26.04.2019 - piatok 

Vstávam o pol siedmej. Kávička a ticho v kuchyni, syn išiel do školy, muž sa vracia z nočnej. Toto mi bude chýbať, keď budem chodiť do roboty. O to viac si to teraz užívam.

Púšťam sa do písania blogu o včerajšom dni, a keď už to mám skoro napísané, tak mi vypadne internet a všetko čo som napísala sa vymaže.... Vybrané slová hm, hm, hm. 

Kľud a nohy v teple. Pozerám ešte opaľovacie krémy, lebo dnes hlásia, že bude hrozne teplo, tak sa chystám opaľovať. Nech som pripravená.

Po siedmej idem do dediny, pomaly samozrejme, rehabilitujem.

V obchode si kúpim nejaké drobnosti, samozrejme aj Záhradkára a listujem v ňom ešte len z obchodu vychádzam.

25.04.2019 - štvrtok 

Nechce sa mi, ale musím... 4.30 vstanem a urobím synovi čaj do školy. 

Ale zase sa môžem vrátiť do postele, do teplučkej, zamotám sa do paplónika a zaspávam. Joooj toto mi bude chýbať, keď začnem chodiť do roboty. 

O 7.00 vstanem znova, dohodli sme sa s manželom, že pôjdeme ráno spolu nakúpiť. Rýchlo, rýchlo, sprcha, zuby, káva a "vybieham" z domu. Keď zamykám bránu za chrbtom sa mi ozve:

"Jaaaaj moja, a ty chodíš??? Počula som, že si v nemocnici a že si na tom veeeeľmi zle! Vraj rakovina..."

"No ako vidíte, tak som tu, žijem a chodím. Takže sorry, ak som Vás zarmútila."

No a už máme stredu 24.04.2019☺

Budím sa o 7.00.

Nevyspaná (nevychrápaná😂 syn tvrdí, že chrápem 😂). V noci som nevedela zaspať, zaspala som až okolo pol jednej v noci. 

Veď dospím som si myslela. Ha, ha, ha....

Asi starnem, alebo čo 😂

Ticho počkám, kým sa za synom zavrú vchodové dvere a vykradnem sa von zo spálne.  V kuchyni si zalejem nesku (skúsim čo to spraví) a čajík.  Postavím sa na váhu a skonštatujem, že som 1 kg pribrala. No jasneeee,  to je to tatove vyváranie! No nič,  dnes si dám dusenú zeleninu,  jogurty,  ovocie a veľa veľa vody.  A kávu. Jednu ešte. Aspoň.

23.04.2019 - utorok 

Krásne ráno. 

Pošibačkové 🙂

Ideme s manželom na prvú rannú prechádzku po operácii, spojíme to hneď s nákupom raňajok. Teším sa, rýchlo sa oblečiem a netrpezlivo čakám na manžela. Až vonku mi začne dochádzať, že ranná prechádzka bude prebiehať v pomalom tempe.  A nie v rýchlejšom ako som chcela. Navonok to vyzerá veľmi dobre, ale vnútro nepustí... Kurňa... Poznámka "rýchlejšie to asi nepôjde?" ma prekvapí a skoro naštve, ale predýcham to a usmejem sa. Aj on. Srandoval vtipálek 😂

Konečne prichádzame k obchodu.  Medzitým kamoška zastaví autom pri nás a povie mi, šak moja tebe nič neni,  šak môžeš ísť aj do roboty! Hmmm, doprajem ti to, čím som si prešla a prechádzam,  ale vysvetľuj to "niektorým " ľuďom.  No čo už.  Nepomôžem si. 🙂

Teším sa na čerstvé pečivo. Hmmm. Smola. Nie je, vypredané.  Ďalšie príde. Kedy? Nevedia. Nevadí,  tak kúpime v Senci hovorí manžel.  Fajn.

22.04.20198 - veľkonočný pondelok.

Nie, nie, nie.

U nás sa už dávno tento sviatok neslávi. Kvôli jednej šibačke, kde dcéru zošľahali tak, že týždeň mala podliatiny na celom tele. Vtedy sme prestali tento sviatok oslavovať. Väčšinou respektíve skoro vždy ho trávime v horách. Tam je krásne a ticho vždy 😍

O 6.00 manžel vypína zvonček, lebo by stále vyzváňal, a spíme ďalej 😴

O 9.00 zlezieme dole a raňajkujeme.  Spolu 😍 

Pozeráme telku. Spolu 😍

21.04.2019 - nedeľa 

Bože, tak rýchlo plynú tie dni od operácie, a ani sa mi veriť nechce, že sa dávam tak rýchlo do poriadku. 

