Zrušiť zasnúbenie a natrvalo sa rozísť s priateľom je lepšie riešenie, ako ľutovať celý svoj život. Viem,  zažila som to.  Začnem ale pekne od začiatku...

Mala som krásnych sedemnásť a žiaden priateľ na obzore. Prišlo leto, dni som si krátila obľúbenou činnosťou - bicyklovaním. Najprv menšie trasy, postupne som pridávala viac kilometrov, až sa na konci leta denný pohyb vyšplhal na 100 kilometrov.

A vtedy som ho spoznala. Žiaden krásavec. Na prvý pohľad nesympatický, so značnou nadváhou, viezol sa na babete. Obehol ma, potom sa otočil a zase sa vliekol za mnou. Bolo mi to dosť nepríjemné. Hneď si to aj všimol. Prerušil mlčanie rozhovorom, samozrejme všetko za jazdy. Išiel vedľa mňa. Rozprávali sme sa o škole, o záľubách. Za každú cenu bol odhodlaný odprevadiť ma až domov. Nedovolila som mu to. Nechcela som. Rozlúčili sme sa ešte za jazdy a ja som dúfala, že už ho nikdy v živote neuvidím.

O pár dní neskôr sa konal v meste jarmok. Babka prišla do izby a hovorí : "Janka, vonku pred bránkou ťa čaká nejaký chlapec." Videla,  že so mnou to ani nehlo, veď aký chlapec? Žiadneho som nemala, nikto za mnou nechodil. "Choď pozrieť!" dostala som rozkazom. Pomaličky som sa obula a nakukla som von. Uvidela som ho. V hlave mi vírilo veľa otázok : "Čo tu ten chce? Ako vie, kde bývam? Sledoval ma až domov? Načo prišiel?" Jedna otázka predbiehala druhú. 

"Ahoj, doniesol som ti čokoládu. Bol som na jarmoku, tak som to mal po ceste."

"Ďakujem, ako vieš, kde bývam?"

Nájsť si prácu, ktorá nás baví a ešte v nej aj dobre zarobiť je zložité. Cesta do pracovného kolotoča je vydláždená životopismy a pracovnými pohovormi. V dnešnom článku si povieme, aké otázky vás môžu čakať na pracovnom pohovore (aj v známych IT firmách), ale aj ako sa na pracovný pohovor pripraviť. 

Keď prichádzate na pracovný pohovor do firmy, je dôležité niečo si o tejto spoločnosti naštudovať. Kedy bola založená, čo ponúka zákazníkom, v akom štáte má centrálu a ďalšie. Pozorne si prečítajte svoj životopis, viete ku každej vašej pracovnej pozícií povedať čo vám priniesla, alebo prečo ste odtiaľ odišli (bez toho aby ste urážali predchádzajúceho zamestnávateľa). Porozmýšľajte aj nad tým, čo všetko potrebujete o pracovnom mieste vedieť, na pohovore sa predsa môžete pýtať aj vy. 

Pripravte si odpovede na často kladené otázky: povedzte niečo o sebe, ako by vás charakterizovali vaši kolegovia, kde sa vidíte o pár rokov, aké sú vaše slabé a silné stránky alebo prečo chcete pracovať pre našu spoločnosť. 

Microsoft 

Na pohovore v Microsofte sa s najväčšou pravdepodobnosťou nevyhnete hlavolamom. Môžu vás tu čakať aj otázky typu "Koľko benzínových púmp sa nachádza v USA?" Takýmito otázkami chce spoločnosť preveriť spôsob vášho myslenia, nemusíte vedieť správnu odpoveď. Samozrejme budete musieť preukázať aj svoje odborné znalosti, napríklad implementáciou určitého algoritmu vo vybranom programovacom jazyku. 

Google

Čím som staršia, tým viac sa zamýšľam nad totálnymi hovadinami. Ale vďaka týmto drobnostiam, ktoré normálneho človek netrápia, sa občas zamýšľam aj nad vecami, ktoré zmysel majú. Hoci na prvý pohľad sú to ešte väčšie blbosti ako tie, ktoré by "normálny" človek klasifikoval ako hovadiny a mávol rukou. Že dementná, asi stráááááášne unavená frustrovaná mater.

Anyway, zistila som, že deti sú brutálny sabotéri. Počas deviatich mesiacoch v bruchu asi dostávajú doučovanie z cieleného sabotovania. Že o čom zasa točím? No tak vám vážení a milí uvediem príklad. Teda zopár. Lebo ja som majsterka v písaní zoznamov a aj toto do toho patrí!

V marci mala moja kamarátka z detstva oslavu 30tky. Ešte som kojila, najmä teda v noci, ale rozhodla som sa, že po vyše roku už by aj stačilo. Hej, milé pro-mamila ženy, JA som sa rozhodla, že už mám toho po vyše roku dosť. Ale o to nejde. Začala som pekne poporiadku, tuším som tu o tom aj písala, a dieťa sa mi podarilo úplne bez revu a napriek prezentovaným strašidelným scenáriám odstaviť. V sobotu bol deň oslavy, už aj kozy mi odpuchli (a.k.a. pokiaľ si ich nedám "opraviť", push upka je moja nová bff) a mohlo sa ísť na párty s mojimi babami, ktoré som nevidela už sakra dlho. Celý týždeň som vymýšľala, čo si oblečiem, keďže konečne pôjdem medzi ľudí do fancy baru, ktorú kabelku si vezmem, ako sa nalíčím, či sa mi podarí z môjho hniezda na hlave vytvoriť niečo, čo má aspoň z diaľky niečo spoločné s účesom. Ešte som si ako vzorná občianka Slovenskej republiky chcela ísť odvoliť a odtiaľ rovno na vidlibus smer party party party. Avšak, mám doma sabotéra..

Dzecko už večer trochu pokašliavalo, ale skôr iba tak, že "aby sa nepovedalo". Bol piatok, čiže utekať k lekárke sa nedalo, a s takým nijakým kašľom by som ani nešla. By viac ochorel v čakárni. No, tak v sobotu ráno dzecko pokašliavalo stále. Dokonca sa na tom smial. Ako sa však schyľovalo k večeru, dzecko začalo kašľať ako "starý hrniec" a namiesto párty sme šli na pohotovosť.

Ďalšia sabotáž, ktorú pozná asi väčšina rodičov.. Si predstavte, že konečne večer (?!) o 20:00 nespíte pri telke, chlap vám neprišiel z práce zničený, dokonca aj máte chuť na nejaké to mojkanie.. A ste v najlepšom a zrazu sa vám z vysielačky ozýva srdcervúci plač. Lebo sabotér vycítil, že ste sa zrovna nezaoberali tým, aký je úžasný a aký ste mali s ním /namáhavý/ skvelý deň, a tak sa aj v polospánku práve teraz dožaduje vašej prítomnosti, mlieka, čaju, pomojkania, učičíkania, hocičoho.. len "sakra dotrtkajte a nevyrobte mi súrodenca!"

Poprípade po X mesiacoch si vytrucujete* poobedie pre seba. Nemáte žiadne plány, nič, s nikým sa nechcete stretnúť (alebo nemáte s kým, ako ja) a v podstate je úplne jedno kam sa pôjde, len nech si vypijete tú kávu teplú, nerozliatu a bez mrnčania a kreslenia popri tom, utierania rozliatej kávy... A potom sa vám zrazu vyhádže celé decko. Keďže lekárka je už off, lebo pracovala do 12tej, chytíte stres, paniku, wtf.. Nie len preto, že dzecku niečo je.. Ale je streda poobede, v sobotu ste sa chceli ísť "venčiť osamote" a.. zasa tá sabotáž.

