Viete kto je idolom vašich detí? U nás je ním Youtuber a my sme s ním strávili nezabudnuteľný víkend

Volá sa Lukáš Frlajs, na sociálnych sieťach sa prezentuje svojimi vtipnými videami a moje staršie deti sa ho nedokážu nabažiť.  Rozhodli sme sa ich odmeniť za skvelé polročné vysvedčenie a vďaka hotelu Atrium sa nám podarilo naplniť ich najtajnejší sen.

Odprevádzam syna do školy a na chvíľu sa zastavím, vidím ako kamarátovi ukazuje videá na telefóne, tie, ktoré pred pár dňami natočili na pobyte v Hoteli Atrium. Postupne sa okolo neho tvorí  skupinka rovesníkov a všetci ho s obdivom sledujú. Veď youtuberi sú pre mladých novodobými hrdinami a Frlajsa každý pozná.

Na víkendový pobyt do hotela Atrium sme sa vybrali práve kvôli špeciálnemu balíku s youtuberom. Do hotela sme preto zavítali úplne prvý krát ale je mi jasné, že to nebolo naposledy. Pobyt bol totiž zážitkom pre celú rodinu.

Mama, otec a tri deti (13, 11 a 3 roky). Pre niekoho je dovolenka, ktorú si užijú deti a oddýchnu si rodičia v takomto zložení nepredstaviteľná. Zo začiatku som tomu neverila ani ja a pobyt som vyberala hlavne kvôli najstaršiemu synovi. No Trinity Hotels a najmä ich animačný program ma rýchlo vyviedol z omylu. 

Po príchode na hotel nás prekvapila skvelá organizácia ubytovacieho procesu. Na recepcii sú prítomní animátori s rozkošnými maskotmi – Skalkom a Ozvenkou. Tým sa potešia najmä tí najmenší, no staršie deti si určite nenechajú ujsť čerstvé lievance, ktoré priamo na recepcií pripravuje šéfkuchár kulinárskeho štúdia Foodie.

S 12-ročným Davidkom a jeho maminou Saškou som sa prvý krát stretol pred pár týždňami na Oddelení Detskej kardiochirurgie Detského kardiocentra. Je to úžasne veselý a usmiaty chlapček - až po chvíli by ste spoznali, že rovnako ako jeho dvojča Adamko trpí Detskou mozgovou obrnou. A už vôbec by ste nespoznali, že trpí súčasne aj vrodenou aortálnou stenózou - jeho aorta je menšia a jeho srdiečko tak dostáva poriadne zabrať. 

Davidko absolvoval svoju prvú operáciu srdiečka ako dvojmesačný - pre ďalšie 2 operácie srdiečka bol prijatý na oddelenie koncom novembra 2019 a strávil tam 2 mesiace - vrátane Vianoc. Čas na oddelení trávil s babičkou, keďže obaja jeho rodičia museli pracovať a starať sa o Adamka, ktorý má našťastie srdiečko zdravé.

Davidko mi prezradil, že miluje darčeky, hotdogy, s Adamkom sa sem-tam pohádajú o Xbox a jeho najobľúbenejšou rozprávkou je SpongeBob. Stretli sme sa práve v deň odchodu z oddelenia, bolo na ňom vidno, že sa už nevie dočkať návratu domov - do Rimavskej Soboty. Rozprávali sme sa asi len pol hodinku, no ani na minútu ho neopustil úsmev. 

Keď som ešte včera pred uverejnením článku volal so Saškou, poprosila ma, aby som v článku ešte raz poďakoval primárovi Detskej kardiochirurgie Matejovi Nosáľovi a celému personál oddelenia za starostlivosť a pomoc, ktorú mu počas liečby poskytli. 

Takže v jej mene posielam ďalšie veľké ĎAKUJEM všetkým Anjelom z 5. poschodia.

Naučte sa počúvať vaše dieťatko. A začnite srdiečkom. ️ ️

Dve tisíc kilometrov za 10 dní, zvládli sme to. Pre niekoho zbytočné jazdenie a stres, pre mňa ušetrené peniaze za ubytovanie v Piešťanoch a domáca pohoda so všetkými deťmi, ktorá nám už popoludní dávala zabudnúť na ranné intenzívne cvičenie. 

Rehabilitácie v Possibilitas opäť posunuli Sofinku vpred. Nahrievanie, kyslík a najväčšia výzva- cvičenie v "obleku" Sofi zvládla na prvý krát bravúrne. Pekne spolupracovala, vydržala dokonca 2 hodinky denne bezo mňa a keď sa otvorili dvere a Sofi neistým krokom, tackajúc sa prešla v "obleku" pár krokov, až mi vyhŕkli slzy. A je to tu! Ide sa mi ukázať, čo sa naučila, ako spevnela. Oblek ju držal pokope, spevňoval brucho i chrbát, cítila sa istejšia. Spravila pár krokov bez asistencie po svojich. Dieťa odsúdené na odpis- začína chodiť. Dokázali sme to! Sofinka to dokázala!

Ešte potrvá niekoľko mesiacov, kým naozaj spevnie a prestane chodiť za ruky. Ale keď som videla náznak samostatnej chôdze, uverila som, že to zvládne, že ju nebudeme musieť do konca života nosiť na rukách, či viesť za ruky. Ešte chvíľu pocvičí a bude samostatne chodiť. 

V stoji sa viac vystrela, pretože k oslabenému trupu patrí aj stoj v predklone. Zlepšilo sa postavenie postihnutej ľavej nohy, učili ju smerovať špičku dopredu a nevytáčať von. Viac si uvedomovala prítomnosť ľavej ruky. Všetko sú to záležitosti, ktoré budeme cibriť celý život, trénovať a zlepšovať, nič z toho sa nezlepší na trvalo, vždy sú to zlelšenia len do času. 

