Materskú som si predstavovala tak, ako to bolo u nás na sídlisku. Mamy sa stretávajú pri káve už od rána, deti sa hrajú na zemi. Okolo 12 sa končí zábava deti idú spať a matečky pijú ďalšiu kávu a sťažujú sa na mužov a svokry. Potom po spaní sa znovu stretávajú na ihrisku sedia na lavičke s časopisom alebo pokračujú v nariekaní 

Toto boli moje spomienky/mienka o materstve z perspektívy dieťaťa ale aj tínedžerky. Stále som videla ako matky majú čas navštevovať jedna druhú a toľko kecať, že keď som prechádzala zdalo sa mi, že hovoria stále o tom istom – zrejme aj tak bolo 😛 

Fascinujúce ako som totálne vynechala: varenie, pranie, vešanie, zapieranie škvŕn, nakupovanie, kŕmenie, vylievanie nočníkov, zmeny plienok a oblečenia no ááá upratovanie. Niektoré aj prácu pomedzi. Veď určite to museli robiť? Slúžky isto nemali – to by vedelo celé sídlisko.

Presne takéto som mala očakávania od materskej 😀 veď čo šup decko do kočíka a idem k Miši na kávu. Potom príde sestra a dieťa spí o 19, tak zájdeme ešte na víno (buahahaha). Ale posnívala som…

Realita ma prefackala!

Najprv som veľmi chcela byť sama. Nechcela som, aby náhodou niekto videl nejakú chybu, alebo aby mi radil, ak si to vyslovene neprosím. Denne som mala telefonáty od známych, ktorí gratulovali a tvrdili, že prídu na návštevu. Poďakovala som a čakala kým sa dám dokopy, že vtedy ich zavolám, keď nájdem nejaký manuál na toho malého človeka.

Ako sa to spieva v tej známej piesni? ,,Niečo sa končí a niečo nové začína...”

Polrok, ktorý som na Modrom koníku bola Ambasádorkou značky Fred&Flo, sa končí. Vymýšľala som pre vás súťaže, aktivity za srdiečka, články, čítala každý jeden komentár či príspevok v skupine.

Ďakujem. ❤️

Ďakujem za túto skvelú možnosť a skúsenosť, ďakujem, že veľakrát mi vaše komentáre vylepšili deň, ďakujem, že som spoznala skvelých ľudí a mohla sa na materskej dovolenke takto odventilovať písaním. Áno, aj to treba! 😂😅

Ďakujem aj Fred&Flo za možnosť s nimi spolupracovať. 🙂 Jedno veľké ďakujem @dominika_c, ktorá robí úžasnú prácu a vždy bola nápomocná.

Posledné ďakujem si nechávam pre vás, milé mamičky. Ďakujem za vašu motiváciu a za to, že ste tu na Modrom koníku, pretože aj vy ho tvoríte...❤️

Povedz mi, čo ješ a ja ti poviem kto si! Ale toto nie je ten prípad. Toto ide byť o úplne niečom inom. Ale áno, súvisí to s jedlom a nie, nie je to spolupráca na výživy Relax. Fotka je prudko ilustračná, lebo kompozične znesiteľne a oboch a pri stravovaní nie je pre mňa práve ľahké zvečniť. Tobôž ešte s ROŽKOM. Lebo práve rožky tu chcem rozmeniť na drobné! Aj keď neviem, či rozmieňať a na drobné sú tie spojenia, ktoré tu chcem mať použité. Ale nevadí, aspoň som využila obľubenú hlášku nemenovanej docentky z vysokoškolských čias (-áno, aj takto sa dá nenápadne ukázať, že hoci sa to nezdá, nejaké vzdelanie mám👊💪). 

Ale späť k rožkom, lebo začínam byť dosť hladná, tak nech sa tu nezdržiavam s virtuálnym pečivom pridlho. 😬 Rožok. Biely rožok. Nie je síce James Bond medzi potravinami, ale týmto základom si prešlo snáď každé dieťa. Ideš do potravín, nakupuješ, prejdeš okolo pečiva a vtedy to príde. Dieťa si vypýta rožok! A ty, keďže nemáš v ruksaku vlastnú zásobu kvaskového ekvivalentu, ho dieťaťu podáš. (Alebo vyšší level - staršie dieťa si ide po rožok samo a druhý prinesie rovno aj sestre.) Nakupuješ ďalej, ideš k pokladni, vyložíš nákup, zaplatíš nákup, pobalíš nákup, odídeš z obchodu, ukradneš rožok.... Spoznali ste sa? Ruku na srdce, drahí rodičia, koľko rožkov ste už so svojimi maloletými komplicmi odcudzili?🤔(a som zvedavá, kto sa prizná😁). 

U nás to nebol 1, ani 2, ani 3... Bolo ich viac (darmo, som už na rodičovskej ne/dovolenke štvrtý rok!). Zámerne tu neuvádzam mená obchodov, aby ma nemohli dodatočne popoťahovať. Lebo veď 8 centov tam, 8 centov tu a 10 eur ušetrených🤣 Niekedy som si to aj všimla a vrátila sa zaplatiť, raz ma dokonca otočil sbskár, ale zvyšných XY-krát sme s lupom proste odišli domov.🤷‍♀️ Ale sa pýtam, keď to spravím omylom, je to tiež krádež? A čo na to pekári? Keď na Slovensku každá tretia matka, pri každom ôsmom nákupe nezaplatí za rožok, o koľko tržieb pekári prídu? 

Mám tu medzi vami nechcených lopkárov a lopkárky? Priznáte sa, či budete čušať a necháte ma v tom samú? (Hlavne ale čušte pred strážcami zákona. 🤫 Všetko popriem, mňa nedostanú! Lebo, ak by mi prišli ešte aj na ten 1 melón pod kočíkom, to už by som nerozdýchala...ojojoj🙈)

‼‼‼‼ZOSTAVA 46 DNI ‼‼‼‼

Pomôžme Riškovi dýchať

Ďakujeme za každé zdieľanie a príspevok!

❤❤❤Riškov príbeh❤❤❤

🙏“Keď sa Riško narodil, boli sme celá rodina neuveriteľne štastná. Prvé mesiace boli krásne, každý deň niečo nové, úsmevy, zvuky, dotyky. No v 4 mesiaci to prišlo. Všimli sme si, že nevedel zodvihnúť nožičky, na čo nám lekárka povedala, že je iba lenivý.🤱

No nám to nedalo a až druhá doktorka mu správne diagnostikovala zriedkavú genetickú chorobu SMA. Nemá gén na tvorbu bielkovín potrebných na motoriku. Jeho svaly ho neposlúchajú. “🤔

Začal nám Február a teda sa nezadržateľne blíži Valentín. Pre tých, ktorí majú problém s dátumami (tak ako ja) je to 14.02. 🙂. Názory na tento „sviatok“ sú rôzne. Niektorí ho neuveriteľne hejtujú, niektorí sa zas z neho idú „zblázniť“a niektorí ho ignorujú.