Aktualizácia: Veľmi chutné recenzie a recepty z tohto testovania si môžete prečítať tu. 

----

Každé ráno sa zobudíme a vyberáme sebe aj deťom, čo si majú obliecť, balíme im desiate do škôlky či školy. Vo väčšine prípadov rozhodujeme o tom, čo uvaríme, v akom množstve a pre koho. Jednoducho sa snažíme poskladať z týchto každodenných rozhodnutí krásne a pokojné dni, na ktoré budú naše deti s láskou spomínať.

Rovnako by sme sa mali preto rozhodovať aj pri kvalite toho, čo im ponúkame. Ukázať im cestu na ten správny chodník. Ponúknuť im to, čo si zaslúžia - kvalitný základ pre ich zdravie, rast a vývoj. 

Varme preto bio, s dmBio

Uvarte si chutné cestoviny, kaše plné chia semienok, alebo bielkovinovú bombu v podobe cíceru. Podeľte sa so svojou skúsenosťou a receptmi, ktoré určite stoja za vyskúšanie. Otestujte suroviny, s ktorými vyčarujete chutné dobroty. 

Tak ma teda pustili domov. Veď to som chcela, o tom som snívala, o to som prosila doktorov. Napriek tomu som však bola nešťastná. Ako zvláštne to znie. Nešťastná tehotná žena... Už som nevedela nič, necítila nič, len zvláštne prázdno. A dookola som si opakovala slová lekárky: "Musíš sa tešiť na svoje bábätko!" Ako mantru...

Išla som k svojej mame a prvé, čo som urobila bolo, že som sa najedla domáceho jedla. Potom sme s mužom, na radu lekára, išli na prechádzku. Na nervy mi kúpil koláč a kávu. Pred kaviarňou som sa stretla so svojou šéfkou. Porodila o dva týždne skôr. So mnou to už nerobilo nič. Jej dcérka bola nádherná a ona ma povzbudzovala. Och, ako ľahko sa jej to hovorilo. Nechápala, nerozumela... Mne už vtedy nerozumel nikto "tam vonku". Zrazu som pocítila zvláštnu chuť vrátiť sa do nemocnice. Vrátiť sa na miesto, z ktorého som chcela celých päť dní zmiznúť. Tam boli ženy, ktoré mi rozumeli, lekári, ktorí mi rozumeli, zrazu som cítila, že tam patrím. Doma som si dopriala vytúženú sprchu. Pozerala som televíziu a nedokázala som sa už na nič sústrediť. Striedavo som pozerala do obrazoviek televízie a telefónu a stále dookola googlila tému "vyvolávaný pôrod".

Na druhý deň ma čakali kontrolné vyšetrenia. Všetko postarom. Stále jemná kontrakčná činnosť, tvrdnutie brucha, bábätko v poriadku. Lekár, ktorý ma včera prepúšťal a sám robil tieto vyšetrenia, zvažoval opäť hospitalizáciu vzhľadom na kontrakcie. Ja som nejak vo svojom vnútri cítila, že nie sú pravé. Že môžem ísť pokojne domov. Že ma čaká to, čoho som sa tak obávala - indukovaný pôrod. Takto som mu to povedala. Napriek iracionalite mojej výpovede súhlasil a poslal ma domov. Rozlúčili sme sa podaním ruky. Tak zajtra. Zajtra. 7.00. Nalačno.

Večer doma prebiehal rovnako ako predtým. Sprcha, oddych, telka. Večer okolo 21.30 sme si s mužom ľahli do postele. Zajtra konečne vezmem svoju vytúženú tašku. Zajtra ju konečne budem potrebovať. Vtom to na mňa doľahlo. Spustila som neutíšiteľný plač, lebo akokoľvek som sa snažila, bála som sa. Strašne som sa bála. Nedokázala som vidieť svoje bábätko, stalo sa pre mňa len veľkou neznámou, bolo len dym... Plakala som a plakala... Myslela som si, že túto noc nebudem môcť zaspať. Tak, ako som nemohla zaspať, ked rodila moja známa na môj termín pôrodu. Prekvapivo som však  zaspala rýchlo a ľahko v náručí môjho muža...

Vytúžený deň

Ráno o 6.00 mi zazvonil budík. Dnes je ten deň. Vstala som, urobila som si základnú rannú hygienu. Obliekla som sa a dala posledné veci do tašky. Netušiac, že skoro  o dvanásť hodín budem tým najšťastnejším človekom na svete. Všetky emócie boli preč a moja psychika pracovala na autopilota. V ten deň bola strašná zima, počasie u nás už niekoľko dní sužovali silné mrazy. Zaparkovali sme. Na polceste k bránam nemocnice sme sa museli vrátiť po všetky papiere. Môj muž, ktorý mi vždy tieto veci s humorom vyčítal, teraz mlčal. Pretože dnes je výnimočný deň. V obrovskom nemocničnom výťahu sme boli natlačení. Hneď vedľa mňa stál lekár, ktorého tvár som poznala z násteniek na gynekologickom oddelení. Ide do práce. Možno to bude môj pôrodník. Na chodbe sme sa manželom naposledy silno objali. Keď prekročíme dvere pôrodnej sály, už nebudeme mať také súkromie ako na chodbe. Rovnako sa so svojou ženou obíjmal aj ten lekár. Zazvonila som na zvonček. Ako dlho a ako často som si túto chvíľu predstavovala. Ako som po nej túžila. A teraz, keď sa to deje, som úplne prázdna. Necítila som nič. Všetko sa dialo presne tak, ako som nechcela...

ČO JE CHILLI?

Chilli paprička, chilli, ako niekto hovorí skrátene alebo dokonca feferónka. To všetko sú užívané termíny pre plod exotických druhov paprík, ktoré rastú v tropických a subtropických oblastiach. Chilli paprička je malá paprička so silnou vôňou, ktorá sa vyznačuje pálivosťou. Existuje veľa druhov chilli papričiek, ktoré majú rôzne stupne pálivosti. Za pálivosť chilli papričiek môže látka kapsaicín, čo je dráždivá a vyvoláva pocity pálenia v každej tkanive, s ktorou príde do styku. Teda nielen v ústach, ale aj na koži pri krájaní. Chilli papričkám sa darí predovšetkým v Indii, Číne, Japonsku, Vietname, Afrike, Južnej a Strednej Amerike, Mexiku a na Balkáne, kde je chilli paprička bežnou súčasťou miestnej kuchyne.

Z HISTÓRIE CHILLI

Pôvodne chilli papričky pestovali Indiáni už 6 000 rokov pred našim letopočtom. Je to jedna z prvých samoopelovacích rastlín, ktoré sa začali pestovať v Amerike. Po objavení Ameriky Kryštofom Colombom sa pestovanie chilli papričiek rozšírilo po celom svete a chilli korenie sa stalo veľmi cenným a bolo čiastočne nahradené za čierne korenie. Najviac sa chilli korenie ujalo v Indii, kde je neoddeliteľnou súčasťou indickej kuchyne. Ďalej sa potom dostalo napríklad do Maďarska, kde vznikla mletá paprika, ktorá sa používa dodnes pri príprave maďarských gulášov. Látku kapsaicín objavil v roku 1816 P. A Buchtholz a preukázal, že táto látka spôsobuje pálivosť chilli papričiek a zvyšuje činnosť žalúdočných žliaz.

