6 týždňov s KetoDiet za mnou a dole mám 11,1 kg 😁.

Najväčší úbytok v cm je v páse, až 13 cm 💃.

Prsia pôvodne 121 cm, teraz 117 cm - úbytok 4cm.

Pás pôvodne 121 cm, teraz 108 cm - úbytok 13 cm.

Boky pôvodne 129 cm, teraz 119 cm - úbytok 10cm.

Aktuálne foto 😉.

Keď som sa na Facebooku (FB)  nedávno pochválila, že som začala blogovať na "koníku", niektorí moji kamoši len pretočili očami. Omg, veď to je sociálna sieť, kde sa združujú matky antivakciňáčky a kŕmia sa navzájom hoaxami. Pár rokov dozadu som si to myslela aj ja a rady vševedúcich matiek som vytrvalo ignorovala. Dôkazom toho, že som sa neplánovala zviditeľnovať, svedčí aj môj nekreatívny nickname, ktorý som si kvôli prehrabávaniu sa v inzerátoch narýchlo vymyslela. V jeden deň som zistila, že čakám bejby a Modrý Koník (MK) ma doslova vcucol. Ak vaši známi tiež dvíhajú obočie, keď spomeniete názov tohto portálu (priznajme si, toto slovné spojenie naozaj evokuje podozrenie, že jeho autor fičí na tráve) a pritom sami fachčia vo veľkom na Facebooku, vyzbrojte sa nasledujúcimi argaumentami:

V porovnaní s FB je MK rovnako informačne (ne)bezpečný

Facebook je plný hoaxov a nikto z toho neviní samotný Facebook. Tak prečo je Modrý Koník so svojimi členkami terčom častého posmechu? Možno preto, že v snahe poradiť sa mnohé často nominujú do rolí doktoriek a odborníčiek na všetko. Zúfalá mamička postne fotku dieťatka s kožným problémom a za pár sekúnd má instatnú diagnostiku aj s odporúčanou liečbou. Nedovolím si odhadnúť percento úspešnosti, ale viem, že všetky rady, aj keď sú to občas riadne haluze, sú dané v dobrej vôli. O tom, že rodičia na sociálnych sieťach sú pohotoví radiť druhým, svedčí aj americký prieskum, podľa ktorého tak koná až 71% z nás. Ak je nejaká matka schopná dať dieťaťu na zlomeninu homeopatikum miesto sadry, nieje to vina MK. Všetky normálne a zodpovedné mamy (a tých je väčšina!) idú na druhý deň s odborným problémom k odborníkovi. Tu odporúčam sa s ním nehádať a už vôbec nespomínať: "Viete, ale ja som čítala na Modrom Koníku, že..." To preto ho potom lekári nenávidia a o nás si myslia, že sme hlúpe ovplyvniteľné sliepky. Ak neveríte jednému odborníkovi, choďte za iným. FB je plný konšpiračných teórií, skupín, ktoré šíria bludy, ale keď sa niekto chváli tým, čo si tam prečíta, väčšinou to zrejme zaobalí tak, že sa to dozvedel "na internete". Preto sa FB popri MK tvári veľmi nevinne a v súvislosti s internetovou diagnostikou až tak negatívne nerezonuje. V dobe, kedy nám informácie už prerastajú cez hlavu, je kritické myslenie nevyhnutné. Ničomu netreba veriť na sto percent, každú info si treba obrátiť v dlani a kusnúť do nej, ako sa kedysi hrýzlo do zlatky, či je pravá. Sociálne siete mätú neobratných čitateľov a pridávajú dôveryhodnosť nepravdám už len tým, že sa za ne postaví dlhá rada prívržencov. Ešte stále sa len učíme diskutovať, vedieť si vypočuť a rešpektovať názory druhých bez odsudzovania a logicky argumentovať. A to platí, či už si čítame MK, FB, Denník N alebo sledujeme správy na TA3.

