07.04.2019 – nedeľa ráno 3.00. Som vyspatá.

Káva a čaj je samozrejmosť.

Tichúčko sedím v obývačke a rozmýšľam, čo ešte musím ešte dnes urobiť. Zababuším sa do deky a ani neviem ako a zaspávam. O polhodinu  som hore, zase sa mi snívala nejaká blbosť o nemocnici. Radšej už nezaspím. Sledujem ako svitá. V noci pršalo a drozd už neúnavne lieta po záhrade, vyťahuje červíky a kŕmi mladé v hniezde. Teším sa, že ho tam máme ubytovaného.

Keďže môj žalúdok štrajkuje, rozhodla som sa, že dnes si uvarím iba vývar z kostí a zeleniny. Ráno raňajkujem len mozzarelu /z tej mi nie je zle/, a ja s manželom máme na obed polievku nedeľnú. Ja len čistú. Syn musí mať samozrejme rezeň. Mäso je mäso.

Manžel je solidárny, aby ma nedráždil, tak obeduje len to čo ja. Nechutí mi ani to, žalúdok mám stiahnutý ako sušenú paradajku. Zjem zopár lyžičiek vývaru a pre dnes končím. Neviem už vôbec od nervov jesť. Snažila som sa nasilu, ale napína ma. Tak radšej nie.

Doobeda som finišovala so žehlením, bolo ho tak veeeľaaaa. Ale už je to hotovo a ja to len roznosím po skriniach a hotovo. Niečo poupratujem a už mi manžel nadáva, že čo lietam po dome, že veď sa nič nestane, keď niečo nebude urobené, veď on to dokončí, ak by som to nestihla. A tak podobne. Sľubujem mu, že už nebudem, ale keď vytiahne päty na dvor, rýchlo umývam riady a stíham ešte „vyglancovať“ /umyť/ chladničku. Potom mi to manžel už fakt zarazí, a putujem do obývačky, kde sledujeme telku. Samozrejme obidvaja na chvíľu zadriememe, dobre nám to veru padne.

To Vám bol zas deň. Malej zase šiši-riši, za všetko revy a jedy, už ani neviem za čo všetko, ale mám pocit, že sa to časom nie že zlepšuje ale ZHORŠUJE. Zas sme späť v období, keď sa jej pomaly nemôžem ani prihovoriť, lebo sa hneď začne v postielke plieskať. Idem ju dať cikať porád hneď luk dozadu, robím vlasy -  škrieka, volám ju jesť - škrieka, niekto sa jej prihovorí - škrieka... Už ma dokonca začala aj cápať...☹ Za toto sa však musím "poďakovať" svojmu synovi, ktorý ju vždy pri hnevoch vycapcuje, takže to má obkukané teda aspoň pevne dúfam, že "odtiaľ vietor fúka" ....

Vždy si idem s chuťou s nimi poobede pospať, ale potom sa zobudím a zase malej šiši-riši, tak ma to celé akosi prestáva baviť. Neviem, či tá ignorácia raz začne fungovať, lebo ja už ani nemám na ňu chuť reagovať, či už ju napodobnovať podľa OTA alebo ignorovať podľa odporúčaní. Už len chodím ako vyplutá žuvačka a kukám do čoho by som štuchla, len nech ju nerzúbem ako hada...

Celý deň som rozmýšlala, že je celá povaha môjho syna. On bol neskutočný jedoš a aj je doteraz. Tiež sa mu do troch rokov po poobednajšom spánku nemohol nikto ani prihovoriť, svokra na neho celé tri roky ani len kuknúť nemohla, u doktorov pravidelný rev, na trojročnej prehliadke doktora pomaly do p*ce poslal... to Vám bol tiež luxus vzdor. No a teraz mám dejavu s malou + žiadne slová. Stále sa pýtam, či je to len taká jedovatá povaha alebo predsa len tam čosi bude aj iné.  Malý bol so mnou aspoň empatický, keď ma rozplakal, začal plakať ešte viac ako mu to bolo ľúto. Tejto mojej rakete sú nejaké moje revy prudko v péčku... Pri synovi veľmi ale veľmi pomohla škôlka. Začal byť poslušnejší, nechá sa postrážiť aj niekym iným ako mnou, proste mu ten život pri iných deťoch a pod iným dohľadom pomohol. Pomôže to aj mojej rakete? Bože ja nato čakám ako na soľ, ale dať tam takéto deco, do hodiny ho mám späť... 

Dnes to teda potiahol muž s deckami. Musím povedať, že mu išla karta. Videl na mne, že sa mi chcel len revať, tak sa ponúkol, že si ju zoberie a ja si môžem v klude oddýchnúť pri skladaní prádla. Zlatý mužík, myslí na môj oddych. Išla som však niečo ešte vybaviť a furt som bola akási namosúrená a tak ma vcuclo do obchodu. Oplieskala som prachy, kúpila kabelku, okuliare a dvoje plavky ,ako keby som mala ísť zajtra na Maledivy, ale spokojná som sa vrátila domov. Doma som zrazu našla tancujúcu princeznú a nie uškriekanú opicu. Zrazu som ju videla zase veselú občas jedovitú, ale stále moju malú raketu. Pridala som sa do tancu, všetci sme skákali a jašili. Malý zobral lopatu a tváril sa, že spieva do mikrofónu, popritom hral na vlečke z kombajnu. Malá skákala a hopsala vedľa neho a keď som "fingovala" hru na gitare na tenisovej rakete, tak mi ju zobrala a začala hrať ona. 

Niekedy to asi fakt mamy potrebujú. Vypadnúť z tej vlčej diery, oddychnúť si od detí a zas ich vidieť "v lepšom" svetle. Večer som si od samej radosti upratala všetky úlohy pre raketu, vymyslela pár nových a už sa teším, že zajtra sa do toho boja znovu pustíme. 

Poviem Vám ešte jednu mega super správu. Moja malá raketa ma už viackrát oslovila "MA-MA". Už včera z kúpelne, keď sa kúpala s mužom, kričala "ma-ma". Dnes večer z postielky vykrikovala "ma-ma"...  Neviem teda, či to oficiálne pokladať za prvé slovo, ale pevne verím, že som neni už zdegešovaná ani ja ani muž a počuli sme to zreteľne obaja, takže za mňa to teda hádam to prvé slovo je🙂  A dúfam, že bude aj zajtra aj pozajtra. A dúfam, že tie jedy už fakt niekedy v živote prestanú☹

4 roky sa venujem problematike zníženia prestupu hluku medzi bytmi. Akustika je veľmi zložitá vec a ktokoľvek Vám povie že daný problém dokáže odstrániť úplne je neznalý problematiky. Mal som to šťastie že ma oslovila spoločnosť ktorá sa denému problému venuje dlhšiu dobu a ich riešenie ma oslovilo. 

Novostavby ale aj staršie stavby sú častokrát akusticky podhodnotené a miestnosti sú veľa krát rušené zvukmi z miestností odvedľa. 

Zvuky alebo ruchy sú rôzne : hovorené slovo, hlasnejšia TV, zvuk v trubkách- tečúca voda, dupanie alebo kroky a pod.

Na zníženie týchto nežiadúcich faktorov slúžia ťažké izolácie. Nikdy nie polystyrén alebo styrodur.

WOLF doska je ťažká izolačná doska plnená pieskom ktorý zvuk frekvenciu premení na pohyb ... čiže pohltí zvuk tým že ju premení na pohyb. 

Za 4 roky som nemal nespokojného zákazníka .... s čím som veľmi spokojný. Ale je to aj pravdepodobne tým že nikomu nesľubujem nereálne. Aplikáciou WOLF izolácie viem znížiť prestup nežiadúceho hluku o cca. 40 - 45% ..... čo možno sa zdá malé číslo ale v reále akustiky je to stíšenie bežného hluku ( 60dB ) na ( 38dB ) úroveň šepotu. 

