pred tým sme bývali s mojim ocinom a ten si pripravil kapra. Tento rok ho pozveme k nám spolu so svokrovcami. No a najväčšia pomocníčka Hanka si dúfam že bude túto atmosféru naplno užívať 😍 

Ešte sme nedomysleli kedy dáme pod stromček darčeky. Teda nie my, ale samozrejme Ježiško! Manžel mi hovoril, že keď bol malý spolu s bratmi išli po večeri von zapáliť prskavky a vtedy chodil Ježiško 😀 Viem, že Hanka je ešte malá a nechápe kto Ježiško, ale chceme, aby na neho verila, kým sa dá 😛 Takže asi nejak takto máme podelené úlohy počas Štedrého dňa u nás doma.

Zaujímalo by ma, ako máte u vás doma podelené úlohy na Vianoce. Pomáhajú vám ostatní členovia domácnosti, či si radšej všetko pripravíte sami?

Prichádza čas sviatkov, pokoja, ničnerobenia a dobrého jedla. To je síce pekná predstava, ale veľakrát je realita trocha iná, však? Pokoj je slovo, ktoré sa pomaly začína z vášho slovníka vytrácať. Ničnerobenie? To je tá pársekundová činnosť, z ktorej vás vytrhne dieťa hneď, ako si všimne, že ste si sadli? Možno si matne spomínate... A potom je tu dobré jedlo. To dokáže veru potešiť. Iba sa, žiaľ, samo (babky a maminy sa nerátajú :P) len tak nenavarí. Alebo áno?

K sviatkom skrátka patria stretnutia a návštevy v kruhu rodiny a priateľov. Kedy inokedy sa ozvať všetkým sesterniciam, bratrancom, tetkám a strýkom, ak nie teraz? A čo vaši kamaráti, na ktorých si počas roka neviete nájsť čas? Pozvite ich na dobré jedlo, zažiarte v kuchyni a postarajte sa o zážitok, ktorý pošteklí ich chuťové poháriky.

Zvoľte popri tých vyprážaných rybách a ťažkých šalátoch niečo ľahšie. Vďaka multifunkčným parným rúram budú pripravené jedlá šetrné nielen k vášmu žalúdku, ale aj k vášmu času. Čo by ste povedali, napríklad, na pečené stehná na tymiáne a teplý šalát z čiernej šošovice?

Nenechajte sa odradiť náročnosťou, s týmto receptom to dáte ľavou-zadnou.

Suroviny:

• 4 husacie alebo kačacie stehná
• čerstvé vetvičky tymiánu
• 200 g čiernej šošovice Beluga alebo drobnej zelenej šošovice
• 2 šalotky
• 1 mrkva
• 100 g zeleru (olúpaného)
• 2 paradajky (sparené a olúpané)
• 2 strúčiky cesnaku
• 2 lyžice masla
• 1 lyžica balzamikového octu
• soľ, korenie

Keď obraz povie všetko, tak veľa riadkov netreba. Takto sme tento rok so "srdiečkovými deťmi" privítali Mikuláša. Aj vy cítite tú radosť?

Ale ten čas nejako beží. Na adventnom venci nám svietia uz tri sviečky a Vianoce sú už veru za dverami. Krátky čas prípravy tento rok. Iba tri plné týždne.

Dnes spomaľme na chvíľku čas pri knihe. Nájdime si dnes chvíľku a čosi si prečítajme aspoň kúsok. 

Možno sa podlhšom čase opäť do niečoho pustíš a v čítaní môžeš pokračovať ďalšie dni. Komu už dlhšie stojí na polici neotvorená Biblia, vezmi ju dnes do rúk a aspoň kúsok si prečítaj. Šikovné čítanie sú Žalmy, Kniha múdrostí, Prísloví... stačí jedna stať, jeden žalm... A pre mňa veľmi pekné a povzbudzujúce čítanie sú Listy sv. Pavla... 🙂

Dobrá kniha je tiež dobrým prostriedkom. K nášmu rastu, k relaxu, k povzbudeniu a rozširuje slovnú zásobu 🙂 A povzbuďme v čítaní aj naše deti. Dnes to veľmi veľmi chýba a je to cítiť. 

Čítajme si spolu. Je to tiež možnosť ako plnohodnotne stráviť spoločný čas s našimi deťmi.

