Po roku je opäť späť! Slzenie, svrbenie, kýchanie. Každú jar začína tento kolobeh znova a znova. Senná nádcha dokáže vášmu drobcovi nielen znepríjemniť pobyt vonku, ale aj narušiť vaše rodinné plány. Tento nepríjemný spoločník trápi už viac ako 30 % ľudí a z roka na rok ich pribúda. Užívanie liekov počas sezóny je alfou a omegou, no pri liekoch to rozhodne nekončí. Ako by mala vyzerať peľová sezóna, pokiaľ máte doma alergika?

Čo je to senná nádcha?

Alergia je neprimeraná reakcia nášho tela na látky, na ktoré by za normálnych okolností reagovať nemalo. V prípade sennej nádchy ide o peľ z rastlín, teda drobné zrniečka, vďaka ktorým sa rastliny rozmnožujú. Peľ voľným okom nemožno vidieť, no najmä počas jari je ho vo vzduchu viac než dosť a vďaka vetru sa dokáže dostať do vzdialenosti aj niekoľkých kilometrov.

Niektorých alergikov vytrápi senná nádcha len pár týždňov, iní majú ťažkosti od jari až do neskorej jesene. Závisí to predovšetkým od toho, na aký druh peľu sú alergickí. Typické pre sennú nádchu je svrbenie, kýchanie, výtok či upchatie nosa v dôsledku opuchu sliznice. Alergici často trpia aj zápalom spojiviek, čo vyvoláva svrbenie, slzenie, začervenanie až opuch očí, či svrbením uší a podnebia v ústach. Neľakajte sa migrény, bolesti kĺbov, tráviacich ťažkostí, celkovej slabosti alebo únavy, aj tieto príznaky môžu pokojne súvisieť so sennou nádchou.

Ako ju odhaliť?

Pri podozrení na sennú nádchu by ste mali čo najskôr navštíviť detského alergológa. Zaujímať ho budú všetky neprimerané reakcie, ktoré ste na dieťati spozorovali, a to nielen v prípade peľu, ale aj napríklad pri kontakte s potravinami či domácimi miláčikmi. Nemenej dôležitý je tiež výskyt alergií v rodine. Pokiaľ je jeden z rodičov alergik, predpoklad, že ním bude aj dieťa, je vyšší.

“Natriem sa potom pri vode, alebo to nejako vydržím. Hlavne, že deti som nakrémovala,” pomyslíte si v zhone medzi dverami a už vyrážate na kúpalisko. Možno tentokrát budete mať šťastie a nevrátite sa domov so spálenou pokožkou, no červená a bolestivá pokožka nie je jediná nepríjemnosť, ktorá vám pri takomto pobyte na slnku hrozí. Ako docieliť krásnu opálenú pokožku a nehazardovať pritom so svojim zdravím?

Slnečné lúče nie sú len našim nepriateľom. Práve naopak, vďaka nim získava naše telo vitamín D, ktorý nám pomáha lepšie vstrebať a využiť dôležité látky ako vápnik či fosfor. Zároveň podporuje našu imunitu a pridáva nám na lepšej psychickej pohode. Všetko má ale svoje hranice, a pokiaľ sa vystavujeme slnku neprimerane často a dlho, môžeme si dokonca uškodiť.

Čo je to UVA a UVB?

Súčasťou slnečných lúčov je tzv. ultrafialové (UV) žiarenie, ktoré voľným okom nevidíme. Rozlišujeme dva typy takéhoto žiarenia, a to UVA a UVB, pred ktorými sa zvykneme chrániť práve použitím opaľovacích prípravkov. Kým UVA žiarenie preniká hlboko do pokožky a spôsobuje jej starnutie, rakovinu kože a iné závažné chronické ochorenia, UVB žiarenie sa dostáva len do povrchových vrstiev kože a má na svedomí spálenie pokožky či vznik pigmentových škvŕn.

Ako si vybrať z množstva opaľovacích prípravkov?

Či už pri kúpe opaľovacieho prípravku pozeráte na značku, cenu alebo sa rozhodujete medzi krémom a sprejom, v jednom by ste kompromisy robiť nemali. Ochranný faktor (SPF) je predsa dôvodom, prečo si opaľovací prípravok kupujete. V opačnom prípade by vám stačilo obyčajné telové mlieko. Čo je to vlastne ten SPF? V zásade platí, že čím vyššie číslo SPF je uvedené na obale opaľovacieho prípravku, tým vyššiu ochranu pred UV žiarením vám poskytne. Žiadny z nich nezabráni vplyvu UV žiarenia na pokožku úplne, preto aj s ochranným faktorom 50 môžete docieliť opálenie.  

“Prečo by som si mala vyšetrovať prsia pravidelne? Veď vidím, že tam nemám žiadnu hrčku. A vôbec, na čo mám potom lekára?” pomyslí si nejedna z nás, keď príde reč na samovyšetrenie prsníkov. Každodenný harmonogram máme natoľko nabitý povinnosťami, že nám príde priam nemožné, zaradiť doň akúkoľvek ďalšiu úlohu. Na zdravom poprsí by nám pritom malo záležať viac ako na dokonalej manikúre či hladkých, oholených nohách.

Rakovina prsníka je v rebríčku onkologických ochorení na treťom mieste. Nejedna pacientka, ktorej táto choroba obrátila život naruby, by si priala vrátiť čas a obetovať pár minút prevencii. Zabrániť hrčke v prsníku nie je v našich silách, no čím skôr ju odhalíme, tým väčšie sú naše šance na víťazstvo v boji s touto zákernou chorobou.

Kedy začať so samovyšetrením prsníkov?

Po dovŕšení 18 rokov by sme mali tento rituál vykonávať každý tretí mesiac. Po 30-tke už každý mesiac, keďže s vekom je riziko rakoviny vyššie. Ideálny čas na samovyšetrenie prsníkov je na 3. až 4. deň po skončení menštruácie, kedy sú prsia bez hormonálnych vplyvov a ľahšie sa tak vyšetrujú. U žien v období prechodu sa odporúča prehmatať si prsníky raz mesačne, a to prvý deň v mesiaci.

Ako si správne vyšetriť prsia?

Prsníky si nestačí len prejsť rukami či prezrieť v zrkadle, vždy treba dbať na správnu techniku. Každý prsník si pritom vyšetrujte vnútornou stranou troch stredných prstov ruky, nielen ich končekmi, a to krúživými pohybmi v smere hodinových ručičiek. Je dôležité prechádzať zvonku prsníka smerom k bradavke a nevynechať ani partie pod a nad kľúčnou kosťou či pazuchy. Pohmatom sa najskôr vyšetrujú povrchové vrstvy prsníkovej žľazy a potom výraznejším tlakom jej hlbšie štruktúry. Nášmu oku by nemali uniknúť ani samotné bradavky. Treba sa zamerať na to, či z nich niečo nevyteká, keď ich jemne zatlačíme.

Počasie za oknami už nasvedčuje tomu, že sa opäť blíži kolotoč nepríjemných soplíkov, kašľov a teplôt. Keď už sa tak stane, chceme len, aby sa drobcovi čo najskôr uľavilo a bol opäť fit. Kašeľ vie byť veľmi nepríjemný a malého pacienta neraz poriadne vytrápi. Poradíme vám, ako rozoznať jednotlivé druhy kašľa a správne ich liečiť.

V prvom rade je dobré vedieť, že kašeľ nie je náš nepriateľ. Ide o prirodzený obranný mechanizmus tela, ktorý má za úlohu dostať z dýchacích ciest to, čo tam nepatrí. Dráždenie na kašeľ môže mať viacero príčin (cigaretový dym, peľ, prach, suchý vzduch, vdýchnutie nejakého malého predmetu, ...). Pokiaľ ho má na svedomí baktéria alebo vírus, je dobré mať na pamäti, že kašeľ je príznak a nie choroba. Preto ho netreba silou mocou zastavovať, ale všímať si aj iné signály toho, že s dieťatkom nie je niečo v poriadku. Napríklad či má nádchu, zvýšenú teplotu alebo horúčku, sťažuje sa na bolesť hrdielka.

Nie je kašeľ ako kašeľ

• Suchý kašeľ spoznáte podľa toho, že dieťa veľmi dráždi na kašeľ, niekedy ho až napína na vracanie a veľmi ho vyčerpáva. Snaží sa akoby čosi vykašľať, no žiaden hlien nevykašle. Ten je zatiaľ príliš hustý na to, aby ho telo dokázalo dostať von. Suchý kašeľ býva sprevádzaný aj škriabaním v hrdle a dieťa sa neraz sťažuje, že je kašeľ bolestivý. Jeho čas prichádza najmä večer, keď si malý pacient ľahne do postele a nie a nie zaspať. Ochorenia horných dýchacích ciest začínajú spravidla týmto typom kašľa, ktorý trvá asi 5 dní a potom sa mení na vlhký.
• Vlhký kašeľ, hovoríme mu aj produktívny, nakoľko pri ňom dieťatko vykašliava hlieny či laicky povedané zatekajúce soplíky, nie je bolestivý a ani nevysiľuje, zvykne však trvať o čosi dlhšie ako suchý.

Liečte kašeľ správne

Vedieť rozoznať suchý kašeľ od vlhkého má svoj význam. Na každý z nich totiž platí niečo iné.

„Konečne sme sa zbavili tých nepríjemných sopľov,“ odľahne vám. No prejde sotva týždeň a sú späť. Soplíky, soplíky, soplíky. Kto by nepoznal ten kolotoč, ktorý nás neprestajne trápi od jesene do jari. Ako si poradiť s detskými soplíkmi? Čo robiť a čo naopak nerobiť, keď vášho drobca prepadne nádcha?

Odhliadnuc od alergie, zväčšenej nosnej mandle či prerezávania zúbkov sú veľmi častou príčinou soplíkov u detí vírusy a baktérie. Čo sa v takom detskom nošteku udeje? Po tom, čo si doň nájde cestu vírus a začne sa tam množiť, dôjde k opuchu sliznice nosa. Takýto opuch vedie k sťaženému dýchaniu, alebo inak povedané k pocitu upchatého nosa. Ani sa nenazdáte a z malého nošteka začne vytekať číry, vodnatý soplík, ktorý po pár dňoch zhustne. Pokiaľ na takto oslabenú sliznicu nošteka sadne baktéria, soplíky zmenia farbu na žltozelenú. Nemusíte byť teda ani lekár a len z farby ľahko rozoznáte, s čím práve bojuje váš malý sopľoš. Ak sú soplíky číre alebo biele, bude to vírus, no pokiaľ sa mu pod nosom zelená, s najväčšou pravdepodobnosťou pôjde o baktériu.

