Na tému rozmaznávania detí nosením som tu už jeden post napísala (tu). Chcela by som však tento post dopĺniť o citácie z troch pre mňa smerodajných kníh. Komu je blízka myšlienka vzťahovej výchovy a kontaktného rodičovstva, tieto knihy zrejme veľmi dobre pozná. Dnes by som vám z nich rada citovala práve na tému "rozmaznávania" detí.

1. MEREDITH F. SMALL: NAŠE DĚTI, NAŠE SVĚTY
"V 50. letech 20. století si rodiče, pediatři i ostatní odborníci na péči o dítě na Západě mysleli, že pochovat miminko pokaždé, když zapláče, nebo ho pokaždé, když má hlad, nakrmit, vede k rozmazlování. Dnes už víme, že to není rozmazlování, ale uspokojování jeho přirozených potřeb. Kojenec a jeho primární pečující osoba jsou důvěrně propojeni. Kojenec pláčem nebo úsměvem informuje o svém vnitřním stavu. Pláč není pouhým voláním po pozornosti v negativním slova smyslu. Pláč je druhem komunikace, kterým kojenec začíná dialog a žádá o reakci. Dnes už také víme, že za to, jaký dospělý z dítěte vyroste, nejsou zodpovědné pouze geny nebo prostředí. Člověk si s sebou nese jistý temperament nebo jiné části osobnosti, ale od toho okamžiku, kdy kojenec začne reagovat na ostatní lidi, je jeho Já tvarováno okolím. Lidé, tak jako všichni ostatní tvorové, jsou součástí přírodního balíčku — kombinací genů a zkušeností."

A ďalej pokračuje, že "dítě, které už v raném dětství zažilo vhodný symbiotický vztah s citlivou a empatickou pečující osobou, vztah plný pozitivní zpětné vazby, bude sebejisté a pozitivní. Naopak tomu bude u dítěte, jehož signály pečující osoba přehlížela nebo špatně pochopila a které strávilo první měsíce života seberegulací, protože se mu nedařilo udržet funkční vzájemnou výměnu. Toto odpoutání od nefunkčního vztahu s pečující osobou může vyústit do nízkého sebevědomí, negativního pohledu na život a neangažovanosti v dospělosti."

V Dodatku k českému vydaniu píše etnológ, spisovateľ a novinár Mnislav Zelený Atapana ďalej toto: "Já sám jsem za léta strávená mezi indiány Amazonie zažil řadu okolností, které závěry plynoucí z této knihy potvrzují. Nevzpomínám si například, že bych tam viděl plačící či řvoucí mimina a děti. V celé komunitě byla vždy pohoda. Žádný zvýšený hlas, křik, řev, ryk, shon, frustrace, vyhrožování, tresty… Dalo by se říct božský klid. Ženy - matky téměř nikdy svá mimina neodkládaly. Neustále je nosily na boku či v šátku nebo popruhu, i když sbíraly suché klestí, kukuřici nebo lovily ryby do sítí. V roce 1972 jsem jednou u Kofánů viděl ženu, jak se vrací z lesa s nákladem klestí na zádech a s miminem na boku. Před sebou měla hlubokou rokli, kterou tekl potok. Indiáni přes ni položili kmen stromu místo mostu. Jen přejít po tomto „mostě“ vyžadovalo soustředění. Žena po něm začala Přecházet, když tu, asi uprostřed, se lidské mládě rozhodlo, že se napije z prsu. Už vidím, jak by reagovala každá žena z naší civilizace: „No přece chvilku počkáš, než přejdu rokli, ne?“ Jistě o nic nešlo, jen o pár metrů. Jenže indiánka se zastavila, a zatímco balancovala nad propastí, dala svému dítěti napít. Dítě má prostě u indiánů přednost ve všem a kdykoliv. Indiáni podvědomě cítí, že dítě je jejich budoucnost, že bez nich etnikum nepřežije. Nepřemýšlejí však o tom racionálně jako my, ale jednoduše dětem vycházejí ve všem vstříc. To dítě si určuje svůj vlastní rytmus dne, neurčují ho vědci a odborníci jako u nás. Z dítěte pak roste osobnost svobodná, vyrovnaná, silná, odpovědná sama za sebe. Jistě i společné spaní celé rodiny, tedy matky, otce a několika jejich dětí, které se odehrává v obrovské rodinné hamace (závěsném lůžku), hraje svoji roli. A nikdo si nestěžuje, že se tlačí, že nemá dostatek prostoru či pohodlí nebo že se děti vrtí a vyrušují. Ti malincí v noci totiž nepláčí a nevyrušují. A usínají bez zvláštních rituálů a hraček, jen se houpají s celou rodinou v hamace."

2. NAOMI ALDORT: VYCHOVÁVÁME DĚTI A ROSTEME S NIMI

"Květiny nezaléváme proto, že kvetou; rozkvetou právě proto, že je zaléváme. Podobně se dítě může plně rozvíjet jen tehdy, pokud se cítí jisté v naší lásce. Naopak, je-li láska užívána jako prostředek k ovládání dítěte, nakonec jí přestane věřit. Například, pokud vám váš otec vyjadřoval lásku jen tehdy, když jste se chovali podle jeho představ nebo přinesli dobré známky, nejspíš jste hluboko ve svém nitru pochybovali, zda opravdu miluje vás. Dítě zde není proto, aby bylo ohodnoceno a pak odměněno láskou. Každé narozené dítě je plnohodnotné a má nárok na lásku. Pouze bezpodmínečná láska je skutečná láska."

    Ahoj. Volám sa Natália mám 22 rokov a za sebou druhý pôrod. Prvý pôrod bol v Piešťanoch, keďže bývam kúsok od Piešťan. No pri druhom tehotenstve som mala stále neaké zdravotné problémy. Najme s pokožkou, keďže mi diagnostikovali tehotenskú dermatidídu. Nakoniec som skončila v Trnave na kožnom. Lenže to už som mala pár dní pred termínom. Moc som sa obávala rodiť v Trnave, bola som neistá. Však v Piešťanoch poznám všetky sestry, všetkých doktorov skoro. Bála som sa nového prostredia cudzích ľudi.  Ale nakoniec mi povedali v Trnave aby som sa viac netrápila, že mi tam vyvolajú pôrod. Takže nakoniec som tam aj porodila. Preto som sa aj rozhodla opísať aspoň z časti oba pôrody, prístup a pobyt v pôrodnici pri oboch mojich deťoch.

