1. Má bezkonkurenčné termoregulačné vlastnosti

V zime hreje, v lete chladí.

Už starí Gréci tvrdili, že základom nezbláznenia sa na materskej stereotypom všedných dní je mať program. 

Plán.

Každý deň.

Dnes sme mali jediný cieľ. Kúpiť obálku v papiernictve o tri vchody vedľa nás. ,,Aká banalita," poviete si, vy bezdetní ľudia disponujúci enormným množstvom drahocenného času. Časopriestor materskej je ale úplne odlišný.

No a tak sme šli. Obliekanie pol hodina. Presviedčanie, že overal, nie bunda. Nie, neberieme 4 bábiky, iba dve. Ok, tak aj Stanku, tá sa ešte zmestí…Nerozopínaj sa. Tu stoj. Neklop susedom. Čakaj mamu. Pozor schody. Tlač kočík. Aha, Dorotka plače. Poď. Aha, havo. Pozri, deti. Poď, tam bude vtáčia búdka. Poď. Tam je papek. Nie, kráčame po chodníku. Nesadaj si. Prečo ležíš na tej zemi? Vstávaj. Aha, havo. Aha, deti. Aha, suseda. Aha, bus. Tami, bus! Červený autobus!

Nič nepomáhalo. Krik, presviedčanie, vyhrážky, prosenie, spievanie, divadlo v troch dejstvách, zanechanie na ulici, akože naháňačka, akože skrývačka, akože plačem, akože odchádzam , akože príde medveď aj opíjanie rožkom (doslova).

Tak milé mamičky, spolubojovníčky a som tu zas... Moje vrešťadlo, ktoré od 5.20 buntoší sa konečne uložilo na svoj prvý spánok a ja som si povedala, že opäť niečo napíšem. Napíšem, no tentokrát to bude možno aj výzva pre vás, ktoré to cítia „ako ja“. 

Áno, ako ja... V poslednej dobe som upadla do nejakého zvláštneho stavu, kedy sa zamýšľam čo vlastne ďalej robiť. Som vydatá, mám super dcérku, fajn makaróna a bývam v turistickom raji Talianska...no i napriek tomu sa po nociach prehadzujem s myšlienkou ako ďalej...a najmä čo ďalej. Tu v Taliansku mi materská skončila už keď mala Kristínka 3 mesiace. Od vtedy som bez príjmu. Neľutujem sa. Nežijeme ani v luxuse, ani v biede a vďaka Bohu, mám to šťastie, že makarón maká ako drak, aby nám nič nechýbalo a aby som mohla (zatiaľ) ostať doma a byť pri malej. 

Už niekoľko mesiacov ma tunajší zastavujú a pýtaju sa či sa teda vraciam do práce a najmä kedy. No kedy? Neviem kedy... dokonca mi napísal aj môj bývalý šéf,  že mi drží miesto. Wooow milé, ale netúžim sa vrátiť do práce, kde neviem čo znamená víkend, vstávam do práce o 4tej ráno a prichádzam domov o šiestej večer... Toto už nie je pre mňa. Nie, keď mám Kristínu. Neviem si ani predstaviť, že by som ju mala dať na starosť svokre, nebodaj nejakej cudzej žene.... to nikdy. 

Určite si mnohé poviete, a prečo nie? No preto! Pretože chcem byť mamou, ktorá je mamou. Takou, ktorá vidí rásť svoje dieťa. Tá, ktorá tu pre drobca proste je. Punto-Basta-Stop, ako hovoria italoši.

Viem, že sa to takto nebude dať ťahať do nekonečna, no viem aj to, že proste musím niečo vo svojom živote zmeniť. Vždy som v hlave špekulovala ako si byť sama sebe šéfkou. Viem, že to nie je jednoduché, najmä, keď chýba pevná a stála motivácia. Sama dobre viem, že je ťažké riešiť podnikateľské plány s urevaným dieťaťom na rukách a v domácnosti, kde všetko stojí na vás. Sama sa niekedy zobudím s chuťou zmeniť svet a po pár hodinách boja s prerezávajúcimi sa zubami mojho drobca som zrela akurát tak na pohár vína.

My ženy to proste nemáme ľahké. Byť matkou je proste obrovská obeta, najmä pre nás „radoby“ karieristky. Povedala som si však, že sa musím rozhýbať a že aspoň hodinu denne budem venovať svojej buducnosti, plánom a možno aj budúcemu podnikaniu.... To či spím v noci o jednu hodinu menej ma už nespasí a tie kruhy pod očami určite nezachráni, no čo mi môže pomocť je nájsť ženské, ktoré to cítia rovnako a chceli by proste so mnou vytvoriť skupinu v ktorej by sme sa navzájom podporovali a motivovali. Možno v tej skupine ostanem sama :D a možno nás tam bude viac, ktovie... no každopádne budem rada ak najdem aspoň jednu spriaznenú dušu, s ktorou si možno niečo vybudujeme. 

Je to tu. Prišiel čas ísť na dvojzložkové príkazy. Ešte minulý týždeň som Vám písala, že sme na dvojslovných vetách, ale moja raketa, keď ide, tak ide skutočne raketovou rýchlosťou a zrazu sme na vetách štvorslovných.... Zo dna na deň len tak: "Tati, pusti požiarnika Sama". Okrem toho si samozrejme panička bude vyberať: "Hon na korytnačku"? "Charlieho veľký úlovok?" "Lampióny šťastia" a takto sa to zrazu za týždeň u nás zlepšilo. A keďže naša cesta nekončí, špeciálna pedagogička nám dala nové úlohy s cieľom zlepšiť sluchové prozumenie.

To vizuálne má veľmi dobré, plní úlohy bez pomoci, roztriedi, priradí, spojí, to jej ide, lebo NEMUSÍ počúvať príkazy. Ale keďže môžem už byť o "krok vyššie" a používať aj rozvité vety resp. dvojzložkové príkazy, tak ideme nato. Tu vidím, že sa moja raketa stráca, lebo buď pol vety prepočuje alebo jej nerozumie, takže ideme cvičiť túto oblasť.

