Ambasádorku pre kozmetiku Dove robím už niekoľko mesiacov. Kozmetiku som poznala už predtým a viaceré výrobky tak mala aj otestované. S novou pracovnou príležitosťou sa mi však do rúk dostali aj produkty tejto značky, ktoré som dovtedy nemala vyskúšané. Postupne som si našla aktuálnu „top štvorku“, ktorá je aktuálne mojej pokožke najbližšia. A rada by som tento môj voňavý poklad darovala aj trom z vás, ktoré sa zapojíte do súťaže s kozmetikou #dove. A čo treba urobiť? To sa dočítate na konci článku. Ešte predtým vám však moju silnú zostavu predstavím. 

Peeling Dove Crushed Macadamia & Rice Milk

Tak toto je moje jednotka s hviezdičkou. Neviem, či som niečo tak dobre voňavé, tak na zjedenie vôbec niekedy v kúpeľni mala. Ja tú vôňu milujem. Celkovo nie som na nejakú exotiku, ani pri kozmetike, ani pri parfémoch. Mám rada jemnejšie veci. A toto peeeling od Dove spĺňa. Odhliadnuc od vône dávam palec hore aj za konzistenciu a jemné peelingové čiastočky, ktorých je tak akurát. Pokožka je krásne jemná a doslova na zjedenie. Vôňa ryžového mlieka a makadamových semiačok je úžasných štartom do nového dňa, ale aj príjemným rituálom pred spaním. Peeling používam tak trikrát do týždňa. 

Telové mlieko Dove Nourishing Secrets Restoring Ritual

Po sprche nasleduje ďalší rituál, tentokrát s telovým mliekom Dove Nourishing Secrets Restoring Ritual. Od malička som ekzematik, aj keď v dospelosti s tým už veľmi nebojujem, no moja pokožka býva vysušená. Ak by som sa po sprche nenatrela, tak cítim pnutie a nepríjemné sťahovanie na celom tele. Toto telové mlieko s kokosovým olejom a mandľovým mliekom je takisto voňavá záležitosť podľa môjho gusta. Kladné hodnotenie dostalo aj od môjho manžela, ktorému pripomína palacinky. Takže rozumej, že večer som „na zjedenie“. 🙂 Navyše dostáva moje telo potrebnú dávku hydratácie. 

Guľôčkový antiperspirant Dove Original

Leto sa nám už konečne hlási horúcim počasím a príjemnými slnečnými dňami. K tomu neodmysliteľne patria bazény, kúpanie, slnenie, ale tiež zvýšená záťaž pre pokožku. A to práve u tých najmenších. Najmä chlórová voda vie potrápiť detskú pokožku, keďže veľmi vysušuje. Po namáhavom letnom dni si určite zaslúži odmenu. Aj preto som sa rozhodla pripraviť súťaž pre vašich drobcov o dva balíčky z rady Baby Dove, ktoré detičkám poskytujú starostlivosť o celé telo. Zapojiť sa je skutočne jednoduché, tentokrát však budeme súťažiť priamo v našej skupine Dove - pre skutočné ženy. Zapojte sa a doprajte svojim malým miláčikom hydratáciu, jemnú starostlivosť a ochranu. Všetky podmienky, ktoré musíte splniť, nájdete v závere článku.

Kozmetika Dove má pre detičky hneď štyri rady produktov, v ktorých má zastúpenie umývací gél, šampón, telové mlieko a nechýbajú ani vlhčené obrúsky.

Baby Dove Rich Moisture v sebe spája starostlivosť o celé telo, a to vďaka umývaciemu gélu, šampónu, krémovej tablete na umývanie, telovému mlieku a vlhčeným obrúskom. Výrobky majú vône špeciálne navrhnuté pre pokožku detí, každý poskytuje jemnú starostlivosť a súčasne zanecháva vaše dieťatko jemne prevoňané.