DRUHY CHILLI

V dnešnej dobe existuje 3 000 druhov chilli s rôznymi stupňami pálivosti. Základnou odrodou chilli papričiek je Capsicum, ktorá zahŕňa 5 domestikovaných druhov paprík a 23 voľne žijúcich odrôd. Medzi týchto 5 základných odrôd patrí:

                                            Časť prvá. Strava 

      Na koníku je veľa skupín o zmene životného štýlu, o strave, o cvičeni. Niektoré z nich navštevujem denne, v jednej som aj spolumoderátorkou. Veľa žien chce zmeniť svoje telo, chce sa v ňom cítiť dobre, chce sa zmestiť do šiat, plaviek, chce sa páčiť sebe, manželovi, okoliu. Niektorým ženám to chudnutie ide ľahšie, ostatné sa nadrú trošku viac. Niektoré schudnú na vysnívanú  váhu a tam sa ich cesta končí. Pre ostatné sa cvičenie a zdravá strava stanú láskou na celý život! Ale poďme od začiatku. 

    Vraví sa, že telo sa robí v kuchyni. Áno, strava je 70-80% percent úspechu. Nemôžeš čakať, že budeš tvrdo cvičiť a vyjedať čokoládky. Zdravá a vyvážená strava, hoci aj bez cvičenia, to už možné je. Vždy som si myslela, že sa stravujem zdravo, ale nebola to celkom pravda. Resp. nevedela som, kedy je čo vhodné jesť. A aj to je dôležité. Lebo hýbať som sa hýbala. Pobehovala s deťmi po ihrisku, aj cvičiť som chodila. Sem-tam. Ale potom som zjedla tanier cestovín, lebo som bola príšerne hladná. 

    O strave nájdeš na internete aj v knihách veľa článkov. Dôležité je, aby si to nebrala ako diétu, ktorú o týždeň-dva skončíš. Musí ísť hlavne o zmenu životného štýlu, a malo by ti to ostať navždy. Preto by ani zmeny v tvojom jedálničku nemali byť od začiatku také drastické, ale všetko radšej pomalšie. Napíšem, čo som jedávala ja, čo pomohlo mne zbaviť sa kíl navyše. 

• Pre každého platí iný model, pre mňa bolo dôležité jesť päťkrát denne menšie porcie.
• Dôležitý štart do dňa sú raňajky. Ja som vylúčila pečivo a na raňajky som jedla ovsené vločky zaliate vriacou vodou. Do toho chia semiačka, škoricu, trošku orieškov a ovocie. Kaší je veľa druhov, môžeš skúsať, a samozrejme, môžeš ju uvariť aj v mlieku. Nie každý však raňajkuje. Ak náhodou raňajky vynechávaš, skús aspoň teplý čaj, alebo džús. Ak sa nevieš pečiva vzdať, nevzdávaj sa. Ale dopraj si len kúsok a len na raňajky. 
• Keďže som mamou dvoch chlapcov, dôležité pre mňa je, aby jedli počas dňa veľa ovocia. Takže na ovocie sme si vyhradili práve desiatu. Nemusíš veľa, stačí jedno jablko, alebo banán, alebo pohár smoothie. To si môžeš zobrať so sebou aj do práce, alebo s deťmi na ihrisko. 
• Obed som mávala skoro vždy rovnaký ako zvyšok rodiny. Hoci sa snažím variť zdravo, deti moju pizzu z ovsených vločiek netolerujú. A variť všetko dvojmo sa stále nedá. Takže normálne polievka aj druhé, prílohy som si dávala menej a viac zeleniny. Polievky som sa snažila nezahusťovať, postupne som vylúčila aj smotanu do mixovaných polievok. K mäsu aj zemiaky, aj ryžu, aj knedľu som si dala 🙂 Samozrejme, nie všetko naraz! 🙂 Keď sme mali ryžový nákyp, ten som nechala celý im, keď ho tak zbožňujú 🙂 
• Po obede som už sacharidy viac nejedla, hlavne nie vo veľkom množstve. Áno, hovorí sa, že sacharidy sa môžu aj na večeru, ak sme cez deň neprekročili ich množstvo. Keďže som si jedlá nikdy nenahadzovala do kalorických tabuliek, radšej som sa držala toho, že sacharidy najneskôr na obed. Mne sa to osvedčilo. 
• Čas na cvičenie som mala vyhradený len ked synček spal, teda 60-90 minút po obede. Preto som sa snažila, aby som po cvičení doplnila hlavne bielkoviny, ktoré sú potrebné na regeneráciu svalov. A to bol čas olovrantu. Najviac mi chutil tvaroh s troškou javorového sirupu, alebo biely jogurt, cottage chees. Časom som kvôli ekzému vylúčila mliečne výrobky a nájsť vhodnú alternatívu bolo oveľa ťažšie. Niekedy som zjedla len niekoľko lyžíc arašidového masla. Alebo proteinový nápoj. 
• Leto bolo na zdravé večere najideálnejšie a ja som mala vždy plný tanier zeleniny, k tomu niekoľko plátkov šunky a syra. Alebo vajíčko natvrdo. Alebo praženicu s cibuľkou. Alebo omeletu s hraškom, či grilovaný camembert so zeleninou. Decká si dokonca obľúbili špenátové palacinky plnené cottage cheesom. Možností je naozaj veľa 🙂 Takže jesť denne kura, to u mňa nehrozilo.
• Nezabúdaj na pitný režim. Je to základ. Nebudeš zavodnená a s vodou sa odplaví z tela všetko, čo tam byť nemá. 
• Predtým, ako som sa dala na zdravú stravu, som večer vyjedala všetky možné čokoládky, ktoré som deťom samozrejme, dať nechcela. Alebo chipsy a iné slané dobroty. Na vine bol veľakrát práve manžel, ktorý na niečo takéto dostal chuť a ja som neodolala. Potom som sa však zaťala a nič sladké som nezjedla. On si dal, ja nie. Doteraz nechápem, kde sa vo mne tá pevná vôľa vzala, ale vďaka za ňu! Večer som pri telke radšej lúskala tekvicové semiačka. Majú asi viac tukov, ale nevadi, moje ruky to zabavilo, jazyk oklamalo. Keď som už dosiahla váhu, s ktorou som bola spokojná, vtedy som si dopriala sladké a bez výčitiek. Ani u mamy či svokry som nikdy nehladovala. Dala som si prosto menej, ale nikdy som nič neodmietla. Ani koláčik. Jeden "nezdravý" obed mi nikdy váhu nepokazil. Dôležité je vedieť, že na druhý deň sa vrátim do starých koľají. Keď sa tak zamyslím, ja som vlastne nikdy nemala zo žiadného jedla výčitky. 
• Veľa tipov na skvelé recepty som našla aj v skupinách tu na koníku, alebo na facebooku, či priamo internetové stranky, napr. fitshaker. Je toho v dnešnej dobe naozaj veľa. Už si stačí len vybrať a pustiť sa do varenia. A jedenia 🙂 

     Denisa

Sedím v miestnosti a pozerám sa na ľudí okolo seba. Väčšinu z nich som nikdy nevidela. Každý sme iný. Mladší, starší, ženy aj muži. Niektorí sú oblečení formálne, druhí ležérne. Ja som si odbehla od dcérky, suseda po ľavici z práce a chlapec oproti zo školy. Navonok nás nespája nič. Minimálne jedno však spoločné máme. Prišli sme sem kvôli dobrej veci. Srdce nám horí pre to isté. Chceme pomáhať a sme vzácni. Sme dobrovoľníci.

