Milé mamičky, premýšľali ste niekedy nad tým, ako vás vnímajú predmety, ktoré každodenne používate? Zamysleli ste sa vôbec, ako sa asi cíti detská fľaška, hubka na riad, či metla? Nuž teda, ja vám prinášam exkluzívny článok, napísaný mojou rychlovarnou kanvicou. *personifikované rozprávanie každodenne používaného predmetu s expresivnymi prvkami - neprezivajte to ❤️*

Prebúdzam sa do krásneho rána, som prázdna a suchá. Zapojená som v elektrine stále, takže energie mám neúrekom. Dnes snáď budem mať pokojný deň, bez popálenín. Ako sa tak obzerám po kuchyni, snažím sa zaostriť čísla na ručičkových hodinách. Oh preboha! Už bude pol ôsmej. Začujem to – detský plač. Vnímam to ako výstražnú sirénu. Kiežby som tak mohla ujsť, energiu na to mám, lenže nemám nohy. Zostáva mi už len pár minúť, aby som sa pripravila na najhoršie. Počujem ju kráčať dolu po schodoch – matku toho dieťaťa. Ešte s ním ide do obývačky – neviem čo tam robia, ale tá žena vraví tomu dieťaťu niečo v zmysle ,,Jéééj kto nám to nacikal do plienočky?". Tieto jej nezmyselné monológy trvajú celý deň, asi ju to dieťa nemá rado, keď jej neodpovedá.

No super už ide! Prichádza tá ženská v rozťahanom pyžame. Dieťa usádza do kresielka a blíži sa ku mne. Preboha! Veď včera večer mala ešte obočie! Dnes ráno vyzerá horšie ako tá plná výlevka kúsok odo mňa. Berie ma do rúk a nalieva do mňa ocot. Super, pomaly sa vo mne rozpúšťa vodný kameň. Trpím pri tom síce, ale aspoň budem čistá. Chvíľu počkám, kým vyšumím. Ona zatiaľ robí tie nezmyselné grimasy a dieťa z nej chytá svalový kŕč v ústach – ľudia tomu odborne vravia úsmev. Blíži sa ku mne a berie ma do rúk. Jupí, objatie! Ále nie, to zo mňa len vylieva ocot. Ešte ma asi trikrát prepláchne nech nesmrdím po octe. 

Toto všetko by bolo fajn, keby nenasleduje tá horšia časť našich spoločných chvíľ. Tá desivá žena s oslintaným tričkom od dieťaťa do mňa znovu napúšťa vodu a nastokáva ma na kolík. Potom stisne tlačítko, ktoré keď je stisnuté, tak začnem ohrievať vodu. Ale ja sa nedám a tlačítko skočí naspäť. A ona ho stláča znovu. Ale ja sa opäť priečim. A zase ho stlačí. Ja však trucujem. A potom to príde! Dobre, dobre, zapnem sa, len ma nebi. A tak sa voľky nevoľky zapínam a ohrievam tú prekliatu vodu. Kým sa nenarodilo dieťa, používali ma oveľa menej. To dieťa je nejaké náročné, keď nechce piť vodu z vodovodu, ale len prevarenú. Na druhej strane sa aspoň cítim dôležitá. Tá ženská čo na mňa nadáva každý deň keď sa nechcem zapnúť, ma predsalen potrebuje. HA! Chvíľu som mala takú hypermodernú konkurentku, na nej sa dala nastaviť aj teplota. Ale jednej noci som jej zlomila kábel a rozdupala kontakty!

A tak som zostala už len ja! Domáci miláčik. Síce moja práca páli, mám ju rada. Naučila som sa tiež pišťať, ako čajník, teda aspoň tak hovorí tá žena. Neviem ako sa volá, ale asi GÚ, lebo tak na ňu kričí jej dieťa, Alebo macko? To zase hovorí taký pán, ktorý chodieva domov okolo šiestej večer a obchytkáva ju pri umývaní riadu. Pomaly sa blížim ku koncu, voda vrie a ja sa vypínam. Žena ma berie a nalieva zo mňa vodu do malej plastovej nádoby. Potom do nej sype nejaký prášok, asi kokaín, a zaštupľuje ju. Určite to bude kokaín, lebo dieťa je vždy po vypití obsahu veselé a šťastné. HALO! Prečo zo mňa nevyleješ zvyšnú vodu ty citovo vyprahnutá chudera? Zase sa vo mne bude usádzať ten vodný kameň – grr. Nechápem načo ma každý deň čistí, keď ma potom nechá takúto zanesenú. Ja asi tej ľudskej logike nepochopím nikdy. Nuž čo, idem si radšej oddýchnuť, lebo dnes ma použije ešte aspoň 5x. No a kým zaspím, budem premýšľať nad tým, ako si vypýtať od tej ženy dovolenku. 

Ahojte, mamičky,

určite ste už postrehli, že pred nejakou dobou sme sa rozlúčili so Zuzkou, ktorá bola 6 mesiacov súčasťou značky Fred&Flo, ktorú zastupovala ako Ambasádorka. @mummylina vám pravidelne prinášala novinky z tohto farebného detského sveta, inšpirovala vás, písala krásne články, organizovala súťaže, dávala tipy od výmyslu sveta a určite sa stala súčasťou nejednej domácnosti. Čas, žiaľ, neúprosne beží. A ako to už chodí, to dobré a príjemné utečie ešte rýchlejšie.

Zuzi, bola si úžasnou Ambasádorkou a svojimi tipmi si inšpirovala celý koník. Ďakujem ti za tú pozitívnu energiu, ktorou si spríjemňovala Modrého koníka. Tvoj úsmev a nadšenie boli priam nákazlivé.

Zuzka však ostáva na Modrom koníku a verím, že nás aj naďalej bude inšpirovať a rozdávať okolo seba všetko to pozitívne a srdečné, čo z nej priam srší.

Skupinka Fred&Flo však naďalej funguje, takže miesto, kde si môžete vymieňať tipy a zdieľať svoje skúsenosti, nezmizne.
Ešte raz veľká vďaka Zuzke za to, že do ambasádorovania dala to najdôležitejšie – svoje srdce ❤
 dominika_c za Modrý koník

Pohladenie jemnej detskej rúčky, hebké červené líčka a návyková bábätkovská vôňa. Detská pokožka je krehká, citlivá a jemná. Preto si zaslúži pozornosť a špeciálnu starostlivosť. Doprajte svojim drobčekom kvalitnú, rokmi overenú klasiku, ktorá je tu už niekoľko generácií.

Čo budeme testovať

Každá mamička hľadá pre svoje dieťatko iba to najlepšie. Snaží sa nájsť produkty, ktoré budú súčasťou ich každodennej rutiny a budú sprevádzať všetky tie spoločné dobrodružstvá. A práve preto sú tu produkty NIVEA Baby, ktoré ponúkajú overenú, tradičnú starostlivosť. Značka NIVEA sa o každého člena rodiny stará už viac ako 100 rokov. Pre citlivú a jemnú pokožku tých najmenších je tu rad produktov NIVEA Baby, ktoré sa postarajú aj o tú najjemnejšiu pokožku.

Rozmaznávajte pokožku svojho dieťatka kvalitnými prípravkami, ktoré sú bez farbív, parfumácie či dráždivých látok, vyvinuté špeciálne pre potreby citlivej detskej pokožky. Aby bola starostlivosť o drobčeka zábavou, pripravili sme si pre vás testovanie prípravkov, ktoré sa o to postarajú:

KRÉM NA TVÁR, TELO A ZADOČEK je inšpirovaný tým najlepším z originálneho NIVEA Creme. Všetko, čo pokožka vášho bábätka potrebuje, sa ukrýva v praktickej plechovej dóze. Vďaka jemnému a bezpečnému zloženiu s prírodným mandľovým a slnečnicovým olejom chráni detskú pokožku.