Valentín a naše názory

Kým som nepoznala Ivana, veľmi som si na Valentín nepotrpela. Pravdu povediac, nemala som ho vôbec rada. Tvrdila som, že je to zbytočný deň opradený komerciou a obchody z neho zbytočne ťažia. Tlačia ľuďom do hlavy, že je potrebné aby ste obdarovali svojo milovaného a ukázali mu tak, že ho ľúbite. Ale veď dokazovať si lásku máme predsa celý rok, nie len v tento jeden deň. Na čo nám je, aby nám naša polovička kupovala kvety a srdiečka na Valentína, ak na nás celý rok „kašle“? Je to dobré len na to, aby sa ženy na sociálnych sietiach predbiehali, ktorá dostala väčšiu kyticu a ktorú tak ich muž viac „ľúbi“.

Po tom, ako som spoznala Ivana, začala s ním chodiť a blížil sa náš prvý spoločný Valentín, povedala som svoj názor na tento deň aj jemu. Nechápal, prečo som taká negativistka a podelil sa o svoj názor, ktorý som si po vysvetlení osvojila. Krásne mi vysvetlil ako by sa mal podľa neho Valentín vnímať a ja som sa s jeho názorom stotožnila.

Láska celý rok

Stále zastávam názor, že by sme si lásku mali vyznávať celý rok. Nehovorím, že by sme si mali kupovať každý deň darčeky, čokoládky a kvety. No dostať raz za čas „len tak“ malú pozornosť tiež nie je na škodu a mňa osobne to poteší vždy najviac. Keď sa vráti z mesta a prenesie mi nejakú pozornosť, pretože na mňa myslel. Čím je ale pár spolu dlhšie a napríklad už spolu býva, je to zložitejšie.

Viete, čo je to „cube?“ Aký silný vietor fúkal? Či aké sladkosti teraz fičia? Čítajte ďalej, všetko sa dozviete 🙂

Dcéra (4 r.) bola so mnou u kožnej lekárky. Prišli sme domov, nasadila si na ruky gumené rukavičky a začala ma vyšetrovať: „Nó, chirurgicky sa to odstrániť nedá, máte tam volské oko.“

* * * * *

Stanko skúša Lucku: „Vieš čo je cuboid?“
L: „Neviem.“
S: „Kváder. A vieš čo je cube?“
L: „Kvá.“

* * * * *

Takmer 5 ročný syn ma pohladkal po tvári a hovorí: „Mamka, ty si taká jemná, asi ako hladká múka!“
... to poteší, keď viete, že tie spoločne upečené koláče, kedy sme mali múku aj na lustri, mali pozitívny efekt.

Valentín - sviatok pre niekoho komerčný pre iného deň, kedy potešíme aspoň maličkosťou naše lásky. ❤️

Spolu s Fred&Flo potešíme v tento deň jednú z vás mamičiek balíčkom produktov #fredandflo.

Podmienky sú jednoduché:

1) like na článok 

2) komentár - kde mi môžete napísať či oslavujete Valentína, čo pre vás znamená láska, čím obdarujete vašich mužov 😉 alebo len napísať srdiečko ❤️ do komentára.

Lásku potrebuje každý z nás a má mnoho podôb. Treba si vážiť každú jednu z nich. Všetko čo robíme s láskou alebo pre lásku sa odrazí v našich životoch. ❤️

Oj, ale krásne fotky tu dnes budú. Teda, nie že by inokedy neboli... ale dnes... dnes sú ešte krajšie ako obvykle 🙂
Karnevalová téma bola asi celkom dobrá, zapojilo sa vás o trošinku viac, z čoho mám veľkú radosť.

No, aby som už nekecala toľko, veď koho by to bavilo... tak tu ich máme:

Nielen Gotham, ale aj celý Koník je v bezpečí, ochráni ho temný rytier, neúnavný bojovník so zločinom:

* * * * *

Objavila sa nám tu aj táto prenádherná líštička kmotrička:

* * * * *

Dobrý deň potrebovala by som rady 🙂 keďže mám prvé dieťatko neviem presne ako to chodí, a za každým keď sa u neho niečo objaví vyrazky alebo niečo mám strach čo je to 

Máme drsnu tvaricku a je cela vyhadzana červená aj na hlavičke už na ušiach sa nám robia žlté chrasticky a pod krkom sa potime, a keď som ho teraz okupala tak pod krkom som mu utrela a mal tam krvicku je to vážne? Zapaluje sa To? Mám navštíviť lekára? Alebo je aj nejaká domáca liečba? Dakujem za každé rady 

Vďaka nášmu skvelému pánovi farárovi sme sa v tú jar dostali aj do ďalšieho rehabilitačného zariadenia v Piešťanoch - Possibilitas. Keďže terapie sme mali v prvom rannom bloku, končili sme už 10:30. Hrdinsky som sa rozhodla, že nepotrebujeme v Piešťanoch nocovať, keďže okolo 12-tej vieme byť doma a byť celé popoludnie s rodinou. Povedala som si, že budeme denne dochádzať. Bola to výzva!

Skoro ráno budík. Nie raz, ale 2 týždne po sebe. Rýchlo sa obriadiť, schmatnúť spiacu Sofinku, priviesť ju medzi bdelých, obliecť, naložiť ju do auta a 6:40 odchod. O 8:00 sme už museli byť v Piešťanoch. 

Máj bol toho roku veľmi upršaný mesiac a z 10 dní, ktoré sme dochádzali, nám asi 8 dní pršalo. Prvý deň som nevedela do čoho idem. Tretí deň som už revala za volantom. Z Bratislavy som vystrelila na diaľnicu, čo ma vyplula do kolóny plnej kamiónov jazdiacich v pravom, najpomalšom pruhu. Pri predbiehaní im odstrekovala voda spod kolies až som chvíľami nič nevidela. V krajnom ľavom pruhu sa ísť nedalo, vždy sa z ničoho nič zjavil nejaký magor, ktorý maximálnu rýchlosť videl asi len pri štarte. Dalo sa trpieť jedine  v strednom pruhu a schytávať odstrekujúcu vodu spod kolies nákladiakov. 

