Dostávajú sa do čoraz vyšších nadmorských výšok. Výskyt infikovaných jedincov každoročne narastá. Prechádzajú sa po vás aj niekoľko hodín. Sú druhým najznámejším prenášačom pôvodcov infekčných ochorení na ľudí. Ich revírom sú listnaté lesy a zmiešané lesné porasty, no chytíte ich aj v mestskom parku. Sezóna kliešťov začína na jar, zobúdzajú sa v marci, útočia od apríla až do prvých mrazov.

Kto je to kliešť?

Kliešť (tiež Kliešť obyčajný, Ixodes ricinus) je parazit, ktorý sa živí krvou divých i domácich zvierat a človeka. Životný cyklus kliešťov prechádza štyrmi štádiami: vajíčko, larva, nymfa a dospelý kliešť. Ochorenie môže kliešť preniesť na človeka počas posledných troch štádií.

Kliešte sú v prírode voľným okom ťažko viditeľné.  Larvy a nymfy sajú krv iba dva až tri dni, zatiaľ čo dospelá samička až dva týždne, pričom jej objem sa zväčší až dvestonásobne. Dospelý kliešť môže mať rozličnú farbu - od červenkastej cez tmavohnedú až po čiernu.

Nikde som nebol, tak kde som ho chytil?

Kliešte sa najčastejšie vyskytujú v tráve a nízkych porastoch do pol metra. Určite je vyššia pravdepodobnosť, že si vás kliešť nájde na prechádzke v lese. No suvenír v podobe prisatého kamaráta si pokojne môžete domov priniesť aj z prechádzky mestským parkom.

Je každý kliešť nebezpečný?

V tzv. prírodnom ohnisku je len 1 - 2 % kliešťov infikovaných kliešťovou encefalitídou. Jej výskyt na Slovensku je v porovnaní s inými európskymi krajinami väčšinou sporadický. Zriedkavo dosahuje epidemický charakter. Ročne je na Slovensku diagnostikovaných niekoľko desiatok ochorení vo všetkých vekových skupinách. Medzi ochrozenejšie vekové skupiny patria seniori. Trvalé následky sú u nich častejšie, rovnako aj riziko zlyhania organizmu. Priebeh u detí zvykne byť mierny. Aj keď nemusí byť vždy pravidlom.

Kliešťová encefalitída

Liečba kliešťovej encefalitídy je tzv. symptomatická - potláčajú sa iba príznaky. Je to vírusové ochorenie a neexistuje naň liek. Pacient je väčšinou hospitalizovaný na infekčnom oddelení.

Diagnóza kliešťovej encefalitídy sa potvrdzuje vyšetrením - lumbálnou punkciou, pri ktorom doktori pomocou špeciálnej ihly napichnú miešny kanál a pacientovi odoberú mozgomiešny mok. Už toto vyšetrenie môže priniesť úľavu, keďže sa zmierni tlak na mozog, spôsobený opuchom. Pacient dostáva lieky na tíšenie bolesti hlavy, lieky proti opuchu mozgu a proti teplote.

"Moja dcéra prekonala encefalitídu. Bolo to niečo strašné. Ochrnula jej pravá časť tváre. Lekár samozrejme, že je to prievan. Nechali si nás na pozorovanie na víkend v nemocnici len na vitamínoch. Ale ako to funguje u nás, cez víkend sa špeciálne vyšetrenia nerobia. Veď načo. Lenže stav sa zhoršoval. Takže prišla lumbálka. A tam zápal. Štyri týždne v nemocnici. Na acykloviroch. Denne 3 infúzky, ktoré tiekli aj dve hodiny. Lumbálka bola robená ešte kontrolná. Niečo strašné, vysvetliť a donútiť dvojročné dieťa, že celý deň bude musieť ležať na chrbte a že cikať a kakať bude musieť do plienky. Petože sa musí vyrovnať tlak v mieche a strašne by ju bolela hlava. To nehovorím o polročnej rehabilitácii a liekoch. Ďalej výkyv nálad čo nastali. Nie je to sranda," zdôveruje sa vo Fóre mamička.

Ochorenie prebieha v dvoch vlnách, na začiatku pripomína virózu s bolesťami hlavy, zvýšenou teplotou, tečením z nosa, pokašliavaním. Po troch až piatich dňoch príznaky ustupujú, no po týždni nastupuje druhá fáza s vysokými teplotami, bolesťami hlavy podobnými migréne, stuhnutím šije. V najzávažnejších prípadoch môže choroba viesť až k ochrnutiu.

Lymská borelióza

Druhým častým ochorením, ktorého prenášačom sú kliešte je lymská borelióza. Medzi typické príznaky príznaky patrí červenkastá škvrna (tzv. erytém) okolo miesta uštipnutia, má tvar kruhu s bielym stredom. Pri kliešťovej encefalitíde meria erytém niekoľko milimetrov. Pri borelióze až niekoľko centimetrov (5 - 10 cm aj viac), s tendenciou rozširovať sa. Inak  sa objavuje únava, bolesť hlavy, svalov, kĺbov, horúčka, niekedy suchý kašeľ, či obrna lícneho nervu. Lymská borelióza sa lieči antibiotikami, neliečená môže spôsobiť dlhotrvajúce, niekedy aj doživotné ťažkosti, problémy so srdcom, kĺbmi i nervovým systémom. Proti lymskej borelióze neexistuje očkovacia látka, ani po prekonaní ochorenia si človek nedokáže vytvoriť imunitu a môže ochorieť znova.

V ktorých častiach Slovenska sa najčastejšie vyskytujú kliešte?

Kliešte sa vyskytujú na celom Slovensku, ale nie všetky sú nosičom vírusu kliešťovej encefalitídy. V niektorých oblastiach je veľké množstvo infikovaných kliešťov, v iných sú nakazené ojedinelo alebo vôbec nie. Endemické oblasti (oblasti s výskytom nakazených kliešťov) sú na Slovensku lokalizované predovšetkým pozdĺž brehov rieky Váh (v posledných 10 rokoch sa výskyt ochorení pohyboval od 57 do 163). Okrem okolia Váhu možno za endemické územie považovať aj juhozápadnú časť Slovenska (napr. pohorie Tríbeč, Vtáčnik, Nitrianska a Pohronská pahorkatina, oblasť Malých Karpát okresy Trenčín, Nové Zámky, Nitra a Levice).

Výskyt infikovaných kliešťov sa však v súčasnosti zaznamenáva už aj v oblastiach, kde v minulosti neboli endemické, t. j. mení sa na Slovensku areál ich rozšírenia. Kliešte sa zmenou klimatických podmienok dostávajú v posledných rokoch do vyššie položených oblastí Slovenska. Za posledných 30 až 50 rokov o 400 až 600 výškových metrov.

Prevencia

Dôležité je vedieť ako sa pred kliešťami chrániť. Ak sa chystáte do prírody, nepodceňujte správny odev. Oblečenie by malo byť bledej farby (dlhé nohavice, sveter s dlhými rukávmi, čiapka, obuté ponožky a vhodná tzv. celonártová obuv), aby bola zakrytá čo najväčšia plocha tela. Pri pobyte v prírode sa treba vyhýbať oblastiam s vysokou trávou. Po návrate sa poriadne popozerať, či ste si nepriniesli z túry suvernír.

Ako doplnkovú ochranu je vhodné použiť repelenty alebo kozmetické insekticídy. Odporúča sa aj užívanie komplexu vitamínu B.

Infikovať sa nemusíte iba priamo, ale aj prostredníctvom stravy. Konzumovať by sa malo iba pasterizované alebo prevarené mlieko (minimálne prevariť 10 minút pri teplote 65°C).

Najúčinnejším preventívnym opatrením je očkovanie. Základné očkovanie tvoria 3 dávky. Ich účinnosť je 3 roky, po prvom preočkovaní až päť rokov. Vakcínu si hradí pacient sám.

Koľkí sa nakazili

Vlani na kliešťovú encefalitídu na Slovensku ochorelo 174 osôb, najvyšší počet ochorení bol v Banskobystrickom kraji – 60, najmenej – 2, v Bratislavskom kraji.

Na lymskú boreliózu ochorelo 1 105 osôb, najviac v Žilinskom kraji – 304, najmenej v Bratislavskom – 24 ľudí.

Viete, že ...?

Pár pikošiek, ktoré ste možno o kliešťoch netušili:

• Larvy kliešťa pripomínajú škvrnu sadze, nymfy sú veľké ako špendlíková hlavička alebo zrniečko maku
• Po nacicaní krvou narastie samička do veľkosti hrachu
• Dospelý kliešť môže mať rôznu farbu – červenkastú, tmavohnedú i čiernu
• Kliešte majú radšej mužov, fajčiarov a tých, ktorí si s mierou doprajú alkohol
• Nemajú radi cesnakovú arómu, sú slepé, obete si vyhľadávajú podľa dychu, alebo podľa niektorých látok v pote
• Ľudí so studenými nohami a rukami nenapadajú
• Po šatách vám môžu loziť aj niekoľko hodín, ak im ,,nesadnete" odpadnú a hľadajú si inú obeť
• Najviac im vyhovuje vlhké teplé počasie do dvadsať stupňov, počas horúcich suchých dní sa zahrabú do pôdy alebo zalezú pod listy

Máte aj vy skúsenosť s kliešťovou encefalitídou alebo lymskou boreliózou? Podeľte sa so svojou skúsenosťou vo WIKI. A pomôžte tak mamičkám.

Zdroj foto:

https://commons.wikimedia.org/wiki/File%3AIxodes_hexagonus_(aka).jpg

Slovensko má z pôvodnej tridsiatky už len jednu Baby friendly nemocnicu. Mamičky, ktoré v nich rodili, sa podelili o svoje zážitky. 

S udeľovaním certifikátov nemocniciam priateľským k deťom (Baby friendly hospital) sa začal už takmer pred štvrťstoročím. Slovenský výbor pre UNICEF začal túto iniciatívu v roku 1993 a od tej doby získali tento titul 3 desiatky slovenských pôrodníc. V súčasnosti je jeho držiteľom len jedna - nemocnica v Čadci.

Cieľom tohto programu je podporovať zdravý vývin detí širením osvety o význame dojčenia medzi matkami. A rovnako podporovať pôrodnice v zanechaní zastaraných postupov starostlivosti o matky a novorodencov. Zdravotníci, pôrodníci aj pediatri sú preškolovaní a po splnení kritérií získa nemocnica plaketu a titul Baby Friendly Hospital.

Slovenská pediatrická spoločnosť (SPS), ktorá je od roku 2014 garantom programu BFHI na Slovensku, považuje za nevyhnutné, aby podľa zásad programu BFHI pracovali všetky slovenské nemocnice s pôrodnicou a zároveň, aby dodržiavanie zásad programu bolo v nemocniciach v záujme udržania potrebnej úrovne pravidelne kontrolované. Za účelom koordinácie jednotlivých aktivít programu BFHI bola zriadená pri SPS Pracovná skupina na podporu dojčenia, ktorá bola poverená realizáciou uvedených cieľov podľa schválenej koncepcie.

Slovenská pediatrická spoločnosť ako garat programu trvá na dôslednom dodržiavaní zásad tohto programu zo strany nemocnice, ktorá je držiteľom plakety BFH. Program BFHI je dlhodobý proces, ktorý začína certifikačným konaním a pokračuje jeho pravideľným obnovovaním. Týka sa celej nemocnice a preto si od začiatku vyžaduje zapojenie viacerých zložiek: vedenie nemocnice, gynekologicko – pôrodnícke oddelenie, novorodenecké oddelenie, detské oddelenie.  

Titul BFHI sa nemocnici udeľuje na obdobie piatich rokov. Ak si chce zdravotnícke zariadenie aj naďalej udržať titul BFHI je nevyhnutné, aby požiadalo SPS o audit a aktuálne posúdenie dodržiavania jednotlivých krokov iniciatívy, inak certifikát stráca platnosť. Práve to je kameňom úrazu, prečo väčšina slovenských nemocníc tento titul stratilo. O potrebe obnovy certifikátu, ktorá platí od roku 2009 jednoducho nevedeli.

10 krokov, ktoré musí spĺňať Nemocnica priateľská k deťom

1. Všetci zdravotnícki pracovníci majú k dispozícii koncepciu laktačného programu,  ktorý je platný v ich zdravotníckom zariadení.
2. Na dodržiavanie tejto koncepcie je nevyhnutné, aby boli zdravotnícki pracovníci dôkladne poučení o význame dojčenia.
3. Všetky tehotné ženy majú byť poučené o výhodách materského mlieka a o prednostiach dojčenia.
4. Novorodenci majú byť priložení k prsníku už v prvej polhodine po narodení.
5. Matky musia byť inštruované o správnom spôsobe dojčenia a o tom, ako si majú udržať laktáciu, ak sú dočasne odlúčené od dieťaťa.
6. Dojčeným novorodencom nedávať inú výživu okrem materského mlieka (s výnimkou medicínskych indikácií).
7. Matky nemajú byť odlúčené od svojich novorodencov vo dne ani v noci (systém „matka s dieťaťom“ – rooming in).
8. Dieťa má byť dojčené podľa vlastnej potreby (vždy, keď sa „hlási“).
9. Dojčenému dieťaťu sa nesmie dávať cumlík.
10. Treba podporovať zakladanie spolkov a združení, ktoré stimulujú a podporujú dojčenie. Odporučiť matkám, aby po prepustení z pôrodnice nadviazali kontakt s týmito inštitúciami.

Aké boli reálne pôrody v pôrodniciach priateľských k deťom?

O svoje skúsenosti sa podelili mamičky vo Fóre na modrykonik.sk:

Pôrodnica Dolný Kubín

"Ja som druhé rodila v Dolnom Kubíne. Nepriložili mi bábätko na sále, bola som bez dcérky 8 hodín. Prvé priloženie na izbe - rooming in - mi ukázali. Ja ako druhorodička som vedela čo a ako, ale všimla som si malú podporu dojčenia hlavne pre prvorodičky. Dokrmovanie odstriekaným materským mliekom z fľaše a rozdávanie dudlíkov.

Tiež si myslím, že realita je iná a málo sa dodržiavajú odporúčané postupy. Hlavne prítomnosť bábätka hneď po narodení pri matke, celé dve hodiny, ktoré žena trávi na sále.
Prvé som rodila v Bojniciach - po pôrode mi ho priložili, neprisal sa, pretože zaspával, chcelo by to viac času. Klasika na rooming- in mi ho priniesli po skoro 10 hodinách. Kojenie mi sestrička ukázala, ale ako prvorodičke mi to nešlo. Keď som žiadala o pomoc, nemala dotyčná čas. Bola som zúfalá a plakala som. Iná sestrička mi to ukázala a povenovala sa mi, no dokrmovali glukózou a striekačkou."

Pôrodnica Bardejov

"Ja som rodila v roku 2007 v Bardejove.  Všetkých desať bodov bolo splnených. Radili nám ako dojčiť, na izbe sme mali príručku k dojčeniu s názornými obrázkami a postupmi dojčenia. Na novorodenecké sme chodili kedykoľvek a nikdy som nevidela, aby nejaké dieťa dokrmovali. Spolubývajúcej dokonca sestrička masírovala prsník a pomáhala jej odsať mlieko, keď mala problémy. Boli sme informované o výhodách dojčenia. Pred odchodom z pôrodnice som dostala telefóne číslo na laktačnú poradkyňu, ktorej som mohla zavolať kedykoľvek, aj v noci. Neodporúčali nám dávať deťom cumlík, ani používať klobúčiky (ale ani nezakazovali), vysvetlili nám aj prečo. Rodila som večer, malého mi hneď priniesli, priložili k prsníku, ale na noc ho zobrali na pozorovanie, lebo som mala streptokoka a kvôli rýchlemu pôrodu mi nestihli dať antibiotiká, ale ráno o siedmej som ho mala na izbe a bol so mnou už stále. Bola som veľmi spokojná."

Pôrodnica Košice

"Ja som rodila v novej nemocnici v Košiciach. Pôrodnica má BFHI certifikát, čo bol dôvod môjho výberu. Ale bola som sklamaná. Pôrod, lekári boli super, no na novorodeneckom to s BFHI nemalo nič spoločné. Bolo nás strašne veľa rodičiek, žiadna informovanosť o výhodách a postupoch dojčenia, nikto mi neukázal, ako dojčiť. Sestrička mi priniesla malú po neviem koľkých hodinách, asi takým štýlom, že - mamička tu máte maličkú, pritlačila ju na prsník, pohladkala po hlávke a zaštebotala: "Prisávame, prisávame". A odišla porozdávať ďalších 10 bábätiek. Bolo tam málo personálu, evidentne nikto nestíhal. Už keď mi malá plakala od hladu, tak som o polnoci odkráčala na oddelenie a dožadovala sa, aby mi ukázali, ako prikladať k prsníku. Na izbe sme boli tri, ale bolo tam málo miesta pre nás, nieto ešte pre postieľky. Tú moju mi priniesli až na tretí deň. Malá spala so mnou na posteli. Vraj nemali žiadnu voľnú."

Zoznam nemocníc zapojených v minulosti do projektu BFHI 

V minulosti patrili medzi držiteľov titulu BFHI aj tieto nemocnice. Vyjadrite svoj názor, či si podľa vás zaslúžia niesť titul nemocnice priateľskej k deťom. Stačí kliknúť na tú svoju a pridať cez formulár vašu skúsenosť. Pomôžete tak ďalším mamičkám v rozhodovaní a možno aj nemocniciam svojou spätnou väzbou.
 
Banská Bystrica FNsP F. D. Roosevelta Banská Bystrica (titul udelený v roku 1996, prehodnotený 2007)

Banská Štiavnica Mestská nemocnica, n. o. (titul udelený v roku 2000)

Bardejov NsP sv. Jakuba, n. o. (titul udelený v roku 2003)

Bratislava Univerzitná nemocnica Bratislava:   

    -Nemocnica akademika L. Dérera (titul udelený v roku 1996)   

    -Nemocnica Ružinov (titul udelený v roku 1996)   

    -Nemocnica sv. Cyrila a Metoda, Novorodenecká klinika A. Rusnáka SZU (titul od            roku 2003)

    Gynekologicko-pôrodnícka nemocnica, n. o., Bratislava-Ružinov (KOCH) (titul                udelený v roku 2000)
Brezno NsP Brezno, n. o. – titul udelený v roku 2005
Dolný Kubín NsP MUDr. L. Nádaši Jégého (titul udelený v roku 2005)
Dunajská Streda NsP na Veľkoblahovskej č. 23 (titul udelený v roku 2008)
Humenné NsP A. Leňa Humenné, n. o. (titul udelený v roku 2006)
Kežmarok NsP Dr. V. Alexandra v Kežmarku, n.o. – titul udelený v roku 2006
Košice Novorodenecké oddelenie a 1. Gynekologicko-pôrodnícka klinika

FN LP na Triede SNP (titul od roku 2008)

N Košice-Šaca, a. s., 1. súkromná nemocnica (titul udelený v roku 2007)

FN Louisa Pasteura Košice, n. o. (titul udelený v roku 2005)
Liptovský Mikuláš NsP Liptovský Mikuláš (titul udelený v roku 2006)
Nové Zámky FNsP Nové Zámky, Novorodenecká klinika (titul udelený v roku 1996)
Martin Martinská fakultná nemocnica, Neonatologická klinika LJF UK (titul udelený v roku 2010)
Nitra Fakultná nemocnica Nitra, Novorodenecká klinika (titul udelený v roku 2003) 
Poprad Nemocnica Poprad, a. s. (titul udelený v roku 1996)
Rimavská Sobota NsP Rimavská Sobota (titul udelený v roku 2003) 
Rožňava Nemocnica s poliklinikou Sv. Barbory (titul udelený v roku 2008)
Ružomberok Ústredná vojenská nemocnica SNP, Ružomberok (titul udelený v roku 2010)
Topoľčany Nemocnica Topoľčany, n. o. (titul udelený v roku 2002)
Trenčín Fakultná nemocnica Trenčín (titul udelený v roku 2004)
Vranov nad Topľou Vranovská nemocnica, n. o. (titul udelený v roku 2008)
Zvolen NsP VAŠE ZDRAVIE n. o. (titul udelený v roku 2005) 

Žiar nad Hronom Všeobecná nemocnica Žiar nad Hronom (titul udelený v roku 2004)
Žilina NsP Žilina (titul udelený v roku 1999)

Počuli ste už o znakovej reči pre batoľatá? Nie?! Chyba! Baby signs alebo po našom znakovanie je úžasná dorozumievacia pomôcka pre rodičov, kým ich deti ešte nerozprávajú.

