Deti sú zmyslom života. Ibaže by pre niekoho nie 😅 Tak ako to teda je?

Určite ste sa už niekedy v živote stretli s takým dieťaťom, po ktorom ste dostali chuť sa nechať oplodniť za prvým kríkom. Alebo práve naopak. Strernutie s malým človekom, ktorého prítomnosť vo vás vyvolala odpor k množeniu a v duchu ste už sľubovali čistotu tela na veky vekov. Som blízko pravde? 🤷‍♀️ A nedávno som sa presvedčila, že aj tie isté kusy detí, môžu vyvolať diametrálne rozdielne emócie.

Napríklad aj tie moje. Máme kamošov, ktorí k nám chodia dobrovoľne a radi (dokonca sa niekedy aj sami pozvú😉). A to ešte ani nemajú deti (lebo veď mladí sú a deti až po svadbe samozrejme 😉 V máji už ideme👰🤵). Naše deti im nevadia, priam naopak. Dokonca padla už aj veta: "Joj, vaše deti sú super. Aj ja chcem mať raz také deti." A podotýkam, že nejde o ojedinelú lastovičku (ešte máme aspon ďalšie dve😅). ALE! Máme aj inú skúsenosť...

Minule som s nimi bola u mamy a bol doma aj bratm. Boli sme tam niekoľko hodín a keď sme odišli, tak padla aj takáto veta: "Tvoje deti sú najlepšie antikoncepcia." (Pozn. Osobne poznám aj lepšiu, volá sa Nej*bať😁) Zaznelo z úst brata, nie manky, aby nedošlo k nedorozumeniu 😉.

Tak teraz neviem. Ako to je? 🤔 Vy ste (boli) ktorý tábor? Medzi nami... sama si nie som niekedy stopercentne istá🤫🤪

PS: UPOZORNENIE - tento príspevok treba brať s jednou dávkou humoru, po jedle a zapiť vodou. (Ja viem, že sa chápeme, to je len pre istotu😉) A nie... môj brat necíti voči mojim deťom nenávisť✌

Ďalší deň strávený za múrmi nemocnice, prinášajúc úsmev a radosť deťom, rodičom a pracovitému nemocničnému personálu... Dnes nás však na očnom oddelení uvítal srdcervúci nárek. A na akútny nárek sme my, zdravotní klauni, odborníci. Liečime ho intenzívne, no citlivo.

Plač vychádzal hneď z prvej izby, kde bola sestrička s malou Radkou. Keď nás sestrička zbadala, utekala za nami akoby prišlo vykúpenie. Prosila nás, aby sme šli za malou, že sa nedá utíšiť a slzy jej vôbec nepomáhajú pri liečbe chorých očiek. Sestričku sme uistili, že hneď ako sa umyjeme a zistíme kam za kým, pobežíme za Radkou. V sesterni sme podstúpili klasickú dezinfekčno - informačnú procedúru a utekali sme za vzlykajúcou slečnou. „Priviedla som ti návštevu. Keď prestaneš plakať, odlepím ti jedno očko, aby si ich aspoň na chvíľku videla,“ pošepkala Radke. Malé čokoládové očko plné sĺz a s krvavou rankou na bielku na nás kuklo a premeralo si môjho kolegu Karola Žinčicu i mňa. Plač vystriedalo ticho, sestrička očko zalepila späť a odišla.

S kolegom Žinčicom sme sa galantne predstavili a držali ju za ruku. Prezradila som Radke, že obaja liečime hudbou, ale potrebujeme jej pomoc. Do rúk sme jej opatrne vložili hracie vajíčka. Keď malá slečna zistila, že hŕkajú, opatrne sa usmiala. Klaunskí doktori začali smelo spievať „Prší, prší“ a Radka hŕkala do rytmu a po druhej slohe sa už aj pridala. Mala prekrásny hlas!

Keď sme dospievali pochválila sa, že vyhrala prvé miesto v speve v Polomke a že na prehliadke talentov vo Vrátnej tiež zožala veľký úspech. Nuž Žinčica sa chcel presvedčiť, tak ju poprosil, aby zaspievala. Čakali sme všeličo, ale to čo sa stalo bol ďalší zázrak. Radka len šepla, že ona ľúbi horehronské... a spustila anjelský spev.

Hopsalková a Žinčica ostali zamrznutí. Celým oddelením sa niesol Radkin hlas. Spev bol krásny a ťahavý. Mala som zimomriavky aj na nose!

Keď dospievala, Žinčica si poprial, že by rád počul niečo o láske. Radka povedala, že síce ešte nemá frajera, ale vie aj takú. Spustila ešte hlasnejšie a smelšie. Doktor Karol ju celú dobu držal za ruku. A ja, čupiac pri posteli, som držala Žinčicu. Bolo to neuveriteľné. Dvaja klauni prišli potešiť dieťa a zrazu dieťa v posteli s prelepenými očkami spieva pre klaunov. V tej chvíli sme my boli tí, čo dostávajú dar. Duša si poskočila a čistota detského srdiečka naplnila miestnosť aj naše vnútro. 

Aj keď túto zimu poriadne mrazy ešte neudreli (aspoň u nás v Nitre nie), tak pokožka nás aj našich detí by mala byť chránená voči chladu. Najmä, ak sa chystáte na prechádzku je dôležité chrániť pokožku tváre. 

Prišla som na to veľmi rýchlo, že som urobila chybu, keď som dcérke nenatrela líčka hydratačným krémom pred tým, ako sme išli von. Napriek tomu, že nemrzlo, a ani nefúkal studený vietor mala večer červené líčka. Zachránilo ju telové mlieko #baby_dove z rady Sensitive Moisture. Začervenanú pokožku upokojilo a líčka mala opäť hebké na dotyk. 

Krémovanie líčok pred prechádzkou sa stalo našou každodennou rutinou. Viem, že existujú aj špeciálne krémy, ktoré sa odporúčajú používať počas chladných dní, ale načo vymýšľať, keď máme doma to, čo nám vyhovuje. Pri detskej pokožke to platí dvojnásobne. 

Každá maminka sa snaží svoje bábätko čo najmenej vystavovať kontaktu s kozmetikou. Avšak tak, ako aj v lete chránime ich pokožku pred spalením, tak aj v zime je potrebné ju chrániť pred vysušením či podráždením, ktoré môže chlad spôsobiť. 

