Cisársky rez
57 skúseností
Cisársky rez je operačné prevedenie pôrodu32 a u nás sa vykonáva len v indikovaných prípadoch. Dôvody (indikácie) cisárskeho rezu sú ohrozenie zdravia alebo života matky alebo dieťaťa, prípadne oboch súčasne.
História cisárskeho rezu
Cisársky rez bol robený už dávno v minulosti. V 7.storočí pred naším letopočtom bol v Ríme vydaný rozkaz, že mŕtva tehotná žena nemôže byť pochovaná, predtým ako sa z jej tela nevyberie plod. V minulosti bola takmer 100% úmrtnosť matiek po cisárskom reze kvôli infekciám. Po zavedení správnych zásad týkajúcich sa čistoty a správnej hygieny pri operáciách, pri objavení antibiotík a pri objavení krvných skupín sa výrazne znížila úmrtnosť matiek po cisárskom reze.
Frekvencia a výskyt
V USA je cisársky rez najčastejšie vykonávanou operáciou, až 20-24% pôrodov sa robí cisárskym rezom. V Európe je to približne 15%. Svetová zdravotnícka organizácia WHO doporučuje, aby percentuálne vyjadrenie vykonaných cisárskych rezov nedosiahlo v jednotlivých krajinách viac ako 10-15%. WHO odporúča, aby sa počet cisárskych rezov pohyboval okolo spodnej hranice- 10% vzhľadom na všetky pôrody.
Dôvodom vyššieho percenta cisárskych rezov je vykonanie cisárskeho rezu na požiadanie matky, ktorá trpí nadmerným strachom z vaginálneho pôrodu. Ide o psychosociálnu indikáciu.
Delenie
Cisársky rez sa delí na:
- primárny- plánovaný, už počas tehotenstva je rozhodnuté, že pôrod bude vedený cisárskym rezom (nepravidelná poloha plodu). Cisársky rez môže byť plánovaný (pred nástupom kontrakcií), kedy sú dopredu známe prekážky vaginálneho pôrodu32 a keď je riziko vaginálneho pôrodu pre matku a/alebo pre dieťa vyššie než pri cisárskom reze. Môže sa k nemu pristúpiť až po nástupe kontrakcií. Je to zvyčajne dôsledok komplikácií pôrodu a vyžaduje sa rýchle jednanie v záujme ochrany matky a/alebo dieťaťa.
- sekundárny- neplánovaný, akútny, indikácie k akútnemu cisárskemu rezu sú vážne ohrozenia plodu alebo matky (hypoxia plodu)
Indikácie k cisárskemu rezu
- poloha plodu koncom panvovým
- hypoxia plodu- plod trpí nedostatok kyslíka v maternici, preto je potrebné čo najrýchlejšie ukončiť graviditu cisárskym rezom
- nepomer medzi hlavičkou dieťatka a rozmermi panvy (úzka panva)
- placenta praevia
- viacpočetné tehotenstvo
- abruptio placenty- odlúčenie placenty
- herpes u matky
- prvá gravidita u žien s vyšším vekom
- stav po mimomaternicovom tehotenstve
- poruchy rastu plodu
- schizofrénia matky
- obezita
- nádorové ochorenie u matky
- Rh inkompatibilta
V poslednej dobe pribúda veľa vysoko rizikových rodičiek, ktoré sú po rôznych vážnych operáciách, ako napr. výmena chlopní na srdci, transplantácia obličiek atď. Lekár by mal mať pochopenie pre tieto ženy, ktoré túžia po dieťati, aj napriek tomu, že tehotenstvo je rizikové.
Predoperačné príprava
- rodičke sa vysvetlí jej zdravotný stav, stav plodu, vysvetlí sa jej prečo sa ide robiť cisársky rez, možné komplikácie. Následne sa jej dá podpísať informovaný súhlas.
- základné laboratórne vyšetrenia krvi a moču
- EKG
- liečba a stabilizovanie cukrovky, vysokého krvného tlaku, liečba infekcie
- prevencia trombózy
- klyzma
- vyholenie ochlpenia
- elastická bandáž dolných končatín sa robí ako prevencia proti vzniku zrazením
- dezinfekcia operačného poľa
- anesteziologická príprava - výber vhodného druhu anestézy. Cisársky rez môže prebiehať v celkovej anestéze alebo v epidurálnej anestéze. Pri epidurálnej anestéze je rodička pri plnom vedomí. Rodička necíti dolnú časť tela.
Prevedenie cisárskeho rezu
Operačný tím pozostáva z operujúceho lekára, asistenta a inštrumentárky. Anesteziológ je zodpovedný za anestézu a tím doplňuje detský lekár. Aby sa mohol začať robiť cisársky rez, musí byť splnená jedna podmienka- veľká časť hlavičky nesmie byť vstúpená a fixovaná hlboko v panve.
Poloha rodičky počas cisárskeho rezu na operačnom stole
Poloha rodičky na chrbte môže vyvolať pokles krvného tlaku. Poloha rodičky je preto pri cisárskom reze upravená, operačný stôl je zvyčajne vyvýšený o 10-30% a je naklonený mierne na ľavú stranu.
Prevedenie sekcie má 5 fáz:
- otvorenie brušnej dutiny - lapatotómia
- otvorenie maternice - hysterotómia
- vybratie plodu
- vybratie placenty
- zošitie rán
Otvorenie brušnej dutiny
Pri cisárskom reze je nutné otvoriť brušnú dutinu rodičky rezom. Rez je väčšinou vedený priečne asi 3-5cm nad lonovou kosťou, na hornej strane ochlpenia. Rez nesmie byť príliš jemný, ani príliš hlboký.
Sú však situácie, kedy je nutné zvoliť rez pozdĺžny, vedený v smere pupok-lonová kosť.
Otvorenie maternice
Po otvorení brušnej dutiny sa nareže maternica taktiež priečnym rezom v jej dolnej časti. Lekár si pred narezaním maternice nahmatá veľkosť hlavičky. Podľa veľkosti hlavičky urobí vhodný rez. Pri veľkom reze môže dôjsť k masívnemu krvácaniu. Pri otvorení maternice sa využívajú nasledovné rezy:
- korporálny- pozdĺžny rez v hornej časti maternice smerom od pupka nahor, robí sa pri priečnej polohe plodu, je tu však vyššie riziko prasknutia maternice pri ďalšom tehotenstve
- cervikokorporálny rez - pozdĺžny rez v dolnej časti maternice smerom od pupka nadol, robí sa tiež pri priečnej polohe plodu, ale je spojený s menším rizikom komplikácií ako korporálny rez
- malý priečny rez na hornej strane ochlpenia
- poloblúčkovitý rez- v tvare U nad ochlpením
- rez v tavre písmena S - robí sa pri veľkých plodoch
- obrátený rez - v tvare prevráteného písmena T
Vybratie plodu
Počas tejto fázy lekár odoberie plod. Po vybratí dieťaťa z maternice, je dieťa ošetrené novorodeneckým lekárom. V prípade, že stav dieťaťa je dobrý a rodička nie je v celkovej anestézii, je možný aj prvý kontakt dieťaťa s matkou.
Táto fáza je spojená s možnými nasledovnými komplikáciami:
- malý rez
- hlavička je už v panvovom vchode
- rôzne priečne a šikmé polohy plodu
- väčší počet plodov
Vybratie placenty
Po vybratí plodu sa zvyčajne nečaká na samovoľné odlúčenie placenty. Placenta sa s plodovými obalmi odoberie hneď po vybratí plodu.
Zošitie rany
Najprv sa zošíva rez na maternici. Potom sa zošije pobrušnica, blana, ktorá pokrýva brušné orgány. Po vyčistení brušnej steny sa zošije brušná stena.
Delenie operačných metód
- konzervatívne metódy- sú to metódy, pri ktorých je zachovaná maternica, väčšina cisárskych rezov sa robí konzervatívne
- radikálne metódy- pri týchto metódach sa odstráni časť alebo celá materncia.
Pooperačná starostlivosť
Po operácii je pacientka sledovaná na lôžku minimálne dve hodiny. Ak je dieťa zdravé, tak sa prinesie k matke a prebieha tzv. bonding – prvé vytváranie vzťahu medzi matkou a dieťaťom. Matka je po cisárskom reze minimálne dva dni na lôžku v nemocnici. Pri dobrom hojení rany je matka v priebehu 3-5 dní prepustená z nemocnice.
Možné riziká a komplikácie cisárskeho rezu
- Riziká anesteziologické: komplikácie vplyvom podaných liečiv a prípravkov. Tieto látky sú pre organizmus záťažou. Možná je tiež alergická reakcie na podané látky.
- Riziká operácie: veľká strata krvi, odstránenie maternice, poranenie okolitých orgánov v malej panve pri ich netypickom umiestnení, embólia pľúcnej tepny, porucha krvnej zrážanlivosti, vznik žilnej trombózy.
- Pooperačné riziká: infekcia rany a brušnej dutiny, krvácanie v pooperačnom období, embólia pľúcnej tepny, prípadne ďaľšie.
- Neskoršie riziká výkonu: vytvorenie zrastov v brušnej dutine, chronické bolesti v oblasti panvy, zlé hojenie rany. Pri ďalšom tehotenstve možnosť pretrhnutia maternice v mieste rany. Ďalší pôrod končí častejšie cisárskym rezom.
Súvisiace články
- Spinálna anestézia5
- Postpunkčná bolesť hlavy
- Pôrod32
- Vaginálny pôrod32
- VBAC - vaginálny pôrod po cisárskom reze
- Hysteroktómia2
- Novorodenec1
- Ošetrenie novorodenca po pôrode
- Dojčenie po cisárskom reze
- Príznaky porodu
- Pôrodný traumatizmus novorodenca
- Dystokia ramienok
- Popôrodné krvácanie
Viac o cisárskom reze na modrykonik.sk
- Článok: Fotoreportáž z pôrodu: Nešlo mi o nafotenie krvavého masakru
- Diskusia (SK a CZ): Ako prebieha cisársky rez?
- Diskusia: Cisársky rez a dilema okolo neho
- Diskusia: Tretí cisársky rez?
- Diskusia: Čaká ma tretia sekcia a bola mi navrhnutá sterilizácia
- Diskusia: Dá sa vopred dohodnúť cisársky rez?
- Diskusia: Cisársky rez so spinálkou
- Diskusia: Deti "porodené " cisárskym rezom sú iné?
- Diskusia: Sekcia a jazva po nej
- Skupina užívateliek: Sekcia
- Skupina užívateliek: Cvičenie po sekcii
- Článok: Cviky po pôrode ( vhodné aj po cisárskom reze )
- Predaj: Nové pomôcky pre pôrod a šestonedelie
Použité zdroje
- Karlovarská krajská nemocnice a.s., INFORMOVANÝ SOUHLAS PACIENTKY S PROVEDENÍM OPERAČNÍHO VÝKONU,CÍSAŘSKÝ ŘEZ (SECTIO CAESAREA),2016
CÍSAŘSKÝ ŘEZ (SECTIO CAESAREA)
https://web.archive.org/web/20160313124611/http...
- http://www.wikiskripta.eu/index.php/Císařský_řez
- http://www.levret.cz/texty/knihy/_files/technik...
- http://cs.wikipedia.org/wiki/Císařský_řez
- Antonín Doležal, Porodnícke operace. Praha: Grada publishing, 2007.
Skúsenosti s cisárskym rezom
Život ohrozujúca sekcia
Takže píšem aj moju skúsenosť.
Že budem rodiť cisárskym rezom mi ani vo sne nenapadlo. Plánovala som rodiť prirodzene bez epi, chodila na kruzy, prípravu, jogu. Žila som aktívne. No naša princezná bola celé tehotenstvo až do pôrodu v polohe koniec panvový a teda sa nedalo ani zistiť pohlavie. Takže lekár sa nakoniec rozhodol neriskovať a v 42 tt mi oznámili, že budem nakoniec rodiť cisárskym rezom.
Najskôr som si z toho nič nerobila, veď len malý operačný zákrok, čo chvíľa budem fit. To som ale ešte netušila, čo ma čaká.
Pôrod prebehol v poriadku, bábätko bolo zdravé. Ja som ležala na Jiske. Neviem, či mám nízky prah bolesti, ale bolesti boli obrovské, aj z rany aj zo sťahovania maternice. Prežila som prvý deň. Mala som sa skúsiť postaviť. Najskôr mi museli pomôcť si sadnúť, lebo sama som to nedokázala. Zatmelo sa mi pred očami a tak usúdili, že to radšej nebudú skúšať.
Na druhý deň som si znova pýtala injekciu proti bolesti. A práve vďaka tomu si sestrička všimla, že niečo nie je v poriadku. A v poriadku nebolo to, že som krvácala vnútri a mala prasknutú cievu. Nebyť tejto náhody neviem kedy by si to všimli a či by nebolo neskoro. Okamžite mi dopĺňali krv a brali ma na operačnú sálu. ZNOVA.
Po prebratí sa opakoval celý scenár, no tentoraz som sa cítila lepšie, ak sa to tak dá povedať. Strašne som chcela za malou a to ma hnalo. Ale to, že mi bolo lepšie, mi dovolilo sa postaviť a postupne dať dokopy. Krv mi dpĺňali stále. Bola som na tom dosť biedne. Po štyroch dňoch ma previezli na popôrodné oddelenie.
No všetko sa neskončilo. Nastúpili 40 teploty, odpadávala som z vysokého tlaku (čo som doteraz nepoznala). O malú som sa nedokázala postarať, nieto o seba. Takže som ju mala, len keď som sa cítila dobre. Po dvoch dňoch ma zobrali na sono, kde našli ďalší hematóm, ktorý to spôsoboval. Celé oddelenie sa radilo, čo so mnou idú robiť. Nakoniec úsúdili, že ďalšia operácia je pre mňa risk a preto mi ho nechajú a budú sledovať. Mal by sa postupne stratiť.
Brala som antibiotiká, injekcie a iné, aby som sa ako tak dala dokopy. Asi po týžni keď už som neodpadávala, som sa odvážila malú si nechať nastálo pri mne.
Všetko to zhoršovala ešte bolesť z jazvy, z ktorej mi neustále pretekala krv. NO ako tak som sa snažla rozhýbať. Doma nebyť rodiny tak neviem čo by bolo. Bolesti z hematómu, ktorý som vnútri cítila a jazvy som mala silné ešte tri mesiace. Chodila som ako robot, ani s kočíkom som sa nemohla prejsť. Nasledovali rehabilitácie a behanie po lekároch.
Najviac ma mrzí, že kvôli všetkému, čím som si prešla som sa nedokázala naozaj tešiť z nášho dieťatka, lebo som najskôr takmer prišla o svoj život a potom aj napriek snahe kvôli komplikáciám som sa proste o ňu nedokázala postarať. No veľmi veľa síl dodávali sestričky, ktoré mi hovorili, že najskôr sa musím dať do poriadku ja a potom všetko príde.
No cisársky rez nikdy viac. Nechápem ženy čo sa preň rozhodnú dobrovoľne, je to predsa vážny operačný zákrok. Týmto som len chcela poukázať na to, že sa to môže skončiť aj komplikáciami ohrozujúcimi život matky.
Že budem rodiť cisárskym rezom mi ani vo sne nenapadlo. Plánovala som rodiť prirodzene bez epi, chodila na kruzy, prípravu, jogu. Žila som aktívne. No naša princezná bola celé tehotenstvo až do pôrodu v polohe koniec panvový a teda sa nedalo ani zistiť pohlavie. Takže lekár sa nakoniec rozhodol neriskovať a v 42 tt mi oznámili, že budem nakoniec rodiť cisárskym rezom.
Najskôr som si z toho nič nerobila, veď len malý operačný zákrok, čo chvíľa budem fit. To som ale ešte netušila, čo ma čaká.
Pôrod prebehol v poriadku, bábätko bolo zdravé. Ja som ležala na Jiske. Neviem, či mám nízky prah bolesti, ale bolesti boli obrovské, aj z rany aj zo sťahovania maternice. Prežila som prvý deň. Mala som sa skúsiť postaviť. Najskôr mi museli pomôcť si sadnúť, lebo sama som to nedokázala. Zatmelo sa mi pred očami a tak usúdili, že to radšej nebudú skúšať.
Na druhý deň som si znova pýtala injekciu proti bolesti. A práve vďaka tomu si sestrička všimla, že niečo nie je v poriadku. A v poriadku nebolo to, že som krvácala vnútri a mala prasknutú cievu. Nebyť tejto náhody neviem kedy by si to všimli a či by nebolo neskoro. Okamžite mi dopĺňali krv a brali ma na operačnú sálu. ZNOVA.
Po prebratí sa opakoval celý scenár, no tentoraz som sa cítila lepšie, ak sa to tak dá povedať. Strašne som chcela za malou a to ma hnalo. Ale to, že mi bolo lepšie, mi dovolilo sa postaviť a postupne dať dokopy. Krv mi dpĺňali stále. Bola som na tom dosť biedne. Po štyroch dňoch ma previezli na popôrodné oddelenie.
No všetko sa neskončilo. Nastúpili 40 teploty, odpadávala som z vysokého tlaku (čo som doteraz nepoznala). O malú som sa nedokázala postarať, nieto o seba. Takže som ju mala, len keď som sa cítila dobre. Po dvoch dňoch ma zobrali na sono, kde našli ďalší hematóm, ktorý to spôsoboval. Celé oddelenie sa radilo, čo so mnou idú robiť. Nakoniec úsúdili, že ďalšia operácia je pre mňa risk a preto mi ho nechajú a budú sledovať. Mal by sa postupne stratiť.
Brala som antibiotiká, injekcie a iné, aby som sa ako tak dala dokopy. Asi po týžni keď už som neodpadávala, som sa odvážila malú si nechať nastálo pri mne.
Všetko to zhoršovala ešte bolesť z jazvy, z ktorej mi neustále pretekala krv. NO ako tak som sa snažla rozhýbať. Doma nebyť rodiny tak neviem čo by bolo. Bolesti z hematómu, ktorý som vnútri cítila a jazvy som mala silné ešte tri mesiace. Chodila som ako robot, ani s kočíkom som sa nemohla prejsť. Nasledovali rehabilitácie a behanie po lekároch.
Najviac ma mrzí, že kvôli všetkému, čím som si prešla som sa nedokázala naozaj tešiť z nášho dieťatka, lebo som najskôr takmer prišla o svoj život a potom aj napriek snahe kvôli komplikáciám som sa proste o ňu nedokázala postarať. No veľmi veľa síl dodávali sestričky, ktoré mi hovorili, že najskôr sa musím dať do poriadku ja a potom všetko príde.
No cisársky rez nikdy viac. Nechápem ženy čo sa preň rozhodnú dobrovoľne, je to predsa vážny operačný zákrok. Týmto som len chcela poukázať na to, že sa to môže skončiť aj komplikáciami ohrozujúcimi život matky.
1 poďakovanie
Cisársky rez v Nemecku
Tak som sa rozhodla napísať vám moju skúsenosť s mojím plánovaným cisárskym rezom v Nemecku. Keďže tu žijem už tretí rok, ani ma nenapadlo ísť rodiť na Slovensko.
Tehotenstvo som nemala bezproblémové, ale v rámci možností to bolo všetko v poriadku. Malý rástol ako mal, len od 28tt sa rozhodol otočiť sa hlávkou hore a už sa odtiaľ nepohol. Preto sa u lekára začalo častejšie skloňovať slovo sekcia.
V 36tt som išla do pôrodnice na pokec, kde ma primár úplne zaskočil. Keďže tu v Nemecku je cisársky rez veľmi častý, dali mi v nemocnici na výber- buď mi ho otočia zvonku alebo chcem sekciu. Poviem vám pravdu, že v tej sekunde som sama nevedela čo mám povedať. Vybrala som si teda vonkajšie otočenie, ale po porade s mojím gynekológom som si to rozmyslela. Predsa len riziko je tam dosť veľké. Tak mi stanovili termín na 25.8., čo bol deň po narodeninkách môjho manžela a 10 dní pred TP.
Deň pred pôrodom som tam bola ráno nastúpená na všelijaké vyšetrenia.CTG, ultrazvuk, pokec s anesteziológom a mohla som ísť domov. Na druhý deň o pol siedmej mám byť tam. Tá noc pred bola asi najdlhšia v mojom živote. Teda v našom. Nevedeli sme sa dočkať.
Ráno sme teda obaja napochodovali na pôrodnú sálu, kde som sa prezliekla a dali ma na CTG. Povedali mi že sekcia bola naplanovaná na ôsmu, ale že to určite bude neskôr. Takto nás nechali čakať až do 11:00!! Boli sme teda obaja riadne vystresovaní, ale aspoň sme mali súkromie. Malého celý čas,t.j. od pol siedmej sledovali CTG-čkom, ja som dostala katéter, manžel dostal munďúr na prezlečenie, keďže mohol byť pri pôrode.
O jedenastej prišli po mňa, prešla som si na operačnú sálu. Tam začalo okolo mňa behať asi 15 ľudí. Anesteziológ, pomocný anesteziológ, primár anesteziológ, dvaja lekári, hebamme a ešte ani neviem kto. Pichli mi spinálku, resp najprv umrtvovaciu injekciu, potom primár učil lekára na mne pichnúť ten spinál. Dosť dlho to trvalo a mne bola príšerná zima. Potom keď povedali hotovo, rozlialo sa mi teplo do tela a začalo sa operovať.
Dali predo mňa plachtu a zrazu sa mi nad hlavou zjavili oči môjho manžela. Bol celý čas pri mne, chúďa prežíval to všetko so mnou. Potom som citila dosť nepríjemný tlak až sa mi dýchať nedalo, ale keď sme začuli plač nášho anjelika, tak mi bolo úžasne. Malého prezrela lekárka a potom mohol ísť aj môj manžel s ním do vedľajšej sály, kde nebolo tak zima. A mňa ešte 45min zašívali.
Potom ma previezli za mojimi chlapmi a tam sme boli spolu sami ešte dve hodinky. Potom ma previezli na izbu. Ten prvý deň si poriadne nepamätám. Bolo toho všetkého strašne veľa. Nohy som si začala cítiť hneď po operácii a celkom rýchlo som s nimi mohla pohybovať. Večer o šiestej ma už postavili. Áno, bolesť to bola riadna, ale myslela som na to, že čím skôr sa rozhýbem, bude mi už len lepšie. Na tretí deň som už lietala jak srnka.
Problémy boli trošku s kojením, lebo ten môj nervák nerád čaká, keď je hladný. Ale aj to mliečko sa mi nakoniec rozbehlo.
Celkový dojem mám veľmi dobrý. Som rada, že som bola pritom a nie uspatá. Baby, nie je to až taká pohroma ako to tu niektoré opisujú. Zvládli sme to na jedničku.
Tehotenstvo som nemala bezproblémové, ale v rámci možností to bolo všetko v poriadku. Malý rástol ako mal, len od 28tt sa rozhodol otočiť sa hlávkou hore a už sa odtiaľ nepohol. Preto sa u lekára začalo častejšie skloňovať slovo sekcia.
V 36tt som išla do pôrodnice na pokec, kde ma primár úplne zaskočil. Keďže tu v Nemecku je cisársky rez veľmi častý, dali mi v nemocnici na výber- buď mi ho otočia zvonku alebo chcem sekciu. Poviem vám pravdu, že v tej sekunde som sama nevedela čo mám povedať. Vybrala som si teda vonkajšie otočenie, ale po porade s mojím gynekológom som si to rozmyslela. Predsa len riziko je tam dosť veľké. Tak mi stanovili termín na 25.8., čo bol deň po narodeninkách môjho manžela a 10 dní pred TP.
Deň pred pôrodom som tam bola ráno nastúpená na všelijaké vyšetrenia.CTG, ultrazvuk, pokec s anesteziológom a mohla som ísť domov. Na druhý deň o pol siedmej mám byť tam. Tá noc pred bola asi najdlhšia v mojom živote. Teda v našom. Nevedeli sme sa dočkať.
Ráno sme teda obaja napochodovali na pôrodnú sálu, kde som sa prezliekla a dali ma na CTG. Povedali mi že sekcia bola naplanovaná na ôsmu, ale že to určite bude neskôr. Takto nás nechali čakať až do 11:00!! Boli sme teda obaja riadne vystresovaní, ale aspoň sme mali súkromie. Malého celý čas,t.j. od pol siedmej sledovali CTG-čkom, ja som dostala katéter, manžel dostal munďúr na prezlečenie, keďže mohol byť pri pôrode.
O jedenastej prišli po mňa, prešla som si na operačnú sálu. Tam začalo okolo mňa behať asi 15 ľudí. Anesteziológ, pomocný anesteziológ, primár anesteziológ, dvaja lekári, hebamme a ešte ani neviem kto. Pichli mi spinálku, resp najprv umrtvovaciu injekciu, potom primár učil lekára na mne pichnúť ten spinál. Dosť dlho to trvalo a mne bola príšerná zima. Potom keď povedali hotovo, rozlialo sa mi teplo do tela a začalo sa operovať.
Dali predo mňa plachtu a zrazu sa mi nad hlavou zjavili oči môjho manžela. Bol celý čas pri mne, chúďa prežíval to všetko so mnou. Potom som citila dosť nepríjemný tlak až sa mi dýchať nedalo, ale keď sme začuli plač nášho anjelika, tak mi bolo úžasne. Malého prezrela lekárka a potom mohol ísť aj môj manžel s ním do vedľajšej sály, kde nebolo tak zima. A mňa ešte 45min zašívali.
Potom ma previezli za mojimi chlapmi a tam sme boli spolu sami ešte dve hodinky. Potom ma previezli na izbu. Ten prvý deň si poriadne nepamätám. Bolo toho všetkého strašne veľa. Nohy som si začala cítiť hneď po operácii a celkom rýchlo som s nimi mohla pohybovať. Večer o šiestej ma už postavili. Áno, bolesť to bola riadna, ale myslela som na to, že čím skôr sa rozhýbem, bude mi už len lepšie. Na tretí deň som už lietala jak srnka.
Problémy boli trošku s kojením, lebo ten môj nervák nerád čaká, keď je hladný. Ale aj to mliečko sa mi nakoniec rozbehlo.
Celkový dojem mám veľmi dobrý. Som rada, že som bola pritom a nie uspatá. Baby, nie je to až taká pohroma ako to tu niektoré opisujú. Zvládli sme to na jedničku.
0 poďakovaní
Plánovaný cisársky rez
Že budem rodiť cisárskym som vedela ešte predtým ako som ostala tehotná. Mala som úraz, zlomenú panvu a povedali mi, že už nemôžem rodiť prirodzene.
Otehotnela som cca rok po úraze. Gynekológ od začiatku vedel, že pôjdem rodiť sekciou. Hovoril mi, že u mňa k prirodzenému pôrodu NEMÔŽE prísť, takže ku koncu ma sledoval častejšie. Termín sekcie naplánoval presne na ukončený 38tt. Posledný týždeň už som mala nariadený len oddych.
Nastúpila som do nemocnice vo štvrtok. Spravili mi všetky predoperačné vyšetrenia. Večer čipka, oholiť a nepiť, nejesť a ísť späť :) Ráno ma sestrička budila na klystír a potom už len nekonečné čakanie. V rozpise som bola písaná na 8:30. No bola veľká vizita, tak sa všetko posunulo a na sálu som sa dostala až pred 10. Všetko bolo veľmi rýchle. Anesteziologička so mnou ešte vyplnila formulár, vysvetlila mi všetko, čo sa bude diať.
Na sálu som išla ešte po svojich. Napichli mi spinál, vyviazali nohy na kozu a do 5 minút bol malý vonku :) Stále sa so mnou rozprávala anesteziologička, ako sa cítim, či je všetko v poriadku. Hovorila čo sa deje, upozornila ma, že ucítim ťahanie a tlaky a potom kam sa mám pozerať, aby som videla hneď maličkého.
Ponúkli mi aj celkovú anestézu, kým ma budú šiť, ale to som odmietla, veď som aj tak nič necítila. Šitie trvalo asi 45minút. Potom mi priniesli malého na prvé prisatie a pusinku a odniesli ho tatinkovi. Mňa previezli na JIS, kde sa sestričky super strarali.
Bolesť hrozná, keď som mala na bruchu piesok a už som začínala cítiť. Našťastie sa mi podarilo zaspať. Po 24 hodinách na JIS má ocievkovali a postavili na nohy. Previezli na izbu a už som fungovala. Bolesť bola veľká, ale sprcha a malý mi dodali energiu. Kojenie sa rozbehlo bez problémov. Rána sa krásne zahojila, mala som len 9 stehov.
Ak budem mať ešte druhé bábo, tiež budem musieť mať cisársky. No, už sa toho nebojím. Ale ľutujem, že nemôžem pocítiť to čo pri prirodzenom pôrode.
Otehotnela som cca rok po úraze. Gynekológ od začiatku vedel, že pôjdem rodiť sekciou. Hovoril mi, že u mňa k prirodzenému pôrodu NEMÔŽE prísť, takže ku koncu ma sledoval častejšie. Termín sekcie naplánoval presne na ukončený 38tt. Posledný týždeň už som mala nariadený len oddych.
Nastúpila som do nemocnice vo štvrtok. Spravili mi všetky predoperačné vyšetrenia. Večer čipka, oholiť a nepiť, nejesť a ísť späť :) Ráno ma sestrička budila na klystír a potom už len nekonečné čakanie. V rozpise som bola písaná na 8:30. No bola veľká vizita, tak sa všetko posunulo a na sálu som sa dostala až pred 10. Všetko bolo veľmi rýchle. Anesteziologička so mnou ešte vyplnila formulár, vysvetlila mi všetko, čo sa bude diať.
Na sálu som išla ešte po svojich. Napichli mi spinál, vyviazali nohy na kozu a do 5 minút bol malý vonku :) Stále sa so mnou rozprávala anesteziologička, ako sa cítim, či je všetko v poriadku. Hovorila čo sa deje, upozornila ma, že ucítim ťahanie a tlaky a potom kam sa mám pozerať, aby som videla hneď maličkého.
Ponúkli mi aj celkovú anestézu, kým ma budú šiť, ale to som odmietla, veď som aj tak nič necítila. Šitie trvalo asi 45minút. Potom mi priniesli malého na prvé prisatie a pusinku a odniesli ho tatinkovi. Mňa previezli na JIS, kde sa sestričky super strarali.
Bolesť hrozná, keď som mala na bruchu piesok a už som začínala cítiť. Našťastie sa mi podarilo zaspať. Po 24 hodinách na JIS má ocievkovali a postavili na nohy. Previezli na izbu a už som fungovala. Bolesť bola veľká, ale sprcha a malý mi dodali energiu. Kojenie sa rozbehlo bez problémov. Rána sa krásne zahojila, mala som len 9 stehov.
Ak budem mať ešte druhé bábo, tiež budem musieť mať cisársky. No, už sa toho nebojím. Ale ľutujem, že nemôžem pocítiť to čo pri prirodzenom pôrode.
0 poďakovaní
Dvakrát inak
Prvý cisársky si pamätám už iba matne. Bola som prvorodička a v poslednom mesiaci som mala vyšší krvný tlak a tak na mňa tlačili, že inak ako sekciou rodiť nemôžem. Ja som bola proti, ale nakoniec po naliehaní som pristúpila.