V stredu do strašného dažďa klesla aj hmla a to už bol čistý masaker. Hmlovku som síce našla, ale očividne som bola jednou z mála, ktorí sa týmto úkonom zaoberali. Našťastie "týpek" predo mnou zdieľal podobné pocity a tak som sa ho s patričnou vzdialenosťou držala. V určitej chvíli sme v tandeme predbiehali kamión, do toho hmla, pustila sa totálna smršť a zrazu nebolo vôbec nič vidieť. Netušila som, kde sú namaľované pruhy či stredové zvodidlá. Napadlo mi, že ak do nich vpálim 110-kilometrovou rýchlosťou, veľa z nás nezostane. Vtom som zbadala hmlovku "týpka" predo mnou, nalepila som sa na neho tak, aby som videla aspoň jeho  a tak som prekonala kritický úsek. Po minútke sa búrková smršť čiastočne zmiernila, čo mi pomohlo neopúšťať sa. Ďakovala som Bohu, že sme to prežili, ale zostal vo mne obrovský strach, až som sa bála sadnúť za volant na druhý deň. 

Nezostalo mi nič iné, len prekonať sa. Úsek okolo Hlohovca sa zas veľmi šmýkal pri prechádzaní cez stredovú čiaru, zostávala v strede voda a vytvárala ideálne šmykové podmienky. Cesty boli jednou veľkou nočnou morou. Našťastie, cestári o tomto probléme vedeli, pretože cez leto následne vymenili dlhokánsky úsek vozovky v daných miestach. 

Najlepší boli aj tak vodiči, ktorí za dažďa jazdili po diaľnici bez svetiel. Niet nad takýchto bláznov. Zakaždým, keď zazneli v rádiu informácie dopravného servisu a upozornili vodičov na silný dážď a popriali nám šťastnú cestu, mala som sto chutí zavolať im, aby nezabudli upozorniť bláznov bez svetiel. Veď načo by svietili, povinné to nie je, stretávačky svietia, noc nie je, dopredu vidia a to, že do nich niekto môže vpáliť zozadu v prudkom daždi či hmle ich nezaujíma. Totálna ignorancia. Možno na ňu raz doplatia.

Ahojte,

možno ste už mali tú česť spoznať našu novú Ambasádorku, ktorou je @eilish. Bude zastupovať značku Verbena, zasvätí vás do tajov a čarov byliniek, bude vás inšpirovať, motivovať a ukáže vám, ako si užívať každodenný život. Je to veľmi šikovná, inšpiratívna mamička, ktorá vás svojimi čistými, harmonickými fotkami a citom pre slová určite zaujme 🙂

Preto nezabudnite sledovať jej profil a pridať sa do skupinky Verbena – inšpirovaná prírodou, ktorá je určená nielen priaznivcom zdravého životného štýlu, byliniek a chutného maškrtania, ale všetkým mamičkám, ktoré hľadajú príjemný relax. Nájdete tam nielen veľa rád a užitočných informácií, ale aj príjemnú atmosféru. 

Oľga, všetci ti držíme palce a tešíme sa na tvoje príspevky 👏 

Dominika

Kapitola desať

Rita

Je to tu. Lujza mi nedvíha telefón. Neviem čo sa deje, no mám zlého tušáka. Keď som prišla do škôlky, Leo bol už tam, ale Lujza nikde.

„Eva, môžem ťa poprosiť, prídeš sem?“

Eva hneď zaklopala a vošla do mojej kancelárie.

„Čo potrebuješ?“

Kapitola deväť

Lujza

Keď som sa vrátila z obedu, Dominik bol už tam. Kývol mi na pozdrav, tak som mu zamávala a sadla som si k svojmu stolu.

Normálne odo mňa nič nechcel a ani sa za mnou nezastavil. Myslela som, že skočím za Borisom a poviem mu, že o mesiac odchádzam do Talianska, no zastavil ma Dominikov príchod. Čosi tam spolu riešili, celí pohrúžení do debaty, tak som im to nechcela narušiť.

Možno za ním skočím po práci.

„Ak chceš, zveziem ťa domov.“ Povedal Dominik, keď odchádzal od Borisa a všimol si, že prichádzam.

Hovorí sa, že na dobré sa dlho čaká... V mojom prípade to bolo naozaj tak.

     Mala som čerstvých 18 keď rodičia ku mne privolali záchranku. Dostala som silné kŕče v podbrušku, nebola som pár hodín schopná prejsť ani na WC.. Prijali ma do nemocnice s cystou, ktorá mala 9 cm. Tam začali moje problémy. Diagnostikovali mi cysty, endometriózu, zrasty na maternici. Ten večer to bolo moje prvé gynekologické vyšetrenie v živote.. Nasledovali laparoskopie, časté návštevy gynekológia, sledovanie onkomarkerov.

Mala som 21 keď som spoznala môjho vtedajšieho manžela. Od samého začiatku vedel, že asi budem mať problémy s otehotnením. Začali sme sa snažiť o bábo prakticky hneď po pol roku. Keďže sa nám pár mesiacov nezadarilo navštívili sme CAR. Od toho dňa som tam seriózne 5 rokov chodila tak často ako na hodiny klavíra. Čakali nás rôzne vyšetrenia (krvné, soná, hysteroskopia, laparka atd atd atd...). Celé toto obdobie opisovať nejdem, zhrniem to do pár viet.. Za 5 rokov som mala nespočetné množstvo plánovaných pohlavných stykov, 7 x inseminácia, 2 x umelé oplodnenie (IVF), 3 x KET. Potratilo som celkom 5x, jeden x som čakala dvojičky. Samozrejme nám robili aj genetické rozbory embrya, to bolo v poriadku. Bolo to šialené obdobie, kto nezažije, nepochopí.... V priebehu týchto piatich rokov sa môj život netočil okolo ničoho iného, len okolo túžby.. Túžby byť MAMOU.. Podali sme si žiadosť o adopciu, zapísali nás do zoznamu čakateľov a čas sme vypĺňali snahou o biologicky vlastné dieťa.  

     Každý jeden potrat, každá jedna zlá situácia nás ale oboch s manželom zmenila.. Zmenila v iných ľudí. Mňa v smutnú, túžiacu, modliacu, trpiacu. Odsudzili sme sa jeden druhému, posledný rok manželstva bolo dovolím si povedať jedno z najhorších období v mojom živote. Nie, chyba nebola len v exmanželovi alebo vo mne.. Chýb sme sa dopustili obaja, obaja sme si začali ubližovať, len ja som snahu o záchranu mala. Exmanžel už snahu nemal.  Odmietal ma ako manželku, ženu, kamarátku, človeka. Tým ma ponižoval asi najviac ako vedel a ja som stratila vďaka nemu vieru v samú seba... Išla som ešte do CAR, kde mi lekár oznámil, že po zvážení môjho zdravotného stavu je naozaj minimálna šanca ak vôbec niekedy v živote otehotniem. A ak sa to aj podarí, dieťa nevynosím....