Voľný čas počas cvičenia som si neskutočne užívala. Bolo to moje prvé regulérne voľno po 2 rokoch, kedy som nemala na starosti Sofinu a mohla si robiť, čo som chcela. Sama v cudzom meste skoro ráno 😀 V kľude som si nakúpila, nikto mi pri tom nepišťal, raz som bola dokonca na vychádzke pri Váhu. 

Najstarší syn bol tretiak a presne uprostred nášho "pobytu", mal akurát 1.sväté prijímanie a tak prvý týždeň smerovali všetky moje myšlienky tam, čo si kto oblečie, či máme všetko nakúpené, pripravené, či som na niečo nezabudla. Chceli sme sa na túto veľkú udalosť dôkladne pripraviť, veď sa koná u každého len raz za život. Sobota bola "jeho deň". Na rozdiel od upršaného týždňa nastal krásny teplý víkend a tak veľká cirkevná slávnosť dostala aj požehnanie zhora 😉 

Tip na zážitkové učenie s edukačnými kartičkami abeceda TROCHA INAK.

Zapojte fantáziu a všetky zmysly...!

 Ako by ste nakreslili praskanie ohňa?
Tvorivosť spočíva aj v tom, keď dokážeme spájať zmysly, ktoré zvyčajne spolu nespájame.

Daná úloha je opäť zameraná na rozvoj:
▪️fantázie
▪️obrazotvornosti
▪️tvorivosti

S úctou

Mária (autorka projektu abeceda TROCHA INAK)

Túto nenápadnú žirafku sme dostali na testovanie od #fisherprice ešte pred rokom v začiatkoch môjho ambasádorovania. Čo to som o nej napísala už v jednom staršom článku TU. S Lilinkou sme ju využívali najmä pri kočíkovaní, keď mala obdobie bojkotovania akéhokoľvek denného spánku. Žirafka zabrala najmä vďaka bielemu šumu. Neskôr som ju odložila pre “budúceho súrodenca”... Ani sme sa nenazdali a súrodenec bol na ceste. Už vtedy som sa tešila na to kedy žirafku využijem. 

Žirafa hrá okrem dvoch druhov bieleho šumu aj zvuky prírody a jemné uspávanky. Viete si na nej nastaviť aj hlasitosť a vďaka úchytke, ktorá sa nachádza na hračke si ju viete šikovne pripevniť na kočík, vajíčko či postieľku. Žirafu si viete položiť aj na nočný stolík, či v blízkosti postieľky a dieťatko tak môže počúvať hudbu, či šum počas toho ako zaspáva vo svojej mäkučkej postieľke. Navyše hudba a zvuky na hračke sa automaticky po 20 minútach stíšia až sa nakoniec samé vypnú. 

Ako som predpokladala Tonda miluje biely šum a veľmi rád pri ňom zaspáva. Monotónne syčanie ho pekne upokojí, Tomík sa utíši a o chvíľočku na to zaspí. Hudbu si púšťame pri prebaľovaní a mojkaní. Neviem či ho upokojuje aj tá hudba ale mňa rozhodne áno 😀 

Žirafka je naším naozaj každodenným spoločníkom pri pokojnom dennom zaspávaní.

Výhodou je veľmi ľahké a praktické ovládanie a aj vopred nastavený časovač vypnutia. Oceňujem na nej aj jej minimalistický dizajn takže nepôsobí rušivým dojmom či už v kočíku, alebo len tak položená kdesi na poličke či stolíku. Ak by som ale mala možnosť trošku na nej niečo vylepšiť bolo by to neobmedzené hranie zvukov, alebo nastaviteľný časovač. 

Hračka funguje samozrejme na baterky, ktoré nie sú súčasťou balenia. Baterky sa vkladajú do zadnej steny žirafy, ktorú je potrebné odšrubovať.

Materské mlieko je bez diskusií tou najlepšou výživou, ktorú môžete svojmu dieťatku dať. Niekedy ste však z určitých dôvodov nútené siahnuť po dojčenskom alebo batoľacom mlieku, pričom výber takéhoto mlieka nie je jednoduchý. Chcete vybrať to, ktoré bude najviac prospievať zdravému vývoju bábätka a podporovať jeho imunitný systém. V novom testovaní budete mať možnosť vyskúšať Nutrilon 2 Profutura – následné dojčenské mlieko s tou najpokročilejšou patentovanou receptúrou od Nutrilonu.

Nutricia je spoločnosť, ktorá sa už od konca 19. storočia venuje výskumu a vývoju detskej výživy. V súčasnej dobe ponúka najširšie portfólio dojčenských a batoľacích mliek na trhu v Českej republike. Súčasťou Nutricia sú aj špičkoví vedci, dietológovia a odborníci na detskú výživu, ktorí pomáhajú zdravotným sestrám a lekárom v oblasti výživy detí a chorých. Hlavným poslaním spoločnosti Nutricia je pomáhať deťom v ich zdravom vývoji a zvyšovať kvalitu života chorým ľuďom všetkých generácií.

Čo budeme testovať

Nutrilon 2 Profutura je následné dojčenské mlieko, ktoré obsahuje ich najvyššie množstvo HMOs * (2'FL & 3'GL) - oligosacharidov prirodzene sa vyskytujúcich v materskom mlieku.

Je špeciálne vyvinuté, aby podporilo imunitný systém bábätka a jeho zdravý vývoj**. Nutrilon 2 Profutura je jedinečný nielen zložením, ale aj originálnym obalom a unikátnym intuitívnym dizajnom, ktorý Nutricia vytvorila v spolupráci s rodičmi. Nutrilon 2 Profutura je určený deťom od ukončeného 6. mesiaca, ktoré nemôžu byť dojčené.

Ten pocit, keď preleziete veľký čínsky múr, holými rukami, bez výťahu alebo iných "zlepšovákov", keď lezenie trvá viac ako rok a zrazu ten múr preskočíte. Fuuu, poriadne si oddychnete, sadnete a len sa kocháte výhľadom. Ale sedieť tam večne nebudete, všakže? Takto nejak sa akosi cítim ja pár dni po diagnostike...