Všetko vyzerá takto fajno napísané super, že? Aké pokroky, ide nám to... Ale je tu jedno obrovské ALE, čo nám stále zostalo. Snažím sa myslieť pozitívne, ale pri tých 412555 škrekov za deň, ktoré nám ostali a sú totálne zbytočne a odveci, ma opúšťa aj tá posledná štipka optimizmu. Dnes to v plnej kráse predviedla znovu po dlhej dobe u našej milej pedagogičky. Napriek tomu, že je to jedna z mála osôb, pri ktorých sa nemusím hanbiť, trhá mi to zvyšky normálneho fungovania, ktoré sa snažím udržať. Dnes som sa situáciu snažila vysvetliť aj pedagogičke, aj keď nemusela som sa tak snažiť ako pri Vás, ona to videla v "live verzií."

Opísala som ich ako maximálne zbytočné a ktoré sa v sekunde zmenia na dobrú náladu. Vyzerá to u nás asi takto.

- Vadí jej nové jedlo? - Nie, napriek tomu urobí vždy pri ňom cirkus, všetko zje. Situácia opakovaná 5x za deň.

- Vadí jej obliekanie? - Nie, ale prečo pri ňom občas neškriekať? Situácia opakovaná tiež 5x za deň.

        Na začiatok by som sa veeeeľmi chcela poďakovať, že som vyhrala tento balíček. Je to prvý krát čo som niečo vyhrala. Nechcem nič zanedbať a preto som sa rozhodla napísať o tom rovno celý článok 🙂 

        Tešila som sa na balíček ako na darčeky na Vianoce. Som v duši stále také dieťa, preto aj z tohto mám radosť ako dieťa. Keď som si balíček priniesla domov, samozrejme som ho musela hneď aj otvoriť. Pri otváraní som mala skvelú spoločníčku, ktorej nesmie nič ujsť, svoju dcérku 🙂 

        Ako prvé musím povedať, že pri otvorení som cítila príjemnú vôňu. Nič silné, prehnané alebo vtieravé ale príjemné, jemné a dosť upokojujúce 🙂 Začala som balíček rozoberať, samozrejme deti museli tiež 😀 

        Ako prvé som okamžite musela vyskúšať telové mlieko na sebe. Mám na nohe jedno suché miesto a nech to natieram čím chcem zachvíľku je suché znovu. Tak prečo neskúsiť keď je možnosť, no nie? 😀 Už keď som sa natierala suché miesto hneď mizlo a držalo viac ako 2 dni, čo je pre mňa úplne úžasné. Už som sa nemusela natierať 3x denne, stačilo trošku a len jeden krát. Hurá sloboda 😀 

        Ďalšie sme testovali sprchový gél. Do tohto testovania sa ako prvý napodiv zapojil náš tatinko 😀 Áno čítate správne chlap sa umýval gélom pre detičky 😀 A bol nadšený. Manžel nemá rád parfumované gély, mlieka, mydlá a podobne, preto som zostala až šokovaná, že sa na to tešil. Manžel krásne voňal ešte niekoľko hodín po umytí 😀 

        Pokračovali sme v testovaní vlhčených utierok. Pri nich mi trošku vadilo že boli menej mokré ako sme zvyknutý, ale aj na to sa dá zvyknúť. Veľmi rýchlo boli preč (pri 2 deťoch ako inak 😀). Tieto vlhčené si pochvaľovala aj kamarátka a utekala si ich tiež kúpiť, takže považujem toto testovanie za úspešné 🙂

Oslava druhých narodenín v januári 2019 je za nami. Pred nami je niekoľkodňový výlet s deťmi na chatu. Začalo to nevinne a skončilo ako čistý masaker!

Sofinka bola prechladnutá, preto som do poslednej chvíle zvažovala či pôjdem aj ja s ňou. Keďže dva dni pred odchodom už vyzerala lepšie, aj soplík ustúpil, rozhodli sme sa ísť všetci. Slniečko nám prialo, dokonca sme mali aj sneh. Bol to môj prvý výlet od jej narodenia, ktorý sa netýkal žiadnych rehabilitácií. Konečne rodina pohromade mimo domov. Sofinka sa vozila na sánkach, všetko vyzeralo fajn až idylicky. 

Po dvoch dňoch pobytu, sa poriadne najedla obedu, hoci predtým nechcela veľmi jesť a vzápätí sa povracala. Začala byť nervózna a kým som upratala, vracala opäť. Na chate boli s nami aj kamaráti s dvomi deťmi a začala som sa obávať, aby nebola za tým črevná viróza a niekoho nenakazila. Posledné dni sme síce nikde neboli, ale nedokázala som si inak vysvetliť jej stav. Táto situácia bola vrcholne nepríjemná. Sofi začala byť značne podráždená, umrnčaná, nervózna, volala tatina, "chytala nervy". Viac síce negrcala, ale jej nervozita sa stupňovala. Sedela, vzápätí vstala, spravila krok, spadla, prešla štvornožky 2 kroky, vstala, točila sa, plakala, mrnčala, nedala sa pohladiť, pritúliť, nefungovalo dohováranie. Po hodine sme jej dali trošku napiť a asi 2 slané tyčinky. Ani tú si nevedela poriadne udržať v ruke. Pohľad na ňu a jej vyslovene "panický záchvat" bol hrôzostrašný. Napadlo mi, či sa niečo nestalo jej hlavičke, niečo, čím nás strašili celú dobu, či sa tam niečo neupchalo alebo neprasklo. Boli sme na chate štyria dospelý, ale ani jeden sme neveli zareagovať, s podobným stavom sme sa ešte nestretli. Nakoniec sme situáciu vyhodnotili ako urgentný stav a telefonovala som na 155-ku. Očakávala som akúkoľvek radu na základe opisu jej stavu, ale rozhodli sa poslať záchranku. Prišli po 15 minútach, žiaľ, bez lekára, ale videli jej absolútny nepokoj, nesústredenosť, stav ktorý sa nedal nijako utíšiť, upokojiť. 

Po vypísaní základných papierov nás vzali  sanitkou do nemocnice. Nevedela som si predstaviť ako obsedí 30 minút pripútaná pásom, ale po 10 minútach sa začala upokojovať a keď sme dorazili na centrálny príjem, už bola celkom kľudná. 