Bolo 13.2.2012 a na to šťastie a bolesť nezabudnem v živote. Mala som spinálnú anestézu a keď mi pomaly odchádzal účinok, tak som dostávala infúzie od bolesti a na noc morfium. To bolo asi tri dni. Strava žiadna okrem vody a keď som už mohla jesť, tak to bolo vždy to isté. Zemiaková kaša s mletým kuracím mäsom a detská výživa. To bola vydatná strava pre dojčiacu matku. A záujem novorodeneckých sestričiek o rozvoj dojčenia bol otrasný. To bola piešťanská pôrodnícka.
Druhý pôrod som chcela prirodzený, ale kedže dva mesiace pred pôrodom som začala krvácať, tak som skončila v piešťanskej pôrodnici zase. Tu ma ako tak dali do poriadku, ale o pár dní, keď ma mali púšťať domov, tak som začala znova krvácať a kedže tu nemajú inkubátor, tak som mala byt preložená do Trnavy. Ale to som nechcela, kedže som mala vybratú trenčiansku pôrodnicu. A to bol omyl.
Nakoniec som skončila v Trnave. Tu sa ma ujal veľký odborník- docent Zahumenský. Kedže som tam prišla opäť s krvácaním, hrozilo, že mi budú robiť akútnu sekciu a keď to inak nepôjde, tak mi budú musieť zobrať aj maternicu. Naštastie krvácanie ustalo a ja som mala na všetko trochu času. Pichali mi kortikoidy na dozretie pľúcok a lieky proti krvácaniu. No, nadišiel 19. december 2014 a ja som opäť začala krvácať. To už nechcel docent nechať len tak, kedže išli sviatky a naplánoval celu operáciu.
Ešte v ten deň boli za mnou a povedali mi termín operácie. 22.12.2014 som bola prevezená do chirgického pavilónu, kde si ma medzitým pripravili k operácii. Bolo okolo 11. hodiny, keď za mnou prišiel angiológ a začal si pripravovať cievy v slabinách. To bolo iba v lokálnom umŕtvení. Trvalo to trištvrte hodinu. To slúžilo na to, keby som začala veľmi krvácať, tak aby to mohli hneď zastaviť. Nato prišiel za mnou docent, že ideme nato.
Pamätám sa ako som si dvakrát nadýchla rajskeho plynu a spala som. Prebrala som sa potom okolo 13:00 na izbe na are. Bol za mnou manžel, že malinký mi je v poriadku. Len ho prevážali na jisku novorodencov, kedže bol narodený v 34tt. 24 hodín mi tiekla jedna infúziá od bolesti a na druhý deň ráno som už mala teplé mlieko na raňajky a pomaly sa rozhýbavala. Poobede ma už previezli na gynekológiu, kde za mnou prišiel manžel a zobral ma za malinkým. Bol krásny.
Trnavská nemocnica úplne iný prístup. Od bolesti maximálne paralen a keď bolo moc zle, tak novalgin a strava hneď na druhý deň od operácie. Prístup sestričiek na novorodeneckom úplne super. Už na jiske, keď som nosila mliečko pre malého ma povzbudzovali. Keď uznali za vhodné, tak mi malého priložili a on malinkými môj hneď papal. Pomáhali mi ako sa len dalo a keď som mala vybraté svorky a následne sa mi rozpadla rana, pomohli mi, aby som sa dala čím skôr do poriadku. Na Silvestra ma preložili na šestonedelie a malého mi dali aspoň na deň. 7.1.2015 nás prepustili.
Trnavská pôrodnícka je u mňa na prvom mieste. Vďaka za všetko.
Bolo 13.2.2012 a na to šťastie a bolesť nezabudnem v živote. Mala som spinálnú anestézu a keď mi pomaly odchádzal účinok, tak som dostávala infúzie od bolesti a na noc morfium. To bolo asi tri dni. Strava žiadna okrem vody a keď som už mohla jesť, tak to bolo vždy to isté. Zemiaková kaša s mletým kuracím mäsom a detská výživa. To bola vydatná strava pre dojčiacu matku. A záujem novorodeneckých sestričiek o rozvoj dojčenia bol otrasný. To bola piešťanská pôrodnícka.
Druhý pôrod som chcela prirodzený, ale kedže dva mesiace pred pôrodom som začala krvácať, tak som skončila v piešťanskej pôrodnici zase. Tu ma ako tak dali do poriadku, ale o pár dní, keď ma mali púšťať domov, tak som začala znova krvácať a kedže tu nemajú inkubátor, tak som mala byt preložená do Trnavy. Ale to som nechcela, kedže som mala vybratú trenčiansku pôrodnicu. A to bol omyl.
Nakoniec som skončila v Trnave. Tu sa ma ujal veľký odborník- docent Zahumenský. Kedže som tam prišla opäť s krvácaním, hrozilo, že mi budú robiť akútnu sekciu a keď to inak nepôjde, tak mi budú musieť zobrať aj maternicu. Naštastie krvácanie ustalo a ja som mala na všetko trochu času. Pichali mi kortikoidy na dozretie pľúcok a lieky proti krvácaniu. No, nadišiel 19. december 2014 a ja som opäť začala krvácať. To už nechcel docent nechať len tak, kedže išli sviatky a naplánoval celu operáciu.
Ešte v ten deň boli za mnou a povedali mi termín operácie. 22.12.2014 som bola prevezená do chirgického pavilónu, kde si ma medzitým pripravili k operácii. Bolo okolo 11. hodiny, keď za mnou prišiel angiológ a začal si pripravovať cievy v slabinách. To bolo iba v lokálnom umŕtvení. Trvalo to trištvrte hodinu. To slúžilo na to, keby som začala veľmi krvácať, tak aby to mohli hneď zastaviť. Nato prišiel za mnou docent, že ideme nato.
Pamätám sa ako som si dvakrát nadýchla rajskeho plynu a spala som. Prebrala som sa potom okolo 13:00 na izbe na are. Bol za mnou manžel, že malinký mi je v poriadku. Len ho prevážali na jisku novorodencov, kedže bol narodený v 34tt. 24 hodín mi tiekla jedna infúziá od bolesti a na druhý deň ráno som už mala teplé mlieko na raňajky a pomaly sa rozhýbavala. Poobede ma už previezli na gynekológiu, kde za mnou prišiel manžel a zobral ma za malinkým. Bol krásny.
Trnavská nemocnica úplne iný prístup. Od bolesti maximálne paralen a keď bolo moc zle, tak novalgin a strava hneď na druhý deň od operácie. Prístup sestričiek na novorodeneckom úplne super. Už na jiske, keď som nosila mliečko pre malého ma povzbudzovali. Keď uznali za vhodné, tak mi malého priložili a on malinkými môj hneď papal. Pomáhali mi ako sa len dalo a keď som mala vybraté svorky a následne sa mi rozpadla rana, pomohli mi, aby som sa dala čím skôr do poriadku. Na Silvestra ma preložili na šestonedelie a malého mi dali aspoň na deň. 7.1.2015 nás prepustili.
Trnavská pôrodnícka je u mňa na prvom mieste. Vďaka za všetko.
1 poďakovanie
2 plánované cisárske
Moje prvé tehotenstvo bolo bezproblémové, bez nevoľnosti, úplne v pohode. Len posledný mesiac mi opuchli nohy a tlak vyskočil hore. Na poradni ma môj lekár vystrašil. Hneď ma poslal sa objednať do pôrodnice. Odtiaľ na predoperačné a ešte mesiac potom som chodila s kufrom každý týždeň na poradňu. Ale o sekcii už bolo rozhodnuté a aj dieťa sa im zdalo veľké. Nakoniec mal 3,9 kg. Robili mi ju v celkovej anestézii, zvládala som aj pooperačný stav veľmi dobre, po 24 hodinách ma postavili na nohy..
Druhé tehotenstvo bolo tiež v pohode, len jazva po prvom cisárskom bola citlivá, bolestivá a tenká a to rozhodlo, že aj druhý pôrod skončí sekciou. Tu som sa ale mohla rozhodnúť a a dala som si spinál. Po pichnutí, mi prudko klesol tlak, bolo mi nevoľno. Ale ten pocit, vidieť dieťa hneď ako ho vybrali, bol úžasný.. Zotavovanie bolo trošinku ťažšie, ale zvládla som to a pripomína mi to už len jazva, ktorú takmer nevidno.
Takže moja skúsenosť je pozitívna a ked môžem odporučiť, tak určite spinál :-)
Druhé tehotenstvo bolo tiež v pohode, len jazva po prvom cisárskom bola citlivá, bolestivá a tenká a to rozhodlo, že aj druhý pôrod skončí sekciou. Tu som sa ale mohla rozhodnúť a a dala som si spinál. Po pichnutí, mi prudko klesol tlak, bolo mi nevoľno. Ale ten pocit, vidieť dieťa hneď ako ho vybrali, bol úžasný.. Zotavovanie bolo trošinku ťažšie, ale zvládla som to a pripomína mi to už len jazva, ktorú takmer nevidno.
Takže moja skúsenosť je pozitívna a ked môžem odporučiť, tak určite spinál :-)
1 poďakovanie
Neplánovaný cisársky rez
Počas tehotenstva som sa liečila na vysoký krvný tlak, ale nič nenasvedčovalo tomu, že nebudem rodiť klasicky.
Rodila som v 39tt, ráno som už bola s bolesťami v nemocnici. Všetko bolo ešte v poriadku.
Ale po 10 hodinách to už nebolo ono, doktorka ma presviedčala, že je všetko v poriadku, aj ja aj synček.
Ale nebola to pravda. Po 12 hodinách sa rozhodla pre CS. Nakoľko som mala aj epidurál, tak som mala byť pri vedomí. Na operačke ako ma začala rezať, tak ja som všetko cítila, tak ma museli uspať.
Synček bol už fialový, pupočník omotaný okolo ruky a krku. Váhu mal 3,85 kg.
Na druhý deň ráno dostal vysoké teploty a pred obedom ho už prevážali do druhej nemocnice s dg. novorodenecká sepsa. Aj ja som nebola na tom najlepšie, po transfúzii som bola 2 dni opuchnutá, ani poznať ma nemohli.
Druhý cisársky bol už preto plánovaný. Mala som spinálnu analgézu, takže som bola pri vedomí, ale nič som necítila. Dcérka mala 3,85 kg a bola v poriadku. Hneď na operačke mi ju na chvíľu dali pokiaľ ma zašívali.
Celkovo som sa po druhom cisárskom cítila lepšie a večer som už bola na nohách. :-)
Každá to prežíva inak, hlavne žiadny stres.
Rodila som v 39tt, ráno som už bola s bolesťami v nemocnici. Všetko bolo ešte v poriadku.
Ale po 10 hodinách to už nebolo ono, doktorka ma presviedčala, že je všetko v poriadku, aj ja aj synček.
Ale nebola to pravda. Po 12 hodinách sa rozhodla pre CS. Nakoľko som mala aj epidurál, tak som mala byť pri vedomí. Na operačke ako ma začala rezať, tak ja som všetko cítila, tak ma museli uspať.
Synček bol už fialový, pupočník omotaný okolo ruky a krku. Váhu mal 3,85 kg.
Na druhý deň ráno dostal vysoké teploty a pred obedom ho už prevážali do druhej nemocnice s dg. novorodenecká sepsa. Aj ja som nebola na tom najlepšie, po transfúzii som bola 2 dni opuchnutá, ani poznať ma nemohli.
Druhý cisársky bol už preto plánovaný. Mala som spinálnu analgézu, takže som bola pri vedomí, ale nič som necítila. Dcérka mala 3,85 kg a bola v poriadku. Hneď na operačke mi ju na chvíľu dali pokiaľ ma zašívali.
Celkovo som sa po druhom cisárskom cítila lepšie a večer som už bola na nohách. :-)
Každá to prežíva inak, hlavne žiadny stres.
1 poďakovanie
Moje dve sekcie
Aj ja rada prispejem mojou skúsenosťou.
-prvé tehotenstvo- silná preeklampsia- prenášanie viac ako 1 týždeň a nakoniec ako mi bolo povedané 2x obtočená pupočná šnúra okolo krku. Toľko som chcela rodiť prirodzene, no doteraz Ďakujem Bohu, že to zariadil inak..ležala som v nemocnici celá vystresovaná, 5 čípkov na vyvolanie pôrodu no stále nič..konečne primár navrhol cisársky rez a dobre sa stalo- všetko prebehlo v najlepšom poriadku a zdravú dcérku mi hneď aj ukázali, mužíček ju vyfotil a asi po 4 hodinkách mi ju doniesli na izbu...
Ja som mala spinálnu anestézu a potom som 24h ležala- nebolo také hrozné, ako sa potom postaviť- skoro som po prvý raz odpadla a všetko to strašne bolelo, ale po 2 dňoch už som behala ako srnka a dokonca som sedávala na posteli v tureckom sede, lebo mi opúchali nohy a bála som sa že si ma tam nechajú ešte kvôli opuchom a tlaku, ale nič sa nekonalo a po 5 dňoch som išla domov akoby nič :)
-druhý cisársky bol plánovaný vopred asi 2 týždne pred termínom- tiež preeklampsia ma neobišla a tak som opäť zažila to, čo predtým- no bolo to o niečo horšie-spinálna anestéza pichaná na 3x a to veľmi bolestivo. Ako viac by som už nedala pichnúť a keď som čítala ako som mohla ešte dopadnúť- celý priebeh bol horší, točila sa mi hlava, zahmlievalo pred očami, bolel ma krk a to tak že sa mi zdalo, že mám závažie na krku a lekári mi len kričali, aby som vydržala až vyberú maličkú a bude dobre- tak aj bolo. Potom už bolo oveľa lepšie ako pri prvom cisárskom- pekne som to rozchodila sama- najlepšie je zatnúť zuby a povedať si, že ak to zvládnem teraz už bude dobre- zdalo sa mi, že ma trhá znútra, ale zvládla som- možno to bolo aj tým, že som mala viac svalstva- pred druhým tehu som cvičila aerobic a bola som pevnejšia. Všetko sa lepšie zvládalo a hlavne ľahšie a po 5 dňoch sa bola super fit už doma :)
A ešte by som rada jeden cisársky - jedno dieťatko, no viem zatiaľ len jedno, že isto by som si nedala viac pichnúť spinál... toľko moja skúsenosť :))
-prvé tehotenstvo- silná preeklampsia- prenášanie viac ako 1 týždeň a nakoniec ako mi bolo povedané 2x obtočená pupočná šnúra okolo krku. Toľko som chcela rodiť prirodzene, no doteraz Ďakujem Bohu, že to zariadil inak..ležala som v nemocnici celá vystresovaná, 5 čípkov na vyvolanie pôrodu no stále nič..konečne primár navrhol cisársky rez a dobre sa stalo- všetko prebehlo v najlepšom poriadku a zdravú dcérku mi hneď aj ukázali, mužíček ju vyfotil a asi po 4 hodinkách mi ju doniesli na izbu...
Ja som mala spinálnu anestézu a potom som 24h ležala- nebolo také hrozné, ako sa potom postaviť- skoro som po prvý raz odpadla a všetko to strašne bolelo, ale po 2 dňoch už som behala ako srnka a dokonca som sedávala na posteli v tureckom sede, lebo mi opúchali nohy a bála som sa že si ma tam nechajú ešte kvôli opuchom a tlaku, ale nič sa nekonalo a po 5 dňoch som išla domov akoby nič :)
-druhý cisársky bol plánovaný vopred asi 2 týždne pred termínom- tiež preeklampsia ma neobišla a tak som opäť zažila to, čo predtým- no bolo to o niečo horšie-spinálna anestéza pichaná na 3x a to veľmi bolestivo. Ako viac by som už nedala pichnúť a keď som čítala ako som mohla ešte dopadnúť- celý priebeh bol horší, točila sa mi hlava, zahmlievalo pred očami, bolel ma krk a to tak že sa mi zdalo, že mám závažie na krku a lekári mi len kričali, aby som vydržala až vyberú maličkú a bude dobre- tak aj bolo. Potom už bolo oveľa lepšie ako pri prvom cisárskom- pekne som to rozchodila sama- najlepšie je zatnúť zuby a povedať si, že ak to zvládnem teraz už bude dobre- zdalo sa mi, že ma trhá znútra, ale zvládla som- možno to bolo aj tým, že som mala viac svalstva- pred druhým tehu som cvičila aerobic a bola som pevnejšia. Všetko sa lepšie zvládalo a hlavne ľahšie a po 5 dňoch sa bola super fit už doma :)
A ešte by som rada jeden cisársky - jedno dieťatko, no viem zatiaľ len jedno, že isto by som si nedala viac pichnúť spinál... toľko moja skúsenosť :))
0 poďakovaní
Keď to nejde prirodzene...
Tak ja som mala sekciu,ale neplánovanú. Syn bol otočený dole hlavou, ja už týždeň po termíne, víkend pred nami,a keď sa nič neudeje, v pondelok nemocnica a vyvolávanie.
Ale už z piatkovej poradne som išla s tým, že som začala špiniť a k večeru začali aj mierne bolesti. Do rána už boli výraznejšie, takže posledné úpravy :-) a smer nemocnica.Tam absolvované všetky procedúry, klystír, vyšetrenia, CTG. Ale pôrod nepostupoval, plus krvácanie z odlupujúcej sa placenty, tak sa synček narodil nakoniec sekciou o pol desiatej s krásnou váhou 4360 g.
Rekonvalescencia prebehla dobre a za štyri dni sme išli domov zdraví a šťastní.
Ale už z piatkovej poradne som išla s tým, že som začala špiniť a k večeru začali aj mierne bolesti. Do rána už boli výraznejšie, takže posledné úpravy :-) a smer nemocnica.Tam absolvované všetky procedúry, klystír, vyšetrenia, CTG. Ale pôrod nepostupoval, plus krvácanie z odlupujúcej sa placenty, tak sa synček narodil nakoniec sekciou o pol desiatej s krásnou váhou 4360 g.
Rekonvalescencia prebehla dobre a za štyri dni sme išli domov zdraví a šťastní.
2 poďakovania
Moja plánovaná sekcia
K tejto téme mám tiež čo povedať...
Od začiatku som dúfala v prirodzený pôrod. Veď ten predsa robí zo ženy matku. No naša malá sa rozhodla inak.
Bola som z toho trochu mimo, aj keď som o tom, že dieťatko nie je správne otočené vedela už v šiestom mesiaci. No keď na konci ôsmeho mesiaca doktor povedal, že sme stále zadočkom dolu a malá pôjde von sekciou, oblial ma studený pot. Na nič také som nebola pripravená. Aj keď som mala aké-také informácie. Veľmi som sa toho bála. Zbaviť sa strachu mi pomohla moja dobrá kamarátka, ktorá ma pri akýchkolvek problémoch povzbudzovala, podporovala ma a vždy mi dobre radila. Boli sme si po termín v nemocnici.
Prišiel deň D a ja som celú noc nespala. Ráno o 6.30 sme s manželom stepovali pred pôrodnicou, kde sme čakali kým ma odviedli do "čakárne". Prišli posledné vyšetrenia, bol za mnou anesteziológ oboznámiť ma s priebehom podávania anestézie. Bol rodák z nášho mesta a keďže som rodila v inom meste veľmi mi to pomohlo. Potom po mňa prišla sestrička, ktorá ma odviedla k sále. Mladý mi pichol spinál, bol veľmi šikovný, trafil sa na prvý krát. Uložili ma na stôl, ponapájali na prístroje a začali sme sa rozprávať. Prišiel môj "operatér", doktor v rokoch, no veľmi skúsený a šikovný. Celý personál pôsobil uvoľnene a všetci sme boli v dobrej nálade, keď doktor vybral môj uzlíček šťastia a ukázal mi moje dieťa.
Okrem tlaku pri rezaní, vyberaní bábätka a šití som vôbec nič necítila. Po zašití ma previezli na pooperačné, kde som strávila 24 hodín sledovania, pichania injekcií... Všetky čo sme tým prešli vieme o čom hovorím.
Takže keď to zhrniem, napriek mojim obavám z mojej PRVEJ operácie v živote, môžem povedať že to šlo hladko a je to ďalšia životná skúsenosť.
A chcem odkázať všetkým mamičkám, ktoré čaká sekcia, nebojte sa, dá sa to zvládnuť a to čo vás čaká po tom, stojí za to. O pár dní budete v poriadku a na nejakú sekciu si ani nespomeniete :-)
Od začiatku som dúfala v prirodzený pôrod. Veď ten predsa robí zo ženy matku. No naša malá sa rozhodla inak.
Bola som z toho trochu mimo, aj keď som o tom, že dieťatko nie je správne otočené vedela už v šiestom mesiaci. No keď na konci ôsmeho mesiaca doktor povedal, že sme stále zadočkom dolu a malá pôjde von sekciou, oblial ma studený pot. Na nič také som nebola pripravená. Aj keď som mala aké-také informácie. Veľmi som sa toho bála. Zbaviť sa strachu mi pomohla moja dobrá kamarátka, ktorá ma pri akýchkolvek problémoch povzbudzovala, podporovala ma a vždy mi dobre radila. Boli sme si po termín v nemocnici.
Prišiel deň D a ja som celú noc nespala. Ráno o 6.30 sme s manželom stepovali pred pôrodnicou, kde sme čakali kým ma odviedli do "čakárne". Prišli posledné vyšetrenia, bol za mnou anesteziológ oboznámiť ma s priebehom podávania anestézie. Bol rodák z nášho mesta a keďže som rodila v inom meste veľmi mi to pomohlo. Potom po mňa prišla sestrička, ktorá ma odviedla k sále. Mladý mi pichol spinál, bol veľmi šikovný, trafil sa na prvý krát. Uložili ma na stôl, ponapájali na prístroje a začali sme sa rozprávať. Prišiel môj "operatér", doktor v rokoch, no veľmi skúsený a šikovný. Celý personál pôsobil uvoľnene a všetci sme boli v dobrej nálade, keď doktor vybral môj uzlíček šťastia a ukázal mi moje dieťa.
Okrem tlaku pri rezaní, vyberaní bábätka a šití som vôbec nič necítila. Po zašití ma previezli na pooperačné, kde som strávila 24 hodín sledovania, pichania injekcií... Všetky čo sme tým prešli vieme o čom hovorím.
Takže keď to zhrniem, napriek mojim obavám z mojej PRVEJ operácie v živote, môžem povedať že to šlo hladko a je to ďalšia životná skúsenosť.
A chcem odkázať všetkým mamičkám, ktoré čaká sekcia, nebojte sa, dá sa to zvládnuť a to čo vás čaká po tom, stojí za to. O pár dní budete v poriadku a na nejakú sekciu si ani nespomeniete :-)
1 poďakovanie
Plánovaná sekcia
Moje tehotenstvo prebiehalo viac ako ukážkovo, psychicky som sa pripravovala na prirodzený pôrod, no človek mieni . . . Musím povedať, že bábätko od začiatku nebolo ani na jednom ultrazvuku otočené správne (hlavičkou dolu), vždy len priečne. Ale kým bolo dostatok času do pôrodu, neriešilo sa to, veď veľa detí sa otočí do polohy dolu hlavou tesne pred. Nebol to však náš prípad, bohužiaľ.
Okolo 33 tt, pri ďalšom vyšetrení lekár skonštatoval, že bábätko je otočené KP (čo som samozrejme vedela, lebo pri pohyboch bolo jasne cítiť hlavičku tesne pod rebrami) a že sa ešte otočiť môže, ale aj nemusí.Keďže už vtedy bol syn dosť veľký, s otočením som veľmi nerátala. Snažila som sa o cviky, ktoré sa odporúčajú, no nezabrali, krpec si jednoducho sedel na tom malom zadku až do pôrodu :-D
Priznávam, nad sekciou som začala rozmýšľať až v tomto období a úprimne, bola som z toho dosť mimo. Celý čas som jednoducho žila v tom, že predsa budem rodiť prirodzene a zrazu - bum. Zvykala som si dlho, ale tak čo už, určite som nechcela takmer 4 kg syna, uloženého KP rodiť prirodzene, aj keď lekár sa tváril, že tak sa rodí bežne :-p A pozitívum na tom celom bolo, že aj keď tehotným plánujú dátum sekcie väčšinou 1-2 pred plánovaným termínom, mne ho naplánovali presne na dátum podľa poslednej ms a to na deň narodenín mojej mamy. Nemuseli sme v ten rok kupovať darček :-D
K samotnému pôrodu - za mňa pohoda :-D V pondelok, deň pred dňom D, som nastúpila na príjem do nemocnice, robilo sa sono a tuším aj jedno vyšetrenie zo spodu, klasika ako na poradni. Ráno budíček, klystír, príprava na predoperačnom (cievkovanie) a potom na sále spinál - čakala som hrôzu, ale za mňa ozaj pohoda, neviem či bola lekárka tak dobrá alebo čo, ale mňa to vôbec nebolelo. Inak budete si myslieť že mi šibe, ale mňa na celom pôrode najviac bolelo napichnutie ihly nad zápästím, kvôli infúziám. Fakt :-D
Na sálu sme prišli okolo ôsmej ráno, 8:20 som nášho krpca už videla, našťastie všetko bolo v poriadku. Rana sa hojila pekne a rýchlo, utorok pôrod, v sobou sme išli domov. Aj keď to prvé "postavenie" nebolo med lízať, celé to zato stojí.
Takže ak budete mať z akéhokoľvek dôvodu pôrod sekciou, netreba sa báť - viem, ľahko sa píše, ja som sa triasla ako ratlík - treba to brať tak, že je to pre dobro maminy aj bábätka, a všetko dobre dopadne! ;-)
Okolo 33 tt, pri ďalšom vyšetrení lekár skonštatoval, že bábätko je otočené KP (čo som samozrejme vedela, lebo pri pohyboch bolo jasne cítiť hlavičku tesne pod rebrami) a že sa ešte otočiť môže, ale aj nemusí.Keďže už vtedy bol syn dosť veľký, s otočením som veľmi nerátala. Snažila som sa o cviky, ktoré sa odporúčajú, no nezabrali, krpec si jednoducho sedel na tom malom zadku až do pôrodu :-D
Priznávam, nad sekciou som začala rozmýšľať až v tomto období a úprimne, bola som z toho dosť mimo. Celý čas som jednoducho žila v tom, že predsa budem rodiť prirodzene a zrazu - bum. Zvykala som si dlho, ale tak čo už, určite som nechcela takmer 4 kg syna, uloženého KP rodiť prirodzene, aj keď lekár sa tváril, že tak sa rodí bežne :-p A pozitívum na tom celom bolo, že aj keď tehotným plánujú dátum sekcie väčšinou 1-2 pred plánovaným termínom, mne ho naplánovali presne na dátum podľa poslednej ms a to na deň narodenín mojej mamy. Nemuseli sme v ten rok kupovať darček :-D
K samotnému pôrodu - za mňa pohoda :-D V pondelok, deň pred dňom D, som nastúpila na príjem do nemocnice, robilo sa sono a tuším aj jedno vyšetrenie zo spodu, klasika ako na poradni. Ráno budíček, klystír, príprava na predoperačnom (cievkovanie) a potom na sále spinál - čakala som hrôzu, ale za mňa ozaj pohoda, neviem či bola lekárka tak dobrá alebo čo, ale mňa to vôbec nebolelo. Inak budete si myslieť že mi šibe, ale mňa na celom pôrode najviac bolelo napichnutie ihly nad zápästím, kvôli infúziám. Fakt :-D
Na sálu sme prišli okolo ôsmej ráno, 8:20 som nášho krpca už videla, našťastie všetko bolo v poriadku. Rana sa hojila pekne a rýchlo, utorok pôrod, v sobou sme išli domov. Aj keď to prvé "postavenie" nebolo med lízať, celé to zato stojí.
Takže ak budete mať z akéhokoľvek dôvodu pôrod sekciou, netreba sa báť - viem, ľahko sa píše, ja som sa triasla ako ratlík - treba to brať tak, že je to pre dobro maminy aj bábätka, a všetko dobre dopadne! ;-)
4 poďakovania
Moja sekcia :-)
Celé svoje tehotenstvo som uvažovala nad pôrodom. Strachovala som sa, že či malú "zvládnem vytlačiť", potom zase zotavovania po cisárskom. Nakoniec som nad tým prestala uvažovať, veď príroda si spraví aj tak ako chce ona. :-D
1. februára mi v noci prišli prvé "kontrakcie" slabé a nepravidelné......bola som už v 42tt a ráno som mala ísť na poradňu, takže som si z toho ťažkú hlavu nerobila.... pred poradňou som mala absolvovať "pásy", ale keď som povedala, že mám kontrakcie, ale nepravidelné.... poslali ma rovno na pôrodnicu.... tam sme vlastne celý deň čakali na to, "čo sa bude diať" a keďže sa nič "nedialo", tak mi na druhý deň 2. februára prepichli vodu a napichli ten "dobručký oxytocín".... ani po ňom sa nič nezmenilo.... okrem brutus bolestí.... vlastne zmenilo.... malá nechcela ísť von "spodkom", ale tlačila sa do "krku".... a keďže primár poznal "našu rodinnú situáciu", že segre takto zomrela malá, tak nariadil cisársky rez. Zvolila som si spinál, či ako sa to volá....proste som bola "pri vedomí" :-D :-D, aby som malú hneď videla..... celé to bolo v pohode..... jediné, čo mi prekážalo.... že mi malú za tých 24h, čo som bola na JIS, mi malú doniesli "až" 2x..... ale inak super..... :-D
1. februára mi v noci prišli prvé "kontrakcie" slabé a nepravidelné......bola som už v 42tt a ráno som mala ísť na poradňu, takže som si z toho ťažkú hlavu nerobila.... pred poradňou som mala absolvovať "pásy", ale keď som povedala, že mám kontrakcie, ale nepravidelné.... poslali ma rovno na pôrodnicu.... tam sme vlastne celý deň čakali na to, "čo sa bude diať" a keďže sa nič "nedialo", tak mi na druhý deň 2. februára prepichli vodu a napichli ten "dobručký oxytocín".... ani po ňom sa nič nezmenilo.... okrem brutus bolestí.... vlastne zmenilo.... malá nechcela ísť von "spodkom", ale tlačila sa do "krku".... a keďže primár poznal "našu rodinnú situáciu", že segre takto zomrela malá, tak nariadil cisársky rez. Zvolila som si spinál, či ako sa to volá....proste som bola "pri vedomí" :-D :-D, aby som malú hneď videla..... celé to bolo v pohode..... jediné, čo mi prekážalo.... že mi malú za tých 24h, čo som bola na JIS, mi malú doniesli "až" 2x..... ale inak super..... :-D
3 poďakovania
Plánována sekcia - akútna sekcia
Od 30tt mi zistili placenta previa.V 38tt som mala mať naplánovaní sekciu, ale dopadlo to tak, že mi doma v 37tt praskla doma placenta. Než ma sanitka doviezla do nemocnice v PP, mala som veľkú ztratu krvi a necítila som pohyby.
Všetko bolo rýchle a zobudila som sa až na izbe. Bola mi veľká zima. Detský lekár mi len povedal, že mám po pôrode a malý je v inlubátore. A že je v poriadku. Bol tam len jeden deň. Malého som videla až na druhý deň. Boli sme v nemocnici 9 dní a až doma z prepúšťacej správy vieme, že malý po pôrode nedýchal a bol 10 min. oživovaný.