V prvom rade treba povedať, že tento článok nie je ani z ďaleka pre vás, nádherné mamičky s dokonalou pleťou a vlasmi, s postavou alá 90-60-90 plus jeden vankúš na bruchu. Toto fakt nie je nič čo by sa vás týkalo, každopádne vám gratulujem a v tichosti závidím.

Tento článok je pre nás! Pre mamičky, ktoré sa cítia tak trochu ako obludy, pre nás, ktoré majú strašnú pleť, vlasy a na zadku máme pomaranče! Pre mamičky, ktoré zúfalo skúšajú rôzne špeciálne bio zábaly, masky a obklady, aby sa dali aspoň trochu do normálu, no nič i tak nezáberá, pretože HORMÓNY!!! Mimochodom zubná pasta na vyrážky naozaj nezaberá. Dnes rano som si ju zmyla z čela a okrem pupákov mám z čela už asi 4 hodiny, jeden obrovský červený fľak. Och....(nie, nezmierňuje sa to)

Tento článok som sa rozhodla napísať, ako nejakú vnútornú terapiu, aby som sa konečne zmierila so svojím (snáď len dočasným) výzorom. Nechcem nijak preháňať, no každý večer, keď sa odlíčim a každé ráno, keď vstanem, hľadím do zrkadla a nespoznávam sa. Treba povedať, že som nikdy nepatrila ku krásaviciam. Nemala som nikdy nejaké extra top telo, alebo vlasy, no pozor – pleť som mala asi od 19tich do 29tich rokov fakt perfektnú! Nebola som proste modelka, skôr taka nenápadna Popoluška, ktorá keď sa nahodila vyzerala k svetu. Ak som sa niekedy na svoj výzor sťažovala, mám pocit, že ma práve dobehla karma!

Poznáte tie reči ako sa v tehotenstve opeknieva, aké sú mamičky nádherné a podobne? Áno aj ja som to počula, každopadne ma to nejak preskočilo. Dodnes si pamätám ten moment, keď som zistila, že som tehotná. Bol to taký zvláštno-krásny pocit, ktorý som vôbec nečakala a tak mi trvalo pár hodín ho predýchať. Vtedy som si spomenula na to ako som si hovorila, že začnem chodiť do fitka, aby som mala kocky na bruchu a super zadok, aká budem namakaná a ako budem žiariť v lete na pláži. V tú chvíľu som si povedala „Simona, tento rok to opäť nedáš...“. Nuž, nevadí, povedala som si a začala som pomaly priberať, vyrážkovať sa a vlaso-štiepiť sa.

Radosť pozerať na seba každý deň. Keď som sa automaticky vyradila z klubu krásnych matiek, cenou útechy mi bola fráza „dcéry berú matkám krásu“! Ufff, ešteže čakám dievčatko, mám aspoň výhovorku! Keď sa tak na seba pozerám, som si istá, že moja dcérka bude Miss Itália ak nie rovno Miss World!  Minimálne v mojich očiach ňou bude teda určite, respektíve ňou je už teraz, keď tak pozerám na fotky z posledného sona. Ňuňuňuňu...

Nechcem, aby som vám teraz pripadala ako nejaká fiflena, ktorá hľadí len na výzor, no ak ste v mojom tíme mamičiek, ktoré sa citia „ošpatnené“, tak ma isto chápete. Som naozaj vďačná za môjho muža, ktorý mi stále hovorí aká som pekná a ako som sa vôbec nezmenila odkedy som tehotná. (milosrdné lži či ako...) Každopádne nech je už akokoľvek, uvedomujem si, že táto obeta za ten poklad vo mne jednoznačne stojí, no tiež sa už teším na to ako sa vrátim do normálu. Už nech je jún!

06.04.2019 – sobota ráno 2.48 – nemôžem spať.

Idem dole. Káva a čaj. Púšťam práčku, žehlím, umývam riady a tak podobne. Pozerám kalendár, môj muž má zajtra narodeniny. Pekné. A ja pre neho nič nemám... Iba seba. Ale veď ja som pre neho najlepší darček – celoživotný.

V prítmí obývačky sa sama pre seba usmievam.

O šiestej idem do potravín, všetci ma zrazu zdravia, zaujímavé. Potom sa dozvedám, že unikla tajná informácia, že idem do nemocnice s ťažkou diagnózou. Ale ty vole... Aj by som zahrešila, ale nie, načo? Veď som s tým mohla rátať. Ale mohlo to uniknúť neskôr, ušetrilo by ma to tých sústrastných pohľadov. Rýchlo nakúpim a idem domov. Doma nikomu nič radšej nepoviem, ešte by sa akurát tak rozčúlili.

Manžel s dcérou odchádzajú na nákupy, syn raňajkuje a ja lietam po dome a upratujem ako „o dušu spasenú“. Dúfam, že keď sa vrátim z nemocnice, že to tak aj ostane. Ale mám taký  zvláštny pocit, že asi nie... Ale aspoň zamestnávam telo aj mozog inými činnosťami, ako rozmýšľaním, čo bude. Znova púšťam práčku, lebo záhadne sa našlo ešte veľa vecí na dalšie pranie. Tak nech je to všetko čisté, kým odídem. V nedeľu to požehlím a odložím a hotovo. Popri „upratovacom šialenstve“ mi doobedie ubehne ako voda a na obed sme pozvaní na oslavu.

Na oslave je fajn, a aj niečo zjem, teda ale fakt veľmi málo, nervózny žalúdok štrajkuje a odmieta si dopriať .

Tehotenstvo je jedno z najkrajších období v živote ženy. Avšak nie je to pre ženu nič jednoduché. Počas tehotenstva sa ženské telo mení, orgány sa prispôsobujú, uvoľňujú miesto bábätku a pripravujú sa na veľké vyvrcholenie toho všetkého - na pôrod. Hladiny hormónov začnú kolísať ako na horskej dráhe a všetko je zrazu inak, než na čo žena doteraz bola zvyknutá. Niekedy sa môže vyskytnúť aj nepríjemné napätie v prsníkoch. A práve to môže byť prvou známkou toho, že sa z vás stane čoskoro mama.

Každá žena je iná a originálna, každá sa meníme trochu inak a preto tieto "problémy a nepríjemnosti", týkajúce sa pŕs tiež každá prežívame inak. Jedna je precitlivená na dotyk, druhá cíti bolesť, tretia môže popisovať zvýšené napätie, ďalšia nemusí vnímať vôbec nič.

Všetky tieto pocity sú dané tým, že sa prsia zväčšujú a rastú. Hlavne kvôli dojčeniu - mliečna žľaza sa na celý akt musí pripraviť a hormóny ju navádzajú k tomu, aby poriadne narástla a bola pripravená produkovať mlieko pre bábätko. Pri tehotenstve sa vám môžu prsia zväčšiť až o niekoľko veľkostí! Rovnako tak, ak ste na svojich prsiach spozorovala zvýraznenie žilovej kresby, je to úplne normálne. Rast tkaniva vyžaduje väčší prísun krvi a práve preto bolo potrebné, aby sa dostatočne rozvinulo aj cievne riečište.

Bolieť môžu pokojne aj celé tehotenstvo

Bolestivosť začína približne v 4. týždni tehotenstva a trvá do konca prvého trimestra. U niektorých žien ale môže sprevádzať celé tehotenstvo. To našťastie nebol prípad mamičky, ktorá sa podelila o svoju skúsenosť: "Už pár dní pred testovaním prípadného tehotenstva ma boleli prsia. Najhoršia bola doba, keď som sa prezliekala a som si musela dať dole podprsenku, ktorá mi od bolesti trošku pomáhala. Pár dní nato som si urobila tehotenský test a ten mi potvrdil tehotenstvo. Bolesť postupne odznievala, a tak som si mohla od druhého trimestra užiť bezbolestné a pokojné tehotenstvo. "

Avšak všetky nepríjemné pocity v prsníkoch nemusia byť nutne prejavom tehotenstva. Môžu byť iba rozladené hladiny hormónov, sprevádzať príchod menštruácie alebo naopak upozorniť na prichádzajúce menopauzu.

