10.05.2019

Včera som sa rozhodla o problémoch s prsníkom písať do nového blogu s názvom Prsia. /Do starého blogu o hysterektómii doplním určite ešte nejaké info, nebojte sa./

Vstávam o 3.45, lebo sa musím pripraviť na cestu do Bratislavy. Vyprevadím dcéru aj manžela a potom vyprevadí mňa môj syn. 5.25 prichádzam na zastávku a za chvíľu mi odchádza autobus. Zvláštne ráno. Všade okolo padá hmla, je to také ponuré až jesenné by som povedala. V autobuse si sadám vzadu, aby som mala ticho a pokoj na písanie. Včerajší deň bol pre mňa jeden z tých ťažkých... Ale čo už... Dúfam, že sa z toho zase vypíšem.

Keď dvíhnem oči od písania, akurát vchádzame do Bratislavy. Žiadna zápcha, fajn. Nastupujem do električky. Sledujem ľudí. Každý pozerá do okna, alebo do mobilu. Tak ako ja keď som chodila do práce, a nemusela riešiť zdravotné problémy a nezačala som sa na svet pozerať trochu inými očami...

Vystupujem na Kamennom námestí a uličkami prekľučkujem na Heydukovu. Vchádzam do nemocnice a tmavými uličkami sa dostávam až do suterénu, kde sídli onkológia a kde je aj prsníková ambulancia. Vlastne tuším tri, ak som dobre počítala. Hľadám dvere, kde je napísané meno mojej doktorky. Mám ju MUDr. Andrezalová. Sadám si. Som tretia, zatiaľ. Ale veď sa idem iba objednať. Tak to bude na otočku a pôjdem domov. Sestrička vychádza von a pýta si kartičky. Poviem jej, že sa chcem objednať, lebo mi včera volali z ich ústavu, že sa mám čo najskôr zastaviť pre žiadanky a do prsníkovej ambulancie. Sestrička na mňa udivene pozrie, a že toto má byť čo? A jej ukazujem v diári napísané, čo mi nadiktoval hlas z recepcie. Povie dobre, poďte dovnútra, musím Vás objednať, dnes Vás pani doktorka nevyšetrí, lebo tu to funguje len na objednávanie. Hovorím dobre, mne to nevadí, hlavne, že ma objednáte. Lebo som sa k Vám nemohla dovolať. Hej, niekedy to nedvíham. Aha... Ale nahlas nepoviem nič. Pre istotu... Radšej. Nedráždi ju... 

V tom momente sa zrazu otvoria dvere a dnu vchádza pani doktorka. Pozdraví nás a hneď príde ku mne pohladká ma upokojujúco po pleci a opýta sa ma čo sa deje, prečo som prišla, ešte si ani kabát nevyzliekla a ani kabelku neodložila. Nechápem. Sestrička ju aktívne informuje, že mi včera volali z ústavu, aby som čo najskôr prišla, aj pre žiadanky aj do ich ambulancie a že nie som objednaná a preto ma musí poslať preč ale že mi dá termín na vyšetrenie. MUDr. Andrezalová jej však odvetí, že ukážte mi prosím aký má nález? Zatiaľ zhodí kabát, odloží kabelku a pozrie si nález. Nedávajte jej termín, nech počká vonku medzi objednanými, ja ju zoberiem dnes. Som šťastná, nečakala som, že to dnes vybavím no uvidíme čo bude. Sestrička ma pošle do čakárne a ja si sadnem a čakám. Pribúdajú pacientky a ja čakám. Okolo pol ôsmej ma sestrička zavolá dnu. Skoro ma nestihla, lebo som zvažovala, že musím ísť na toaletu. Ale to ma hneď prešlo, keď vyšla von a zakričala moje meno. Pani doktorka si znovu preštuduje správu z mamografie, aj správu z pred 6 mesiacov, potom je ticho a rozmýšľa. Sledujem ju pozorne. Nakoniec dvihne oči a povie vyzlečte sa. Poctivo mi prehmatá každý jeden prsník, milimeter po milimetri. Prehmatá mi všetky uzliny. Najprv v stoji potom v ľahu. Pri ľavom prsníku sa zdrží dlhšie. Pri prehmataní zisťuje, že ma bolí ľavé rameno. Hneď sa ma na to pýta, a ja jej poviem, že ma to bolí trošku od poslednej operácie /hysterektómia/, ale myslela som si, že mi ju len vykrútili viac pri anestézii. Nepáči sa jej to. Veľmi pedantne si ešte raz prejde prsníky, uzliny aj to ľavé rameno. Obdivujem jej precíznu prácu. Ešte som takto nevidela lekára, aby takto precízne všetko kontroloval. Káže mi obliecť sa a sadnúť si na stoličku. Budeme teraz trošku písať. Aj správu aj žiadanky. 