MICELÁRNY GÉL šetrne umyje i tú najcitlivejšiu pokožku, nevysušuje a nedráždi. Vďaka tomuto jemnému gélu, vhodnému na každodenné umývanie, sa z kúpania stane zábava.

Pri každom páde, bolesti či chorobe si každá maminka pomyslí, že by to najradšej preniesla na seba. Ani jedna z nás nie je šťastná, keď vidí, že s našimi zlatíčkami niečo nie je v poriadku. Preto patráme, čítame, pýtame sa a radíme, ako zlepšiť ich imunitu. Niekedy stačí začať od základu akým je napríklad umývanie si rúk. 

Mňa k tomu viedli rodičia už od malička, preto sa to snažím učiť moju 16 mesačnú dcérku. Chcem, aby si aj ona osvojila jeden z najzákladnejších hygienických návykov. Najviac ju baví umývanie si rúk hydratačným mydlom z rady Rich Moisture od #baby_dove. Keďže ona je veľký smejko, tak je pre ňu veľmi zábavné, ako sa mydlo šmýka z rúk von. Myslím, že dieťa sa najlepšie naučí novým veciam, ak je pri tom zábava, čo pri tejto činnosti rozhodne je. 

Ďalším spôsobom, ako odstrániť nečistoty a baktérie z rúk je pomocou umývacieho gélu Head to toe wash, ktorý Hanka dobre pozná aj z večerného kúpania. Vždy jej dám na výber s čím by si chcela ruky pred jedlom, či po skúmaní vonkajšieho sveta umyť. 

Aj vďaka umývaniu rúk chránime imunitu našich detí. Tvrdia to odborníci, pediatri a myslím, že je to jasné aj každej z nás. 

Potešila by vás výhra #baby_dove produktov? Stačí ak lajknete tento článok, napíšete mi do komentárov, ako ste vy učili vaše deti umývať si ruky a nezabudnite si ma pridať medzi obľúbených, aby vám neušla žiadna súťaž! Víťaza balíčku vyhlásim 9.3.2020 a ostatní zapojení dostanú srdiečka. 

Držím palce a teším sa na vaše komentáre! 💙

Neuveriteľné, ako rýchlo v našich životoch uteká čas. 🙂⏰

Spomínam si, že pri vyplňovaní dotazníka, v čase, keď som si želala stať sa Sunar ambasádorkou, ležal vedľa mňa pokojný 8- mesačný chlapček. Dnes okolo mňa lieta takmer 2- ročný mladý pán, ktorému síce stále chutí mliečko Sunar, ale odfotiť ho v pokoji, je takmer nemožná vec. 🙈😀

Počas niekoľkých mesiacov sme spoločne objavovali výbornú chuť všetkých Sunar produktov a väčšinu z nich sme si obľúbili natoľko, že budú naďalej súčasťou nášho každodenného jedálnička. Sunar sa stal naším spoločníkom počas dovoleniek či výletov, 🌴☀️ ale aj v čase chorôb, kedy pre nás ovocné kapsičky či bio chrumky boli jediným príjmom potravy. 🙂🤒

Presvedčila som sa, ze Sunar je najkvalitnejšou a najmä najchutnejšou značkou na slovenských trhoch a pracovať pre nich ako ambasádorka bola pre mňa obrovská pocta. 🙂🙏🏻 

Avšak, ešte sa s vami nechcem lúčiť.
Sociálne siete su súčasťou nášho každodenného života a Modrý koník je jednou z nich, takže pevne verím, že sa tu budem s vami naďalej pravidelne stretávať, vymieňať fotky, skúsenosti, radosti a starosti.

Veľmi rada by som vám všetkým poďakovala za váš strávený čas, (aj pri mojoch postoch) pretože práve vďaka vám funguje Modrý koník tak dokonale.😊
V neposlednom rade obrovské ďakujem @dominika_c za jej ochotu, trpezlivosť a ten úžasný pokoj, ktorý z nej ide a rovnako aj všetkým ostatným ambasádorkám za kopec pekných  nápadov a inšpirácií.

ℒℴνℯ❤

❤ Barbara De Angelis ❤

❤ Na tento svět přicházíme nasáklí láskou a stáváme se posly, kteří tuto energii předávají dále všem kolem sebe. Pochovejte nemluvně a okamžitě ucítíte, jak se z jeho mladého srdce do toho vašeho valí proudy čisté lásky. Malé děti mají nezaměnitelné kouzlo, trochu jako by byly z jiného světa. Vnímáme, že mají něco, co nám samým chybí, něco, co jsme měli a ztratili. Hledíme na ně v údivu a nechávám se naplňovat každým jejich blaženým úsměvem, radujeme se z každého rozkošného pohledu a žasneme nad tím nečekaným a ohromujícím zázrakem, který tyto drobné bytosti jaksi záhadným způsobem představují - otevírají nám srdce.

❤ "Jimi", které nyní popisuji, jste vy. Jste to vy ještě předtím, než byly vaše otevřenost spolu s nevinností poznamenány zraněním a zklamáním. Jste to vy ještě předtím, než jste se naučili, že každý vždy nebude vidět oslnivost vaší duše a že se k vám nebude chovat vždy laskavě. Jste to vy ještě předtím, než záři vašeho srdce ztlumily životní zkoušky a trápení.

❤ Co se s tou láskou stane? V důsledku nic, protože je podstatou nás samých, božskou energií, která námi proudí a také je námi. Náš přirozený lidský instinkt nás ale vede k tomu, abychom přežili, abychom se ochránili před bolestí a veškerými újmami. Proto pokaždé ve chvíli, kdy nás někdo zraní, zneužije naši důvěru nebo nás odmítne, reagujeme, jako bychom část této lásky zmrazili, takže pak nemůže proudit.

❤ Představte si, že každá naše nevyléčená emoce a v minulosti nedořešené téma je obrovskou kostkou ledu. Pomalu se s každou kostkou zazdíváme a zazdíváme i svou lásku. Pokud jsme zatím postavili jen pár kvádrů, jsme schopni vymyslet, jak se přes ně dostat, a druzí také nakonec najdou cestu k nám. Říkáme-li ale opakovaně: "Tohle nechci řešit", a necítíme-li, vyhýbáme-li se něčemu a neléčíme-li to, co bychom léčit měli, ledových kostek přibývá.

Během sání dochází ke stimulaci nervových zakončení, která spouští hormonální reakci.
Hormon zodpovědný za tvorbu mateřského mléka je hormon mateřství - PROLAKTIN.
Neméně důležitý hormon, který má na starost proudění mléka, je hormon lásky a důvěry - OXYTOCIN.
Oxytocin působí na speciální buňky obklopující váčky, ve kterých se mateřské mléko tvoří (alveoly) a mlékovody, kterými mléko proudí.
Tyto myoepiterální buňky mléko posunují směrem k bradavce.
Oxytocin se tvoří v nejstarší části mozku - v hypotalamu a k tomu, aby se začal do krevního oběhu vylučovat a mléko se mohlo spustit, je třeba právě pocitu lásky a důvěry.
Spouštění mléka - tvorbu oxytocinu podpoříte pocitem blízkosti, lásky a bezpečí, ale i kontaktem kůže na kůži s vaším miminkem.
Je to velmi podobné, jako při porodu. Pokud se žena cítí pod tlakem, nebo v ne-bezpečí, často se porod zastaví. V takovém prostředí se ale doslova blokuje i kojení, protože mléko se bez oxytocinu nespustí a nemůže proudit.
Spouštěcí reflex zajišťuje, že je mléko miminku k dispozici, když ho potřebuje.
Toto se děje samo od sebe - Naše těla jsou dokonalá💗 

https://www.facebook.com/JanaBarreraLaktacniPoradenstvi/photos/a.2273625112922397/2606491602969078/?type=3&theater  

Ahojte, maminky,

jarné prázdniny aj ďalšia choroba sú za nami, a keďže sa u nás veľa tvorilo, tak opäť prichádzam s pokračovaním môjho článku, ako zabaviť deťúrence, aby nám doma nerobili neplechu (aspoň chvíľku 😃).