Čistý noštek je základ

Neliečenou infekciou horných dýchacích ciest môžete dieťatku poriadne zavariť. Tá môže z hlienov, ktoré zostávajú v nošteku a v nosohltane, preniknúť až do uška a spôsobiť zápal stredného ucha. U detí, ktoré už vedia smrkať, je čistenie nosa hračka. Čo ale s tými menšími? V tejto otázke sú, žiaľ, odborníci nejednotní. Kým jedny tvrdia neodsávať, druhí sa prikláňajú k čisteniu nošteka. Odsávať teda, či nie? Ako to už býva, konečné rozhodnutie zostane na rodičovi. No pokiaľ sa rozhodnete pre čistenie nošteka, treba odsávať správne a hlavne s mierou.

Vyberáme odsávačku hlienov

V prvom rade je potrebné zaobstarať si odsávačku hlienov a tých je na trhu hneď niekoľko. Kúpiť sa dajú v lekárni, v obchodoch s detským sortimentom alebo v drogérii.

Váš drobček má už pol roka a je len otázkou času, kedy bude sám sedieť. Je teda najvyšší čas poobzerať sa po nejakej vhodnej stoličke na kŕmenie, ak ste tak ešte neurobili. Trh nám ponúka množstvo značiek, dizajnov aj materiálov. Ako sa v tom vyznať a čím sa riadiť pri výbere detskej stoličky, aby potešila nielen oko, ale bola aj praktická a bezpečná?

Predtým, ako sa rozhodnete behať po obchodoch či surfovať na internete, ujasnite si, čo od detskej jedálenskej stoličky očakávate:

• Koľko ste ochotná do nej investovať?
• Aký priestor vám na nový kus nábytku ponúka vaša domácnosť? Kde bude stolička umiestnená, prípadne kde ju budete skladovať?
• Ako dlho ju chcete používať?
• A čo jej funkcie ako polohovanie, výškové nastavenie, odnímateľná tácka, skladanie, kolieska na jednoduchšie presúvanie, ...?

Keď už máte aspoň ako takú predstavu a vlastne aj keď ju ešte nemáte, skúsme sa spoločne pozrieť na to, čo ponúka trh.

Bezpečnosť je prvoradá!

Jedálenská stolička pre dieťa musí byť stabilná a ak má kolieska kvôli jednoduchšiemu presúvaniu z miesta na miesto, mala by byť vybavená aj systémom na ich zabrzdenie. Deti sebou často radi „šijú“ a v stoličke, ktorá nespĺňa tieto kritéria, by mohlo dôjsť ľahko k úrazu.

„Ty mu nedávaš piť čajík? No a čo, že kojíš,“ nechápavo krúti hlavou mama. „Na čo mu dávaš čaj? Veď tvoje mlieko mu úplne stačí,“ presviedča vás o opaku kamarátka. Cítite sa v pitnom režime svojho drobca stratená? Nezúfajte, názory sa v tomto smere často rôznia a každá doba prináša svoje pravidlá. Najnovšie by mal pitný režim najmenších vyzerať nejako takto, ale určite nič nepokazíte, keď sa budete riadiť vlastnou intuíciou.

Materské mlieko stačí

Väčšina dojčiacich mamičiek vie, že materské mlieko sa delí na predné a zadné. To predné je redšie a slúži práve na uhasenie smädu bábätka. Zadné je hustejšie a malo by drobčeka zasýtiť.

Plne dojčené bábätko by si malo vystačiť s materský mliekom, a to aj počas horúcich letných dní. Počítajte ale s tým, že počas horúčav si bude drobček pýtať mliečko častejšie, možno si bude musieť len párkrát potiahnuť, aby sa napil. Je len na vás dvoch, či si vystačíte s dojčením alebo skúsite uhasiť smäd aj čajom, prípadne vodou. Niektoré mamičky nechcú okrem materského mlieka ponúkať deťom iné tekutiny, u iných zase rozhodnú samotné bábätká, ktoré čokoľvek iné než maminkine mliečko piť odmietajú.

Pokiaľ sa rozhodnete pre dojčenie, dbajte v prvom rade na svoj pitný režim. Ten musí byť dostatočný, tekutiny treba dopĺňať pravidelne a nie nárazovo vypiť povedzme pol litra. Ako by to teda malo vyzerať v praxi? Denne by ste mali vypiť cca 2,5 – 3 litre tekutín. V prípade horúčav aj viac. V podstate je dôležité nepotláčať smäd, no napiť sa vždy, keď ho pocítite. Jedno dojčenie môže trvať aj pol hodinu, preto je dobré mať vždy po ruke fľašu alebo pohár s vodou a piť spolu s dieťaťom, teda pokojne aj počas dojčenia. Tekutiny by ste mali prijímať pravidelne a v menších množstvách, ideálne polovicu z denného pitného režimu dopoludnia a druhú polovicu popoludní. Pokojne si píšte na kúsok papiera, koľko tekutín ste za deň vypili a skontrolujte si, ako na tom ste. Zároveň je dôležité dbať na to, čo pijete. Ideálna je čistá voda, bylinkové čaje a pokiaľ ste kávičkárka, tak je lepšie dať prednosť bezkofeínovej káve.

Ak by ste sa rozhodli dať dieťatku aj iné tekutiny, rovnako myslite na to, čo mu ponúknete. Odporúča sa začať s čajíkmi, ktoré už dnes bežne dostanete v obchodoch a sú rozdelené podľa veku. Vhodný je napríklad fenykel, ktorý sa u bábätiek často podáva aj kvôli úľave pri kolikách. Niektoré dojčiace maminy ho radšej samé popíjajú a svojmu dročekovi tak účinky fenyklu sprostredkujú cez materské mlieko. Druhou a v tomto veku poslednou vhodnou tekutinou je voda, a to buď dojčenská, ktorú kúpite v obchode alebo prevarená z vodovodu. Novorodencom a batoľatám určite nepodávajte len čistú vodu napustenú z vodovodného kohútika či zo studne.

Kašeľ, teplota, únava, ... Na chvíľu sa preliečite a je to tu zase. Počas sychravých a chladných dní nie sú bežné infekcie ničím ojedinelým. Poviete si, že vás možno skolila chrípka, veď čoskoro už bude zúriť všade navôkol. Čo ak je ale všetko inak? Že by ste mali čo dočinenia s pľúcnymi chlamýdiami? Dá sa ich vôbec rozpoznať a ako s nimi skoncovať raz a navždy?

Chlamydia pneumoniae je baktéria, ktorá obľubuje celý dýchací trakt od nosných dierok až po pľúca. Keď sa nelieči, môže sa z pľúc pokojne vybrať aj do iných orgánov a vyústiť napríklad do srdcového infarktu. Nešetrí pritom deti ani dospelých. Tieto baktérie žijú vo vnútri bunky, čím sa dokážu úspešne schovať aj pred ich jedinými protivníkmi - antibiotikami.

Ďalšou zvláštnosťou je, že chlamýdie fungujú akoby v dvoch skupinkách. Kým jedny sa rýchlo množia a zvnútra ničia bunku, druhé spia a potom sa vymenia. Keď dokončia svoju prácu a bunku zlikvidujú, nájdu si ďalšiu a ďalšiu a ďalšiu.

Stačí jedno kýchnutie

Pýtate sa, kde by ste tak mohli prísť k pľúcnym chlamýdiam? Keďže patria k jedným z najrozšírenejších mikroorganizmov, tak prakticky kdekoľvek. Šíria sa rýchlo a len čo natrafia na človeka s oslabenou imunitou, dostávajú príležitosť na útok. Mestská hromadná doprava, obdchody, práca či škôlka, všade sú ako doma. Preniesť sa z človeka na človeka dokážu veľmi jednoducho. Keďže ide o kvapôčkovú infekciu, stačí jedno kýchnutie, zakašľanie alebo len vyprsknutá drobná slina pri rozprávaní vašim smerom a máte to zrátané. Takýto človek pritom vôbec nemusí vedieť, že má pľúcne chlamýdie a nevedomky ich vo svojom okolí šíri ďalej.

Ako odhaliť pľúcne chlamýdie?

Bábätko si v brušku pokojne spinká a čaká na svoj deň, zatiaľ čo vy stále dokola prechádzate zoznam vecí, ktoré ešte treba kúpiť a vybaviť. Zariadiť detskú izbičku, vybrať kočík, ktorý bude vyhovovať vám obom, kúpiť prebaľovací pult, vaničku, kozmetiku, oblečenie, ... Je toho tak strašne veľa a vy nechcete na nič zabudnúť. Výbavičkou pre dieťatko to ale rozhodne nekončí a ani pred pôrodom vás neminie únavné behanie po úradoch. Čo všetko je potrebné vybaviť ešte pred pôrodom?

Taký úrad, onaký úrad, sociálka či zdravotka, formuláre, prihlášky, odhlášky, ... Jednému by sa z toho všetkého aj hlava zatočila. O to horšie, keď sa tomu vôbec nerozumie a nemá sa ani koho opýtať. Kam všade treba zavítať a čo tam treba vybaviť ešte pred príchodom vášho bábätka na svet? Pozrime sa na to krok po kroku.

1. Začíname u gynekológa

Menštruácia neprichádza, máte ranné nevoľnosti alebo len skrátka tušíte, že by to mohlo byť ono? Bežíte do najbližšej lekárne po tehotenský test a s očakávaním sledujete, či sa na ňom nakoniec ukáže jedna alebo dve čiarky. Je to tak! Dve čiarky jasne signalizujú, že už o deväť mesiacov sa stanete mamou.

Teraz by mali vaše kroky smerovať ku gynekológovi, ktorý vaše tehotenstvo potvrdí alebo nie. Jeho návštevu netreba veľmi odkladať a rozhodne ju treba stihnúť ešte v prvom trimestri. Môže samozrejme nastať aj situácia, kedy zistíte, že ste tehotná, až po ukončení tretieho trimestra. Nič sa nedeje, aj v tomto prípade platí, že navštíviť gynekológa treba čím skôr.