Lekárka na príjme, ju prezrela a vyhodnotila jej stav ako črevnú virózu, vraj je toho teraz kopec. Škoda, že ju nevidela počas záchvatu ☹ Zľakla som sa však virózy, to by znamenalo, že o chvíľu ju máme všetci. 

Nakoniec nás nehospitalizovali, vybrali sme sa naspäť na chatu. Keďže už dlhšie nevracala, rýchlo sme v meste kúpili pár diétnych potravín ako banány a podobne a vybrali sme sa naspäť. V aute si vypýtala jesť, dala som jej kúsok banánu. Vzápätí ho vyblvala. A potom znova. A znova. A znova. Kým sme prišli naspäť na chatu, bolo jasné, že Sofi nie je vôbec v poriadku. Rozhodli sme sa predčasne ukončiť náš pobyt a zamieriť naspäť domov, kvôli prípadnému zhoršeniu jej stavu. Bol večer, balenie neprichádzalo do úvahy, zabralo by veľa času, ten sme nemali, išla noc a Sofi potrebovala spať. Dúfali sme, že po tme v aute zaspí. Kým sme sa na chate dohodli ako budeme postupovať, Sofi pokračovala v grcaní. Nakoniec chalani zostali na chate so známymi s tým, že nás dve muž odvezie domov, noc strávi s nami, keby sa čosi skomplikovalo a na druhý deň sa vráti za chlapcami. 

Aké sú príčiny atopického ekzému? Ako predísť akútnej fáze ochorenia a čím zmierniť jeho priebeh?

Atopická dermatitída (častejšie nazývaná atopický ekzém) je kožné ochorenie, ktoré dokáže potrápiť pacientov všetkých vekových kategórií. Najväčšiu frustráciu však prežívajú rodičia: bezmocne sa prizerajú, ako si ich ratolesti škriabu podráždenú a suchú  pokožku, budia sa zo spania a podobne. To často vyústi do partnerských hádok a vzájomného obviňovania sa. Viete, o čom hovoríme? Zistite viac o špecifikách detskej pokožky a priebehu ekzému a aplikujte prípravky, ktoré vašim deťom poskytnú žiadanú úľavu – okamžite aj v dlhodobom horizonte. 

Príčiny a príznaky ekzému u dojčiat a detí

Vedeli ste, že detská pokožka je iba z jednej pätiny tak silná ako pokožka dospelých? Niet divu, že citlivejšie reaguje na chemické, fyzikálne a mikrobiálne vplyvy, UV žiarenie a dehydratáciu. Štruktúra pokožky sa vyvíja až do 6. roku života. Atopický ekzém postihuje každé piate až desiate dieťa. V tretine týchto prípadov ochorenie ešte počas detstva samo vymizne, u ostatných však môžete pretrvávať až do dospelosti. Atopický ekzém je možné považovať za dedičné ochorenie. Ďalším rizikovým faktorom je aj miesto, kde žijeme: mestské znečistené oblasti alebo chladnejšie podnebie zvyšujú náchylnosť na ochorenie. 

Ochorenie má dve odlišné fázy: 

1. akútna fáza, kedy pokožka vzplanie

Po uponáhľaných Vianociach plných príprav, upratovania a návštev, prišiel čas na naozajstné prežitie rodinného pokoja v kruhu len tých najbližších. Teraz, keď píšem tento článok a sme už pár dní opäť v domácom kolobehu, mám pocit, akoby sme sa vytrhli na pár dní z tohto stresového každodenného života do oázy pokoja. 

Demänová Rezort sa nachádza priamo v obci Demänová na vstupe do Demänovskej doliny, ktorá sa právom považuje za najkrajšiu dolinu Nízkych Tatier a zároveň je súčasťou Národného parku. Ide o nové ubytovacie zariadenie, ktoré dbá predovšetkým na ekológiu a zameriava sa na rodinky s deťmi a väčšie skupiny. Že ide o "baby friendly" rezort, spoznáte na každom kroku. Vonku kopa preliezok, šmýkačiek, multifunkčné ihrisko či detský kútik v reštaurácii. Navyše vedia, ako si získať priazeň tých najmenších hneď od začiatku. Každé dieťa pri ubytovaní dostáva roztomilý darček v podobe malého macka.

V celom areáli je ako dominantný prvok použité drevo, keďže rezort kladie veľký dôraz na použité materiály a celkovú prevádzku spĺňajúcu ekologické princípy. Že je celý interiér, aj exteriér, ladený do teraz tak obľúbeného čistého škandinávskeho štýlu, je veľké plus. Drevo pôsobí veľmi upokojujúco a teplo. V reštaurácii je dominantou krásny obojstranný krb, ktorý prispieva k čarovnej atmosfére v celej reštaurácii. 

Že bolo všetko čisté a TIP TOP, to nemusím snáď ani spomínať. Všetky tieto pozitíva by ale boli k ničomu, keby celkový dojem nedotváral naozaj veľmi milý personál - od recepčnej, čašníkov, až po pani upratovačky. Aj keď toho mali naozaj niekedy dosť, nikdy ich neopúšťal úsmev a ochota. 

Keďže sa mi tesne pred Vianocami podarilo nešťastne si polámať pár rebier, brala som to ako súčasť rehabilitácie a oddychu. Celý pobyt sme preto aj takto oddychovo poňali. Aj keď Wellness je súčasťou rezortu, veľmi mňa, aj deti, potešila vaňa v našom apartmáne. Tak som si mohla dopriať horúci relax každý večer a v úplnom súkromí. 

Jednotlivé bytové domy, v ktorých sa nachádzajú apartmány, sú pre lepšiu orientáciu označované písmenami. Parkovať môžete priamo pri svojom bytovom dome, bezpečne za závorou. Tvorcom Demänová Rezort sa podarilo skĺbiť vzácne súkromie každého apartmánu s pohodlím hotela. Na deti môžete pohodlne dozerať za oknom terasy, kým sa oni šantia v snehu pár metrov od vás. Demänová Rezort dokonca v spolupráci s agentúrou ponúka odborný babysitting pre všetky vekové kategórie, kde sa o vaše deti postarajú profesionálne opatrovateľky. 