        Prvý pôrod ból v Piešťanoch v decembi v roku 2013. Kontrakcie mi nabehli doma okolo 3 ráno. Tak som šla hneď do pôrodnice, keďže som bola prvorodička a nevedela som čo a ako. Prijali ma kontrakcie silneli. Chcela som pri sebe môjho manžela, no odpoveď bola že ešte je to zbytočné, že ho zavolajú až keď budem tlačiť. Po neakých 7 hodinách kontrakcií som si vypýtala epidurálku. Ale nemal mi ju kto pichnuť. Našťastie ma rodila dr. Straková a tá mi vybavila známu, ktorá prišla mi ju pichnúť. Za čo jej veľmi pekne ďakujem. Po ďalších 6 hodinách už bol čas na pôrod. No bohužiaľ aj tak nezavolali môjho muža ku mne. Všetko išlo super, malého mi museli síce vytláčať ale na pôrod sa nemôžem sťažovať lebo dr. Straková bola proste úžasná. Ako som porodila môjho drobca sestrička, čo sa stará o novorodencov maleho schmatla ukázala toto je Váš syn a odniesla mi ho. Potom mi ho doniesla na 5 minút aj to asi prehánam. Prvé prisatie nebolo uskutočnené, keďže som sa nedokázala spamatať, že ho mám v náručí a už mi ho zobrali. Prvý deň som malého videla len tých pár sekúnd na sále. Potom až na druhý deň. Keď už konečne som držala svojho syna v náručí pýtam sa sestričky či by ma mohla naučiť ako kojiť. Kojenie majú na starosť sestričky z novorodeneckého. No malý sa nevedel prisať tak hneď mi povedali že si mám kúpiť klobúčiky a zatiaľ budú kŕmiť glukózou. Potom prišla sestrička čo má na starosť mamičky. Hneď začala nadávať že nevedia naučiť kojiť radšej aby mali o starosť menej tak nakážu klobúčiky. Syna som nemala ani jednu noc pri sebe. Stále mi ho brali aj napriek tomu, že som bola na tom zdravotne dobre. Strava ale bola vinikajúca. Nemôžem sa sťažovať. Ak ide o kúpanie to tiež ako prvorodičke mi vôbec neukázali. Doma mi ho moji rodičia ukázali ako správne držať dieťa aby  pri kúpaní sa nič nestalo. Ani o vyšetreniach ma neinformovali maximálne mi povedali že má žltačku a mám ho dať na slniečko. Ale aj napriek negatívnym niektorým skúsenostiam ako u prvorodičky som moc túžila rodiť v Piešťanoch, lebo dr sú tam super, sestričky mamičiek tiež, novorodenecké sestričky len niektoré boli príjemné.

    Druhý pôrod bol teda v Trnave 31.10.2016. Prvú noc som bola na rizikovom oddelení. O 7:30 ráno mi dali čípok na vyvolanie. Hneď potom som sa pobalila a šup na pôrodnicu. Tam hneď do vzdychárne. O 9:00 mi začali prvé slabé kontrakcie.Tentokrát som to chcela zvládnuť bez EPI. Kontrakcie pomaly boli silnejšie no krátko trvali. O 10:00 mi spoluvzdychajúca holka hovorí nech si dám tu EPI pichnúť lebo som už bola celá biela. Tak o 10:30 ma DR vyšetrila či vôbec som otvorená na tolko aby mi mohli dať EPI. Keďže som druhorodička mohli skôr no aj tak už som bola na 5 prstov tak hneď ma aj brala anesteziologička. Tá bola veľmi milá a ústretová. Pomohla mi predýchať každú kontrakciu. Odtiaľ som hneď išla na prepichnutie plodovej vody. Potom znovu na vzdycháreň. No bohužial EPI ešte nezaúčinkovala. Lahla som si dali ma na pásy a ja som zavolala mojmu drahému manželovy. Ešte sestrička mi pred tým povedala že ešte to potrvá. Síce mám kontrakcie každé 2 minúty ale krátke. Ako som teda zavolala môjmu mužovi po minúte volania silná, tá najsilnejšia kontrakcia a už som zacítila, že malá sa tlačí von. Chudáčik môj muž neviem čo si mohol myslieť keďže to mal všetko v priamom prenose po telefóne a telefón hodený na posteli. Kričím že už tlačím tak ma hneď brali na sál. O 11:00 som prišla na sál. Hneď sa to rozbehlo a malo to rýchly spád. Pani pôrodnička Dečková ma rodila. Hneď som upozornila, že ak to nebude nutné nechcem nástrih. Tlačenie nechala na mna. Bola vinikajúca. Sestrička mi držala hlavu a dosť mi pomáhala. Všetko šlo úplne hladko. Malá sa mi narodila o 11:10 čo bol dosť rýchly pôrod. Malú mi hneď bez vyzvania položila na bruško po čom som ja najviac túžila. Ešte dokonca pupočník prestrihovala na mne. Ovšem hneď trvali na prvom priložení čo som bola ozaj rada. Chvíľku som si ju ešte poľúbila a zobrali mi ju. Za chvíľu mi ju doniesli poutieranú len v plienočke. Ešte som si ju mohla popestovať a kochať sa mojou vytúženou dcérkou. Na sále som ležala do 14:30. Potom ma previezliznovu na rizikové. Bolo to moje sklamanie, že nemôžem byť s dcerkou znovu. No oni za to nemohli bolo plné šestonedelie. Ale hneď o 21:00 som mohla ísť nakojiť. No ďalšie  dva dni som sa nedostala stále na šestonedelie ale kojenie mi povolili každé 3 hodinky. Sestričky na novorodeneckom akceptovali, že som odmietla dokrmovanie. Po tých dvoch dňoch ma konečne previezli. A odvtedy som mala dcérku len a len pre seba. Na každé vyšetrenie som chodila s dcérkou ja. Každý večer o 19:00 bolo kúpanie čo nám pekne setričky ukázali a pomohli. O všetkom ma pekne informovali (nie ako v PN). Vizity pre deti tiež boli len na izbách. Bolo mi tam ozaj super až na stravu. Tá bola des :D. Teraz ľutujem, že aj prvého syna som nerodila v Trnave. Bolo tam proste úžasne a na môj pobyt v Trnavskéj nemocnici nikdy nezabudnem a v dobrom budem spomínať.

Na noc išla plienka. Na to mám slabý, žalúdok, aby som to riskla. A som rada, pretože by precikala určite aj ten nepremokavý poťah v postielke, súdiac podľa hmotnosti plienky. Posadím objekt pokusu s názvom Odplienkovávacia misia na WCko a utekám pozrieť, či nám vyschli aspoň nejaké gaťky. Niečo by sa našlo a zvyšok prezieravo povešám po radiátoroch po dome, v podvedomí očakávajúc polievacú pohromu.

Mením taktiku. Pýtam sa, či chce cikať, na odpoveď však nečakám. Frekvencia posádzania na záchod alebo nočník je 4x za hodinu. Testovací objekt začína byť z toho nervózny, ja stále spokojnejšia, keďže sme sa zaobišli bez nehody.

Čakala ma však najnáročnejšia úloha. Áno, mňa. Návšteva detskej lekárky a nákup v obchode. Dlho som bojovala so svojim lenivým ja, no nakoniec som nabalila polovicu garderóby do tašky ( ak sa mi preciká) a vybrala sa v ústrety pohrome. Na moje prekvapenie sa však žiadna nekonala. Začala som mať  pocit, že ju odplienkujem skôr, ako prinesie domov prvé vysvedčenie.

Nabudená úspešnou misiou som nám poobede vymyslela ďalšiu métu a tou bola návšteva 😀 Som masochista, čo? Vybavená jednorázovými prebaľovacími podložkami, aby im nepokristila nový gauč a polkou skrine. A dali sme to. Nočník nám požicali, každých 20 minút som ju posadila, či chcela, či nechcela. Keď vám poviem, že aj cestu autom tam a spať sme zvládli bez nehody, tak mi asi neuveríte.

Keď som sa cítila, fakt že už na koni a predstavovala si, ako sa chválim odplienkovaním za 2 dni, tak som si neuvedomila, že v ten deň ešte nekakala. Môj ty bože. Prišlo to znenazdajky a začínam sípiť, čo bude náš najväčší problém.

Bilancia dňa: jedno cvrknutie, kým som stiahla gaťky a jedna nádielka hraničiaca s vlastnosťami zbrane hromadného ničenia.

Ako Lee kráčal po tme naspäť k ostatným, po ceste uvidel Leonu. Stála úplne sama pri strome, ktorý krášlil východ z osady. Zastavil a pozorne ju sledoval. Pomaličky si sadla a oprela sa oň. Lee rozmýšľal, prečo ju Michael nechal samú, keď mu nakázal, aby bol stále s ňou. Obával sa totiž jej stretnutia s Ismaelom. Pomaličky sa k nej približoval tak, aby nenarúšal jej chvíľku pre seba. Keď už bol v dostatočnej vzdialenosti, aby ho videla aj počula, prihovoril sa jej.

