Keď nás vybrali na testovanie značky Fred&Flo, tak som sa potešila, keďže od tejto značky používame plienky aj vlhčené obrúsky. Bolo to naše prvé testovanie a s malým sme sa pri tom aj zabavili.

Plienky - 4 MAXI 8-14kg

Ako som už spomenula vyššie, tak tieto plienky dobre poznáme, ale používame zelené. Nám prišlo balenie Big Pack, čiže 100 ks. Plienky majú 3 absorbčné kanáliky. Skúšali sme ich aj na noc a obstáli na jednotku, ako som si aj myslela. Malý mi prespí celú noc, takže vôbec neprebaľujem, a to znamená, že ani jedna plienka nebola precikaná. Okrem toho majú krásny a zábavný motív, čo Adamka pri prebaľovaní vždy zabaví. 

Vlhčené obrúsky - žlté/zelené 

Zelené obrúsky boli pre nás novinkou, a to veľmi príjemnou novinkou. Nikdy predtým som si ich v obchode nevšimla, ale teraz bez nich z Tesca neodídem. Krásne voňajú a ďalšie plus je, že ich je v balení veľa. 

Žlté obrúsky poznáme. Ale nie sú až tak dobré, ako tie zelené. Veľa žien spomínalo, že sú dosť mokré. To nám až tak neprekážalo, len to vyberanie z obalu je veľmi nepraktické, lebo namiesto jedného či dvoch obrúskov vyberiem skoro štvrťku balenia. Nemôžem napísať, že sú zlé, ale keď ich porovnám s tými zelenými, tak zelené vyhrávajú.

ℒℴνℯ❤

❤ 1. Pamatuj, že každé utrpení, i to největší jednou přejde. Veškeré dění v toku času je proměnlivé. Po dešti vychází slunce, i po té nejkrutější zimě přijde zase jaro!

❤ 2. Tam, kde nemůžeš pomoci ani změnit chod věcí, nestarej se zbytečně o cizí záležitosti.¨

❤ 3. Nepropadej panice kvůli zodpovědnosti. Tvá schopnost a odolnost poroste tím více, čím méně se poddáváš spěchu, vzrušení a pesimismu.

❤ 4. Vyvaruj se boje proti představám. Množí se vyčerpávají v boji proti překážkám, které existují jen v jejich fantazii. Nezaplétej se do neplodných zálib, které nevedou k cíli. Pamatuj, že síla je jen v jednoduchosti, proto netříšti své síly!

❤ 5. Nežij v minulosti, nepřemýšlej mnoho o budoucnosti. Žij přítomností. Nic důležitého nezměníš. Znáš snad někoho, kdo se nikdy nezmýlil? Chybám se nevyhneš, přijdou-li, naprav je – není většího vítězství.

Asi tri tyzdne dozadu ma logopedicka na prvej navsteve nazvala matkou s nedoslednou výchovou. Moja raketa tam totiž zacala predvádzať rodeo, ktoré vraj nie su auti crty, ale dôsledky mojej “slabej” výchovy🤦‍♀️ Poviem Vam v tom okamihu ma to skor urazilo a zranilo, pretoze som tam prisla o pomoc, o radu a este som dostala naložené aj ja🙈

Tak som sa naštvala na mna, na raketu, na cely svet, preco kurnik nemozem mat kludne dieta, nebehat po doktoroch a “uzivat” si matersku tak ako so synom. V ten den som malej zobrala zo sekundy na sekundu dudel a mala sa po chlebe. A ja s nou. Tak som sa zaťala, ze bezdudlenie nam ostalo💪🙏 chcela som vsetkym ukazat, aká viem ja byt prísna.

Na jednej strane ma to nakoplo, na strane druhej, viem ze za crty malej rakety nie som 100% zodpovedná a moja výchova podla mna nie je spúšťačom “verejných cirkusov”. Uz totiž pri malom som sa naucila zvládať situacie, kedy zacal jačať a v jeho pripade aj grcat, jednoducho neriešiť. On to však nikdy, ale fakt, ze nikdy nerobil na verejnosti. Vsetko sme si “vybavili” doma a vonku fungoval, ako vychovane, slušne trochu prehnano naviazané na matku decko. Inak sa totiž vychováva pokojne dieta, s ktorým mozete nakupovať aj 5 hodin denne a inak s dietatom, s ktorým nemôžete ani vstúpiť do obchodu. Je to stale pre mna stresujúce ist s nou niekam, lebo viem, co vsetko moze byt pre nu spúšťačom hnevu. Naucila som sa na verejnosti nic neriešiť, nekomentovat, rychlo sa zbaliť a zutekat. Par situácii sa mi uz podarilo zvládnuť, prechadzky sa scivilizovaoli a uz ideme ruka v ruke vsetci (aj so synom), čakanie a obliekanie maleho v skolke je uz skor pre mna príjemný zážitok, kde sa tesim ako bude mala reagovať na deti, odchod z ihriska tiez uz v pohode... zostávajú “len” lekári, obchod a škôlka 🙈🙏 to je Challenge moj najväčší. Makam na vsetkych frontoch, od hrubej k jemnej motorike, rozvíjanie porozumenia a slov, zvládanie emocii, zdieľanie pozornosti, slušne spravanie,  vytrvalosť a sústredenie pri činnostiach, ale kurnik tych ludi stretnem snad vzdy len ked tej mojej malej sibe🙈 

Preco o tom dnes pisem? Dnes sme mali zase jednu luxusnú scénku v obchode, kde chcela vsetko “lustrovat”. Jooj obchod s drobnosťami, to bol raj pre nu a peklo pre mna🙈 Ale kedže musím fungovat ako normoclovek, potrebujem ju stale “ucit” normosituaciam. Dnes to nevydalo😏 a to som si na obed myslela, jaky fajny dnik my mame🙈 Dned mi sama zakotulala loptu, interakciu inicializovala aj pri kreslení, ked mi podala ceruzku, dokonca bolo aj spolocne stavanie veže, maleho hned vypusinkuje, place jak na povel s nim, chytí ho za ruku po ceste k autu.... nekonečne raz ty-raz ja, prináša prve zasadené semienka. Este by to chcelo trochu “lepšej” výchovy a par slov navyse a bude z nej bomba raketa😘

Zúfalstvo, krik, plač, vyjednávanie, váľanie sa po zemi... Keď k vám zavíta obdobie vzdoru, razom sa rodinná idylka mení na nočnú moru a väčšinou sa jej nevyhne žiadny člen vašej domácnosti.