09.05.2019

Klasika mojich PN-dní. Všetkých vyprevadím a o pol ôsmej ostane v dome ticho. Vyložím si nohy hore a vychutnávam si kávu. 

Zrazu mi zvoní telefón. Súkromné číslo.

Dvihnem alebo nie?

Kto to je?

Nakoniec dvihnem.

Budím sa na vibrovanie telefónu.

Zuzka píše!

Prvá sprcha je po operácii tá najúžasnejšia vec🚿🛁

Celý deň si píšeme, a teším sa s ňou aj z malých pokrokov. Už to bude len lepšie a lepšie. 💖

Doobeda s manželom pracujeme v záhrade (ja samozrejme diétne), potom dáme obed, a zase sa trochu motáme po dvore. 

Už rozmýšľam nad nástupom do práce, možno by som od 1. júna mohla nastúpiť, dovtedy už určite bude všetko OK. Uvidím čo bude. 

07.05.2019

Bože. Už od 5.00 som hore. Myslím na Zuzku. Dnes ju to čaká. Som nervózna. Neviem síce prečo, lebo veď to nie je moja operácia.

Ale viem prečo. Áno.

Stala sa z nej moja priateľka a ja sa o ňu bojím.

Aj keď sme sa zatiaľ ešte nestretli. Ale Modrý koník nám dal možnosť sa takto spoznať a jedna druhú podržať, keď nám je ťažko. Dnes budem ako na tŕní, kým nebudem vedieť, že je v poriadku...

Rovnako tak som sa skamarátila aj s ďalšími úžasnými dievčatami z MK.

06.05.2019

Dnes ráno som ako vymenená.

Akoby sa nič nedialo. Som pokojná, usmiata, jednoducho ja.

Som šťastná.

Aj moji blízki sa tešia.

Vonku je síce ešte nepríjemne, ale aspoň neprší. Aj to je pozitívne. Je škaredo, ale bude krajšie.

05.05.2019

Neviem ako začať.

Ťažko sa mi o tom píše.

Včerajší deň jednoducho nebol dobrý.

Znova som na všetko, ale fakt na všetko reagovala precitlivene. 

Nekričala som.

04.05.2019

Sobotné ráno. Prevraciam sa na posteli už asi polhodinu. Oči sa mi nechcú otvoriť. Načo prosím ťa, veď je sobota ráno?! Keď ich konečne rozlepím a zaostrím, zisťujem, že je 6.59. Juj, škodaaa. Chcela som ísť do obchodu pre čerstvé pečivo, ale teraz už bude "vybrakované" našimi akčnými babkami /niektorými/ a na druhé pečivo, ktoré dovezú sa mi tam nechce stáť ako poľnému stĺpu a čakať. Kašlem na to. Zaobídu sa aj bez čerstvého pečiva, nejaké tuším v mrazáku je. 😀

Uvarím si radšej kávu, a popri jej pití píšem blog.

V dome je ticho, v obývačke tikajú hodiny, vonku spievajú vtáčence... Idylka.