Túto zimu sme si obľúbili aj umývací gél head to toe wash, ktorý je tiež z rady Sensitive Moisture. Píšem v množnom čísle, pretože ho používam aj ja namiesto sprcháču. Je to jediný sprcháč, s ktorým nemám pocit pálenia na mojej atopickej pokožke počas sprchovania. Každá máme svoje balenie. Ona má menšie 200ml a ja väčšie 400ml. Takže sa značka baby Dove stará o nás obidve. 

Ak chcete dopriať maximálnu starostlivosť, hydratáciu a pocit hebkosti svoju bábätku a možno aj sebe, tak máte teraz šancu! Vyhrajte balíček baby Dove produktov z rady Sensitive Moisture. Stačí, ak dáte lajk na tento článok a napíšete mi do komentárov akým spôsobom chrániť pokožku vašich detí a svoju počas zimy.

Zavítala k nám choroba. Nevítaná, nechcená, ale vzhľadom na poškodenie mozgu očakávaná. Epilepsia.

Od leta som si všímala krátke zahľadenia. Keď Sofi sedela vo svojej stoličke, z času na čas sa zapozerala niekde mimo. Najprv som tomu nevenovala pozornosť. Neskôr sa mi to zdalo čudné, chalani toto nikdy nerobili, ani keď sa nudili či keď boli unavení. Na jeseň si to všimli už aj babky, keď Sofinku občas strážili, takže to nebol len výplod môjho prehnaného pozorovania  😉 Stále som však nevedela, čo to má znamenať, prečo to robí.

Ani neviem akou náhodou som akurát v tom čase čítala článok o epilepsii, kde bola prezentovaná ako choroba mnohých tvárí. Váčšinou ju poznáme ako záchvat, pri ktorom nasleduje pád na zem, kŕčovité zovretie končatín, zapadajúci jazyk a pena z úst. To je už veľký záchvat. Okrem toho existuje množstvo iných foriem, aj prejavov.

A čuduj sa svete, jedna z nich sa volá - absencie. Prejavujú sa krátkodobým výpadkom činnosti mozgu, následkom čoho sa dieťa zahľadí na niekoľko sekúnd "do blba", mozog vypne, začne klesať hlava a na nič nereaguje. Vtedy mi to docvaklo. To bude ono. Ach, prečo. Prečo ďalšia diagnóza, prečo akurát epilepsia? No, preto! Preto, že má poškodený mozog a vtedy nepracuje správne. Činnosť mozgu a elektrické výboje nezodpovedajú zdravému jedincovi. Kdesi v podvedomí som to čakala, ale nie tak skoro ☹

Rozhodla som sa teda pozorovať jej prejavy a vyskúšať ju. Podarilo sa, zapozerala sa do diaľky. Tleskla som. Nič. Zavolala som ju menom. Nič. Hlava jej trošku poklesla. Je to ono, predsa len je to ono! ☹

Chvíľu mi trvalo, kým som spomenula tento problém našej neurologičke. Bála som sa hospitalizácie, bála som sa liekov a bála som sa vedľajších účinkov liekov. 

Rozmýšľala som,či to sem vycapim..od vcera..no..a prečo nie, všakovakých hovadin na ploche, tak prispejem aj ja....BRUTALNE ma nasiera vychcanost a správanie niektorých ľudí..tu konkrétne -mamiciek..kde sa vytratila elementarna základná slusnost ,tam prichádza na rad toto...10 dni..ten rozhovor je na tri printscreeny ,kedy som pomerala aj pana boha, 3x hore dole schodmi, berem ,neberem, odpoveď každý druhý deň.. ok,však nemá tu každý nos strceny od rána do večera,ako ja,beriem..

Ale vzdy ked si poviem,že aký fajny nadhľad mám,príde nejaka kokosina a opäť som na začiatku a rozmýšľam,kde sa stala chyba..toto je konkrétne rozhovor s mamickou, ktora nemá núdzu o dobre hodnotenia, čiže dosť ma to prekvapilo...viac to nemá zmysel komentovať,výsledok je v printscreene,a to som si pri písaní hryzla do "prstov" ,lebo fakt som si myslela ,že v jede  to prepisknem ja..

Nikdy som nemala záujem urážať niekoho slovom "biomatka",ako je to teraz modne,lebo pre mňa su To osoby,co študujú všetky veci okolo deti,zdravé stravovanie,montesoooori a tak..ja to beriem v úvahu.. ale u niektorých mamiciek chyba asi základná vec v štúdiu.. naštudovane nosenie,kojenie, (ne)ockovanie, biostrava atď. ODBORNE!. akurát tam u niektorych studium zacalo,ale aj končí..co tak zacat studovat "zdravu" VÝCHOVU??? lebo toto su následky..ked neviete pozdraviť vy,neocakavajte to ani od svojho dieťaťa..podaktorym naozaj odporucam vratit sa este na zakladnu školu..prosim,dakujem a dobry den sme sa ucili od malicka a doteraz to dokazem ,to je ako bicyklovanie,to sa nedá len tak zabudnut 😆 moj maly ma dva a pol a tieto veci vedel skôr,ako začal chodit..nemenujem tu nikoho konkrétneho, kto sa v tom uvidí,nech sa hanbi doma potichu a sam..Ja som bola kedysi vybusnejsia, ty do mňa kamenom, ja do teba skalou..ale časom človek dozrie..dokážem ta poslať do ritky tak,že ti k tomu poprajem aj pekný deň,a máš pocit že ideš na dovolenku 😆 nikdy mi nebolo ľúto straty peňazí,tie boli ,sú aj budú,..je mi ľúto ČASU ,ktorý začal v poslednej dobe plynúť veľmi rychlo..hlavne pri deckach to clovek vidi..len teraz lezalo male babenko na gauči,dvakrát som zmurkla a metrový chlapec behá na zachod 😉😉😉 

Ženy,matky,zamyslite sa podaktore nad sebou..takýto model správania prenášate aj na svoje deti..a potom tu krutime svorne hlavami nad generáciou dneška..