Baby Dove Sensitive Moisture. V tejto rade si prídu na svoje aj deti s citlivou pokožkou, ktorá má sklony k podráždeniu. Výrobky sa citlivo starajú o vaše bábätko od hlavy až po päty. Neobsahujú vonné látky a majú neutrálne pH. Zároveň dodajú pokožke potrebné živiny a tým udržujú prirodzenú vlhkosť.

Dove Baby Derma Care je určený detičkám, ktoré majú sklon k ekzémom. Prebiotický gél je vhodný pre ultra jemné čistenie a hydratáciu pokožky, neštípe v očiach. Je vyrobený bez sulfátov, umelých farbív a vôní. Krém následne citlivú pokožku vášho bábätka upokojí. U nás je táto rada veľmi obľúbená, keďže stredná dcérka má atopický ekzém.

Dove Baby Calming Nights poskytuje dokonalú starostlivosť o pokožku dieťatka po kúpaní. Telové mlieko s upokojujúcou vôňou kamilky a teplého mlieka intenzívne vyživuje a hydratuje detskú citlivú pokožku počas noci. Pre nás je táto vôňa naozaj čarovná a najstaršia dcéra sa s krémom natiera každý večer, aby mala krásne sny.

Obdobie prvých príkrmov, prvých špeci zdravých receptov a často maximálne dvoch zjedených lyžičiek, si opakujem za môj pomerne krátky život už po tretíkrát. Nie, varenie pre mňa nie je relax. Pre mňa je relax dobrá kniha, more alebo pohár vína. 🙂 Ale nebojte sa nič, poctivo som tým našim dvom predošlým potvorkám varila a aj varím. Naša treťorodená, Juditka, má aktuálne desať mesiacov. Charakterizovala by som ju ako typického „ceckofila“. Denného, nočného... vytrvalého. Takže testovať príkrmy, kaše, kapsičky a chrumky NaturNes BIO od Nestlé bola pre nás obe výzva. A ako to dopadlo? 

Juditka začala s prvými ochutnávkami príkrmov, keď mala sedem mesiacov. Zo začiatku sa mi videlo, že batáty, cukety, dyne, kaleráby a ďalšie experimenty v mojom podaní ju bavia a chutia jej. Asi po dvoch mesiacoch, keď sme už zaviedli aj lepok, chuť stratila. Vyskúšala som všetko možné. Jednoducho zeleninové príkrmy začala ignorovať.  Sem-tam si dala domácu výživu, ktorú sme s babkou handmade vyrobili, prípadne jogurt. Žiadna sláva. Aj preto som sa skúsila zapojiť do testovania NaturNes BIO produktov od Nestlé. Chceli sme vyskúšať vychválené zloženie zo starostlivo vybraných surovín z ekologického poľnohospodárstva, bez použitia priemyselných hnojív, pesticídov atď... Jednoducho, potykať si s EKO BIO. Lebo povedzme si úprimne, nakúpiť dnes ozaj „overenú“ zeleninu či ovocie na domáce príkrmy je tiež poriadna fuška. Testovanie nám trošku poznačili dve vychádzajúce jednotky v ústach našej Judi. Teploty, plače, nechutenstvo... Aj s tým sme sa museli popasovať. 

Kapsičky NaturNes BIO

Začnime tým, čo Judi ľúbi – ovocnými kapsičkami. Už predtým jej šmakovala domáca výživa, tak som nemala obavy, že budeme protestovať. Kapsičky majú praktické balenie. Viaceré maminky písali, že je malé. Za nás určite postačujúce, viackrát som docuckávala ja alebo staršie sestry. Pozdával sa nám aj „sosáčik“, keďže naša Judi pila z takéhoto obalu prvýkrát. Testovanie sa nám výborne hodilo aj preto, lebo sme sa ocitli na predĺženom víkendovom pobyte na Orave. A tak sme mali kapsičky vždy poruke. 