Už pred prázdninami som sa v PEPCO preventívne zásobila a pri najbližšej príležitosti sme išli nato. A čo sme tentokrát vymysleli? Nuž, čítajte...

1. Tvoríme lienku

Túto parádnu sadu sme kúpili iba za 0,99 eur. Je vhodná aj pre najmenšie detičky, dcérka ju celú zvládla nalepiť sama. Sadaobsahuje predlohu, farebné guľôčky, očká, tykadlá a lepidlo. Stačilo otvoriť a išli sme nato. 

Sústredenie level 1000 🙂

Nejaký ten čas už stihol ubehnúť od toho dňa plného lásky - niežeby iné dni neboli, ale tak, čo si budeme nahovárať. Čokoládka a kvietok toho 14.2. potešia, no nie? 😉

Nastal už teda aj čas zhodnotiť posledné zaláskované kolo, kde predstava bola, že dieťa niekoho stíska, objíma, pusinkuje - proste lalalalaláááska a to, ako ju naši najmenší dokážu prejaviť ♥

Samozrejme, láska má mnoho podôb - medzi rodičmi a dieťaťom, medzi súrodencami, medzi starými rodičmi a vnúčatkami. Tak sa poďme na ňu pozrieť 🙂

Ako prvá je tu súrodenecká láska dvojičiek. Od bruška navždy spolu:

Malinká bábika a jej prvý nápadník zo škôlky. Kto by odolal takej motorke?

Opäť nádherný prejav súrodeneckej lásky 🙂

Tento mesiac sme slávili krásny sviatok - Valentín. Valentín je patrónom všetkých zaľúbených a teda či už ho doma nejako slávite alebo nie je to veľmi milý sviatok. Lásku si však  treba nielen vyznávať ale ju aj vzájomne pestovať. 

Často sa však stáva, že partneri na seba nemajú čas, prípadne ich spoločný čas skĺzne napríklad do stereotypného pozeranie TV. Aby sme my doma s manželom tomu predišli, zájdeme si na prechádzku, na výlet, na víkend k rodičom či svokrovcom, alebo si zahráme spoločenskú hru. Ja osobne milujem Ticket To Ride, Carcansone, kartové hry ale najnovšie sme obaja plne prepadli Scrabble! 

Pre partnerský vzťah nie je nič lepšie ako spolu tráviť čas offline, bez mobilu, tabletu, PC či telky. Všetky tieto veci by mali ist na chvíľu bokom a mali by sme sa venovať jeden druhému. Napríklad aj pri takejto hre. Plus je, ak sú deti väčšie môžu si stolovú hru zahrať s nami. Aj takto sa utužujú vzťahy, cibria sa mysle a pestuje trpezlivosť. 

A tak som si povedala že spolu s #matell a #fisherprice potešíme jednu rodinku. Mama s tatom si večer zahrajú Scrabble, budú mať chvíľu pre seba, zatiaľ čo dieťatko, alebo deti 😉 sa budú pokojne hrať s novou úžasnou hračkou akou je Prasiatko Pokladníčka!

Rodičia si precvičia slovnú zásobu, potrápia mozgy a rozhýbu si závity, zatiaľ čo si detičky precvičia jemnú motoriku, čísla a farby s prasiatkom 🙂 a keď deti podrastú môžu sa pustiť do Scrabble s rodičmi a ukázať im kto je tu šéf! 

Ako sa zapojiť do súťaže? 

Ked sa raz stanes mamou,tak nou proste ostavas,uz nou nikdy neprestanes byt. Posledne dni ma o tom coraz viac presviedcaju.

Moj maly spunt je od narodenia narocnym babatkom. Najprv sme sa mordovali s refluxom, plakalo dieta a ja zufala s nim. Moj pracovne vytazeny muz mi pomahal,ako len mohol,ale toho volneho casu som veru aj tak pre seba nikdy nemala viac ako hodinu. Niekedy ani to nie. Kym inym mamkam sa darilo "utiect" od babatiek prec,oddychnut si,posediet si na kave s kamoskou,ci dokonca zajst na nakupy (aj viachodinove a inde ako len do potravín,co som ja pokladala za sci-fi), ja som nemohla ist vobec nikam. Preco?

Po prve preto,ze mi manzel vzal maleho podvecer,ked som bola z celeho dna taka rozbita,ze som ani vlastne nevladala nikam ist.

Po druhe preto,ze nesoferujem,takze som na otocku nemohla ist ani na nakupy na ine sidlisko (u nas su len potraviny 🤦‍♀️) a busom by to trvalo hrozne dlho, co som si popri svojom "naprsebytiachtivom" syncekovi nemohla dovolit. Ale aj tak som chodila aspon do tých potravín.

Po tretie... zabudla som, co som vlastne chcela napisat :D To preto,ze moj "kojomozog" je uz skoro vypnuty,ked pisem tieto riadky, je uz takmer polnoc. A preco este nespim? Mam svoj volny cas,ktory si vychutnávam.  Aj napriek tomu,ze padam unavou, MUSIM byt este hore a uzit si chvilu,ked na mne nie je nonstop prilepena ta moja "prisavka" a nemrnci mi tu stale dokola.

Takto. Aby bolo jasno. Ja svojho synceka milujem najviac na svete. Ano,nervy mam niekedy priserne na to vsetko okolo materstva.  Ale stoji to za to,on je proste zmyslom mojho zivota. Ale v zaujme vlastneho zdravia potrebujem od neho aj odist a potrebuje to kazda matka,nech by tvrdila akykolvek opak (pochybujem,ze by ste taku nasli). 

Zdroj: internet

Second handy zažívajú v posledných rokoch renesanciu. Už nie je hanbou v nich nakupovať, alebo priznať pred kolegami či kamarátkami, že tá–ktorá vec je zo sekáča. V sekáči s obľubou lovia originálne kúsky najznámejšie blogerky a šaty zo second handu vyvetrala na červenom koberci aj holywoodska herečka Drew Barrymore. Dokonca islandská prvá dáma hrdo a často nosí šaty zo second handu a to nielen v súkromí, ale aj na oficiálne príležitosti.  

Tento trend potvrdzujú aj oficiálne čísla. Trh s odevmi z druhej ruky dosiahol v USA v minulom roku 24 miliárd dolárov. Pre porovnanie, trh s rýchlou módou (fast fashion) dosiahol v tom istom období 35 miliárd dolárov. Odborníci predpokladajú, že v priebehu najbližších desať rokov trh s oblečením z druhej ruky dokonca predbehne trh s fast fashion.  

Dôvody zákazníkov pre nákup v second hande už dávno nie sú len ekonomické. Častým motívom je rôznorodosť, teda túžba odlíšiť sa v originálnom oblečení. A stále častejšie aj udržateľnosť. Ale, dá sa nakupovať iba v sekáči? 

Za seba hovorím, že áno! 90 percent môjho šatníka tvorí oblečenie zo sekáča. Legínami na šport počnúc a vlneným kabátom končiac. V sekáči nakupujem úplne všetko, s výnimkou plaviek či spodného prádla. A to nie som žiadna batikovaná biomama (samozrejme, nič proti nim). Nosím značkové slnečné okuliare, sledujem módne trendy a holím si nohy. 360 dní v roku mám nalakované nechty, chodím na pedikúru a nosím podprsenku. Napriek tomu som sa pred niekoľkými rokmi rozhodla, že vo fast fashion reťazcoch prestanem nakupovať. Nie je dôvod. Svet sa doslova topí v handrách a napriek tomu sa každý rok vyprodukuje ďalších 80 miliárd kusov nového oblečenia! Veď to je šialené! Nechcem byť súčasťou systému, ktorý drancuje planétu, vykorisťuje pracovníkov a tvorí milióny ton odpadu ročne. Navyše v second-hande zoženiem úplne všetko, často v kvalite, ktorá je neporovnateľná s tou v bežných obchodoch. 