Teoretických informácií nájdete na webe neúrekom, my sme pre vás vyspovedali mamičku, ktorá si znakovanie zamilovala a priblížila nám jeho používanie v každodennej praxi.

"Prvýkrát som sa o znakovaní dozvedela na internete, ešte skôr, ako som otehotnela.  Táto myšlienka má oslovila, no zatiaľ nebola aktuálna. Druhýkrát mi znakovanie pripomenula jedna známa, ktorá ho tiež úspešne praktizovala so svojimi ratolesťami a keďže som už bola tehotná, začala som si o tomto prístupe v komunikácii s malými deťmi hľadať viac informácií," začína svoje rozprávanie @tarniah, mamička malej Adelky.

Čo je to znakovanie?

Baby signs rozvinuli americké profesorky vývojovej psychológie, ktoré znakovanie batoliat starostlivo preskúmali a zistili, že znakovanie je pre deti aj rodičov výborný základ pre obdobie rozprávania. Akonáhle deti začnú používať na komunikáciu namiesto rúk a rôznych pohybov svoje ústa, upúšťajú od znakovania a následne sa zlepšujú a zdokonaľujú v hovorenej konverzácii.

"Veľa ľudí sa obáva že deti nebudú chcieť rozprávať, keď sa naučia znakovať. Pravda je taká, že znakovanie deti v rozvoji reči vôbec nebrzdí, ale naopak. Znakovanie reč rozvíja a znaky sú len nejakým dočasným medzistupňom, ako napríklad aj štvornožkovanie pred chodením. Podľa vykonaných štúdií vraj dokonca znakujúce deti začínajú rozprávať skôr a majú bohatšiu slovu zásobu, čomu na základe vlastnej skúsenosti so znakovanim aj verím. Vďaka znakovaniu totižto veci pomenúvate nielen z vlastnej iniciatívy, ale aj zakaždým, keď ich odznakuje vaše dieťa. Tým pádom rozprávate nespočetne viac ako bez znakovania. Napríklad také slovo strom. Ak by som neznakovala, zmienila by som sa o ňom počas prechádzky možno raz, ak vôbec, ale odkedy tento znak začala používať naša Adelka, o stromoch rozprávame skoro celou cestou. Takže namiesto toho, aby slovo strom počula raz, ho počuje aj 20-krát. Preto verím že sa jej takto slová do hlávky dostanú skôr a akonáhle bude schopná rozprávať tak to pôjde ako po masle," pridáva @tarniah svoj pohľad na vec.

Porozmumenie na nezaplatenie

Znakovanie má pre dieťa a jeho rodiča charakteristické znaky pre určité slová alebo slovné pomenovania, napr. pes, som hladný. Deti veľmi rady hovoria so svojím okolím a ak nie sú schopné na komunikáciu používať hovorené slová, sú rady, keď niekto ich znakom rozumie a vie, čo nimi chcú povedať a čo požadujú. "Neznakujúce detičky v jej veku prevažne ukazujú na veci prstom a pritom si čosi bľabocú. Rodičia možno ani netušia, čo chce ich dieťa povedať a hovoria o niečom úplne inom. To je podľa mňa škoda, keď to ide aj inak. Uvediem príklad: Adelka znakuje slovo kvet, keď prechádzame okolo domov, kde majú za oknom kvietky. Keby sme neznakovali a ukázala by prštekom na kvietky za oknom, najskôr by som asi povedala, áno to je dom... Takto si rozumieme na úplne inej úrovni, čo teší nás aj Adelku. Jedného dňa ma milo prekvapila na plavárni, keď začala znakovať hodiny, ktoré som jej tam nikdy neukázala. Nebyť znakovania, ani by mi nenapadlo upozorňovať na plavárni práve na hodiny. No deti sú veľmi vnímavé a často vidia aj to, čo mi prehliadneme," vysvetľuje.

Deti si prvé znaky vytvárajú samy a keď vidia, že im rodičia rozumejú, rady a rýchlo sa učia nové znaky od svojich rodičov. Vytváranie nových znakov upevňuje puto medzi dieťaťom a rodičmi. "Je to úplne jedno, ako niečo odznakujete. Je to váš jazyk a stačí, že mu rozumiete vy a vaše dieťa. Nemusíte teda so sebou nosiť veľký slovník alebo sa učiť znaky dopredu. Kedykoľvek dieťa prejaví záujem o niečo nové, môžete si znak vymyslieť. Ja sa inšpirujem znakmi z online slovníka, ale častokrát si znaky vymýšľam. A práve preto, že s detičkami sa komunikuje čo najjednoduchšie a najzrozumiteľnejšie, tak sa vymyslené znaky často veľmi podobajú alebo dokonca zhodujú s tými v slovníku. Pre mňa je znakovanie nesmierne obohacujúce. Keby sme s Adelkou neznakovali, ani vo sne by mi nenapadlo, aké bystré sú už také malé deti," dodáva @tarniah.

Zapojte celú rodinu

Najlepšie ide znakovanie dieťaťu s rodičom, ktorý je s ním v častejšom kontakte, teda doma na rodičovskej dovolenke. Rodič, ktorý je s dieťaťom menej, väčšinou otec, má väčší problém sa s batoľaťom dohovoriť. Baby signs je preto vhodnou rečou medzi oboma, ako sa dohovoriť a zosilniť tak puto medzi otcom a dieťaťom.

"Záujem o znakovanie má samozrejme manžel, ale aj naša rodina a priatelia, čo je pochopiteľné, keďže tým malým stvoreniam túži rozumieť každý. Babka, tá sa ma napríklad po každej prechádzke s Adelkou pýta, čo znamená, keď robí ručičkou to a to. Ja mám zo znakovania obrovskú radosť a keď vidím, ako sa teší Adelka, že viem čo mi chce povedať, tak by som znakovanie zaradila ako povinnú prípravu na rodičovstvo," s humorom sa delí o svoju radosť @tarniah.

Kedy deti začínajú znakovať?

Deti začínajú znakovať v čase, keď poznajú prvé slová, ale k ich popisu nepoužívajú hovorené slovo. Väčšinou ide o obdobie okolo 10. mesiaca veku. Vhodnými pomocníkmi sú teda ruky a pohyby. Dieťa vie takmer dokonale znakovať po 1. roku.

"My sme začali znakovať,  keď mala Adelka 4 mesiace. Ona prvýkrát zreteľne znakovala okolo 8. mesiaca a v 10 mesiacoch už začala znaky spájať. Deti si znaky často vymýšľajú aj samé, respektíve si ich upravia podľa seba, takže sa s manželom potom vzájomne učíme znaky, ktoré sme odhalili. Je to taký tvorivý proces, kde sa učíme všetci."

Prínos Baby signs

Odborníci považujú za hlavný prínos baby signs znižovanie frustrácie u detí; zvyšovanie dôvery a sebadôvery; zlepšenie vzťahu medzi rodičmi a deťmi; rýchlejší rozvoj reči a aj dokázanie okoliu, aké dokážu byť batoľatá múdre a vnímavé. S tým súhlasí aj @tarniah: "Adelka má teraz rok a ja som vďačná, že sme sa o znakovaní dozvedeli a môžeme s ňou komunikovať aj o tom, čo má na mysli ona, nielen my. Naozaj, častokrát začne znakovať veci, o ktorých by mi v tej chvíli rozprávať nenapadlo. Myslím, že každý, kto sa so znakovaním stretne a vidí, aké je prínosné, neodolá a tiež to skúsi. Preto som si našla čas podeliť sa s našou skúsenosť so znakovaním a podeliť sa tak o radosť, ktorú zo znakovania máme. Dúfam, že niekoho osloví a začne znaky so svojimi deťmi používať a deti to tu s nami budú mať aspoň trošku jednoduchšie."

Používate tiež znakovanie?  Akú máte vy skúsenosť s Baby signs? Podeľte sa s ňou vo WIKI a inšpirujte ostatné mamičky, ktoré možno zvažujú, či znakovanie stojí za vyskúšanie.

Taký krásny titulok, že? Aj hlbokomyseľný, aj nadčasový, aj pravdivý. Ale keď vám trojročná zahlási: "Mami, volaj bocianovi, nech si to berie späť!", znie trochu ako klišé.

Ako pripraviť malé dieťa, ktoré si ešte samo vyžaduje väčšinu vašej pozornosti, na súrodenca? Tak znie dnešná otázka. Mamičky - flegmatičky sa chytia za hlavu a povedia: "Zase tu robia z komára somára". Mamičky - čakateľky, ktorým behá doma po kuchyni už jedno malé stvorenie, zbystrite pozornosť - môžete získať inšpiráciu, ako sa s podobnou situáciou popasovali iné mamičky.

Na veku záleží

Prístup, ktorý zvolíte, záleží samozrejme od veku "staršieho" súrodenca. Ak máte bocianiu donášku zajednanú ešte pred druhými narodeninami vášho "veľkáča", bude to náročné predovšetkým fyzicky. Pre vás. Starať sa súčasne o dve deti, ktoré si vyžadujú aktívnu účasť mamičky na každodenných drobnostiach, dá zabrať. Z druhej strany je to pre deti výhodné. Prvotný šok zvykne rýchlejšie pominúť a ľahšie sa adaptujú na novú situáciu. Vekový rozdiel sa vyrovná "co by dup" a z detí sa stanú parťáci s približne rovnakými záujmami. "Môj starší mal rok, keď som otehotnela. Postupne sme mu povedali, že mamičke rastie bruško, lebo je tam bábätko, že to bude jeho súrodenec, bude to maličké bábätko a potom, keď bude väčšie, budú sa spolu hrať. Krémoval mi bruško, dal pusinku a podobne. Keď sa mladší narodil, tak najskôr z toho nerobil nič. Akože pozrel ho v nemocnici a hotovo. Doma si ho už všímal viac, bral ho hneď s láskou, pusinkoval, dával mu hračky. Vôbec nežiarlil, chvála Bohu. Problémy nastali až neskôr, keď mu začal brať malý jeho hračky, ale nič vážne. Len občas chcú práve to isté auto, hoci majú minimálne 150 podobných. Ale inak sa ľúbia, hrajú sa spolu. Keď dám či kúpim niečo jednému, hneď je, že aj bratovi," popisuje krásny vzťah svojich detí mamička z Modrého koníka.

Prežívať čakanie na jeho príchod by mal spolu s vami

Detičky staršie ako dva roky, ktoré už začínajú viac chápať súvislosti a presadzovať si svoju osobnosť to môžu znášať trošku ťažšie. Ich závislosť na matke je iného charakteru ako uspokojovanie životných potrieb a na matku si nárokujú.

Doprajte mu možnosť rozprávať sa s vami - rodičmi, o narodení súrodenca. Dajte mu priestor na vyjadrenie svojej radosti, očakávaní a možno aj obáv z príchodu bračeka alebo sestričky. Tešte sa spoločne na príchod súrodenca. Nechajte ho hladkať bábätko v brušku a cítiť jeho pohyby. "Každé ráno pribehne dcérka, z nočného stolíka vezme mašinku na počúvanie srdiečka bábätka v brušku a musíme ho "vyšetriť". Rozpráva mi, že počúva srdiečko, že bábätko v bruško pláva, že tam žblnkoce. Bruško mi pobozká, pohladká. Aká bude realita, keď sa malé narodí, som sama zvedavá," popisuje 30-ročná druhorodička na Modrom koníku ich rannú rutinu.

Staršie dieťa môžete zapojiť do príprav na príchod súrodenca - napr. nákup výbavičky, zloženie postieľky a pod. "Ja rodím o mesiac. Začali sme tým, že som prestala nosiť dcérku toľko na rukách, že má mamina v brušku bábätko. Potom, keď sme zistili, že to bude sestrička, tak sme spolu vybrali meno a menom ju aj voláme. Keď kúpim nejaké oblečenie, tak vie, že je to pre sestričku. Teší sa, že ju bude držať, mojkať, kočíkovať," vysvetľuje mama dva a pol ročného dievčatka.

"Moja Kajka brucho a vysvetľovačky ignorovala.  Keď mi odtiekla voda a šla som do pôrodnice, tak strašne plakala a chcela isť so mnou. Mala som sto chutí ostať doma a odrodiť to v kúpeľni. Kúpili sme bábiku, akože darček od bábätka, ale mala ju na háku. Od prvej chvíle sa na bábo nalepila a furt by ho len hladkala, bozkávala a snažila brať na ruky. Z nepríjemnejších vecí je možno fakt, že keď vidí, ako dojčím sestričku, chce tiež. Musím striehnuť, aby ju nezranila, ešte nemá dáku super motoriku. Raz na ňu dokonca spadla. Podarilo sa mi jej pád stlmiť, ale riadne dlho sme boli  toho v strese. Kajka je teraz nejak viac uplakaná a neznesie, aby bola Timka mimo jej dosahu. Keď chem Timku zavrieť do izby, lebo spinká a chcem jej dožičiť kľud, tak sa k nej Kajka stále dobíja a plače. Keď otvorím, hneď beží k nej hladkať ju a skúša ju zobrať so sebou. Takže u nás je to zatiaľ pozitívne, asi až príliš normálne. Mám z toho úzkosť, že kedy sa dačo pokašle 😀. Kedykoľvek počas dňa staršiu bozkávam, objímam, pohladím počas hry a pod. Snažím sa prejavovať jej čo najviac lásky, aby sa necítila odstrčená. Niekedy fakt musí ísť bokom a počkať, kým sa postarám o mimčo, druhý raz zas mimčo musí počkať, kým sa postarám o Kajku. Zatiaľ celkom v pohode fungujeme, ale tak sme doma len necelé dva týždne. Ešte sa to celé len kryštalizuje," zdôverila sa mamička Kajky a Timky.

Nezanedbávajte ho

Aj napriek veľkej radosti a zároveň množstvu povinností nezabudnite mať čas, kedy sa venujete výhradne iba staršiemu dieťaťu, jeho starostiam alebo záľubám. "Chodievala som synom na hudobnú. Samozrejme, že s príchodom bábätka sa náš denný režim radikálne zmenil. K jedného dlhému dennému spánku staršieho pribudli tri krátke mladšieho. V podstate je len pár hodín, kedy jeden z nich nespí. Preto sme prestali na krúžok chodiť. Bola to veľká chyba. Keďže na hudobnú sme chodili do susedného mesta, poprosila som svoju babku, malých prababku o pomoc, ktorá v tom meste býva. Aj keď je už stará, prechádzať sa s kočíkom v blízkosti nášho krúžku zvládne. Malého prístup k bábätku sa zlepšil. A veľmi si dávam záležať na tom, aby sme mali naďalej chvíľku času len pre nás dvoch," zdôveruje sa ďalšia mamička.

Pozor na veľké zmeny

Ak plánujete dať dieťatko do jaslí, škôlky alebo len presťahovať do vlastnej izby, urobte tak skôr, ako sa narodí súrodenec. Každá zmena je pre dieťa náročná a nie je nič horšie, akoby si to malo dieťa spájať s príchodom bábätka na svet. Mohlo by sa cítiť odsunuté, zanedbávané a zbytočne by ste naštrbili krehké vzťahy medzi súrodencami.

Ako ste zvládli príchod súrodenca vo vašej rodine? Ako ste deti pripravovali a aká bola realita? Podeľte sa so svojou skúsenosťou vo WIKI (stačí kliknúť sem) a pomôžte tak ostatným mamičkám svojimi radami.

Mám zvláštne tlaky v podbrušku, môžem byť tehotná? No, áno. Pokiaľ si mala pohlavný styk, je to pravdepodobné. Rovnako to môže byť predzvesť menštruácie, náznak prechladnutia alebo aj prejav sily podvedomia a nie plodnosti.

Vieme to všetky, že so stopercentnou istotou nám to povie len lekár, ani transsibírska magistrála na tehotenskom teste ešte nemusí byť tutovka. Napriek tomu snoríme, hľadáme, zňuchávame na internete všakovaké informácie, ktoré by nám mohli potvrdiť (resp. skôr naznačiť) to, čo tak veľmi túžime počuť. Jedna, že bude mamou a druhá, že úlet s tým chlapíkom z baru v centre zostane bez doživotných následkov. Ak ste aj vy jednou z nich, tento článok je práve pre vás.

10 najčastejších príznakov tehotenstva

1. Mešká mi to!

Jedným z najviac do očí bijúcich príznakov je meškajúca menštruácia. Ak ste si aj doteraz nič nevšimli, tak tento fakt by ste prehliadnuť nemali. Samozrejme, aj tento príznak nemusí nič znamenať. No mali by ste minimálne zbystriť pozornosť.

2. Bolestivé prsia

„O bábätko sme sa snažili rok. Bolo to náročné obdobie. A keď som sa po Novom roku začala cítiť inak, veľmi som dúfala, že je to ono. Začali ma totiž bolieť prsia. Boli celkovo zväčšené. U niektorých žien je to normálka. Klasická predzvesť blížiacej sa menštruácie. U mňa to bola novinka. Nikdy ma nebolievajú prsia. A tak som strašne dúfala, že je to ono. Že budeme rodičia. Na moje veľké sklamanie to bol len planý poplach. Svoje dni som dostala normálne. Prešli dva mesiace, bez zvláštnych tušení a príznakov. Až ten ďalší sa to zopakovalo. Ten pocit plných pŕs, zvláštne brnenie. Už som neverila. Možno len tajne dúfala. A bála sa toho dňa D, keď by som to mala opäť dostať. Ale ten neprišiel. A z nás sa skutočne stali rodičia. Od tej doby som vyhlasovala, že keď budem opäť raz tehotná, že ten zvláštny pocit rozoznám. Po pôrode, keď sa po čase cyklus dostal do normálnu, som už žiadne bolesti pŕs nemávala. Až po dvaapol roku. Spomenula som si na svoje nostradamovské predpovede a bála sa aj veriť a dúfať. Keďže sme bábätko chceli. Opäť ten istý pocit bolesti pŕs. Už ako matka by som to prirovnala pocitu, keď sa prsia nalievajú mliekom. A bolo to tam. Opäť sa tehotenstvo potvrdilo. Dnes s odstupom času som si istá, že aj vtedy, ten prvý krát som tehotná skutočne bola a zažila som tzv. mikropotrat,“ popisuje svoje príznaky Laura.

3. Únava

"Keď sme sa s mužom odhodlali vysadiť antikoncepciu, povedali sme si že počkáme ešte dva mesiace, kým sa do toho pustíme, nech sa mi telo po rokoch užívania trochu vyčistí. No ale asi sme si nedávali až taký pozor, lebo ďalšia menštruácia už neprišla. Jasné, spravila som si test, ale bol negatívny. Vypustila som to z hlavy a to, že mi nejako divne trávi, som pripisovala predchádzajúcim problémom so žalúdkom. Už dávno som zvažovala návštevu gastra. Ale zrazu som začala zaspávať v práci za PC. Dosť čudné pri nabitej a stresujúcej náplni práce. Každý deň ma lámalo už o 11. doobeda a potom som zaspala o 17. už doma. Musela som si nastaviť budík, aby som vstala a pripravila mužovi večeru. Ešte stále mi to nedocvaklo, aj keď kolegyňa si už robila tehotenské srandičky, ale veď mne test ukázal, že sa nič nedeje. No rozhodla som sa ísť ku gynekológovi, lebo menštruácia už druhý mesiac nechodila, tak nech to "reku" rieši. Čo ak je nejaký problém a nebudem môcť otehotnieť? Gynekológ ma hneď oboznámil s tým "problémom". Mal 9 týždňov a krásne si tam plával na obrazovke," spomína na svoje začiatky tehotenstva mamička vo WIKI.

