Závislosť na jedle, na sociálnych sieťach, na ľudskom uznaní, na toxickom vzťahu. Závislosť je poháňaná skrytou poruchou. Veľkú úlohu zohráva psychika.

Hlavnou charakteristikou závislosti je nedostatok alebo málo ľahkosti a spokojnosti v živote. Tvoj problém nespočíva v tom , že ješ viac ako by si mala, alebo tráviš na na sociálnych sieťach toľko času , že zanedbávaš povinnosti, len si tým niečo kompenzuješ.Je to iba odozva na tvoj vnútorny pocit, stav v ktorom si.Zvolila si si liek na svoj problém- jedlo,stále zdieľanie fotiek a počet like-ov .

Ak ti na začiatku stačila jedna , dve kocky čokolády dnes si musíš dať celu tabuľku. Stále chceš viac a viac.

Kde to všetko začalo? Kedy sa z nevinnej zábavky stala chronická choroba? Ak chceš poznať odpoveď na túto otázku musíš porozumieť kde má tvoja závislosť korene. To kde si sa narodila,prostredie v ktorom si vyrastala, výber jedla v detstve,rodinné okolnosti do ktorých si sa narodila.

Tvoj vzťah k závislosti ovplyvňuje spôsob akým vnímaš život. Mala som klienta ktorý mi tvrdil , že nedokáže žiť bez klobásy 🙂

Stali sme sa závislými na jedle,sociálnych sieťach ,alkohole,drogach,toxickych vzťahoch.Podvedomý zámer je pravidelne zlepšiť úzkosť a bolesť. Je to len automatická odpoveď na tvoje pocity.