V dnešnej dobe existuje mnoho skvelých organizácií, združení, iniciatív. Smerujú svoje aktivity na podporu a rozvoj, obnovu, ochranu alebo starostlivosť.

Všetky informácie o projekte dm spoločne nájdete tu.

Robia svet okolo nás lepším a okolie krajším. Sú prospešné a výnimočné. A mnohokrát o nich ani nevieme. To je veľká škoda. Väčšina z nich totižto potrebuje pomoc. Nie len finančnú, ale najmä ľudskú. Potrebujú ľudí a čas. Naše odhodlanie a ochotu. Srdce.

Do 15. 2. 2017 sa takéto združenia môžu na stránke www.dm-spolocne.sk prihlásiť do projektu dm spoločne. Alebo ak nejakú neobyčajnú iniciatívu poznáte, môžete ju odporučiť. Či už sú to združenia 3. sektora alebo orgány štátnej a verejnej správy, či ich organizácie, dajte o nich/o sebe vedieť.

Vybraným projektom dm poskytne drobnú materiálnu pomoc, lokálnu podporu a to najdôležitejšie: zdravé ruky. Čas a vôľu dobrovoľníkov.

Skladbu pre šťastné bábätká s názvom Happy Song zložila držiteľka Grammy Imogen Heap. Spolupracovala pritom s mamičkovským webom C&G Baby Club a tímom psychológov. 

Imogen zložila viacero verzií v durovej tónine s jednoducho melódiou a pesničky potom pustili dvadsiatim šiestim bábätkám. Okrem jedného všetky reagovali radostne práve na túto.

Slová Šťastnej piesne sú jednoduché, ako jej melódia:

Bring! Bring! On the bicycle

Beep! Beep! In the car

Ping! Ping! A submarine

Láska vieš,že ťa milujem preto maj pre mňa pochopenie tých pár dní.

Každý deň sa snažím aby naša rodina mala všetko čo potrebuje a boli sme šťastní.

S láskou zobudím naše dieťa(deti),výchystám do škôlky,školy,utekám do práce.Z práce idem pre deti,do obchodu aby som uvarila večeru a videla vaše spokojné a sťastné tvare.Medzi varením dám prať niekoľkokrát a venujem sa deťom.Keď sa najeme umyjem riady,prichystám ti do práce jesť.Chviľku strávime ako rodinka pár hodin spolu hraním sa,rozprávanim zažitkov ktoré sme prežili cez deň.Večer deti okúpem a prečitam im rozpravku.Keď deti spia nachystám im veci na ďalši deň.Unavená si sadám ku tebe pred telku a snažim sa venovať tebe čo najviac.

Tieto veci robím pre NÁS každý deň,preto maj prosím pre mňa pochopenie pár dní-tých mojích dní.Kedy mi vadi aj malička drobnosť že si dal niekomu like na fotku,že ma rozplače aj reklama na merci.

Prosím,nehádajme sa,neurážaj sa keď moje telo bojuje same zo sebou a poviem aj to čo tak nemyslím.Stoj pri mne ako stále,obijmi ma a daj mi bozk.

Občas po mne hoď čokoladu.

Vážení zákazníci,
v dňoch 10. - 11. februára (piatok a sobota) sa bude konať v Bratislave v Inchebe veľtrh Dieťa a rodina, kde budeme vystavovať aj my a na ktorý Vás srdečne pozývame (http://www.incheba.sk/vystavy/dieta-a-rodina-11483.html…). 
Našu expozíciu nájdete pod číslom 301.
Predstavíme Vám tam produkty značiek Greentom, Je Porte Mon Bébé, Taga, SUPAflat, Uzturre a BondDress od Lady Vyvialvej, ktoré v rámci SR a ČR distribuujeme.
Počas veľtrhu môžete využiť skvelé zľavy na vystavený alebo v našom stánku objednaný tovar.
V piatok ráno medzi 7,00 - 8,00 sledujte teleráno TV Markíza, budeme v živom vstupe 🙂

Z tohoto dôvodu bude naša predajňa v dňoch 9. - 11. februára (štvrtok - sobota) zatvorená.

Kým sa mi nenarodil Matúš, mala som skvelý život. Permanentky do filmového klubu i do divadla, čašníci v kaviarňach a reštauráciách, ktorí vás už poznajú, milovaná práca, v ktorej môžete klopkať podpätkami a služobné cesty na zaujímavých miestach... Svojho muža mám po boku už polovicu života, takže pohoda aj na tomto fronte. Nosí občas oblek, čo je veľká výhoda - môžete z neho po návrate z kultúry ten oblek tak vášnivo filmovo strhávať... Skrátka pohodlný život dvoch intelektuálov z povolania. Bábo bol v našich plánoch ďalší logický krok, nad vínom sme si predstavovali, ako mu budeme na večer čítať Pána prsteňov a púšťať Pink Floyd. V práci som sa rozlúčila so slovami: "Za pol roka má máte naspäť!" a zamávala som zoznamom jasličiek v našom meste. 

V psychoterapii sa používa jedna zaujímavá metóda - nakreslite čiaru vášho života. Vzostupy a pády, dôležité míľniky a kľúčové udalosti. Ak by som si ju teraz nakreslila, deň Matúšovho narodenia by bola veľká zvislá čiara cez celý papier. Život pred Matúšom bol ako čiernobiely obrázok. Jasný, predvídateľný, elegantný. Život po Matúšovi je divoký film plný farieb, zvukov, vôní a špeciálnych efektov, ktorý nestíham sledovať, lebo mi kradne a ožužláva 3D okuliare. Ešte stále ma prekvapuje, ako som sa zmenila. Začalo to už v pôrodnici. Tašku plnú Cosmopolitanov, ktorú mi priniesla sestra ("začínaš dovolenkovať, nech sa nenudíš") som zasunula pod posteľ a začala opatrne listovať Mama a ja, čo sme dostávali v takom zadarmo balíčku... Reklama na Sunar, prizriem sa tomu prckovi lepšie... Zrazu cítim hrču v hrdle a už sa tomu nedá brániť. Dojato obzerám tu reklamné bábo, tu moje spiace v plastovej postieľke, a revem. Odvtedy revem stále, bez upozornenia a často aj bez dôvodu - pri reklamách, pri tom, ako sa muž hrá s Matúšom, pri Zem spieva, pri pomyslení na to, ako ho veľmi ľúbim (Matúša, muž ma popravde občas trochu štve)... Minule som revala, keď si kýchol s plnou pusou príkrmu (tiež od dojatia, no už trochu aj od únavy). 

Pocas tehotenstva sme veľmi zodpovedne a systematicky pristupovali k nákupu výbavičky. Medzi siahodlhými zoznamami na nete blikol komentár jednej mamičky - stačí prso a šatka... Pche, hipisáčka, pomyslela som si a vypisovala si na papier ďalej parametre vaničiek a výhody troch koliesok oproti štyrom. Kočík je v pivnici, už pol roka sa čuduje, prečo sa ocitol medzi bicyklami našich susedov. Niekedy si spomeniem na ten krásny letný deň, keď sme ho kupovali, a príde mi ho ľúto, zaslúžil by si krajší osud... Máme v albume fotky z návštevy u svokrovcov. Svokra hrdo a s úsmevom drží rúčku kočiara a ja stojím obďaleč. Na fotke to nevidno, no ten pocit si pamätám. Na čo tu som? Prečo je malý tam a ja tu? Cítim, že to takto nechcem... akoby mi chýbala nejaká dôležitá časť tela. Na toto sa nedalo pripraviť. 