Zázrak 🙂

Vstávam o 7.00, aj keď sa to manželovi moc nepáči. V noci som málo spala, a bol by radšej keby som si ešte pospala. Ale čo už? Už ma nezadrží 😀 už vie, že keď sa preberiem,  tak už musím niečo robiť 😄

Schádzam po schodoch dole, konštatujem, že v rámci rehabilitácie mi chodenie po schodoch už nerobí žiadny problém.

Som zo sebou spokojná

20.04.2019 - sobota

V noci som zle spala, snívalo sa mi o nemocnici. Fuj. Radšej sa potichúčky vykradnem z izby a idem do kuchyne. Uvariť si čaj a 2v1. Keď už tú kávu klasickú ešte nemôžem,  tak aspoň akože kávu 😂 Odostriem záves a kochám sa pohľadom na dvor a záhradu. A zároveň sama seba chválim,  aká si ty frajerka, 3 dni bez tabletiek od bolesti. Nooo to už je čo povedať. Manžel síce tvrdí,  že vraj som si už asi zvykla na bolesť ale nie. Nie je to pravda. Fakt to bolí zo dňa na deň menej. Teda až na tú zlatú žilu, ale aj s tou zatočím 😁 aspoň dúfam... hnusoba jedna...

Po raňajkách ideme o pol ôsmej nakúpiť do Senca do Tesca. Bože.  Panenko Marie... videl toto niekto? Košíky kopcom, parkovisko plné, ľudia nervózni,  no konec....No nič kúpime tých  8 vecí zo zoznamu a ideme platiť . Predavačka nechápavo pozerá na náš nákup a ja sa hanbím,  že sme tak málo nakúpili  😉 ale nie,  jednoducho nakúpim ako vždy 😊 svet sa nezrúti, keď niečo zabudnem.  

Život je o inom.  

Napríklad o zdraví. 

A to má teraz pre mňa prioritu ❤

19.04.2019 - piatok 🙂

Krásne ráno sa ukazuje. 

Teším sa, síce trochu viac chladno,  ale postupne sa cez deň oteplí, a ja idem za manželom na dvor nášho rodinného domčeka. Raňajkujem veľa zeleniny a kúsok pečiva. 

S obavami sa postavím na váhu. ALELUJA!!!

Zisťujem, že manželovo vykrmovanie nezanechalo na mne ani dekagram navyše.  Dokonca som schudla 😊 šikovný ten môj muž 😘

Doobeda som s ním na dvore, sedím v kresle, zabalená v deke a robím morálneho a odborného poradcu manželovi pri presádzaní kvetov v interiéri 😂 trošku som aj s maličkou krhličkou obehala kvety v kvetináčoch na terase, a hneď je ten svet krajší.  

18.04.2019 - štvrtok 

Krásne ránko. 

Bolesti sú minimálne, teším sa.

Trápi ma  že neviem nič o sestre.  Píšem si ráno so švagrom,  ani on nič nevie , len toľko že ju mali v noci operovať. Že za ňou nesmie ísť, a že má čakať.  Behom 2 týždňov sa ocitám aj na tej druhej strane pacienta, keď čakám ako dopadne jeho operácia. Je to náročné,  bojím sa, ale nič iné nám neostáva, len čakať...

O 11.30 mám návštevu u obvodnej lekárky.  Vyrážame skôr, ale samozrejme v Bratislave sú kolóny (zrazil sa autobus s trolejbusom), ešte že sme išli skôr. V ambulancii som skôr, prvá.  Obvodná mi hovorí,  že dávky detralexu treba zvýšiť,  kvôli lepšej priechodnosti ciev, aby mi to skôr zabralo a netrápila ma zlatá žila. V tom lepšom prípade sa to zahojí, v tom horšom prípade sa to bude riešiť chirurgicky. Úžasné.  Ale ja to chcem vyriešiť bez chirurgie! Urobím preto všetko, aby som nemusela ísť pod nôž a dúfam, že sa mi to podarí. 

Poobede sa mi konečne ozve švagor,  že sestra sa prebrala po operácii,  vzali jej vaječník mala tam cysty, ktoré jej praskli a krvácala do brušnej dutiny. Operovali ju laparoskopicky.  Urobila  aj pár krokov,  ale má bolesti, musí odpočívať.  Necháme ju pozdravovať a teším sa, že je jej už lepšie.

Streda - 17.04.2019

7.00 - jaaaj ťažko sa mi bude potom zvykať,  vstávať ráno do práce o 3.00 😉

No ale dobre. 

Vzhľadom na to, že včera večer mi bolo zle ako psovi, zahájila som povinné odpočívanie.

Doobeda fajn,  fajn, fajn. Čakám návštevu. Nepríde,  škodaaaaa. Tak som sa tešila,  ale čo už... sľubuje,  že príde zajtra. 

O druhej ma prekvapí na WC nepríjemný pocit. Bolí to, štípe to, neviem si ani sadnúť, čo to je? Volám manžela. 