Mnohé mi píšete, mnohé sa pýtate a verte, že nemám ani tucha, čo bude ďalej. Nikdy som nemala dobré manažérske schopnosti, každé svoje rozhodnutie som 5x spochybnila a 3x zmenila. Teraz mojím najväčším "nepriateľom" už nie je autizmus (aj keď názor jedného odborníka, ešte nemusí byť bezchybný - mne však v súčasnosti stačí), stala som sa ním ja sama. Ja a môj večný strach. Vždy som sa všetkého bála, bola pred všetkým nervózna, hlavne pred vecami, kde som nebola pripravená na 12552 %. A tento strach sa zintenzívnil príchodom detí. Príchodom rakety nabral tento strach úplne iné obrátky.

Bojím sa o ňu tak, že ju až dusím. Dusím a nechcem ju teraz nikomu dať. Bojujem sama so sebou, čo ďalej, aby som jej neublížila, aby som sa dobre rozhodla, presviedčam sa, že ešte nie je zrelá, ešte nie je pripravená. Ale to hlavne ja nie som pripravená na naše "odlúčenie". Za tento rok som zostarla asi o 100 rokov a prišla o všetky odtiene sebavedomia a energie, a jediné, čo ma drží teraz nad vodou je objatie mojich detí. Fakt, ale že fakt pár dni po piatku na mňa neskutočne všetko dolahlo. Začala som sa cítiť stratená, boj sme vyhrali, ale mňa začala potom chytať taká panika, že čo bude ďalej, že som sa prvou "zlou" správou totálne položila. 

Prišlo to na mňa potom, čo mi z práce napísali, že ups, teraz nič nemáme, ozveme sa. Akosi som verila, že teraz pôjdu veci trochu ľahšie a aspoň toto mi bude "darované" do vienka. Ale ja som očividne typ, ktorý si musí "vybojovať" všetko a žiadne skratky ani helpdesky nie sú na mojej ceste povolené. Zrazu som videla ďalší boj, ďalšie múry, ešte tvrdšie, ešte náročnejšie, nielen pre raketu, ale aj pre mňa. Sadla som si na zem a vtedy to prišlo. Len plač, plač za celý náročný rok, plač za ďalšie skúšky, plač zato, že tieto skúšky musím zvládnuť sama a aj moja raketa musí zvládnuť svoje skúšky zase sama. Že nemôžem byť pri nej nonstop a potrebujem ju "pustiť" do sveta, inak ju "zadusím". Najväčšia chyba rodičov je urobiť za deti všetko, dať im všetko, niet väčšej chyby vo výchove. Aj keď dôsledky tejto výchovy uvidíte neskôr, v generáciách si môžte pozrieť ukážkovej príklady takejto výchovy. Že ja ich vo svojom okolí vidím viac než dosť. Strach, že nevychovám zo svojich detí slušných ľudí alebo ľudí, ktorých ostatní pošľapú, je pre mňa jeden z najväčších.

Takže teraz prišiel rad na mňa. Dať sa psychicky dokopy, trochu zvýšiť sebavedomie, a začať sa od rakety trochu odpútavať, aby som jej svojím strachom veľmi neublížila. Skúsim si predlžiť rodičák, aby som rakete nemusela spraviť "šokovú" terapiu celodenného odlúčenia a zároveň som sa pustila do hľadania novej práce. Ponuk by bolo pomilu-jarmilo o to nie je núdza, dôležité je nájsť takú, v ktorej nebudem trčať 9 hodín a deti vidieť iba 3 hodiny denne. Pretože toto by bola aj pre mňa šoková terapia po piatich rokoch na MD/RD. 

Pracovať na "odlúčení" budeme s už spomínanou pani, ku ktorej sa chodíme socializovať. To Vám je žena. Do každej škôlky by som takú dopriala, každá babka by si mala z nej brať príklad. Ona si postupne krok za krokom získala ešte aj tú moju raketu. Nenútene a systematicky vyťahuje pri každej návšteve z rukáva tromfy - koníkov, farmičky, lienky, tučniakov, drevené ovocie a kadejaké super edukačné hry, ktoré som jakživa nevidela. Čas, ktorý raketa s ňou strávi, bude pre ňu obrovským prínosom. Už len vymyslieť, čo s manku, aby sa čas, kedy nebude s raketou nezbláznila. Ale nebojte, manka si už vymyslela ďalší plán, ktorý jej určite za rohom zase stroskotá alebo ho rovno 5xzmení.  Nevadí, mňa Vám tie moje plány, ktoré nikdy nevýjdu, akosi držia nad vodou. 

Materskú som si predstavovala tak, ako to bolo u nás na sídlisku. Mamy sa stretávajú pri káve už od rána, deti sa hrajú na zemi. Okolo 12 sa končí zábava deti idú spať a matečky pijú ďalšiu kávu a sťažujú sa na mužov a svokry. Potom po spaní sa znovu stretávajú na ihrisku sedia na lavičke s časopisom alebo pokračujú v nariekaní 

Toto boli moje spomienky/mienka o materstve z perspektívy dieťaťa ale aj tínedžerky. Stále som videla ako matky majú čas navštevovať jedna druhú a toľko kecať, že keď som prechádzala zdalo sa mi, že hovoria stále o tom istom – zrejme aj tak bolo 😛 

Fascinujúce ako som totálne vynechala: varenie, pranie, vešanie, zapieranie škvŕn, nakupovanie, kŕmenie, vylievanie nočníkov, zmeny plienok a oblečenia no ááá upratovanie. Niektoré aj prácu pomedzi. Veď určite to museli robiť? Slúžky isto nemali – to by vedelo celé sídlisko.

Presne takéto som mala očakávania od materskej 😀 veď čo šup decko do kočíka a idem k Miši na kávu. Potom príde sestra a dieťa spí o 19, tak zájdeme ešte na víno (buahahaha). Ale posnívala som…

Realita ma prefackala!