Čo sa bude diať v ambulancii? Váš lekár má dve možnosti. Buď vaše tehotenstvo potvrdí pomocou ultrazvukového vyšetrenia alebo menej používanou metódou, kedy sa z krvi laboratórnym rozborom zistí prítomnosť tzv. hCG hormónu, ktorý sa tvorí práve v tehotenstve. Ak sa ukáže, že čakáte bábätko, gynekológ vám  vystaví tehotenskú knižku, do ktorej bude zaznamenávať všetky potrebné informácie o vašom tehotenstve až do pôrodu. Váš lekár bude zároveň tou osobou, ktorá vám v najbližších mesiacoch vypíše a potvrdí všetky potrebné tlačivá.

Hodnota na teplomere neľútostne stúpa a vy sa pýtate, čo robiť? Postarať sa o malého pacienta býva neraz ťažkým orieškom aj pre skúsenejšieho rodiča. Ako správne zatočiť s horúčkou a kedy už radšej vyhľadať odbornú pomoc?

Na začiatok si treba uvedomiť, že horúčka nie je choroba, ale príznak. Väčšinou sa objaví v dôsledku nejakej vírusovej alebo bakteriálnej infekcie, no stretnúť sa s ňou môžete napríklad aj po očkovaní.

Teplota a horúčka nie je to isté

Tieto dva pojmy majú svoje opodstatnenie, i keď si ich mnohí zvyknú zamieňať. O zvýšenej teplote hovoríme vtedy, keď teplomer ukazuje do 38 °C. Ak sa však dostaneme nad túto hranicu, máme čo dočinenia s horúčkou. Nie je to ale len o slovičkárení. Dôležité je zapamätať si, že zvýšená teplota sa nemá zrážať, naopak s horúčkou už zatočiť treba.

Zvýšená teplota je prirodzenou obrannou reakciou tela. Vírusom či baktériám teplota okolo 36 – 37 °C neublíži a oni sa môžu pokojne ďalej množiť a robiť si svoju prácu. Telo sa preto snaží vytvoriť také prostredie, v ktorom títo nepriatelia nebudú schopní prežiť. Pri zvýšenej teplote treba dieťatko uložiť do postele a zabezpečiť mu dostatok tekutín, do jedla ho nútiť netreba . Prikryť by ste ho mali len tenkou prikrývkou, aby sa zbytočne neprehrievalo. Pokiaľ sa telo dokáže vysporiadať s teplotou do 3 dní samé, máte vyhrané a nie je potrebné navštíviť lekára. Drobca ale i tak nedávajte najbližší deň do kolektívu a pokračujte v kľudovom režime, aj napriek tomu, že už nejaví známky choroby.

Horúčka sa nemá podceňovať. Najmä pri malých deťoch sa dokáže obranný systém rýchlo naštartovať a vyhnať ju až nad 39 °C. Takéto vysoké horúčky už môžu sprevádzať aj febrilné kŕče, teda zášklby svalov. Niet sa čo čudovať, že šklbanie, trasenie či mykanie dieťatka vystraší nejedného rodiča. I keď je ťažké v takej chvíli nespanikáriť, dôležité je bezodkladne zavolať rýchlu zdravotnú pomoc (číslo 155), zabezpečiť, aby dieťatko nespadlo z postele a ochladzovať ho tým, že ho vyzlečiete a vyvetráte teplú miestnosť. Nepodávajte mu vtedy žiadne lieky. Pokiaľ sa už v minulosti u vášho dieťatka vyskytli febrilné kŕče, lieky proti horúčke podávajte už pri teplote nad 37,5 °C.

Nástup do škôlky bude veľkým krokom nielen pre vášho malého prváčika, ale aj pre vás. Drobec sa bude musieť naučiť fungovať v kolektíve bez toho, aby mal za chrbtom maminu, ktorá mu vždy pribehne na pomoc, keď je treba. Vy sa zase budete musieť naučiť žiť bez 24-hodinovej prítomnosti vášho malého pokladu. Aby jeho adaptácia v škôlke prebehla čo možno najlepšie, je dobré postupne ho na tento významný krok pripraviť.

Neznáme prostredie, nové tváre, iný režim ako doma, v škôlke zrazu nie je nič, čo by deťom dávalo istotu a bezpečie. Niet sa preto čo čudovať, že prechod z maminej náruče do škôlky je pre nich náročný. Bez slzičiek to asi nepôjde, no môžete napomôcť tomu, aby bola táto zmena čo najmenej bolestivá. Niektoré deti bývajú prvé dni nadšené, a keď stihnú všetko preskúmať, začnú sa prvé ranné plače. Iné sa cítia neisto už od prvého dňa a oťukajú sa postupne.

1. Zoznamujte sa so škôlkou

Veľa sa spolu rozprávajte o škôlke a škôlkaroch. Snažte sa drobca namotivovať, napríklad že škôlka je len pre veľké a šikovné deti, akým bude už o pár dní aj on. Určite ho bude zaujímať, čo sa v takej škôlke vlastne robí. Že si tam nájde veľa nových kamarátov, bude sa hrať s novými hračkami, budú chodiť na dvor a na prechádzky, pani učiteľky ich naučia veľa nových vecí, ... Nezabudnite ale na jeden dôležitý fakt, a to že do škôlky ho privediete a budete musieť ísť do práce. Kým budete zarábať peniažky, budú sa o neho starať pani učiteľky.

Prechádzajte sa okolo škôlky, ukazujte si budovu, ihrisko na dvore, hádajte, kde by mohla byť jeho budúca prvácka trieda. Ak vám to škôlka umožní, urobte si prehliadku aj zvnútra. Pre dieťa tak pri nástupe nebude prostredie škôlky úplne neznáme.

2. Trávte veľa času s rovesníkmi

Váš drobec už čoskoro prekročí po prvýkrát prah škôlky a vy sa pýtate, či ste ho na tento významný krok dostatočne pripravili? Pobyt v škôlke je pre dieťa neskutočným ťahačom. Má tam množstvo podnetov, odpozerá od ostatných detí dobré veci, ale aj šibalstvá, pani učiteľky ho naučia veľa nového. To ale neznamená, že dieťa pri nástupe do materskej školy nemusí ovládať vôbec nič. Čo by mal mať taký prváčik v malíčku ešte skôr, ako príde po prvýkrát do škôlky?

• Nenosí plienky. Väčšina materských škôl vám dieťa s plienkami neprijme. V tomto veku sa netoleruje ani plienka počas obedného spánku. Jedinú plienku, ktorú nemusíte u malého škôlkara nikomu vysvetľovať, je tá nočná.
• Nekamaráti sa s cumľom. Cumeľ môže byť ďalšou komplikáciou, aj keď je naň dieťa zvyknuté len pri zaspávaní. Porozprávajte sa o tomto spoločníkovi s pani učiteľkou, možno bude ochotná pomôcť vám rozlúčiť sa s ním. No určite je lepšie seknúť s cumľom ešte pred nástupom do škôlky. Mojkáčikovia na spanie sú ale v škôlke viac ako vítaní.
  
• Chodí na WC. Nočníky sa v škôlke veľmi nenosia, dieťa sa tu stretne s detským záchodom, preto by nemalo mať s jeho použitím problémy.
• Vie sa obliecť a obuť. Nohavice, tričko, spodná bielizeň, ponožky či topánky by nemali deťom robiť problém. Nemusia si vedieť zaviazať šnúrky, zapnúť či rozopnúť gombíky, dokonca môžu mať v tomto veku ešte problém obliecť si mikinku či bundu na zips. Je pre nich náročné prechytiť si ju za chrbátikom a dať do rukávu druhú rúčku. Každopádne je vhodné obliekať dieťa do škôlky tak, aby sa zvládlo obliecť aj vyzliecť samé. Na trénovanie šnúrok, gombíkov, zipsov, ... máte dosť času aj doma. Pani učiteľka vášmu drobcovi isto pomôže, no je pochopiteľné, že nemôže kompletne poobliekať a povyzliekať 20 nesamostatných prváčikov bez toho, aby sa polka z nich nespotila, kým dá do poriadku tú druhú.
• Sám sa naje. Používanie príboru nie je podmienkou, no musí zvládnuť aspoň jedenie lyžicou a pitie z pohára. Odbiehať od stola počas jedenia sa v škôlke netoleruje.
• Má základné hygienické návyky. Prváčik by mal vedieť po návšteve WC použiť toaletný papier, umyť si a utrieť ruky. Dôležité je aj správne fúkanie nosa a používanie vreckoviek.
• Pozná si svoje veci. Stáva sa však, že rodičia nakupujú v rovnakých obchodoch alebo natrafia na rovnakú akciu, a tak sa môže v jednej triede objaviť to isté tričko dvakrát. Nie je preto na škodu dieťaťu oblečenie označiť menom. Uľahčí to prácu nielen pani učiteľkám, ale aj vám hľadanie po návrate z práce.
• Dokáže komunikovať a má rešpekt. Reč 3 či 4-ročného dieťaťa ešte nemusí byť stopercentná, no malo by vedieť komunikovať s dospelými slušne a s úctou a vedieť povedať, čo chce alebo potrebuje. Zázračné slovíčka ako „prosím“ či „ďakujem“, alebo pozdrav pri príchode či odchode zo škôlky by mal byť samozrejmosťou.
• Kontaktuje sa s deťmi. Zdravé nadväzovanie vzťahov s rovesníkmi je pre úspešný štart v škôlke základ.

A na záver to najdôležitejšie, drobec by sa mal aspoň na nejaký čas vedieť od vás odpútať. Tráviť čas aj s inými ľuďmi (starí rodičia, krstní, známi, ...) bez vašej prítomnosti je cestou k úspechu. Úplne bez slzičiek to asi nepôjde, no zžitie sa s novým prostredím a s novými tvárami to isto uľahčí.

Foto: pixabay.com

Stojíte pri regáli v obchode a naraz zisťujete, že typov cumlíkov je neskutočné množstvo. Nie je to len o tom vybrať si modrý s lodičkou pre chlapčeka alebo ružový s motýlikom pre dievčatko. Rôzne veľkosti, tvary, s retiazkami alebo bez nich, ... Ako sa v tom celom nestratiť?

