Poznáte tú úľavu, keď je všetko upratané a na svojom mieste. Ako dlho potrvá, kým deti narobia neporiadok? Do bytu udrie blesk alebo sa prirúti víchrica. Nebudete predsa upratovať samé do jeho dospelosti. Deti sú súčasťou rodiny, žijú s vami v domácnosti a mali by rodičom pomáhať. Učia sa tak samostatnosti a zodpovednosti. A rodičia sa musia obrniť trpezlivosťou.

Janko alebo Zuzka nevnímajú neporiadok tak, ako ich rodičia. Chcú skúmať veci okolo seba a hračky, knihy, riady v kuchyni vyhadzujú preto, že je to pre ne prirodzené. Chvíľu robia jednu činnosť o pár minút druhú. Rodičia však vnímajú iba spúšť. 

Deti napodobňujú svojich rodičov a tento princíp platí aj v upratovaní. Keď dieťa vidí rodičov upratovať, rado pomôže. Hračky môže ukladať do škatúľ alebo boxov na hračky. Hoci bude spočiatku nemotorné a pomalé, nezabúdajte, že v ňom treba pestovať pocit, že jeho pomoc je pre vás nenahraditeľné.

Vypestujte v dieťati zvyk, že po každom dohraní a pred spaním je dôležité si hračky upratať.

Veci majú svoje miesto

Čo ešte dieťa zvládne? Postupne vám môže pomáhať s prácami, na ktoré bude stačiť. Patrí sem utieranie prachu, nosenie bielizne do práčky, vykladanie bielizne z práčky. S narastajúcim vekom rastie aj odmietanie upratovať. Dosahovať splnenie príkazov krikom a vyhrážkami však nemá veľký význam. Dieťa sa učí tak, že chápe súvislosti. Keď vám pomôže s upratovaním, zostane viac času na iné aktivity.

Upratané veci a poriadok v izbičke ho učia, že veci majú svoje miesto. Oblečenie patrí do skrine. Knihy do police. Riady od obeda do kuchyne. Papieriky od sladkostí do koša. Buďte trpezliví a jasne mu vysvetlite, čo od neho v tomto smere očakávate.

Systém odmien môže byť nápomocný, ale je to dvojsečná zbraň. Ak sa dieťa naučí, že za výpomoc dostane odmenu, ťažšie bude robiť niečo samé od seba. Kto odmení vás za prácu v domácnosti? To sú jednoducho činnosti, ktoré sú samozrejmé. Pomoc v domácnosti si ceníme preto, lebo radi jeden druhému pomáhame.

Upratovanie je spoločná aktivita

Hrajte sa pri upratovaní. Pretekajte sa, kto uprace skôr a dovoľte dieťaťu vyhrať.

Rozdeľte si upratovanie. Rodič môže ukladať hračky do políc, dieťa do boxov na hračky.

Môžete spoločne nakupovať čistiace prostriedky. Tie by mali byť netoxické, aby si neublížilo. Vysvetlite mu, na čo sa používajú a uložte ich na také miesto, aby ich videlo. Spočiatku ich však používajte spolu alebo pod vaším dohľadom. Kúpte mu detskú prachovku, lopatku, metličku. Tieto „hračky“ môže používať na skutočné upratovanie. 

Môžete si pri upratovaní spievať. Poznáte predsa Spievankovo a známu pieseň Poriadkovo.

Avšak aj upratovanie hračiek do boxov by malo mať nejaký systém, to znamená, že autíčka, stavebnica, bábiky, plastové náradie má svoju krabicu alebo box.

Motivácia inak

Pri starších deťoch môže mať motivačný účinok tabuľka, do ktorej si zapisuje údaje, s čím v domácnosti pomohlo. Po stanovení cieľa môže dostať odmenu. Ciele by mali byť motivačné a dlhodobejšie. Na nástenku mu môžete napísať, čo zahŕňa upratovanie jeho izby.

Vydržte!

Vezmite vrece na odpadky a rozhádzané veci uložte do vreca. Nemusíte ho vyhadzovať, len schovajte. Ak ich chce dostať naspäť musí si ich zaslúžiť. Zásadoví rodičia sú vo výchove úspešní.

Nepotrebné veci darujte spolu

Aj v tomto choďte deťom príkladom. Mnoho rodín môže ešte potrebovať tie veci, ktoré už vy nepotrebujete. Odvezte ich na charitu, darujte detskému centru alebo za symbolickú cenu predajte na bazári.

Rodina je tím

Hoci ste unavená, nesnažte sa všetko urobiť hneď. Nezodierajte si ruky po lakte len preto, že chcete mať upratané. Rodina je tím a keď jeden nevládze, druhý ho zastúpi, pretože sa máme radi a pomáhame si navzájom.

#upratovanie #vychova 
Foto:zdroj pixabay

Strach je emócia, ktorú deti veľmi prežívajú. V období rozvoja fantázie môže nadobudnúť veľké rozmery. Deti sa navzájom rady strašia a nevedia oddeliť skutočnosť od fabulácie. Vymýšľajú si rôznych duchov a bubákov. Rodičia to často podceňujú, ale keď strach dieťaťa prerastie únosnú medzu, musia sa tým začať zaoberať.

Pozor na rozprávky?

Viete zodpovedne odhadnúť, aký dopad majú na dieťa rozprávky? Skúste si spomenúť na to, čo v nás vyvolávalo iracionálny strach. Ježibaba, zlý vlk, múmia alebo aj postavička s veľkými očami... Nájdite si čas a pozerajte s dieťaťom rozprávky spolu. Pokojne mu vysvetlite, že to, čo pozeráte nemá žiadny vplyv na svet, v ktorom žijeme a zbytočne ich nestrašte.

Čert v pivnici, bubák pod posteľou

V pivnici býva čert. Keď nebudeš v škôlke jesť, tak po teba neprídem. Pod posteľou býva bubák. Uvedomujete si, čo to s detským rozumčekom spraví?

Pôvodcami takýchto viet bývajú nielen rodičia, ale aj starší súrodenci. Deti milujú strašidelné historky, ale kým tie mladšie pochopia, že ide o hru, tak sa ešte mnohokrát strhnú zo spánku a zobudia s plačom. Stále opakujte, že nič také nejestvuje a pozornosť dieťaťa odpútajte na niečo príjemné.

Detská fantázia dostane zelenú v tme

Pri zaspávaní aj obyčajné vrznutie dverami spôsobí, že dieťa sa začne báť. Dohodnite sa drobcom, že ponecháte otvorené dvere alebo mu zažnete nočnú lampičku. Nebuďte však z dieťaťa nervózni, nepodceňujte jeho strach a neposmievajte sa mu. Ak sa bojí zaspávať, čítajte mu knižky, ktoré pôsobia na deti upokojujúco apomáhajú im zaspávať. 

Strach spúšťajú aj zmeny

Najčastejšie medzi druhým až piatym rokom. Často ho spôsobí výrazná zmena v živote dieťaťa. Nástup do škôlky, zmenou v rodine, negatívny zážitok. Zo dňa na deň sa budí zo spánku, bojí sa zaspávať samé a vyžaduje prítomnosť mamy. Ak dieťa ešte nevie pomenovať dôvod strachu, musíte ho nájsť vy, spolu s ním. Buďte mu oporou a poskytnite mu istotu, že ste pri ňom. Aj dospelák sa bojí sám v noci prejsť tmavou ulicou alebo parkom.

Fantáziu nepotláčajte

Dajte jej priestor na rozlet a nasmerujte ju na pozitívne veci.

Dieťa môže bubáka nakresliť a spoločne mu nakreslite domček, v ktorom bude bývať a nemusí sa viac krčiť pod postieľkou. 

Môžete dieťaťu zaobstarať vankúš s jeho obľúbeným hrdinom a v noci ho môže strážiť pred strašidlom. 

Vymyslite spoločnú rozprávku, v ktorej budú mať strašidlá pozitívne vlastnosti. Nemusia strašiť deti, ale môžu sa s nim skamarátiť. 

Porozprávajte dieťaťu, ako ste bojovali proti strachom vy, keď ste boli deťmi a zapojte aj starých rodičov. Každý môže povedať svoj príbeh a dieťa si uvedomí, že nie je samé a záleží vám na ňom.

Nedovoľte, aby strach obmedzoval vaše dieťa a neskôr prerástol do fóbie. Ak si nebudete vedieť poradiť ako rodič, neváhajte navštívať psychológa. Ak sa dieťa začne pomočovať alebo od strachu zajakávať, je to signál, že situácia je skutočne vážna. 

Foto: pixabay.com

Človek je stvorený na život v skupine, v kolektíve. V prvých mesiacoch života ho tvoria najmä rodičia, postupne aj širšia rodina, neskôr ďalšie deti a dospeláci. Extrovertné deti s nadväzovaním nových kontaktov problém nemajú. Čo však v prípade, že máte doma plaché a tiché dieťa, ktoré má problém do kolektívu zapadnúť?

Približne vo veku dvoch až troch rokov začínajú ratolesti spoznávať, čo je to kolektív. Dovtedy sa stretávali najmä s dospelákmi členmi rodiny a s deťmi známych, ktorí prišli na návštevu. S prvými reálnymi návštevami pieskoviska, detských krúžkov a škôlky začínajú spoznávať celé skupiny cudzích rovesníkov.

Učte dieťa spoločenským pravidlám

Aby do kolektívu zapadli, mali by už v tomto veku byť vedení ku správnym spoločenským návykom. A tu zohrávate dôležitú rolu práve vy, rodičia. Učte svoje dieťa požičiavať iným deťom hračky, hrať sa s nimi, veďte ho k snahe nadväzovať s deťmi kontakt, nenechať sa biť a ani nebiť iných. Ak je nesmelé, sadnite si s ním na začiatok do pieskoviska a hrajte sa spolu s ním aj inými deťmi. Bez problémov im požičajte hračky a ukážte svojmu drobcovi, že skôr či neskôr sa vám hračky vrátia naspäť. 

Ukážte mu tiež, ako nadväzovať s neznámymi deťmi prvý kontakt a ako sa zoznámiť. Napríklad tak, že sa predstavíte a ponúknete im sladkosť: "Ahoj, ja som Mirka. Nedáte si cukríky?"

Vyhľadávajte príležitosti

Má napriek tomu váš drobec problém zapadnúť medzi svojich rovesníkov? Je prirodzené, že časom môže začať odmietať kontakt s inými deťmi a vyhýbať sa im. Jedine opakom však môžete docieliť pozitívny pokrok. Aj keď ešte nechodí denne do škôlky, vyhľadávajte vo svojom okolí vhodné príležitosti, kde by sa mohol socializovať, napríklad rôzne krúžky v centrách voľného času či komunitných centrách, herne.

Zorganizujte hracie "rande"

Mnoho malých detí sa nerado delí o svoje hračky. Majú strach, že sa im ich obľúbenci nevrátia. Aby si však váš špunt bol schopný nájsť kamošov, mali by ste ho v požičiavaní hračiek podporovať. Vymyslite pre deti zaujímavú a nenáročnú hru - do jednej veľkej škatule dajte hračky jedného, no a do druhej hračky druhého z nich. Posmeľte toho svojho špunta, aby pozval kamaráta hrať sa s jeho krabicou a naopak.

Ďalšie tipy, ako posmeliť malého "hanblivca"

Niektoré deti sú hanblivé viac, iné menej. Niektoré sú práve naopak od malička veľkí suveréni a s nadväzovaním kontaktov nemajú najmenší problém. Ak máte doma malého "hanblivca", skúste ho posmeľovať nevtieravým spôsobom:

• V skupine viacerých detí sa môže cítiť istejšie, ak sa bude hrať s inými, podobne nesmelými deťmi. Skúste od ostatných rodičov alebo učiteľky povyzvedať, kto je z kolektívu najmenší suverén a posmeľte ich do spoločnej hry.
• Nechajte ho splynúť s inými deťmi, napríklad už len tak, že ho oblečiete podobne, ako sú oblečené ostatné deti v kolektíve. Posledné, po čom nesmelé dieťa túži, je vytŕčať z radu. 
• Prišite mu do vrecka gombík a povedzte mu, že hocikedy, keď sa bude cítiť nesvoj, nech gombík stlačí a vy na neho budete intenzívne myslieť. Plachý špunt potrebuje vedieť, že ste stále s ním, aj keď len na diaľku.

Zdroj foto: shutterstock

Keď Slovensko v roku 2002 získalo zlatú medailu na Majstrovstvách sveta v ľadovom hokeji, spôsobilo to na Slovensku malé hokejové šialenstvo.

Roztancované slovenské námestia, každý malý hokejista sa videl ako Bondra, Šatan, Lašák či iný hráč z majstrovského tímu.

Na minuloročných Letných olympijských hrách v Riu skvelý Matej Tóth vybojoval pre Slovensko prvú atletickú medailu v ére samostatnosti.

Odchodených 50km, spálených 3.179 kalórií, priemerné tempo 4:25min/km, taktický boj od začiatku až do konca.

Jeho víťazstvo sa neoslavovalo rovnako ako to hokejové,  nie každý malý chlapec chcel byť po olympiáde chodec ako Matej Tóth. Záujem o atletiku v porovnaní so záujmom o hokej ostal nižší.  Atletika sa ale dostala do popredia, hovorilo sa o nej a našla si nových nadšencov.

A to je len dobre.  Lebo ani ten hokejista sa bez atletickej prípravy nezaobíde.

Kráľovná športov

Prezývku „kráľovná športov“ si atletika zaslúžila z dôvodu, že jej disciplíny vychádzajú z prirodzeného pohybu človeka. Delia sa na niekoľko základných skupín: chôdza a behy, atletické skoky, atletické vrhy, viacboje.

Deti odmalička rady behajú, skáču, preskakujú. Obrazne povedané – robia atletiku na amatérskej úrovni. Bez pravidiel, bez merania.

Ak v nich drieme súťaživý duch, ktorý vypláva na povrch vždy, keď sa naháňajú, sú ideálnymi kandidátmi na atletiku. Tu sa dá táto súťaživosť podchytiť a formovať.

Nie je finančne náročná

Atletika si na začiatok, pri základných disciplínach, nevyžaduje extra vybavenie. Deti si vystačia s tým, čo bežne používajú pri hrách. Teda letnú a zimnú športovú súpravu a botasky.

Ďalšie náklady spočívajú v poplatkoch klubu a štartovnom na pretekoch. To môže, ale nemusí, byť hradené klubom.

Ak nejaký krúžok dieťa začne, neznamená to, že v ňom na 100 % bude dlhodobo pokračovať.  V porovnaní s hokejom či napríklad tenisom je atletika menej finančne náročná, preto ak sa v nej dieťa nenájde, nevadí. A pripomeňme si, že zároveň dala dieťaťu nevyhnutný základ pre akýkoľvek iný šport.

Atletické akcie

Ak si nie ste istí, če je atletika pre vaše dieťa to pravé, príďte sa pozrieť na niektorú z pripravovaných akcií.
Dajme deťom priestor a podporme ich v činnosti, ktorá je pre ne prirodzená.  Niekedy netreba drahé vybavenie, stačí radosť dieťaťa z pohybu.

Foto: pexels.com a pixabay.com

Ako dieťa rastie, postupom času si začína uvedomovať svoju vlastnú identitu a fakt, že nie je iba súčasťou vás, jeho rodičov. Nezabíjajte v ňom túžbu po nezávislosti. Práve naopak, naučte sa podporovať ho v jeho snahe o jedinečnosť. Ako?

Vytvorte bezpečnú domácnosť

Ak chcete, aby váš malý prieskumník sám objavoval okolie, vytvorte mu na to čo najvhodnejšie podmienky. Ak na každom kroku bude počuť vaše "nie, to nesmieš", "nie, toho sa nedotýkaj", jeho túžbu po samostatnom objavovaní to v ňom neposilní. Základom je teda zabezpečiť všetky ostré hrany, skryť z dosahu nebezpečné či sklenené predmety a jednoducho všetko, s čím by sa pri svojom objavovaní nemal stretnúť.

Nechajte dieťa rozhodnúť sa

Ako rodičia síce potrebujete zadefinovať určité hranice, niekedy je však úplne v poriadku, ak necháte dieťa rozhodnúť sa samo a niesť zodpovednosť za toto rozhodnutie. Zmyslela si vaša dvojročná princezná, že si na seba uprostred júna oblečie hrubú zimnú bundu? Nechajte ju tak! Po čase sama zistí, že sa v nej príšerne potí a bunda má väčší význam v zime. Práve tým, že na toto zistenie musela prísť sama, jej dáte šancu učiť sa a rásť.