Najprv som veľmi chcela byť sama. Nechcela som, aby náhodou niekto videl nejakú chybu, alebo aby mi radil, ak si to vyslovene neprosím. Denne som mala telefonáty od známych, ktorí gratulovali a tvrdili, že prídu na návštevu. Poďakovala som a čakala kým sa dám dokopy, že vtedy ich zavolám, keď nájdem nejaký manuál na toho malého človeka.

Ako sa to spieva v tej známej piesni? ,,Niečo sa končí a niečo nové začína...”

Polrok, ktorý som na Modrom koníku bola Ambasádorkou značky Fred&Flo, sa končí. Vymýšľala som pre vás súťaže, aktivity za srdiečka, články, čítala každý jeden komentár či príspevok v skupine.

Ďakujem. ❤️

Ďakujem za túto skvelú možnosť a skúsenosť, ďakujem, že veľakrát mi vaše komentáre vylepšili deň, ďakujem, že som spoznala skvelých ľudí a mohla sa na materskej dovolenke takto odventilovať písaním. Áno, aj to treba! 😂😅

Ďakujem aj Fred&Flo za možnosť s nimi spolupracovať. 🙂 Jedno veľké ďakujem @dominika_c, ktorá robí úžasnú prácu a vždy bola nápomocná.

Posledné ďakujem si nechávam pre vás, milé mamičky. Ďakujem za vašu motiváciu a za to, že ste tu na Modrom koníku, pretože aj vy ho tvoríte...❤️

Povedz mi, čo ješ a ja ti poviem kto si! Ale toto nie je ten prípad. Toto ide byť o úplne niečom inom. Ale áno, súvisí to s jedlom a nie, nie je to spolupráca na výživy Relax. Fotka je prudko ilustračná, lebo kompozične znesiteľne a oboch a pri stravovaní nie je pre mňa práve ľahké zvečniť. Tobôž ešte s ROŽKOM. Lebo práve rožky tu chcem rozmeniť na drobné! Aj keď neviem, či rozmieňať a na drobné sú tie spojenia, ktoré tu chcem mať použité. Ale nevadí, aspoň som využila obľubenú hlášku nemenovanej docentky z vysokoškolských čias (-áno, aj takto sa dá nenápadne ukázať, že hoci sa to nezdá, nejaké vzdelanie mám👊💪). 

Ale späť k rožkom, lebo začínam byť dosť hladná, tak nech sa tu nezdržiavam s virtuálnym pečivom pridlho. 😬 Rožok. Biely rožok. Nie je síce James Bond medzi potravinami, ale týmto základom si prešlo snáď každé dieťa. Ideš do potravín, nakupuješ, prejdeš okolo pečiva a vtedy to príde. Dieťa si vypýta rožok! A ty, keďže nemáš v ruksaku vlastnú zásobu kvaskového ekvivalentu, ho dieťaťu podáš. (Alebo vyšší level - staršie dieťa si ide po rožok samo a druhý prinesie rovno aj sestre.) Nakupuješ ďalej, ideš k pokladni, vyložíš nákup, zaplatíš nákup, pobalíš nákup, odídeš z obchodu, ukradneš rožok.... Spoznali ste sa? Ruku na srdce, drahí rodičia, koľko rožkov ste už so svojimi maloletými komplicmi odcudzili?🤔(a som zvedavá, kto sa prizná😁). 

U nás to nebol 1, ani 2, ani 3... Bolo ich viac (darmo, som už na rodičovskej ne/dovolenke štvrtý rok!). Zámerne tu neuvádzam mená obchodov, aby ma nemohli dodatočne popoťahovať. Lebo veď 8 centov tam, 8 centov tu a 10 eur ušetrených🤣 Niekedy som si to aj všimla a vrátila sa zaplatiť, raz ma dokonca otočil sbskár, ale zvyšných XY-krát sme s lupom proste odišli domov.🤷‍♀️ Ale sa pýtam, keď to spravím omylom, je to tiež krádež? A čo na to pekári? Keď na Slovensku každá tretia matka, pri každom ôsmom nákupe nezaplatí za rožok, o koľko tržieb pekári prídu? 

Mám tu medzi vami nechcených lopkárov a lopkárky? Priznáte sa, či budete čušať a necháte ma v tom samú? (Hlavne ale čušte pred strážcami zákona. 🤫 Všetko popriem, mňa nedostanú! Lebo, ak by mi prišli ešte aj na ten 1 melón pod kočíkom, to už by som nerozdýchala...ojojoj🙈)

‼‼‼‼ZOSTAVA 46 DNI ‼‼‼‼

Pomôžme Riškovi dýchať

Ďakujeme za každé zdieľanie a príspevok!

❤❤❤Riškov príbeh❤❤❤

🙏“Keď sa Riško narodil, boli sme celá rodina neuveriteľne štastná. Prvé mesiace boli krásne, každý deň niečo nové, úsmevy, zvuky, dotyky. No v 4 mesiaci to prišlo. Všimli sme si, že nevedel zodvihnúť nožičky, na čo nám lekárka povedala, že je iba lenivý.🤱

No nám to nedalo a až druhá doktorka mu správne diagnostikovala zriedkavú genetickú chorobu SMA. Nemá gén na tvorbu bielkovín potrebných na motoriku. Jeho svaly ho neposlúchajú. “🤔

Začal nám Február a teda sa nezadržateľne blíži Valentín. Pre tých, ktorí majú problém s dátumami (tak ako ja) je to 14.02. 🙂. Názory na tento „sviatok“ sú rôzne. Niektorí ho neuveriteľne hejtujú, niektorí sa zas z neho idú „zblázniť“a niektorí ho ignorujú.