V sekáči rovnako nakupujem oblečenie pre moje deti a aj pre manžela. Hoci v ich šatníkoch je podiel second handového oblečenia výrazne nižší. Súvisí to najmä s potrebou veci vyskúšať, najmä u muža, a ten by do sekáča nevliezol. Pri deťoch zas nie som schopná nakúpiť také množstvo pekných a kvalitných vecí, ktoré každú sezónu potrebujú. Áno, občas nakúpim aj tu v bazáriku, ale po niekoľkých nemilých skúsenostiach s "kvalitou" tovaru nakupujem v bazáriku minimálne a uprednostňujem osobný odber. Pri deťoch sa preto skôr uberám cestou udržateľnejších nákupov nových kúskov od lokálnych značiek, ale o tom možno niekedy inokedy. 

Volám sa Kristína, mám 28 rokov a spolu so svojím manželom Michalom a dcérkou Dorotkou žijem v Košiciach. Dnes vám rozpoviem skutočný príbeh o krehkosti ľudského života a o tom, že zmena k lepšiemu môže byť aj vo vašich rukách. A aj keď občas stojíme pred novými začiatkami, spočiatku trochu s pokorou či strachom, niekedy nás život naučí pozbierať odvahu a vykročiť v ústrety novým možnostiam...

Petra, moja najlepšia kamarátka, ležala už niekoľko týždňov na onkológii. Doma na ňu čakal manžel a 2 dcérky. Jej diagnóza: C53. Zhubný nádor krčka maternice. Pravidelne som ju navštevovala doma aj v nemocnici. Zo začiatku Petra zvládala chemoterapiu dobre a vždy sa jej podarilo dostať aspoň na niekoľko dní domov. No po čase sa veci začali vyvíjať nesprávnym smerom. Rakovina v jej tele postupovala agresívne do celého tela a jej stav sa rapídne zhoršil. Za každým, keď som vošla do jej izby, mala na stole nádherné kvety. A na perách úprimný úsmev 😊. To ja som často nedokázala potlačiť slzy a emócie bolesti. Nech som sa akokoľvek snažila nemyslieť na najhoršie, pohľad na ňu mi doslova kradol nádej. Snažila som sa od toho odosobniť, myslieť na niečo iné, no bolo to nad moje sily. Aj tak som na ňu myslela každučký deň. Čo ak to nezvládne? Čo keď svoj boj prehrá? 

Vždy chcela vedieť, aké je vonku počasie, nestačilo jej to, čo videla cez okno. Pýtala sa, ako vonia jarný vzduch, vravela o tom, ako túži cítiť na svojej tvári obyčajný vánok. Prejsť sa v len tak v daždi. Že chce ešte žiť a cítiť, že naozaj žije. Raz ma chytila za ruku a povedala mi: ,,Kristínka, nič nie je náhoda a každý deň máš jedinečnú možnosť zmeniť svoj život. Nájdi si viac času na seba, svoje zdravie, a to, čo ťa robí šťastnou. Ver mi, Kika, určite sa žiadna z nás nechcela ocitnúť tu, na onkológii, s rakovinou krčka maternice v terminálnom štádiu, medzi štyrmi stenami, pripútaná k posteli a odkázaná na pomoc lekárov len preto, lebo "nebol" čas. Áno, ja som ho tiež nemala. Riešila som iba dcérky, Jankove košele, prácu, účty, domácnosť a všetko bolo v mojich očiach dôležitejšie ako ja. Nič sa nedalo odložiť, iba moje zdravie. Chcela som byť dobrá mama, manželka, kolegyňa, priateľka. Ale veľmi škaredo som na to doplatila. Až tu, v tomto stave, som si uvedomila, že mojim deťom nebude chýbať dokonale uprataný dom, bláznivé dovolenky ani nový tablet, im budem chýbať JA. Stačilo tak málo a mohlo sa stať tak veľa. "Som presvedčená, že prevencia mohla zachrániť môj život,'' povedala roztraseným hlasom, so slzami v očiach. Bolo to naše posledné stretnutie...

Po tom, čo sa Peťke stalo, som si uvedomila, ako je každý deň a každá chvíľa vzácna. Keď viem, že ma doma čaká môj milovaný manžel, dieťa, keď mám skvelých priateľov, dobré zázemie a žijem s radosťou z každého dňa, potom je prirodzené, že by som mala mať väčší pocit zodpovednosti. Za seba, za svoje ženské zdravie a za to, že ma moji najdrahší potrebujú. Rakovina krčka maternice je 2. najčastejším nádorovým ochorením žien v produktívnom veku na Slovensku. Je smutné, že ročne na toto ochorenie u nás zomrie asi 200 žien a lekári ročne zaznamenajú viac ako 600 nových prípadov. Hlavnou príčinou úmrtia na tento typ onkologického ochorenie je v prvom rade zanedbaná prevencia a neskoré odhalenie zákernej diagnózy. 

Tenkovrstvová cytológia je najmodernejšie vyšetrenie, ktoré dokáže spoľahlivo odhaliť nádorové zmeny buniek už vo včasnom štádiu, až 4-krát presnejšie ako "klasická cytológia". Som nadšená, že ako poistenka Union zdravotnej poisťovne, mám raz ročne nárok na LBC vyšetrenie krčka maternice, a to dokonca bezplatne, pretože moja zdravotná poisťovňa plne prepláca toto vyšetrenie. A nielenže mám LBC vyšetrenie bez doplatku, ale za preventívne prehliadky ma Union zdravotná poisťovňa každý rok aj odmení. Každý gynekológ má možnosť objednať si bezplatne viálky pre poistenky Union zdravotnej poisťovne a výsledok vyšetrenia má môj gynekológ v rukách do niekoľkých dní. Už sa nemusím rozhodovať, či mi stačí "obyčajná cytológia" alebo musím zainvestovať do svojho zdravia. S Unionom je moja dilema vyriešená a je úžasné, že sa Union zdravotná poisťovňa aj takto snaží meniť život svojich poistencov k lepšiemu. A ja si pre svoje ženské zdravie teraz môžem dovoliť to najlepšie. Len kvalitná diagnostika a včasné odhalenie ranných štádií onkologického ochorenia vďaka LBC cytológii, dokáže zachrániť život, zachytiť problém včas a dáva tak takmer 100 % šancu na úspešné vyliečenie. A preto, aj keď občas stojíme pred ťažkým momentom rozhodnutia, momentom, keď sa bojíme o svoj život, musíme sa správne rozhodnúť, aby mal aj neľahký životný príbeh napokon šťastný koniec. A aby sa náš život zmenil k lepšiemu. Myslime preto na prevenciu včas...

Ruku na srdce – myslíte na prevenciu pravidelne? Napíšte nám do komentára, ktoré preventívne vyšetrenie ste absolvovali naposledy. Zo všetkých komentárov vyžrebujeme tri úprimné odpovede, ktorým pošleme balíček pre potešenie 🙂

Dnes len taká krátka úvaha. Keďže sa mi mení teraz situácia a človek nevie, či bude žiť večne z lásky, pustila som sa opäť do "studying english" a zistila som takú jednu úžasnú paralelu medzi mnou a raketou. Pred rokom som s ňou začínala od piky, od úplného neporozumenia, žiadnych slóv ani slabík a koniec koncov ani zvukov. A hľa dcérenka, teraz som presne tam, kde moja raketa, len ten štýl učenia bude trošičku iný.