Obdobie čerstvého rodičovstva je o hľadaní foriem, aké dáme novému životu. Ten malý cudzinec plače, ja som ubolená, nevyspatá a v pyžame, pozerám na svoje lodičky a kabelky a plačem tiež, lebo neverím, že život ešte niekedy bude ako predtým. Povedzte mi niekto, že bude. Najväčší hriech je vziať čerstvej matke sebaistotu - ako ho to držíš, daj mu aj ponožky, máš slabé mlieko... Počúvame rady, prehrabujeme sa v množstve vecí, ktoré sme pred narodením dieťaťa kúpili, čítame knihy a diskusie a túžime po nejakom signále, ako to vlastne robiť. A potom možno príde okamih, kedy cez tie mračná hlučných inštrukcií a rád prebleskne pocit, že takto to rob, ver mi, ja som inštinkt a viem, že to dokážeš, len ma v tomto zmätku nepočúvaš. Vytiahnem odniekiaľ lacnú šatku, ani nepamätám, kedy som ju kupovala, asi som ju k niečomu prihodila, veď nech ušetrím na poštovnom. Uviažem dieťa, hlávku si oprie o moju hruď a ako lusknutím prstov zrazu viem, že áno, takto to bude a budem ho nosiť a kojiť kým sám nepovie, že už dosť. 

Zrazu viete a strašne by ste to chceli vypovedať. Skúsenosť rodičovstva sa nedá sprostredkovať. Všimnite si to niekedy v rozhovoroch s inými rodicmi. Obligátne sa posťažujeme na spánok, bruško, únavu a potom na krátky okamih pozrieme na svoje deti a usmejeme sa, lebo vieme. Ostáva to medzi riadkami a rozumieme si. Sme na jednej lodi a vieme, ze to podstatné sa nedá vypovedať. Tá nesmierna šírka, hĺbka a intenzita lásky, o akej sme ani netušili, že existuje, ma ešte stále občas ohromí. Tie šikovné rúčky, keď uchmatne niečo zakázané, tá otázka v očiach, keď ho bolia zúbky, to uvoľnenie v tváričke, keď spí, ten hlasný smiech, keď ho bozkávam pod pazuchou...

Vzťah s mužom bol pre mňa vždy najstabilnejšou veličinou vo vesmíre. Odkedy máme Matúša, často sa hádame. On smutne pozerá na plagáty s divadelnými premiérami a uniká na viacdňové cesty. Veľa hovorí o tom, ako ho jeho mama vychovávala a ako sa to líši od našej výchovy a to ho hnevá. Začal písať Matúšovi denníček. Obaja vieme, že ho píše hlavne kvôli sebe. Povedal, že chce naspäť svoju manželku a už nezvládneme ďalšie dieťa. Utešujem sa, že to chce čas, že je to ťažké, no vyjdeme z toho silnejší. Premýšľam nad tou nesmiernou silou, akú musia mať rodičia, aby sa vysporiadali s úzkosťou, že im bola zverená najdôležitejšia úloha na svete. 

Úprimný úsmev malej Nikolky v sebe ukrýva mnoho bolesti. Štvorročné dievčatko z Modry sa malo narodiť ako zdravé bábätko. Žiaľ, osud to zariadil inak. Pre zdravotné problémy strávila takmer tri roky v nemocnici. Podstúpila nespočetné množstvo vyšetrení a lekárskych úkonov. Bratislavské Kramáre sú stále jej druhým domovom, no spolu s rodičmi sa tešia, že viac a viac chvíľ trávia doma. Spolu. Ako rodina. Aj vďaka vám.

„Naše problémy sa začali, keď mala dcérka pol roka. Mesiac vkuse mala teploty, odmietala stravu aj tekutiny, vracala. Týmto sa začala naša ťažká cesta. Asi po mesiaci jej stanovili diagnózu – postinfekčnú gastroparézu - to znamená, že jej v dôsledku infekcie úplne prestal fungovať žalúdok. Naše pocity boli zmiešané, ale prevažoval strach. Strach z neznámeho, strach z toho, čo bude ďalej,“ otvorene priznáva pani Pešková, mama malej Nikolky. Lekári na Nikolke vyskúšali množstvo liekov a rodičov pripravovali na to, že je to beh na dlhú trať. Keďže dievčatku nefungoval žalúdok, chirurgovia jej zaviedli hadičku priamo do črievka – najprv cez noštek a neskôr operačne priamo do bruška. Žiaľ, neúspešne.  Museli jej zaviesť venózny katéter - hadičku priamo do srdiečka, cez ktorú dostávala infúznu výživu.

Nikolka žila v nemocnici na infúziách a najspokojnejšia bola, keď nemusela vôbec papať.  Každý príjem potreby bol sprevádzaný kŕčmi a bolesťou. Hadička na výživu ju síce držala pri živote, ale zároveň aj zabíjala. Mala veľa infekcií sprevádzané horúčkami a triaškami. „Toto boli a doteraz aj sú pre mňa a dcérku tie najhoršie stavy. Je to stav bezmocnosti. Triašky mala vždy spojené s ukrutnými kŕčmi, sťaženým dýchaním, vracaním, zimnicou, bola celá šedá a ja som jej nevedela nijako pomôcť. Niekedy to trvalo aj trištvrte hodinu. Bola už taká vyčerpaná, že dvakrát infekciu skoro neprežila. Naposledy to bolo presne na Vianoce 2014, kedy týždeň vkuse spala. Bola na kyslíkových okuliaroch, jej srdiečko bilo veľmi, veľmi pomaly. Zvládalo úbohých štyridsať úderov za minútu. Nikto nevedel, či to zvládne, či sa ešte zobudí. Boli to tie najhoršie Vianoce,“ spomína.

S dcérkou strávili v nemocnici takmer tri roky vkuse. Neuveriteľné, však? Nikolka sa v nemocnici naučila sedieť, loziť, chodiť aj rozprávať. Pre mladú rodinku je teraz najdôležitejšie to, že sa po takej dlhej dobe dostali z nemocnice domov a Nikolka môže vyrastať v kruhu najbližšej rodiny. Pobyt doma je však pre nich veľmi finančne náročný. Aby predišli infekciám, musia mať všetko sterilné. K tomu potrebujú množstvo zdravotníckych potrieb, lepení, dezinfekcií. Koncom minuloročných letných prázdnin sme pre Nikolku vyhlásili verejnú zbierku, aby sme jej mohli zakúpiť nevyhnutný zdravotnícky materiál. Jej príbeh oslovil množstvo ľudí so srdcom pre deti. Peškovci sú veľmi vďační všetkým darcom, ktorým záleží na zdraví ich dcérky a rozhodli sa ich podporiť. K poďakovaniu sa pripája aj malá Nikolka:

Facebook video

Problémy s akné ma trápia len krátko - posledné dva alebo tri roky - a to je aj doba, od kedy vôbec hľadám kvalitné make-upy. Za ten čas som nestihla vyskúšať pochopiteľne všetko, bála som sa experimentovať a hlavne, som veľmi bledá a lekárenskú kozmetiku mám v mysli zapísanú ako “moc tmavá”. 