4. Fúuuj, to smrdí!

"Nos som mala ako stopársky pes. Nechápala som to. Kedysi som mávala miernu alergiu, tak mi napadlo, že či mi jednoducho nemohla prejsť. Že by som lepšie cítila. Vadili mi voňavky kolegýň. Keď som šla na obed, pri odsávaní z kuchyne som sa skoro povracala. A keď som mala dcérku "opatriť" na WC, tak som kolabovala. O pár dní, keď neprišla menštruácia a test ukázal dve čiarky, som zistila, prečo," spomína maminka z Modrého koníka na je zvýšenú citlivosť na pachy. Mnoho čerstvo tehotných žien je citlivých na pachy, niektoré v nich vyvolávajú až pocit na zvracanie. To môže byť vedľajší príznak rýchlo rastúcej hladiny estrogénu v tele.

5. Bolesti v podbrušku

"Týždeň pred menzesom som začala mať také mierne bolesti v bruchu. Ako keď sa začína blížiť menzes. Pripisovala som to strašným horúčavám. Potom prišiel deň, keď som mala dostať menzes. Vždy to býva ráno, no tentokrát nič. Tak strašne som dúfala a bola nervózna, že som sa bála, či som ju svojím stresovaním neodplašila. Nakoniec neprišla ani na druhý deň, ani na ďalší. Kúpila som si tri rôzne testy, lebo istota je istota a všetky vyšli úplne jasne," zdôveruje sa vo Fóre ďalšia úspešná "snažilka".

6. Časté nutkanie na močenie

Častá návšteva WC nemusí vždy znamenať predzvesť "chyteného močáku". Kým vypijete hektolitre urologického čaju, skúste zmáknuť aj jeden tehotenský test.

7. Kríže mimo prevádzky

"Po pol roku snaženia to prišlo - neznesiteľné bolesti krížov. Tie ma síce bolievali vždy pred príchodom mojich dní, ale táto bolesť bola iná, vystreľovala do vaječníkov a dokonca som si musela dať aj tabletku od bolesti. No to som ešte stále nič netušila. Keď ma na ďalší deň rozboleli prsníky, akoby sa mi nalievali mliekom, už som tušila, ktorá bije. Test ukázal slabú čiarku a to bolo len 10 dní po ovulácii a menzes ani nemeškal," spomína na svoj prvý príznak mamička vo WIKI.

8. Nechutenstvo alebo neznesiteľná túžba po jedle
Jedlo nemôžete ani vidieť, alebo by ste boli schopná zjesť aj otelenú kravu? Hm, hm, hm...

9. Zvýšená bazálna teplota

Pýtate sa, čo je to? Bazálna telesná teplota je teplota oddýchnutého ľudského organizmu meraná v pokoji, neovplyvnená jedlom, pitím alebo telesnou námahou. Meria sa tesne po prebudení alebo v skorých ranných hodinách. Táto teplota je u žien veľmi kolísavá. Je nižšia v prvej časti cyklu. Počas ovulácie prudko klesá a v druhej, tzv. luteálnej fáze, opäť stúpa. Ak žena otehotnie, potom po tejto luteálnej fáze v čase očakávanej menštruácie opäť o niečo stúpa.

10. Predtucha
Niektoré ženy to proste vedia, tak ako táto mamička, ktorá o tom píše vo WIKI: "Predchádzajúce cykly som mala dôkladne odsledované, aby som si nenamýšľala žiadne falošné príznaky. Pár dní po počatí ma strašne rozbolela noha, v ktorej som mala trombózu. Bolesť značila hormonálnu zmenu a keďže ma noha nikdy nebolievala, vedela som, koľká bije. K tomu sa ešte pridružil sen s obrovskými rybami a keďže ženy v našej rodine disponujú prorockými snami, ktoré sa vždy vyplnia, tak ma to utvrdzovalo v tom, že som naozaj tehotná. Ryby v sne znamenajú tehotenstvo v rodine.
Nastal 11. deň po ovulácii a spravila som si testík. Na teste strašil taký mini duch, ktorého manžel ani nevidel. Ale ja som už mala všetko isté."

Aké príznaky tehotenstva ste mali vy? Podeľte sa so svojou skúsenosťou vo WIKI. Stačí kliknúť sem.                                           

"Miláčik som v 4tt, na teste mám koľajnice, pôjdem si dať spraviť test na HCG, či fakt." O minútu jej pípla SMS s odpoveďou: "Vôbec nerozumiem, že o čom. Si chorá? Skús ešte raz a po slovensky."

Aj takto vtipne môžu niekedy dopadnúť pokusy o oznámenia tehotenstva partnerovi 🙂 Hlavne ak použijete mužom neznámu snažilkovskú terminológiu. Prinášame vám pár rád a nápadov z Modrého koníka, ktoré vás môžu inšpirovať, ako vaše tehotenstvo oznámiť budúcemu oteckovi. Alebo on vám. Poviete si, čo táto tára? Ako môže chlap oznámiť tehotenstvo žene? Tak čítajte 🙂

"O bábätko sme sa snažili pomerne dlho, skoro 2 roky. Každý test, ktorý som si robila, bol len rutinou. Aby som nakŕmila tie vnútorné pažravé hlasy, ktoré sa dožadovali dôkazu, že zase nič. A tak som mechanicky ocikala tehotenský test. Manžela som už ani neupozorňovala. Zistil to vždy sám. Podľa môjho výrazu v tvári. Tak to bolo aj vtedy. Ten kúsok plastu som hodila do koša. Zaspala som zmorená osudom na gauči. Zrazu ma budí manžel so slovami: "Vstávaj maminka!" Myslím si, že to ma budí len preto, aby som si spravila test? A v rukách jeden drží. Hovorím mu: "Už som si robila. Nič z toho, je v koši. " On mi na to: "Ja viem, zbadal som ho tam a aj tú druhú čiarku. Toto je on." Vytrhla som mu test z ruky a fakt tam bola. Taký slabý duch. Ale bol tam! Môj prvý duch v živote. Dnes má už 5 rokov," spomína Zuzka, matka predškoláčky.

Ak patríte medzi trpezlivé osoby, ktoré vydržia kým nepodstúpia prvé ultrazvukové vyšetrenie, tak môžete oteckovi darovať fotku z prvého sona. Chcelo by to buď nejaké slovné alebo obrazové vysvetlenie, keďže z prvého sona je naozaj veľmi ťažko odhadnúť čo chcel básnik povedať. A pri menej chápavých oteckoch by to mohlo dopadnúť, ako v úvode tohto článku 🙂

Milým darčekom aj krásnou spomienkou do budúcna bude nejaká drobnosť, ktorú oteckovi venujete. Cumlík, dupačky, ponožky, či body s vtipným textom.

Taktiež môžete jednoducho položiť tehotenský test na miesto, kde ho otecko objaví, alebo mu ho darovať zabalený.

"Keď som ja čakala dcéru, urobila som to takto. Občas sme si dávali s mojou polovičkou darčeky, hoci aj čokoládu. A tak som kúpila malé ponožky a cumlík, zabalila som ich do malej krabičky a keď prišiel domov, pozerali sme telku, večerali a tak, akože nič. Potom, že ozaj mám pre teba darček a dala som mu tú krabičku. Keď ju rozbalil, usmial sa a pochopil," spomína mamička vo Fóre.

Mamička @catrina_s si pripravila pre svojho manžela takéto úžasné prekvapenie, ktoré mu nechala na nočnom stolíku. "Ja som nevydržala a zobudila ho so slovami: "Vstávaj Adi, máš tu prekvapenie." Adi vstal ako strela, zbadal krabičku a chytro ju otváral. Zbadal test a s obrovskými iskričkami v očiach ma len silno objal a pusinkoval. Hneď sa vypytoval v ktorom som týždni a ako dlho o tom viem."

                                   Takto to oznámila manželovi @lucka211

Čoraz častejšie dostanú budúci oteckovia od svojich partneriek správu svojho života ako SMS. Mamička sa ukráti o možnosť vidieť ako otecko zareaguje, ale za ten moment prekvapenia za to stojí.

"Keď som zistila, že som tehotná prvýkrát, bol to šok (bola som už v 9 týždni). Jediné, na čo som sa zmohla bolo, že som manželovi napísala SMS-ku v znení: "Srdiečko, dnes si daj v robote nadčas, peniaze navyše sa zídu, lebo pôjdeme kupovať kočík." A druhýkrát som sa to dozvedela na Valentína. Manželovi som nič nekúpila a nepripravila a vraví mi, že som zabudla, že je Valentín. Tak som mu povedala, že som veru nezabudla, lebo jeho Valentínku mám v bruchu a má asi 1 mm," prezrádza svoj spôsob oznámenia mamička vo WIKI.              

Občas stačí tak málo, ako položiť ruku na bruško, osloviť ocinko alebo podobne ako to urobila táto mamička, ktorá sa zdôveruje vo Fóre: "Zašepkala som mu pri zaspávaní do uška "Ľúbime ťa". Manželovi to hneď došlo a so slzami v očiach povedal, že aj on nás ľúbi. A odvtedy to inak nepovedal."

V niektorých prípadoch stojí partner pri mamičke doslova od začiatku, už pri robení testu. A tak nie je na nejaké veľké prekvapenie priestor. O to krajší je pocit, ked sa spolu dozvedia, že ich sen sa stal skutočnosťou.

"Vždy som si predstavovala ako manželovi oznámim, že čakáme bábätko. Chcela som si potajomky urobiť test a potom prichystať nejaké super prekvapenie. Ale nakoniec to dopadlo úplne inak. Bola som celá bez seba a nervózna z toho, že si idem urobiť test, až som mu to musela hneď vykecať. Spolu sme potom stáli nad testom a čakali, čo sa stane. Keď sa objavili dve čiarky, manžel začal od radosti plakať. Ešte nikdy doteraz som u neho nevidela ozajstné slzy. Plakali a smiali sme sa potom ešte celý večer," píše snehulienka0905 vo svojom blogu.

Ako ste svoje tehotenstvo oznámili partnerovi vy? Podeľte sa so svojimi skúsenosťami, nápadmi, fotkami vo WIKI a inšpirujte tak ostatné mamičky.

Predkus, vtáčí profil, zdeformovaný tvárový skelet, dýchanie pusou, nosové polypy, angíny, chrápanie... Toto je len pár z diagnóz, o ktoré si koledujú naše ratolesti s palčekom v puse.

Odhliadnuc od hygienickej stránky a faktu, že sa cmúľanie palčeka považuje za spoločensky neprijateľné, je to naozaj nebezpečný zlozvyk. A predovšetkým veľmi ťažko odstrániteľný.

Osveta v oblasti dojčenia, kedy sa matky snažia pristupovať svedomito k svojej príprave (veľmi správne) má za následok, že veľa mamičiek sa snaží vyhnúť používaniu cumlíkov. Výrobcovia síce argumentujú ich tvarom "priateľským" k detskému chrupu, no aj tento argument má rovnako aj svojich odporcov.

Stále sa však cumlík považuje za rozumnejšiu voľbu, ako nechať si bábätko cmúľať palec. Kým sa pokúsite ponúknuť dojčaťu cumlík, je dôležité ponechať mu dostatok času na osvojenie a zafixovanie dojčenia.

"Dcérke som cumlík neponúkala. Mala som doma asi 4, ktoré sme dostali od rodiny a známych. No chcela som sa vyhnúť jeho používaniu. Dcérke nechýbal. Skôr ho odmietala už od začiatku. Pri jednom nekonečnom záchvate plaču, kedy sme už vyskúšali naozaj všetko, ho cmúľala asi 5 minút a aj tak skončil vypľutý na opačnom konci izby. Až si jedného dňa, nemala ani pol roka, začala cmúľať palec. Najskôr mi to prišlo ako milé, chutné. No keď som si uvedomila, že sa z toho stáva regulárna závislosť, snažila som sa jej ponúknuť dudlík. No žiaden jej nevyhovoval. Na cumlíky som minula dokopy aj 30 eur. Skúšali sme kaučukové, silikónové, menšie, väčšie, tvarované, obyčajné, svietiace. Žiaden jej nevyhovoval. Dcérka má dva a pol roka a palec žužle stále," sťažuje sa na zlozvyk svojho dieťaťa mamička z Modrého koníka.

Reflex či zlozvyk?

Pravda je niekde uprostred. Väčšina bábätiek si cmúľa palček už v maminkinom brušku. Sanie prináša dieťaťu množstvo príjemných pocitov, fyzické a emocionálne naplnenie. Reflex začína miznúť okolo 4. mesiaca, úplne by mal vymiznúť do konca prvého roku. Po tomto čase si môže dieťa vytvoriť alternatívne prostriedky na sprostredkovanie týchto príjemných pocitov, alebo naďalej pokračuje v cucaní si palca.

Dôvody, prečo deti zotrvávajú v saní palčeka, sa rôznia od odborníka k odborníkovi. Niektorí tvrdia, že ide o tzv. "nedokŕmené deti", ktoré by rady cicali, ale nemajú čo. Iní chápu tento zlozvyk len ako dopriatie si pôžitku, ktorý im sanie poskytuje a tak si ho detičky neodopierajú. Odborníci sa zhodujú v názore, že môže ísť o stres či vnútorné napätie, frustráciu alebo slabšiu nervovú sústavu.

Desatoro prvej pomoci pri cmúľaní palca

Každý rodič, ktorý sa pokúšal odučiť svoje dieťa od cmúľania palca, bude súhlasiť, že je to beh na dlhé trate. Chce to veľa trpezlivosti a vytrvalosti. Na oboch stranách. Tu sú najčastejšie rady pri snahe o odvyknutie.

1. Dojčenie na požiadanie. 

Ak ešte dojčíte, ponúkajte dieťaťu prsník čo najčastejšie. Potreba, ktorú si dieťa naplní, sama zmizne.

2. Nenechávajte dieťa zaspávať samé.

Štúdie preukazujú, že 96 % "cucačov palcov" bolo ponechaných pri zaspávaní osamote.

3. Ponúknite náhradu

Odborníci predpokladajú, že saním sa dieťa upokojuje. Skúste mu ponúknuť inú alternatívu, ako je hojdanie, masáž, hladkanie. Niektoré deti sa nechajú "ukecať" a po objavení iných spôsobov na upokojenie po palci už siahať nebudú. Ak zlozvyk pretrváva aj u viac ako trojročných detí, ortodontisti odporúčajú tzv. vestibulárnu clonu - čo je v podstate silikónový pásik, ktorý chráni detskú čeľusť.

4. Palce zamestnajte

Snažte sa ručičky dieťaťa rozptýliť. Ak budú zamestnané, na hlúposti nebudú mať čas.

5. Pokoj, pokoj, pokoj

Ak sa predpokladá, že v niektorých prípadoch cmúľanie palca spôsobuje stres, tak je alfou a omegou pri odúčaní udržovať doma pokojnú atmosféru. Venujte dieťaťu svoj čas, poskytnite mu dostatok pohybu, spoločných aktivít a dobré vzájomné vzťahy. Ak je kameňom úrazu večerné zaspávanie, skúste držať dieťa za ruku, hladkajte ho.

6. Argumentujte

Ak je už dieťa staršie a rozumie vám, určite sa mu snažte situáciu vysvetliť. Môžete navštíviť aj odborníka, ktorý názorne ukáže, čo sa so zúbkami deje.

7. Načasujte si svoj zásah

Každá víťazná bitka musí byť postavená na správnom načasovaní. Ak chcete túto vojnu vyhrať, dobre si vyberte chvíľku, kedy sa medzi palec a ústa postavíte. Ak dieťa nie je v spolupracujúcej nálade, vyústi to pravdepodobne do boja o moc. Váš zásah bude považovať za ohrozenie svojej nezávislosti.

8. Použite pripomienkovače
S dieťaťom nad 4 roky sa môžete dohodnúť na leukoplaste alebo rukavici, ktoré mu vždy pripomenú, keď sa s palčekom k pusinke priblíži.

9. Podvedomý zlozvyk nahraďte vedomou aktivitou
Dieťa staršie ako 4 roky sa už vie lepšie ovládať a môže sa pokúsiť nahradiť cucanie palca inou vedomou aktivitou. Ak dieťa pocíti potrebu cmúľať si palce, môže skúsiť schovať palček pod vankúš, za chrbát a pod.

10. Tabuľka odmien

Predovšetkým školáci si už sami uvedomujú, že ich zlozvyk púta pozornosť, hanbia sa zaň a sami by sa ho chceli zbaviť. Môžete im v tejto snahe pomôcť napríklad vytvorením

tabuľky, kde si bude samé zapisovať počty cucaní v jednotlivých dňoch. Nemusíte následne tabuľku kontrolovať. Môže slúžiť len dieťaťu a môže byť pre neho motivujúce vidieť ako počty klesajú.

Bonusová rada:  Zúfalé pokusy, keď všetky body vyššie nepomohli

Vyššie spomenutá teórie je pekná. Verím, že skutočne niekomu tie rady pomôžu, inak by som ich nepísala. Avšak väčšina rodičov "notorických cucačov palca" ich vyskúšala všetky a bezúspešne. Častokrát zabrali až bizarné pokusy.

"Môj syn začal cucať (intenzívne) asi ako 3 - 4 mesačný. Pokazilo nám to kojenie; a keďže bol naozaj závislák, bol schopný aj 20 hodín denne palčekovať. Naša pediatrička bola názoru, že ho treba nechať, keďže sa upokojuje (to je pravda, krásne zaspával sám). Prerástlo to do toho, že sa mu začal robiť predkus a na palčeku sa vytvoril mokvajúci mozoľ. Skúšali sme rukavice, ponožky, špeciálne laky proti ohrýzaniu, nezaberalo nič. Keď mu vyšli očné zuby (asi v tom roku a pol), začali sme na noc obväzom napevno viazať celú ručičku (plus oblepili leukoplastom - samotný leukoplast vedel dať z palčeka dole a ja som sa bála, že by to v noci prehltol). Znie to možno surovo, ale som presvedčená, že to bolo nevyhnutné. Samozrejme, na samostatné zaspávanie som mohla zabudnúť, bolo treba byt pri ňom a upokojovať ho (to bol ťažký týždeň s rozhádzaným režimom). Po pár mesiacoch (!) sme mohli pristúpiť k tomu že sme obväzovali len palček - najskôr obväzom, neskôr leukoplastom. Po polroku sme prestali s viazaním a závisláčik bol odučený. Odvtedy zaspáva jedine so mnou alebo manželom, a musí nás držať za ucho," popisuje ich boj mamička vo Fóre.

"Už pri staršom synovi sme mali problémy, ten prestal s cucaním palca, keď nastúpil do školy. Mal prekus a zožužlaný palec. Keď s tým začal aj mladší syn, tak som si povedala, že to nenechám zájsť tak ďaleko. Začali sme mu kupovať väčšie pyžamká a všetkým som zašila konce rukávov. Prvé noci bol ako besný, skutočne to trvalo dlho. Ale tento pokus bol úspešný," teší sa ďalšia mamička z Modrého koníka.

Bojujete aj vy doma s palčekom v pusinke? Podarilo sa vám odnaučiť vaše dieťa od tohto zlozvyku? Malo u vás cmúľanie palca následky? Podeľte sa so svojimi skúsenosťami vo WIKI a pomôžte ostatným mamičkám v neľahkom boji.

"Ideme k svokrovcom a oni otvoria skôr, ako zaklope na dvere. Prípadne otvorí svokor a nie svokra. Tak to dávaj, zavrieť dvere a odznova. Keď sa sprchujeme, tak musí on pustiť vodu aj sprchu," popisuje ich každodennú rutinu Zuzka.

"Ja mám asi najhoršieho čerta. U nás je to naozaj niekedy na psychiatriu (moju). Ako náhle nie je niečo po jej, počujú ju aj do ďalšieho mesta. Napríklad, ideme ráno do jaslí, krásne spolupracuje, všetko funguje, umyť, obliecť, nachystať ruksak na chodbu. A idú na rad topánky. Chce si ich obuť sama, trpezlivo sa jej snažím vysvetliť, že si ich obúva naopak. Od jedu ju už ide rozdrapiť, červená sa, kričí, jeduje sa, nejako sa nám to podarí, ja celá upotená, ešte sme ani z domu nevyšli.  Nasleduje čapica (Bože, nech už je leto). Ona sama. Krásne si ju vie dať, ale už je rozladená z topánok. Nejde jej to. Scenár rovnaký, šľahne čapicu o zem. Krik, nervy, jedovanie. Až jej sliny idú z úst. Tak ja začnem zase svoj monológ... Našťastie ho pochopila. Ideme do auta, samozrejme bez čapice, s kapucňou. Od domu k autu sa dá ísť dvoma smermi, samozrejme ideme tým, čo je bližšie. Samozrejme madam potrebuje ísť tou dlhšou trasou. Sadne na zem, krik, nervy. Ja už zúfalá, naštvaná funiaca lokomotíva. Idem pre ňu. beriem ju pod pazuchu, ona vyvádza, ľudia sa otáčajú. Sadneme do auta, ja vysvetľujem a pani zrazu úsmev ako keby sa nič nestalo," spomína Simona.