Opäť začala začiatkom júna nastupovať v práci uhorková sezóna a moje vymýšľanie letnej dovolenky naberalo na obrátkach až som popri prímorských destináciách našla supiš pupiš ceny leteniek do Skopje na konci septembra. Pán manžel najprv v telefóne prevrátil oči (priam som to videla) ale po krátkom hovore odsúhlasil a tak som mala darček k jeho narodkám na konci júna. Ani neviem ako a zrazu sme sa v sobotu ráno zobudili s tým, že ideme pozrieť najnovší a najmenší prírastok do rodiny a pobaliť lebo večer letíme na Balkán. Neviem prečo ale fakt nám učaroval a z týchto jesenných tripov sa tuším začína stávať pravidelnosť (nie, že by mi to vadilo, práveže naopak). Lebo sme boli v Srbsku a teraz ideme do Macedónska. To sú dva roky po sebe a dva je už počítateľné číslo. Toľko moja matika, už jej aj stačilo. Skrátka sme sa napratali do jedného mini kufra, večer boli ešte na omši a po kostole sme sa vydali na letisko. Ešteže je čoby kameňom dohodil a nemusíme sa trepať ktovie kam do tramtárie. Takže sme vzlietli z už studeného Slovenska a vydali sa nočnou oblohou tralala do Skopje. Doleteli sme niekedy pred polnocou a keďže som úžasná, tak nás čakal taxikár s ceduľou Mrs. Galisova pred príletmi. Normálne jak v americkom filme. Cez viac-menej prázdnu letiskovú halu s balkánskym „obrázkovým“ písmom sme si to prefičali do auta a vyrazili sme do tmy. Letisko v Skopje je pomerne ďaleko od mesta takže sme mali asi polhodinovú cestu pred nami a v tme sme sa mohli kochať napr. tmou. Iba z diaľky sme videli mini pipi vysvietený kríž na kopci Vodno. Mám pocit, že na Balkáne majú vodiči tendenciu skúšať koľko to vydá na akejkoľvek ceste. Takže sme nemali len príchod ako z filmu ale aj presun z letiska do ubytka pripomínal Need for speed. Najzaujímavejšia časť večera ešte len prichádzala. Nastala vtedy keď nám taxikár oznámil, že nás nemá kto ubytovať ale že nemáme panikáriť, lebo má od majiteľa odložené kľúče od našej izby v stánku u zelovocára. WTF? Kde chce zohnať otvorený zelovoc o pól 1 ráno? Haha. Ale zasmiali sme sa my, keď sme videli, že v meste to žilo ako keby bolo poludnie. O jednej ráno sme sa išli teda poprechádzať, sadli sme si na vínko a pifko a nakúpili v zelovoci nejaké papaníčko. Tam je všetko totiž otvorené do 1. Nechápačky. Ale aspoň sme neumreli od hladu. Zachránili nás croassanty 7 days. Mali by ich premenovať na 7 days/nights rescue. Niekedy pred druhou nadránom sme došli kaputt umretí na izbu a padli ako kabele. Ráno sme sa zobudili do krásneho slnečného dňa. Pršiaka sme tentoraz úspešne nechali doma, zabarikádovaného, aby nás zas nenaháňal. Pochopil a ostal doma. Takže sme si najprv kúpili kofí, potom raňajky a nakoniec vodu a vydali sa do ulíc. Keďže sme bývali asi 200m od centra, na hlavné, Macedónske námestie sme to mali doslova na skok. Na to, že sme vedeli, že Macedónsko je tiež pomerne chudobná krajina sa musím priznať, že sme zažili celkom kultúrny šok. A nie jeden. V skratke – v Macedónsku žije asi 2 milióny ľudí a z toho je približne 800 000 v Skopje. Takže tam je všetko: pravoslávni, moslimovia, židia, kresťania, agnostici, Turci, Albánci. Na jednej ulici človek stretne od dievčaťa v plavkách, cez týpka v čiernom s klobúkom a „židovskými“ kučierkami až po moslimku, ktorej ledva vidno oči. A nikto nikoho nerieši, každý si žije po svojom. Živý to dôkaz, že multikulturalizmus funguje ak vznikne prirodzene a vyplýva z histórie. V meste vidno veľké rozdiely a kam sa človek pozrie, vidí iný štýl. Čo sa nám ale brutál rátalo bolo, že popri rieke Vardar, ktorá Skopje preteká a spája Macedónsko s Gréckom, boli všetky nové budovy stavané rovnakým historickým štýlom. V preklade: každá budova má krásne zdobené stĺporadie, ktoré jej pridávajú na krásne. Za nás 100 bodov. Taktiež sa tam nachádza nespočetne veľa sôch. Väčšina týchto budov v centre má iba 10 rokov, nakoľko macedónska vláda pracuje už roky na programe Skopje 2014, ktorého pointou je obnova mesta. Inak, k tým sochám – nesnažte sa ich rátať, je ich asi trilión a kým by ste ich dorátali, tak by medzitým postavili ďalšie a museli by ste rátať od začiatku. Takže toto mesto máva často prívlastok „mesto sôch“. Oprávnene. Ale späť k nám. Dominantou Macedónskeho námestia je socha bojovníka. Toľko oficiálny názov. Každý ale vie, že sa jedná o Alexandra III. Macedónskeho. Ale keďže Šaňi je niečo ako slovenský Jánošík, bijú sa oňho Macedónci aj Gréci. Ale pre pokoj v duši a na zalepenie očí sa vymyslelo, že to teda bude „Bojovník na koni“. Ešteže my sme nechali meno, lebo sochu pomenovať „Zbojník s hákom v hrudi“ by dopadlo neviem ako. Ale musím podotknúť, že Šaniho kôň vyzerá normálnejšie ako ten Svätoplukov na hrade. Ale to už som úplne vedľa. Ale už keď som pri Sväťovi, tak Šani je od neho o rok mladší (aj keď v skutočnosti je o 11 storočí starší. Nevermind.), keďže táto socha bola postavená v roku 2011. Nuž, už máme matiku a dejepis za sebou, pokračujeme s naším poznávaním mesta. Cez oblúk nápadne pripomínajúci ten Víťazný sme prešli až k pamätnému domu Matky Terezy. Matka Tereza, vlastným menom Agnes Gonxhe Bojaxhiu, sa narodila 26. augusta 1910 v dome kúsok od Macedónskeho námestia, ktorý bol ale pri veľkom zemetrasení v roku 1963 zničený. Pamätný dom stojí asi 5 minút chôdze od centra a predstavuje múzeum, kaplnku a pamätnú izbu v jednom. Vstup je zadarmo a ide o jeden z najzaujímavejších domov, aké som kedy videla. Jedna strana je kamenná, druhá je bielo-modrá fasáda a poschodie je z modrého skla. Expozícia zahŕňa celý jej život od narodenia (rodný list) cez život v ráde (vlastnoručne napísané modlitby, prvé ručne písané regule Kongregácie misionárok lásky, Nobelova cena za mier) až po smrť (fotky, rehoľné oblečenie a ruženec). Inak, toto bola asi jediná katolícka kaplnka široko-ďaleko. Po návšteve tejto najvýznamnejšej a najznámejšej skopijčanky sme sa túlali ulicami smerom k autobusovej stanici. Cestou sme pred bývalou budovou burzy ulovili býka. Teda, len fotku s býkom a opäť sme mali pocit, že sme v inom štáte. Vyzeral skoro ako Charging Bull na Wall Street. Takže povinná fotka krotiteľa býka a v ústrety neúprosnému slnku sme sa vydali na stanicu dúfajúc, že nájdeme lístky do Ohridu. Čo sa tohto týka, odporúčam vytlačiť si doma mapu, tá nás zachránila. Aj keď domáci radi pomôžu. Aspoň, že Macedónci vedia aj po anglicky. Nie každý a nie dobre ale dohodnete sa. Okolo obeda sme sa teda vrátili do centra, kde sme sa najprv najedli a potom poobzerali každý z piatich mostov (sprava: most Matky Terezy, most Filipa II. Macedónskeho, most Umenia, most Obyvateľov Macedónska, Kamenný most), ktoré sú obsypané, ako inak, sochami. Pozreli sme tiež ortodoxný kostol Narodenia Panny Márie (Crkva Sv. Bogorodica), Old bazaar (Stara čaršija; v podstate staré mesto, v ktorom dýcha taká tá správna atmoška, ktorú sme my akosi nepostrehli...neva...), čínske trhy (a la Miletička), obišli asi milión rakiet (nickname pre mešitu; buďme úprimný, naozaj to tak vyzerá) a skončili v pevnosti Kale (Skopsko Kale). Dnes z nej už veľa nie je, ale je to celkom fajn prostredie, tiché a kľudné. Za predpokladu, že tam nie ste s partiou teenagerov ako my :D každopádne sa rozprestiera nad Vardarom na pomerne veľkej ploche, takže sa dá pubertiakom v pohode vyhnúť. Zachovala sa nejaká tá vežička, pár základov a obranný múr okolo celej pevnosti. Takže až toľko histórie človek zas nevdýchne, skôr je to o tom vychutnať si (trochu netradičnú) prechádzku. Cestou dolu do mesta sme nakukli do jednej rakety, konkrétne mešity Mustafu Pasha (Mustafa Pašina Džamija). Ja som nakukla len medzi dvere ale môj drahý si to napochodoval priamo do vnútra (vyzutý of course) za čo ho ženy vnútri skoro zrakom upálili zaživa. Nedal si dole ponožky, barbar jeden. To nám trklo až potom, že tam sa ráta naboso asi len naboso naboso. Unavení, uchodení, trochu spečení a hladní sme v centre znova pozdravili sochu Filipa II. Macedónskeho, ktorý zjednotil macedónske regióny do spoločného Macedónskeho kráľovstva v roku 359 pred Kristom. Takže je právom uznávaný za akéhosi otca Macedóncov, keďže premenil to, čomu Gréci dovtedy hovorili barbarská roľnícka zem na najdôležitejšiu vojenskú mocnosť v tom čase. Bol otcom Alexandra III., ako inak, Macedónskeho, ktorý sa narodil v roku 356 pred Kristom. V tom istom roku vyhral aj Filipov kôň na Olympijských hrách. No neboli by sme naňho hrdí aj my? Životopis v skratke: Šani sa narodil v Pelle a kráľom sa stal v 20-tke. Celkom hardcore. To mu ale nezabránilo stať sa Veľkým. Jeho tútorom bol sám Aristoteles a dostal najlepšie možné vzdelanie. Mal moc, bohatstvo, vedomosti, empatiu, úctu a všetko čo si taký bežný kráľ mohol priať. Dostal sa až do Indie, zobral si niekoľko žien a nakoniec zomrel na vrchole svojho života ako 32-ročný. Čistá idylka. Ako to býva, jeho smrť je zahalená rúškom tajomstva a teórie od otravy cez chorobu až po vraždu odvtedy prúdia svetom. Večeru sme si vychutnali na Macedónskom námestí a plný dojmov z mesta s naplnenými bruchami sme sa pobrali spať. Ráno sme mali budíček už o 5, lebo veď prečo nie. O 6 sme sa uložili k pokračovanému spánku na stanici do Galeb busu, v ktorom sme mali stráviť nasledujúce tri hodiny. Nakoniec to boli 4 nekonečné hodiny trmácania sa celým macedónskym pohorím zo Skopje cez Tetovo až do Ohridu. Po vystúpení sme sadli do nejakej random lokál kaviarne a dali si najhnusnejšiu kávu v živote. Vlastne nedali. Po uchlipnutí sme usúdili, že si kávu dáme radšej inde a pobrali sa ďalej. Ešteže tam všetko stojí pár šupov a nemuselo nám to byť ľúto. Nuž ale čo tam po káve keď som zbadala zmrzlinárne. Pravé. Ohridské. Všade kam som pozrela. Utrela som liter slín čo mi nabehli a nasmerovala pána mangela k najbližšej. Namiesto kávy sme si vychutnali asi najlepšiu zmrzku ever. A to som už mala zmrzlinu po celej Európe a v kadejakých zmrzlinárňach. Na túto sa nehrabali. Ešte teraz sa zalizujem za ušami. Mňam! No ale okrem zmrzliny božskej chuti je Ohrid bohatý aj na históriu. A kostoly. Kedysi tu bolo 365 kostolov, na každý deň v roku pripadal jeden a preto dostal prezývku „Jeruzalem Balkánu“. Od roku 1980 je celá oblasť Ohridu zapísaná v zozname UNESCO ako jedna z 28 pamiatok ako prírodného, tak aj kultúrneho charakteru. Samotné jazero je jedno z najhlbších (takmer 300m) a najstarších európskych jazier s viac ako 200 endemickými druhmi. Prešli sme teda okolo tohto klenotu a zamierili do útrob starého Ohridu. Prvý nám prišiel do rany ortodoxný Chrám múdrosti/sv. Sofie (Crkva Sveta Sofija; netuším čo z toho je správne lebo to bolo označené ako „Church st. Sofija, Church of holy wisdom). Ide o najväčší a najstarší chrám z 11. storočia, ktorý bol postavený na základoch katolíckeho kostola z 5. storočia, ktoré sú na jednom mieste aj priznané a bolo to zaujímavé pozerať do jamy s prastarými šutrami s pocitom, že tie tam niekto šupol asi tak pred 15-timi storočiami. Vnútri sme nasali úplne originálnu a autentickú atmosféru dní dávno minulých a očumievali krásne starodávne fresky, ktoré sa ešte ako tak zachovali. Keďže slniečko svietilo jak lusk, rozhodli sme sa najesť sa na móle v reštike, kde sme čľapkali nohy vo vode kým sme čakali na jedlo. Po výbornom obede sme sa nahodili do plaviek a vychutnali si krásny horúci (ešte) letný deň. Naši doma už behali v bundách a my sme sa kúpali. Parádička. Nakoľko nám o 4 išiel autobus naspäť do Skopje, na kúpanie sme mali asi hodinku ale stálo to za to. Od jazera sme sa potom vydali pozrieť ortodoxný kostol sv. Jána v Kaneo (Sveti Jovan Kaneo) kam nás bez sviečky nechcela tetuš vpustiť. Nevadí, aj jeho okolie bolo krásne. Išli sme totiž strmákom a asi za 2-3 minúty sme už boli pomerne vysoko nad jazerom s prekrásnym výhľadom. Ďalej sme boli pozrieť veľmi zanedbateľné množstvo chrámov v porovnaní s ich počtom ale vážne sme na to nemali rok ale asi tak dve hodiny ak sme si chceli dať aj kafé, a to sme veru naozaj chceli. Medzi iným spomeniem, že sme videli chrám sv. Bohorodičky či chrám sv. Klimenta a Pantelejmona. Vyštverali sme sa mega strmákom až do Pevnosti cára Samuela (Samuilova tvrdina), ktorá sa týči na útese nad Ohridom. Postavená bola v 4. storočí pred Kristom a bola centrom starého Ohridu, ktorý bol akýmsi hlavným mestom Prvej Bulharskej ríše za vlády cára Samuela Bulharského na prelome 9. a 10. storočia. Podľa nedávnych výskumov bola však táto pevnosť postavená na mieste ešte staršieho opevnenia, datovaného až do 4. storočia pred Kristom, postaveného Filipom II. Macedónskym (zas sme pri ňom. V Macedónsku sa všetko točí okolo tejto famílie. Opevnenia, ulice, námestia, pamiatky, sochy, jedlá, čaje, toaleťáky.....). Táto pevnosť je niečo podobné ako Kale ale Kale sa v porovnaní s týmto môže strčiť. Ten brutálny výhľad z vrcholu veže na celé Ohridské jazero až po albánsku pevninu si zapamätám snáď navždy. Slnko sa ligotalo na hladine modrej ako...no, ako čistá voda, jemný vánok rozvieval všadeprítomné macedónske vlajky a my sme sa kochali a kochali. Nakoniec sme zamierili dolu a vymákli celú prezentáciu pôvodnej kníhtlače v múzeu tradičnej výroby papiera (Narodna rabotilnica za račno izrabotena hartija Ljupčo Panevski). Najzaujímavejšia bola originálna kópia Guttenbergovho stroja; v Európe sú len dva – v Blede v Slovinsku a v Ohride. Ja ako správny knihomoľ som hltala každé tetuškine slovo a ochkala a achkala nad nádhernými obrázkami, ktoré vytlačila na ukážku. Fakt to bolo zaujímavé a strávili sme tam asi 15 minút. Silno odporúčam. To je už asi miliónta vec, kvôli ktorej sa do Ohridu ozaj oplatí ísť. Zmrzlina, jazero, kúpanie, výhľad, história, kníhtlač a to ešte môžem pokračovať ďalej. Nakoniec sme stihli už len výbornú kávu (Macedónci fakt asi nevedia robiť kávu lebo sme mali jednu hroznú kávu za druhou, až sme to vzdali a hľadali cedule s overenou chuťou, odporúčam chodiť len tam kde majú na podniku ceduľu Lavazza, Illy atď.). Okolo pól 4 sme dorazili na autobusku a sadli na bus, kde sme dali uchodeným nohám zaslúžený odpočinok v priebehu nasledujúcich troch hodín. V buse sme sa zoznámili s partiou postarších pánov zo Slovenska, s ktorými sme si celkom sadli a vymenili si rady a tipy čo ešte v posledný deň stihnúť a čo nie. Zvažovali sme Vodno s krížom alebo Matka kaňon ale Matku by sme vraj reálne nestihli a na Vodne nič vraj nie je (citujem: “kopec Vodno, je tam h***o”; len jedna kaviareň a výhľad na mesto, bez čoho sme usúdili, že sa zaobídeme. Výhľad z Pevnosti cára Samuela by to aj tak netromflo. Never. V Skopje sme sa rozlúčili a mierne skapaní sme sa cez mesto vydali naspäť na izbu. Cestou sme si kúpili pifčo a radler, ktoré sme si po večeri vychutnali na ihrisku obklopení milión deťmi, lebo macedónske deti zjavne nespia. Lietajú po uliciach v čase kedy sa my otáčame na druhý bok (a to na dovolenkách chodíme spávať najskôr o polnoci) a behajú už keď my len vstávame. Posledný deň sme chceli pozrieť múzeum holokaustu ale bolo zavreté kvôli rekonštrukcii ale nikto nevie dokedy. Tak sme išli do archeologického múzea, najmohutnejšej stavby na brehu Vardaru. V tejto nádhernej budove bolo niekoľko tisíc mincí a šutrov zoradených podľa období, keramiky, nástrojov, zbraní, ozdôb, dobovo oblečených voskových figurín či vosková rodinka Filipa II. Macedónskeho. Obed sme si vychutnali v „našej“ reštaurácii na Macedónskom námestí, poobede kávu, potom sme sa naposledy pomotali po centre a vydali sa na autobus na letisko. Domov sme doleteli neskoro v noci ovešaní fľašami macedónskeho vína a naložení kvantom cigaretových škatuliek. Za tú cenu, no nekúp to :D až doma sme zistili, že sme niektoré doslova prepašovali, nakoľko sme ich mali o dosť viac ako je dovolené prevážať. Kriminálnici jedni!