Preto ma veľmi teší, že som aj ja dostala možnosť testovať Dermablend 3D korekčný make-up od Vichy. Nie som vizážistka, ani sa tomu nevenujem, ale snažila som sa recenziu rozdeliť do nasledovnej štruktúry.

Obal

Krásny dizajn kozmetiky ma vždy veľmi poteší, navyše, ak je to reálne balenie a nie len vzorka. Tento make-up má pohodlné a predovšetkým hygienické riešenie obalu, jemným stlačením si z neho vytlačím potrebnú dávku cez úzky “sosáčik”, a tak viem, že nevytlačím viac ako treba. 

Vôňa, farba, konzistencia

Jemná, ničím neprikrášlená vôňa je naozaj príjemná a necítim ju po nanesení na tvári. Čo je pre mňa výhodou. Nemám rada, ak dekoratívna kozmetika prehnane vonia. Testovala som odtieň 15, najsvetlejší z radu. Som veľmi bledá, ani v lete sa poriadne neopálim, a tak som bola príjmemne prekvapekná, že som našla výrobok, ktorý je vhodný pre také bledule ako som ja. Konzistencia je veľmi, ale naozaj, veľmi hustá, krémová a viete čo je zaujímavé? Na tých najproblematickejších miestach ma príjemne chladil. 

Na napísanie svojho pôrodného príbehu sa chystám odkedy sa mi narodila krpaňa, ale nejako som si na to ani po skoro 2 rokoch nenašla čas. Ale určite ho napíšem, pretože chcem ukázať, že porodiť sa dá aj inak - s iným prístupom a bez ohrozenia dieťaťa. Rodila som v klasickej malej štátnej nemocnici v Melku v Rakúsku. Ale k samotnému pôrodu sa dostanem v inom článku.

Teraz by som sa rada venovala niečomu inému...

Včera vysielali prvú časť Babyboomu a samozrejme, že to vyvolalo zaujímavé diskusie a názory. Aké boli moje očakávania od tejto relácie v čase, keď som sa dozvedela, že niečo také sa bude nakrúcať? 

V prvom rade som očakávala, že keď už ide nemocnica do telky, tak že bude prístup iný, že budú chcieť ukázať, že naozaj sú medzi top pôrodnicami a idú v šľapajách súčasných trendov, t.j. preferencia prirodzených pôrodov. Pod pojmom "prirodzený pôrod" chápem nie iba vaginálny, ale pôrod, ktorý ak nevyžaduje zásahy, tak sa necháva plynúť svojim tempom. Keď som však uvidela ukážky, bolo mi jasné, že to teda do prirodzených pôrodov bude mať ďaleko...

Počas samotného pozerania som bola zdesenejšia a zdesenejšia. Prečo? Pretože mi to prišlo ako mučiareň. S výnimkou jednej ženy, ktorá musela podstúpiť cisársky, šli rodiť všetky vaginálne. Čo ma však začalo desiť už od začiatku? Úplne som bola zhrozená z toho, že počas prvej doby pôrodnej, sa prvá alebo druhá rodička nachádzala na izbe alebo vzdychárni, kde mala priestor tak možno 2 m2. Pretože tam boli 2 postele a až 1 fitlopta... Manžel sa jej síce snažil pomôcť, ale nemal ani páru o tom, čo vlastne má robiť a verím, že pre neho to bolo šialené utrpenie sledovať svoju ženu ako sa snaží predýchavať a on jej nevie pomocť. Samozrejme, je stále lepšie ak niekto pri tej žene je ako keby tam mala byť sama. Párová príprava na pôrod by pomohla aj oteckovi, ktorý by vedel ako možno trochu utlmiť bolesť - endorfíny sú neuveriteľne silné a dokážu zázraky... Len ich treba vedieť naštartovať. 

O indukovanom tlačení sa vyjadrovať nejdem, pretože toto ma neprekvapilo, je to holý fakt, ktorý sa nezmení asi ani o 150 rokov... Jediné čo vôbec nedokážem pochopiť je ako môže doktor, resp. sestrička vedieť a hovoriť, kedy má žena tlačiť a riadi jej to... Rodička na pásoch nie je, takže oni nemajú ako sledovať kontrakcie. Jediný, kto má prehľad o tom, kedy kontrakcia je a kedy nie, je žena. Jedine ona môže určovať to, kedy bude tlačiť a kedy nie. Pretože ten, kto rodí je žena a nie lekár alebo sestrička. Ale pokiaľ si to neuvedomia ženy a aj lekári, tak sa stále nič na tom všetkom nebude meniť. Ja som počas samotného pôrodu mala kontrakcie v rozmedzí 5 minút. Vždy mi hebamme (sestrička) prízvukovala, že mimo kontrakcií nemá zmysel tlačiť - mala pravdu, skúšala som to a nepomohlo to. Vôbec nič sa nezmenilo. Je síce pravda, že malú som "nevytlačila" na 2 3 zatlačenia, ale možno na 200. 
Ďalšou vecou, ktorá ma tiež veľmi neprekvapila, ale veľmi som v to dúfala je výber polohy, resp. nemožnosť sa slobodne rozhodnúť pre polohu. Absolútne nechápem ten prístup rodenia v ľahu s nohami dohora. Argument, aby doktor vedel zasiahnuť, keď sa niečo začne komplikovať je totálne chabý. Pretože ak by aj k nejakým komplikáciam došlo a je potrebné spraviť cisársky, tak síce ide o minúty, ale ani akútnu sekciu nevedia spraviť za 20 sekúnd. Žiadna nemocnica nemá anesteziológa prítomného na sále, žiadny lekár nie je dopredu prichystaný na akútnu sekciu. Ženu tiež musia pripraviť - asi cievkovanie, kompresné pančuchy a neviem čo ďalšie. Čiže sa pohybujeme v pár minútach. Žena sa napr. z polohy na 4 alebo hociktorej inej dokáže na kozu vyštverať za minútu a aj to je tam ešte rezerva.

Strava ovplyvňuje vývin potomstva natoľko, že naň môže mať celoživotné biologické následky. Vyplýva to z prieskumu vedcov z Imperial College, ktorý zverejnili vo vedeckej publikácii Cell Reports.

Londýnski vedci zistili, že keď kŕmili myši stravou chudobnou na proteíny, u ich mláďat to ovplyvnilo gény, podstatné pre ich rast. Myšiam podávali takúto stravu pred graviditou, po nej a počas laktácie. Ich mláďatá potom kŕmili bežnou stravou. Keď dospeli, vedci zistili, že samčekovia, ktorý matky mali nevhodnú stravu, sú tučnejší, majú pomalšie spaľovanie a úzkostné správanie.

“Boli sme prekvapení, že sa zmena jedálnička dokázala natrvalo vpísať do génov. Tento výskum naznačuje, že počas gravidity existuje určité 'okno zraniteľnosti', kedy strava môže skutočne vplývať na gény potomkov do takej miery, že je to už na celý život,” povedala profesorka Amanda Fisherová. Podľa jej slov je dobrou správou, že výskum ukázal, že týmto zmenám je možné zabrániť normálnou stravou.

Vedecký tím chce vo svojom výskume pokračovať a zistiť, či tieto nové poznatky platia aj u ľudí. Ale načo riskovať? Veď zdravo sa stravovať nie je až také zložité! 

"Slasť na tanieri, horor v bruchu!" Aj takto takto by sme niekedy mohli pomenovať stav, keď niečo zjeme a nie je nám práve najlepšie.