Mnoho mamičiek pripravuje detské príkrmy v BIO kvalite doma, pretože chcú svojmu dieťaťu podávať iba kvalitné potraviny, ktoré obsahujú všetky prospešné látky, ktoré obsahovať majú. Samozrejme, je to pochopiteľné. 

Každej mamičke záleží na tom, aby dieťatko dostalo skutočne len to najlepšie. ❤️

Avšak, vedeli ste, že BIO neznamená vyššiu kvalitu potravín než je dojčenská strava? 🍎🍐🍗🍚

Aby mohli byť produkty označené ako BIO, musia spĺňať náročné požiadavky ako je napríklad zákaz použitia akýchkoľvek chemických postrekov a umelých hnojív, ale tiež geneticky modifikovaných surovín.

Je ale dôležité poznamenať, že potraviny vyrábané pre deti do 3 rokov musia spĺňať ešte prísnejšie podmienky a sú ešte dôkladnejšie kontrolované než potraviny s nálepkou BIO. 

Hotový kupovaný detský príkrm tak nikdy nie je menej kvalitný než potravina s označením BIO. 😊

V tomto tričku s rozkošným obrázkom baletky sa každé dievčatko bude cítiť ako baletná tanečnica. Toto tričko s baletkou alebo tanečníčkou je krásne. 

Pôvab a nežnosť sa na obrázku snúbi s veselými prvkami mašličiek, či rozšafnej sukničky. Srdiečka dotvárajú celkový dojem, sú tzv. čerešničkou na torte.

Pohodlný bavlnený materiál a kvalitné prevedenie poistí príjemné nosenie tohto modelu. Jednoduchý strih s dlhými rukávmi dotvára malý detail – „volánik“ –  a tým tričku dodáva osobitný štýl. Prieramky lemované volánikmi vytvárajú jemný, romantický vzhľad odevu. Okolo výstrihu je tenký lem v rovnakej farebnosti. Či už vyberiete pre svoju malú majsterku tanca nežnú ružovú, alebo nevinnú bielu, určite bude nadšená. Možno práve v tomto tričku objaví svoj talent a stane sa majsterkou tanca.
Tričko si vaša malá tanečnica môže kombinovať rovnako so sukničkou, ako i s nohavicami, či legínami.

Vždy bude vyzerať skvelo a veselo si môže “baletiť” v krásnom novom oblečení.

Mamička, vedeli ste, že každé 3. dieťa má zvýšené riziko vzniku alergie?

Alergia je chybná reakcia imunitného systému, keď organizmus pokladá neškodnú látku, obvykle bielkovinovej povahy (antigén), za rizikovú a spustí obrannú imunitnú reakciu, ako keby išlo o látku potenciálne nebezpečnú.

Výskyt alergických ochorení sa z roka na rok zvyšuje a prispievajú k nemu rôzne faktory – najväčší vplyv majú dedičné vlohy. Významnú rolu v rozvoji alergie môžu hrať tiež ďalšie faktory ako:

• nemožnosť dojčenia                                           
• pôrod cisárskym rezom
• včasná liečba antibiotikami (u detí v dojčenskom veku alebo matky v posledných 3 mesiacoch tehotenstva)
• vystavenie dieťaťa tabakovému dymu

Preto je potrebné sa o imunitný systém detí správne starať a dopriať mu kvalitnú výživu už od začiatku, najlepšie prostredníctvom dojčenia. Dojčenie je najprirodzenejšou a najlepšou výživou dojčiat a tiež najlepšou prevenciou alergií.

Môže sa alergia rozvinúť aj u vášho dieťaťa?

Čo papajú veveričky? Na aké písmenko sa začína slovo „kvietok“? Čo postačí ženám na to, aby z nich boli modelky? Čítajte ďalej, všetko sa dozviete 🙂

Pýtam sa dcéry: „Nevieš náhodou, kvôli komu nestíhame stále na krúžky?!“
Dcéra (5 r.): „Kvôli semaforom?“

* * * * *

Ťahá za sebou na šnúrkach 3 lopty... že má psíkov.
„A ako sa volajú?“
„Gaštan, Žalúdok a Oriešok.“
„Žalúdok??? A to prečo?“
„No veď nevieš? To papajú veveričky!“

* * * * *

Keď večer upratuješ a nájdeš toto pod gaučom:

Pozdravujem vás po sviatkoch a dodatočne prajem všetko dobré do nového roku. Síce sú už Vianoce za nami, trošku si však zosumarizujeme, ako u vás vyzerali. Celý december som totiž vyzvedal medzi užívateľkami modrého koníka ako to u nich v tieto sviatočné dni vyzerá. 

A kto vlastne som? Som vaše spojenie s Modrým koníkom na vlnách Messenger-a a Vibera. Chatbot Miky, maskot Modrého koníka, teší ma. Prinášam zaujímavé novinky z nášho mamičkovského sveta, tehotenský newsletter alebo sa so záujmom pýtam Otázku dňa. 

Začiatkom decembra som sa zaujímal o to, kedy u vás chodí Mikuláš. A zistil som, že Mikuláš chodí naozaj až na Mikuláša v 45% rodín. 55 % sa teší zo sladkej nádielky už v predvečer tohto dňa. 

Ako sa blížila druhá adventná nedeľa, čoraz častejšie sa na stene koníka objavovali fotky ozdobených vianočných stromčekov. Pod vplyvom ligotavých odleskov svetielok som neodolal a spýtal sa, ako ste doma na tom s vianočným stromčekom. Čakanie na príchod najkrajších sviatkov roka si stromčekom spríjemnilo 14% rodín už začiatkom decembra. Zatiaľ čo 57% rodín zdobí stromček až na sviatky. Zvyšných 29% je niekde na polceste a stromček im robí radosť pár týždňov pred Štedrým dňom.

Keby môžem, nakukol by som ku vám domov, aby som videl, ako u vás prebieha štedrovečerná večera. Keďže nemôžem 🙂, tak som aspoň vyzvedal, ako to u vás doma vyzerá. A zistil som všeličo. Napríklad, v čom ste oblečení. Či ku štedrovečernému stolu sadáte v pohodlnom domácom oblečení alebo slávnostne vystrojení, ako sa na sviatky patrí. Ukázalo sa, že pohodlie je na prvom mieste v 29% rodín. V 71% rodín si za štedrovečerný stôl sadajú v slávnostnom šate.