Čo sa týka samotnej pokusnej myšky Juditky, tú najviac oslovili príchute  Hruška-Jablko-Banán, Hruška-Jablko-Čierne ríbezle, Jablko-Banán-Čučoriedka-Černica  a Tekvica-Banán-Mrkva, Jablko-Šípky. Exotické Mango u nás nedopadlo dobre. Dokonca ani staršie dcéry ho nechceli. Keďže som z každej ochutnala aj ja, musím pochváliť výrazné chute, ktoré sú skutočne „uveriteľné“. Jednoducho majú chuť ovocia, prípadne zeleniny, ktorá je na obale. Pri niektorých iných značkách mám pocit, že tam zmiešali niečo dokopy a chuť sa úplne stráca. Tu sme cítili ozajstnú kyslú ríbezľu, čučoriedku, na druhej strane sladký banán či hrušku. Najviac nás určite prekvapila príchuť Tekvica – Banán – Mrkva. To bola fantastická kombinácia.

Za nás majú kapsičky NaturNes BIO od Nestlé desať z desiatich. Oslovilo nás balenie, príchute, konzistencia... Až na to mango, ale odpúšťame mu a veríme, že iným chutí. 

Sterilizácia – gynekológ mi ju začal skloňovať už pred druhým plánovaným cisárskym. To slovo znie tak strašne a vždy sa mi spájalo s niečím bolestivým, s niečím, čo je definitívne a nenávratné. Vtedy som nemala ani tridsať a s manželom sme sa dohodli, že na zákrok nepôjdem. To sme ešte netušili, že druhé tehotenstvo skončí akútnou sekciou a že „zahazardujeme“ ešte s tretím. 

Keď sa narodila druhá dcéra a lekári nám obom zachránili život, nechceli sme o ďalšom prírastku ani počuť. Ale ako som písala v predchádzajúcom článku, všetko dopadlo inak. A ja som ani nie po troch rokoch opäť otehotnela. Bolo mi jasné, že pôjdeme do plánovanej sekcie, s gynekológom sme sa od začiatku bavili len o tejto možnosti. A znovu sa objavilo to slovo – sterilizácia. 

Nerozhodla som sa hneď. Žena potrebuje na svoje rozhodnutia čas. A ja nie som iná. Stále tam boli otázky, čo keď...Na druhej strane však obrovská vďačnosť za zdravé dcéry a ďalšiu očakávanú pod srdcom. S gynekológom sme prebrali všetky pre a proti. Tých pre bolo viac. Za mňa vyhralo aj to, že som nemusela užívať hormonálnu antikoncepciu, používať kondómy. Rovnako k môjmu konečnému rozhodnutiu prispelo aj to, že síce už nebudem môcť otehotnieť prirodzenou formou (teda nejaké mini percento tam vždy je 😊), ale v prípade toho, že by sme chceli ďalšieho potomka, môžeme ísť cestou umelého oplodnenia. Takže až taká „k ničomu“ nebudem. 

S manželom sme sa doma porozprávali a keďže si so mnou zažil v nemocnici neľahké chvíle, plne ma v rozhodnutí podporil. Nedávno bola na Modrom koníkovi diskusia presne na túto tému. Samozrejme, že to nie je len vec ženy. Ja osobne nemám rada vety typu – moje telo, moja voľba a podobné dramatické výrazy. Mňa by však zranilo to, keby môj muž nestál pri mne. Keby môj život, moje zdravie povýšil nad to, že jemu sa to nezdá, že veď by chcel ešte dieťa...Našťastie videl, že to nie je žiadny „rozmar“, ale indikácia navrhnutá zo zdravotných dôvodov. 

Papier som podpísala. Zároveň ma však gynekológ upozornil, že to nie je konečné a záväzné rozhodnutie. To padne až v deň pôrodu. Keďže išlo o sterilizáciu navrhnutú lekárom, nemusela som hradiť žiadne poplatky. 