A to sa týka aj správania v bazariku..žiadate možné aj nemožné, pomerat ,odfotiť,ale nie ste schopné napísať ani to poondene : ďakujem za váš čas,ale rozmyslela som si to....lebo to zaberá asi hodinu vášho času, táto jedna veta..(1 z 10 to dokáže...to je malo)

Bohužiaľ,tu tiež úplne neplati, že zákazník,vás pán..ani typ vety: ja ti dávam zarobit, tak skač...áno.. úžasný zárobok..kúpim za 10 a predám za euro 😆😆😆😆 to ano..doma prehrname všetky milióny vidlami .

„Everybody's buying far too many clothes." Vivienne Westwood

Zdroj: internet

Každý z nás nakupuje príliš mnoho oblečenia. V prepočte na kusy sa každý rok vyprodukuje neuveriteľných 80 miliárd kusov oblečenia! To je o 400 percent viac ako pred dvoma desaťročiami. Ako ľudstvo sme sa museli úplne zblázniť. Dostupná móda nás úplne zahltila. V šatníku nám visia handry, ktoré nás očarili vo výklade, vyskočili na nás na Instagrame, alebo ktoré sme vo výpredajovom ošiali bez mihnutia oka hodili do košíka.

Nebolo to tak dávno, čo odevné reťazce prichádzali s novou kolekciou dva krát ročne. Dnes prinášajú ročne až 52 nových kolekcií! To znamená, že každý týždeň uvidíš vo výklade niečo nové. Niečo, čo musíš mať, ak chceš byť trendy! Niečo, čo bezpodmienečne potrebuješ! Je to predsa také lacné.

V skutočnosti je však cena oblečenia omnoho vyššia. Ak by sme si to dokázali naozaj do dôsledkov uvedomiť, asi by sme už nikdy nevkročili do nákupného centra. Ak sa nespamätáme, cenu za našu márnotratnosť zaplatia za nás naše deti. A bude poriadne vysoká!

Lacná móda má vplyv nielen na mizernú kvalitu oblečenia a úbohé pracovné podmienky šičiek v bangladéšskych továrňach, ale najmä na našu planétu. Dôsledky môžu byť katastrofálne. Je toto budúcnosť, ktorú chceme pre naše deti? Ja nie a verím, že rovnako to cítiš aj ty.   

Dobrý den chcela by som sa spýtať ze keď idete na gastrologiu tak vás tam uspia či ste hore? A niektorý ľudia hovoria ze tam musíte ostať aj 2 dní? 

Poznáme to asi všetci. Dlhá, nekončiaca zima, vonku chladno, že by človek von ani psa nevyhnal, o štvrtej tma ako v rohu, obdobie, ktoré je náročné asi pre každého....kde by nám bolo lepšie ako doma v teplúčku s pohárom vareného vina v ruke, však? 🙂 

Nuž áno, ale to platí pre tých čo ešte nemajú deti 😂 My, čo sme štastnými jedno-, dvoj-, troj- a viac-rodičmi by sme Vám vedeli rozprávať aké su niekedy pre nás zimné prázdniny bolestne dlhé 😄 a koľkokrát sa nám este o pár týždňov predĺžia, kvôli chorobám našich milovaných ratolestí. Pozor, choré dieťa väčšinou neznamená unavené dieťa, ani spavé dieťa a vonkoncom nie tiché dieťa. To dieťa má napriek chorobe kopec nevybitej energie, ktorú bežne vybije v škôlke, alebo škole. Doma sa ide zblázniť od nudy a prvé po čom siahne je telka, tablet, mobil...ale stále to nie je nič v porovnaní s tým ako sa ide zblázniť rodič, ktorému ostali doma dva a viac kúskov chorých detí. Ako ich zabaviť? Tu je každá rada drahá, však?

Heslo dňa: kto sa baví, nehnevá. Jednoducho treba im ťuknúť na ich kreatívnu strunu! Rada by som vám predstavila viacero kreatívnych vychytáviek z PEPCO, ktoré nám zachránili dni voľna a čas keď bola Zojka chorá. A ako bonus...nezruinovali nám peňaženku 😉

1. Vymaľuj si svoj vlastný rámik

V tejto skvelej sade za 1,29€ nájdeme drevený rámik, farby a štetec. Zoja bola nadšená, ja tiež, keď mi dala vymaľovať malé plôšky 🙂 

2. Uši si svoje vlastné zvieratko

Ako to dopadne, keď dieťa zababušíte až po noštek? S čím kšeftujú tretiaci v družine? Ako to dopadne, keď si matka odskočí do autoškoly? Čítajte ďalej, všetko sa dozviete 🙂

Chcela som povedať kamoške v práci, že mám suché pery. Samozrejme som bola veľmi unavená, po dvanástke, a hovorím jej: „Mám suché perie!“

* * * * *

Moja materská demencia:
Takto uprostred rodičovskej dovolenky som si začala robiť kurz autoškoly. Konečne som sa po cvičisku dostala do premávky a inštruktor mi vraví: „Pôjdeme za tento kamión a daj sa vľavo.“ A ja pohotovo: „To mám predchádzať také veľké brm brm?“
... výraz jeho tváre vravel za všetko.

* * * * *

Úvaha: „Mami, ako sa píše otáznik písaným?“

Predstavujem svoje debutové dielo – knihu Krajina – ako vnútri, tak i navonok. Prišlo to nečakane, zčista-jasna, kdesi-čosi a už moje prsty ťukali a ťukali do klávesnice, veci sa diali, napísala som celý príbeh. A k tomu ilustrácie inšpirované hlavne slovenskou prírodou.

Má 128 strán a je určená veľkáčom, ale aj mladým čitateľom od cca 10 rokov. A práve mladým, či dospievajúcim by som rada touto knižkou oslovila tiež, keďže nie vždy majú odvahu, či vedia prísť so svojími otázkami a problémami za niekym, kto by im pomohol...

O knihe:

V niečom sú životy nás všetkých rovnaké. Po stáročia i tisícročia opakujú sa príbehy lásky, radostí i strastí. Deň vystrieda noc, staré svet opúšťa a rodí sa doň nové. Všetko má svoj protipól, hľadá si rovnováhu, všetko je jeden celok, kolobeh.