Vraví sa, že najlepší cumeľ je žiadny cumeľ. Nie je však nič zlé na tom, keď sa ho rodičia rozhodnú svojmu drobčekovi zaobstarať. Niektoré bábätká majú viac vyvinutý sací reflex a bez cumlíka sa môžu poriadne vytrápiť. Ten ich totiž upokojuje a dokáže ich utíšiť aj vo chvíli, keď už sú rodičia v koncoch.

Vo všeobecnosti sa neodporúča podávať cumlík v prvých týždňoch po príchode bábätka na svet, aby nespôsobil problémy s dojčením. Zároveň by sa malo dieťatko od cumľa odnaučiť do svojich troch rokov. Väčšina škôlok navyše tento zlozvyk u škôlkárov netoleruje. Pýtate sa, ako to docieliť? Nenechajte drobca behať s cumľom od rána do večera. Cumlík je a mal by aj ostať akýmsi „upokojovadlom“. Dávajte ho preto dieťatku napríklad len pri zaspávaní, alebo keď je veľmi plačlivé. Cumeľ by nemal byť v žiadnom prípade náhradou vášho objatia a pohladenia.

Čo si všímať pri výbere cumlíka?

• Bezpečnosť

Pri kúpe cumlíka v žiadnom prípade neexperimentujte. Ako mama isto viete, že všetky veci pre bábätká musia spĺňať prísne kritéria a normy a inak tomu nie je ani v prípade cumlíkov. Snažte sa preto vyvarovať neznámym značkám alebo kúpe lacných cumlíkov v pochybných obchodoch či na trhoviskách.

Na ihrisku len smutne pozeráte, ako sa všetky deti spoločne hrajú, len to vaše ticho sedí a nepriblíži sa k nikomu na krok. Rozprávate sa s priateľkou v obchode a váš drobec vám div pod sukne nevlezie. Alebo si vás nebodaj zavolala do školy triedna učiteľka s tým, že váš školáčik je až príliš tichý samotár? Hanblivosť u detí je ťažkým orieškom. Nemusíte sa s ňou ale zmieriť a nečinne sa prizerať.

Niektoré deti sa s takouto povahou narodia, iné sa k hanblivosti dopracujú pri kontakte s druhými deťmi, alebo aj s dospelými. Deti sa ostýchajú skôr pred dospelákmi, ako pred svojimi rovesníkmi. Stačí jedna zlá skúsenosť, výsmech, konflikt a dieťa sa uzavrie do seba. „Keď sa to stalo zrazu, tak sa niečo vážne muselo stať, možno jej niekto niečo povedal a teraz má v hlávke, že cudzí sú zlí a maminka ma ochráni,“ pridala do diskusie svoj názor na problém jednej maminky alex49.  Každá mama pozná svoje dieťa najlepšie, a preto by mala sama vyhodnotiť, čo stojí za prehnanou hanblivosťou jej ratolesti.

Kedy je už dôvod na obavy?

U malých detí bývajú takéto prejavy normálne. Môžu to byť dokonca obdobia, kedy sa dieťa schováva za maminu sukňu pred neznámymi ľuďmi alebo je nesmelé pred rodinnými príslušníkmi, ktorých dlho nevidelo. Hanbiť sa pred cudzími je v poriadku, nie ale pred ľuďmi, ktorých dieťa dôverne pozná.

Zvyčajne to však prehrmí po tom, čo sa dieťatko trochu oťuká. „Prešlo to samé. Nikdy som ho nejako nenútila byť iný ako to cítil on sám,“ píše na Modrom koníkovi geegee. Ak dieťatko vyčkáva, pozoruje deti pri hre a osmelí sa až po nejakom čase, je všetko v poriadku.

Horšie je, keď takéto nesmelé správanie a samotárčenie pozorujete na dennom poriadku a ku kontaktu s deťmi akosi neprichádza. Nerozumiete tomu, prečo sa dieťatko len pozerá na ostatných ako sa hrajú, alebo sa chce hrať iba samé? Povahu dieťatka netreba silou mocou meniť a asi sa to ani nedá, môžete mu ale aspoň trošku pomôcť, aby bolo pre neho nadväzovanie kontaktov aj neskôr, napríklad v škôlke či škole, jednoduchšie.

Ach, tie tabuľky. Nejedna z nich máme hlavu v smútku, najmä keď sa nám zdá, že rozdiel medzi schopnosťami bábätka a tabuľkovému vývinu je až príliš veľký. Spravidla by sa mal drobček začať sám pretáčať v období medzi štvrtým a šiestym mesiacom. Čo ale v prípade, že sa tak nedeje? Je naozaj dôvod na paniku? Aké skúsenosti majú so svojimi ratolesťami iné mamičky?

Každé dieťatko je iné. Kým jedno začne chodiť už vo svojich deviatich mesiacoch, druhé sa odhodlá pustiť až v roku a pol. Podobné je to aj s pretáčaním na bok či bruško. „Dcérka sa otočila, keď mala cca 3 mesiace. Ale potom sa asi zľakla, tak dlho nič. Pretáčala sa už v 4. – 5. mesiaci. Ale staršia sa pretáčať nechcela a aj chodiť začala, keď mala rok a 1 – 2 mesiace,“ potvrdzuje salma22 v diskusii na Modrom koníkovi.

Podobnú skúsenosť so svojimi deťmi má aj onga1312: „Moja malá má skoro 3 týždne, drží už hlavičku a otáča ju. Spinkávať chce len na brušku, čo o prvom lenivcovi nemôžem povedať. Síce má už skoro 7 rokov, ale od malinka bol lenivý na všetko.“ Každé bábätko na to musí skrátka prísť samé a vaše obavy to nijako neurýchlia. Dôležité je nenechávať bábätko bez dozoru na posteli, gauči alebo prebaľovacom pulte. Aby ste neboli prekvapená, keď sa po prvýkrát pretočí práve v tejto nevhodnej chvíli.

Ako sú na tom iné bábätká?

„Moje dvojtýždňové dievčatko sa dnes otočilo celým telíčkom na pravú, potom aj na ľavú stranu. Neverili sme vlastným očiam,“ zdôverila sa na fóre nikoletka_h.

„Otočiť áno, ale nie pretočiť. Moji sa pretočili prvýkrát v 4. mesiaci, keď som prestala naširoko baliť,“ vysvetľuje xenicka13.

Šampóny, mydlá, sprchové gély, peny do kúpeľa, olejčeky a krémy na takú či onakú pleť, ... v obchodoch toho pre bábätko nájdete od výmyslu sveta. Teraz už len hodiť do košíka z každého druhu jedno balenie a ide sa k pokladni. Naozaj toho bude drobec potrebovať toľko? Veď takú kozmetickú zbierku nemáte ani vy sama. Čo si vopred zaobstarať a čo sa vám bude len zbytočne povaľovať na poličke v kúpeľni?

S kozmetikou to netreba príliš preháňať, no keď sa už pre ňu rozhodnete, mali by ste ju pridávať postupne. Pokožka bábätka je veľmi citlivá, a tak k nej treba aj pristupovať. Pochopiteľne preto bude najdôležitejšie zloženie kozmetických prípravkov. Bez ohľadu na značku, reklamu, atraktivitu obalu či cenu, čítajte radšej, čo kupujete. Detská kozmetika musí byť bezpečná, bez zbytočných prísad, konzervačných látok, dezinfekčných zložiek a parfumov. Pozor si dávajte predovšetkým na alergény, parabény, parafíny a farbivá. Čím menej toho prípravok obsahuje, tým lepšie pre pokožku vášho drobčeka.

Kúpeľ ako každodenný večerný rituál

Čľapkanie vo vaničke vám môže pomôcť vytvoriť akýsi rituál, ktorý bude dieťatku signalizovať, že už je čas ísť do postieľky. Bábätko sa pri ňom navyše uvoľní a neskôr sa mu bude ľahšie zaspávať. S pokožkou bábätka však kúpeľ nie je práve najlepší kamarát. Ak sa teda rozhodnete pre každodenné kúpanie, určite uprednostnite len čistú vodu. Inak stačí drobčeka, ktorý sa počas dňa nespotil a nemal sa kde ani zašpiniť, umývať tak 2 až 3-krát za týždeň. Pri umývaní sa zamerajte najmä na zadoček a záhyby pod pazuškami, krkom a za uškami. Bábätko po kúpeli vždy dôkladne osušte.  

• Mydlo – prvých 4 až 6 týždňov by sa nemalo používať vôbec. Neskôr to s ním tiež netreba príliš preháňať a najmä pri každodennom kúpaní by ste mali uprednostniť skôr kúpanie v čistej vode a mydlo použiť len zriedkavo.
• Umývacie gély a peny – by sa mali rovnako ako mydlo používať s rozumom. Ide vlastne len o vaše pohodlie, či sa vám bábätko umýva lepšie mydlom, gélom alebo penou.
• Kúpeľ pre bábätká – z umývacích prípravkov je tento najvhodnejší. Vždy je lepšie pridať prípravok do kúpeľa, než ho dávať priamo na pokožku bábätka. Dbajte ale na to, aby ste bábätko po kúpeli dôkladne opláchli čistou vodou a podobne ako pri vyššie spomínaných prípravkoch, prvé týždne sa u vyhnite.
  
• Šampón – vlásky bábätka nie je šampónom potrebné umývať vôbec, je ale dobré mať po ruke nejaký jemný pre deti pre prípad, že by si ich dieťatko zašpinilo. Spravidla sú navrhnuté tak, aby neštípali do očí, čo je dôležitý parameter pri výbere detského šampónu.
• Pena do kúpeľa – tú si nechajte na neskôr, keď už bude kúpanie skôr o zábave. Pre najmenšie detičky sú peny veľmi nevhodné, pretože môžu zbytočne vysušovať pokožku a nezohrávajú pritom žiadnu úlohu pri umývaní.

Chystáme sa do postieľky

„Ako môže vychovávať dieťa, keď ona sama je ešte dieťa? Veď si vôbec neužila život! A má vôbec dokončenú školu?“ šuškajú si ľudia naokolo. Kde je ale napísané, že vek má byť zárukou zrelosti na rolu matky? Dokáže dať žena po 30-tke dieťaťu naozaj viac ako mladá 20-ročná mamička?

Materstvom sa život rozhodne nekončí. Práve naopak, začína ním jedno obrovské a úžasné dobrodružstvo, ktoré vám otočí celý život hore nohami. Väčšina žien túži po rodine a má v sebe zabudované „biologické hodiny“, ktoré začnú skôr či neskôr tikať. Kým jedna sa na materstvo odhodlá v 20-tke, druhá sa k tomu horko ťažko dostane po 30-tke. Je jedno, kedy to príde. Byť dobrou mamou nie je otázka veku!