Ležala som na operačnom stole. Spinálna anestézia zabrala a primár so svojím tímom sa pustili do práce. Ani som sa nenazdala a započula plač našej tretej dcéry. Keď vybrali maličkú a išli ju ukázať tatinkovi, tak sa mi primár prihovoril. Keďže v papieroch si našiel súhlas so sterilizáciou, začal s otázkou, či som si to nerozmyslela. Povedala som, že nie. Následne mi podrobne opísal, v akom stave je moje telo. Po troch sekciách bolo čo „látať“. Presne si pamätám ako ma prirovnal k pozašívanej „vianočke“. Ako tiež dodal, ďalšiu sekciu by mi určite neodporučil, keďže tkanivá sú na niektorých miestach slabé a jazvy vnútri zhrubnuté. A tak bolo definitívne rozhodnuté. Prerušením vajcovodov následne znemožnil vajíčku cestovať do maternice. 

Po druhej sekcii, ktorá bola akútna s diagnózou placenta preavia, som pôrodnicu opúšťala s tým, že ma tam už nikto neuvidí. Za ten čas strávený na oddelení som toho stihla zažiť viac než dosť. A to nie len, čo sa týka mňa samotnej. Videla som zblízka rôzne problémy mamičiek, ale aj samotných detičiek. To ma len utvrdilo v tom, že tehotenstvo aj pôrod, to nie je prechádzka ružovou záhradou. Tu ide často nie o život, ale o životy. Naša druhorodená bola síce narodená o mesiac skôr, ale s peknou váhou takmer tri kilá rýchlo napredovala. Museli sme  absolvovať rehabilitácie, lebo uprednostňovala „jednu stranu“, ale inak sme nemali žiadne problémy. 

Manžel aj ostatní členovia našej rodiny ma v tomto rozhodnutí len podporovali. Najmä moja mama mala pred očami krvavú scénu ako z hororu, a tak si ani nevedela predstaviť, že by som do toho rizika išla dobrovoľne ešte raz. Ale...

Ako išiel čas a naše dve dcéry rástli a robili nám radosť, tak mi začala v hlave blúdiť myšlienka...čo keby. Vždy som chcela tri deti. Neviem prečo. Ale čoraz viac som začala mať pocit, že nie sme „kompletní“. My ženy to tak akosi máme, keď po niečom začneme túžiť, je veľmi ťažké sa uspokojiť s tým, že to mať nebudeme alebo, že to nejde. A tak som môj plán o treťom bábätku predostrela môjmu manželovi. Nebol proti, len mal obavy o mňa. Čo keby sa niečo pokazilo, čo keby sa problémy zopakovali. Navrhla som, že pôjdem na vyšetrenie a opýtam sa môjho gynekológa ako to vidí on. Bola som trošku skeptická, keďže mi navrhoval sterilizáciu už pri druhej sekcii. 

Prešli dva roky od pôrodu a ja som bola úplne v poriadku. Po vyšetrení nevidel môj gynekológ problém, aby sme sa o bábätko znovu pokúsili. Keď som sa pýtala, či bude situácia s placentou rovnaká, odpovedal, že môže aj nemusí. Nedá sa to nijako ovplyvniť, ale že to budeme od začiatku sledovať. Domov som odchádzala nadšená a plná očakávaní. 

Keď sme postupne oboznámili naše rodiny s tým, že chceme mať tretie dieťa, tak väčšinou nás odhovárali. Ja sa ani nečudujem, išli sme naozaj do rizika, ale ja som proste cítila, že to inak byť nemôže. Že by som potom celý život rozmýšľala, čo keby...Musím sa priznať, že počatie nášho „tretiatka“ nám trvalo najdlhšie. Čo v preklade znamená asi štyri mesiace. Viem, že je to smiešne málo, ale ja som sa už reálne začala báť, že z toho nič nebude. 

Nakoniec sa to podarilo. Menštruácia mi meškala jeden deň a ja som vedela, že ťa už mám pod srdcom. A mala som pravdu, dve čiarky na asi štyroch testoch to potvrdili. Manželovi som naše tretie dieťatko „darovala“ ako prekvapenie na Mikuláša. Bol nadšený a postupne aj ostatní z našej rodiny. Aj keď strach sme mali všetci, no ja určite najmenej. 