Vedieť sa samy nalíčiť na všetky príležitosti a pekne upraviť, aby sme boli ako zo "žurnálu".  To je ako sen. Niekomu to ide ako po masle, iný potrebuje pomoc. Niekto sa rád hýčka, iný spolieha výhradne na seba. Ale i tak si myslím, že na špeciálne príležitosti je najlepšie sa zveriť do rúk odborníka. 

Ale na bežný deň či nejaké rodinné udalosti a večerné povyrazenie si, je skvelé poznať zopár trikov a mať nejakú tú "výbavu" ako vizážistky. Také vlastné domáce beauty štúdio...

Tri paletky na všetko - na oči, tvár i pery. Mať toto všetko a je to vyriešené. Essence takéto palety predáva v Kauflandoch v edícii Create&Transform a ja sa im pozriem pod "kapotu" - teda či obstoja a dajú sa dobre využiť. Lebo myšlienka a koncept je fajn. A ešte či sa dá s nimi tvoriť a pretvárať si ukážeme v líčení 😉

Paleta na oči a obočie "My wonder eye palette"

Táto paleta obsahuje 17 očných tieňov v rôznych finišoch, 2 tiene na obočie a 3 efektové tiene určené na zmenu efektu líčenia, niečo ako "topcoat", ktorý sa navrství na iný tieň. Okrem toho je v nej aplikátor a štetec. Obal paliet je taká klasika - lacný čierny lesklý plast. Paleta je však ľahká a tenká, chýba v nej ale zrkadielko, čo mi nejak nevadí. Pri cene 9,49EUR je to však ospravedlniteľné. 

Čo ma na tejto palete zaujalo sú odtiene, prevažne studené až neutrálne. Pri aktuálnom boome teplého líčenia je nájsť decentnú studenú paletu ťažšie, teda výber odtieňov oceňujem. V prvom "riadku" paletky nájdete klasické nude odtiene, v druhom romantické ružovkasté a broskyňové. A v treťom farebné pastelové i tmavšie tiene na dymové líčenie. 

Zell am see

Appartement Schaubensteiner kusok od lanoviek na schmitten a pred domom stoji aj skibus, ktory ide aj do mesta aj hore na lanovky, do mesta je to tiez pekna prechadzka, majitel velmi prijemny, slusne, dobre vybavene, ciste

Sportcam woferlgut - je to kemp, ale maju aj hotel aj take tie mobilne domy, od lanoviek je to par km (mozno tri), ale na bezkarskej loipe a maju vlastny aquapark a jazero a tak, velmi prijemne miesto aj v lete. V lete zas vyuzijete cyklocesty, ktore su tam vsade okolo.

Kaprun 

Landhaus Lodges Anke by we rent - majitelia holandania, velmi mili, ale v zime, ked bude nasnezene, odporucam 4kolku alebo retaze, je to dost v kopci nad Kaprunom. Mali sme krasny obrovsky app pre 8 ludi (boli sme dve rodiny)

Eben im pongau 

Nie som veľmi dobrý rečník. Nejdú mi ani oficiálne príhovory. Preto by som rada prešla rovno k veci a POĎAKOVALA sa vám. Za úžasné 3 roky, ktoré mi dali, no i vzali, tak veľa.

Áno, je to zvláštny pocit nezačínať ráno prebúdzačkou, ale rozlúčkou. Nezvyčajný. Tak trochu smutný. No do istej miery oslobodzujúci. Ďakujem za tých nespočetne veľa mesiacov, dní a hodín, ktoré sme sa snažili naladiť na jednu (nielen televíznu) vlnu. Snažila som sa tu pre vás vytvoriť takú „modrokoníkovskú obývačku“ plnú tipov, inšpirácií, no predovšetkým dobrej nálady. Dúfam, že ste sa cítili rovnako príjemne ako ja. Že sme si spolu pozreli nejeden dobrý film, pokecali si, vychutnali si voňavú kávu alebo si pripili pohárom vína. Aspoň virtuálne, samozrejme ;) Pretože som mala naozaj šťastie, obrovské šťastie, že som natrafila iba na milé, prajné mamičky a žienky.

Ďakujem, že ste mi túto cestu, ktorá bola pre mňa veľkou výzvou, spríjemnili. Že ste to so mnou zvládli, nakopávali ma a dodávali mi pocit, že to asi nerobím až tak nemožne. Pretože, úprimne, nie vždy to bola prechádzka ružovou záhradou. Občas to bola skôr jazda Jurským parkom. Sú skrátka dni, kedy ste bez nápadu, chuti čokoľvek tvoriť, písať, komunikovať. Nestíhate, nechce sa vám, nejde to. Aj to bola veľká časť môjho ambasádorského života. Preto sa teším, že môžem trochu povoliť uzdu povinností a byť tu s vami už iba ako používateľka a mama.

No táto perfektná skúsenosť mi omnoho viac dala ako vzala. Dala mi čosi, čo za to stálo. Ďakujem Modrému koníku a Telekomu, že mi ponúkli lístok na túto dobrodružnú jazdu. Ľudia, ktorí za tým stoja, ma vždy podporovali, pomohli mi a boli tu, keď som potrebovala podržať a potiahnuť. Kedykoľvek. Akokoľvek. Ďakujem @gradan a @nugat.

No nebola to pre mňa iba práca a kôpka povinností. Chodila som si sem oddýchnuť a utiecť od každodennej rutiny. Bol to pre mňa taký ružový, rozprávkový svet, doslova, v ktorom som sa mohla vyblázniť a realizovať. Písať. Tvoriť. Inšpirovať. Iba tak vás čítať a lietať si v tomto virtuálnom svete. A ja som neskutočne rada, že nám to spolu ladilo. Avšak, je čas prepnúť a preladiť sa.

Takže, ešte raz jedno veľké ĎAKUJEM!