„Smiem rušiť?“

„Myslela som, že tu ma nikto nenájde.“ povedala trošku smutne.

„Ak ťa vyrušujem, môžem odísť. Len som sa chcel spýtať či je všetko v poriadku, keďže tu nikde nevidím Michaela.“

„Poprosila som ho, aby ma nechal samú. Namietal, ale ubezpečila som ho, že sa o mňa nemusí báť.“

„V poriadku, nechám ťa samú. Budem nablízku, keď by sa čokoľvek dialo, zakrič.“

Čoraz častejšie sa dozvedáme o rôznych hackerských útokoch. Niektoré sú cielené na získanie cenných informácií a ďalšie pomôžu dostať sa k finančným prostriedkom. Prečítajte si o 5 zaujímavých hackeroch, hackerských skupinách a ich útokoch.

Jeden z najväčších hackerských útokov v USA vykonaných jednou osobou uskutočnil Angličan Gary McKinnon. Tento správca počítačových sietí prenikol v rokoch 2001 a 2002 do 53 počítačov americkej armády, 26 počítačov amerického námorníctva, 16 počítačov NASA, 1 počítača ministerstva obrany USA a 1 počítača amerického letectva. Podľa jeho slov našiel tajné informácie o existencii UFO, ale žiadne z týchto dokumentov si nestiahol. Hoci bol obvinený, po dlhých súdnych jednaniach bolo vyhlásené, že trpí Aspergerovým syndrómom a teda nie je zodpovedný za svoje konanie.

Ako z rozprávkovej knihy skončil príbeh hackera Kevina Mitnicka, ktorý vykonal niekoľko útokov do serverov po celom svete, prenikol do systémov americkej vlády a zameriaval sa aj na telefónne spoločnosti. Zatkli ho v roku 1995, bol odsúdený a dostal aj trojročný zákaz používania telefónu a počítača. V súčasnosti pracuje v bezpečnostnom odvetví, radí medzinárodným spoločnostiam ako správne zabezpečiť svoje systémy.

Azda jednou z najznámejších hackerských skupín súčasnosti sú Anonymous. Nemajú žiadneho vodcu a medzi ich hlavné poslanie je boj za slobodu internetu či rôzne spoločenské problémy. Protestovali proti internetovej cenzúre v Iráne, či proti cenzúre Wikileaks. Na svoju činnosť využívajú najmä DDoS útoky, ktorými znefunkčňujú používanie internetových stránok. K tejto skupine sa hlásia aj hackeri zo Slovenska. Niektorých členov tejto skupiny už zatkli a odsúdili.

Mnohí si možno spomínate na napadnutie serverov Národného bezpečnostného úradu SR, kedy sa hackerom podarilo získať viac ako 36 000 emailov zamestnancov úradu. Slovenským hackerom pomohla chyba v mailovom serveri úradu a uhádnutie už legendárneho hesla NBU123. Podľa zverejnených informácií vraj bolo toto heslo nezmenené viac ako 5 rokov. My ostatní sme sa mohli na tejto chybe aspoň poučiť a upraviť svoje heslo na bezpečnejšie.

Existujú však aj hackeri, ktorí objavené chyby na serveroch nezneužívajú, ale upozornia spoločnosť, aby túto chybu napravila. Takýmto hackerom sa stal aj desaťročný chlapec Jani z Fínska, ktorý objavil chybu v Instagrame. Zistil, že pri overovaní, či osoba, ktorá komentár vymazáva je zároveň tá, ktorá ho napísala, sa vyskytol problém. Za toto zistenie dokonca dostal od Facebooku odmenu vo výške 10 000 dolárov.

Testovať Biomilu som si veľmi želala a vraví sa sa,  že čo  si veľmi želáme to sa nám aj splní, splnilo sa mi až nad očakávanie.

Myslela som si na začiatku,  že to nemôže byť nič  náročné veď som stále v kuchyni,  varenie mi celkom ide ale ja som aj tak dostala rešpekt pred produktmi od Biomily.

Pri rozbaľovaní balíka najviac mal radosť najmladší syn, ale to poznáme každá 🙂

Prišiel deň oslavy a mne sa naskytla veľká, nová, neznáma vyskúšať k vínku prvý produkt, bez roboty len otvoriť a nasypať do misky.  

Špaldové minigrissiny celozrnné BIO

Len sa mi potvrdilo ako sľubuje výrobca že je to chutný, chrumkavý snack na každú príležitosť  či len tak na prestávku v práci alebo ako chrumka pre najmladšie detičky v nečakaných chvíľkach budete vynaliezavá mamina🙂  Ja som si ich obľúbila,  ak viete kedy prestať, neublížite tým ani svojej postave ani svojim pocitom že ste maškrtili a viem si ich predstaviť aj do krémovej polievky.

Zaujal ma článok v prílohe anglického denníka. Písalo sa v ňom o ľuďoch, ktorí sa pokúsili (v 98% úspešne) spáchať samovraždu skočením zo známeho mostu Golden Gate Bridge v San Franciscu. Hlavná časť článku bola spoveďou muža, ktorý tento pád prežil bez vážnejších zranení. Rozprával o tom, že ako padal, myslel na manželku a malú dcérku a na to, že je hlúposť, to čo robí, ale už nebolo návratu...  Priznal sa, ako tento zážitok a zázrak, že ostal medzi živými, zmenili jeho život. Mňa však zaujal príbeh muža, ktorý pád neprežil. Ale mohol...

V jeho denníku sa našla odpoveď. Rozhodol sa skoncovať so životom skočením z mosta, no ako napísal, neurobí to, ak sa na neho cestou usmeje čo i len jedna jediná osoba.
Vylovili ho mŕtveho.

V ten deň som sa snažila usmiať na každého idúceho oproti, kto sa mi zdal byť smutný. Pripadala som si ako chodiaca šanca pre tých, ktorí by to snáď chceli zabaliť.

Po mnohých tragických pádoch umiestnili na Golden Gate Bridge tabuľu s nápisom DON’ T GIVE UP (Nevzdávaj to!) Človek, ktorý sa už rozhodol, si možno všimne aj krízové volanie s výzvou: THERE IS HOPE MAKE THE CALL (Je tu nádej, zavolaj).

Aj ty si chodiaca šanca! Možno nezachrániš svet, ale minimálne môžeš byť šancou pre ľudí v tvojom okolí. Ak v tebe nájdu povzbudenie, nádej, alebo len úsmev, určite to neurobia.

Text a foto: Andrea Ággová

Minulý týždeň sme vám predstavili malého zvedavého mimozemšťana Kozmixa a jeho veselých kamarátov. Každú z vás, ktorá nám správne v komentári uviedla ich mená, sme odmenili 5 srdiečkami.

Kozmix však nie je len mimozemšťan, Kozmix je vzdelávací portál plný rôznych digitálnych lekcií pre žiakov 1. stupňa ZŠ. Vytvorili ho tí najpovolanejší – odborníci z oblasti vzdelávania. Je určený pre použitie v škole na obohatenie klasickej výučby alebo aj na precvičovanie učiva v domácom prostredí.

AKTUALIZÁCIA: Recenzie mamičiek a oteckov, ktorí sa zúčastnili modelovej hodiny s Kozmixom nájdete v tomto fóre. 

Chcete zažiť so svojimi deťmi netradičné a zároveň príjemné nedeľné popoludnie a na vlastné oči vidieť ako moderne, hravo a pútavo sa dnes môžu vzdelávať vaše deti?