Táto kniha rozvíja príbeh Jarmily – vnímavej ženy – od detstva a prvých spomienok, cez dospievanie a zrelosť až po jeseň života. Postupným odkrývaním deja môže čitateľ pozorovať rôzne etapy života človeka, má možnosť vcítiť sa do situácie, prečítať si myšlienky hlavnej postavy. Autorka zároveň pobáda k pozorovaniu vlastného života - uvedomeniu si a prijatia zodpovednosti za vlastné rozhodnutia a kroky.

Kniha je taktiež oslavou prírody, návratu ku koreňom, ako aj úcte k tradícii a dedičstvu spoločných predkov.

Je mi nanič zo seba. Aká musím byť prísna, aká musím byť dôsledná, keď niečo od mojej rakety chcem alebo ju chcem niekam posunúť. Tak rada by som bola iba mama... Taká fajn, ktorá si ten deň celý užije, zasmeje sa... Nepáčim sa sama sebe, aká som mama. Nepáči sa mi, že musím každú vyslovenú vetu 2x premyslieť, lebo môžem ňou naštartovať malého terminátora. Kdesi som čítala, že sa dnešní rodičia boja svojich detí, deti ich manipulujú a pod. Chápem ich, ja sa posledné dni bojím tej svojej rakety. Teda nie jej, ale toho, že zase jej ponúknem niečo, niečo zakážem, niečo usmerním a ej bisťu zle na streche... Tak tragicky znáša každý zákaz, každé "nedovolenie", že človek už ani nečaká inú odpoveď ako hodenie o zem.

Dnes práve pri zaspávaní som premýšľala, ako ja vlastne fungujem s raketou. Či vlastne už máme akýsi dialóg.. Normálne som taká vypatlaná tieto dni, že ani neviem, ako komunikujem s raketu, či vlastne sa jej pýtam nejaké veci, či odpovedá alebo sa rovno hodí, či sú to všetko naučené frázy...

Každý svoj posledný článok prepisujem, lebo sa hanbím aj za každé škaredé sťažovačné slovo, čo o nej napíšem... Mrzí ma to, že ako prvé začnem sypať z rukáva tie jej negatíva.  Už po 1000x si pripomínam, že nie každý je dokonalý a nemám mať také nároky a očakávania. Dať jej čas... 

Toto mi hovorí stále aj pani, u ktorej sme sa začali "socializovať". Je vynikajúca, neuveriteľne pokojná, ktorú práca s deťmi napĺňala dlhé roky a mne padla tieto dni rovno z jahody. Každému mirkopohybu smerom k nej od rakety sa teší a povie, že to bude fajn, že ju príjme, že to chce len čas a trpezlivosť. Dnes sme skúsili prvých 5-10 min bez mojej prítomnosti. Síce bez rozlúčky, ale aj to je pokrok nakoľko ma ani počas týchto 5-10 min nehľadala.

Ale mňa aj tak oblieva pot. Som stále nepokojná, keď viem, ako by na tieto krásne podnety, ktoré si vždy pripraví, reagovali iné deti. Také úplne "normo", ktoré by jej venovali aspoň jeden veľký dlhý zvedavý/ustráchaný pohľad do očí☹ Ja tak dúfam, že proste nie je aut, že sa asi zbláznim z toho, že si túto odpoveď "nevypočujem"... 

Áno prijať ju, taká ako je...Áno nič sa na jej správaní nezmení... Viem, viem, všetko teoreticky viem. Téma preberaná už jeden celý rok, ale nádej a túžbu stále neviem v sebe uhasiť. Asi sa pýtate, prečo verím, že je taká, žeby sme s odretými ušami mohli zo spektra vykľučkovať... Nad vodou ma držia tie jej úžasné pokroky. Vyzdvihnem najmä dva krásne pokroky za tento týždeň:

Farebná záhradka - premena školského dvora MŠ Hnilecká 2013

Projekt Farebná záhradka

Ako dostáva školský dvor novú tvár.

     Pamätám si svoj prvý deň v škôlke, ako by to bolo včera, čo ma mama posadila do triedy. Sedela som chrbtom k oknu, pozerala na deti okolo seba. Mama mi dala do ruky hračku (skladacie lietadielko zo žuvačiek) a kým som sa spamätala bola fuč. Pani učiteľka Anička ma vzala na ruky a čtípancom v líci ma chcela pravdepodobne ukludniť, čo sa jej samozrejme nepodarilo.... :D   

Tak chcela by som sa spýtať či je to pravda ze keď ste tehotná ale si tehotná tak musí každý žena mat príznaky že napríklad zvracanie atď..? 

Aj keď, tu u nás v hlavnom meste sveta, snehu nemáme (ale chvalabohu, tu by z toho bola katastrofa galaktických rozmerov), vidím, že v iných kútoch našej malebnej krajiny je toho snehu dosť. Alebo bolo dosť po minulé roky. 

Podstatné je, že ste pridali parádne zimné a zasnežené fotky, z ktorých mám veeeeeľkú radosť. A tu sú, pekne v bielej kope:

Hneď na úvod začneme tým, ako by zima vyzerať nemala. Takto. Ale... stáva sa. Pevne verím, že už je všetko v poriadku, rúčka je zahojená a všetko je tak, ako má byť 😉

Keď máš ku svojej čiapke silný citový vzťah a ťažko prežívaš to, že nie je na tvojej hlave:

Krásna pózovačka toto:

Keď napadne hoci aj dva centimetre snehu a ty musíš ísť do sveta v plnej zbroji:

Už nejaký ten piatok (stredu) pracujem pre tak milovaného i nenávideného Modrého koníka, známeho aj ako online lampáreň alebo studnica múdrostí všetkých mamičiek, tehuliek, snažiliek, babeniek a sem-tam aj nejakých zblúdilých oteckov. Mojou náplňou práce je čítanie. 

Čítam o všeličom.

Podivné vyrážky na lakti. Čo to je za hmyz u nás doma? Môj syn smradľavé prdol, má rakovinu? Zháňam vitošov. Ukradli mi syna. Čo na svokrin jazyk (reálny aj botanický)? Ako kojiť? Ako už nekojiť? Dcéra zjedla loptičku, kedy ju uvidíme? Hľadám si slobodnú mamičku. Svokra ma chce dať na súd, lebo mám hada...