Prísť na pôrodnícke oddelenie počas veľkonočných sviatkov je asi ako prísť do Chorvátska v zime. Nikde nikoho...Doteraz sa s manželom smejeme, že tí dvaja starší páni, ktorí ma vyšetrovali, boli len pacienti z doliečováku na vychádzke. 

Po prvotnom vyšetrení som putovala na sono. Mala som pocit, že tí dvaja odborníci vidia tento prístroj prvýkrát. Nakoniec sa dohodli na diagnóze, ktorá mi nič nehovorila. A to som mala toho teda „načítané“ dosť. Placenta preavia. To spojenie neznelo nijak tragicky, no keď som počula celkové zhodnotenie môjho stavu, tak mi bolo do plaču. Hospitalizácia v nemocnici bola nevyhnutná, okrem toho minimálny pohyb, dokonca mi hrozila aj „misa“ a vykonávanie potreby priamo na izbe. Z toho, našťastie, nebolo nič, keďže mi dali izbu rovno oproti toaletám. Po prvých infúziách som skončila na izbe. Bola som tam sama, a tak som mala dostatok času vyhodnotiť moju diagnózu z pohľadu laika. Teda zadaním do vyhľadávača. Aké bolo moje sklamanie, keď som zistila, že takéto ženy rodia takmer výlučne sekciou. Dokonca ma to vtedy trápilo viac ako fakt, že pre masívne krvácanie počas vaginálneho pôrodu by som mohla umrieť ja alebo naše dieťa. Dnes tomu vôbec nerozumiem, ale vtedy to tak proste v mojej hlave bolo. 

Po Veľkej noci sa ku mne konečne v utorok dostavil „naozajstný lekár“. Nasledovali ďalšie vyšetrenia, potvrdenie diagnózy. Ako mi vtedy primár vysvetlil, v mojom prípade išlo asi o následok prvej sekcie. A veľmi sa čudoval, že môj gynekológ nič počas vyšetrení nespozoroval. Placenta následkom jazvy rástla v najnižšej časti maternice a prekrývala časť pôrodných ciest. Jednoducho povedané, v treťom trimestri dieťa rastie, telo sa pripravuje na pôrod a všetko „tlačí“. A keďže placenta je ako špongia nasiaknutá krvou, tak tento stav spôsobuje masívne krvácanie. Cieľ liečby bol jasný. Čo najdlhšie udržať dieťa v mojom vnútri. 

Krvácanie som od príchodu do nemocnice nemala, a tak som sa po týždni dostala späť domov. To bolo radosti. Tešila som sa ja, tešil sa manžel a aj naša prvorodená dcérka. No radosť netrvala dlho. Po týždni ma čakala kontrola u môjho gynekológa. V to ráno som opäť začala slabúčko krvácať. A vedela som, čo to znamená. Pobyt v nemocnici bol nevyhnutný. Primár mi po znovuprijatí len sucho oznámil, že domov sa dostanem až s bábätkom. 

Bola koniec apríla a termín som mala 4. júna. Viete si predstaviť tie počty v mojej hlave, neschopnosť vôbec prijať niečo také, že budem ležať v nemocnici taký dlhý čas...Infúzie som brala ako na bežiacom páse, každý deň monitoring bábätka...na jednom sone sme sa dozvedeli, že čakáme druhé dievčatko. Tak som sa z tejto správy tešila. Dni ubiehali jeden za druhým a ja som mala občasné krvácanie. Nie však také silné ako prvýkrát. 