Tanier pre pocestného, šupina z kapra pod obrus, či krájanie jabĺčka sú tradície, ktoré k Vianociam neodmysliteľne patria v 72% domácností. Zvyšných 28 % opýtaných sa zaobíde bez nich. 

Cestovanie s malým dieťaťom je pre veľa ľudí obrovský stres. Už ako malá som neriešila a konala. Veď nejako bolo, nejako bude. Tento prístup mi celkom ostal aj potom čo som porodila. Ešte pred pôrodom som vedela, že nechcem sedieť doma a keď sa naskytne možnosť ísť niekam tak pôjdem.

A tak sme išli.

Plán bol nasledovný - 3 Generácie ( moja mama, môj syn a ja  cez 3 štáty ( Slovensko, Rakúsko,Taliansko) s 3 zastaveniami ( Slazburg- Gargnano- Caorle) s 3 mesačným synom autom. Celá cesta ( Trnava- Salzburg- Gargnano-Caorle-Trnava) vychádzala okolo 1800 kilometrov.

Čo si zobrať?

Všetko :D Mali sme tú možnosť, že sme išli so 7 miestnym autom, čiže priestoru bolo ozaj veľa. Po naložení kufor vyzeral ako skladačka z tetrisu.(Chcela som nájsť fotku, žial nenašla som). No ako som povedala, podľa mňa som brala všetko- kufor s oblečením pre malého,vaničku,hniezdo,perinku,prací gél,žehličku,kočár,hračky, kozmetiku, lieky. Teraz by som možno už premýšľala inak, ale predsa len vtedy sme sa ešte len učili spolu fungovať. Okrem toho, som ja mala svoje veci a moja mama tiež. V konečnom  dôsledku sme mali asi 5 kufrov, 5 ďalších tašiek a nejaké drobnosti.

Prvá zastávka- SALZBURG

ℒℴνℯ♥ 

♥ Na nejhlubší úrovni si vaše duše přejí převzít zodpovědnost za temnotu, kterou šířily. Nicméně převzetí zodpovědnosti za vaši temnotu nezahrnuje přehnanou péči o jiné, kterým byste měli pomáhat čije léčit. Je důležité si uvědomit celou podstatu evolučního procesu, poněvadž máte tendenci být příliš snaživí v pomáhání ostatním.

♥ Toto nadšení pomáhat druhým se často stává pastí, poněvadž se vaše energie spíše s druhou osobou zaplete a vy se pak velmi často cítíte vyčerpaní a zklamaní. Pamatujte si prosím: „Dávat více než přijímat není ani vznešené ani založené na srdci, je to jednoduše chyba." Chybou je, že si myslíte, že jste z části zodpovědní za situaci či duševní stav někoho jiného. To naprosto není pravda.

♥ Každý je zodpovědný za svoje vlastní štěstí a neštěstí. A to je pro něj i velké požehnání, jelikož každému to poskytuje sílu tvořit a tak může změnit svoji vlastní realitu. Nejste zde od toho, abyste opravili druhé lidi či matku Zemi. Jste zde, abyste vyléčili hluboká zranění uvnitř vaší bytosti. Prosím, směřujte k tomuto úkolu a vše ostatní do sebe zapadne automaticky na správné místo a bez jakékoli vaší námahy.

♥ Když jste přišli na Zemi a inkarnovali se do lidských těl, měli jste sklon bojovat s energiemi, které jste si přáli překonat. V tom stádiu jste byli v paradoxní situaci. Na jedné straně jste věděli, že chcete něco jiného než je usilování o moc a nenáviděli jste se za to, co jste dělali. Z důvodu dominance vašeho ega, jste se ale neosvobodili od toho, co jste u sebe nenáviděli. Po příchodu na Zemi, jste měli sklony být velmi rozrušeni temnotou, hněvali jste se kvůli ní a vaší reakcí na situaci, ve které jste se ocitli, byl boj.

♥ Paradoxem je, že jste ve své nevědomosti chtěli bojovat s egoistickými energiemi pomocí energií, kterých jste se toužili zbavit. Ještě jste si neuvědomovali skutečné možnosti vědomí založeného na srdci. Když cokoliv pozorujete přes srdce, přestane existovat jakákoliv bitva mezi Dobrem a Zlem. Realita srdce překračuje obojí. Srdce nevzdoruje temnotě. Vědomí založené na srdci je založené na přijetí všeho, co je. Je to typ vědomí, který se zbavil špatné myšlenky, že boj může vyřešit nějaký problém a přemoct temnotu.

ℒℴνℯ♥

♥ Mnoho lidí hledá partnera v naději, že tak vyřeší své problémy. Naivně se domnívají, že je milostný vztah vyléčí z nudy, smutku a pocitu, že život nemá smysl.

Žemľovka so pšenom, tvarohom a nastrúhanými jabĺčkami sa zjedla  na šupu.

Pšeno som viackrát sparila vriacou vodou, nechala odkvapkať, vložila do hrnca a zaliala vodou (1,5 násobok vody, aby bolo pšeno mierne ponorené). Pšeno som varila asi 6-10 min. a ďalších 5-10 min. som ho nechala napučať pod pokrievkou. Je výborné, ľahko stráviteľné, neobsahuje lepok a má veľa minerálnych látok a vitamínov.

Uvarené pšeno som vložila do nádoby na pečenie, pridala tvaroh, ktorý som zmiešala s trstinovým cukrom. Navrstvila som tvaroh a postrúhané jabĺčka. Na záver som z 3 bielok vyšľahala sneh a dala na vrch žemľovky. Zapekala som asi 15 min. na 180 stupňov, kým bielka nechytili zlatistý nádych.

Nakrájame a podávame.

Super zdravá bašta nielen pre deti, ale aj pre nás dospelých!

Tip: Žemľovku môžete poliať domácou ovocnou šťavou alebo domácim sirupom.  Kľudne do tvarohu pridajte aj hrozienka. Dobrú chuť.