Prečo materstvo odkladáme na neskôr?

Ako sa vraví, sto ľudí, sto chutí. A tak je to i s materstvom. Kým jedna sa na to cíti ešte v školskej lavici, druhá po bábätku zatúži až potom, ako si vytvorí potrebné rodinné a finančné zázemie. Mnohí ukazujú na bezdetné tridsiatničky prstom a nazývajú ich karieristkami. Netreba však všetky hneď škatuľkovať.

Tilda z fóra na Modrom koníkovi v tom má jasno: „Väčšina mojich kamarátok má deti po 30-tke a teda vôbec nemám dojem, že by boli karieristky. Niektoré ženy sa s nadšením venujú svojmu povolaniu alebo len jednoducho nestretnú toho pravého.“

Za takýmto rozhodnutím môže byť tiež strach, že sa o dieťatko nebudú vedieť finančne postarať, platiť strechu nad hlavou a všetky tie výdavky, ktorých nie je málo, alebo že sa nebudú mať po materskej kam vrátiť, pretože nájsť si novú prácu s dieťaťom je zase o čosi náročnejšie. Ženy dnes riešia množstvo pre a proti, kým sa do plánovania materstva pustia, aj keď už vo vnútri možno cítia, že sú na tento veľký krok pripravené.

Túžite po druhom dieťatku, alebo sa už nebodaj zadarilo, a tak si lámete hlavu nad tým, ako túto novinku oznámiť svojmu prvorodenému? Kedy je ten správny čas a ako ho čo najlepšie pripraviť na príchod nového člena?

Každé dieťa je iné, presný návod preto len ťažko nájdete. Dôležitú úlohu tiež zohráva vek. Kým malé deti sa s príchodom súrodenca vyrovnávajú často bez problémov, u tých starších to môže byť dosť komplikované. Niet sa ale čo diviť, keď boli roky zvyknutí na to, že všetko dianie vo vašej domácnosti sa točilo len okolo nich a teraz sa to má zrazu zmeniť.

Pýtate sa sama seba, ako sa nemôže tešiť z tak krásneho malého uzlíčka? Ako ho nemôže ľúbiť, keď je ten drobček na zjedenie? Možno vám to príde až príliš pritiahnuté za vlasy, no skúste si predstaviť, že prídete domov a tam na vás bude čakať ďalší člen domácnosti. Druhá pani domáca sa s vami s úsmevom zvíta, vaša polovička sa bude správať úplne normálne, akoby sa nič mimoriadne nedialo, len vy budeme mať sánku až po zem. Pobozká ju, pobozká vás, a na všetko to, čo ste doposiaľ robili spolu len vy dvaja, budete zrazu traja. Bude sa od vás očakávať, že si na novú situáciu v rodine jednoducho zvyknete. Podobné pocity zažíva aj vaše dieťa po príchode bračeka či sestričky. Nenechávajte preto nič na náhodu a dôkladne ho na túto veľkú zmenu pripravte.

Kedy je ten správny čas

Určite nie je dobré nechávať si túto novinku na poslednú chvíľu. Dieťa potrebuje čas, aby to spracovalo a zvyklo si na novú skutočnosť. Treba pritom ale prihliadať na jeho vek. Detičky mladšie ako 2 roky nemajú dlhodobú pamäť, takže s tým môžete ísť von pokojne aj krátko pred pôrodom. V tomto veku sú deti veľmi prispôsobivé a nechápu ešte veľmi, o čo ide.

U 3 – 4 ročných detí je to ako u väčšiny mužov. Kým nevidia bruško a necítia pohyby, akosi im nedochádza, že potomok je na ceste.

„Už to nejako vydržím, porodím a bude dobre,“ vraví si nejedna tehuľka. Po pôrode ale nemusí byť všetkému koniec. Keď sa k fyzickej a psychickej únave zo starostlivosti o dieťatko pridružia ešte aj zdravotné problémy, môže tento náročný maratón pokračovať ďalšie mesiace.

Nemusí to byť pravidlom, no nejedna žena sa po pôrode stretne s komplikáciami, ktoré ju zaskočia a sú pre ňu natoľko intímne, že sa s nimi len ťažko zdôveruje. S čím je treba po pôrode počítať a ako takéto intímnosti riešiť?

Ach jaj, cvrkla som si

Stáva sa vám, že si pri kýchnutí, zakašlaní alebo smiechu cvrknete? Nemusíte sa vôbec hanbiť, po pôrode je to normálne. Inkontinencia, teda samovoľný únik moču trápi mnohé novopečené mamičky. Súvisí to s oslabením svalov panvového dna, ktorých úlohou je zastavovať močenie. Nehovoriac o tom, že v posledných týždňoch tehotenstva vám bábätko tlačí na močový mechúr a vy musíte stále častejšie behať na toaletu. Pôrod je ďalšou obrovskou záťažou na toto svalstvo, niet sa potom čo diviť, že nám neslúži tak ako má.

Čo s tým?

Kým problém s inkontinenciou neprehrmí, je dobré siahnuť po intímkach, ktoré sú vyrábané špeciálne pre tento účel. Mnohé ženy si pochvaľujú cviky na posilnenie panvového dna.

Samovoľným únikom moču trpí počas tehotenstva a po pôrode viac žien, než si možno myslíte. Patríte medzi ne aj vy? Nezúfajte, tento zdravotný problém má riešenie. Nestačí ale čakať, kým odzneje sám. Budete musieť aj vy sama priložiť ruku k dielu. Ženy, ktoré majú s inkontinenciou osobnú skúsenosť, vám poradia, ako na to!

Inkontinencia alebo tiež samovoľný únik moču vzniká v dôsledku oslabenia svalov panvového dna, ktorých úlohou je zadržať moč. Preto sa vám môže stať, že si pri kýchnutí, zakašľaní či smiechu, cvrknete do nohavičiek. Nie je to ale nič, za čo by ste sa mali hanbiť. Inkontinencia trápi ženy s nadváhou, v období menopauzy, ale aj tehuľky či novopečené mamičky. V tehotenstve za to môže veľký tlak plodu na panvové dno, po pôrode je to spôsobené tlakom na močový mechúr a močovú trubicu počas tlačenia bábätka na svet. Svaly panvového dna by sa mali počas šestonedelia dostať do normálu samé. Ak tomu tak nie je, treba tento problém riešiť s lekárom.

Cvičiť, cvičiť, cvičiť

Ak sa chcete zbaviť inkontinencie, budete musieť spevniť svaly panvového dna. Mamičky sa zhodujú, že pravidelné cvičenie na tento problém skutočne zaberá. Chce to ale poriadnu dávku disciplíny. Únik moču môže byť navyše nepríjemný kvôli jeho zápachu. Aj na toto ale existuje riešenie. Stačí siahnuť po intímkach, ktoré sú špeciálne navrhnuté práve pre inkontinentné ženy.

„... Konečne sa nehanbím chodiť medzi ľudí, s deťmi na ihrisko, na prechádzky, ... No a začala som cvičiť, tak dúfam, že sa to zlepší. I keď ma lekárka upozornila, že cvičiť budem musieť už asi stále a na zlepšenie si budem musieť počkať,“ podelila sa o svoju skúsenosť mamička na diskusnom fóre na Modrom koníkovi.

Mám behať, plávať či jazdiť na bicykli? Alebo ako vlastne posilniť tieto svaly? "Cvik je úplne jednoduchý. Keď pôjdeš cikať, tak skús počas cikania zadržať moč. Vtedy najlepšie pochopíš ten pohyb svalov a potom ho môžeš precvičovať kedykoľvek a kdekoľvek. Je to ako keby si chcela niečo vtiahnuť do pošvy. Tak treba vydržať pár sekúnd. Je viacero alternatív tohto cviku.

Tehotenstvo nie je choroba! Túto vetu si za deväť mesiacov vypočuje nejedna tehuľka, a to aj niekoľkokrát. Faktom ale je, že tehotenstvo so sebou prináša viacero obmedzení. Inak tomu nie je ani pri cestovaní lietadlom. Čo všetko by ste mali vedieť skôr, ako sa rozhodnete vstúpiť na jeho palubu?

Kedy je lietanie bezpečné?

Tehotným ženám sa neodporúča letieť počas prvého a posledného trimestra, najbezpečnejší na pobyt v oblakoch je teda druhý trimester. Prečo je to tak? Zmeny tlaku pri štarte, pristávaní, ale aj počas letu, môžu pre vaše nenarodené bábätko predstavovať obrovskú záťaž. A to až natoľko, že v prvom trimestri môžu spôsobiť potrat a v treťom zase predčasný odtok plodovej vody a následný pôrod.

Nájdu sa samozrejme ženy, ktoré v tomto období tehotenstva leteli a všetko bolo v poriadku, no opatrnosť je určite na mieste. Pokiaľ je vaše tehotenstvo rizikové, alebo máte iné závažnejšie zdravotné problémy, ako napríklad vysoký krvný tlak, cukrovku a podobne, let lietadlom vám váš gynekológ s veľkou pravdepodobnosťou zamietne. No i v prípade, že všetko prebieha hladko, by ste sa mali o plánovanom výlete lietadlom poradiť so svojim lekárom a riadiť sa jeho odporúčaniami.

Budúcu mamičku v lietadle ohrozuje aj vyššie riziko vzniku krvných zrazenín, pri dlhších letoch aj nepríjemný a bolestivý opuch nôh. Treba preto myslieť na prevenciu, ešte kým ste na zemi.

Mnohé tehuľky sa obávajú prechodu cez detektor kovu. Dnes bývajú kontroly na letiskách veľmi prísne, a aj keď oznámite, že ste tehotná, nemusia vám tento úkon pred vstupom do lietadla odpustiť. Ak by tak urobili, prešacujú vás ručne, prípadne s ručným skenerom. Nech už budete musieť prejsť ktoroukoľvek z možností, obavy hoďte za hlavu. Tieto prístroje fungujú na úplne inom princípe ako röntgeny a nijako neškodia vám ani vášmu bábätku.