Na izbe sa pri mne striedali ženy s diagnózami od výmyslu sveta. Nikdy som netušila o toľkých problémoch, ktoré môžu rodičku sprevádzať. Jedna potrebuje ešte nerodiť, druhá zase prenáša, tretia má zlé prietoky, štvrtá problémy s tlakom...Budúce mamičky sa striedali jedna za druhou, prichádzali a odchádzali. Len ja som stále zostávala. Cítila som sa na oddelení ako starý inventár. Vedela som, čo bude na raňajky, aká je ranná rutina sestričiek, upratovačiek, že veľká vizita nemusí byť až taká veľká ako sa zdá, že každý sa tvári, že nič vedieť nepotrebujete, že na záchod je ísť lepšie na koniec chodby...

Prebudenie po sekcii nie je prechádzka ružovou záhradou. Dostávate do žily niečo proti bolesti, pravidelne vás kontrolujú, stláčajú brucho, aby odišla prebytočná krv...Ale čo vám, mamám, budem hovoriť. Toto sú len hmlisté spomienky, na ktoré máme my, matky nejaké pomyselné tlačidlo „delete“. 

Po sekcii som sa trápila najmä tým, či budem kojiť. Na pooperačke som bola dva dni, malinkú mi nosili ale o nejakom pravidelnom prikladaní či prisatí sa nedá hovoriť. V náručí som si ju poriadne vychutnala až na tretí deň, keď ma previezli na izbu. Na moje prekvapenie sa nám postupné zoznamovanie (prso – pusinka) darilo, mliečko sa pomaly tvorilo. Úplné rozbehnutie kojenia sa nám podarilo približne na piaty deň a o ďalšie dva sme už išli domov. Spokojné – obe. 

Po príchode domov sa nám úplne zmenil svet – stala sa z nás trojčlenná rodina. Boli sme šťastím celý bez seba. Na moje „zlyhanie“ pri pôrode som veľmi rýchlo zabudla. No žiaľ, rovnako rýchlo som si na neho znovu spomenula. Pýtate sa prečo? Stačilo na to pár poznámok, otázok, konštatovaní, rád, múdrostí, poľutovaní od blízkych, známych aj menej známych. 

A nie je ti ľúto, že si nerodila normálne? / Prečo sa to skončilo sekciou, to museli?/ To by ma kleplo, keby musím ísť na sekciu. / Ty prespíš ešte aj pôrod. / To nevadí, čo si už mala robiť, niekto tú bolesť nezvládne proste / Neboj, ďalší pôrod isto zvládneš./ 

Možno sa divíte, čo to mám okolo seba za ľudí, ale oni to možno ani tak nemysleli. Ale ja som si postupne pripúšťala tieto „pravdy“ bližšie a bližšie k sebe. A tak sa nečudujte, keď napíšem, že vidina druhého pôrodu bola pre mňa niečo ako reparát. Ako druhá šanca, možnosť zahviezdiť, vydržať to, dať to, zvládnuť to, nesklamať...Koho? Tak to už dnes ani presne neviem povedať. 

Otehotnela som po dvoch rokoch a troch mesiacoch. Veľmi sme sa tešili a tehotenstvo som si opäť vychutnávala. Keď som bola v šiestom mesiaci, dozvedeli sme sa, že pravdepodobne čakáme druhé dievčatko. Veľmi sme si ho aj priali, akosi sme sa nastavili na dve dievčatká v našej rodine. 

Určite to poznáte...máte v ten deň skvelý pocit zo samej seba. Možno za to môže nový účes, možno úspech v práci, výdatný spánok, výnimočne poslušné deti alebo prekvapenie od manžela. Jednoducho sa cítite sebavedome, máte pocit, že toto je váš čas, že všetko je tak, ako má byť. A potom stačí jedna veta, jeden impulz, jedna poznámka a vy sa znova „zakuklíte“, začnete o sebe pochybovať, kladiete si otázku prečo, a čo keby...A vaše sebavedomie ako mávnutím čarovného prútika stratí sebavedomie. 