Dajte mu priestor na realizáciu

Radosť a pýcha z dobre vykonanej práce je to, čo nám dodáva nezávislosť a snahu ďalej sa rozvíjať. Podajte však na začiatku dieťaťu pomocnú ruku. Ukážte mu, ako si dôkladne umyť zuby, upratať do drezu špinavé taniere, zamiešať polievku, vysušiť príbory a podobne. Vysvetlite mu, prečo mokrý uterák nepatrí pokrčený na posteľ, prečo je potrebné vyvesiť ho. Potom ho nechajte konať samostatne a pochváľte ho za jeho šikovnosť a snahu.

Berte to ako hru

Po skončení hracieho popoludnia to v obývačke môže vyzerať ako po výbuchu granátu. Spravte preto z upratovania hračiek samostatnú kreatívnu hru: "To som zvedavá, kto bude pri zbieraní všetkých týchto hračiek rýchlejší!" Uplatniť túto rutinu môžete aj pri iných činnostiach - od umývania zubov po samostatné obliekanie či ranné chystanie sa do škôlky.

Buďte trpezlivá

Ak ste svojmu drobcovi dali nejakú úlohu, neprerušujte ho s tým, že vy to viete urobiť lepšie alebo rýchlejšie. Nechajte ho konať, aj keby to malo trvať trikrát dlhšie. I keď si bude pyžamo ráno skladať päť minút, napokon to zvládne a bude to väčší úspech, ako keby ste to spravili za neho.

Nebojte sa odchodov

Rozlúčky bývajú pre deti ťažké, no musia pochopiť, že sa zakaždým skôr či neskôr vrátite. Tvárte sa, že predsa o nič nejde. Snažte sa nerobiť z rozlúčky veľkú vedu. Iba vtedy, ak dieťa uvidí, aká ste sami rozvážna a vecná, upokojí sa a prekoná vlastný strach.

Ukážte dieťaťu, ako veľmi ho milujete

Dokazujte svojej ratolesti, ako veľmi vám na nej záleží. Vďaka nepodmienečnej láske si vybuduje dostatočnú dôveru, ktorú potrebuje na postupné a prirodzené osamostatňovanie sa. Ak niečo sama vyskúša, podporte a pochváľte ju. Ak sa na niečo iné ešte necíti a "uteká pod vašu sukňu", buďte aj v takej chvíli jej oporou. Bude to predsa ešte dlho potrebovať.

Zdroj foto: shutterstock

O pozitívnych vplyvoch kontaktu s milými potvorkami z ríše zvierat by vám asi najviac dokázali hovoriť ľudia, ktorým zvieratá priamo pomohli. Terapia so psami (canisterapia) či koňmi (hipoterapia) už nie je len módny výstrelok, ale zaužívaná forma pomoci v medicínskej praxi. O ich kladných vplyvoch na fyzickú ale najmä psychickú stránku nie je pochýb. No nielen pes môže byť priateľom človeka. Psychicky pomôcť dokáže aj taký had. Že vás oblial pot len pri myšlienke krútiaceho sa plaza pod vaším gaučom? Váš teenager by mal možno na celú situáciu iný názor.

Množstvo výskumov ukázalo, že sila pozitívnych účinkov nezáleží od druhu zvieraťa, ale od osobných preferencií človeka. Zjednodušene povedané, najviac pozitív prinesie zviera, ku ktorému prirodzene inklinujete.

Psychologické benefity zvieraťa v rodine:

• zmenšuje pocit osamelosti, izolácie a odcuzenia
• zvyšuje komunikatívnosť, povzbudzuje k aktívnejšej socializácii
• bojuje s nudou
• pomáha zvládať pocity úzkosti a depresie
• motivuje k rýchlejšej rekonvalescencii - uzdraveniu
• pomáha prekonávať rečové a emočné poruchy
• prispieva k rýchlejšiemu osvojovaniu správnych návykov
• povzbudzuje k pocitu zodpovednosti
• pomáha vytvárať rutinu
• zvyšuje produkciu hormónov šťastia a tým zlepšuje náladu 

via GIPHY

Pes a mačka

Pozitíva týchto chlpatých miláčikov ani nemusíme rozoberať. Ich majitelia presne vedia popísať ten pocit šťastia, keď ich pri príchode domov psík rozradosetnene víta. Pes je neodškriepiteľným nositeľom dobrej nálady a hlavne väzbu s ním vníma človek ako naozaj veľmi silnú. Psia prítomnosť nielenže prospieva človeku fyzicky, no pes aj mačka sú výbornými odbúravačmi stresu. Hladkanie srsti, vnímanie jeho tepla a pomalého dychu pôsobia ako balzam na vystresovaných ľudí. Podľa posledných výskumov každý druhý z nás trpí stavmi úzkosti a práve tie pomôže zmierniť spoločnosť chlpatého kamaráta. Štúdie dokonca preukázali, že majitelia psov a mačiek spia v prítomnosti svojich zvieracích ochrancov lepšie, čo v konečnom dôsledku ovplyvňuje celkovú kvalitu života.  

via GIPHY

Hlodavce

Menšie domáce zvieratá ako sú miniatúrne králiky, morčatá či dokonca potkany, ponúkajú plnohodnotnú náhradu do rodín, kam sa či už z priestorových alebo časových dôvodov nehodí pes alebo mačka. Manipulácia s malým zvieratkom nielenže rozvíja jemnú motoriku, no navodzuje aj pocit komfortu a ich pozitívne účinky na psychiku človeka sa vyrovnajú tým, ktoré ponúkajú mačka a pes. Rovnako ako so psíkom či mačkou, aj s hlodavcami sa dá nadviazať veľmi silné priateľské puto. Po krátkom čase vás tieto milé zvieratká začnú nadšene a hlasno vítať, akonáhle začujú kľúč v zámke. A možno by ste to na potkany nepovedali, ale tie potvorky sa dajú naučiť aj rôznym trikom a spoľahlivo tak zaženú všetku nudu.

via GIPHY

Plazy a obojživelníky

Plazy, jašteričky či korytnačky - tak to je kategória, ktorú by niektorí na zozname zvierat s blahodarným účinkom na človeka očakávali asi najmenej. Prekvapivo je však plaz výborným kamarátom napríklad pre dospevajúcich teenagerov, ktorí sa túžia odlišovať od svojho okolia. Starostlivosť o plazy vyžaduje veľkú dôslednosť a precíznosť, čo pomáha odpútať pozornosť dospievajúceho od vlastných neustálych emocionálnych bojov. Keďže je vlastníctvo plaza stále neobvyklou záležitosťou, u ich majiteľov môže dôjsť k upevneniu sebadôvery a k získaniu pocitu výnimočnosti. 

via GIPHY

Kone

Kone sú snom mnohých malých princezien a niet sa čomu čudovať. Majestátne zviera navodzuje pocit bezpečia, ochrany, ale aj voľnosti. Starostlivosť o kone je časovo veľmi náročnou záležitosťou, ktorá učí nielen k veľkej zodpovednosti, no vedie aj plánovaniu si vlastného času. Samotná jazda na koni je náročná vec a zvládnuť ju si vyžaduje trpezlivosť, sebadisciplínu a sústredenie. Opäť tak dochádza k presmerovaniu pozornosti od vlastných problémov a uzamykaniu sa vo vlastnom vnútri k vnímaniu okolia všetkými zmyslami.

via GIPHY

Papagáje

U papagájov je známe, že sú nielen inteligentné, ale majú aj veľkú dávku empatie. To z nich robí výborných spoločníkov pre chvíle nepohody. Papagáje majú schopnosť naučiť sa nielen slová, ale aj celé frázy, ktorých opakovanie môže pomôcť prekonávať aj náročnejšie psychické stavy jednotlivca. Chvíľa, keď papagáj po prvý krát vysloví ľudské slovo, a či zo slov vyriekne celú vetu, je nezabudnuteľným zážitkom pre všetkých ich majiteľov. Papagáj tak nielen prispeje k úsmevným situáciám v celej rodine, no svojmu majiteľovi navodí pocit, že zvládol niečo obzvlášť zložité a jeho trpezlivosť a tvrdá práca bola odmenená uznaním a konkrétnym výsledkom. Operenec, aj keď si to sám neuvedomuje, tak prispieva svojmu majiteľovi k pozitívnemu vnímaniu samého seba.

Máte aj vy vo vašej domácnosti nejakého zvieracieho miláčika? Podeľte sa o skúsenosti a budeme radi, ak pridáte aj konkrétne úsmevné zážitky. 

Zdroj: 
http://www.wideopenpets.com/

https://www.psychologytoday.com/
Foto: pixabay.com

Čoraz častejšie počúvame o nezvládateľnosti detí: Ach tie dnešné deti, za našich čias... Je to tak? Sú deti dnes iné? Ak áno - čím je to spôsobené? Ako zvládnuť deti, aby si nerobili čo chcú? Aby akceptovali naše rozhodnutia? Aký ten "strach" z vlastných detí vlastne je? Na tieto i mnohé ďalšie otázky nám zodpovie psychologička Mgr. Marta Kulanová, ktorá sa postgraduálne sa vzdeláva v systemickej párovej a rodinnej terapii a v odbore soiálna psychológia. V súčasnosti pôsobí ako spolulektorka výcvikov drogovej prevencie u vysokoškolákov a ako psychologička v Košickom poradenskom centre.

Ako sa dá chápať tvrdenie, že sa rodičia boja detí?

Strach z detí nemusí byť tým najsprávnejším označením, aj keď sa tak na prvý pohľad môže javiť. Povedala by som, že či už vedome, alebo nevedome, rodičia sa obávajú skôr toho, že vo výchove zlyhajú.

Často sa možno stretnúť s obavami rodičov, že svojim správaním k dieťaťu a svojimi požiadavkami voči nemu môžu „dobabrať“ jeho detstvo a tým spôsobom aj celý život. Môžu byť tiež presvedčení, že niečo od dieťaťa žiadať znamená byť naňho tvrdý. Všetky tieto obavy môžu vyústiť do toho, že rodičia radšej od detí nežiadajú vôbec nič. Povedala by som, že táto nečinnosť rodičov pri nevhodnom správaní dieťaťa môže vyznieť ako strach z dieťaťa.

Prečo tieto obavy vznikajú? Čím je to spôsobené?

To, akým spôsobom rodič vychováva svoje dieťa, pramení z jeho životného príbehu, súvisí s tým, ako bol sám vychovávaný, so spokojnosťou s partnerským vzťahom i s mierou, do akej sa stará o napĺňanie svojich vlastných potrieb.
Tento strach môže ďalej prameniť z toho, že rodičia často predpokladajú, že ak ich dieťa koná spôsobom, ktorý nie je na prvý pohľad primeraný, inými slovami – nenormálne, napr. že sa na ulici hodí s krikom o zem, že to znamená ich rodičovské zlyhanie.
Predstava rodičov o nutnosti byť dokonalí, mať idylickú rodinu a nemať s deťmi konflikty však môže vyústiť do toho, že zo strachu, že ako rodičia spravia niečo nesprávne, neurobia radšej nič. Prestanú mať voči svojim deťom požiadavky, prestanú im klásť medze. A tak prestanú zastávať rolu pevného rodiča, ktorú dieťa vo svojom vývine potrebuje.

Zaujímavé, kam až siahajú faktory, ktoré na to majú vplyv. Môže mať na takýto postoj vplyv aj doba?

Do istej miery určite. Vplyvom poznatkov o emocionálnych potrebách detí a snahe ich napĺňať narástol aj strach z poškodenia detskej psychiky. V posledných desaťročiach sa rozmohla filozofia poskytovania čo najväčšej slobody deťom pri ich výchove za účelom toho, aby objavili samé seba a mohli sa rozvíjať smerom, na aký sami preukážu svoje vlohy. Pojmy ako režim a disciplína začali naberať vo vnímaní ľudí už skôr negatívny význam a začali byť považované vo výchove za nebezpečné, za prostriedok, ktorým možno poškodiť nežnú a zraniteľnú psychiku detí. Deti ale potrebujú v tejto poskytovanej slobode aj určité hranice.

Nevylučujú sa sloboda s hranicami nazvájom?

Hranice sú pre dieťa niečím, čo potrebuje, pretože mu poskytujú istotu. Keď je vpustené do sveta, nemá skúsenosť, akú má dospelý človek a nevie, čo všetko si môže alebo nemôže dovoliť. Nato sú tu rodičia, aby mu toto usmernenie dali. Tým, že sa dieťa môže spoľahnúť na platnosť zaužívaných pravidiel, že vie, ako sa bude rodič správať a aké vyvodí následky z jeho správania, poskytujú mu hranice istotu a bezpečie a odstraňujú zmätenosť.
Naopak, keď rodič poskytuje dieťaťu bezhraničnú slobodu, deti postupne získavajú pocit, že majú právo na všetko, že si môžu dovoliť všetko a že ostatní ľudia sú tu na to, aby napĺňali ich potreby. Stávajú sa tak nevďačnými, náročnými a egocentrickými. Nenaučia sa rešpektovať druhých ako takých, ktorí majú taktiež svoje potreby, ale sú orientovaní iba na svoje požiadavky. Vo svojej absolútnej slobode tak narúšajú a nerešpektujú slobodu druhých.

Hranice dávajú deťom najavo, kam môžu a kam už nesmú zájsť v správaní sa voči iným ľuďom a svojim spôsobom umožňujú deťom rozlišovať medzi dobrom a zlom a usmerňovať ho. Sloboda a hranice sa navzájom nevylučujú, skôr by som povedala, že spolu tvoria určitú rovnováhu, umožňujúci zdravý proces zrenia osobnosti.

Ako nastaviť dieťaťu hranicu? V čom mu nechať pole pôsobnosti v zmysle zdravého správania? A kde naopak rodičia musia dieťaťu ukázať, že sú "pánmi situácie"?

Dieťaťu je na jednej strane potrebné ponechať priestor pre slobodu, pre samostatné objavovanie sveta. Dať mu možnosť byť iniciátorom svojich vlastných aktivít, no na druhej strane dať mu priestor aj oboznámiť sa so zmysluplne stanovenými hranicami a obmedzeniami. Slovo zmysluplné je tu veľmi dôležité – hranice, ktoré mu rodiča dajú, majú mať svoje opodstatnenie a neobmedzovať slobodu dieťaťa, na ktorú má nárok.

Zmysluplné majú byť hranice aj pre porozumenie dieťaťa. Závisí to samozrejme od veku, avšak nie je celkom v poriadku dieťaťu niečo zakazovať alebo prikazovať bez vysvetlenia toho, prečo alebo ako mu zakazované môže uškodiť, alebo prečo má požadované správanie praktizovať.
Prirodzene, že ak tomu nerozumie, môže sa brániť a aj prejavmi, ktoré sú ťažko zvládnuteľné. Preto musí byť neoddeliteľnou súčasťou stanovovania hraníc a slobody pre dieťa komunikácia. Aj tu môže byť koreň tohto tak častého javu, nedostatok komunikácie, ochoty, či síl dieťaťu vysvetľovať svoje postoje a radšej len snaha presadiť svoju vôľu bez toho, aby bola pre dieťa opodstatnená.

Pri stanovovaní hraníc je tiež dôležité vysvetliť dieťaťu jasne a vopred dôsledky jeho konania a učiť ho preberať za nich zodpovednosť. Napr., že ak si neuprace izbu, nebude sa môcť hrať na počítači. Keď budú s dieťaťom vykomunikované požiadavky vopred, dáva sa mu priestor na to, aby sa samé rozhodlo, ako sa zachová, ale zároveň muselo za toto svoje rozhodnutie prebrať zodpovednosť, pretože dopredu vedelo, čo bude nasledovať. Ak si teda neuprace izbu, je potrebné vysvetliť mu, že nie je vina rodiča, že sa nemôže hrať na počítači, ale ono samé sa rozhodlo, že si neuprace, aj keď mu bolo jasne povedané, aký to bude mať následok.
Najdôležitejšie zo všetkého ale je, tieto dôsledky dodržať - pretaviť pravidlá do praxe. Ak si neurobí poriadok, už sa jednoducho hrať nebude. Rodič ho za to nebude fyzicky trestať, ani krik nie je dobrá cesta. Skôr by mu mal láskavo vysvetliť, že sa takto vopred dohodli, prejaviť poľutovanie, no neustúpiť. Dieťa musí vidieť, že tieto pravidlá majú zmysel a nie sú len bezduchým strašiakom, ktorý rodičia aj tak neuplatnia. Dieťa vždy musí vedieť, že ho rodič ľúbi, ale to neznamená, že bude svoje požiadavky a rozhodnutia iba tak meniť.

Netreba ale zabúdať pri stanovovaní hraníc dieťa aj veľa odmeňovať a chváliť za každý úspech. Tým sa žiadané správanie posilní. A to nám otvára možnosť deťom isté výsady rozšíriť. Pochopia tak, že za svoju spoľahlivosť a dodržiavanie pravidiel, dostávajú aj viac slobody.

