Júl 2019

Dlho som sa neozvala.

Viem, no ako ospravedlnenie mi slúži nástup do práce a aklimatizácia.

Samozrejme, kým sa všetko utrasie, musí ubehnúť určitý čas.

Chápem.

No je to fakt ťažké, po 3 mesiacoch naskočiť do rozbehnutého pracovného kolotoča.

Stále sa vypytujem svojej mamy, či aj ja som bola tak strašne jedovaté a uškrieané dieťa. Ona ani nezaváha s odpoveďou a povie áno a rovno dodá, že som bola najhoršia (milá mama, mohla to aspoň na "oko" trochu poprieť) . Keď sa pýtam na detaily, už si to veľmi napamätá, ale čo si pamätá je, že to bolo so mnou najťažšie, to má stále v pamäti. Ani sa jej nečudujem. Tiež si raketine škreky nebudem radšej pamätať detailne, ale to, že to bolo veľmi ťažké obdobie, tak to si určite zapamätám. Vždy mi moja mama povie, že som bola všade, že za mnou musela len chodiť, nevedela som sa pekne v tichosti hrať, radšej so mnou nikam nechodila... Božinku, ako keby opisovala moju raketu... že som ju dokonca dobre "vybila", keď ma brali z kolotočov... že strašné so mnou ísť niekam a tak radšej ani nikam nechodila, aby sa podobným situáciám vyhla..... Mám sa ešte "načo" tešiť s raketou, keď je aspoň čiastočne po mne...

Riešim dookola to isté, ale u nás je to stále tá istá pesnička. Raz hore, raz dole, ale tá "jedovatosť" je tu. Nedá sa situáciám vyhnúť, aj keď 95 % príčin hnevu viem určiť. Sú to bežné situácie, ktoré niekedy raketu nakopnú viac a niekedy menej. Raz to zvládne v pohode, raz to zoberie super tragicky, žiadna logika, žiadny algoritmus, nič podľa čoho by som mohla nejak logicky postupovať. Raz ju naštve, že ju dávam cikať, inokedy sa vyciká "bez breptov", raz je odchod od hračiek v pohode, inokedy pošľahá, čo alebo koho má práve po ruke, príchod z vonku je na obed ok, večer ani za pána nechce dnu... Keby jej celkový vývoj bol ok, že nikto na nej "nič" nevidí, tak to beriem, je to  super vzdorové deco. Ale teraz človek stále "nevie načom je"... asi hodnú chvíľu ani nebudem vedieť, teda POKIAĽ nezačne hovoriť  alebo POKIAĽ nepôjdeme na diagnostiku...

Raketa je inak tieto dni s výnimkov super častých  vreskotov taká ok. Mne už príde také "normo" omeškané decko. Hlavne v cudzom prostredí,  v parku alebo na ihriskách sa už podľa mňa "normálne" hrá teda, ak sa za normálnosť považuje posadenie zvieratiek, panáčikov do autíčiek alebo autobusov. V nedelu dokonca povozila plyšákov v kočíku, povyhadzovala na trampolínu, znovu nahádzala do kočíka a chvíľu kočíkovala a hop šup do kočíka znovu... Nie je to síce super rozvinutá hra, ale mne sa to zdá celkom ok, vtedy som fakt pri nej mohla aj 2 min sedieť. Horšie to bolo už pri odchode, to zas bola scéna ukončiť túto jej super mega funkčnú hru... Veľmi sa však teším, že hlavne za synom labruje, smeje sa na ňom, schovávajú sa do domčeka, vyliezajú, raketa samozrejme na navyšší stupeň , syn tak do polovice vylezie... Práca za stolom tieto dni o ničom, stále čosi kdesi, sme rozlietaní a jednoducho sama cítim, že tomu nedávame 100 % a mám výčitky, ale úloha bola jasná... zlepšiť treba bežné fungovanie, takže hádam sa nám toto "zlajdašenie" za stolom nevypomstí a v septembri všetko dobehneme....

Na susednom Instagrame sa to hemží sexi a cool fotkami matiek, nematiek, matíc, kočíc a iných nových druhov žien a keďže ja som velice moderná a kráčam s dobou, rozhodla som sa prispieť (nielen) na túto platformu aj svojou troškou. A keďže som aj velice zdieľna osoba, podelím sa o svoje know-how aj s vami! Ďakovať mi môžete v komentároch pod textom.

Nevravím, nebolo to ľahké, ale ako môžete vidieť na zábere, ide o vrchol estetična. Ale nebudem predbiehať, lebo zdvihnúť riť a nohu zároveň a nezašliapnuť pri tom žiadne dieťa a neodhaliť svetu viac Karimatky (-to je môj umelecký pseudonym), ako je nutné, vôbec nebolo hop-šup.

1. Najprv som si musela pozrieť veľa instafeedu (aby som sa vyjadrovala správnou blogerskou hantírkou), aby som odkukala ako a kde a koľko.

2. Potom som si musela nájsť vhodné pozadie (nemyslím to moje. To mi stačí nahmatať rukou a viem isto, že je stále na mieste. Neubudlo z neho /zatiaľ/ ani za máčny mak). Pozadie na fotku, aby bolo autentické, ale zároveň pekné, nie proti slnku a všetky zásady správnej insta fotky.

3. Ďalej som si musela nájsť niekoho, kto ma v tomto čudnom rozpoložení zveční bez zbytočných otázok a neprimeraných poznámok. (Našťastie sme práve na prázdninách a manželova sesterka vie nielen krásne háčkovať, ešte má aj veľa pochopenia. A zatiaľ má iba jedno dieťa, tak aj toho času na fotenie má troxhu viac).

4. Potom som si musela vybrať outfit. Lebo v predstavách som si síce zvolila tričko s hezkým motívom a tak dále. Ale v praxi som mala oblečené tričko s motívom a pupkom a s diastázou. A hoci to znie noblesne, nebolo.