     Či veríte alebo nie, zmierila som sa s tým.. Bola som tak vyprahnutá, tak slabá a tak smutná zo života, že som to prijala ako fakt.. Zbalila som si svoje veci a odišla som... Tak ako to exmanžel chcel. Presťahovala som sa do dediny kde som nikoho nepoznala a už po prvom dni sa mi ľahšie dýchalo.. Nikto mi v prázdnom dome nedával najavo, že som neschopná...... Neschopná byť opäť dobrou a milujúcou ženou.  Zaprisahala som sa, že si k sebe nájdem muža po 50tke s deťmi, ktorý ma prijme takú aká som... Neplodnú... 

     Človek mieni, Pán Boh mení (našťastie) 🙂 🙂 Zoznámila som sa s mužom mladším odomňa o 6 rokov. Stretávali sme sa výlučne len ako kamaráti s výhodami. Bolo nám fajn, rozumeli sme si 🙂 Ja som začala športovať, užívala som si voľné víkendy s kamarátkami, liezla po skalách... Dostala som pracovnú ponuku z firmy kde som bola zamestnaná na 2 roky v Thajsku. Môj kamarát sa so mnou veľmi tešil, prial mi to 🙂 No a ako som si raz tak opäť liezla po skalách, chytila som sa za bruško a doplo mi, že sa asi niečo so mnou deje.. ÁNO... na druhý deň mi doktor potvrdil tehotenstvo!!! Samozrejme, kamarát si dával vždy veľký pozor napriek tomu, že vedel aká je situácia u mňa...

Dnes idem s L. na prvú hodinu babyplávania. 

Viem si predstaviť, aký film teraz ide vo vašich hlavách: "Jeeežiš, no to už len objavila Ameriku. Každý chodí s deťmi plávať a nejde sa z toho zblázniť. Počkaj, moja, rozcvičím si ja prsty a hneď ti v komentári naložím" 🙂

Nuž, máte pravdu, nie je na tom vlastne nič výnimočné, až na to, že ešte v stredu som ani len netušila, že na nejaký organizovaný kurz s L. navštívim.

Ono je to tak. Luxus s prvým dieťaťom spočíva, okrem iného, v tom, že máte všetok čas sveta pre seba. Chcete ísť plávať? Vypíšete prihlášku, počkáte pol večnosti, kým sa uvoľní miesto a idete. Chcete ísť do Monte herničky? Žiaden problém, nájdete voľný termín a idete. Kamoška vás volá na návštevu? Super! Naložíte dieťa a ide sa. 

Trošku logistický problém to začne byť vtedy, keď príde dieťa číslo dva a dieťa číslo jeden je vlastne stále len trošku väčší krpec, čo nechodí do škôlky a samé sa zahrá tak tri minúty a to ešte máte istotu, že vás v izbičke čaká nejaké "milé prekvapenie" 🙂 A tak si pozriete ponuku kurzov. A myšlienkové pochody sa trošku zmenia:

"Jééj, super, kurz v pondelok od desiatej sa uvoľnil. Ups, to by nešlo, L. vtedy spí a teda by z toho asi veľa nemala. OK, tak skúsime ten kurz o jednej, to je L. hore. Ups, ale to spí M. a veď ju nemôžem nechať doma samú. Nevadí, skúsime ten o tretej. Aaaaa, do kelu, to zase spí L. A čo tak tento o pol piatej? To by šlo. A.. vlastne. Čo bude robiť M. tú hodinu, kým budeme v bazéne... Ehm, tak nič, ide sa na ihrisko, no.. 🙂"

Toľko Vám chcem napísať a zrazu neviem ani, kde začať. 

Asi ako prvým začnem tým, že sme to s raketou dokázali. Teda ona to DOKÁZALA. 

Dnes naskórovala 4 body z 12, čo je malá pravdepodobnosť, žeby jej stav spôsoboval autizmus. Medzery v sociálnej oblasti, v hre, v komunikácií sú, tie sa potvrdili, ale ich stupeň "nie je" až taký zlý resp. sú to veľmi hraničné hodnoty. Takže si oficiálne odnášame diagnózu NKS (narušená komunikačná schopnosť), nakoľko porozumenie nie je 100 %. (aj keď oficiálne sa táto diagnóza môže dávať až po 3 roku, dovtedy sa to nazýva stále oneskorený vývin reči).

Potvrdila sa krátkodobá pozornosť, čo môže spôsobovať aj to, že nevie udržať očný kontakt či inú formu komunikácie s inou osobou, a tiež jej nerozvinutú hru. A k tomu teda samozrejme aj jej raketová hyperaktivita a živočíšny "temperament", ktorý z nej srší ako bonusík na torte.

Čo Vám poviem. Kameň zo srdca mi spadol. Dnes by ste šťastnejšieho človeka ťažko hľadali. Keby môžem lietam a objímam každého okoloidúceho. Toľko pohody dnes bolo v našej obyvačke a všetci sme sa zrazu usmievali úplne inak. Veľa sme o tom nerozprávali, akosi sme si len chceli vychutnať tú pohodu mimo hlavnej rok preberanej témy. Ďakujem ti Bože, že si nám pomohol to zvládnuť. Ďakujem, že to moja raketa zvládla svojou snaživosťou. Ďakujem dokonca aj zato, že mi Boh dal takéto jedno čudné dzeco, lebo inak by som takúto lekciu v živote veľmi ťažko zažila a stále žila vo svojej naivnej bubline o zdravých deťoch. Ďakujem Vám všetkým, že ste nám držali celý rok palce a dnes ste na nás mnohé mysleli. Dúfam, že aspoň trošku budú moje články v blogu niekomu prospešné. Všetko, čo v článkoch opisujem som naozaj s raketou robila a skúšala a, ak by vznikla opäť taká situácia, urobím to znovu. Všetko, do poslednej bodky.  

Pre tých, ktorých to eštelen čaká alebo ktorí nevedia, ako prebieha také vyšetrenie, trošku bližšie opíšem ako to dnes prebiehalo.

30. januára sa v bratislavskej Starej tržnici rozdali betónové sošky jednorožcov pre superblogerov v siedmich rôznych kategóriách. A ja som tam nemohla, respektíve nechcela chýbať. Hoci ja mám s mojimi pseudo-výlevmi, rádoby fejtónmi a povrchnými kvízmi ďaleko od supermamablogerky, moje ego mi nedalo sa neprihlásiť do nultého ročníka súťaže Superbloger. Lebo veď, motyka môže vystreliť a porote sa môže páčiť práve môj štýl písania či použité fotky (aj keď tie nie sú u mňa prioritou). Pozor, spoiler alert (ha), nepáčili sa. Ale nebojte, nejdem tu teraz rozpitvávať, kto vyhral, mal vyhrať, prečo vyhral, načo vyhral a koľko toho vyhral, to je podľa mňa od veci. Lebo stále sa bude cítiť niekto ukrivdený. Porota vybrala, nám sa to mohlo viac či menej páčiť, ale to je tak všetko a akékoľvek úvahy sú zbytočné. Či? A hlavne! Nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa (tak som počula). A ja som sa veľmi pekne zúčastnila. Veď uznajte…

Nebolo to len tak...