05.04.2019 – no dnes som toho v noci moc nespala...

Včera večer som prišla tak unavená, že som poobede zaspala, zobudila som sa o 8 večer a už som nezaspala.

Uvidím, ako zvládnem dnešný posledný deň v práci...

V noci som chodila po dome ako duch, o pol jednej jeden čaj, o pol druhej káva, o pol tretej ďalší čaj... Chcela som, že poupratujem a niečo dám ešte oprať. Len tak v noci. Ale neviem, jednoducho som len sedela a pozerala do prázdna. Prázdne myšlienky mi chodili po hlave. Zbadala som sa až tesne pred odchodom, tak som aspoň rýchlo umyla riady a mašírovala do práce.

V práci som veľmi rýchlo obanovala, že som vôbec dostala taký „múdry“ nápad a išla ešte do práce dokončiť si začaté veci a rozrobené veci delegovať na novú kolegyňu. Dokončili sme so šéfkou začaté veci a rozrobené veci som posunula kolegyni. Doobeda mi bolo dosť zle, bolelo ma to čo ma bolí už od kyretáže /podbruško, kríže/, musela som zvážiť, či pôjdem domov, lekárovi alebo či úplne vypnem a už len tíško vyčkám na posledný odchod z práce. To posledné je správne. Vďaka tomu som sa perfektne porozprávala s novou kolegyňou. Aj som samozrejme vypla – lebo sme sa bavili o deťoch, rodine, o práci, chlapoch, a na to čo ma čaká som vôbec nepomyslela. Dávali sme si rady ohľadne puberty u detí – nasmiali sme sa až až. Rozlúčila som sa so všetkými, čo boli v práci /keďže je piatok, bolo nás tam len pár/ a išla som domov. Pred prácou som sa otočila, a smutne sa pozrela na to moje okno pracovné, uvidím ho až možno za 2 mesiace. Sakra. Nie že by mi bolo ľúto za tou robotou, ale predsa... Jaaaaj... Neblbni... Inokedy som mala nervy, ešte som len budovu zbadala, keď som prichádzala do práce a teraz mi to bude ľúto? No no no.

V autobuse po ceste domov sa trochu prespím a hneď je ten svet krajší. Prichádzam domov, zhltnem trochu polievky a ponáhľam sa kaderníčke. Prečo?

Dnes ma moja raketa dva roky. Presne pred dvomi rokmi som si odfúkla po porode s myšlienkou “už nikdy nemusím rodiť”. Nemecká klasika: mama+tato+syn+dcéra splnená - check, ide sa ďalej. Síce ešte ma párkrát napadla myšlienka na tretie dieťa, ale vďaka rakete mám teraz na istý čas túto tému uzavretú. Včera som sa dokonca strhla zo sna s plačom, že som zase tehotná, takže nie už asi fakt nechcem teraz dieťa🙂 Myslela som, že to “najhoršie” už mám za sebou. Že už to bude len a len easy, že všetko bude už len svet gombička. Áno, všade som čítala stačí “vydržat” dva roky potom ocením menší vekový rozdiel. Ach jo, aká som bola naivná. Ani som len netušila, čo si to na mňa ten Pán Božko pripravil a ako ma bude eštelen skúšať. Najmä moju trpezlivosť, časový zmysel pre poriadok a moju hnusnú pedantnosť. 

S moju malú raketu som začala cielene pracovať 22.11.2018. Bola to naša prvá návšteva u špeciálnej pedagogičky a ja som vtedy pochopila, že moja skúška "ohňa" sa práve začala. Je tomu cca 4,5 mesiaca, čo s ňou pracujem a keďže má dnes moja mala bambula dva roky, chcem ju tu pochváliť, čo za tento čas dokázala.

1. Z tichého sveta sme sa presunuli do sveta blabotu.

Objavujú sa prvé citoslovcia, ktoré používa cielene na zvieratká, ktoré vidí alebo počuje a dokonca sa začal vyskytovať aj náznak opakujúceho džavotu: ma-ma, ba-ba (väčšinou na vyžiadanie). Pre mňa obrovský posun, lebo z nemého dieťaťa je zrazu polobrbliace a svitá nádej, že raz bude hovoriť.

2. Nastúpilo ukazovanie a neverbálna komunikácia

Dovtedy divné dieťa, čo nič nevedelo ukázať, teraz vie ukázať, čo chce, vie poprosiť o pomoc, pýta si pomenovanie obrázkov v knižke, prstom ťuká na obrázok svojho obľúbeného yogurtu, vie pokrútiť hlavou na otázku nie... Pre mňa tiež veľký posun, najmä to ukazovanie prstom v knižke, lebo vďaka tomu, sa to na ňu nabaluje zo všetkých strán a vidím, že pasívnu slovnú zásobu má už celkom bohatú.

Už zajtra štartuje mimoriadne obľubená relácia Supermama  v novom čase o 13:30  a pri tejto príležitosti sme si s JOJkou pripravili pre Vás súťaž o knižku Tučibomba.

Pre milovníčky tejto relácie bude súťažná otázka veľmi jednoduchá.

Ako sa volá moderátorka relácie a zároveň autorka tejto knižky?

Víťazku knižky budem žrebovať v nedeľu 7.4. vzhľadom na krátkodobý výpadok koníka,aby ste mali čas sa zapojiť.

Budem sa tešiť na Vaše odpovede a držím Vám palce.

A nezabudnite Supermama zajtra 13:30.

04.04.2019 – jaaaaj bože zase som hore od 2.00, klepne ma... Asi...

No aspoň sa dnes konečne dozviem na internom, či môžem ísť na operáciu alebo nie. Či sú výsledky z krvi a moču OK alebo nie. Keďže ma bolí podbruško aj kríže, bojím sa aby som mala všetko v poriadku. Ale hádam bude. To čakanie je najhoršie...

Ráno klasika. Autobus plný kašľajúcich ľudí. Fasa. Keď teraz niečo nechytím od niekoho, tak už asi nikdy. Medzitým mi kamarátka dáva miniatúrneho macíka na kľúče, ktorý mi prinesie určite šťastie. Teším sa.

Do roboty prichádzam pred šiestou a čo nevidím? Z predchádzajúceho dňa mám zmeškaný hovor od šéfky.

Hmmm... Prúser... Prečo?

Lebo ja mám dnes behačky po lekároch, a v podstate tu ani nebudem, možno hej, ešte neviem, ale dnes je tu šéfka posledný deň. Potom má dovolenku. Nebudeme sa stresovať, niekto to za mňa vybaví, keď sa šéfka vráti. Klídek, nestresuj moja. Zdravie máš len jedno, tak si ho stráž. V rýchlosti vypijem čaj, rozpošlem zopár súrnych (neodkladných) e-mailov, pripravím zopár podkladov pre šéfku, vyberiem si peniaze k lekárovi a o 8 pádim k internému.

Priznávam, najviac ma štve nezáujem, možno lepšie povedané mamvpažizmus. Všade sa stále píše, aké sú deti dôležité, ako sú našim svetom. Ako máme byť rodičia takí alebo takí. Píše sa, aké plienky, aké jedlo, aké hračky. Čím je dieťa staršie, tým menej článkov. Potom sa uhol pohľadu mení a články a rady sú o tom, ako sa nezblázniť s deckom, ktoré je v puberte. Prípadne komenty o tom, aká je dnešná mládež, že fajčia, pijú, drogujú skôr, ako sme to robili my a definitívne skôr, ako to robili naši rodičia (ale ja som fajčila v 12 tich a mama? No dobre v 15...) Ďalej všade, kam sa pozriem dospeláci riešia, že decká, puberťáci a mladí stále sedia za compom a pod. 