Vianoce sú čochvíľa tu a s nimi aj prípravy  na vypekanie chutných koláčov, praženého kapra, rezňov, šalátov, kapustnice…. ach to sú ale maškrty, že? 😉

Ale aké špecialitky majú na svojom štedrovečernom stole ľudia po celom svete? 😉

Poďme sa na to spoločne mrknúť! 🙂

Slovenská tradičná štedrá večera prešla oproti minulosti výraznými zmenami.

Štedrý deň sa niesol v znamení pôstu až do večere. Rozdiel bol v tom, že u evanjelikov sa počas večere mohlo podávať aj mäso, u katolíkov to bola ryba. V katolíckych rodinách sa mäsité pokrmy neraz podávali po príchode z polnočnej omše alebo až na raňajky. Na večeru sa preto jedla polievka z kyslej kapusty, strukovín alebo húb. Na štedrovečernom stole väčšinou nechýbali opekance s makom a oblátky. Neplatí to však pre celé Slovensko, pretože čo región, to iná tradícia.

Kým v minulých dobách dominovali najmä jedlá, ktorým sa pripisovala sila prírody (išlo o jedlá z obilnín, strukovín, ktoré pre našich predkov znamenali hojnosť, taktiež nemohla chýbať kapusta a veľmi často sa využíval cesnak a mak), v dnešnej dobe na štedrovečernom stole dominujú ryby a iné morské príšerky. Vernosť tradíciám sa stále zachováva konzumovaním kapustnice a zemiakového šalátu, no pomaly sa vytráca symbolika našich prarodičov.

Prvých 1571268 dní tohto blogu som zatracovala televízor/tablet/mobil. Div, že som ich svätým krížom nerozbila, ale človek mieni, raketa mení... Môj názor na tieto elektronické čačky-mačky sa nezmenil. Tak či tak sa tomu v budúcnosti nevyhneme, napriek tomu sa stále snažím minimalizovať čas, ktorý trávime pri TV. Lebo ten čas bez TV je super. Keď prekonáte prvých 15 minút revu či nudy, ten čas stojí zato. A že to tí moji velice oceňujú, stačí, keď si k nim sadnem a už sú pri mne, motkajú sa a nosia hračky, staviame a búrame a opravujeme.... Chce to len výdrž a trpezlivosť matky (aké ľahké že?🙂).

Ale musím priznať, že v poslednom čase ťažím veľmi veľa práve z pozerania TV. Raketa si veľmi obľúbila Požiarnika Sama.  Máša a iné podivné dievčenské seriály sú momentálne out. Vďaka Samovi sa nám rozvíja hra i reč. Nemám ani tucha, či sú to echólálie, či kerý das, ale všetko zo Sama funkčne používa. Nechcela a ani nechcem nato ani myslieť, pokaždé si z toho zoberiem len to super - a to je to,  že už ROZPRÁVA. Akosi sa snažím "prekuknúť" opakovanie viet, keďže ich opakuje a funkčne používa. Už viackrát som ju napríklad videla pri detskej pokladničke ako si dáva skener k uchu a kričí: "Áno, Sam, idem".... Dnes mi celý deň kričala: "Prepáč Sára, satana -(šarkana)..." Normálne vidím ako sa je z hlavy parí a premietajú sa jej tam tie scénky zo seriálu... 

Dnes som nás konečne objednala na ďalšiu diagnostiku. Nie síce k pani J, ale k rovnako skúsenej odborníčke. Nechcela som to a vlastne ani neviem, či tú správu použijeme ďalej, či sa niečo nepotvrdí/potvrdí, či je jej stav dostatočný nato, aby predĺžili RD, ani neviem, či o neho žiadať, či počkať.. milión otázok, milión pocitov a strachu, všetko sa vo mne bije, ale dnes som sa odhodlala a zdvihla ten telefón, lebo sama potrebujem počuť a stopnúť túto večnú neistotu... takže 7. februára, sa možno aj Vy, ktorí nás čítate dozviete, čo a či tam niečo je... ale späť k reči a k echoliám...