Našťastie všetko dobre dopadlo a malý je zdravý. Dodnes ale nechápem, prečo sme sa to hneď nedozvedeli.
Všetko bolo rýchle a zobudila som sa až na izbe. Bola mi veľká zima. Detský lekár mi len povedal, že mám po pôrode a malý je v inlubátore. A že je v poriadku. Bol tam len jeden deň. Malého som videla až na druhý deň. Boli sme v nemocnici 9 dní a až doma z prepúšťacej správy vieme, že malý po pôrode nedýchal a bol 10 min. oživovaný.
Našťastie všetko dobre dopadlo a malý je zdravý. Dodnes ale nechápem, prečo sme sa to hneď nedozvedeli.
0 poďakovaní
Plánovaná sekcia
Ja som mala plánovanú sekciu. Asi od 6. mesiaca od narodenia mám spinu bifidu a pre istotu som šla sekciou. V 36tt ma brali do nemocky. Mala som krvavý výtok a kontrakcie. Tie mi zastavili a nechali ma tam... V 38tt ma poslali na týždeň domov a potom mi naplánovali sekciu... Za pol hodinku bol malý vonku... Mala som byť v celkovej anestéze, ale v poslednej chvíli sa rozhodli pre spinal, za čo im ďakujem . Bolo to krásne vidieť môjho drobčeka hneď po vybratí :-)
0 poďakovaní
Moje dve sekcie
Prvú sekciu som mala plánovanú, keďže som bola prvorodička, čakala som dvojičky a mala som úzku panvu. Do nemocnice ma doky poslala už v 37tt, pretože chalani mali zlé ozvy. Dva týždne som tam čakala na plánovano-neplánovanú sekciu. Stále sa nevedeli dohodnúť kedy a kto ju urobí. Nakoniec mi ju naplánovali na 9.4., ale chlapci to už nevydržali, tak sa z plánovanej sekcie stala akútna sekcia 7.4., pretože sa niečo stalo s placentou....chvalabohu sa narodili zdraví.
Druhú sekciu som nemala plánovanú vôbec, dcérke sa na svet akosi nechcelo prenášala som 9dní. Na 4 deň prenášania ma doky poslala do nemocnice, aby mi vyvolali pôrod. Nič také sa nekonalo ďalšie 3 dni. Zbytočne som premrhala 3 dni v nemocnici. Na 3. deň večer mi dali čípok... ten mi vôbec nezabral. To sa opakovalo ešte jeden večer, ale zas ako ja hovorím : SNAHA BYLA, SKUTEK UTEK...na 9. deň ma ráno vzali na sálu, urobili všetko potrebné a napichli mi oxytocín. Ten mi kvapkal 5 hodín a nič. Pôrod vôbec nepostupoval. Po piatich hodinách som už z posledných síl prosila doktorku, aby mi urobili cisársky. Doktorka odišla za primárom a po chvíľke sa vrátila s tým, že to primár odobril . Prehovárala ma aj lekárka aj anesteziológ na spinál, ale márne. Nakoniec mi urobili aj tento druhý cisársky rez v celkovej anestéze. Rozhodli sa pre cisársky skoro v poslednej chvíli, pretože som mala rozloženú vodu a malá sa začínala dusiť.
Takže baby, radšej sa u dokyho pýtajte čo a ako v prípade, ak by to nešlo prirodzene a radšej si sekciu dohodnite so svojim dokym. Ja som sa ani raz nedohodla, a bola to podľa mňa chyba. Spinálku NEODPORÚČAM. Odporúčam vám radšej celkovú anstézu :)
Druhú sekciu som nemala plánovanú vôbec, dcérke sa na svet akosi nechcelo prenášala som 9dní. Na 4 deň prenášania ma doky poslala do nemocnice, aby mi vyvolali pôrod. Nič také sa nekonalo ďalšie 3 dni. Zbytočne som premrhala 3 dni v nemocnici. Na 3. deň večer mi dali čípok... ten mi vôbec nezabral. To sa opakovalo ešte jeden večer, ale zas ako ja hovorím : SNAHA BYLA, SKUTEK UTEK...na 9. deň ma ráno vzali na sálu, urobili všetko potrebné a napichli mi oxytocín. Ten mi kvapkal 5 hodín a nič. Pôrod vôbec nepostupoval. Po piatich hodinách som už z posledných síl prosila doktorku, aby mi urobili cisársky. Doktorka odišla za primárom a po chvíľke sa vrátila s tým, že to primár odobril . Prehovárala ma aj lekárka aj anesteziológ na spinál, ale márne. Nakoniec mi urobili aj tento druhý cisársky rez v celkovej anestéze. Rozhodli sa pre cisársky skoro v poslednej chvíli, pretože som mala rozloženú vodu a malá sa začínala dusiť.
Takže baby, radšej sa u dokyho pýtajte čo a ako v prípade, ak by to nešlo prirodzene a radšej si sekciu dohodnite so svojim dokym. Ja som sa ani raz nedohodla, a bola to podľa mňa chyba. Spinálku NEODPORÚČAM. Odporúčam vám radšej celkovú anstézu :)
0 poďakovaní
Akútna sekcia
No tak u nás to bolo takto...do nemocnice sme sa dostali už v 38 tt rovno z poradne sme išli do nemocnice kedže na monitore mal drobček slabé ozvy srdiečka, tak nás náš dokyno poslal rovno do nemocnice na sekciu. V nemocnici mi robili monitor znovu, no už sa drobček umúdril a ozvy boli opäť v poriadku. Tak si ma tam nechali len na pozorovanie s tým, že mi monitor robili 3 krát denne. Všetko bolo v poriadku a tak som sa tešila, že ma pustia domov.
V deň keď mal môj dokyno službu ma zavolal, že mi spraví UVZ.... (boli asi 3 hodiny poobede).. a skonštatoval že placenta je už zlá (vôbec som nevedela čo to znamená "zlá") a že má drobček málo plodovej vody, tak mi dal čípok na vyvolanie pôrodu aaa nič :-| ... kontrakcie síce začali, no vôbec som sa neotvárala ani mi nemäkol kŕčok... takto ma nechali až do 11 v noci, kedy mi odtiekla voda.. vtedy ma zobrali na vzdychárňu, kde ma doktor zasa vyšetril a ešte predtým mi povedal, že ak sa nezačnem otvárať budem musieť ísť sekciou... bola som neskutočne vyplašená, bola som prvorodička, a nikto mi nič poriadne nepovedal. Lekár ma vyšetril a samozrejme sa nič nezmenilo. Od vtedy to išlo strašne rýchlo... infúzka, cievkovanie, injekcie, podpisovanie papierov a neviem čo ešte...
Zrazu bol v izbe ošetrovateľ, ktorý ma odprevadil na sálu, kde som si ľahla na stôl zakryli ma, do kanili mi niečo pichli a ... zobudila som sa až na izbe s vrecúškom na bruchu....
Môj synček sa narodil 11. augusta 2014 v noci o 11.35. a kedže bolo všetko v poriadku, tak na druhý deň na obed som už mohla vsať z postele, aj keď mi síce museli prvý krát pomôcť, ale nebolo to až také zlé... dneska má môj syn 4 mesiace a milujem ho najviac na svete a som rada že to dopadlo tak ako to dopadlo...
V deň keď mal môj dokyno službu ma zavolal, že mi spraví UVZ.... (boli asi 3 hodiny poobede).. a skonštatoval že placenta je už zlá (vôbec som nevedela čo to znamená "zlá") a že má drobček málo plodovej vody, tak mi dal čípok na vyvolanie pôrodu aaa nič :-| ... kontrakcie síce začali, no vôbec som sa neotvárala ani mi nemäkol kŕčok... takto ma nechali až do 11 v noci, kedy mi odtiekla voda.. vtedy ma zobrali na vzdychárňu, kde ma doktor zasa vyšetril a ešte predtým mi povedal, že ak sa nezačnem otvárať budem musieť ísť sekciou... bola som neskutočne vyplašená, bola som prvorodička, a nikto mi nič poriadne nepovedal. Lekár ma vyšetril a samozrejme sa nič nezmenilo. Od vtedy to išlo strašne rýchlo... infúzka, cievkovanie, injekcie, podpisovanie papierov a neviem čo ešte...
Zrazu bol v izbe ošetrovateľ, ktorý ma odprevadil na sálu, kde som si ľahla na stôl zakryli ma, do kanili mi niečo pichli a ... zobudila som sa až na izbe s vrecúškom na bruchu....
Môj synček sa narodil 11. augusta 2014 v noci o 11.35. a kedže bolo všetko v poriadku, tak na druhý deň na obed som už mohla vsať z postele, aj keď mi síce museli prvý krát pomôcť, ale nebolo to až také zlé... dneska má môj syn 4 mesiace a milujem ho najviac na svete a som rada že to dopadlo tak ako to dopadlo...
1 poďakovanie
Plánovaný cisársky rez
Od začiatku som vedela, že budem privádzať naše milované dieťatko na svet takýmto spôsobom.
Bála som sa ako to bude prebiehať, ale všetky potrebné informácie mi vysvetlila moja úžasná gynekologička. Na svoj pôrod veľmi v dobrom spomínam. Už len z toho dôvodu, že bude medzi nami náš poklad :-)
Mala som pocit, že som na inej planéte a nie v pôrodnici, kde bola výborná nálada. Odrodil ma zástupca primára, ktorému ďakujem za tú fantastickú atmosféru. Veľmi ma potešil ako hovoril o mojom mm :-)
Jediné mínus bolo, že nemohol byť mm pri pôrode a vidieť maličkého. Cítila som neopísateľne nádherný pocit keď mi Tobiaska ukázali.
Verím, že keď pôjdem rodiť zas bude to možné, pretože bol pre mňa veľkou oporou od začiatku tehotenstva a aj po pôrode :-)
Bála som sa ako to bude prebiehať, ale všetky potrebné informácie mi vysvetlila moja úžasná gynekologička. Na svoj pôrod veľmi v dobrom spomínam. Už len z toho dôvodu, že bude medzi nami náš poklad :-)
Mala som pocit, že som na inej planéte a nie v pôrodnici, kde bola výborná nálada. Odrodil ma zástupca primára, ktorému ďakujem za tú fantastickú atmosféru. Veľmi ma potešil ako hovoril o mojom mm :-)
Jediné mínus bolo, že nemohol byť mm pri pôrode a vidieť maličkého. Cítila som neopísateľne nádherný pocit keď mi Tobiaska ukázali.
Verím, že keď pôjdem rodiť zas bude to možné, pretože bol pre mňa veľkou oporou od začiatku tehotenstva a aj po pôrode :-)
5 poďakovaní
Moja skúsenosť so SC
V mojom prípade sa o cisárskom začalo hovoriť pár týždňov pred termínom pôrodu, nakoľko malý mal polohu KP. Bola som prvorodička... prirodzený pôrod teda lekár nechcel riskovať. Naštudovala som si všetko potrebné, aby som vedela, do čoho idem. Keď v tom na najbližšom ultrazvuku doktor zistil, že malý sa predsa len pretočil správne! Na chvíľu to teda vyzeralo tak, že cisársky sa nekoná. Začala som sa pripravovať na prirodzený pôrod.
Keď mi jedného dňa ráno o pol šiestej odtiekla plodová voda, vybrali sme sa do nemocnice. Absolvovala som celú "povinnú jazdu" našich pôrodníc, a čakala, čo bude. Kontrakcie podľa monitoru prichádzali, no ja som ich necítila! Pôrodné cesty sa otvorili na 7cm, viac ani milimeter, malý nezostúpil, preto sa večer lekári rozhodli pre cisársky. Navyše, ukazovalo sa, že syn bude veľké bábo, a keďže nie a nie zostúpiť do pôrodných ciest, hrozil kliešťový pôrod.
Samotný cisársky už potom prebehol veľmi rýchlo. Pichli mi spinálku. Bola som pri vedomí, za čo som veľmi vďačná. Dokonca sme s anesteziológmi vtipkovali, kým gynekológ "robil svoju prácu". Pichanie spinálky vôbec nebolelo, nič som necítila. Pri vyťahovaní malého som cítila iba ťah, inak bolo všetko úplne bezbolestné. Snažila som sa držať v pohode po psychickej stránke. Veľmi som sa tešila, keď uvidím svoje bábätko. Malého mi hneď aj ukázali, ale potom ho vzali na ošetrenie. Mňa previezli na pooperačnú izbu. Tam som si krátila čas tým, že som skúšala, kedy sa mi vráti cit do nôh. Nemohla som spať a nudila som sa. Bábo priviezli v noci, potom ho zasa odviezli. Ráno ma vzali na bežnú izbu, kde sa o mňa počas dňa starali sestričky, plus mi dotekali infúzie. Ale večer som už mašírovala do sprchy po svojich. Prvé postavenie na nohy bolo vskutku bolestivé, ale zaťala som zuby. Vedela som, že bolesť čoskoro pominie, nechcela som sa jej poddávať. Motivovalo ma to, že čím skôr budem samostatná, tým skôr budem mať synčeka pri sebe, a keď všetko pôjde ok, za pár dní budem doma.
Doma som už po týždni zostala sama, takže nebol čas premýšľať o bolesti. Bolo treba postarať sa o malého, o seba, o domácnosť. Úplne normálne som fungovala, bola som schopná umývať okná a poprevliekať periny, povysávať, vyčistiť kúpeľnu, venčiť psa. Do mesiaca som už nemala žiadne bolesti, akurát som nemohla behať, iba kráčať, čo bolo veľmi vtipné. Vôbec neviem prečo, prosto som nedokázala rozbehnúť nohy. Ale aj to sa časom dalo do poriadku. Jazva ma bolela prvý rok, dnes ju už vôbec necítim.
Moja skúsenosť s cisárskym je preto veľmi pozitívna. Hlavne som vďačná, že sme s bábätkom nemuseli absolvovať ťažký pôrod a boli sme obaja v poriadku. Mrzí ma len jedna jediná vec, ktorú by som dnes už riešila inak. Žiadala by som, aby bol synček od začiatku so mnou...vozili ho len na papanie, a na izbu mi ho dali až po 48 hodinách. Vtedy mi to neprišlo divné, dnes nechápem, ako som bez neho toľko mohla byť.
Keď mi jedného dňa ráno o pol šiestej odtiekla plodová voda, vybrali sme sa do nemocnice. Absolvovala som celú "povinnú jazdu" našich pôrodníc, a čakala, čo bude. Kontrakcie podľa monitoru prichádzali, no ja som ich necítila! Pôrodné cesty sa otvorili na 7cm, viac ani milimeter, malý nezostúpil, preto sa večer lekári rozhodli pre cisársky. Navyše, ukazovalo sa, že syn bude veľké bábo, a keďže nie a nie zostúpiť do pôrodných ciest, hrozil kliešťový pôrod.
Samotný cisársky už potom prebehol veľmi rýchlo. Pichli mi spinálku. Bola som pri vedomí, za čo som veľmi vďačná. Dokonca sme s anesteziológmi vtipkovali, kým gynekológ "robil svoju prácu". Pichanie spinálky vôbec nebolelo, nič som necítila. Pri vyťahovaní malého som cítila iba ťah, inak bolo všetko úplne bezbolestné. Snažila som sa držať v pohode po psychickej stránke. Veľmi som sa tešila, keď uvidím svoje bábätko. Malého mi hneď aj ukázali, ale potom ho vzali na ošetrenie. Mňa previezli na pooperačnú izbu. Tam som si krátila čas tým, že som skúšala, kedy sa mi vráti cit do nôh. Nemohla som spať a nudila som sa. Bábo priviezli v noci, potom ho zasa odviezli. Ráno ma vzali na bežnú izbu, kde sa o mňa počas dňa starali sestričky, plus mi dotekali infúzie. Ale večer som už mašírovala do sprchy po svojich. Prvé postavenie na nohy bolo vskutku bolestivé, ale zaťala som zuby. Vedela som, že bolesť čoskoro pominie, nechcela som sa jej poddávať. Motivovalo ma to, že čím skôr budem samostatná, tým skôr budem mať synčeka pri sebe, a keď všetko pôjde ok, za pár dní budem doma.
Doma som už po týždni zostala sama, takže nebol čas premýšľať o bolesti. Bolo treba postarať sa o malého, o seba, o domácnosť. Úplne normálne som fungovala, bola som schopná umývať okná a poprevliekať periny, povysávať, vyčistiť kúpeľnu, venčiť psa. Do mesiaca som už nemala žiadne bolesti, akurát som nemohla behať, iba kráčať, čo bolo veľmi vtipné. Vôbec neviem prečo, prosto som nedokázala rozbehnúť nohy. Ale aj to sa časom dalo do poriadku. Jazva ma bolela prvý rok, dnes ju už vôbec necítim.
Moja skúsenosť s cisárskym je preto veľmi pozitívna. Hlavne som vďačná, že sme s bábätkom nemuseli absolvovať ťažký pôrod a boli sme obaja v poriadku. Mrzí ma len jedna jediná vec, ktorú by som dnes už riešila inak. Žiadala by som, aby bol synček od začiatku so mnou...vozili ho len na papanie, a na izbu mi ho dali až po 48 hodinách. Vtedy mi to neprišlo divné, dnes nechápem, ako som bez neho toľko mohla byť.
1 poďakovanie
Môj cisársky rez - plánovane neplánovaný
Môj syn sa mal narodiť plánovaným cisárskym rezom, nakoľko sa neotočil správne a ja som bola prvorodička. Ako sme neskôr pri zákroku zistili, tak ani nemal prietor na otočenie a bol priam zázrak, že sa v pohode vyvinul a ja som ho donosila:-)
Už som mala vybavené všetky predpôrodné vyšetrenia a čakala som na deň poradne, že si dohodneme termín. Avšak v sobotu ráno ma zobudili pôrodné bolesti. V konečnom dôsledku som aj rada, lebo pre malého nastal čas ísť, a nebol preňho cisársky rez takým šokom.
Mala som šťastie, že práve neprebiehalo veľa pôrodov a lekár, ktorý mal službu sa mi mohol plne venovať. Všetko prebehlo takmer bez problémov - ja som strachopud a samozrejme som na sále cítila, že mi je zle na odpadnutie. Našťastie anesteziologička zareagovala promtne a niečo mi pichla a hneď mi bolo oka:-)
Zákrok prebehol relatívne rýchlo. Ak niekto povie, že cisársky rez nebolí priamo hneď ale až potom, tak nesúhlasím. Ten tlak čo vyvýjali, aby malého vytiahli bol bolestivý, kedže sa mi nezosunul dole. Pri zašívaní som dostala strašnú triašku, ale to ma hneď upokojovali, že je to normálna reakcia:-)
Malého hneď ukázali oteckovi a mne ho doniesli na ukážku, kým ma šili.
V celkovom pohľade si tento zákrok veľmi pochvaľujem. Nie je sa čoho báť:-)
Už som mala vybavené všetky predpôrodné vyšetrenia a čakala som na deň poradne, že si dohodneme termín. Avšak v sobotu ráno ma zobudili pôrodné bolesti. V konečnom dôsledku som aj rada, lebo pre malého nastal čas ísť, a nebol preňho cisársky rez takým šokom.
Mala som šťastie, že práve neprebiehalo veľa pôrodov a lekár, ktorý mal službu sa mi mohol plne venovať. Všetko prebehlo takmer bez problémov - ja som strachopud a samozrejme som na sále cítila, že mi je zle na odpadnutie. Našťastie anesteziologička zareagovala promtne a niečo mi pichla a hneď mi bolo oka:-)
Zákrok prebehol relatívne rýchlo. Ak niekto povie, že cisársky rez nebolí priamo hneď ale až potom, tak nesúhlasím. Ten tlak čo vyvýjali, aby malého vytiahli bol bolestivý, kedže sa mi nezosunul dole. Pri zašívaní som dostala strašnú triašku, ale to ma hneď upokojovali, že je to normálna reakcia:-)
Malého hneď ukázali oteckovi a mne ho doniesli na ukážku, kým ma šili.
V celkovom pohľade si tento zákrok veľmi pochvaľujem. Nie je sa čoho báť:-)
1 poďakovanie
Sekcia mi zachránila dieťa
Po 9 dňoch prenášania a prosenia doktora, aby už niečo so mnou robili, ma zobrali konečne do nemocnice. O 22. večer som dostala bolesti, ktoré sa viac a viac stupňovali. Keď som zazvonila na sestričku, bolo okolo 1 ráno. Ona ospalá, ešte zívala. Škaredo na mňa pozrela, no, zobrala ma na vyšetrenie k doktorke, ktorá mala službu...pani ešte sa neotvárate, musíte vydržať. Tak som teda sama v izbe so slzami v očiach držala.
Ráno na vizitu prišla doktorka s otázkou: "Ako sa cítim?" Hovorím: "Strašne, mám strašné bolesti a často." No ona ma odbila, že mi ešte voda neodtiekla. Musím vydržať. Po 2 hodinách došla mladá sestrička. Zobrala mi veci a išli sme na vzdycháreň. Bolesti boli čoraz horšie, do toho vracanie a "milý" personál...
Napojili ma na odozvy bábätká. Zrazu sa mi nedalo dýchať. Samozrejme, že maličká v mojom brušku prestala tiež dýchať. Zrazu nastal poplach. Prišli ku mne doktori asi z celej nemocnice. Nasadili mi kyslíkom masku. No, ukazovali, že bábo stále nedýcha. Akútna sekcia.
Behom pár minút mi dali spinál a už malú vyťahovali. Pamätám si už len ako som za tým sklom videla asi sto doktorov, ktorý mi po 2 oživovaniach malú zachránili. 4000g a 53 cm(pri poslednom meraní asi týždeň pred pôrodom mi tvrdili, že malá má maximálne 3000g a 49cm). Doktor na mňa pozrel a keď videl moju útlu postavu, krútil hlavou a povedal mi, že ja by som prirodzene malú nikdy neporodila.
Malá je chvála bohu úplne zdravá. No, mali sme šťastie..
Ráno na vizitu prišla doktorka s otázkou: "Ako sa cítim?" Hovorím: "Strašne, mám strašné bolesti a často." No ona ma odbila, že mi ešte voda neodtiekla. Musím vydržať. Po 2 hodinách došla mladá sestrička. Zobrala mi veci a išli sme na vzdycháreň. Bolesti boli čoraz horšie, do toho vracanie a "milý" personál...
Napojili ma na odozvy bábätká. Zrazu sa mi nedalo dýchať. Samozrejme, že maličká v mojom brušku prestala tiež dýchať. Zrazu nastal poplach. Prišli ku mne doktori asi z celej nemocnice. Nasadili mi kyslíkom masku. No, ukazovali, že bábo stále nedýcha. Akútna sekcia.
Behom pár minút mi dali spinál a už malú vyťahovali. Pamätám si už len ako som za tým sklom videla asi sto doktorov, ktorý mi po 2 oživovaniach malú zachránili. 4000g a 53 cm(pri poslednom meraní asi týždeň pred pôrodom mi tvrdili, že malá má maximálne 3000g a 49cm). Doktor na mňa pozrel a keď videl moju útlu postavu, krútil hlavou a povedal mi, že ja by som prirodzene malú nikdy neporodila.
Malá je chvála bohu úplne zdravá. No, mali sme šťastie..
0 poďakovaní
V hodine dvanástej.
Rodila som 2x prirodzene (dievky),1x sa už nedalo nič robiť a anjelik sa díva, a tak som si predstavovala aj 4x to bude v pohode. I keď celé tehotenstvo sprevádzali stále problémy. Akoby ten vytúžený syn bol začarovaný.
V 36 tt som sa dostala pre problémy do nemocnice (výsyp po celom tele, všetko ma svrbelo, poruchy srdcovej činnosti, nestabilná poloha malého,veľa vody) a ....proste kopa drobností, ktoré sa nabalovali až do posledných minút.
Konzílium rozhodlo, že aj napriek doporučeniu internistu na CS, vyvolajú pôrod prirodzený. V hlave som mala zmätok. Pripravovala som sa na CS,a tak prvý čípok, druhý, tretí a nič. Dali nejaký iný, vraj silnejší. Bolo 17:00. Bolo 17:30 a prišiel manžel. Ale mne ostávalo akoby som mala dieťa vyvrátiť, tlačilo ma na hrudi a žalúdku. Dala som sa vyšetriť a dali ma na sálu. Dr. o 17:55 skonštatoval, že rodím a kedže som mala veľa plodovej vody, po prepichnutí malý sa pretočil priečne. Do 2 min sa vraj úplne stratili sa ozvy ,a posledné, čo si pamätám, že ma začalo triasť.
V papieroch 18:05 narodený chlapec ..oživovaný 7 min, kriesený 2 x , t.č stabilizovaný. Matka oživovaná, stabilizovaná . Neviem ani poriadne čo sa stalo. Ďakujem, že nás zachránili oboch. Keď som sa prebrala, mala som na sebe aj roztrhnutú nočnú košeľu, a strašne ma bolela hlava.
Síce keď som čítala tie prepúšťacie správy, vyznelo to, akoby sme hrobárovi z lopaty ušli. Rana po CS sa hojila super, len natrhnutý sval v bruchu a vnútorné hematomy asi 2 mesiace. Prvé 2-3 dni boli hrôza. Bolel ma každý pohyb a nehovorím o tom, keď zakašlať alebo kýchnuť. A dodnes nechápem, prečo som mala pod pazuchami a na rukách, nohách modriny, či keď ma prenášali na stôl???
Miško mal 1 rok veľmi ťažký. Ale tak ako stál anjel strážny nad oboma 17.2, tak sa stal v 8. mesiaci zázrak a Miško sa začal konečne hýbať, myslieť, blabotať a dnes v 2,5 roku života, nik by nepovedal, že mal taký hrozný štart do života. A ja skúsenosť za sebou.
Ja už síce ďalšie dieťatko mať nebudem ,ale aj tak každej mamine želám, aby ten pôrod, či už prirodzený alebo CS, bol so šťastným koncom .
V 36 tt som sa dostala pre problémy do nemocnice (výsyp po celom tele, všetko ma svrbelo, poruchy srdcovej činnosti, nestabilná poloha malého,veľa vody) a ....proste kopa drobností, ktoré sa nabalovali až do posledných minút.
Konzílium rozhodlo, že aj napriek doporučeniu internistu na CS, vyvolajú pôrod prirodzený. V hlave som mala zmätok. Pripravovala som sa na CS,a tak prvý čípok, druhý, tretí a nič. Dali nejaký iný, vraj silnejší. Bolo 17:00. Bolo 17:30 a prišiel manžel. Ale mne ostávalo akoby som mala dieťa vyvrátiť, tlačilo ma na hrudi a žalúdku. Dala som sa vyšetriť a dali ma na sálu. Dr. o 17:55 skonštatoval, že rodím a kedže som mala veľa plodovej vody, po prepichnutí malý sa pretočil priečne. Do 2 min sa vraj úplne stratili sa ozvy ,a posledné, čo si pamätám, že ma začalo triasť.
V papieroch 18:05 narodený chlapec ..oživovaný 7 min, kriesený 2 x , t.č stabilizovaný. Matka oživovaná, stabilizovaná . Neviem ani poriadne čo sa stalo. Ďakujem, že nás zachránili oboch. Keď som sa prebrala, mala som na sebe aj roztrhnutú nočnú košeľu, a strašne ma bolela hlava.
Síce keď som čítala tie prepúšťacie správy, vyznelo to, akoby sme hrobárovi z lopaty ušli. Rana po CS sa hojila super, len natrhnutý sval v bruchu a vnútorné hematomy asi 2 mesiace. Prvé 2-3 dni boli hrôza. Bolel ma každý pohyb a nehovorím o tom, keď zakašlať alebo kýchnuť. A dodnes nechápem, prečo som mala pod pazuchami a na rukách, nohách modriny, či keď ma prenášali na stôl???
Miško mal 1 rok veľmi ťažký. Ale tak ako stál anjel strážny nad oboma 17.2, tak sa stal v 8. mesiaci zázrak a Miško sa začal konečne hýbať, myslieť, blabotať a dnes v 2,5 roku života, nik by nepovedal, že mal taký hrozný štart do života. A ja skúsenosť za sebou.
Ja už síce ďalšie dieťatko mať nebudem ,ale aj tak každej mamine želám, aby ten pôrod, či už prirodzený alebo CS, bol so šťastným koncom .
1 poďakovanie
Moja akútna sekcia
Podelím sa aj so svojou skúsenosťou so sekciou. Nášho drobčeka som prenášala už 9-ty deň. Hospitalizovali má, s tým, že mi v noci vyvolajú pôrod. Nezabral prvý čípok, ani druhý čípok, ani oxytocín. Nastali bolesti, ale bez otvárania. Po 15 hodinách bez jedla, totálne vyšťavená, otvorená na 3 prsty. Skonštatovali akútnu sekciu.
Prišla anesteziologička. Spísali sme papiere. Dostala som lokálnu anestéziu. V tej chvíli, keď začala injekcia pôsobiť, zrazu prešla všetka bolesť. Bola to obrovská úľava. Počula som drobčeka ako zaplakal prvýkrát, keď ho vytiahli.
Po 24h má prišli postaviť. Bolelo to pravda, ale po tých všetkých predchádzajúcich bolestiach mi to nejako ani neprekážalo. Deň odo dňa to bolo lepšie. Teraz som 5 mesiacov po sekcii. Sem tam ma jazva zaštipká pri zmene počasia, ale myslím, že to neni a ani nebolo až také hrozné....:)
Prišla anesteziologička. Spísali sme papiere. Dostala som lokálnu anestéziu. V tej chvíli, keď začala injekcia pôsobiť, zrazu prešla všetka bolesť. Bola to obrovská úľava. Počula som drobčeka ako zaplakal prvýkrát, keď ho vytiahli.
Po 24h má prišli postaviť. Bolelo to pravda, ale po tých všetkých predchádzajúcich bolestiach mi to nejako ani neprekážalo. Deň odo dňa to bolo lepšie. Teraz som 5 mesiacov po sekcii. Sem tam ma jazva zaštipká pri zmene počasia, ale myslím, že to neni a ani nebolo až také hrozné....:)
1 poďakovanie
Môj neplánovaný pôrod ukončený cisárskym rezom
Môj príbeh začína takto ....
Mám 38 rokov a čakala som prvé bábätko. Pred otehotnením mi laparoskopicky odstraňovali myóm a presne o 6 mesiacov som si našla na teste 2 čiaročky. Termín pôrodu som mala 17.8.2014 a podľa UTZ to bolo 11.8.2014. Celé tehotenstvo som mala bezproblémové, nešla som ani na amniocentézu. Na materskej dovolenke som bola doma iba 2 týždne, dovtedy som robila.
Môj pôrod sa začal neobvykle v 38tt. Nakoľko som nerodila v mojom okrese, ale až v Bratislave, išla som na poradňu a dohodnúť sa s pani doktorkou ako bude prebiehať pôrod. Veľmi som chcela rodiť spontánne. Kým som čakala na pani doktorku, dali ma na pásy. Ku koncu som mala zvláštny pocit akoby vaječníky. No, to mi začali kontrakcie. Neviem, či to spôsobila senecká cesta, ale normálne mi začali kontrakcie.