Utorok - 16.04.2019

O 7.00 sa budím vo svojej posteli.

Teším sa z voňavých perín, pohodlného matracu a z manžela,  ktorý vedľa spí. 

Som hladná a mám chuť na kávu. "Nečujne" sa zakrádam ku dverám,  keď sa za mnou ozve "Kam ideš?!" Skoro som z kožky vyskočila. "Bože, toto mi nerob,  som hladná." Vstáva a spolu ideme dole pripraviť si raňajky - žemlička a tanier plný zeleninky - mňam 😋

Doobeda sa motkám pri manželovi, keď kosí a keď polieva záhradu. Mám pocit,  že je to už v pohodeeee a že už mi bude len fajn. Vedieť, čo ma večer čaká tak toľko nebudem "žbrýlat" po vonku. Dame si obed a kávu, chvíľu poležím a zase "žbrýlam" po vonku. Šak pomaly, šak to je v pohode a nič sa nemôže stať. 

Problémy začnú po zjedení jogurtu, najprv ma začne bolieť žalúdok, potom črevá.  Dostanem kŕče, nafúkne sa mi brucho a neviem čo mám robiť. Skúsim ísť na WC, a všetko čo som zjedla aj s jogurtom mi dá "pá pá".

02.38 hod. - PONDELOK!!!

Dnes idem domov, dnes idem domov, dúfam... Veď mi to primár sľúbil.

Svitá. Pozerám z okna. Zase. Ľudia sa ponáhľajú do práce a ja tu stojím hore a pozerám.

Blíži sa 7 hodín a ja čakám na vizitu. Minúty ubiehajú, som nervózna a čakám, a čakám, a čakám.

Ozve sa rázne zaklopanie na dvere. Konečne! Vchádza primár. Teší sa, že ma vidí, lebo cez víkend tam nebol a hovorí mi, že žiarim ako slniečko. Je úžasné, ako sa ženské telo dokáže rýchlo zotavovať z operácie, hovorí mi. Súhlasím s ním, sama sa tomu čudujem. 

Chcete ísť domov? Áno, áno, áno!

14.04.2019 - nedeľa 

4.43 tma za oknom. Pohľad z okna ma presvedčí o tom, že Bratislava si žije svojim rušným životom aj cez víkend.  

WC, tlak, teplota, krv, fraxiparin, katétre, infúzie...

Každým dňom je to lepšie a lepšie, a bolesti sú vždy o niečo slabšie. 

Na raňajky mám vianočku s maslom. Hmmmmm, mňamka 😋. Čakanie na vizitu.  Vchádza izbový lekár.  Od dverí sa tak zapozerá a zahlási: "Dámy, všetky dnes vyzeráte úžasne." 

Chichoceme sa ako malé (42, 52 a 72 ročná). Irenku prepúšťajú domov, balí sa. Ticho jej závidíme.  Ale zase nám je ľúto, že odchádza. Medzitým prichádza upratovačka a upratuje. Potrebujem ísť na WC, ale fakt súrne! Zakrádam sa popri stene, keď upratovačka na mňa zhúkne: "Kam moja, kam? Teraz to mám akože znova umývať?!" Ja: "Ale ja fakt musím!" Ona: "No a? Nezáujem." Ja tiež, prešmyknem sa okolo nej ako okolo Golema, a vtrielim na WCko. Spoza dverí sa ozve: " No a teraz čo? Ja som dôchodkyňa,  ja sa na to môžem vykašľať." Odpoveď odo mňa nedostala 😁 Mala som súrny prípad. Dnes už 3x (blbé hrozno - jaaaaj) už ho nebudem jesť 🤔 

4.30 tma za oknom.

Sestričky pobehujú.  Tlak, teplota, katétre, infúzie... Vnímam to len z diaľky.  Mňa sa týka len tlak a teplota. 

Dievčatá moje zlaté, zo dňa na deň je to lepšie a lepšie!

Po raňajkách sa ideme so spoluležiacou Irenkou prejsť po chodbe.  Ešte pred 2 dňami by som o niečom takom len snívala. 

A teraz? Teraz vykúkam spolu s ňou z okna a pozeráme na ľudí na ulici.

Irenku zajtra prepustia. Teším sa s ňou.

Dobré ránko 😊

4.35 - piatok.

WC a sprcha. Kozmická rýchlosť to síce nie je, ale viete aký to je úžasný pocit sama sa osprchovať? Úžasný 😊

Už sama viem chodiť! Bolesti sú zrána slabé. Teším sa. 

Prichádza sestrička (tá zo Stupavy čo tu bola aj minule). Pani čo stále plače  kvôli bolestiam sľubuje, že ide zbiť tých zlých ujov doktorov. Pani sa utíši a zaspí. Keď sa zobudí, pýta sa sestričky, či ich zbila. Keď jej povie, že áno, zbila, tak je spokojná a spí ďalej. 