Ale nebolo to len tak. Lebo hoci je pre niekoho zjav druhoradý a je až zhnusený tým, že niekto ďalší rieši svoj outfit na galavečer, pýta si rady alebo kupuje šaty. Pre mňa to bola príležitosť, byť chvíľu reprezentatívnejšou zložkou svojho košatého Ja. Lebo hoci nepatrím k tým spustnutým matkám, ktorých uniformou sú tepláky bez ohľadu na okolnosti, nie som ani druhý extrém, ktorý by chodil po dieťa do škôlky v umelých riasach, (umelom) kožuchu a v malých čiernych šatách. Preto ma zaujal dresscode v štýle „Hollywood glam“. Aj keď teda moje, nazvime ho, ešte stále popôrodné telo, bolo trochu v strese. Ale keďže je KariMatka veľmi vynaliezavý jedinec, nakoniec si poradila. Niečo som mala v skrini, niečo mi požičala kamarátka, niečo manželova mama, niečo málo som si aj kúpila. Takže si dovolím tvrdiť, že som k tomu pristúpila aj eko-logicky aj eko-nomicky.

Tenkrát poprvé umelé riasy

Hoci si myslím, že sa viem celkom vkusne nalíčiť aj sama, rozhodla som sa, že na túto príležitosť zvolím profesionálnu vizážistku, a tu mi do „instaživota“ už dávnejšie prihral šikovnú a sympatickú ženu Beátu Husár, ktorá to vie nielen so štetcami, ale má aj dobrý zmysel pre humor (lebo sa jej páči ten môj, ako inak), zodpovedný prístup k našej planéte a ešte má aj dobré srdénko, lebo mi venovala svoj čas a talent, len preto, že ma chcela týmto spôsobom podporiť v tom, čo robím. Za čo ti Bei takto verejne ešte raz ďakujem. A ešte ti ďakujem za skúsenosť s pavúčími nohami. Akože moje malé riasofilné srdce zaplesalo. V čase, keď sa na sociálnych sieťach a internetoch do nemlátom opakuje, aká je dôležitá sebaláska, neskromne priznávam, že mám super oči a bru-tál-ne mihalnice. Preto by mi nikdy nenapadlo siahnuť po umelých. Ale tých pár pavúčích nožičiek spravilo môj pohľad akýsi viac hollywoodsky! A ešte som mala zábavu aj pri odličovaní, keď sa postupne na mojom (ekofriendly) odličovacom tampóne postupne objavovali tie „štvorkončatiny“. A myslím, že sa páčili aj druhorodenej, lebo mi pri onej rannej aktivite (rozumej o tretej ráno) vehementne asistovala. Ale vrátim sa späť v čase. Mejkap už bol, ešte fascinátor a mohla som vyraziť do bratislavských ulíc. Konkrétne ešte do Déemky, lebo náplasti na topánky sú ozaj skvelý vynález a potom aj do Billy, lebo džúsik a Kinderko sa doma na uplácanie potomstva sami neobjavia.

• Čo všetko mi stiahla sťahovacia bielizeň? Aj o cvrknutí sa dočítate v pokračovaní článku na mojom blogu kari-matka.blog 

Kapitola sedem

Rita

„Ty vyzeráš! Spala si vôbec? Trochu mi pripomínaš veveričku, ktorá celú noc žúrovala.“

Len čo doniesli kávu a vodu, Lujza začala.

„Chce ma pretiahnuť môj šéf.“ 

Konečne si vydýchla a mňa skoro prizabil jeden dúšok kávy.

...sa z nich smetné koše vyrábali. A práve to sa na Slovenku parádne rozbehlo. Vďaka recyklačnému projektu #kolokefka značky CURAPROX sa u nás v minulom roku podarilo vyzbierať rekordných 182 016 kefiek. Prispelo k tomu nielen 18 Smile Shopov, ale aj množstvo škôl, ambulancií, lekární, drogérií, bezobalových obchodov, materských centier či firiem. Najvýraznejšie sa kefky zbierajú predsa len v Smile Shopoch (139 000) a v školách po celom Slovensku (30 000). Školy za každých 100 vyzbieraných kefiek dostanú jeden set smetných košov na triedenie odpadu do triedy. To je, čo?

Načo je to celé dobré? 

Ak aj zubnú kefku správne hodíte do kontajnera na plast, skončí väčšinou na skládke, kde sa bude rozkladať stovky rokov. Kefky sú totiž väčšinou z viacerých druhov plastov. Tie však u nás nikto neoddeľuje, preto ich namiesto recyklácie čaká skládka či spaľovňa.

Ako sa do zberu môžu zapojiť školy?

Ak ste o tom nevedeli, tak určite posuňte túto informáciu do škôl vašich detí. Je to jednoduché - škola napíše presný počet vyzbieraných kefiek na adresu zberkefiek@curaprox.sk. Curaprox vypraví kuriéra, ktorý príde kefky vyzdvihnúť a na výmenu škole nechá príslušný počet košov na odpadky. Škola rozhodne, kde takéto koše umiestni, ale postupným zbieraním si tak môže vybaviť setmi košov na triedenie každú triedu.

Od našej aktívnej skupinovej členky Moniky, ktorá k recyklovaniu (nie len) kefiek zburcovala celú svoju obec, viem, že keď sa do zberu oprú decká, vedia sa preto tak zapáliť, že sú to naopak ony, ktoré opravujú svojich rodičov, čo a kam triediť.

Recyklácia a záchrana našej Zeme pred zahltením odpadom je téma, ktorá silno rezonuje celým svetom. Mladí ľudia ako Gréta Thunbergová, ktorá má len 17 rokov a je zanietenou aktivistkou, upozorňujú na alarmujúci stav planéty a volajú po globálnej zmene v oblasti environmentalistiky. Poďme aj my troškou prispieť a ukážeme si, ako šikovne znova využiť sklá od jogurtov Malý gazda.

1. Montessori aktivity pre deti - vek 3 roky

Obľúbené aktivity pre všetky deti, ktoré zlepšujú jemnú a hrubú motoriku. Pripravila som si podnos, kde som naukladala po 2 ks pohárikov vedľa seba a jeden z nich naplnila vodou, okrem penových guličiek. (viď foto nižšie) Dôležité je, aby dieťa samo premiestňovalo veci alebo tekutinu z jednej do druhej nádoby a vyvíjalo úsilie. Nechajte ich trochu sa potrápiť a určite vás prekvapia, aké šikovné sú tie naše ratolesti.