Po tretíkrát sme sa stretli s Jankou Malagou, dušou knihy Mama, mňam, tentokrát však v jej domácej kuchyni. Dozvedel som sa, ako sa zo sviatočnej večere s malými deťmi nezblázniť.

Janka vám v nasledujúcom videu porozpráva o príprave rýb pre najmenšie deti a poradí, ako pre ne pripraviť skvelé a jednoduché sviatočné jedlo, ktoré v pohode zvládnu aj dospelí.

_________________

Napíš do komentárov pod tento článok aké jedlo pripravuješ na sviatočnú večeru pre svoje dieťa (bude super, ak priložíš fotku) a môžeš pre seba získať jednu z kníh Mama, mňam. Držíme palce!

_________________

Jana Malaga

Tento krásny dizajnový sloník je vhodný aj pre najmenšie dojčatá a teoreticky už od narodenia. Prakticky by som povedala, že drobcov začne zaujímať okolo 3 mesiaca, kedy sa viac zaoberajú svetom okolo seba a novými podnetmi. A podnetov má na sebe sloník neúrekom.

So sloníka sa môže stať milý a prítulný kamarát nakoľko toho môže veľa ponúknuť. Plyšáčik je tvoreným množstvom látok, od plyšu, menčestru, šušťavého papiera, hladkého zrkadielka a pleteniny. Každá strana sloníka má inú farbu a na každej strane sa nachádza iné uško. Deti sa tak môžu zoznámiť so zrkadielkom, ktoré veľmi baví našu malú testovateľku a rovnako aj s tvrdým papierom na druhom ušku.

Hoci má naša Lilka už rok a pol Sloníka si rada preskúmala. Šušťavý papier je pre nás topka aj v tomto veku! :D Na Sloníkovy sa ďalej nachádza aj menšia hračka a to rozkošný motýlik s nezbednými krídelkami a hrkálka, alebo aj hryzátko.

Veľkým plusom je úchytka na vrchu hračky. Tak si môžete Sloníka vziať so sebou do kočíka, pripnúť ho k postieľke alebo zavesiť na stoličku, či autosedačku. Drobček tak môže mať svojho kamaráta stále so sebou a vytvára si tak puto.

Sloník s aktivitami je veľmi pekná a múdra hračka, ktorá môže byť skvelým darčekom pre maličké bábätko. Táto hračka s ním môže rásť a postupne mu pomáha cibriť si hmat, zlepšovať úchop, rozoznávať farby a rôzne materiály. Šušťavý papier a hrkálka stimulujú detské zmysli a dokážu drobčekov zamestnať na dlhší čas. 🙂

Myslím si, že keby bola Lilinka menšia tak Sloník by patril medzi jej najobľúbenejšie hračky. Mne osobne sa veľmi páči. Je mäkký, má milý vzhľad, krásne farby a skladá sa z kopca materiálov. Môže byť krásnym prvým plyšákom pre malé dojča, super darčekom pre rodinu s bábätkom, alebo milým prítulným kamarátom vášho dieťatka.

Jaaj tak neskutočne sa teším. Síce ležím už 12dní v posteli a nemôžem sa hýbať -fakt ,,milujem,, svoju platničku i keď ona mňa už menej ...ale nič to nemení na tom,že ešte počas minulého roka som spustila operaciu Splnený sen . Začalo to už pri zmene práce. Začať ako obchoďák pre operátora bol fakt risk,ale šla som do toho a nasledovalo to zázračné slovné spojenie ,,HYPOTEKÁRNY ÚVER SCHVÁLENÝ,, 

A začalo to...všetci v okolí ma smerovali na byt,ideálne v centre mesta . To bolo jedno,ze to boli rujiny ,boli to predsa byty! Bola to ,,istota,, bolo to mesto...Väčšina ľudí ignorovalo to,že ja mestské dieťa ,ktoré má auto iba vďaka tomu ,že využíva firemné a áno boh vie do kedy ,lebo veď práca je ,ale byť nemusí...sa silou mocou chce sťahovať na dedinu a s ideálne aspoň nejakým pozemkom ...a čo ak ochoriem ja ,alebo malý veď je to dedina a boh vie ako ďaleko...a podobné .A viete čo?!? Áno typujete správne vybrala som si DOM . Je na mesiaci (podľa väčšiny ľudí ..)je totiž 16km od mesta kde žijem už 36rokov. Dnes mi volali z banky ,záložné zmluvy prichystané a ja slobodná mamička bez vzťahu s prváčikom ,zajacom ,andulkami ,rybami a axolotlami sa chystám sťahovať v priebehu tohto mesiaca-ak môj chrbát dostane rozum ... nie je to síce maxi sídlo s obrovským pozemkom,ale nič to nemení na fakte ,že budeme mať domov. Náš (ok banky -do času) ,ale raz bude len náš. Syn si môže izbu vymaľovať na farbu akú chce a ja raz budem mať svoju vysnívanú kuchyňu a kúpeľňu a babyyyyyyyyyyyy ja budem mať SPÁLŇUUUUUUUUUUUUUUUU. 

O pár dní mám 37rokov a tak ako z každej strany počujem ako ma ten ,alebo onen namotivuje na najlepší rok môjho života a podobné reči(ja ich moc nemusím ,asi preto mi ich stále niekto posiela do cesty 😂😂😂) ja som sa rozhodla,že tento rok taký naozaj bude. Nečkám ,že na konci roka budem mať barák v ,,cajchu,, prerábať budem asi pol storočia ,ale nech. Už teraz vidím ako sa mi mení život,myslenie a energia . A aj ľudia okolo mňa...mama,ktorá sa na náš dom už snáď teší viac ako ja a zajovy už kúpila dom na záhradu a mne už pozerá bazén😂...sranda ,ja by som čakala ,že sa poriešia vchodové dvere,garážová brána....ale viete čo? Oná ma pravdu! Je totiž čas začať myslieť inak. Užívať si život a prestať všetko riešiť ...minulý rok som začala s pokusom priblížiť svoj život tomu aby som minimalizovala svoj odpad a svoju uhlíkovú stopu a vôbec ,aby som niečo urobila pre seba a pri tom aj pre planétu,mojim snom bolo žiť tak ako som chcela. A teraz si plním ďalší sen . Žiť vo vlastnom ❤

"Asi záleží na každom, určite som do mesiaca po cisárskom reze striktne nič nezdvíhala, potom už som sa tak nestrážila, chodila na dlhé prechádzky, od 2. mesiaca som plávala, v 3. mesiaci sme už chodili po horách, medzi 4.- 5. mesiacom som skúsila posilňovať priamo brucho, ale po pár opakovaniach ma začala nepríjemne ťahať a štípať jazva, aj pri chôdzi, tak som to zase obmedzila. Ale ja nie som extra športový typ," opisuje, ako sa dostala späť do formy, jedna z mamičiek v diskusnom fóre.

    Ak ste rodili cisárskym rezom alebo viete, že tak budete musieť porodiť svoje bábätko, určite vás zaujíma, ako sa potom o svoje telo starať. Cisársky rez (alebo sekcia) nie je len jazva, ktorá vám po pôrode zostane, ale aj veľa porušených svalov v oblasti brucha a panvového dna.

Sekcia automaticky neznamená valiacu sa lavínu problémov, ktoré po takomto pôrode môžete mať, je ale dobré im predchádzať - správnou starostlivosťou o jazvu, správnou manipuláciou s bábätkom tak, aby ste správne zaťažovali svaly v oblasti brucha a chrbta a tiež možným cvičením, ktoré hojenie podporí .

Prvé dni - nenechajte sa zastrašiť bolesťou 

    V prípade bolestivosti operovaného miesta sa nebojte užívať lieky proti bolesti -  také, ktoré sa nevstrebávajú do materského mlieka, ako je Paralen, Ibalgin alebo Diclofenac. Nie je čas hrať sa na hrdinu - úľavou od bolesti zabránite väčšej únave, podráždeniu, budete mať väčší priestor na kochanie sa vašou novou láskou. Ďalším problémom, ktorý bolesť prináša je, že sa budete pod jej vplyvom rôzne hrbiť a vyhýbať pohybu a to vám z dlhodobého hľadiska nepomôže. Jednak si koledujete o zablokovanie nejakej časti chrbtice a tiež sa nenaučíte včas pohodlne dvíhať z postele, líhať si do nej a nosiť bábätko tak, aby to bolo bezpečné a nebolestivé. Ak sa to budete učiť so silnými bolesťami, urobíte len polovicu práce.