"Neurobím, nechcem, nebudem, nepôjdem..." počúvate jedno NIE za druhým a nech robíte, čo robíte, s malým tvrdohlavcom jednoducho nepohnete. Každý, kto si so svojou ratolesťou prešiel týmto náročným obdobím, už vie, že bez poriadnej dávky trpezlivosti to nepôjde.

Obdobie vzdoru sa nedá presne vymedziť. Zatiaľ čo u niekoho sa preženie za pár týždňov, inde s ním bojujú aj niekoľko mesiacov. Môže pokojne trvať mesiac, potom sa na dva mesiace niekde "zašije" a následne opäť vypláva na povrch. Dieťatko skúša hranice zhruba od roku a pol až do 4 rokov, kedy naberá vzdor na sile a je skutočnou skúškou rodičov.

"U staršieho syna to začalo presne v dvoch rokoch a u mladšieho v 15 mesiacoch. Lekárka mi povedala, že vzdor graduje do štyroch rokov a mala pravdu. Pri staršom sa to v 4,5 roku začalo trochu mierniť, u mladšieho sa to stále stupňuje," zverila sa na fóre Modrého koníka jedna z mamičiek.

Dieťa si vzdorom formuje svoju osobnosť

    Vďaka bohatej slovnej zásobe si už drobec dokáže naplno presadzovať to svoje, postaviť si hlavu a vás tak poriadne vytočiť. Nevešajte hlavu a vôbec sa netrápte tým, že ste zlá matka alebo že ste vo výchove zlyhala. Dieťa to nerobí kvôli tomu, aby vám ublížilo. Práve naopak, formuje si tým svoju osobnosť, učí sa hovoriť NIE a hľadá, kde sú hranice. Často nerozumie tomu, prečo nemôže alebo musí to či ono urobiť a nemá ešte v malíčku sebakontrolu, preto tie záchvaty zlosti a výkyvy nálad.

Počítače a celý virtuálny svet už patria k dnešnej dobe. Považujem za dôležité prijať ich, zaujímať sa o ne a vymedziť im primeraný čas a priestor. Dôležité je nebáť sa ich a nebojovať s nimi.

„Chcem, aby ľudia mali k sebe bližšie, nie ďalej,“ povedal Mark Zuckerberg.  

„Chcem, aby ľudia mali na dosah ruky vzdelávanie, univerzitné knihovne, kvalitné zdroje, aby vďaka internetu, čo najviac rástli a čo najmenej hlúpli,“  povedal Tim Berners-Lee.

Úmysel dobrý, ale ….

„Za to môže doba, za to môžu mobily, Facebook, internet“ – prejde mysľou mnohých ľudí. Samozrejme nemajú pravdu. Nemôže za to doba, ani mobily, ani Facebook, ani internet. Každá epocha ľudstva mala svoje prevratné objavy. Nie je to chyba vecí, ale ľudí.

Počítače spúšťajú, v každom z nás rôzne pocity – sme im povďační za uľahčovanie mnohých aktivít, obohacujú náš život a na druhej strane sa ich bojíme a cítime hnev, predovšetkým ak ide o tému „deti a počítače“.

    Aby deťom dobre bolo, aby manželovi dobre bolo, aby návšteve dobre bolo...

    Mamičky sú často tie, ktoré robia všetko a pre všetkých. Myslia na všetko a na všetkých. Zachytávajú potreby svojich nabližsích a snažia sa ich čo najlepšie napĺňať.

A často idú za svoje limity, nehľiadac na seba. 

    Mňa dokonca chvíľami napáda "syndróm Matky Terezy" a mám pocit, že by som mala zachrániť aspoň polovicu trpiaceho ľudstva, ak nie všetkých. Nakŕmiť hladujúce deti v Afrike, zabezpečiť prácu a strechu nad hlavou bezdomovcom, vytrhnúť z finančnej biedy aspoň zo dve tri rodinky v núdzi... Charitatívna časť môjho "Ja" ma vie niekedy dosť potrápiť a ťažko sa držím nad vecou. Len časom som sa naučila si to príliš nepripúšťať a pomôcť hoc aj troškou, kde môžem a kedy môžem a nepýtať sa, či to nebolo primálo.

    Ale akokoľvek sa tvárim "hrdinsky", aj keď veľmi pravdivo hlásam, že svoju rodinu, manžela, deti nadovšetko milujem a rovnako aj celé moje manželstvo, rodičovstvo, materstvo pociťujem ako poslanie a čosi, čo ma teraz prosto celou dušou a telom potrebuje a je to momentálne "služba", priestor, kde ma Boh posiela, môžem pred nimi zatvárať jedno, dve a hoc aj štyri oči, moje potreby a túžby sú tu stále rovnako. A keď si občas aj sama uši zapchávam, ozývajú sa pravidelne a dosť hlasito.

    A nie sú to len potreby ako najesť sa, dať si kávu, umyť sa... Ale potreba mať vlastný priestor. Priestor pre seba, oddych, modlitbu, kultúru, zábavu... Urobiť niekedy naozaj niečo, čoho výsledok bude prekračovať aj prah nášho bytu a ktosi ma za to pochváli, ocení a pomenuje úspechom. 

Ahojte, dlho som rozmýšľala, aký nadpis dám tomuto článku. Dovidenia? Zbohom? Lúčim sa? Nie! Stále tu budem, ako žena, ako mamička, ako jedna z vás. 

💕 ĎAKUJEM, za príležitosť byť ambasádorkou HiPP. 