"Chystáme sa do škôlky, ona si vytiahne koša na prádlo špinavý kabát, že ten chcem. Poviem nie, je špinavý, že si dáme bundu s uškami. Hneď cirkus, vrieskala, bundu aj sveter najskôr hodila na zem, potom  si to šla dať do skrine, aby som to náhodou nenašla. Tak som sa obliekla, obula, otvorila dvere a vravím čau, ja teda idem. Hneď bola pri mne aj s bundou a svetrom. Potom zas začala revať v škôlke, lebo ona tam nechce byť. Dobre, že nezačala biť deti naokolo, ktoré ju volali hrať sa," vysvetľuje Lucia.

"Môj keď nie je po jeho, tak si ľahne na zem a mravčí. Keď sa k nemu priblížim, tak kope nohami, zásadne sa nám to stáva, keď sa niekam ponáhľam a nemám čas ho tam nechať ležať. Juj. Tak ho beriem na ruky, on so sebou mece, kope. Po ceste, aby som si oddýchla, tak ho občas na tú zem položím. Minule tam stojím nad ním, s pohľadom do nepríčetna a čakám, kým sa upokojí. Okolo idú policajti a kričia na mňa, či je všetko v poriadku. Vravím, že áno, len malý protest. To len môj toto robí?" spytuje sa Iva.

Vzdorovité dieťa

Nie, nerobí to len ten tvoj. Ani tvoja. Štyri mamičky, štyri deti. Všetky vo veku 2 roky a štvrť. Najkrajší vek. Čas na malú maturitu z exorcizmu, nasadenie sedatív (matke, nie dieťaťu) a zakúpenie hrošej kože. Tú poslednú položku kvôli susedom, kamoškám alebo len okoloidúcim, ktorí sa dokážu nekonečne pohoršovať, nad tým nevychovaným, rozmajzlaným a nevyspytateľným deckom. Nech už sa babky tvária akokoľvek rozhorčene, obdobie vzdoru alebo prvá puberta je (bohužiaľ) normálne, dôležité, dokonca žiaduce obdobie vo vývine dieťaťa. Začína okolo roku a pol a vrcholí v treťom roku.

Zrazu máte pocit, že toho vášho malého zlatého anjelika niekto vymenil. V tejto dobe dochádza k vzniku vlastného "Ja" dieťaťa, dieťa začína rozlišovať svoje potreby od svojich túžob. Začína sa presadzovať, používať ja chcem, ja nechcem, ja sám. "Minule spadol. Keď sa mu niečo stane, tak chce len mňa. Manžel ho zodvihol. A on hysák. Tak si znova ľahol na zem a čakal kým ho prídem zodvihnúť ja," spomína na tvrdú povahu svojho mini pubertiaka Zuzka.

Záchvaty plaču, fňukanie, hnev, trucovanie sa stali vašou každodennou realitou? Pokoj, nejedná sa o prejavy zlého charakteru, mocenský boj, nepriateľstvo voči rodičom alebo dôsledok chybnej výchovy. Existujú však faktory na strane rodičov aj dieťaťa, ktoré prežívané obdobie vzdoru ovplyvňujú.

Rodičia by sa mali zamyslieť nad prejavmi hnevu v rodine, ktorých sú deti svedkom. Rovnako, aj svoje reakcie, kedy ich vzdor dieťaťa rozčúli. Prejavy vzdoru môžu zmierniť dostatkom blízkeho kontaktu. Dieťa môže "naštartovať" únava ale aj porušenie denných rituálov, vyrušenie z hry, keď ho neberiete vážne, keď sa mu nedarí. Dieťa má už svoje predstavy a priania. Vie, ako má mať zoradené autíčka, z ktorého tanierika chce jesť a pod.

Čo robiť, keď má záchvat hnevu?

Čo môžete teda reálne robiť, okrem vyčkávania, že to jedného dňa prejde? Snažte sa dieťa zapájať do svojich činností. Dávajte pozor, na svoje správanie. Ak odhodíte topánky do kúta po prechádzke, nečakajte, že ich dieťa bude príkladne ukladať.

Všetko deťom vysvetľujte a plánujte. Čo ich čaká, prečo sa to bude diať.

Príkazy a zákazy sú potrebné, ale obmedzte ich množstvo. Aj vás by vytočilo, keby celý deň počúvať NIE. Dajte dieťaťu pocítiť, že vám záleží na jeho názore. Neprikazujte, dajte mi vybrať z dvoch pre obe strany prijateľných alternatív. Dieťa by sa nemalo trestať, ale podporiť ho a poskytnúť mu povzbudenie. (Mýty a legendy hovoria, že skutočne existujú matky, ktoré svoje vzdorovité dieťa nikdy nepotrestali 😉 ).  Neustupujte však zo svojich požiadaviek len preto, aby ste mali pokoj. Chce to nervy z ocele a vysvetľovať, odôvodňovať.

Niekedy stačí jednoducho odviesť pozornosť na nejakú obľúbenú činnosť. No keď už je dieťa vo vývrtke (odborne v afekte), treba ho jednoducho nechať prežiť svoje emócie. Nechlácholiť, nezahovárať. Ak hrozí, že aj vy vybuchnute, radšej sa vzdiaľte. Reagovali by ste vlastne rovnako ako dieťa. Nezvládli by ste svoje potlačené emócie a neadekvátne by ste ich dávali von. S vysvetľovaním počkajte, kým sa dieťa neupokojí.

Toľko k teórii, teraz prišiel rad na prax. Vaše reálne skúsenosti. Podeľte sa s nami o ne vo WIKI. Ako ste vy prežili obdobie vzdoru? Čo bolo najťažšie a ako ste to zvládli. Ukážte ostatným mamičkám, že v tom nie sú samy. Stač kliknúť sem.

"Prísť s pôrodným plánom do väčšiny slovenských pôrodníc je stále neštandardné. Jediný zoznam, ktorý od vás očakávajú, že si doma v pokoji pripravíte, je koľko dojčiacich košieľ či popôrodných vložiek si vziať. Vaša vôľa začína a končí vybraním či odmietnutím EPI, partnera pri pôrode, či chcete erárnu košeľu či svoju. Pozerajú na vás, akoby kura išlo učiť sliepku. Vaším jediným plánom má byť porodiť a je na nich, ako."

"Do pôrodnice som si priniesla pôrodný plán a podľa reakcii sa s tým stretávajú len zriedkavo. Personál si však pochvaľoval, pretože je pre nich jednoduchšie viesť pôrod, keď vedia, čo si rodička želá, a čo naopak nie. Medzi kontrakciami sme spolu prešli bod po bode a aj vďaka pôrodnému plánu bol môj druhý pôrod krásny, veľmi rada naň spomínam. Netreba sa báť predložiť svoje požiadavky. Personál nemá ako vedieť, čo žena chce a rodička si ušetrí zbytočnú traumu z pôrodu, pretože nebol podľa jej predstáv (ako môj prvý pôrod, žiaľ)."

Takto popisujú skúsenosti so svojim pôrodným plánom mamičky z modrého koníka vo WIKI. Pôrodné prianie je zoznam bodov, ktoré si rodička želá, aby boli pri jej pôrode dodržané. Lekár aj personál nemocnice by mali pôrodný plán rešpektovať. Je vhodné ho prekonzultovať vo vybranej pôrodnici dopredu. Na Slovensku predsa len nie je ešte štandardom.

Ak máte pocit, že patríte k starej škole a takéto "módne výstrelky" nie sú nič pre vás, neunáhlite sa. Pôrodný plán nemusí obsahovať striktné pokyny pre lekárov, ale napríklad aj len požiadavku ohľadom dodržiavania intimity. "Rodila som niekoľko dní (nakoniec to skončilo aj tak akútnou sekciou) a za tú dobu videlo moje prirodzenie viac ľudí, ako keby som sa živila najstarším remeslom. Dala by som krk na to, že sa prišiel pozrieť aj nemocničný záhradník a údržbár. Každý len vošiel, nič mi nepovedal, pošpáral sa mi tam a odišiel. Keď som vyskočila na ženu v roláku a rifliach, ktorá mi zase ťahala nohy od seba, že odkiaľ mám vedieť, že nie je upratovačka a pred dverami nemá vedro s mopom, nemala ani plášť, ani uniformu, ani menovku, tak ešte na mňa nakričali. Pri druhom pôrode si píšem pôrodný plán, a mám jedinú požiadavku - dodržiavanie intimity," popisuje svoj zážitok Eva.

Čo všetko patrí do pôrodného plánu a ako ho formulovať?

Prvé predstavy o pôrodnom pláne by mala žena mať už vo fáze, kedy sa rozhoduje pre konkrétnu pôrodnicu. Darmo budete vyžadovať pôrod do vody, keď sa na celom oddelení nevyskytuje žiadna vaňa. Alebo prítomnosť partnera vo všetkých pôrodných fázach, keď pôrodnica nemá tzv. čakačku alebo ľudovo vzdycháreň. Do finálnej podoby by ste sa mali dopracovať tak v 35. týždni tehotenstva. Na zreteľ berte priebeh celého tehotenstva, komplikácie, ale aj možnosti pôrodnice, pre ktorú ste sa rozhodli.

Zoznam vašich pôrodných prianí môže obsahovať:

-  želanie prítomnosti sprievodcu (partnera, matky, duly)

- informovanosti o lekárskych postupoch, vyšetreniach

- nutnosť klýstýru, holenia

- konzultovanie podania akýchkoľvek medikamentov

- zvolenie si úľavových polôh a pomôcok počas prvej pôrodnej fázy

- bonding, dotepanie pupočníka, prisatie, vyšetrenie novorodenca na tele matky a pod.

"Mám za sebou prácu na gynekologicko-pôrodnickom oddelení, takže s pôrodným plánom som sa stretla najskôr ako zdravotníčka. Mamička, ktorá tento plán priniesla, sa nestretla s pochopením možno aj preto, lebo prednes jej požiadaviek bol ultimátny, prikazujúci, miestami až arogantný. Lekára v službe zaskočila suverenita, s akou dominantne šermovala nachystaným papierom. Odmietala rad-radom väčšinu úkonov a bezhlavo trvala na vlastnej predstave pôrodu. Popravde, po jej odchode sme s lekárom zostali v pomykove, čo je toto za módu, aby ženy dirigovali lekárov pri ich práci," spomína mamička @erikovamonika jej skúsenosť vo WIKI.

Pôrodný plán by teda nemal byť direktívny. Ako všetko v živote, aj v tejto oblasti je dôležitá schopnosť komunikácie. @erikovamonika ďalej dodáva: "Bol to nepríjemný zážitok, preto keď za pár dní prišla na ambulanciu iná mamička s tým, že chce s pánom doktorom prebrať pôrodný plán, akosi som si povzdychla. Po vyšetrení táto žena načala tému jej pôrodu tým, že rozhodne, no pokojne vyjadrila svoje obavy, svoje očakávania a vyslovila konkrétne otázky, ktoré ju trápili v súvislosti s blížiacim sa pôrodom. Tak sa téma pôrodného plánu preniesla do príjemného rozhovoru a s pacientkou sme sa dopracovali k možnej reálnej podobe pôrodu, ktorý by akceptoval mamičkine priania, no zároveň by nezväzoval ruky lekárom pri ich práci. Pacientka odchádzala s úsmevom, lebo otvorený rozhovor nám všetkým priniesol pozitívny pocit. Vtedy zaznelo želanie, aby bolo viac uvedomelých žien, ktoré sa na svoj veľký deň chcú zodpovedne pripraviť, no zároveň vedieť komunikovať, aby boli požiadavky predložené príjemným a primeraným spôsobom.
Na "druhý" breh som sa dostala, keď som bola asi mesiac pred termínom pôrodu a napriek tomu, že som sa "naživo" zúčastnila nejedného pôrodu, moje pochybnosti sa začali hromadiť. Začala som cítiť potrebu zaistiť si akú-takú kontrolu nad priebehom môjho pôrodu. Tak som si sadla a spísala všetko, čo som považovala za potrebné. Celý plán som prešla aj s manželom, aby bol oboznámený, veď bábätko nie je len záležitosťou mamičky. Pôrodný plán som priniesla do ambulancie na poradňu, kde som ho prekonzultovala s pani doktorkou. Tá mi priblížila zaužívané postupy v pôrodnici, kde som plánovala rodiť, a aj možnosti individuálneho prístupu. Po tomto rozhovore som ešte spravila drobné "kozmetické" úpravy v mojom pôrodnom pláne a spokojne som čakala na môj veľký deň.

A ako to celé nakoniec dopadlo? Do pôrodnice som bola prijatá bez pôrodnej činnosti ako potermínová gravidita. No našťastie sa maličká začala pýtať na svet v prvú noc na oddelení. Keďže pôrod postupoval bezproblémovo, spontánne a vlastným tempom, vyhla som sa všetkému, čoho som sa pôvodne obávala a mala som šťastie aj na personál, ktorý bol ústretový. Službukonajúci lekár bol za prirodzené vedenie pôrodu, takže sme veľa komunikovali, čo robí, prečo... Žiaden oxytocín, žiadna iná medikácia, dokonca som porodila bez epiziotómie a následného krvavého šitia. Dokonalá spolupráca. A môj plán bol pritom bezpečne uložený v taške a vytiahla som ho až doma pri vybaľovaní."

Či už pôrodný plán použijete alebo zostane v taške, či nevytlačený v PC, už len samotná jeho príprava je veľkým prínosom pre matku. Počas jeho zostavovania si mamička naštuduje množstvo informácií (vyberajte si relevantné zdroje). Zistí, čo sa počas pôrodu deje s jej telom, vie lepšie reagovať, keď chápe zákonitosti pôrodu a vie čo bude nasledovať.

Akú máte skúsenosť s pôrodným plánom vy? Podeľte sa o ne s ostatnými mamičkami vo WIKI (stačí kliknúť sem). Pokojne pridajte aj váš pôrodný plán, ktorý inšpiruje ostatné ženy.

Pôrod, kedysi čisto ženská záležitosť, sa otvoril svetu mužov. Páni čoraz častejšie doprevádzajú partnerky do pôrodnej sály a prežívajú príchod nového člena rodiny na svet spolu. Nič nedokáže tak partnerov spojiť, no rovnako aj vzdialiť. Ak vás čaká prvý spoločný pôrod, uistite sa, že sa vaše predstavy o úlohe partnera v tomto životnom bode zhodujú. Rozčarovanie na mieste činu by mohlo veci zbytočne komplikovať. A preto dnešný článok neadresujeme len vám, milé mamičky, no predovšetkým vašim partnerom. Pokúsili sme sa dať dokopy to, čo by mali o pôrode vedieť (aspoň minimálne základy) a ako vám pri ňom pomôcť a ušetriť vám trošku času s vysvetľovaním.

Ako zistiť, že sa TO blíži?

Ak je schopná vás zobudiť  o druhej v noci, že je naozaj potrebné dokončiť tú maľovku v detskej izbe. Inštinkt hniezdenia sa dostáva do finále a pravdepodobne aj tehotenstvo.

Bezdôvodné záchvaty plaču vystriedali tie extra nevyspytateľné. Hormóny pracujú na 4 smeny a berú si aj extra nadčasy.

Falošných poslíčkov (Brexton-Hicksove kontrakcie) vystriedali skutočné. Nepomáha masáž ani teplá sprcha. Páni, vezmite stopky a merajte. Ak sú pravidelné a trvajú dlhšie ako 30 sekúnd, je viac ako pravdepodobné, že ide do tuhého.

Alebo jednoducho praskne voda (nie, určite nejde o inkontinenciu). V nemocnici budú chcieť poznať pravdepodobne všetky detaily. Kedy, koľko, pramienok či prúd, farba či prímesy krvi. Tak si pamätajte detaily.

Len málo pôrodov je takých, že by nabrali rýchly spád. Vo väčšine prípadov potrvá ešte nejakú tú chvíľku, kým bude po všetkom.

V prvej fáze pôrodu si dieťatko pripravuje "únikovú" cestu. Kontrakcie otvárajú hrdlo maternice a menia ho na pôrodné cesty.

V druhej fáze prichádza dieťatko na svet. V poslednej sa vylúči placenta.

Čo sa od váš očakáva?

PRVÁ FÁZA

 To najlepšie, čo môžete pre partnerku urobiť, je byť jej oporou. Kontrakcie začnú byť pravidelné, intervaly medzi nimi sa budú skracovať a trvanie predlžovať. Kým bude ten správny čas odísť do pôrodnice, je čas na teplú sprchu, vypočutie si hudby, pekne spolu. Dokonca aj o tretej ráno.  Skúste partnerku namotivovať na vykonávanie rutinných činností, zamestnanie mysle ju môže upokojiť a určite tým nenarobíte žiadne škody. Skontrolujte, či má zbalené všetko do pôrodnice. Porovnajte obsah tašiek so zoznamom povinnej výbavy, ktorý dostala v pôrodnici, kam povedú vaše najbližšie kroky.

Kedy vyraziť do nemocnice?

Prvým impulzom je prasknutie plodovej vody. Hlavne v tom prípade, ak spôsobila menšiu povodeň.

Kontrakcie sú silné, pravidelné, častejšie ako 5 minút a trvajú približne minútu.

Do úvahy je potrebné vziať aj vzdialenosť od pôrodnice a fakt, že každý ďalší pôrod máva rýchlejší spád, ako ten prvý.

Pritvrdzujeme

Pôrod je na dobrej ceste. Hrdlo maternice je otvorené na 5 cm a kontrakcie sú časté, dlhé a pravidelné. V tomto filme nehráte žiadnu vedľajšiu postavu. Ale pekne hlavnú rolu, po boku svojej partnerky. Aj keď sa na prvý pohľad môžete cítiť bezmocne, teraz je ten pravý čas, kedy môžete niečo podniknúť, aby ste jej pomohli.

Nechajte ju zavesiť sa na vás, stojte s jej rukami okolo vašich ramien. Pomáhajte jej dýchať. Nechajte ju na seba kričať (aj tak je to vaša vina 🙂 ).

Dajte jej masáž, ak po tom túži. Ak nie, držte sa bokom. Niektoré ženy v tejto fáze nemôžu zniesť dotyky. No len ten pocit, že tam s ňou ste, je na nezaplatenie.

Jedným uchom dnu, druhý von

Teraz je to pre partnerku naozaj ťažké, pripravte si pár slov, ktorými ju podporíte. Kto iný by mal vedieť aké, ak nie vy, otec jej dieťaťa? Určite sa vyhnite bagatelizovaniu jej bolestí, trápnym vtípkom, či zmienkam o sexe. Verte, že v tej chvíli si v hlave rekapituluje všetky ženské rehole, kde by si mohla podať  prihlášku a zložiť sľub čistoty. Je viac ako pravdepodobné, že sa rozhodne, že je to všeko jeden veľký omyl a žiadny pôrod sa nekoná (ako keby to šlo). Mohla by taktiež začať používať také slová, ktoré ste ani netušili, že pozná, a dali by ste krk na to, že v minulom živote bola dlaždič.  Buďte statočný, opláchnite si tvár a pochváľte ju, ako dobre sa jej darí a pomáhajte jej s dýchaním.

DRUHÁ FÁZA

Krčok maternice je úplne otvorený a dieťa prichádza na svet. Vo väčšine pôrodníc sa uskutočňuje pôrod poležiačky, pomáhajte partnerke pri tlačení tým, že jej budete držať hlavu a tlačiť k bruchu. Povzbudzujte ju, ak jej to pomáha. Ak nie, buďte ticho. Vnímajte, ako reaguje na vaše jednotlivé úkony a podľa toho pokračujte alebo zaraďte spiatočku.

Ak rodí v inej polohe, buďte pripravený pomôcť jej, aby dosiahla čo najväčšie pohodlie.