Radosť najväčšia hádam slovami ani nemôžem opísať ten pocit.. Prečo čítajte nižšie 

v termíne od 20.1 do 26.1 ma uvidíte v tv markíza telerano.. Budem hovoriť o mojom druhom domove #vir #chorvatsko #ostrovvir a mojej knihe, taktiež bude článok v Petržalské noviny a rozhovor v reg tv Bratislava Petržalka.. na veľtrhu cestovného ruchu na Inchebe budem v čase štvrtok a piatok za prítomnosti združenia Croatia full of life a veľvyslanca Chorvátska v Bratislave od 🕒 15.30h do 18.hod (obidva dni) a teraz v pondelok 13.1.2020 live na rádiu fitfamilyradio.com o 10tej hodine rozhovor... veľmi sa teším, že konečne aj na Slovensku (nie iba chorvátske média noviny tv) ocenili moju záľubu a lásku ku krásnemu miestu akým je môj druhý domov #zažiteVirSnami #vašelajkysúmojekrídla #beautifulcroatia #dalmacia#vir #ostrovvir

Naozaj neverím že som dokázala prejsť takú cestu a celé moje úsilie môjho hobby sa vyplatilo.. niekedy dávno môj profil nahlásili tu na MK aj keď bol súkromný iba som sa sem tam pochválila, v diskusiách v komentároch poradila ale všetko bolo nahlásené nie nie je to reklama vôbec 

Ja totiž ne podnikám nemusím ako občan SR (vydatá za občana HR) vôbec szco ani sro ani podobne ako tomu je na Slovensku legislatíva v Chorvátsku je iná a keďže tu žijem trvalo už 11 rok platim tu cez manžela (aj to je iný systém) zdravotné poistenie. Jednoducho nemám povinnosť byť podnikateľský subjekt. 

Dokonca som si prešla aj udaniami Slovenky ktoré zaslala sem do Chorvátska.. Toto celé je pre mňa neskutočné zadosťučinenie 

Lebo nakoniec pravda vyjde na javo.. áno je mi ľúto že nemám tu na MK už svoj pôvodný profil ale nevadí 

Mala som menej ako 10 rokov, keď som počula vetu „uvidíš, keď sa ti narodí bábätko to je taká veľká láska na prvý pohľad úplne ťa to pohltí a budeš vedieť, že tak si ešte nikdy nikoho veľmi neľúbila“. Nejako tak to znelo nepamätám pri akej príležitosti ale asi som mala v rukách bábiku.

Predpokladám, že to nebol výmysel, lebo mi to povedalo veľa ďalších žien a neskôr mi to potvrdzovali kamarátky, ktoré hovoriac o tom žiarili aj napriek mastným vlasom.

Tak som si to zakódovala a takto som to čakala. Žiadna iná možnosť neprichádzala do úvahy, veď prečo ja by som mala mať inak :D JA? Narodená v piatok trinásteho? Isto nie! 

Keď aj Araňa u nás pri koši povedala „Armando ja ce tak ľubim jak nikoho“ (česť jej pamiatke) tak to musí byť nejako naprogramované v ženskej hlave. To určite nebolo o prídavkoch to bola čistá láska.

Okrem toho som materstvo neriešila príliš do hĺbky, lebo som to neplánovala v najbližšom čase. 

Sedeli sme na prednáške z psychológie, kde sme riešili rôzne ťažké veci. Terapeutka nám povedala niečo v zmysle „čo viete o sebe vy a čo vedia o vás iní a neviete vy“ uuff isto to tak neznelo ale podstata tam je. Načo moja spolužiačka zahlásila: „my o Andrei nič nevieme, ona nám o sebe nič nechce povedať! Stále z toho robí nejaké tajomstvo“ – dodala ofučane sťa kat a mne skoro oči vypadli. 

Moja druhá šanca trvala asi tri dni. Keďže som už raz pochybila, bolo treba na mňa dávať väčší pozor. Častejšie telefonáty, konkrétnejšie prekvapenia, pravidelnejšie neplánované návštevy a väčšia podozrievavosť. Svojim neuváženým správaním som si vyslúžila dôveru na bode mrazu, takže pán dokonalý sa stal mojim otcom a šéfom v jednej osobe. 

V tej chvíli sa spod zeme vyhrabala tá, na ktorej existenciu som v záchvate toľkej lásky úplne zabudla. Moja dôstojnosť. Vyliezla a zákerne donútila moju ústnu dutinu vydať zo seba pár slov, ktoré dokopy znamenali niečo ako pripomienku k nášmu súčasnému vzťahu. 

V tej chvíli bol koniec. Znova. 

Takýchto koncov som v tom roku zažila ešte niekoľko. Teda, nie takýchto. Každý bol svojim spôsobom iný. Zo začiatku po každom konci nasledovali dni plné prosenia, ospravedlňovania a láskyplných rečí. Niektoré konce boli sprevádzané nekonečným počtom výčitiek, útokov a osočovania. Ďalšie boli preplakané a niektoré tiché a trpezlivé. Postupom času začali byť otravné a nakoniec boli definitívne. 

Vtedy si dôstojnosť tľapla s rozumom a ja som bola zase ja. 

Paradoxom bolo, že v momente, ako sa celá moja bytosť zmierila s koncom akéhokoľvek druhu, ozval sa pán dokonalý a vyslovil výrazný nesúhlas. Keď zistil, že nesúhlasom už u mňa nepochodí, prišlo na rad ticho, potom láskyplné reči a nakoniec ľútosť. 

Tak už nám nejakých tých pár dní z roka 2020 ubehlo, pomaly sme si, hádam, zvykli aj na toto...