Keď prišla pani doktorka, prezrela ma, vyplnili sme papiere a navrhla mi pôrod sekciou vzhľadom na môj vek a že som prvorodička a aj kvôli myomektómii. Moc som nebola nadšená, ale tak čo už. Našťastie som ráno jedla, tak mi nemohli hneď robiť sekciu. O chvíľku prišla a s úsmevom mi oznámila, že skúsime riadny pôrod, lebo sa pekne a rýchlo otváram a ani bábätko nebude veľké, tak ideme na riadny pôrod. Potešila som sa. Išla som si vybaviť epidurálku. Je to podľa mňa perfektná vec, necítiť bolesti. Otvárala som sa, ale hlavička malinkému nezostupovala. Nasadili mi oxytocín, ale ani po ňom nenastala zmena a začala som veľmi krvácať. Hneď ma niesli na sálu. Chceli mi urobiť sekciu spinálnou anestézou, ale mali na to len jeden pokus. Nakoľko sa to nejak nepodarilo, hneď ma dali do úplnej anestézy. Prebudila som sa na JIS-ke.
Synčeka som porodila 5.8.2014 s mierami 2570 gr a 48cm. Prišla za mnou pani doktorka a povedala, že bola krátka pupočná šnúra a tá nepustila malinkého von a placenta ho už nevyživovala, preto sa narodil s takou nízkou váhou.
Nadránom som už vstala z postele a spravila som prvé kroky. Neviem, aké je rodiť riadne, ale viem, že pre mňa bolesti po cisárskom reze boli minimálne. Mala som pocit, že sa to celé udialo rýchlo, mamina a manžel boli pri mne celý čas. Chceli by sme ešte jedno bábätko, uvidíme či sa zadarí. Ale jedno je isté. Ak bude nejaký problém, nebudem sa báť a odmietať sekciu, lebo viem, že budem mať okolo seba perfektný kolektív lekárov a sestričiek.
Mám 38 rokov a čakala som prvé bábätko. Pred otehotnením mi laparoskopicky odstraňovali myóm a presne o 6 mesiacov som si našla na teste 2 čiaročky. Termín pôrodu som mala 17.8.2014 a podľa UTZ to bolo 11.8.2014. Celé tehotenstvo som mala bezproblémové, nešla som ani na amniocentézu. Na materskej dovolenke som bola doma iba 2 týždne, dovtedy som robila.
Môj pôrod sa začal neobvykle v 38tt. Nakoľko som nerodila v mojom okrese, ale až v Bratislave, išla som na poradňu a dohodnúť sa s pani doktorkou ako bude prebiehať pôrod. Veľmi som chcela rodiť spontánne. Kým som čakala na pani doktorku, dali ma na pásy. Ku koncu som mala zvláštny pocit akoby vaječníky. No, to mi začali kontrakcie. Neviem, či to spôsobila senecká cesta, ale normálne mi začali kontrakcie.
Keď prišla pani doktorka, prezrela ma, vyplnili sme papiere a navrhla mi pôrod sekciou vzhľadom na môj vek a že som prvorodička a aj kvôli myomektómii. Moc som nebola nadšená, ale tak čo už. Našťastie som ráno jedla, tak mi nemohli hneď robiť sekciu. O chvíľku prišla a s úsmevom mi oznámila, že skúsime riadny pôrod, lebo sa pekne a rýchlo otváram a ani bábätko nebude veľké, tak ideme na riadny pôrod. Potešila som sa. Išla som si vybaviť epidurálku. Je to podľa mňa perfektná vec, necítiť bolesti. Otvárala som sa, ale hlavička malinkému nezostupovala. Nasadili mi oxytocín, ale ani po ňom nenastala zmena a začala som veľmi krvácať. Hneď ma niesli na sálu. Chceli mi urobiť sekciu spinálnou anestézou, ale mali na to len jeden pokus. Nakoľko sa to nejak nepodarilo, hneď ma dali do úplnej anestézy. Prebudila som sa na JIS-ke.
Synčeka som porodila 5.8.2014 s mierami 2570 gr a 48cm. Prišla za mnou pani doktorka a povedala, že bola krátka pupočná šnúra a tá nepustila malinkého von a placenta ho už nevyživovala, preto sa narodil s takou nízkou váhou.
Nadránom som už vstala z postele a spravila som prvé kroky. Neviem, aké je rodiť riadne, ale viem, že pre mňa bolesti po cisárskom reze boli minimálne. Mala som pocit, že sa to celé udialo rýchlo, mamina a manžel boli pri mne celý čas. Chceli by sme ešte jedno bábätko, uvidíme či sa zadarí. Ale jedno je isté. Ak bude nejaký problém, nebudem sa báť a odmietať sekciu, lebo viem, že budem mať okolo seba perfektný kolektív lekárov a sestričiek.
1 poďakovanie
Urgentná sekcia v 33tt
No ja som si tehotenstvo užila len do 7 mesiaca. V 5 mesiaci mi dr. povedal, že mám nízko položenú placentu. Ale že to nie je teraz ešte vážne, že ona sa ešte zdvihne, veď mala ešte 4 mesiace na to. No bohužiaľ nestalo sa.
16.10.2013 bol obyčajný deň. Pripravovala som si seminárku do školy. Ako som ju dorobila, bola som unavená, tak veď idem si ľahnúť. A VTEDY TO ZAČALO, PROBLÉMY :/ Písala som si ešte s bratom, ktorý na druhý deň mal prísť domov zo zahraničia po pol roku, čo som ho nevidela. Odložila som mobil, a šla späť. Po 10 min. som zrazu pocítila, že niečo zo mňa ide. Bola to KRV. Okamžite sme šli na pohotovosť do najbližšej nemocnice (KK). Tam mi opäť povedali, že mám placentu previu, nechali si ma tam na pozorovaní. Dopovali ma lieky, pichali boh vie čo a bolo dobre. Po 4 dňoch ma prepustili domov. Vtedy mi už oznámili, že pravdepodobne budem rodiť cisárskym, pretože placenta zakrýva východ pre bábätko, takže by som ho nemala ako porodiť.
No ale čo nik nečakal, o týždeň sa to zopakovalo a omnoho intenzívnejšie krvácanie, celá posteľ, schody a wc bolo od krvi, nešlo to ani zastaviť, musela som byť v sprche, aby som ešte viac nepošpinila dom. Keď sa to konečne ustálilo, opäť sme šli na pohotovosť. Priateľ to vtedy nezvládol a odpadol mi. Zľakol sa, že sa niečo z našou princeznou stalo. :( Vďaka-bohu nie.. opäť som ležala v nemocnici 4 dni. Všetko sa opakovalo, čo pri predchádzajúcej hospitalizácii. Ale povedali mi, že sa to bude už opakovať a že môžem opäť krvácať. Veľmi ma nepotešili. Bola som len v 7 mesiaci a bála som sa, že porodím skôr.
Prepustili ma domov s tým, že sa nevidíme poslednýkrát. A mali aj pravdu Mala som nakázaný kľudový režim. Musela som ležať, iba na wc a späť do postele. Všetci ma obskakovali, aby sme to dotiahli s mojím tehu čo najďalej. Potiahli sme to 3 týždne a opäť krvácanie.
19.11.2013 sme opäť šli do nemocnice. No ale už to nebolo také ako predtým. Poobede v nemocnici som začala trošku krvácať. Dali mi lieky, všetko ok. Večer sa to zopakovalo, keď som vstávala z postele. Opäť lieky. No ale nepomohli. Začalo mi tvrdnúť bruško každých 5-7 min. a už ma to aj bolelo. Nevedela som, že sú to kontrakcie. Bola som prvorodička. Povedala som to sestričke, a veľmi sa začudovala, ale nechala ma v tom. Tak som šla späť.
V noci som sa zobudila, na WC. všetko bolo ok. Akonáhle som si ľahla, bolo zle. Vbehla som do WC a tieklo zo mňa prúdom. Spolubývajúca zavolala na sestričky, pozreli sa na to a zavolali Dr. On skonštatoval urgentnú sekciu. Vtedy som sa veľmi zľakla, bola som len v 33 týždni.
Odviezli ma na sálu. Tam ešte spisovali nejaké papiere, ale ja som bola taká vyľakaná, že ani tel. číslo som nevedela. Pripravili ma na operáciu, okolo mňa samí doktori a potom sa len pamätám ako som sa nadýchla narkózy a koniec. Potom som sa prebudila, už bolo po všetkom. Nik mi nič nepovedal, ako to dopadlo. Každý bol ticho, ja som ani rozprávať nemohla po tej narkóze. Do rána som nevedela, čo je s malinkou.
Nakoniec ako som sa prebudila mi dr. prišiel povedať že mám malú Sofiu, 2050 g a 47 cm. No ale musela ísť do PP nemocnice na oddelenie rizikového novorodenca. Nevedela ešte dýchať sama, musela ísť na prístroj a do inkubátora.
Ja som deň ležala na pooperačnej izbe. Bola to strašná bolesť, ani pohnúť, nič. Celý deň som preležala. Vstanie z postele bolo utrpenie, strašná bolesť, museli ma podopierať. Odviedli ma do svojej izby, kde som ešte ležala 3 dni. Potom ma prepustili, aby som mohla ísť do nemocnice za malou.
Do PP nemocnici ma prijali až týždeň po Sofinkinom narodení. No a tam sme strávili spolu ešte 3 týždne. 5 dní pred Vianocami nás pustili domov. Doniesla som domov pekný darček :)
A teraz máme už 2 mesiace a už je všetko v poriadku, aj Sofinka, aj ja po sekcii.
16.10.2013 bol obyčajný deň. Pripravovala som si seminárku do školy. Ako som ju dorobila, bola som unavená, tak veď idem si ľahnúť. A VTEDY TO ZAČALO, PROBLÉMY :/ Písala som si ešte s bratom, ktorý na druhý deň mal prísť domov zo zahraničia po pol roku, čo som ho nevidela. Odložila som mobil, a šla späť. Po 10 min. som zrazu pocítila, že niečo zo mňa ide. Bola to KRV. Okamžite sme šli na pohotovosť do najbližšej nemocnice (KK). Tam mi opäť povedali, že mám placentu previu, nechali si ma tam na pozorovaní. Dopovali ma lieky, pichali boh vie čo a bolo dobre. Po 4 dňoch ma prepustili domov. Vtedy mi už oznámili, že pravdepodobne budem rodiť cisárskym, pretože placenta zakrýva východ pre bábätko, takže by som ho nemala ako porodiť.
No ale čo nik nečakal, o týždeň sa to zopakovalo a omnoho intenzívnejšie krvácanie, celá posteľ, schody a wc bolo od krvi, nešlo to ani zastaviť, musela som byť v sprche, aby som ešte viac nepošpinila dom. Keď sa to konečne ustálilo, opäť sme šli na pohotovosť. Priateľ to vtedy nezvládol a odpadol mi. Zľakol sa, že sa niečo z našou princeznou stalo. :( Vďaka-bohu nie.. opäť som ležala v nemocnici 4 dni. Všetko sa opakovalo, čo pri predchádzajúcej hospitalizácii. Ale povedali mi, že sa to bude už opakovať a že môžem opäť krvácať. Veľmi ma nepotešili. Bola som len v 7 mesiaci a bála som sa, že porodím skôr.
Prepustili ma domov s tým, že sa nevidíme poslednýkrát. A mali aj pravdu Mala som nakázaný kľudový režim. Musela som ležať, iba na wc a späť do postele. Všetci ma obskakovali, aby sme to dotiahli s mojím tehu čo najďalej. Potiahli sme to 3 týždne a opäť krvácanie.
19.11.2013 sme opäť šli do nemocnice. No ale už to nebolo také ako predtým. Poobede v nemocnici som začala trošku krvácať. Dali mi lieky, všetko ok. Večer sa to zopakovalo, keď som vstávala z postele. Opäť lieky. No ale nepomohli. Začalo mi tvrdnúť bruško každých 5-7 min. a už ma to aj bolelo. Nevedela som, že sú to kontrakcie. Bola som prvorodička. Povedala som to sestričke, a veľmi sa začudovala, ale nechala ma v tom. Tak som šla späť.
V noci som sa zobudila, na WC. všetko bolo ok. Akonáhle som si ľahla, bolo zle. Vbehla som do WC a tieklo zo mňa prúdom. Spolubývajúca zavolala na sestričky, pozreli sa na to a zavolali Dr. On skonštatoval urgentnú sekciu. Vtedy som sa veľmi zľakla, bola som len v 33 týždni.
Odviezli ma na sálu. Tam ešte spisovali nejaké papiere, ale ja som bola taká vyľakaná, že ani tel. číslo som nevedela. Pripravili ma na operáciu, okolo mňa samí doktori a potom sa len pamätám ako som sa nadýchla narkózy a koniec. Potom som sa prebudila, už bolo po všetkom. Nik mi nič nepovedal, ako to dopadlo. Každý bol ticho, ja som ani rozprávať nemohla po tej narkóze. Do rána som nevedela, čo je s malinkou.
Nakoniec ako som sa prebudila mi dr. prišiel povedať že mám malú Sofiu, 2050 g a 47 cm. No ale musela ísť do PP nemocnice na oddelenie rizikového novorodenca. Nevedela ešte dýchať sama, musela ísť na prístroj a do inkubátora.
Ja som deň ležala na pooperačnej izbe. Bola to strašná bolesť, ani pohnúť, nič. Celý deň som preležala. Vstanie z postele bolo utrpenie, strašná bolesť, museli ma podopierať. Odviedli ma do svojej izby, kde som ešte ležala 3 dni. Potom ma prepustili, aby som mohla ísť do nemocnice za malou.
Do PP nemocnici ma prijali až týždeň po Sofinkinom narodení. No a tam sme strávili spolu ešte 3 týždne. 5 dní pred Vianocami nás pustili domov. Doniesla som domov pekný darček :)
A teraz máme už 2 mesiace a už je všetko v poriadku, aj Sofinka, aj ja po sekcii.
8 poďakovaní
Moja skúsenosť s akútnou sekciou
Celé tehotenstvo išlo všetko pekne v poriadku. Bábätko pekne otočené a ja nachystaná na normálny pôrod. Keďže sa tomu môjmu krpcovi na svet nechcelo, tak som bola hospitalizovaná 12.11.2013 (40+5 tt) na rizikovom , že na druhý deň 12:30 hod :-) . Z rizikového ma odviezli na pôrodnicu. Kontrakcie nenastupvali, mne bolo celkom fajn ako keby som ani rodiť neišla. Tak sa čakalo, že čo bude a keď nič, že pôrod ráno 13.11. vyvolajú. Celú noc sa skoro nič nedialo, občas nejaká tá kontrakcia, ale nič vážne. Za celú noc som sa otvorila len na 4 prsty.
Ráno som teda išla na prípravu a potom na pôrodnú sálu. Ja som nejak vnútorne cítila, že to samé nepôjde. Hodinu som ležala na sále, prišla Dr. a pichla mi epidurál. Potom mi sestička dala do žily oxytocín na vyvolanie a zrazu začali skákať ozvy malého srdiečka. Najprv strašne vysoko a potom veľmi nízko. Dobehli lekári a okamžite sa rozhodli pre sekciu. Ja som mala strašne nízky tlak, veľmi som nevnímala čo sa okolo mňa deje. Dali mi niečo podpísať, ja som ani netušila, čo to bolo. Až priateľ sa spytal Dr., že čo som to vlastne podpisovala - bol to súhlas so sekciou. Keďže som mala napichnutý epidurál, tak mi len dali vyššie dávky a išla som na cisarky pod epidurálom. Strašne veľa ľudí skákalo okolo mňa. Ja som mala nasadený kyslík a celú situáciu som vnímala nejak z iného pohľadu, ako keby sa to mňa netýkalo.
Keď ma previezli na operačnú sálu, bola som už dosť mimo. Hneď začali s operáciou. Pretože som mala epidurál, cítila som to, ale nie ako bolesť, ale ako tlak. Dr. sa ma spýtal, či niečo cítim a ja som na to povedala, že ma to šteklí. O chvíločku bol už krpatý na svete. Zrazu som cítila len silný tlak ako ho vytiahli a moje nádherné dieťa začalo hneď plakať. Na sekundu som ho videla ako ho odnášajú umyť a tak.... Potom mi ho priniesli ukázať a aby som mu dala pusu. Malý sa narodil 13.11.2013 o 8:33. Bol v poriadku, nič mu nebolo. Tak ma pozašívali, ale to som už nevnímala, mala som strašne nízky tlak.
Po prevoze na šestonedelie som bola ešte riadne mimo. Asi po hodine som precitla k životu. Sestička, keď ma videla, že som už ok, iba skonštatovala, že som mala tak nízky tlak, že sa čudovala, že žijem. O nejakej 11 mi priniesli malého na priloženie. Najhoršie na tom celom bolo, že som sa nemohka postaviť. Ale nakoneic okolo 18-tej som ich ukecala, aby som sa mohla postaviť. Tak sa išli so mnou osprchovať a vybrať cievku. Od vtedy som úplne normálne fungovala. Všetci sa čudovali, že ako je to možné. Že ani nie 10 hodín po operácii a ja normálne chodím , viem vyliezť bez pomoci na posteľ a tak.
Neviem, či to bolo mnou alebo je to celkovo tak, ale ja nemám zlú skúsenosť s cisárskym. Áno, chvíľu to bolelo, ale nijak extra. Na druhý deň som sa už prechádzala po nemocnici a na piaty deň po operácii som už venčila môjho 60kg rottweilera. Takýmto spôsobom by som odrodila XY detí :-)
Ráno som teda išla na prípravu a potom na pôrodnú sálu. Ja som nejak vnútorne cítila, že to samé nepôjde. Hodinu som ležala na sále, prišla Dr. a pichla mi epidurál. Potom mi sestička dala do žily oxytocín na vyvolanie a zrazu začali skákať ozvy malého srdiečka. Najprv strašne vysoko a potom veľmi nízko. Dobehli lekári a okamžite sa rozhodli pre sekciu. Ja som mala strašne nízky tlak, veľmi som nevnímala čo sa okolo mňa deje. Dali mi niečo podpísať, ja som ani netušila, čo to bolo. Až priateľ sa spytal Dr., že čo som to vlastne podpisovala - bol to súhlas so sekciou. Keďže som mala napichnutý epidurál, tak mi len dali vyššie dávky a išla som na cisarky pod epidurálom. Strašne veľa ľudí skákalo okolo mňa. Ja som mala nasadený kyslík a celú situáciu som vnímala nejak z iného pohľadu, ako keby sa to mňa netýkalo.
Keď ma previezli na operačnú sálu, bola som už dosť mimo. Hneď začali s operáciou. Pretože som mala epidurál, cítila som to, ale nie ako bolesť, ale ako tlak. Dr. sa ma spýtal, či niečo cítim a ja som na to povedala, že ma to šteklí. O chvíločku bol už krpatý na svete. Zrazu som cítila len silný tlak ako ho vytiahli a moje nádherné dieťa začalo hneď plakať. Na sekundu som ho videla ako ho odnášajú umyť a tak.... Potom mi ho priniesli ukázať a aby som mu dala pusu. Malý sa narodil 13.11.2013 o 8:33. Bol v poriadku, nič mu nebolo. Tak ma pozašívali, ale to som už nevnímala, mala som strašne nízky tlak.
Po prevoze na šestonedelie som bola ešte riadne mimo. Asi po hodine som precitla k životu. Sestička, keď ma videla, že som už ok, iba skonštatovala, že som mala tak nízky tlak, že sa čudovala, že žijem. O nejakej 11 mi priniesli malého na priloženie. Najhoršie na tom celom bolo, že som sa nemohka postaviť. Ale nakoneic okolo 18-tej som ich ukecala, aby som sa mohla postaviť. Tak sa išli so mnou osprchovať a vybrať cievku. Od vtedy som úplne normálne fungovala. Všetci sa čudovali, že ako je to možné. Že ani nie 10 hodín po operácii a ja normálne chodím , viem vyliezť bez pomoci na posteľ a tak.
Neviem, či to bolo mnou alebo je to celkovo tak, ale ja nemám zlú skúsenosť s cisárskym. Áno, chvíľu to bolelo, ale nijak extra. Na druhý deň som sa už prechádzala po nemocnici a na piaty deň po operácii som už venčila môjho 60kg rottweilera. Takýmto spôsobom by som odrodila XY detí :-)
1 poďakovanie
Môj cisársky rez.
Klasicky ako každá matka som do pôrodnice prišla s kontrakciami. Priebeh pôrodu bol normálny, ani bolesti neboli také ako ma všetci strašili. Rodila som asi 6 hodín načo som musela ísť na cisársky rez pre neústupnosť bránky. Všetko prebehlo skvelo. Jediná vec, ktorá ma trápi, že som moju dcérku nepočula plakať pre celkovú anestézu. Inak bol ako pôrod, tak aj cisársky rez príjemným zážitkom, ktorý si rada zopakujem.
1 poďakovanie
Moj "cisarák" :-)
Poviem Vám, od prvého momentu mi bolo úplne jedno ako budem rodiť, sústredila som sa na vytúžené dieťa. A keďže môj synček sa pekne po 30tt otočil opačne, tak bol cisársky jasný.
Týždeň pred pôrodom sme dohodli termín na 40tt prvý deň. Prišla som o deň skôr na obed a ráno nasledujúci deň sme išli na to. Úplne mladučká anesteziologička mi pichala epi spinál. Pekne má povozila na tej "postieľke," aby to malo účinok a zachvíľku už malý zdravil celú nemocnicu, tak kričal :-) Vyčistili ma, doviezli na izbu a hotovo. Áno, deň na to to bolo najnáročnejšie, ale potom to už ustupovalo. Úplná pohoďka, tak by som mohla odrodiť XY detičiek.
Takže žiaden stres mamičky, na bolesť sa zabúda hneď v momente, keď donesú dieťatko. Všetkým želám veľa šťastia.
Týždeň pred pôrodom sme dohodli termín na 40tt prvý deň. Prišla som o deň skôr na obed a ráno nasledujúci deň sme išli na to. Úplne mladučká anesteziologička mi pichala epi spinál. Pekne má povozila na tej "postieľke," aby to malo účinok a zachvíľku už malý zdravil celú nemocnicu, tak kričal :-) Vyčistili ma, doviezli na izbu a hotovo. Áno, deň na to to bolo najnáročnejšie, ale potom to už ustupovalo. Úplná pohoďka, tak by som mohla odrodiť XY detičiek.
Takže žiaden stres mamičky, na bolesť sa zabúda hneď v momente, keď donesú dieťatko. Všetkým želám veľa šťastia.
4 poďakovania
Akútna verzus plánovaná sekcia :)
Rodila som dvakrát - starší šiel akútnou sekciou, a mladší, keďže termín pôrodu bol presne na prvé narodeniny staršieho, mal sekciu plánovanú.
Pokúsim sa Vám tu zhrnúť oba moje pôrody a v rámci možností ich porovnať, aj keď asi idem porovnávať neporovnateľné :).
Tehotenstvo so starším bolo celkom komplikované - prvý krát sa pýtal na svet v 20tt, kedy by nemal absolútne žiadnu šancu prežiť... Potom sa na svet pýtal ešte niekoľkokrát, ale našťastie si to vždy rozmyslel... A nakoniec som ešte aj prenášala. Už som mala ráno ísť o 8:00 na príjem na vyvolávačku, keď mi o 1 ráno odtiekla voda :).
Ešte o 17:00 som bola otvorená iba na 5 cm, takže mi dali vyvolávačku... Začali sa kontrakcie, začali monitorovať bábätko sondou... O 18:25 som sa pozerala na hodiny na pôrodnej sále... Prišla doktorka, kontrolovala sondu, a zavolala si kolegu.... A prišiel so sestričkou, ktorá sa na doktora iba pozrela, a hneď kričala na chodbu - akútna sekcia!!! Behom sekundy som mala okolo seba 10 ľudí, stihla som rozhovor s anesteziológom, s pôrodníkom... Všetko to kmitalo a mne dochádzalo, že malý vo mne má problém a nemusí prežiť... Desný pocit. Ale lekári a sestričky zvládli všetko bravúrne a o 18:35 má malý písaný čas narodenia - naozaj netuším, ako to všetko vlastne stihli... Pri akútnej sekcii dávajú vždy celkovú narkózu, pretože mamička je tak uspatá okamžite a vtedy je to naozaj hra o sekundy...
Druhá sekcia - tak z tej som bola ďaleko viac nervózna. Keďže bola plánovaná, išla som lokálnou anestézou - pretože tá zaberá dlhšie, ale naopak, je ďaleko viac šetrná k bábätku. Vpichnutie anestézy do chrbtice bolo niečo, čo som takmer psychicky nezvládla - ale našťastie bola pri mne moja kamarátka a držala ma za ruku. Už keď som cítila, že mi otupievajú nohy, bolo dobre... Celý pôrod som sa rozprávala - s kamarátkou, s anesteziologičkou, s pôrodníkom.... Kamarátka videla malého ešte v mojom brušku - vznikla celkom komická situácia, kedy mi ona popisovala čo všetko vidí, pôrodník sa smial a ja som už bola netrpezlivá, že aj ja ho chcem už vidieť... Dokonca padla hláška že či mi majú dať tú plachtu preč a chcem si vidieť do otvoreného brucha :-D ale to som radšej odmietla... takže malého som ja uvidela až keď mi ho lekár vybral a ako také malé mačiatko mal schlúlené na ruke x-) .
Z môjho subjektívneho pohľadu bol lepší prvý cisársky rez, kvôli narkóze. Je ďaleko pohodlnejšie sa nechať uspať a zobudiť sa, keď je po všetkom. Lokálna anestéza mi nevyhovovala, ale svoje tam hrá obrovský strach - ja som človek, ktorého keď uspávajú, tak ráta s tým, že by sa nemusel prebrať... A ak mi pichali do chrbta, bála som sa, že zle pichnú a svoje nohy už nerozchodím. Ale rozchodila som - a to je hlavné.
Ak sa ale pozerám na moje sekcie z pohľadu mojich detí, tak jednoznačne vedie lokálna anestéza. Mladší bol hneď živý, uplakaný, mal chuť do jedla... Starší - ešte na piaty deň, kedy nás prepúšťali, bol taký apatický z narkózy. V nemocnici iba spinkal, bol veľmi dobručké bábätko. Avšak iba do momentu, kedy účinky narkózy neodzneli úplne - to sa zmenil o 180°. Avšak kojenie sme už nerozbehli - tá päťdňová apatia, spôsobená narkózou, si proste vybrala svoju daň. Naproti tomu mladšieho som dojčila cez tri mesiace - musela som prestať kvôli môjmu zdravotnému stavu (začala som brať kortikoidy).
Sekcia je vždy veľký zásah do tela - a nie je správne ju vyžadovať. Je však správne netrvať na prirodzenom pôrode a nechať sa rezať - vie sa tým zachrániť život nie len Váš, ale aj Vášho dieťaťa.
Keďže som ostala tehotná veľmi krátko po prvej sekcii, reálne mi hrozila ruptúra maternice. Nie každý lekár však automaticky navrhne cisársky rez, aj mne v pôrodnici, už po príjme deň pred sekciou bolo ponúknuté, že všetko je v poriadku a môžem rodiť aj prirodzene. Odmietla som - jednak som ani vtedy nevedela prečo, a jednak som už bola nastavená že ráno idem pod nôž. Na sále som sa dozvedela, že som spravila veľmi dobre, keď som prirodzený pôrod odmietla - stena mojej maternice bola už veľmi tenká a pri kontrakcii by ruptúra bola viac ako reálna.
Ak Vás teda čaká pôrod - či sekciou, či prirodzený -- počúvajte vždy svoj vnútorný hlas. Povie Vám, čo máte spraviť.
Pokúsim sa Vám tu zhrnúť oba moje pôrody a v rámci možností ich porovnať, aj keď asi idem porovnávať neporovnateľné :).
Tehotenstvo so starším bolo celkom komplikované - prvý krát sa pýtal na svet v 20tt, kedy by nemal absolútne žiadnu šancu prežiť... Potom sa na svet pýtal ešte niekoľkokrát, ale našťastie si to vždy rozmyslel... A nakoniec som ešte aj prenášala. Už som mala ráno ísť o 8:00 na príjem na vyvolávačku, keď mi o 1 ráno odtiekla voda :).
Ešte o 17:00 som bola otvorená iba na 5 cm, takže mi dali vyvolávačku... Začali sa kontrakcie, začali monitorovať bábätko sondou... O 18:25 som sa pozerala na hodiny na pôrodnej sále... Prišla doktorka, kontrolovala sondu, a zavolala si kolegu.... A prišiel so sestričkou, ktorá sa na doktora iba pozrela, a hneď kričala na chodbu - akútna sekcia!!! Behom sekundy som mala okolo seba 10 ľudí, stihla som rozhovor s anesteziológom, s pôrodníkom... Všetko to kmitalo a mne dochádzalo, že malý vo mne má problém a nemusí prežiť... Desný pocit. Ale lekári a sestričky zvládli všetko bravúrne a o 18:35 má malý písaný čas narodenia - naozaj netuším, ako to všetko vlastne stihli... Pri akútnej sekcii dávajú vždy celkovú narkózu, pretože mamička je tak uspatá okamžite a vtedy je to naozaj hra o sekundy...
Druhá sekcia - tak z tej som bola ďaleko viac nervózna. Keďže bola plánovaná, išla som lokálnou anestézou - pretože tá zaberá dlhšie, ale naopak, je ďaleko viac šetrná k bábätku. Vpichnutie anestézy do chrbtice bolo niečo, čo som takmer psychicky nezvládla - ale našťastie bola pri mne moja kamarátka a držala ma za ruku. Už keď som cítila, že mi otupievajú nohy, bolo dobre... Celý pôrod som sa rozprávala - s kamarátkou, s anesteziologičkou, s pôrodníkom.... Kamarátka videla malého ešte v mojom brušku - vznikla celkom komická situácia, kedy mi ona popisovala čo všetko vidí, pôrodník sa smial a ja som už bola netrpezlivá, že aj ja ho chcem už vidieť... Dokonca padla hláška že či mi majú dať tú plachtu preč a chcem si vidieť do otvoreného brucha :-D ale to som radšej odmietla... takže malého som ja uvidela až keď mi ho lekár vybral a ako také malé mačiatko mal schlúlené na ruke x-) .
Z môjho subjektívneho pohľadu bol lepší prvý cisársky rez, kvôli narkóze. Je ďaleko pohodlnejšie sa nechať uspať a zobudiť sa, keď je po všetkom. Lokálna anestéza mi nevyhovovala, ale svoje tam hrá obrovský strach - ja som človek, ktorého keď uspávajú, tak ráta s tým, že by sa nemusel prebrať... A ak mi pichali do chrbta, bála som sa, že zle pichnú a svoje nohy už nerozchodím. Ale rozchodila som - a to je hlavné.
Ak sa ale pozerám na moje sekcie z pohľadu mojich detí, tak jednoznačne vedie lokálna anestéza. Mladší bol hneď živý, uplakaný, mal chuť do jedla... Starší - ešte na piaty deň, kedy nás prepúšťali, bol taký apatický z narkózy. V nemocnici iba spinkal, bol veľmi dobručké bábätko. Avšak iba do momentu, kedy účinky narkózy neodzneli úplne - to sa zmenil o 180°. Avšak kojenie sme už nerozbehli - tá päťdňová apatia, spôsobená narkózou, si proste vybrala svoju daň. Naproti tomu mladšieho som dojčila cez tri mesiace - musela som prestať kvôli môjmu zdravotnému stavu (začala som brať kortikoidy).
