Ráno vstupujeme do budovy škôlky. Rutinne vojdeme do šatne, malá sa posadí na lavičku, prezuje si topánočky za papučky. Dáme si pusinku, poprajeme si pekný deň. Kým stihnem zatvoriť dvere, vyskočí na mňa pani učiteľka s tlačivom, či máme záujem o škôlku počas prvého mesiaca letných prázdnin. V duchu si odpovedám, že nie, veď leto, prázdniny, voda, kúpanie, hry, jašenie sa,... A potom mi to dopne. Nás čaká prvé spoločné „pracovné“ leto. Pri staršej dcére som si to nikdy neuvedomila. Po jej nástupe do škôlky som bola doma s jej mladšou sestričkou, a tak bolo leto automaticky vyriešené. 

Kombinatorika, logika, štatistika a aj zdravý rozum v priebehu chvíle vyhodnotili, že či sa mi to páči alebo nie, do škôlky ísť musia. A tak som, s hrčou v krku, podpísala, čo bolo treba a spravila ortieľ nad našim spoločným letom. To isté sa odohralo o triedu vedľa, kam chodí staršia dcéra. A o dve triedy vedľa, kam chodia deti mojej sestry. So zasnenou hlavou sme so sestrou premýšľali, ako deťom spraviť leto, nekoledovať si o výpoveď v práci, a pritom sa nezblázniť. A tak nám skrsla spásonosná myšlienka. Doobedia v škôlke, deti si prevezmeme napapané, a potom pekne k jednej alebo k druhej do záhrady, kde si spravíme taký externý zdieľaný home-office. 

Ja sama som panelákové dieťa. O to viac si cením možnosť len tak vypustiť deti do záhrady. Od neskorej jari do skorej jesene môžu pobehovať bosé, lebo sa nemusím báť skla, ihiel či zvieracích suvenírov, ktoré si neodpracú nezodpovední majitelia. Sem-tam aj holé, lebo nemusím mať strach, že budú sústom pre nepovolané lačné oči. Jediný nepriateľ, ktorého sa bojím, je slnko. Časy môjho detstva, kedy nám stačil „Nubian dvojka", sú nenávratne preč a s citáciou zo známeho českého filmu Dědičství na perách: „Víš, jaké je slnko sviňa, víš, jaké sú tam díry?“, mastím vždy svoje deti ostošesť.

Spolu s prvým zubatým slniečkom, ktoré nás núti vymeniť tričká za tielka a legíny za kraťasy, viedli moje kroky do drogérie, s cieľom kúpiť opaľovací krém. Predstava letnej verzie S tebou mě baví svět, ktorú sme si spolu so sestrou dohodli, mi zdvíha kútiky úst do letmého úsmevu.

Stojac pred plným regálom, čítajúc drobné písmenká na zadnej strane výrobkov, lamentujem a nie som schopná zvoliť si ten naj. Pri výbere kozmetiky pre seba nie som až natoľko zdržanlivá. No pri deťoch mám latku stanovenú naozaj vysoko. 

Premýšľam a v duchu si vymenovávam kritériá, ktoré by mal spĺňať. Do reality ma vráti hlas predavačky, ktorá sa mi snaží doplňujúcimi otázkami pomôcť vo výbere. Fúú, to vám poviem, že výber opaľovacieho krému znie miestami zložitejšie, ako jadrová fyzika. Aký ochranný faktor? Má obsahovať UVA filtre? Aké ochranné filtre by mal krém mať, chemické či fyzikálne? Aká odolnosť voči svetlu, teplu, vode? 