Keďže viem, že zase príde proces otázok a odpovedí a opisov stavov a situácií, tak som sa nad tým všetkým dnes intenzívnejšie zamýšľala.  Nie som z toho až taká vystrašená. U mojej rakety to vyzerá ako u normo dieťaťa, ktoré sa práve učí jazyk a naberá slovíčka. Opakuje vety, slová, príkazy, všetko, čo počuje... Napriek tomu ma tie "echolálie" z rozprávok znovu donútili si  sadnúť za pc a hľadať... V hlave si pripravujem odpovede, ale každým jedným dňom sa moja raketa posúva a ja sama som zvedavá, kde budeme o 2 mesiace. Práve ,keď som jedla večeru a tvárila sa, že "nepremýšľam" zase nad tým všetkým, prišla raketa za nami do kuchyne a povedala svojmu bratovi: "Prepáč, Šimi".. Namiesto toho desného "prepáč, Sára", čo som dnes počula asi 22456 x, ona to poučila super funkčne, keď prišla za svojim bratom, ktorému odtrhla dvere z kombajnu... 

Všetci traja sme zostali ticho, môj syn na prekvapenie nezačal škriekať a hnevať sa ako pavián, ale povedal jej krásne "to nič, nevadí"... Odpadla som z nej, ako krásne a funkčne a slušne a potichúčku prišla za ním... Prišlo mi to tak krásne normálne detsky, také niečo čo som u nej doteraz veľmi často nevidela... Takže Sama jej zajtra pustím a to rovno od rána 8:00 do 20:00:-) ale nie, srandujeem... Len som tým všetkým chcela povedať, že možno si aj to Vaše čudné dieťa môže niečo obľúbiť, a Vy z toho môžete dokonale ťažiť. Hrať sa na hasičov, opakovať texty, aby ste pripomenuli dieťaťu scénky z rozprávky, chytať náhodné predmety, tváriť sa, že plyšový had je hadica, že posteľ s nahádzanými poduškami je horiaci dom, z ktorého treba zachrániť zvieratká... Využite "strašidelné" echolálie na funkčnú reč a možno to aj Vám pomôže, tak ako nám...

Ide zima, ide mráz... A cíti to, bohužiaľ, aj naša pokožka. Suchý prekúrený vzduch v bytoch a domoch, vietor, teplotné zmeny vnútri-vonku, pančucháče, vlnené zimné veci... A takto by som mohla pokračovať donekonečna. Všetky tieto veci pôsobia na kožu ako iritačné faktory a dráždia ju. V zimných mesiacoch dochádza veľmi často k zhoršeniu klinických prejavov u ľudí trpiacich atopickou dermatitídou. U detičiek sa môžu po prvýkrát prejaviť ekzémiky a suchá koža.

Aj keď netrpíme atopickou dermatitídou, koža väčšiny z nás je v zimných mesiacoch drapľavá, suchá, ošupuje sa. Dochádza k svrbeniu, na ktoré úplne prirodzene reagujeme škriabaním, čo celkový stav ešte viac zhoršuje. 

Ja nie som v tomto výnimka :D Moja koža má sklon k atopii, dôverne sú mi známe suché nohy, ťahanie kože na tvári (aj keď, našťastie, k tomuto u mňa často nedochádza, keďže na starostlivosť o pokožku tváre si dávam extra pozor), svrbenie pokožky a niekedy aj tvorba suchých zapálených ložísk (keď experimentujem s nevhodnou kozmetikou). Testovanie Linoly preto prišlo naozaj v pravý čas - fotky, ako vyzerali moje nohy pred, ani nemôžem zverejniť, taká hanba :D 

Moje dieťa okrem krásy, lásky ku knihám a prirodzeného intelektu (haha) po mne zdedilo aj citlivú kožu. Avšak od malinkého malinka sa snažím, aby mala jej koža čo najväčší komfort (pretože viem, ako detičky so zanedbanou kožou a neliečenými ekzémami trpia). Preto na tom nie je až tak zle, ale tiež je vhodnou adeptkou na testovanie niektorých produktov Linola. Zvyšní členovia rodiny, manžel a pes, sú OK, takže sa testovania nezúčastnili. 