Čakanie na vizitu je dlhé. 

Štvrtok 11.04.2019 - 6.00 - môj prvý ranný pohľad.  

Deprimujúce. Buchot vozíka na chodbe. Vchádza sestrička s indiánskym pokrikom "tlak, krv, teplota!". Potom dostanem za odmenu infúziu proti bolesti.  Zaspávam.

Budím sa tesne pred vizitou. Na vizite ma skontroluje lekár a ja zase zaspím. Asi z tej infúzie.  Za chvíľu ma budí sestrička, včelička do pleca (ovad a nie včelička😏) a antibiotiká do infúzie. 

Zase ležím. Vraj dostanem obed!😍 Teším sa!

Čenkovej deti sú proti mne šuvix! Taká som hladná. 🙂

Doobeda telefonujem s manželom, chýba mi,  aj ten pubertiak 18 ročný 😒 ale zvládajú to perfektne. Na obed mám cestoviny,  hovädzie mäso s omáčkou. Oči by jedli, ale žalúdok  nepustí. Polovicu mäsa a asi 12 malých  vrtuliek zjem. Viac nevládzem. Smer posteľ.  Infúzia proti bolesti a poobedie ubehne ako voda. 

Streda 10.4.2019 - za normálnych okolností výplata, teraz prvý pooperačný deň. 

Spalo sa fajn, nadopovaná všeličím možným. Ani sa nečudujem,  ale momentálne mi to je pri takých hnusných bolestiach totálne jedno.

Do izby vbehne najprv upratovačka,  bez pozdravu,  zazerá ako nočná mora v Elm Street. Radikálne umýva dlážku,  s mopom trieska do postelí, mám sto chutí jej niečo povedať,  ale pud sebazáchovy mi to v tom bráni.

Upratovačka odchádza, prichádza ranná smena. Zlatá upratovačka.  Ranná smena je totálne nasratá, je ich málo, nestíhajú. Sál, príjem, oddelenie,  zo sálu, opýtať sa niečo sestričky je životu nebezpečné.  Po vizite mi vyberú drén aj cievku (vôbec to nebolí), a mam chodiť len za pomoci sestričky.  Po hodine mi treba ísť na malú,  točí sa mi hlava.  Jedna sestrička ma odvedie a keď budem hotová mám zvoniť a ona príde. 

Zvoním. Otvoria sa dvere a tam "totálne " nasratá sestrička,  že čo je?! A ja že sorry, že potrebujem pomôcť z toalety do postele. Celou cestou brble, že načo mi vybrali cievku, že ich je málo a to sa nebude stíhať. Tak jej poviem,  že nech mi donesie stojan na infúzie,  ja sa s ním na tú toaletu nejako dostanem. "Ochotne" ho prinesie.  Medzitým mi iná sestrička zapojí infúziu a ja sa pomaličky celý deň šuchcem na WC a späť s infúziou. Ako sa spieva v tej pesničke "to musím zvládnout sám".

Cez deň je to fajn. Celkom. V rámci možností. 

No a bol tu deň D.

V noci som spala vďaka Lexaurinu. 5.30 buchnú dvere. Sestričky merajú tlak a púšťajú mi infúziu s antibiotikami.  Akurát teraz potrebujem cikať. Zákon schválnosti.

O 6.00 Ranistan s hltom vody. Po izbe lieta komár.  Mám suché ústa.

V noci som krvácala,  ale vraj to nevadí.

Ten komár sa strašne rozčuľuje. Hlava ma bolí  (asi od stresu). Dostanem špeciálny sprcháč dezinfekčný,  a mám sa ísť teraz pred operáciou s ním osprchovať.  Od krku dole. Potom si krvopotne naťahujem kompresné pančuchy.  Sú ako druhá koža.  O 7.00 vchádza do izby sestrička,  že ideme moja na sál. Počká ma chodbe.

Rýchlo volám manželovi, ešte mu stihnem povedať ľúbim ťa a už ma volajú znova. Mobil hádžem do skrinky, zamknem a kľúčik  odovzdám sestričke. Vychádzam na chodbu a spolu so sestričkou a s jedným pánom a ideme na sál.  Na predsálí sa prezlečiem do operačného a ide sa na predoperačnú izbu. Tam ma čaká moja zlatá Kristínka.  Privíta ma a upokojí.  Pýta sa na deti a tak. 

Pondelok  08.04.2019 - ráno 2.28.

Dnes nastupujem do nemocnice.