Samotnú jazvu je potom treba dobre vetrať, nezakrývať ju vysokými nohavičkami celý deň alebo lemom nohavičiek či nohavíc. Ak vám vyhovujú sieťované popôrodné nohavičky, pokojne ich noste aj po návrate domov z pôrodnice - jazva bude pekne dýchať a nebude úplne zakrytá látkou. Navlečte sa do šiat či dlhých tričiek a ak sa musíte obliecť do chladnejších dní, noste prádlo s vysokým pásom, ktoré jazvu nebude dráždiť. Od prvého dňa si ju umývajte a môžete ihneď začať jemne masírovať, aby vám v nej nevznikli zrasty. V prvých dňoch môžete na noc používať dezinfekciu alebo obklady zo silného odvaru repíka lekárskeho. Oba prostriedky zabraňujú zapáleniu rany a urýchľujú hojenie. Oba prostriedky aj farbia, preto si dávajte pozor na oblečenie a okolie, kde budete hojace prostriedky aplikovať.

          Možno si to niekedy ani neuvedomujeme ale veci či predmety ktorými sa obklopujeme veľmi zásadným spôsobom ovplyvňujú náš život. Dnes by som vám chcel v tomto článku uviesť 5 rozumných dôvodov, prečo by ste si mali do blízkosti svojho pracoviska alebo kancelárie či izby umiestniť praktickú nástenku, pomocou ktorej si budete vedieť presne zorganizovať svoje pracovné či školské povinnosti a zároveň si nezahádzať svoj stôl papierikmi a organizérmi. Myslím si že na žiadnom stole nie je dosť voľného miesta na všetky potrebné veci ktoré sú nevyhnutné k vašemu podnikaniu či práci.

1. Nástenka vám ušetrí veľa miesta na pracovnom stole.

Predstavte si že hromadu vecí z vašeho pracovného stola jednoducho umiestnite na stenu. Pripevniť sa dajú jednoduchými špendlíkmi a vy už nebudete mať viacej starostí s ich neustálym prekladaním a listovaním v zložkách dokumentov. Teraz budú všetky papiere na jednom mieste upevnené v praktickom euroobale alebo papierovej zložke.

2. odteraz už nezabudnete na žiadny dôležitý termín vašej dôležitej schôdzky.

Predstavte si že sa Vám úplne vybije mobilný telefón a už Vás neupozorní na dôležitý termín obchodnej schôdzky, skúšky alebo čas kontroly u doktora. Garantujem Vám že keď si prilepíte papierik na nástenku ktorú máte neustále pred očami. Určite na nič nezabudnete.

3. Viete vlastne čo je des za deň? 

Povinne prečítat tento vynimocny clanok pre vsetky unavene a obetave mamy a kludne ho podsunte aj manzelom! Neolutujete 🙂

Marek Herman o výchove detí: Akékoľvek naše problémy sú získané. Dieťa sa rodí naprogramované správne

Autor článku Zuzana Gránska

Marek Herman je presvedčený, že najväčší podiel na tom, kým sa staneme, má mama a až potom otec a všetci ostatní.

MAREK HERMAN, uznávaný český vysokoškolský pedagóg a lektor so špecializáciou na deti do 6 rokov, hovorí, ako sa z nás stávajú ľudia, ktorými sme dnes vďaka výchove a o fungovaní dnešnej rodiny.

Rodina je pre každé dieťa to najdôležitejšie, čo dostane do daru pri príchode na svet. Formuje jeho osobnosť a vo veľkej miere ovplyvní, kým sa dieťa stane a ako sa mu bude v živote dariť. Charizmatický vysokoškolský pedagóg a lektor Marek Herman hovoril na konferencii Umenie byť ženou v Bratislave o tom, akú rolu zohráva v živote dieťaťa matka, ako veľmi je pre nás dôležitý most dôvery, prečo je dieťa „smetiakom“ rodiny a aj o tom, prečo sú dnešní chlapi iní ako ich otcovia.

Ako tradične, ani tento rok sme sa snehu na cez Vianoce nedočkali. Za posledné roky sa to už stalo tradíciou, že cez tieto Vianočné sviatky sme skôr mokrý od dažďa ako od snehu. Ale keď už začne padať, tak poriadne. Čomu sa tešia nie len deti ale aj milovníci zimných športov. Lyžiarske strediská sú plné ľudí z celej republiky aby sa zabavili a oddýchli si na svahu. Toto obdobie, keď je všade plno áut s lyžiarskou výstrojou na streche auta, je veľmi náročné najmä čo sa týka cestovania. A o to viac keď cestujete s malými deťmi. Radi by sme vám priniesli zopár tipov ako prežiť cestovanie s deťmi, nie len v tomto období a nezblázniť sa.

Flexibilita. Úplne kľúčové slovo pri cestovaní s vašimi potomkami. Musíte byť pripravení zmeniť všetky plány od základu. Musíte byť pripravení na to, že väčšina vecí nepôjde tak, ako ste si predstavovali. Musíte sa s tým jednoducho ešte pred cestou zmieriť. Ak ste niekoľko týždňov preč z domu, bolo by nereálne čakať, že počasie bude dokonalé. Nebude. Bude zamrznutá zjazdovka keď ste chceli ísť na svah, začne liať keď ste mali v pláne ísť plávať do jazera a bude páliť slnko akurát vtedy, keď je pred vami 7 hodín v aute. Bolo by nereálne čakať, že všetci budú mať vždy dobrú náladu, bude sa im chcieť a budú plní sily a nadšenia. Nebudú. Navyše, deťom je srdečne jedno, že sa chcete ísť pozrieť do úžasného gotického kostolíka za mestom a bude večná škoda ak nevyužijete túto jedinečnú príležitosť, keď už ste tu! Ak nevládzu a nechce sa im, tak nevládzu a nechce sa im.

Trpezlivosť. Čakáte v rade na lístky, čakáte v dopravnej zápche, čakáte kým otvoria jediné potraviny v dedine, čakáte v reštaurácii, čakáte kým sa uvoľní hojdačka na ihrisku, čakáte kým sa na preplnenom parkovisku uvoľní miesto miesto, čakáte kedy sa pri ceste objaví pumpa... Čakanie je jednoducho súčasť cestovania, pričom všetko je sťažené tým, že musíte čakať všetci spoločne. Preto sa na to musíte pripraviť. Najskôr psychicky už doma a potom keď nastane tá nepríjemná situácia, musíte potlačiť svoju nervozitu, pretože deti budú potrebovať vašu pozornosť a dobrú náladu. Vtedy vytiahnite zopár jednoduchých hier ktoré sa dajú hrať kdekoľvek. Napríklad hádaj na čo myslím alebo slovnú reťaz, kedy každý musí vymyslieť slovo na končiace písmenko posledného slova. Toto boli veci s ktorými treba rátať pri akomkoľvek cestovaní. No čo samotná preprava, pri ktorej bývajú najväčšie problémy?

Ako je najlepšie cestovať? Autom, autobusom, vlakom alebo lietadlom? Ak cestujete s deťmi, jednoznačne odporúčame cestovať autom, a to hneď z viacerých praktických dôvodov. Prípadný plač detí neruší cudzích spolucestujúcich, prostredie auta je pre dieťa známe, v pohode dokáže prespať veľkú časť cesty, autom môžete zastaviť tam, kde potrebujete, a na taký dlhý čas, ako chcete. Poďme si teda povedať ešte pár tipov, konkrétne pre cestovanie autom.

Čo je veľmi dôležité a treba to mať na pamäti je častejšie prestávky. Deti dlho neobsedia na jednom mieste a potrebujú sa stále niečím zabávať a niekde vybíjať energiu. Preskúmajte mapu a snažte sa naplánovať prestávky na zaujímavých miestach, kde si deti môžu vybiť energiu. Môžu to byť napríklad areály pri jazerách, miesta, kde sú preliezačky alebo lúky. Hádžte si s nimi lietajúci tanier, zahrajte sa s loptou alebo vymyslite iné pohybové aktivity. Prestávky sú vhodné aj pre dospelých, nakoľko pohyb prekrví organizmus. Odporúča sa hodina a pol až dve. Strava a pitný režim. Zaháňanie nudy jedlom je pre cestovanie jedna z horších možností. Jedzte menšie porcie a uprednostnite ľahšie jedlá. Napriek tomu

nezabudnite ani na úplatky vo forme sladkostí. Vždy berte do auta dostatok tekutín, a aj napriek tomu že ich deti milujú, vyhýbajte sa sladkým sýteným nápojom. To platí aj pre dospelých.

Toľko zamotaných udalostí... Veľmi zamotaných. A zbytočných. Zbytočne zamotaných. Až sa zdá, že zamotanosť sa jednoducho nosí. Alebo obchádzanie okolo horúcej kaše. Zahmlievanie či zatajovanie, lebo to niekto uznal za vhodné. Pokojne to nazvime aj sledovaním vlastných záujmov bez spomienky na existenciu aj iných ľudí či iné bytosti. Zaváňa to sebectvom, egoizmom, neschopnosťou vidieť ďalej ako na špičku vlastného nosa. A nemá to nič spoločné s krátkozrakosťou. Pri krátkozrakosti pomôže nasadiť si okuliare a problém je vyriešený. Videnie je zrazu jasné, dovidíme až na vrcholky hôr, orlím zrakom zazrieme, čo sa nám zažiada. Poďme však zahmlievať, zamotávať, riešiť dookola, kritizovať, komplikovať. Poďme riešiť iba ten jeden pohľad, záujem, cieľ. Ten jediný správny. Pokojne zabudnime na okolitý svet, veď ten si poradí. Vlastne nás nezaujíma, čo si ten druhý myslí, čo cíti, je úplne jedno, čo sa s ním stane. Najsmutnejšie na tom je fakt, keď sa tak deje v rodine. V tom prístave dôvery a nádeje v život, ktorý by mal majákom osvetľovať našu cestu, keď sa vyberieme preč z domoviny.