Pripravte si:

• 8 ks skiel od Ňuňu
• hrsť hrachu
• hrsť cestovín (mušličky, prípadne väčšie)
• kvapku potravinového farbiva ľubovoľnej farby
• penové guľôčky, prípadne menšie gombíky
• striekačku, kliešte, lyžičku, malú naberačku 

2. Poháre na limonádu, smoothie alebo dezerty

V snahe odpútať naše deti cez polročné prázdniny od mobilných zariadení a dopriať nám zaslúžený oddych, sme s manželom zbalili štvoro lyží, lyžiarok, heliem, kukiel, rukavíc, oteplovákov a iných vodoodolných potrebných vychytávok, a vyrazili na rodinnú lyžovačku. 

Vystískali sme svoje ratolesti za výborné výsledky v škole, zbalili niečo pod zub a vyrazili smer Snowparadise, Veľká Rača. Cesta trvala 2 a pol hodiny (s jednou krátkou pauzičkou), keďže destinácia je z Bratislavy, trvalého bydliska, vzdialená 190 km. Ubytovali sme sa vo Villa Malina, kde nás na izbe čakal horiaci krb a rodinné prostredie.

Vybalení, prezlečení v lyžiarskej výstroji, sme vyrazili do strediska Dedovka, kde sme pre mladšiu dcéru vyzdvihli vopred zarezervovaného inštruktora, ktorý ju rozlyžoval. Lyžovať už vie, len z predošlých skúseností vieme, že pri citlivej povahe netreba nič podceňovať 🙂

Milé prekvapenie nás čakalo pri kúpe skipasov, kde deti dostali za samé jednotky 50 % zľavu. Slniečko svietilo, žiadne rady na lanovkách a vlekoch, sneh bol síce mäkší kvôli otepleniu, ale eufória a radosť z jazdy nás neopúšťala. Kyslíkový šok a aktívny pohyb spôsobili, že sme vyhladli, takže sme sa posilnili v bufete u Medveďa a v Apreski bare. Okrem iného sme nemohli vynechať stánok s čerstvým trdelníkom. Veď sme na dovolenke 🙂

Druhý deň sme si zajazdili na najdlhšej bobovej dráhe na Slovensku - Alpincoaster - v rýchlosti 40 km za hodinu, kedy som ja, mama, kričala na celý Snowparadise. Deň tretí - stihli sme jazdu na ratrakoch počas večerného lyžovania a môžem povedať, že aj to bol nezabudnuteľný zážitok.

V Snowparadise sme zažili kvalitnú a príjemnú rodinnú lyžovačku. K dispozícii sme mali 14 km zjazdoviek, 7 modrých, 4 červené a 2 čierne na Dedovke, Marguške a Lalíkoch. 

Nič som nechcela dnes písať. Vždy pred skúškou som bola najradšej ticho, neučila sa, s nikým sa nerozpráva, len som už tak lenošila a pozrela nejaký film... Pred zajtrajškom som oveľa nervóznejšia ako pred maturitami, akoukoľvek skúškou či štátnicami. Možno strach z pôrodu sa tomu súčasnému vyrovná...

Jedno viem určite. Budem na 100 % revať. Otázka je, či od šťastia alebo smútku alebo zase z ďalšej neistoty. Na hrudi ma ťaží kameň, nedokážem sa na nič sústrediť, ťažšie sa mi dýcha a cítim, že v mojom okolí mi práve v tomto okamihu nikto nerozumie☹ 

Môj strach je o to väčší, že som si pred pár dňami vypýtala pravdu od špeciálnej pedagogičky. Chcela som vedieť, čo si po roku práce s mojou raketou myslí..Dostala som takú "za ucho", že mi ružové okuliare, ktoré som dovtedy mala na očiach, padli. Sama som si ich tam nasadila, aby som "prekukla" to, čo raketa nevie. Opakujem si v hlave tvrdohlavo to svoje a už začínam aj prehliadať, čo tam má byť, čo tam nie je... Ale vážim si, že mi "nenatiera med" okolo úst.... Ak mi to isté potvrdí aj zajtra psychologička, bude to bolieť. Nie raketu, ale mňa☹ Aj po roku som sa s tým prípadným autizmom totiž nedokázala zmieriť. 

Moja svokra to je zvláštny človek. Hovorí surovú pravdu s "vtipnou" krutosťou. Naposledy pri rozhovore o mojej rakete mi povedala, že "tak mi treba..." 

Presne tieto slová mi povedala, žiadne prikrášľovanie. Museli by ste ju však poznať bližšie, aby ste jej myšlienky pochopili v tom správnom zmysle. Keďže ju už nejaký ten piatok poznám, viem, že to myslela na margo osobnosti. Vždy mi hovorila, že som silná osobnosť, že aj prevyšujem duchovne jej úžasného syna a že Pán Boh dáva ťažké skúšky len silným ľudom.... Jááj, má čaro táto moja potvorská svokra. Ešteže my dve bývame od seba dostatočne ďaleko🙂

Nech už to dopadne akokoľvek zajtra, v hlave si chcem ešte posledné chvíle udržať nádej na to, že to proste s mojou raketou dopadne dobre. Odhliadnuc od vyjadrení všetkých odborníkov aj mojich pochýb, chcem a verím vo svoju raketu. Muž mi povedal iba jednu vetu: "Zajtra si ju tam ubráň". Neviem, či ma viac naštvalo to, čo povedal alebo to, že tam vôbec nejde.  Radšej s k tejto super užitočnej debilnej rade ani nebudem vyjadrovať. pretože, dnes by mohla nervozita z mojej strany spôsobiť jednu hrču na jeho "gebuli".

Prvý mesiac roku roku ubehol akosi prirýchlo, nezdá sa vám? Len prednedávnom som sa vám prihováral s mojimi zisteniami z vašich životov a dnes ma čaká táto milá povinnosť opäť. 

Ktoré ma ešte nepoznáte, som Chatbot Miky. Maskot Modrého koníka, teší ma, k vašim službám. Prinášam zaujímavé novinky z nášho mamičkovského sveta, tehotenský newsletter alebo sa so záujmom pýtam Otázku dňa.

Otázka dňa je malá anketa na Facebook Messanger-i, vďaka ktorej sa dozviem odpovede na najrôznejšie otázky, možno aj také, na ktoré by si ste sa hanbili spýtať. Ankety sú anonymné, pýtam sa za vás, všetko, čo vás zaujíma. Ak sa chceš do Ankiet prebiehajúcich každý pondelok, stredu a piatok zapojiť aj ty, stačí kliknúť sem.