A tak ďalej, stále dookola, v priemere 200 diskusií každý deň. Ostala som v šoku, že veľký podiel všetkých problémov majú ženy, ktoré si merajú bazálnu teplotu, sčítajú, odčítavajú, prepočítavajú plodné dni, pretáčajú kalendár, berú Duphaston a kedejaké iné špeciality, pichajú si bohviečo ďalšie, niekoľkokrát absolvujú odbery a vklady a IVF,KET, PICSI, embryotransfery a ja ani neviem čo ešte, lebo sa prd do toho rozumiem, testy všetkých typov a značiek si robia asi po každom močení a túžobne ba v niektorých prípadoch až posadnuto čakajú aj niekoľko rokov hoci aj na slabú druhú čiaročku, ktorá im zmení život. 

Takže, milá Dominika, si jednou z tých šťastných, čo má niekoho, kto sa jej hádže v LIDLI o zem, vreští, keď vypnem Spievankovo 4 alebo uteká z idúceho kočíka. Tie ostatné na svoju Tami stále čakajú. Dúfam, že sa raz všetky dočkajú.

(Viac príbehov a postrehov nájdete na Instagrame @akinimodomi alebo na www.niesomblogerka.blogspot.com 😉)

   Včera som zo seba vypotila toľko slov,že naposledy som toľko napísala hádam v slohových prácach na základnej škole..😀 Áno,už som zabudla,aké je to zvláštne fajn ,dat svoje myšlienky na "papier"..Nemam rada fikcie,ani sladke pribehy o laske..ale realne veci,zo zivota,bez prikras..život a ludia su totalnou studnicou inšpiracie..

   Ked som to vcera dopisala,myslela som si ,ze uz viac k tomu sa ani neda dodat..prdlajz..uz dve hodiny po uverejneni som mala tolko dalsich skusenosti,ze nejeden roman by bol na svete..toto je proste nevycerpatelne..ked si clovek pomysli,ze teraz som uz videl vsetko,bum tresk,facka,..a som zasa na zaciatku,sedim s otvorenou hubou a čumim na mobil...............a otvaram si tretie pivo a zhanam po susedoch marišu..(vtip,ok?)

   Nemam vysoku skolu..nedokoncila som..ale viete co? ani mi to nevadi..lebo toto je moja skola..praca s ludmi..ci je to doma pri telefone,ci v praci...Študujem psychologiu,IT technologie, medzinarodne ludske vztahy,zopar cudzich jazykov(ano,aj to treba,aj ked predavate iba na SR!) ,techniku komunikacie,Diplomaciu..zaroven posilnujete svoje (DE)mentalne schopnosti a absolvujem pri tom aj kurz sebaovladania...Zlepsil sa mi zrak,lebo tolko prikukam k tym veciam,ze mam pocit,ze moje oci ziskali casom nejaku vyvojovu superschopnost..zlepsila sa mi kondicka..pravidelne beham po schodoch..😀 poznate tie spravy napisane v činsko-madarsko-polskej mandarínštine? ze ano..raz som to skusila dat do gúgel translatoru..myslim,ze odpalilo hlavny server..pamate..raz vypadol google..na chvilu...to som bola ja..😀

   Po pernom vikende som si na zaver nechala len taku malinu..Mam obrovsky prisun veci pre dieta,ale ze ozaj nemam sancu mu to niekedy obliect..je toho vela,a vela veci,co bude mozno o 8rokov najskor nosit. Co s tym? odkladat,prekladat,oprašovat? kaslat na to..par uni kuskov necham a zvysok pofotim a darujem ako balik.super..oblecko bez stitkov nie je sranda..ale kaslem na to..beres,neberes...Rozlozila som to po zemi,cvakla,nahodila na fb uz aj s ostrym popisom nech mi "dobjYerkovi pacienti" radsej ani nepisu..a cakam..minutu...a telefon zacne cinkat..reku parada,pobalim,a prvej hned poslem a mam odfajknute...HA HA..prvá sprava :" mate tzo ecte?" ????? odpoved :"Búúú ano mam".koniec...ani obraz,ani zvuk..otvaram druhu spravu.ta uz znie dobre..ale ona to chce dobierkou..ok ,pani,prosim vas,laskavo si precitajte moj popis,a potom sa uzvite..nevypisujem to tam od radosti,ani od nudy,ale preto,aby som to nemusela kazdemu papagajovat zvlast..po troch podobnych spravach odkladam mobil,spomeniem si,ze som aj matka,ktora aktivne odplienkuvava,dam maleho cikat ,dam mu nieco dzobnut,sebe si naordinujem nalgesin a dorsiflex,nech ma este pri cumeni do mobilu znova nechyti krčna chrbtica a opatrne otvaram dalsiu spravu..LUDIA moji..ja som s tym zabila 5hodin!!! aj dieta sa mi raz došťalo..:-P....kazdy normalny clovek po takychto zazitkoch vyhodi telefon von oknom,a vymaze profil na vsetkych sietach..ja nie..ja som ta nenormalna a idem dalej...otazka typu :"postujes?" co? ano..obcas uverejnim daky post...aha..ty myslis,ći posielam postou..jasne..povodne som chcela rozvazat na somarikovi a vlecke..ale muz mi to zakazal,lebo vraj nemame kde skladovat seno..medzi tymito vsetkymi srandami mi napisala jedna kocka,ze by si preto na druhy den prisla,ze muz ma trasu okolo nas(vsak byva 50km odo mna)..nakolko som sa snazila byt ferova,tak som jej napisala,ze beriem na vedomie,ale ze je v poradi.. a ceresnicka vecera bola ,ked si ma jedna pani dovolila upozornit,ze klamem,lebo balik,ktory ponukam(7,5kg) nestoji postovne 4e,ale len 3,7!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!! v tom momente som tresla do stola,nastastie nie s mobilom,malemu skoro zabehla chrupka..(pozn.žije)..tak teda pardoon mila pani,ze som śi dovolila navysit cenu o  30centov,lebo viete,ja som straaaasne pachtava po prachoch..veci na balenie si kupujem,neprehadzuju mi ich mili ludia cez plot,reku "moja hraj sa,ked ta to bavi"..cas straveny pri tom nedostanem spat..ani nervy..benzin na cestu na postu mi preplaca starosta..

no povedzte..je mi toto treba?..vymazala som inzerat ,napisala som pani ,dala jej adresu..mech veci uz je davno asi pri novom majitelovi..