Valentín a naše názory

Kým som nepoznala Ivana, veľmi som si na Valentín nepotrpela. Pravdu povediac, nemala som ho vôbec rada. Tvrdila som, že je to zbytočný deň opradený komerciou a obchody z neho zbytočne ťažia. Tlačia ľuďom do hlavy, že je potrebné aby ste obdarovali svojo milovaného a ukázali mu tak, že ho ľúbite. Ale veď dokazovať si lásku máme predsa celý rok, nie len v tento jeden deň. Na čo nám je, aby nám naša polovička kupovala kvety a srdiečka na Valentína, ak na nás celý rok „kašle“? Je to dobré len na to, aby sa ženy na sociálnych sietiach predbiehali, ktorá dostala väčšiu kyticu a ktorú tak ich muž viac „ľúbi“.

Po tom, ako som spoznala Ivana, začala s ním chodiť a blížil sa náš prvý spoločný Valentín, povedala som svoj názor na tento deň aj jemu. Nechápal, prečo som taká negativistka a podelil sa o svoj názor, ktorý som si po vysvetlení osvojila. Krásne mi vysvetlil ako by sa mal podľa neho Valentín vnímať a ja som sa s jeho názorom stotožnila.

Láska celý rok

Stále zastávam názor, že by sme si lásku mali vyznávať celý rok. Nehovorím, že by sme si mali kupovať každý deň darčeky, čokoládky a kvety. No dostať raz za čas „len tak“ malú pozornosť tiež nie je na škodu a mňa osobne to poteší vždy najviac. Keď sa vráti z mesta a prenesie mi nejakú pozornosť, pretože na mňa myslel. Čím je ale pár spolu dlhšie a napríklad už spolu býva, je to zložitejšie.

Viete, čo je to „cube?“ Aký silný vietor fúkal? Či aké sladkosti teraz fičia? Čítajte ďalej, všetko sa dozviete 🙂

Dcéra (4 r.) bola so mnou u kožnej lekárky. Prišli sme domov, nasadila si na ruky gumené rukavičky a začala ma vyšetrovať: „Nó, chirurgicky sa to odstrániť nedá, máte tam volské oko.“

* * * * *

Stanko skúša Lucku: „Vieš čo je cuboid?“
L: „Neviem.“
S: „Kváder. A vieš čo je cube?“
L: „Kvá.“

* * * * *

Takmer 5 ročný syn ma pohladkal po tvári a hovorí: „Mamka, ty si taká jemná, asi ako hladká múka!“
... to poteší, keď viete, že tie spoločne upečené koláče, kedy sme mali múku aj na lustri, mali pozitívny efekt.

Valentín - sviatok pre niekoho komerčný pre iného deň, kedy potešíme aspoň maličkosťou naše lásky. ❤️

Spolu s Fred&Flo potešíme v tento deň jednú z vás mamičiek balíčkom produktov #fredandflo.

Podmienky sú jednoduché:

1) like na článok 

2) komentár - kde mi môžete napísať či oslavujete Valentína, čo pre vás znamená láska, čím obdarujete vašich mužov 😉 alebo len napísať srdiečko ❤️ do komentára.

Lásku potrebuje každý z nás a má mnoho podôb. Treba si vážiť každú jednu z nich. Všetko čo robíme s láskou alebo pre lásku sa odrazí v našich životoch. ❤️

Oj, ale krásne fotky tu dnes budú. Teda, nie že by inokedy neboli... ale dnes... dnes sú ešte krajšie ako obvykle 🙂
Karnevalová téma bola asi celkom dobrá, zapojilo sa vás o trošinku viac, z čoho mám veľkú radosť.

No, aby som už nekecala toľko, veď koho by to bavilo... tak tu ich máme:

Nielen Gotham, ale aj celý Koník je v bezpečí, ochráni ho temný rytier, neúnavný bojovník so zločinom:

* * * * *

Objavila sa nám tu aj táto prenádherná líštička kmotrička:

* * * * *

Dobrý deň potrebovala by som rady 🙂 keďže mám prvé dieťatko neviem presne ako to chodí, a za každým keď sa u neho niečo objaví vyrazky alebo niečo mám strach čo je to 

Máme drsnu tvaricku a je cela vyhadzana červená aj na hlavičke už na ušiach sa nám robia žlté chrasticky a pod krkom sa potime, a keď som ho teraz okupala tak pod krkom som mu utrela a mal tam krvicku je to vážne? Zapaluje sa To? Mám navštíviť lekára? Alebo je aj nejaká domáca liečba? Dakujem za každé rady 

Vďaka nášmu skvelému pánovi farárovi sme sa v tú jar dostali aj do ďalšieho rehabilitačného zariadenia v Piešťanoch - Possibilitas. Keďže terapie sme mali v prvom rannom bloku, končili sme už 10:30. Hrdinsky som sa rozhodla, že nepotrebujeme v Piešťanoch nocovať, keďže okolo 12-tej vieme byť doma a byť celé popoludnie s rodinou. Povedala som si, že budeme denne dochádzať. Bola to výzva!

Skoro ráno budík. Nie raz, ale 2 týždne po sebe. Rýchlo sa obriadiť, schmatnúť spiacu Sofinku, priviesť ju medzi bdelých, obliecť, naložiť ju do auta a 6:40 odchod. O 8:00 sme už museli byť v Piešťanoch. 

Máj bol toho roku veľmi upršaný mesiac a z 10 dní, ktoré sme dochádzali, nám asi 8 dní pršalo. Prvý deň som nevedela do čoho idem. Tretí deň som už revala za volantom. Z Bratislavy som vystrelila na diaľnicu, čo ma vyplula do kolóny plnej kamiónov jazdiacich v pravom, najpomalšom pruhu. Pri predbiehaní im odstrekovala voda spod kolies až som chvíľami nič nevidela. V krajnom ľavom pruhu sa ísť nedalo, vždy sa z ničoho nič zjavil nejaký magor, ktorý maximálnu rýchlosť videl asi len pri štarte. Dalo sa trpieť jedine  v strednom pruhu a schytávať odstrekujúcu vodu spod kolies nákladiakov. 