Po rokoch nádeje na zlepšenie si cestou do prístavu stále leštíme okuliare a dúfame a dúfame. No nádej zakaždým umiera. Zase ju vzkriesime, lebo je to jednoduché a prirodzené. A tak stále dookola ju živíme presvedčením, že predsa niet jednoduchšej a prirodzenejšej cesty ako cesty domov. Lenže príchod domov znamená ďalšie zamotávanie jednoznačného, zahmlievanie čistoty pohľadu, trvanie na svojom, komplikovanie jednoduchého, odmietanie otvorenej náruče, prijímanie takých, akí sme pod podmienkou iba ak... A tak tie cesty domov nadobúdajú iný rozmer. Celkom filozofický. Toľko otázok a takmer žiadne odpovede. Istota je len v jednom. Že to bude trvať tak dlho, ako dlho sa bude točiť zem okolo svojej osi.

Poriadne sa nadýchnuť a pomaly vydýchnuť. Ešte päťkrát. Pomaly dochádza k spomaleniu myšlienok, k ustáleniu vlastnej identity. Upokojiť sa je dôležité. Či sme zažili smútok, hnev alebo márnu snahu, vinu, hanbu, odmietnutie. Všetko je také jednoduché. A priamočiare. Keď cítime smútok, smútime. V hneve sa hneváme. Potom sa nadýchneme a vydýchneme. Ešte päťkrát...

Aké je to zbytočné, komplikované a nepochopené prehovárať dieťa, aby odmietlo ísť na sľúbenú návštevu k svojej príbuznej. Poriadne sa nadýchnuť a pomaly vydýchnuť. Tá príbuzná nemala žiaden dospelácky dôvod, prečo by moju dcéru volala k sebe. No pozvanie ma mimoriadne potešilo a sľúbila som, že príde. Potom ma prekvapilo, že dievčatá majú v pláne malý výlet so všetkým, čo k tomu patrí. Samozrejme, že som to odobrila.

Tiež som sa dozvedela, že pred odchodom si museli vypočuť, aké je nebezpečné chodiť do hôr, lebo padajú lavíny. Vlastne by nemali ísť, lebo nemajú dostatočne teplé oblečenie. Ani ruksak som jej nezbalila! Všetko sa dá skomplikovať, hoci na to nie je rozumný dôvod. V skutočnosti mali všetkého dosť a nič im nechýbalo. Aké jednoduché a priamočiare.

Je prirodzené konať priamočiaro. Dokonca to má význam, lebo podľa Slovníku slovenského jazyka to znamená, že sa vyhneme výkyvom, zvratom. Zabezpečí to priamu cestu k cieľu. Nie, že by na zákrutách bolo niečo zlé. Ale tie pripraví život sám. Ak chceme vidieť okolo seba jednoznačnosť, určite dávajme veciam, udalostiam a najmä svojim milovaným najavo, že majú pre nás zmysel, význam, a to celkom jasný, určitý, jasne vyhranený.

Za deti sa neplatí! A aj tak sa to oplatí🙂

Ešte nedávno ťahali gumeného káčera a už sa pustili do podnikania! Dvaja kamaráti Filip Jovanovič (20) a Peter Hrádela (20) sa rozhodli skvalitňovať životné prostredie, robiť ho zdravším a čistejším vďaka profesionálnemu tepovaniu.  Našťastie v nich ešte stále zostal kúsok dieťaťa, a tak sa znovu vrátili do materských škôl, kde rozbehli zaujímavý projekt bezplatného tepovania. Viac nám o ňom prezradili samotní autori nápadu.

Prečo práve škôlky?

• Peťo: “Táto myšlienka vznikla, keď som chodieval do škôlky po malú neter Lilien. Tam som videl deti, ktoré sa denne hrávali na kobercoch. Viem, že koberce treba tepovať aspoň raz do roka, ale v tomto prípade je to nutné určite častejšie. Tak som sa opýtal pani riaditeľky, či by mali o takúto službu záujem. Ten by bol, a veľký, ale vraj na to nemajú peniaze. Povedal som o tom Filipovi, a tak sa zrodil nápad tepovať škôlky zadarmo.”

Ak je niečo zadarmo, vyvoláva to pochybnosti: o kvalite, zámere, zmysle projektu. Prezraďte, prečo to vlastne robíte bezplatne?

• Filip: “Po vytepovaní spomínanej škôlky sme od pani riaditeľky, učiteliek a rodičov detí, dostali neuveriteľnú odozvu. Všetkým sa páčil nápad a zjavne aj prevedenie prác. Vtedy sme si uvedomili, že táto myšlienka má zmysel a musíme ju šíriť ďalej. Tak sa z nápadu stal projekt, ktorý sme zverejnili na sociálnych sieťach.”

💉 N.O.S. - Na Operačnú Sálu 💉

Predstavujeme naše programy, 1. diel 

O programe

... čakanie a príprava na operáciu môže byť veselšie

Program „Na operačnú sálu“ (N.O.S.) je určený deťom, ktoré čakajú na operačný zákrok, ako aj ich rodičom, ktorí čas prípravy na operáciu znášajú ešte horšie. Zdravotný klaun sa venuje každému dieťaťu individuálne a svojimi klaunskými zručnosťami a empatickým prístupom mení atmosféru. Cieľom je malých pacientov odpútať od bolesti, úzkosti a svojím humorom navodiť psychickú pohodu, ktorá je pred chirurgickým zákrokom veľmi potrebná. Vo chvíli, keď deti zostávajú na sále, klauni sa venujú ich rodičom a blízkym. Práve rodičia často veľmi ťažko prežívajú chvíle prípravy na operáciu, mnohí sa obávajú napríklad aj samotnej operácie v narkóze.

 Zdravotní klauni sprevádzajú na operáciu deti na Klinikách detskej chirurgie v NÚDCH Bratislava a DFNsP Banská Bystrica.

Ako povedal Pán J. A. Komenský Človek mieni,Pán Boh mení.No v živote nás čo máme deti, je to skôr Mama mieni,dieťa mení. Od kedy som dospela alebo teda dovŕšila vek dospelosti vedela som,že môj sen je mať rodinu. V novembri 2016 som porodila krásneho zdravého syna Mateja. Dal mi ten najkrajší titul aký žena môže dostať. Roky sním leteli šialenou rýchlosťou. Bol a stále aj je dieťa,ktoré mi teda zabrať veľmi nedalo :D. Cítila som sa nejaká neuplná a túžila som po dcérke. Po najlepšej kamarátke pre mňa a môjho syna. Predstav si,že skoro dva roky po jeho narodení nám Boh doprial zažiť opäť to šťastie,narodila sa nám dcérka Tamia Anna. Bola sobota 25.08.2018 presne 3:47 keď som ju konečne uvidela. Prvé čo som jej povedala bolo, "Bože aká si krásna!"

Naozaj bola (samozrejme,že stále aj je). Mala krásne modre oči ktoré jej aj ostali,a tie vlasy. Milovala som ju a ďakovala som Bohu za ňu. Týždeň v pôrodnici bol ako aj prvý krát dovolenka v takom lepšom 3* hoteli. Bábätko papalo,spinkalo,kakalo. Celý týždeň to bola ukážková vysnívaná princezná až kým si nás ocko neprišiel vziať domov. Čo sa to stalo? Čo sa zmenilo? Kde je moje dobre dievčatko?! Milión otázok a žiadne odpovede. Nastalo kruté obdobie,ktorému vládla naša diktátorka. Už som nebola hlava rodiny. Stala sa ňou Anči. Po cisárskom som sa ani nestihla zotaviť. Ona v jednom kuse revala,stále,vždy nekonečne. Do teraz ďakujem Bohu a mojej sestre,že mi to pomohla zvládnuť. Neviem ako ale vždy keď bolo treba a ja som už nevládala v tom momente sa otvorili dvere a tam stala ona,moja spása. Akože kto povie,že 600 nedelie je dôležité pre mamu a dieťa ma 100% pravdu. U nás ale netrvalo len šesť týždňov ale celé 3 mesiace. Po nekonečných dňoch a nociach sme sa konečne naučili žiť/prežiť spolu. Matej a Anči sú moja životná skúška. Naučili ma toho viac ako som si mohla priať. Keby mi niekto 2 týždne po pôrode povie,že neboj všetko bude lepšie asi by som ho žiaľ musela niečím ovaliť. Ale! Opak sa stal pravdou. Prvá spoločná jazda autom len ja a oni. To bola teda výzva :D. A už to išlo,však som predsa nejaká žena,mama. Prihlásila som syna na angličtinu,prvé tyzdne mi Anči strážila mamina a neskôr keď už som si bola sebou istá začala snami chodiť aj Anči. Potrebovala som kontakt s ľuďmi a Matej potreboval tráviť čas s rovesníkmi. Bolo to najlepšie rozhodnutie v mojom živote. Od toho dňa som dokázala všetko čo som si zaumienila. Ó,áno áno prechádzky sú stále tabu. Ale verím,že aj tie budú časom perfektné bez hádok s Matejom a záchvatu revu Anči. Celý rok 2018 bol jedna veľká zmena. Smejem sa teraz na tom aka som bola naivná,že keď je prvé dieťa dobré bude aj druhé:D. Nie nie teraz ťa neodrádzam od toho aby si mala dve či tri nebodaj štyri deti. Len ozaj platí to krásne Človek mieni,Pán Boh mení. Ja som sa za pár mesiacov ako dvoj mama naučila,že materská veru nieje dovolenka a,že nie ja učím deti ale oni učia mňa. Učia ma byť lepším a šikovnejším človekom.