Matky matkám, ženy ženám

Výhodou MK je relatívne úzko špecifické publikum. Ženy, ktoré sa snažia otehotnieť, tehuľky, čerstvé rodičky alebo aj skúsené niekoľkonásobné mamky tu nachádzajú podporu, pochopenie i radu. Neviem o tom, že by sme tu mali nejakých tínedžerov, zvedavých manželov alebo nebodaj svokrovcov, ale výnimky sa istotne nájdu. No štatistiky MK môj dojem len potvrdzujú: 98% aktívnych používateľov tvoria ženy, 90% z nich má 23-38 rokov a 86% používateliek má dieťa. Vďaka tomu je obsah na týchto stránkach vysoko relevantný pre jeho čitateľky a pri skrolovaní novinkami netrvá dlho, kým naše oči zavadia o niečo, čo nás zaujme. To, že sme tu samy, má ešte jednu výhodu. Sme otvorenejšie a aj o veciach, o ktorých by sme inde nahlas nehovorili, sa tu nebojíme prehovoriť. Svoj zážitok z pôrodu spolu s detailami o tom, ako sa mi čo roztrhlo, som na FB nedávala. Asi nepovažujem za nutné, aby si o tom čítal môj bývalý spolužiak zo strednej alebo strýko. No tu sa mi dostalo porozumenia a niekomu možno moja skúsenosť aj pomohla. Niekedy sa nám uľaví už len tým, že je na tom niekto rovnako - nechcem povedať, že aj horšie, ale hej. Aj to. Ako vraví COO Facebooku Sheryl Sandberg, ženy sa navzájom nemajú poučovať, ale zdieľať skúsenosti. A tým by sme sa mohli inšpirovať aj tu, na MK. 

Nikto sa nesťažuje na záplavu fotiek našich detí

Na Slovensku začala doba zmrzlinová. Už len v bratislavskom centre za ostatné roky pribudla takmer desiatka stánkov a predajní. Kvalita, veľkosť a cena kopčeka stúpajú. Ako je to u vás?

Štyri sezóny pôsobí v Bratislave aj prevádzka remeselne vyrábanej "zmrzky" Koun (na obrázku hore príchute kokosové Bounty a višňové mascarpone), ktorá vyniká pozitívnymi hodnoteniami na sociálnych sieťach a cestovateľských portáloch. Tie ju prirovnávajú k veľmi dobrým talianskym "gelato" a často považujú za najlepšiu na Slovensku. V slnečné dni si na ňu počkáte v rade aj 20 - 30 minút.

Za značkou Koun stojí najmä mladá a šikovná, na talianskej zmrzlinovej univerzite vyštudovaná, Barbara Szalai, ktorá nám dovolila nahliadnuť do svojej predajne a pripojila k tomu recepty na, v domácich podmienkach vyrobené, zmrzliny.

Poďme na to!

(video 4 min., recepty nájdete aj v texte pod videom)

Smotanová zmrzlina

Herečka, moderátorka, spisovateľka, módna návrhárka... Ale predovšetkým mamina - Kristína Farkašová porozprávala o tom, ako sa cíti v životnej role dvojmamy, aké sú jej dcéry, aj ako sa dá zvládnuť výchova dvojičiek, navrhovanie odevov, písanie, ambasádorstvo a množstvo ďalších krásnych aktivít.

Ako herečka zahráš bravúrne hocijakú rolu. Tvoje mamičkovské tričká a aj dve knihy svedčia o tom, že si sa úplne ponorila do tejto súčasnej – mamičkovskej. Ako sa ti pozdáva? Je ti šitá na mieru?

Ja som skutočne človek, ktorý sa v princípe všade cíti dobre. A aj keď náhodou nie, vždy podvedome urobím všetko preto, aby som sa cítila. Podvedome sa viem o seba naozaj dobre postarať. Mamou som chcela byť od puberty a vedela som, že to bude absolútny vrchol môjho života. A tak to aj bolo. Som mama a všetky tie veci naokolo sú len voňavé korenie, ktoré prichádzajú spontánne, aby nám bolo ešte lepšie.

Boli tvoje dcérky plánované, či príjemným prekvapením? Pamätáš si, čo ti napadlo, keď si sa dozvedela, že sú dve?

Deti vidia v prírode zázraky, pretože ich hľadajú. Každá diera v strome, chrobáčik v tráve, palica, hlina či muška sú úžasné a samozrejme, treba sa pri nich zastaviť. Keďže tieto "zázraky" sú na každom kroku, stojíte na každom kroku. Vo vysokej tráve sa treba vyváľať, listy otrhať, do diery strčiť ruku, hlinu paličkou rozhrabať. Ku každému tvorovi si treba v lepšom prípade čupnúť. S nadšením utekajú, objavujú, skúmajú a nesebecky volajú mamy za sebou, aby si tiež vychutnali tieto úžasné zázraky.