V stredu do strašného dažďa klesla aj hmla a to už bol čistý masaker. Hmlovku som síce našla, ale očividne som bola jednou z mála, ktorí sa týmto úkonom zaoberali. Našťastie "týpek" predo mnou zdieľal podobné pocity a tak som sa ho s patričnou vzdialenosťou držala. V určitej chvíli sme v tandeme predbiehali kamión, do toho hmla, pustila sa totálna smršť a zrazu nebolo vôbec nič vidieť. Netušila som, kde sú namaľované pruhy či stredové zvodidlá. Napadlo mi, že ak do nich vpálim 110-kilometrovou rýchlosťou, veľa z nás nezostane. Vtom som zbadala hmlovku "týpka" predo mnou, nalepila som sa na neho tak, aby som videla aspoň jeho  a tak som prekonala kritický úsek. Po minútke sa búrková smršť čiastočne zmiernila, čo mi pomohlo neopúšťať sa. Ďakovala som Bohu, že sme to prežili, ale zostal vo mne obrovský strach, až som sa bála sadnúť za volant na druhý deň. 

Nezostalo mi nič iné, len prekonať sa. Úsek okolo Hlohovca sa zas veľmi šmýkal pri prechádzaní cez stredovú čiaru, zostávala v strede voda a vytvárala ideálne šmykové podmienky. Cesty boli jednou veľkou nočnou morou. Našťastie, cestári o tomto probléme vedeli, pretože cez leto následne vymenili dlhokánsky úsek vozovky v daných miestach. 

Najlepší boli aj tak vodiči, ktorí za dažďa jazdili po diaľnici bez svetiel. Niet nad takýchto bláznov. Zakaždým, keď zazneli v rádiu informácie dopravného servisu a upozornili vodičov na silný dážď a popriali nám šťastnú cestu, mala som sto chutí zavolať im, aby nezabudli upozorniť bláznov bez svetiel. Veď načo by svietili, povinné to nie je, stretávačky svietia, noc nie je, dopredu vidia a to, že do nich niekto môže vpáliť zozadu v prudkom daždi či hmle ich nezaujíma. Totálna ignorancia. Možno na ňu raz doplatia.

Ahojte,

možno ste už mali tú česť spoznať našu novú Ambasádorku, ktorou je @eilish. Bude zastupovať značku Verbena, zasvätí vás do tajov a čarov byliniek, bude vás inšpirovať, motivovať a ukáže vám, ako si užívať každodenný život. Je to veľmi šikovná, inšpiratívna mamička, ktorá vás svojimi čistými, harmonickými fotkami a citom pre slová určite zaujme 🙂

Preto nezabudnite sledovať jej profil a pridať sa do skupinky Verbena – inšpirovaná prírodou, ktorá je určená nielen priaznivcom zdravého životného štýlu, byliniek a chutného maškrtania, ale všetkým mamičkám, ktoré hľadajú príjemný relax. Nájdete tam nielen veľa rád a užitočných informácií, ale aj príjemnú atmosféru. 

Oľga, všetci ti držíme palce a tešíme sa na tvoje príspevky 👏 

Dominika

Kapitola desať

Rita

Je to tu. Lujza mi nedvíha telefón. Neviem čo sa deje, no mám zlého tušáka. Keď som prišla do škôlky, Leo bol už tam, ale Lujza nikde.

„Eva, môžem ťa poprosiť, prídeš sem?“

Eva hneď zaklopala a vošla do mojej kancelárie.

„Čo potrebuješ?“

Kapitola deväť

Lujza

Keď som sa vrátila z obedu, Dominik bol už tam. Kývol mi na pozdrav, tak som mu zamávala a sadla som si k svojmu stolu.

Normálne odo mňa nič nechcel a ani sa za mnou nezastavil. Myslela som, že skočím za Borisom a poviem mu, že o mesiac odchádzam do Talianska, no zastavil ma Dominikov príchod. Čosi tam spolu riešili, celí pohrúžení do debaty, tak som im to nechcela narušiť.

Možno za ním skočím po práci.

„Ak chceš, zveziem ťa domov.“ Povedal Dominik, keď odchádzal od Borisa a všimol si, že prichádzam.

Hovorí sa, že na dobré sa dlho čaká... V mojom prípade to bolo naozaj tak.

     Mala som čerstvých 18 keď rodičia ku mne privolali záchranku. Dostala som silné kŕče v podbrušku, nebola som pár hodín schopná prejsť ani na WC.. Prijali ma do nemocnice s cystou, ktorá mala 9 cm. Tam začali moje problémy. Diagnostikovali mi cysty, endometriózu, zrasty na maternici. Ten večer to bolo moje prvé gynekologické vyšetrenie v živote.. Nasledovali laparoskopie, časté návštevy gynekológia, sledovanie onkomarkerov.

Mala som 21 keď som spoznala môjho vtedajšieho manžela. Od samého začiatku vedel, že asi budem mať problémy s otehotnením. Začali sme sa snažiť o bábo prakticky hneď po pol roku. Keďže sa nám pár mesiacov nezadarilo navštívili sme CAR. Od toho dňa som tam seriózne 5 rokov chodila tak často ako na hodiny klavíra. Čakali nás rôzne vyšetrenia (krvné, soná, hysteroskopia, laparka atd atd atd...). Celé toto obdobie opisovať nejdem, zhrniem to do pár viet.. Za 5 rokov som mala nespočetné množstvo plánovaných pohlavných stykov, 7 x inseminácia, 2 x umelé oplodnenie (IVF), 3 x KET. Potratilo som celkom 5x, jeden x som čakala dvojičky. Samozrejme nám robili aj genetické rozbory embrya, to bolo v poriadku. Bolo to šialené obdobie, kto nezažije, nepochopí.... V priebehu týchto piatich rokov sa môj život netočil okolo ničoho iného, len okolo túžby.. Túžby byť MAMOU.. Podali sme si žiadosť o adopciu, zapísali nás do zoznamu čakateľov a čas sme vypĺňali snahou o biologicky vlastné dieťa.  