Zdravá koža funguje ako bariéra medzi vnútorným prostredím a vonkajším svetom. Chráni organizmus pred vniknutím škodlivých mikroorganizmov, pred dráždivými látkami, pred stratou vody... Koža má proste mnoho funkcií. Preto je dôležité, aby sme sa snažili udržiavať ju čo najzdravšiu, aby mohla správne plniť svoje funkcie. U ľudí s rôznymi kožnými chorobami je kožná bariéra narušená. Preto napr. atopici omnoho častejšie trpia na rôzne infekcie (impetigo, bradavice, molusky atď.). Ľudia trpiaci atopickou dermatitídou majú nielen narušenú kožnú bariéru, ale nemajú v nej ani dostatočné množstvo tzv. prirodzene zvhlčujúcich faktorov. Výsledkom je ešte väčšia suchosť a únik vody. A to už ani nepíšem o zložitých imunitných mechanizmoch, ktorých výsledkom je tvorba zápalu atď... Atopici sú omnoho viac citliví na rôzne alergény, a aj pre nás obyčajné veci (parfumovaná kozmetika, napr.) u nich môžu vyvolať zhoršenie klinického obrazu.

Toľko k vzdelávaciemu okienku. Chcela som aspoň trošku poukázať na to, aká je nesmierne dôležitá pravidelná starostlivosť o kožu (nielen atopikov). Samozrejme, že to nie je len o premasťovaní, je za tým ešte oveľa viac, ale na to sme tu my, lekári, konkrétne dermatovenerológovia, ktorí sme dlho študovali a stále študujeme, aby sme vám mohli dobre poradiť. Každý atopik by mal mať svojho kožného doktora, ktorý bude stav menežovať. Ak sa u vášho dieťaťa prejavia známky atopie, nečakajte a objednajte ho na kožné vyšetrenie.

Meškám, meškám maminky ako tak pozerám. 🙂

Možno to vyznie divne, ale nevadí, nič sa nedeje. Ono aj to mi sedí s pointou tohto celého. Sama to nerobiť na úkor seba a svojej rodiny. 

Vymyslela som si, pustila sa do toho, ale nastali aj momenty, keď som sem sadla, zrazu ma doma ktosi čosi potreboval, vyrušil, dcérka sa skôr zobudila... a ja nervózna, že nemôžem dopísať, alebo s reakciou, prosím počkaj chvíľku, dopíšem... a keď som sa tak zamyslela, musela som si povedať, celé zle... teším sa, že sa vám kalendár páči, ďakujem za všetky povzbudzujúce komentáre, ale ak by som ho písala aj za takýchto momentov, šlo by to z mojej strany mimo celú pointu...

Ani sobotňajšie doobedeie u nás doma nebolo veľmi v harmónii s týmto kalendárom a vôbec adventom ako takým. 

A príčinou som bola najmä ja sama. Chŕlila som lávu na všetky svetové strany. Dôsledok posledných týždňov? Kolotoča nekončiacich chorôb a marodovania? Väčšinu času zavretá sama s tromi deťmi doma?... hmmmm... nuž, doľahlo to na mňa a ja som bola hotová fúria. Čo mi tak ale počas toho celého prišlo, aj keď ma ten stav vôbec netešil, bolo znova nevadí, je to v poriadku. Mala si očakávania ako prežiješ advent. Mala si predstavy ako domov vnesieš pokoj. Vstávala si každé ráno so záväzkami ako to dáš inak, lepšie, trpezlivejšie, láskavejšie... A dnes v tom márne hľadáš čokoľvek z tohto zoznamu. Je to ale v poriadku. Každý máme svoje limity. A ty tie svoje teraz príjmy, nehnevaj sa na seba... Zastav sa... niečo ti to chce asi povedať. Naložila si si priveľa? Očakávala si len tú dobrú verziu? Mala si až príliš vzletné predstavy? hmmmmm... 

A do toho našťastie môj mužíček. Prišiel s objatím. Ach ako som ho potrebovala, ach ako ťažko bolo mne spraviť prvý krok. A moja dcéra... mamka nehnevaj sa. Skvelý priestor priznať svoje zlyhanie, priznať, že aj na mamku je toho niekedy už priveľa a nezvládne to. Že je mamka unavená a nevyspatá. Že si mamka svoje vylieva na nich. Prepáč miláčik. 