Takze poučenie do buducnosti..NEDARUJEM!!! staci ked date symbolicku cenu,hoc aj 10centov,a zrazu kooooopa ludi nema zaujem..😀  (ale..na druhej strane...asi mi bude chybat ten adrenalin)

TRÉNING JEMNEJ MOTORIKY

Ľubovoľné kartičky obmotáme stuhou alebo špagátom. Úlohou dieťaťa je zistiť aké písmenko/obrázok je "schovaný " pod stuhou.
➡️Deti si môžu dať navzájom medzi sebou preteky, kto skôr odmotá stuhu a zistí aké písmenko je na kartičke.
➡️Úlohy si môžeme navzájom zamieňať. Dieťa môže pripraviť kartičky (namotáva stuhu na ľubovoľné kartičky). A rodič je ten, kto bude zisťovať aké písmenko je schované pod stuhou na kartičke.
Daná úloha rozvíja :
▪️jemnú motoriku
▪️schopnosť vykonávať presné pohyby
▪️koordináciu oboch rúk
▪️stimuláciu drobných svalov prstov, rúk a zápästia
Rozvoj jemnej motoriky rúk je mimoriadne dôležitý na vykonávanie pohybov a bežných úkonov ako napr. : jedenie, obliekanie, zaviazanie si šnúrok, manipulácia s malými predmetmi,...

S úctou

 Mária (autorka projektu abeceda TROCHA INAK)

Táto myšlienka ,priznám sa,ma mata už dlho..rozmýšľam nad tým,že ženy,ok,aj chlapi,ale malo,musia byť riadne masochistky, keď sa pustia na prvý dojem do úplne neskodneho obchodovania ..s hocičim..oblečenie,hračky,kolobezky..to je úplne fuk.. a bohužiaľ,asi tej forme masochizmu som podľahla aj ja..😆

Bezne sa stretávam s otázkami typu:"a to sa ti oplatí?" A samozrejme ,aj so spatnou samoodpovedou : "No ja by som pre 50 centov na poštu teda nešla!" Btw, takto zmýšľajú ženy,ktorým sa to nechce robiť,nebavi ich to,chápem.. ženy,ktoré ale nikdy nič nevyhodia, nedaruju..len skladujú obrovské mechy oblečenia,hračiek a iných hovadin, ospravedlnujuc svoju lenivosť tým,že sa to možno ešte zide..áno.. samozrejme..keď tam o 15 rokov nájdeš bodycko, určite ho ešte vyuzijes 🤣 

Keď som s tym začala, nevedela som do čoho sa púšťam..ale ako všetko ,čo človek začne robiť,musí to robiť poriadne a s chuťou,inak to zmysel nemá.. a nikto ma ani len nepripravil na to,čo môže tento syndróm priniest..nie som typ skrecka, skončila som s tym..chcem žiť vo funkčnej domacnosti, kde mám všetko čo potrebujem a bodka..a nie byť zahltena vecami s minulosti, hovadinami,ktoré som si v nejakom povyplatnom ošiali kúpila a v živote nevideli vonkajší svet,ich maximálny výlet bol do práčky a na vesiak..tak som postupne z jednej závislosti prešla plynule na druhú ...

Detské veci sú kapitola sama o sebe..otázky typu : neodlozis pre druhé? Veď to bolo drahé,to sa ešte zide! Úplne ignorujem..nie..neodlozim..načo.. je to pekné a moderné a niekomu to opäť urobí radosť.. ake druhé? Ja neviem,či dáke bude,či to bude chlapec,či dievča,či dvojky,či letné,či zimne..bude? Nakupim mu...a urobím opäť to isté,čo robím teraz.

Kapitola samotnej pripravy je top kapitolou sama o sebe..potriedit veci, poprezerat poskodenia,dobre ze nie pod halogenom.a uv lampou..potriedit na velkosti (úplne super je,keď odstrihnem stitok,ale to už našťastie nerobim) ,nájsť dobre miesto na fotenie, odfotiť v 20tich uhloch každu zmolku..následne potriedit do boxov,aby som to prípadne aj rýchlo našla..posledná fáza nahodit na net,popísať,nacenit to tak,aby to bolo adekvatne aj k cenám poštovného..atď.. a toto su hodiny práce vážení..skúšala som to stihnúť za 5 minut,ako si niektoré myslia ,ale je to nemožné..

Ked si myslím,že najťažšiu časť  mám za sebou, prichádza na rad predaj a komunikácia so zakaznikom..keď sme stavali dom,poschodový,nerátala som s tym,že kvôli jednému svetriku nabeham aj 3km hore dole schodmi..na 90% môžem potvrdiť,že som mala šťastie na skvelé baby,že naozaj tip top,žiadne ofuky..cize komunikácia a všetko okolo ,od balenia po odoslanie, made my day..a keďže všetky veci mám v boxoch v detskej izbe, a ženy sa prebúdzajú v nakupovani ozaj vtedy, keď konečne uspim dieta, je to niekedy o hubu (premiestnim ich raz..prisaham)))))

Po návrate z chaty s vracajúcou Sofinkou sa jej stav upokojil iba naoko. Dve hodiny vydržala v kľude a potom to znovu prišlo. 

Po dvoch hodinách vyvrátila pár lyžičiek vody, čo sme do nej usilovne natlačili aj s ďalším obsahom, netuším odkiaľ sa to tam vzalo. Nakoniec sme to po polnoci vzdali a išli si ľahnúť. Stonala, plakala, ale nakoniec zaspala.

O druhej v noci sa zobudila a vracala znovu. Poučení, mali sme pripravenú nádobu rovno pri posteli. Po chvíľke sa pýtam muža, čo to tam je naspodu. Nevedel. V prítmí noci to vyzeralo ako tmavo-červený či hnedý fľak. Odkiaľ sa tam vzal? Veď do misy nič nepadlo. Vyzerá ako kvapka krvi. Radšej som túto situáciu nechcela riešiť. 

Potom to na ňu prišlo znovu a tentokrát bolo jasné, že vracia krv. Krv? Veď krv sa vracia pri žalúdočných vredoch, nemôže mať hádam 2-ročné dieťa žalúdočné vredy! 