Horúce slnečné lúče, vysoké teploty, pohoda pri bazéne alebo pri mori, zmrzlina...To všetko sa s letom neodmysliteľne spája. Aj uplynulé dni nás nabádajú k tomu, aby sme vytiahli zo skrine plavky, opaľovacie krémy, napustili vodu do bazénov alebo narýchlo hľadali dovolenku. Nie každému však „letné radovánky“ spríjemňujú život. Nástrahy počas leta číhajú najmä na detičky s citlivou pokožkou. My to máme v rodine „pekne“ podelené. Staršia, štvorročná, dcéra zdedila alergiu po otcovi a mladšia, takmer ročná, atopický ekzém po mne. Ale inak zdedili aj to lepšie z nás 🙂 

S atopickým ekzémom sa musí bojovať s menšími prestávkami počas celého roka. Neviem, ktoré obdobie nám vyhovuje najlepšie. Možno jar alebo jeseň, keď je mierne počasie aj teploty. V zime nás páli mráz, pokožku vysušuje aj zapnuté vykurovanie v dome. V lete nás zase všetko štípe, pot s ekzémom tiež nie je kamarát. Vysoké teploty v kombinácii s chlórovou vodou už radšej ani nespomínam. Aby sme si spoločne leto užili, musíme si dávať pozor hneď na niekoľko „letných nástrah“. Cenné rady sme dostali nielen od pediatričky, ale aj od kožnej lekárky, ktorú pravidelne navštevujeme.

Pozor na bazény

Ekzém sa v lete zvykne vďaka teplejšiemu počasiu zlepšovať, no pokožka je zároveň vystavená viacerým vplyvom, ktoré môžu vyvolať nepríjemnú reakciu alebo zhoršiť jej stav. Veľkým lákadlom je počas leta nepochybne voda. Ako sme si však viackrát vypočuli a už aj otestovali, pre atopikov je balzamom na dušu more. Jeho účinky sú aj u mňa, ako dospelej, naozaj úžasné. Keď sa nám podarila dovolenka pri mori, mala som od ekzému pokoj aj trištvrte roka. Na druhej strane, počas pandemických opatrení je cestovanie o poznanie náročnejšie a viacerí uprednostnia domácu terasu, záhradu alebo bazén. Pre atopikov je najväčším postrachom chlór, ktorý dokáže jemnú a citlivú pokožku oslabiť a vysušiť. Šarapatu vedia narobiť aj prírodné kúpaliská, ktorých vodu nekontroluje Regionálny úrad verejného zdravotníctva. Aj preto nám kožná lekárka poradila radšej napustiť malý bazénik čistou vodou, ktorú treba pravidelne meniť. Krátky pobyt v ňom našej malej neškodí, nevyhnutnou je však po každom kúpaní sprcha a následné nakrémovanie pokožky.

S priamym slnkom opatrne, nezabudnite na kvalitné oblečenie 

Tých najmenších neodporúčajú pediatri vystavovať priamemu slnku vo všeobecnosti. O to viac to platí u detí s citlivou pokožkou. Neoddeliteľnou súčasťou našej výbavy sú preto počas leta opaľovacie krémy, klobúčiky či okuliare. Deti sa snažím pri hrách udržať v tieni alebo polotieni, čo je však takmer vždy problém a lezú kade tade. Mimoriadne dôležitý je počas horúčav aj výber oblečenia. Ja sa snažím po kúpaní pokožku ihneď osušiť a dievčatám dať jemné, priedušné kúsky, najlepšie z biobavlny. Osvedčili sa nám voľné strihy a svetlé farby. Okrem ekzému totiž naša najmenšia často bojuje so zapareninami pod kolienkami či krčkom. Aj preto sa snažím vyberať kvalitné oblečenie, najlepšie z certifikovanej biobavlny.

Na maminých pleciach je toho denne naloženého až-až.

Poznáme to každá. 😉

Vstaneš a kolotoč činností začína... 

Raňajky deťom, manželovi, sebe. Ten chce to, ten zas tamto, tá nechce toto… a podobne. 🤦

Niekde medzitým si stihneš odpiť z kávy. 

Umyješ zuby, prebalíš, naložíš práčku, vyložíš umývačku, nadojčíš, opäť prebalíš, dávaš odgrgnúť… a tak ďalej.

Dlho avizovaná súťaž je  konečne tu! 😀 

A o čo budeme s #fisherprice súťažiť? 