Pri rakete sme nesmeli používať vety, všetko jednoslovné, vizualizované, gestá, Boh chráň pred frázami z rozprávok a filmov či rozhovorov. Včera som mala hodinu so svojou učiteľkou angličtiny a tá mi nakázala tucet videí a kníh, z ktorých sa mám postupne učiť opakovať frázy a prepnúť sa do "anglického myslenia". 

Teraz si uvedomujem, aká musela byť moja malá raketa stratená. Neviem ju úplne pochopiť, lebo nie som v "úplnom" neporozumení, skôr len vo fáze cibrenia gramatiky a slovosledu, ale pre mňa aj tak fuška. Hlavne to učenie bez tých všetkých pomôcok, len z počúvania. A prišla som na jednu dôležitú vec. Že mojou pomôckou je prepisovanie fráz. Musím si ich napísať, niekedy aj na tri miesta, do PC, zošita, potom ešte kdesi na papier a tak mi to nakoniec nejako utkveje v pamäti. Toto mám spoločne s raketu. Tú vizuálnu pamäť máme jednoducho lepšiu ako tú pamäť z počutia. 

Môj muž a syn sú zas úplne iní. Čo počujú, to zopakujú, či už v slovenčine alebo v angličtine, a ja im to závidím a zároveň obdivujem.  Je to pre mňa fascinujúce, keď synovi prečítam nejakú básničku a on si ju večer sám len tak recituje popod nos. Muž si počúva anglický song a o chvíľu si ho pospevuje so zrozumiteľnými slovami. 

Hm, ja sa musím pri jazykoch trochu viac nadrieť, ale verím v sebs, že sa akosi prehupnem aj do počúvacej fázy, tak ako sa to podarilo rakete. Ona totiž už žiadne obrázky ani gestá na komunikáciu nepotrebuje. Vie si veľa vecí vykomunikovať a práve ona je teraz pre mňa taký môj malý vzor pri učení cudzieho jazyku. Kopu otázok a situácií sa naučila riešiť frázovito a vybavená vec. Vie ich ohýbať a používať vo všetkých situácií a vystačí si s pár frázičkami. Teraz ich vie ju viac, ale napr. jej najobľúbenejšia začína "môžem?"..

- Môžem kúpiť vajíčko? - Môžem dať havovi kostičku?  - Môžem kopnúť Šimona? 

Píšem po návrate z pôrodnice, s veľkou radosťou v srdci, že sa mi splnil sen, ktorý som mala už krátko po prvom pôrode, že by som veľmi chcela zažiť prirodzený pôrod. V dnešnej dobe, v súvislosti s prudkým nárastom počtu vykonaných cisárskych rezov (najmä na prvorodičkách), narastá však i počet prirodzených pôrodov po cisárskom reze. Človek by mal dojem, že sa to stáva štandardom: pokiaľ žena chce a má záujem, do ďalšej sekcie ju nik nebude nútiť. Niečo málo však pre to urobiť treba...

Chcem vám teda poskytnúť môj príbeh...

Aby som popísala môj druhý pôrod, nedá sa mi inak, len sa krátko vrátiť v myšlienkach dva roky nazad, k tomu prvému. Vtedy som sa o teóriu okolo pôrodu príliš nezaujímala. Hovorila som si, že je to prirodzený proces a väčšina žien to zvládne bez problémov. Prečo by som to nemala zvládnuť ja - veď som mladá, zdravá, 25ročná baba. Tehotenstvo prebiehalo bez problémov, tak prečo by mal pri pôrode nastať nejaký problém. Takýto prístup mi síce náhodou vyšiel pri rozbehnutí kojenia, nie však s pôrodom, ktorý je oveľa zložitejší proces, než som si bola schopná dovtedy predstaviť. Neuvedomila som si, že napríklad aj medzi pôrodnicami v Bratislave sú dosť veľké rozdiely v tom, ako pristupujú k pacientkam a k priebehu a podpore samotného pôrodu, tak som si jednoducho vybrala najbližšiu pôrodnicu a hotovo.

V skratke: môj prvý pôrod bol na Kramároch týždeň po termíne vyvolávaný, nakoľko krčok bol úplne zatvorený a nepripravený... takže ma čakala niekoľkodňová hospitalizácia, kým sa vôbec čosi rozbehlo. Nakoniec som porodila 10 dní po termíne - v 41+3 - o tretej ráno akútnou sekciou po 20 hodinách umelo vyvolaných a umelo urýchľovaných kontrakcií. Posledných 6 hodín som ležala upútaná na CTG monitore v poloľahu na pôrodnom boxe, napriek tomu, že pulz bábätka bol po celý čas bezproblémový. Skončila som s tým, že dcérka zle zrotovala, chrbát jej zostal vzadu a hlavička nezostúpila - nútilo ma to síce tlačiť, avšak nebolo čo. Toto sa presne stane, keď zostane žena v poloľahu na chrbte...

Toť asi situácia, ktorú zažila nejedna. To, že ma už núti tlačiť, som musela oznámiť náhodne okolo prechádzajúcej pôrodnej asistentke, ktorá si ma aj s kolegyňou po celý čas vôbec nevšímala... Zavolali staršieho doktora, nakoľko službu mala len nejaká mladá doktorka krátko po škole a ten to zhodnotil: "8 centimetrov... nezostupuje... urobíme to operačne..." Hrôza a strach vo mne dosiahli prakticky vrchol, lebo sa stalo presne to, čomu som sa chcela vyhnúť. Ale brala som to už ako vykúpenie, nakoľko boli 3 hodiny v noci a kontrakcie som mala od rána od 6:00. Ešte mi stihli pichnúť spinálnu anestézu, takže som bola počas operácie pri vedomí, avšak únava a aj oblbováky proti bolesti ma dostali do takého mátožného stavu, že som máločo vnímala. Následne som bola od dcérky na 30 hodín oddelená.

Bezprostredne po pôrode som však z jeho konca nemala depresiu. Zo sekcie som sa rýchlo zotavila, po týždni som ani nevedela, že ma niekto niekde rezal. Sústredila som sa na záležitosti všedných dní a starostlivosť o bábätko, s ktorým sme sa dobre zohrali. Bola som rada (to, čo mi potom všetci hovorili, keď som začala nutnosť cisárskeho spochybňovať a ľutovať), že je od začiatku zdravá a prospieva.

Jar 2019 znamenala okrem dvoch rehabilitačných pobytov aj plánovanú hospitalizáciu na Kramároch. Od novembra 2018 sme mali stanovený termín na magnetickú rezonanciu mozgu, aby lekári skontrolovali zmeny a vedeli prípadne včas chirurgicky zasiahnuť. Všetko sme podrobili danému vyšetreniu, rehabilitácie nastavili mesiac pred a po, presúvali výlety či rodinné stretnutia len aby Sofi neochorela. Dva týždne pred narkózou totiž musí byť úplne zdravá. 

Päť dní pred hospitalizáciou som dostala tekefonát z Kramárov. Majú už pár týždňov pokazený stroj, magnetické rezonancie nerobia. Keď bude stroj opravený, naplánujú nám nový termín, budú nám volať. 

Krása, aké slovenské! Čakať 5 mesiacov na MRI a nakoniec nám ho aj tak zrušia. V tej chvíli som bola rada, že Sofi nie je akútny pacient, utešovala som sa, že sa nič nedeje, počkáme. Keby sa v jej hlavičke dialo niečo zlé, hádam by sme to rozpoznali. 