Ako sa ľúbia, starajú jeden o druhého a spoločne sa hrajú. Neviete sa vynadívať na svoje dietky a vravíte si, že oni boli to najlepšie rozhodnutie vo vašom živote. A len čo prekročíte prah detskej izby, začne sa ozývať krik, buchot a plač: „Mamííí, on mi robí zle! Mamííí, povedz mu niečo, zober ho preč! Neznášam ťa, bolo mi lepšie, keď si tu nebol!“ Tie slová vás na chvíľu zabolia, no vzápätí vás prepadne neskutočný hnev a zúfalstvo. „Čo mám s nimi robiť? Veď toto je už neúnosné! Prečo musia byť u nás takéto scény na dennom poriadku?“ hlavou vám behá jedna myšlienka za druhou. Súrodenecká rivalita je tvrdý oriešok, no nezúfajte, nie ste prvá ani posledná, kto rieši ako v takýchto situáciách zareagovať.

„Ja mám doma niečo podobné. Syn má 9 a dcéra 5 rokov. Bijú sa, nadávajú si a stále žalujú jeden na druhého. Je to hrozné a zároveň smutné. Istý čas syn hovoril svojej sestre, že ju nenávidí a nech sa vráti do nemocnice. Neviem ako na nich. Doma je len krik a ja strácam zdravý rozum,“ zverila sa na Modrom koníkovi zúfala mamina damainka.

„Aj u nás to je podobné. Niekedy sa bozkajú a stískajú ukážkovo a inokedy len počúvam - Viva vypadni, nechaj ma, si zlá a podobné veci. Krik, jej plač, no des. Ale asi to tak má byť. Ja mám 2 sestry a tiež sme si neraz skočili do úsmevu a štekali po sebe, občas sa aj riadne vyťahali za vlasy. Stále ho chválim, keď sa s ňou hrá alebo sú k sebe milí. Ale ja som si fakt myslela, že som asi sama, keď to riešim skoro denne, a že niekde robím chybu,“ pripája sa vinka.

Robiť doma policajta či nie?

Asi prvé, čo vám pri súrodeneckej hádke príde na um je: RIEŠIŤ alebo NERIEŠIŤ? Zrejme v tom mnohé maminy nemajú jasno. „Niekedy riešim, niekedy nie. Občas je to len hrešenie, občas zákaz obľúbenej činnosti alebo príkaz neobľúbenej,“ píše na fóre hujska. „Akurát som niekde čítala článok, že pokiaľ sa nebijú a nenadávajú si, tak do toho nezasahovať, nech si to vyriešia sami a povedať im, nech nechodia žalovať a neriešiť. Zasiahnuť, až keď to trvá strašne dlho, a keď sa začnú biť alebo si slovne nadávať,“ prispieva do diskusie geenna.

Niektorí sa rozhodnú, že nebudú pátrať po vinníkovi a spor zavŕšia rovným dielom pre každého, ako to robí aj svano: „Moji chlapci sa mlátili ako psi a aj si nadávali. Neriešila som, kto bol viac a kto menej na vine, pravdu by som sa nedozvedela. Takže, keď bol trest, tak pre oboch. Tak sa začali mlátiť potichu. Tak som utekala do izby, keď sa z nej ozývalo fučanie. Ale to bol raj na zemi oproti tomu, čo bolo v puberte. Dovtedy som netušila, koľkými spôsobmi sa dajú týrať rodičia. A moji anjelici teda boli riadne vynaliezaví.“ Monika1766 to už s vyšetrovaním vinníka vzdala: „Niekedy je to u nás psychiatria. Bitky, hádky, nadávky, pomaličky každodenné menu. Najprv som ich riešila, ale teraz som rezignovala a nechávam ich, nech si to riešia medzi sebou."

Zúfalstvo, krik, plač, vyjednávanie, hádzanie sa o zem, ... Keď k vám zavíta obdobie vzdoru, razom sa rodinná idylka mení na nočnú moru, a väčšinou sa jej nevyhne žiadny člen vašej domácnosti. „Neurobím, nechcem, nebudem, nepôjdem, ...“ počúvate jedno nie za druhým a nech robíte, čo robíte, s malým tvrdohlavcom jednoducho nepohnete. Každý, kto si so svojou ratolesťou prešiel týmto náročným obdobím, už vie, že bez poriadnej dávky trpezlivosti to nejde.

Ako dlho bude vzdorovať?

Obdobie vzdoru sa nedá presne vymedziť. Kým u niekoho prehrmí za pár týždňov, iní sa s ňou snažia popasovať aj niekoľko mesiacov. Môže pokojne trvať mesiac, potom sa na dva mesiace kdesi „zašije“ a následne opäť vypláva na povrch. Dieťatko skúša hranice zhruba od roka a pol až do 4 rokov, kedy naberá vzdor na sile a je skutočnou skúškou rodičov. „U staršieho syna to začalo presne v dvoch rokoch a u mladšieho v 15 mesiacoch. Lekárka mi povedala, že vzdor graduje do štyroch rokov, a mala pravdu. U staršieho sa to v 4,5 roku začalo po troške mierniť, u mladšieho sa to stále stupňuje,“ zverila sa na fóre Modrý koník mamička xlucia.

Dieťa si vzdorom formuje svoju osobnosť

Vďaka bohatej slovnej zásobe si už drobec dokáže naplno presadzovať svoje, postaviť si hlavu, aj vás dostať riadne do vývrtky. Nevešajte hlavu a vôbec sa netrápte tým, že ste zlá mama alebo nebodaj, že ste vo výchove zlyhali. Dieťa to nerobí kvôli tomu, aby vám ublížilo. Práve naopak, formuje si tým svoju osobnosť, učí sa hovoriť „nie“, hľadá, kde sú hranice. Nerozumie často tomu, prečo nemôže alebo musí to či ono a nemá ešte v malíčku sebakontrolu, preto tie záchvaty zlosti a výkyvy nálad.

Obdobie vzdoru vie nejednu mamu priviesť do šialenstva. I keď mnohí radia, že si treba zachovať chladnú hlavu, vysvetľovať pokojne a s kamennou tvárou, nie vždy sa to v takej situácii dá. Svoje o tom vie aj akika722: „Môj starší syn mal prvé obdobie vzdoru vo veku dvoch rokov a bolo to hrozné. Potom sa to ako tak upokojilo, ale teraz sa to zase vrátilo. Je to už ale lepšie v tom, že mi povie, čo chce a občas si dá povedať. Ale keď to na neho príde, to by som sa najradšej vyparila. Mladší syn má skoro 14 mesiacov a už sa vie hádzať o zem, keď sa obliekame. Strihanie nechtíkov je hotová katastrofa. To len čakám, kedy na nás pošle niektorý zo susedov sociálku, čo vtedy plače, akoby sme ho rezali. Veľakrát predychávam a vrieskam ako blbá, čo aj tak nepomáha.“

Z detských chorôb má hlavu v smútku nejedna mama. Najmä u detí, ktoré už navštevujú kolektívy, je to často začarovaný kruh a jednu chorobu strieda druhá. Toľko príznakov, diagnóz a kadejakých liekov, že sa v tom človek začína strácať. Bežné prechladnutia už máme po niekoľkých razoch v malíčku a zvyčajne poznáme osvedčené recepty, ktoré našim drobcom zaberú. Keď ale príde čosi nové, dokáže nás to poriadne vyviesť z miery. Jednou takou záhadou je aj šiesta choroba. Aj napriek tomu, že nejde o život ohrozujúce ochorenie, jeho prejavy dokážu vystrašiť nejedného rodiča.

Čo to vlastne je?

Šiesta choroba je vírusové ochorenie, pre ktoré sú typické najmä vysoké teploty a výsyp vyrážok. Najčastejšie sa s ňou stretávajú deti od 6 mesiacov do cca 2 až 3 rokov. Šiestou chorobou si dieťatko prejde len raz za život, keďže po jej prekonaní mu zostane už doživotná imunita.

Inkubačná doba, teda čas, za ktorý sa ochorenie u dieťatka prejaví, je zvyčajne 1 až 2 týždne. Preto ak sa u vás šiesta choroba potvrdí, informujte o tom známych, ktorí boli v tom čase s vami v kontakte. Ide totiž o nákazlivé ochorenie, ktoré sa prenáša kvapôčkovou cestou, teda kýchaním, kašľaním, pri rozprávaní či slinami.

Ako „šestku“ rozpoznať?

Šiesta choroba prichádza ako blesk z jasného neba, bez toho, aby ste na drobcovi spozorovali akékoľvek iné príznaky. Odrazu sa objaví vysoká teplota, ktorá sa môže vyšplhať aj nad 39 °C a zvyčajne trvá až 3 dni. Ako prišla, tak aj odznie, počítajte teda s tým, že po troch dňoch náhle klesne a vystrieda ju výsyp. Na tvári, končatinách, hrudníku a krku sa objavia ružovo-červené fliačiky. Keď tieto vyrážky zatlačíte, miesto zostane biele. Nemusíte mať obavy, výsyp nie je pre dieťatko bolestivý a nie je potrebné ho ani nijako špeciálne ošetrovať. Šiestu chorobu môže sprevádzať aj nádcha, mierny kašeľ, zväčšené lymfatické uzliny, mrzutosť, únava či nechuť do jedla.

Počas letných dní je takmer nemožné ukryť sa pred neznesiteľnými horúčavami. Doma máme možno o stupeň menšiu teplotu ako je vonku a nech robíme, čo robíme, vzduch sa ani pri otvorených oknách a dverách nepohne. Pobyt v rozhorúčenom aute sa stáva neznesiteľný už odvtedy, keď do neho nastupujeme. Niet sa preto čo čudovať, že nás tieto dni lákajú k vode. Ani nevinné schladenie sa v bazené či v jazere však nemusí dopadnúť dobre.

Úpal a prehriatie nie je to isté

Kým k úpalu sa dopracujeme len pobytom na priamom slnku, prehriatie nám práve naopak hrozí v teplom a nevetranom prostredí. Keď k tomu pridáme ešte aj fyzickú aktivitu, nedostatok tekutín, tesné a nepriedušné oblečenie, problém môže byť na svete. Ako zistíme, čo trápi našeho drobca?

Pri prehriatí môže byť dieťatko unavené, bledé, malátne a celkovo zoslabnuté. Môže sa sťažovať na bolesť hlavy, potí sa, má zrýchlené dýchanie a pulz a pocit na vracanie. Horúčky sa môžu vyšplhať aj nad 40 °C a môžu ich sprevádzať kŕče.