...takže prišiel čas zrekapitulovať ten slávnostný večer/deň/noc, ktorým sme privítali Nový rok. Nielen dospeláci mali žúrku, ale aj potomkovia držali ruku hore... teda tí, ktorí vydržali.  Ja osobne som mala na mále, o pol jedenástej mi začali oči klipkať a mala som čo robiť, aby som to aspoň do tej polnoci vydržala. Mladý zalomil okolo jedenástej. Toľko k našej "ruke hore" 🙂

• Ale u takej @denka81, pred tromi rokmi, sa takto kuká na ohňostroj, aha:
• U @hudko2 sa pripíjalo na zdravie:
• Aj u @karajazviny sa oslavovalo a prskavky nemohli chýbať:
• Takto, vážené, vyzerá tá povestná "ruka hore!" Ako u @lucindamax:
• U @ludka140281 sa netrochárilo, tam padla rovno celá fľaša:
• Prskavky a radosť z ohňostroja v podaní dcérky @nika3033:
• Na balkóne u @sashenocka007 sa prskavkami tiež nešetrilo:

Takže toľko k silvestrovským oslavám. Pekné fotky, mám z nich radosť. Všetkým zapojeným posielam, ako inak, malé modré pre radosť 🙂

A ak by ste takú odmenu chceli získať aj vy, nie je nič jednoduchšie.

Stačí sa zapojiť v danom týždni k téme, ktorá je vždy určená v článkoch v mojom blogu. 

V poslednej kapitole mojej knižky sa venujem praktickým príkladom, ako sa zachovať v náročných situáciách, ktoré s deťmi zažívame a riešime aj takéto správanie.

U niektorých detí príde na rad obdobie, kedy robí zle ostatným deťom a kamarátom.

Vtedy to môžeme využiť a vysvetliť, aké má jeho správanie následky. Držíme sa však toho, aby sme pri tom dieťa neponižovali a neznižovali jeho hodnotu.

Situáciu je potrebné dieťaťu opísať vecne, bez moralizovania. Opísať následky iba ako všeobecnú informáciu. Podať by sme ich mali tak, aby dieťa pochopilo, že to platí pre všetkých rovnako: "Keď niekomu ublížime, mali by sme sa ospravedlniť." 🌷

Spýtame sa, čo si dieťa myslí, že by malo teraz urobiť. Menšie deti ešte pravdepodobne nebudú vedieť, akú odpoveď od nich očakávame, tak môžu povedať, že nevedia, alebo neodpovedať vôbec.

Koniec rehabilitačného pobytu v Adeli v októbri 2018 sa nesie v prekvapujúcom duchu. Sofinke spevnia lakeť a koleno, terapeutky sadnú na "vozíčky", pred Sofinku postavia kočík a ide sa kočíkovať po chodbách. Jedna terapeutka cúva a zabáva ju, aby nevymýšľala, druhá jej pridŕža ruky na kočíku a dbá na správne postavenie nôh pri chôdzi. Chôdza je čaptavá, pomalá a trhaná, bruchom sa často opiera o kočík, ale ide. A mne padajú slzy. Sledujem ju spoza rohu, aby som ju nerozptyľovala, ale vidím, že to ide a viem, že to pôjde. Viem, že raz bude sama chodiť aj keď si na to ešte dlhooooo počkáme.

Po návrate z Adeli som tak pozitívne navnadená, že so Sofi každý deň cvičíme špeciálne cviky a naozaj na nej vidieť pokroky. Babka nám ušila dlahy, ktoré po vzore Adeli, držia vystretú ľavú ruku v lakti, spevňujú koleno a keď som ju ešte k tomu navliekla do špeciálnej lykrovej ortézy, ktorá jej má spevňovať trup, vyzerala ako cvičenec z budúcnosti 🙂 

Sofi skúša stále viac chodiť, baví ju to. Ideálne je držať ju popod ramená a nie hore za ruky. Dáva to riadne zabrať krížom. Chvíľku prejde a ide zas na štyri, to je istota. Paradoxne, vie sa vytiahnuť do stoja, prejde s oporou, ale samostane nesedí. Chrbátik je ešte slabý, ale aj to sa ešte na jeseň upraví a Sofi si zrazu samostatne sadne. Sláva! Dočkali sme sa. Svaly sa predsa len posilnili. Je to motivácia na ďalšie cvičenie.

Cviky na fitlopte ju už nebavia, vymýšľa pri tom, viac plače a vzpiera sa ako cvičí. Stráca to zmysel. Viem, že cvičiť jednoznačne potrebuje, Devény terapia nestačí, preto hľadám nové možnosti až objavím Neurino v Šamoríne. Nastupujúce obdobie vzdoru sa časom prejaví aj tam. Raz sa ju podarí prehovoriť na spoluprácu, inokedy vôbec. Po dvoch mesiacoch to balíme aj tu, dostávame odporúčanie na chvíľu vypustiť cvičenie a oddychovať. Aby sme však nezaspali na vavrínoch, aspoň sem dochádzame na tejpovanie ľavej nožičky. Je to pre mňa novinka, učím sa za chodu ako správne nalepiť ružovučký tejp, aby sval pracoval správne. Pre istotu si to zakaždým natáčam na video a doma vždy niekoľko krát prehrám predtým ako ju idem zatejpovať. Tejpovanie je pre mňa veľkou alchýmiou.

Dochádzanie do Šamorína, aj keď sa nachádza len kúsok za Dunajskou Lužnou (Tetis) má pre mňa paradoxne lepšiu dostupnosť. Objavila som čaro kompy Vojka-Kyselica. Wau, bola to paráda. Žiadne zápchy, žiadne nervy či stihneme prísť na čas, žiaden semafor po celej trase až do Neurina. Cesta popri dunajskom kanáli je síce nekonečná a nudná, ale Bratislave sme sa vyhli oblúkom a zážitok z prevozu auta kompou je zakaždým jedinečný. Raz fúkal silný vietor, ale kompa premávala. Ihneď po nalodení auta som však začala ľutovať dnešné rozhodnutie. Kompa sa značne kolísala a po pár minútach som už chytala "morskú nemoc". Nevedela som si predstaviť ako budem v takomto stave pokračovať ďalej, našťastie to môj žalúdok ustál 🙂

Koniec roka sa niesol v pokojnom duchu. Opäť Sofinka dostala pod stromček aj k následným narodeninám darčeky, ktoré jej mali pomôcť v mentálnom aj fyzickom rozvoji. Ako sa tak spätne pozerám na všetky jej sviatky, vždy dostáva len takéto darčeky a s veľkou pravdepodobnosťou to tak ešte dlho bude. Našťastie, motivačnými hračkami sú pre ňu aj autíčka (kolieska, spätný chod), bábiky atď. Na puzzle a podobné intelektuálne hry sa zatiaľ nechytá.

