...alebo: MÁME CELIAKIU.

Keď mala žabka niečo cez rok pediatrička nás poslala na gastroenterológiu. Dôvodom neboli bolesti bruška, zvracanie, ani nič podobné, ale nočné apnoické pauzy (v noci prestala na niekoľko sekúnd dýchať). Nešlo mi do hlavy čo môže mať prerušované dýchanie s gastrom, ale keďže sme už predtým navštívili ORL i pľúcneho a všetky odbery, výtery a vyšetrenia boli negatívne, naklusali sme tam. Po vyšetrení som pochopila, žabka mala pažerákový reflux. To čo zjedla, sa jej počas spánku vracalo do pažeráka, občas aj vyššie, dráždilo sliznicu, bola z toho zahlienená ... a tak ďalej :(

Keďže naša pani doktorka bola veľmi akčná v rámci vyšetrenia urobila malej aj komplexný krvný obraz vrátane alergénov. Na moje prekvapenie tam však nenašla protilátky na bielkovinu kravského mlieka (na ňu mám alergiu ja) ale protilátky na lepok. Keďže bol ale náš krpček ešte krpatý povedala, že kontrolu si dáme o 3/4 roka, keď už bude mať po oslave druhých narodenín a potom uvidíme. Aj sme uvideli :(

Keďže bývala naša slečna často chorá, odbery krvi sa uskutočnili o pár týždňov skôr. Keď mi zazvonil telefón stála som v potravinách a vyberala jogurty. Žabka v nákupnom košíku, v pravej ruke zoznam, v ľavej telefón. Keď mi lekárka povedala, že malá má nejakú hodnotu 10 násobne vyššiu ako je norma, tak som sa tam rozplakala a odišla bez nákupu.

Po všetkých tortúrach ohľadom diagnostiky, po nasadení bezlepkovej diéty a potom, čo mi došlo, že od teraz budem musieť variť a hlavne piecť úplne inak, že pred každou dovolenkou a výletom budem musieť zabezpečiť stravu, že veľký problém bude stravovanie v škôlke... som mala pocit, že to nedokážem, že sa to nedá, že je to celé zle. Asi 3 dni som preplakala, keď žaba spinkala. A keď tak jeden večer spala, hľadala som informácie na internete a ako kulisu som mala pustený televízor. Z nevysvetliteľného dôvodu program:Modré z neba, ktoré som nesledoval, lebo som pri tom stále revala, ak som to náhodou pozerala. Zamotávam sa. No podstata je tá, že tam bola nejaká reportáž o chorom dieťatku. Nepamätám sa už, o čo tam išlo, akou chorobou trpelo, ani aké malo vyhliadky do budúcnosti, no pamätám sa, že to bolo veľmi vážne a tiež si pamätám, že vtedy som si povedala: ,,Ešte že máme iba celiakiu".

Každá diagnóza určená Vášmu chrobáčikovi je zlá. Každá nemilo zaskočí, hlavne keď si uvedomíte, že nepomôžu lieky na kašeľ či dlaha. No pri niektorých diagnózach si časom uvedomíte, že to mohlo byť horšie, že to zvládnete a po pár mesiacoch sa s tým naučíte žiť. Ideálne by bolo, keby boli všetky detičky zdravé, no nie sú :(. No my sme ohromne silné, sme maminy a zvládneme aj nemožné, aby boli naši drobci v pohode 🙂

foto:pixabay

K napísaniu tohto článku ma priviedol zážitok z jedného všedného-nevšedného dňa. 

Pani učiteľky v materskej škole  sa spolu so svojimi malými zverencami rozhodli urobiť radosť mamám ku Dňu matiek. Dlhé týždne nacvičovali predstavenie, aby sa ukázali na veľkom pódiu v kultúrnom dome. Z kapacitných dôvodov však bolo toto vystúpenie určené prednostne pre mamičky, zvyšné vstupenky sa následne delili medzi ostatných členov rodín. A keďže pani učiteľky sa snažili vyjsť v ústrety väčšine rodičov, dohoda znela tak, že mladší súrodenci budú sedieť dospelým na kolenách. Nič nepochopiteľné...

Aspoň tak sa to javilo do chvíle, keď začali prichádzať do sály rodičia, ktorí pre nedostatok miesta ostali stáť na schodoch. Pani riaditeľka poprosila už sediacich rodičov a vedľa nich sediace deti o rešpektovanie dohody a uvoľnenie miest. Prešlo niekoľko minút, zopár jedincov pochopilo, ostatní po slovensky alebo nerozumeli, alebo nechceli rozumieť? Neviem. Opäť sa objavila na pódiu riaditeľka a zdržujúc netrpezlivé deti v zákulisí, zopakovala svoju prosbu druhýkrát. Myslíte si, že sa niečo zmenilo? Kdeže!

Istá časť malých detí naďalej sedela na osobitných sedadlách a rodičia iných detí stáli. Týmto nakoniec museli priniesť stoličky zo zákulisia. 

A tak sa mi natíska otázka: "Prečo sa niektorí jedinci tvária ako "pupok" sveta?" Prečo pred zrakmi svojich detí dehonestujú autority?

Možno teraz vám to príde "cool a rebelské". No neskôr, keď vaše deti budú mať tie svoje a vy paličku v ruke, nečudujte sa, ak búdú sediac v MHD na svojom androide naháňať Pokémonov, zatiaľ čo vy sa nad nimi budete nestabilne potácať. 

Vo firme sme si spravili malý prieskum prania. Zaujímalo nás, ako naši kolegovia perú, kedy perú, ako dlho im to trvá (a ako veľmi ich to otravuje).

A viete, čo máme s kolegami spoločné? Že väčšina máme starú pračku, ktorá  perie dlho, búcha, trieska a cestuje. Svoj účel ako-tak splní, ale nie je to úplne ono. Samozrejme, všetkých nás to rovnako nebaví, a predovšetkým, tí, ktorí majú deti, chcú obmedziť používanie aviváže na minimum.

Už sme aj spoločne pátrali celým internetom a vymieňali si poznatky, ktoré sme niekde čítali. Parametre sú rôzne, naše nároky vysoké, no ideálnu pračku si predstavujeme tak, že má skvelý výkon prania, nemusíme sa obávať, že poškodí vlákna jemných materiálov, a že oblečenie bude príjemne mäkké aj bez použitia aviváže.

A viete na čo kolegyne Svetlana s Jankou narazili? Že existujú parné pračky. Ich výhodami sú, že prádlo pokrčia oveľa menej ako klasické pračky, žehlenie nebude takmer potrebné a oblečenie bude príjemné na dotyk. LG parná pračka dokáže odstrániť aj alergény vďaka intenzívnemu pôsobeniu pary, ktorá udržuje konštantnú teplotu pračky. Tak to znie zaujímavo. Certifikát, ktorý parná pračka LG získala, BAF (British Allergy Foundation), potvrdzuje, že alergény ako roztoče, zvieracie alergény, pele a chemické látky nemajú šancu. Super, to aby sme vysvetlili všetkým psíkom a mačkám, ktorých tu máme.

Už dávnejšie sme sa chceli aviváží zbaviť úplne. S touto práčkou sa dá mať mäkké a svieže oblečie úplne bez chémie, vďaka funkcii parnej aviváže. Samozrejme, tiež je to založené na aktívnom pôsobení pary.

Tiež sme sa zhodli na tom, že nie vždy stíhame prať alebo nie vždy máme toľko ufúľaného oblečenia, aby sme museli podstupovať tú hrôzu. LG parná pračka dokáže kúsky oblečenia oživiť špeciálnou funkciou, zbaví ho pachov a pokrčenia. To je skvelé, ak práve nestíhame, no chceme vyzerať k svetu.