Kedy opravia stroj, nikto netušil. Zháňala som informácie, či môžu 2ročné deti absolvovať MRI aj na inom mieste v Bratislave, podobne ako pred 2 rokmi. Vyšlo mi, že nie, predovšetkým kvôli narkóze. Upokojila som sa a rozhodla sa čakať. Asi po 2 týždňoch som už dostala informáciu, že stroj je opravený, začínajú preobjednávať stornovaných pacientov. Keď som si predstavila, koľko nás musia vopchať medzi štandardne objednaných, až sa mi zatočila hlava. Ani po mesiaci mi nikto nevolal, tak som sa rozhodla zavolať na neurológiu sama. "Áno, máme vás tu, ešte sme sa k vám nedostali." O 2 týždne som telefonovala opäť a opäť tá istá odpoveď. 

No krása, a kedy sa ku nám dostanú?! Prešli 2 mesiace odkedy vykonávali opätovne MRI a po nás ani pes neštekol. Blížilo sa leto, začala som byť nervózna. Čo ak sa v tej malej hlávke predsa len niečo deje a my sa to nedozvieme včas kvôli hlúpemu odkladu MRI? 

V jeden júnový deň sme boli na Kramároch na inom vyšetrení a rozhodla som sa osobne zaklopať na dvere neurologickej ambulancie. Mala som pripravenú šťavnatú reč, bola som už naozaj nahnevaná. Prešlo 7 mesiacov od pôvodného objednania a my sme ešte nemali ani len nový termín. 

Chcem sa vás spýtať či si tým niekto už prešiel mala som cca 2 mesiace bolesti brucha... Tak som išla na gastrologiu endoskopia.. Zistili mi zápal sliznice... A potom Helikobakterie.. Dali mi tabletky po čase sa mi to zhoršilo tak mi dali antibiotika a nemám pravidelnu stolicu mám diétu jem rohlíky diétne grahamove jem to čo mi mama vyvara vo vode.. Mäso ryžu zemiaky atď... Tak podľa vás je to normálne ze nemám pravidelne stolicu niečo ma tlači na wc ale iba malé hovienka s prepáčením zo mňa idú je to normálne? Alebo keď si tým niekto prešiel ozvi té sa mi ďakujem a poraďte

Dobrý večer chcem sa spýtať ci poznáte Guttalax kvapky to je na zápchu... Niektorý hovoria ze ked si to dáte tak nedostanete hned hnačku... Tak potom kedy? A chcem sa spýtať keď si dáte tie kvapky a mate hnačku tak nemáte potom bolesti aj brucha? Napríklad kŕče a tak 

Kapitola jedenásť

Lujza

Leo si k Rite zbalil celý batoh autíčok. Vraj ich chce všetky ukázať Sáre.

Zbalila som mu aj nejaké sladké dobroty, aby sa mohol so Sárou potajme podeliť. Nezabudla som ani obľúbenú hračku, lebo hodinu vykrikoval, že ju potrebuje a nevie ju nájsť.

Celý čas, okrem toho kriku, výskal od radosti. Zo škôlky sme leteli rovno domov, lebo sa už nevedel dočkať. 

Potom som ho zaviezla k Rite a bol celkom prekvapený, že neostávam s nimi, ale odchádzam.

Na to, aby bol človek spokojný a šťastný, musí sa predovšetkým cítiť dobre vo svojej vlastnej koži. Mnohokrát starostlivosť o pokožku zanedbávame. Ak je vaša pokožka suchá či citlivá, zaslúži si dvojnásobnú starostlivosť. Preto prinášame testovanie prípravkov Linola, vďaka ktorým doprajete pokožke presne to, čo si zaslúži.

Čo budeme testovať 

Suchá pokožka? Problém, ktorý trápi nielen dospelých, ale aj mnohé detičky. Prípravky Linola sú určené práve pre suchú a citlivú pokožku so sklonom k atopickému ekzému. 

Linola je späť na Modrom koníku, keďže chce opäť pomôcť čo najviac mamičkám a detičkám. Prečo je ale práve Linola tou správnou voľbou pre suchú pokožku? Aby sme mohli pokožku chrániť pred narušením ochrannej kožnej bariéry, je nutné neustále ju zásobovať lipidmi, ktoré sú jej prirodzenou súčasťou. Aby ostala pokožka zdravá, potrebuje kyselinu linolovú, ktorú však naše telo nie je schopné vytvárať samo. Práve preto sú tu prípravky Linola, ktoré sa o to postarajú. Tentoraz budeme testovať tieto prípravky:

Linola Shower and Wash je sprchový a umývací mikroemulzný gél na ruky, telo i tvár, ktorý umožňuje rýchle vstrebávanie hodnotných lipidov do pokožky. Udržuje zvýšený obsah vody v pokožke až po dobu 24 hodín a zachováva prirodzené pH pokožky (5,5). Navyše nedráždi v očiach, má príjemnú hypoalergénnu vôňu a je vhodný nielen pre dospelých, ale aj pre deti. 

Linola Hand je krém, ktorý zatočí s veľmi suchou, hrubou a popraskanou pokožkou rúk. Obsiahnutá kyselina linolová podporuje prirodzenú regeneráciu ochrannej kožnej bariéry a lipidy s glycerínom znižujú pnutie pokožky. Krém je vhodný pre pokožku citlivú, aj so sklonmi k ekzémom. Ľahko sa vstrebáva a nezanecháva lepivý film. Neobsahuje ureu, konzervanty, ani silikóny či minerálne oleje.

Už viac ako týždeň sme zatvorení všetci doma, ponorka v plnom prúde, manka vyhoretá ako zimohrad po boji a deti - no commet. Najmä raketa je tieto dni taká raketová, že ma vie v sekunde naštartovať☹ To, že začala rozprávať a tá jej "povaha" dáva tomu všetkému riadnu šľahačku na torte...

Tým, že sa nám autizmus nepotvrdil (zatiaľ malá pravdepodobnosť), mojej malej rakete prislúcha teda status nevychovaného decka a mne nezvládnutá výchova. Verte mi, že som šťastná ako blcha z týchto "nediagnóz", ale ľahšie to s ňou aj tak nie je. Všade kam vkročíme, ak raketa nemá "svoj deň" (čo je v poslednej dobe dosť často), sa mi dostávajú pripomienky a rady: "oo aká jedoška, óó takáto je stále, óó toto nesmie robiť, musíte to riešiť...". Keby som chcela niekoho vytrestať v živote, pošlem ho niečo s raketou vybaviť, aby si tieto múdre rady strčil do vačku, pretože ja to všetko všečičko viem.

Neurologička nám do správy napísala: NKS, ADHD a výrazné vzdorovité správanie☹ Záver a  tie blbosti, čo tam napísala som si prečítala až doma. Poviem Vám nasralo ma to. Celá táto situáciu, to, ako zvrchu na moju raketu pozerali, tá neurologička aj tá jej priblblá sestrička. Už nikdy tam nepojdem to dám ruku do ohňa, ale takýmto ľuďom sa žiaľ nevyhneme v budúcnosti. 

Ale o inom som chcela. Chcela som Vám dať jeden typ na fajn ceruzky. Moja raketa s nimi v poslednom čase začala neuveriteľne kresliť, zatiaľ síce machule, ale tento týždeň som jej začala vytláčať omaľovánky, ktoré chcela (psík, mačičku, rybu, kravu) a ona sa normálne snažila ich "vyfarbiť" a potom prišla za mňou a chcela nalepiť obrázky na chladničku vedľa synových obrázkov. Sú trochu drahšie, ale sú zmývateľné a možno s nimi kresliť po tvári aj po stene. Možno aj Vám zachránia pár šedivých vlasov na hlave počas tohto chrípkovo-chorobného obdobia.