Ak by sme to mali zhrnúť, ide teda o učenie detí prispôsobovať sa? 

Do istej miery áno, učiť ich fungovať vo svete spolu s ostatnými. Samozrejme, že nie je dobré ani aby bolo dieťa príliš prispôsobivé, príliš podriaďujúce sa až submisívne, aby sa samo nestalo terčom šikany. Istá miera vzdoru sa od detí očakáva a je zdravá.
V záujme vychovať z nich úspešné a autonómne bytosti je potrebné ich podporovať v rozvoji schopnosti sebapresadzovania, asertivity, sebaúcty, no zároveň rozvinutie rešpektu voči iným ľuďom, nie len voči sebe.
V rodine je potrebné budovať atmosféru vzájomného rešpektu jednotlivých členov voči sebe navzájom a naučiť deti, že je normálne zažiť odmietnutie, či neuspokojenie svojej potreby, a že sa frustrácia z toho dá prejaviť konštruktívnym spôsobom, s rešpektom voči ostatným členom rodiny. Prirodzene si dieťa naučené návyky a vzorce správania z rodiny potom prenáša aj do svojho správania voči širšiemu okoliu.

Takže najlepšie je správať sa prirodzene príkladne zo strany rodiča. V čom robia rodičia pri výchove najčastejšie chybu?

Prirodzene sa väčšina rodičov snaží dať svojim deťom len to najlepšie a robia to spôsobom, aký poznajú a ktorý považujú za správny. Preto aj ich prehnané poskytovanie slobody je často nevedomé, motivované dobrým úmyslom voči dieťaťu.
Zoberme si takého rodiča, ktorý prešiel rozvodom, alebo finančnou krízou a má pocity viny za ťažkosti, ktoré tým svojmu dieťaťu spôsobil. Aby túto svoju vinu zmiernil, snaží sa to dieťaťu vykompenzovať v podobe poskytnutia bezhraničnej slobody bez obmedzení. Príkladom môže byť aj prehnane úzkostlivý rodič, trpiaci nutkavou potrebou ochrany a neustálej kontroly dieťaťa, ktorý svojim nadmerným dozorom nad ním vysiela k nemu signál nedôvery a pochybností o jeho vlastných schopnostiach. Takéto správanie u dieťaťa taktiež môže podnietiť hnev a odpor voči rodičovi.

Deti prirodzene vždy testujú rodičov a ich trpezlivosť. Ak dieťa nemá stanovené hranice jasne, pri svojom neustálom testovaní nájde slabé miesta, v ktorých rodičia nie sú jednotní, jasní alebo dôslední a začne ich zneužívať k svojmu vlastnému prospechu. Pri nejasných hraniciach môže práve dôjsť k postupnému tyranizovaniu rodiča zo strany dieťaťa. Stále častejšie tak možno vidieť rodičov, ktorí sú výchovou svojich detí celkom vyčerpaní, ktorí kapitulovali v snahe presadiť svoju vôľu pri výchove dieťaťa a tak už nerobia nič. Paradoxne pri snahe dať svojim deťom čo najväčšiu slobodu sa nimi nechali sami zotročiť.

Hranice teda vlastne nestanovujeme len dieťaťu, ale aj sebe. Obe strany ich musia dodržiavať. Ako rozpoznať, že sa už veci vymkli kontrole?

Spomínané primerané testovanie hraníc dieťaťom sa zvykne vyznačovať sťažovaním sa detí na požiadavky rodičov, odfrkovaním, podráždením, či podpichovaním. To sú skôr neškodné formy skúšania toho, čo si môžu dovoliť a či rodič myslí svoje požiadavky vážne. Na rozdiel od toho je tyranizovanie agresívne a nepriateľské, vyznačujúce sa taktiež verbálnymi útokmi, fyzickou agresivitou a zneužívaním a spôsobuje rodičom, najmä na verejnosti, doslova nočné mory. Nezastavia sa pred ničím, kým nedostanú to, čo chcú. Chýba im empatia, pretože nepríjemné psychické vypätie, ktoré týmto správaním spôsobujú svojim rodičom, pre nich nie je podstatné pri orientácii na svoj vlastný prospech. Budú sa vyhrážať, vydierať a terorizovať, kým sa rodič nevzdá.

Skúsme prejsť ku konkrétnej situácii. Čo robiť, keď sa nám dieťa hodí na verejnosti (v obchode, v kostole, u lekára...) na zem? Akým spôsobom môžeme túto situáciu zvládnuť? Je riešením začať dieťa tíšiť, len aby sa okolie na nás nepozeralo? Len aby sme sa necítili ako "zlí" rodičia?

Spôsob, ako najlepšie zvládnuť takúto situáciu nie je univerzálny a závisí tak od veku dieťaťa, ako aj od príčin jeho frustrácie. Povedala by som ale, že základom je nereagovať reaktívne, ale zachovať pokoj a snažiť sa lokalizovať zdroj úzkosti dieťaťa, nekričať a nevyhrážať sa. Toto správanie zvykne skôr tento vzorec správania len podporiť a hostilitu dieťaťa vystupňovať.

Ak ide o opodstatnenú požiadavku dieťaťa a úzkosť prejavuje zo zmysluplných príčin, akými môže byť neprimeraný stres, či strach, je na mieste rodičovsky intervenovať. Ak však ide o záchvat zúrivosti z dôvodu neochoty rodiča kúpiť mu najdrahšiu hračku v obchode, ide o správanie, ktorým testuje rodičovské medze a ich výdrž. Tu je veľmi dôležité a veľmi náročné tomuto nátlaku odolať. Ak sa rodič podvolí, aby bol konečne pokoj a krik ustal, môže si byť istý, že sa s týmto spôsobom detského tyranizovania stretne čoskoro opäť. Dieťa sa veľmi rýchlo naučí, že toto správanie mu pomohlo dosiahnuť svoj cieľ a tak ho prirodzene bude pri ďalších svojich požiadavkách, ktorým rodičia nebudú chcieť vyhovieť, opakovať.

Áno. Dieťa sa naučí, čo na rodiča platí. Môže to byť však aj o hanblivosti? Že si rodičia na verejnosti nechajú skákať po hlave, ale doma sa správajú inak?  

Určite áno. Je celkom možné, že toto správanie dieťa doma ani nevyužíva, pretože mu neprinesie želaný efekt. Rodičia môžu byť za zatvorenými dverami viac schopní ustáť tieto výlevy. Avšak dieťa sa rýchlo učí a veľmi rýchlo si všimne, že na scény na verejnosti reagujú rodičia inak ako doma a chcú ich čo najskôr zažehnať, aj za cenu toho, že sa musia podvoliť požiadavkám dieťaťa.

Dôležité je však robiť to, čo je najlepšie pre zrenie a emočný vývin dieťaťa aj za cenu nepríjemných reakcií okolia.Rodičia majú byť empatickí voči svojim deťom, ale rovnako tak predstavovať určité jasné hranice a piliere správania. Vyjadriť dieťaťu svoje porozumenie, ale i stáť si za svojim: Viem, že túžiš po tej hračke, ale dnes ti ju nekúpime. Bodka. A keď dieťa pokračuje v žobronení, prípadne plači, musia opustiť obchod. Samozrejme sa rodičia stretnú s odsudzujúcimi pohľadmi. Ale je potrebné urobiť, čo je dobré pre ich dieťa, aj keď to znamená pošramotenie ich imidžu v očiach okolia.

Pre takýchto rodičov je dôležité uvedomiť si, že povedať svojim deťom “nie” ich deti nezlomí, nepoškodí. Aj keď sa v aktuálnej situácii návalu detského hnevu či smútku môže zdať, že tomu tak je, z dlhodobého hľadiska ich to posilní a zocelí. Aj skúsenosť odmietnutia a nevyhovenia každej, najmä neopodstatnenej a sebeckej požiadavke dieťaťa, je cennou skúsenosťou do života, ktorá dáva priestor naučiť sa v živote popasovať aj s odlišnými názormi a byť schopnejší prispôsobovať sa ťažkým situáciám a ťažkostiam, inými slovami – byť v živote nezdolnejším. Tiež učí rešpektovať, že rovnako ako deti majú svoje želania a požiadavky, taktiež ich majú aj rodičia a iné ľudské bytosti, ktoré sú im rovnocenné a nemusia im v každom smere za každých okolností v živote vyhovieť.

Vidíme, že to, čo je na prvý pohľad možno nesprávne, je v skutočnosti naozaj správne a naopak. Keď však padla posledná kvapka a rodičia to nevedia ustáť, čo by ste im poradili? Čo môžu robiť v prípade, že sú dlhodobo tyranizovaní svojimi deťmi?

Rovnako ako v mnohých oblastiach v živote pri snahe dosiahnuť zmenu, aj tu platí, že najlepšie je začať od seba. V tomto smere je preto dobré predovšetkým preskúmať svoje vlastné postavenie rodiča a to, do akej miery rodič zastáva rolu „kapitána lode“, do akej miery svojim správaním podporuje, či vyvoláva tyranizovanie zo strany svojho dieťaťa. Častou odpoveďou, ktorú po tomto bádaní môžu rodičia nájsť je práve to, že správanie ich detí má hlboký súvis s ich vlastnou neistotou v rodičovskej pozícii a s nejasne vymedzeným rodičovským správaním voči dieťaťu.

Vo výchove je základom rodičovský vzor. Ak rodič reaguje krikom, vyhrážkami, dospeje k tomu, že takéhoto správania sa čoraz častejšie dočká aj od svojho dieťaťa.

Zásadnú rolu samozrejme zohráva aj podpora partnera a najmä jednotnosť vo výchovných hodnotách a princípoch. Na jednotnosti rodičov či iných osôb, ktoré priamo dieťa vychovávajú, stojí i padá snaha o zmenu. Nejednotnosť vo výchovnom štýle i praktikách je často aj pôvodcom celej tejto situácie, spôsobujúcej u detí zmätok.

V prípade pretrvávania problému je potrebné prelomiť tabu tejto témy a nebrať konfliktné vzťahy so svojimi deťmi ako niečo, za čo je potrebné sa hanbiť. Naopak, priznať si svoje rodičovské nedostatky a pre dobro svojho dieťaťa odvážiť sa požiadať o pomoc. Cestou môže byť aj to, že do prevýchovy dieťaťa rodič zapojí ďalšie osoby, najmä tie, ku ktorým dieťa istým spôsobom vzhliada, alebo od ktorých vo svojom prostredí závisí (starí rodičia, učitelia, tréner), aby sa prevychovávalo spoločne, aby sa novoskonštruované správanie vyžadovalo aj inými osobami a v iných kontextoch, ako je rodina.

Posledným krokom pri neustálom pretrvávaní problému je vyhľadanie odbornej pomoci, od podporných rodičovských skupín až po terapeutickú pomoc, či rodinnú terapiu.

Predovšetkým je potrebné vyzbrojiť sa vytrvalosťou a nepodľahnúť vyčerpaniu. Bude to dlhý boj, a tým dlhší, čím dlhšie bolo toto správanie dieťaťu tolerované. Treba si formulovať reálne ciele a postupovať po malých cieľoch, oceňovať každý úspech a zmenu v správaní dieťaťa. Taktiež byť zhovievavý sám k sebe a nepohŕdať sebou za svoje zlyhania, ale naopak, navzájom sa s partnerom povzbudzovať k vytrvalosti. A vytrvalá snaha môže priniesť ovocie. Rodičovstvo a výchova vždy boli aj budú psychická drina.

Celý tento proces pomoci a výchovy, od začiatku a bez konca, musí byť sprevádzaný rodičovskou láskou, ktorá je poskytovaná bezpodmienečne a bez ohľadu na správanie a úspechy dieťaťa, a bude predstavovať pre dieťa oporu v zlyhaniach na ceste osobnostného rastu a pilier, na ktorý sa môže spoľahnúť.

Mgr. Kulanová odporúča

Rodičom, ktorí riešia túto situáciu, by som na záver odporučila v tejto oblasti značne prelomovú knihu Jiřiny Prekopovej – Malý tyran, z ktorej sama čerpám mnoho myšlienok, kde pojednáva najmä o týchto aktuálnych témach, o potrebe citlivého stavania hraníc a podpore pozitívneho rodičovstva, ktoré odmieta fyzické tresty detí, či manipuláciu a prehnanú disciplínu, ale zároveň podporuje aj zdravú a zmysluplnú mieru zastávania rodičovskej roly.

Taký krásny titulok, že? Aj hlbokomyseľný, aj nadčasový, aj pravdivý. Ale keď vám trojročná zahlási: "Mami, volaj bocianovi, nech si to berie späť!", znie trochu ako klišé.

Ako pripraviť malé dieťa, ktoré si ešte samo vyžaduje väčšinu vašej pozornosti, na súrodenca? Tak znie dnešná otázka. Mamičky - flegmatičky sa chytia za hlavu a povedia: "Zase tu robia z komára somára". Mamičky - čakateľky, ktorým behá doma po kuchyni už jedno malé stvorenie, zbystrite pozornosť - môžete získať inšpiráciu, ako sa s podobnou situáciou popasovali iné mamičky.

Na veku záleží

Prístup, ktorý zvolíte, záleží samozrejme od veku "staršieho" súrodenca. Ak máte bocianiu donášku zajednanú ešte pred druhými narodeninami vášho "veľkáča", bude to náročné predovšetkým fyzicky. Pre vás. Starať sa súčasne o dve deti, ktoré si vyžadujú aktívnu účasť mamičky na každodenných drobnostiach, dá zabrať. Z druhej strany je to pre deti výhodné. Prvotný šok zvykne rýchlejšie pominúť a ľahšie sa adaptujú na novú situáciu. Vekový rozdiel sa vyrovná "co by dup" a z detí sa stanú parťáci s približne rovnakými záujmami. "Môj starší mal rok, keď som otehotnela. Postupne sme mu povedali, že mamičke rastie bruško, lebo je tam bábätko, že to bude jeho súrodenec, bude to maličké bábätko a potom, keď bude väčšie, budú sa spolu hrať. Krémoval mi bruško, dal pusinku a podobne. Keď sa mladší narodil, tak najskôr z toho nerobil nič. Akože pozrel ho v nemocnici a hotovo. Doma si ho už všímal viac, bral ho hneď s láskou, pusinkoval, dával mu hračky. Vôbec nežiarlil, chvála Bohu. Problémy nastali až neskôr, keď mu začal brať malý jeho hračky, ale nič vážne. Len občas chcú práve to isté auto, hoci majú minimálne 150 podobných. Ale inak sa ľúbia, hrajú sa spolu. Keď dám či kúpim niečo jednému, hneď je, že aj bratovi," popisuje krásny vzťah svojich detí mamička z Modrého koníka.

Prežívať čakanie na jeho príchod by mal spolu s vami

Detičky staršie ako dva roky, ktoré už začínajú viac chápať súvislosti a presadzovať si svoju osobnosť to môžu znášať trošku ťažšie. Ich závislosť na matke je iného charakteru ako uspokojovanie životných potrieb a na matku si nárokujú.

Doprajte mu možnosť rozprávať sa s vami - rodičmi, o narodení súrodenca. Dajte mu priestor na vyjadrenie svojej radosti, očakávaní a možno aj obáv z príchodu bračeka alebo sestričky. Tešte sa spoločne na príchod súrodenca. Nechajte ho hladkať bábätko v brušku a cítiť jeho pohyby. "Každé ráno pribehne dcérka, z nočného stolíka vezme mašinku na počúvanie srdiečka bábätka v brušku a musíme ho "vyšetriť". Rozpráva mi, že počúva srdiečko, že bábätko v bruško pláva, že tam žblnkoce. Bruško mi pobozká, pohladká. Aká bude realita, keď sa malé narodí, som sama zvedavá," popisuje 30-ročná druhorodička na Modrom koníku ich rannú rutinu.

Staršie dieťa môžete zapojiť do príprav na príchod súrodenca - napr. nákup výbavičky, zloženie postieľky a pod. "Ja rodím o mesiac. Začali sme tým, že som prestala nosiť dcérku toľko na rukách, že má mamina v brušku bábätko. Potom, keď sme zistili, že to bude sestrička, tak sme spolu vybrali meno a menom ju aj voláme. Keď kúpim nejaké oblečenie, tak vie, že je to pre sestričku. Teší sa, že ju bude držať, mojkať, kočíkovať," vysvetľuje mama dva a pol ročného dievčatka.