Včera som si prečítala ako sa našlo telo utopenej mamičky dvojmesačného dieťatka. Údajne mala popôrodnú depresiu. Prečo musela takto skončiť? Treba si uvedomiť fakt, že popôrodná depresia JE DOBRE LIEČITEĽNÁ. Mnohí bagatelizujú už fakt, že ide o depresiu. Mnohí bagatelizujú depresiu samotnú. Nebudem písať nič čo som neprežila na vlastnej koži. Bolo to takto:

Rodila som v lete pred siedmimi rokmi. Veľmi som sa tešila, že budeme mať dieťatko. Tešila som sa na to, ako ho budem nosiť, ako sa budeme hrať, ako ho budem kojiť. Mala som naštudované všetko, k čomu som sa dostala. Môj gynekológ išiel v čase môjho termínu na dovolenku – vraj na Kramároch sú aj iní dobrí odborníci. Odborníci sú, ale väčšina z nich má „svoje rodičky“, ktoré ich zaplatia v rámci možnosti výberu pôrodníka. Do pôrodnice som prišla v stredu s tým, že mám bolesti (5 dní po termíne). Dali ma na ôsme poschodie – s tým, že „čakáme, kedy sa to spustí“.... Nečakali sme dlho v noci mi odtiekla plodová voda, takže ešte v noci som prešla na „čakačku“. Bola horúca noc. Na „čakačke“ bolo dosť žien. Niektoré boli s partnerom. Aj ja som chcela.... Aj som mala zaplateného manžela pri pôrode, ale mne ho na čakačku nedovolili. Na izbu prišla pani, prišiel doktor, pani odišla. Potom prišla ďalšia a ďalšia.... Doktori si ich brali. Len mňa si nikto nebral. Namiesto toho mi ďalší deň dali antibiotiká. Nič nepite ani nejedzte. Potajomky som si vyplachovala ústa vodou – asi som sa aj napila, lebo neviem si predstaviť ako som to mohla v tom teple vydržať. Skrátka v sobotu doobeda zrazu sestrička vykríkla moje priezvisko a druhá na ňu zvolala – „tá tu už dávno nie je“. Doslova som sa doplazila k dverám a zakričala som, že som tu. Prišla doktorka, dala ma na „monitor“. Ozvi bolo slabé a boli medzi nimi strašidelné medzery. Musíte ísť na sekciu. HNEĎ. Prebrala som sa v nedeľu na „prebúdzačke“. Sestrička z novorodeneckého mi prišla ukázať syna – asi z 1,5 metrovej vzdialenosti na cca 5 sekúnd. Mal v ústach cumeľ, ktorý sme nepriniesli. Napísala som manželovi sms, nech mi pošle fotku, lebo som malého poriadne nevidela. Prišla lekárka. Medzi dverami hlesla – je to 50 na 50 a odišla. Nechápala som, nechápala ani sestrička na prebúdzačke. Večer ma na vozíku odviezli na izbu. Syn sa narodil veľký a ťažký Apgarovej skóre 5 – to bolo tých 50 na 50. Lenže to som pochopila až neskôr. Ostatné mamičky tam boli s deťmi. Ja som bola bez neho, lebo som mala zápal a nevedela som sa hýbať – navyše malý bol zopár dní v inkubátore. Štvrtý deň po pôrode mi ho priniesli. Nevedel piť, nevedel sa prisať. Bolo mu treba pichať antibiotiká. Dávala som mu Bebu, ktorú mali v pôrodnici. Snažila som si odsávať mlieko, ale bolo ho málo. Pri odchode z pôrodnice mi dali podpísať papier, že som rodila menej ako 18 hodín... nechcela som ho podpísať. Sestrička mi povedala, že v tom prípade ma nepustia. Už som to tam nevedela vydržať, podpísala som a išli sme domov. Môj zápal sa zhoršoval. Vytekal zo mňa hnusný hnis. NEVLÁDALA SOM CHODIŤ – našťastie – ale k tomu sa dostanem neskôr. Bola som psychicky úplne mimo. Chcelo sa mi plakať – stále plakať, nechcela som jesť. Nedokázala som za celý deň zjesť ani jeden hryz z jablka – potajomky som ho vypľula. Moja sestra – nádejná psychoterapeutka mi povedala, že tá fyzická bolesť, ktorú som prežila pri pôrode sa teraz premieta do psychickej a že bude dobre, že je to popôrodné blues a je to bežné. Vlastne o tom blues mi hovorili všetci. Ale to nebolo blues – to bolo niečo úplne iné. Moju myseľ zaplavovali hrozné myšlienky – jedna za druhou. Už som nevládala myslieť na nič iné iba na smrť. Napodiv myšlienky na smrť ma upokojovali. Smrť je predsa nádej. Nechcem predsa, aby moje dieťa malo takú matku ako som ja. Život je hrozný. Aj jeho život je hrozný. Svet je strašný. Nikto mi nerozumie. Nerozumel mi naozaj nikto. Každý vravel o tom, ako je to normálne, že sa to zmení, že potrebujem byť s dieťaťom, potom, že potrebujem pomoc. Na moje veľké šťastie pomoc som naozaj mala. Potom, že mi pomôže zmena prostredia. Že mám oddychovať. Že sa mám stretnúť s inými mamičkami a podobne. Áno všetci (aj odborníci) bagatelizovali môj stav. Bola to aj moja vina – nechcela som priznať nikomu, že uvažujem 20 hodín denne len o smrti. Chcela som ísť za lekárkou, ale nevládala som chodiť. Telefonovala som lekárke, že mi je zle, že sa neviem postarať o svoje dieťa a neviem jesť. Nakoniec som sa k nej ako tak dostala. Aj ona mi povedala, že je to normálne. Dala mi nejaké barbituráty, usmiala sa, že ona má dvoch synov, že jej bolo tiež ťažko, ale že to bude v pohode. Nebolo. Nedokázal som žiť. Keď si teraz na to spomeniem, bolo to ako keby sa môj mozog varil tých myšlienkach – stále. Moje druhé šťastie bolo, že každý deň približne keď sa stmievalo /čo bolo v lete dosť neskoro/ sa mi na chvíľu zdalo, že to bude naozaj všetko dobré. Ale vždy ráno /cca od pol štvrtej ráno/ som vedela, že svet je hrozný, ja som hrozná a ani mňa ani moje dieťa nič dobré nečaká. Moje ďalšie šťastie spočíva v tom, že som študovala psychológiu /to mi síce nepomohlo, ale pomohlo mi to, že som videla na vlastné oči ženu, ktorá bola na psychiatrii po pôrode a myslela si podobné veci ako ja/. Spomenula som si na ňu a vravela som si, že toto je moja posledná šanca. Nevolala som mojej lekárke. Zavolala som kamoške, ktorej kamoška je psychiatrička. Povedala som jej skoro všetko - ona je prudko inteligentná, lebo to ostatné si domyslela. Povedala mi, že HNEĎ teraz si mám zbaliť veci a ísť do nemocnice. Lenže ako to vysvetiť rodine, manželovi, mame, ako ísť na psychiatriu. Veď ja nie som pacient. Alebo áno? Manželovi to vysvetlila psychiatrička do telefónu. Išli sme spolu na psychiatriu a môj manžel prvý krát predo mnou plakal. Do telefónu potom plakala a nadávala mi aj moja mama, že prečo to preháňam, že ona mi pomôže. Prišla som na oddelenie, myšlienky na smrť som zatajovala, ale moja reč bola totálne spomalená, nevedela som chodiť – to bol jediný dôvod, prečo som zatiaľ svoj plán samovraždy nedokonala, nevládala som nič robiť – ani sa zabiť, iba premýšľať o tom, ako to spravím, keď budem môcť lepšie chodiť. Na psychiatrii sa nechodí v pyžame, na izbe je normálna posteľ a skriňa. Pôsobí to tam ako na pionierskom tábore alebo ako na liečení. Ako prvé sa mi snažili zastaviť laktáciu – liekmi, studenými obkladmi na prsiach a stiahnutím. Asi po týždni som sa vládala chodiť oveľa lepšie, lebo zápal sa mi vyliečil. Keďže sa tam dá chodiť každý deň na prechádzku po veľkom areáli, tak som šla - všetkých som presvedčila, že naozaj nemám chuť na samovraždu. Klamala som až sa prášilo. Chcela som sa obesiť na strome. Moje myšlienky boli tak mimo, že som sa šla obesiť bez lana. Keď som si to uvedomila, vrátila som sa späť. Stále som brala barbituráty a pridali nejaké antidepresíva, ja som stále zamlčovala svoju chuť na samovraždu. Po dvoch týždňoch mi moja ošetrujúca lekárka navrhla, či by som nešla na víkend domov pozrieť malého. Cítila som príležitosť. Šla som domov. Išla som na istou. Idem sa zabiť. Stále so mnou niekto bol. Príležitosť bola iba v noci... Lenže v noci som mávala ešte vždy prechodné zlepšenie stavu. V noci som si zbalila veci a namiesto toho, aby som čakala do rána. Vybrala som sa ešte v noci naspäť do nemocnice. Ráno som bola zo seba nesmierne sklamaná. Veď som sa mohla zabiť. Prečo som to neurobila? Stav sa mi zhoršil natoľko, že som prestala rozprávať. Na to prišla ďalšia lekárka a dala mi RISPEN. Večer som si dala prvú tabletku. Ráno som sa zobudila až o šiestej. Myšlienky sa samovraždu boli preč. Neviem, či to bolo pôsobením času, zastavením laktácie, zabratím antidepresív /tie vraj potrebujú niečo cez 3 týždne/, alebo tým Rispenom, ale mne zrazu bolo úplne inak. Už som sa vládala aj usmiať, aj rozprávať aj myslieť na lepšiu budúcnosť. Dostala som neuveriteľnú chuť do jedla. Tak silnú, že som priberala doslova zo dňa na deň. Všetka tá tma bola preč. To nepochopenie môjho stavu /mnou, okolím..../ pokračovalo a u niektorých pokračuje, ale už to bolo iné. Nie, nebolo to tak, že zrazu som bola zdravá, ale bolo to iné. Zlepšovalo sa to a ja som cítila, že sa to zlepšuje. Hoci ešte dva roky potom som sa bála, že sa to vráti. Poctivo som brala všetky lieky a riadne som pribrala. Nič sa nevrátilo. Po dvoch rokoch mi vysadili lieky a ja – teraz 7 rokov po pôrode konštatujem, že to bolo naozaj hrozných 5 týždňov môjho života, ale som šťastná, žijem ja, žije moje dieťa. Nekonečne sa ľúbime. Sme šťastná rodina. Po depresii už nie je nič, iba spomienka. Už to nikto z môjho okolia nespomína, lebo vidia, že som dobrá mama J