A čo zaujímavé som sa za poslednú dobu dozvedel práve prostredníctvom Otázky dňa? Čítajte, tu je pár zaujímavých zistení...

Chcel som vedieť, ako ste na tom s voľným časom. Viem, viem, matka a voľný čas, ťažká kombinácia, ale predsa,... Spýtal som sa, či si sem-tam nájdete v kolotoči povinností čas len na seba, na kaderníčku, kozmetičku, či dokonca masáž. 

Zistil som, že pätina mamičiek taký luxus nepozná vôbec. Polovica respondentiek si dopraje chvíľku pre seba raz za sto rokov. V zmysle hesla: "Spokojná mama, spokojná celá rodina" si 30% žien dopraje reset od povinností pravidelne. Tok to má byť!

Prečo má humor miesto aj na onkológii a čo poradiť rodine pri komunikácii s chorým? Porozprávali sme sa s psychologičkou Luciou Vasiľkovou z Národného onkologického ústavu v Bratislave.

Vieme, že onkologické ochorenie vážne otrasie telesným zdravým človeka. Ako vplýva na psychické zdravie?

Onkologické ochorenia výrazne zasahuje psychiku a vzťahy pacienta, počnúc vzťahom k sebe až po vzťahy v rodine či v práci. Spája sa s rôznymi psychickými reakciami a emóciami, ktoré pacienti často nemajú pod kontrolou. Môžu byť labilnejší, plačlivejší, mať problémy so spánkom, pociťovať vnútorné napätie, môžu mávať aj depresívne naladenie, alebo dokonca môžu byť aj viac nervózni, podráždení a výbušní. Tieto znepokojujúce pocity sú v ich situácii úplne normálne a zrozumiteľné. Psychológ im môže pomôcť naučiť sa rozumieť svojim emóciám a pracovať s nimi.

O čom sa s vami najčastejšie rozprávajú vaši pacienti?

Onkologickí pacienti prichádzajú s rôznymi témami. Ak prídu v čase diagnostikovania ochorenia, ide predovšetkým o strach z výsledkov vyšetrení. V čase, keď je už istá diagnóza, prichádzajú s veľkým strachom z operácie a chemoterapie, ktorá ich čaká. Potrebujú sa podeliť o svoj strach, zdieľať svoje obavy, ale rovnako aj túžby ako by si predstavovali budúcnosť. Vždy im hovorím, že pri mne majú dovolené čokoľvek – plakať, smiať sa, vyzúriť sa, nadávať – čokoľvek je v danej chvíli pre nich dôležité.

Mení rakovina hodnoty pacientov, ich pohľad na život?

Podelim sa s Vami o moju skusenost s ceskou porodnicou v Breclavy na Morave. Je tu o nej pomerne malo informacii, tak aspon nejake to info rada poskytnem.. 🙂 posnazim sa napisat svetko, od prvotnych navstev, cez porod, az po financovanie. 

Pekne po poriadku. Termin porodu mi gyn (Mudr. Janek, Gyncentrum BA) stanovil na 19. feb. 2019, k nemu som aj chodila na poradne az uplne dokonca (na pásy), malej sa von zjavne nechcelo, tak som sa az 20.2.2019  prvykrat ukazala v Breclave. Tam to funguje tak (maju to aj na webe), ze sa tam netreba nijako registrovat, nijako zahlasovat/volat/objednavat, ale ani sa tam neda chodit na tie posledne poradne (nemaju na to kapacity), ale staci sa tam ukazat az v den terminu, Ja som na druhy den rano po termine o 8:00hod zazvonila pri dverach, ze idem na poradnu... potrebovala som iba tehu knizku.. Prijemna sestricka ma vpustila aj s partnerom do  cakarne, o chvilu ma vzali na pásy a potom som isla do dalsej miestnosti na vysetrenie k doktorke (mlada baba, zhodou okolnosti Slovenka). Ta si zobrala moje vsetky udaje, urobila vysetrenie na koze, kde zistila, ze sa zatial nic nedeje a potom aj ultrazvuk. Nasledne nato som mala prist opät o 2 dni s tym, ze ak sa dovtedy hocico stane, som srdecne vitana v ktorukolvek hodinu J. Toto sa opakovalo este 2x a kedze stale nic, tak na konci 41tt som mala nastupit do nemocnice, kde si ma uz mali nechat a vyvolat porod tabletkou. Na vsetko sa ma predom spytali, ci suhlasim s tym a s tym, vysvetlili, ze ak by som este moc nechcela, tak mi vedia dat 1-2 dni max, ale jednoducho viac ako 7 dni po termine nenechavaju. V utorok ráno 26.2.2019  o 7:00 hod som nastupila do nemocnice, zase klasika, prijimacia sestra papiere (na webe maju napisane ake presne), dostala som erarnu nocnu koselu a isla som si spokojne lahnut do postele. Myslim ze o 9:00hod prisiel primar dat mi prvu tabletku (vaginalne) s tym, ze porod sa moze rozbehnut dnes, ale moze to trvat aj den, ci dva...zhruba kazdu pol hodinu merali malej ozvy, sestricka prijemna ochotna, to bola vlastne porodna asistentka, ktora ma neskor mala aj pri porode. O 14:00hod som dostala druhu tabletku a potom to zacalo🙂 !  Zacinala som citit slabe kontrakcie, postupne sa nejako rychlo zvysovali. Zrazu o 14:30h som pocula vnutri svojho tela take tlmené „puk“..este v tom dosla sestricka, ze vidi, ze sa tam neico hybe a pyta sa ma, ci mi nepraskla voda a ja nieeeee, len vo mne nieco puklo ale vsak nic ine..a v tom zacala zo mna vytekat voda...BLIIIIK to mi asi praskla voda :D (neznalá prvorodicka) tak som zavolala sestricku, ona velmi mila zlata, ze nech sa nebojim a nestresujem, dala podo mna podlozku, ze nech to v klude vytecie co ma, priniesla mi na ruku naramok, povedala, ze nech zavolam partnerovi, ktory mohol prist a presunula ma aj s vecami o izbu vedla na box. Tam vsetko nove krasne ciste aj s novou kupelnou. Milo sa ma opytala, ci suhlasim s klistirom (vysvetlila preco a pod.) Ja som suhlasila (verte, ze som sa toho bala, ale absolutne nebol dovod) odviedla ma do mensej miestnosti, kde bolo lehatko, umyvadlo a toaleta. Lahla som si na bok, pockala kym prejde kontrakcia a dala klistir. Vsetko jemné, ziadne nasilnosti, absolutne som nemala strach, ani stud. Vysvetlila mi, nech skusim pockat aspon dve kontrakcie a potom..no vydrzala som az jednu, ale nevadi :D potom som sa vratila do boxu, tam mi uz chystala sprchu v ktorej som sedela na fitlopte...behom 15min co som tam skackala na fitlopte a sprchovala si brucho, som sa otvorila na 4cm, na co som teda po vysetreni reagovala, ze chcem epiduralku. Sestricka ze OK nie ej problem, dali zavolat anesteziologa, ten vsak prisiel asi za 15min, lebo bol na sále a kym prisiel uz som bola na cca vyse 5-6 cm, takze epiduralka sa nekonala...:/ islo to strasne rychlo, sestricka len chvalila amko to zvladam, ako dobre dycham (ja uz som myslela, ze toho mam plne zuby, lebo po tehj tabletke isli kontrakcie niekedy aj dve po sebe...bol to zahul) kontrakcie som predychavala v kľaku (čupela som) a nasledne na to ma vzdy partner dvihol, lebo som nevladala..medzi tym stale merali ozvy malej... okolo 16tej hod som bola na vyse 9cm ale stale tam cosi kdesi, branka, nebola tak ako mala byt. Prisiel taky mlady tmavovlasy doktor ma vysetrit a teda pozriet ako prebieha porod a stale tam proste cosi nesedelo uplne, aby som mohla zacat tlacit. Mna uz vsak zacalo telo hnať do tlacenia. 16:15h mi doktor vravi ze este kusok a uz to urcite pojde... po 18tej hodine, kedy stale nic zrazu prisla dalsia sestra (asi vrchna) a na striedacku do mna strkali prsty, nakoniec o 18:30h doktor zhodnotil, ze uz je to dost dlho a branka nepovolila. A aby sa malej nieco nestalo (uz som citila ze kontrakcie su miernejsie a aj sa cas medzi nimi predlzuje) bola nutna sekcia. Vsetko mi vysvetlili, mne aj partnerovi (ja som teda moc nepocuvala, to neslo, stale ma nutilo na tlačenie), pichli mi oxitocin, aby sa kontrakcie zastavili, tak to trocha pomohlo. Stale boli vsetci naozaj milí a prijemní, pamatam si, ze tam prisla nejaka dalsia porodna asistentka, ktora ma hladkala po ruke, ze mi to ide skvele (ono v tu chvilu to naozaj dobre padne, ked to pocujete. Nikto, ale naozaj nik po mne nezazeral/nekrical/nemal blbe poznamky a bola som im za ten pristup nesmierne vdacna)