Môžete vyhrať Farmu

Lietadlo

Školský autobus

a Hasičské auto

Bolo skoro ráno a Vilma sedela v izbe primára. Snažila sa ho presvedčiť, že chce svojho syna previezť do domáceho liečenia. Ten bol spočiatku trochu proti, keď ho však Vilma ubezpečila, že sa postará, aby na neho dohliadol ten najlepší neurochirurg, akého pozná, súhlasil. Matúškov stav bol veľmi dobrý a každý deň sa cítil čoraz silnejší a plný energie. Milan sľúbil, že jej pomôže počas dňa, aby sa ona mohla opäť, podľa potreby, vrátiť naspäť na svoje miesto. Bola totiž v kontakte s Veronikou a tá jej nepodávala pozitívne správy, čo sa týkalo nového riaditeľa. Jediné, čo ju mrzelo bol fakt, že Sebastiana opustí. Ak však chcela konečne nájsť ich dcéru, musela to urobiť. Keby to bolo na nej, každú svoju sekundu by venovala tomu, aby mu bola nablízku. Tak veľmi túžila opäť vidieť jeho oči a láskavý úsmev. Sľub, ktorý mu dala ju hnal v tom, aby neupadala. 

Keď s Milanom prechádzali po chodbe naspäť do izby ich syna, obaja mlčali. Vilma bola zahĺbená do svojich myšlienok a Milan stále premýšľal nad ich posledným rozhovorom.

"Keď sa vrátiš domov, chceš pátrať po svojej dcére?" začal rozhovor s tichým hlasom. Vilma sa prekvapene otočila jeho stranou a mlčky pozorovala jeho vážnu tvár.

"Prečo sa ma to pýtaš?" smutne stiahla obočie. Tušila, že to všetko pre neho muselo byť veľmi ťažké.

"Chcel som ti navrhnúť, ak by ti to neprekážalo, že by som sa nasťahoval domov. Kvôli Matúškovi. Chcel by som s ním byť čo najviac. Samozrejme by som spal v hosťovskej izbe." trochu spomalil chôdzu a otočil k nej hlavu. Vilma zastala. Milan na ňu upieral sebaistý pohľad. Keď sa nad tým zamyslela, vlastne by to bol dobrý nápad. Predstavila si Matúškovu veselú tvár, keď sa dozvie, že jeho milovaný ocko bude opäť s ním. Ticho prikývla.

"Súhlasím. Kvôli Matúškovi. Bude sa tak cítiť lepšie. Vidím, aký je šťastný, keď si v jeho blízkosti." vyslovila tichým hlasom a zhlboka sa nadýchla. Milan sa usmial a ticho poďakoval. Keď vošli k Matúškovi a povedali mu novinky o jeho prepustení a o tom, že jeho ocko bude opäť bývať s nimi, takmer od radosti vyskočil z postele. Vilma po dlhej dobe konečne cítila radosť a úľavu, že je jej syn šťastný. Po chvíľke, keď podišla k oknu a do mysle sa jej opäť vrátil Sebastian, stíchla a uzavrela sa do seba.

Som otec a mávam svoje dni. Hnevám sa a bývam netrpezlivý, prísny, smutný a unavený. Ale potom si oblečiem klaunský kostým, stane sa zo mňa Quido Bublanina a v hlave zapnem podporné systémy smiechu, empatie, zábavy a humoru.

Z malej krabičky od cukríkov vyberiem červeno-červený nos na gumičke, a keď si ho nasadím, zhlboka sa nadýchnem. V očiach sa zaiskrí, telo sa napne, prsty začnú dirigovať melódiu, nohy netrpezlivo podupkávajú, hlas sa naladí do správnej tóniny. Som pripravený.

„Pripravený?“ zaklope na dvere nemocničnej izby môj klaunský kolega doktor Stresser.

Dnes Bublanina akosi nie je vo svojej koži. Je nervózny, trochu sa bojí, má trému a nos, ten vychýrený červený nos ho trochu páli. Vie, kto leží na posteli pod oknom. 

Neustále myslí na to, ako pred tromi dňami, keď jeho červený nos spal v krabičke od cukríkov, v rannom zhone nervózne zúril na dcéru.

„Alžbetka, nevymýšľaj a odchod do školy.“