Asi kým chlapi nevstanú. Píšem ďalej.

Potom vstávajú chlapi. Na pána okolo deviatej a desiatej. Nepoteší ich, že nemáme čerstvé pečivo, ale čo už. Syn si našiel v mrazáku nejakú bagetu, potešil sa jej a tato si dal keksík ku čaju, lebo kúsok chlebíka /včerajšieho posledného/ mi urobil na raňajky. Sme dobrí. Že?

03.05.2019 - piatok

Bohovské.... Dnešné ráno začalo bohovsky... Zobudila som sa o 5.15 s tým, že vstávame k obvodnej na kontrolu.

Hmmm. Zaspala som... Aj manžel...

Zobudili sme sa o 5.35 a lietali sme po dome ako rakety. O 5.45 sme museli odchádzať  z domu, aby sme sa vyhli zápcham a boli načas u obvodnej. 😲

Čuduj sa svete pred šiestou sme chvalabohu vyrazili z domu a tešili sa, že akí sme šikovní /a to som ešte stihla vypiť kávu, nech neklamem tak polovicu/. Ešte sme ani neodišli a už nás upozornila kontrolka na rezerve, že treba moji zlatí dotankovať. Hmmm. Keď musíme, tak musíme.🙃

Prekvapilo nás, že napriek tomu, že bol piatok neboli zápchy?! Opakujem, neboli zápchy!  Teda pred Bratislavou ani jedna! A to sme ešte tankovali a vliekli sa za jedným neprispôsobivým autobusom. To sa nám nikdy nestalo.🙂

02.05.2019 – štvrtok

Jedným okom pozerám na budík.

Že čo??? Že 6.59 ? To nieee...

No jo, zlenivela som, nechce sa mi z postele vyliezť... Ani jedným jediným prstom. Ale chuť na kávu to prekoná. V kuchyni si dám k tomu aj jogurt s vločkami.

Čo budem dnes robiť? Nič. Ako posledné 3 týždne. Deprimujúce...

Po káve si píšem so Zuzkou, práve mi odporučila knihu Detox od Mačingovej. Samozrejme, keďže mi už je lepšie, už sa pohrávam s myšlienkou, čo takto schudnúť?! To mi primár ešte nezakázal... Napíšem o tom dcére, a už mi ju aj objednala. Budeme chudnúť obe. Veď ma ten môj muž za chvíľu vypasie ako „prasátko“. Medzitým raňajky /kúsok chlebíka mi manžel pripravil/, aby som neumrela od hladu. Keby tak vedel, že už som mala jogurt s vločkami.

01.05.2019 – streda

Vstávam 6.25, pomaly schádzam dole. Moji chlapi ešte spia. Aj tak dobre. Aspoň mám chvíľu pre seba. Kafíčko... Píšem si so Zuzkou aj s Hankou z MK.

Chlapi vstávajú. Urobíme si raňajky a rozmýšľam, čo budem robiť. Skriňu upratujem respektíve plánujem upratať už tretí deň. Akosi sa mi to nedarí. A veľmi pochybujem, že sa mi to dnes podarí, ale človek nikdy nevie.

Vonku svieti slnko, ale je zima, pretože fúka. Aj by som išla von, ale počkám kým sa oteplí. Ako sa mení počasie, tak cítim v bruchu zašívané rany po operácii.

Pripravíme rezne, ryžu a šalát k obedu. Mňam. Syn z toho nie je nadšený. Ide si pripraviť hranolky, vysmážaný syr a tatársku. Panebože uder...

Medzitým vybehnem sa „len“ pozrieť do záhrady. Manžel sadí papriky a ja sa posadím na šamlík a akože ho sledujem. Nenápadne sa priblížim ku kvietkom a kde strih tu strih trošku kvietky poodstrihávam, trošku listy a už na mňa zazerá manžel. Jedným okom. Ako chameleón. Alebo aj dvomi.