Trochu dlhý príbeh, ale zhrnutie:

Mala som veľké šťastie, hneď niekoľko šťastí:

1. o moje dieťa bolo postarané, kým som bola preč (môj manžel a moja mama sa dokonale postarali) – aj keď neplánovali, nechápali, dokázali to
2. každý večer som mala prechodné zlepšenie stavu
3. predtým som videla na vlastné oči ženu, ktorá niečo podobné prežívala a dokázala som si to spojiť
4. mám kamošku, ktorej kamoška je psychiatrička
5. nevedela som chodiť a neskočila som z mosta hneď po príchode z pôrodnice

Zhrnutie pre Teba – ak niečo také prežívaš:

Konečne je to tu!

V prvom rade sa chcem poďakovať správcom aj celej komunite Modrého Koníka za inšpirujúce 2 týždne. Odpovedal som napriek môjmu pracovnému vyťaženiu tak na verejné otázky v komentároch pod úvodným článkom, ako aj na množstvo súkromných správ. Najrýchlejšie ako to šlo 🙂. Ďakujem za trpezlivosť. A ako som v úvode sľúbil, teraz na záver by som rád zrekapituloval odpovede na najzaujímavejšie a/alebo najčastejsie otázky.

Prečo sa lekári v oblasti plastickej a estetickej chirurgie líšia v názoroch?

Často sa objavovali dotazy ohľadom jednotnosti názorov a postupov. V prípade medicíny a špeciálne estetickej nie sú jednoznačné názory ani na to, čo považujeme za “pekné” a už vôbec nie je zhoda na konkrétny postup pre konkrétny výsledok. Neodsudzujte lekárov za to, že každý tvrdí niečo iné. Každý sme jedinečný, a ja by som ním chcel aj ostať, iste aj vy 🙂. Pokúste sa nájsť v osobe plastického chirurga “spriaznenú dušu”, veď sa Vám dostane doslova pod kožu. Potom sa malý či väčší problém, ak nastane, bude riešiť jednoduchšie z oboch strán. Ak sa výsledok dostaví, bude radosť vzájomná.

Reklamácia výsledku

Reklamovať výsledok je veľmi náročné vzhľadom na subjektívnu povahu posúdenia, čo je pekné a či očakávania sú reálne. Či bolo vôbec pri predoperačnom stave možné požadovaný výsledok dosiahnuť. Otázne je aj to, čo bolo sľúbené. Ak ste si to samozrejme pred operáciou nedohodli konkrétne s chirurgom napríklad písomne. Pri konzultácii sa pýtajte konkrétne na očakávaný výsledok, na postup, a na to, čo možno urobiť v prípade, ak sa nedostaví.

Ďalší týždeň s KetoDiet za mnou, ale tentokrát sa nevážim ani nemeriam  (až po mesiaci) ale konečne sa vojdem do týchto rifľovych šiat, ktoré som si kúpila na začiatku diéty a nevedela som ich na seba navliecť, teda len vrchnú časť aj to išla prasknúť a spodok ani ťuk 😂 A ja ich oblečiem, dokonca sú mi už v páse voľné 🖒.

Teším sa, že to ide, KetoDiet úžasne funguje, kilá idú dolu rovnomerne z celého tela a tým, že naďalej dodržujem stravu 5x denne (každé 3 hodiny) tak vôbec nie som hladná. Rozhodla som sa pokračovať ešte jeden mesiac 1. krokom a len raz týždenne si dám niečo navyše čo je povolené už v 2. kroku. 

Cítim sa super, mám viac energie 😉.

Naďalej si upravujem ketodiet jedlá s povolenou zeleninou a napr. toto je jednoduché a veľmi mňaaam.

Fusilli s mladou kapustou podusenou na masle s mletou rascou a soľou. 

Dostávajú sa do čoraz vyšších nadmorských výšok. Výskyt infikovaných jedincov každoročne narastá. Prechádzajú sa po vás aj niekoľko hodín. Sú druhým najznámejším prenášačom pôvodcov infekčných ochorení na ľudí. Ich revírom sú listnaté lesy a zmiešané lesné porasty, no chytíte ich aj v mestskom parku. Sezóna kliešťov začína na jar, zobúdzajú sa v marci, útočia od apríla až do prvých mrazov.

Kto je to kliešť?

Kliešť (tiež Kliešť obyčajný, Ixodes ricinus) je parazit, ktorý sa živí krvou divých i domácich zvierat a človeka. Životný cyklus kliešťov prechádza štyrmi štádiami: vajíčko, larva, nymfa a dospelý kliešť. Ochorenie môže kliešť preniesť na človeka počas posledných troch štádií.