Už som tu dávali tipy ako zlepšujeme jemnú motoriku pomocou pečiatok a ich krúžkovania. Moju to vtedy celkom bavilo, ale ako správe hyperdecko, už ju to aj prestalo baviť a manka musí vymýšľať nové aktivity. Nové, ale nie jednopoužiteľné, pretože mi to išlo akosi všetko do peňazí. Minula som pri nej totiž snáď milión skicárov, dokaličila jednu stieraciu tabuľku a vytlačila 5852455 strán, ktoré som zalaminovala, nastrihala, polepila, a pod... Už to prestalo baviť nielen raketu, ale aj mňa. Túto úlohu som mala pripravenú a zalaminovanú už skôr, ale nechcelo sa mi to vtedy strihať, tak som si to odložila do šuflíka. A teraz prišiel na to čas. Dala som jej centrofixku a reku ideme robiť čiary. Nebol to cieľ, bol to skôr nápad z nudy a výčitiek, že som jej dlho nejakú úlohu nepripravila. Najskôr som viedla jej ruku ja a hovorila, "zajac papá mrkvu" a pod. Zvieratká to je fakt veľká vec cez čo ju veľa vecí učím. U Vašeho dieťaťa môže platiť niečo iné. Toto moja už dávno vedela, nebolo to pre ňu nič nové. Nové bolo len kreslenie s fixkou. Robili sme to viackrát, ale až tento týždeň začala pekne sama spájať dve veci. Robím pri tom veľkú srandu, akože hovorím, že napr. "pes papá muchu" a tak si overujem aj to, či ma počúva a či tomu rozumie a ona už s chichotom hovorí, "nie, kostičku".

A takto nám to teda išlo dnes s inými úlohami:

Bez mojej pomoci a všetko správne. Najlepšie je, že vedie čiaru už aj hore aj dole, do strán, čiže robí cielený pohyb rukou. Stav predtým bolo trikrát brnknutie do ceruzky a nič viac. Super je, že to na zalaminovanom papieri znovu zotriem a vytiahnem o pár dni a zase urobím "WAU" efekt s úlohou. Nemusím nič strihať, vytlačím obojstranne, ušetrím papier aj laminovačku aj cas. Existujú aj zošity, ale nenašla som žiadne také jednoduché pre ňu a so zvieratkami, kde sa len spájajú dve obyč jednoduché veci. K tym zložitejším sa hádam postupne prepracujeme, lebo zatiaľ nie sú takéto zošity použiteľné pre nás... Tak skúste, môžno sa to bude aj Vašim drobcom páčiť... Najlepšie je začať s niečim jednoduchým, čo už Váš drobec vie, lepšie pochopí, čo od neho chcete. Ako napr. my s tými zvieratkami...

Inak sa máme fajn. Používa už dvojslovné vety: "Mami, daj" alebo "Daj piť", ale niekedy sa jej podarí hneď povedať aj "prosím, daj, napiť". Slová dokonca začala používať aj v zdrobneninách. Ako som písala, že už nepoužíva len kosť, ale povie kostičku, mačka - mačička a veľa preveľa kopu nových slóv... Syn je posledný mesiac neskutočný ťahúň  a prevzal v tomto štafetu. Logopedička totiž radila používať veľa pokrikov pri hrách a jašeniciach a mladá slečna sa konečne začala chytať na ne. Od syna pochytila jeho obľúbené: "Daj", "Padaj", "Moje", "Teraz ja" a kopu detských "odpalovačiek", takže sa z nich pri hádkach stávajú rovnocení partneri, aj keď svojim krikom vyhrá raketa vždy. Som asi jediná manka, ktorá sa teší a smeje natom, keď sa jej deti "bijú" alebo "hádajú" o jednu vec, lebo mi to príde také normálne a krásne, že im rovno zajtra mám chuť kúpiť iba jednu čokoládu a hodiť ju levom do "ringu"...

Ale nebudem zlá manka. Kúpim dve, myslím, že si ju obaja zaslúžia. Jeden učí bez toho, aby musel študovať pedagogickú školu a druhy príjma bez toho, aby musel makať za stolíkom.... Moje deti to je moja najväčšia škola ...

Syn sa narodil v polovici augusta, čo znamenalo, že sme mali pred sebou ešte trošku úbohého leta. Dúfala som, že k nám ešte privíta babie leto a tak, kým sa ako tak zotavím, budeme chodiť na prechádzky. Sladké predstavy tehotnej...

Žiadne prechádzky z mojich predstáv sa nekonali.  Cítila som sa ako naničhodná matka, ktorá sa nevie pozviechať po pôrode. A inéééé? Pfff! Iné to už 2 hodiny po cisárskom chodili. Iné chodili 5 dní po pôrode na kilometrové prechádzky! – tvrdia internetové fóra.

A ja? 

Sedela som na boku a pri myšlienke o prechádzke som mala kŕče v bruchu. Na šiesty deň tato zahlásil, že je pekné počasie a mali sme trochu ísť vonku. Až na šiesty, lebo nás dlhšie držali v pôrodnici a kvôli štátnemu sviatku ma nemal (vraj) kto vypísať. Dnes už viem, že išlo o peniaze. Čím dlhšie - tým viac peniažkov od poisťovne (neviem, či aj na SVK to tak je). Natiahla som na seba voľné veci, v ktorých som aj tak vyzerala ako v 5. mesiaci a šli sme...

Po "piatich" krokoch vonku som myslela, že mi prasknú kríže. Normálne, že sa zlomím na polovicu a dovidenia :D 

Sadáme na prvú lavičku a našťastie ma môj utešuje, že nevadí, budeme sadať na každú, ktorú stretneme, aby som si oddýchla. Hrdinka - šla som ďalej.... Veď keď iné 2 hodiny po cisárskom chodili a lepili pirohy, tak ja po prirodzenom sa nemám právo ani sťažovať. Nevadí, že skoro 4 kg a 59 cm syn, že všetko šlo na vyvolávačke a podarilo sa až na tretí deň. NIE! Iné mali horšie.....