💕 ĎAKUJEM, že ste ma sledovali, zapájali sa do mojich príspevkov a súťaží. 

💕ĎAKUJEM  za to, že som vďaka HiPP spoznala veľa úžasných mamičiek a získala nové skúsenosti...

💕ĎAKUJEM patrí aj Vivimu @gradan a modrému koníkovi. 

Pamätám si akokeby to bolo dnes, keď začínal na modrom koníkovi projekt Ambasádorky. Veľmi ma to zaujalo a snívala som o tom, že ňou raz budem tiež. 🙋🏼

Žiť ohľaduplne k prírode je niečo, čo by malo byť prirodzene prirodzené 🙂. Teraz je to navyše trendy, a ja som v podstate rada. Každým dňom tak narastá šanca, že stúpne počet ľudí, ktorí sa budú zamýšľať nad tým, ako veci robiť inak. Na Modrom Koníkovi máme skvelú inšpiratívnu skupinku Zero Waste a ja som veľmi rada, že zakľadateľka tejto skupinky @stellamaris súhlasila s rozhovorom 🙂

A hneď prvá otázka by samozrejme bola, aby si povedala niečo o sebe a o tom, čo ťa viedlo k tomu, zamýšľať sa o štýle zero waste v tvojom živote🙂.

Ahoj 🙂 Volám sa Lýdia, pochádzam spod Vysokých Tatier a 15 rokov žijem v Nemecku. Som vydatá a mám 6 ročného syna. V roku 2016 ma v jednom časopise zaujal článok o zero waste. Konkrétne to bola Bea Johnson so svojím zaváracím pohárom v ruke a jej pútavá životná filozofia 🙂. Vtedy prišla prvá myšlienka niečo zmeniť v mojom živote a začala som konať! Chcela som ekologickejší a jednoduchší život. Do môjho života zavítali zaváracie poháre a misky.  Začali sme do nich dávať desiate a aj nakúpené potraviny.

Plastov sme sa začali zbavovať postupne, najviac v kuchyni a v kúpeľni. Príznačným sa pre nás stalo obyčajné mydlo. To používame najčastejšie a dodnes ho dostávam od našich známych, keď sa vrátia z ciest 🙂.

Z toho čo hovoríš sa mi zdá, že prvým krokom po odhodlaní začať meniť veci, by bolo začať sa pozerať inými očami na to, čo už máme doma. Ako by si vlastne zadefinovala zero waste?

Keď chceš žiť zero waste, odporúčam sa držať  týchto vecí : Nakupuj rozumne a šetrne! Využi, čo máš! Recykluj či upcykluj! Čo nepotrebuješ, predaj, podaruj, či vyhoď!

Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden vytúžený, usmievavý a roztomilý chlapček, ktorý roztápal svojim pohľadom všetky srdcia. Každé ráno sa budieval za štebotu svojich starších sestričiek a každý večer zaspával v náruči kráľa alebo kráľovnej.

Čas plynul a keďže kráľovná mama nikdy predtým nemala skúsenosti s výchovou syna, verila múdrym radám dobrých tiet, víl a iných čarovných bytostí, s ktorými žila vo svojom kráľovstve.

Až prišiel čas, keď už zvyčajne všetky kráľovské dietky začínajú odvrávať a mudrovať, jednoducho prejavovať svoje kráľovské JA, no malý princ ostal akoby zakliaty, aj keď stále usmievavý, spokojný a roztomilý.

Vtedy sa kráľovnej matke prisnilo o dobrej čarodejnici, ktorá vie pomôcť s rozviazaním zakliateho princovho jazýčka.

I začali navštevovať tetu čarodejnicu Logopedičku a začali sa diať veľkeee veci.

Netrvalo dlho a po celom kráľovstve sa začali ozývať slová malého princa.

Ahojte! 

Pred nedávnom som sa prihlásila do testovania Fred&Flo produktov a vybrali si ma. Veľmi ma to potešilo, pretože kozmetiku testujem rada, ešte viac ma baví fotenie, a tak som mala možnosť spojiť príjemné s užitočným. 

Na začiatku upozorňujem, že môj názor nie je nikým a ničím ovplyvnený. Som mama skoro 3-ročného Olivera, ktorý mi s testovaním pomáhal a myslím, že si to aj užil 🙂

Tesco prišlo na trh s produktami vhodnými pre našich najmenších, s hravými obalmi a za dobré ceny. My sme dostali v balíku plienky (číslo 4), dva druhy vlhčených obrúskov, púder a krém na zapareniny, šampón, vatové tampóny a vatové guľôčky. 

Hneď na začiatku napíšem, že PLIENKY sme darovali Oliverovmu malému kamarátovi Jurkovi, ktorý sa narodil ako predčasniatko (700 g). Maminka Katka sa potešila, a keďže Jurko priberá “ako z veľkej knihy”, o chvíľu plienky využije. Takže plienky hodnotiť nebudem. Poslala som im aj tie vatové guľôčky (100 ks za 1,99 eur).

Čo sme si s Oliverom veľmi obľúbili bol ŠAMPÓN s jemnou vôňou, ktorý obsahuje  prírodné výťažky z harmančeka a nechtíka a pšeničné bielkoviny. Šampón, ktorý neštípe v očiach, má tekutejšiu konzistenciu, ale naopak, hustejšiu penu. Ja, ako mama, oceňujem jemnú vôňu produktu. 500 ml za 2,70 eur (cena je cez eshop platná do 24.3.2019, inak stojí 3,39 eur)