Kliešte sú v prírode voľným okom ťažko viditeľné.  Larvy a nymfy sajú krv iba dva až tri dni, zatiaľ čo dospelá samička až dva týždne, pričom jej objem sa zväčší až dvestonásobne. Dospelý kliešť môže mať rozličnú farbu - od červenkastej cez tmavohnedú až po čiernu.

Nikde som nebol, tak kde som ho chytil?

Kliešte sa najčastejšie vyskytujú v tráve a nízkych porastoch do pol metra. Určite je vyššia pravdepodobnosť, že si vás kliešť nájde na prechádzke v lese. No suvenír v podobe prisatého kamaráta si pokojne môžete domov priniesť aj z prechádzky mestským parkom.

Tento článok je aj prudko reklamný, takže tie, ktorým to vadí - nečítať. 😉

Dlho som uvažovala, či sa prihlásiť do výberu na miesto ambasádorky pre RioFresh. Napriek tomu, že sa to zdá, nie je to úplne ľahká práca. Niektoré týždne vôbec nemám nápady ani inšpiráciu, vymýšľať stále nové súťaže tiež nie je med lízať. Napriek tomu som vďaka ambasádorovaniu spoznala veľa z vás, úžasných mám, rozdala veľa radosti  v podobe výhier a tak trochu posunula aj samu seba v oblasti PR a marketingu. Uvažujete aj vy, že sa na takýto post prihlásite? Ak áno, tieto veci by ste mali zvážiť vopred:

1. Firme, ktorú chcete zastupovať, musíte bezpodmienečne veriť. Musíte byť presvedčení o tom, že to čo robia, robia najlepšie ako vedia. Oklamať nikoho neoklamete a bez nadšenia a presvedčenia sa žiadne promo robiť nedá. Firma McCarter vyrába poctivé veci, v super kvalite a okrem toho podporuje slovenských pestovateľov. Takže sympatické? Áno.
2. Dostatok času. S tým bojujeme všetky dennodenne. Nejde len o čas strávený na modrom koníku, ale aj o čas, ktorý strávite vymýšľaním, fotením, prípravou postov, odpovedaním na otázky, vyhodnocovaním súťaží. Ideálny čas je tak dve-tri hodinky denne. Máte to? Neváhajte.
   
3. Štýl písania a gramatika. Bez základov gramatiky vás nikto čítať nebude. Váš štýl musí byť jedinečný, aby si vás firma mala prečo vybrať. Nemusíte mať veľa "lajkov" na blogu, ale musíte tvoriť aj vlastný obsah. Nikto nechce z dvadsiatich vašich postov čítať 18 reklamných. Gramatické chyby nemajú mať u vás miesto. Už to nie je len váš blog, na to nezabúdajte. Takisto vaše názory a životný štýl by sa mal zhodovať so zásadami firmy, ktorú reprezentujete.
4. Miera súkromia. Tú máme nastavenú každá inak. Mne nevadí, že o mne viete všetko a ani pridávať fotky mojich dievčat. Niektoré iné ambasádorky však fotografie detí nepridávajú a súkromie nezverejňujú, každá sme iná. Ako ste na tom vy?
5. Kreativita. Dobre, priznávam, v tejto oblasti mám troška problém. A vlastne asi každá z nás. Odfotiť tisícikrát produkt z každého uhla tak, aby to stále malo nejaký zmysel, je ťažké! Pridávať recepty, súťaže, recenzie a fotografie pravideľne, je tiež sakra ťažké.

Stále som vás neodradila? Tak sa určite prihláste do najbližších konkurzov 🙂

PS: Uvítam doplnenie od mojich najlepších kolegýň v komentároch. Na čo som ešte zabudla? 

@1mirka1, @tinka.binka, @barbs24, @katarinka26, @kapokapo, @tessina87,@zumik27, @minimidimaxi, @vivian27, @jajkakk, @tinka_14, @minuskad, @xarra246, @lilivka,@apacheee, @zuzmenda, @katkamario, @imartie, @kami1984, @mgfox, @5draci, @mickazebra,@dominika_c, @zenulkaaa, @foxylady13, @elmelpel, @zoizoi, @pipetulaa, @dankaa78, @acernas,@astarte123, @ivakalinova, @babatko88, @gradan, @lili007, @nugat, @janyshka, @mummy88,@mirka907

Ahojte, dievčatá.

Potrebujem zistiť ako sa volá obchodík kde najdem tieto šaty. Viem len že ma predajňu v Nitre. Náhodou sa mi stránka vymazala a neviem ako sa volal. :( ďakujem vopred za odpoveď💟💟💟

Ej veru, trošku viac vody ako obvykle, pretieklo odkedy som sem dala posledný Týždeň... Odpustite mi to 🙂 Krátky výber len pre vás:

• Bola som s malinkým v nemocnici, večer drobec spí, ja si chcem zobrať na kreslo noviny, pero a mobil. V tom mobil začne vibrovať, volá manžel. Tak dvíham, hovorím, že malý spí a ako zaspal... a do toho sa sťahujem na kreslo ďalej od malého a vravím mužovi, že do prčic, hľadám mobil A on to zaklincoval už celkom:
  „A kam si ho položila zas? Máš ho už?“
  Ešte sa musím pochváliť, že mne to docvaklo ako prvej... 🙂

• Keď nechám mojich chlapov chvíľku bez dozoru a počujem z izby samý smiech:

• Chystali sme sa do Bratislavy. Vravím babám:
  „Jedna pôjde s tatom do Ikei a druha so mnou do Avionu.“
  A Natálka vraví:
  „Podľa mňa by sme mali ísť obidve s tebou, lebo tato bude zúrivý a ty s nami vieš lepšie zaobchádzať.“

• Kúpili sme novú posteľ... už aj odskúšaná... vraj veľmi pohodlná. Mám na sklade viac, pri rýchlom jednaní zľava:

• Cestou zo škôlky - boli sme asi 2-3 km od obce, keď malý zbadal na lúke mačku.
  „Mami, to je mačka divá alebo domáca? A prečo chodí chytať myši tak ďaleko? Veď aj v meste, aj v dedine, žijú myši.“
  Skôr ako som stihla odpovedať, zapojil sa starší syn:
  „Vieš, to je uvedomelá mačka, ona nezožerie hocičo, ona chce BIO-potravu.“

Obdobie materskej a rodičovskej dovolenky je častokrát pre mamičky obdobím, kedy sa rozhodnú pustiť do svojho vlastného podnikania. Na rozbehnutie podnikania je toto obdobie veľmi výhodné. Nič Vás netlačí a ak to nevyjde, nič strašné sa nestane (ak ste do toho samozrejme nemuseli investovať tisíce eur) a vy sa môžete vrátiť do práce.

Ak ste aj vy popri kočíkovaní dostali nápad a chcete to rozbehnúť, pravdepodobne zvažujete, či vôbec môžete a ako na to.

Prvé rozhodnutie, ktoré Vás čaká, je vybrať si formu svojho podnikania. Môžete sa rozhodnúť medzi živnosťou, kapitálovou spoločnostou (najčastejšie sro) alebo ,v niektorých prípadoch, slobodným umelcom.

V tomto článku si podrobnejšie rozoberieme podnikanie na živnosť, čo je častokrát najlepšie a najjednoduchšie riešenie pre začiatok podnikania.

Začnem dobrou správou. Podnikať na živnosť možno popri materskej a rodičovskej dovolenke bez obmedzenia. Je jedno, či ste už na živnosť podnikali pred nástupom na materskú alebo rodičovskú dovolenku, alebo ste si živnosť založili až neskôr. Nárok na materské a rodičovský príspevok máte stále a o svoje peniaze neprídete.