Keď sa objaví hlavička, musí tlačiť jemne, aby prešla pomaly bez roztrhnutia kože a svalov. Ak zazriete vrchol hlavičky, hovorte jej, čo vidíte, je to skvelý spôsob ako ju podporiť. Ak je už hlavička vonku, tú najťažšiu prácu má za sebou a často na jedno zatlačenie je bábätko na svete. Začujete prvé zaplakanie. S jeho najrôznejšími variáciami budete veľmi dobre oboznámení v nasledujúcich týždňoch.

"Pred pôrodom som bol poučený, že môžem stáť odzadu pri hlave manželky, môžem ju držať za ruku, navlhčovať jej pery, utierať čelo. Spolu s manželkou sme boli asi tri - štyri razy na poučeniach, kde nás pripravovali na pôrod. Ako a čo bude nasledovať, aké bolesti prídu, aký je postup a čo je potrebné robiť. Takže teoreticky som pripravený bol. Samotný pôrod som prežíval spolu s manželkou a aj svalovku som z "tlačenia" mal. Celý čas som stál pri pravom ramene manželky a tichúčko som ju povzbudzoval. Priamo na pôrod som nevidel a ani som po tom nejako netúžil. Ale hneď potom, ako sa dcéra narodila a oddýchla si na prsiach manželky, som s ňou šiel na ošetrenie. Mal som ju celý čas na očiach, bol som s ňou od prvého okamihu," spomína otecko na zážitok z pôrodu vo Fóre.

TRETIA FÁZA

Narodením dieťatka sa pôrod nekončí. Mamička musí ešte porodiť placentu. Ak to trvá dhlšie, môžu jej podať podporné látky. Najlepšou podpornou látkou je však prítomnosť bábätka v náručí matky.

A teraz sa prihováram opäť k vám, milé mamičky: Zažili ste pôrod s partnerom po svojom boku? Čo bola pre vás najväčšia pomoc? Aké to bolo? Podeľte sa so svojimi skúsenosťami vo WIKI, stačí kliknúť sem, a ja vás odmením srdiečkom.

Ospevovaná aj zatracovaná. Opradená bájami o bezbolestnom pôrode, aj znecitlivenom tele, bez schopnosti tlačiť. Aká je v skutočnosti epidurálna analgézia, slangovo nazývaná aj EPI?

Ak čakáte jednoznačnú odpoveď, bohužiaľ, tak ako aj vo všetkých iných článkoch na túto tému, vám ju nie sme schopní poskytnúť. No môžeme vám priblížiť osobné skúsenosti, ako pôrod s EPI vnímali iné mamičky, ktoré sa o ne podelili vo WIKI.

Ako epidurálna analgézia funguje?

Špeciálnou ihlou sa cez kožu do epidurálneho priestoru v chrbticovom kanáli (nie do miechy, ako sa často mamičky mylne domnievajú) zavedie tenká cievka, zvaná katéter. Cez ňu sa v prípade potreby opätovne podáva malá dávka znecitlivejúcej látky a lieku proti bolesti. V tomto priestore sa nachádzajú miešne zakončenia nervov, ktoré obsadia určité receptory bolesti a lokálne anestetikum spôsobí, že rodička menej vníma pôrodnú bolesť.

"Zavedenie je skôr nepríjemné, ako bolestivé. A tá úľava potom... Sadneš si, nohy ti visia dole zo stola, zaguľatíš chrbát a anestéziológ nájde vhodné miesto vpichu. Cítiť pri tom tlak, keď ta dáva ihlu," popisuje zavedenie epidurálnej analgézie mamička vo WIKI.

Kto si musí nechať "zájsť" chuť?

Epidurálka nie je pre každého. Všeobecne platí, že nie je vhodná pre mamičky
s problémami s vysokou nadváhou, s niektorými degeneratívnymi neurologickými ochoreniami, pri poruche zrážanlivosti krvi. Rovnaký verdikt očakávajte, ak máte alergiu na lokálne anestetiká, teplotu alebo kožnú infekciu v mieste očakávaného vpichu.

Problémom môžu byť aj výrazné deformácie chrbtice. Tie miernejšie väčšinou nie sú prekážkou, no je potrebné rátať s tým, že epidurálka v takom prípade môže, no nemusí účinkovať.

"Moja skúsenosť je jednoznačne super. Po 24 hodinách bolestí som konečne dostala epidurál a každá kontrakcia bola stále slabšia a slabšia. Nakoniec som necítila absolútne nič. Zavedenie epidurálky som vôbec necítila. Taktiež ma upozornili, že EPI nemusí účinkovať, pretože mám skoliózu. Pri samotnom tlačení som cítila iba tlak, ale tak som vedela, kedy treba zatlačiť. Ak by som si pôrod ešte chcela zopakovať, rozhodne bude s EPI," hodnotí mamička, ktorá epidurálku riskla aj napriek problémom s chrbticou. 

Ak sa u rodičky vyskytuje nejaká deformácia v bedrovej oblasti a nezaberie na prvý vpich, anestéziológ vždy vyskúša aj iné miesto vpichu.

Ľahší pôrod vďaka epidurálke

Vraví sa sto ľudí - sto chutí. A to platí pri všetkom. Niektoré ženy už prichádzajú s jasnou predstavou o tom, že chcú rodiť prirodzene, bez akýchkoľvek utišujúcich prípravkov. Iné ešte skôr ako ucítili prvú kontrakciu vedia, že je EPI je produkt vyrobený priamo pre ne.

Inokedy o všetkom rozhodne osud, respektíve načasovanie. Základom úspešného podania EPI je zvolenie správneho okamžiku. Žena by mala byť otvorená tak na 3 - 4 cm. Nesmie sa podať príliš skoro, ani neskoro, mohlo by to spôsobiť komplikácie, ale o tom až v ďalšom odseku.

"Epi mi nespôsobila vôbec žiadne ťažkosti ani problémy, všetko bolo v poriadku. Aj u mňa, aj u malej. Takže ja jednoznačne odporúčam. Neviem si predstaviť, aké strašné by to muselo byť rodiť bez Epi. Keďže pokiaľ mi ju nepichli, som myslela že umriem. Potom sa bolesti zmiernili, nabrala som silu a porodila krásnu zdravú dcérku," popisuje svoju pozitívnu skúsenosť mamička vo WIKI.            

Všeobecne lekári odporúčajú epidurálnu analgéziu mamičkám, ktoré sú z pôrodu veľmi vystrašené, majú veľmi nízky prah bolesti alebo ich pôrod trvá tak dlho, že už jednoducho nevládzu. Alebo ak to jednoducho tak cítite. Medzi priaznivé účinky epidurálky odborníci zaraďujú tlmenie pôrodných bolestí, zvýšenie prietoku krvi placentou a zlepšenie metabolizmu matky a plodu. Podľa lekárov bábätku nemôže uškodiť.

Pôrod s EPI si chváli aj táto mamička: "Rodila som syna bez EPI a dcéru s epidurálkou a to sa nedá porovnať. Pri synovi som bola hotová a veľmi zle som bolesti znášala a pri dcére to bolo v pohode. Tlaky sa dali predýchať a skôr tie veľké tlaky boli až na konci. A tie už boli predzvesťou konca, čiže pôrodu. Ak by som si mala niekedy vybrať, tak beriem znova epidurál."

Práca chvatná, málo platná

Ako sme už spomínali, základom úspešnej aplikácie EPI je jej načasovanie. Ak sa nepodá v správnu chvíľu, môže to mať za následok zníženie kontrakcií alebo aj zastavenie pôrodnej činnosti. Podaním EPI sa zvyšuje pravdepodobnosť nutnosti akútnej sekcie a použitia klieští či vákuumextraktora, nastrihnutia hrádze a zvýšenia dávok oxytocínu. 

"Mala som veľmi dlhý pôrod, EPI som si dala pichnúť dvakrát. Prvýkrát mi super pomohla, kontrakcie som takmer necítila. Žiaľ, po 3 hodinách mi prestala účinkovať. Dala som si pichnúť ďalšiu, ale vôbec mi nezabrala. Mala som príšerné bolesti, ale necítila som tlaky na konečník a tak som ani nevedela, kedy mám tlačiť," hodnotí ďalšia z mamičiek.      

Podobnú skúsenosť mala aj iná mamička: "Moja skúsenosť s epidurálnou analgéziou je, žiaľ, negatívna. Dala som si ju pichnúť pri prvom pôrode, lebo som mala bolesti celú noc a potrebovala som sa vyspať. Avšak, zabrala mi iba na polovicu tela a tesne pred pôrodom som už nedokázala chodiť. Od pŕs dole som nič necítila a ani tie tlaky. Nič. Takže tlačenie bolo na rýchlo a "naprázdno" keďže som nič necítila, ale malému padali ozvy, takže aj sestrička mi fajnovo poskákala po bruchu. Petechie som mala do polovice tela. Nohy som si necítila ešte večer. Ledva som prešla na WC. Ako ochrnutá. Nikdy viac, aj malý bol spavejší a mal zlý apgar."

Popôrodné komplikácie

Veľa mamičiek si na pôrod spomína denne ešte dlho, nielen vďaka pohľadu na svoju ratolesť. Časté nežiadúce účinky EPI sa objavujú až po samotnom pôrode. Medzi najčastejšie patria problémy s nízkym tlakom, močením, objavujú sa nevoľnosti, zimnica či zvracanie. Môžu sa objaviť aj ťažkosti s bolesťou hlavy či chrbtice.

Negatívnu skúsenosť mala aj táto mamička: "Pôvodne som chcela rodiť bez EPI, ale po 6 hodinách kontrakcií som si ju nakoniec dala pichnúť, keďže som ledva stála na nohách. S EPI bol pôrod úplne super. Nič som necítila, samozrejme okrem toho povestného "tlaku na konečník", kedy som vedela, že mám tlačiť. Avšak super pôrod si vyžiadal daň počas šestonedelia, kedy ma trápili točenie hlavy, nechutenstvo a malátnosť. Chodila som k neurologičke, ktorá žiaľ kvôli kojeniu nemohla pre mňa urobiť viac, ako mi poradiť piť každý deň colu a kávu. Podľa neurologičky dôvodom tohto stavu bola práve zle pichnutá EPI, kde sa mi zasekol pravdepodobne niekde nerv. Po pár týždňoch to však našťastie prešlo. Avšak, keď mi bývalo zle a nevládala som držať svoju dcérku na rukách, resp. bála som sa, že mi nebodaj vypadne z rúk, som prisahala, že EPI nikdy viac."

"Ja môžem odporučiť. Mne určite zabrala a bola to veľká úľava po 5 hodinách s kontrakciami bez Epi. Prvý pôrod bol bez a druhý som mala s epidurálom a rozhodne to bol rozdiel.  Jediné, čo má trápilo, mala som po pôrode asi pol roka problém s chrbticou. Strašne ma trápila krížová časť chrbta počas spánku. Ale nemuselo to byť spôsobené epidurálom, keďže sestra rodila bez a tiež mala taký problém ako ja," popisuje svoju skúsenosť iná mamina.

Pýtať sa, pýtať sa, pýtať sa

Za každým správnym rozhodnutím je dostatok informácií. Nebojte sa pýtať. Pýtajte sa predovšetkým svojho gynekológa, ku ktorému ste chodili na poradne. Informujte sa u pôrodníka v nemocnici, v ktorej ste sa rozhodli rodiť. Vypočujte si anestéziológa, ktorého poučenie musíte absolvovať, ak chcete rodiť s epidurálnou analgéziou a podpísať tzv. informovaný súhlas. Zistite si všetko o metódach, výhodách, ale aj rizikách či prípadných vedľajších účinkoch.

Aká je vaša skúsenosť s epidurálom pri pôrode? Podeľte sa so svojou skúsenosťou vo WIKI a pomôžte tak mamičkám pri ich rozhodovaní. Stačí kliknúť sem. A ja vás odmením srdiečkom.

Po rozpačitých začiatkoch zoznamovania sa s potrebami dieťatka ste si už na seba zvykli. Od narodenia ubehlo pár týždňov a zrazu vám toho anjelika niekto vzal. V postieľke leží uplakané stvorenie a nad ňou sa skláňa utrápená mama. Pravdepodobne sa začala nová kapitola života s názvom Kolika.

Kolikami trpí 20 - 25  % detí. Prejavujú sa ako nevysvetliteľná nespokojnosť bábätka, ktorá trvá aspoň tri týždne. Dieťa intenzívne plače, spravidla viac ako tri hodiny, častejšie ako trikrát v týždni. Objavuje sa prevažne v prvých troch mesiacoch života dieťaťa, preto sa často označuje ako trojmesačná kolika. Príčiny môžu byť rôzne.

Toto obdobie je náročné pre matku aj dieťa. My vám ponúkame pár tipov, ako ho čo najlepšie prežiť a uľaviť dieťatku.

1. Pozor na stravu!

V prvom rade skúste porozmýšľať, čo tvorí váš jedálniček. Prvé týždne by sa mali mamičky vyhýbať tým potravinám, ktoré môžu spôsobiť nafukovanie. Napríklad kaleráb, kapusta, karfiol, cibuľa, strukoviny. Za pokus stojí obmedziť kravské mlieko, ktoré niektorým detičkám môže škodiť. Zapisujte si svoj jedálniček. V prípade zlej reakcie jednoduchšie zistíte, čo bábätku neprospieva. Je nutné si uvedomiť, že dojčiaca žena potrebuje pestrú a rozmanitú stravu. Jesť suchý chleba niekoľko mesiacov, len aby dieťa nebolelo bruško nie je šťastné riešenie a pomoc treba hľadať inde.

2. Masáž bruška

Jemnou masážou môžete u bábätka podporiť peristaltiku čriev. Nahriatou dlaňou v smere hodinových ručičiek krúžte v okolí pupčeka alebo pritlačenými palcami vychádzajte zo stredu bruška od pupčeka, akoby ste kreslili slniečko. Na masáž môžete použiť aj špeciálne prípravky, ktoré zoženiete v lekárni.  Častým zložením je výťažok z mäty, harmančeka, fenikla či anízu. Silice z týchto rastlín uvoľňujú bruško a majú spazmolitický účinok, čiže uvoľňujú kŕče.

3. Cvičenie s nožičkami

Po masáži skúste dieťatku jemne pocvičiť s nožičkami. Rukami obopnite obe nôžky z boku stehienok a jemne pritláčajte k brušku. Akoby ste chceli z bábätka vypumpovať nadbytočný vzduch. Ono to tak skutočne je. Nahromadené plyny v črevách sa vplyvom masáže a precvičovania uvoľnia a tlak v brušku povolí.

4. Teplom k úľave

Overeným pomocníkom v boji proti kolikám je aj teplo. Môžete skúsiť teplý kúpeľ, ale aj prikladanie termoforu, nahriatej plienky alebo tzv. výhrevných vankúšikov. V obchodoch so zdravou výživou zoženiete vrecúška s čerešňovými kôstkami, špaldovými šupkami, levandulou a pod. Zohrievajú sa v rúre alebo  mikrovlnke, dlho držia teplo. Miernym krúžením vankúšika je môžné bruško jemne pomasírovať. Vždy teplotu vyskúšajte na sebe. Aby ste bábätko nepopálili.

5. Šatkovanie

Niektorí odborníci odsledovali, že v primitívnejších kultúrach bábätká netrpia detskými kolikami, ani záchvatmi plaču. V týchto kultúrach mamičky nosia svoje detičky celé dni či týždne v embryonálnej polohe v šatkách, často ich kŕmia a neustále hojdajú. Taktiež predpokladajú, že príčinou týchto kolík a záchvatov plaču je nedostatočne vyvinutý nervový systém a hlavne nevyvinuté spánkové rytmy. Bábätkám chýba tzv. „štvrtý trimester“, aby sa vyrovnali s obrovskou zmenou prostredia. V maternici boli zvyknuté na určité prostredie a podmienky, ktoré sa im po narodení úplne zmenili. Preto je vhodné snažiť sa čo možno najviac napodobniť prostredie, na ktoré bolo bábätko zvyknuté.

6. Fitlopta

Táto nafukovacia pomôcka je u mamičiek veľmi obľúbená, hlavne pri zaspávaní. Ale oceníte ju aj pri kolikách. Prirodzenou reakciou matky na plač dieťaťa je, že si ho vezme do náruče. Niekoľkohodinové pestovanie však môže byť fyzicky náročné. Plačúce dieťatko si vezmite na ruky alebo uviažte do šatky či ergonomického nosiča a pohupujte sa. Spievajte mu, prihovárajte sa, túľte. Počas dňa môžete preventívne pokladať dieťatko na bruško na fitloptu a jemne po kúsku pohupovať.

7. Bylinky a koreniny

Kedysi patrili medzi prvú pomoc pri bolestiach bruška čaje s rasce, feniklu či anízu. Veda ide dopredu a odborníci neodporúčajú piť dojčeným deťom čaje do ukončeného šiesteho mesiaca. Liečivý účinok byliniek však môže prejsť do bruška bábätka vďaka mamičkinmu mlieku. Deti pijúce umelé mlieko môžu dostať za lyžičku nie príliš koncentrovaného čaju.

8. Probiotiká a prebiotiká

Rovnako ako pri bylinkách, najrozumnejším riešením je ak sa probiotiká dostávajú do tela dieťaťa prostredníctvom materského mlieka. Priamo užívať sa odporúčajú len nedojčeným deťom. (Pri bábätkách je však namieste konzultovať užívanie akýchkoľvek doplnkov výživy a voľno predajných liekov s pediatrom.)Probiotiká udržujú zdravú črevnú mikroflóru a zlepšujú trávenie. Znižujú priepustnosť čriev pre potenciálne alergény. Usídleniu správnych baktérií napomáhajú zase prebiotiká.

9. Kvapky

Pokiaľ ste vyskúšali všetky možnosti ako pomôcť dieťatku takpovediac podobrotky, poslednou možnosťou je navštíviť lekáreň a zadovážiť si jedny z množstva kvapiek určených na pomoc pri dojčenských kolikách. Niektoré štúdiá poukazujú, že podávanie tzv.  simetikonu (Lefax, Infacol, Espumisan, Sab Simplex) nemalo na redukciu dojčenských kolík odlíšiteľné účinky od placeba. Okrem toho tieto prípravky obsahujú sladidlá, konzervačné látky a aŕomy, ktoré nevyzretému brušku bábätka určite nijako extra neprospejú.

10. Rektálna rúrka

Rovnako kontroverznou pomôckou je tzv. rektálna rúrka. Aj medzi lekármi existujú jej zástancovia i odporcovia. Väčšinou sa však zhodnú, že to má byť jedna z posledných možností, ktorá má byť využívaná nepravidelne a určite nie dlhodobo. Po 3 mesiaci by mala byť rektálna rúrka tabu.

Pri zavádzaní je potrebné byť nanajvýš opatrný. Koniec, ktorý sa zavádza do konečníka sa natrie prírodným olejom a krúžením pomaly vsunie do zadočku dieťaťa. Nič nerobte nasilu. Zasunutú rúrku možno otáčať. Úľava prichádza pomerne rýchlo.

Podeľte sa aj vy so svojou skúsenosťou a radami ako prežiť obdobie dojčenskej koliky vo WIKI (stačí kliknúť sem). Pomôžte svojimi cennými radami ostatným mamičkám v tomto ťažkom období. Ja vás za to odmením srdiečkom.

Posledný januárový deň vláda schválila tzv. jasličkový zákon. Táto novela zákona o sociálnych službách, ktorá je v legislatívnom procese už od augusta, prešla v pôvodnom znení aj napriek prezidentovmu vetu a petíci. Do platnosti vstúpi prvého marca tohto roku.

Mnoho mamičiek je zmätených a kladie si otázku, či sa tieto zmeny dotknú aj ich rodín. V nasledujúcich riadkoch si zhrnieme najzásadnejšie zmeny, ktoré tzv. jasličkový zákon prináša.

Nepracujete, neštudujete? Starajte sa o dieťa sami!

Nový zákon upravuje fakt, kto môže dať dieťa do jaslí a kto nie. Vláda chce tak zosúladiť rodinný a pracovný život. Do jasličiek môže umiestniť svoje dieťa ten rodič, ktorý sa pripravuje na povolanie štúdiom na strednej škole alebo vysokej škole, pripravuje na trh práce alebo vykonáva aktivity spojené so vstupom alebo s návratom na trh práce alebo vykonáva zárobkovú činnosť.