Domáci prírodný repelent🙂

-rozmarín (môže byť čerstvý-2 vetvičky alebo sušený- 1 lyžica)

-klinčeky 1 lyžica

-lieh, vodka alebo alpa

-fľaška s rozprašovačom (môže sa aj potierať)

Mnoho mamičiek túži dojčiť čo najdlhšie. Nie vždy je to však také jednoduché a úspešnému procesu treba často napomáhať rôznymi technikami. Od častého prikladania k prsníku a pitia dostatočného množstva vody, vhodných bylinkových čajov a nápojov cez čo najviac oddychu a čo najmenej stresu až po prispôsobenie jedálneho lístka aktuálnym potrebám. 

Na každého však platí čosi iné. Ktoré potraviny vám môžu pri snahe o podporu tvorby materského mlieka byť nápomocné?

Ovsené vločky

Ovsené vločky sú výborným zdrojom vlákniny a môžu vám pomôcť pri tvorbe materského mliečka. Dopriať si preto každý deň výdatné cereálne raňajky je pre vás výborný nápad práve v tomto období. Zároveň má ovos úžasnú schopnosť znižovať hladinu cholesterolu v krvi a pomáha regulovať krvný tlak, čo po pôrode určite oceníte.

Mrkva

Mrkva obsahuje ohromné množstvo betakaroténu, ktorý napomáha laktácii. Je tiež zdravým zdrojom sacharidov a nadopuje vás draslíkom. Môžete si z nej pripraviť chutnú polievku alebo sa do nej zahryznúť len tak, namiesto snacku z rafinovaného cukru.

Nejedzte tuky, sú zlé...alebo?

Vďaka propagácii light trendu, veľa ľudí považuje tuky sa zdraviu škodlivé a vyhýba sa im. Ale tak ako pri sacharidoch a ostatných "kalorických strašiakoch"  nič nie je úplne čierne.

Tuky sú témou nášho tretieho článku zo série "Ako sa v tom vyznať".

Áno, sú zo všetkých troch základných živín (sacharidy, bielkoviny, tuky) energeticky najbohatšie. A áno,  z 1 g tuku získa telo 38 kj. No sú veľmi dôležitým zdrojom energie a veľmi dôležitou zložkou potravy.

Tuky získavame konzumáciou ale tiež procesmi trávenia z prebytkov cukru, ktoré sa na tento tuk menia. (Viac sme si už napísali v článku o sacharidoch).  Veľká časť tukov vzniká práve takto.

Skúsme si povedať, aké sú základné funkcie tukov okrem toho, že sú zdrojom energie:

Moja bojovníčka, moja hrdinka to je moja dcérka. Narodila sa predčasne, bojovala a do dnes bojuje o svoje zdravie. Bola na zlom mieste keď sa rozdávalo zdravie. Dieťa by malo mať krásne detstvo, malo by sa hrať zo svojimi rovesníkmi a nie chodiť po lekároch a rahabilitáciách. Veríme, že bude lepšie, lebo sa snaží a tak nám dáva nádej. Ona je náš mesiačik. Ľúbime ťa!

(tento článok vznikol v spolupráci s časopisom Running a Zlatým Bažantom Radler).

Začínaš? Tak máš na výber. Na všetko môžeš prísť sám, alebo si môžeš nechať poradiť. Druhá možnosť je dobrá voľba. Ver tomu. Raz poďakuješ, že sme ti poradili. Vieme o tom svoje. Prešli sme si tým rovnako ako ty.