Pri úpale bývajú horúčky o čosi nižšie, okolo 39 °C. Dieťatko sa môže sťažovať na bolesť hlavy, závraty a zvracia. Na rozdiel od prehriatia sa drobec nepotí, práve naopak, koža je suchá a väčšinou aj spálená od slnka. V závažnejších prípadoch hrozia aj kŕče a bezvedomie.

Ako podať prvú pomoc?

Rozhodli ste sa, že je najvyšší čas skoncovať s nosením plienok, alebo len uvažujete nad tým, kedy sa do toho pustiť? Ak to chcete stihnúť ešte tento rok, je najvyšší čas. Horúce letné dni majú v porovnaní s inými ročnými obdobiami jednu veľkú výhodu - drobca môžete nechať behať naholo, čím odbúrate opletačky s neustále zapnutou práčkou. Pri pocite chladu dochádza navyše k "nehodám" omnoho častejšie.

Vo viacerých kútoch sveta sa na deti v tomto smere vôbec netlačí. U nás je, žiaľ, realita iná a aj mamičky, ktoré sa rozhodnú pre odplienkovanie v neskoršom veku, sú často pod veľkým tlakom okolia. "Vy ste mali rok a už ste behali bez plienok," vyčíta vám vašu "pohodlnosť" mama. "Prečo ešte nedávaš krpca na nočník? Môj je už dávno bez plienok," uškŕňa sa vaša známa. Každé dieťa je iné, no najmä každá mama pristupuje k výchove a učeniu svojich detí podľa svojho najlepšieho svedomia a presvedčenia. Nech si hovorí, kto chce, čo chce, o tom, kedy a ako sa to udeje u vás, rozhodnete len a len vy a vaša ratolesť.

Nechajte to na ňom

Drobec sa jedného dňa zobudí a rozhodne sa, že plienku už nechce a hotovo. Tak toto je najideálnejší scenár a asi aj sen nejednej z nás. Možno si poviete, že takto to nemôže fungovať. Takéto situácie sa ale skutočne dejú, o čom svedčí skúsenosť mamičky zyko z fóra na Modrom koníkovi: "Ja som odplienkovanie nechala na deťoch samých. Nechcela som stresovať ich a ani seba. Starší syn mal plienky do 2 rokov a 8 mesiacov. Pekne v kľude zo dňa na deň bez nehody a už aj od prvej noci bez nehody. Mladší syn má ešte plienky, nechce na šerblík, ani na wc, plienka mu nevadí, takže zatiaľ to neriešim." Podobnú skúsenosť má aj luy: "Syn sa mi odplienkoval sám. Ukazovala som mu nočník, dávala ho naň, kričal, nechcel, úplne bol na nervy z neho, keď ho videl, vécko tak isto. Vzdala som to a veruže jedného pekného rána vstal, dal dole plienku a povedal ba, necem. Od tej chvíle rovno na vécko chodil a super. Do škôlky šiel už bez, mal 2,5 roka." Nájdu sa však aj mamičky, ktoré sú voči tejto metóde skeptické. "Ja na samostatné odplienkovanie neverím, resp. neverím, že je možné u každého dieťaťa. Ako dlho si ochotná s odplienkovaním čakať?", zapája sa do diskusie elephant. A to je presne tá otázka, ktorú by si mal položiť každý, kto sa rozhodne nechať odplienkovanie na samotnom dieťati. Do akého veku ste ochotní počkať a kedy sa nosenie plienok nestáva už len akousi pohodlnosťou dieťatka? Treba však uznať, že tento spôsob je zaručene najmenej stresujúci pre vás oboch.  

Učte sa od starších

Isto ste si už neraz všimli, ako mladšie deti doslova obkukávajú od tých starších. Inak tomu nie je ani v prípade chodenia na nočník či wc. Veď ako sa vraví, niekedy je lepšie raz vidieť, ako stokrát počuť. Môžete dieťatku týždne či mesiace rozprávať a vysvetľovať, na čo je nočník a čo sa má do neho robiť. Tlieskať si a tešiť sa, keď sa to podarí. No možno budete prekvapení, že stačí vidieť jedno cikanie staršieho súrodenca či kamaráta a drobec akoby zázrakom odhodí plienky aj sám. Svoje o tom vie aj sissy27: "Niečo tesne po 2. narodeninách sme boli na návšteve u susedov, mali o 4 mesiace staršieho drobca a ten od starších bratov odpozoroval cikanie, no a moja dcérka zase od neho. Prišli sme domov, zahlásila, že chce cikať na nočník ako on a odvtedy sa proste pýtala cikať, nemala jedinú nehodu. Samozrejme som jej sem tam pripomenula, že sa treba ísť vycikať (pred odchodom z domu, pred spaním), do ani nie dvoch mesiacov prestala aj plienka na noc - a nikdy som ju v noci nedávala cikať, jednoducho to prešlo. Nočník sme dovtedy mali doma, párkrát som sa jej spýtala, či nechce vyskúšať, ale nikdy nechcela, ja som ju nenútila (nevidím zmysel stráviť pol dňa sedením na nočníku a obdivovať to, čo sa v ňom objaví), žiadne stresy ani pre mňa, ani pre dieťa." A podobnú skúsenosť s tým mám aj ja - autorka tohto článku: "Staršieho syna som skúšala dávať na nočník, keďže mu nerobilo problém na ňom sedieť. No tiež som nebola za to, príliš na neho tlačiť, i keď moje okolie na to malo iný názor. Skúšali sme týždeň dva, a keď som videla, že to nejde, dali sme si čas a skúsili to opäť. No o veľkých úspechoch sme hovoriť nemohli. V lete, tesne pred dovŕšením 2 rokov, sme sa dohodli s kamarátkou, že zájdeme na kúpalisko. Jej o mesiac starší syn si stiahol plavky a vycikal sa pri strome. Keď to môj malý zbadal, išiel aj on a odvtedy chodil bez plienky."

"Prečo plačeš?" spýta sa otecko vášho nenarodeného bábätka. "Ja neviem! Dajte mi už konečne všetci pokoj! Mám toho všetkého dosť! Kiež by sa to malé nikdy nenarodilo! A na čo sme vlastne chceli dieťa? Veď nemáme ani páru, ako sa o neho postarať? Chcem, aby bolo všetko ako predtým," nestíhate sa diviť, čo vychádza z vašich úst. Hlavu hore, nemusíte mať preto výčitky. Na vine je tehotenská depresia.

Tehotenstvo je obrovskou záťažou nielen z pohľadu fyzických zmien, ale najmä na psychiku. I keď sa vraví, že práve toto obdobie je najkrajším v živote ženy, často majú budúce mamičky pocit, že to tak nie je. Hormóny tehuľkou lomcujú a nech robí, čo robí, skrátka si s nimi nevie rady. Plač, hnev, krik, výčitky, pochmúrne a často až absurdné myšlienky sú na dennom poriadku a človek má pocit, akoby sedel na horskej dráhe. "Už dva dni mi je vkuse do plaču, neviem si predstaviť budúcnosť s priateľom, s ktorým sme bábo chceli, nemám chuť s ním tráviť čas, najradšej som sama! Občas mi je ľúto za starými časmi, za slobodou. Mám výčitky voči bábätku. Strašné stavy, no dúfam, že tie depresie pominú," opisuje svoje pocity jedna z mamičiek na fóre na Modrom koníkovi. Že s vami nevie nikto vydržať? O to horšie, že už ani vy. Dá sa s tým vôbec niečo urobiť?

Všetko raz prejde

Tehuľky sa zhodujú, že najväčšie hormonálne výkyvy mali v prvom trimestri tehotenstva, i keď prehnaná náladovosť sa sem tam objavila aj neskôr. "Mne šibalo z hormónov na začiatku oboch tehu. Až som sa doslovne nevedela zmestiť do kože, až fyzická nervozita. Do mesiaca to zmizlo. Po prvom trimestri si začneš užívať, hormóny sa ukľudnia," spomína na svoje tehotenstvá alyn. 

Máte na to nárok a každý milujúci chlap by to mal pochopiť, zaťať zuby a pomôcť vám toto obdobie preklenúť. Nie je im čo závidieť, ale ako budúci oteckovia musia aj oni priložiť ruku k dielu a čo to si so svojimi polovičkami vytrpieť. "Neboj sa, po pár týždňoch to prejde, prinajhoršom po pár mesiacoch. U mňa tie plačlivé, nervózne stavy našťastie netrvali dlho, ale bolo to o to horšie, že som mala problémy (špinenie a krvácanie) a veľmi som sa bála o bábätko. Už som 3 týždne na PN a neviem, či sa ešte vôbec vrátim do práce, ale kvôli bábätku čokoľvek. Buď rada, že je priateľ s tebou, že to chápe a stará sa o teba, spolu to zvládnete. A nehanbi sa ospravedlniť a vysvetliť situáciu tým, ktorí si tú tvoju zlosť odnesú - blízki to pochopia," radí ako na vzťahy s blízkymi jance333. Aj keď takéto výkyvy nálad dokážu obrátiť celú domácnosť hore nohami, môže to byť ešte omnoho horšie. Svoje o tom vie aj pantarhei: "Ja mám za sebou dve tehotenstvá. Pri oboch som bola náladová, plakala som, kričala... Pri prvom to okrem zväčšenia bruška boli jediné príznaky. Pri druhom sa k tomu pridali zdravotné komplikácie, nevoľnosti, hnačky, bolo mi zle a musela som spať posediačky, inak som noc strávila na WC. Keď som si ľahla, do dvoch hodín mi bolo zle. Takže si užite tieto "psychostavy". Je to normálne v tomto období a aj chvíľu po pôrode to takto bude, teda aspoň u mňa. Po pôrode sa toho veľa zmení, ale nebojte sa, nebudete plakať navždy."
Marosinecko dokonca skončila v nemocnici, no je príkladom toho, že všetko sa dá zládnuť: "Aj ja som mala také stavy, poplakala som si, nervózna som bola, do toho horúčavy... fuuu, ja som grcala a bola v nemocnici na infúzkach, čo som bola dehydrovaná. Už ma tehu vôbec nebavilo. Po čase sa to zlepšilo a bola som plná energie a elánu. A vďaka môjmu mužovi. Ten ma podporoval a podržal."