Pokračovať budem upozornením: Ak ste na materskej alebo rodičovskej zo zamestnania, pozor na zákaz konkurencie. Vaša živnosť nesmie mať konkurenčný charakter s vašim pôvodným zamestnávateľom. Ak by tento charakter mala, môžete ju vykonávať iba s predchádzajúcim súhlasom zamestnávateľa.

Po prvom pôrode, ktorý kvôli mojej naivite nedopadol úplne ideálne - hlavne pre moju psychiku - som vedela, že ten druhý chcem inak. A inde... 

Ešte pred druhým tehotenstvom som spoznala super ženu, ktorá okolo seba šírila tak nekonečný pokoj a pohodu, a PRÍTOMNOSŤ, že som začala uvažovať, že keď raz budem zas tehotná, asi ju chcem pri pôrode - keďže je dulou, nebolo to nič nepredstaviteľné 🙂 

Druhýkrát som otehotnela, opäť si od polky tehotenstva poležala (v nemocnici našťastie len týždeň, to bola skúška ohňom, keďže dovtedy starší bezomňa bol maximálne pár hoín, a zrazu ma týždeň ani nevidel...) a rozhovor s dulou. Že kde rodiť a tak. Koch neprichádzal do úvahy (riziko predčasného pôrodu, prípadne toho, že mi drobčeka prevezú inam, a ja s ním nebudem, ak bude nejaký problém...) Tieto informácie jasne vylúčili aj Ružinov. Kramáre vylúčilo... asi všetko, Hainburg vylúčil otecko, ostala nám Antolská. 

S dulou som nebola definitívne dohodnutá o jej prítomnosti pri pôrode hádam do 37 týždňa, keď som jej z čakárne (podotýkam, plnej!) volala, že možno ma budú prijímať a budem možno rodiť už, či by teda prišla ku pôrodu 😀 Manžel mi totiž povedal, že sa mám rozhodnúť sama, že on pri pôrode extrémne byť netúži, ale ak chcem, tak tam bude 🙂 

Dula súhlasila, ale nakoniec ma naprijímali, a absolvovali sme počas ďalších týždňov dva plané poplachy s pohotovosťou - bol to pre mňa aj lakmusový papierik, ako to tam na tej pôrodnici funguje. Zakaždým boli veľmi milí všetci, netvrdím, že vyslovene ťuťuli-muťuli, ale to ja od zdravotného personálu ani neočakávam, ale naozaj boli veľmi korektní a chápali vystrašenú maminku. 

A potom to prišlo. V môj vysnívaný deň pôrodu mal dulin manžel plánovanú služobku za hranice repuliky, tak sme sa smiali, že nech drobček počká... Večer o šiestej sprcha, a bolo mi jasné, že už nepočká. Odtiekla voda, tak som sa smiala, vravím mužovi, že rodíme 🙂 (Pri prvom sme toto nezažili, prjímali ma deň pred pôrodom a následne vyvolávali.) Telefonát dule, že či už má muža doma, akurát bol už na ceste. Ja úplne bez kontrakcií, takže jej vravím, že pohoda, že ak by do nejakej hodinky prišla k nám, lebo nemocnica chce, aby maminka bola do dvoch hodín od prasknutia vody u nich. Telefonát mamke o najposlušejšom dieťati, ktoré sa vypýta na svet tak, ako chce maminka, a potom aj najlepšej kamoške s podobným znením, dobalenie vecí, príchod duly, stres (taký ten príjemný), posledné túlenie prvorodeného ako jednomama, odvoz do nemocnice. V nemocnici nález pokročilý, ale bábo vysoko a kontrakcie mizivé. Veľké, maximálne plus - komunikovali so mnou ako s človekom! Pýtali sa ma, či chcem pôrod urýchľovať, hovorím, že ak netreba, tak radšej nie, ale že reverzy im podpisovať nebudem, ani sa s nimi hádať. Pôrodná asistentka vyzerala, že chápe môj prístup, ktorý by som zhrnula - tak málo zásahov, ako je možné, a tak veľa, ako je potrené. Celú noc sa nič nedialo (prakticky... nález na centimetre pokračoval, ale na čísle 8 stál bez kontrakcií, pôrodná asistentka sa smiala, že bez kontrakcií neporodím...). 

Drevená kolíska - po bokoch jemné volány, a celá tá krása prekrytá baldachýnom, má isto stoje čaro. Ak je navyše zdedená po rodinných predkoch, hodnotu má o to väčšiu. 
Pokiaľ kolíske neodoláte, treba počítať s tým, že to bude investícia navyše, pretože skôr či neskôr budete potrebovať aj postieľku.

Kolíska má svoje výhody, ale aj nevýhody. Rozhodovanie, či si ju zaobstarať nestavajte na otázke: Kúpime postieľku alebo kolísku? 
"My sme kolísku nepoužívali. Podľa mňa je to predražená zbytočnosť a myslím si, že nie je dobré učiť dieťa zaspávať kolísaním," myslí si o kúpe kolísky mamička vo fóre. Nájdu sa ale aj také, ktoré na ňu nedajú dopustiť. 
"Máme postieľku aj u našich aj doma, je to bezpečnejšie a kolíska má veľmi krátke využitie, podľa mňa sa oplatí kolíska, iba ak ti ju má kto požičať, na tých pár mesiacov sa kupovať neoplatí a postieľku budeš musieť mať tak či tak," radí mamička vo fóre.

Menšie rozmery

Veľkým plusom sú isto jej rozmery. Keďže je menšia, hodí sa skvele do stiesnenejších priestorov. Mnohé mamičky ju majú len na denné spanie, napríklad v obývačke alebo kuchyni. "Ja mám kolísku, malá má 8 mesiacov a cez deň tam spinkáva, má aj kolieska, tak si ju môžem presúvať. Teraz je už v nej tak akurát, ale hádam ešte mesiac - dva použijeme," podelila sa o svoju spokojnosť jedna z mamičiek na Modrom koníku. 
Tým, že je kolíska menšia, poskytuje zároveň bábätku väčší pocit bezpečia a nie je tam také stratené ako vo veľkej postieľke. Jemné hojdanie pomáha pri uspávaní a upokojení bábätka, i keď pravdou je, že si na tento spôsob uspávania môže ľahko navyknúť a pri prechode na postieľku bude mať problém zaspať bez hojdania. Kolíska zároveň rozvíja u bábätka zmysel pre rovnováhu.

Pozor na bočnice

Jej menšie rozmery nie sú len výhodou. Keďže má väčšina kolísok na dĺžku len cca 95 cm, bábätko z nej pomerne rýchlo vyrastie. Nižšie bočnice sú zároveň nebezpečné, keď sa už dieťatko prevaľuje a ťahá do sedu.
"Ja som mala kolísku pri prvom bábätku. Bola ešte po mne a mala som ju v obývačke, lebo tam sa mi nezmestí postieľka a chcela som mať malého na očiach. Používali sme ju 3,5 mesiaca, potom sa začal točiť na bruško a išiel do postieľky. Pri dcére som kolísku nepoužívala, lebo som sa bála, že ju z toho jej akčný brat vysype. Kolísku som mala u našich, kde bola dcérka, keď ju varovala babka. Podľa mňa to je krásna investícia," neskrýva nadšenie jedna z diskutujúcich mamičiek.

S bábätkom príde aj obdobie sucha. Poznáme to asi všetky. Problém však nastáva, ak neviete utiahnuť úver či hypotéku. Alebo naopak by ste potrebovali napr. hypotéku na bývanie, z dôvodu osamostatnenia sa, či ako investíciu do vlastného bývania (namiesto prenájmu). Dôvodov je veľa. Oba prípady si nižšie rozoberieme.
Poradí nám aj odborníčka na financie Martina Orosová, ktorá sa finančnému sprostredkovaniu venuje profesionálne už siedmy rok. Vďaka tomu pomohla už stovkám klientov vyriešiť otázku osobných financií.