O behu sa hovorí, že to je nenáročný šport. Dá sa s tým súhlasiť. Netreba k nemu žiadnu drahú výstroj, drahý pretekársky športiak či golfové palice. Tým však definícia jeho nenáročnosti končí. Pretože beh je šport, ktorý je náročný. Len na niečo iné, ako sú prostriedky na jeho výkon. Je náročný na hlavu, ktorá šéfuje telu. Inak sa z teba, aj keď vybehneš v najlepších bežeckých teniskách, nikdy nestane bežec. Navždy budeš vyzerať len ako keby si utekal na mestskú. Každých pár metrov budeš klesať do kolien, chytať sa pľúc a snažiť sa lapiť dych. A vtedy, keď zostaneš stáť na prvých kilometroch, budeš sa hanbiť sám pred sebou a budeš si vyčítať, že si sa s nikým neporadil.  Tak nebuď frajer a uvedom si, že beh nie je len vecou nôh ale predovšetkým rozumu. Alebo nazvime to teoretickej prípravy. A kým vybehneš v nových teniskách, musíš sa naň pripraviť. Trebárs aj týmto článkom. Máme v ňom pre teba zopár rád, ktoré by si si mal zobrať k srdcu, ak raz chceš byť naozajstným bežcom.

Rada č.1: Obuv

Potrebuješ sa cítiť komfortne. Nesmie ťa rušiť pichanie v kĺboch ani bolesť chrbtice preto, lebo máš nevhodne vybranú obuv a zlý došľap.  Takže ak ťa pri behu niečo bolí, nechaj si vyšetriť došľap nohy a poradiť správne tenisky.

Rada č.2: Dych

https://najmama.aktuality.sk/clanok/250479/ako-vychovavat-deti-spravne-10-vtipnych-ilustracii-ktore-v-sebe-nesu-posolstvo-pre-kazdu-rodinu/

Mám tvorivú slinu. Obrovskú. Rada by som urobila milión vecí. A asi sto som už začala vyrábať. Nedarí sa mi však celkom tak, ako by som si predstavovala. S Miškom máme teraz ťažšie obdobie. Trápi ho spinkanie. Išiel mu von prvý zub, v deviatich mesiacoch. Chodila som ako zombie. Nezriedka sa stávalo, že som uspávala 4 hodiny denne a on prespal dve. Ruky som mala ako opica a môžem sa bez okolkov povedať, že také svaly som na rukách v živote nemala. Neviem si úplne predstaviť, ako budeme pokračovať, ale verím, že to dáme.

Ale o tvorení som chcela. Teraz na to nemám naozaj žiaden priestor. Tak si aspoň hľadám inšpiráciu a vymýšľam, čo by sa dalo urobiť. To je veľmi nebezpečné. Viete, čo všetko v blízkej budúcnosti plánujem?

-       Ušiť Miškovi teepeečko. Už sa mi podarilo zohnať drevené tyče, kúpiť a oprať látku, navrhnúť strih... Na pintereste som našla pár fajn vecí. 

-       Myslím i na seba. Našla som skvelú látku, ktorý som si kúpila na dlhé romantické šaty. Keďže môj letný program vyzerá skôr na behanie po detských ihriskách, plány som zmenila a rozhodla som si ušiť krátky nohavicový overal alias playsuit. Zohnala som na jednom blogu skvelý strih, už mám látku postrihanú...

-       Došiť ešte jedného dinosaura a po troch mesiacoch konečne dať návod na blog

-       V júni ideme na dovolenku a Mišovi by sa hodil softshellový i flísový overal.

Máte pocit, že vám dochádzať "šťava"?  Máme pre vás dobré správy! Existuje bezpečný a prirodzený spôsob, ako podporiť tvorbu materského mlieka, a to jednoducho a lacno. Zaraďte do svojho pitného režimu bylinky na podporu kojenia. Ktoré to sú?

Senovka grécka

Jednou z najúčinnejších byliniek, na zvýšenie produkcie mlieka, je senovka grécka. Pri kojení sa využíva už od nepamäti. Pozitívne výsledky môže priniesť už po 24 až 72 hodinách. S množstvami to však nepreháňajte. Senovka totiž môže spôsobiť plynnatosť vám alebo vášmu dieťatku. Odporúčané denné množstvo je 3500 mg. Bylinka sa neodporúča užívať počas tehotenstva, keďže môže zapríčiniť pohyby maternice.

Fenikel

Vhodnou bylinkou na zvyšovanie produkcie materského mlieka je aj fenikel. Zároveň pôsobí upokojujúco pri tráviacich problémoch a na upokojenie žalúdka. Preto odporúčame kombinovať senovku práve s feniklom. Už dlhé stáročia sa využíva na Blízkom východe, v stredomorských krajinách či v Indii. U niektorých žien sa množstvo materského mlieka vďaka konzumácii čaju z feniklu dokáže až zdvojnásobiť.