Mám tam byť medzi 7. až 8. Radšej by som tam bola skôr,  aby som sa stihla vybaliť. Primár mi hovoril, že o 10.00 mi urobí vstupnú prehliadku.  A vraj ešte nejaké podrobnosti ohľadne operácie. Dala som sa na boj, musím bojovať.  Schudla som. Trochu. 3 kg. Aspoň niečo pozitívne. 

Lúčim sa s dcérou a mrknem na spiaceho syna. Posledný pohľad z auta na dom a ideme.

V aute je ticho. Až príliš. 

Držíme sa za ruky. Bude mi chýbať... Aj deti...

07.04.2019 – nedeľa ráno 3.00. Som vyspatá.

Káva a čaj je samozrejmosť.

Tichúčko sedím v obývačke a rozmýšľam, čo ešte musím ešte dnes urobiť. Zababuším sa do deky a ani neviem ako a zaspávam. O polhodinu  som hore, zase sa mi snívala nejaká blbosť o nemocnici. Radšej už nezaspím. Sledujem ako svitá. V noci pršalo a drozd už neúnavne lieta po záhrade, vyťahuje červíky a kŕmi mladé v hniezde. Teším sa, že ho tam máme ubytovaného.

Keďže môj žalúdok štrajkuje, rozhodla som sa, že dnes si uvarím iba vývar z kostí a zeleniny. Ráno raňajkujem len mozzarelu /z tej mi nie je zle/, a ja s manželom máme na obed polievku nedeľnú. Ja len čistú. Syn musí mať samozrejme rezeň. Mäso je mäso.

Manžel je solidárny, aby ma nedráždil, tak obeduje len to čo ja. Nechutí mi ani to, žalúdok mám stiahnutý ako sušenú paradajku. Zjem zopár lyžičiek vývaru a pre dnes končím. Neviem už vôbec od nervov jesť. Snažila som sa nasilu, ale napína ma. Tak radšej nie.

Doobeda som finišovala so žehlením, bolo ho tak veeeľaaaa. Ale už je to hotovo a ja to len roznosím po skriniach a hotovo. Niečo poupratujem a už mi manžel nadáva, že čo lietam po dome, že veď sa nič nestane, keď niečo nebude urobené, veď on to dokončí, ak by som to nestihla. A tak podobne. Sľubujem mu, že už nebudem, ale keď vytiahne päty na dvor, rýchlo umývam riady a stíham ešte „vyglancovať“ /umyť/ chladničku. Potom mi to manžel už fakt zarazí, a putujem do obývačky, kde sledujeme telku. Samozrejme obidvaja na chvíľu zadriememe, dobre nám to veru padne.

06.04.2019 – sobota ráno 2.48 – nemôžem spať.

Idem dole. Káva a čaj. Púšťam práčku, žehlím, umývam riady a tak podobne. Pozerám kalendár, môj muž má zajtra narodeniny. Pekné. A ja pre neho nič nemám... Iba seba. Ale veď ja som pre neho najlepší darček – celoživotný.

V prítmí obývačky sa sama pre seba usmievam.

O šiestej idem do potravín, všetci ma zrazu zdravia, zaujímavé. Potom sa dozvedám, že unikla tajná informácia, že idem do nemocnice s ťažkou diagnózou. Ale ty vole... Aj by som zahrešila, ale nie, načo? Veď som s tým mohla rátať. Ale mohlo to uniknúť neskôr, ušetrilo by ma to tých sústrastných pohľadov. Rýchlo nakúpim a idem domov. Doma nikomu nič radšej nepoviem, ešte by sa akurát tak rozčúlili.

Manžel s dcérou odchádzajú na nákupy, syn raňajkuje a ja lietam po dome a upratujem ako „o dušu spasenú“. Dúfam, že keď sa vrátim z nemocnice, že to tak aj ostane. Ale mám taký  zvláštny pocit, že asi nie... Ale aspoň zamestnávam telo aj mozog inými činnosťami, ako rozmýšľaním, čo bude. Znova púšťam práčku, lebo záhadne sa našlo ešte veľa vecí na dalšie pranie. Tak nech je to všetko čisté, kým odídem. V nedeľu to požehlím a odložím a hotovo. Popri „upratovacom šialenstve“ mi doobedie ubehne ako voda a na obed sme pozvaní na oslavu.

Na oslave je fajn, a aj niečo zjem, teda ale fakt veľmi málo, nervózny žalúdok štrajkuje a odmieta si dopriať .

05.04.2019 – no dnes som toho v noci moc nespala...

Včera večer som prišla tak unavená, že som poobede zaspala, zobudila som sa o 8 večer a už som nezaspala.

Uvidím, ako zvládnem dnešný posledný deň v práci...

V noci som chodila po dome ako duch, o pol jednej jeden čaj, o pol druhej káva, o pol tretej ďalší čaj... Chcela som, že poupratujem a niečo dám ešte oprať. Len tak v noci. Ale neviem, jednoducho som len sedela a pozerala do prázdna. Prázdne myšlienky mi chodili po hlave. Zbadala som sa až tesne pred odchodom, tak som aspoň rýchlo umyla riady a mašírovala do práce.