1. Požiadanie o odklad splátok

Národná banka Slovenska vydala zákon o bankách, ktorý hovorí, že banky musia pri narodení dieťaťa ponížiť alebo odložiť splátku istiny. Konkrétne § 75 odst. 4, písm h) zákona 483/2001 Z. z. je „záväzok hypotekárnej banky, ak je klientom fyzická osoba podľa § 85a ods. 1, že jej umožní odložiť splátky istiny hypotekárneho úveru alebo znížiť mesačnú splátku hypotekárneho úveru až na polovicu jej výšky počas 36 mesiacov, ak sa tomuto klientovi narodí dieťa alebo tento klient si osvojí maloleté dieťa a tento klient o to hypotekárnu banku písomne požiada v lehote do šiestich mesiacov od narodenia dieťaťa alebo osvojenia si maloletého dieťaťa a k žiadosti priloží aj rodný list dieťaťa; hypotekárnej banke sa umožňuje určiť v zmluve o hypotekárnom úvere aj iné okolnosti a dôvody, pri ktorých umožní odloženie splátok istiny hypotekárneho úveru alebo zníženie mesačnej splátky hypotekárneho úveru." – (POZOR! Tento zákon je účinný len do júna 2017, potom príde jeho novelizácia!)

Zákon 483/2001 ďalej špecifikuje zákon §13 odst 16 zákona 90/2016 Z.z., ktorý hovorí: „ Ak je spotrebiteľom osoba, ktorá ku dňu podania žiadosti o úver na bývanie dovŕšila 18 rokov a neprekročila 35 rokov veku, zmluva o úvere na bývanie musí obsahovať aj záväzok veriteľa, že jej umožní odložiť splátky istiny úveru na bývanie alebo znížiť mesačnú splátku úveru na bývanie až na polovicu jej výšky počas 36 mesiacov, ak sa tejto osobe narodí dieťa alebo táto osoba si osvojí maloleté dieťa a táto osoba o to veriteľa písomne požiada v lehote do šiestich mesiacov od narodenia dieťaťa alebo osvojenia si maloletého dieťaťa a k žiadosti priloží aj rodný list dieťaťa.  ...“

Odložiť splátky sa dá, ale...

• Úplný odklad splátok je možný len na pol roka (sú výnimky, ale pol roka je bežná odkladná doba, závisí to konkrétnej banky)
• Odklad alebo poníženie splátok istiny môžete požiadať až na 36 mesiacov, ale to znamená úroky musíte platiť  úroky (t.j. ak máte splátku definovanú na 150 €, 65 € z toho môžu byť úroky). Úver sa vám predĺži a tak isto vznikne vyššia preplatenosť.
• Ak ste požiadali o odklad splátok, ste evidovaní v Úverovom registri. To znamená, že ste vedení takpovediac ako neplatič. V budúcnosti vám to môže robiť problémy pri inom úvere , alebo pri refinancovaní terajšieho úveru.
• Nezabudnite, že o odklad je možné požiadať iba do 6 mesiacov od narodenia bábätka (netýka sa hypotéky pre mladých - tam musíte požiadať o odklad ešte skôr)

Potrebujete znížiť krvný tlak? Máte náročné zamestnanie a potrebujete doplniť energiu?Usilujete sa schudnúť? Snažíte sa do tela dostať vlákninu alebo vápnik? Ste vyčerpaná a chcete zvýšiť koncentráciu a pozornosť?

Ak ste aspoň na dve otázky odpovedali okamžite slovkom „áno“,  odporúčam vám dozvedieť sa niečo viac o tejto zaujímavej potravine.  Vzhľadom je podobná nášmu maku a jej konzumácii prepadol celý svet.

Kde sa vzali chia semiačka

No, ony tu boli vždy. Poznali ich už staré civilizácie Aztékov a Mayov, ale aj ostatní obyvatelia strednej a južnej Ameriky.  Tí si ich cenili veľmi vysoko, pre niektoré kultúry to bolo dokonca posvätné jedlo. Pestovanie chia rastliniek je značne náročné, vyžaduje určitú klímu a určitú nadmorskú výšku. Nepoužívajú sa pri ňom žiadne pesticídy alebo iné umelé hnojivá, taktiež žiadne urýchľovače rastu.  Chia (Salvia Hispanica L.) by sa teda dali nazvať aj biopotravinou. Je až zvláštne, že boom chia semienok v Európe nastal  iba v posledných rokoch a že nám tak dlho boli skryté.

Čo obsahujú chia semienka?

• 5-krát viac vápnika ako sa nachádza v mlieku,
• 2-krát viac bielkovín ako obsahujú ostatné semená,
• 2-krát viac draslíka ako majú banány,
• 3-krát viac antioxidantov ako sa nachádza v čučoriedkach,
• 3-krát viac železa ako v špenáte,
• najvyšší obsah Omega 3 a 6 mastných kyselín,
• množstvo vlákniny

V organizme ženy prebieha počas tehotenstva množstvo zmien . Nie je to však dôvod na to, aby sa tehuľky prestali hýbať . Viete aké cvičenia a športy sú v tomto období vhodné?

Prínos cvičenia v tehotenstve :

· Redukcia bolesti chrbta a zlepšenie držanie tela

· prevencia kŕčov a opuchov nôh

· primeraná pohyblivosť bedrových kĺbov - tieto kĺby podliehajú čoraz väčšej záťaži , pružnosť kĺbov je dôležitá aj pri pôrode

· starostlivosť o chodidlo

Úsmev je niekedy to najkrajšie, čo Vás môže cez deň postretnúť, špeciálne ten detský. Nie všetky deti ale majú dôvod usmievať sa, preto sa značka Orbit už po druhý krát rozhodla chrániť úsmevy ohrozených detí z občianskeho združenia Úsmev ako dar, a to nie len prostredníctvom správnych návykov dentálnej hygieny, ale aj osobnostným rozvojom detí. Ambasádorkou usmievavej kampane sa znovu stala Mária Čírová a aktívne sa do nej môžete zapojiť aj Vy. Kampaň „Oplať úsmev“ štartuje už 8. 5. a až do 18. 6. 2017 venuje Orbit 1 % z ceny každého výrobku predaného v tomto období na ochranu zdravého úsmevu a sebavedomia detí z občianskeho združenia Úsmev ako dar. Kúpou prispejete na úsmevy detí a zároveň si môžete pripomenúť, aké dôležité je oplácať úsmev, napríklad aj pod hashtagom #oplatusmev. Viac informácií na www.oplatusmev.sk.

Po veľmi úspešnom prvom ročníku spoločenskej zodpovednosti sa značka Orbit v tomto roku opäť spojila s občianskym združením Úsmev ako dar, aby tak pokračovala v edukačnej činnosti v oblasti dentálnej hygieny, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú žuvačky bez cukru, ale po novom sa zamerala aj na oblasť osobného rozvoja detí. V duchu hesla „zdravým úsmevom ku zdravému sebavedomiu“ bude značka Orbit v rámci kampane vzdelávať deti aj sociálnych pracovníkov v oblasti správnej starostlivosti o chrup a svoju pozornosť zameria tiež na zdravé sebavedomie detí, ktoré je so zdravým úsmevom veľmi úzko spojené. Vytvorené boli špeciálne Orbit omaľovánky a detská knižka, s pomocou ktorých deti krok za krokom objavia jednoduchosť správnej starostlivosti o chrup a zároveň podporia ich kreativitu a fantáziu.