"Moja Kajka brucho a vysvetľovačky ignorovala.  Keď mi odtiekla voda a šla som do pôrodnice, tak strašne plakala a chcela isť so mnou. Mala som sto chutí ostať doma a odrodiť to v kúpeľni. Kúpili sme bábiku, akože darček od bábätka, ale mala ju na háku. Od prvej chvíle sa na bábo nalepila a furt by ho len hladkala, bozkávala a snažila brať na ruky. Z nepríjemnejších vecí je možno fakt, že keď vidí, ako dojčím sestričku, chce tiež. Musím striehnuť, aby ju nezranila, ešte nemá dáku super motoriku. Raz na ňu dokonca spadla. Podarilo sa mi jej pád stlmiť, ale riadne dlho sme boli  toho v strese. Kajka je teraz nejak viac uplakaná a neznesie, aby bola Timka mimo jej dosahu. Keď chem Timku zavrieť do izby, lebo spinká a chcem jej dožičiť kľud, tak sa k nej Kajka stále dobíja a plače. Keď otvorím, hneď beží k nej hladkať ju a skúša ju zobrať so sebou. Takže u nás je to zatiaľ pozitívne, asi až príliš normálne. Mám z toho úzkosť, že kedy sa dačo pokašle 😀. Kedykoľvek počas dňa staršiu bozkávam, objímam, pohladím počas hry a pod. Snažím sa prejavovať jej čo najviac lásky, aby sa necítila odstrčená. Niekedy fakt musí ísť bokom a počkať, kým sa postarám o mimčo, druhý raz zas mimčo musí počkať, kým sa postarám o Kajku. Zatiaľ celkom v pohode fungujeme, ale tak sme doma len necelé dva týždne. Ešte sa to celé len kryštalizuje," zdôverila sa mamička Kajky a Timky.

Nezanedbávajte ho

Aj napriek veľkej radosti a zároveň množstvu povinností nezabudnite mať čas, kedy sa venujete výhradne iba staršiemu dieťaťu, jeho starostiam alebo záľubám. "Chodievala som synom na hudobnú. Samozrejme, že s príchodom bábätka sa náš denný režim radikálne zmenil. K jedného dlhému dennému spánku staršieho pribudli tri krátke mladšieho. V podstate je len pár hodín, kedy jeden z nich nespí. Preto sme prestali na krúžok chodiť. Bola to veľká chyba. Keďže na hudobnú sme chodili do susedného mesta, poprosila som svoju babku, malých prababku o pomoc, ktorá v tom meste býva. Aj keď je už stará, prechádzať sa s kočíkom v blízkosti nášho krúžku zvládne. Malého prístup k bábätku sa zlepšil. A veľmi si dávam záležať na tom, aby sme mali naďalej chvíľku času len pre nás dvoch," zdôveruje sa ďalšia mamička.

Pozor na veľké zmeny

Ak plánujete dať dieťatko do jaslí, škôlky alebo len presťahovať do vlastnej izby, urobte tak skôr, ako sa narodí súrodenec. Každá zmena je pre dieťa náročná a nie je nič horšie, akoby si to malo dieťa spájať s príchodom bábätka na svet. Mohlo by sa cítiť odsunuté, zanedbávané a zbytočne by ste naštrbili krehké vzťahy medzi súrodencami.

Ako ste zvládli príchod súrodenca vo vašej rodine? Ako ste deti pripravovali a aká bola realita? Podeľte sa so svojou skúsenosťou vo WIKI (stačí kliknúť sem) a pomôžte tak ostatným mamičkám svojimi radami.

Čo sa týka impulzívnych a nepremyslených nákupov, mám slabosť na dve veci – papiernictvo a kníhkupectvo. Kým ešte v rámci zápisníkov a pier sa dokážem ako tak držať na uzde, s knihami je to stále horšie. Odkedy sa naša rodina rozrástla o Hanku, už totiž neriešim iba to, čo budem čítať ja, ale aj čo bude čítať moja dcérka. Máme šťastie na super kamarátov, ktorí nám vďačne posúvajú knihy po svojich odrastených deťoch. Dosť úspešne dokážeme zaloviť aj vo vlastných knižniciach. Nemôžem uveriť, že niektoré leporelá prežili nielen moje detstvo, ale dokonca aj čitateľské začiatky mojich neterí a knihy sú minimálne poškodené. Občas však predsa len kúpime Hanke nejakú knihu, prípadne na jej sviatok poprosíme ľudí, ktorí by ju radi obdarovali, aby namiesto hračiek či oblečenia priniesli knihu. A tak sa Hankina knižnica rozrastá. Priznám sa ale, že zorientovať sa v kníhkupectve medzi množstvom titulov pre deti, býva občas problém. Možno máte rovnakú skúsenosť. Preto som sa rozhodla spraviť video s mojimi tipmi na dobré čítanie pre malé deti vo veku cca 1,5 až 2 roky. Ak máte aj vy nejaké dobré tipy na krásne knihy pre malé deti, určite mi o nich napíšte do komentára. Budem veľmi rada.

Teraz v marci som oslávila 10. výročie, že som súčasťou veľkej rodiny stránky Modrý koník.

Veľa som sa od vás naučila, radili sme si, pomáhali a našla som tu dokonca kamarátky, s ktorými sa stretávam „tam vonku“,  v reálnom svete.

Aj keď moje deti medzičasom vyrástli, vždy rada chodím medzi vás.            

Dnes sa chcem s vami podeliť o článok môjho syna Richarda. Čítajte ho s veľkou láskou 🙂

Človeka v živote najviac ovplyvní rodina. Chcel by som vám na mamkinom blogu odovzdať pár rád, ktoré ma moji rodičia naučili do života. Je to môj skromný pohľad a verím, že vám niečo prinesie a obohatí vás. Pusťme sa teda do toho:

#1. Choď za svojim snom a rob, čo Ťa napĺňa

Doma ma viedli k tomu, aby som si vybral to, čo ma baví a v čom vidím vyšší zmysel.

Rodičia mi vždy dávali slobodu a ja som si uvedomoval, že som zodpovedný za cestu, ktorú si vyberiem.

Zamyslime sa:

8 hodín spíme a 16 hodín sme hore. Z toho mnohí viac ako 8 hodín pracujú. Teda cez pracovný týždeň tvorí práca minimálne 50 % času, keď nespíme. Sila čo?

Mnohí chodia do práce, ktorá ich nebaví. Nemajú radi šéfa, kolegov a stávajú sa zatrpknutými.

Preto je nesmierne nemúdre za trochu vyšší plat obetovať svoju spokojnosť, šťastie a vášeň.

Aj pre deti je lepšie, keď chodíte dobre naladení z práce, ktorá vás napĺňa, ako keď im nosíte tony peňazí, ale ste frustrovaní a nemáte na ne čas, ani náladu.

Viem, že niekedy sa nedá ináč.  A preto ten, kto za svoju rodinu bojuje, si zaslúži úctu a česť.

Ale ak sa to dá skĺbiť, treba si zvážiť, či je pre rodinu lepšie spokojný otec a spokojná mama, alebo vyšší materiálny štandard.

#2. Dávaj ľuďom hodnotu

Moja mamka zostala doma aj po materskej. Okrem toho, že sa o nás starala, rozbehla biznis z domu. Ocko bol zamestnaný v jednej firme na vedúcom poste, avšak aj on sa rozhodol, že sa osamostatní.

Vždy ma učili, že byť zamestnancom nie je jediná voľba.

Ak vieme ľudom priniesť hodnotu, ak vieme predať to, čo potrebujú, ľudia budú ochotní za to zaplatiť.  

Predaj je vlastne ponúknuť niečo, čo máme: produkt, náš čas, naše vedomosti výmenou za peniaze.

Zarábať sa dá rôzne, ale vždy ide o predaj, teda výmenu niečoho za niečo.

Veď aj zamestnanec predáva svoju prácu a čas zamestnávateľovi a za to dostane odmenu.

Automechanik predáva svoje zručnosti pri opravovaní áut a svoj čas.

Úradníčka sa zamestná a predáva svoj čas a znalosti výmenou za peniaze.

Nevravím, že všetci musia podnikať.  Ak je človek spokojný v zamestnaní, robí to, čo ho baví, načo potom meniť?

Šťastie pramení z vďačnosti za to, čo máme.

A z toho, že kráčame po ceste, s ktorou sme stotožnení vnútorne.

#3. Peniaze nie sú všetko

 a) Veľa peňazí ešte neznamená veľa šťastia

Niektorí ľudia budujú kariéru a myslia si, že to im prinesie šťastie. Pritom im reálny život a vzťahy utekajú pred nosom.

Chcel by som len poukázať na to, že veľa peňazí ešte neznamená veľa šťastia, ani v rodinnom, ani v osobnom živote. Radšej si dovoliť menej materiálnych výdobytkov a mať viac času a chuti pre najbližších.

 b) Nezadlžuj sa

„Nemôžeš si to dovoliť, čo, kamarát? Nevadí, požičaj si!“

Dnešná doba k tomu láka mladých aj starších. Človek sa zadĺži a pomaly ide dolu vodou. Požičiava si stále od ľudí a tým, že im to málokedy vie vrátiť načas, si ich znepriatelí.

Väčšinou je to spôsobené tiež tým, že chceme to, na čo nemáme, lebo si myslíme, že to prinesie šťastie.

 c) Opatrnosť v požičiavaní peňazí

Vždy sa nájdu ľudia, ktorí si budú chcieť požičať od vás.

Zaujímavý paradox je, že nakoniec vy budete ten zlý, že chcete vlastné peniaze späť.

Platí to v biznise ale aj v súkromnom živote. Platí to medzi staršími aj medzi mladými.

Nespokojnosť s tým, že im vôbec nepožičiate, bude zaiste menšia ako hnev z toho, že chcete svoje peniaze späť.

Jeden človek raz povedal, že najlepší spôsob ako sa zbaviť ľudí vo svojom živote je požičať im peniaze.

Avšak niekedy je dobré požičať dobrým priateľom o ktorých viete, že hodnota priateľstva je pre nich väčšia ako peniaze.

Ja napríklad zvyknem požičať, ale týmto si odselektujem ľudí. Ak je pre niekoho 20 eur viac ako naše kamarátstvo, tak nech si ich nechá.

Keď už, tak radšej darujme, ako požičiavajme. Získame si tým vďačnosť človeka a nie hádky a hnev.

Je dobré, ak chceme niekomu pomôcť a požičať mu z lásky k nemu. Z ochoty a nie zo strachu povedať nie. Je šľachetné pomáhať núdznym a chudobným, ktorí to naozaj potrebujú, nie rôznym špekulantom. Pomôžme tým, ktorí to ozaj potrebujú a nečakajme späť. Verme, že nám to nebude chýbať, veď Boh sa o nás postará.

#4. Kontakty sú dôležité

Vždy som si uvedomoval silu kontaktov.

Ak vieme niečo, pomôžeme tým inému. Neskôr ten druhý pomôže nám.

Navyše ak sa spojíme ako tím, môžeme pracovať na spoločných projektoch. Človek sám veľa nedokáže, ale s partiou nadšencov dokáže divy.

Vďaka kontaktom sa dozvedáme aj o nových možnostiach.

Napríklad mal som známeho s kontaktom na kapelu. Raz mi v autobuse povedal, že hľadajú speváčku. Keby som si namiesto rozprávania s ním v autobuse nasadil slúchadlá, sestra by v tej kapele nikdy nehrala.

#5. Rodina je základ

Rodina je miesto, ktoré najviac ovplyvní osobnosť a životný smer človeka.

U nás bolo veľmi dôležité, aby sme spolu komunikovali a hľadali spoločné riešenia. Rodičia boli pre nás a ešte stále sú autoritou, ale zároveň aj priateľmi, s ktorými sa dá veľmi dobre  porozprávať.

Predpokladám, že tento blog čítajú mamy. Je veľmi dôležité pre dieťa a neskôr aj pre pubertiaka, aby mal dobrý DOMOV.  Aj keď v puberte si to mnohí neuvedomujú, neskôr budú za to vďační.

Stretávam sa s veľa priateľmi, ktorí nemali to šťastie a boli v rodine zranení.

Pre rodinné šťastie je dôležité nemyslieť len na seba, ale snažiť sa v druhom vidieť to dobré. Aj keď je niekto odlišný, má iný názor a ináč sa správa, ešte to neznamená, že je zlý. Možno je ich nepríjemné správanie len obranný mechanizmus.

Taktiež je veľmi dôležité si nájsť čas na spoločné rodinné aktivity. Je skvelé, ak rodina zasadne aspoň raz za čas za spoločný stôl.

#6. Môžeš mať pekné manželstvo

Naučil som sa, že sa dá sa mať pekný vzťah aj po rokoch, len ho treba budovať.

Mali sme šťastné detstvo. Rodičia sa o nás vždy starali a venovali sa nám naplno. Popritom si vždy našli čas pre seba ako dvojicu.

Myslím si, že je dôležité mať čas spolu. Pri rozhovoroch, aktivitách, ísť na rande ako za mlada. Nestratiť sa v hŕbe rodinných povinností.

A taktiež som sa naučil, že o problémoch je dôležité sa porozprávať a vedieť robiť kompromisy a ústupky jeden druhému. Tolerovať aj potreby druhého a nepresadzovať si len svoje. Nebyť tvrdohlavý a hľadať spoločné riešenie.

#7. Nestačí pozitívne myslieť, treba aj pozitívne konať

Pozitívne myslenie nás naštartuje, ale samo o sebe nič nevyrieši.

Myšlienky a zmýšľanie treba pretaviť v činy.

A hlavne sa netreba vzdávať,  ak sa nedarí. Je to súčasť rastu.

Taktiež pre rast je veľmi potrebné sa neustále vzdelávať. Dnes máme na to unikátne možnosti ako nikdy predtým. Knihy, CD, videa, kurzy… Výber je bohatý.

Na internete sú milióny informácií, ku ktorým máme prístup zdarma a ktoré nás môžu posunúť vpred. Len si treba rozumne a kriticky vybrať tie správne.

Dúfam, že vás tieto myšlienky o niečo obohatili. Súhlasíte s nimi alebo sa vám v niečom nezdajú? Pokojne vyjadrite svoj názor pod článkom, rád si vypočujem, aký máte na to Vy pohľad. Taktiež sa rád poučím, ak som sa náhodou v niečom mýlil.

"Ideme k svokrovcom a oni otvoria skôr, ako zaklope na dvere. Prípadne otvorí svokor a nie svokra. Tak to dávaj, zavrieť dvere a odznova. Keď sa sprchujeme, tak musí on pustiť vodu aj sprchu," popisuje ich každodennú rutinu Zuzka.

"Ja mám asi najhoršieho čerta. U nás je to naozaj niekedy na psychiatriu (moju). Ako náhle nie je niečo po jej, počujú ju aj do ďalšieho mesta. Napríklad, ideme ráno do jaslí, krásne spolupracuje, všetko funguje, umyť, obliecť, nachystať ruksak na chodbu. A idú na rad topánky. Chce si ich obuť sama, trpezlivo sa jej snažím vysvetliť, že si ich obúva naopak. Od jedu ju už ide rozdrapiť, červená sa, kričí, jeduje sa, nejako sa nám to podarí, ja celá upotená, ešte sme ani z domu nevyšli.  Nasleduje čapica (Bože, nech už je leto). Ona sama. Krásne si ju vie dať, ale už je rozladená z topánok. Nejde jej to. Scenár rovnaký, šľahne čapicu o zem. Krik, nervy, jedovanie. Až jej sliny idú z úst. Tak ja začnem zase svoj monológ... Našťastie ho pochopila. Ideme do auta, samozrejme bez čapice, s kapucňou. Od domu k autu sa dá ísť dvoma smermi, samozrejme ideme tým, čo je bližšie. Samozrejme madam potrebuje ísť tou dlhšou trasou. Sadne na zem, krik, nervy. Ja už zúfalá, naštvaná funiaca lokomotíva. Idem pre ňu. beriem ju pod pazuchu, ona vyvádza, ľudia sa otáčajú. Sadneme do auta, ja vysvetľujem a pani zrazu úsmev ako keby sa nič nestalo," spomína Simona.

"Chystáme sa do škôlky, ona si vytiahne koša na prádlo špinavý kabát, že ten chcem. Poviem nie, je špinavý, že si dáme bundu s uškami. Hneď cirkus, vrieskala, bundu aj sveter najskôr hodila na zem, potom  si to šla dať do skrine, aby som to náhodou nenašla. Tak som sa obliekla, obula, otvorila dvere a vravím čau, ja teda idem. Hneď bola pri mne aj s bundou a svetrom. Potom zas začala revať v škôlke, lebo ona tam nechce byť. Dobre, že nezačala biť deti naokolo, ktoré ju volali hrať sa," vysvetľuje Lucia.