Nepoddávajte sa emóciám

Ako môže niekto v letných horúčavách nechať dieťa v aute? Takéto prípady sa stávajú každý rok a pochopiteľne sa nad nimi pohoršujeme, pretože ide o veľký hazard so zdravím a životom dieťaťa. Čosi podobné sa ale okolo nás deje denno-denne, len to mnohí z nás netušia. Poznáte mamičky, ktoré v dobrej viere, že chránia svoje bábätko pred slnkom, prekrývajú kočík plienkou? Alebo to robíte vy sama? Je načase s tým prestať. 

Teplota v kočíku nebezpečne stúpa

Je úplne jedno, či mamička cez kočík prehodí deku, plienku alebo akúkoľvek tenkú látku. Prekryje totiž jediný otvor, cez ktorý k dieťatku prúdi vzduch. V takto uzavretom kočíku začína teplota stúpať veľmi rýchlo. Počas letných horúčav sa môže na slnku vyšplhať až na 37 ° C. Teplotný rozdiel v kočíku a vonku môže byť aj 15 stupňov, čo je už pre dieťatko alarmujúce.

Čo bábätku v prekrytom kočíku hrozí? Vďaka vysokej teplote môže dôjsť až k prehriatiu alebo úpalu. Tým to ale nekončí. Bábätko môže prestať v dôsledku horúčavy dýchať a mamička to ani nezbadá, nakoľko na neho kvôli prekrytiu nevidí. Syndróm náhleho úmrtia dojčiat (SIDS) prichádza náhle a potichu, preto je dobré nespúšťať bábätko z očí ani počas letnej prechádzky.

5 pravidiel kočíkovania počas letných horúčav

• Kočík neprekrývajte - ak chcete bábätko ochrániť pred slniečkom, kúpte si radšej slnečník na kočík alebo špeciálne clony s UV faktorom, ktoré nebránia prúdeniu vzduchu do kočíka, ak čakáte letné bábätko môžete sa poobzerať po kočíku, ktorý bude mať na strieške možnosť vetrania
• Vyhýbajte sa slnku medzi 11. a 17. hodinou - pokiaľ už musíte ísť v tomto čase von, nezdržiavajte sa tam zbytočne dlho a vyhľadávajte radšej tieň
• Bábätko ľahko oblečte - v lete určite neplatí pravidlo, že by mal mať drobček o jednu vrstvu oblečenia navyše, počas horúcich letných dní mu postačí len bavlnené bodynko, nemusíte sa báť nechať ho ani nahé a prípadne ho len prekryť bavlnenou plienkou
• Nezabúdajte na opaľovacie krémy - predtým, než sa vyberiete na prechádzku, natrite bábätko detským opaľovacím krémom s vysokým UV faktorom, natrieť by ste ho mali celé, teda aj pod plienočkou a oblečením
• Dbajte na pitný režim - rovnako ako vy, aj bábätko potrebuje počas leta zvýšiť prísun tekutín, a to buď materského mliečka, ak dojčíte alebo čistej vody

Rozhodli ste sa, že dojčeniu je koniec? Či už musíte alebo proste len chcete, vynára sa tu dosť podstatná otázka: Ako na to? Nie je dobré vrhnúť sa do odstavovania hlava nehlava. Radšej si dopredu všetko dobre premyslite, no najmä počúvajte svoje materinské inštinkty.

Až do tejto chvíle bol drobček zvyknutý, že dostal mliečko vždy, keď po ňom zatúžil. Je teda pochopiteľné, že bude odrazu zmätený, prečo už tomu tak nie je a bude sa dojčenia dožadovať. Bez stresu a plaču to väčšinou nejde, no mama by mala sama vycítiť, kedy je toho už moc a kedy sú reakcie dieťatka ešte v norme. Sú teda dve možnosti, ako na to:

1. Seknite s tým naraz

Keď sa rozhodnete skoncovať s dojčením zo dňa na deň, pôjde to možno rýchlo, no zároveň sa tento spôsob nezaobíde bez sĺz a stresu, a to pravdepodobne na oboch stranách. Aj keď, nemusí to tak byť. "Odíď na víkend a nechaj dieťa mužovi alebo babke. Za tie dva dni, respektíve noci zabudne. Možno drastický spôsob, ale najúčinnejší. Potom pomôže jedine nedať a vysvetľovať, že už tam mlieko nemáš, či natrieť si bradavky paprikou alebo korením (aj to mnohé robia). Ja som zvolila prvý postup, išla som na víkend k otcovi. Ako to zvládal, to by ti musel povedať on, no nesťažoval si, vraj to bolo super. Malá mala vtedy 13 mesiacov a 3 týždne a nemala, ani nemá z toho traumu, tešila sa po víkende, že ma vidí, na prsia si už nespomenula," podelila sa o svoju skúsenosť jedna z mamičiek na fóre na Modrom koníkovi. Niektoré deti si ale po návrate môžu prítomnosť maminky spojiť s dojčením a dožadovať sa prsníka. Vtedy je potrebné už len vytrvať, keď ste sa na to dali a máte za sebou úspešné odlúčenie. "U nás odlúčenie nepomohlo. Bola som tri dni v nemocnici, a keď som sa vrátila domov, prvé, čo pýtal, bolo dudať. Lenže kvôli injekciám ho kojiť ďalej nemôžem, takže sme si to museli preplakať. Prvé 2 noci boli najhoršie, zobudil sa asi 6-krát, ale s takým plačom, keď nedostal, čo chcel, ako keby som ho nožom rezala. Cez deň viacmenej v pohode, lebo sme upútali pozornosť niečím iným. Takže jediná rada: zatnúť zuby a vydržať," spomína na to, aké bolo odstavovanie náročné, druhá mamička. A v niektorých domácnostiach sa to podarí čírou náhodou  "Malý sa mi tiež často v noci budil, až raz sme zaspali v obývačku a Leo prespal celú noc. Tak už sme v obývačke ostali, ale tiež to úplne nevyriešilo nočné budenie, no spával oveľa lepšie. Asi pred troma týždňami som ho prestala kojiť v noci a to tak, že keď sa zobudil, tak ho išiel uspať priateľ a bolo. Takže, keď to tak zhrniem, osvedčilo sa mi nespať s bábom v jednej izbe," radí janka196.

2. Choďte na to postupne

"Ja som to urobila postupne. Predlžuj intervaly medzi kojením, teda dudlaním prsa. Prvý týždeň som sa nevyspala vôbec, lebo to bol boj kto z koho, aby sa mu nepodarilo pricucnúť. Dovolila som mu to len raz za dve hodiny. No a potom to už išlo, až sme napokon skončili na nule," vysvetľuje jeden zo spôsobov odstavovania njonja. Mnohé mamičky si pochvaľujú metódu "pokazeného" mlieka. "Maminy tu raz písali, že si treba dať na bradavku ocot alebo horčicu, a keď to deti ochutnali, nepáčilo sa im to a už nechceli. Ja s tým skúsenosť nemám, ale zdá sa mi to ako dobrý tip," čítala mamina príspevky v diskusiách. "Skús odstaviť postupne - vysvetľuj, že sa mliečko pokazilo, natieraj si bradavky, ako sa písalo, octom alebo horčicou, pomaly vypúšťaj jednotlivé dojčenia, nech to ustupuje postupne," prikláňa sa k tejto metóde druhá.

Nový prírastok je na svete a vy sa nemôžete dočkať, kedy ho pôjdete pozrieť. Nezáleží na tom, či sa bábätko narodilo vašej sestre, sesternici alebo najlepšej kamarátke. Nech máte spolu akokoľvek blízky vzťah, treba sa pripraviť na to, že táto návšteva bude úplne iná ako všetky tie predošlé. Vžiť sa do kože novopečenej mamičky nie je pre mamy väčšinou ťažké. No a ak ste bez záväzkov, isto v budúcnosti oceníte, keď si vaše návštevy zoberú k srdcu zopár tipov skúsených mám.

1. Počkajte si na pozvanie

Nech je už vaša zvedavosť a nadšenie akékoľvek, nevnucujte sa. Šestonedelie by malo byť akýmsi posvätným obdobím, ktoré patrí len mamine a jej bábätku. Mnohé šestonedieľky to tak cítia a snažia sa to dodržať. Určite dajte novopečenej mamičke vedieť, že sa pozvaniu na návštevu potešíte, no nenahnevajte sa, ak vás k sebe nakoniec nezavolá. Obdobie po pôrode je veľmi náročné ako pre ňu, tak pre bábo. Potrebujú sa obaja zotaviť a naladiť na spoločnú nôtu. Niet sa čo čudovať, že voľného času je pri bábätku málo, a tak je každá takáto chvíľa pre mamičku vzácnosťou. "Návštevy by som rapídne zatrhla. Mne to vadilo, keď sa k nám už ani nie po pár dňoch hneď nanútili. Každá maminka s dieťatkom sa potrebuje aklimatizovať, mať čas na seba, pre bábo a nie venovať sa návšteve. Je to otrava. Návštevy môžu prísť, ale na to je čas aj po mesiaci," vyjadrila svoj názor mama a druhá sa k nej pripája: "Najviac má poteší, ak žiadna návšteva nepríde."

2. Nezdržte sa dlho

Keď už ste pozvanie dostali, mali by ste aj vedieť, kedy je čas ísť. Na rozoberanie všetkých pocitov okolo pôrodu a materstva bude ešte dosť času. Aj napriek tomu, že vás určite rada vidí, túži len po jednom - ľahnúť si do postele a aspoň na chvíľu si zdriemnuť. Ona totiž neprespala celú noc, neprišla z práce domov a nesadla si k svojmu obľúbenému filmu či knižke a nevybehla večer plná elánu na jeden drink so svojou kamarátkou. Celý jej svet sa teraz točí len okolo bábätka, ktoré jej prevrátilo život naruby a je čím ďalej tým viac vyčerpaná. "No mňa pustili z nemocnice v piatok a v sobotu sa mi nasáčkovala na návštevu komplet celá rodina - svokrovci, moja mama, švagrovci, ... a zostali až do večera. Myslela som, že ma porazí," spomína na prvú návštevu jedna z mamičiek. "Asi to má každá inak. No, keďže som mala ťažký pôrod, tak by mi stačilo, keby prišli tak max. na 30 minút, pomojkali sa s malým a išli domov," spomína na toto obdobie druhá.

3. Nenoste zbytočnosti