30.04.2019 - utorok 🙂

Budím sa o šiestej.

Čaj nemusím variť, uvarila som ho večer do termosky.

Ešte chvíľu leňoším v posteli, ale potom sa "vykopem" a idem si uvariť kávu. Ešte s pariacim sa hrnčekom sa šuchcem do obývačky, aby som prepísala a nahrala blog z pondelka. V momente ako ho dopíšem, schádza dole schodmi aj manžel.

Po schodoch prebehne ako víchor náš syn, čaj pije počas behu, keksík hádže do tašky, skáče do tenisiek a zapleskne za sebou dvere. 🏃‍♂️

Pozrieme s manželom na seba a obom nám dôjde, že zase zaspal a bude dobiehať na autobus a na vlak.🚂🚃

29.04.2019 - pondelok 

Zvonenie budíka ma zobudí o 4.00. V polospánku synovi uvarím čaj a zaleziem pod paplón. Hneď zaspím.

Sníva sa mi strašný sen o tom, že mi niekto pri prechádzke s kočíkom uniesol dcéru. Hľadám ju a neviem ju nájsť a plačem. Budím sa spotená, zadýchaná, vystrašená... chvalabohu, že to bol len sen.

Žeby nejaký podvedomý strach z dnešnej mamografie?

Bojím sa zaspať, tak do 5.15 sledujem v prítmí izby hodinky. Konečne zazvoní budík. Manžel sa ma pýta, prečo som nespala. Keď mu to poviem, nechápe. Jemu sa tiež niečo zlé snívalo, ale nepamätá si čo, a tiež keď sa na to prebral tak nezaspal a ležal len tak, kým budík nezazvonil. My sme ale divný pár...

Nachystáme sa a odchádzame do Bratislavy. Samozreme, pri Bernolákove chytíme kolónu. Keďže sme išli z domu o niečo skôr, tak sa stíhame dostať do Onkologického ústavu svätej Alžbety na 7.00 na mamograf. Zastanem a zhlboka sa nadýchnem.

28.04.2019 - nedeľa 

Budí ma bolenie podbruška. Pozriem na hodiny. 5.53. Božeeee.

Je to taká zvláštna bolesť v bruchu. Rozmýšľam, čo ma to môže bolieť. A z čoho? 

Pomaly vstávam z postele a idem na WC. Aha už viem. Môj muž oslavoval meniny a ponúkol mi jeden čokoládový bonbón. Úplne bohovský nápad. Skoro ma šľak trafil na vécku. Ale dobre to dopadlo, chvalabohu. Čokoládové bonbóny nechcem ani vidieť!

Som rada, že sa mi problémy so "Zlatkou" upravili, a momentálne ma už netrápi. Detralex a krém pomohli. Som rada.

Ranná sprcha, káva a písanie blogu z predchádzajúceho dňa.

27.04.2019 - sobota 

Budím sa 6.55 hod. Je mi zima. Kúrenie už máme vypnuté. Jaaaaj.... Rýchlo sa obliekam ako cibuľa. Chcela som ísť o 6.00 do obchodu. Keď vystrčím nos z vchodových dverí dospejem k rozhodnutiu, že do obchodu dnes peši a bez auta nejdem.

Chladnička je skoro prázdna, ale niečo vymyslím. Dám si kávu a silnoooo rozmýšľam.

Neviem, fakt neviem. Uvidím, čo povie manžel, keď príde z nočnej.

Synátor o 7.15 vpadne do kuchyne, majú požiarnickú brigádu, rýchlo niečo zjesť.

Rozmrazím mu bagetku, urobím mu ju so šunkou a syrom, bleskurýchle ju zje, vypije čaj a uteká brigádovať. Šikovný chlapec. Pozitívne na tom je, že nebude celý deň na mobile, a bude fyzicky makať. Som rada.