Časopisy, televízia, internet, sociálne siete a reklamy nám dennodenne posúvajú ideály. Ideály krásy, pracovného úspechu, rodinného šťastia, materiálneho zabezpečenia, vzťahov...A my porovnávame. S tými našimi ideálmi, ktoré tvárou v tvár s dokonalosťou strácajú na „kráse“. A tak často stačí nevinná veta: Predtým si mala tie vlasy lepšie, teraz vyzeráš staršie. / No neviem, či nepracuješ až príliš, staviaš kariéru na úkor detí a rodiny./ Veríš svojmu manželovi? Ja som čítala, že ak ti kupuje darčeky, má milenku./ A ty si dala malú do jaslí? / A ty si ju kojila len pol roka?/ Neviem, ako môžeš žiť takýto život. Ja by som bola nešťastná./ Ti po pôrode idú tie kilá ťažko dolu, čo?....a mohli by sme pokračovať a pokračovať.

Kde je vtedy naše sebavedomie? Áno, sú rôzne tipy žien. Niektoré sa neboja otvoriť ústa, biť sa za svoje ideály, presvedčenie. Mám ale pocit, že väčšina z nás si tieto hodnotenie od iných nosí dlhý čas v sebe. A riešime. Či to náhodou nie je pravda, či by som sa nemala zmeniť, či sú moje deti dostatočne vychované, či veľa nepracujem, či som pribrala, či mám dobrého manžela...Posudzovanie iných sa stalo novodobou zábavou sociálnych sietí. Každý je odborník, každý chce povedať svoj názor, každý má svoju pravdu. Smutné je, že sa vieme dourážať najmä my, ženy. My, empatické bytosti, matky, manželky, babky, nežnejšie pohlavie...

A tak by som vás týmto článkom chcela vyzvať, aby sme nepodkopávali druhým sebavedomie. Nikdy nevieme, čo má dotyčný za sebou, čo práve prežil... Buďme lepšie, nezáviďme, pochváľme. Buďme úprimné vtedy, keď vieme, že úprimnosť pomôže. A buďme ticho vtedy, keď vieme, že naše slová by zranili. Veď my, ženy, máme šiesty zmysel...

A prečo je v nadpise môjho článku spomenutá kozmetika DOVE? Lebo mi je na nej sympatická práve pridaná hodnota, ktorú v rámci svojich kampaní robí. Inšpiruje ženy po celom svete, aby sa vo svojom tele cítili dobre. Aby krása bola zdrojom ich sebavedomia. V ich reklamách nájdete skutočné ženy, nie modelky. Ženy rôzneho veku, výšky, váhy, farby vlasov či etnickej príslušnosti. DOVE nepredstavuje ideál krásy, niečo nedosiahnuteľného, dokonalého. Sebavedomie a sebadôveru pomáha budovať už u detí a mladých ľudí. Projektu DOVE o sebadôvere sa za desiatky rokov zúčastnili milióny mladých. A to je úžasné. Lebo budúce generácie by mali najskôr zmeniť pohľad na seba a následne aj pohľad na druhých.  

Mám doma tri dcéry a verte, že každý deň sa obávam, že ich niekto skôr či neskôr zraní. Že im ublíži hodnotením, zaškatuľkovaním, dokonalosťou. Môžem ich chrániť, ale najlepšie sa ochránia samy. Budem sa snažiť vychovať ich tak, aby si verili, aby si nenechali zlomiť krídla, boli hrdé, vyrovnané, láskavé a dobré. Aby ich sebavedomie bolo sebavedomé!

Neviem či existuje iný moment v živote budúcej matky, o ktorom tak úporne premýšľa a predstavuje si ho. Na jednej strane v sebe spája obrovské očakávanie a na tej druhej strach z nepoznaného. Áno, hovorím o pôrode. U mňa predstavoval stred vesmíru, odkedy som zistila, že pod srdcom nosím našu prvorodenú dcéru. 