Neviem prečo to Vy chlapi tak zaužívané máte, že sa stále za niekoho iného vydávate. Kým nás chcete dostať do svojej priazne, ukazujete nám Vaše vlastnosti krásne. Snažíte sa nám zniesť aj modré z neba, presviedčate nás, že ste tá najlepšia trieda, tvárite sa, akí ste úžasní, a sľubujete, že život v Vami bude prekrásny. Zahŕňate nás pozornosťou a láskou, predstierate, že sme Vašou jedinou kráskou, že život s Vami bude gombička, až kým sa v našich očiach nestane z Vás jednotka. Potom zrazu príde zlom, prestane Vám záležať na tom, ako pred nami vyzeráte, falošnú masku zo seba dole dáte. Hneď ako cítite, že ste dosiahli svoje, úplne sa zmenia Vaše postoje. Prestane Vás baviť lásku nám vyznávať, už sa nechcete s nami rozprávať. Vadí Vám, že pýtame tú pozornosť, ktorú ste nám predtým sami dali, ste spokojní s tým, že sme Vám lásku opätovali. Už sa viac pretvarovať nemusíte, veselo si na vavrínoch spíte. Baví Vás, že sa kvôli Vám trápime, že o Vás po nociach snívame. Zrazu Vám je jedno ako veľmi Vás ľúbime, už nechcete počúvať, čo k Vám cítime. Nerozumiem tomu, prečo je to tak, žiadna kniha mi zatiaľ nechcela, odpoveď na toto dať. Prečo nemôžete zostať takí, akí ste boli, neviem na čo bolo dobré, že ste sa pretvarovali, keď nakoniec aj tak ukážete svoju pravú tvár, a život s Vami už nie je žiadny dar. Utekajte si potom kam len chcete, aj tak sa najbližšie problémom nevyhnete. Zase len oklamete nejakú inú, a nebudete cítiť žiadnu vinu, za to, že neviete žiť pekne a skromne, že nie ste schopní zo svojou milou, užívať si spokojne. Pekný život s láskou a úsmevom nechcete žiť, a stále len nejaký problém potrebujete vyrobiť. Preto v dnešný deň záväzok chcem si dať, že budem radšej samú seba milovať.   

Autor: Ivana 

Ahoj,

včera jsem avizovala jednu úžasnou věc, ze které mám osobně velkou radost, a tou je Pediatrická poradna u nás, na Koníku! 

Na všechny vaše bezplatné a anonymní otázky týkající se dětských onemocnění a zdravotních problémů je Vám každý den připravena odpovídat MUDr. Denisa Malá.

Sama dobře vím a znám, že zdraví vlastních dětiček řešíme kolikrát o hodně více, než zdraví vlastní a radu, zkušenost anebo povzbuzení tak hledáme kde se dá. I proto věřím, že se Vám poradna bude hodit, načerpáte z ní mnohé zkušenosti, rady, tipy a bude k užitku nám všem.

Mějte fajn den a hlavně pevné zdravíčko! <3

Jennyska

Presne tak vyzeral dnes náš den. Uz o desiatej som bola z malej a jej nefunkčnej hry na sra*ky a normalne som bola rada, ze moj štvorročný syn mi s tym pomohol. Zacal iniciovať hru a vykrikovať: chyt ma chyt ma. Mala dnes akosi maleho mala na haku, co ma este viac zabolelo. Tak som sa uz na*rala a zacala sa hrat iba so synom. Do 5 sekund  bola aj nasa mala raketa pri nas a naháňala sa s nami😊

Vtedy som v srdci citila, ze som synovi vybrala to správne meno do života. Moj syna sa vola Šimon a krestansky význam tohto mena je Šimon - pomocník. Sama som od tom to význame nevedela, povedal mi to az kňaz, ked som ho isla dat krstiť. Povedal, ze som vybrala krasne meno. Ze Šimon pomáhal Jezisovi niesť kríž. Dost trúfalé, sa prirovnávať k Jezisovi, preto to berte skor metaforicky.  Moj maly syn je moj najväčší pomocník, ktory mi moj “kríž” pomáha niesť. Ani muž ani nikto iny, mi tak nepomáha ako on a ja ho zato neskutocne milujem. Dnes to bol on, kto ma “zdvihol” zo zúfalstva a povzbudil k ceste dalej. Plac premenil na smiech. Ja neviem kedy sa mu v zivote za tuto jeho pomoc odvďačim, tak sa fakt kazdy vecer modlim nielen o zdravie mojich deti, ale aj silu pre seba, nech som im dobrou a trpezlivou mamou.

Interakcia raz ty-raz ja, je stale v štádiu: ja-ja-ja-raketa-ja-raketa-ja-raketa-ja-raketa-ja-raketa-ja-ja-ja.  Tych 5-6x sa nam to podarí vymenit, pri jasnom svetle slnka, strete Marsu a mesiaca a pri jemnejšom severozápadnom vetre 🤷‍♀️Dnes som skusala asi vsetko mozne, pri prechádzke som jej jemne stlačala ruku. Urobila som to viackrát AZ prislo stlačenie aj mojej ruky. Jemne detské, ale bolo. Pred spanim pri hre varila myšička kasicku, som si vypytala hru aj na svojej ruke. Zatial len s mojou pomocou, ale s jej rukou (bez protestu). 

Co ma dnes však mrzi je, ze z malej sa stal moj “cecek”, nikto nic, len ja. A fakt uz neviem ci je to žiarlivosťou, dnes to schytal aj syn, ked chcel vedla nas napr. Lezat alebo peciatkovat s jej pečiatkami. Mne dovolila, jemu nie. Zeby mu zacala vracat, to co jej robil par mesiacov dozadu on?🤔 Moze jej prekážať objatie, ale pusu, jedenie vedla neho, objatie pri naháňacke uz su ok?Fungujú takto normalne súrodenci? Ja som v štádiu antinormalnosti, a fakt uz neviem co je normalne a co nie🙈

Nikdy nezabudnem na ten pocit, keď som v marci 2016 končil svoj prvý deň fotenia na Oddelení detskej kardiochirurgie na 5. poschodí Národného ústavu detských chorôb na Kramároch. Po 6 hodinovom foto-maratóne som kráčajúc dolu schodmi držal v hrdle hrču veľkú ako tenisová loptička. Plač prišiel až v aute, dlhých 30 minút. Nebol som ani trochu pripravený na to, čo som videl a zažil. Bolo to však to najlepšie, čo ma mohlo stretnúť.