Aj vy sa veľmi často stretávate s tým, že vám "niečo" je - bolesť hlavy, kĺbov, ste unavené, neviete schudnúť hoci sa správne stravujete, zrazu máte akné a pod. - a neviete toto "niečo" definovať? Vtedy sa zamýšľate nad tým: "Odkiaľ to je prečo to je, čo to spôsobuje?".

Jednou z možných príčin môže byť potravinová intolerancia. Tá sa v populácii vyskytuje v poslednom čase pomerne často. V odborných publikáciách sa udáva, že 20-60% ľudí má potravinovú intoleranciu. Tú si však veľmi často zamieňame s alergiou, na ktorú trpí len 2-4% dospelých a takmer 8% detí. A čo to vlastne tá potravinová intolerancia je?

Často sa potravinovej intolerancii hovorí aj pseudoalergia. Veľmi rada sa maskuje za iné problémy, chronické ochorenia a lekári klasickej medicíny sa ňou veľmi nezaoberajú. Veľmi často sa stáva, ze sa nevieme dopátrať, aký je náš skutočný problém. Roky sme liečení na príznaky tej ktorej choroby, ale nie je riešená samotná príčina. A pritom pomoc je na dosah. Stačí z jedálnička odstrániť "škodlivú potravinu", ktorá je spúšťačom potravinovej intolerancie.

Zdá sa to jednoduché a podľa vlastných skúseností môžem povedať, že to aj jednoduché je.  Dnešný trh ponúka niekoľko možností, ako sa jednoducho otestovať a prísť na koreň problému. Stačí si zadovážiť test na potravinovú intoleranciu a buď v pohodlí domova formou samodiagnostického testu alebo zaslaním vzorky kapilárnej krvi do laboratória formou laboratórneho testu vykonať test.

Pomocou testu sa dá zistiť alergická reakcia typu III tiež známa ako potravinová intolerancia. Táto reakcia je typická pre produkciu IgG protilátok a postupným vytváraním antigén-protilátkových komplexov - zhlukov, ktoré môžu  spôsobovať chornické zápaly, bolesti a iné zdravotné problémy. Sú tiež  zodpovedné za oneskorený nástup symptómov, ktoré sa môžu prejaviť o niekoľko hodín či dní po konzumácii problematickej potraviny.

Určite ste sa už aspoň raz v živote stretli s touto rastlinkou, ktorá sa niekedy volá aj strom peňazí. Nazvali ju tak ľudia, pretože jej listy im pripomínali hrúbku okrúhlych mincí. Obsahujú veľké množstvo šťavy, no o jej vlastnostiach vie len málokto. Povieme vám, ako si z izbovej rastliny urobíte skutočnú medicínu.

Najskôr vás musíme upozorniť, že listy tučnolistu okrem užitočných látok obsahujú aj arzén. Preto by sa pri vnútornom požití malo dávať pozor na správne dávkovanie.

Využitie tučnolistu

1. Pri vzniknutom herpese na ústach si natierajte postihnuté miesto šťavou z tučnolistu každých 30 minút. Inou alternatívou je priloženie si obkladu namočeného v jeho šťave a zalepenie náplasťou, najlepšie pred spaním.
2. Ak sa chcete rýchlo zotaviť po angíne, je potrebné, aby ste si vytlačili šťavu z 10-ich listov a rozriedili ju v pohári s vodou. Týmto roztokom si vykloktajte hrdlo 3x denne.

3. Pri artróze kĺbov sa odporúča pred spaním potrieť si miesta šťavou z 10-15 listov.

4. Ak máte problémy s hemoroidmi, priložte si na postihnutú oblasť rozrezaný list.

Opakuje se už asi po sté jedna a ta samá situace? Rozjíždí se hádka vy křičíte, urážíte se, vyčítáte si snad všechno i z doby minulé? Vyhazujete se z bytu/domu navzájem a jeden z vás se vždy nad druhým povyšuje? Vnímáte hádky s partnerem doma podobně?

Pak vám můžu říct jediné, ano máte pravdu vy, ale má pravdu i protějšek. Oba si vzájemně popisujete tu svou situaci, svým pohledem, svými slovy a se svým názorem. Bojujete za své a snažíte se partnera přesvědčit o svojí pravdě.

My se dneska pohádali!

Proč? Byla to úplná kravina, jako to bývá ve většině případů, bylo to kvůli kopě „mého“, já si myslím, že našeho prádla. Chybělo mu zkrátka jen triko. Ano, dnešní ranní hádka byla jen kvůli jednomu bavlněnému triku, které stejně dnes nikomu neukáže, protože mikinu si sundávat nikde dnes nebude.

                                    Jak to obvykle vidí muž?

• Protože muži vstávají, jak je známo, o pár desítek minut později než ženy, spěchají.
• Ve spěchu nemohou najít přesně to, co potřebují, rozjíždí se stres.
• Většinou jsou také hladoví, takže je jasné, že nedostatkem potřebných věcí jeho vztek jen sílí.
• Vztekají se a začnou mluvit o tom, že připravené oblečení je „základní povinnost“ a my ženy to nezvládáme.
• Přidá také něco o tom, jak doma celý den jen sedíte a nejste schopná mu přichystat jedno tričko.
• Poté zůstává mlčet nebo si mrmlá něco pod nosem až do doby, než se za ním zaklapnou dveře.
• Tady je pro něj situace vyřešená a nemá potřebu se o ní dále bavit.

Posledný januárový deň vláda schválila tzv. jasličkový zákon. Táto novela zákona o sociálnych službách, ktorá je v legislatívnom procese už od augusta, prešla v pôvodnom znení aj napriek prezidentovmu vetu a petíci. Do platnosti vstúpi prvého marca tohto roku.

Mnoho mamičiek je zmätených a kladie si otázku, či sa tieto zmeny dotknú aj ich rodín. V nasledujúcich riadkoch si zhrnieme najzásadnejšie zmeny, ktoré tzv. jasličkový zákon prináša.

Nepracujete, neštudujete? Starajte sa o dieťa sami!

Nový zákon upravuje fakt, kto môže dať dieťa do jaslí a kto nie. Vláda chce tak zosúladiť rodinný a pracovný život. Do jasličiek môže umiestniť svoje dieťa ten rodič, ktorý sa pripravuje na povolanie štúdiom na strednej škole alebo vysokej škole, pripravuje na trh práce alebo vykonáva aktivity spojené so vstupom alebo s návratom na trh práce alebo vykonáva zárobkovú činnosť.

Predstavme si modelovú situáciu. Čakáte onedlho prírastok do rodiny, staršie dvojročné dieťa je šikovné, aj má rado detský kolektív aj cítite, že by mu socializácia prospela. Máte však smolu.

Našli ste si super prácu, ale na dnes tak obľúbenú živnosť, nie ste povinne dôchodkovo poistená? Môžete na ňu zabudnúť. Vaše dieťa nemá v jasliach čo hľadať.

Už počas tehotenstva som rozmýšľala o tom, čo všetko si zaobstarám - či už pre seba alebo pre svoje bábätko, aby sa nám “zjednodušil” alebo len spríjemnil náš spoločný život. Jednoducho, čím by som potrebovala doplniť domácnosť.  Tých vecí je mnoho. Veď už len bábätko treba obliecť, okúpať, nakŕmiť a to sa častokrát bez nových vecí, ktoré doteraz v domácnosti neboli, nezaobíde.