     Každý jeden potrat, každá jedna zlá situácia nás ale oboch s manželom zmenila.. Zmenila v iných ľudí. Mňa v smutnú, túžiacu, modliacu, trpiacu. Odsudzili sme sa jeden druhému, posledný rok manželstva bolo dovolím si povedať jedno z najhorších období v mojom živote. Nie, chyba nebola len v exmanželovi alebo vo mne.. Chýb sme sa dopustili obaja, obaja sme si začali ubližovať, len ja som snahu o záchranu mala. Exmanžel už snahu nemal.  Odmietal ma ako manželku, ženu, kamarátku, človeka. Tým ma ponižoval asi najviac ako vedel a ja som stratila vďaka nemu vieru v samú seba... Išla som ešte do CAR, kde mi lekár oznámil, že po zvážení môjho zdravotného stavu je naozaj minimálna šanca ak vôbec niekedy v živote otehotniem. A ak sa to aj podarí, dieťa nevynosím....

     Či veríte alebo nie, zmierila som sa s tým.. Bola som tak vyprahnutá, tak slabá a tak smutná zo života, že som to prijala ako fakt.. Zbalila som si svoje veci a odišla som... Tak ako to exmanžel chcel. Presťahovala som sa do dediny kde som nikoho nepoznala a už po prvom dni sa mi ľahšie dýchalo.. Nikto mi v prázdnom dome nedával najavo, že som neschopná...... Neschopná byť opäť dobrou a milujúcou ženou.  Zaprisahala som sa, že si k sebe nájdem muža po 50tke s deťmi, ktorý ma prijme takú aká som... Neplodnú... 

     Človek mieni, Pán Boh mení (našťastie) 🙂 🙂 Zoznámila som sa s mužom mladším odomňa o 6 rokov. Stretávali sme sa výlučne len ako kamaráti s výhodami. Bolo nám fajn, rozumeli sme si 🙂 Ja som začala športovať, užívala som si voľné víkendy s kamarátkami, liezla po skalách... Dostala som pracovnú ponuku z firmy kde som bola zamestnaná na 2 roky v Thajsku. Môj kamarát sa so mnou veľmi tešil, prial mi to 🙂 No a ako som si raz tak opäť liezla po skalách, chytila som sa za bruško a doplo mi, že sa asi niečo so mnou deje.. ÁNO... na druhý deň mi doktor potvrdil tehotenstvo!!! Samozrejme, kamarát si dával vždy veľký pozor napriek tomu, že vedel aká je situácia u mňa...

Dnes idem s L. na prvú hodinu babyplávania. 

Viem si predstaviť, aký film teraz ide vo vašich hlavách: "Jeeežiš, no to už len objavila Ameriku. Každý chodí s deťmi plávať a nejde sa z toho zblázniť. Počkaj, moja, rozcvičím si ja prsty a hneď ti v komentári naložím" 🙂

Nuž, máte pravdu, nie je na tom vlastne nič výnimočné, až na to, že ešte v stredu som ani len netušila, že na nejaký organizovaný kurz s L. navštívim.

Ono je to tak. Luxus s prvým dieťaťom spočíva, okrem iného, v tom, že máte všetok čas sveta pre seba. Chcete ísť plávať? Vypíšete prihlášku, počkáte pol večnosti, kým sa uvoľní miesto a idete. Chcete ísť do Monte herničky? Žiaden problém, nájdete voľný termín a idete. Kamoška vás volá na návštevu? Super! Naložíte dieťa a ide sa. 

Trošku logistický problém to začne byť vtedy, keď príde dieťa číslo dva a dieťa číslo jeden je vlastne stále len trošku väčší krpec, čo nechodí do škôlky a samé sa zahrá tak tri minúty a to ešte máte istotu, že vás v izbičke čaká nejaké "milé prekvapenie" 🙂 A tak si pozriete ponuku kurzov. A myšlienkové pochody sa trošku zmenia:

"Jééj, super, kurz v pondelok od desiatej sa uvoľnil. Ups, to by nešlo, L. vtedy spí a teda by z toho asi veľa nemala. OK, tak skúsime ten kurz o jednej, to je L. hore. Ups, ale to spí M. a veď ju nemôžem nechať doma samú. Nevadí, skúsime ten o tretej. Aaaaa, do kelu, to zase spí L. A čo tak tento o pol piatej? To by šlo. A.. vlastne. Čo bude robiť M. tú hodinu, kým budeme v bazéne... Ehm, tak nič, ide sa na ihrisko, no.. 🙂"

Toľko Vám chcem napísať a zrazu neviem ani, kde začať. 

Asi ako prvým začnem tým, že sme to s raketou dokázali. Teda ona to DOKÁZALA. 

Dnes naskórovala 4 body z 12, čo je malá pravdepodobnosť, žeby jej stav spôsoboval autizmus. Medzery v sociálnej oblasti, v hre, v komunikácií sú, tie sa potvrdili, ale ich stupeň "nie je" až taký zlý resp. sú to veľmi hraničné hodnoty. Takže si oficiálne odnášame diagnózu NKS (narušená komunikačná schopnosť), nakoľko porozumenie nie je 100 %. (aj keď oficiálne sa táto diagnóza môže dávať až po 3 roku, dovtedy sa to nazýva stále oneskorený vývin reči).

Potvrdila sa krátkodobá pozornosť, čo môže spôsobovať aj to, že nevie udržať očný kontakt či inú formu komunikácie s inou osobou, a tiež jej nerozvinutú hru. A k tomu teda samozrejme aj jej raketová hyperaktivita a živočíšny "temperament", ktorý z nej srší ako bonusík na torte.