Ale čo ak nie?! Ak navštevujú nejaký odbor, krúžok, robia šport či umenie. Viete, ako vidím tých rodičov ja? (Som pedagogička na umeleckej škole, kam chodia deti od 7 do 25 rokov) Vidím ich sedieť a každého tretieho aj nesedieť v hľadisku. Moderujem tie premiéry, koncerty a podujatia. Vidím ich mámvpažizmus.

Myslíte, že som ako režisérka dvoch predstavení s 12 deťmi dostala nejaký kvet? Alebo že tie decká či mládežníci, či takmer dospelí ľudia, ktorí obnažujú na javisku svoju krehkú dušu, dostali nejaký kvet? Alebo to sa už nenosí? Googli- nosí a patrí! Jediný feedback od dospelákov dostali, že to bolo nejaké moc komplikované, že tomu rodičia nerozumeli...

Lenže moji milí rodičia- na to, aby ste chápali sa musíte aj snažiť! Vy! Nie deti! Keď neviete jediné zaklínadlo z Harryho Pottera a vaše decko denne kuká, číta práve HP, je to problém. Keď nepoznáte skratku fb ani slovo hešteg a vaša ,,krv“ je dennodenne na sieti a na webe a vy netušíte, že čo to a o čom, aj to je problém. Alebo keď nepoznáte ani jedného ich obľúbeného blogera, youtubera alebo hiphopera.. Deti musia poznať vašu obľúbenú hudbu, lebo si ju púšťate, či sa im to páči a či nie. Oni si dajú slúchadlá...

Ja viem, som ešte rodičovský krpec, a možno budem inak hovoriť, keď moja Hana bude mať 13, ale dnes ma štvete, vy ignorantskí rodičia, ktorí o svojich deťoch neviete ani prd! A viete, čo bolo na tých premiérach 50 detí najhoršie- okrem žiadnej vďaky, kvetu či potľapkania po pleci?! Že svokra a mama sa hádali cez malé 8 ročné dievča (rozumej- ona sedela medzi nimi a oni hovorili, čo ona chce a má urobiť a cítiť). A viete, čo robil otec, ktorého nová žena sedela o radu vyššie? Točil si to, aby mal dôkaz na súd! Je vám dúfam jasné, že dievčatko nakoniec neodohralo svoju premiéru a plakalo polhodinu v mojom, nie rodičovom náručí....

Nemajme v paži. Ani tie najmenšie. Ani tie takmer dospelé. Potrebujú objať, pochopiť, hovoriť!

Ešte v decembri boli už tradične vyhlásené farby pre nadchádzajúci rok, konkrétne sezónu 2017. Farbu roka vyberá plejáda odborníkov a zastrešuje to celé spoločnosť Pantone. Odborníci vyberajú každý rok niekoľko farieb a my vám prinášame nielen ich zoznam, ale aj inšpirácie ako ich nosiť.

Ale poďme pekne po poriadku. Spoločnosť Pantone, ktorá vyhlasuje farbu roka asi netreba predstavovať nikomu, kto sa aspoň trochu orientuje vo svete farieb. Globálny líder v oblasti farebných riešení pre firmy či jednotlivé odvetvia biznisu združuje najväčšie autority oboru, a preto nie je prekvapením, že celý svet čaká, kedy každý rok v decembri prezradí meno farby roka pre nasledujúci rok. Teda v preklade farby, ktorá sa bude niesť naprieč celým lifestylovým spektrom a ovplyvňovať naše životy viac, ako ktorákoľvek iná. 

Greenery - zelená má zelenú

Pre netrpezlivých uvádzame, že Greenery je farbou roka 2017. Je príjemne osviežujúca, symbolizuje život a pozitívnu náladu. Presne takto ju vidia odborníci, ktorí o nej rozhodli. Má upozorňovať na návrat k prírode, na ochranu životného prostredia, ale najmä má priniesť viac radosti, dobrej nálady a pozitívnej energie.

Finálových farieb bolo 10

Greenery nie je jediná farba, ktorá bude hit nasledujúcej sezóny. Odborníci z Pantone vybrali ďalších deväť farieb, ktoré spoločne ovplyvnia módu v tomto roku. Toto je top 10 farieb na jar/leto 2017:

V živote ženy sú rôzne okamihy. Veselé, spontánne, krásne, plné šťastia. Niektoré z nich sú dokonca najkrajšie v živote. Napríklad ako keď držíme v náručí svoje vytúžené dieťa. Občas však stratíme pevnú zem pod nohami a všetko sa v zmení v jedinom okamihu. Napriek našej úžasnej sile narazíme na svoju krehkosť a to najvzácnejšie čo máme, naše zdravie a život, sa môže rozbiť na márne kúsky. Všetko je odrazu viac čierne ako biele a pocit neistoty strieda strach. Strach o to, čo by sa stalo, ak by... A potom sú tie okamihy, ktoré nás zachraňujú. Tie, kedy sa rozhodneme pre správne veci, na správnom mieste a v pravý čas. 

Po pôrode, v roku 2017, som išla k svojej gynekologičke na klasickú preventívnu prehliadku. Lekárka mi odobrala vzorku z krčka maternice a zaslala ju na cytológiu. Cítila som sa výborne a bola som presvedčená, že je všetko v absolútnom poriadku. Dovtedy som vždy mala výborné výsledky, takže mi ani nenapadlo, že by to tentokrát mohlo byť inak. To čakanie bolo večné. O dva týždne mi zazvonil telefón. ,,Dobrý deň Sonička," ozval sa hlas sestričky v telefóne, ,,máme vaše výsledky." Úplne som stŕpla. „Potešíte ma?“ Opýtala som sa neisto. ,,Bude lepšie, ak si pre ne prídete osobne." Cítila som, že sa niečo deje. Ženská intuícia, 6. zmysel, nech tomu hovoríme akokoľvek, vedela som, že na mňa nečakajú dobré správy. Jasné, že som bola vystrašená na smrť, no potom som si povedala, že sa tým nebudem bezdôvodne stresovať. Ani vo sne by mi však nenapadlo, čo si vypočujem...

Hneď na druhý deň som poslušne sedela v ambulancii a čakala na svoj ortieľ. Gynekologička mi oznámila, že mám HSIL. ,,Ženy s takýmto nálezom odosielame na onkogynekologické pracovisko." Vyschlo mi v hrdle a do očí sa mi tisli horúce slzy. Po chvíli som sa odvážila opýtať, čo to znamená. Sonička, HSIL je stredne ťažký, až ťažký predrakovinový stav buniek krčka maternice. Zmeravelo mi celé telo, prišlo mi nevoľno a iba som sa na ňu nechápavo pozerala. Nedokázala som povedať jediné slovo.

Lekárka ma začala utešovať, že to spolu zvládneme. Navrhla, že mi nastaví správnu liečbu, predpíše vaginálny gél, ktorý je určený pre pacientky v tomto štádiu a s ktorým má výborné skúsenosti, absolvujem ďalšie vyšetrenia a prípadne pôjdem k iným odborníkom. Lekárka teda zvolila vyčkávacie stanovisko. A to sledovať nález aspoň 3 mesiace a potom urobiť kvalitné kontrolné cytologické vyšetrenie. Toto obdobie, keď sa čaká, či sa zmeny zhoršia alebo úplne vymiznú, je pre ženu psychicky veľmi náročné. Pocit, že v sebe nosím zárodok možnej rakoviny krčka maternice, bol pre mňa hrôzostrašný. Na druhej strane bolo toto vyčkávanie oveľa lepšie ako radikálny chirurgický zákrok a riskovanie možných komplikácií, hlavne v takom mladom veku.