"Môj keď nie je po jeho, tak si ľahne na zem a mravčí. Keď sa k nemu priblížim, tak kope nohami, zásadne sa nám to stáva, keď sa niekam ponáhľam a nemám čas ho tam nechať ležať. Juj. Tak ho beriem na ruky, on so sebou mece, kope. Po ceste, aby som si oddýchla, tak ho občas na tú zem položím. Minule tam stojím nad ním, s pohľadom do nepríčetna a čakám, kým sa upokojí. Okolo idú policajti a kričia na mňa, či je všetko v poriadku. Vravím, že áno, len malý protest. To len môj toto robí?" spytuje sa Iva.

Vzdorovité dieťa

Nie, nerobí to len ten tvoj. Ani tvoja. Štyri mamičky, štyri deti. Všetky vo veku 2 roky a štvrť. Najkrajší vek. Čas na malú maturitu z exorcizmu, nasadenie sedatív (matke, nie dieťaťu) a zakúpenie hrošej kože. Tú poslednú položku kvôli susedom, kamoškám alebo len okoloidúcim, ktorí sa dokážu nekonečne pohoršovať, nad tým nevychovaným, rozmajzlaným a nevyspytateľným deckom. Nech už sa babky tvária akokoľvek rozhorčene, obdobie vzdoru alebo prvá puberta je (bohužiaľ) normálne, dôležité, dokonca žiaduce obdobie vo vývine dieťaťa. Začína okolo roku a pol a vrcholí v treťom roku.

Zrazu máte pocit, že toho vášho malého zlatého anjelika niekto vymenil. V tejto dobe dochádza k vzniku vlastného "Ja" dieťaťa, dieťa začína rozlišovať svoje potreby od svojich túžob. Začína sa presadzovať, používať ja chcem, ja nechcem, ja sám. "Minule spadol. Keď sa mu niečo stane, tak chce len mňa. Manžel ho zodvihol. A on hysák. Tak si znova ľahol na zem a čakal kým ho prídem zodvihnúť ja," spomína na tvrdú povahu svojho mini pubertiaka Zuzka.

Záchvaty plaču, fňukanie, hnev, trucovanie sa stali vašou každodennou realitou? Pokoj, nejedná sa o prejavy zlého charakteru, mocenský boj, nepriateľstvo voči rodičom alebo dôsledok chybnej výchovy. Existujú však faktory na strane rodičov aj dieťaťa, ktoré prežívané obdobie vzdoru ovplyvňujú.

Rodičia by sa mali zamyslieť nad prejavmi hnevu v rodine, ktorých sú deti svedkom. Rovnako, aj svoje reakcie, kedy ich vzdor dieťaťa rozčúli. Prejavy vzdoru môžu zmierniť dostatkom blízkeho kontaktu. Dieťa môže "naštartovať" únava ale aj porušenie denných rituálov, vyrušenie z hry, keď ho neberiete vážne, keď sa mu nedarí. Dieťa má už svoje predstavy a priania. Vie, ako má mať zoradené autíčka, z ktorého tanierika chce jesť a pod.

Čo robiť, keď má záchvat hnevu?

Čo môžete teda reálne robiť, okrem vyčkávania, že to jedného dňa prejde? Snažte sa dieťa zapájať do svojich činností. Dávajte pozor, na svoje správanie. Ak odhodíte topánky do kúta po prechádzke, nečakajte, že ich dieťa bude príkladne ukladať.

Všetko deťom vysvetľujte a plánujte. Čo ich čaká, prečo sa to bude diať.

Príkazy a zákazy sú potrebné, ale obmedzte ich množstvo. Aj vás by vytočilo, keby celý deň počúvať NIE. Dajte dieťaťu pocítiť, že vám záleží na jeho názore. Neprikazujte, dajte mi vybrať z dvoch pre obe strany prijateľných alternatív. Dieťa by sa nemalo trestať, ale podporiť ho a poskytnúť mu povzbudenie. (Mýty a legendy hovoria, že skutočne existujú matky, ktoré svoje vzdorovité dieťa nikdy nepotrestali 😉 ).  Neustupujte však zo svojich požiadaviek len preto, aby ste mali pokoj. Chce to nervy z ocele a vysvetľovať, odôvodňovať.

Niekedy stačí jednoducho odviesť pozornosť na nejakú obľúbenú činnosť. No keď už je dieťa vo vývrtke (odborne v afekte), treba ho jednoducho nechať prežiť svoje emócie. Nechlácholiť, nezahovárať. Ak hrozí, že aj vy vybuchnute, radšej sa vzdiaľte. Reagovali by ste vlastne rovnako ako dieťa. Nezvládli by ste svoje potlačené emócie a neadekvátne by ste ich dávali von. S vysvetľovaním počkajte, kým sa dieťa neupokojí.

Toľko k teórii, teraz prišiel rad na prax. Vaše reálne skúsenosti. Podeľte sa s nami o ne vo WIKI. Ako ste vy prežili obdobie vzdoru? Čo bolo najťažšie a ako ste to zvládli. Ukážte ostatným mamičkám, že v tom nie sú samy. Stač kliknúť sem.

Minulú nedeľu sme krstili neterku. Od svokry už od jej narodenia počúvame, že aká je strašne dobrá, stále spí, neplače, tak sme boli zvedaví na prvé stretnutie bratranca a sesternice. Drobček prespal celý krst, jediné dieťa, ktoré bolo počuť, bol moj Matúš, ktorý sa vytrvalo snažil ukecať anjelika z kostolnej výzdoby na debatu. Drobček prespal sám v kočíku aj obed v rušnej rodinnej nálade a aj afterpárty s kávou a koláčmi. Bilancia u nás: Matúš sa stihol počas obeda dvakrát nakojiť, potiahnuť dedka za ucho, roztrhnúť babke retiazku, ogrckať mužovi kravatu, rozrevať sa v svokrinom náručí (yesss) a vo finále si za všeobecného veselia a svokrinho údesu strčiť do úst fľašu od piva (nealko). Všetci hostia pri rozlúčke s rodičmi tichého drobčeka uveličene konštatovali, že strašne je dobrá tá vaša malá, ani sme ju nepočuli... Nám nehovorili nič, len v jednom momente som odkiaľsi započula, to vieš, ona ho v tom nosí od narodenia, to už si naučili na ruky, to už teraz nič neurobia a navyše ešte stále kojí...

Môj muž nie je veľmi všímavý človek, aj po polroku sa pri každom kúpeli pýta, v ktorej zásuvke má Matúš pyžamko. No večer v posteli mi hovorí: Niečo je na tej malej zvláštne, ťažko to pomenovať, taká apatia. Občas sa pomrví, že by sa možno aj ozvala a potom akoby to vzdala a zase privrie očká s takým múdrym dospelým pohľadom. Na druhý deň od brata opatrne zisťuje, že teda ako si zvykajú, ako sa im darí... Brat že výborne, paráda, malá je dobrá, naučili sme ju.... Muž sa pýta, že ako? A on že normálne, proste decko musí aj porevať, ju to po 15 minútach prejde a zaspí na tom balkóne a normálne dostane fľašu zase až za tri hodiny. Žene to tak vyhovuje a ja jej do toho nekecám.

Mám takú súkromnú hypotézu. Tak ako máme každá vlastný štýl šoférovania alebo spôsob, akým komunikujeme, máme aj vlastné štýly vychovávania. Som presvedčená, že každá chceme byť čo najlepšia matka a každá to robíme najlepšie ako vieme, tak, ako je nám to prirodzené. Príčiny mnohého z toho, ako sa správame k deťom, sa dajú vypátrať v našej osobnosti, temperamente, fungovaní vo vzťahoch, v našom vlastnom detstve, vo vzoroch matiek naokolo, v našich predstavách, ktoré sme o materstve mali pred narodením dieťaťa. Tak ako je každá z nás jedinečná, je jedinečné aj materstvo každej z nás. Niektorá z nás možno musela predčasne dospieť a ukladať mladších súrodencov spať, lebo doma sa často až príliš oslavovalo. Iná celý život bojovala o priazeň kritického otca a plánovala si, že nikdy nebude pokorne trpieť ako jej mama. Ďalšia možno bola tichým svedkom toho, ako rodičia pristúpili k nechcenému sestrinmu tehotenstvu... Ja som nikdy nechodila do škôlky a odjakživa som sa cítila neisto medzi rovesníkmi. Nechodím s Matúšom na plávanie ani do materských centier, je to pre mna veľká výzva, byť medzi inými mamami. Ako Matúš porastie, asi budem mať neodôvodnené obavy z toho, či má dobrú pozíciu medzi rovesníkmi. Už teraz si predstavujem, že je vodcom skupiny. Sú to odo mňa nefér očakávania a nemala by som ho nimi zaťažovať. Všetko toto pramení v mojom vlastnom detstve a keby to vtedy bolo inak, určite som iná matka. No ja som práve takáto, nehnevám sa na seba, lebo tomu rozumiem a som odhodlaná aj napriek tomuto robiť všetko najlepšie, ako viem. Máme v sebe veľa lásky a porozumenia, ak trochu rezervujeme aj samy pre seba, ešte stále našim deťom ostane dosť.

Existuje veľa teórií o psychickom vývine detí, o výchove. Jednou z nich je teória pripútania a hovorí o tzv. vzťahovej väzbe. Dieťa podľa nej potrebuje v prvých rokoch života osobu, ktorá sa o neho bude starať, plniť všetky jeho potreby, na ktorú sa môže naviazať a stopercentne spoľahnúť, ktorá príde vždy, keď zaplače. Plač je spôsob, ako sa dieťa dorozumieva. Dieťa nie je dobré alebo zlé len preto, že komunikuje viac alebo menej. Plač nie je nástroj na manipulovanie ani spôsob, ako vydierať rodiča. Je to jednoducho jeho jazyk. Iný zatiaľ nemá a evolúciu neoklameš. Ak by bábätká  na znak nepohody len tak vkusne pomrnkávali, pračlovečia mať by si nič nevšimla, naďalej oberala mamuta a prcek by ostal so svojimi potrebami sám v kúte jaskyne. Ak bábo plače a matka príde, dieťa získava základnú istotu - toto je môj nástroj ako komunikovať a ak dám najavo nepokoj, niekto príde, naplní moje potreby, niekomu za to stojím. Vieme, že deti si z prvých pár rokov života nič nepamätajú. Nebudú mať konkrétne spomienky na vymenené plienky, vôňu matky, chuť mlieka, teplo postieľky... Niekde v procese vytvárania identity, konceptu JA však budú mať pocit istoty, že keď zaplakali, mama prišla a pomohla. Mama ma prišla zachrániť, stojím za to, som hodný lásky. A tento pocit si ponesie do dospelosti - som hodný lásky, viem, že má niekto môže mať rád, a preto sa mám rád aj sám. Vážim si sám seba a nebudem vstupovať do vzťahov, kde si ma nevážia. 

Ako čerstvá matka asi každá z nás počula "neber ho na ruky, naučíš si ho, bude rozmaznaný, plač je dobrý na pľúca, nech si zvyká..." Neveríme si a počúvame, s párdňovým bábom každá rada dobrá. Akú skúsenosť si v sebe nesie takto vychovávané dieťa? Nemá význam komunikovať, som bezmocný, odkázaný na starostlivosť tých, ktorí nepočujú. Nie je mi dobre, no nik nepríde. Nestojím im za to, asi si nezaslúžim lásku... Po čase prestane, vzdá to, už neplače. Vie, že aj tak nik nepríde, tak odovzdane bdie. Deti nevnímajú čas, nevedia, že mama je len vo vedľajšej izbe, mama proste buď je alebo nie je. 

Niekedy mám chuť sa hnevať na mamy, ktoré poslušne nechajú vyplakať dieťa a neberú ho na ruky, lebo "mama vravela, že si nemám naučiť." Ktoré nervózne pohupujú kočíkom s plačúcim dieťaťom a do telefónu komusi vysvetľujú, že malá je zlá jak čert. Ktoré sa vystrašene dívajú do knihy, či je veľký hriech kojiť skôr ako za tri hodiny. Viem, že robíte najlepšie, ako viete. Viem, že si nie ste samy sebou isté. Viem, že vás možno niekto zneužíval a odvtedy sa bojíte dotykov. Viem, že niekedy by ste toho malého votrelca najradšej zavreli niekam, odkiaľ ho nebudete počuť. V tehotenstve sme vyberali najbezpečnejší kočík, fotky z ultrazvuku vešali do rámikov, žehlili tie najkrajšie dupačky. A teraz im odopierame to, čo najviac potrebujú. Najužitočnejšie rada, akú som kedy dostala, bolo uistenie, že potreba kontaktu a blízkosti je rovnako oprávnená ako hlad, smäd, spánok. Pamätám si na ten pocit úľavy - takže ho môžem brať na ruky!  

Cítite sa dobre, keď vás muž pobozká? Keď vás mama, hoci ste už dospelé, pohladí po vlasoch? Keď sa na vás kamoška usmeje a silno vás objíme? Blahoželám, vaše precitlivené matere vás určite brali na ruky a nenávratne pokazili. Také je to absurdné, veriť, že láskou sa dá pokaziť dieťa. Dieťa na ruky neučíme, dieťa tam chce byť prirodzene, patrí tam. Potreba telesnej blízkosti je prirodzená a spoločná všetkým ľuďom, a malým deťom, ktoré sú v tomto svete stratené, ešte viac. A je to naša zodpovednosť, nech si so sebou nesieme akékoľvek traumy a akokoľvek nás materstvo zasiahlo, deti potrebuju byť v našom náručí. A čím viac blízkosti teraz dostanú, o to samostatnejší, silnejší a odvážnejší sa v správny čas vyberú do sveta.  

V ten večer sme sa s mužom dlho rozprávali. Uvažovali sme, ako sa to stane, že niekto je taký rodič a niekto úplne, ale že úplne iný. Máme ich veľmi radi, aj toho ich spachtoška malého, už od prvého pohľadu. Sú mladí a majú to ťažké, no držia sa hrdinsky. Máme právo hovoriť im, že sa to dá aj inak? Obzvlášť ak ich všetci naokolo utvrdzuju v tom, že tak to má byť a majú dobré dieťa? Kde je hranica medzi užitočnou radou a podkopaním sebadôvery mladých rodičov? Verím, že dievčatko ešte "ožije", veď má len dva mesiace. Začne sa usmievať a jej rodičia jej nebudú vedieť odolať. Dobre je to vymyslené, všetky zvieracie aj ľudské mláďatká sú roztomilé, pretože potrebujú našu ochranu. 

PS Mám len jedno dieťa (aj to len pár mesiacov) a tento článok sa tvári ako že všetko viem a všade som bola. Ste tu skúsené matky, možno ste stavili na studený odchov a decká sa vám vydarili viac než výborne. Verím vám a teším sa. Každé dieťa je iné a nie je nič neobyčajné, ak niektorému stačí menej dotykov. Viem, že na nič matka nereaguje tak citlivo ako na náznak, že azda nerobí niečo dobre. Verím, že som sa nikoho nedotkla (ani teba, Evi, ak to čítaš). Nebol to zámer. 

PS 2 Veľa myšlienok v článku je zo vzácnych knižiek, ktoré som prečítala a pomiešala prečítané dokopy (J. Liedloffová: Koncept kontinua, W. Sears a M. Searsová: Kontaktné rodičovstvo, N. Aldort: Vychovávame deti a rastieme s nimi, ďalej čokoľvek od autora teórie vzťahovej väzby Bowlbyho alebo výborného slovenského odborníka na vzťahovú väzbu, Hašta. Pre hľadanie sily v sebe aj mimo seba Clarissa Pinkola Estés). 

PS 3 Možno z môjho Matúša vyrastie rozmaznaný hajzlík. Som presvedčená, že nie, no keby náhodou, potom mi môžete povedať, vidíš, my sme ti to hovorili. 

Posledný januárový deň vláda schválila tzv. jasličkový zákon. Táto novela zákona o sociálnych službách, ktorá je v legislatívnom procese už od augusta, prešla v pôvodnom znení aj napriek prezidentovmu vetu a petíci. Do platnosti vstúpi prvého marca tohto roku.

Mnoho mamičiek je zmätených a kladie si otázku, či sa tieto zmeny dotknú aj ich rodín. V nasledujúcich riadkoch si zhrnieme najzásadnejšie zmeny, ktoré tzv. jasličkový zákon prináša.

Nepracujete, neštudujete? Starajte sa o dieťa sami!

Nový zákon upravuje fakt, kto môže dať dieťa do jaslí a kto nie. Vláda chce tak zosúladiť rodinný a pracovný život. Do jasličiek môže umiestniť svoje dieťa ten rodič, ktorý sa pripravuje na povolanie štúdiom na strednej škole alebo vysokej škole, pripravuje na trh práce alebo vykonáva aktivity spojené so vstupom alebo s návratom na trh práce alebo vykonáva zárobkovú činnosť.