26.04.2019 - piatok 

Vstávam o pol siedmej. Kávička a ticho v kuchyni, syn išiel do školy, muž sa vracia z nočnej. Toto mi bude chýbať, keď budem chodiť do roboty. O to viac si to teraz užívam.

Púšťam sa do písania blogu o včerajšom dni, a keď už to mám skoro napísané, tak mi vypadne internet a všetko čo som napísala sa vymaže.... Vybrané slová hm, hm, hm. 

Kľud a nohy v teple. Pozerám ešte opaľovacie krémy, lebo dnes hlásia, že bude hrozne teplo, tak sa chystám opaľovať. Nech som pripravená.

Po siedmej idem do dediny, pomaly samozrejme, rehabilitujem.

V obchode si kúpim nejaké drobnosti, samozrejme aj Záhradkára a listujem v ňom ešte len z obchodu vychádzam.

25.04.2019 - štvrtok 

Nechce sa mi, ale musím... 4.30 vstanem a urobím synovi čaj do školy. 

Ale zase sa môžem vrátiť do postele, do teplučkej, zamotám sa do paplónika a zaspávam. Joooj toto mi bude chýbať, keď začnem chodiť do roboty. 

O 7.00 vstanem znova, dohodli sme sa s manželom, že pôjdeme ráno spolu nakúpiť. Rýchlo, rýchlo, sprcha, zuby, káva a "vybieham" z domu. Keď zamykám bránu za chrbtom sa mi ozve:

"Jaaaaj moja, a ty chodíš??? Počula som, že si v nemocnici a že si na tom veeeeľmi zle! Vraj rakovina..."

"No ako vidíte, tak som tu, žijem a chodím. Takže sorry, ak som Vás zarmútila."

No a už máme stredu 24.04.2019☺

Budím sa o 7.00.

Nevyspaná (nevychrápaná😂 syn tvrdí, že chrápem 😂). V noci som nevedela zaspať, zaspala som až okolo pol jednej v noci. 

Veď dospím som si myslela. Ha, ha, ha....

Asi starnem, alebo čo 😂

Ticho počkám, kým sa za synom zavrú vchodové dvere a vykradnem sa von zo spálne.  V kuchyni si zalejem nesku (skúsim čo to spraví) a čajík.  Postavím sa na váhu a skonštatujem, že som 1 kg pribrala. No jasneeee,  to je to tatove vyváranie! No nič,  dnes si dám dusenú zeleninu,  jogurty,  ovocie a veľa veľa vody.  A kávu. Jednu ešte. Aspoň.

23.04.2019 - utorok 

Krásne ráno. 

Pošibačkové 🙂

Ideme s manželom na prvú rannú prechádzku po operácii, spojíme to hneď s nákupom raňajok. Teším sa, rýchlo sa oblečiem a netrpezlivo čakám na manžela. Až vonku mi začne dochádzať, že ranná prechádzka bude prebiehať v pomalom tempe.  A nie v rýchlejšom ako som chcela. Navonok to vyzerá veľmi dobre, ale vnútro nepustí... Kurňa... Poznámka "rýchlejšie to asi nepôjde?" ma prekvapí a skoro naštve, ale predýcham to a usmejem sa. Aj on. Srandoval vtipálek 😂

Konečne prichádzame k obchodu.  Medzitým kamoška zastaví autom pri nás a povie mi, šak moja tebe nič neni,  šak môžeš ísť aj do roboty! Hmmm, doprajem ti to, čím som si prešla a prechádzam,  ale vysvetľuj to "niektorým " ľuďom.  No čo už.  Nepomôžem si. 🙂

Teším sa na čerstvé pečivo. Hmmm. Smola. Nie je, vypredané.  Ďalšie príde. Kedy? Nevedia. Nevadí,  tak kúpime v Senci hovorí manžel.  Fajn.

22.04.20198 - veľkonočný pondelok.

Nie, nie, nie.