Tentokrát zachvátila panika mňa. V hlave mi šumelo, nevedela som ako sa volám. Nastúpil neskutočný strach. Toľko sme o teba, Sofi, bojovali a teraz o teba prídeme? Čo sa to deje? Prečo? Čo to znamená? 

Padlo jasné rozhodnutie, smer Kramáre. Na hodinkách zastal čas na 02:30. Behom piatich minút sme boli všetci traja oblečení a vychystaní na cestu. Cestu zvládla síce v kľude, ale len čo sme vybavili všetky formality a rázne zaklopali sestričke na dvere, znovu ju naplo. V momente, keď sestra otvorila dvere, a spýtala sa, s čím sme prišli, to z nej vyletelo. Muž jej stihol podložiť ruky a zostali celé červené, krvavé. Sestrička nám hneď podala misku a o chvíľku nás volala dnu. Taký strach som už dlho nezažila. To more krvi, čo zostalo mužovi na rukách by som doma nerozchodila. 

Začal nám nový rok. Čo rok, vlastne nám začala nová dekáda, a teda, to už je niečo. Určite ste mnohé vstupovali do tohto magického roku s hlavou plnou predsavzatí a cieľov, ktoré si chcete splniť. Tak nejako predpokladám, že väčšina z nás má niekde na prvých priečkach cieľ schudnúť, začať zdravšie jesť, viac sa hýbať, cvičiť a jednoducho byť fit. Môj hlavný cieľ tento rok, ktorý mám napísaný veľkým, tučným červeným písmom v mojom motivačnom diári, znie nasledovne: Byť najlepšou verziou samej seba vo všetkých oblastiach života. Veľmi všeobecné? Zahrňuje to však všetko, o čo sa tento rok budem snažiť najlepšie, ako budem vedieť, aby som si v decembri povedala: "Gratulujem, Domi, zvládla si to."

Toto moje predsavzatie úzko súvisí s prvými vetami tohto článku, pretože áno, samozrejme, aj ja sa snažím na sebe pracovať, byť ešte viac fit, zdravšie jesť, dodržiavať režim a jednoducho si to celé užívať 🙂 A prečo to celé vlastne spomínam? Pretože v plnení tohto cieľa mi už od mája minulého roku pomáha KetoDiet. Preto ma nesmierne teší, že sa vám oddnes môžem prihovárať ako Ambasádorka tejto značky, ktorej produktom som verná už trištvrte roka. Veľmi sa teším tejto novej príležitosti, a keď som si ju už do svojho života pritiahla, budem robiť všetko preto, aby som toto moje nadšenie preniesla aj na vás a aby ste aj vy zistili, prečo práve KetoDiet.

A kto vlastne som? Volám sa Dominika, mám 25 rokov, som maminkou dvoch malých princezien Lilinky (3 a pol roka) a Sabínky (1 rok a 7 mesiacov) a taktiež som fyzioterapeut. Moje povolanie a práca je zároveň mojím hobby, je skvelé ľudí učiť a motivovať k pohybu a k tomu, aby sa cítili zdravo, vo forme a krásne. Keďže sa aktívne venujem motivovaniu mamičiek, že aj po pôrode môžeme byť krásne, sexi a fit, určite celé moje pôsobenie na Koníku doplním nielen o recepty a proteínové produkty, ale taktiež o moje cvičiace videá, rôzne fit výzvy, články z fyzioterapie, rady ohľadom diastázy, výživy a celkovo chudnutia. Rada vás preto privítam aj v spoločnej skupinke KetoDiet... a cítim sa skvelo, kde sa budeme motivovať a povzbudzovať navzájom.

No a napokon dodám, že som večný optimista, milovník meditácií, osobnostného rozvoja, práci na sebe a zákona príťažlivosti. Preto u mňa môžete čakať prístup, že výhovorky neexistujú a všetko sa dá dosiahnuť v akejkoľvek situácii, ak tomu dostatočne veríte a pracujete na tom. A, samozrejme, názor, že šťastie je voľba a svoj život si tvoríme len my sami.

Keď toto všetko skĺbim dokopy, tak vám sem budem pravidelne prinášať to najlepšie zo všetkého, aby ste si každá našla to svoje a aby sme spolu vytvorili skvelú komunitu, ktorá sa bude podporovať na ceste za cieľom, nech je už akýkoľvek 🙂

Nakoniec už len pridám jeden z mojich obľúbených výrokov a teším sa na všetko, čo mi táto príležitosť prinesie:

Všetky dotazníky na autizmus na internete sú na jedno veľké kopyto. Ja som za prvé dve hodiny pri pomyslení, žeby mohla byť raketa aut, preluskala asi všetky dostupné platené aj neplatené dotazníky🙂 Ak by som takýto dotazník vypĺňala dnes, nevyšlo by mi moje dieťa rizikové. Všetko to, čo tam nebolo sa akosi nejako čudno dobehlo. 

Ak však pôjdete na diagnostiku k pani J. do TT, tá Vám pošle svoj vlastný upravený dotazník s inak položenými otázkami. Dotazník sa zameriava viac na správanie a pohľad rodiča. Napríklad mne stále v hlave z tohto dotazníka znejú dve otázky:

1. Extrémne náročné obdobie vzdoru?

2. Subjektívny pocit rodiča, že jeho dieťa je iné?

Na obe aj po roku odpovedám desiatimi prstami ÁNO. Samozrejme kladná odpoveď na tieto otázky nemusí znamenať, že je rovno vaše dieťa aut, ale pre niečo si ich tam psychologička predsa len pridala. Pretože napriek tomu, že dieťa Vám zdieľa, aj hovorí, aj ukazuje, aj sa občas pohrá, môže byť iné....

U nás obdobie vzdoru začalo niekedy pred 100 rokmi a ešte stále nekončí. Toto dzeco sa mi nahádzalo o zem viackrát ako všetky deti, ktoré som kedy strážila, o ktoré som sa starala či videla. A keď sa človek konečne teší, že naskočili slová, aj ako-taká reč, ono to obdobie sa akosi neplánuje ani zmierniť. Pridá sa k tomu ešte aj papulovanie. Hm no vitaj, aspoň si pokecáme popri škriekaní a válaní.

17.01.2020

Tak a je tu deň kontroly na prsníkovej ambulancii  v Onkologickom ústave svätej Alžbety.