Sekcia je vždy veľký zásah do tela - a nie je správne ju vyžadovať. Je však správne netrvať na prirodzenom pôrode a nechať sa rezať - vie sa tým zachrániť život nie len Váš, ale aj Vášho dieťaťa.
Keďže som ostala tehotná veľmi krátko po prvej sekcii, reálne mi hrozila ruptúra maternice. Nie každý lekár však automaticky navrhne cisársky rez, aj mne v pôrodnici, už po príjme deň pred sekciou bolo ponúknuté, že všetko je v poriadku a môžem rodiť aj prirodzene. Odmietla som - jednak som ani vtedy nevedela prečo, a jednak som už bola nastavená že ráno idem pod nôž. Na sále som sa dozvedela, že som spravila veľmi dobre, keď som prirodzený pôrod odmietla - stena mojej maternice bola už veľmi tenká a pri kontrakcii by ruptúra bola viac ako reálna.
Ak Vás teda čaká pôrod - či sekciou, či prirodzený -- počúvajte vždy svoj vnútorný hlas. Povie Vám, čo máte spraviť.
4 poďakovania
Tri cisárske
Ahojte mamičky,
ničoho sa nebojte. Moje tri krásne deti prišli na svet cisárskym rezom. Ďakujem v Martine lekárom za pomoc pri každom. Prebiehali inak, ale dalo sa to zvládnuť. Dnes mám radosť, že ich mám.
ničoho sa nebojte. Moje tri krásne deti prišli na svet cisárskym rezom. Ďakujem v Martine lekárom za pomoc pri každom. Prebiehali inak, ale dalo sa to zvládnuť. Dnes mám radosť, že ich mám.
8 poďakovaní
Môj cisársky
Ahojte,
ja som tiež rodila neplánovane cisárskym v Martine. Po odtečení plodovej vody som rodila ešte zdĺhavých 19 hodín a všetko prebiehalo tak, že budem rodiť prirodzene. Mala som zaplatenú epidurálku a manžela pri pôrode. Takže v podstate tých 19 hodín nebolo bolestivých, len dlhýýýýých. Vždy, keď som pociťovala bolesť kontrakcie, dopichli mi ju, takže som sa mohla prechádzať, pospať si, osprchovať sa, pocvičiť na fitlopte a tak. Manžel bol stále pri mne. Takže aj citovú podporu som mala, čo bolo super.
Keď už teda večer pred 7, lekár zhodnotil, že ideme rodiť, tak sa niečo skomplikovalo a pri tlačení zistil, že malinká si nejako skrútila hlavičku a preto je potrebný cisársky. Všetko dobre dopadlo. Malinká sa narodila a je zdravá, krásna, rastie nám a tešíme sa z nej.
Inak ja som sa po cisárskom dostala veľmi rýchlo. No síce druhý deň bol najhorší, prvé vstanie z postele, ale potom som už v pohode išla sama na WC, umyť sa a pod. A aj som chcela byť s malou, lebo v Martine je bábätko stále s maminkou, pokiaľ žena nepožiada, že je ubolená alebo unavená. Vtedy ho zoberú sestry na novorodenecké oddelenie a donesú ho vtedy, keď sa mamina na to cíti.
Takže na cisársky nemám zlé spomienky. Rana sa mi krásne zahojila. Nebolelo ma to dlho. Mohla som chodiť normálne na WCko. Nič ma neštípalo, to hovorili dievčatá, čo rodili prirodzene, že to bola hrôza ísť na WC, sadnúť si a tak. No každá z nás je iná a inak znáša bolesť. Ale mne cisársky dopadol veľmi dobre. Pekný rez mi ostal, jazvička ako ja hovorím "bikiny strih", samo mi to odpadlo, vcuclo sa :-) Nič som nemusela dávať vyberať. Taktiež mi aj veľa s malou pomáhal manžel po príchode z pôrodnice, takže som mala viacero dôvodov, prečo sa musím rýchlo poliečiť a dostať sa z toho :-)
Všetkým dievčatám, ktoré z nejakých dôvodov, budete rodiť cisárskym rezom, želám nech vám to super dopadne a nech máte taký dobrý pocit z cisárskeho ako som mala ja, ak nie aj lepší :-)
ja som tiež rodila neplánovane cisárskym v Martine. Po odtečení plodovej vody som rodila ešte zdĺhavých 19 hodín a všetko prebiehalo tak, že budem rodiť prirodzene. Mala som zaplatenú epidurálku a manžela pri pôrode. Takže v podstate tých 19 hodín nebolo bolestivých, len dlhýýýýých. Vždy, keď som pociťovala bolesť kontrakcie, dopichli mi ju, takže som sa mohla prechádzať, pospať si, osprchovať sa, pocvičiť na fitlopte a tak. Manžel bol stále pri mne. Takže aj citovú podporu som mala, čo bolo super.
Keď už teda večer pred 7, lekár zhodnotil, že ideme rodiť, tak sa niečo skomplikovalo a pri tlačení zistil, že malinká si nejako skrútila hlavičku a preto je potrebný cisársky. Všetko dobre dopadlo. Malinká sa narodila a je zdravá, krásna, rastie nám a tešíme sa z nej.
Inak ja som sa po cisárskom dostala veľmi rýchlo. No síce druhý deň bol najhorší, prvé vstanie z postele, ale potom som už v pohode išla sama na WC, umyť sa a pod. A aj som chcela byť s malou, lebo v Martine je bábätko stále s maminkou, pokiaľ žena nepožiada, že je ubolená alebo unavená. Vtedy ho zoberú sestry na novorodenecké oddelenie a donesú ho vtedy, keď sa mamina na to cíti.
Takže na cisársky nemám zlé spomienky. Rana sa mi krásne zahojila. Nebolelo ma to dlho. Mohla som chodiť normálne na WCko. Nič ma neštípalo, to hovorili dievčatá, čo rodili prirodzene, že to bola hrôza ísť na WC, sadnúť si a tak. No každá z nás je iná a inak znáša bolesť. Ale mne cisársky dopadol veľmi dobre. Pekný rez mi ostal, jazvička ako ja hovorím "bikiny strih", samo mi to odpadlo, vcuclo sa :-) Nič som nemusela dávať vyberať. Taktiež mi aj veľa s malou pomáhal manžel po príchode z pôrodnice, takže som mala viacero dôvodov, prečo sa musím rýchlo poliečiť a dostať sa z toho :-)
Všetkým dievčatám, ktoré z nejakých dôvodov, budete rodiť cisárskym rezom, želám nech vám to super dopadne a nech máte taký dobrý pocit z cisárskeho ako som mala ja, ak nie aj lepší :-)
3 poďakovania
Prvý pôrod - cisársky rez
Tak myslím, že niektoré veci si je ťažko predstaviť, kým ich človek nezažije :-)
Deň pred cisárskym som ešte v pôrodnici hrala s manželom karty, keďže som si myslela, že je to len bežná operácia a už som sa na moju Sárinku veľmi tešila. Mamičky, ktoré to tiež čakalo sa len čudovali a priam obdivovali môj pokoj. A potom to prišlo. Všetko bolo znesiteľné, až kým ma nezobudili po zákroku. Úprimne môžem povedať, že to bolo príšerné. Tá bolesť bola neskutočná. Prvé hodiny mi teda kadečo chodilo hlavou a dodnes nezabudnem ako som sa hrozne cítila. Ale na ďalší deň to bolo už lepšie. I keď to stavanie na nohy hneď na ďalší deň bolo tiež ešte dosť hrozné. Ale postupne som to ako sa vraví rozchodila...doslovne :-) Dcérku mám nádhernú a jazvu skoro nevidno.
Držím palce všetkým mamičkám, ktoré musia rodiť sekciou. Káždá žena to podľa mňa zvláda individuálne, preto nie je možné tvrdiť, či je to hrozné alebo v pohode. Určite sa však na to treba tešiť, ako som sa tešila ja :-)
Deň pred cisárskym som ešte v pôrodnici hrala s manželom karty, keďže som si myslela, že je to len bežná operácia a už som sa na moju Sárinku veľmi tešila. Mamičky, ktoré to tiež čakalo sa len čudovali a priam obdivovali môj pokoj. A potom to prišlo. Všetko bolo znesiteľné, až kým ma nezobudili po zákroku. Úprimne môžem povedať, že to bolo príšerné. Tá bolesť bola neskutočná. Prvé hodiny mi teda kadečo chodilo hlavou a dodnes nezabudnem ako som sa hrozne cítila. Ale na ďalší deň to bolo už lepšie. I keď to stavanie na nohy hneď na ďalší deň bolo tiež ešte dosť hrozné. Ale postupne som to ako sa vraví rozchodila...doslovne :-) Dcérku mám nádhernú a jazvu skoro nevidno.
Držím palce všetkým mamičkám, ktoré musia rodiť sekciou. Káždá žena to podľa mňa zvláda individuálne, preto nie je možné tvrdiť, či je to hrozné alebo v pohode. Určite sa však na to treba tešiť, ako som sa tešila ja :-)
0 poďakovaní
Zlá aj dobrá skúsenosť
Ahojte.
Ja som sa na svoj prvý pôrod veeľmi tešila. 2 týždne pred termínom som bola už hospitalizovaná v pôrodnici v BB a čakala, kým to príde. O polnoci 2.augusta mi odtiekla voda, do rána ma ešte nechali na izbe, lebo som nemala kontrakcie a ani sa neotvárala. Na druhý deň ráno o 9tej ma zobrali na sálu s tým, že mi pichnú vyvolávačku a pôjde sa rodiť :) aké ideálne hmmm....
Vyvolávačka nezabrala, tak poobede cca okolo 13tej pichli druhú. No a tá zabrala hádam aj za tú prvú. Brutál kontrakcie, do toho som začala vracať. Pichli mi glukózu, vraj aby som bola "zasýtená", kedže takmer dva dni som už nejedla. Tá išla zo mňa tiež rýchlo von. Vyvrcholilo to vracaním žlče a mojím modraním (už som nevládala rozdýchavať a vracať zároveň). Samozrejme 5hodín tam pri mne nikto nebol (myslím z lekárov), lebo vraj prvorodičky rodia takto :-S
Potom prišiel mudr. a povedal, že ešte musíme počkať, lebo som otvorená len na 2cm..Po 10minútach prišiel druhý lekár a vynadal prvému, že dávno som mala byť na sekcii, lebo malá je zaseknutá v pôrodných cestách a nemá vodu niekoľko hodín. Takže ma prezliekli a uspali. To bolo 20:30 večer. Zobudila som sa až o tretej nadránom so strašnými bolesťami na bruchu..fuuu. Potom mi doniesli ukázať malú (pre mňa to bol šok, kedže v deň pôrodu lekár povedal, že to bude chlapec :D )..a na chvíľu som na bolesť zabudla a rozplakala sa.
3 dni som si odležala na Jiske v polohe ležmo, a potom ma premiestnili na izbu, kde som mala vstať a chodiť: no nemožné! Párkrát som tresla na zem. Konečne po 10 dňoch nám pustili s malinkou domov. O 2 týždne ma tam mali na gynekológii naspäť. Bolela ma tá jazva ešte viac ako po pôrode, tak som si to išla dať skontrolovať. Zápal ako vyšitý! Tak davaj na kozu, kde ma držali dve sestričky za ramená a ruky a lekár (bez pichnutia lokálky alebo niečoho na umrtvenie) rozrezal celú jazvu! To bolo horšie ako kontrakcie! Tú bolesť už nikedy nechcem zažiť. Rezal ma vlastne zaživa. Totálne zaliata krvou a slzami som si to ešte odšoférovala s rozpáraným bruchom domov, a dva mesiace som preležala, kým sa mi ta jazva zrástla.....
Druhý pôrod už musela byť plánová sekcia, ale do BB som ísť už nechcela. Tak sme vybrali Martin. Ráno ma prijali o ôsmej. O 9tej ma začali pripravovať na sekciu. Všetko prebiehalo super. Sestričky veľmi zlaté, dali mi časopisy čítať zatiaľ :D a srandovali...s tým, že som vedela do čoho idem, som sa už bolesti nebála a bola na ňu pripravená. Zase ma celkovo uspali. Sekcia trvala dlhšie, lebo mi museli vyrezať "staré jazvy". Malá sa narodila o 12:30. Ja som sa prebrala až o 16tej poobede. Začala som veľmi krvácať, tak mi museli dávať 2x transfúziu. No ale napodiv som absolútne žiadnu bolesť necítila! Tá rana ma vôbec nebolela. Bola krásne zašitá.
Na druhý deň ráno som išla sama do sprchy, odviezli ma na izbu a hneď mi doniesli malú a ja som mohla plne fungovať a behať okolo malej :) Ešte mi vytiahli katéter, čo som ani necítila, že ho vôbec mám (pri prvej sekcii mi katétrom narušili aj mechúr). Na tretí deň som išla aj do bufetu a prejsť sa po vonku, lebo bolo krásne teplúčko.
Prístup lekárov a sestričiek v Martinskej fakultnej nemocnici bol úžasný! Znova by som tam išla! Cítila som sa ako na dovolenke a nie ako po pôrode sekciou! Veľká vďaka im! Prvý pôrod sa ani nedá porovnať s tým druhým a tak isto ani prístupy sestier a lekárov.
Ja som sa na svoj prvý pôrod veeľmi tešila. 2 týždne pred termínom som bola už hospitalizovaná v pôrodnici v BB a čakala, kým to príde. O polnoci 2.augusta mi odtiekla voda, do rána ma ešte nechali na izbe, lebo som nemala kontrakcie a ani sa neotvárala. Na druhý deň ráno o 9tej ma zobrali na sálu s tým, že mi pichnú vyvolávačku a pôjde sa rodiť :) aké ideálne hmmm....
Vyvolávačka nezabrala, tak poobede cca okolo 13tej pichli druhú. No a tá zabrala hádam aj za tú prvú. Brutál kontrakcie, do toho som začala vracať. Pichli mi glukózu, vraj aby som bola "zasýtená", kedže takmer dva dni som už nejedla. Tá išla zo mňa tiež rýchlo von. Vyvrcholilo to vracaním žlče a mojím modraním (už som nevládala rozdýchavať a vracať zároveň). Samozrejme 5hodín tam pri mne nikto nebol (myslím z lekárov), lebo vraj prvorodičky rodia takto :-S
Potom prišiel mudr. a povedal, že ešte musíme počkať, lebo som otvorená len na 2cm..Po 10minútach prišiel druhý lekár a vynadal prvému, že dávno som mala byť na sekcii, lebo malá je zaseknutá v pôrodných cestách a nemá vodu niekoľko hodín. Takže ma prezliekli a uspali. To bolo 20:30 večer. Zobudila som sa až o tretej nadránom so strašnými bolesťami na bruchu..fuuu. Potom mi doniesli ukázať malú (pre mňa to bol šok, kedže v deň pôrodu lekár povedal, že to bude chlapec :D )..a na chvíľu som na bolesť zabudla a rozplakala sa.
3 dni som si odležala na Jiske v polohe ležmo, a potom ma premiestnili na izbu, kde som mala vstať a chodiť: no nemožné! Párkrát som tresla na zem. Konečne po 10 dňoch nám pustili s malinkou domov. O 2 týždne ma tam mali na gynekológii naspäť. Bolela ma tá jazva ešte viac ako po pôrode, tak som si to išla dať skontrolovať. Zápal ako vyšitý! Tak davaj na kozu, kde ma držali dve sestričky za ramená a ruky a lekár (bez pichnutia lokálky alebo niečoho na umrtvenie) rozrezal celú jazvu! To bolo horšie ako kontrakcie! Tú bolesť už nikedy nechcem zažiť. Rezal ma vlastne zaživa. Totálne zaliata krvou a slzami som si to ešte odšoférovala s rozpáraným bruchom domov, a dva mesiace som preležala, kým sa mi ta jazva zrástla.....
Druhý pôrod už musela byť plánová sekcia, ale do BB som ísť už nechcela. Tak sme vybrali Martin. Ráno ma prijali o ôsmej. O 9tej ma začali pripravovať na sekciu. Všetko prebiehalo super. Sestričky veľmi zlaté, dali mi časopisy čítať zatiaľ :D a srandovali...s tým, že som vedela do čoho idem, som sa už bolesti nebála a bola na ňu pripravená. Zase ma celkovo uspali. Sekcia trvala dlhšie, lebo mi museli vyrezať "staré jazvy". Malá sa narodila o 12:30. Ja som sa prebrala až o 16tej poobede. Začala som veľmi krvácať, tak mi museli dávať 2x transfúziu. No ale napodiv som absolútne žiadnu bolesť necítila! Tá rana ma vôbec nebolela. Bola krásne zašitá.
Na druhý deň ráno som išla sama do sprchy, odviezli ma na izbu a hneď mi doniesli malú a ja som mohla plne fungovať a behať okolo malej :) Ešte mi vytiahli katéter, čo som ani necítila, že ho vôbec mám (pri prvej sekcii mi katétrom narušili aj mechúr). Na tretí deň som išla aj do bufetu a prejsť sa po vonku, lebo bolo krásne teplúčko.
Prístup lekárov a sestričiek v Martinskej fakultnej nemocnici bol úžasný! Znova by som tam išla! Cítila som sa ako na dovolenke a nie ako po pôrode sekciou! Veľká vďaka im! Prvý pôrod sa ani nedá porovnať s tým druhým a tak isto ani prístupy sestier a lekárov.
4 poďakovania
3 cisárske
Ahojte maminky,
pridávam sa k tejto téme. Čítam vaše príbehy a chcem prispieť aj ja svojimi skúsenosťami.
Môj prvý pôrod prebehol akútne, pretože mi malého nechali v brušku o 2 týždne dlhšie. Až keď mu odchádzalo srdiečko, tak v poslednej chvíli som musela ísť na sálu, kde ma uspali. Keď som sa prebrala, myslela som, že je to posledná hodina môjho života. Bolo mi veľmi zle, zima na zvracanie. Sestričky nahrievali uteráky a dávali mi ich na čelo. Mala som 2 paplóny. Nakoniec sa rozhodli, že ma opäť uspia pomocou tabletky. Pôrod bol o 7 večer. Po tabletke som sa zobudila až ráno o 6. Vôbec som nevedela, čo sa mi vlastne narodilo. Po hodine mi sestrička povedala, že mám chlapčeka. Keď som ho chcela vidieť, musela som volať lekára. Ten volal na detské, sestra mi ho doniesla ukázať. Ak si niekto myslí, že som sa od dojatia rozplakala, tak omyl. Ostala som v šoku. Bol úplne fialový. Ukázali mi ho na pol minúty. Ani mi nenechali ho pohladiť. Vraj musi ísť pod nejakú lampu. Ozajstné šťastie nastalo až o14, keď prišli, že skúsiť kojiť. To už bol malinký úplne iný. Voňal a bol krásne ružový. Bohužiaľ srdiečko zostalo poškodené, tak ho v 9 mesiacoch operovali. Našťastie je v pohode. Dnes je z neho 13-ročný pubertiak a dáva mi riadne zabrať.
Po 6-tich rokoch som išla znova do pôrodnice a to už lekár prečítal správu z toho prvého pôrodu - dg. rigidita pôrodných ciest. Laicky mi vysvetlil, že to je vzácne ochorenie a že by som nikdy dieťa normálne neporodila. Takže opäť cisarák. Tentokrát pri vedomí, úplne super aj pred aj po. Ráno som behala ako srnka. Chlapček mal 3700 g, zdravý ako rybička. Už sa chystáme do 1triedy.
Keď už som mala splnený môj mamičkovský plán, tak prišlo prekvapenie v podobe 3-tieho tehotensva. Potom obavy, predsa po 2 rokoch od sekcie... Lekár ma ubezpečil, že je všetko v poriadku. V nemocnici sme vybrali dátum pôrodu. Večer pred pôrodom ma prijali a na druhý deň ráno prišlo na svet naše dievčatko. Pôrod opäť v pohode bez bolesti. Pre istotu som si dala spraviť sterilitu, už keď bolo brucho otvorené.
Asi toľko. No troška ma aj mrzí, že neviem, čo je to ozajstný pôrod. Na druhej strane sa zasa môj muž všade vystatuje, že máme 3 deti a tam dole to mám ako 18-nástka a to už mám 40.
pridávam sa k tejto téme. Čítam vaše príbehy a chcem prispieť aj ja svojimi skúsenosťami.
Môj prvý pôrod prebehol akútne, pretože mi malého nechali v brušku o 2 týždne dlhšie. Až keď mu odchádzalo srdiečko, tak v poslednej chvíli som musela ísť na sálu, kde ma uspali. Keď som sa prebrala, myslela som, že je to posledná hodina môjho života. Bolo mi veľmi zle, zima na zvracanie. Sestričky nahrievali uteráky a dávali mi ich na čelo. Mala som 2 paplóny. Nakoniec sa rozhodli, že ma opäť uspia pomocou tabletky. Pôrod bol o 7 večer. Po tabletke som sa zobudila až ráno o 6. Vôbec som nevedela, čo sa mi vlastne narodilo. Po hodine mi sestrička povedala, že mám chlapčeka. Keď som ho chcela vidieť, musela som volať lekára. Ten volal na detské, sestra mi ho doniesla ukázať. Ak si niekto myslí, že som sa od dojatia rozplakala, tak omyl. Ostala som v šoku. Bol úplne fialový. Ukázali mi ho na pol minúty. Ani mi nenechali ho pohladiť. Vraj musi ísť pod nejakú lampu. Ozajstné šťastie nastalo až o14, keď prišli, že skúsiť kojiť. To už bol malinký úplne iný. Voňal a bol krásne ružový. Bohužiaľ srdiečko zostalo poškodené, tak ho v 9 mesiacoch operovali. Našťastie je v pohode. Dnes je z neho 13-ročný pubertiak a dáva mi riadne zabrať.
Po 6-tich rokoch som išla znova do pôrodnice a to už lekár prečítal správu z toho prvého pôrodu - dg. rigidita pôrodných ciest. Laicky mi vysvetlil, že to je vzácne ochorenie a že by som nikdy dieťa normálne neporodila. Takže opäť cisarák. Tentokrát pri vedomí, úplne super aj pred aj po. Ráno som behala ako srnka. Chlapček mal 3700 g, zdravý ako rybička. Už sa chystáme do 1triedy.
Keď už som mala splnený môj mamičkovský plán, tak prišlo prekvapenie v podobe 3-tieho tehotensva. Potom obavy, predsa po 2 rokoch od sekcie... Lekár ma ubezpečil, že je všetko v poriadku. V nemocnici sme vybrali dátum pôrodu. Večer pred pôrodom ma prijali a na druhý deň ráno prišlo na svet naše dievčatko. Pôrod opäť v pohode bez bolesti. Pre istotu som si dala spraviť sterilitu, už keď bolo brucho otvorené.
Asi toľko. No troška ma aj mrzí, že neviem, čo je to ozajstný pôrod. Na druhej strane sa zasa môj muž všade vystatuje, že máme 3 deti a tam dole to mám ako 18-nástka a to už mám 40.
1 poďakovanie
Prirodzený pôrod, verzus sekcia...
Ahojte maminy,
ako tak čítam poniektoré z vašich príbehov, neviem, či sa mám obávať plánovanej sekcie, alebo to bude ako niektoré píšu pohodička. Ja mám skúsenosť z prvého pôrodu, kde som tiež chcela rodiť pôvodne sekciou, ale tak pán doktor, že nieee veď ste zdravá, odrodíme normálne. A tak sa to všetko začalo.
Ráno mi dali čípok na vyvolanie pôrodu. O chvíľu nastali kontrakcie. Spočiatku sa aj dali zvládnuť. No potom po prepichnutí plodovej vody, sa dostavili kontrakcie tak silné a časté, že som myslela, že odpadnem. Kontrakcie prichádzali každú minútu. Nestihla som predýchať jednu, už prišla druhá. Ani sprcha, ani fitlopta, nič nepomáhalo utíšiť bolesti. Tak ma poslali sa prechádzať po chodbe. Kde v jednej ruke som mala napichnutú infúzku, druhou rukou som tlačila stojan, k tomu počas prívalov kontrakcii mi stekala po nohách plodová voda s krvou. Ako čudujem sa, že tí ľudia, čo na MŇA pozerali neodpadli, lebo manžel k tomu ďaleko nemal, bol biely ako krieda :-)
No ale ani potom všetkom, nenastal pôrod, vôbec som sa neotvárala a malinká sa vôbec neposunula do pôrodných ciest...nakoniec mi pichli epi. S jednou dávkou bolesti prešli na pol hodinu. Neskôr pichli druhú dávku. Tá mi už ani nezabrala. Bola som tak zmordovaná, že nakoniec, keď ma dali na monitor a zistili, že malá už nemá dobré ozvy a doktor rozhodol pre sekciu, mi to bolo už jedno, len nech už mám potom....
Tie bolesti po sekcii samozrejme des. Ale skôr sa dali vydržať ako tie kontrakcie. A teraz ,keďže som hneď v krátkej dobe opäťt tehotná, asi zvolia sekciu, aspoň dúfam, aby mi nepraskla maternica. Ale, aj tak mám stres baby....
ako tak čítam poniektoré z vašich príbehov, neviem, či sa mám obávať plánovanej sekcie, alebo to bude ako niektoré píšu pohodička. Ja mám skúsenosť z prvého pôrodu, kde som tiež chcela rodiť pôvodne sekciou, ale tak pán doktor, že nieee veď ste zdravá, odrodíme normálne. A tak sa to všetko začalo.
Ráno mi dali čípok na vyvolanie pôrodu. O chvíľu nastali kontrakcie. Spočiatku sa aj dali zvládnuť. No potom po prepichnutí plodovej vody, sa dostavili kontrakcie tak silné a časté, že som myslela, že odpadnem. Kontrakcie prichádzali každú minútu. Nestihla som predýchať jednu, už prišla druhá. Ani sprcha, ani fitlopta, nič nepomáhalo utíšiť bolesti. Tak ma poslali sa prechádzať po chodbe. Kde v jednej ruke som mala napichnutú infúzku, druhou rukou som tlačila stojan, k tomu počas prívalov kontrakcii mi stekala po nohách plodová voda s krvou. Ako čudujem sa, že tí ľudia, čo na MŇA pozerali neodpadli, lebo manžel k tomu ďaleko nemal, bol biely ako krieda :-)
No ale ani potom všetkom, nenastal pôrod, vôbec som sa neotvárala a malinká sa vôbec neposunula do pôrodných ciest...nakoniec mi pichli epi. S jednou dávkou bolesti prešli na pol hodinu. Neskôr pichli druhú dávku. Tá mi už ani nezabrala. Bola som tak zmordovaná, že nakoniec, keď ma dali na monitor a zistili, že malá už nemá dobré ozvy a doktor rozhodol pre sekciu, mi to bolo už jedno, len nech už mám potom....
Tie bolesti po sekcii samozrejme des. Ale skôr sa dali vydržať ako tie kontrakcie. A teraz ,keďže som hneď v krátkej dobe opäťt tehotná, asi zvolia sekciu, aspoň dúfam, aby mi nepraskla maternica. Ale, aj tak mám stres baby....
0 poďakovaní
Obe detičky cisárskym
Ahojte, ja som obe detičky mala cisárskym. Malý bol otočený dole zadočkom. Prvý som znášala ako tak. No nemolo to také hrozné, ako mi bolo hovorené. Malá, tej sa na svet nechcelo. Prenášala som. A keby ešte dlhšie malú nechali v brušku, neviem ako by to dopadlo. Malá bola v zelenej plodovej vode. Už tento zákrok som zvládala ako sestrička povedala ako vojak :-) Po 24hod som sama bez problémov išla do sprchy a po 4 dňoch s malou domov. Potom len vybrať kvačky,a užívať si materskú.
Tak maminky nebojte sa, hlavne vieme prečo trpíme.Držím palčeky.
Tak maminky nebojte sa, hlavne vieme prečo trpíme.Držím palčeky.
2 poďakovania
Náš akútny cisársky rez
Pôrod som mala vypočítaný na 13. augusta 2010, zrovna mal byť piatok :-) Skoro celé tehotenstvo som .bola kvôli krvácaniu na rizikovom, neskôr sa pridružili aj problémy s ozvami malého a úplne na záver sa mu akosi míňala plodová voda. Skrátka, asi dva týždne pred termínom som musela ísť ležať na rizikové na Antolskú. Každý deň som tŕpla, keď mi natáčali CTG, čo tam zasa vybehne za číslo. Synček mal tep neustále veľmi vysoký.
Jedno ráno som sa však zobudila a cítila som sa čudne, malý sa skoro vôbec nehýbal. CTG bolo opäť vysoké, moja lekárka vravela, že už mu tam nie je moc pohodlne. Pichli mi oxytocín, vraj vyskúšajú, ako by zvládol prirodzený pôrod. Na pôrodnej sále mi jedna mladá lekárka tvrdila, že všetko je ok, načo robíme paniku. Prišiel však hlavný lekár, skontroloval všetky doterajšie CTG a povedal, že to veru v poriadku nie je a pôjdem ešte dnes na sekciu. So slzami radosti som volala manželovi a mame, ktorá zrovna nasadala na autobus 100 km od Bratislavy a fičala za mnou. Cítila som radosť a úľavu, že konečne bude po všetkom, že už ho vyberú a nebudem sa musieť každú minútu strachovať, ako sa v brušku má.
Na sále začali prípravy, dali mi klystír, ktorý som však akosi nevedela v sebe dlho udržať, doladili holenie, nasadili kanylu a katéter do mechúra. Už som začala byť nedočkavá, rátala som minúty - predo mnou bola ešte jedna baba, ktorá musela ísť rýchlo na sekciu, lebo počas rodenia mala komplikácie. Potom už prišiel rad na mňa, zobrali ma do sály, bola mi zima, aj keď bol horúci august. Vyštverala som sa na stôl a začala sa tortúra s pichaním spinálky. Anesteziologičke sa to podarilo až asi na 4. krát, nevedela sa trafiť, vystreľovala mi bolesť do nohy, aj keď ona tvrdila, že nemá prečo. Už to vyzeralo, že budem musieť do celkovej, keď sa na to napokon podarilo. Počas operácie sme sa zhovárali, sem.tam som zachytila nejaké pokyny mojej lekárky, všetko prebiehalo potichu, v pokoji. Jediné, čo mi vadilo, boli tie ťahy a tlaky na brucho, normálne ma to bolelo, až som aukala... Ukázali mi malého a na záver na šitie ma uspali. Vraj som veľmi krvácala. Prebrala som sa na chodbe, ako ma vezú na pooperačnú izbu, pri výťahoch stála moja mamina, manžel, brat s priateľkou a vraveli mi, že videli malého a že je krásny. Priniesli mi ho na izbu, priložili k prsníku, bol to nádherný okamih x-) x-)
Zotavovanie bolo pomerne náročné. Ležala som nepohnuto, na bruchu vrece, pila som slamkou čaj, aj kolu - aby ma nebolela hlava. Na ďalší deň ma sestričky prinútili postaviť sa, myslela som, že to teda iste nedám. Nedali mi ani len ruku, ale tak to malo byť, inak by som sa sama od seba nikdy neposadila. Naučili ma, ako sa to dá urobiť najšetrnejšie. Tých pár metrov do kúpeľne bolo ako 10 kilometrov, stále som oddychovala, ale dala som to. Po sprche mi bolo oveľa lepšie. Síce som sa stále pohybovala ako zhrbená starena, ale každý deň mi bolo o kúsoček lepšie. Najlepší pocit bol, keď mi asi na štvrtý deň vybrali stehy. Už sa mi tam nič neťahalo, bolo mi fajn. Rekonvalescencia síce trvala dlho, ale to je tak po každej operácii. Teraz sú to už 3 roky a na jazvu si ani nespomeniem, keď sa na ňu zadívam, čudujem sa, ako cez taký malý otvor dokázali vybrať bábätko.