Dobré ránko! ❤️ Je pondelok a sním aj začiatok pre niekoho posledného pracovného týždňa pred najkrajšími sviatkami v roku. 🎄

U nás to už naozaj dýcha vianočnou atmosférou a keďže rada vymýšľam pre svojich najbližších aj drobné prekvapenia dám vám tipy na 4  jednoduché doma vyrobené darčeky. 🎁

Ja sama sa poteším veľakrát omnoho viac  s drobnosťou, ktorá bola s láskou robená. ❤️

Na záver článku mám pre vás prichystanú spolu s #fredandflo súťažnú otázku o ...... ? 🎁🎄😍

1) Upeč si!: 

Ak máte doma peknú nádobku zo skla môžete ju naplniť surovinami na pečenie cookies. Postupne sa tam poukladajú všetky suché suroviny a keď bude mať obdarovaný chuť na sladké, pridá maslo a vajcia a môže vypekať. ☺️🎄

Dnešný deň je pre mňa výnimočný nielen preto, že spolu s škriatkom Adventíkom urobíme niekomu radosť výhrou bohatého balíčku, ale aj zato, že mám dnes narodeniny!🎉

Kým som nebola matkou, tak prípravy na Vianoce (nákupy darčekov, nákupy potravín, pečenie, upratovanie atď.) som si väčšinou nechala na poslednú chvíľu. Lenže teraz si musím všetko nejakým spôsobom naplánovať, aby bolo aspoň niečo z toho hotové. Takmer všetky darčeky nakúpené už mám. Keďže sme sa nedávno nasťahovali do nového upratujem niečo skoro stále 😀 Umývanie okien tento rok asi vypúšťam z môjho plánu, keďže sa vonku stále pracuje a práši. Nákup potravín ma ešte len čaká a aj pečenie. Čiže v podstate je toho ešte dosť😀 A tak sa pýtam, kedy si máme my matky oddýchnuť? Každý vždy hovorí: "Veď prídu sviatky, tak si oddýchnete spolu všetci doma". Veru rada by som si😉

Myslím, že každej z nás popri predvianočných zhonoch dobre padne chvíľka pre seba. Ísť sa zabaviť na vianočný večierok, ísť s kamoškami na punč na vianočné trhy, vyložiť si nohy pred telku a pozrieť si obľúbenú vianočnú rozprávku, urobiť si horúcu čokoládu a namáčať si do nej linecké koláčiky, alebo si proste len napustiť vaňu teplou vodou, dať si do ruky pohár vínka a zapáliť si sviečku so škoricovou arómou. Tak nejak takto si predstavujem relax pred, počas a po vianočných sviatkov. V skratke mať chvíľu pre seba, ktorú si určite zaslúži každá z nás, lebo robíme všetko pre to, aby to na Štedrý deň bolo tip top!

Tú správnu relaxačnú atmosféru v kúpeľni si môžte navodiť aj s produktmi #dove, pretože tento rok si pripravili fakt pekné vianočné balíčky, ktoré potešia nejednu mamičku, sestru, svagrinú, sestru, či kamošku. Mňa zaujal kokosový balíček s produktmi z rady Nourishing Secrets Restoring Ritual, v ktorom je okrem telového mlieka a krému na ruky aj prakticky set na manikúru.

Zaujímavým je aj tento set, ktorý obsahuje okrem skvelých produktov aj peknú, elegantnú kozmetickú taštičku, ktorá sa dá využiť aj ako listová kabelka do ruky. Napríklad na Štefanskú či Silvestrovskú zábavu😛

Vďaka Adventnému kalendáru Ambasádoriek môžte vyhrať balíček kozmetiky Dove, vďaka ktorému si nájdete chvíľku pre seba a doprajete svojmu telu maximálnu starostlivosť. 

Rozmýšľala som v práci, cestou domov, a potom ešte pár hodín vo svojej obývačke. Dôkladne som udupala svoju, zúfalo sa o posledné výkriky snažiacu, dôstojnosť a po spätnom premietnutí môjho plnohodnotného života v posledných týždňoch a toho v posledných rokoch, som, s nádejou na lepšie zajtrajšky, skonštruovala nechutne patetickú správu. 

Odoslať.