Že som v noci nespala, to je jasné....

Že je to len kontrola, to viem tiež...

Ale predsa...

Nervozita a stres sú...

Neraz som počula, že najhoršie sú tie mamičky najmenších detí, teda hlavne do dvoch rokov. Dvihla som obočie a si vravím no som zvedavá čo poviem o rok. 

Zdalo sa mi, že to píšu matky ignorantky, ktoré svoje deti chovajú a nie vychovávajú 😀Vravím si to isto sú tie matky v obchodoch, čo dajú dieťaťu do ruky mobil nech bude (konečne) ticho, aleboo tieee čo dávajú sladkosti, nech prestane robiť cirkus. 

Ja vtedy matka roku čo dieťa je BLW a sladkosti tie do 18stky neuvidí, hrdinka 😀 Vravím si „moje isto nebude to i hento“. Svokor krútil hlavou jak to, že ročnému dieťaťu nemôže kúpiť lízanku a jasne mi dal najavo, že mi preskakuje. Ročné je proste stále malé na také bludy. A ja som krútila hlavou nad matkami, ktoré strčili do kočíka balík kukuričných chrumiek a dumala či tie oblepené zúbky hneď umyje či nie 😀

Keď mi po 3 mesiacoch kleslo mlieko z mozgu na akceptovateľnú hranicu, čiže 1ml medzi fúriou a samo-nasierateľnosťou (a znovu sme pri h*vnách, ktoré ma sledujú vedia 😋💩 ) pričom som bola stále ďaleko od nejakého normálu vtedy som proste začala ignorovať isté veci. Ignorácia zimušnej vetrovky pri +15, ignor na bebe brumík v malých rúčkach – hlavne, že moje nemalo. 

Potom malý mal okolo roka nepamätám presne a ja som konečne ožila, lebo začal konečne ako tak komunikovať. Prišla som na super nápad hovoriť s ním ako s cudzincom. Naučila som ho základné pojmy zistila či ich vie ukázať a tak sme došli  ku lepšej komunikácii „vonku-kočik“ už mi podával papučky.

Ja celá happy, že sa vieme dohovoriť moje dieťa tiež z nadšenia spolupracovalo. Kľakla som si vždy k nemu keď som hovorila a takéé tam iné vymoženosti. Prišli sme na ihrisko nechala som malého 4nožnovať kade tade. Iné deti hovorili „tetaááá zoberiete ho on nám kazí?“ vravím, že je malý, že tiež sa chce hrať. Ach, bože keby som len vedela... Keď iné dieťa spadlo a matka mu povedala „neboj prežiješ“ skoro som sa neovládla a šla mu to pofúkať. 

Vyberieme si kartičku. Obrázok z nej nakreslíme niekoľkokrát na výkres. Pričom iba prvá kresba bude úplná, pri ostatných kresbách úmyselne vynechávame detaily. 

Úlohou dieťaťa je vyhľadať a pomenovať, čím sa líši  prvý nakreslený obrázok od tých ostatných . Obrázky si môže dieťa potom vyfarbiť a dokresliť chýbajúce detaily. 

✅Táto úloha je zameraná na rozvoj zrakovej diferenciácie. Je to schopnosť rozoznávať jednotlivé prvky a ich detaily. Táto schopnosť je potrebná  pri rozlišovaní číslic a  písmen, aby nedochádzalo k ich zámene (napr. T-L, 6-9).

S úctou 

Mária (autorka projektu abeceda TROCHA INAK) 

„We are the first generation to feel the effect of climate change and the last generation who can do something about it.“ Barack Obama / "My sme prvá generácia, ktorá zažíva dôsledky klimatickej zmeny na vlastnej koži a posledná, ktorá s tým môže niečo urobiť." Barack Obama

Zdroj: Internet

V posledných týždňoch denne narážame na sociálnych sieťach alebo v médiách na obrázky vystrašených a na smrť vysmädnutých koál či hasičov, ktorí z posledných síl bojujú s katastrofickými požiarmi, ktoré nemajú v histórii Austrálie obdobu. Nie je to však tak dávno, čo podobná ekologická katastrofa postihla lesy v Amazónii, či odľahlé časti Sibíra. Že sa nás problémy na opačnej strane zemegule netýkajú? 

Koncom roka postihli talianske Benátky extrémne záplavy, jedny z najväčších v histórii vôbec. A tohtoročná zima u nás, bez jedinej vločky snehu, tiež nie je v poriadku. Niečo, čo by pred tridsiatimi rokmi v našich zemepisných šírkach bolo úplne nepredstaviteľné. Čo bude o ďalších tridsať rokov? Akú zimu budú zažívať naše deti či vnúčatá. Bude vôbec zima? 

Klimatická kríza nie je sci-fi. Je to realita. Niečo, čo zažívame na vlastnej koži a čo v omnoho väčších rozmeroch budú zažívať naše deti. A rovnako, ako si naši starí rodičia nevedeli predstaviť zimu bez snehu, ani my si nedokážeme predstaviť extrémne dôsledky klimatických zmien, ktoré nastanú v horizonte desiatok rokov. Popieranie tohto faktu je hlúposť, ktorá môže viesť k vyhladeniu ľudskej rasy. Ak sa ti zdá, že preháňam, prečítaj si napríklad rozhovor s klimatológom Jozefom Pechom pre portál pravda.sk. Alebo knihu Neobývateľná Zem, ktorá je podľa časopisu Forbes „meditácia nad devastáciou.“ Skľučujúce čítanie. Ja som na to odvahu nemala.  

Klimatická kríza je bezpochyby najväčšia výzva našej doby. Niečo, čo musíme riešiť hneď teraz. Na úrovni jednotlivcov, na úrovni spoločností, štátov, celého sveta. Ale ako? Veľkosť problému nám môže zväzovať ruky. Avšak najhoršie, čo môžeme v tejto situácii urobiť, je podľahnúť beznádeji a frustrácii. Aj ty môžeš pomôcť zmeniť svet! Nesmieme sa nechať odradiť veľkosťou cieľa, ale každý deň, krôčik po krôčiku, meniť svoje myslenie, správanie, zvyky, aktivity a nákupné rozhodnutia za také, ktoré sú ohľaduplnejšie k našej planéte.