V práci som veľmi rýchlo obanovala, že som vôbec dostala taký „múdry“ nápad a išla ešte do práce dokončiť si začaté veci a rozrobené veci delegovať na novú kolegyňu. Dokončili sme so šéfkou začaté veci a rozrobené veci som posunula kolegyni. Doobeda mi bolo dosť zle, bolelo ma to čo ma bolí už od kyretáže /podbruško, kríže/, musela som zvážiť, či pôjdem domov, lekárovi alebo či úplne vypnem a už len tíško vyčkám na posledný odchod z práce. To posledné je správne. Vďaka tomu som sa perfektne porozprávala s novou kolegyňou. Aj som samozrejme vypla – lebo sme sa bavili o deťoch, rodine, o práci, chlapoch, a na to čo ma čaká som vôbec nepomyslela. Dávali sme si rady ohľadne puberty u detí – nasmiali sme sa až až. Rozlúčila som sa so všetkými, čo boli v práci /keďže je piatok, bolo nás tam len pár/ a išla som domov. Pred prácou som sa otočila, a smutne sa pozrela na to moje okno pracovné, uvidím ho až možno za 2 mesiace. Sakra. Nie že by mi bolo ľúto za tou robotou, ale predsa... Jaaaaj... Neblbni... Inokedy som mala nervy, ešte som len budovu zbadala, keď som prichádzala do práce a teraz mi to bude ľúto? No no no.

V autobuse po ceste domov sa trochu prespím a hneď je ten svet krajší. Prichádzam domov, zhltnem trochu polievky a ponáhľam sa kaderníčke. Prečo?

04.04.2019 – jaaaaj bože zase som hore od 2.00, klepne ma... Asi...

No aspoň sa dnes konečne dozviem na internom, či môžem ísť na operáciu alebo nie. Či sú výsledky z krvi a moču OK alebo nie. Keďže ma bolí podbruško aj kríže, bojím sa aby som mala všetko v poriadku. Ale hádam bude. To čakanie je najhoršie...

Ráno klasika. Autobus plný kašľajúcich ľudí. Fasa. Keď teraz niečo nechytím od niekoho, tak už asi nikdy. Medzitým mi kamarátka dáva miniatúrneho macíka na kľúče, ktorý mi prinesie určite šťastie. Teším sa.

Do roboty prichádzam pred šiestou a čo nevidím? Z predchádzajúceho dňa mám zmeškaný hovor od šéfky.

Hmmm... Prúser... Prečo?

Lebo ja mám dnes behačky po lekároch, a v podstate tu ani nebudem, možno hej, ešte neviem, ale dnes je tu šéfka posledný deň. Potom má dovolenku. Nebudeme sa stresovať, niekto to za mňa vybaví, keď sa šéfka vráti. Klídek, nestresuj moja. Zdravie máš len jedno, tak si ho stráž. V rýchlosti vypijem čaj, rozpošlem zopár súrnych (neodkladných) e-mailov, pripravím zopár podkladov pre šéfku, vyberiem si peniaze k lekárovi a o 8 pádim k internému.

03.04.2019 – horko ťažko vstávam na budíčka.

Čaj na spanie zabral, spala som ako dudok. Pomaly sa chystám do práce, ešte umyť riady zo včera, upiecť cigánsku pre chlapov na raňajky, nech sa potešia, vyvešať práčku (počujem ako práve doprala). Píšem si zoznam do lekárne – morskú soľ do nosa, šalviový čaj a doritricin. Pre istotu. Dnes ma čaká školenie „teším sa straaaašne“, samozrejme to myslím ironicky.

Deň ubieha veľmi rýchlo. Ráno porobím do 9 koľko sa dá, potom smer školenie, ktoré trvá 2,5 hodiny, veľa sa tam diskutuje, veľa otázok do plánového nového programu, bla bla bla. Vychádzame s kolegyňami von zo školenia, keď zisťujeme, že sa nám jedna niekde zabudla. O chvíľu dobehne iná kolegyňa s tým, že ju našla sedieť na schodoch pretože spadla.

Zatočila sa jej hlava a spadla zo schodov.

Utekáme rýchlo pre ňu, chvalabohu je celá, ale doudierala sa. Ideme s ňou pomaly naspäť do roboty. K lekárovi odmieta ísť, klasika, naša zodpovedná kolegyňa, najprv práca, potom lekár, veď to nič nie je. Dúfam, že si nezlomila niečo, lebo členok mala vytknutý a koleno a píšťalu riadne udretú. Zľakli sme sa, ale fakt strašne.