Predstavme si modelovú situáciu. Čakáte onedlho prírastok do rodiny, staršie dvojročné dieťa je šikovné, aj má rado detský kolektív aj cítite, že by mu socializácia prospela. Máte však smolu.

Našli ste si super prácu, ale na dnes tak obľúbenú živnosť, nie ste povinne dôchodkovo poistená? Môžete na ňu zabudnúť. Vaše dieťa nemá v jasliach čo hľadať.

Jasličky len do 3 rokov

Detské zariadenie nesmú navštevovať detičky staršie ako 3 roky. Najdlhšie môže dieťa zostať do konca roka, v ktorom oslávilo svoje 3. narodeniny.

Problematická situácia nastáva pre rodičov detí narodených od septembra neskôr. V decembri musia brány jasličiek opustiť. No do škôlky sa dostanú až ďalší školský rok v septembri. Kam majú rodičia svoje deti umiestniť na 8 mesiacov sa v novele zákona nespomína.

Prechodné ustanovenia však upravujú, že ak zariadenie poskytuje starostlivosť aj dieťaťu, ktorého vek bude k 1.1.2017 tri roky a viac, je možné poskytovať tomuto dieťaťu starostlivosť v zariadení aj naďalej, a to až do uplynutia platnosti zmluvy/dohody o poskytovaní starostlivosti tomuto dieťaťu, uzatvorenej medzi poskytovateľom a rodičom dieťaťa do 31. decembra 2016. Pozor, v takomto prípade sa však môže starostlivosť poskytovať najneskôr do 31. decembra 2018.

Pripravte sa na zdražovanie

Očakáva sa nárast cien, aj zatváranie zariadení. Zákon limituje počet detí na jednu dennú miestnosť. V nej môže byť 12 detí. Ak sa jasličky nestarajú o dieťa do jedného roku, môže sa ich počet zvýšiť maximálne o ďalších 3 zverencov.

Jeden zamestnanec môže mať na starosti maximálne 5 detí. Pričom minimálne trištvrte zamestnancov musia byť odborní zamestnanci. Musia mať úplné stredné vzdelanie so zameraním na výchovu a vzdelávanie alebo na poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Zamestnanci, ktorí majú iné úplné stredoškolské vzdelanie musia absolvovať akreditovaný kurz opatrovania detí najmenej v rozsahu 220 hodín do konca roku 2019.

Samozrejmosťou musí byť od prvého marca aj bezbariérový vstup. Jasličky sa stanú vlastne sociálnou službou a teda musia spĺňať požiadavku bezbariérového prístupu podľa zákona. Ak priestor zariadenia splnenie tejto podmienky nebude schopný zabezpečiť, bude to znamenať jeho zánik.

Tieto zmeny budú mať pravdepodobne za následok zvýšenie nákladov na prevádzkovanie jasličiek. Reálne sa očakáva zvyšovanie poplatkov pre rodičov, často sa skloňuje aj zatváranie zariadení. Aliancia súkromných škôlok a jaslí zrealizovala prieskum, ktorého sa zúčastnilo 88 prevádzkovateľov. Polovica sa vyjadrila, že zmeny zákona sú pre nich likvidačné.

Štát síce reguluje fungovanie jaslí zákonom, no na podpore finančnej sa podieľať nemieni, ako je to napríklad pri materských školách. Sú to súkromné zariadenia a aj naďalej budú financované z platieb rodičov, sponzorov. Rodič, ktorý umiestni svoje dieťa do takého zariadenia má nárok na poberanie príspevku na starostlivosť o dieťa (z troch štvrtín plateného z dotácií EU), v maximálnej výške 280 eur mesačne, ak dieťa nedosiahlo vek 3 roky, prípadne 6 rokov, ak ide o dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom.

Keď k nám prídete prvýkrát na návštevu, pravdepodobne sa vám nebude niečo pozdávať. Niečo nie je v poriadku. Niečo tu chýba. Pohľadom blúdite po stenách obývačky. A zrazu vám to dopne. Nasleduje otázka s podtónom prekvapenia, pobúrenia, možno štipky obdivu: „Vy nemáte telku?!“

"Ale áno!" odpovedám a ukazujem na dve francúzske okná do záhrady. To je naša Jednotka a Dvojka. Vždy priamy prenos.

Sme jednoduchá rodina. Žijeme na dedine, obklopení zvieratami, počnúc sliepkami, kozami, psami, občas nejakej mačky „obecnej“ až po akváriové rybičky a papagája – ten však u nás len zimuje a v lete sa vráti k pôvodným majiteľom. Od jari, keď zmizne posledný sneh, až pokým sa tam v neskorej jeseni opäť objaví, sa hrabeme v našej zeleninovo-bylinkovej záhradke.

S deťmi sa hráme. Mladší toho ešte veľa nepotrebuje – väčšinou si vystačí s vlastnými končatinami, alebo niečím, čo sa dá ožužlávať. Starší toho potrebuje viac, ale nie veľa. Často sa hráme hru na „akože“. V nej sa morský had kamaráti s poníkom, cez Jasovskú jaskyňu sa dá dostať do Austrálie a vtáčikovi kvezalovi postavíme hniezdo s fontánkou a tobogánom. (Sľubujem, že neužívame nijaké omamné a psychotropné látky.)

Keď sme zariaďovali dom, jednoducho som navrhla mužovi, aby sme zatiaľ telku nekupovali. (Čo bolo za tým rozhodnutím je na ďalšiu úvahu.) A zatiaľ sme tu osem rokov bez tohto elektrospotrebiča.

Pred Vianocami sme boli na návšteve u mojich rodičov. Telka tam tvorí podmaz každej aktivity či konverzácie. Večer, keď sme ležali v posteli, sa ku mne starší syn pritúlil a dôverne sa ma spýtal: „Mamka, a ochutnala si už novinku od ...?“ (píííp - nasleduje meno spoločnosti na výrobu cukroviniek). „Nie“ odpovedala som, na čo mi on vysvetlil, že v telke povedali, že túto novinku musíme ochutnať, lebo je sladká a chrumkavá a poliata lahodnou čokoládou. Popri vysvetľovaní, že až tak nemusíme, som uvažovala nad tým, aké je to skvelé, že doma nám nikto nehovorí, čo musíme ochutnať, mať, zažiť, alebo že za to stojíme len keď používame značkovú dekoratívnu kozmetiku.

Možno ešte príde kríza, keď začnú deti chodiť do školy a nebudú sa vedieť plnohodnotne zapojiť do debaty o poslednej časti nejakého tínedžerského seriálu. Ale verím a dúfam, že sa v ich triede nájde aspoň niekto, kto nežije virtuálny život hviezdy televízneho seriálu, ale svoj vlastný.

„Mami, mamiiiiiii ona mi vzala bábiku a ja som sa s ňou prvá hrala!“ Rev, hádka, naťahovanie o hračku, ktorá pre deti znamená celý svet. „Daj jej tú bábiku, ona je maličká a ty veľká! Vezmi si inú hračku!“  „Ale mami...“  „Povedala som daj jej ju a hotovo!“Obrovské sklamanie, slzičky v očiach, ale dievčatko poslúchlo a bábiku odovzdalo mladšej sestre.

Neboli to moje deti, nebola to moja vec, tak som bola ticho, ale nedalo mi a v duchu som sa nad situáciou zamyslela. Staršie dievčatko sa krásne v tichosti dlho hralo so svojou bábikou. Mladšia behala po chodbe, vystrájala, od dobroty už nevedela, čo so sebou a tak - očividne znudená, sa rozhodla spraviť zle svojej sestre. Prišla a tú bábiku jej vzala. Nehrala sa s ňou, nepotrebovala ju, len ju v ten moment chcela, lebo ju mala tá druhá. Je to klasická situácia, s ktorou sa stretávam veľmi často a podobné situácie riešim aj doma.

Skutočne má na bábiku nárok mladšia len preto, že je mladšia? To mám mať v živote výhody či nevýhody LEN preto, že som žena, že som mladšia, že som rýchlejšia, že som blondína...? Pre nič iné? Kde je slušnosť a kde iné prednosti a podstatnejšie veci!? Ich mama zareagovala, tak ako zareagovala, ale je to správne? 

Ideálne dobrý či reálne zlý  

Mám tri deti a je mi absolútne jedno, kedy sa ktoré narodilo. Ten, kto si vezme hračku ako prvú, má na ňu nárok. Druhý v poradí musí počkať, kým sa prvý dohrá a až potom si ju smie vziať. Snažím sa ešte o kompromis, aby sa deti hrali spolu,  ale ak to prvé nechce, nenútim. Tiež deťom prízvukujem, že všetky veľké hračky sú spoločné, no dovolím, aby každý z nich mal niečo, čo patrí len jemu. Učím ich ale podeliť  sa o to. Podeliť sa totiž do budúcna znamená získať si priateľov, a ak niečo dáš, niečo dostaneš. Ale nenútim. Je na ich zvážení, čo urobia a čo si myslia, že je v tej chvíli správne.

Lenže tu sa dostávam od ideálneho sveta plného poníkov a dúh do sveta skutočnej reality. V normálnom svete to, bohužiaľ, takto nefunguje. Žiadna úcta k starším či tehotným, žiaden rešpekt v práci ku kolegom, žiadne čakanie u lekára podľa poradia, v akom ste prišli. Viem to podľa seba. Mama ma až príliš dobre vychovala.

Preto som ako tehotná v deviatom mesiaci v MHD stála, lebo mne bolo dobre a tej 90+ ročnej starenke nie. Ozvať som sa ozvala, ale vypočula som si akurát „drž hubu, nestaraj sa, si sprostá, že si sa postavila..." a tak ďalej, alebo typické odvrátenie sa od situácie a tupé hľadenie do okna, čím akože ľudia vravia, že nič nevidia, tak im máme dať pokoj.

U lekára slušne čakám, nech dá sestričke kartičku poistenca najprv ten, kto prišiel predo mnou. No veľakrát vidím a stáva sa mi, že ma predbehne človek, ktorý prišiel až po mne.Krúžil však pred dverami ambulancie ako sup a striehol na sestričku, aby jej tú kartičku vrazil do ruky ako prvý. Kašľať na poradie, kašľať na mladíka s pochrámanou nohou, ktorý kým sa postaví, vezme barle a odkrivká k dverám, predbehnú ho ďalší desiati, aj keď tam bol pol hodiny pred nimi.

V práci dostávam menšie odmeny ako kolegyňa, ktorá robí o polovicu menej, lebo nedonášam, nechodím vyplakávať ako ťažko pracujem a nerobím zo seba chuderu.

Záver z toho všetkého je úplne jasný. Hyeny sa majú lepšie ako poníky. Sú úspešnejší, bohatší, všade prví a hlavne ich netrápi svedomie. A ja chcem pre svoje deti len to najlepšie. Tak a teraz milí psychológovia, psychiatri, výchovní poradcovia, pedagógovia, sociológovia a zaslúžilí rodičia - raďte! Mám si doma vychovávať tuctových poníkov či úspešné hyeny?

Deti milujem, sú môj život. Možno práve preto som k nim začiatkom mojej praxe bola až príliš tolerantná. Neskôr som prišla na to, že nie každá ich výhovorka je pravda a ďalšia opravná písomka neznamená, že dieťa bude mať lepšiu známku. Dospela som preto k názoru, že dieťa má pociťovať nielen od rodiča, ale aj od učiteľa, že je milované, no zároveň musí mať určené hranice, ktoré musí dodržiavať. Akonáhle to tak nie je, malo by dostať "stopku," ktorá mu povie, že to prehnalo.

 A čo by som radila rodičom, ktorí majú doma živé a neposedné dieťa? Svoje odporúčania dávam do niekoľkých bodov:

• Opakujte svojim deťom, že ich milujete. Deti to potrebujú počuť rovnako ako vy vo svojom živote. 
• Dávajte deťom svoju pozornosť. 
  Viem, je ťažké venovať sa práci, domácnosti a aj rodine. Ale ak deti nemajú pozornosť doma, hľadajú ju napríklad v škole. Častokrát na seba potom upozorňujú vyrušovaným na vyučovacej hodine. Prípadne si hľadajú partiu kamarátov (a nie vždy správnu), kde sa cítia dobre, pretože tu majú možnosť sebavyjadrenia.
• Stanovte si pravidlá a hlavne ich dodržiavajte. 
  Prideľte deťom nejaké domáce práce a dozerajte na to, aby ich splnili. Vďaka nim sa vaše deti naučia zodpovednosti a vám ostane tiež viac času napr. aj na rodinu. Pokiaľ dieťa svoju úlohu nesplní, malo by dostať primeraný "trest" napr. vo forme inej práce navyše plus splnenie aj prvej úlohy. Tak sa vaše dieťa naučí, že každý skutok má svoje dôsledky.
• Odmeňujte svoje deti.
  Keď dieťa prinesie dobrú známku zo školy, pochváľte ho. Pozitívna motivácia je lepším prostriedkom na rast osobnosti, ako karhanie prípadne výčitky. Za splnenie pravidiel môžete dať dieťaťu niečo čo si skutočne želá, prípadne s ním môžete ísť na nejaký pekný výlet.
• Dávajte deťom ďalšie šance. 
  Ak dieťa opakovane zlyhá v nejakom predmete, alebo v živote porozprávajte sa s ním. Je to lepšie ako to nechať na jeho pleciach a má sa s tým stále trápiť. Veď aj vám nešlo v škole a ani v živote všetko. Všetci robíme chyby, či sme dospelí alebo deti. Nezaslúžia si deti viac tolerancie ako my, dospelí?

Zdroje fotiek: pixabay.com

Úspešným patrí svet a hlavne ak sú ešte vo všetkom NAJ. Školou prejdú, ani nevedia ako, ľahšie si nájdu prácu, ktorá je aj dobre platená, sú obľúbení v kolektíve, bez väčších problémov si nájdu životného partnera...

Ako mama troch piškotiek chcem pre svoje deti len to najlepšie. Chcem aby boli milované, šikovné, vzdelané, úspešné a aby sa im darilo vo všetkom, na čo siahnu. Však napríklad ešte teraz si pamätám ten skvelý pocit, keď mi stačilo prečítať si učivo pred hodinou a hneď som excelovala v triede. Tak nech ten pocit poznajú aj ony. Ten, a samozrejme veľa ďalších.

Nie je podľa tabuľky? No a čo?!

Všetky tri deti sú viac-menej tabuľkové, v podstate taký zlatý stred. Nikdy neboli v ničom prvé, ale ani posledné, akurát trošku nám „zaostávala“reč. Leuška ako dvojročná stále nehovorila. Teda mlela, len čo otvorila očká a pusa sa jej nezavrela, až kým nezaspala, ale boli to len základné slová a ten zvyšok nezrozumiteľná hatlanina. Úplne normálne pre deti v tomto veku. Musím ale úprimne priznať, že ma vždy trošku zamrzelo, keď som sa stretla s mamičkami rovnako starých detí a tie sa chválili, ako krásne a čisto ich deti rozprávajú a tá moja nie (priznajte si úprimne, koľké z nás i napriek nekonečnej láske nepocítili maličké sklamanie, ak dieťatko nenapredovalo či neurobili niečo podľa našich predstáv). Leuška neskôr všetko dobehla a dnes rozpráva ako jej rovesníci. Celú vec so svojimi pocitmi som teda hodila za hlavu.

V lete sa moje deti chodili hrávať s chlapčekom, ktorý je starší o pol roka od môjho Teuška a zase prišla reč na „reč“. Ako hrdá mamina som sa chválila, čo všetko Teuško už vie povedať a ako každým dňom napreduje. Chrlila som samé chvály a ódy na môjho šikovného pipíkovca a po pár minútach som zbadala ten známy malý zármutok -zamrzenie v očiach druhej mamičky. Jej synček nevedel ani spolovice to, čo ten môj. Vydával len zvuky. Spomenula som si, ako som sa ja cítila v takej situácii a tak som sa opäť začala zamýšľať - a tentokrát detailnejšie, ako to bude v budúcnosti s tými mojimi pocitmi.

Som človek, nie stroj a aj keby som si neviem ako zakázala nepripúšťať si negativizmus voči mojim deťom, tak to jednoducho nebude možné. Klobúk dolu, ak to niektorá dokážete. Nevravím, že nebudem i napriek tomu pyšná na ne, ale taký mini ostník sa mi do srdiečka určite zabodne. Dôležité pre mňa teda bude a je už teraz si priznať, že moje deti nie sú dokonalé a nebudú vo všetkom najlepšie, a mojou úlohou je i napriek tomu ich nekonečne milovať, veľa chváliť, povzbudzovať, podať im pomocnú ruku a poslať ich do sveta čo najlepšie vyzbrojených.