Deti a sociálni pracovníci sa v rámci kampane ‚Oplať úsmev‘ zúčastnia dentálnych workshopov, vďaka ktorým si deti osvoja správne návyky dentálnej hygieny a navyše získajú potrebné pomôcky v podobe dentálnych balíčkov. To všetko nad rámec darovanej čiastky.

Vyzbierané finančné prostriedky potom poputujú nie len na rekonštrukciu vybavenia centier, vrátane kúpeľní, navštevovaných dobrovoľníkmi Anjelského programu a klientmi centra, ale tiež na organizáciu víkendových pobytov a táborov pre deti a mládež a v neposlednej rade na mzdové náklady terénnych sociálnych pracovníkov, ktorí pre deti zaisťujú chod programov zameraných na rozvoj sociálnych zručností vrátane starostlivosti o zdravie a dentálnu hygienu aj zmysluplné využitie voľného času.

Zapojte sa spolu so značkou Orbit do projektu „Oplať úsmev“a prispejte deťom z občianskeho združenia Úsmev ako dar k zdravému úsmevu a sebavedomiu. Kúpte v období od 8. 5. do 18. 6. 2017 ktorékoľvek žuvačky z portfólia značky Orbit, ktoré sú súčasťou  správnej dentálnej hygieny, prispievajú k zdravým a krásnym zubom aj k detským úsmevom. Oplaťte úsmev, každý úsmev sa predsa počíta – aj ten Váš!

„Urob to sexy a zábavné a máš skoro všetko, čo potrebuješ pre čítanú knihu, z ktorej by sa mohol vykľuť veľký bestseller.“

Joseph Heller

Pre tento týždeň hľadáme knihu 🙂 

Prajem veľa šťastia 🙂

1. Indícia: Je to svetové dielo 

2. Indícia: Autor rozpráva dej retrospektívne

Tak toto bol môj dnešný najkrajší mamičkovský darček od mojej dcéry, že sa mi vydarili tieto ľanové fotky s ňou... Určite skončí jedna v rodinnom kalendári 2018. Ďakujem, že si...

Dnes sme si život osladili Rebarborovo-hruškovým koláčom. Pôvodne to mal byť len rebarborový koláč, ale nakoniec sme pridali aj hrušky.

Potrebujeme:

• 4 vajcia
• 1 šálka kryštálového cukru
• 2 šálky polohrubej múky
• 1 balíček kypriaceho prášku
• 1/2 šálky mlieka (môžete použit aj vodu)
• 1/2 šálky oleja
• Rebarbora, hrušky alebo akékoľvek sezónne ovocie

Postup:

Najprv si vyšľaháme celé vajcia s cukrom. Po vyšľahaní pridáme aj ostatné tekuté a suché ingrediencie. Vypracujeme cesto. Cesto vylejeme do pripraveného vymasteného a pomúčeného plechu na pečenie alebo môžeme použiť aj papier na pečenie. Na cesto poukladáme ovocie, ja som ovocie (Rebarboru a hrušky) ešte posypala vanilkovým cukrom. Pečieme cca 30 až 35 min na 180 °C. Každá trúba pečie inak tak treba to sledovať.

Po upečení necháme vychladnúť, nakrájame a môžeme posypať práškovým cukrom.

Drahá pani z mapky č. 4.!

Nedávno som vás tam stretla. Bola som po dlhej dobe v Prešove, a po ešte dlhšej som cestovala hromadnou dopravou. Spomínala som pritom na moju starú mamu, s ktorou som tam tak jazdila mnohokrát. Už nikdy ňou mapkou nepôjdem. Vďaka nej som sa ale naučila mať rada Prešov. A možno som si vďaka nej trocha zidealizovala aj jeho hromadnú dopravu. Preto, keď ste začali osočovať pani približne vo veku mojej zosnulej starej mamy, že je alkoholička a ťahá jej z úst, nemohla som byť ticho. Hoci tam sedela vojačka, mladík, ktorý vás údajne z videnia pozná, ozvala som sa k vám ja. S dvomi deťmi, kým ste si uvedomili, že asi už mám po svadbe, bolo pre vás prirodzenejšie ma osloviť ako slečnu...

Oslovila som vás slušne, či ste lekárka, keď na prvý pohľad diagnostikujete človeku alkoholizmus. Tvárili ste sa, že áno. Potom ste ma začali ponižovať. Kvôli mojim vlasom, zubom, oblečeniu. Povedala som si, že radšej sa vysmievajte mne, než by ste mali ďalej osočovať cudziu staršiu pani. Našťastie ste nepovedali ani slovo negativizmu na moje deti. To by asi prevládla moja prvá signálna sústava a mali by ste na líci odtlačok mojej ruky. Výsmech znesiem, ak sa týka len mňa. Hoci to nebolo príjemné.

Keď ste vystúpili, ľudia sa uškŕňali. Ale nie kvôli mojim vlasom, zubom, či oblečeniu. Uškŕňali sa kvôli vášmu správaniu.

Ja som vystúpila o zastávku ďalej ako vy. Staršia pani, ktorú ste označili za alkoholičku, so mnou, a pýtala sa ma, čo som vám povedala. Vyzerala byť vďačná, že som ju zachránila od vašich ďalších posmeškov.

Odporučili ste mi, aby som sa radšej starala o svoje deti, než do toho, do čoho ma údajne nič nie je. Ale viete čo? Práve to som vtedy robila - učila som moje deti, že byť ticho, keď niekto ako vy ubližuje cudziemu človeku svojimi rečami, nie je správne. Učila som ich, že ozvať sa v niektorých situáciách je jednoducho potrebné, aj keď som nebola oslovená. Pretože na to, aby sa zlo šírilo stačí, aby dobrí ľudia nerobili nič.

Dnes je opäť Deň matiek, druhá májová nedeľa. Zastavme sa na chvíľu a dotknime sa hĺbky nášho srdca. Prvé kvapky lásky sme dostali od našej mamy.  A mnohým z nás naplnila  podstatnú časť pohára, z ktorého čerpáme celý život. Naučila nás dôverovať životu. Starala sa a chránila nás. Tešila sa s nami, keď sa nám darilo a objala nás, keď sme plakali. S ňou sme sa učili vážiť si život a vzťahy. Ukázala nám ako rozlišovať dôležité od nedôležitého. Pomohla nám pochopiť, čo sa deje okolo nás. Kráčala s  nami a sprevádzala nás na ceste. Odpustila nám, keď sme ju zranili. Naučila nás milovať.

Oslavu Dňa matiek v Spojených štátoch presadila Anna Maria Jarvis  až po smrti svojej mamy.  Verím, že to nie je náhoda. Lásku a jej silu si často naplno uvedomíme až keď ju stratíme. Keď stratíme jej fyzický rozmer, možnosť objať, dotknúť sa, počuť a vidieť. Sila lásky je ale večná. Verím, že aj tí, ktorí svoju mamu nikdy nevideli alebo ktorí s ňou v živote boli len krátko, nikdy silu materskej lásky nestratili. Sprevádza nás celý život.

Myslím dnes na svoju mamu. Premýšľam, čo všetko som od nej do života dostala a ako s ňou lásku zdieľam. Ako dokážem milovať seba i iných a byť vďačná  za to, čo mi život daroval. Cítim jej lásku v svojom srdci a túžim ju zdieľať s ľuďmi, s ktorými kráčam. Ak by sa ma niekto opýtal o čom je život, odpovedala by som: O umení milovať.  A tomuto umeniu som sa začala učiť od mamy.