Predstavme si modelovú situáciu. Čakáte onedlho prírastok do rodiny, staršie dvojročné dieťa je šikovné, aj má rado detský kolektív aj cítite, že by mu socializácia prospela. Máte však smolu.

Našli ste si super prácu, ale na dnes tak obľúbenú živnosť, nie ste povinne dôchodkovo poistená? Môžete na ňu zabudnúť. Vaše dieťa nemá v jasliach čo hľadať.

Jasličky len do 3 rokov

Detské zariadenie nesmú navštevovať detičky staršie ako 3 roky. Najdlhšie môže dieťa zostať do konca roka, v ktorom oslávilo svoje 3. narodeniny.

Problematická situácia nastáva pre rodičov detí narodených od septembra neskôr. V decembri musia brány jasličiek opustiť. No do škôlky sa dostanú až ďalší školský rok v septembri. Kam majú rodičia svoje deti umiestniť na 8 mesiacov sa v novele zákona nespomína.

Prechodné ustanovenia však upravujú, že ak zariadenie poskytuje starostlivosť aj dieťaťu, ktorého vek bude k 1.1.2017 tri roky a viac, je možné poskytovať tomuto dieťaťu starostlivosť v zariadení aj naďalej, a to až do uplynutia platnosti zmluvy/dohody o poskytovaní starostlivosti tomuto dieťaťu, uzatvorenej medzi poskytovateľom a rodičom dieťaťa do 31. decembra 2016. Pozor, v takomto prípade sa však môže starostlivosť poskytovať najneskôr do 31. decembra 2018.

Pripravte sa na zdražovanie

Očakáva sa nárast cien, aj zatváranie zariadení. Zákon limituje počet detí na jednu dennú miestnosť. V nej môže byť 12 detí. Ak sa jasličky nestarajú o dieťa do jedného roku, môže sa ich počet zvýšiť maximálne o ďalších 3 zverencov.

Jeden zamestnanec môže mať na starosti maximálne 5 detí. Pričom minimálne trištvrte zamestnancov musia byť odborní zamestnanci. Musia mať úplné stredné vzdelanie so zameraním na výchovu a vzdelávanie alebo na poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Zamestnanci, ktorí majú iné úplné stredoškolské vzdelanie musia absolvovať akreditovaný kurz opatrovania detí najmenej v rozsahu 220 hodín do konca roku 2019.

Samozrejmosťou musí byť od prvého marca aj bezbariérový vstup. Jasličky sa stanú vlastne sociálnou službou a teda musia spĺňať požiadavku bezbariérového prístupu podľa zákona. Ak priestor zariadenia splnenie tejto podmienky nebude schopný zabezpečiť, bude to znamenať jeho zánik.

Tieto zmeny budú mať pravdepodobne za následok zvýšenie nákladov na prevádzkovanie jasličiek. Reálne sa očakáva zvyšovanie poplatkov pre rodičov, často sa skloňuje aj zatváranie zariadení. Aliancia súkromných škôlok a jaslí zrealizovala prieskum, ktorého sa zúčastnilo 88 prevádzkovateľov. Polovica sa vyjadrila, že zmeny zákona sú pre nich likvidačné.

Štát síce reguluje fungovanie jaslí zákonom, no na podpore finančnej sa podieľať nemieni, ako je to napríklad pri materských školách. Sú to súkromné zariadenia a aj naďalej budú financované z platieb rodičov, sponzorov. Rodič, ktorý umiestni svoje dieťa do takého zariadenia má nárok na poberanie príspevku na starostlivosť o dieťa (z troch štvrtín plateného z dotácií EU), v maximálnej výške 280 eur mesačne, ak dieťa nedosiahlo vek 3 roky, prípadne 6 rokov, ak ide o dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom.

Prvé stretnutie s febrilnými kŕčmi býva desivé. Často rodičia o ich existencii netušia a ak aj áno, na ten pohľad sa nedá pripraviť.
„Myslela som si, že zomiera. Po kŕčoch, ktoré trvali približne minútu zostal syn úplne modrý, nedýchal, visel mi v náručí ako handrová bábika. Takú paniku som nemala nikdy v živote, len som kričala aby dýchal a dávala mu umelé dýchanie. Manžel zatiaľ volal záchranku,“ popisuje ich zážitok maminka vo Fóre na Modrom koníku.

"Bolo to hrozné, triasla som sa a bála o neho. Vôbec nereagoval, vyvrátené oči. Rýchlo sme volali záchranku. No a nasledovala hospitalizácia, vyšetrenia. Teraz sa bojím a stále mu len meriam teplotu, keď vidím, že je nejaký čudný, lebo tie kŕče prišli tak náhle, že som sa nestihla ani spamätať," popisuje ďalšia vydesená matka vo WIKI.

„Tiež sme si zažili febrilné kŕče u staršej dcéry. Prvýkrát sa objavili ako nechcený darček na jej prvé narodeniny, pri 6. chorobe. Na tento otrasný zážitok nikdy nezabudnem. Zaspala na obedný spánok so zvýšenou teplotou 37,5.  Zobudila sa o hodinu so zášklbmi končatín, omodreli jej pery a vôbec nedýchala. Hneď som vedela, že ide o febrilné kŕče, už som sa s tým stretla počas práce na detskom oddelení. Ale keď sa to stane vášmu dieťaťu, tak máte pocit, že ste úplne bezmocná a mala som pocit, že mi odchádza pred očami,“ popisuje svoj zážitok mamička z modrého koníka vo WIKI.

Febrilné kŕče sú najčastejšou neurologickou poruchou detského veku. Sprevádzajú horúčky a spôsobuje ich predovšetkým prudký a rýchly nárast či pokles teploty. Predpokladá sa, že ochorenie vzniká na základe podráždenia mozgových centier horúčkou, ktoré vyvolávajú sťahovanie a uvoľňovanie svalov. Ich prejavy sú veľmi očividné. Dieťa má horúčku, kŕče, potí sa, môže mať vyvrátené oči, opuch či dokonca zmodrie.

"Dcérka mala vyvrátené očká dohora, kmitajúci pohyb celého tela, po chvíľke nastalo sťažené dýchanie, ktoré sa prejavovalo aj vytekaním slín. Treba byť duchaprítomý, nerobiť paniku, ale snažiť sa dieťaťu pomôcť," radí na základe vlastnej skúsenosti ďalšia mamička vo WIKi.

Hlavne žiadnu paniku

Lekári rozlišujú medzi komplikovanými a nekomplikovanými febrilnými kŕčmi. Nekomplikované trvajú kratšie, sú symetrické s počiatočným prepnutím a trhavými zášklbmi. Komplikované môžu trvať aj viac ako 15 minút. Sú asymetrické a objavuje sa pozáchvatové ochrnutie. Febrilné kŕče postihujú približne 2 - 8 % detskej populácie, objavujú sa u detí  vo veku od 3 mesiacov do 5 rokov. Najčastejšie medzi 6. a 36. mesiacom života dieťaťa.

Ak sa kŕče objavia, v prvom rade zachovajte kľud. Aj keď to vyzerá akokoľvek desivo, vo väčšine prípadov to trvá len chvíľku, nie sú životu nebezpečné a trvalé následky sú veľmi ojedinelé.

Dieťa položte na podložku tak, aby sa nemohlo zraniť. Zabezpečte dostatočné vetranie miestnosti a pomaly ochladzujte vyzlečením. Kontaktujte lekársku pomoc.

"Aj keď som nevedela v tej chvíli, že ide o febrilné kŕče, ale vedela som, že malý bol červený, horúci, že je to zrejme teplotný šok, vzala som ho do vane, začala ochladzovať vlažnou vodou - hlavičku, končatiny, trup. Postupne som pridávala chladnejšiu vodu, ale tak, aby nebola studená. Vytierala som vytekajúce sliny, aby nestekali späť do hrdla. Keď bolo telo ochladené, dosiahlo optimálnu teplotu, kŕče ustali, malý začal pravidelne dýchať. Položila som ho na posteľ, prikryla vlažnou polomokrou plienkou. Keď sa začal triasť od zimy, prikryla som ho paplónikom, aby sa kŕče nezopakovali, čo sa pri rýchlom teplotnom rozdiele môže stať. Kým prišla záchranná služba, dieťa bolo už stabilizované, však teplota už opäť stúpala, previezli nás do nemocnice," spomína mamička malého pacienta, ako si poradili s kŕčmi oni.

"Rýchlo som privolala záchranku. Pani na druhej strane bola veľmi milá. Celú dobu, kým prišli záchranári ma utešovala a radila mi postup, ako ju stabilizovať. Rýchlo schladiť dieťa. Ja som otvorila podľa rady mrazničku a pred ňu uložila malú, vybrala som jej zapadnutý jazyk a dala umelé dýchanie. Ten jej prvý nádych si už zapamätám navždy. Potom som ju uložila do postele do stabilizovanej polohy a čakala na záchranárov. Podali jej rektálny diazepam, namerali jej teplotu 39.5. Odviezli nás na pozorovanie do nemocnice."

K detskému a neurológovi

Dieťa s prvým záchvatom pri teplote by malo byť vyšetrené najskôr detským lekárom a v rámci krátkej hospitalizácie aj detským neurológom, ktorý na základe neurologického nálezu odporučí prípadne ďalšie vyšetrenia.

Väčšinou je prevedené základné biochemické vyšetrenie a obvykle EEG. Podľa klinického nálezu sa prevádza likvorologické či zobrazovacie vyšetrenie.

Rovnako je nutné na prvom mieste vylúčiť zápalové alebo iné organické postihnutie mozgu. Febrilné kŕče je potrebné odlíšiť od epileptických záchvatov aktivovaných teplotou.

"Vyšetrenie EEG neukázalo žiadne zmeny na mozgu, detská neurologička nám kázala dávať tabletkový diazepam pri teplote nad 37.5 a pri ďalšom výskyte podať rektálny diazepam. O mesiac na to ďalšia viróza, lebo malej sa tlačili 4 zuby a vtedy sme stále niečo chytili. A zase pri výstupe teploty sa objavili kŕče aj po podaní diazepamu. A nanovo ten istý kolotoč, nemocnica, vyšetrenia, EEG, tiež bolo všetko v poriadku. Tretíkrát, o rok na to, pri ďalšej viróze. Tentokrát pri poklese teploty a tiež aj po podaní diazepamu. Ďalšie vyšetrenia, ale opäť bolo všetko v poriadku, aj EEG. Už nám neurologička predpísala podávať namiesto tabletkového diazepamu rektálny, trikrát denne prvých 24 hodín, lebo febrilné kŕče sa zvyknú objavovať len počas tejto doby," popisuje Lucka vo WIKI ich skúsenosť.

Najčastejšie používaný liek proti kŕčom je Diazepam, podávaný rektálne alebo injekčne. Deti, ktoré opakovane prekonali febrilné kŕče, bývajú od lekára vybavené mikroklyzmami, ktorými je možné do zadočku aplikovať Diazepam.

Nech už vyzerajú febrilné kŕče akokoľvek strašidelne, riziko úmrtia alebo trvalého a mentálneho poškodenia je veľmi nízke. U 3 % detí dochádza k vzniku epilepsie a v porovnaní s bežnou populáciou je toto riziko približne dvojnásobné.

Ak sa už raz u vašej ratolesti kŕče vyskytli, je pravdepodobné, že sa budú opakovať. Čím skôr, teda v nižšom veku, sa objavili po prvýkrát, tým je väčšia pravdepodobnosť opätovného výskytu.

Máte aj vy skúsenosť s febrilnými kŕčmi? Podeľte sa s ňou ostatnými mamičkami vo WIKI. Stačí kliknúť sem.

Prvé kúpanie bábätka vyvoláva rozpaky. Očakávania sú rôzne a reakcie neisté. Ja ako prvorodička som so zatajeným dychom sledovala naučené grify sestričky z novorodeneckého, ktoré pripomínali chvaty Jackieho Chana. A to dcérke len oplachovala riťku pod umývadlom. Upokojovala som sa, že to určite zvládnem a v duchu som si prestavovala všetky tie videá s relaxujúcimi bábätkami s mľaskajúcimi bezzubými pusinkami, ako keď si dôchodcovia popravujú protézy.

Prvé kúpanie u nás bolo peklo. Dom vyhriaty na „príjemných“ 27 stupňov, vo vaničke plávala ružová plastová žaba, ktorej sa cez brucho tiahol teplomer a ukazoval ukážkových 37 stupňov. Namiesto blaženého výrazu sa dcérka tvárila, akoby som z nej vyháňala zlých duchov a nie zvyšky smolky. Neskutočný plač. Opakoval sa večer čo večer, no klesal na intenzite. Postupne sme prišli na to, že aj 37 stupňová voda je málo, že podložka pod chrbátikom ju chladí a oveľa viac sa jej páči mať zanorené ušká. Postupne sme prišli na veľa iných drobností, ktoré z kúpania urobili príjemný rituál zavŕšujúci deň a nie strašiaka.

Kým si povieme pár overených rád a postupov, ako eliminovať možné komplikácie, je potrebné si uvedomiť, že žiadne overené rady a postupy všeobecne nefungujú 🙂 Každé bábätko je iné a či už sa jedná o manipuláciu, teplotu vody či vyhriatie miestnosti. Jeho potreby sú individuálne. Kúpanie k dokonalosti vyšperkujete až overeným vedeckým postupom: pokus – omyl.

Východiskovým stavom pre pokus číslo jeden môžu byť práve tie všeobecne známe overené rady a postupy starostlivosti o novorodenca:

Pár čísel na úvod

Voda by mala mať okolo 37 stuňov a teplota v miestnosti okolo 25. Kúpanie príliš nenaťahujte, stačí 5-minútová rýchlovka. Časom môžete dĺžku kúpeľa predlžovať. Všetko závisí od reakcií bábätka. Novorodencov sa neodporúča kúpať každý deň. Ich pokožka sa ešte spevňuje a každodenné kúpanie ju vysiluje, predovšetkým ak máte tvrdú vodu. Postačí im kúpeľ 1 - 2 razy týždenne.

Všetko potrebné po ruke

Kým sa do kúpania pustíte, majte všetko potrebné na dosah ruky tak, aby ste sa od bábätka nemuseli vzdialiť. Či už je vo vaničke, alebo na stole. Odbehnúť napríklad pre plienku alebo uterák môže mať fatálne následky. 

Nezabudnite na atmosféru 🙂

Nemusíte páliť vonné tyčinky, ani kúpať pri svetle sviečok. Stačí ak budete k tejto činnosti pristupovať s maximálnym kľudom, istými a jemnými pohybmi. Dieťatko ľahko vycíti neistotu a zbytočne ho rozladíte. Rýchlymi pohybmi by ste mohli zbytočne vydráždiť tzv. Moorov reflex a bábätko rozplakať. Niektorí odborníci dokonca radia vkladať bábätko do vody v plienke schúlené do klbka.

Správny timing

Ak vidíte, že je dieťa unavené a má samo osebe zlú náladu, ísť ho v takom rozpoložení ešte aj kúpať by bol pokus o rituálnu samovraždu. Predpokladám, že sa nezapotilo pri žiadnej fyzicky náročnej práci a jediná činnosť, ktorú treba poriešiť je tlačenie do plienky. Opláchnite zadoček vodou a kúpanie nechajte na ďalší deň.

Masáž ako zlatý kliniec programu

Po kúpeli môžete bábätko pekne vymasírovať, kozmetické prípravky vyberajte rozvážne, s ohľadom na potreby bábätka a predovšetkým na jeho vek.

Aké skúsenosti máte s kúpaním bábätiek vy? Podeľte sa so svojimi skúsenosťami vo WIKI a ja vás odmením srdiečkom. Stačí kliknúť sem.

V roku 2017 sa matky dočkajú konečne zmien vo výške materskej aj rodičovského príspevku.

Maximálne materské sa zvýši

Od januára 2017 sa maximálne materské  zvyšuje. Pri 31 dňovom mesiaci dostane matka 1260 eur namiesto doterajších  918,20. Ak má mesiac o deň menej, mamičky dostanú namiesto 888,60 až 1219,30 a to, ak dôvod na poskytnutie dávky vznikne po 31.12.2016.

Dôvodom nárastu tejto sumy je zvýšenie maximálneho vymeriavacieho základu, z 1,5-násobku na 2-násobok priemernej mzdy spred dvoch rokov.

Poistencom, ktorým dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky vznikol do 31. decembra 2016 a dávka bola určená z maximálneho denného vymeriavacieho základu platného v tomto roku (z maxima 1287 eur) a nárok na túto dávku im bude trvať aj po 31. decembri 2016, sa nemocenská dávka automaticky prepočíta podľa zákona účinného od 1. januára 2017.

Materské vo výške čistej mzdy už v máji

Ministerstvo práce pripravuje zvýšenie materského zo súčasných 70 % vymeriavacieho základu na 75%. Ak parlament tento návrh schváli, tak by sa mamičky mali v máji tohto roku dostať približne na úroveň svojej predošlej čistej mzdy. Zmeny sa dotknú nielen  žien, ktorým nárok na vyplatenie materského vznikne až po schválení tejto zmeny, ale aj tých, ktoré začali materské poberať skôr, materské sa im automaticky prepočíta.

Rodičovský príspevok bude vyšší

Máj by mal byť priaznivým mesiacom aj pre rodičov poberajúcich rodičovský príspevok, ktorý sa zvýši zo súčasných 203,20 na 213,20 eur.

Rutina. Nepriateľ matiek na materskej. Nepriateľ vzťahov. Rival dlhoročného zamestnanca. Rutina je zvyk. Železná košeľa. Úpadok. Ľudia chcú spoznávať, zažívať, obmieňať, prosperovať, získavať, vyťažiť maximum, ísť naplno. Rutina je bežná a my chceme neobyčajný život. Akcia, zážitok, reakcia.

Asi nie som úplne človek svojej doby. Možno som len pohodlná, možno ustráchaná a možno mám trochu viac rada istoty. Keď si opäť v nedeľu uvedomím, že prešiel ďalší týždeň. Keď na jar zisťujem, že Vianoce sú akosi prirýchlo v čudu. Keď si povediem dcéru prvýkrát do škôlky a neprestanem vychádzať z údivu, kde mám tých 52 cm a 3780 g živej váhy. V tej chvíli viem, že rutina je to, čo dáva môjmu životu zvláštny ráz.

Punc istoty a pravidelnosti. Niečoho stáleho a menej prchavého ako iné okamihy. Rutinné ranné túlenie sa v posteli. Vždy tá istá šálka na kávu. Večerný Anjeličku strážničku pred spaním. Recepty od babičky. Krížik na čelo pred ďalekou cestou od mamy. Nedeľňajšie sladké raňajky. Raz za týždeň ryba na obed. Lipový čaj jedine s medom.

Je advent, pomaly sa blížia sviatky a ja vám prajem viac rutiny do týchto dní. Aby ste sa nenáhlili. Netreba zlatiť to, čo už zlatom je. Vychutnávajte. Užívajte každodennosť, jedinečnosť. Buďte pôžitkárom, labužníkom, nie len konzumentom.

Vychutnávajte si rutinné pečenie medovníkov, zahájenie sezóny vareného vína, či karamelovej pálenky. Pomarančové šupky voňajúce z horúceho radiátora. Trhy s priateľmi. Tie isté koledy, rovnaké rozprávky.

Vinše od starých otcov, pochutiny podľa starých mám. Vyšívaný obrus s fľakmi od šalátu a polievky, obitý servis so zlatým okrajom. Babkin slávnostný príbor a dedkove domáce oblátky. Medzi zladenými ozdobami na stromčeku schované srdcovky z detstva. Nebojte sa rutiny.

Každý rok nám so sestrou priniesol Mikuláš adventný kalendár. Lacné čokoládky v plastových formičkách schované za papierovými okienkami. Viac palmového oleja, ako čokolády. Len sa to asi tak neriešilo 🙂 Ten mikulášsky deň som mala najradšej. Mohla som vykradnúť 6 okienok naraz, aby som dobehla zameškané. Dnes je prvý december a ak nechcete taktiež vykrádať 6 okienok naraz (premyslite si to, má to svoje čaro ;-P), tak je načase nakuknúť, čo sa skrýva za číslom 1.