Poobede som práci moc nedala, tak sme sa aspoň spolu naobedovali a pokecali o všetkom možnom. Nová kolegyňa sa nám veľmi páči, je šikovná, pracovitá, rýchlo chápe. Ideál.

02.04.2019 – do stropu čumím už od 0.29 hod.

No čo už. Sedím v kuchyni a počúvam rádio Vlna. Krásne pesničky. Na na na ....

Pozerám do kalendára, pozajtra interné, nezabudnúť! Už si to píšem ako stará babka.... Ná šak abych nezabudla, né? Ozaj musím pripraviť manželovi zoznam, čo treba zaplatiť, kým budem v nemocnici. Aby sa na niečo nezabudlo. Pre istotu.

Aj obočko si musím vytrhať, nech nevyzerám ako Brežnev na operačke.

O 4 už zívam, spala by som, ale to mi je teraz figu platné, keď za chvíľu utekám na autobus. Večer si musím uvariť nejaký čaj na upokojenie alebo na spanie, nech nebuntoším zase celú noc.

Sadám do autobusu, plného pokašliavajúcich ľudí, ide ma šľak trafiť, mám nervy, aby som niečo do operácie nechytila. Doma mám rúška, budem ich asi nosiť (asi nie vyzerala by som ako blbá) alebo že by? Ráno utekám na poštu zaplatiť šek, aby som mala všetko poplatené kým odídem do nemocnice. Bojím sa, aby som na to nezabudla, tak radšej to utekám rýchlo zaplatiť. Doobedie mám pracovne vyťažené.

01.04.2019 – vstávam 01.22 hod. - 1. apríl.

Kávička a čaj. Sedím tíško v kuchyni, aby som nikoho nezobudila. Spať sa mi nechce, a čo sa budem prehadzovať v posteli a rušiť manžela. Čo dnes? Samozrejme, do práce, ako každý smrteľník.

V autobuse zaspím, ešte ani z dediny nevyjdeme. Budím sa v Bratislave chvíľku predtým ako mám vystúpiť. Sadám do električky a pred šiestou som v robote. O pol siedmej mi volá šéfka, že potrebuje poradiť. Zároveň sa ma pýta ako sa mám, a ja že dobre, raz to bolí trošku, inokedy viac.

Zasmeje sa, že už sa nám to kráti moja (má na mysli moju operáciu).

Zasmejem sa s ňou.

Hovorí mi, že zoberte si to takto, idete sa tam vyspať a hotovo. Skúsim. Smejem sa tiež. Idem pracovať, čaká ma jedna komplikovaná pracovná vec. Hor sa do toho. Ešte predtým sa ma šéfka opýta, dokedy ešte som v práci, aby sa všetko stihlo urobiť, kým som tam. Hmmmmmm. Zlatá. To ešte nevie, že v stredu mám školenie, vo štvrtok celý deň lekárov a v piatok by som chcela voľno. No veď uvidím... Čo sa stihne, sa stihne, a čo sa nestihne, žiaľ budú musieť zvládnuť kolegyne.

31.03.2019 – vstávam po starom o 3.45 a novom 4.45. Kávička a čajíček. Raňajky 6.00.

Ticho v dome. Nedeľa.  

Umývam kooopu riadov, ktoré som v sobotu nestihla „nechcelo sa mi“ umývať. Veď počkali, no nie? Zaujímavé, voľakedy som mala iné priority, teraz si plným priehrštím vychutnávam rodinu a všetko okolo. A to čo som voľakedy považovala za nevyhnutné, resp. ak nebolo upratané, navarené  a podobne, dnes pre mňa nič neznamená. Úsmev manžela a jeho podpora, a úsmev syna je pre mňa teraz najdôležitejšia vec.

Manžel si pripravuje raňajky a ja ich pripravujem synovi.

Po raňajkách si idem vychutnať na terasu „ďalšiu“ kávičku (nebojte je slabá ako čaj). Prisadá si ku mne manžel a o chvíľu aj syn. Je to nádherné vyhrievať sa v lúčoch ranného slnka. Ako mucha. Od manžela si vyžobroním prísľub, že po operácii, keď sa vrátim, tam budeme raňajkovať každé ráno. Už sa teším. Plánujeme, čo ešte na dvore alebo v záhrade porobíme. Aké to bude krásne a tak. So synom riešime výsledky volieb.

Medzitým začína manžel kosiť a ja sa zase zakrádam do jahôd na „šamlíku“. Trošku len trošičku porobiť, veď to mi neublíži.

30.03.2019 – budím sa o 4.05 hod. na to, že sa mi snívalo niečo zlé, neviem čo to bolo, ale zobudila som sa strašne vystrašená. Manželovo objatie mi veľmi pomohlo, ale už som nezaspala.