Mojich kreslenie veľmi tento týždeň bavilo, ale už aj to ich po týždni omrzelo a už prichádza aj na mňa deficit hier a nápadov. Raketa je viac a viac rozumnejšia a veľa sociálnych situácií sa učí z rozprávok alebo zo situácií, ktoré vidí u mňa so synom. V sekunde vie prejsť zo štádia válania sa po zemi do slušnej konverzácie. Len tak pre ukážku Vám opíšem pár situácií. 

Zlá nálada+choroba+dlhé čakanie+zobratý telefón pred vyšetrením bol jasný dôvod na šľahačky v ambulancií u spomínanej neurologičky. Komunikácia voči iným osobám minimálna, vreskot za každé prihovorenie, vreskot za nesplnenie požiadaviek, no jeden veľký krik. Ale pri odchode toto moje decko, len tak počas vreskania, potichúčku poďakovala za hračky, s ktorými sa mohla hrať. "Ďakujem za hračky". Presne toto povedala a potom si zase veselo vrieskala, ešte na vyzvanie pozdravila "čau" a pokračovala vo vrieskaní.

Tento víkend som sa hecla... A hoci #niesomfoodbloger tento príspevok bude o jedle. Ale recepty nečakajte (teda jedine, že by ste si ich vyžiadali😇) Uplynulé dni som strávila v mojej obľúbenej kuchyni dosť veľa času a niečo sa tam aj vytvorilo! 

Okrem iného som konečne spratala dve tretiny môjho hnilého kútu, v ktorom som len hromadila veci, lebo veď mám dosť miesta ešte😅 Ale keď som v piatok večer chystala palacinkové cesto pre mojich maródov pomedzi náčrtníky, fixky a autíčka, povedala som si dosť! A ktovie, možno aj pre ten neporiadok sa mi prvá várka palaciniek nepodarila🤷🏻‍♀️ Chcela som potešiť deti sladkou večerou, ale chcela som, aby aj koza bola sýta (-teda Ja), lebo keďže sa snažím zbaviť nejakých tukových zásob, vravím si, spravím palacinky bez múky s riadnou dávkou bielkovín- z tvarohu a pudingu. A keďže som také palacinky už raz u svokry robila (nemala doma múku), vravím si NENI PROBLÉM. #ibažebynie! Lebo evidentne som našla iný recept ako vtedy dávno. Ale si vravím Tinkine recepty, to bude super. ALE nebolo. Tým ale nevravím, že je Tinka na vine... ja som totižto 1. Zdvojnásobila dávku, 2. Použila polovicu tvarohu podľa návodu a polovica bol hrudkovitý (kto vedel, že aj JEMNÝ tvaroh môže byť zaroveň aj Hrudkovitý?🙈) 3. Mala som proteínový puding. Takže je dost možné, že niektorý z faktorov spôsobil, že miesto palaciniek som robila trhance! A keďže deťom nevysvetlíš, že trhanec je nová palacinka... spravila som aj jednu klasickú celozrnnú múkovú dávku. Ale trhanec s lekvárom neskončil v koši... zožrala som ho ešte počas vypekania ozajstných palaciniek. 

Na fotke je ale už môj druhý víkendový výtvor- karfiolové pyré, blanšírovaná brokolica s mrkvou a pečená treska s cuketou a paradajkami! Tento pokrm mi už vyšiel oveľa lepšie hneď na prvý pokus, ale tiež sa nezaobišiel bez komplikácie... Lebo teda tresku som mala mrazenú a si vravím, veď nevadí, pustí vodu, aspoň nebudem musieť podlievať... Ľudia, aké podlievanie??? Ja som skoro vytopila rúru! Akože čakala som, že tam bude nejaká voda navyše... ale že až toľko? Tak som vodu zliala a z 900 gramov tresky som mala zrazu v miske 550 mililitrov vody!😱Ja neviem, vraví sa, že ryba má plávať, ale naozaj treba 400 gramom ryby pol litra vody?

No ale inak tie spomínané gramy ryby sa mi vydarili a všetko spolu dobre ladilo. A tak si vravím, dobre, zostane nám aj na nedeľu... Ale horkýže! Lebo, aby som zostala v rybacej terminológii, hovno, hovno zlatá rybka, akvárko nebude! Po jedle som spratala riady, išla si zacvičiť (do obývačky), spratala deti (spať), kukla si s mužom Narcos, spratala seba na gauč (zaspala som), a keď som sa v noci zobudila, zistila som, že zeleninu a pyré som zabudla dať do chladničky. Tak hop-šup, nech sa nepokazia... Ale smola (a hrušky... teda karfiol)... Pre karfiol už bolo neskoro... Asi sa urazil a skysol. Hajzeľ... a tak som dnes opäť zamierila do kuchyne a spravila som aspoň zeleninový šalát so syrom a vareným vajíčkom. A hneď ho šupla do chladničky... a teraz vlastne neviem, či som sa šla chváliť či sťažovať... Ale chutilo nám😅 Spravila som vám chúťky? Či práve na-o-pak?

... keď sa kreslenie spontánne premení na tvorenie písmen. 

Dieťa s nadšením prijíma a osvojuje si nové poznatky, pričom si ani neuvedomuje že sa nachádza priamo v procese výučby. 

S úctou

M. (autorka projektu abeceda TROCHA INAK)

Aké sú to krásne očká? Ako môže dopadnúť „reklamácia“ trička? Ako sa vyberajú hrkálky spod postieľky? Čítajte ďalej, všetko sa dozviete 🙂

Rozhovor s mojou 7 ročnou:
„Mama a mal už niekto niekedy 100 rokov?“
„Tak pár ľudí už malo 100 rokov...“
„Mama, ale ako tak na teba pozerám, tebe do tej stovky už moc nechýba, však?“
... mám 33.

* * * * *

Včera večer po sprchovaní sa ma, takmer štvorročný, smutne pýta: „Maminá, prečo sa mi nevyliahli???“
„Čo sa ti malo vyliahnuť, Miško?“
„No vajíčka predsa!“ - a pozrel si medzi nohy.

* * * * *

Posielam syna pre niečo u deda na poschodie, lebo som to zabudla. A syn: „Ja už nie som taký malý.“
Pýtam sa, že: „Čo to? Prečo? Nechápem, čo to má spoločné s tým, aby mi vyšiel po schodoch pre veci.“
A on: „Ja už nevybehnem tak, ako kedysi!“
Dedo sa skoro zadusil od smiechu.

Ležali sme s Patrikom na gauči v našom prenajatom dvojizbovom byte. Ako každý večer sa mi maznal s bruchom a jedoval nášho syna, aby ho kopol. Lenivé dieťa, málokedy kopol. Vždy keď som sledovala s akou láskou sa môjmu brušku prihovára, mala som slzy v očiach. Tvoríme pár 18 mesiacov a polovica z nášho vzťahu je len moje tehotenstvo. Nikdy som nečakala, že by to šlo takto rýchlo. Napodiv, za tých 18 mesiacov sa poznáme asi viac, ako niektoré páry po rokoch manželstva. Vieme o sebe naozaj všetko. Poznáme každé naše gesto a dokážeme sa rozprávať pohľadmi. Na nič sa pred sebou nehráme, neskrývame sa keď ideme na WC a keď sa nám niečo nepáči, povieme si to narovinu. Keď som sa pred týždňom v noci pocikala, lebo som nestihla na WC, bez hanby som ohlásila Patrika aby mi pomohol to upratať. Áno, smial sa ako nepríčetný a neodpustil si pár vtipov o dôchodcoch, ale to je vlastne jeden z milión dôvodov, prečo ho milujem. Lebo z každej situácie vie vyťažiť to najúsmevnejšie. To možno nie každej žene vyhovuje, no mne ako pesimistickej osobe jeho večný optimizmus rozjasňuje každý deň. 