Je to čas ktorý ti dáva dieťa aby si spoznala samu seba a svoje možnosti. Sú to krásne roky vďaka ktorým získaš nové priateľky,zopár jednorožcov a nejaký ten šedivý vlas.

Vaša Mirka

    "Ja mám zdravé dieťa, ale sama som sa narodila so šedým zákalom oboch očí a pred mesiacom mi diagnostikovali aj zelený zákal. Navyše mám nystagmus (nekontrolovateľné, rýchle pohyby očí) a ťažkú tupozrakosť. A aj napriek tomu žijem normálny život. Vyštudovala som VŠ, teraz som si založila svoj projekt, mám rodinu. Samozrejme sú veci, ktoré nemôžem robiť, a sú chvíle, kedy som naštvaná na svoj zlý zrak, ale fungujem, ako najlepšie to ide. Píšem to preto, aby som vás povzbudila, že aj vaše detičky, ktoré nevidia, môžu byť v živote spokojné, úspešné a šťastné."

Keď sa do rodiny narodí nevidiace dieťa, je to pre rodičov obrovský šok. Najskôr je nutné sa so vzniknutou situáciou vysporiadať a snažiť sa ju prijať. Každý z rodičov samozrejme spracováva túto situáciu odlišne a môžu kvôli tomu medzi nimi vznikať nemalé spory. Našťastie existuje niekoľko miest, kam sa môžete, ako rodičia, ktorým sa to stalo, obrátiť s prosbou o pomoc. Pomôžu vám nielen poskytnutím napríklad psychologickej pomoci, ale hlavne vám poradia, kde hľadať pomoc, ako k nevidiacemu dieťaťu pristupovať, ako ho vychovávať, kam ho dať neskôr do škôlky a školy a zapožičajú vám aj kompenzačné pomôcky. Verte, že aj nevidiaci môžu žiť plnohodnotný život a byť šťastní.

Zrakovo postihnutým nestačia okuliare ani kontaktné šošovky

    Dieťa so zrakovým postihnutím môže mať znížené zrakové schopnosti rôzneho druhu a stupňa. Vždy sa ale jedná o natoľko vážne poškodenie zraku, že ovplyvňuje bežný život (priestorovú orientáciu, sebaobsluhu, prístup k informáciám, sociálne vzťahy a podobne). Hovoríme o prípadoch, keď nedostačuje bežná korekcia, teda okuliare alebo kontaktné šošovky. V praxi ich títo ľudia nosia, pomôžu im vidieť trochu lepšie a chráni ich oči pred úrazom. Ale zraková strata je natoľko veľká, že ani s nimi nemôžu fungovať ako zdraví ľudia.

Podľa závažnosti postihnutia zraku hovoríme o 4 kategóriách zrakovo postihnutých:

1. nevidiaci

Tento rok sme to nejako prehnali s nákupom mandarínok. Teda, ono by ich bolo asi akurát, ale neboli to také tie úžasné, šťavnaté a sladučké vianočné mandarínky. Skôr taká suchšia "nemastná/neslaná" verzia. Takže sme uprednostňovali iné ovocie a ešte stále nám tu zostalo asi polkilo, ktoré už naozaj potrebovalo spotrebovať.

Bolo mi jasné, že ich asi nezjeme, a tak som sa rozhodla zaexperimentovať a pridať ich do koláčika.

S výsledkom som mimoriadne spokojná, cesto je extrémne šťavnaté a podľa mňa vydrží čerstvé v pohode aj niekoľko dní. Chuť je veľmi príjemná, rezonuje v nej kokos a mandle, ktoré sa postupne premenia v chutný mandarínkový "dojazd".

Tak ak ste na tom podobne (alebo len máte chuť vyskúšať niečo nové a netradičné), vyskúšajte ho a dajte mi vedieť, či vám tiež tak chutil 🙂

Potrebovať budete:

• 200g mandarínkového pyré
• 3 vajcia
• 150g mandľovej múky
• 150g kokosu
• 240g kryštálového cukru od #korunny
• lyžička prášku do pečiva
• lyžica rumu

Podarovať na Vianoce kozmetiku nemusí byť klišé, ak sa rozhodnete pre kvalitnú značku. Eucerin, značka odporúčaná dermatológmi, tento rok prichádza s novinkou vo forme nočného séra s duálnym účinkom a aj obľúbenými darčekovými kazetami. Alebo vyskúšajte šťastie v online adventnom kalendári a vyhrajte darčeky každý deň!

Jedno nočné sérum, dve účinné anti-age riešenia

Na omladenie starnúcej pleti dermatológovia obvykle používajú injekcie s kyselinou hyalurónovou a pleťové chemické peelingy. Práve tieto postupy boli inšpiráciou pre Eucerin Hyaluron Filler Nočné vypĺňajúce & obnovujúce sérum, ktoré kombinuje dve účinné riešenia na docielenie niekoľkonásobného omladzujúceho účinku. Prečítajte si viac o účinných zložkách tejto novinky tu. Vyskúšajte nové omladzujúce a obnovujúce hydratačné sérum na všetky typy pleti, ktoré je kombinovaným produktom s bezoplachovou peelingovou zložkou a anti-age ošetrujúcou zložkou. Vďaka tomu poskytuje nielen účinné zjemnenie povrchu pleti, ale aj vyplnenie vrások. Pleť je hladšia a žiarivejšia a póry sú zjemnené.

Prežite čaro Vianoc na vlastnej koži

Urobte na Vianoce radosť aj svojim blízkym s vianočnými kozmetickými taštičkami Eucerin. Každú ženu zo svojho okolia určite potešíte prípravkami proti vráskam. Vybrať si môžete z hneď z piatich druhov anti-age balíčkov podľa veku a potrieb obdarovanej. Okrem kozmetických kaziet s anti-age produktami pre vás značka Eucerin pripravila aj ďalšie tri vianočné kazety, ktoré si zamilujú muži alebo tí, ktorých suchá a citlivá pokožka potrebuje špeciálnu starostlivosť. Limitované série kaziet zakúpite vo vybraných lekárňach.

Súťaž! Vyhrajte dermokozmetiku v adventnom kalendári

Na úvod sa vrátim trošku do minulosti, aby som si to všetko pekne zhrnula. 

Mala som doma už troch chlapcov -Leonarda (6r), Gabriela (4r) a Viliama (1r).

Pri nich som mala všetky tehotenstvá ako cez kopirák - tehotenstvá také, že som ani nevedela, že som tehotná, iba čo mi bruško rástlo a pôrody tiež veľmi podobné.

V 37+5tt mi praskla plodová voda, potom 2- 3 hodiny bezbolestných kontrakcií a následne po pár zatlačeniach bol potomok vonku. 

Po narodení nášho tretieho syna Viliama som si povedala, že dosť bolo detí, tri sú viac ako dostatok a konečne sa môžem začať venovať aj sama sebe. 

Našla som si úžasnú prácu z domu (skutočná práca snov - voľná pracovná doba a skvelý plat 😀 ), začala som brať lekcie business angličtiny a dva krát do týždňa som chodila na tréningy pole dance. Tam som sa skutočne našla - boli sme výborná partia a akrobacia na tyči spojená s neustálym prekonávaním samej seba ma neskutočne napĺňali. Proste všetko bolo ideálne. 