Po 3 mesiacoch som sa pri kontrolnom cytologickom vyšetrení bez váhania rozhodla pre LBC cytológiu. Navrhla mi to nielen moja gynekologička, ktorá povedala, že má s týmto vyšetrením len tie najlepšie skúsenosti a ja som bez váhania som do toho šla. Ale prečítala som si aj na internete samé pozitívne ohlasy žien, ktoré boli nadšené a na LBC cytológiu nedajú dopustiť. Suma, ktorú som zaplatila v ambulancii, je zanedbateľná oproti tomu, ako som sa spokojne cítila. Výsledky som mala k dispozícii do niekoľkých dní a mala som istotu, že som pre svoje ženské zdravie urobila to správne rozhodnutie. Predstavte si, že všetko bolo v poriadku. Každý polrok musím absolvovať kontrolné cytologické odbery, no po tejto mojej životnej skúsenosti je pre mňa jasnou voľbou iba LBC. A nad klasickou cytológiou už ani neuvažujem.

Milé ženy, matky, dcéry, manželky, partnerky. Chcem vás veľmi pekne poprosiť, kvôli nám, nášmu zdraviu, aj kvôli našim rodinám, nezanedbávajme preventívne prehliadky u gynekológa. Robme správne rozhodnutia a investujme do svojho ženského zdravia. Je to v našich rukách. Vyberajme si pre svoje zdravie len to najlepšie. Veď zdravie máme iba jedno. Ja na LBC cytológiu nedám dopustiť.

Wooooow, aký perfektný deň je za mnou! Vstala som o šiestej, vychystala som muža do práce, hneď som sa pustila do upratovania, navarila som, šla som na prechádzku, prešla som 8 km, ušila som si sukňu, upiekla som koláč, zariadila som svetový mier, no hlavne, celý čas som vyzeralá úžasne.

Dnešok? Je skoro deväť, rolujem facebook, dopíjam svoju už aj tak studenú kávu a navôkol sa pohadzuje manželové pyžamo, prázdny kelímok od jogurtu a neidentifikovatľná špinka na podlahe. Vnútorne si už asi hodinu a pol hovorím, aby som zdvihla ten celulitídový zadok a začala sa hýbať, no i tak ďalej čumím na monitor a užívam si ten pocit viny a výčitiek svedomia. V hĺbke duše sa vo mne začínaju vynárať obavy. Rozmýšlam, že je streda, takže máme v meste pouličné trhy na ktoré sa vždy vyberie moja svokra a zvykne sa potom u mňa zastaviť. Samozrejme ma v takomto stave nemôže nájsť a tak vstávam a idem sa činiť.

Aj u vás takto vyzerajú niektore dni? Aj vy sa potom naháňate, aby ste nakoniec všetko stihli? V jeden deň ste ako superman a na druhý deň ste ako zdochlina? Prosím vás, uistite ma, že v tom nie som sama. V poslednej dobe sa mi takéto dni striedaju dosť často. Neviem či je to tým 7. mesiacom tehotenstva a 10 kilami navyše, no fakt mám niekedy pocit, že to nie som ja. Snažím sa, chodím na kurzy, varím, žijem, existujem, ale nie som to stopercentná JA.

Začala som sa o tento môj "problém" viac zaujímať. Prelustrovala som si tisíce článkov, štúdii a samozrejme debát na koníkovi. A, že čo som zistila? Od rôznych teórii o tom ako za všetko môžu hormóny a že mám doplniť železo a magnézium, cez teórie, že som lenivá veľryba, som zistila, že vlastne len "prokrastinujem". Áno, áno, to je to správne magické slovo. Nie som lenivá, len prokrastinujem. Proste si dávam na čas.

Sú dni, keď si užívam svoj kávičkový kľud, po dobre odvedenej práci, hneď poobede a niekedy sú dni, kedy si proste tú kávu vychutnám pred tým humbukom. Ja viem, táto výhovorka nie je možno tou, ktorá vám pomôže cítiť sa lepšie, ale spísala som pár pozitív, ktoré mi pomáhaju prekonať ten zlý vnútorný pocit, že nefungujem akoby som mala.

• Je vedecky dokázané, že prokrastinujú najmä kreatívni ľudia, takže som kreatívna.
• Stres a výčitky, ktoré v nás prokrastinácia občas vyvolá nám zároveň dodávajú silu a efektivitu. Preto prácu, ktorú by sme normálne spravili za 4 hodiny, máme zrazu spravenú za 2 hodinky. Ideš raketa!!!!
• Prokrastinácia, respektíve odkladanie povinností na neskôr nám taktiež pomáha robiť rýchlejšie a lepšie rozhodnutia. Poznáte to, ďalší deň, kedy neviete čo navariť. Zaľahnite na gauč, dajte si kávu, pozrite telku a po chvíľke pozrite na hodinky! Do kelu! Môj chlap má byť doma za hodinku a ja nemám ešte navarené. Nazriete do chladničky, do špajze, nájdete zemiaky a párky....booom dnes bude granadír. Ja viem, že to nie je top večera, ale nie každý deň musia byť doma rezne a sviečková. Ani váš chlap vám nenosí denne domov kvety, či? (Ak áno, tak zabudnite na tento článok a tú sviečkovú mu navarte!)
• Ženy majú proste nárok občas spraviť to čo chcú a až potom to čo by mali. Najmä my, čakateľky na pôrod. Je mi jasné, že keď sa mi drobec narodí, takýto luxus si už nebudem môcť dovoliť.

Ahojte maminky,

Prinášam Vám recenziu na prírodnú kozmetiku Weleda. Zapojila som sa do súťaže o testovanie kozmetiky tejto značky a správa o tom že ma vybrali ma nesmierne potešila. Celú zimu a teda každú zimu máme problém s veľmi suchou pokožkou tela. Ja aj obe moje baby....hold asi to podedili. Keď boli menšie navštevovali sme aj kožného lekára koli atopickej pokožke. Vyskúšali sme rôzne krémy z drogérii aj na predpis od lekárky, ale žeby to bol nejaký zázrak sa povedať nedá. Tak som zháňala aj rôzne prírodné či doma vyrábane mastičky. Mám veľmi blízko k prírode ako takej a teda aj k prírodným kozmetickým prípravkom, či už pre mňa alebo pre deti.  A teda mali sme možnosť skúšať Weledu.

Prišiel balík a začalo sa testovanie. Ja som na toto maniak, akonáhle kúpim niečo nové neviem sa dočkať až to môžem odskúšať. Takže sme testovali všetky tri.

Ako prvé sme skúšali Dojčenský nechtíkový kúpeľ a Nechtíkový dojčenský olej.

Jemná nepenivá prísada do kúpeľa je bielej farby, aj vodu zafarbí, mojim dievkam toto vôbec nevadí. Má neskutočne príjemnú vôňu. Takú tú bábätkovskú. Jemne čistí a ošetruje pokožku s posilňuje prirodzenú ochrannú funkciu pokožky.

Dermatologické testy potvrdzujú dobrú znášanlivosť aj u detí s atopickým ekzémom a pri vysoko citlivej pokožke. Prísada je vhodná od prvého dňa života aj u starších detí. Priznávam sedí aj mne 😉

03.04.2019 – horko ťažko vstávam na budíčka.

Čaj na spanie zabral, spala som ako dudok. Pomaly sa chystám do práce, ešte umyť riady zo včera, upiecť cigánsku pre chlapov na raňajky, nech sa potešia, vyvešať práčku (počujem ako práve doprala). Píšem si zoznam do lekárne – morskú soľ do nosa, šalviový čaj a doritricin. Pre istotu. Dnes ma čaká školenie „teším sa straaaašne“, samozrejme to myslím ironicky.

Deň ubieha veľmi rýchlo. Ráno porobím do 9 koľko sa dá, potom smer školenie, ktoré trvá 2,5 hodiny, veľa sa tam diskutuje, veľa otázok do plánového nového programu, bla bla bla. Vychádzame s kolegyňami von zo školenia, keď zisťujeme, že sa nám jedna niekde zabudla. O chvíľu dobehne iná kolegyňa s tým, že ju našla sedieť na schodoch pretože spadla.