Zúčastnite sa so svojím školákom jedinečnej modelovej hodiny dňa 13.11.2016 o 14:00 hod. v moderných priestoroch neziskovej organizácie EDULAB v Bratislave.

Navyše odídete z hodiny nielen plná zážitkov, ale aj s malou pozornosťou od Kozmixa pre vaše dieťa.

Jeden deň pozeráte ako fetnuté do detskej postielky a roztápate sa blahom, dušujete sa, že by ste neobetovali rolu matky za žiadnu kariéru, voľnosť či cestovanie. Druhý deň by ste išli radšej robiť do fabriky za pás s namosúreným fúzikatým Nemcom, ktorý vám vykrikuje spoza chrbta schnell! Cestu do Hornej Maríkovej autobusom „dedinákom“, čo stojí pri každom kríži pri ceste, by ste vnímali ako let Fly Dubai s troma prestupmi. A o voľnosti radšej ani nebudem začínať. Možno len načrtnem - čo tak aspoň súkromie na toalete... No ale o inom som chcela. 

V jeden deň D, ktorý začal tým, že vstala pred 6. ráno (už to je samo o sebe zlá konštelácia), mi nakompletku prečúrala matrac na moje posteli, ktorý som pár týžňov dozadu ozlomkrky zvliekala a prala. Len tak, z čistej roztopaše. Už som vedela, že dnes je ten deň, kedy snívam aspoň o tej Maríkovej a hučiacom Nemcovi.

Vytočilo ma to do nepríčetných výšok a najviac fakt, že je to mojou lenivosťou, lebo sa mi do odplienkovania nechcelo; a bod dva, že som to mohla všetko absolvovať v lete, kedy by som preprala jedny gaťky. Kdežto v novembri, pri piatich stupňoch vonku, musím prať gaťky, body, pančušky a nohavice. O tom, o koľkých takýchto „sadách“ denne hovorím, som nemala v skutočnosti ani šajnu.

Deň prvý:

Katastrofa. Toto jedno slovo by stačilo na úplné komplexné vystihnutie toho, čo sa dialo. Ona bola ako také polievacie autíčko. Odcvrkávala, kade chodila. Pri otázke: „Bianka, chceš cikať?“ zdrhla a povedala: „Neceš“. Ešte sa to koncové "š" ani nestihlo rozplynúť v priestore a už som videla, že chodí obkročmo ako dunajskostredský mafián v 90. rokoch. Žeby jej to vadilo, alebo ju to chladilo? Pche?! Nič. Ani náznak. Tak som ju posadila na záchod nasilu, či chce, či nechce. Zaznel výkrik: „Nede to!“ a zoskočila dolu. Päť minút na to kričí: „Bibka cikala, šikuka.“ Jasné, že do gatiek. Aaaa, Bože, daj mi silu! A tak ma čaká práčka plná precikaných minigatiek, pančušiek, tepláčikov, dokonca aj ponožiek a tričiek. Ak bude zajtrajšok rovnaký, asi si skôr zvyknem na to, že bude používať plienky do 10 rokov. Držte palce zajtra. 

Ako by odplienkovávanie malo vyzerať, si môžete prečítať tu, stačí kliknúť. Rovnako sa poteším, ak sa podelíte s vašou odplienkovávacou (bože, to je slovo) skúsenosťou do WIKI. (Klik)

    Vždy som chcela mať  domáceho miláčika ale nikdy nie mať mačku. A ako sa vraví, že čo človek najviac nechce, to dostane, tak u nás to platilo na 100 %.

    Jedného krásneho večera môj drahý manžel sedel u nás v pivničke s kamarátom. Nebol to žiaden výnimočný večer. Prišiel neskoro a tak sme sa ani moc nebavili.

Ráno mi vraví: ,,Prišla k nám mačka." Neverila som vlastným ušiam. A priznám sa,ani ma to nejako nedojalo. Zlom prišiel, keď mi ju ukázal na fotke. Uvidela som krásnu miniatúrnu mačičku čierno-bielej farby. Vpredu mala ofinku a vyzerala ako Anička.

Zmestila sa mi akurát do ruky. A keďže som bola tehotná, tak sme ju držali v karanténe v pivnici. 

    Asi 2 dni na to sme šli k veterinárovi. Naše zlatko bolo veľmi choré. Malo zapálené očká, slabú imunitu, prskala, v uškách mala svrab. Museli sme ju dať odčerviť, chodili sme na antibiotické injekcie. Pri prvej návšteve mala 400g a 6 týždňov.

    Kamarát si ju mal zobrať, ale ja som si povedala, že ked sme sa s ňou toľko natrapili, už si ju nedám. A tak aj bolo. Už zostala u nás.

        S manželom sme vždy chceli aspoň dve deti. Hovorím aspoň, lebo vo mne odjakživa prebýva predstava o troch deťoch behajúcich po dome, drahý sa s touto myšlienkou ešte musí stotožniť. No a každé tehotenstvo veru bolo výnimočné. O tom, že čakáme prvého syna sme sa dozvedeli dva týždne po svadbe. Pôrod som mala vyvolávaný 9 dní pred termínom a za 2,45 hodiny som porodila zdravého chlapca, ktorý má už dnes 15 mesiacov a je z neho riadny výmyselník. Kedy a prečo sme sa ale rozhodli pre druhé dieťa?

        Vždy sme zvažovali, kedy je najlepší čas na druhé bábo. V podstate, vždy je vhodný čas. Či už premýšľate o tom, či to má byť rok, alebo 5 rokov, skutočne neexistuje presný časový rozdiel, pretože je to pojem tak veľmi individuálny. My sme sa ale rozhodli, že po pol roku od pôrodu by to aj šlo. Neuveriteľné, ale tak sa aj stalo. Písal sa 8, január a ja som dobehla do kuchyne za mužom. Malého nám vtedy akurát kočíkovali svokrovci, na to si pamätám, lebo v celom byte bolo akosi ticho. A ako tam tak stál a pil vodu, položila som vedľa neho tehotenský test s dvoma čiarkami a utiekla preč :D. On naň kukol a vraví: „ TO UŽ?“ – tieto jeho reakcie ma zabíjajú ľudia :D... akože, keby ste vedeli, ako reagoval pri prvom tehotenstve... a to sme deti obaja vždy chceli :D... chlapi to proste musia spracovať a na to potrebujú, či chceme, či nechceme, čas. Samozrejme, že sa tešil. Samozrejme, že ma prišiel vyobjímať, ale tie prvé reakcie skutočne nemajú chybu.

Následne sme zistili, že termín mám niekde okolo 2.9.2016

        A potom sa to začalo. Tehuľkovanie ako sa patrí. Druhé tehotenstvo som si asi nestihla tak užívať, ako to prvé, pretože týždne ubiehali neskutočnou rýchlosťou. Predpokladám, že to bolo asi tým, že už jeden drobec nám doma behal, a nedal mi šancu len tak si ľahnúť a užívať si tie zmeny, ktoré sa v mojom bruchu diali. Prichytila som sa najmä v noci, keď sme už lahli všetci spať, že som si užívala tie kopančeky, prvé mrvenia v mojom bruchu, ktoré sa tam ale diali už po druhýkrát. Pamätám si tiež, ako som sa o bábätko hrozne bála, keďže prvé tehotenstvo som mala dlho nariadený kľudový režim- krčok sa mi otváral už od 28.tt. Pri druhom tehotenstve ale vôbec. Bolo akési bezproblémové, teda, až na oveľa väčšie brucho, ale to nebol žiaden problém J. Krčok držal akoby bol prichytený sekundovým lepidlom.