Je streda, nádherné slnečné ráno. Môj deň však začína hlboko v podzemí Nemocnice na Kramároch v Bratislave, na operačnej sále spolu s tímom Detskej kardiochirurgie Detského kardiocentra. Počas dvoch hodín fotografujem takmer celý priebeh operácie - uzáveru komorového defektu - 2-ročnej Danky. Osvetlený je len operačný stôl a v hľadáčiku fotoaparátu vidím atmosféru ako z obrazov geniálneho Caravaggia. Danka je veľký bojovník, operáciu zvládne a o niekoľko týždňov už by ste na nej nepoznali, čím si prešla na operačnom stole. Vidieť na vlastné oči drobnú postavičku prikrytú plachtou a celý chirurgický tím opravujúci jej choré srdiečko ma dostane už po pár sekundách. Keď vyjdem po dvoch hodinách z operačnej sály, do hlavy mi vojde myšlienka, kde sú a čo prežívajú jej rodičia. Pri predstave toho, čo musia práve prežívať ma prelomí napoly. Naozaj.

Obliekam si veľký zelený plášť, rúško a návleky a po špičkách vojdem na Jednotku intenzívnej startostlivosti. JIS-ka je oddelenie, kde sa chodí po špičkách a kde sa často rozhoduje o tom, či malé srdiečka budú biť aj ďalej. Zo štyroch lôžok sú obsadené len dve, na jednom leží 7-mesačná Elenka a na druhom 3-týždňový Adamko, ktorý má za sebou prvú náročnú operáciu srdiečka. V najbližších mesiacoch bude musieť podstúpiť ešte dve. Pri jeho postieľke sedí mamina a ticho mu spieva. Taký malý ostrov ľudskosti a nekonečnej materskej lásky uprostred prístrojov, ktoré dieťatko držia pri živote. Keď sa o pár hodín vrátim urobiť ešte pár záberov na JIS-ku, pri Adamkovom lôžku ešte stále počujem tichý spev. 

O pár dverí ďalej, na ošetrovni, práve berú sestričky vzorky krvi Adriánkovi. Dve z nich ho držia za ruky, jedna mu šepká do ucha slová útechy. Pre väčšinu detí je to stále ešte bolestivý zákrok, pre tie ostrieľanejšie - ako napríklad pre Jakubka - denná rutina, ktorú zvládajú bez problémov. Práve fotografie z odberov krvi som neskôr zaradil do svojho výberu pre vernisáž - pre ich rozmanitosť a práve pre tie momenty, kedy sa sestričky spolu s mamičkami pokúšali tíšiť bolesť a plašiť strach malých pacientov.

V herni stretávam malého Samka s maminou - je to neuveriteľne živý šinter, ktorý miluje pohyb a hru a zatiaľ ho vôbec netrápia dve a možno až tri náročné operácie srdiečka, ktoré ho čakajú. O chvíľu sa skamarátime a vyvádzame spolu, fotoaparát ide na chvíľu bokom. Tá smutnejšia strana fotografovania na oddelení ma čaká o pár dní neskôr, keď Samka fotografujem na JIS-ke a na izbe, kde sa zotavuje po operácii. 

Po mojom prvom dni na 5. poschodí, nasledovalo ešte niekoľko fotografovaní na oddelení - ranné vizity, ošetrovňa, veselá herňa, chodby, izby pacientov. Každé z nich odhalilo zaujímavý príbeh - Adriánko v pestúnskej starostlivosti, malý Samko - najväčší šibal na oddelení, Jakubko so smutnou tvárou alebo Peťko - chlapec s krásnymi modrými očami. O pár mesiacov sme vďaka našej nadácii pripravili vernisáž fotografii, ktoré na oddelení visia doteraz.

Anna Veselá    24.04.2018   16

Podľa kanadskej terapeutky Victorie Prooday sú naše deti v úbohom emocionálnom stave. Posledných 15 rokov je svedkom tragédie, ktorá jej v tichosti prebieha pred očami. Môžu jej to dosvedčiť učitelia aj profesionáli pracujúci s deťmi.

Upozorňuje na alarmujúce štatistiky, podľa ktorých má 1 z 5 detí duševné problémy, hovorí o 43 % zvýšení ADHD, 37 % náraste depresie u dospievajúcich a 100 % náraste samovrážd medzi deťmi vo veku 10 – 14 rokov.

Deťom chýba normálne detstvo

Terapeutka sa pýta: Koľko dôkazov ešte musíme mať k dispozícii, aby sme sa zobudili? A dokedy to budeme zvaľovať na diagnózy, či zle nastavený školský systém alebo na frázy, že sa už tie deti také narodili?

Možno je bolestivé pre nás, rodičov, priznať si to, ale áno, v mnohých prípadoch stojíme za problémami našich detí práve my, tvrdí Prooday.

Niekde som čítala, že ak vidíte neželané správanie svojho dieťata nemáte prejaviť absolútne záujem, úžas, úľak, nič, čo by dieťa zaregistrovalo. Či už Vás to šokne, ide šlak trafiť, musíte situáciu vyriešiť s kľudom Angličana a nesmiete ukázať dieťaťu, že Vás to nejak vyviedlo z miery alebo prekvapilo alebo nahnevalo. Toto som si začala všímať u mojej malej rakety minulý týždeň. Zhodou okolností som ten článok čítala týždeň predtým, tak som si to zase akosi privolala....

