Neviem sa zmieriť s tehotenstvom
Je mi jasné, že 99% tunajších žien to nebude chápať, bude rýpať, povyšovať sa a poučovať. Veľmi prosím aspoň to 1% žien (ak vôbec) o názor, skúsenosť.... čokoľvek. Som tehotná, mám 30, už cca 5 týždňov (áno, som na konci 10. týždňa) odkedy to viem, len plačem, cítim paniku, úzkosť, strašný odpor voči tehotenstvu, nemyslím na nič iné len na interrupciu, sebaublíženie, samovraždu... Dieťa nie je plánované, nie je to s partnerom, s ktorým by som deti mať chcela. Riešim si tieto stavy u psychiatra aj psychológa, za tých niekoľko týždňov sa nič nezmenilo, názor odborníkov je taký, že sa musím sama rozhodnúť čo ďalej, lebo lieky mi môžu zmierniť depresie z tohto stavu (liečim sa na ne dlhé roky), môžem na nich "vydržať", ale toto nie je depka z hormónov, toto je depka zo stavu, v ktorom nechcem byť a neviem sa sním nijako zmieriť. Čakala som, že sa niečo zmení, že sa zmením ja, celé týždne je to u mňa stále takéto isté, bezo zmeny. Podporu od rodiny mať nebudem tak či tak (či s dieťaťom či bez), máme veľmi zlé vzťahy. Deti som raz určite chcela mať, ale neviem si to predstaviť v mojom zlom psychickom stave, byť slobodnou matkou, nešťastnou matkou na liekoch a matkou, ktorá už 6 týždňov cíti všetku tú zmes negatívnych pocitov, aká len existuje, keď pomyslí na dieťa a tehotenstvo. Nechcem raz vychovávať nechcené dieťa, dieťa, ktoré nebudem milovať, voči ktorému cítim už teraz (a ešte stále) len to negatívne.
Deti, ktoré som dovtedy vídala u kamošiek, na ihriskách, v obchodoch... mi predtým prišli roztomilé a úžasné, teraz mi to naháňa hrôzu s vedomím, že by jedno mohlo byť moje, že budem matkou... mám chuť len utekať, plakať, niekde sa zrútiť, zaspať a už sa nezobudiť...
Len k návrhom typu anonymný pôrod či dať dieťa na adopciu, ďakujem, neprosím v žiadnom prípade.
Mali ste niektorá niekedy takéto/podobné pocity? Poznáte niekoho takého? Ja ani neviem čo očakávam, mne je len strašne, strašne zle a viem, že čas na rozhodnutie sa mi kráti...
A ako vieš, že to dieťa nebudeš milovať a že nebudeš šťastná? Už si nejaké dieťa mala? Milovala si nejaké dieťa? Nie. Tak nemôžeš vedeť dopredu, aké to bude. Život je život, je to dobrodružstvo, ak to tak budeš brat. Úprimne, ešte si to dieťa ani nevidela na utz v plnej paráde, takže nejaký materinský inštinkt proste ešte nefunguje a za to sa neobvinuj, ani nerieš pocity ku tomu dieťaťu, kým sa nenarodí. Je to ako cítiť nenávisť ku niekomu z obrázku, fotky... Koho si ešte na živo nevidela, nedala mu šancu. Usúdiť to môžeš, až keď sa stretnete. Žiadna žena, ktorá čakala neplánovane dieťa si nevedela predstaviť, že bude mama hneď. To je blbosť, to že si pred tým videla deti na ihrisku a teraz si predstavuješ, že jedno také budeš mat doma nerob.. To je ako by ti práve prišlo pozvanie na pohovor do práce a ty si si predstavovala ako im šéfuješ po 10 rokoch. Myslíš moc do predu a potom máš prirodzený strach. A ako sa hovorí, strach ma veľké oči. Veľa vecí nie je tak hrozných, ako si predstavujeme. Život ti dáva nový zmysel, možno nový začiatok? Zrejme je čas prestať riešiť svoj život, seba... Cítim z teba, že v 30 tke cítiš veľké nenaplnenie... Depresie, rodinné problémy... Dosiahla si v živote to, čo ťa baví? Možno to je tvoj kameň úrazu. Každý chce byť šťastný a robiť v živote to, čo ho baví. Možno by nebol zlý nápad začať niekde úplne inde od začiatku, bez riešenia seba a toho, čo bude až bude. Ži teraz. Nemysli na zajtra. Nemysli na minulosť. Začni žiť od znova, ako niekto iný, silnejší, niekde inde, je mesto, kde si vždy chcela žiť? ... Možno si omnoho silnejšia, ako si myslíš, možno ti to dieťa dá omnoho viac, ako si myslíš, že by si ty mohla dat jemu. Z jeho novým životom, príde aj tvoj nový život a možno bude omnoho lepší, ako ten, ktorý si žila do teraz. 😉 To však nezistíš, ak to neskúsiš. Ak mu dáš šancu, dáš ju aj sebe. Držím ti palce, podľa mňa to zvládneš a v kútiku duše si veríš 👍😉
@niky21 Toto je jeden z najkrajsich prispevkov tu. Taky pokojny, mudry a s nadhladom napisany. Ano. Strach ma velke oci. A @dominika_sk Ti napisala vlastnu, neprenosnu skusenost. Nie ako zeny, co nikdy ani tehotne neboli a deti sa im hnusia, alebo boli a vlastny odpor k tehotenstvu, alebo zly zazitok z neho ventiluju na kazdej inej zene, z ktorej zanuchaju milimeter zavahania.