Pán dokonalý bol zo dňa na deň dokonalejší a ja som začala ľutovať tú jeho oficiálnu, pretože toľko času, koľko trávil so mnou jej nemohol venovať ani omylom. Jedine, že by mal stroj času, alebo žil v odlišných časových pásmách. Žila som si teda svoj dokonalý život. S mužom, ktorého som, vďakabohu, za žiadnych okolností nemusela priviesť domov a predstaviť mamičke. Tú som naďalej udržiavala v trpkej predstave o mojom osamelom živote a z času na čas som si vypočula prednášky na tému: Moja dcéra je príliš náročná. Vzhľadom k situácii som ich niesla ľahšie ako pred tým, čo spôsobilo miernejšie reakcie, menej kriku a výrazné zníženie počtu zložených telefonátov v záchvate zúrivosti. Zostal teda priestor na rozhovory o počasí a jedle, prinášajúce čiastočné uspokojenie na oboch stranách. 

Nikdy som sa necítila ako milenka. Bola som partnerka muža, ktorý ma miluje a dáva mi to každý deň výrazne pocítiť. Nemala som dôvod uvažovať nad tým, že som druhá. Nemusela som sa skrývať, klamať svojim priateľom ani sa vyhýbať verejnosti. Náš vzťah bol ozajstný. So všetkým. Až na sex. Prvýkrát sme sa milovali až po niekoľkých týždňoch, čo bola pre mňa taká novinka, ako 3D kino pre moju mamičku. Po dvoch rokoch sexuálnych vzťahov s ničím pred tým a ničím potom, som bola zrazu uchvátená čakaním na takzvanú pravú chvíľu. Väčším šokom však pre mňa bol spôsob, akým k tomu došlo. Čím ďalej tým viac sme o spoločnom milovaní hovorili, túžili sme po sebe, dráždili sme jeden druhého a obaja sme cítili, že toto napätie už dlho nevydrží nezodpovedané. 

Obed a milovanie? Môže byť v takomto poradí? 

Originalita Andrejových správ nemala hraníc a táto ma prekvapila tak veľmi, že som sa, asi prvýkrát v živote, pristihla ako sa červenám. Odpísala som niečo stručné a neurčité a začala som očami tlačiť ručičku hodiniek rýchlejšie k obednej prestávke. Na zvyšok dňa som si nahlásila voľno. 

Ako zázrakom som spoznala Jakubkovu staršiu sestru, ktorá ho prišla počas dňa skontrolovať. Bola to náhoda alebo osud. Vďaka jeho vyrečnosti ( že oni budú mať viac trampolín a lepšie vybavenie) som zistila, že Jakubkova sestra má veľa spoločného s novovznikajúcim detským kútikom v centre mesta. Kolegyňa ju oslovila a vymenili sme si kontakty.

Leto sa skončilo, z potencionanej novej práce sa však nikto neozýval. Tu som už dlhšie nemohla byť. Môj pohár trpezlivosti pri ďalšej prekazenej akcií vykypel a dala som výpoveď. Majiteľ sa má ešte snažil presvedčiť, ale ja som už mala všetkého dosť. Nebudem viac márnit čas, pôjdem tam kde moje úsilie ocenia. 

Opäť naivita...snažila som sa nájsť prácu, ale všade ich odrádzalo denné štúdium. Nakoniec po niekoľkých neúspešných pohovoroch som to vzdala a rozhodla sa, že vyskúšam ponúknuť opatrovanie detí. Už v prvý deň inzerátu som mala veľa ohlasov,asi som natrafila na dieru na trhu. Vybrala som si rodinu, ktorá bývala v meste aby som nemusela cestovať. Prvé stretnutie prebehlo super, milá mamička aj deti super, na moje prekvapenie deti majú presne stanovený čas na hry na PC a pozeranie TV.  Perfektné, mám možnosť vymýšľať hry, úlohy alebo tvoriť. 

Dohodli sme si prvé skúšobné stráženie, keď rodičia išli na večeru, všetko prebehlo v poriadku, ďalšie stráženie bude v prípade že chlapci ochorejú, čo býva dosť často načo má mamička upozornila.

Neprešiel ani týždeň a už som s chalanmi stavala lego v detskej izbe, toľko Lega pokope som snáď videla iba v Dráčiku. Po týždni sme sa perfektne skamarátili. Chalani boli super, slušní, kamarátsky, milovali hry aj keď sa ma snažili ukecať aby mohli byť dlhšie na PC, vždy som vymyslela niečo ako ich odlákať. Boli super a rada som s nimi trávila čas ale ....