Jedno ráno som sa však zobudila a cítila som sa čudne, malý sa skoro vôbec nehýbal. CTG bolo opäť vysoké, moja lekárka vravela, že už mu tam nie je moc pohodlne. Pichli mi oxytocín, vraj vyskúšajú, ako by zvládol prirodzený pôrod. Na pôrodnej sále mi jedna mladá lekárka tvrdila, že všetko je ok, načo robíme paniku. Prišiel však hlavný lekár, skontroloval všetky doterajšie CTG a povedal, že to veru v poriadku nie je a pôjdem ešte dnes na sekciu. So slzami radosti som volala manželovi a mame, ktorá zrovna nasadala na autobus 100 km od Bratislavy a fičala za mnou. Cítila som radosť a úľavu, že konečne bude po všetkom, že už ho vyberú a nebudem sa musieť každú minútu strachovať, ako sa v brušku má.
Na sále začali prípravy, dali mi klystír, ktorý som však akosi nevedela v sebe dlho udržať, doladili holenie, nasadili kanylu a katéter do mechúra. Už som začala byť nedočkavá, rátala som minúty - predo mnou bola ešte jedna baba, ktorá musela ísť rýchlo na sekciu, lebo počas rodenia mala komplikácie. Potom už prišiel rad na mňa, zobrali ma do sály, bola mi zima, aj keď bol horúci august. Vyštverala som sa na stôl a začala sa tortúra s pichaním spinálky. Anesteziologičke sa to podarilo až asi na 4. krát, nevedela sa trafiť, vystreľovala mi bolesť do nohy, aj keď ona tvrdila, že nemá prečo. Už to vyzeralo, že budem musieť do celkovej, keď sa na to napokon podarilo. Počas operácie sme sa zhovárali, sem.tam som zachytila nejaké pokyny mojej lekárky, všetko prebiehalo potichu, v pokoji. Jediné, čo mi vadilo, boli tie ťahy a tlaky na brucho, normálne ma to bolelo, až som aukala... Ukázali mi malého a na záver na šitie ma uspali. Vraj som veľmi krvácala. Prebrala som sa na chodbe, ako ma vezú na pooperačnú izbu, pri výťahoch stála moja mamina, manžel, brat s priateľkou a vraveli mi, že videli malého a že je krásny. Priniesli mi ho na izbu, priložili k prsníku, bol to nádherný okamih x-) x-)
Zotavovanie bolo pomerne náročné. Ležala som nepohnuto, na bruchu vrece, pila som slamkou čaj, aj kolu - aby ma nebolela hlava. Na ďalší deň ma sestričky prinútili postaviť sa, myslela som, že to teda iste nedám. Nedali mi ani len ruku, ale tak to malo byť, inak by som sa sama od seba nikdy neposadila. Naučili ma, ako sa to dá urobiť najšetrnejšie. Tých pár metrov do kúpeľne bolo ako 10 kilometrov, stále som oddychovala, ale dala som to. Po sprche mi bolo oveľa lepšie. Síce som sa stále pohybovala ako zhrbená starena, ale každý deň mi bolo o kúsoček lepšie. Najlepší pocit bol, keď mi asi na štvrtý deň vybrali stehy. Už sa mi tam nič neťahalo, bolo mi fajn. Rekonvalescencia síce trvala dlho, ale to je tak po každej operácii. Teraz sú to už 3 roky a na jazvu si ani nespomeniem, keď sa na ňu zadívam, čudujem sa, ako cez taký malý otvor dokázali vybrať bábätko.
0 poďakovaní
Môj cisársky rez - akútna sekcia
Chcela by som sa s Vami tiež podeliť o zážitok z môjho cisárskeho rezu. Nespomínam naň vôbec v dobrom. Možno aj preto, že to bola akútna sekcia.
Všetko sa to začalo, keď som ešte chodila do posledných poradní do pôrodnice a tam mi pán gynekológ odporučil absolvovať všetky predoperačné vyšetrenia, nakoľko som maličká a chudučká. Bál sa, že dieťatko bude veľké a nevytlačím ho. Dohodli sme sa, že v pôrodnici zhodnotia, či pôjdem rovno cisárskym alebo to skúsime normálne. Záviselo to od veľkosti a váhy bábätka.
9.1.2012 o 2:00 sme prišli do pôrodnice, kde my spravili UVZ a zhodnotili, že bábätko bude mať cca. 3500g. Zmerali panvu a váhali cisársky či prirodzene. Samozrejme, že ošetrujúca doktorka sa rozhodla, že to skúsime prirodzene. Dali mi čípky, poslali oddychovať do izby. Po 2 hodinach nastúpili neznesiteľné bolesti po 3 minutách, spravili klystír, poslali do sprchy a potom na pôrodné boxy.
Na boxoch som sa trápila až do 9:20, kým sa nerozhodli, že spravia sekciu, pretože síce som sa otvárala, no na krčku sa mi vytvoril hematóm, cez ktorý by malá neprešla :/. Keď už som bola totálne vysilená, triasla som sa, zamdlievala, kontrakcie každú minútu, no nič sa nedialo, všetci lekári ma ignorovali, jediná podpora mamina a jedna sestra, tak prišiel primár po hodinách trápenia, že pôjdem akútnou sekciou, keďže malá začala mať zlé ozvy a ja už som ozaj nevládala.
Prišiel pre mňa s vozíkom, naložili ma a išli na sály. Pichli spinál. Ja už som ani nevnímala, čo sa so mnou deje, hlavne nech už je to za mnou. Celý čas sa so mnou rozprávala anesteziologička. Po tlakoch, ktoré som cítila keď malú vytiahli som už bola úplne KO. Malú som počula plakať, ukázali mi ju zabalenú v perinke a odniesli.
Previezli ma na izbu, monitorovali. Po 24 hodinách pomohli do sprchy a premiestnili na druhú izbu. Hneď na druhý deň mi priniesli malú na 6 hodín nech sa starám. Ja som bola rada, že žijem, nieto ešte behať okolo bábätka. Malá bola uplakaná, od začiatku mala koliky.
Na tretí deň už som ju mala vkuse pri sebe. Sestry na novorodeneckom nechceli ani počuť, aby som ju tam nechala na noc. Pomôcť mi s ňou nič, aj keď videli, že už ozaj nevládzem. Odbili ma slovami: Mamička, to je vaše dieťa, musíte sa starať.
Počítala som hodiny, kedy už konečne pôjdeme domov. Úplna neochota pomôcť s malou. Sestra z novorodeneckého mi povedala za 5 minúť, čo všetko treba hento tamto, nič som si nepamätala. Porozprávala bludy jak musím dieťa budiť v noci atď.
Na 6.deň nás prepustili a boli sme konečne doma. Rana ma bolela ešte vyše týždňa, ledva som sa hýbala. Dnes ma malá 7 mesiacov a aj napriek tomu všetkému sa mi tisnú slzy do očí, keď si spomeniem ako mi malú ukázali po pôrode v perinke.
A maminy táto neochota a ignorácia bola v bratislavskej pôrodnici Antolská.
Ďakujem za prečítanie môjho príspevku :)
Všetko sa to začalo, keď som ešte chodila do posledných poradní do pôrodnice a tam mi pán gynekológ odporučil absolvovať všetky predoperačné vyšetrenia, nakoľko som maličká a chudučká. Bál sa, že dieťatko bude veľké a nevytlačím ho. Dohodli sme sa, že v pôrodnici zhodnotia, či pôjdem rovno cisárskym alebo to skúsime normálne. Záviselo to od veľkosti a váhy bábätka.
9.1.2012 o 2:00 sme prišli do pôrodnice, kde my spravili UVZ a zhodnotili, že bábätko bude mať cca. 3500g. Zmerali panvu a váhali cisársky či prirodzene. Samozrejme, že ošetrujúca doktorka sa rozhodla, že to skúsime prirodzene. Dali mi čípky, poslali oddychovať do izby. Po 2 hodinach nastúpili neznesiteľné bolesti po 3 minutách, spravili klystír, poslali do sprchy a potom na pôrodné boxy.
Na boxoch som sa trápila až do 9:20, kým sa nerozhodli, že spravia sekciu, pretože síce som sa otvárala, no na krčku sa mi vytvoril hematóm, cez ktorý by malá neprešla :/. Keď už som bola totálne vysilená, triasla som sa, zamdlievala, kontrakcie každú minútu, no nič sa nedialo, všetci lekári ma ignorovali, jediná podpora mamina a jedna sestra, tak prišiel primár po hodinách trápenia, že pôjdem akútnou sekciou, keďže malá začala mať zlé ozvy a ja už som ozaj nevládala.
Prišiel pre mňa s vozíkom, naložili ma a išli na sály. Pichli spinál. Ja už som ani nevnímala, čo sa so mnou deje, hlavne nech už je to za mnou. Celý čas sa so mnou rozprávala anesteziologička. Po tlakoch, ktoré som cítila keď malú vytiahli som už bola úplne KO. Malú som počula plakať, ukázali mi ju zabalenú v perinke a odniesli.
Previezli ma na izbu, monitorovali. Po 24 hodinách pomohli do sprchy a premiestnili na druhú izbu. Hneď na druhý deň mi priniesli malú na 6 hodín nech sa starám. Ja som bola rada, že žijem, nieto ešte behať okolo bábätka. Malá bola uplakaná, od začiatku mala koliky.
Na tretí deň už som ju mala vkuse pri sebe. Sestry na novorodeneckom nechceli ani počuť, aby som ju tam nechala na noc. Pomôcť mi s ňou nič, aj keď videli, že už ozaj nevládzem. Odbili ma slovami: Mamička, to je vaše dieťa, musíte sa starať.
Počítala som hodiny, kedy už konečne pôjdeme domov. Úplna neochota pomôcť s malou. Sestra z novorodeneckého mi povedala za 5 minúť, čo všetko treba hento tamto, nič som si nepamätala. Porozprávala bludy jak musím dieťa budiť v noci atď.
Na 6.deň nás prepustili a boli sme konečne doma. Rana ma bolela ešte vyše týždňa, ledva som sa hýbala. Dnes ma malá 7 mesiacov a aj napriek tomu všetkému sa mi tisnú slzy do očí, keď si spomeniem ako mi malú ukázali po pôrode v perinke.
A maminy táto neochota a ignorácia bola v bratislavskej pôrodnici Antolská.
Ďakujem za prečítanie môjho príspevku :)
3 poďakovania
Plánovaná sekcia - moja
Milé rodičky, maminy, tety, ujovia a baby- spolubojovnice a dobrovoľníčky na cisarák a záujemkyne oň.. na poli "cisárskej témy"!
Chcem Vám napísať osobný dojem. Je to podľa mňa totálna operácia a som udivená aká široká diskusia o posudzovaní tohto spôsobu prorodu sa tak ľahko vedie. Chcem sa preto podeliť o svoj názor.
Naše dievčatko som porodila cisárskym pôrodom. Je to naše tretie dieťa. Obe deti som porodila prirodzeným pôrodom, bez epidurálky, v porodných bolestiach. Považujem to za najkraší zážitok v mojom živote. Ale tento pôrod nemal cestu späť. Naše dievčatko ležalo v mojom brušku priečne, s placentou v ceste a omotaná pupočnou šnúrou. Preto lekár naplánoval cisársky pôrod. Za to, že sa nám narodila dcérka a zdravá ďakujem nemocnici Antolská v Bratislave. Obe deti som rodila inde, takže môžem porovnávať.
Podľa mňa, naše zdravotníctvo by však malo popracovať na "pschofyzickej príprave" žien na cisársky pôrod, pretože to vôbec nie je sranda. Mala som spinálku, ale citila som si nohy a nesmierne bolestivé tlaky a ťahy babätka von. Bolo mi to ľúto, lebo som čítala všadiaľ aká je to sranda ..nič sa nebojte.. a podobne. No tak to teda vôbec nebol zážitok. Navyše som sa bála o život dieťaťa a aj svoj. Asi mi niečo pridali do kyslíka, lebo som sa cítila omráčená. Napriek pokojnej a profesionalnej atmosfére na sále, som uvidela šťastná svoje dieťa. Ale tá omráčená bezvládnosť mi nedovolila na nič reagovať. Poslúchala som na slovo, nič som neriešila, žiadne zbytočné kecy, a podobne....Už cestou zo sály som kývala prstami.. tak neviem...??)):
Starostlivosť o ženu po takom pôrode - tam bola podľa mňa špičková. Inde v zahraničí ženu pošlú domov takmer na druhý deň... na izbe - Sestričky sa snažili, pomáhali, radili, zaujímali sa o nás, klobúk dole. Ja som sa bála rany po reze, ale mne sa veľmi rýchlo dala do poriadku, rýchlo sa hojila, až som bola prekvapená. Chytila som si ju hneď a zistila som, že je to nejaké stŕpnuté, hluché... žiadna bolesť...Ošetrovateľka ma umývala 2 krat do dňa, tak som sa snažila hýbať. Rada typu - len sa hýbať a rozchodť, to plati totálne pravdivo. Ženský organizmus robí divy. Po slepáku by som sa plazila týždeň....Na tretí deň som dojčila po sediačky. Navyše navštevovala ma sestrička, ktorá mi ukázala cviky, spôsob ako vstávať z postele a šetrne si pomôcť. Vrelá vďaka za takéto rady. Naozaj ich poslúchnite.
Vzťah k nášmu bábätku to nijak neovplyvnilo. Už počas prípravy na pôrod som vedela, že ju budem milovať. Puto a pupočná šnúra je medzi nami stále. Kašlem na ten zážitok z operačnej sály. Všetko sa narodilo v mojom srdci dávno pred tým... Keby som to mala absolovať ešte raz, dám sa asi celkovo uspať.
Počas operácie - Chýbal mi kontakt s niekým, kto ma bude držať za ruku a na muža som sa nemohla pozrieť, až keď bolo po všetkom. Pre mňa tá sála bola des. Som silná povaha, mám vysoký prah bolesti a stresu, rodila som fakticky tretíkrát, ale keď mi pichli prvýkrát zle spinál, roztriasla som sa tak, že som sa hanbila ako pes,. Poviem otvorene a nedalo sa s tým nič robiť.
Verila som však lekárom. Išlo to tak rýchlo, že do 40 min, som bola už na izbe ako po rýchlom sne. Podľa pokynov som sa hlavou nepohla, pila som všetko, čo mi dávali a hlava ma nebolela. Som migrenik, tak som sa toho strašne bála...
Dieťatko som dojčila okamžite, nemala som problémy. Personál ma milo prekvapil, úplne mi to odohnalo zlé spomienky na ten "rychlo pôrod".
Je to veľmi vážna vec a dôležitá. Ale hranie sa s myšlienkou, že niekto odmieta prirodzený pôrod, je podľa mňa zcestné. Aj prirodzený pôrod má svoje. Žiaľ, niekedy sa vybrať nedá, samozrejme. Je to na rozhodnutí lekára.
...Ranu už skoro nevidieť. Ale priznám sa, stále si na pôrod spomeniem, vlastne vždy a potom iba stískam malú, že čo žena predsa nevydrží na tomto svete.
Všeobecne odkaz - vydržať sa to dá, všetko. Preto držím palce a ešte raz, vôbec to žiadna sranda nie je. Takže rešpekt a veľká vďaka pôrodnická - klinika - Antolská.... :-)
Chcem Vám napísať osobný dojem. Je to podľa mňa totálna operácia a som udivená aká široká diskusia o posudzovaní tohto spôsobu prorodu sa tak ľahko vedie. Chcem sa preto podeliť o svoj názor.
Naše dievčatko som porodila cisárskym pôrodom. Je to naše tretie dieťa. Obe deti som porodila prirodzeným pôrodom, bez epidurálky, v porodných bolestiach. Považujem to za najkraší zážitok v mojom živote. Ale tento pôrod nemal cestu späť. Naše dievčatko ležalo v mojom brušku priečne, s placentou v ceste a omotaná pupočnou šnúrou. Preto lekár naplánoval cisársky pôrod. Za to, že sa nám narodila dcérka a zdravá ďakujem nemocnici Antolská v Bratislave. Obe deti som rodila inde, takže môžem porovnávať.
Podľa mňa, naše zdravotníctvo by však malo popracovať na "pschofyzickej príprave" žien na cisársky pôrod, pretože to vôbec nie je sranda. Mala som spinálku, ale citila som si nohy a nesmierne bolestivé tlaky a ťahy babätka von. Bolo mi to ľúto, lebo som čítala všadiaľ aká je to sranda ..nič sa nebojte.. a podobne. No tak to teda vôbec nebol zážitok. Navyše som sa bála o život dieťaťa a aj svoj. Asi mi niečo pridali do kyslíka, lebo som sa cítila omráčená. Napriek pokojnej a profesionalnej atmosfére na sále, som uvidela šťastná svoje dieťa. Ale tá omráčená bezvládnosť mi nedovolila na nič reagovať. Poslúchala som na slovo, nič som neriešila, žiadne zbytočné kecy, a podobne....Už cestou zo sály som kývala prstami.. tak neviem...??)):
Starostlivosť o ženu po takom pôrode - tam bola podľa mňa špičková. Inde v zahraničí ženu pošlú domov takmer na druhý deň... na izbe - Sestričky sa snažili, pomáhali, radili, zaujímali sa o nás, klobúk dole. Ja som sa bála rany po reze, ale mne sa veľmi rýchlo dala do poriadku, rýchlo sa hojila, až som bola prekvapená. Chytila som si ju hneď a zistila som, že je to nejaké stŕpnuté, hluché... žiadna bolesť...Ošetrovateľka ma umývala 2 krat do dňa, tak som sa snažila hýbať. Rada typu - len sa hýbať a rozchodť, to plati totálne pravdivo. Ženský organizmus robí divy. Po slepáku by som sa plazila týždeň....Na tretí deň som dojčila po sediačky. Navyše navštevovala ma sestrička, ktorá mi ukázala cviky, spôsob ako vstávať z postele a šetrne si pomôcť. Vrelá vďaka za takéto rady. Naozaj ich poslúchnite.
Vzťah k nášmu bábätku to nijak neovplyvnilo. Už počas prípravy na pôrod som vedela, že ju budem milovať. Puto a pupočná šnúra je medzi nami stále. Kašlem na ten zážitok z operačnej sály. Všetko sa narodilo v mojom srdci dávno pred tým... Keby som to mala absolovať ešte raz, dám sa asi celkovo uspať.
Počas operácie - Chýbal mi kontakt s niekým, kto ma bude držať za ruku a na muža som sa nemohla pozrieť, až keď bolo po všetkom. Pre mňa tá sála bola des. Som silná povaha, mám vysoký prah bolesti a stresu, rodila som fakticky tretíkrát, ale keď mi pichli prvýkrát zle spinál, roztriasla som sa tak, že som sa hanbila ako pes,. Poviem otvorene a nedalo sa s tým nič robiť.
Verila som však lekárom. Išlo to tak rýchlo, že do 40 min, som bola už na izbe ako po rýchlom sne. Podľa pokynov som sa hlavou nepohla, pila som všetko, čo mi dávali a hlava ma nebolela. Som migrenik, tak som sa toho strašne bála...
Dieťatko som dojčila okamžite, nemala som problémy. Personál ma milo prekvapil, úplne mi to odohnalo zlé spomienky na ten "rychlo pôrod".
Je to veľmi vážna vec a dôležitá. Ale hranie sa s myšlienkou, že niekto odmieta prirodzený pôrod, je podľa mňa zcestné. Aj prirodzený pôrod má svoje. Žiaľ, niekedy sa vybrať nedá, samozrejme. Je to na rozhodnutí lekára.
...Ranu už skoro nevidieť. Ale priznám sa, stále si na pôrod spomeniem, vlastne vždy a potom iba stískam malú, že čo žena predsa nevydrží na tomto svete.
Všeobecne odkaz - vydržať sa to dá, všetko. Preto držím palce a ešte raz, vôbec to žiadna sranda nie je. Takže rešpekt a veľká vďaka pôrodnická - klinika - Antolská.... :-)
2 poďakovania
Cisársky rez - ako som to prežila ja.
Už niekoľko dní mi nedal spávať dátum 4.8.2010. Nie, nebol to predpokladaný dátum pôrodu môjho synčeka, ale deň, keď ma mali hospitalizovať, aby mi nasledujúce ráno urobili cisársky rez. V stredu som teda mala nastúpiť do nemocnice, vo štvrtok ma čakala najdôležitejšia udalosť v mojom živote. Ešte ráno som absolvovala poslednú poradňu a o 9.00 som už zvonila na príjme gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia. Vstupné vyšetrenie pozostávalo z nekonečného množstva otázok, palpačného vyšetrenia a CTG. O 10.00 som už bola na izbe – pooperačnej - vraj, aby ma nemuseli hneď ďalší deň sťahovať.
Príprava na sekciu začala už večer. Doktorka mi zakázala večeru, no sestrička ma „donútila“ jesť s tým, že rožky so syrom sa môžu. Potom som dostala čípok na stolicu. Ráno ma „buntošili“ už o 5.00 hnusnou injekciou do ramena a klystírom... Nasledovala sprcha a čakanie na CTG. Natáčali mi ho asi hodinu a od 7.00 začala samotná príprava na zákrok. Obandážovali mi nohy, napichli kanylu do žily, cez ktorú hneď pustili nejakú infúziu a ako bonus som na záver dostala katéter do močového mechúra. Prestalo sa mi to páčiť, tak som začala vyjednávať so sestričkou. Chcela som, nech to všetko zo mňa odpojí, že chcem ísť preč. Vyhrážala som sa dokonca tým, že ujdem, no ona – mrcha mi iba letargicky odpovedala, že nikam nepôjdem, že idem rodiť. Potom prišla moja teta (sestrička v danej nemocnici) a prepašovala ku mne drahého. Vyzeral byť ešte nervóznejší ako ja a len tak prestupoval v nemocničných návlekoch a s foťákom okolo krku. Nenechali nás spolu príliš dlho... Dosť rýchlo ma odviedli na operačnú sálu. Z nej si toho veľa nepamätám, bola som v celkovej narkóze, no jedno viem iste – na operačný stôl sa už sama škriabať nebudem! A dať sa priväzovať? Cítila som sa (s prepáčením) ako Ježiš na kríži. Jediným povzbudením pre mňa bola moja doktorka. Upozornila ma, že všetky prípravné práce musia vykonať ešte „zaživa“ a začala mi čistiť brucho a vymeriavať rez... Brrr! Medzitým mi sestrička vzala krv kvôli odberu pupočníkovej krvi, nasadili mi masku a kázali dýchať. Zacítila som štipľavý plyn a viac neviem o ničom.
Prebúdzať som sa začala pri prevoze zo sály niekde na chodbe. Ani neviem, či svokra alebo mamka mi povedali, že malý je krásny. Potom som opäť zaspala. Najväčší šok pre mňa bol, že som sa prebrala vedľa nejakého chlapa! Čudné zvyky to v našej nemocnici... Všetkých ľudí po narkóze preberajú v tej istej miestnosti. A práve v tej dobe nás tam bolo zrejme viac – z rôznych oddelení. Ďalšie zobudenie nasledovalo až na izbe. Z tejto fázy si pamätám iba toľko, že som mrnčala, že ma bolí brucho, okolo mňa behali sestričky, striedali mi infúzie, do rôznych častí tela mi dávali injekcie a k jednému človeku som pocítila nesmiernu vďačnosť. Netuším, kto to bol, ale zložil mi z brucha balíček piesku, ktorý som tam mala vraj kvôli sťahovaniu maternice. No nesmierna úľava! Zvyšok dňa už som bola ako-tak pri zmysloch, okolo 16.00 mi priniesli prvýkrát malého. Bola som dojatá tým, aký je krásny a že je zdravý a skutočne iba náš. Čítala som gratulačné smsky (svokra dala všetkým vedieť) a ignorovala neúnavné zvonenie z nejakého neznámeho čísla. Neskôr som si prečítala sms: „Dobrý deň, tu kuriér, nezastihol som vás doma...“ Takže som to neznáme číslo predsa len vytočila a milému kuriérovi nakázala zložiť objednanú hraciu deku u mojej mamky. Fakt perfektne načasované! Noc bola celkom OK, s nasledujúcim ránom sa to porovnať nedá.
Piatkové ráno bolo hádam to najhoršie z celého môjho života. Ako inak, okolo piatej nás začali budiť sanitárky aj sestričky behaním okolo nás. A že vraj vstávať a ísť sa umyť, prejsť... Čože? Mala som pocit, že zle počujem. V ten deň som sa pokúsila vstať niekoľko x-krát. Skončilo to väčšinou stratou vedomia, prinajlepšom odkväcnutím do postele, v najhoršom uložením sa na hnusnú nemocničnú dlážku. Na WC by ma nedostali, takže mi, svine hnusné, vytiahli katéter. Tak som sa musela snažiť. Nedalo sa, neurologická diagnóza zrejme robila svoje. Na záchod ma teda vozili na vozíčku. Večer to však už nešlo. Na celom oddelení ostala jedna jediná sestrička, ktorá mala na starosti asi 30 žien. Takže som vyfasovala misu a ronila krokodílie slzy pri pokusoch o močenie v izbe za prítomnosti ďalších piatich žien.
Sobota prebehla o niečo lepšie, omdlela som asi už len 15-krát. No zlepšovala som sa!!! Poobede ma preložili na laktačnú izbu (hurá, WC bolo rovno oproti) a tam mi nosili malého. No na celodennú starostlivosť o neho som sa zmohla až v pondelok. Chúďatko moje trávilo svoje prvé dni na novorodeneckom oddelení a mamu videlo iba počas pravidelného kŕmenia. Medzitým som totiž mala čo robiť sama so sebou...
Poslednýkrát som odpadla v pondelok ráno po sprchovaní. Samozrejme, rana ma bolela, no dalo sa to vydržať. A to som sa bála najviac tej bolesti! Keby som vedela, že budem toľko omdlievať, bála by som sa skôr toho. Blbé bolo, že nikto nevedel, prečo omdlievam, keďže s bolesťou to určite nesúviselo... Ale to je tak, keď niekto nečíta chorobopis a diagnózy... si myslím...
V stredu sme mohli ísť domov. Nevedela som sa dočkať. Vedela som, že doma sa dám rýchlejšie do poriadku. Aký šok som zažila, keď mi povedali, že mám nízku hladinu hemoglobínu a musia si ma nechať na transfúzie? Odmietla som to. Som doma, dávkujem sa železom a o dva týždne idem na kontrolné odbery. Iba dúfam, že bude konečne všetko v poriadku a začneme si to tak ozajstne užívať. Či bola môjmu omdlievaniu nakoniec na vine neurologická diagnóza alebo zlý krvný obraz, sa už asi len tak ľahko nedozviem.
Príprava na sekciu začala už večer. Doktorka mi zakázala večeru, no sestrička ma „donútila“ jesť s tým, že rožky so syrom sa môžu. Potom som dostala čípok na stolicu. Ráno ma „buntošili“ už o 5.00 hnusnou injekciou do ramena a klystírom... Nasledovala sprcha a čakanie na CTG. Natáčali mi ho asi hodinu a od 7.00 začala samotná príprava na zákrok. Obandážovali mi nohy, napichli kanylu do žily, cez ktorú hneď pustili nejakú infúziu a ako bonus som na záver dostala katéter do močového mechúra. Prestalo sa mi to páčiť, tak som začala vyjednávať so sestričkou. Chcela som, nech to všetko zo mňa odpojí, že chcem ísť preč. Vyhrážala som sa dokonca tým, že ujdem, no ona – mrcha mi iba letargicky odpovedala, že nikam nepôjdem, že idem rodiť. Potom prišla moja teta (sestrička v danej nemocnici) a prepašovala ku mne drahého. Vyzeral byť ešte nervóznejší ako ja a len tak prestupoval v nemocničných návlekoch a s foťákom okolo krku. Nenechali nás spolu príliš dlho... Dosť rýchlo ma odviedli na operačnú sálu. Z nej si toho veľa nepamätám, bola som v celkovej narkóze, no jedno viem iste – na operačný stôl sa už sama škriabať nebudem! A dať sa priväzovať? Cítila som sa (s prepáčením) ako Ježiš na kríži. Jediným povzbudením pre mňa bola moja doktorka. Upozornila ma, že všetky prípravné práce musia vykonať ešte „zaživa“ a začala mi čistiť brucho a vymeriavať rez... Brrr! Medzitým mi sestrička vzala krv kvôli odberu pupočníkovej krvi, nasadili mi masku a kázali dýchať. Zacítila som štipľavý plyn a viac neviem o ničom.
Prebúdzať som sa začala pri prevoze zo sály niekde na chodbe. Ani neviem, či svokra alebo mamka mi povedali, že malý je krásny. Potom som opäť zaspala. Najväčší šok pre mňa bol, že som sa prebrala vedľa nejakého chlapa! Čudné zvyky to v našej nemocnici... Všetkých ľudí po narkóze preberajú v tej istej miestnosti. A práve v tej dobe nás tam bolo zrejme viac – z rôznych oddelení. Ďalšie zobudenie nasledovalo až na izbe. Z tejto fázy si pamätám iba toľko, že som mrnčala, že ma bolí brucho, okolo mňa behali sestričky, striedali mi infúzie, do rôznych častí tela mi dávali injekcie a k jednému človeku som pocítila nesmiernu vďačnosť. Netuším, kto to bol, ale zložil mi z brucha balíček piesku, ktorý som tam mala vraj kvôli sťahovaniu maternice. No nesmierna úľava! Zvyšok dňa už som bola ako-tak pri zmysloch, okolo 16.00 mi priniesli prvýkrát malého. Bola som dojatá tým, aký je krásny a že je zdravý a skutočne iba náš. Čítala som gratulačné smsky (svokra dala všetkým vedieť) a ignorovala neúnavné zvonenie z nejakého neznámeho čísla. Neskôr som si prečítala sms: „Dobrý deň, tu kuriér, nezastihol som vás doma...“ Takže som to neznáme číslo predsa len vytočila a milému kuriérovi nakázala zložiť objednanú hraciu deku u mojej mamky. Fakt perfektne načasované! Noc bola celkom OK, s nasledujúcim ránom sa to porovnať nedá.