Ak ešte žiaden kalendár nemáte, tu je pár inšpirácií. Šikovné mamičky z Modrého koníka sa s adventnými kalendárikmi popasovali takto 🙂

@topier Môj prvý adventný kalendár. Má síce mnoho chýb, nie je vôbec dokonalý, ale ja som naň hrdá. A musela som ho urobiť dvojmo, pre obe moje zlatíčka. Riadne som sa vytrápila, som tvorivý antitalent, ale háda sa aj snaha cení 😉

@mamina123 Kalendár pre Lukáška a Kristínku 🙂

Nápaditý kalendár mamičky @zarus z toaltených roliek.

Krásny kalendár od @elyce, ktorý vytvorili spolu s dcérkou 🙂

@jovanka81 Na každý deň malé prekvapenie.

@lulili10 Rolky naplnené zaujímavými drobnosťami alebo hrami.

@erikovamonika Ako ináč, pernikovy adventný kalendár. Pre môjho skvelého manžela, ktorý mi vytrvalo vyjeda zásoby napečených perníčkov a ja tak musím stále dopekať.

Dve prepracované, skvostné práce od @ajkagajka

@mirstan Aj tu sa budú kočeny tešiť z prekvapení 🙂

@baska360 Misia splnená, deťúrence budú mať radosť ...

@aylin689 Z tohto kalendárika sa bude tešiť Jessica 🙂       

Krásny advetný kalendárik pre drobcov vyrobila aj @maca1207

Krásny nápad maminky @tinka1003

@risolino Adventný kalendár pre našu malú opičku Paulínku.

@myshalka Môj prvý vlastnoručne vyrobený adventný kalendárik pre mojich loptošov milovaných. Nie je síce bez chyby, ale je robený s najväčšou láskou. Je naozaj pravda, že až keď má človek deti zistí, čo všetko dokáže a je schopný urobiť pre tie ich iskričky radosti v očiach. 

@babenko222 Pripravila pre deti tento mini kalendár.

@smesmesmejko U nás takto, ale bez sladkostí s tvorivymi vianočnými úlohami a hand-made hračkami ako pexeso, počítanie.... A visí deťom v okne ako záclona,čiže máme v jednej izbe poriešenú aj výzdobu.

@111martina111 Adventný kalendár pre môjho Paťula. Síce nie je super, ale robila som ho s láskou, inšprirovala som sa super skupinou Kreatívne tvorenie s deťmi a pre deti.

@tenderka a jej adventny kalendár pre deťúrence, ktorý som našla rovnako v skupine Kreatívne tvorenie s deťmi a pre deti.

@gulolicko pripravila takýto nápaditý vrecúškový kalendár.

@farbickacarbicka urobila so synčekom takéhoto krásneho snehuliačika.

@minulin s jej synčekom Ondrejkom #nas_zivot_s_autizmom  si spolu vytvorili tento krásny vianočný venček.

@veresiatko s deťmi vyrobila krásnu zasneženú krajinku.

Tak milé dámy, deň je ešte dlhý,  ak vás modrokoníkovské adventné kalendáre inšpirovali, ešte stíhate pre svoje deťúrence nejaký vytvoriť. Hor sa do toho!

Máte aj vy svoj "handmade" adventný kalendár alebo iné zimné inšpirácie na tvorbou s deťmi či pre deti? Podeľte sa s nami s nimi vo WIKI, stačí kliknúť sem. Srdiečková odmena je samozrejmosť 🙂

Nosenie je super vec. To je fakt. Rozhodnúť sa pre nosenie neznamená, že musíte hneď zanevrieť na kočík a nosiť deti do 5 rokov. Dá sa to aj inak, na pol škody. Lebo, ak to raz vyskúšate, garantujem vám, že ten pocit dvoch voľných rúk si zamilujete. 

Mamičky, ktoré nepatria práve k  „ortodoxným“ fanúšičkám nosenia, siahajú často po akomkoľvek nosiči, ktorý im nezruinuje peňaženku a spraví svoju službu, odnesie dieťa a uvoľní im ruky. No okrem farby a vzoru, by si mali všímať pár vecí, vďaka ktorým svojmu krpcovi nezničia chrbát. (Na to má čas v puberte pri celodennom vysedávaní pri PC :-P )

Ako si vybrať?

Na trhu je kvantum pomôcok na nosenie. Od babyvaku, cez babyšatku a ergonomické nosiče, až po klokanku. Správna voľba závisí od veku noseného dieťaťa. Nie všetky nosiče sú vhodné pre novorodencov a mini krpcov.

Jeden fakt však platí pre všetky typy, druhy a tvary. A to, že na nosenie sú vhodné len tie pomôcky, ktoré rešpektujú prirodzenú ergonomickú polohu dieťaťa. Lebo veď viete, dieťa má ešte dosť starostí vyrovnať sa s tým, že ho niekto deložoval z príjemného apartmánu s ultra all inclusive servisom a tou najpohodlnejšou postieľkou na svete. Aby ste mu to trošku uľahčili, tak ho určite poteší, ak si ho priviniete v tej polohe, na ktorú  bolo zvyknuté už v brušku.

Ergonomická poloha je pre dieťa prirodzená a ako bonus, nepreťažuje sa chrbtica či kĺby bábätka, vďaka dostatočnej opore pre chrbátik a širokému postaveniu bedrových kĺbov.

Na základe vyššie uvedeného sme dospeli k názoru (teda ja), že klokanky sú smrrrrť. Nemusíte byť fyzioterapeut skrížený s neurológom, aby vášmu oku prekážal pohľad na zavesené dieťa, sťa Jánošík za rebro. V klasickej klokanke dieťa visí za rozkrok s vystuženým chrbtom, akoby zhltlo pravítko, tŕpnu mu visiace nohy, hlava sa hompáľa ako tomu psíkovi s hlavičkou na pružinke, čo pre 15 rokmi zdobil každé zadné okno auta.

Vertikálne vs. horizontálne

Ak ste si už povedali, že teda dobre, počúvnem túto ženskú, čo sa tvári strašne premúdrelo a teda kúpim si ergonomickú pomôcku na nosenie, myslíte si, že proces výberu sa blíži k zdarnému koncu, tak sa mýlite. Ono je ešte fajn si ujasniť, či chcete nosiť horizontálne alebo vertikálne. Horizontálne nosenie je možné len v šatkách alebo babyvakoch. Dieťatko sa nosí v tzv. kolískových polohách a teda leží v klbku s hlavičkou, chrbátikom a kolienkami v jednej rovine. (Bonusom je aj ľahké a diskrétne dojčenie, pričom má dieťa svoj milkbar stále pri sebe)

Pri horizontálnej polohe má dieťa chrbátik zaguľatený, zadoček podsadený a kolienka zdvihnuté do úrovne pupka. Niektorí odborníci s touto polohou nie sú úplne stotožnení, kým dieťatko nie je schopné minimálne udržať si hlavičku.

Na čo si dať pozor?

V prvom rade na dostatok kyslíka. Možno si poviete, že preháňam, ale prax ukazuje, že s nosením sa spája aj zvýšené riziko udusenia dieťaťa. Dajte pozor na to, aby nebola hlava otočená do strany a teda, aby nebol noštek pritlačený o hrudník matky. Hlava nesmie byť príliš predklonená a dýchacie cesty musia byť vždy voľné. A po druhé, kým začnete skúšať všetky krkolomné úväzy šatky na svojom dieťati alebo nosenie v nosiči na chrbte, bolo by fajn si to vyskúšať na nečisto. Napríklad na bábike alebo absolvovať špecializovaný kurz. Alebo jednoducho požiadať niekoho o pomoc. Dieťa (hlavne to väčšie, ktoré už má značnú silu) vkladajte do nosiča alebo šatky len keď je pokojné, keď sa nevspiera.

Mať voľné ruky neznamená môcť všetko

Naozaj je to oslobodzujúci pocit, mať zrazu obe ruky voľné. Ale pozor, aby vás tá nirvána nedoviezla až na pohotovosť s dieťaťom. Medzi mamičkami sa našli aj také expertky, ktoré sa neváhali s dieťatom na hrudi korčulovať alebo vyprážať rezne. A tak popáleniny tretieho stupňa od prskajúceho oleja alebo fraktúry nie sú úplne v súlade s filozofiou nosenia detí.  (A nie, ani šoférovať sa nesmie s dieťaťom v šatke, či nosiči.)

Aké sú vaše názory na nosenie? Aké máte skúsenosti so šatkou či nosičom? Podeľte sa o svoje rady a postrehy vo WIKI a ja vás odmením srdiečkom. Stačí kliknúť sem.

Ani nedýcham. Zreničky mi kmitajú zo strany na stranu, akoby sa v tej tme dalo niečo vidieť. Zdá sa mi, že niečo počujem. Nejaký pukot, pravidelné ťukanie niekde v diaľke. Hodiny, sú to len hodiny, odľahlo mi. Ležím zakrytá v posteli a bojím sa pohnúť, obyčajné zavŕzganie postele znie v noci horšie ako odstrel starej budovy. Nie som si istá, ale šuchnutie v diaľke bol tuším pohyb. Počujem to opäť. K šuchotaniu látky sa pridáva prerývaný zvuk hlasného dychu. Tŕpnem, či nezačujem kroky. Hororová noc.

Ak čakáte detektívku a že na mňa niekto vybehne z nožom, tak sa mýlite. Je to len prvá noc, kedy moje malé dievčatko spí samo v posteli vo svojej izbe. A tak sledujem do tmy svietiacu elektronickú pestúnku a analyzujem každé puknutie, šuchnutie či hlasnejší nádych ako obvykle. Keď sme jej kupovali „veľkáčsku“ posteľ pred pár mesiacmi, premýšľali sme, ako jej prechod z našej spálne do jej izby čo najviac uľahčiť. 

Najskôr sa na nej len tak mojkali, pozerali rozprávky a čítali knižky. Uspávali bábiky, koníkov, kačičky, žaby a všetky plyšové zvery, ktoré rodina aj napriek môjmu zákazu s obľubou nakupuje. Poslednou fázou prípravy bol poobedný spánok, ktorú sme tiež zvládli na jednotku. Všetko šlo na naše prekvapenie super.

Každý večer som sa jej pýtala, kam chce ísť spinkať, či do jej izbičky za macíkom alebo ku maminke do detskej postieľky. Na rutinnú večernú otázku z našej strany zaznela vždy rutinná odpoveď zo strany dcérky - "babackať mamičkou". Až raz... Babackať mackom. Prišlo to ako blesk z jasného neba. A tak som ju z hrčou v krku uložila do jej izbičky. Pod posteľ naukladala matrace z pohovky, keby náhodou capla, nech sa nedorazí. Za 15 minút sa priplížila ako duch, objala ma a hovorí: "Za mamičkou". Takto skončil každý jej pokus o spánok osamote a bolo ich viac.

Teraz je niečo po polnoci a ja sledujem do tmy svietiacu elektronickú pestúnku a analyzujem každé puknutie, šuchnutie či hlasnejší nádych ako obvykle. A to už od 19:30. Z hodiniek vyberám baterku, lebo ich tikot mi „ruší príjem“ a vzbudzuje vo mne falošné poplachy. Okolo jednej ešte stále nespím. A z pestúnky sa ozýva plač a volanie mama, mamička. Zoskakujem z postele a utekám za ňou takou rýchlosťou, že by som tromfla aj tým Keňanov z Košického maratónu mieru. Beriem si ju do náruče a unášam k sebe do spálne.
Viem, že by stačilo pohladkanie, pobozkanie a bolo by dobre. Viem, že by sa to zopakovalo možno 5-krát za noc a na ďalšiu už len 4-krát a tak ďalej, až by kým by to "mama, mamička" nezaznelo. Ale rovnako viem, že na to nie som pripravená. Ja, nie dcérka.

Koľko rán ešte bude takých, že ma zobudí jej smiech, bľabotanie, tlieskanie či spievanie? Nechcem byť fanatická matka, ktorá bude spávať so svojim dieťaťom do 15-ky, ale ani sa nechcem nikam ponáhľať. Vnútorný hlas, ktorý ma odhováral od jej vysťahovania do susednej izby, som zaháňala predstavou, ako sa ráno rozbehne za nami do postele, vlezie a budeme sa túliť a jašiť ako každé ráno. Uvedomila som si, že skákať ku mne do postele môže aj od troch rokov do desiatich, či odkedy to začína puberta u dnešnej mládeže. Ten čas s deťmi uteká neskutočne rýchlo a nič na svete netreba uponáhľať. Pretože žiaden z tých okamihov sa už nevráti späť. Vraví sa, že aj tie najmenšie okamihy majú moc pretrvávať v srdciach po celý život. A viem, že naše rána sú jedným z nich.

Ako ste zvládli osamostatnenie detí vy? Podeľte sa so svojou skúsenosťou!

Na noc išla plienka. Na to mám slabý, žalúdok, aby som to riskla. A som rada, pretože by precikala určite aj ten nepremokavý poťah v postielke, súdiac podľa hmotnosti plienky. Posadím objekt pokusu s názvom Odplienkovávacia misia na WCko a utekám pozrieť, či nám vyschli aspoň nejaké gaťky. Niečo by sa našlo a zvyšok prezieravo povešám po radiátoroch po dome, v podvedomí očakávajúc polievacú pohromu.

Mením taktiku. Pýtam sa, či chce cikať, na odpoveď však nečakám. Frekvencia posádzania na záchod alebo nočník je 4x za hodinu. Testovací objekt začína byť z toho nervózny, ja stále spokojnejšia, keďže sme sa zaobišli bez nehody.

Čakala ma však najnáročnejšia úloha. Áno, mňa. Návšteva detskej lekárky a nákup v obchode. Dlho som bojovala so svojim lenivým ja, no nakoniec som nabalila polovicu garderóby do tašky ( ak sa mi preciká) a vybrala sa v ústrety pohrome. Na moje prekvapenie sa však žiadna nekonala. Začala som mať  pocit, že ju odplienkujem skôr, ako prinesie domov prvé vysvedčenie.

Nabudená úspešnou misiou som nám poobede vymyslela ďalšiu métu a tou bola návšteva 😀 Som masochista, čo? Vybavená jednorázovými prebaľovacími podložkami, aby im nepokristila nový gauč a polkou skrine. A dali sme to. Nočník nám požicali, každých 20 minút som ju posadila, či chcela, či nechcela. Keď vám poviem, že aj cestu autom tam a spať sme zvládli bez nehody, tak mi asi neuveríte.

Keď som sa cítila, fakt že už na koni a predstavovala si, ako sa chválim odplienkovaním za 2 dni, tak som si neuvedomila, že v ten deň ešte nekakala. Môj ty bože. Prišlo to znenazdajky a začínam sípiť, čo bude náš najväčší problém.

Bilancia dňa: jedno cvrknutie, kým som stiahla gaťky a jedna nádielka hraničiaca s vlastnosťami zbrane hromadného ničenia.

Ako by odpliekovávanie malo vyzerať, si môžete prečítať tu, stačí kliknúť. Rovnako sa poteším, ak sa podelíte s vašou odplienkovávacou (bože, to je slovo) skúsenosťou do WIKI. (Klik)

O tom, ako vyzeral prvý deň si môžete prečítať tu.

Jeden deň pozeráte ako fetnuté do detskej postielky a roztápate sa blahom, dušujete sa, že by ste neobetovali rolu matky za žiadnu kariéru, voľnosť či cestovanie. Druhý deň by ste išli radšej robiť do fabriky za pás s namosúreným fúzikatým Nemcom, ktorý vám vykrikuje spoza chrbta schnell! Cestu do Hornej Maríkovej autobusom „dedinákom“, čo stojí pri každom kríži pri ceste, by ste vnímali ako let Fly Dubai s troma prestupmi. A o voľnosti radšej ani nebudem začínať. Možno len načrtnem - čo tak aspoň súkromie na toalete... No ale o inom som chcela. 

V jeden deň D, ktorý začal tým, že vstala pred 6. ráno (už to je samo o sebe zlá konštelácia), mi nakompletku prečúrala matrac na moje posteli, ktorý som pár týžňov dozadu ozlomkrky zvliekala a prala. Len tak, z čistej roztopaše. Už som vedela, že dnes je ten deň, kedy snívam aspoň o tej Maríkovej a hučiacom Nemcovi.

Vytočilo ma to do nepríčetných výšok a najviac fakt, že je to mojou lenivosťou, lebo sa mi do odplienkovania nechcelo; a bod dva, že som to mohla všetko absolvovať v lete, kedy by som preprala jedny gaťky. Kdežto v novembri, pri piatich stupňoch vonku, musím prať gaťky, body, pančušky a nohavice. O tom, o koľkých takýchto „sadách“ denne hovorím, som nemala v skutočnosti ani šajnu.

Deň prvý:

Katastrofa. Toto jedno slovo by stačilo na úplné komplexné vystihnutie toho, čo sa dialo. Ona bola ako také polievacie autíčko. Odcvrkávala, kade chodila. Pri otázke: „Bianka, chceš cikať?“ zdrhla a povedala: „Neceš“. Ešte sa to koncové "š" ani nestihlo rozplynúť v priestore a už som videla, že chodí obkročmo ako dunajskostredský mafián v 90. rokoch. Žeby jej to vadilo, alebo ju to chladilo? Pche?! Nič. Ani náznak. Tak som ju posadila na záchod nasilu, či chce, či nechce. Zaznel výkrik: „Nede to!“ a zoskočila dolu. Päť minút na to kričí: „Bibka cikala, šikuka.“ Jasné, že do gatiek. Aaaa, Bože, daj mi silu! A tak ma čaká práčka plná precikaných minigatiek, pančušiek, tepláčikov, dokonca aj ponožiek a tričiek. Ak bude zajtrajšok rovnaký, asi si skôr zvyknem na to, že bude používať plienky do 10 rokov. Držte palce zajtra. 

Ako by odplienkovávanie malo vyzerať, si môžete prečítať tu, stačí kliknúť. Rovnako sa poteším, ak sa podelíte s vašou odplienkovávacou (bože, to je slovo) skúsenosťou do WIKI. (Klik)

„U nás začali problémy po rozvode svokrovcov. On ju ľutuje, že zostala sama, doma vyvolá hádku ako zámienku, aby mohol za ňou utekať...“ začína svoj príbeh s mamičkiným maznáčikom na krku Soňa. 

„Pravdepodobne si svoju potrebu lásky kompenzovala na svojom synovi. Muselo byť vždy po jej. Usporiadanie bytu, ako sa upratuje, ako a čo sa robí na záhrade, čo sa bude jesť, čo sa bude robiť. Do istej miery je to normálne, ale od určitej hranice som začala vidieť, že to nie je celkom v poriadku. Obaja s priateľom sme zarábali, chodili do práce a cez víkend sme teda mávali občas aj svoje plány. Bohužiaľ, mamička povedala, že treba ísť vybrať novú podlahu do kuchyne. Bodka,“ píše, s oidipákom dnes už šťastne rozídená, Lucia.

„Priateľ dostal dom od svojich nebohých starých rodičov, skôr ako sme sa spoznali. Presťahoval sa doňho po nezhodách s otcom a krátko po rozvode rodičov sa k nemu prisťahovala aj mama. V dome sa cítila ako doma, veď nečudo, vyrástla v ňom.

O svojho syna sa starala ako o malého boha, on platil účty za energie, ona varila, prala, žehlila. Takto si nažívali v mieri, až kým nespoznal mňa a nechceli sme začať spolu žiť...“ spomína Alica na prvé strasti so svojou budúcou svokrou.

Tri príbehy troch rôznych žien z rôznych kútov Slovenska. A všetky majú spoločného menovateľa – svokru, chorobne nafixovanú na svojho syna, alebo ak chcete syna chorobne nafixovaného na svoju matku – odipáka, maminkinho maznáčika.

Čo je to Odipovský komplex?