U nás sa už dávno tento sviatok neslávi. Kvôli jednej šibačke, kde dcéru zošľahali tak, že týždeň mala podliatiny na celom tele. Vtedy sme prestali tento sviatok oslavovať. Väčšinou respektíve skoro vždy ho trávime v horách. Tam je krásne a ticho vždy 😍

O 6.00 manžel vypína zvonček, lebo by stále vyzváňal, a spíme ďalej 😴

O 9.00 zlezieme dole a raňajkujeme.  Spolu 😍 

Pozeráme telku. Spolu 😍

21.04.2019 - nedeľa 

Bože, tak rýchlo plynú tie dni od operácie, a ani sa mi veriť nechce, že sa dávam tak rýchlo do poriadku. 

Zázrak 🙂

Vstávam o 7.00, aj keď sa to manželovi moc nepáči. V noci som málo spala, a bol by radšej keby som si ešte pospala. Ale čo už? Už ma nezadrží 😀 už vie, že keď sa preberiem,  tak už musím niečo robiť 😄

Schádzam po schodoch dole, konštatujem, že v rámci rehabilitácie mi chodenie po schodoch už nerobí žiadny problém.

Som zo sebou spokojná

20.04.2019 - sobota

V noci som zle spala, snívalo sa mi o nemocnici. Fuj. Radšej sa potichúčky vykradnem z izby a idem do kuchyne. Uvariť si čaj a 2v1. Keď už tú kávu klasickú ešte nemôžem,  tak aspoň akože kávu 😂 Odostriem záves a kochám sa pohľadom na dvor a záhradu. A zároveň sama seba chválim,  aká si ty frajerka, 3 dni bez tabletiek od bolesti. Nooo to už je čo povedať. Manžel síce tvrdí,  že vraj som si už asi zvykla na bolesť ale nie. Nie je to pravda. Fakt to bolí zo dňa na deň menej. Teda až na tú zlatú žilu, ale aj s tou zatočím 😁 aspoň dúfam... hnusoba jedna...

Po raňajkách ideme o pol ôsmej nakúpiť do Senca do Tesca. Bože.  Panenko Marie... videl toto niekto? Košíky kopcom, parkovisko plné, ľudia nervózni,  no konec....No nič kúpime tých  8 vecí zo zoznamu a ideme platiť . Predavačka nechápavo pozerá na náš nákup a ja sa hanbím,  že sme tak málo nakúpili  😉 ale nie,  jednoducho nakúpim ako vždy 😊 svet sa nezrúti, keď niečo zabudnem.  

Život je o inom.  

Napríklad o zdraví. 

A to má teraz pre mňa prioritu ❤

19.04.2019 - piatok 🙂

Krásne ráno sa ukazuje. 

Teším sa, síce trochu viac chladno,  ale postupne sa cez deň oteplí, a ja idem za manželom na dvor nášho rodinného domčeka. Raňajkujem veľa zeleniny a kúsok pečiva. 

S obavami sa postavím na váhu. ALELUJA!!!

Zisťujem, že manželovo vykrmovanie nezanechalo na mne ani dekagram navyše.  Dokonca som schudla 😊 šikovný ten môj muž 😘

Doobeda som s ním na dvore, sedím v kresle, zabalená v deke a robím morálneho a odborného poradcu manželovi pri presádzaní kvetov v interiéri 😂 trošku som aj s maličkou krhličkou obehala kvety v kvetináčoch na terase, a hneď je ten svet krajší.  

18.04.2019 - štvrtok 

Krásne ránko. 

Bolesti sú minimálne, teším sa.

Trápi ma  že neviem nič o sestre.  Píšem si ráno so švagrom,  ani on nič nevie , len toľko že ju mali v noci operovať. Že za ňou nesmie ísť, a že má čakať.  Behom 2 týždňov sa ocitám aj na tej druhej strane pacienta, keď čakám ako dopadne jeho operácia. Je to náročné,  bojím sa, ale nič iné nám neostáva, len čakať...