Piatkové ráno bolo hádam to najhoršie z celého môjho života. Ako inak, okolo piatej nás začali budiť sanitárky aj sestričky behaním okolo nás. A že vraj vstávať a ísť sa umyť, prejsť... Čože? Mala som pocit, že zle počujem. V ten deň som sa pokúsila vstať niekoľko x-krát. Skončilo to väčšinou stratou vedomia, prinajlepšom odkväcnutím do postele, v najhoršom uložením sa na hnusnú nemocničnú dlážku. Na WC by ma nedostali, takže mi, svine hnusné, vytiahli katéter. Tak som sa musela snažiť. Nedalo sa, neurologická diagnóza zrejme robila svoje. Na záchod ma teda vozili na vozíčku. Večer to však už nešlo. Na celom oddelení ostala jedna jediná sestrička, ktorá mala na starosti asi 30 žien. Takže som vyfasovala misu a ronila krokodílie slzy pri pokusoch o močenie v izbe za prítomnosti ďalších piatich žien.
Sobota prebehla o niečo lepšie, omdlela som asi už len 15-krát. No zlepšovala som sa!!! Poobede ma preložili na laktačnú izbu (hurá, WC bolo rovno oproti) a tam mi nosili malého. No na celodennú starostlivosť o neho som sa zmohla až v pondelok. Chúďatko moje trávilo svoje prvé dni na novorodeneckom oddelení a mamu videlo iba počas pravidelného kŕmenia. Medzitým som totiž mala čo robiť sama so sebou...
Poslednýkrát som odpadla v pondelok ráno po sprchovaní. Samozrejme, rana ma bolela, no dalo sa to vydržať. A to som sa bála najviac tej bolesti! Keby som vedela, že budem toľko omdlievať, bála by som sa skôr toho. Blbé bolo, že nikto nevedel, prečo omdlievam, keďže s bolesťou to určite nesúviselo... Ale to je tak, keď niekto nečíta chorobopis a diagnózy... si myslím...
V stredu sme mohli ísť domov. Nevedela som sa dočkať. Vedela som, že doma sa dám rýchlejšie do poriadku. Aký šok som zažila, keď mi povedali, že mám nízku hladinu hemoglobínu a musia si ma nechať na transfúzie? Odmietla som to. Som doma, dávkujem sa železom a o dva týždne idem na kontrolné odbery. Iba dúfam, že bude konečne všetko v poriadku a začneme si to tak ozajstne užívať. Či bola môjmu omdlievaniu nakoniec na vine neurologická diagnóza alebo zlý krvný obraz, sa už asi len tak ľahko nedozviem.
1 poďakovanie
Akútna sekcia druhý pôrod.
Prvýkrát som rodila prirodzene. Bolo to pár hodín (vyše 20). Bolo to v bolestiach, ale to šťastie a radosť, ktoré ma zaplavili hneď ako bolo bábätko na svete sa nedá ani opísať.
Na druhý pôrod som sa tešila. Lekár sa pýtal na pôrodný plán - o tom som pri prvom nechyrovala - tak ma to veľmi potešilo. Už som to videla, ako bábänko mám hneď po pôrode na brušku, ako si ho priložím.. No príroda rozhodla inak. Lekárom samozrejme vďačím za naše životy, prirodzene by to tentokrát nešlo.
A pointa? Pri druhom mi niečo chýbalo a stále chýba. Nebola tam tá eufória, mám pocit akoby som druhorodené o čosi oklamala.. A i seba. Čo tam po tom, že som netrpela pôrodnými bolesťami, práveže chýbali..
Zrejme to tak malo byť, teraz sa teším z dvoch krásnych zdravých detičiek a všetkým prajem len to najlepšie :-)
Na druhý pôrod som sa tešila. Lekár sa pýtal na pôrodný plán - o tom som pri prvom nechyrovala - tak ma to veľmi potešilo. Už som to videla, ako bábänko mám hneď po pôrode na brušku, ako si ho priložím.. No príroda rozhodla inak. Lekárom samozrejme vďačím za naše životy, prirodzene by to tentokrát nešlo.
A pointa? Pri druhom mi niečo chýbalo a stále chýba. Nebola tam tá eufória, mám pocit akoby som druhorodené o čosi oklamala.. A i seba. Čo tam po tom, že som netrpela pôrodnými bolesťami, práveže chýbali..
Zrejme to tak malo byť, teraz sa teším z dvoch krásnych zdravých detičiek a všetkým prajem len to najlepšie :-)
0 poďakovaní
Neplánovaná sekcia
Termín pôrodu som mala stanovený na 29.4.2013. V daný deň som bola na CTG v starej prešovskej pôrodnici. Lekárka odporučila hospitalizáciu. Aj som sa potešila, že hádam sa pôrod spustí, resp. mi ho spustia lekári. Ešte som si šla domov po tašku, s manželom sme sa fajne naobedovali, pofotil bruško a odprevadil ma na príjem. Tam bol riadny frmol, kopec žien, všetky, čo dnes boli na CTG skončili na príjme. Lekár len zalomil rukami, že ďalšia na príjem. Odprevadili ma do izby a verdikt znel: čakajte. To akoby mi dali po papuli :-D Musím priznať, tešila som sa na pôrod, chcela som Martinka mať pri sebe a zbaviť sa toho obludného brucha.
Celý pondelok nič, v utorok nič, medzitým porodili všetky naokolo, až v stredu začalo byť CTG zlé, ozvy skákali od 110 po 180. Zavolali asi najskúsenejšieho lekára. Pozrel na mňa, urobili sono, podľa neho mal mať drobec 3500 g, zmerali panvu. Lekár si ku mne sadol a hovorí, že dieťa je na mňa veľké a navrhuje sekciu. Ale, že ak trvám na prirodzenom, tak bude po mojom. Opýtala som sa jeho, čo mi ako lekár odporúča. Tak mi dali klystír, katéter. Oholila som sa sama. Brnkla som manželovi, nech ide pred novorodenecké, aby videl malého a s úsmevom som šla na sálu :-) Veľmi som sa tešila :-) Ešte výber anestézy, vybrala som si celkovú a šli sme na to. Anesteziologička bola skvelá žena, stále ma hladkala po ruke a všetko mi vysvetľovala takým pokojným hlasom.
Prebrala som sa na pooperačnej izbe. Manžela pustili za mnou. Stihol mi povedať, že maličký je krásny, tmavý a má silný hlas. Narodil sa o 19:45 a o polnoci bol už pri mne a cuckal si kolostrum. Mlieko sa mi rozbehlo až na štvrtý deň, ale podarilo sa s pomocou sestričiek z novorodeneckého pekne dojčiť a Maťko je plne dojčený doteraz. Dokonca mlieka je toľko, že si mrazím na horšie časy.
Rekonvalescencia bola o držku, ale nič strašné. Pri pohľade na dieťatko prejde každá bolesť ;-) Celkovo sme v pôrodnici strávili 7 dní, z toho 2 dni čakania a 5 dní s drobčekom.
Celý pondelok nič, v utorok nič, medzitým porodili všetky naokolo, až v stredu začalo byť CTG zlé, ozvy skákali od 110 po 180. Zavolali asi najskúsenejšieho lekára. Pozrel na mňa, urobili sono, podľa neho mal mať drobec 3500 g, zmerali panvu. Lekár si ku mne sadol a hovorí, že dieťa je na mňa veľké a navrhuje sekciu. Ale, že ak trvám na prirodzenom, tak bude po mojom. Opýtala som sa jeho, čo mi ako lekár odporúča. Tak mi dali klystír, katéter. Oholila som sa sama. Brnkla som manželovi, nech ide pred novorodenecké, aby videl malého a s úsmevom som šla na sálu :-) Veľmi som sa tešila :-) Ešte výber anestézy, vybrala som si celkovú a šli sme na to. Anesteziologička bola skvelá žena, stále ma hladkala po ruke a všetko mi vysvetľovala takým pokojným hlasom.
Prebrala som sa na pooperačnej izbe. Manžela pustili za mnou. Stihol mi povedať, že maličký je krásny, tmavý a má silný hlas. Narodil sa o 19:45 a o polnoci bol už pri mne a cuckal si kolostrum. Mlieko sa mi rozbehlo až na štvrtý deň, ale podarilo sa s pomocou sestričiek z novorodeneckého pekne dojčiť a Maťko je plne dojčený doteraz. Dokonca mlieka je toľko, že si mrazím na horšie časy.
Rekonvalescencia bola o držku, ale nič strašné. Pri pohľade na dieťatko prejde každá bolesť ;-) Celkovo sme v pôrodnici strávili 7 dní, z toho 2 dni čakania a 5 dní s drobčekom.
1 poďakovanie
Plánovaná sekcia- úplná pohodička
Keďže od začiatku tehotenstva som tušila, že rodiť budem "císarom", keďže mám epilepsiu, tak ma rozhodnutie môjho gynekológa asi v 36. tt vôbec neprekvapilo. Navyše rodiť som mala u našej rodinnej známej, takže som sa na všetko tešila. Rodila som v NsP š.Kukuru v Michalovciach.Dohodli sme sa na termíne týždeň pred očakávaným pôrodom, čiže na 25.11.2011, ja som teda mala ozaj čas si všetko naplánovať a pripraviť. Stíhala som teda aj fotenie s megabruchom, medzitým odbehnúť na posledné prednášky do školy, dohodnúť prerušenie štúdia, keďže som nebola na MD pred pôrodom, tak som doskúšala a zakrúžkovala známky a deň pred pôrodom som šla k manikérke a kaderníčke :-) Aby ma naša mala žubrienka uvidela v "dobrom stave" :-)
Noc pred pôrodom som stihla zavolať manželovi, že už nikdy nebudeme mať taký pohodlný život ako doteraz, ale aj tak sa tešíme. Mala som síce nakázané od polnoci nejesť a nepiť, ale zároveň som mala byť aj kľudná...no a keďže som bola trocha nervózna, smädná a hladná, tak som sa predsa len trošička najedla a napila... ;-)
Ráno som došla na príjem na pôrodnicu, všetky vyšetrenia prebehli podľa plánu, na sekciu som bola objednaná na 9:00. o Nna operačke už bola nejaká pacientka a trocha sa to natiahlo. Takže ma okolo 9:45 na operačnom stole pripravili. Pamätám si už len, že keď mi dávali anestézu, ja som mala celkovú, mala som pocit ako pri silnej opici :-D A potom si pamätám už len moju mamku a tetu pri mojej posteli, ako som sa prebrala na izbe a moja prvá otázka bola: Ako sa má malá? Bolo krátko pred 12- tou hodinou, ja som už bola prebratá, bambuľku mi priniesli ako malého chrobáčika a moja ďalšia, nie celkom logická otázka bola: To je moja? ( nie, od pani zo susednej izby)..... :-)
Maličká sa narodila presne o 10:00, hneď po narodení ju vyšetrila lekárka z detského oddelenia, ktorej dôverujem úplne najviac - moja teta :-). Spravila mi nezabudnuteľné fotky, takže aspoň takto mám spomienku na prvé Ajkine chvíle s nami. Bola nááádhernááá....najkrajšie bábätko na svete:-) Mala 51cm a 2850g a..... hneď sa usmievala :-)
A čo sa týka mojej rekonvalescencie, rodila som v piatok doobedu, večer som sa potajme postavila z postele a v sobotu som sestričku prehovorila, že sa chcem ísť osprchovať.... v sobotu večer som sa už prechádzala v pohode po chodbe a jediné, čo mi spôsobovalo problémy bolo to, keď som si nahmatala na rane svorky...z toho som mala ozaj nepríjemný pocit. Musím priznať, že po vypršaní "opiátov" som začala cítiť rez, ale brala som to tak, že bez toho to nejde. Sestrička mi pichla niečo proti bolesti. Ranu som cítila najmä pri vstávani z postele. A prvé dva dni mi dávali rôzne injekcie...proti bolesti, proti krvácaniu a podobne..ale to každej žene, čo rodila sekciou. Nebolo to nič hrozné, len trocha nepohodlné, keď som ležala s vyrovnanou mi stiekla infúzia :-N
V pondelok mi cez USG skontrolovali ranu a v stredu sme šli domov.
Dokonca aj mlieko sa mi, akoby zázračne rozbehlo hneď zo začiatku, ale bolo ho žalostne málo, takže malá bola už v pôrodnici prikrmovaná a potom už výlučne na UM.
Malú som mala na čiastočný režim rooming- in...bola som rada, že si ju na noc brali sestričky, aby som sa trocha vyspala a mala istotu, že malá je ok, keď spinká.
Týždeň po pôrode som bola potom u svojej pôrodničky vybrať svorky. Cítila som sa ozaj skvelo, napodiv ma nebolela rana, žiadne komplikácie pri hojení.
Dnes, 18 mesiacov po pôrode je jazva len slabučko viditeľná, ale miesto okolo nej mám ešte aj tak mierne necitlivé, čo však nevnímam ako problém. Troška mi prekáža, že mi tam začína akoby prevísať brucho a koža na tom reze, ale to bude asi spôsobené aj niečim iným.... nejak sa tým kilám páčim a tak sa ma aj tak niektoré nemienia vzdať.... ]-(
Musím povedať, že pôrod bol pre mňa jeden neuveriteľný a pohodový zážitok...ak pôrod, tak len sekciou...aj keď.....už žiadne ďalšie pôrody neplánujem ;-)
Noc pred pôrodom som stihla zavolať manželovi, že už nikdy nebudeme mať taký pohodlný život ako doteraz, ale aj tak sa tešíme. Mala som síce nakázané od polnoci nejesť a nepiť, ale zároveň som mala byť aj kľudná...no a keďže som bola trocha nervózna, smädná a hladná, tak som sa predsa len trošička najedla a napila... ;-)
Ráno som došla na príjem na pôrodnicu, všetky vyšetrenia prebehli podľa plánu, na sekciu som bola objednaná na 9:00. o Nna operačke už bola nejaká pacientka a trocha sa to natiahlo. Takže ma okolo 9:45 na operačnom stole pripravili. Pamätám si už len, že keď mi dávali anestézu, ja som mala celkovú, mala som pocit ako pri silnej opici :-D A potom si pamätám už len moju mamku a tetu pri mojej posteli, ako som sa prebrala na izbe a moja prvá otázka bola: Ako sa má malá? Bolo krátko pred 12- tou hodinou, ja som už bola prebratá, bambuľku mi priniesli ako malého chrobáčika a moja ďalšia, nie celkom logická otázka bola: To je moja? ( nie, od pani zo susednej izby)..... :-)
Maličká sa narodila presne o 10:00, hneď po narodení ju vyšetrila lekárka z detského oddelenia, ktorej dôverujem úplne najviac - moja teta :-). Spravila mi nezabudnuteľné fotky, takže aspoň takto mám spomienku na prvé Ajkine chvíle s nami. Bola nááádhernááá....najkrajšie bábätko na svete:-) Mala 51cm a 2850g a..... hneď sa usmievala :-)
A čo sa týka mojej rekonvalescencie, rodila som v piatok doobedu, večer som sa potajme postavila z postele a v sobotu som sestričku prehovorila, že sa chcem ísť osprchovať.... v sobotu večer som sa už prechádzala v pohode po chodbe a jediné, čo mi spôsobovalo problémy bolo to, keď som si nahmatala na rane svorky...z toho som mala ozaj nepríjemný pocit. Musím priznať, že po vypršaní "opiátov" som začala cítiť rez, ale brala som to tak, že bez toho to nejde. Sestrička mi pichla niečo proti bolesti. Ranu som cítila najmä pri vstávani z postele. A prvé dva dni mi dávali rôzne injekcie...proti bolesti, proti krvácaniu a podobne..ale to každej žene, čo rodila sekciou. Nebolo to nič hrozné, len trocha nepohodlné, keď som ležala s vyrovnanou mi stiekla infúzia :-N
V pondelok mi cez USG skontrolovali ranu a v stredu sme šli domov.
Dokonca aj mlieko sa mi, akoby zázračne rozbehlo hneď zo začiatku, ale bolo ho žalostne málo, takže malá bola už v pôrodnici prikrmovaná a potom už výlučne na UM.
Malú som mala na čiastočný režim rooming- in...bola som rada, že si ju na noc brali sestričky, aby som sa trocha vyspala a mala istotu, že malá je ok, keď spinká.
Týždeň po pôrode som bola potom u svojej pôrodničky vybrať svorky. Cítila som sa ozaj skvelo, napodiv ma nebolela rana, žiadne komplikácie pri hojení.
Dnes, 18 mesiacov po pôrode je jazva len slabučko viditeľná, ale miesto okolo nej mám ešte aj tak mierne necitlivé, čo však nevnímam ako problém. Troška mi prekáža, že mi tam začína akoby prevísať brucho a koža na tom reze, ale to bude asi spôsobené aj niečim iným.... nejak sa tým kilám páčim a tak sa ma aj tak niektoré nemienia vzdať.... ]-(
Musím povedať, že pôrod bol pre mňa jeden neuveriteľný a pohodový zážitok...ak pôrod, tak len sekciou...aj keď.....už žiadne ďalšie pôrody neplánujem ;-)
1 poďakovanie
Plánovaná sekcia nakoniec bola akútna
Nášmu malému sa von veru nechcelo a keď mi v období stanoveného termínu stúpol tlak a pridali sa riadne opuchy, musela som do nemocnice ležať. Prenášala som 2 týždne, do posledného možného termínu, na ktorý mi naplánovali sekciu pre vysoký tlak (ktorý medzitým klesol) a pre opuchy. V noci v deň D mi o 1:00 začali kontrakcie, ktoré boli hneď pravidelné každých 5 minút. Ráno okolo 7:00 mi doktorka povedala, že sekcia sa ruší, som na 3 cm otvorená a rodím normálne. Neskutočne som sa potešila, nechcela som sekciu... kontrakcie som zvládala na výbornú, o 14tej som bola na tesné 4 a kontrakcie každé 3 minúty, o 15tej mi napichli až na druhý pokus epidural kanylu bez dávky, lebo som bola stále na 4, aby to nezastavili a nasadili intravenózne oxytocín, o 16:30 som mala kontrakcie po necelých 2 minútach, ale ani o milimeter som sa viac neotvorila. Doktor mi podal prvú dávku epidurálu, ktorá nezabrala ani ťuk... o 18:00 som dostala kontrakcie na tlačenie každú cca minútu a stále otvorená na necelé 4... rozhodol, že ideme na sekciu a dal ešte dávku epidurálu, ktorá zas nezabrala a nakoľko mal ešte urgent, na sálu som sa dostala pred 20:00. To už som sa ani pohnúť nevedela... nezabrali už ani lieky na zastavenie kontrakcií. Keď mi na sále vybrali kanylu z epi a pichli spinál, cítila som neskutočnú úľavu a bolo mi srdečne jedno, čo so mnou robia... malý sa narodil 20:18, ukázali mi ho čerstvo z bruška a potom ešte v perinke a odniesli na novorodenecké. Nebolo mi zle, keďže som od večera pre plánovanú sekciu nejedla, cez deň som len cuckala vodu, keď som "rodila normálne". Po 24 hodinách ma postavili a poviem vám, že väčšie problémy s pohybom som mala po laparoskopii žlčníka ako po cisárskom. Jediný problém nastal neskôr, keď mi nemohli dať do infúzie penicilín, nakoľko mám alergiu a mne sa rana zapálila a hnisala... potom nasadili atb., obklady, dezinfekcia a 2 týždne trápenia sa len pre to, že mi namiesto penicilínu nepodali nejakú inú alternatívu...
2 poďakovania
Neplanovaný cisársky.
Moja bábika sa narodila 22. februára 2013 o 23:35, ale termín pôrodu mal byť až 17 tého marca. Lenže mne začala plodová voda odtekať ráno a prvé kontrakcie už o desiatej doobeda. O dvanástej som bola už v nemocnici, kde ma hospitalizovali. Keďže si maličká vybrala deň " PIATOK" na nočnú smenu nastúpil nie moc príjemný DR, ktorý ma obvinil, že si kontrakcie vymýšľam. Asi som mu narušila piatkovú noc, kedy si asi chcel pospať a nie ešte k tomu rodiť. Keďže som sa po dobu skoro dvanástich hodín neotvorila ani na centimeter a bolesti boli poriadne, maličká musela ísť von sekciou. Neviem, čo sa dialo, pretože som mala celkovú, len si pamätám, že sestričky na izbe sa ma pýtali, či viem, čo sa mi narodilo, a potom mi priložili bábiku na prisatie a zaspala som. Narodila sa zdravá, v 37 tt, jej hmotnosť bola 3450 gramov a 50 centimetrov. Už po dvoch dňoch sa mi mliečko samé spustilo a mohla som ju kojiť. Rana sa zahojí, bolesť bola poriadna, najhoršie prvé cikanie a postavenie sa na nohy. Ale pohľad na moju bábiku tie bolesti všetky utlmil. Už máme tri mesiace a týždeň a moja princezná má už 6200 gramov a 60 centimetrov. Je nádherná a veľmi učenlivá, ten úsmev, špúlenie pusinky, občas myslím na toho blbého DR., veď keď chce ísť dieťatko von, prečo mu brániť? Čo by sa stalo, keby ma odmietol "odrodiť"? Ani na to radšej nechcem pomyslieť ..
2 poďakovania
Akútny cisarák
Tak pridám aj ja moju skúsenosť s cisárskym. V 36tt som išla na pravidelnú poradňu, dovtedy som mala tehotenstvo bezproblémové. No doktorovi sa niečo nepozdávalo, vraj malý od minulého týždňa schudol a ani ozvy sa mu nepozdávali. Tak ma poslal radšej na kontrolu do pôrodnice, vraj tam majú lepšie prístroje a budú mi tam vedieť lepšie povedať. Poradňu som mala o 13:00. Do nemocnice sme prišli asi hodinku na to. Na príjmovej ambulancii ma dali na pásy, ale bábätko sa už vôbec nedarilo zachytiť, ani sa nehýbal. Tak ma rýchlo poslali na pôrodnicu, že tam ma lepšie vyšetria. Doktor ma vyšetril a znova ma dali na pásy. Výsledok rovnaký, malý sa ani nepohol, placenta odchádzala, pupočník ho už nevyživoval. Tak hneď doktor rozhodol, že bábätko musí ísť von. Chceli najprv skúsiť prirodzenú cestu. Tak mi začali vyvolávať umelo kontrakcie a sledovali bábätko, že či by prežilo prirodzený pôrod. Chceli nechať 6 umelých kontrakcií, no po 2 kontrakcii doktor začal kričať, nech mi ich rýchlo zastavia, že bábo to neprežije, že by sa zadusil. Tak ma rýchlo brali na cisársky. Na sál ma doviezli o 18:00, ja som bola v takom rozpoložení, v strachu, v radosti, v zmiešaných pocitoch, veď ráno som ani len netušila, že večer už uvidím svojho chlapčeka, takže ani neviem kedy mi pichli spinál :-D už si len pamätám ako ma prekladali na operačný stôl a keď mi prekladali nohy som len s úžasom sledovala, že či sú fakt moje, veď si ich necítim :-D o 18:32 uzrel svetlo sveta môj poklad Marko. Keď ho vytiahli z bruška pocítila som obrovskú úľavu, úžasný pocit, také odľahčenie na rebrách a v bruchu :-) Rýchlo mi ho ukázali cez plachtu a brali preč. Ja som si v tej eufórii ani nevšimla, že malý neplakal. Keď už nastal zhon som zistila, že niečo neni v poriadku. Vraj ho vytiahli v hodine 12-tej, Marko nedýchal, neplakal...museli ho rozdýchavať, do minúty sa nadýchol a až do 5 min začal plakať...ale krásne nabehol, tak nemusel byť ani v inkubátore...potom mi ho doniesli na chvíľku ukázať, mňa previezli na pooperačku a tam mi ho prišli ukázať až po 3 hodinách na moje neustále dožadovanie.
Toto jediné sa mi na cisárskom nepáči, že dieťa odlúčia od matky. Ani nie do 24 hodín od operácie som už behala po chodbe a išla za malým na novorodenecké, aby som ho videla. Všetci na mňa pozerali ako na zjavenie, že to ako dokážem už chodiť :-) Bolieť ma to bolelo, ale materinská láska a túžba vidieť moje dieťa bola silnejšia :-)
Druhý pôrod by som veľmi chcela prirodzený, aj keď človek nikdy nevie, čo sa nám zase môže pritrafiť.
Toto jediné sa mi na cisárskom nepáči, že dieťa odlúčia od matky. Ani nie do 24 hodín od operácie som už behala po chodbe a išla za malým na novorodenecké, aby som ho videla. Všetci na mňa pozerali ako na zjavenie, že to ako dokážem už chodiť :-) Bolieť ma to bolelo, ale materinská láska a túžba vidieť moje dieťa bola silnejšia :-)
Druhý pôrod by som veľmi chcela prirodzený, aj keď človek nikdy nevie, čo sa nám zase môže pritrafiť.
2 poďakovania
Akútny cisársky
Tak aj ja sa podelím s mojou skúsenosťou. Voda mi odtiekla doma 8. deň po termíne. Do pôrodnice som prišla o dvanástej na obed. Po teste sa zistilo, že to vraj voda nebola, ale už si ma tam nechali, keďže som prenášala. Okolo jednej som cítila také slabulinké kontrakcie a bola som na špičku prsta otvorená. Okolo štvrť na tri mi zaviedli čípok ako vyvolávačku. O pol štvrtej už boli tie kontrakcie také, že som musela predýchavať. Takto to pokračovalo do pol deviatej večer, ale to som už mala strašné bolesti. Dali mi klystír a poslali ma do sprchy. Potom som musela skákať na lopte. Okolo pol desiatej som volala manželovi nech už príde do pôrodnice (chcel byť pri pôrode). O pol jedenástej ma dali na pôrodný box a pichli mi oxytocín, ale ja som sa už zvíjala v strašných bolestiach. Nakoniec museli volať primára a ten mi povedal, že malá nechce vojsť do pôrodného kanála a stále je hore. Dal mi na výber buď kliešťový pôrod alebo sekciu. Keďže som sestrička, tak som sa rozhodla pre sekciu. Do 10 minút som bola na sále a uspávali ma kolegyne z OAIM :) Najhoršie bolo to, že ma priviazali na operačný stôl a nemohla som sa pohnúť a keď som dostala kontrakciu, tak som myslela, že už horšia bolesť nemôže byť.
O dvanásť hodín som už bola sama na izbe aj keď to bolo niekedy o hubu, ale musela som sa sama o seba postarať. Druhý pôrod by som chcela prirodzený, ale to ukáže až daná situácia. Ak budem musieť rodiť cisárskym, tak sa nebudem brániť. Nie je to až také strašné.
O dvanásť hodín som už bola sama na izbe aj keď to bolo niekedy o hubu, ale musela som sa sama o seba postarať. Druhý pôrod by som chcela prirodzený, ale to ukáže až daná situácia. Ak budem musieť rodiť cisárskym, tak sa nebudem brániť. Nie je to až také strašné.
1 poďakovanie
Plánovaný cisársky
Keď som sa chystala na pôrod, o ktorom som vedela, že bude cisársky, preštudovala som si na internete moju pôrodnicu, ako sa stavia k priloženiu dieťatka okamžite po narodení. Bola som veľmi rada, že aj pri sekcii dieťatko priložia mamičke na bruško.
Po prijatí na oddelenie som sa na to hneď spýtala lekárky, ktorá mi na moje počudovanie stroho zdelila, že to nie je možné. Veď budem mať pred sebou plachtu a technicky si to nevie predstaviť. Bola som sklamaná. Chcela som sa s ňou na tom ešte nejak dohovoriť, no nepochodila som. Poobede za mnou na izbu prišla ďalšia mladá lekárka. Prišla za mnou s tým, že moja požiadavka, ako to ona nazvala, nie je naozaj reálna. Nuž, čo som mala robiť. Bola som v strese, ráno ma čakala sekcia a mňa príliš nenapadlo protestovať, keď mi to dve lekárky neumožnili. Ráno som bola ako na ihlách, čakala som asi od piatej rána, kedy konečne prídu a vezmú si ma na operačný sál. Manžel už bol prichystaný na chodbe aj s kamerou. Všetko prebiehalo hladko a ja som po všelijakých nepríjemných pocitoch, ktoré som cítila, začula plač môjho miláčika. Ukázali mi ho snáď len na sekundu a odniesli preč. Ako by som si ho rada vzala k sebe... Manžel ho videl viac ako ja a ja mám na jeho prvé sekundy spomienky aspoň z videa, ktoré točil manžel. Takého poumývaného, zabaleného mi ho ešte raz ukázali.
Potom ma odviedli na izbu a ja som prekypovala šťastím, že už je to konečne za mnou, že mám zdravého synčeka. Po pôrode som mala asi už 5 hodín. Nevedela som si predstaviť, že mám takto ležať ešte ďalších 19 hodín. Malinkého som poriadne ani nevidela a najmä som ho chcela začať čím skôr dojčiť. Bála som sa, že sa mliečko správne nenaštartuje po tak dlhej dobe ležania. Sestrička mi nakázala veľa piť a ja som poslušne popíjala minerálku. Cítila som sa napodiv veľmi dobre a tak som sa rozhodla, že pôjdem na WC. Nik ma nevidel, iba spoluležiaca mamička. Pomaly som sa postavila a šla na opačnú stranu chodby, kde boli toalety. Hneď vedľa bolo novorodenecké oddelenie. Zaklopala som a pýtala sa na syna, že by som si ho chcela priložiť. Sestrička sa na mňa neveriacky pozrela, že veď som mala ešte ležať. Mojou odvahou a odhodlaním bola však nadšená a sľúbila, že mi maličkého donesie na izbu. Troška nemotorne som odcupkala na izbu a o chvíľu som mala už synčeka v náručí. Prišla aj primárka z novorodeneckého a nechcela veriť vlastným očiam, že som sa už postavila a prišla si po syna.
Moja túžba po synovi bola silnejšia ako moje rany. Chcela som ho mať čím skôr pri sebe. Lekárka na oddelení bola zo mňa zdesená, vraj sa mi mohlo niečo stať. Sestričky ma obdivovali a vraj ešte nezažili, aby sa mamička po cisárskom po 5 hodinách zdvihla a šla si po dieťatko.
Po prijatí na oddelenie som sa na to hneď spýtala lekárky, ktorá mi na moje počudovanie stroho zdelila, že to nie je možné. Veď budem mať pred sebou plachtu a technicky si to nevie predstaviť. Bola som sklamaná. Chcela som sa s ňou na tom ešte nejak dohovoriť, no nepochodila som. Poobede za mnou na izbu prišla ďalšia mladá lekárka. Prišla za mnou s tým, že moja požiadavka, ako to ona nazvala, nie je naozaj reálna. Nuž, čo som mala robiť. Bola som v strese, ráno ma čakala sekcia a mňa príliš nenapadlo protestovať, keď mi to dve lekárky neumožnili. Ráno som bola ako na ihlách, čakala som asi od piatej rána, kedy konečne prídu a vezmú si ma na operačný sál. Manžel už bol prichystaný na chodbe aj s kamerou. Všetko prebiehalo hladko a ja som po všelijakých nepríjemných pocitoch, ktoré som cítila, začula plač môjho miláčika. Ukázali mi ho snáď len na sekundu a odniesli preč. Ako by som si ho rada vzala k sebe... Manžel ho videl viac ako ja a ja mám na jeho prvé sekundy spomienky aspoň z videa, ktoré točil manžel. Takého poumývaného, zabaleného mi ho ešte raz ukázali.