Chlapec medzi tretím a šiestym rokom prejavuje silnú náklonnosť k svojej mame. Lipne na nej, obdivuje ju a je na ňu silne fixovaný, jeho vzťah k nej je priam majetnícky. Otca vníma ako soka. V tomto veku je to prirodzená etapa vo vývoji, ktorá je však dočasná. Po tomto období chlapec prirodzene vyhľadáva otca, ako vzor svojho „chlapského“ ja. Kopíruje jeho správanie, konanie či uvažovanie. Stotožnenie sa so svojím pohlavím je dôležitým zavŕšením tejto etapy vývoja a bodom, kedy sa syn stáva menej závislým od svojej matky.

Dospelí oidipáci sa vyskytujú v rodinách kde otec chýbal alebo jeho prístup k synovi bol pasívny. Je až zarážajúce, že takmer každý príbeh zničeného partnerského vzťahu chorobnou láskou medzi synom a matkou začína problémami vo vzťahu „oidipákových“ rodičov a následnou „opičou“ láskou matky.

„Asi po roku nášho vzťahu som sa zoznámila aj s jeho mamou. On jedináčik, ona opustená slobodná matka, ktorej vtedajší muž emigroval do zahraničia. Že niečo nie je úplne v poriadku mi malo dopnúť už na začiatku. Ľudské vzťahy však asi nikdy nie sú jednoduché, podľa všetkého sa so svojim manželom rozviedla, ale ľúbiť ho neprestala. Nuž a keďže iného muža vo svojom živote nechcela, pravdepodobne si svoju potrebu lásky kompenzovala na svojom synovi,“ uvažuje Lucia.

„Po rozvode sme ju všade brávali so sebou. Skončilo to nakoniec tak, že kým som ja bola v práci, oni sa dohadovali, kam sa pôjde cez víkend na výlet. Vrcholom bola dovolenka, na ktorú som ja sama celý rok šetrila a ona sa napriek tomu, že som spočiatku o tom nevedela a neskôr bola proti, s nami na ňu trepala. Ja som bola vtedy tehotná a bola to naša prvá spoločná dovolenka po svadbe, mnou vnímaná ako svadobná cesta,“ vyratúva Soňa krivdy, ktoré cíti.

„Tých vecí je milión, ktorými nám ničila vzťah. Od zdržiavania priateľa, keď sme mali rande, aby meškal, cez nanominovanie sa na spoločné výlety alebo aj na praobyčajný nákup. Ani do obchodu sme nemohli ísť sami. Nenápadné huckanie proti mne, aby bola ona tá dobrá a mňa vykreslila v tom najhoršom svetle. Zákerné podkopávanie nášho vzťahu premysleným ťahmi bolo na dennom poriadku. Všetko premyslene a rafinovane, ako dokáže len žena a len druhá žena je to schopná odhaliť. Muž to nevidí. Nie je schopný vnímať tú premyslenú hru. A vy ste bezradná. Povedať nemôžete nič, lebo jeho matka je pre neho stelesnenosť ideálu ženy, nedotknuteľná. Starala sa o nich so sestrou sama, pretože otec bol buď v práci, aj keď peniaze nepriniesol žiadne, alebo v krčme. Vďačnosť prerástla do roviny, že mamičke sa nesmie povedať nič. Aj keď som videla, že už niekedy sám uznal, že prekračuje hranice, kde by mala jej pôsobnosť končiť. Myslíte si, že jej niečo povedal? Nie, nikdy,“ rozohnila sa Alica v spomienkach.

Keď zlyhali rodičia

Za svoje deti by sme dýchali, dali život, zdravie. Milujeme ich nadovšetko, možno viac ako svoj život. A tam niekde to začína. Ono je to všetko krásne a má to tak byť. No každý rodič by mal seba aj dieťa pripravovať na osamostatnenie sa. Ono to musí byť úžasné - cítiť, že som pre svojho syna nenahraditeľná, počuť, že varím tú najlepšie fazuľovicu pod slnkom, že som super, keď mu aj v tridsiatke stále periem, varím, žehlím, umývam topánky a balím ho na služobky, lebo čo ak by dačo zabudol. No vychováte z neho nekompetentného, neschopného jedinca, nepoužiteľného do normálneho života.

Mamička, ktorá sa stavia do pozície nenahraditeľnej, vybavuje, rieši problémy, konflikty a prekonáva všetky prekážky za svoje dieťa mu nepomáha, ale ubližuje. Chlap musí byť schopný postarať sa sám o seba, čo ide ruka v ruke s nezávislosťou. Tej sa však chorobne naviazaná matka desí. Dňa, kedy sa jej dieťa stane nezávislým a prestane mať kontrolu nad jeho životom.

Oveľa horšie scenáre sa v oidipáckych príbehoch objavujú, ak syn zároveň citovo nahrádzal matke partnera. Matka prenáša na syna svoje vzťahové problémy, citovo ho vydiera (na všetko som sama, tvoj otec mi nepomáha, opustil ma, nestaral sa o vás) a opakovane sa stavia do roly obete, ktorá svojim deťom odovzdala život. Priateľka či nevesta je nepriateľ, ktorý jej berie syna. Syn nie je schopný sa od matky oddeliť a rieši to psou poslušnosťou voči želaniam matky. Svojej partnerke nedokáže poskytnúť citovú oporu, lebo dôležitejšie ako jej priania sú tie mamičkine. Mamičku to samozrejme teší, masíruje narušené ego a svojho „poslušného“ syna si zotročuje apelovaním na obetovaný život, lásku a samotu.

„Prestal mi doma s malým pomáhať. Časom mi došlo, odkiaľ vietor fúka, keďže sa preriekol, že mama povedala, že iní muži to a to doma nerobia, že idú na pivo, že ho psychicky týram, keď mi doma pomáha a ja doma nerobím nič a ani o malého sa poriadne nestarám,“ opisuje svoju situáciu Soňa.

„Postupne som začala presadzovať aj ja svoju vôľu, chcela som si robiť vlastný program, nielen celý víkend robiť na cudzom byte a potom večer padnúť ako kabela. Preboha, mala som 19, 20 a 21 rokov, chcela som chodiť s kamarátmi von, na výlety! Tak prišli hádky, snaha o dohodu s priateľom. Nič z toho. Jedinýkrát jej povedal, že si chceme v sobotu oddýchnuť a vtedy prišiel výstup z mamičkinej strany, ktorý sa skončil tým, že mi povedala, že ma už nikdy nechce vidieť, že jej je zdravie prednejšie ako to, aby sme boli spolu. No a čo urobil môj partner? Nič. Ničové nič. Odviezol ma domov a rozlúčili sme sa s tým, že si nájdeme podnájom," popisuje Lucia prvú snahu o odpútanie sa od matky jej vtedajšieho partnera.

„Súhlasila som, že môže svokra bývať s nami. Na pozemku bolo miesta dosť na pristavenie. Podmienka bola, že naše príbytky budú úplne oddelené. So svokrom sa rozviedla, z domu ju vyplatil a stavbu si zafinancovala sama. Bože, aká som bola hlúpa. Bola som zaľúbená, snažila som sa byť chápavá. Kým sa náš dom prerábal, vtedy sme ešte s priateľom bývali u mojich rodičov a ona u svojej dcéry. Prerábka šla rýchlo, vyberali sme si nábytok, kuchyňu, kachličky. Samozrejme, že bez nej sme sa nikam ani nepohli. Musela byť pri každej jednej návšteve obchodu. Konečný výber bol možno na mne, no ak by to maminka neschválila, pochybujem, že by som si to u priateľa obhájila. Keď som si začala kupovať prvú „výbavu“ kuchyne z krvopotne zarobených peňazí po brigádach popri štúdiu na vysokej škole, budúcu svokru skoro kleplo. Mužovi vykričala, že si myslela, že je budem bývať u našich, kým si ona svoju prístavbu dorobí. Keď jej s hrčou v krku povedal, že to prerába pre nás dvoch, že chceme spolu žiť, vyskúšať si to, tak ušla, treskla dverami a utekala na cintorín plakať na hrob svojich rodičov,“ hovorí Alica o tom, ako sa jej muž prvý krát postavil na jej stranu.

Mama bude vždy mamou

Láska má mnoho podôb a intenzít. Muž môže milovať dobré jedlo, futbal, určitú značku auta, za najlepšieho kamaráta by padol v boji, miluje ženu a vždy bude milovať matku. Tak to má byť. Mnoho žien si úctu a lásku k matke, ktorú vidia u svojich partnerov spočiatku chvália. Automaticky predpokladajú, že v rovnakej úcte a láske budú mať raz aj ich. Realita je často iná. U citovo vyspelých mužov má matka nenahraditeľné postavenie v ich živote. Rola matky musí byť úplne iná ako je rola manželky, partnerky a priateľky. Problém nastáva, ak si to chlap nie je schopný v hlave upratať, čo je často spôsobené silným pôsobením matky na jeho názory. Vzoprenie sa jej prianiam vzbudzuje u mužov strach z toho, že matke ublížia. Matky milujú a zároveň sa ich boja. Boja sa odporovať, aby neprišli o ich lásku. Žiť v takomto vzťahu je citovo veľmi náročné a je otázne, nakoľko je to dlhodobo udržateľné.

Ako to dopadlo s hrdinkami nášho príbehu? Lucia rekapituluje: „Zaľúbení ľudia robia nepochopiteľné veci. Podnájom sme si našli, byt na víkend, platili sme veľmi veľa z našich vtedy mini príjmov a priateľ naďalej robil stále na záhrade, v byte, rozvážal maminku. Ja som bola vždy, vždy na druhej koľaji. Človek stále dúfa, že sa to zmení. Ono sa to nezmení. Vydržala som ešte zopár rokov, celkovo sme boli spolu 7,5 roka a povedala som si dosť. Aj láska kamsi odíde, ak mám súperiť s inou ženou. Z ľudského hľadiska ju chápem. Ten syn bol jediná pripomienka na osobu, ktorú milovala. Ale nedokážem jej odpustiť, že kvôli svojmu sebectvu nedokázala prekročiť svoj tieň a nechať byť šťastné aspoň svoju dieťa, keď už ona šťastná nebola." 

Soňa dospela do štádia, že mužovi pobalila veci a poslala ho k mame: „Kým žil v lete u nej, oči sa mu kus otvorili, že ona ho potrebuje len na robotu a ja k tomu pridávam, že aj na vyvážanie po výletoch. To on ako chlap neprizná, lebo veď povedzme si na rovinu, ktorý chlap by sa nevozil, keď mu zaplatia naftu?! Vrátil sa domov, bolo lepšie. Vydržalo to 1,5 mesiaca. Viem, že pokoj nikdy nebude, kým sa bude do nás starať a stavať do pozície obete."

Alice raz praskli nervy a svokre vykričala všetko, čo mala na srdci. „Trpela som roky, u svojho muža som bola ja tá netolerantná, ktorá nenávidí jeho matku a ktorá preháňa. Na svadbe svokra revala, akoby si bral najväčšiu fľandru pod slnkom, pritom bol môj prvý partner a upútavala na seba väčšiu pozornosť ako začepčenie nevesty a 10 folkloristov. Akýkoľvek konflikt sme mali, vždy bola poruke ho utešiť, keďže ja blbec som dovolila, aby sme bývali na jednom pozemku. Stránku vždy podržala jemu, ako inak. Kým sme sa spoznali, bola naučená ho mať poruke či ako zdroj financií, zábavy, parťáka na výlety, kupovala mu spodné prádlo, pyžamo a radila, čo si obliecť. Kým som neprišla ja. Zrazu nemala komu riadiť život. Možno si spočiatku myslela, že ona bude dirigovať oboch, ale to len cez moju mŕtvolu. Manžela som postavila pred ultimátum a hrozilo, že dom predáme, svokru vyplatíme a pôjdeme každý svojou cestou. My inam, svokra inam. Dali sme tomu ešte jednu šancu a zatiaľ to ide. Samozrejme, že tie maniere sú zakorenené v človeku, v jeho zmýšľaní a nejde ich zmazať zo dňa na deň, ale ak to neničí môj vzťah a moju rodinu, tak som spokojná. Svokra svoju fixáciu preorientovala na druhé dieťa a všetok voľný čas trávi so svojou dcérou. Takže tento fakt nám pravdepodobne zachránil manželstvo.“

Hádzať všetku vinu na matky, svokry by bolo prvoplánové. Ak je chlap chlapom, mal by vziať posledné zvyšky svojej mužnosti, schované kdesi v trenkách a zariadiť si život podľa seba. Nikdy nie je neskoro. To si povedal asi aj Luciin priateľ. Musel prísť o ženu, ktorú miloval, aby si začal vážiť seba natoľko, že začal o svojom živote rozhodovať sám. "Po tom, ako sme sa rozišli, si našiel novú partnerku, ktorá mala zjavne väčší vplyv ako ja. Lebo mamičku vyškrtol zo svojho života. Odsťahoval sa od nej a stretávajú sa len veľmi sporadicky. Je mi jej ľúto, lebo viem, že to takto nechcela, ale človek vždy nesie následky svojich rozhodnutí sám."

Máte aj vy doma podobné problémy? Žijete s mamičkiným synáčikom alebo ho máte v rodine? Aký máte názor vy na tento vzťahový trojuholník?

Sychravé jesenné dni majú svoje čaro v zomknutí rodiny pri pohári čaju a v príbehoch, ktoré odznejú s burácajúcim vetrom za oknom. V jeden taký deň som sedela u svojej starej mamy. V rozhorúčených peterkách praskalo nakálané drevo, plamene oblizovali dopraskaný šamot a v obitom čajníku sa zohrieval lipový čaj.

Babka pomalými krokmi boľavého človeka položila na stôl kvetovanú cukorničku a vystískaný citrón. Dcérka kreslila pri starej „štokrle“, sediac na šamlíku.  Mojou úlohou bolo v ten deň počúvať. Určite to poznáte. Starí ľudia sú už raz takí. Nepotrebujú veľa ku šťastiu, len jedno ucho ochotné načúvať ich hlasu a krk, ktorý sem tam prikývne na znak súhlasu. V spleti príhod dávno minulých sa zrazu vynoril príbeh, ako s dedkom čakali prvé dieťa, moju krstnú mamu.

„Jááj dedko, to bol milovník! Veď sme to ani poriadne neskúsili a už som bola tehotná,“ smeje sa babka so slzami v očiach a spomína na svojho zosnulého manžela. „Boli sme spolužiaci, mali sme 18 rokov. Zaľúbili sme sa, poľúbili sme sa a bolo. Aj ma ľudia nahovárali, čo všetko mám vyskúšať, aby som o to prišla, že som ešte mladá. No my sme to tak nechceli. Vedeli sme, že to bude ťažké, ale čo v živote nie je? Babky mi tiež hovorili, že by som už nikdy nemusela mať ďalšie,“ spomína na začiatky jej tehotenstva. Vyzerá to, že dobre mienené rady od skúsenejších sa dokázali šíriť aj bez internetového pripojenia

„Lekár ma vyšetril, len môj závodný, prehmatal brucho a potvrdil, čo sme už tušili. Že som tehotná. Chodilo sa na poradne ku ženskému lekárovi. Ak si dobre pamätám, tak v 3. a v 5. mesiaci a potom už každé štyri týždne. Kontroloval mi bábo hmatom cez brucho. Chcel ma pozerať aj zospodu, ale ženy mi hovorili, že tak lekár spôsobil už veľa potratov, tak som to odmietla,“ vysvetľuje mi a ja premýšľam, čo je horšie: či vševediaci internet, alebo babky všetečnice, ktoré ochotne vystrašia na počkanie.

Keď jej rozprávam o kontrolách ako presvecovanie šije, morfologický ultrazvuk, tripple testy, len neveriacky krúti hlavou. Pri záberoch zo sona ani nedýchala.

„No a keď to na mňa došlo, tak pre mňa prišla sanitka, hovorili sme jej hrkotačka. Odviezli ma do nemocnice. Bol to dlhý pôrod. Od skorého rána až do jednej v noci. Musela som sa prechádzať po chodbe. Keď som bola unavená, mohla som si na chvíľu ľahnúť. Niekoľkokrát ma skontrolovali a poslali kráčať na chodbu. Už som nevládala. Až mi jedna sestrička napustila vaňu. To bola úľava! Tá teplá voda robila zázraky. Len som sa bála, aby sa mi tam nenabrala voda a aby sa to malé neutopilo. No vraj to je nemožné,“ popisuje mi svoje krásne naivné obavy človeka tej doby a ja sa nestíham čudovať, aké pokrokové metódy boli už na začiatku päťdesiatych rokov. Pôrod do vane sa však nekonal.

„Lekár mi pichol nejakú injekciu aby to urýchlil a nastrihol ma. Sestrička mi kázala zatvoriť všetky otvory od krku hore, a otvoriť od krku dole. Hlavu som mala tlačiť k bruchu aby som si chránila štítnu žľazu,“ popisuje čo sa dialo na sále.

Keď sa jej pýtam na chvíle po pôrode a popisujem dnešné trendy, ako bonding, prisatie, len krúti hlavou a smeje sa. „Čo si malá? Hneď ju vzali, takú krvavú dali pod točku, opatrili ju, obliekli, dali do vozíka. O deti sa starali sestričky. Nosili nám ich na kŕmenie. Len tá moja nechcela ani za svet piť. Ja som mala až hrče mlieka pod pazuchami, strašne to bolelo. A suseda na izbe zase nemala žiadne. To jej malé tak plakalo, na celú nemocnicu. A tak sestričke hovorím, reku, dajte mi aj tú malú, nech sa naje, hladná je. Vtedy neboli také mlieka prachové, aké máte dnes. Keď nemala matka mlieka, dávalo sa kravské riedené ryžovým odvarom. Tak som tú malú nakŕmila, spala aj niekoľko hodín. Dodnes keď sa stretneme, tak na mňa kričí - moja druhá mama,“ s hrdosťou spomína.

Čerstvú mamičku z pôrodnice priviezla domov sanitka. „Prvé dni chodila na kontrolu a na výpomoc pôrodná baba. Chodila dvakrát denne a učila ma, ako dieťa okúpať, ako sa oň postarať. Každá mala pridelené svoje rajóny v meste, v ktorých mala na starosti mamičky. Platil ju štát, no vždy sme jej nachystali pohostenie a aj nejaký proviant domov,“ s hrdosťou spomína na ich pohostinnosť.

S myšlienkami na albumy tu na Koníku Naše hábky, Šatníčkovo či Čo nosíme (so všetkou úctou k majiteľkám) som sa jej spýtala na výbavičku pre dieťa. „Jááj, aká výbavička?! Vtedy sme toho nemali veľa. Kupovalo sa na takzvaný prídelový lístok na body, ktoré mi dal lekár. Mala som zopár košieľok, dupačky či osušku. Ak som mala šťastie, mohla som si vybrať ružové alebo modré lemovanie. Kočík sme kúpili z druhej ruky. Ale zato buginu už sme mali novú,“ chváli sa hrdo. „Ja som však mala šťastie, v 1953 bola zmena meny. Určitú sumu peňazí zamenila banka v pomere 5:1, ak si mala však peňazí viac, tak zamenili až v pomere 50:1. A strýco Kabát mal peňazí, že ich mohol vidlami obracať, vedel, že mu také množstvo zamenia len v horšom kurze. A tak mi dal toľko peňazí, koľko sa do tašky zmestilo. Zamenila som na seba, muža a aj bábätko v pomere 5:1 a ujco chcel len toľko, koľko by dali jemu, v pomere 50:1. Zvyšok nám nechal. Kúpila som si zo dve plachty do postieľky a aj perinku do kočíka. Toľko radosti som mala. Nie každý majetný mal také dobré srdce,“ spomína na šťastnú príhodu a odbočuje od témy.

Je to zvláštny pocit, rozprávať sa so svojou babkou ako žena so ženou. S človekom, pre ktorého budem azda až do smrti jeho malým dievčatkom, preberať dospelácke témy. No, asi som už dospela. A som vďačná, že ešte mám ku komu ucho natŕčať, keď má potrebu sa vyrozprávať. V rokoch a vráskach býva často schovaná múdrosť, rady prežitých krívd a osudových príbehov a nadhľad človeka, čo už ťahá za kratší koniec.

Toto je príbeh pôrodu, ktorý sa uskutočnil pred viac ako šesťdesiatimi rokmi. Niektoré veci sa nezmenili, bohužiaľ, a niektoré áno, vďakabohu. Aký bol ten váš pôrod? Podeľte sa s vašou skúsenosťou vo WIKI (stačí kliknúť sem).