Príspevky

10. sep 2020 • Čítané 1085x

Keď sa vrátite z cudziny s chorobou...

Takže milé bojovníčky,

Po sto rokoch som sa konečne dostala naspäť k písaniu. Nieže by nebola chuť, alebo inšpirácia, no nebol čas. Moja drahá Kristína zvyčajne spí už len jeden denný spánok a práve cez ten sa zo mňa stáva variaco-upratovacia chobotnica s vyplazeným jazykom, aby som toho čo najviac stihla za tú jej neuveriteľnú hodinku spánku.

...ale ako sa hovorí „pán Boh zaplať aj za to!“

V poslednej dobe sme to mali hektické. Po dlhých 8 mesiacoch sme sa konečne dostali na Slovensko. Bolo to úžasné konečne vidieť rodinu, kamarátky a rodné mesto. Tie dva týždne ubehli ako voda a pár dní po návrate do Talianska nám Kika začala byť „nesvoja“. Mrnčala, nespala, plakala...prvé čo ma napadlo boli zuby a aj tak veru bolo. Vyšli jej 3 stoličky behom pár dní, no keď horúčky nepolavovali začala som stresovať. (Áno, priznávam, že som jedna z tých mám, ktoré stresujú už pri zakašlaní, taká veru som.) Pediatrička ma odpinkávala ako loptičku, že mám len ďalej dávať čípok a sťahovať horúčku, pretože to bude asi šiesta choroba. Vzhľadom na to, že som jej spomenula, že sme prišli zo Slovenska, tak vraj máme ostať doma, lebo čo ak Korona... Každý čípok zaberal len chvíľu, ani nie dve hodiny po podaní sa horúčka vracala. Čakali sme niekoľko dní. Nič sa nemenilo, snaď len fakt, že Kristína už vobec nejedla a odmietala aj mlieko. Vodu som do nej tlačila nasilu striekačkou.

Bola som zúfala, doktorka mi stále opakovala že mám vydržať, no už som to psychicky nedávala. Po nejakom výsype ani stopy a Kika sa len trápila. V noci som ju hodiny nosila v šatke telo na telo len aby sme prečkali dobu kedy som jej mohla dať ďalší čípok. Volali sme na pohotovosť, ale stále nám len opakovali, že to bude šiesta choroba a vzhľadom na to, že sme prišli zo zahraničia nie je bezpečné ísť s malou do nemocnice, lebo čo ak má Koronu. Keď som sa nedala už odbiť, „dovolili“ nám prísť. Tím, ktorí nás prijal bol patrične pripravený, skafandre atď... chápem to, no dorazilo ma, keď jedna milá sestrička zahlásila „Čo to dieťa tak reve?!“ Bola som klbko nervov a tak som len uštipačne zahlásila, že je fakt zvláštne, že ročné dieťa v horúčkach, ktoré už nejedlo pár dní a je obklopené neznámymi ľuďmi v skafandroch plače... ako si to len môže dovoliť... Samozrejme Kiku otestovali na Covid a kázali nám nikam nevychádzať kým nám nezavolajú výsledok. Ak sa pýtate čo bolo ďalej s Kikou, tak nič...kázali nám ďalej dávať ich obľúbený paracetamol.

Výsledok testu nám zavolali hneď na druhý deň – bol negatívny, no kristínkin stav sa proste nelepšil. Na druhý deň sa jej v ústach objavili afty, mala ich plno a to už nechcela ani tú vodu. Keď jej večer zas neklesala teplota a afty jej začali krvácať, vrátili sme sa nazad na pohotovosť. Zas ten istý proces a zas bezvýsledne, jedinou radou bolo dávať jej zmrzlinu. Pýtala som sa či jej na tie afty nemôžu niečo dať, že nemožme týždeň frčať nonstop na panadole a nurofene. Odbili ma a ja som sa zas vratila domov s plačom. (Padavka-citlivka?!) Malú som si rovno uviazala do šatky a trápili sme sa ďalšie dni, no stále žiadna zmena. Makarón i jeho família len dookola opakovali, že mám dôverovať doktorom, ale ja som cítila, že je niečo zle. Najhorší pocit je bojovať za svoju pravdu a najmä v cudzine. Prišiel pondelok a zas som si povedala, že budem za hysterku, ale volám pediatričke, že to proste neprechádza, že dieťa mi chradne... Alelujaaaaaa, zmilovala sa nado mnou a s otrávenym hlasom mi dala termín ešte v ten deň. Mám pocit, že vedela, že sa ma tak skoro nestrasie. Makarón nebol nadšený, ale mne to nedalo.

Čo sme potrebovali:

Postup:

Ako môže nedostatok jednotlivých živín ovplyvniť našu plodnosť?

1. Mení sa denný režim

2. Voľný čas si žiada viac aktivity

AKO SA ZAPOJÍTE DO SÚŤAŽE?