Potom ma odviedli na izbu a ja som prekypovala šťastím, že už je to konečne za mnou, že mám zdravého synčeka. Po pôrode som mala asi už 5 hodín. Nevedela som si predstaviť, že mám takto ležať ešte ďalších 19 hodín. Malinkého som poriadne ani nevidela a najmä som ho chcela začať čím skôr dojčiť. Bála som sa, že sa mliečko správne nenaštartuje po tak dlhej dobe ležania. Sestrička mi nakázala veľa piť a ja som poslušne popíjala minerálku. Cítila som sa napodiv veľmi dobre a tak som sa rozhodla, že pôjdem na WC. Nik ma nevidel, iba spoluležiaca mamička. Pomaly som sa postavila a šla na opačnú stranu chodby, kde boli toalety. Hneď vedľa bolo novorodenecké oddelenie. Zaklopala som a pýtala sa na syna, že by som si ho chcela priložiť. Sestrička sa na mňa neveriacky pozrela, že veď som mala ešte ležať. Mojou odvahou a odhodlaním bola však nadšená a sľúbila, že mi maličkého donesie na izbu. Troška nemotorne som odcupkala na izbu a o chvíľu som mala už synčeka v náručí. Prišla aj primárka z novorodeneckého a nechcela veriť vlastným očiam, že som sa už postavila a prišla si po syna.
Moja túžba po synovi bola silnejšia ako moje rany. Chcela som ho mať čím skôr pri sebe. Lekárka na oddelení bola zo mňa zdesená, vraj sa mi mohlo niečo stať. Sestričky ma obdivovali a vraj ešte nezažili, aby sa mamička po cisárskom po 5 hodinách zdvihla a šla si po dieťatko.
5 poďakovaní
Náš cisarák
Od začiatku tehu sme boli KP (dole nožičkami), ale do poslednej chvíle som dúfala, že sa otočíme. Ako prvorodičku ma čakal cisársky.
V stredu som sa vybrala do poradne, podľa usg som bola v 40.týždni. Všetko bolo v poriadku a ani otvorená som nebola. Sama som sa pýtala Dr. či nemôžem ísť do nemocnice, veď aj tak ma čaká cisarák. Povedal,že dobre a vypísal papiere.
Na príjme ma vyšetrili a prijali s tým,že som otvorená na 1 palec a vo štvrtok ráno ma čaká cisarák. Ešte sa ma spýtali, či do rána vydržím. Vravím, jasné veď mi nič nie je. Šla som ešte na ozvy a potom už na izbu. Akurát som si ľahla do postele a chystala sa rozmýšľať nad tým, čo ma čaká, keď v tom prišla sestrička, že mám ísť na vyšetrovňu. Ľahla som si,doktorka vytiahla krvavú rukavicu s tým,že som otvorená na 3 palce. A už to išlo ako blesk. Rovno na ozvy a potom na sálu o 15.00.
Najhoršie na tom bolo to, že som rodine vravela, že ráno ma čaká cisarák o 8.00 a nikomu som nestihla povedať, že už ma idú rezať. Našťastie mám zvedavú švagrinú a tá sa ešte v stredu dotrepala na návštevu a akurát už sme to mali za sebou. Po prebratí z narkózy som chcela volať aspoň mm, ale tiekli mi infúzie, tak som nemohla. Stresovala som, že nikto nevie o tom, že to máme za sebou. Nechcela som vedieť počas tehu, že čo to bude a nakoniec som to vedela posledná. Oni to ešte v stredu oslávili, že sa narodila malá Viktorka.
V tomto prípade sa nič nedalo robiť inak, aj som cvičila cviky na otočenie bába ,ale nechcelo sa jej. Chcela by som si vyskúšať ešte klasický pôrod, aby som to mohla porovnať.
Je to jedno ako to pôjde von, ale hlavne nech to ide a nech sú detičky aj mamičky v poriadku. :-D
V stredu som sa vybrala do poradne, podľa usg som bola v 40.týždni. Všetko bolo v poriadku a ani otvorená som nebola. Sama som sa pýtala Dr. či nemôžem ísť do nemocnice, veď aj tak ma čaká cisarák. Povedal,že dobre a vypísal papiere.
Na príjme ma vyšetrili a prijali s tým,že som otvorená na 1 palec a vo štvrtok ráno ma čaká cisarák. Ešte sa ma spýtali, či do rána vydržím. Vravím, jasné veď mi nič nie je. Šla som ešte na ozvy a potom už na izbu. Akurát som si ľahla do postele a chystala sa rozmýšľať nad tým, čo ma čaká, keď v tom prišla sestrička, že mám ísť na vyšetrovňu. Ľahla som si,doktorka vytiahla krvavú rukavicu s tým,že som otvorená na 3 palce. A už to išlo ako blesk. Rovno na ozvy a potom na sálu o 15.00.
Najhoršie na tom bolo to, že som rodine vravela, že ráno ma čaká cisarák o 8.00 a nikomu som nestihla povedať, že už ma idú rezať. Našťastie mám zvedavú švagrinú a tá sa ešte v stredu dotrepala na návštevu a akurát už sme to mali za sebou. Po prebratí z narkózy som chcela volať aspoň mm, ale tiekli mi infúzie, tak som nemohla. Stresovala som, že nikto nevie o tom, že to máme za sebou. Nechcela som vedieť počas tehu, že čo to bude a nakoniec som to vedela posledná. Oni to ešte v stredu oslávili, že sa narodila malá Viktorka.
V tomto prípade sa nič nedalo robiť inak, aj som cvičila cviky na otočenie bába ,ale nechcelo sa jej. Chcela by som si vyskúšať ešte klasický pôrod, aby som to mohla porovnať.
Je to jedno ako to pôjde von, ale hlavne nech to ide a nech sú detičky aj mamičky v poriadku. :-D
2 poďakovania
Naša skúsenosť s cisárskym
Nevedeli sme, čo nás vlastne čaká. Samozrejme, že pripravená na prirodzený pôrod, na poslednej poradni doktorka vypísala papiere, že keď do nedele sa to nerozbehne, ide sa do nemocnice. A tak aj bolo. Bolo už 10 dní po termíne. Ráno primár na príjme v pôrodnici, len strčil do mňa ruku a že otvorená na 1,5-2 cm, že "dnes porodíte", tak som aj prekvapená s akou istotou to povedal. Takže vypísané papiere a porúčená, nevedela som, čo so mnou budú robiť. Sestričky, že prichystajte sa do nočnej košele, nasadili prístroj na ozvy, zmerali tlak, všetko ok. Potom klystír, čoho som sa trošku bála, ale vedľa žienka, že jej to pomáha, že pri prvom jej takto prišli kontrakcie, tak som sa aj ukľudnila.. potom ona už začala stonať, došli jej kontrakcie, no u nás nič, sprcha teplá, no stále nič, vedľa mamička už na pôrodnej sále, dali jej ešte nejakú injekciu a do dvoch hodín porodila a my stále nič, akurát začali kontrakcie, potom ešte čosi pichli a kontrakcie silneli, každé tri minúty a dôjde primár a že na tri centimetre a ja už stonala asi tri či štyri hodiny každé dve tri minúty kontrakcie, tak spustil plodovú vodu, no po dvoch hodinách stále nič.. bolesti ukrutné a že mamička nemôžte sa napiť, nemôžte sa otočiť.. tak dýchala a kontrakcie ukrutné až výmena služieb a príde ďalší doktor a ten strčil do mňa ruku. Tak by som mu bola jednu vrazila od bolesti, až po chvíli mi hovorí, že sa nám mamička neotvárate a že pôjdeme na sálu a vypisoval papiere. A odrazu som len počula, že ozvy slabnú, začali sa zlietavať všetci do sály chystať akútny cisársky. A ani neviem ako do 15 min malý na svete. Len sestričky na pooperačnej izbe mi hovorili, že ma nemohli z narkózy prebrať, ani obliecť, že som sa len trhala a stále vypytovala, či je malý ok. Ubolená unavená, lebo som to nečakala aj po 8 hod. kontrakciách som bola viacmenej aj akoby šokovaná, lebo som vôbec nerátala s cisárskym. Ale našťastie, keď doniesli malého všetko bolo odrazu preč, všetka bolesť stála zato. O dva roky prišiel druhý pôrod, kde som chcela rodiť prirodzene, no bohužiaľ u nás doktori to nedovolia, len na vlastné riziko a aj tak sa nám nepodarilo, lebo malý bol koncom panvovým, čiže zasa cisársky. Ale to sa už nedá porovnať, čo sa týka bolesti. Kedže som chcela aspoň vidieť hneď po pôrode malého, tak som chcela spinál. No na sále nie a nie zaviesť to.. po dlhých pokusoch to dostať do mňa sa nepodarili, tak znova celá narkóza, ale prebudenie už bolo hneď, ešte cestou zo sály. Prvého som zazrela manžela a vtedy by som mu od bolesti hneď jednu vrazila, ale bola som ešte unavená a neprebratá celkom z narkózy. Ale hojenie a celkovo pohyblivosť už oveľa lepšia. Našťastie nemáme žiadne problémy, rana v pohode zahojená aj po druhom cisárskom, aj dojčenie, všetko ok. Len psychika trpela, že som nemohla porodiť prirodzene. Teraz 9 mesiacov po druhom CS sa nám podarilo otehotnieť neplánovane a chvalabohu ani neviem, či mám nejakú jazvu. Sem tam akurát také akoby svrbenie bolo, ale už je to ok, strašili ma, že to bude bolieť, nenamáhať sa atď.. Sme v šiestom mesiaci a zatiaľ s deckami dvoma to zvládam, starší ma 3,5 roka, mladší 1,5 a malé v brušku je ok. Neviem ani že som rodila CS:) .. teraz bude určite tiež cisársky, tak už som s tým zmierená, ktovie či posledný...:)
6 poďakovaní
Neočakávaný pôrod v 36.tt
Ja som sa celé tehotenstvo chystala na čo najprirodzenejší pôrod (v rámci možností na SK....), no prišlo to inak a v 36tt mi pomaličky začala odtekať plodová voda a kedže žiadne kontrakcie nenastali (ani po podaní vyvolávačiek), tak ma po 2 dňoch šupli na sálu.
Myslím, že mi ani neuveríte, že na slávnych Kramároch ma skoro začali rezať bez spinálky :( Keďže nie som doktor a rodila som prvýkrát, stále som čakala, kedy ma umŕtvia. Keď už som ležala na stole a začali vybaľovať tu zelenú plachtu, tak som im v panike pripomenula, že som ešte nedostala spinálku!!!! Pozreli na seba, neverili, tak ma pichli do nohy a keďže im vystrela asi až do tváre, tak uverili. Tak sa to snažili nejako zahovoriť, posadili ma, spinálku dodatočne pichli a išli sme nato. Nemôžem si sťažovať. Mňa ani pichnutie spinálky, ani nič nebolelo. Lenže to potom.... :( Kým maminky, čo rodili prirodzene už večer lietali po izbe ako "srnky" a starali sa o deti, tak ja som mala čo robiť, aby som sa aspoň na druhý deň postavila....Ono to nie je sranda, keď vám prerežú komplet všetky vrstvy brucha :( Kým ostatné maminky o pár dní kojili, mne nabehlo mlieko až cca o týždeň. To, ako ma bolela ešte dlho rana a mala som problém zdvihnúť čokoľvek ťažšie (napr. vajíčko s novorodencom....) ani nebudem písať. A po 3 rokoch ďalšia komplikácia - jazvové zrasty, ktoré treba dať von :(
Cisarák, je asi tak tá najneprirodzenejšia vec a modlím sa, že pri druhom dieťati budem rodiť prirodzene.....
Myslím, že mi ani neuveríte, že na slávnych Kramároch ma skoro začali rezať bez spinálky :( Keďže nie som doktor a rodila som prvýkrát, stále som čakala, kedy ma umŕtvia. Keď už som ležala na stole a začali vybaľovať tu zelenú plachtu, tak som im v panike pripomenula, že som ešte nedostala spinálku!!!! Pozreli na seba, neverili, tak ma pichli do nohy a keďže im vystrela asi až do tváre, tak uverili. Tak sa to snažili nejako zahovoriť, posadili ma, spinálku dodatočne pichli a išli sme nato. Nemôžem si sťažovať. Mňa ani pichnutie spinálky, ani nič nebolelo. Lenže to potom.... :( Kým maminky, čo rodili prirodzene už večer lietali po izbe ako "srnky" a starali sa o deti, tak ja som mala čo robiť, aby som sa aspoň na druhý deň postavila....Ono to nie je sranda, keď vám prerežú komplet všetky vrstvy brucha :( Kým ostatné maminky o pár dní kojili, mne nabehlo mlieko až cca o týždeň. To, ako ma bolela ešte dlho rana a mala som problém zdvihnúť čokoľvek ťažšie (napr. vajíčko s novorodencom....) ani nebudem písať. A po 3 rokoch ďalšia komplikácia - jazvové zrasty, ktoré treba dať von :(
Cisarák, je asi tak tá najneprirodzenejšia vec a modlím sa, že pri druhom dieťati budem rodiť prirodzene.....
5 poďakovaní
Aj my sme mali rýchlovku
Chcem sa pridať k rýchlovke ;-) a ukľudniť všetky maminky, ktoré už aj tak všetci okolo určite poriadne nastrašili :-) Moja malá mala ešte čas asi 10 dní do termínu. Vtedy som bola na kontrole u doktora a ten mi povedal, že malá sa málo hýbe a na monitoroch skoro vôbec. Samozrejme, že som sa zľakla. Povedal, že vzhľadom na môj vek a že malá štrajkuje, by bolo dobré urobiť cisársky a čo najskôr. Objednal ma na druhý deň. Výsledky boli expresne. Ráno som prišla do nemocnice na 7.30. Hneď ako ma zbadal primár, zobral mi tašku a taká ako som bola ešte v topánkach ma zobral na operačku. Okolo mňa sa zbehli sestričky, povyzliekali ma, šup infúzka, na posteľ a kukla som na hodinky 8:15, šup injekcia na čiastočné znecitlivenie a čakala som, čo bude. Zrazu plač a kukla som na hodinky 8.31 a ešte mi ju aj priložili, s tými velikými kukadlami na mňa kukla a o pol hodinku ma už pratali na JISku aj s taškou...Všetko bolo ok a neľutujem. Všetok strach sa stratil a dokonca aj bolesť na druhý deň bola nie taká hrozná ako som čakala. Jazva bolí ešte pri pohyboch pol roka, niekoho aj rok. Svorky na bruchu mi dali dole na štvrtý deň, a išla som domov ako každá iná mamička. Teraz už ani nič nevidno. PRETO SA NEMUSÍTE BÁŤ. HLAVNE ŽIADEN STRES, KĽUD A POHODU A VŠETKO BUDE OK ;-) Psychika je dôležitá.
4 poďakovania
Náš cisársky
Nooo... :) Boli 4 dni po termíne a nášmu drobcovi sa stále nechcelo von (aj po všetkých radách privolania pôrodu - prechádzky, chodenie schodmi, upratovanie - taký byt vyluxovaný som nikdy nemala :-) , sex no a tak. Takže sme sa išli hlásiť do pôrodnice. O pol 12 sme išli autobusom :-) Začali mi robiť vyšetrenia, či je vše ako má byť. Všetko bolo v poriadku. Pýtam sa doktora, kedy to už konečne príde a on že možno dnes, zajtra, pozajtra a tak. Nechcela som ani pomyslieť na to, že budem musieť ešte čakať. Tak ma poslali ľahnúť na izbu. S mojim priateľom sme sa už nemohli dočkať, tak ja som si v klide ležala na posteli, priateľ sedel vedľa mňa a čakali sme :-) Zrazu prišla sestrička do dverí a vraví poďte si k doktorovi. Tak som išla. Asi nejak diskutovali a dostala som vyvolávačku o 14.30 hod. Poslali ma naspäť na izbu. Ja vytešená bežala a vravím tomu svojmu, že to bude možno dnes :-) Ľahla som zas na posteľ a zrazu som niečo zacítila. Vravím jeeee že by kontrakcie? :-) Bolo to tak každých 20 minút, také kontrakcie,že sme sa stále smiali a tak :-) Po čase to bolo každých 10 minút, až sa to nedalo vydržať, tak sme sa presťahovali s drahým do pôrodného boxu, keďže mal byť u pôrodu. Tam mi kontrolovali stále drobca. Ten môj ma sprchoval, čo ja som nevládala už ani stáť, hrozné bolesti, nedá sa to opísať (ale to vie každá z nás). Po 3 hodinách trápenia, začali okolo mňa behať doktori. Ja som sa ani nevládala opýtať, čo sa deje. Priateľ hneď, že čo je, či je všetko v poriadku a doktori, že nie že s bábätkom je zle. Boli sme strašne vystrašený :-( Tak som rýchlo išla na cisársky. Tam si už len pamätám ako ma prikryli zelenou plachtou, a že mi doktor vraví až dýcham ako sme sa dohodli (ani si nepamätám, že sme sa na niečom dohodli :-D ) a potom už len viem, ako som sa v noci zobudila a pýtala sa na malého. Narodil sa 18.41 hod. Všetko ok, tak som bola úplne najšťastnejšia :-) Doniesli mi ho ukázať až na druhý deň no a ten pocit ako sa úprimne na mňa díval :-) náááádhera. Doktorka z JISKY sa pýta, že tak čo? ja vravím, no nádherný a ona a ma vlásky? Nechápala som. Vravím že prečo a ona že som sa jej furt vypytovala či ma vlásky - ta narkóza robí divy :-D A prečo nakoniec ten cisársky...že mu nepravidelne bilo srdiečko a mal pupočnú šnúru okolo hlavičky :-( Tak to je v skratke náš cisársky....a nadávky čo patrili priateľovi som tu vynechala :-D Radšej si na to nespomínam :-D No a náš drobček má dnes 3 mesiace a týždeň a štebotá tu vedľa mňa :-)
2 poďakovania
Ako som skončila ja cisárskym...
Presne v deň termínu t.j. 10.6. ráno o 6.00 mi začala odtekať plodová voda. Potešila som sa, lebo aj môj tatino sa narodil presne v ten deň, tak bude vnúčik a aj dedko oslavovať narodeniny v ten istý deň.
Kontrakcie som nemala žiadne, ale aj tak som sa vydala s priateľom do nemocnice na príjem, pre prípad, keby niečo, lebo plodová voda nebola optimálnej farby a keďže som chodila na prípravný kurz do fakultnej nemocnice, sestrička nás upozorňovala na to, aby sme maximálne do hodiny po začatí odtekania plod.vody prišli na príjem..
Vyšetrili ma, ale po otváraní ani chýru ani slychu.. :-( Tak som bola medzitým ešte na ultrazvuku a na nejakých prístrojoch, čo sledovali bábo.. Voda si postupne stále odtekala a stále žiadna kontrakcia.
Okolo 15,00 h. sa primár rozhodol, že mi dajú infúziu /nejaký oxytoc.test/, jedna infúzka vykvapkala a pomaly som sa začala otvárať.. Dali ešte jednu infúzku, boli to muky.. pre istotu som nemohla jesť a ani piť, keby som musela ísť na cisársky.. Bola som otvorená na 9 cm, ale hlavička stále nezostupovala dolu, bola som viackrát v sprche, na fit lopte..a nič.. Inak som mala hroznú zimnicu a zakrytá som bola 2 paplónmi, potom mi aj vybehla teplota na 38 C.. Skúšala som tlačiť, sestrička sa mi váľala po bruchu a stále nič, takže sa primár a aj ďalší doktor zhodli na tom, že prirodzene to nepôjde a idem na cisársky..
Konečne úľava, aj keď som mala predsavzatie rodiť prirodzene.. pán Boh tak nechcel.. Dali mi spinal, na prvý krát, rozlialo sa mi po tele slastné teplo a o 0,50 bol malý na svete : 4150 gr. a 54 cm.. valibuk malý, dobre, že ho vybrali cisárskym, lebo bol fakt veľký a neviem si predstaviť, čo by sa udialo, keby sa tak v polovičke zasekol...
Rekonvalescencia po cisárskom je síce nič moc, ale človek pre to malé šťastíčko urobí všetko ... Mala som chvíľu problém so zahojením rany, stehy mi vybral môj gynekológ na ambulancii a potom mi niekoľko dní ešte vytekala z rany tekutina, ale s repíkom sa to zasušilo..
A či by som niečo urobila inak? Asi by som nejedla už tehu vitamíny, lebo možno aj preto bol môj Tomáško taký veľký.. Ale človek nikdy nevie.. Som rada, že to mám za sebou a že mám krásneho zdravého syna. :-)
Kontrakcie som nemala žiadne, ale aj tak som sa vydala s priateľom do nemocnice na príjem, pre prípad, keby niečo, lebo plodová voda nebola optimálnej farby a keďže som chodila na prípravný kurz do fakultnej nemocnice, sestrička nás upozorňovala na to, aby sme maximálne do hodiny po začatí odtekania plod.vody prišli na príjem..
Vyšetrili ma, ale po otváraní ani chýru ani slychu.. :-( Tak som bola medzitým ešte na ultrazvuku a na nejakých prístrojoch, čo sledovali bábo.. Voda si postupne stále odtekala a stále žiadna kontrakcia.
Okolo 15,00 h. sa primár rozhodol, že mi dajú infúziu /nejaký oxytoc.test/, jedna infúzka vykvapkala a pomaly som sa začala otvárať.. Dali ešte jednu infúzku, boli to muky.. pre istotu som nemohla jesť a ani piť, keby som musela ísť na cisársky.. Bola som otvorená na 9 cm, ale hlavička stále nezostupovala dolu, bola som viackrát v sprche, na fit lopte..a nič.. Inak som mala hroznú zimnicu a zakrytá som bola 2 paplónmi, potom mi aj vybehla teplota na 38 C.. Skúšala som tlačiť, sestrička sa mi váľala po bruchu a stále nič, takže sa primár a aj ďalší doktor zhodli na tom, že prirodzene to nepôjde a idem na cisársky..
Konečne úľava, aj keď som mala predsavzatie rodiť prirodzene.. pán Boh tak nechcel.. Dali mi spinal, na prvý krát, rozlialo sa mi po tele slastné teplo a o 0,50 bol malý na svete : 4150 gr. a 54 cm.. valibuk malý, dobre, že ho vybrali cisárskym, lebo bol fakt veľký a neviem si predstaviť, čo by sa udialo, keby sa tak v polovičke zasekol...
Rekonvalescencia po cisárskom je síce nič moc, ale človek pre to malé šťastíčko urobí všetko ... Mala som chvíľu problém so zahojením rany, stehy mi vybral môj gynekológ na ambulancii a potom mi niekoľko dní ešte vytekala z rany tekutina, ale s repíkom sa to zasušilo..
A či by som niečo urobila inak? Asi by som nejedla už tehu vitamíny, lebo možno aj preto bol môj Tomáško taký veľký.. Ale človek nikdy nevie.. Som rada, že to mám za sebou a že mám krásneho zdravého syna. :-)
4 poďakovania
Moj cisárik
:-) Tiež som sa celé tehotenstvo pripravovala na prirodzený pôrod ... ale malý sa rozhodol neotocit a tak sme museli na cisára. Našťastie mi to oznámili už na začiatku 9 mes, takže som bola priprvena aj psychicky.
Vôbec to nieje také hrozné ako mi každý vykladal!
Naopak, veľmi rýchlo som sa zotavila a na druhý deň už som si malého Matulka nosila v náručí po chodbe :-D
A keď som pozerala na tie pochodujúce babizne, ktoré už 12 hodín predychavali kontrakcie a fučali ako o život ... som si s úsmevom povedala ''Chvála Bohu, som rodila ako celebrita'' :-DDDDDD
Vôbec to nieje také hrozné ako mi každý vykladal!
Naopak, veľmi rýchlo som sa zotavila a na druhý deň už som si malého Matulka nosila v náručí po chodbe :-D
A keď som pozerala na tie pochodujúce babizne, ktoré už 12 hodín predychavali kontrakcie a fučali ako o život ... som si s úsmevom povedala ''Chvála Bohu, som rodila ako celebrita'' :-DDDDDD
4 poďakovania
Moja sekcia
Tak ja som začala trošku krvácať 5 týždňov pred pôrodom. Vo štvrtok som prišla na pohotovosť. Dávali mi infúzie na urýchlenie rastu pľúc dieťaťa a ležala som dole hlavou až do nedele, keď už v noci som mala strašné kŕče, teda kontrakcie. O 01:00 ráno ma zobrali na predpôrodnú sálu a tam sa ešte pokúšali zabrániť, aby som rodila, ale už sa nedalo. Ráno o 6:00 ma zobrali na sálu. Mala som spinál - v pohode bez bolesti a o 6:13 sa narodila Laura s váhou 2300 g a 43 cm. Všetko bolo v pohode, nemusela ísť ani do inkubátora na prístroje, všetko bolo v poriadku, zdravučká :) Ale keď mi ju vyťahovali, prišlo mi zle z tých tlakov, ale len chvíľku. Dali mi kyslík a bolo dobre. Sekciu som mala naplánovanú kvôli môjmu kĺbu titánovému. Neviem, či by som chcela niekedy rodiť prirodzenou cestou :-) .
0 poďakovaní
Dlhé čakanie.
Pokiaľ prišla na svet naša dlho očakávaná hviezdička, bola som zmierená a vyrovnaná, že to nebude nič moc, ale bolo. Keď som mala pocit, že prišiel deň D, pripravila som si veci ku dverám, ktoré som aj tak zabudla. Do nemocnice som prišla s manželom, ešte v šatni ma upokojovali, že určite už rodím. No ja som si taká istá nebola, nakoľko som mala vaginálne čipky a bola 01.00h ,tak som bola vtom, že to mi ona asi vyšla von lebo v ľahu sa mi vždy strebala. Na sále si ma pripravili. No bola som otvorená len na malíček. Dali mi" to " na vyčistenie,č o som skoro ani na WC nedobehla. V sprche som sa čiapala skoro 20min. Skontrolovali ma a stále nič. Princeznička zastavila plodovú vodu hlavičkou, tak ju poštuchali a voda a krv sa valili, išla som znova do sprchy.Takto sa im striedali smeny a ja som tam pretrvávala a po 48 h som bola stále len na ten malíček, tak až vtedy sa rozhodli na cisársky. No len to mi nemohli dať zase večeru, kde som zjedla len kôrku s chlebu,čo som bola nervózna. Doktor teda povedal, že musíme kvôli tomu ešte počkať. Bola som nervózna a už som sa aj bála. Každý mi vravel máte široké boky to pôjde cuby - dup. Aj ja som si myslela. Bolo 18h moje kontrakcie a skoro žiadna plodová voda. O 21h mi omotali nohy obväzmi, vyzliekli, ľahla som si na vozík, ma odviezli. Na sále bolo ďalšie prekvapenie. Sestrička mi pichla ihlu medzi stavce až na 3x, keď som jej povedala, že to bola už 2x kosť, myslela som, že odpadnem. Ľahla som si a išlo sa nato.Všetko to bolo rýchle, nevládala som dýchať, v ústach som mala sucho, pýtala som si gázu namočenú vo vode až mi dajú do úst. Zrazu som videla pri sebe doktora, držal malú a pýtal sa ako sa bude volať? Vydýchla som len jej meno- KAROLINA a už som si nič nepamätala.Po 3h som sa prebrala na pooperačnom, všetko ma bolelo a chrbtica ma bolí doteraz a cisársky ma škriabe. Čo by som urobila inak, keby sa to dalo vrátiť? Zrejme nič, odovzdala by som sa osudu, ako som to aj urobila. Neviem, čo to je rodiť, preto by som to chcela vyskúšať znova, ale je vo hviezdach, či to tak aj bude.
3 poďakovania
Moja blesková sekcia.
Keď som 17.8.2012 dorazila s mužom do nemocnice asi o 12.30,bola som prichystaná na hospitalizáciu pre vysoký tlak.Do termínu pôrodu chýbalo ešte 5 týždňov .Prijali ma na vyšetrovňu, čo vyzerala ako obývačka, super veľká posteľ s vankúšami bola veľmi pohodlná,kým mi pôrodná asistentka merala tlak a robila ctg. Mne bolo super. Bohužiaľ ctg ukázalo, že mám už kontrakcie, dieťatku klesali ozvy srdiečka, tak som od 13.30 bola pripravovaná na akútnu sekciu a pohodlnú posteľ som vymenila za operačný stôl. Zvolila som celkovú narkózu, celé prípravy v operačnej sále išli rýchlo a 13.52 sa narodil môj synček. O 14.30 som na pooperačnom už videla moje bábätko a celkove som bola celkom svieža a vyspaná, bolesti minimálne Bikini rez po sekcii som mala šité, stehy nebolo treba vyberať a jazva po niekoľkých týždňoch zmizla. Absolútna spokojnosť, žiadne komplikácie s hojením jazvy. Nabudúce rodím znovu sekciou (kvôli zdravotnému stavu) a nemám žiaden strach ako pred akútnou
2 poďakovania
Naša Rýchlovka = Cisársky :)
Chcela by som sa s vami podeliť o náš Cisársky, a zároveň podporiť každú mamičku čo očakávajú Cisársky.... :)
Náš malý sa rozhodol v 39tt že on von veru nechce :) pekne sa otočil a šup hore, tak moja lekárka sa rozhodla že nebude riskovať keďže neni v birth canal a tiež ultrazvuk ukázal 3.8 kg.
Takže nás ešte v pondelok objednala na stredu ráno o 7.30. Nakoľko sme čakali na 2 súrne prípady tak sme sa dostali na sálu o 11.10 ráno, o 11.17 malý už kričal :) o 11:40 ma už aj tlačili von s malým :)))
Čo sa týka spinal nebudem klamať troška bolelo, baba trafila až na 5 krát....
Po sekcii mi oznámila lekárka že malý má 4.8 kg a veru dobre že mi robila sekciu pretože ak by sa dieťa zaseklo tak veru zle by sme dopadli, v piatok ráno sme už šli domov :) Bikini Cut som dostala ako suvenír s 7 spinkami :)
čo mi o týždeň vybrala moja Doktorka.
Takže budúce mamičky, žiadne stresy keď sa aj vám odporučí cisársky, neni to aboslútne nič strašné, keď uvidíte dieťa, na bolesť sa už zabúda......
Držím palce každej mamine :)))
Náš malý sa rozhodol v 39tt že on von veru nechce :) pekne sa otočil a šup hore, tak moja lekárka sa rozhodla že nebude riskovať keďže neni v birth canal a tiež ultrazvuk ukázal 3.8 kg.
Takže nás ešte v pondelok objednala na stredu ráno o 7.30. Nakoľko sme čakali na 2 súrne prípady tak sme sa dostali na sálu o 11.10 ráno, o 11.17 malý už kričal :) o 11:40 ma už aj tlačili von s malým :)))
Čo sa týka spinal nebudem klamať troška bolelo, baba trafila až na 5 krát....
Po sekcii mi oznámila lekárka že malý má 4.8 kg a veru dobre že mi robila sekciu pretože ak by sa dieťa zaseklo tak veru zle by sme dopadli, v piatok ráno sme už šli domov :) Bikini Cut som dostala ako suvenír s 7 spinkami :)
čo mi o týždeň vybrala moja Doktorka.
Takže budúce mamičky, žiadne stresy keď sa aj vám odporučí cisársky, neni to aboslútne nič strašné, keď uvidíte dieťa, na bolesť sa už zabúda......
Držím palce každej mamine :)))
3 poďakovania