Malá je ešte stále v akomsi "objaviteľskom" mode, tak mi lustruje šuflíky a vylieza kade-tade, skúša žalúzie a podobné srandičky. Teraz sa to snažím ignorovať, proste sa tvárim, že to, že mi behom 10 minút rozhádže pol domu vôbec nevadí, pohodička. Akosi som sa však pozabudla a keď vytiahla veľkonočné ozdoby, ktoré jej spadli z ruky, tak som čosi zašomrala alebo som nejako zhíkla, už fakt neviem. Ale odvtedy mi tá moja malá raketa raz za deň, keď som v kuchyne príde k tomu inkriminovanému šuflíku a vytiahne tie ozdoby a položí (nehodí) ich na zem a kuká na mňa, či to vyvolá vo mne rovnaký efekt úžasu. Dnes mi to spravila opäť, už som sa v duchu musela smiať, jak čaká reku: "čo nato poviem", ale držala som sa statočne a ani mäkké f som nepovedala. Túto metódu mi odporúčila aj klinická logopedička, keď je napr. malá už znudená a pýta si pozornosť, napr. keď sa s niekym rozprávam alebo niečo robím, proste ju mám chvíľku ignorovať resp. keď vidím neželané správanie, neriešiť nechať tak. Mysleal to aj na tie divadelné scénky v obchode, proste nepovedať ani slovo, nekomentovať nič. Držím sa tejto rady a asi sa mi zdá najrozumnejšia z tých mojich všetkých otestovaných. Keď sa už cítim vypeckovaná, žeby som malú vystrelila na mesiac, tak sa radšej niekde odpracem na 5 min hodím si jeden otčenáš a idem ďalej. Vidím na sebe aj na deťoch a aj na mužovi, že keď ja vybuchnem, vybuchne celá rodina. A keď ja škaredo rozprávam, rozpráva škaredo celá rodina. Je to veľké bremeno matky toto podľa mňa, byť stále dokonalá a dobrá, lebo v takejto situácií sa cítim hociako inak, len nie dobrá a trpezlivá a milá...

Dnes to bol však celkom fajn deň. Malú som oblbla s tými hlúpymi zajacmi a motýlmi a premenila som toto zadanie na vkladačku do krabice, pričom pri každej dierke na vkladanie som spravila ešte jednu dierku a tam vopchala špajdlu, na ktorú som nalepila motýlika alebo zajaca. Myslím, že táto forma sa jej páči viac, ako ukladanie do misky. Musím vymýšľať stále nové zadania, priraďovanie nám ide ľavou zadnou, triedenie ešte drilujeme, začnem zajtra s asociáciami. A musím sa priznať, že som sa vrátila k mobilu, ale len z "edukačných" dôvodov, kde som si stiahla Vami odporúčanú appku: "Výučbové kartičky". Malá natom celkom fičí a malého zase natom drtím čísla, ktoré mu, ale že fakt nejdu... Moju milovanú matiku, moje dieťa úplne neznáša🙂

Alfou a omegou je však stále hra, ktorú malej musím stále nejak vymýšľať a ja som teda neni veľmi kreatívny typ. Kávičku si síce vypijeme, ovocie zjeme, aj bábo nakŕmime, ale všetko to stihneme akosi za 5 min a potom už mi došli nápady, čo s ňou ďalej, takže musím si naštudovať ako sa hrajú dvojročné deti, dlhšie ako 5 min.

Jedným z mojích koníčkov už od detsva je písanie. Je to pre mňa určitý únik od reality.

Avšak s pribúdajúcim vekom sa pri písaní poviedok nebojím odviazať o trošku viac.

A pre tie odvážnejšie,  prikladám mnou vytvorenú krátku poviedku, aby bolo ešte viacej horúco! 😄😋

Upozornenie! Obsah: 18+

Prejde mi prstami po odhaľenej šiji a pokračuje nižšie. Prikáže mi nech sa nehýbem a pokračuje vo svojej hre. Prstami uchopí zips šiat a ťahá ho neúprosne dolu po mojich bokoch. Zaborí mi svoje prsty medzi polovičky zadku a potiahne. Zo šiat sa zrazu stáva len látka zo zipsom, nechá ju dopadnúť s cinknutím na podlahu. Zahryznem si do jazyka. Stojí tesne za mnou. Cítim ho. Ale nedotýka sa ma. Mentolový dych na mojom zátylku, mi sposobuje hotové muky. Chcem sa pohnúť, otočiť, vidieť ten pár prenikavých očí, ktoré ma od zadu prepaľujú. No namiesto toho, stojím vzpriamene spájam pery do priamky a čakám.

Rozopne mi sponu na vlasoch a nechá nech mi dopadnú voľne na lopatky. Chytí mi boky a pritiahne ma k sebe. Na zadku pocítim jeho erekciu. Zaplaví ma horúčava, i keď v miestnosti je chlad. Ozve sa rozopínanie zipsu nohavíc. Je to zlomok sekundy, keď mi silné ruky roztiahnú doširoka nohy, nahmatajú moje vlhké miesto a prsty sa do mňa ponoria. Jeden za druhým vnikajú hlbšie, hýbu sa rýchlejšie, a keď ich začnem v sebe tuhšie stískať sú preč. Skor než stihnem zalapať po dychu, vnikne hlboko do mňa a zakrúži. Moje telo si pýta viac, on to vie. Ozve sa plesk a pokožka mi na zadku ružovie. Prirazí. Z úst sa mi vyderie dlho potláčaný vzdych. Ďalší príraz, tentokrát silnejší. Zadok mi oblieva čoraz vačšia páľava, ktorú vzápatí nahrázda príjemný pocit. Som na tom rytme závislá. A keď sa mi palcami obtrie o stvrdnuté bradavky, viem, že som blízko. Ťahá ich. Štípe. Masíruje. Cítim ako ma celú vypĺňa. Berie si kúsok po kúsku. Nebojujem s ním. Len sa podávam. Jemu. Jeho dominancii.

No po dlhšej dobe sa ozývam....mám za sebou veľmi zaujímavé a psychicky náročné obdobie, kedy sa mi zmenil celý život a aj môj pohľad na seba.

Za toto obdobie som sa začala znova spoznávať a začala som si vážiť samú seba.

S manželom už nežijeme spolu. Ale na rozdiel od ostatných párov v našom okolí, ktorý sa rozišli my sme sa rozišli v dobrom a nehádame sa.

Momentálne sme tak že si rozumieme a robíme všetko pre nášho syna aby ho to čo najmenej zaťažilo. Nehádame sa a ani si nerobíme napriek. Manžel súhlasí s mojími podmienkami a ja vychádzame si v ústrety. Je to fajn.