Tiež som stále premýšľala, ako bude vyzerať detská izbička a do čoho sa oplatí investovať, alebo čoho je lepšie sa vzdať, lebo to nie je až taká dôležitá vec. Ale ešte pred narodením dcérky som prišla na to, že s utrácaním peňazí to nebude až také ťažké… 

Mne sa podarilo počas tehotenstva pribrať skoro 17 kíl a skoro všetko to išlo do bruška, ktoré bolo už v 4. mesiaci celkom pekne vidieť. Taktiež som bola zvyknutá nosiť obtiahnuté veci, či blúzky alebo kabáty a nosiť vyššie opätky. Takže prvé investície išli do oblečenia ako nohavice, tričká, svetre, podprsenky, pyžamo, ale aj pohodlné topánky na zimu, aby som sa čo najskôr a najpohodlnejšie mohla obuť bez pomoci druhých.

V tomto článku ale nechcem písať o všetkých veciach, ktoré mamička môže využiť, resp. ktoré potrebuje, (vanička na kúpanie, postieľka…) ale chcem sa sústrediť skôr na veci, pri ktorých kúpe som zvažovala, či danú vec budem využívať, alebo či pôjde len o môj rozmar. A keďže má dcérka 8 mesiacov, zatiaľ neviem, aké veci sa zídu pre väčšie bábätko. 🙂 

Prvou vecou, ktorej kúpu vôbec neľutujem, je tehotenský vankúš s dutým vláknom. Najprv som si hovorila, že je to zbytočnosť alebo že si kúpim nejaký lacnejší vankúš, lebo vyhodiť len 30 euro za vankúš sa mi zdalo veľa. Nakoniec som to dostala ako darček od rodičov, ale rozhodne neboli ich peniaze vyhodené do vzduchu. V tehotenstve som mala už asi od 4. mesiaca problémy s chrbticou a dosť ťažko sa mi spalo až do pôrodu. Vďaka tomuto vankúšu  sa to dalo prežívať príjemnejšie. Dokonca aj manžel lepšie spával, lebo som si konečne počas spánku prestala na neho vykladať nohy.

Po pôrode sa vankúš stal mojím veľkým pomocníkom počas dojčenia a používam ho tak dodnes (dcérka má 8 mesiacov). Musím podotknúť, že som mala možnosť vyskúšať aj vankúš vyplnený guľôčkami, ale to bola jedna veľká katastrofa. Poťah na vankúš bol elastický a keď som naň položila bábätko, guľôčky sa jednoducho rozostúpili a dieťatko bolo položené vlastne len na poťahu - bez výplne, a teda vôbec nebolo vyvýšené, aby bolo bližšie k prsníku.

Za oknom fučí studený zimný vietor a ja ležím v posteli. Práve som sa prevalila ako tatranský medveď, na druhý bok s vidinou slastného leňošenia a v tom...

CRRRRRRN....CRRRRRRNNNN...CCCCCRRRRNNNNN......

Zvonenie telefónu je neodbitné a tak vystrčím ruku z pod periny a zodvihnem: "Prosím?" 

"Dobrý deň. Sme spoločnosť ABC a máme pre vás výhodnú ponuku, ktorú v tomto chladnom počasí nemôžete odmietnuť. Práve teraz máme, len pre vás, výhodnú ponuku. Celkom zdarma vám pošleme balanie piatich kusov hrejivých bambusových ponožiek."

Ani som sa poriadne neprebrala a telefonistka sa už pýtala na veľkosť mojich nôh. To hádam nie je pravda. Dúfam, že ešte snívam...

--------------------------------------------------------------------------------------------------------

Možno sa niekto bude smiať, iný sa bude diviť. Ale áno. Som šťastná a hrdá, že som slovenka a žijem na Slovensku...  A to nie hocikde, ale ďaleko v kraji vychádzajúceho slnka na samom východe našej republiky.

Viete, mala som možnosť žiť vo svete. Niekoľko mesiacov som pracovala v Londýne, niekoľko pracovala ako stážistka v Prahe v eventovej spoločnosti a pracovala som aj vo veľkých mestách na Slovensku. A áno vďaka svojmu zameraniu na marketing som si myslela, že budem pracovať a žiť minimálne v metropole východného slovenska v Košičiach, alebo budem musieť ísť ďalej. 

Šťastie mi však spadlo do dlaní a to priamo na úrade práce v mojom rodnom meste. A tak sa stalo, že som začala pracovať pre malú rodinnú firmu, z ktorej sa časom aj vďaka mojej práci vyvinula medzinárodná firma s viac ako 50timi e-shopmi v momentálne 13tich krajinách Európy. A pokiaľ viem, rastieme ďalej. Minulý rok síce bezo mňa, keďže som na materskej, ale čoskoro sa vrátim späť. 

Rozhodnutie zostať som však nevidela v nečakanom úspechu spoločnosti. Bolo za tým niečo viac. Jedným z dôvodov bolo, prekvapivo, stretnutie s mojím manželom. Veď čo by to bolo za happy story bez lásky. Rozhodnutie zostať sme však urobili spoločne, a to aj navzdory tomu, že sme zvažovali možné presťahovanie sa za prácou do veľkých miest.

Manžel nenavštívil a nežil na toľkých miestach ako ja, a preto ho aj lákali možné nové dobrodružstvá, ale ja som si z ciest priniesla len zhon a nervozitu. Doma som našla pokoj, svoje miesto, bezpečie. Neťahalo ma to viac do sveta, kde sa každý naháňa za kariérou, kde sa ešte len v 30tke rozmýšľa nad sobášom a dieťa prichádza na rad až po tomto veku. Každý má svoje prirority a ja som si v danom čase musela vybrať.

Vybrala som si. Vybrala som si rodný kraj, domov, rodinu a šťastie z toho čo mám. Nepotrebujem výlety do Dubaja a nákupy v Londýne. Neťahalo ma robiť au pair v Amerike zatiaľ čo som doma vyštudovala Univerzitu. Chcela som si niečo vybudovať tu a a s hrdosťou tak ukázať svetu, že sa má čo učiť, a že šťastie máme častokrát pod nosom.

Říká se, že dnešní děti vůbec nevědí, co znamená slovíčko NE. Podle nás je to však právě naopak, slovo ne znají velmi dobře. Je dokonce možné, že slovo NE při výchově svých dětí používáme nejčastěji.

Neběhej, nesedej si, nekřič, nebreč, nebijte se, nenadávej, neházej s tím, nedávej to tady, nešahej na to, nedávej to do pusy, neskákej a podobně. Během dne slovo NE použijete opravdu mnohokrát. Je paradox, že čím víc říkáte ne, tím méně funguje. Nebo také nemusí fungovat vůbec.

Děti jsou alergické na slovo NE

V jedné chvíli se děti stávají odolnými ke slovíčku NE. Jako by byly hluché a slepé, neposlouchají,nedělají to, co my chceme. Jakoby se u nich vyskytovala alergie na slovo NE. Co v takovém případě dělat? Jak s dětmi mluvit, aby nás poslouchaly?

1. Řekněte NE jinak!

Slovo NE má ty nejlepší účinky, když jej používáte jako šafránu. Tedy s ním šetříte. Používáte-li ne v každé větě, pak jde kamsi do ztracena. Mnohdy bychom mohli naše příkazy a prosby říci jinak, bez slovíčka ne. Místo „neběhej“ můžete říci „jdi pomalu“.