Týždne ubiehali a mne začala chýbať stará práca, tak veľmi som po nej túžila, a tak ľahko som sa jej vzdala. Ale čo som mala robiť? Nemám rada faloš a aj moje ego utrpelo pád, keď moje nápady nikto neocenil, dokonca vysmial. Dva roky som strávila budovaním svojho animatorského mena v danej spoločnosti a aj tak to bolo zbytočné. 

Tak milé spolubojovníčky, v prvom rade chcem upozorniť, že tento článok rozhodne nie je žiaden návod na to ako magicky naučiť svojho drobca spať. Nedozviete sa tu žiadne zlepšováky, ani finty, ani chmaty ako ratolesť začarovať, aby prespala celú noc, alebo aspoň polovicu noci, alebo aspoň dve sústavne hodiny, tak teda aspoň jednu jedinú hodinu...tento článok je skôr pre nás, pre hŕstku zúfaliek, ktoré viac nespia ako spia. Pre nás, ktorým v žilách koluje snáď už len káva, zelený čaj a strašne veľa cukru. Pre nás, ktoré sme bledé, zodrané ale neskutočne milujúce.

Moja drahá Kristína nikdy nepatrila k deťom ktoré by spánok vyslovene milovali. Tomu dennému spánku nikdy veľmi neublížila, no do tretieho mesiaca spala v noci celkom fajn. Bola hore snáď len 2x za noc a to aj vtedy, keď som kojila. Prvé zobúdenie zvyčajne prichádzalo po 6 hodinách od uspatia. Keď si na ten luxus teraz spomínam, vidím to celé ako sci-fi. Ale čo potom? Potom prišiel 3.mesiac a moja drahá dcéra začala štrajkovať. Hovorím si „wow, možno mala len zlú noc“ potom nasledovalo zlý týždeň, mesiac a už sú to takmer 3 zlé mesiace čo zvádzame s nočným spánkom boj.

Za dobrú noc považujem tú, keď sa malá zobudí „len 4x“ ale tých nocí je veru málo. Áno, áno, boli sme u lekárky. Malá je, Bohu vďaka, zdravá. Mám načítane všetko aj o spánkovych regresiách...

Čo nasledovalo potom pozná asi mnoho z nás. Začala som gúgliť, zisťovať, pýtať sa kamošiek a známych ako tento problém vyriešiť. V podstate mi môj pseudo-prieskum priniesol len 2 riešenia a to:

• Prežiť to, pretože je to bežná vec.
• Rôzne návody ako sa z tohto začarovaného, kofeinom voňaveho problému dostať.

Samozrejme som začala čítať rôzne knihy a príručky, sledovala som všeliaké videá ako dieťa nechať zaspať samé a podobne. Do každého návodu som sa pustila s vervou a s nádejou, že toto bude u nás určite fungovať.

Ktorá detská celebrita skutočne existuje? Od akého slova je odvodené sloveso víriť? Ako môže dopadnúť nákup plienok? Čítajte ďalej, všetko sa dozviete 🙂

Tento týždeň sme boli na vianočnom vystúpení Mira Jaroša. Jaroš vybehne na pódium a môj 6 ročný mi šepká: „Mamiii, on naozaj existuje!“

* * * * *

Keď má mama chuť na pohár vina, môže to dopadnúť aj takto:

Stretli sme sa vonku so susedou a ona mi podáva ruku, na ktorej mala prevesenú plátennú tašku, podobnú mám aj ja, a hovorí mi: „Toto som ti chcela dať konečne.“
Tak pozerám do tašky, tam bol nejaký menší nákup, ovocie a tak a rozmýšľam za čo, ale potom si myslím, že asi pre deti posiela v mojej taške, občas jej aj ja dám dačo pre malú. Tak som tašku chytila, že jej ju vezmem a spustila som: „Ďakujem, ale to si nemusela...“
A ona na mňa: „Ale nie tú tašku, to je moja, tu máš tie 2 Eurá.“
Pozriem lepšie a prstami mi podávala dvojeurovku čo som jej nedávno požičiavala a zabudla na to...

* * * * *

Štvorročný: „Mamka, ja by som chcel zvieratko, s ktorým by som sa mohol mojkať.“
„A aké zvieratko by si chcel?“
„Divú sviňu!“