Zatočila sa jej hlava a spadla zo schodov.

Utekáme rýchlo pre ňu, chvalabohu je celá, ale doudierala sa. Ideme s ňou pomaly naspäť do roboty. K lekárovi odmieta ísť, klasika, naša zodpovedná kolegyňa, najprv práca, potom lekár, veď to nič nie je. Dúfam, že si nezlomila niečo, lebo členok mala vytknutý a koleno a píšťalu riadne udretú. Zľakli sme sa, ale fakt strašne.

Poobede som práci moc nedala, tak sme sa aspoň spolu naobedovali a pokecali o všetkom možnom. Nová kolegyňa sa nám veľmi páči, je šikovná, pracovitá, rýchlo chápe. Ideál.

Táto hra je pre mňa zatiaľ topka na rozvíjanie. Neskôr som ju videla aj u logopedičky aj u iných mamičiek, ktoré majú AUTI detičky, takže to možno nebude pre Vás žiadna novinka. Mne ju poradila tiež jedna mamička tu na MK, tak som si ju objednala.

Mne sa na nej páči, že sú v nej rôzne predmety od výmyslu sveta. Topánka, krhla, gitara, kvetina, bábika... Z každého rožku trošku. Jednotlivé veci nielen priraďujete podľa obrázku alebo aj podľa obrysu (zo zadnej strany). Okrem toho na tejto hre môžete perfektne rozvíjať aj imitáciu. Napr. ja zahrám na gitaru, tak aj ona, ovoniam kvetinku, tak aj ona, ukážem, že hviezda je na nebi, tak aj ona... Túto hru využívam dokonca aj s normo synom a mužom, vtedy si zahráme "originál" verziu a losujeme veci z "pytlíka" a hádame, čo to tak môže byť. Za mňa fakt topka hra a určite od tejto firmy nejaké ešte poobednávam.

Dnes to bol super krásny rodinný deň. Moja raketa  bola dnes ukážková, zapájala sa do všetkého, ešte si aj tu svoju hru polepšila. Tak napr. dnes: 

- si krásne kočíkovala bábätko, ktoré síce potom neskôr zabudla uprostred chodníka, matka roka ako ja🙂)

- nakladala zvieratká do "TAXI" autíčka a áno poštukala si 3/4 hry tie tlačidlá, ktoré vydávajú tie otrasne zvuky a pazvuky, z ktorých mi už trhá bubienky. 

Aj sa celkom zapájala do spoločných prác, napr. nakladala s nami kameň s lopatkou... Júúúj parádne to bolo dnes s ňou. 

Na materstvo sa žena nemôže pripraviť. Môže počúvať rady mamy či babky. Čítať príučky a múdre knihy. Prelúskať všetky (ne)možné diskusie. Môže sa pripraviť v teoretickej rovine. No potom to príde. Do náručia vám vložia to malé klbko šťastia a všetky nadobudnuté rady a tipy sa začínajú strácať. Pomaly miznú ako stopy v piesku. Ako sa to vraví? Človek mieni, Pán Boh mení? Nahraďte slovo Pán Boh slovom dieťa a máte presnú definíciu materstva. Aspoň toho môjho ;)

Čo však každá mamička s určitosťou potvrdí je, že materstvo je jednoznačne to najkrajšie, čo sa môže žene prihodiť. Samozrejme, je plné nielen krásnych chvíľ, no aj chaosu, zúfalstva a únavy. Čo si budeme klamať, všakže? No práve v týchto (ne)dokonalých, (ne)radostných chvíľach spočíva jeho krása a jedinečnosť. S materstvom však prichádza aj množstvo otázok a neistoty. Pretože tomu malému klbku chceme dať všetko. To najkrajšie z najkrajšieho. Najlepšie z najlepšieho. Jednorazové plienky alebo látkové? Používať vlhčené utierky alebo nie? Dojčenie? Cumlík? Kočík? Šatkovanie? Prvé príkrmy? Možno si ešte počas tehotenstva spravíte v tom množstve otázok jasno. Viete, že ten malý obyvateľ vo vašom bruchu bude používať látkové plienky. Dojčiť budete aspoň 2 roky. Samozrejme, cumlík ani vlhčené utierky nepripisujete na zoznam do výbavičky. Veď načo? Budete mu variť zásadne domácu stravu. A tak ďalej. Všetko máte dokonale premyslené minimálne na dobu prvých 3 rokov. Do bodky. Potom to však príde a sme pri starom, známom „Mama mieni, dieťa mení“.

Pri dieťati je to skrátka niekedy tak, že plány musíte zahodiť a riadiť sa podľa aktuálnej situácie. Aj ja som mala plány… No teraz som vďačná za niekoľko skvelých produktov, ktoré mi uľahčujú každodenný chod s mojimi krpcami. Pretože dni s nimi sú jedinečné, plné úsmevov a krásnych okamihov. No zdá sa mi, že utekajú prirýchlo. Preto si chcem naplno užiť  každý jeden okamih. Aj ten nepatrný. Prestala som riešiť veci, ktoré neviem ovplyvniť. Po márnych pokusoch, prerevaných nociach, bolestivom odsávaní, pokusoch o opätovné „rozdojčenie“ a pocitoch zúfalstva som sa skrátka jedného dňa rozhodla, že budem vďačná za tie krásne mesiace dojčenia, no už to nebudem siliť. Pretože umelé mlieko zo mňa nespraví zlú mamu. A tak sme prešli na pokračujúce mlieko, vďaka ktorému som mala doma šťastné a spokojné dieťatko. A to dieťatko sa konečne nepozeralo na zúfalú kôpku nešťastia, ale na prešťastnú maminu, ktorá bola opäť späť vo svojej koži.

No počas tých mesiacov dojčenia tu bol jeden produkt, bez ktorého som nevyšla z domu. Seriózne. Tak, ako mi niekedy, v dávnych časoch slobodných, v kabelke nechýbal deodorant, rúž na pery a tampóny, teraz som sa na vzdialenosť viac ako meter od domu nepohla bez jednorazových vložiek do podprsenky. Pretože to určite poznáte. Aj spotené fľaky v podpazuší sú šuvix oproti fľakom na tričku od vytečeného mlieka. Takže tak. Poviem vám iba toľko, že s týmito vložkami som mala istú dobu veľmi intenzívny vzťah 🙂

A čo som to vravela v tehotenstve o plienkach? Aha, áno. Že budem látkovať. No, takmer sa mi to podarilo. Takmer. Nejako som to nedala a podľahla som čaru jednorazových plienok. Nevadí, možno sa pri ďalšom odhodlám na tie látkové ;)

Pomaly prichádzame k niečomu výnimočnému, špeciálnemu, jedinečnému. Vlhčené utierky. Tie, ktoré určite nebudem potrebovať. Lebo veď doma nám voda tečie. Ale čo na cestách, v parku, na ihrisku či v aute? Tak ďaleko som nerozmýšľala. A keďže sme aktívna rodinka, dnes sú pre mňa utierky niečím, čo by som pokojne nazvala záchrancom každej mamy. A to nehovorím, že sa nimi výborne čistia topánky od blata, sedačka od jedla či počmáraný nábytok.

Prečo je koža drsná a napnutá, pokrytá drobnými šupinkami, často svrbí alebo má silné sklony k zápalom? Hlavnou príčinou je porušená ochranná kožná bariéra.

Ochranný "múr" pokožky

Prirodzená ochranná bariéra pokožky sa skladá z:

• lipidov (tukov), bohatých na nenasýtené mastné kyseliny (najmä kyselinu linolovú), ktoré vytvárajú pružné spoje medzi bunkami rohovej vrstvy,
• tzv. prirodzeného hydratačného faktoru, tvoreného ureou a kyselinou mliečnou, ktoré stabilizujú obsah vody v koži.