Podali sme žiadosť o rozvod a manžel už žije s inou ...ale nehnevám sa ...som rada. Mám pocit neskutočnej slobody a aj keď mi je niekedy clivo a smutno, som opäť sama sebou a som spokojná.

Aktuálne si hľadám novú prácu a znova som začala čitať a robiť zmeny tak ako sa to páči mne. Plánujem si večere s kamoškami tiež mamičkami a robíme prespávačky.

Dnes trávim čas doma s chorým synom. Čas sa na chvíľu zastavil, človek prestal riešiť všetko mepodstatné, veď to najpodstatnejšie, musíte uznať, je zdravie.
Ak ste choré vy či Vaše deti, o program je razom postarané. 
V dnešnom uponáhľanom svete sa vytrácajú chvíle, ktoré trávime len s našimi blízkymi, venujeme im svoj čas a zaujímame sa o nich. Zabúdame na chvíle pokoja a zahĺbenia sa do nášho vnútra. Naháňame sa za tým či tamtým, všetko chceme dokonalé a na 100%. Pojem ,,mať či vlastniť,, začína prenikať aj do sŕdc našich detí a my ich zabúdame učiť, čo je na svete najpodstatnejšie...to čo oči nevidia. Ja som sa obadala, keď sa syn minulé Vianoce rozplakal. Nie preto, že by darčeky neboli podľa jeho vkusu, ale preto, že boli len tri. Tri! Kde sú tie časy keď nám Mikuláš nosil len ovocie, keď mama kúpila za odmenu šunku, keď sme si pod Vianočným stromčekom našli topánky či zimnú bundu. Ak tam bola hračka, to bolo radosti! Dnes sú plné obchody rozličného tovaru. Ľudia sa predbiehajú kto kúpi viac. Máme dva či tri úväzky aby sme utiahli rodinné ropočty a máme pocit, že nedopriať našim deťom by bol hriech. Naopak, chyba je to, že im doprajeme až príliš. Aktuálne čítam knihu o výchove detí, kde autorka píše, že dnešné deti nie sú frustrované a to im do budúcna uškodí. Nedokážu sa totiť tešiť z toho čo je, z maličkostí, zo zázrakov každého dňa.

Je pondelok a v nemocnici  dnes okrem bežných odborne vyškolených zdravotných sestričiek a doktorov ordinuje aj netypicky, no stále odborne, vyškolená klaunská dvojica — ja, sestrička Krvinka Obehová, a moja kolegyňa, doktorka Dialýza Odmeraná.

 Čaká nás posledná izba vzadu na chodbe, celkom vľavo. Keďže spoza dverí nič nepočujeme, pomaličky otvárame. Je tu tma a zdá sa, že aj prázdno.

Zrazu sa ozve šuchotavý zvuk periny a tlmený chichot. Svetlo z chodby dopadá na dve postele, kde sú dvaja pacienti od hlavy po päty zakuklení v perine. Len kde-tu trčí ruka alebo noha.

„Pani kolegyňa, to sú tie vzácne larvy, ktoré sa práve kuklia,“ s údivom som skonštatovala.

„Tie treba pozorovať v absolútnej tme a tichu...“ pokračovala doktorka Odmeraná.

„Myslíte, že sa z nich niečo vyliahne?“ nedočkavo som sa ozvala.

    Spoločenská, komunikatívna, veselá, energická, optimistická s pozitívnou mysľou... Asi by ma tak poniektorí opísali. A ono v zásade aj taká som... po mamine?

Žena, čo ju pozná polovica mesta, na všetkých sa usmieva, vtipnou poznámkou s nadhľadom povzbudí, zabaví sa sama na sebe, málo frfle, pomôže komu môže s čím len môže a ešte vám aj upečie barančeka veľkonočného s odkazom: "Šak i vy sce jak mojo." Žena s vrtuľou  vzadku :D, aj tak sa zvykne vravievať... 

    Moju maminu za to veľmi obdivujem. Občas jej vravíme panna zázračnica aj z iných dôvodov. 

    Ako som si tak ale vyrazila životom časom vlastnou cestou, budujem si vlastnú rodinu, pýtam sa seba, či čo tak má byť za každých okolností. Ísť často za svoje limity... chorá nechorá, vyspatá nevyspatá... všetkým všetko a sebe takmer nič. A ešte sa aj pri tom za každých okolností usmievať a všetko prijímať hneď a len pozitívne. 

    Raz mi jedna kamarátka pri našom rozhovore, keď som znova použila moju častú frázu potom, ako som jej odpovedala na otázku ako sa máme, ako zvládam, stíham a pod., že "ale veď kým sme zdraví, máme strechu nad hlavou... žiadna tragédia. Iné životné situácie a okolnosti sú ťažké, náročné..." 

    Tak ma kúsok prebrala: "Ale co še tu robiš... šak hej , ale posťažuj sa, keď je treba."

Maminy, ako to dnes u vás vyzerá? Upratané, neupratané?

"Pochváľte sa" s neporiadkom, resp. možno s nejakou vašou klasikou, čo sa vám bežne stáva pokiaľ ide o čokoľvek v domácnosti.

Pozn.: Skôr, ako začneš komentovať a netušíš vo co tu gou 🙂, prečítaj si článok Obyčajná mama "pochváľ sa". https://www.modrykonik.sk/blog/2veronka7/article/obycajna-mama-pochval-sa-aci364/

Ak ti je zmysel tohto počinu zrozumiteľný a zároveň sa ti pozdáva, tešíme sa na tvoj komentár. Bez posudzovania a s maximom rešpektu.

P.S.: Fotodokumentácia nie je podmienkou. 🙂

Dobré ráno,

niekto ešte prázdninuje, u nás prázdniny skončili takže sa môžeme plne sústrediť na tohto týždňovú súťaž. Dúfam, že sa vám budú súťaže páčiť a spoločne sa zabavíme a zahráme si o srdiečka. Budem sa snažiť indície pridávať v pravidelný čas, ale predsa aj ja môžem pozabudnúť vo víre povinností, tak vás poprosím o trpezlivosť.