        Keďže som prvý pôrod mala mega rýchly- reálne som sťahy maternice cítila iba asi 1,5 hodiny- avšak každú minútu, postupne od takého 34tého týždňa som sa začala mierne báť. Začala som sa jednak báť toho, ako to celé zvládneme a jednak toho, ako ja porodím, keď sa dokelu vôbec neotváram? Trvalo mi to dobré tri týždne, kým som svoju hlavu opäť presmerovala na správne myslenie a začala som veriť svojmu telu a nášmu druhému krpcovi. Považujem to vlastne za nesmierne dôležité, pretože iba tak sa to dá celé zvládnuť ľavou zadnou. Najviac mi pomáhalo pohladkať si brucho, a prihovoriť sa malému: my to spolu zvládneme, ty vieš čo máš robiť, zlatko.

        Teraz som totiž už vedela, čo ma čaká. Poznala som pôrodnú sálu, procesy, ktoré sa tam robia, vedela som o všetkom, čo ma čaká. Pre niekoho je to horor, pre iného zase dobrý pocit, ktorý ho zbavuje strachu. Pre mňa to bol aj strašiak, aj ukludňovák.

Ahojte,

rada sa podelím s vami o našu skúsenosť s testovaním skvelého mliečka brejk, ktoré sme mali možnosť skúšať. Ako každá mamička som tajné dúfala, že budem mať to šťastie zúčastniť sa testovania, zapojila som sa do súťaže a neuveriteľná radosť má čakala, keď som sa dozvedela, že naša rodinka bola vybratá. Pár dní sme s napätím očakávali pána kuriéra, kedy nás navštívi a prinesie očakávaný balík.

Ten deň nastal,síce doma našiel len mňa a môjho najmladšieho syna,no na otváranie balíka som netrpezlivo čakala na svojich dvoch školákov. Zbadali, že na linke je balík, rýchlo zhodili tašky z pliec a vybaľovanie som ponechala na nich. Čakala nás bohatá nádielka troch druhov mlieka brejk,príchuť vanilka, jahoda a kakao. Každý sa načiahol po tom svojom obľúbenom, chlapci majú radi čokoládu a v kakaovom ho bolo veľmi dobre cítiť, mamina, moja maličkosť obľubuje vanilkovú a našemu ocinovi veľmi imponoval s príchuťou jahody. Mliečko brejk sme mali vyložené len na poličke pri izbovej teplote, tak chutil všetkým najviac, veľká výhoda je, že brejk mliečko kľudne môžte brávať so sebou na výlety,cesty autom.

Padne vhod ako príjemné osvieženie, je veľmi vhodným doplnkom ku strave, mliečka nebol nik presýtený, práveže sa minul až prirýchlo, ale vždy si ho je možnosť kúpiť, no moji školáci zhodnotili len toľko, že im je veľmi ľúto, že na škole automat na Brejky nemajú.

Mliečku Rajo Brejky ostávame verní, a vždy v našej kuchyni bude mať miesto. Čo by som si želala keby mliečko bolo možné zakúpiť i vo väčšom balení také rodinné litrové balenie a možno i s novou príchuťou 🙂

ĎAKUJEME SPOLOČNOSTI RAJO A MODRÉMU KONÍKU

Z článkov nás "ohurujú" novými metódami výchovy, výživy, správneho alebo nesprávneho pohybu a pod.. Priznám sa, že už som z toho vlastne unavená. Stále má matka v hlave otázku "robím to správne", "vychovávam správne", čo je to vlastne správne????

Na dieťa nekrič, lebo to si zlyhala ty ako matka. Dieťa nebi, lebo to v deťoch iba podporuje agresivitu, a ty ako matka si zlyhala. Dieťa nechaj prejaviť hnev. Dieťa nechaj, aby bolo slobodné. Toto myslia autori akože vážne?? Vážený propagátori nových metód výchovy, budem veľmi rada, ak sa v budúcnosti ukážu Vaše metódy ako tie správne. Je mi však ľúto, ale žiadne výsledky nevidím. Vidím na ihriskách deti, ktoré sú agresívne, ktoré sa hádžu o zem, keď ich matka chce obliecť, ktoré odmietajú kolektív, nakoľko sa nevedia prispôsobiť davu a teda kolektív odmieta aj ich, veľa príkladov sa dá uviesť. Naozaj si myslíte, že sloboda vo výchove dá deťom lepší život? Podľa môjho názoru nie.

Treba si uvedomiť, že pokiaľ chce človek fungovať v spoločnosti (škola, zamestnanie) má sa naučiť riadiť pravidlami. Povedz si svoj názor, ale pokiaľ ho budeš hovoriť nevhodne, tak aj tak ťa nikto nebude počúvať. V prvom rade deti potrebujú pravidlá fungovania v spoločnosti poznať, aby sa mohli rozhodnúť, či pôjdu s davom alebo proti nemu.

Áno deti potrebujú vedieť, že rodičovi sa jeho správanie nepáči, že si sem tam rodič zakričí. Viete si predstaviť vážení rodičia, že na dieťa bude kričať niekto druhí, čo sa v ich živote na 100% stane, buďte si istí. Ako to dieťa spracuje krik cudzieho človeka, ak takúto situáciu nepozná?

Tiež nie som zástanca bitky, ale moje dieťa už dostalo po zadku, jemne samozrejme. Chvíľu nad tým premýšľal ale žiadnu traumu to na ňom nezanechalo. Skôr sme sa potom o tom rozprávali, že nepočúval a ja ako matka som nevedela nájsť iné riešenie v danej situácii. Vysvetlila som mu, že sa to nepáčilo ani mne a ani jemu, že sme jeden tím, a preto by sme mali spolupracovať. Viete čo??? Zabralo to, áno moje dieťa to celé pochopilo a vážení zástancovia nových výchovných metód, predstavte si, že moje dieťa nie je agresívne ani ma nebije, a ani sa nehádže o zem. Ja ako matka som mu ukázala, že existuje aj fyzické násilie, capnutie po zadku, nakoľko ako chlapec by sa mohol stretnúť s touto formou komunikácie v škole a ja chcem, aby bol pripravený na všetky životné situácie. Okrem toho ho samozrejme plánujem dať aj na nejaký šport – bojové umenie, aby sa nebál fyzickej bolesti.

Nechaj dieťa kričať a plakať, aby sa vyrovnalo s touto emóciou. Čiastočne s týmto súhlasím, ale naozaj len čiastočne. Nechám dieťaťa plakať a kričať ale len do momentu, keď to mne nevadí. Potom mu poviem, či tým plačom niečo dosiahol a či by nebolo lepšie nad tým porozmýšľať čo sa stalo, samozrejme niekedy „zahučím“, už stačí mama to nemusí počúvať. Mám tiež len jedny nervy a právo ísť na záchod, napiť sa a najesť sa. Aj toto si moje dieťa má v živote uvedomiť, že druhí ľudia majú svoje práva a nemusia sa podriaďovať len jeho potrebám. A výsledok??? Je úžasný a pochopil to už v dvoch rokoch, hľadá cesty ako dosiahnuť svoje inou metódou ako krikom. Napr. povie prosím si, keď padne vysvetľuje mi, čo sa stalo, aby som vedela prečo plače a pod..

S manželom sme sa 18 mesiacov stravovali výlučne paleo a jedli sme výrobky bez klasickej pšenice. Keďže nič netrvá večne, začali sme postupom času poľavovať. Sem-tam sme skočili na pizzu, kúpili si chlieb alebo iné neduhy 🙂

Keď to tak spätne hodnotím, paleo nebolo pre nás dlhodobo udržateľné. I keď svoj účel v mojom prípade toto stravovanie splnilo, schudla som 11kg.