NAJ nie je len ten, kto je prvý

Mesiace sa míňali a máme december. Čas mikulášsky a vianočný. V škôlke mali fotenie a bude aj besiedka. A JE TO TU! Prvá ťažká skúška pre mňa, lebo samozrejme mám predstavu, ako to všetko bude prebiehať a ako chcem, aby to prebiehalo. Bude to úplne prvé vystúpenie v živote mojej dcérky - veľká vec pre všetkých.  Ja som nikdy s ničím takým nemala problém. Vystupovala som, kde prišlo, trému som dobre znášala a väčšinou som stála v prvom rade či mala sólo vystúpenie. Dobrý predpoklad, že aj Leuška bude taká. Na generálke žiarila, žiadna hanba, žiaden strach. Už v piatok som jej nachystala oblečenie, v nedeľu nabíjala foťák a kameru a v osudný pondelok som si celý deň prehrávala, aké to bude všetko dokonalé, aká bude Uška hviezda a ja pyšná mama budem všetkým hrdo oznamovať, že to úžasné dievčatko je moja dcérka. Chudáka muža som hnala do škôlky pol hodiny pred vystúpením, aby sme chytili dobré fleky, ideálne v prvom rade, nech všetko vidíme, pofotíme a natočíme. Pol štvrtej odbilo, krátky príhovor riaditeľky, a už cupitajú mini ľudkovia spolu s tou mojou, aby predviedli rodičom, čo sa s pani učiteľkami naučili. Deti posadali, začali spievať a tá moja nič. Ani slovko. Sedela a pučila svoje veľké očká na ten dav ľudí. Srdce mi stislo. Nasledoval tanec a ona opäť nič. Stála ako soľný stĺp. Vlastne nie. Asi na minútku niečo zatancovala a opäť sa zasekla. Posledná časť, opäť spev a tá moja krásna piškotka spustila plač. Pani učiteľka jej utrela slzičky a ona namiesto toho aby utekala za mnou, sa statočne postavila k ostatným a ostala s nimi až do konca. A tu to prišlo. Začala som plakať. Nie preto, že to celé nedopadlo podľa mojich predstáv, ale preto, aké mám statočné a úžasné dievčatko. Aj napriek obrovskej tréme a strachu neutiekla. Postavila sa tomu tvárou v tvár a ustála to. Poviem vám, že v živote som nič krajšie nevidela (pôrody a prvé stretnutie s deťmi nerátam) a v živote som nebola taká pyšná na svoje dieťa,  ako vtedy. Nesplnila moje očakávania. Ó nie, ona ich predbehla! Vďaka tomu som pochopila, že NAJ nie je len ten, kto je prvý ale aj ten, kto spadne, postaví sa a skúša ísť ďalej. Všetkým naokolo som oznamovala, že to uplakané dievčatko je moja dcéra. Po vystúpení som ju vystískala a celou cestou domov chválila.  A chválim sa aj vám a všetkým, koho som stretla a koho ešte stretnem. A chválim sa nielen mojou krásnou, šikovnou a statočnou dcérkou, ale aj sebou a tým ako som to celé zobrala

Je dôležité priznať si, že aj my mamy môžeme cítiť sklamanie zo svojich detí, aj keď ich nadovšetko milujeme. Je to normálne a prirodzené a netvrďte mi opak, lebo neuverím.  Treba sa však naučiť s tým žiť a pracovať. Takýchto situácií bude pre mňa ešte strašne veľa, no myslím, že som sa vydala tou správnou cestou.

Každý rodič z času na čas zapochybuje, či je jeho výchova správna. Či nie je zbytočne tvrdý, prehnane úzkostlivý, benevolentný... Základné princípy dobrej výchovy spísal Janusz Korczak a hoci sú z minulého storočia, platia dodnes.

Janusz Korczak, vlastným menom Henryk Goldszmit (1878 – 1942) bol uznávaný detský lekár, psychológ a pedagóg poľsko-židovského pôvodu. Bol autorom mnohých prác o detskej osobnosti, vytvoril systém internátnej výchovy a vo Varšave založil detský domov pre židovské siroty. 

                                                                      Janusz Korczak 

Po príchode nacistov do Poľska boli jeho malí zverenci a aj Korczak v nebezpečenstve. Korczak dostal ponuku odísť do Palestíny. Odmietol ju so slovami: „Ty by si opustil svoje dieťa v nebezpečenstve? Istotne nie. Ako by som ja mohol opustiť mojich dvesto detí?“ Druhýkrát mal možnosť uniknúť z varšavského geta, kam ho presťahovali nacisti, no on nechcel. Do tretice mal príležitosť na záchranu, keď viedol svojich malých zverencov do transportu. Esesák, ktorý dohliadal na celú akciu, v ňom spoznal autora svojej obľúbenej detskej knihy „Bankrot malého Jacka“ a ponúkol mu možnosť odísť. „A čo deti?,“ spýtal sa Korczak. „Deti pôjdu. Ale môžete si nechať auto,“ odpoveda esesák. „Mýliš sa. Nemôžem. Nie všetci muži sú bastardi,“ znelo Korczakovo rozhodnutie. S deťmi dobrovoľne nastúpil do vlaku, ktorý všetkých odviezol do vyhladzovacieho tábora Treblinka. Tu sa jeho zmysluplný život skončil.

Tento obetavý muž, bojovník za detské práva, spísal „rodičovské desatoro“ – zásadné princípy vo výchove detí. Ich aktuálnosť sa nezmenila ani po vyše sedemdesiatich rokoch.

10 PRIKÁZANÍ PRE RODIČOV od Janusza Korczaka
1. Neočakávajte od svojho dieťaťa, že bude napĺňať vaše ambície. Pomôžte mu stať sa tým, kým je ono samé a nie tým, kým ste chceli byť alebo ste vy.

2. Neočakávajte od dieťaťa, že vám vráti, čo ste doň investovali. Dali ste mu jeho vlastný život - ako by vám ho mohlo splatiť? Ono dá život ďalšiemu človeku a to je nevratný čin vďačnosti.

3. Nevylievajte si svoj hnev na dieťati. Len tak sa neskôr vyhnete vzájomným nedorozumeniam. Žať budete len to, čo zasejete.

4. Nepozerajte zvysoka na detské problémy. Všetko v živote nám bolo dané podľa toho, čo dokážeme zvládnuť. Pamätajte, že detský život je rovnako náročný a môže byť dokonca ešte náročnejší, ako ten váš, až pokiaľ dieťa nezíska svoje vlastné skúsenosti.

5. Nezahanbujte deti!

6. Nezabúdajte, že tie najdôležitejšie stretnutia v živote sú stretnutia s deťmi. Venujte im viac pozornosti, pretože nikdy neviete, koho v dieťati skutočne stretávate.

7. Netrápte sa, že pre svoje dieťa niečo nedokážete urobiť alebo robíte málo. Pamätajte, že málo robí iba ten, kto neurobil všetko, čo bolo v jeho silách.

8. Dieťa nie je tyranom, ktorý ovládne celý váš život. Nie je to len vaše mäso a vaša krv. Je to vzácny dar – Pohár Života, ktorý vám bol daný, preto zapáľte jeho tvorivý plameň.

9. Naučte sa milovať aj cudzie deti. Nikdy nerobte cudziemu dieťaťu niečo, čo by ste neurobili vlastnému.

10. Milujte svoje dieťa, nech je akékoľvek. Netalentované, smoliarske, dospelé. Keď sa s dieťaťom zhovárate, radujte sa, pretože dieťa je sviatok, ktorý je zatiaľ s vami.

Prečítajte si aj: 

Výchova a vzdelávanie od A po Z

 foto: pixabay.com, Wikipedia

Cítim, ako mi pribúdajú nové vrásky. Počujem, ako šediviem. Je krátko po polnoci, čas, keď za normálnych okolností spím, ale dnes v noci nejde o normálne okolnosti. Dnes v noci je moja najkrajšia dcérenka vonku. Prvýkrát. 

Prišli za ňou kamaráti až z ďalekého východu. Z Bardejóva. Bola tam pred vyše mesiacom, teraz chcú oni spoznať kúsok hlavného mesta. Hlavne nejakého clubu. Poznám ich zopár, ale predstava, že by mala niektorý z nich navštíviť, ma vôbec neteší. Podobne dilema, či ju pustiť s dvoma neznámymi teenagermi, mi zobrala kus predchádzajúcej noci. Čiastočne ma upokojilo, keď s nimi prišla ešte aj ich spolužiačka.

"Dobrý deň, teta," slušne pozdravili. Teta!!! No nič. Vyhladovaní boli, aj keď sa hrdinsky tvárili, že tá osušená bageta vo vlaku im stačila. Chlapci zhltli za plný tanier, radosť pozerať! Zdupľovaná faktom, že ich nemusím živiť denne. Vyzerajú na slušných ľudí, gymnazisti, s plánmi do budúcna - VŠMU, žurnalistika a environmentalistika, hlavne to posledné mi do žíl vlieva nádej, že to s tými dnešnými mladými nebude až také zlé a planéta Zem bude zachránená. 

Kde budú spať, ešte nevedia, mysleli, že nájdu ubytovňu, ale všetko je plné alebo drahé, no veď môžu byť aj do rána vonku, Blava (Blava!!!) je predsa taká zaujímavá... Predstava, ako sa moje dievčatko túla po tmavých chladných bratislavských uliciach a doma ju čaká teplá posteľ, mi drása materinské srdce. Veď kamaráti môžu prespať u nás.  snáď to moja kožená sedačka v obývačke prežije bez ujmy. 

S plnými bruchami sa poberú smer UFO, Hrad a potomsauvidí. V duchu si vravím, že do polnoci sú doma, vonku je zima, cestovali v noci, a vlastne čo už by robili tak dlho vonku? Veď tam nie je nič, čo by za tú nepohodu stálo.

Je 00:35 a počet ľudí v našej domácnosti sa nezmenil. Vrásčitiem a šediviem. Za normálnych okolností by som už spala. No dnes sa o spánok ani nepokúšam. Hlavu mám totál naspeedovanú, mohla by som ožehliť tú kopu, čo ju už tri dni ignorujem, alebo by som mohla upiecť nejaký dobrý koláčik na raňajky, alebo by som si mohla upratať v skrini. Možností je veľa, no telo s hlavou nespolupracuje a je v hybernácii. A tak sa hlava zamestnáva vlastným programom a ponúka nespočetne veľa katastrofických scenárov. Sú v nich davy násilníkov, únoscov, nehody, havárie, drogy namiešané v zatvorenej fľaške coly, plač, zúfalstvo, beznádej, polícia, hluché telefóny... Hotový americký film. 

Poškuľujem na mobil - volať? Nevolať? Sa zbláznim, keď nezdvihne. Na sms neodpisuje. Sorry, dievčatko moje, je mi jedno, či ťa starostlivá matka strápni. Veselý hlas v telefóne mi oznámi, že už si zavolali taxík, lebo "nííč, v meste je to nuda". Vďaka ti, nudné mesto!

Myslím na moju mamu. Tiež som mala šestnásť. Neboli mobily, nemohla mi zavolať. Nebol internet, nemohla písať blog. Stála na balkóne a čakala ma. Lebo o desiatej som už musela byť doma. No mne ušiel autobus a prišla som o pol hodiny neskôr. Veď sa nič také nestalo! Nechápala som ju. Tak, ako som nechápala, keď mi - potiacej sa nad prebaľovaním uvrešťaného maličkého balíčka povedala, že malé deti, malé starosti... Čo môže byť horšie, ako keď nevieš utíšiť svoje plačúce bábätko? Veľké deti. Veľké starosti. Mama má vždy pravdu. Niečo o tom už viem! Však som mama!

V zámku zaštrkotali kľúče. Zrazu som strašne unavená. A spokojná. Zem sa opäť točí správnym smerom. Aspoň na pár hodín. Ráno moje dievčatko cestuje do Košíc.

Foto: pixabay

„Ty jedna hvupa mamina!“ Ups, a to čo? Na sekundu sa mi zastavilo dýchanie a na hodnú chvíľu som stratila reč. Zároveň sa mi hlavou prehnalo množstvo pocitov. Bola som:

• zaskočená, lebo som to od skoro trojročného dieťaťa vôbec nečakala;
• zhrozená z toho, že vôbec také slovo vie, lebo doma takúto komunikáciu medzi sebou nepoužívame (teda určite nie zámerne) a dokonca som mala pocit, že pozná aj jeho význam;
• bezmocná z toho, že som vôbec nevedela, ako by som mala správne reagovať;
• nahnevaná, lebo... no však ktorú maminu by aspoň trošku nenahnevalo, keď vám dieťa „vynadá“;
• pobavená z toho, že to povedala tak úžasne nevinne a detsky, s veľmi namosúreným výrazom tváre, ktorý by rozosmial asi aj šialene smutnú princeznú. Len mne okamžite zablikalo červené svetielko a akosi intuitívne som vedela, že za žiadnych okolností sa zasmiať nemôžem.

A potom som si spomenula na staršieho syna! Keď bol vo veku mladšej sestry, jeho obľúbená otázka znela: „Ty si hvupak?“  Snažila som sa ešte rozpamätať, ako to bolo s najstaršou dcérou, lenže spomienky staršie ako 2 roky mi zjavne robia dodnes problém. Len pre ilustráciu minule som u lekárky namiesto dátumu narodenia dcéry nahlásila dátum nášho sobáša, ktorý si neviem prečo pamätám aj po desiatich rokoch!  Jasne som si uvedomovala, že vývinová psychológia nepustí. Moje dieťa sa nachádza vo veku, ktorý som si pri staršom synovi pomenovala podľa spomínanej otázky - „obdobie hlupákov“.

Tak čo teda robiť? Ako teraz zareagovať? Vtom mi napadlo využiť práve tú „šíleně smutnou princeznu“.  Stíchla som, zvážnela a odvrátila som sa od nej. Konečne nastal moment, kedy som mohla zo seba dostať toľko potlačovaný úsmev. Presne som vedela, čo bude nasledovať. „Mami. Mami. Mami.“ A ja nič! Chvíľu som ešte trucovala a nakoniec som to skúsila.

„Srdienko, som teraz veľmi smutná.“

„Ty si šmutná?“, zopakovala.

„Áno, som smutná a bolí ma srdiečko, lebo si mi povedala veľmi škaredé slovo.“

Čakala som, čo sa bude diať. Na moje veľké prekvapenie prišla ku mne, pritúlila sa, pozrela na mňa tými beťársky nevinnými očkami a z jej úst zaznelo: „Pvepáč. Už to nebudem vobiť." Brala som to s rezervou, ale veľmi som ocenila, že sa ospravedlnila. A samozrejme vedela som, že toto nebolo naposledy, čo mi také niečo povedala. Skrátka si tým musím prejsť tak, ako pri dvoch starších deťoch.

Netrvalo dlho a môj poklad sa opäť rozohnil. Tuším som odmietla slniť nejaké jej želanie. Zvraštila čelo a nasrdene zo seba vypustila: „Ty jedna...“, nastala dramatická pauza s následným vyvrcholením, „...dobvá mamina!“  Pri prvých slovách som zdúpnela a pripravila sa na najhoršie, ale na konci vety som sa už nezdržala smiechu. Zobrala som ju do náručia a vystískala. Úžasne z toho vykorčuľovala. Aj keď počuť, aká som dobrá mamina s tak nasrdeným tónom bolo dosť zvláštne. Videla som ale, že moje „citové vydieranie“ zabralo.  Zjavne sa jej páčilo, ako ma to rozosmialo, tak ešte za mnou chvíľu chodila a stále to opakovala.

S používaním škaredých, expresívnych či vulgárnych slov sme sa stretli asi všetky maminky. A ktoré nie, tak verte tomu, že ten čas príde! Nie je to, samozrejme, nič príjemné. Detské nadávky môžu vyvolať pohoršenie, úsmev aj rozpaky. Okolie väčšinou hneď zhodnotí vašu „zlú výchovu“. Naučila som sa to ale prehliadnuť. Kto má deti a zažil to, tak to pochopí. A ostatných nemám chuť, čas ani silu presviedčať, že doma tak vedome nerozprávame, že to nie je spôsobené "výchovou". Zo skúsenosti 4-detnej maminy viem, že deti sú veľmi inteligentné a dokážu veci „odpočúvať“ odkiaľkoľvek – samozrejme veľa „pochytia“ v škôlke a ostala som zhrozená, keď som zachytila pár takých slov aj... v rozprávkach.