Ako som pisala, ak chces, ozvi sa 🙂
Ako vies ze tieto momentalne pocity su tym tehotenstvom? Co ked su len tou situaciou v ktorej si? Ze otec je niekto s kym si dieta nechcela ze si sama ze mas zle vztahy s rodicmi.. ze to bolo neplanovane ze mas problemy sama so sebou ..? Je to ako vela hluku vsetko toto emocionalne smetie a ty chces od toho utiect. Skus si v klude lahnut zatvorit oci a predstavit si toho cloviecika v tebe. Vies co mna vzdy fascinovalo ze vajicko v nas bolo cely zivot ze vsetko co sme zazili bolo stale v nas a teraz mà aj 50% naseho dna 🧬 kusok z nas a zaroven uplne iny novy jedinecny clovek. Niekto ako ty ked si bola mala Niekto co by mal ine zazitky ako ty iny zivot. Niekto kto by Ta miloval a koho by si milovala. Ak si to vies predstavit.. da sa to zazit. Ak necitis uplne nic ? Co ti doteraz branilo v upt ? Preco cakas ze sa tvoje pocity zmenia? Davas sancu do 12tt ci kedy ? Lenze nevies kedy sa tie pocity mozu zmenit to moze byt aj neskor. Pre teba moze byt to dieta velmi abstraktne. A az ked sa narodi Mozno zacitis lasku. Ktora v tebe Mozno cely ten cas je len ju nevidis pre vsetky tie negativne pocity co mas
.
ĎAKUJEM každej jednej za reakcie, ja si ich čítam a premýšľam nad nimi, len mi asi dlhšie potrvá, kým zareagujem... Veľmi, veľmi si vážim každej jednej, ktorá mi poskytla svoj pohľad na vec bez toho, aby sa povyšovala, aby súdila. Ani ja som si nikdy nemyslela, že budem v takejto situácii, ani vo sne by ma to nenapadlo, naozaj nikdy. Bola som celý život vychovávaná k 100% zodpovednosti, nikdy som nesmela urobiť chybu, žiadnu. Celý môj život tak navonok vyzerá - keby sme sa stretli na ulici či keby sme sa osobne poznali, nikdy by ste nepovedali, že toto sa stalo práve mne... A bum. Každý z nás má svoje temné stránky, každý nesie svoj bôľ. Môj je teraz extrémne veľký, extrémne ťažký, i keď to tak nie je prvýkrát v živote. Odtrpela som si toho už dosť, nesiem si toho v sebe veľmi veľa a aj preto nechcem, aby moje dieťa trpelo spolu so mnou, mojimi démonmi minulosti. Viem, aké to je, keď vám detstvo niekto zničí a do života vám zarobí na celoživotné traumy (a nie, ten človek nemá žiadnu oficiálnu diagnózu - na rozdiel od mojich "oficiálnych" depresií, úzkostí, tráum...).
Ďakujem ešte raz každej z vás.
Tvoje dieta nemusi trpiet ako ty. Nemusi ani vediet ze bojejes so svojimi demonmi. Staci ked budes mat jeho zaujem vzdy na prvom mieste . Ono ani nemusi citit. To co ty ten smutok ., moze sa stastne hrat a ty pri nom bojovat so svojimi problemami. Clovek nemusi mat diagnozu a moze byt zla mama. (A aj s diagnozou mozes byt alveolar mama.)Staci obycajne sebectvo. Tyranie ponizovanie dietata a to snad nie je tvoj pripad? To by si mu nerobila. Uz len to ze vies aka mama nechces byt svedci o tom ze by si bola dobra mama .
Ja by som možno na tu interrupciu išla ale vzhľadom na to že už máš 30 rokov si treba uvedomiť ze sú tu aj isté rizika a potom už vôbec by si nemusela mat dieťa
Píšeš že nemáš nikoho, že s rodinou máš zlé vzťahy. Nie nemáš nikoho . Máš to dieťa a ono ma teba. Je na tebe závislé. Ste na jednej lodi. Možno práve ono bude.to najlepšie čo ťa v živote stretlo
Aj ja som chcela isť na potrat a nevedela som sa zmieriť so situaciou že som tehotna ale u mňa tomu predchadzal velmi komplikovany prvy porod, až do chvile kedy som potratila spontanne a zistila som že som to vobec nechcela. Stres, strach, panika, zufalstvo a tie vyčitky ktore trvaju roky, čo ak zato možem ja. Mam uzkosti a ine podobne diagnozy, som rada že upt som nikdy nepodstupila lebo potom by tie depresie ešte len prišli, tento stav je nezvratny. Poporode možno zistiš že to dieťa miluješ a ak nie je omnoho viac možnosti čo možeš robiť. Utajeny porod, adopcia, hniezdo zachrany. Ver mi, upt tvoj stav nezlepši ale naopak. Rozhodni sa spravne a skus tu alexis poradňu.