Počať našu prvú dcéru sa nám podarilo tri mesiace po svadbe. Radosť bola obrovská. Som však ten typ, ktorý chce o tom, čo ho čaká, vedieť čo najviac.  Ktorý nemá rád, keď ide do niečoho nepoznaného. A tak sa môj google premenil na vyhľadávač o všetkom, čo s pôrodom súvisí – prirodzený pôrod, otvorené pôrodné cesty, plodová voda, kontrakcie, krčok maternice, epidural, nastrihnutie, masírovanie hrádze...Dojímala som sa nad videami, kde mamičky rodia, nad fotografiami bábätiek. 

Na druhej strane bol strach. Taký ten prirodzený, keď neviete, do čoho idete. Nepomáhali tomu ani rady kamarátok – užmatiek, kamarátok – ešteniematiek, známych ani rodiny. Informácií bolo veľa, a to len stupňovalo moje predstavy o dokonalom pôrode. Mojom dokonalom pôrode. Chcela som zažiť niečo výnimočné, neopísateľné, držať za ruku manžela, precítiť bolesť, priviesť na svet našu dcéru prirodzeným spôsobom. 

Tehotenstvo som mala ukážkové. Príbytok na váhe 9 kilogramov, žiadne zdravotné problémy. Bola som plná energie, dobrej nálady a užívala si spojenie s našou dcérou. Absolvovala som predpôrodné cvičenia, učila sa dýchať. Najväčší strach som mala z klystíru, na čom sa teraz, po takmer siedmich rokoch, musím úprimne pousmiať. Ani som sa nenazdala a bol za nami 39. týždeň. Každý večer som zaspávala s tým, že to už určite bude. Usilovne som lietala po schodoch hore dolu, umývala okná...a všetky tie rady, ktoré zaručene pomôžu. Prehupli sme sa do 40. týždňa a ani náznak toho, že by sa moje telo pripravovalo na pôrod. To už vo mne začala rásť panika. A google sa zmenil na vyhľadávač o vyvolanom pôrode, oxytocíne, sekcii, spinálnej anestézie... 

V 41. týždni mi gynekológ povedal, že ma vypíše do pôrodnice a malú budú „vyvolávať“. To, čo mi vírilo v hlave, sa nedá ani popísať. Takto predsa môj pôrodný scenár písaný nebol. Do nemocnice ma prijali v nedeľu. Na monitoroch aj ultrazvuku bolo všetko v poriadku. V pondelok ráno som dostala prvú „vyvolávačku“. Ani nie pol hodinu na to, som začala cítiť kontrakcie. Hovorím si, super. Volám manželovi, aby prišiel. Napojená na monitor som s vďačnosťou prijímala správy od sestričiek o tom, ako krásne moje kontrakcie silnejú. Bolo deväť hodín ráno. S manželom nás poslali na „vzdycháreň“. Absolvovala som dlho očakávaný klystír a musím sa priznať, že to bolo to najmenej, čo ma vtedy trápilo. Kontrakcie stále silneli, no slová doktora pri každej ďalšej kontrole boli studenou sprchou. Pôrodné cesty otvorené ani nie na dva prsty. Nechápala som to, tá bolesť bola neznesiteľná. O niekoľko hodín neskôr mi do žily putoval ďalší oxytocín. Bolesti sa stupňovali. A ako som si sľúbila, že nebudem kričať, tak som kričala. Bolo šesť hodín večer. 

Primár po ďalšej kontrole skonštatoval, že pôrodné cesty sa vôbec neotvárajú a navrhol prepichnutie plodovej vody. Mala som pocit, že z môjho pôrodu sa stáva skutočná nočná mora. Po prepichnutí plodovej vody zaznelo konštatovanie, že je zakalená. A toto som si fakt nevygooglila. Nasledovala informácia, že pre dieťa bude najlepšie, ak pôjde von čo najskôr. Samozrejme, ja som oponovala, lebo sekciu som nechcela. Padla teda ďalšia otázka – či chcem vyskúšať epidural. Že s podaním by sa mohli kontrakcie upokojiť a my dáme bábätku a mojim pôrodným cestám trochu času. Samozrejme, súhlasila som.