Začali sme ale hľadať niečo, čo by sme mohli aplikovať dlhodobo. Proste zdravý spôsob stravovania, na ktorý môžeme ukecať aj naše deti. Pretože si myslím, že paleo a život bez pšenice nie je pre deti vhodný.

Tak sme hľadali, čítali a našli sme zdravšiu formu pšenice – špaldu. Špalda je síce druh pšenice, ale nakoľko nie je umelo šľachtená, zachováva si oproti klasickej pšenici cenné nutričné vlastnosti.  Pri konzumácii špaldy sa tuk v tele neukladá tak intenzívne, nakoľko je ľahšie stráviteľná než všetky ostatné obilniny.

Vždy sme zvykli kupovať hlavne slovenské výrobky a tým podporovať slovenské firmy . Hľadali sme a našli. Áno,  Biomila – spĺňa proste všetko, na čom si zakladáme. Začali sme kupovať špaldové cestoviny, špaldovú múku, špaldovú krupicu, no proste sa z nás stali špaldo-maniaci.  Už prebehlo niečo cez rok a presne toto je tá správna cesta. Ľahko uvaríme čokoľvek zdravšie a nielenže nám to chutí, ale spokojné sú aj naše deti.

Výrobky, ktoré som dostala na testovanie by som rozdelila do dvoch skupín. Prvá, väčšia skupina (vľavo) obsahuje výrobky, ktoré sú bežnou súčasťou našej domácnosti už vyše roka. Tie dva vpravo vyskúšame prvýkrát.

Sú to už asi dva týždne, čo som si všimla príspevok od #konik_testuje, že hľadajú mamičky na testovanie zdravých Biomila produktov. Aj napriek vete - hľadáme mamičky, ktoré sa najlepšie cítia v kuchyni, rozhodla som sa aj ja požiadať o možnosť vyskúšať si zdravé varenie. Aby sme sa nechápali zle, niežeby som sa cítila v kuchyni mizerne a vyhýbala sa jej (mám predsa manžela a dve deti)... proste varím v pohode, ale zbytočne navyše kuchynské priestory nevyhľadávam. 

Som typ kuchárky, ktorá sa veľmi rýchlo nadchne z kulinarskeho umenia iných, rada ochutnávam, častokrát sa už vidím, ako aj ja pripravujem tieto chutné a zdravé skvosty, ako si pochutnáva celá rodina, dokonca si opíšem recept, ale priznám sa - k samotnej realizácii málokedy dôjde. Prečo? Nemám čas? Peniaze na niektoré suroviny? Zdá sa mi to ťažké? Prešla ma už chuť? Asi z každého rožku trošku. 

Viem, že základom zdravej a vyváženej stravy sú zdravé, plnohodnotné potraviny!

Už dlhšiu dobu som sa odhodlávala kúpiť si zopár základných špaldových ingrediencíí, s ktorými prinesiem viac zdravia do našej kuchyne.
A tak som sa prihlásila do testovania a dostala som možnosť. A priošiel na psa mráz, konečne som sa "musela" rozhýbať - za čo veeeeeeľmi ďakujem, pretože teraz už viem, že zapojenie zdravých potravín do varenia nie je nič náročné a dokonca je to aj veľmi chutné.

1. deň som si povedala, že začnem zľahka, aby som nič nepokazila  

Biomila čajík s echinaceou má krásnu vôňu aj farbu, výborné liečivé zloženie - šípky, ibištek, fenikel, echinacea, repík, skorocel - a je naozaj lahodný...dokonca ani deti si ho nedochucovali!
Chvílu som nevedela dôjsť na chuť špaldovým celozrnným minigrissinkám, ale vo štvrtok kuse som ich zase nevedela prestať vyjedať  Malá Katka dokonca našla skvelú kombináciu v spojení s polievkou.

2. deň som dostala chuť na špaldové celozrnné cetoviny - tarhoňu, alebo ako manžel hovorí - broky .
Pripravila som kuracie prsia na šampiňónoch. Pri varení špaldovej tarhone som postupovala ako je písané na obale (uvariť v osolenej vode, nechať dôjsť a scediť), ale tak ako aj pri bielej variante, chutila mi viac, keď som ju dodatočne opiekla.

3. deň som sa (po predchádzajúcom tarhoňovom úspechu u mojich detí) rozhodla pripraviť im obľúbenú krupicovú kašu s masielkom a grankom - samozrejme zo špaldovej celozrnnej krupice. Zaujala ma jej farba a veĺmi zaujímavá - akoby jemne oriešková chuť. Deťom veľmi chutila. Spokojný nebol iba ocko....Pretože mu prvýkrát nezostalo nič na dojedenie.

4. deň som si už verila natoľko, že som dostala chuť upiecť slaný koláč!
Je to vlastne sezónny koláčik (cuketový, tekvicový), v ktorom som, okrem iného, použila ražnú celozrnnú múku. Najprv som sa obávala, pretože do receptu mala ísť múka hrubá, ale zistila som, že celozrnná múka hladká je hrubšia už sama o sebe. Koláčik sa vydaril a chutil skvelo. 🙂

Zdravím vás, dámy,

s veľkou radosťou vítam novú Ambasádorku značky Rio Fresh. Volá sa Alexandra, no mnohé z vás ju už poznajú pod nickom https://www.modrykonik.sk/blog/sasienka1/ 🙂 Saša, ešte raz vitaj!

Nebudem vás presvedčiať o tom, že bude Saša super Ambasádorka. To už totiž isto viete, tušíte alebo cítite v kostiach. Nahliadneme s ňou do tajov zdravia, vitamínov a fresh džúsov. Ja sa na to úprimne teším.

Týmto by som sa aj chcel poďakovať Zuzke - @zumik27 - za jej prácu. Zuzka, bola si pre projekt Ambasádorky veľkým prínosom. A pre koníka stále si. Bez teba by tento projekt nebol tam, kde teraz je. Ďakujem!

Srdečne pozývam tie z vás, ktoré nie sú ešte v skupine Rio Fresh, aby sa do nej pridali 🙂 

Krásnu stredu vám všetkým prajem,

Ahojte...Chcem sa spýtať, u koho nájdem kvalitnú a zároveň peknú zimnú bundu pre chlapca??? 

Ďakujem 

Preco mi nikto nepovedal ze obdobie vzdoru zacina v obchode????