Chcem sa vás spýtať či náhodou neviete či ešte v Michalovciach Robia Ortopedické visetrenie Dakde  Nemocnici s Poliklinikou v Starej časti .. hlavne že v tej starej ?? Ďakujem 🙂🙂

Pre mňa Silvester ako čas nejakého spoločenského vyžitia a bujarej zábavy nefunguje už pekných 6 rokov. Nahradila ho papučová kultúra, pohodový domáci čas s manželom, kedy si vegetíme a súčasne tŕpneme, kedy sa ktoré dieťa na ten rachot zobudí.
A ešte si ako milovník líčenia občas "pofňukám" že nie je príležitosť sa vyštafírovať - tak sa dnes nalíčim aspoň pre vás a prinesiem vám zopár inšpirácií 😉 

Okrem linky a červeného rúžu je stávkou na istotu dymové líčenie - nie nebudete si oči ničím dymiť 😀. Sú to skrátka pekne vytieňované oči tmavšími farbami, čo pôsobí elegantne, výrazne a žensky, je priam ako stvorené na to, aby sme vynikli a zažiarili.

Ako docieliť pekné dymové líčenie a nevyzerať ako "panda s monokľami"?

- základom je upravená pleť- musí byť pekne zjednotená, prežiarená, všetky nedokonalosti prekryté, inak bude celok pôsobiť neupravene a ušmudlane

- ideálne je začať líčením očí, aby nám napadané tiene nezničili podklad, alebo môžeme použiť ochranné papieriky, či dodatočne po nalíčení očí ich okolie odlíčiť a znova naniesť korektor a makeup (to zvyknem robiť ja)

- menej je viac, ak si netrúfame na čiernu, zvoľme jemnejšie zemité odtiene ako hnedá, šedá, bronzová a pod.
- nezačnime najtmavším odtieňom, ale naopak, viečko zjednoťme odtieňom v nude farbe pokožky a použime do ohybu oka matný stredne tmavý tieň. Až potom pridávajme tmavšie a tmavšie odtiene, zakončime to najtmavším odtieňom pri línií horných a dolných rias

- ak máme malé oči, použime dovnútra oka béžovú ceruzku namiesto čiernej, nezabudnime prežiariť vnútorný kútik oka

Myslím, že väčšina z nás, mám, sa zhodne na tom, že priviesť na svet dieťa a vychovávať z neho dobrého človeka je jednou z najúžasnejších a zároveň najťažších prác, na aké sme sa podujali.

Celý deň sa motáte okolo nového miničloveka, ktorý obráti váš život naruby. A hoci ho milujete najviac na svete, po čase sa dostanete do istého kolobehu - nakŕmiť, pohrať sa, ísť von, uspať, upratať, vyložiť nohy. A hoci sa pomaly celý deň nezastavíte, na konci sa okolo seba poobzeráte a vlastne okrem spokojne odfukujúceho človeka po vás nič nezostane, žiaden produkt, na ktorý by ste sa večer pozreli a povedali si: “tak, toto som dnes dosiahla.”

Ak mám povedať pravdu, celkom dlho som sa vyrovnávala s týmto novým stavom vecí. A aj preto som si dala záväzok, že týmto prácam budem venovať tak málo času, ako to je iba možné a to v mojom prípade znamenalo, že hľadám spôsoby, ako si takéto práce uľahčiť.

Všetky riady bez rozdielu umývam v umývačke (jasné, že si to "odnieslo" zopár nožov a dosiek), vysávam pomocou bezkáblového vysávača, všetky činnosti spojené s pečením za mňa robí môj milovaný KitchenAid a perie, samozrejme, práčka. V lete sa snažím pranie zredukovať na jeden až dva dni do týždňa. Bielizeň vyschne vonku za pár hodín a ja mám čisté veci na celý týždeň. O niečo horšie je to však v zime. Ale čo kecám, nie o niečo horšie, ale o dve a trištvrte triedy horšie. V našom dome sa jeden sušiak suší dva dni, ak zapnem odvlhčovač tak deň a pol. A tak periem vlastne celý týždeň vkuse, pred každou návštevou skrývam sušiaky do hosťovskej a skrátka je to všetko, len nie dobré. Bielizeň napriek použitej aviváži takmer vôbec nevonia a som rada, keď ju do skríň nedávam polosuchú, len aby som mala ďalšie miesto na sušenie… Pre sušičku sme sa vlastne rozhodli už niekedy v lete, lebo minulá zima bola v tomto ohľade veľmi nešťastná. Keďže náš domček nemá ešte ani dva roky a naše super sadrové omietky nie a nie vyschnúť, tvoria sa nám v rohoch vlhké mapy, v šatníku dokonca aj zaplesneli (a spolu s ním takmer všetky moje veci na oblečenie, au!!) a ja som sa neustále cítila ako v parnej saune. Ale nie v dobrej parnej saune. 

Okrem toho sa v hosťovskej neustále kopila bielizeň na žehlenie a často to skončilo tak, že som večer narýchlo ožehlila jednu košeľu a nohavice pre manžela, sebe nejaké tričko na ďalší deň a oblečenie pre M. (krát tri, keďže po každom jedle spravidla potrebuje prezliecť).

Vlhkosť v dome sa nám tiež nedarí v zime držať v rozumných číslach, hoci kúrime v kachliach a to by malo zaručiť vysušený vzduch. Nuž, v našom prípade to skutočne neplatí.

Spermie a vajíčka sa dajú uchovať zamrazovaním pre prípad choroby, ale aj plánovaného rodičovstva. Tento proces je pre bunky bezpečný. V prípade spermií je to menej náročná záležitosť. Najčastejšie sa používa ako "poistka", keď má muž podstúpiť onkologickú liečbu. Chemoterapia a rádioterapia zhoršia alebo úplne nevratne zničia tvorbu spermií. Ženské vajíčka, sú v procese uchovávania zamrazovaním trochu problematickejšie.

Ako to mrazenie prebieha a čo sa s bunkami vlastne deje? Najľahšie sa zmrazujú spermie. „Ich štruktúru by som zjednodušene prirovnala k suchému vrecúšku naplnenému DNA. Oproti spermiám sú vajíčka ako melóny plné vody, čo proces mrazenia komplikuje. S poklesom teploty má voda tendenciu vytvárať kryštály a tie majú zas tendenciu všetko roztrhať na kusy. K obmedzeniu škôd sa pri zmrazovaní pridávajú látky nazývané kryoprotektanty. Ich úlohou je znížiť bod tuhnutia, zväčšiť podiel nezamrznutej kvapaliny aj pri teplotách pod bodom tuhnutia, zabraňovať nadmernej dehydratácii buniek a tiež nariediť prítomné soli. Bunky potom nestrácajú vplyvom osmózy toľko vody, čo im prospieva,“ vysvetľuje doktorka Ivana Uhrinová z Centra asistovanej reprodukcie Gyncare, kde mrazenie buniek robia denne.

Najspoľahlivejšou metódou mrazenia je vitrifikácia. Fyzikálne sa definuje ako sklovité spevnenie vodného roztoku, nie však kryštalizáciou, ale extrémnym zvýšením viskozity. Takto vzniknutý amorfný ľad bunku nepoškodzuje tak, ako ten kryštalický. V praxi to prebieha ako extrémne rýchle ochladenie buniek na teplotu -196 °C rádovo v sekundách. Po ochladení sú bunky už len udržiavané pri stabilne nízkej teplote v kvapalnom dusíku. Počas rozmrazovania buniek sa postupne vymyjú všetky kryoprotektanty, až potom sú bunky pripravené podstúpiť oplodnenie alebo embryo môže byť vložené do maternice. Pre zamrazené bunky sa zastavuje plynutie času a je možné ich takto bezpečne uchovávať aj po dobu niekoľkých rokov bez toho, aby sa zmenila ich kvalita.

Ženské vajíčka sú v procese zmrazovania trochu problematickejšie. „Samotné zamrazenie vajíčok ešte nie je 100 % záruka toho, že žena vďaka nim v budúcnosti bude mať dieťa. Ale výrazne si tým zvýši svoje šance na potomka,“ dodáva jedným dychom embryologička z Centra asistovanej reprodukcie Gyncare RNDr. Ivana Uhrinová. Pri zmrazovaní vajíčok totiž záleží na tom, koľko má žena rokov v dobe mrazenia vajíčok a tiež koľko vajíčok sa podarilo získať na zamrazenie. Aby táto metóda bola čo najúspešnejšia, je nutné mraziť vajíčka maximálne do veku 35 rokov, ideálne do tridsiatky.

„Mrazenie vajíčok je bezpečné. Podľa medzinárodných štúdií mrazenie vajíčok neovplyvňuje priebeh tehotenstva a nezvyšuje riziko narodenia dieťaťa s vrodenou vývojovou chybou,“ ubezpečuje doktorka Uhrinová. Pre uchovanie sa rozhodujú tie z nás, ktoré odkladajú rodičovstvo kvôli kariére, alebo ešte nestretli toho správneho muža na založenie rodiny. Zamraziť si oocyty je vhodné aj v prípade hroziaceho predčasného zlyhania funkcie vaječníkov, alebo ak hrozí strata plodnosti z dôvodu plánovanej onkologickej liečby.

Zdroj: http://www.zenskeveci.com/poklady-v-pohlavnych-bunkach/?utm_source=Modry-Konik&utm_medium=post