Za normálnych okolností táto vrstva chráni pokožku pred zvýšeným odparovaním vody a tiež pred škodlivými látkami zvonku, ktoré môžu pokožku podráždiť a často bývajú impulzom k novému zápalu alebo zhoršeniu atopického ekzému.

Ochranná kožná bariéra môže byť oslabovaná napríklad:

Stalo sa vám, že ste dostali skvelý nápad, ktorý vám celé dni, mesiace, dokonca roky nedal spávať? Rozmýšlali ste nad tým, aké by to bolo, keby to vyšlo? Nie ste to vy, kto má v hlave nápad na dokonalý projekt, výnosný biznis, zaujímavý blog, skvelý web, alebo úspešný podnik? Možno práve vy máte v šuflíku pri posteli napísaný bestseller, ktorý dodnes nik nevidel a nečítal. Na čo čakáte?

Ja viem, ľahko sa to hovorí... sama som s tým dlho bojovala a ešte stále bojujem. Človek by aj chcel vystúpiť z radu a uskutočniť svoje plány, no vždy je tu niečo, čo ho zastaví. 

Ja osobne som sa najviac vyhovárala na čas. Na mnohé iné nápady mi zas chýbali peniaze, čo bola len ďalšia výhovorka, ktorú som si vštepila do hlavy. Keď tie peniaze nakoniec prišli, aj tak som zakotvila na mŕtvom bode ako pred tým a môj plán zostal vždy len plánom. 

O mojich snoch vedeli vždy len tí najbližší, a keď sa ma pýtali, kedy to "všetko" rozbalím, pravidelne som ich kŕmila už spomínanými rečami. Pravdou ale je, že skutočne najväčšou prekážkou bol pre mňa názor ostatných. 

Neobávala som sa až tak názoru mojich priateľov, lebo o nich som vedela, že ma podporia, no mala som blok z toho čo by si mysleli ľudia, ktorí mi nie sú blízki, ľudia, ktorých rešpektujem, lebo musím, proste tí ľudia, o ktorých viem, že ich vo svojom živote vlastne nechcem, lebo ich nemusím. 

Nikdy vás netrápilo, čo si napríklad o vašom blogu pomyslí tá hrozná kolegyňa, ktorá vždy gúľa očami bez ohľadu na to, čo poviete? alebo ten trápny kolega, ktorý neustále zosmiešňuje všetkých naokolo? Ak je vaša odpoveď "nie", skláňam sa pred vami a máte môj večný rešpekt. Mňa to však štvalo a veľmi brzdilo. 

Vstávame ráno, dnes je veľký deň. Deti majú zubnú hygienu a ja s nimi. Naschvál som to naplánovala tak, aby sme šli všetky naraz, nech vidia, že to nie je nič hrozné a že to prežívam aj ja úplne v pohode.

Len zahrať to pred deťmi na pohodu, keď máte panický strach zo zubárov, to už nie je až také ľahké. Tento strach som vlastne nemala, keď som bola dieťa, no potom som sa v osemnástich dostala do rúk sadistickému pánovi, ktorý neuznával anestézu. Prežila som vŕtanie zubov, ťahanie koreňov aj výplň koreňových kanálikov bez umŕtvenia, no zanechalo to na mne psychické stopy. Až také, že som roky svoje problémy so zubami neriešila. Jeden zub sa mi rozpadol a polámal, a napriek tomu som to neriešila, nikdy nebol čas, bola som v zahraničí, tehotná, dojčiaca. Až sa mi milý zub ozval takou bolesťou, že som bola nútená vyhľadať pomoc. Dnes, o dva roky neskôr, o tisícpäťsto eur ľahšia a s implantátom v ústach viem, že to bolo to najhoršie, čo som mohla spraviť.

Sadla som si teda do kresla a hygienu som nejako prežila, vlastne ten pocit čerstvo vyčistených zubov mám rada. Deti boli mierne vykoľajené, no našťastie malým deťom sa hygiena v podstate nerobí, len sa zúbky zafluorujú, prípadne vyčistia kefkou. Po hygiene prišla pani zubárka a na naše nemilé prekvapenie sa v jednej puse objavil aj prvý kaz.

Dostali sme termín na ošetrenie a dohodli sa, že takýto zúbok netreba nechať len tak. Niektorí zubári tento postup neuznávajú a detské zuby neopravujú. Tento postup sa mne osobne nepáči. Myslím si, že nechať dieťa s kazom zvyšuje jeho šance na ďalšie kazy, Okrem toho stoličky sú v podstate posledné zuby, ktoré idú von, a nechcela by som, aby moje dieťa do desiatich rokov boleli zúbky, prípadne chodilo s kazom v puse.

Je super, že v dnešnej modernej dobe, môžete robiť všetko možné aj nemožné, umývať zúbky poriadne, nedávať deťom sladkosti, používať medzizubnú kefku, a tým znižovať šance, že sa raz bude vaše dieťa boriť s pokazenými zubmi. Ale kaz sa z času na čas aj tak môže objaviť aj napriek správnej starostlivosti o zúbky.

Jedno z mojich detí má od narodenia aj reflux, čoho následok je aj hnedý povlak na predných zúbkoch zvnútra. Ten je znakom poškodenej skloviny a pravdepodobne sa časom pretaví do zubného kazu a preto to nechcem nechať len tak. Okrem toho, zúbky sú z neho krehkejšie a na viacerých miestach ako keby priesvitné. Dohodli sme sa s pani zubárkou pri minulej návšteve, že zúbky odborne vyčistí a zapečatí plombou, aby sa nekazili. Ak máte deti s refluxom, ktoré častejšie vracajú a majú už zúbky, nepodceňte to a pravidelne im kontrolujte stav zubov. Pani doktorka mi tiež vysvetlila, že zuby sa po vracaní nemajú umývať hneď, ale až o 20 minút, aby sme kyselinu nevotreli do zubnej skloviny a tým ju nezničili.

02.04.2019 – do stropu čumím už od 0.29 hod.

No čo už. Sedím v kuchyni a počúvam rádio Vlna. Krásne pesničky. Na na na ....

Pozerám do kalendára, pozajtra interné, nezabudnúť! Už si to píšem ako stará babka.... Ná šak abych nezabudla, né? Ozaj musím pripraviť manželovi zoznam, čo treba zaplatiť, kým budem v nemocnici. Aby sa na niečo nezabudlo. Pre istotu.

Aj obočko si musím vytrhať, nech nevyzerám ako Brežnev na operačke.

O 4 už zívam, spala by som, ale to mi je teraz figu platné, keď za chvíľu utekám na autobus. Večer si musím uvariť nejaký čaj na upokojenie alebo na spanie, nech nebuntoším zase celú noc.

Sadám do autobusu, plného pokašliavajúcich ľudí, ide ma šľak trafiť, mám nervy, aby som niečo do operácie nechytila. Doma mám rúška, budem ich asi nosiť (asi nie vyzerala by som ako blbá) alebo že by? Ráno utekám na poštu zaplatiť šek, aby som mala všetko poplatené kým odídem do nemocnice. Bojím sa, aby som na to nezabudla, tak radšej to utekám rýchlo zaplatiť. Doobedie mám pracovne vyťažené.

Potom, keď som zistila, čo moju raketu baví, som toho naplno využila a začala objednávať všetky možné vkladacky. Trénovala som na tom slovnú zásobu, očný kontakt, pozornosť aj jemnú motoriku (keďže to musela správne uchopiť a napchať do tvaru). Mám ich už do zásoby hojne a ak by niekto chcel, rada vymením za iné🙂 

Začali sme s predkreslenými, teda vložíš tam, kde je obrázok nakreslený.Mojej malej rakete sa najviac páčili zvieratkové. Leva sa naučila napodobniť práve na týchto zvieratkách. Vždy som som jej ho podala a "zavrčala" a povedala toto je lev. Neskôr sme prešli aj na tvary bez prekreslenia, čiže iba podľa obrysov, tiež to celkom pekne dávala. Niektoré nas este cakaju, ako napr. Abeceda, ale s tym fakt neponahlam. Tieto úlohy som ja využívala ako "ľahké" a dávala som jej ich za odmenu alebo medzi novými "ťažšími" úlohami. Zháňala som ich kade tade, najviac cez bazoš alebo aj na bazare tu na MK, pretože som odmietala dať za nové 10 €. Niekedy využijem aj aliexpres, ale tam to vsetko trva a mna z dlhého čakania ide slak trafiť. Niekedy su akcie aj v lidl alebo iných supermarketoch na takéto aktivity. Ja uz idem znuchavat zase nejake, ale uz skor nieco o level vyssie. 