Pravidlá súťaže:

1. Každý deň pridám k úlohe DO ČLÁNKU - 1 indíciu, túto skutočnosť oznámim komentárom, všetky tipy do môjho komentáru sa počítajú ako za tipy k danej indícii.

2. Tipovať môžete každá/dý "len" 5x, čiže: 5 dní, 5 indícií a 5 tipov.

A to takto: VZORY: tip.č. 1.alena, tip 1.alena, alebo mi stačí len úplne jednoducho: 1-alena, atď. Viac odpovedí v jednom tipe nebudem uznávať a tip neuznám, aj keď bude správny.

Popravde, keď vyslovila psychologička o mojej malej rakete, že má zážitkovú pamäť tak som si pomyslela, že to je zase jasný rizikový znak AUT. Zabudla som sa jej opýtať, či to je dobré či zlé a doma som sa neodvážila o tom ani čítať  až do dnešného dňa, keď som si všímla na mojej malej rakete, že ona sa k tým zážitkovým "situáciám" rada vracia. Celá veda zážitkoch predstavujú novú formu vzdelávania, ktorá sa dostáva do popredia, pretože dnešní žiaci sú zahlcovaní stále väčším množstvom informácií, z ktorých si aj tak nič nepamätajú. Avšak, ak to prežijú a precítia, vryje sa im to do pamäte.

Tak to bolo aj s mojou malou raketou. Na diagnostike som ukazovala jedno z domácich videí, kde sa moja malá "rehnila" na mojej mame, tak že sa až "zadúšala", mala s ňou krásny očný kontakt a dokonca si dávali aj "zvukový ping-pong": Raz ty, raz ja. Počas toho, ako som toto video ukazovala psychologičke, moja malá pobehovala po miestnosti a obkukávala hračky, ale zrazu ako začula známy zvuk z videa, dobehla a začala sa zase rehotať a vydávať smiešne zvuky na telefón. 

Fakt neviem, či je to dobré či zlé, či je to auti/neauti črta. Viem len,  že to je cesta, ktorou môžem vzdelávať svoju malú raketu aj ja. Píšem o tom práve dnes preto, lebo ma dnes prekvapila tým, že na stôl v detskej izbe pripravila pracovné zošity pre ňu a pre malého, tak ako to robievam ja každý pracovný večer, keď si dáme spoločné "učenie". Sadneme si za stolík, malému zadám jednu stranu a malá sedí oproti nemu a buď si "kreslí" alebo s ňou robím plastelínu alebo hocičo iné. Podstatné však je, že sa ju snažím udržať za stolom v pokoji, bez behania aspoň počas toho, kým si syn napíše zadanú úlohu. Poviem Vám bola to fuška, lebo prvé dva mesiace plakal malý, že sa mu nechce, že ho to nebaví, malá plakala, lebo chcela len behať, ale teraz sú tie večera tak krásne, že mi chýbajú cez víkend, keď máme od nich "oddych". Krásne si večer sadneme do izby, už sa nikto nehnevá, nikto nejeduje.Je to taká naša spoločná chvíľa, keď sme v "tichosti" bez hnevu a jedov. Jooj som veľmi rada, že sa mi "toto" podarilo s nimi doladiť a som ešte radšej, že pre malú je to príjemný zážitok, ktorý si chce sama zopakovať aj cez deň.

S malou raketou nám to ide striedavo-oblačno, ale pokroky sú stále nejaké. Dnes sme trénovali interakciu raz ty, raz ja pri naháňačke. Syn je fantastický komunikačný a playpartner a ani o tom nevie. Vedie a ťahá a volá a kričí na ňu a ja vždy s malou dušičkou dúfam, že to raz bude u nich 100%-centné. Nemôžem povedať, že ho ignoruje, fakt sa vedia už pekne blázniť, len tam chýba ešte tá väčšia interakcia, dlhšie trvanie a iniciatíva z jej strany. Dúfam, že to je stále iba nízkym vekom malej. Dnes som im teda trochu pomohla a začala som ich naháňať aj ja. Raz jedného, raz druhého a potom som zakričala "a teraz ty". Malý povel samozrejme splnil, aj malá pochopila, že chcem nejakú zmenu, ale ešte nechápe príkaz "chyť ma", tak vlastne nevedela, čo spraviť. Tak som zobrala jej rúčky a chytila som sa sama. Hádam sa to zlepší a bude vedieť vymeniť role spontánne a sama.

Banánový chlebík je u nás už klasika. Vždy, keď máme doma prebytok banánov a niektoré sú už viac hnedé ako žlté, vyťahujem zo skrinky formu na chlebík a v priebehu pár minút vyčarujem chutné raňajky na pár dní. 

Občas to chce ale zmenu a tento mrkvový chlebík je mu viac ako slušným konkurentom. Navyše v sebe skrýva lahodnú sladučkú a osviežujúcu krémovú vrstvu, ktorá ho povyšuje z raňajok na dezert. A keďže mrkva je zdravá a je jej tam požehnane, pokojne si môžete dopriať ešte jeden kúsok navyše 🙂

• 2 vajíčka
• 200g kryštálového cukru od #korunny
• 350g hladkej múky
• 2 lyžičky prášku do pečiva
• 300ml plnotučného mlieka
• 350g mrkvy
• lyžička vanilkového extraktu
• lyžica oleja

• 200g cream cheese (alebo mascarpone/lučina/bánovecká)
• púdrový cukor od #korunny podľa chuti (cca 50g)

• dve hrste vlašských orieškov na posypanie

Celé vajcia miešajte s cukrom do peny. V jednej miske zmiešajte múku s práškom do pečiva a v druhej mlieko s olejom a vanilkovým extraktom. Postupne obe zmesi na striedačku pridávajte k vaječnej pene, kým sa suroviny nespoja. Na záver už iba ručne pridajte najemno nastrúhanú mrkvu.