Behom 15min ma previezli na salu, pichli spinalku (vysvetlili ako co kde sa bude diat) a 18:50h bola moja dcera na svete. Trocha ju utreli a dali mi ju k tvari, aby som si ju aspon takto pozrela, ovonala, poňuňala J partner na sale nebol, ale len co malu zobrali na vazenie, zavolali ho a uz mohol fotit. 4060g a 52cm. Baba ako sa patri J Apgar skore 10. Po zasiti ma prevazali na JISku, este sa zastavili na chodbe, kde ma cakal moj muz, dal mi pusu a povedali mu, ze ked hodinu pocka (na JISke som musela byt hodinu pozorovana, keby cosi..) tak kludne moze byt potom so mnou. Na JISke boli opät strasne mili, prijemní, ja naozaj nemozem povedat ani pol slova. Tam mi dali nejake lieky do zily, proste to som neriesila co to je, snad vedia oni.. Po tej hodine ma previezli na šestonedelie do izby, tam ma sestricka na posteli obliekla a uz ma tam cakal novopečeny tata aj s malou v postielke. Takze sme boli chvilu spolu sami vsetci traja. Sestricka, kt. mala sluzbu potom mi priniesla este cierny caj v konvici aby som pila (mala som kateter + vyvod z brucha z tej rany) s tym, ze keby cosi (bolo asi 21:00 hod), nech zazvonim a ze rano o 4:30h pride a skusime sa postavit na nohy, prejist do sprchy a prezliect sa. Muza som poslala dom, konecne odpovedala na milion sms a zmeskanych hovorov 🙂

Rano 4:30h mi sestra pomohla na nohy, prejist do sprchy, osprchovat sa a dat cistu koselu. Jako nebolo to nic prijemne, ale uprimne, tie dvojite kontrakcie boli stokrat horsie ako toto, takze som bola len vysmiata...nakazali mi chodit, pomalicky, ale chodit, ked sa bude na dalsi den dat..cim viac, tym lepsie. No a tam zacina „rezim“ o 5:00h rano, kedy mi aj priniesli malu na kojenie. Nechali mi ju asi 20min a potom si ju zobrali zase spät na novorodenecke. 27.2. rano okolo 8mej ma potom prestahovali na dvojku izbu (da sa vybavit aj nadstandart, kde bude zena sama), mna to v tu chvilu ani nenapadlo a nakoniec som aj bola rada, ze sme tam dve. V tomto snad len jedina vytka a sice, ze by tam aspon pre zeny po sekcii mohli mat automaticku polohovatelnu postel (ta bola len na nadstandarte, kde som lezala tu prvu noc), lebo dvihat sa po sekcii z lahu do sedu bol záhul... Este dalsiu noc som nemala malu pri sebe, lebo sak som sa poriadne ani nemohla hnut. Takze mi ju nosili vzdy asi po 3h na kojenie. S tym kojenim no...nikto mi nic nevyvetlil, nepoucil, nevedela som co ako, v tomto maju velke nedostatky. Kazda sestra poradila cosi ine...a ked sa tam sestry striedali ako na beziacom pase-novorodenecke odd, oddelenie sestonedeliek, osetrujuce sestry, detske sestry a pod...guláš. Ale neva. 

Na kazdej izbe, bol prebalovaci pult, umyvadlo, vanicka pre babatko + kazdy den doplnovali vsetky tie vecicky kosielky, latkove plienky, zavinvacky, vlozky pre zeny, podlozky a pod. Jedine som mala pre malu svoje, boli jendorazove plienky. Dokonca tam boli a doplnali lieh na pupcek, kozmetiku pre babo, tycinky tie usne, proste vsetko.. Po 2 dnoch co sa moi vlastne o malu starali sestry, som ju uz vyfasovala na stálo :D takze tretou noc v porodnici sme spali prvykrat spolu. Ona v postielke na kolieskach, kazda je vybavena monitorom dychu a ja vo svojej.

Vzdy vecer mi prisli poichnut do ramena Fraxiparin + nejake lieky do zily, tym ze som bola po sekcii..a radi sa pytaju ci na noc nechcem nieco proti bolesti, ale ja som od druheho dna nic nechcela, lebo mi fakt nic nebolo