O 11.30 mám návštevu u obvodnej lekárky.  Vyrážame skôr, ale samozrejme v Bratislave sú kolóny (zrazil sa autobus s trolejbusom), ešte že sme išli skôr. V ambulancii som skôr, prvá.  Obvodná mi hovorí,  že dávky detralexu treba zvýšiť,  kvôli lepšej priechodnosti ciev, aby mi to skôr zabralo a netrápila ma zlatá žila. V tom lepšom prípade sa to zahojí, v tom horšom prípade sa to bude riešiť chirurgicky. Úžasné.  Ale ja to chcem vyriešiť bez chirurgie! Urobím preto všetko, aby som nemusela ísť pod nôž a dúfam, že sa mi to podarí. 

Poobede sa mi konečne ozve švagor,  že sestra sa prebrala po operácii,  vzali jej vaječník mala tam cysty, ktoré jej praskli a krvácala do brušnej dutiny. Operovali ju laparoskopicky.  Urobila  aj pár krokov,  ale má bolesti, musí odpočívať.  Necháme ju pozdravovať a teším sa, že je jej už lepšie.

Streda - 17.04.2019

7.00 - jaaaj ťažko sa mi bude potom zvykať,  vstávať ráno do práce o 3.00 😉

No ale dobre. 

Vzhľadom na to, že včera večer mi bolo zle ako psovi, zahájila som povinné odpočívanie.

Doobeda fajn,  fajn, fajn. Čakám návštevu. Nepríde,  škodaaaaa. Tak som sa tešila,  ale čo už... sľubuje,  že príde zajtra. 

O druhej ma prekvapí na WC nepríjemný pocit. Bolí to, štípe to, neviem si ani sadnúť, čo to je? Volám manžela. 

Utorok - 16.04.2019

O 7.00 sa budím vo svojej posteli.

Teším sa z voňavých perín, pohodlného matracu a z manžela,  ktorý vedľa spí. 

Som hladná a mám chuť na kávu. "Nečujne" sa zakrádam ku dverám,  keď sa za mnou ozve "Kam ideš?!" Skoro som z kožky vyskočila. "Bože, toto mi nerob,  som hladná." Vstáva a spolu ideme dole pripraviť si raňajky - žemlička a tanier plný zeleninky - mňam 😋

Doobeda sa motkám pri manželovi, keď kosí a keď polieva záhradu. Mám pocit,  že je to už v pohodeeee a že už mi bude len fajn. Vedieť, čo ma večer čaká tak toľko nebudem "žbrýlat" po vonku. Dame si obed a kávu, chvíľu poležím a zase "žbrýlam" po vonku. Šak pomaly, šak to je v pohode a nič sa nemôže stať. 

Problémy začnú po zjedení jogurtu, najprv ma začne bolieť žalúdok, potom črevá.  Dostanem kŕče, nafúkne sa mi brucho a neviem čo mám robiť. Skúsim ísť na WC, a všetko čo som zjedla aj s jogurtom mi dá "pá pá".

02.38 hod. - PONDELOK!!!

Dnes idem domov, dnes idem domov, dúfam... Veď mi to primár sľúbil.

Svitá. Pozerám z okna. Zase. Ľudia sa ponáhľajú do práce a ja tu stojím hore a pozerám.

Blíži sa 7 hodín a ja čakám na vizitu. Minúty ubiehajú, som nervózna a čakám, a čakám, a čakám.

Ozve sa rázne zaklopanie na dvere. Konečne! Vchádza primár. Teší sa, že ma vidí, lebo cez víkend tam nebol a hovorí mi, že žiarim ako slniečko. Je úžasné, ako sa ženské telo dokáže rýchlo zotavovať z operácie, hovorí mi. Súhlasím s ním, sama sa tomu čudujem. 

Chcete ísť domov? Áno, áno, áno!

14.04.2019 - nedeľa 

4.43 tma za oknom. Pohľad z okna ma presvedčí o tom, že Bratislava si žije svojim rušným životom aj cez víkend.  