Čo Vám poviem. Kameň zo srdca mi spadol. Dnes by ste šťastnejšieho človeka ťažko hľadali. Keby môžem lietam a objímam každého okoloidúceho. Toľko pohody dnes bolo v našej obyvačke a všetci sme sa zrazu usmievali úplne inak. Veľa sme o tom nerozprávali, akosi sme si len chceli vychutnať tú pohodu mimo hlavnej rok preberanej témy. Ďakujem ti Bože, že si nám pomohol to zvládnuť. Ďakujem, že to moja raketa zvládla svojou snaživosťou. Ďakujem dokonca aj zato, že mi Boh dal takéto jedno čudné dzeco, lebo inak by som takúto lekciu v živote veľmi ťažko zažila a stále žila vo svojej naivnej bubline o zdravých deťoch. Ďakujem Vám všetkým, že ste nám držali celý rok palce a dnes ste na nás mnohé mysleli. Dúfam, že aspoň trošku budú moje články v blogu niekomu prospešné. Všetko, čo v článkoch opisujem som naozaj s raketou robila a skúšala a, ak by vznikla opäť taká situácia, urobím to znovu. Všetko, do poslednej bodky.  

Pre tých, ktorých to eštelen čaká alebo ktorí nevedia, ako prebieha také vyšetrenie, trošku bližšie opíšem ako to dnes prebiehalo.

30. januára sa v bratislavskej Starej tržnici rozdali betónové sošky jednorožcov pre superblogerov v siedmich rôznych kategóriách. A ja som tam nemohla, respektíve nechcela chýbať. Hoci ja mám s mojimi pseudo-výlevmi, rádoby fejtónmi a povrchnými kvízmi ďaleko od supermamablogerky, moje ego mi nedalo sa neprihlásiť do nultého ročníka súťaže Superbloger. Lebo veď, motyka môže vystreliť a porote sa môže páčiť práve môj štýl písania či použité fotky (aj keď tie nie sú u mňa prioritou). Pozor, spoiler alert (ha), nepáčili sa. Ale nebojte, nejdem tu teraz rozpitvávať, kto vyhral, mal vyhrať, prečo vyhral, načo vyhral a koľko toho vyhral, to je podľa mňa od veci. Lebo stále sa bude cítiť niekto ukrivdený. Porota vybrala, nám sa to mohlo viac či menej páčiť, ale to je tak všetko a akékoľvek úvahy sú zbytočné. Či? A hlavne! Nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa (tak som počula). A ja som sa veľmi pekne zúčastnila. Veď uznajte…

Nebolo to len tak...

Ale nebolo to len tak. Lebo hoci je pre niekoho zjav druhoradý a je až zhnusený tým, že niekto ďalší rieši svoj outfit na galavečer, pýta si rady alebo kupuje šaty. Pre mňa to bola príležitosť, byť chvíľu reprezentatívnejšou zložkou svojho košatého Ja. Lebo hoci nepatrím k tým spustnutým matkám, ktorých uniformou sú tepláky bez ohľadu na okolnosti, nie som ani druhý extrém, ktorý by chodil po dieťa do škôlky v umelých riasach, (umelom) kožuchu a v malých čiernych šatách. Preto ma zaujal dresscode v štýle „Hollywood glam“. Aj keď teda moje, nazvime ho, ešte stále popôrodné telo, bolo trochu v strese. Ale keďže je KariMatka veľmi vynaliezavý jedinec, nakoniec si poradila. Niečo som mala v skrini, niečo mi požičala kamarátka, niečo manželova mama, niečo málo som si aj kúpila. Takže si dovolím tvrdiť, že som k tomu pristúpila aj eko-logicky aj eko-nomicky.

Tenkrát poprvé umelé riasy

Hoci si myslím, že sa viem celkom vkusne nalíčiť aj sama, rozhodla som sa, že na túto príležitosť zvolím profesionálnu vizážistku, a tu mi do „instaživota“ už dávnejšie prihral šikovnú a sympatickú ženu Beátu Husár, ktorá to vie nielen so štetcami, ale má aj dobrý zmysel pre humor (lebo sa jej páči ten môj, ako inak), zodpovedný prístup k našej planéte a ešte má aj dobré srdénko, lebo mi venovala svoj čas a talent, len preto, že ma chcela týmto spôsobom podporiť v tom, čo robím. Za čo ti Bei takto verejne ešte raz ďakujem. A ešte ti ďakujem za skúsenosť s pavúčími nohami. Akože moje malé riasofilné srdce zaplesalo. V čase, keď sa na sociálnych sieťach a internetoch do nemlátom opakuje, aká je dôležitá sebaláska, neskromne priznávam, že mám super oči a bru-tál-ne mihalnice. Preto by mi nikdy nenapadlo siahnuť po umelých. Ale tých pár pavúčích nožičiek spravilo môj pohľad akýsi viac hollywoodsky! A ešte som mala zábavu aj pri odličovaní, keď sa postupne na mojom (ekofriendly) odličovacom tampóne postupne objavovali tie „štvorkončatiny“. A myslím, že sa páčili aj druhorodenej, lebo mi pri onej rannej aktivite (rozumej o tretej ráno) vehementne asistovala. Ale vrátim sa späť v čase. Mejkap už bol, ešte fascinátor a mohla som vyraziť do bratislavských ulíc. Konkrétne ešte do Déemky, lebo náplasti na topánky sú ozaj skvelý vynález a potom aj do Billy, lebo džúsik a Kinderko sa doma na uplácanie potomstva sami neobjavia.

• Čo všetko mi stiahla sťahovacia bielizeň? Aj o cvrknutí sa dočítate v pokračovaní článku na mojom blogu kari-matka.blog 

Kapitola sedem

Rita

„Ty vyzeráš! Spala si vôbec? Trochu mi pripomínaš veveričku, ktorá celú noc žúrovala.“

Len čo doniesli kávu a vodu, Lujza začala.

„Chce ma pretiahnuť môj šéf.“ 

Konečne si vydýchla a mňa skoro prizabil jeden dúšok kávy.