dnes hovorim muzovi podme sa prejst a nie nie nebudeme brat kočík aspon sa maly poprechadza a vecer lepsie zaspi jasne ze starsi a unudenejsi odmietol ist s nami tak ok ved mozme ist kupit nieco do samosky a za 10 min sme spat. a tak ideme von vsetko v pohode prideme do obchodu a idem po kosik muz je s malym úplne usporiadana rodinka na nakupe ked tu zrazu mlady pan zbada nieco v regaly a utejka k tomu pozeram nie Matusko to nie je pre teba to sa nepapa a BUM uz to zacalo maly chytil farby jesenneho listia nevadi ved sme v teme hodi sa o zem zacne revat a kopat a dovod??? sojova omacka v akcii za 2.50€ hovorim si doba je zla materska mala mas smolu chalan sojovka s nami nejde a co moj milovany? po odisteni rozbusky(chap po hodeni sa dietata o zem)odstupil od nas na 3 kroky dozadu otocil sa a skumal fazulu v konzerve zrejme bola tiez v akcii ale este nezabudol zasomrat ja som ti hovoril ze mas zobrať kocik. no tak kukam doprava decko cervene lezi na zemi a reve kukam dolava foter sa za nas nepriznava ved nieeee nikto si nevsimol ze sme prisli vsetci spolu. a ano placuce dieta je v obchode strasna sofka az taka ze teta z pokladne pride kuknut co sa deje. tak ja kukam ci sa tiez otocim a nebudem sa priznavat no nie som matka tak sa nakoniec zlomim a zlutujem sa.chytim dieta pod pazuchu v druhej ruke kosik idem k pokladni platim 2.50€ to bude znamenie cena za sojovku taka ista to ze dieta stale reve ignorujem rovnako oko ten osopleny a orevany rukav na bunde  to mam ako bonus a zadara asi tiez  akcoska a idem domov. nie muzicek za nami nejde ved vlastne k nam nepatri nie? a tak si kracam domov dieta stale reve a ja dakujem bohu ze samosku mame pod barakom takze hned sme doma.znudeny starsi pozera co sa stalo ja sadam dole a funim ako krava a rozdychavam a rozdychavam.a zrazu pocujem kluce v zamku a ahaaaaa tatinko sa nam vratil domov a aj s usmevom prisaham ze ak by sa dalo zabijat ocami uz je pri mne dole pride ku mne usmieva sa nezabudne pripomenut ze kocik by sa nam bohovsky hodil vzal maleho na ruky z vrecka vytiahol kindervajco podava mi ho furt sa dementne usmiava hovori to ma maminka za odnemu berie maleho dnu a zatvara za sebou dvere. ostavam na chodbe len ja kinderko a ticho asi tu zostanem aj spat. zrazu mi to doslo milujem svojho muza  a niekedy aj svoje deti zvlast ked spia.zozerem cokoladu zapinam telefon a studujem obdobia vzdoru a ako mam postupovat ak mate nieco co mi pomoze prosim napiste mi a pomozte ja si idem este pozriet kde je dalsia samoska v okoli lebo do tej nasej tak skoro nepojdem

Moja 21- mesačná dcérka mi pred pár dňami prvýkrát povedala „ľúbim ťa“. Keď som si uvedomila cez nie úplne zreteľné slová, čo mi práve povedala, vyhŕkli mi slzy šťastia.

Hneď som jej opätovala tie isté slová späť a s láskou som si ju privinula k sebe. Keď videla, aká som šťastná, išla hneď ku svojej staršej sestričke a s úsmevom jej povedala „ľúbim ťa“. Potom nadšene utekala za tatom a kričala ľúbim ťa po celom dome. Všetkých nás urobila šťastnými.

Nikdy sme u nás doma slovami lásky nešetrili a pre toto malé stvorenie sa stali úplne prirodzené. Každý deň sa viac a viac rozväzuje jej malý jazýček. Deň čo deň povie niečo nové, niečo, na čom sa všetci smejeme tak, až sa chytáme za bruchá. A každý deň s veľkými gaštanovými očami pozrie na mňa a s najčistejšou úprimnosťou, akej je schopné len dieťa, povie: „Mami, ľúbim ťa!“

Text a foto: Andrea Ággová

Testujeme BIOMILU

Začalo to jedno upršané ráno, keď ma ujo kurier prekvapil veľkým balíkom, ktorý obsahoval toto všetko. Poznáme to všetky niet nad rannú radosť z kuriera, ktorý niečo donesie.

Ako prvé som okoštovala čajík, pršalo tak nebolo o čom.

Čaj s Echinaceou, ktorá je veľmi dobrá na imunitu, čo sa v tomto sychravom období určite zíde. Čajík má mierne kyslastú chuť, ja som si ho troška osladila medom k nemu dala domáce brawnies a raňajky ako lusk na svete. Môjmu manželovi chutí natoľko, že kúpil aj mätový čajík o Biomily, tak si teraz ranné rána užívam so šálkou čajíka. Inak odporúčam moju vychytávku, ja si vždy na jeseň dávam do čaju aj troška škorice, krásne to prevonia celú kuchyňu a ešte je to aj zdravé. Jedinou nevýhodou tohto čaju a čo ja vo všeobecnosti nemám rada je to, že chýba šnúrka nerada to vyťahujem lyžičkou, ale tak to je malý detail. 

Špaldové celozrnné minigirissiny, s ktorými mi ochotne pomohol aj môj trojročný drobček a chutili nám obom. Za mňa pozitívne hodnotím, že sa nedrobia, čiže z nich nie je žiadny neporiadok aj ked sa mu ich podarilo rozsypať po gauči, a ani z nich nebol ulepený, čiže určite odporúčam aj pre menšie detičky do kočíka, dobre sa držia v ručičky a aj kočík bude bez ujmy. Majú peknú zlatistú farbu a sú chrumkavé, čiže určte by boli fajn aj k večernému vínku a k syru. A za mňa veľké plus, lebo nie sú slané, ale majú neutrálnu chuť. 

Ražná celozrnná múka sa u nás dlho neohriala a už sú kúpené ďalšie dve. Ako prvé som ju skúšala na bábovku a poviem Vám bola vborná, mnohokrát sa mi stáva, že keď pečiem a dám požadované množstvo múky aké je uvedené v recepte aj tak ešte musím dosýpať, lebo cesto je riedne a nemá požadovanú konzistenciu. Teraz som dvakrát nemusela dospať a to ani pri bábovke a medovníkoch z čoho mi vyplýva, že múka je kvalitná a má požadovanú hustotu a pritom je jemnučká.

Ďakujem spoločnosti Rajo a Modrému koníkovi, že si nás vybrali otestovať produkty Rajo brejky čokoládový, vanilkový a jahodový.

Keď mi zasvietila správa od užívateľa konik_testuje, veľmi príjemne ma to prekvapilo a potešilo.  S radosťou som to oznámila mojim deťom, že dostaneme mliečka. Moje deti sa tiež tešili nakoľko tie ochutené mliečka veľmi ľúbia.

V piatkový upršaný deň mi volal ujo kuriér, že má pre mňa balík.
Áno bol to ten balík, ktorý som čakala. Adresát bol modrý koník 🙂

Balík som otvárala s mojimi najstaršími pomocníkmi.

Spravili sme si pyramídu z mliečok

Ešte v ten deň sme sa pustili do testovania.

Nie som si istá, či je november ten správny mesiac na prevratné ideály. Hoci tri jednotky v prvom novembrovom dátume sú zaiste sľubným predznamenaním úspechu. Ja to tentokrát nevzdám! Nebudem predsa čakať, kým mi odpadne aj posledný gombík na nohaviciach, kým natlačím do bachora všetky vianočné koláče a vyvalená na gauči budem rozmýšľať nad nekonečným zoznamom novoročných predsavzatí. To už bude múza zaiste za horami za dolami a ja budem s príchodom Nového roka nariekať do vankúša nad nesplnenými ideálmi.

Podobný scenár som tu už raz riešila. Teraz to nehodlám dopustiť, ani náhodou! A keďže nielen z chleba žije človek, a rovnako nielen z pestovania kultu vlastného tela, potrebuje aj iné ducha povznášajúce aktivity. Svoju vlastnú psychohygienu. Ja jednoducho musím písať. Písať, čarbať, tvoriť, vymýšľať, fotiť, dokumentovať – moje postrehy, úspechy aj neúspechy, radosti i starosti, každodenné všedné udalosti. Rada by som sa o ne podelila aj s vami.

November nepatrí medzi moje obľúbené mesiace v roku, ale má osobité čaro spomienok a nostalgie. Neuznávam síce celý ten skomercionalizovaný americký humbuk okolo Hallowenu, napriek tomu aj my doma s deťmi každoročne vyrezávame svetlonosov, zháňame po tržniciach či od známych zo záhradky tekvičky rôznych rozmerov, farieb a tvarov, zapálime ich večer na okne a varíme tekvicovú polievku. 