Dnešný deň nemusí byť iba radostným pripomenutím materskej lásky. Pre tých z vás, ktorí ste stratili alebo strácate svoje deti, mamu či starú mamu alebo ste vlastné deti nikdy nemali, môže byť aj dotykom s hlbokou bolesťou. Bolesťou z nenaplnenej túžby znovu ich vidieť, cítiť, dotknúť sa a počuť. Bolesťou z nenaplnenej túžby prežiť spolu to, čo sme nestihli, dopovedať si to, čo sme nedopovedali, dozvedieť sa to, čo o sebe navzájom nevieme.

Verím, že láska našich mám, starých mám a detí je večná a sprevádza nás celým životom. Môžeme byť smutní, ale zároveň dokážeme milovať. Hoci sa už nikdy našej mamy, starej mamy či detí nedotkneme, môžeme cítiť jej silu a čerpať z nej. Môžeme vnímať ich ochranu a zdieľať s nimi posolstvá životnej múdrosti. Môžeme v duši, nahlas či v liste dopovedať nedopovedané. Môžeme sa spolu v duši zasmiať alebo aj odpustiť si. Môžeme žiť spolu ďalej a milovať!

Dnes je deň matiek. Poďme ho spolu s nimi osláviť! A myslíme na tých, ktorí to môžu urobiť iba v srdci. Takých mám a detí v Plamienku i mimo neho je veľa...

Ahojte

🍇🍈🍉🍊🍋🍌🍍🍎🍓🍒🍑🍐🍏🥝

Chcela by som vám napísať pár riadkov o novinkách od RioFresh Body&Future active smoothie a vital energy. 

Ako prvý by som popísala napoj Body&Future active smoothie

🥝🍏🍐🍑🍒🍇🍓🍎🍍🍌🍋🍊🍉🍈

Je to nesýtený viacdruhový ovocný nápoj s tekvicovým pyré. 

Tak veľmi ste túžili po dieťatku a boli ste pre neho ochotná obetovať čokoľvek, aj svoje krivky. A i keď sa s odstupom času pozriete na ten malý poklad a poviete si, že to naozaj stálo za to, občas prídu chvíle, keď sa na seba zahľadíte do zrkadla a zatúžite po atraktívnejšej postave. Dvojdielne plavky alebo tričko, ktoré by odhalilo vaše popôrodné bruško, už viac nemajú miesto vo vašom šatníku. Budete ho musieť skrývať naveky, alebo sa s tým dá ešte niečo urobiť?

Rozostúpené svaly nie sú tuk

Počas tehotenstva ste pribrali a nemienite to nechať len tak. Dohodnete si stráženie a bežíte zhodiť nadbytočné kilá do posilňovne, alebo uprednostníte cvičenie doma, kým bábätko spokojne spinká. Poctivo cvičíte brušáky už niekoľko mesiacov, no vaše brucho stále nevyzerá tak, ako by ste chceli. Ako je to možné?

Pokiaľ sa vám bruško nevrátilo do pôvodného stavu 6 až 8 týždňov po pôrode a je stále vystúpené a ovisnuté, pravdepodobne pôjde o diastázu priamych brušných svalov. O čom je reč? Za normálnych okolností drží pokope pravú a ľavú stranu brušného svalu väzivo. Počas tehotenstva je však naň v dôsledku narastajúceho bruška vyvíjaný neprimeraný tlak, ktorý môže viesť až k jeho uvoľneniu. Vďaka tomu neudrží toto väzivo brušné svaly, a tak sa medzi oboma polovicami vytvorí medzera, ktorá sa zvyčajne ťahá od hrudnej kosti až k pupku. Nahmatáte ju, keď si ľahnete na brucho, pokrčíte nohy a hlavu nadvihnete z podložky ako pri brušáku. 

Zbavte sa popôrodného bruška raz a navždy

Ženy, ktoré sa rozhodli bojovať s týmto estetickým problémom, jednoznačne tvrdia: Diastáza priamych brušných svalov sa dá riešiť, avšak nejde to zo dňa na deň. Čo im pomohlo a čo naopak nefungovalo vôbec?

Amálka sa nám narodila začiatkom augusta 2016 ako naše prvé dieťatko. Všetko šlo veľmi rýchlo, do pôrodnice som prišla síce plánovane, ale už otvorená na 4cm. Na epidurál už nebol čas. Moja mamka porodila štyri deti bez neho a povzdbudzovala ma, že aj ja to určite "dám"! Prvú aj druhú dobu pôrodnú sme zvládli hrdinsky aj za pomoci môjho manžela Palka, ktorý sa mi snažil pomáhať, ako vedel - a tým nemyslím to, že občas urobil nejakú fotku 🙂 Veď nie nadarmo sme niekoľko mesiacov pred pôrodom chodili spolu na predpôrodný kurz a po večeroch si čítali knihu O matke a dieťati.

Pôrod bol o to pohodlnejší, že sme mali k dispozícii nadštandardnú pôrodnú sálu s masážnym sprchovacím kútom. Keby nie Palka, v tých kŕčoch by som nevedela prísť na to, kde sa zapína voda, veď uznajte. 🙂 Ale prúd teplej vody na kríže a bruško a obľúbené tóny Drum & Bass, ktoré sme si púšťali z JamBoxu, mi pomáhali zmierňovať bolesti. Palko meral kontrakcie a poctivo ich zaznamenával do mobilnej aplikácie, konkrétne BabyBComin. Tá umožňuje zapisovať dĺžku a intenzitu kontrakcií a automaticky vyráta ich frekvenciu. Medzi bolesťami ponúka povzbudivé vety na utíšenie rodičky, ktorými sa Palko inšpiroval.  🙂  

A tak dýchanie, plávanie cez kontrakcie ako cez vlnky, disciplinované tlačenie podľa pokynov úžasného lekára spolu s každou kontrakciou, ma pomerne rýchlo približovali k bábätku. Sestričky boli fantastické, jedna z nich mi počas tlačenia nenápadne zaplietla vrkoč, aby mi vlasy nepadali do tváre. Všimla som si to až na fotkách neskôr. Na štyri potlačenia bola naša 52-centimetrová dcérka s váhou 3830 gramov po 41 týždňoch konečne na svete. Palko nestíhal updatovať rodinku, tak bleskovo to šlo. Celý pôrod trval 3,5 hodiny a keď som začula jej plač, vravela som si: "To je všetko?" Akoby ma tie kurzy, články, knihy a hrôzostrašné príbehy pripravili na niečo oveľa horšie a bolestivejšie. Mala som pocit, že pôrod sa dal zvládnuť v pohode aj bez epidurálky. V tej chvíli som sa cítila silná ako Lara Croft. 🙂

Ešte som sa opýtala primára: "museli ste nastrihnúť?"

"Nie", odpovedal, "ale ak chcete, skočím pre záhradné nožnice a môžeme to napraviť", zavtipkoval. Potešila som sa, rýchly pôrod, navyše bez nástrihu. Wow! Manžel sa venoval foteniu maličkej pri prvom vážení, zatiaľ čo ja som zistila, že skutočné peklo na mňa ešte len čaká.

Pri pomerne rýchlom pôrode nemalého dieťatka sa mi roztrhlo všetko, čo sa mohlo. Hrádza a tiež cieva po celej dĺžke až po maternicu. Dvadsať minút nesmierne bolestivého zašívania mi pripadalo ako večnosť. A pritom som počula aj cítila, že som dostala injekcie na umŕtvenie. Kričala som, stonala, od bolesti si hmkala zúfalú melódiu a miestami som mala pocit, že z tej bolesti zošaliem. Aj primára prešiel humor, krvácanie bolo dosť silné, ale reagoval pohotovo a všetko poriadne zašil bez zbytočných komentárov. Videla som však, že mu nie je všetko jedno, tričko mal kompletne prepotené.