Lívia treskla vchodovými dverami tak, že mahagónový krížik, ktorý dostali jej rodičia pri svadbe od farára, nadskočil a kýval sa na panelovom klinci tam a späť. Anna sedela v kuchyni za rokmi ošúchanom stole, s tvárou v dlaniach a cítila zúfalstvo, hnev, strach, zlyhanie. Bola bezradná. Keď jej niekto povedal - malé deti, malé problémy; veľké deti, veľké problémy- vo vrecku sa jej otváral nožík. Aké problémy?! Dieťa sa naje samo, oblečie sa samo, žiadne nočné vstávanie, dlhé uspávanie a podobne. Aj tentokrát však platilo, že mali pravdu.

Lívia bola vždy veľmi šikovné dieťa. Chodila ako 12 mesačná, keď mala jeden a pol roka, hovorila celé vety a všetky tetky zo susedstva uveličene zalamovali rukami, aká je len múdra. Anna sa pri tej spomienke usmiala pomedzi slzy. Tá krištáľovo čistá špina jej duše sa drala na povrch a po hrubej vrstve make-upu si kreslila mokré kľukaté chodníčky. Zastala až na perách a nevládala ďalej. Rovnako už nevládala ani Anna.

Ich jediná dcéra mala v živote všetko čo potrebovala. Nie všetko čo chcela. Snažili sa ju vychovávať k úcte, k dobromyseľnosti. Všetky mravy však zmizli s prvým vyrašeným chĺpkom pod pazuchou. Puberta. Babka Florentínka by povedala, že oni ani nevedeli čo je puberta, pradedo vytiahol vojenský remeň a bolo po nej. No medzivojnové obdobie je už dávno minulé a výchovné postupy sa od tých čias zmenili.

Čím viac jej hovorila ako ju ľúbi a ako chce pre ňu len a len to najlepšie, tým sa jej viac vzďaľovala. Potrebovala zo seba dostať všetko to, čo jej chcela povedať, no nikdy nepočúvala. A vždy to skončilo hádkou. Premýšľala nad tým všetkým, čarbala perom všakovaké ornamenty na leták položený pred ňou. Zastala. Pritiahla obďaleč odhodený notes a začala písať. Písala a písala.

„Milá Lívia. Viem, že ma máš plné zuby. Že som len tá mama, ktorá ti veci zakazuje, či prikazuje. Ktorá ťa nepustí von po polnoci a za cigarety ti dala mesačného zaracha. To ťa stálo frajera a nevieš mi to odpustiť. Ale vedz, že keby ťa naozaj miloval, mesiac by počkal.

Predstav si, že máš kamarátku. Máš ju najradšej na svete. Nevieš si predstaviť život bez nej. Keď máš radosť utekáš za ňou, keď máš starosť utiekaš sa k nej. Ste spolu stále. Také kamarátky sme boli my dve. Čas je pán záľudný a ty si to nepamätáš. Bola si ešte malinká. No dnes si už skoro žena, aj keď pre mňa budeš vždy to malé dievčatko. Raz keď budeš mamou, tak tieto slová pochopíš. Asi nastal ten čas, aby som s tebou, už aj ako so ženou aj jednala.

V ten moment, keď mi ťa dali do rúk... Bol to ten najťažší a zároveň najkrajší deň v mojom živote. Ako spojiť dve tak protichodné emócie? Opäť, pochopíš raz. Keď v bolesti, ktorú azda nezažiješ už nikdy v živote, sa zrodí láska. Láska iná, akú si doteraz poznala. Láska čistá, láska bezpodmienečná a oddaná. A tak som ťa milovala od prvého dňa. A milujem dodnes.

Za mojimi príkazmi a zákazmi je láska. Za mojimi trestami je láska. Chcem ťa chrániť. Chrániť pred sebou. Tak ako som ťa chránila, keď si robila prvé kroky. Stála som za tebou a istila tvoje neisté nohy, ak sa potkneš. Tak stojím za tebou aj dnes. Robíš prvé kroky vo veľkom svete dospelých a nechcem, aby si si rozbila kolená či nos. Vtedy si mi verila. Len si zaklonila hlavu a s jašením si sa hodila do mojej náruče. Vedela si, že ťa chytím. Bola si si istá. Tak mi ver prosím aj dnes. Buď si istá, že moje pravidlá nie sú preto, aby ti ubližovali, ale aby ti boli oporou, kým nenájdeš ten správny smer a istotu pri chôdzi životom.

Aj ja robím chyby. Pozerám stále na teba tými istými očami ako pred 16 rokmi. Nedokážem prijať, že už nie si len moja. Moja malá. Robím si na teba väčšie nároky ako sa patrí. Ale aj to pochopíš.

Sme ako taký manželský pár po 30 rokoch. Tá vášeň v našom vzťahu vyprchala a nahradí ju pochopenie, úcta, vďaka, ohľaduplnosť. Tak ty musíš mať úctu k mame, ktorá s tebou prebdela nespočetné množstvo nocí. Zo strachom ťa držala v náručí pod vlažnou sprchou, keď ti lieky nedokázali zraziť teplotu. Voda sa miešala so slanými slzami a ty si tými malými čistými očami na mňa pozerala a nemo prosila o pomoc. Ty musíš mať vďaku ku žene, ktorá ti obetovala dni a noci.

No rovnako som vďačná aj ja tebe. Za to, že si ma spravila lepším človekom. Deti dajú rodičom azda viac, ako oni im. Ja musím byť ohľaduplná k tvojim pocitom, túžbam a mať pochopenie pre mladú dušu. Rovnako ťa prosím o pochopenie aj ja. Ľúbim ťa a vždy budem. Mama.“

Lívia zatiaľ ťahala malého psa na vôdzke kade tade okolo bytoviek. Napálená si predstavovala ako mamu naštve. Chcela jej robiť stále viac a viac naprieky. Stále s ňou jedná ako s malou! Má 16, svoje pocity, potreby! Ona ju nechápe, nerozumie jej! Nikto jej nerozumie! Aj Adam sa s ňou rozišiel. Aj za to môže ona! Určite, keby nedostane toho zaracha a môže ísť ku Karolíne na párty, tak sa nerachne do Kristíny!

Zotmelo sa a na mesto sadla hmla. Krátka koženková bundička ju moc nezahriala. Pes skučaním protestoval, predsa ho vyšľachtili skôr do kabelky, nie na prechádzky. Vyzbrojená do slovnej bitky, všetky zbrane nabité, odomkla dvere na byte. A tam ticho. Mama sedela v obývačke, za zatvorenými dverami z mliečneho skla, spoza ktorého preblikovalo svetlo z televízora.

Psovi utrela labky. Zaliezol do patchworkového pelechu a zakutral sa do starej podušky. Lívia zatvorila dvere na svojej izbe, hodila sa na posteľ a niečo jej zašušťalo pod zadkom. Papier. Vzala ho do ruky. List. Pretočila očami a začala čítať.

Keď skončila, papier jej spočinul na kolenách. A po zamatovo hladkom líci sa jej skotúľala slza. Zľakla sa jej. Zľakla sa zodpovednosti. Čo bude, ak ten list pochopí a prijme. Už nikdy to nebude tak, ako pred tým. Už nebude dievča, už bude žena.

Keď šla mama večer spať na vankúši našla lístok so slovami: „Navždy budem tvoja malá. Kamošky 4EVER.“

Ako zvládate vy svojich pubertiakov? Nie je to vždy také prozaické, ako v tomto príbehu, však? Podeľte sa so svojou skúsenosťou, ako sa vysporiadať s pobláznenými hormónmi v ľudskom tele, tak aby z toho vyviazli všetci bez ujmy? Stačí kliknúť sem. 

#vychova #puberta #teenager #rodina #vztahy

Na úlohu mamy som sa neskutočne tešila- predstavovala som si ako dcérke zapletám vlásky, ako spolu kupujeme pukačky a učím ju chodiť na podpätkoch. Nádherné ružové sny trvali do chvíle, kým mi lekár neoznámil, že na sone vidí „čosi navyše“. Pri mojom zapochybovaní, či si je skutočne istý, rázne povedal, že ak sa mýli v tomto prípade, tak radšej vráti licenciu. Nemýlil sa!

Narodil sa mi nádherný zdravý chlapček a ja som sa tešila z každého dňa. Milované „ihličky“ som vymenila za tenisky a elegantné kostými za športové šušťáky. Vraj ostať elegantná aj na materskej? To by som chcela vidieť tých chlapov, čo tlačia kočík v 10cm podpätkoch, keď sa miesto v kočíku zmení na bojisko kto z koho a aj tak v ňom sedieť nebudem.... Namiesto kabelky nosím hokejku. Zabudnutie puku alebo lopty sa trestá najhoršími výčitkami, aká som len zábudlivá matka. Najúprimnejší kompliment, aký som dostala, bol: „Mamka, ty si taká pekná ako moja nová hokejka!“...hej aj tak sa dá 🙂

Prešli krásne dva rôčky a narodil sa mi druhý syn. Radosť najväčšia - vravím si, no čo už, však som už vytrénovaná... Dni ubiehali... Na sídlisku nemám konkurenciu v ženskom futbale. Varenú večeru mám hotovú do 20 minúť. Mäso nesmie chýbať - 6x za týždeň. Viem, čo je offside, trestné strieľanie aj Liga majstrov, aj kto vyhral pohár UEFA. No nie vždy sa mi ešte darí rozoznať Finna od Maxa a aký je rozdiel medzi týmto červeným Mcqueenom a druhým červeným Mcqueenom a prečo strieľať z NERFF je taká strašná zábava.

Mám dni, keď sa mi naozaj nedarí, pretože som len slabo nabúrala Porsche a len 2x sa prevrátilo, čo môj 4-ročný syn fakt nedokáže pochopiť, ako to môžem robiť tak slabo. Pri večerných rodinných hrách - stolový futbal - som jednoznačne „čierny Peter“. Hádajú sa o to, kto bude s mamkou, lebo to je predzvesť prehry. Vraj som málo zapálená do hry - tvrdí manžel 🙂

Stretnutie s dlhoročnou priateľkou volím predvídavo na ihrisku - musí to byť oplotené miesto, odkiaľ niet úniku 🙂 Zatiaľ čo jej dcérka stojí pri nej a pohráva sa s vláskami, ja som už 2x obehla preliezku. A obliekanie? Myslíte si, že len dievčatá si vyberajú oblečenie a majú svoju predstavu o móde? By ste sa čudovali, ako rýchlo dokáže chlapec zo seba strhnúť tú krásnu vyžehlenú košieľku pred vystúpením v MŠ.

A voľno? Aj to existuje! To sú chvíle, keď som sama - napr. mám priepustku na nákup potravín (dvomi rukami nesiem štyri tašky). Aj na narodeniny mám privilégium - môžem si upiecť tortu akú len sama chcem 🙂 Jáj a skoro som zabudla na oddychovú prestávku menom Rodičovské združenie! Neuvážene som súhlasila, že môže byť skupinové...Tak to si ma pani učiteľka vychutnala, že mali by sme viac ukočírovať synov temperament a nech si menej presadzuje svoju vôľu a vraj je viac priebojný, ako by sa žiadalo. Vraj s pani učiteľkou sa nediskutuje! AMEN.

Áno, toto všetko sú krásne starosti, ale naj nekonečné radosti „chlapčenských“ mamičiek. Keď sa po celom dni pritúlim k synovi a on mi povie, že si ma vezme za ženu, ihneď zabudnem na všetok zhon a zaleje ma príval tepla, lásky a energie na ďalší deň. A toto sú tie chvíle, kôli ktorým sa oplatí ŽIŤ!!!

Článok na tému striedavej výchovy.

Na Slovensko forma striedavej výchovy prišla pred niekoľkými rokmi. Prišla v akejsi skreslenej podobe. Nestriedali sa rodičia pri dieťati, ale dieťa pri rodičoch. Dieťa sa stalo nedoručeným balíkom, keď muselo putovať od jedného k druhému. V nízkom veku dieťa ani nevie, kde bude v ten deň spať.

Prejdime k mojim skúsenostiam.

Dostala som sa do štádia, kedy náš vzťah prestal plniť svoju funkciu a zvolili sme cestu rozchodu.

Vzťah medzi mojím expartnerom a mojou dcérou bol od jej narodenia veľmi silný, preto som sa nebránila striedavej výchove. Zo začiatku to nefungovalo. Dovolím si povedať, že to nefungovalo vôbec. Na moje smsky a telefonáty nereagoval, niekedy som umierala od strachu, či sú naozaj v poriadku.

Keď potom prichádzala na ten týžden ku mne, mala množstvo pre ňu nevysvetlených otázok. Vlastne, až po dlhom čase som si uvedomila, že jej nikto nič nepovedal. Nikto jej nevysvetlil, ako veľmi ju obaja ľúbime, ako nám vždy bude na nej záležať, ako vždy bude mať miesto… To svoje miesto… Iba sme si ju začali striedať.

Na jej zvedavé otázky vtedy tri a pol ročného človiečika som často nevedela odpovedať. Zdalo sa mi, že o tom často sama premýšla.

Môj expartner jej takmer okamžite predstavil svoju novú “kamarátku” a ona mi často kvetnato opisovala, ako jej česala vlásky, ako jej priniesla puzzle, ako sa spolu hrali. Vo mne sa vtedy bili moje pocity prázdnoty, krivdy a vo veľkej miere sa ozývalo moje ego.

Keď sa ma pýtala, či ju tata pozná ešte z čias, kedy sme bývali spolu v spoločnom prenajatom byte, musela som sa veľmi ovládať, aby som sa nerozplakala. Zo začiatku ma často nachádzala v slzách, rozchod nebol u mňa emocionálne vysporiadaný.

Nakoľko často cestujem služobne mimo miesta bydliska, niekedy som poprosila mamu, aby moju dcéru vyzdvihla zo škôlky. Tu by som si dovolila pripomenúť, že neskôr prichádzali otázky typu “kto príde dnes pre mňa?”…

Jednu takúto cestu som mala naplánovanú asi po šiestich mesiacoch striedania. Poprosila som teda mamu.

Mama prišla a išli s mojou dcérou k nej.

Prišla otázka…

“Babi, ja dnes budem spať u teba?”

“Nie, nebudeš spať u mňa.”

“A kde teda budem spať?”

Pred niekoľkými týždňami som sa stretla s jednou mojou kamarátkou. Striedavú výchovu majú s jej už exmanželom viac ako 3 roky. Vtedy mal ich spoločný syn 5,5 roka. Určite rozvod svojich rodičov prežíval ako každé dieťa v jeho veku.

Ona bola prvá osoba v mojom živote, ktorá si striedavú výchovu veľmi pochvaľovala.

Keď som ju po Vianociach stretla aj s jej synom, sediac na káve som sa jej syna opatrne opýtala…

“Ako Ti je, ked si jeden týždeň s maminou a jeden s ocinom? Vyhovuje Ti to, že musíš brať komplet školské veci raz k jednému a potom opäť k druhému?”

Pozrel na mňa očami toho rýchlo dospelého dieťaťa.

“Hm, ja by som chcel byť viac s oboma. Lebo keď som s otcom, tak mi je smutno za mamou a keď som zase s mamou, je mi viac smutno za otcom”.

V ten deň som o tom premýšlala. Veď predsa je to tak, nie? Keď je dieťa zvyknuté aspoň pár rokov žiť s oboma a potom je “pohadzované” ako horúci zemiak, ako si má tých rodičov vlastne užiť? Ako si vlastne môžu užiť oni jeho? 

V prípade našej striedavej starostlivosti sme sa dohodli, že sa spolu nebudeme stretávať, nebudeme si volať, ale napíšeme si smsku v prípade, že niekam cestujeme s našou dcérou. Tak , aby ani jeden z nás nemal strach. Musím priznať, že nie vždy to ale funguje. Môj expartner to nie vždy považuje za nutné. 

Z môjho pohľadu stále zastávam veľmi neutrálny postoj k takejto výchove, pretože naozaj neviem, čo z toho dieťaťa vyrastie. Dokonca aj psychológovia sa všetci svorne k tomu nevyjadrujú. Tvrdia, že tá generácia musí najprv vyrásť..

Pretože tieto deti často žijú dva rozdielne životy, schizofrenické životy – jeden je s mamou a jeden s otcom.

Keďže som sa ocitla na takomto kruhovom objazde, kde som sa neustále točila a nevedela som odbočiť, nájsť tú správnu a vhodnú cestu, rozhodla som sa vyhľadať špeciálnu detskú psychologičku. Bála som sa, aby som nedala základ pre moju maloletú dcéru, že muži proste na život nie sú vhodní. Psychologička mi povedala, že jej mám vždy na otázku kde je tata, alebo zavolajme tatovi povedať, že tata ma veľa práce, ale tata ju veľmi lúbi a keď skončí v práci, určite bude utekať rovno za ňou.

Máte so striedavou výchovou skúsenosti? Napíšte do komentárov. Ďakujem.