WC, tlak, teplota, krv, fraxiparin, katétre, infúzie...

Každým dňom je to lepšie a lepšie, a bolesti sú vždy o niečo slabšie. 

Na raňajky mám vianočku s maslom. Hmmmmm, mňamka 😋. Čakanie na vizitu.  Vchádza izbový lekár.  Od dverí sa tak zapozerá a zahlási: "Dámy, všetky dnes vyzeráte úžasne." 

Chichoceme sa ako malé (42, 52 a 72 ročná). Irenku prepúšťajú domov, balí sa. Ticho jej závidíme.  Ale zase nám je ľúto, že odchádza. Medzitým prichádza upratovačka a upratuje. Potrebujem ísť na WC, ale fakt súrne! Zakrádam sa popri stene, keď upratovačka na mňa zhúkne: "Kam moja, kam? Teraz to mám akože znova umývať?!" Ja: "Ale ja fakt musím!" Ona: "No a? Nezáujem." Ja tiež, prešmyknem sa okolo nej ako okolo Golema, a vtrielim na WCko. Spoza dverí sa ozve: " No a teraz čo? Ja som dôchodkyňa,  ja sa na to môžem vykašľať." Odpoveď odo mňa nedostala 😁 Mala som súrny prípad. Dnes už 3x (blbé hrozno - jaaaaj) už ho nebudem jesť 🤔 

4.30 tma za oknom.

Sestričky pobehujú.  Tlak, teplota, katétre, infúzie... Vnímam to len z diaľky.  Mňa sa týka len tlak a teplota. 

Dievčatá moje zlaté, zo dňa na deň je to lepšie a lepšie!

Po raňajkách sa ideme so spoluležiacou Irenkou prejsť po chodbe.  Ešte pred 2 dňami by som o niečom takom len snívala. 

A teraz? Teraz vykúkam spolu s ňou z okna a pozeráme na ľudí na ulici.

Irenku zajtra prepustia. Teším sa s ňou.

Dobré ránko 😊

4.35 - piatok.

WC a sprcha. Kozmická rýchlosť to síce nie je, ale viete aký to je úžasný pocit sama sa osprchovať? Úžasný 😊

Už sama viem chodiť! Bolesti sú zrána slabé. Teším sa. 

Prichádza sestrička (tá zo Stupavy čo tu bola aj minule). Pani čo stále plače  kvôli bolestiam sľubuje, že ide zbiť tých zlých ujov doktorov. Pani sa utíši a zaspí. Keď sa zobudí, pýta sa sestričky, či ich zbila. Keď jej povie, že áno, zbila, tak je spokojná a spí ďalej. 

Čakanie na vizitu je dlhé. 

Štvrtok 11.04.2019 - 6.00 - môj prvý ranný pohľad.  

Deprimujúce. Buchot vozíka na chodbe. Vchádza sestrička s indiánskym pokrikom "tlak, krv, teplota!". Potom dostanem za odmenu infúziu proti bolesti.  Zaspávam.

Budím sa tesne pred vizitou. Na vizite ma skontroluje lekár a ja zase zaspím. Asi z tej infúzie.  Za chvíľu ma budí sestrička, včelička do pleca (ovad a nie včelička😏) a antibiotiká do infúzie. 

Zase ležím. Vraj dostanem obed!😍 Teším sa!

Čenkovej deti sú proti mne šuvix! Taká som hladná. 🙂

Doobeda telefonujem s manželom, chýba mi,  aj ten pubertiak 18 ročný 😒 ale zvládajú to perfektne. Na obed mám cestoviny,  hovädzie mäso s omáčkou. Oči by jedli, ale žalúdok  nepustí. Polovicu mäsa a asi 12 malých  vrtuliek zjem. Viac nevládzem. Smer posteľ.  Infúzia proti bolesti a poobedie ubehne ako voda.