Pre mňa je november Dušičkový mesiac. Milujem tieto sviatky. Krásne pestrofarebné črepníky chryzantém, teplé mihotavé svetielka sviečok na cintorínoch, ticho, pokoj. Vždy s deťmi čítame náhrobné kamene, počítame roky, kto koľko žil, kedy sa narodil, koľko sa dožil, čo sa vtedy stalo, kde sme boli my v tom čase. Drmolíme modlitbičky za dušičky a vždy máme dopálené prsty od zápaliek. Spomíname, ale aj ďakujeme. Naozaj je za čo. Že sme ešte tu, na tomto svete, že stále máme možnosť žiť svoj život podľa našich predstáv, usmiať sa na druhého a pomáhať si. Že si môžeme plniť sny, dávať predsavzatia, schudnúť tých nepodarených 5kg, s ktorými dookola bojujem, zdolať plankovú výzvu, prečítať celú Austenovú, napísať blog, upiecť Pavlovej tortu. Nevieme, koľko to budeme, tak nech každý deň stojí zato!

It's gonna be a long one.

On Friday 7th October we went into hospital with reduced movements. I was hooked onto the monitor and typically little man instantly started wriggling like crazy. They also checked my blood pressure a few times which was high so I had to go back the next day for profiling. Everything was fine and I was offered a sweep and then sent home. After the sweep I lost about half my plug but nothing else happened. Over the next few days I had pretty irregular pre-labour contractions and every time I thought yes this is it, it's finally starting they stopped. Like when you're trying to start a car but it's just turning but not catching.

My due date of 12th October came and went. It was one of the most uneventful days of my life. Except that my uncle's wife kept pestering me every single day to ask if we'd had the baby yet.

On Tuesday 18th October I had a sweep at 2pm. My blood pressure was high again so they sent me into hospital to be checked. By 2:30pm I started having stong tightenings every half an hour or so but didn't think anything of it. My blood pressure was fine and the tightenings increased in frequency, and by 6pm they were every 5 minutes. This is when I knew things finally started happening.

We put Isaac to bed as normal and at 9pm I rang the hospital as the contractions (by this time quite painful) were every 3-4 minutes. We inflated and filled the pool which was surprisingly quick. I used my Tense machine for the first hour or so but after that it got annoying and the pool was so inviting that I decided to get in. A minute later at 10:15pm the midwives arrived, 3 of them! They brought a student midwife with them and all were really lovely. The senior midwife (Chris) has seen a few home births but the second midwife (Rachel) and the student (Gill) had never seen one so they were really excited. They looked like they were moving in with all the stuff they'd brought.

We chatted and I was breathing through my contractions. Isaac woke up so hubby had to put him back to bed.

Babuľky, dnes (v rámci toho, že hnačkujem už dva dni a vraciam zároveň) by som chcela uverejniť jeden starší blog, ktorý som kedysi dávno napísala o tom, s čím občas musím bojovať a vlastne, som ním len chcela povedať:

• Že by sme mali verejne rozprávať aj o prdoch, grgoch a hnačkách
• Že medzi nami žijú ľudia, ktorí majú fakt problém dobehnúť na záchod ;)
• Že nikdy neviete, čo sa skrýva za kilami navyše
• Že psychická pohoda je mimoriadne dôležitá
• Že všetci máme svoje zlé skúsenosti s lekármi

Najprv dostanete hnačku. Takú normálnu, bežnú, pri ktorej beháte na záchod aj desaťkrát denne. Tá neprechádza a zrazu sa vám v stolici objaví krv. To si už poviete, že je aj na návštevu lekára. Vyberiete sa obvodnej pani doktorke a tá vás po mnohých nepríjemných otázkach, typu „mali ste v poslednom čase análny sex?“ odošle k internistovi, chirurgovi a gastroenterologóvi. 

V pätnástich síce len hmlisto tušíte, čo to análny sex vlastne je, no tejto otázke sa nevyhnete ešte asi trikrát. Všetci vám preventívne strčia do zadku prst, aby sa presvedčili či tam tá krv naozaj je. Absolvujete to toľkokrát, že vám to už príde normálne. Postupne sa prepracujete na kolonoskopiu a prajete si aby to bol váš posledný nepríjemný styk s medicínou. Vždy ste mali citlivé trávenie, no teraz vám je zle stále. Všetko čo zjete, vás preženie. Niekedy strávite na záchode aj hodinu s nutkaním, no všetko čo z vás vyjde, je trocha krvi a hlienov. Niekedy z vás tej krvi ide veľa. Podľa obdobia a toho, čo ste práve zjedli. To sa po čase naučíte rozpoznávať.

Keď vám konečne oznámia výsledky kolonoskopie a histológie, zistíte, že máte ulceróznu kolitídu. Síce o tom nič neviete, no všetko čo prečítate od tohto momentu, vám na nálade a optimizme nepridá. A to sa váš kolotoč liekov a vyšetrení ešte len začal. Skúšajú na vás lieky. Od najslabších po najsilnejšie, od čapíkov, klystírov až po tabletky. Mnoho závisí od toho, ako vám to lekár vysvetlí. Nakoniec sa dopracujete až k prednisonu. Tomu zázračnému lieku, po ktorom vám všetky problémy okamžite prestanú. Priberiete desať kíl, pokazia sa vám zuby a máte ťažkú depku, no už nehnačkujete, nekrvácate a pomaly sa odvážia vám ho vysadiť a prejsť na udržiavaciu liečbu. To je vaša prvá remisia. Vtedy ešte neviete, že na jeseň sa vám stav zhorší. Ako každú jeseň, napokon. Ale to ešte vtedy neviete, viete iba, že prednison už nikdy nechcete vidieť.

A tak sa začnete učiť, čo jesť, aby vám nebolo zle. Naučíte sa, že fastfoody sú zlé. Že mlieko vám tiež nepasuje. Vylúčite všetky potraviny, po ktorých utekáte na záchod. To znamená väčšinu obľúbených, ako: pukance, kávu, oriešky a strukoviny. Prípadne to občas risknete. Kávy sa neviete celkom vzdať a tak keď sa vyberiete s kamoškou na kávu, aj tak tam sedí pol hodinu sama, lebo vy musíte... Nepoučiteľná, aj tak by sa to dalo nazvať. A keď musíte, tak musíte. Často máte pocit, že vám kŕče roztrhnú brucho, ak sa hneď nedostanete na záchod. Takže máte zmapované všetky záchody, všade kam idete. Desíte sa myšlienky, že sa dostanete niekam, kde nebudú toalety. Desia vás dlhé cesty autobusom. A aj osemhodinové operácie, pri ktorých máte stáť. Nakoniec sa rozhodnete, že predsa len chirurgiu robiť nebudete, je predsa toľko iných odborov...

V dnešnej digitálnej dobe už dávno nestačí naučiť deti iba jednoduché pravidlo bezpečnosti - nerozprávaj sa s cudzími ľuďmi. Musíme im vysvetliť na čo nekliklať, čo nezdieľať a aké informácie nezverejňovať.

Ak chceme naše deti ochrániť pred nástrahami internetu, riešením určite nie je odpojiť ich. Zostať offline pri ich školských povinnostiach je častokrát nereálne. Je však čas, ktorý trávia deti na internete ešte "v poriadku"? Podľa prieskumov trávia slovenské deti online priemerne 4,5 hodiny denne. Z toho asi 1,5 trávia plnením školských povinností.

Tak ako v minulosti trávili pred televízorom ľudia väčšinu svojho voľného času, sú dnes lákavé mobilné zariadenia. Nepovažujte čas strávený na internete za jediný ukazovateľ duševnej poruchy.

Zbystrite pozornosť ak:

- vaše dieťa podriaďuje všetko svoje konanie uspokojeniu potreby byť na internete

- nerešpektuje pravidlá a rodinné rituály