Tak sa tíško po špičkách vykrádam zo spálne a sedím v kuchyni pri káve a čaji. Vonku svitá a vrabce sa bijú v predzáhradke ako o život. Krásne ráno. Som zvedavá čo mi dnešný deň prinesie.

Nie je mi dobre.

Podbruško a kríže bolia viac ako včera, ale dá sa to vydržať. Týždeň to ešte zvládnem. Ako v tej pesničke – to musím zvládnout sám.... Na manželov pokyn ostávam doma, a sobotný nákup ide urobiť sám. Nieeee, sobotný nákup nieeee..... Ja nakupujem predsa vždy s ním, bezo to mňa to nezvládne, určite niečo zabudne! Verte či neverte, nezabudol. Dokonca kúpil aj to, čo som len spomenula a zabudla napísať na papierik. No, cipana, mám jednoducho perfektného chlapa doma.

V rámci odbúravania predoperačného stresu robím oooobrovské pranie, sťahujem návliečky, periem, suším. Rýchlo sa naraňajkujeme, aby sme obaja stihli porobiť vonku čo najviac. Ja teda určite.... Manžel a syn prehadzujú zimné pneumatiky na autách za letné, a ja sa pomaly vkrádam do záhradky, sedím na šamlíku (samozrejme poduška musí byť, šak je to studené jak šľak) a oblečená teplúčko (aby som náhodou neprechladla) a púšťam sa rýchlo okopávať jahody. V polovičke už „zdochýňam“, vzdávam to a premiestňujem sa na stoličku na terase, vyložím nohy a odpočívam. Popritom „po očku“ sledujem tých mojich chlapov, ako im to ide od ruky, a ja nevládzem.

Chce sa mi revať od jedu, že nevládzem.

29.03.2019 – som hore od 2.22 hod.

Zase. Ale teraz už aspoň pozitívne naladená.

Veľmi veľa dievčat mi stále píše, podporuje ma a ja cítim, že nie som v tom sama. Je to úžasné, ako takáto podpora dokáže pozdvihnúť psychiku.

Myslela som, že som v tom sama, ale nie. Nie som.

Dievčatá z Modrého koníka ma neuveriteľne podporujú, a je to jednoducho krásne, ako sa my ženy dokážeme zomknúť a držať spolu, keď je to potrebné.

O 6.00 hod. pádim na interné oddelenie na odbery. Samozrejme plná čakáreň, usmejem na ľudí, pozerajú na mňa ako na votrelca, ale čo už, treba byť pozitívne naladený, tak sa ďalej ale už len mierne usmievam. Sestričkám branie krvi išlo fakt rýchlo.

28.03.2019 – dnes vstávam konečne na budíček.

Spala som 7 hodín, ale aj tak som unavená, ako keby som vôbec nespala. Zívam stále, ale kávu si nedám, iba čaj a nejem, nemám vôbec chuť na jedlo. Som zvedavá čo mi dnešný deň prinesie. Začína ma bolieť hlava, prečo? Neviem, pijem dosť, minerálku aj čaj.

Musím si dať tabletku, lebo sa neviem sústrediť na prácu.

Pomaly začína pôsobiť a ja môžem začať pracovať. Na radu marja7 sa skúšam pozitívne naladiť. Hlavu hore a úsmev.

Doobeda mi začína na moje blogy reagovať veľké množstvo žien, priznám sa, že som nečakala taký úspech. Nerátala som s tým, že moje články bude čítať toľko ľudí, že veľa z nich to prežíva so mnou, že mnohé z nich si tým prešli, niektoré mi dokonca radia, či to nie je náhodou iného pôvodu, samozrejme, že som to už riešila, ale nie, ostatné veci mám v poriadku, ďakujem, že sa mi snažia pomôcť, sú úžasné. Všetky. Teším sa, že to čítate dievčatá, veľmi. Teraz zážitok z obeda.

Cez obed som si bola v lekárni, kúpiť skúmavky, a mladý chalan tam vrieskal po jednej babičke, ktorá stála pri okienku, že čo sa tam vykecáva, on sa ponáhľa, on potrebuje lieky na chrípku, a že všetci ho tam obťažujeme svojou prítomnosťou, videla som, že aj lekárničke to bolo nepríjemné. Všimla som si, že babka sa pýtala na cenu lieku, ktorý si mala doplatiť, ale nevedela či má toľko peňazí u seba. Lekárnička jej povedala sumu, chýbali jej necelé dve eurá, tak chvíľku rozmýšľala a povedala, že sa zastaví potom. Že teraz nemá. Mladý chalan vrieskajúc ju už odstrkoval od okienka, lebo on je chorý, strašne chorý a takéto s prepáčením to musím napísať „drbnuté staré kravy“ ho zdržiavajú, lebo on si musí ísť ľahnúť domov.