Stále pozorujem, ako sa môj lenivý syn prebúdza a snaží sa odkopnúť svojho ocka. Zhŕňam si v myšlienkach svoje tehotenstvo. Úprimne, keď som otehotnela mala som trochu hororové predstavy, keďže ma kopa mamičiek strašila nevoľnosťami a kadečím iným. Ja som žiadne nevoľnosti nemala, keby mi nevynechá menštruácia, asi by som ani nevedela, že som tehotná. Vlastne mi nebolo nič, dokonca ani brucho mi nerástlo, vykuklo až niekedy v siedmom mesiaci. Samozrejme, ujo Google, večný pomocník, mi podal kopu pozitívnych i negatívnych informácií o tehotenstve. Napokon som usúdila, že najlepšie je nič nečítať. Verila som svojmu gynekológovi s dlhoročnou praxou a možno trochu kontroverznými názormi. Niekedy v treťom trimestri ma začala páliť záha a bolieť lonová kosť. Inak bolo celé tehotenstvo úžasné a vôbec mi nezavadzal pupok, na ktorý sa skoro každá v deviatom mesiaci sťažuje. Pôrodu som sa nebála, vnímala som to ako niečo nevyhnutné a krásne. Hm, pôrod. Ako tu tak ležím a pozorujem mojich chlapcov, dostanem také tušenie, že to bude čoskoro. Mám týždeň pred termínom.
,,Myslím, že malý sa čoskoro vypýta na svet." poviem Patrikovi hladiac ho po vlasoch.
,,Veľmi ma mrzí, že budeš tak trpieť." pozrie na mňa previnilo. Musím sa usmiať. Za celé tehotenstvo sa mi už 100x vopred ospravedlnil za pôrod. Je to môj citlivý Patrik. A práve preto som sa rozhodla, že ho pri pôrode nechcem. Zo začiatku bol plný odhodlania, ale čím viac sa blížil ten náš termín, tým viac som videla v jeho očiach strach a neistotu. Aj keď mi tvrdil, že to zvládne, poznám ho. Dohodla som sa s mojou mamou, ktorá mi bola zároveň najlepšou priateľkou, že bude pri pôrode ona. Odprisahala by som, že keď som to oznámila Patrikovi, počula som, ako mu spadol kameň zo srdca.
"Už sa mi neospravedlňuj, niečo predsa pre nášho princa vydržím." povedala som s úsmevom. Uložili sme sa spať a ja som v objatí lásky svojho života sladko zaspala.

O 3:00 ráno som sa prebudila na bolesti krížov. JE TO TU. Vedela som to, cítila som to. Bolesti boli veľmi slabé a moja lenivosť vstať z postele veľmi silná a tak som ešte ležala. O 6:00 zvonil Patrikovi budík, musel vstávať do práce. Keď uvidel, že nespím, hneď spozornel. Povedala som mu, že už to asi pomaly prichádza. Zbledol, na čele mu vyskočili kropaje potu a zmätene hľadal tašku pripravenú do pôrodnice. Vysvetlila som mu, že ešte je čas, nech ide kľudne zatiaľ do práce a ja mu zavolám, veď pracuje pár minút od nášho bytu. Stálo ma to veľa námahy, ale napokon som ho presvedčila. Ľahla som si späť do postele a ešte chvíľu leňošila. Okolo 8:00 som zavolala mame, že už mám pár hodín bolesti. Neverili by ste, ako rýchlo sa moja mama teleportovala ku mne. Bolesti som mala v podstate bez prestávky, snažila som sa na to nesústrediť. Tak som si ešte umyla riady a dlážku, dala som si sprchu, namaľovala som sa, opílila som si gélové nechty a 23natočila :som si vlasy. Áno viem, som chorá, ale aspoň som odpútala pozornosť od bolestí. Keď som už mala kontrakcie každých 5 minút zavolala som Patrikovi, že je čas ísť do pôrodnice. Obliekla som sa, hrdo som si obula svoje čižmy na opätku a o 15:00 sme vyrazili. 

Príjem. Pôrodnica. 5 cm. Vraj je to ešte nadlho. Domov ma však už nepustili, spravili mi klystír a šup na vzdycháreň. Napojená na pásy som surfovala po internete a sledovala oprotiležiacu, ako sa všemožne snaží niekam odskákať na fitlopte. Nechodila som na predpôrodú prípravu a neučila som sa dýchať. Ani ten balón som nepoužívala. Nechávala som to na prírodu. Doktor ma občas vyšetril a potom navrhol, že by bolo fajn rodiť sekciou, lebo mám úzku panvu a bude to ešte trvať, kým sa dostatočne otvorím. NIE. JA POČKÁM. Nechcela som rodiť sekciou, to radšej ešte vydržím pár hodín bolestí. Bolo už niečo po 20:00 a doktor mi pichol Plegomazin, vraj to drobca buď posúri alebo úplne stopne. Neviem či ho to priamo posúrilo. :D O 22:00 mi doktor odpustil plodovú vodu a čakali sme. Na sálu ma vzali niekedy okolo 22:30.  Dieťa sa už tlačilo von, ale moja "vstupná brána" nebola stále dostatočne otvorená a tak sme museli môjho syna zatláčať. Doktor sa veľmi snažil o pôrod bez nástrihu, ale keďže ja som z nástrihu nemala nejaký stres tak som si ho vyžiadala. A dobre som urobila, dieťa bolo po chvíľke vonku. Neviem, prečo sa toho nástrihu ženy tak boja, nebolo to také zlé. Môj syn sa narodil 23:17 a neplakal. Neplakal lebo spal. Chápete? Ja sa trápim a on spí. Moja mama prestrihla na dvakrát pupočnú šnúru, keďže sa triasla ako drahý pes. Po chvíľke mi priniesli môjho anjelika. Ten krásny moment keď sa dieťatko prvýkrát prisaje na prsník...tak ten sa nekonal. Môj syn opäť spal. :D Chvíľku mi ho nechali a potom ho vzali na vyšetrenia a ukázať ockovi. Mňa medzitým doktor zašíval. Kto by bol povedal, že pri zašívaní môže byť taká sranda. Pán doktor ma uistil, že má roky praxe a bude to precízne. Priznala som sa, že ja neviem zaštopkať ani ponožku. A konverzácia bola na svete, húževnato sme riešili šitie a iné domáce práce. Nakoniec sme sa zhodli, že ak mu prídem navariť, tak mi príde on domov poštopkať ponožky. A bolo po šití. Vraj som ako nová. Chvíľu som si ešte poležala na sále a potom ma vzali na izbu. 

Konečne som mala čas premýšľať. Priviedla som na svet malého krásneho a zdravého človiečika. Narodil sa môj malý Alexej. 29.11.2017. 50cm a 3020g. Zrazu som držala v rukách celý svet. Pochopila som, že pre toto som sa narodila, pre to, byť matkou. On je moje poslanie, moja zodpovednosť, môj zmysel, moje všetko. On je ten malý zázrak, ktorý som v sebe nosila 9 mesiacov a teraz ho budem doživotne milovať a chrániť. Poviem vám, toľko myšlienok, čo sa mi striedali v hlave po pôrode, toľko sa mi nevystriedalo niekoľko rokov. Od radosti a eufórie až po pochyby, či budem dobrá mama. Okolo 4:00 mi ho priniesli. Malé, jemné, voňavé klbko. Odbalila som ho a obdivovala tú dokonalosť. Ovoniavala som ho a dodnes viem, ako ešte voňal od plodovej vody. Môj najväčší úspech, porodiť tento skvost. Každý deň zaň ďakujem znova a znova. Zrazu som si bola istá, že to zvládnem a že mu budem tou najlepšou mamou, akou viem byť. Totiž, až keď sa prvýkrát vaše dieťa na vás pozrie pochopíte, že slovo NEMOŽNÉ neexistuje. <3