Dnes ma moja raketa velmi potešila, lebo prvykrat, co chodime na terapie hrou, si sama sadla a sama s lektorkou aj spolupracovala. Uplne krasne bez mojej pomoci.  Prvykrat som pozerala, ze pracuje s niekym inym ako so mnou, nemusela som ju drzat ani podplácať, proste si sadla, kde mala a uz cakala kedy “teta” zacne. Parádna bola, ani tie jedy jej netrvali dnes nejak extra dlho, 20-30 sekund a zase sme pokračovali dalej🙏 Ale co ma soklo, bolo jej prekvapujúce zrkadlenie v nebezpečnej situácii. Vecer ked som chystala veceru, popritom upratovala dom, plnila pracku, čistila aquarko, tak ona si len tak lebadabo prisunula stolicku k sporáku, zobrala si svoju detsku obracaku a isla “pretacat” hranolky na rozhorčenom oleji. V sekunde by sa mi krvi nedorezali🤦‍♀️Potom, ked som prekonala infarkt som si vsimla, ze ona vlastne isla iba urobit to co ja: pretočiť hranolky s naberačkou. Moje zlate kura som vystrašila a rozplakala, pretoze  som sa zlakla a skrikla a okrikla a rozčuľovala vsetko mozne, pretoze ma v danej chvíli nenapadlo reagovať inak. Uz som ani nedufala, ze bude mat dnes nejaku “funkčnú”hru, ale ze si ona vyberie zrovna žeravý olej🙈 Paneboze ochraňuj toto moje deco, lebo ked to neustriehem, asi by som si vlasy vysklbala...

Špargľa je v nemecky hovoriacich krajinách považovaná za kráľovskú zeleninu. Jej pestovanie a predaj viedli zakladateľov spoločnosti Asparagus až do Veľkých Levár a Kútov, kde už niekoľko rokov pestujú bielu aj zelenú špargľu a jahody, celú úrodu v bio kvalite. V rovnakej kvalite ponúka špargľu z Dunajského Klátova i spoločnosť Búšlak oil.

Veľká časť úrody končí na stoloch v zahraničí.

Dominantou obce Veľké Leváre je kostol Mena Panny Márie z roku 1723.

Dunajský Klátov je zase známy svojim vodným mlynom na brehu Klátovského ramena Malého Dunaja.

Biela špargľa sa pestuje v riadkoch pokrytých tmavou a svetlou fóliou.

Zberom špargle nás previedol brigádnik Andrej.

Už spoza dverí tuším, že pôjde o veľkú vec. Priložíme uši na dvere a podľa zvukov vychádzajúcich z miestnosti sa zhodneme, že vnútri je minimálne jeden malý uplakaný chlapec.

Spoza chrbta nás prekvapí hlas zdravotnej sestry: „Skúste trošku rozosmiať toho nášho Milanka, nechce jesť. Už tri dni do seba nič nedal.“ Táto informácia dokreslila našu predstavu. Po istom „klop, klop“ vchádzame do miestnosti. Na toto nás ale mayovky nepripravili. Asi päťročný poblednutý kučeravý chlapček sedí v železnej postieľke v nemocničnom pyžame a plače. Ruky má zložené v lone a na jeho modrých očiach vidieť, ako veľmi za posledné dni zoslabol. Na nočnom stolíku má pritom obrovskú kopu banánov, sušienok a jabĺk. Všetky nedotknuté.

„Dobrý deň,“ pozdravím. „Ja som primárka De Mencia a toto je môj kolega doktor Harmanček, prišli sme vás vyšetriť.“ Malý Milanko prestáva plakať, no jeho oči nie sú o nič prívetivejšie. Stále sa nás bojí, musíme byť opatrní.          Pristupujeme k pacientovi a začíname vyšetrenie. Najskôr treba poskytnúť bublinkovú anestéziu, ktorá funguje len v spojení s lahodnou hudbou. Sestrička, ktorá práve ošetruje pacienta vo vedľajšej miestnosti, sa na nás usmieva cez sklenené steny jednotky intenzívnej starostlivosti. V tom sa stane niečo, čo nikto nečaká. Doktor Harmanček sa dotkne Milanka čarovným prstom a on svieti! Svieti ruka, noha, hlava, jednoducho všetko. Pacient je prekvapený a priznám sa, že aj my. Jediné možné vysvetlenie je, že sa pacient mení na žiarovku, a keďže dlho nejedol, budeme mu musieť voperovať do päty elektrické káble, ktoré ho budú vyživovať z klasickej dvestodvadsaťvoltovej zásuvky. Je tu ale šanca, že keď trošku podrastie, budú sa mu môcť voperovať do brucha tri deväťvoltové batérie, čo pre neho znamená že bude poháňaný dvadsaťsedemvoltovou silou, ktorá sa rovná sile dvoch celých a jednej sedminy koňa.

Malý Milanko už neplače. Teraz len vypliešťa oči na doktorov a nechápe, či to myslia naozaj vážne. Doktor Harmanček suverénne odkrýva perinu a meria mu pätu dreveným tĺčikom na mäso.

„Ja si myslím, pán doktor, že by sme to s tým jedlom mohli ešte naposledy vyskúšať, nemyslíte?“ Hovorím zamyslene, držiac sa za bradu, aby som vyzerala trošku inteligentnejšie, ak sa to s menom De Mencia vôbec dá. Doktor neprotestuje. Lúpem banán a namierim ho k ústam malého pacienta. Ostaneme s doktorom nehybne stáť a čakáme, či sa nám na našu nastraženú udicu niekto chytí. Zrazu sa stane niečo úžasné. Z ničoho nič sa pred nami objaví obrovská šelma, ktorá sa drobnými tesákmi pomaly blíži k potrave, až nakoniec zahryzne do banána. Toto nás absolútne šokuje. Nepredpokladali sme, že sa tento už skoro robotický človek opäť vráti k svojej prirodzenej potrave. Spanikárime a s doktorom Harmančekom sa dohadujeme, že nemôžeme dopustiť, aby si odhryzol znovu, lebo potom ho už nebudeme môcť operovať. Milanko pomaličky, poctivo prežúva, usmieva sa a z úst mu vytŕča banán, ktorý len veľmi, veľmi ťažko lezie dole krkom. Ham, ozýva sa znova.

„Aaaaaaa, on papá, on zase papá, panikaaaaa!“ vykrikujem a doktora Harmančeka oblievajú mdloby. To už je ale neskoro. Milanko sedí v postieľke, smeje sa, až mu poskakujú pliecka, a veselo žuje banán. Jeho líčka pomaly ružovejú a banán je čoraz menší a menší. Zdravotná sestra, ktorá celú túto situáciu sleduje z druhej miestnosti, odkladá misku s vatovými tampónmi na malý stolík vedľa pacienta, ktorého práve vyšetruje, a bez pohnutia sleduje, ako malý Milanko po troch dňoch opäť papá. Do očí sa jej tlačia slzy dojatia. Pri odchode z izby máme pocit, že v postieľke sedí úplne iný chlapec. Milanko nám máva, posiela nám pusinky a v líčkach má opäť ružovú farbu. Na chodbe nás stretne sestrička, podáva nám ruku a ďakuje za zázrak.