Listy malinovníka

Situácia vo vašej rodine sa o niekoľko mesiacov zmení a vám okrem množstva iných myšlienok v hlave prúdi obava, ako nového člena domácnosti príjme jeho starší súrodenec. Ak je príliš malý, bude schopný pochopiť, že vo vašom brušku pláva jeho mladší braček či sestrička? Dokáže si pospájať súvislosti? Ako sa s podobnou situáciou vysporiadali ďalšie mamičky?

Základom je dať novovzniknutej situácii čas a priestor, aby sa vyvinula v priebehu niekoľkých mesiacov tehotenstva. Postupujte preto mierne a hlavne – žiadne stresy.

Názorne mu ukazujte

Deti majú veľmi bohatú predstavivosť, no v tomto prípade je dobré pomôcť si aj názornými ukážkami. Inšpiráciu hľadajte v časopisoch, na internete či v rozprávkových knihách s obrázkami. Podstatné sú prehľadné ilustrácie, ideálne bábätka nachádzajúceho sa v maminkinom brušku. "My sme si párkrát pozreli časopis Mama a ja. Tam je kopec obrázkov, kde je bábätko v brušku. Moja to pochopila veľmi rýchlo,"popisuje mamička, ktorej deti majú medzi sebou dvojročný rozdiel.
Ďalšie mamičky si tiež pochvaľujú napríklad známu detskú rozprávku Krtek, kde sa jedna časť zameriava práve na narodenie bábätka. „Naša malá strašne veľa pochopila, keď som jej ukázala knihy o tehotenstve, kde sú kreslené obrázky bába v brušku,“ približuje ďalšia z mamičiek.

Zapojte ho do procesov

Vysvetlite staršiemu súrodencovi, čo všetko sa s príchodom malého drobca zmení. Ako vám bude pomáhať malé bábätko kúpať, kočíkovať, kŕmiť, hrať sa s ním... Spolu nakupujte výbavičku. Zoberte ho so sebou aj na ultrazvukové vyšetrenie k lekárovi. Hlavné je dať dieťaťu pocítiť, že je súčasťou celého novovznikajúceho procesu.

Peľová sezóna už opäť začala. Aj krátka prechádzka môže spôsobiť citlivejším jedincom rôznorodé prejavy alergickej reakcie, ako sú svrbenie nosa, pálenie očí, časté kýchanie alebo svrbenie, či viditeľné podráždenie pokožky. Existujú rôzne druhy alergénov a deti sú v tomto ohľade ďaleko citlivejšie. Drobné organizmy a pele sú prispôsobené k šíreniu na veľké vzdialenosti, k čomu im ideálne poslúžia rôzne textílie a oblečenie.

Čo sa skrýva medzi vláknami?

Alergie nie sú len sezónne záležitosti. V domácnosti sa bežne nachádza niekoľko druhov alergénov. Najčastejšie sú to roztoče. Tie nájdeme vo všetkých textíliách, dokonca na plyšových hračkách. Ďalšími sú plesne, zvieracie chlpy a peľ samotný. Plesne šíria vzduchom škodlivé mikroskopické spory. Peľ sa, rovnako ako v prípade textilu, zachytáva na srsti domácich miláčikov, čo spôsobuje nepríjemné reakcie.

Ako alergény eliminovať?

V prírode sa niektorým alergénom skrátka nevyhnete. Pohybujú sa voľne vzduchom v rôznych vlnách a intenzite. Znížiť ich výskyt v domácnosti je ale možné rôznymi spôsobmi. Obvykle sú dlho odhaľované príčiny alergie, ktoré následne eliminujeme pomocou zmeny životného štýlu či zapojením nových technológií. Napríklad využitie horúcej pary má v prípade likvidácie alergénov jednoznačne pozitívne výsledky. Para totiž preniká ľahšie a hlbšie medzi vlákna ako voda a dostane sa tak dôsledne ku každému kúsku textilu. Lepšie rozpúšťa pracie prostriedky a dokáže ich rovnomerne využiť. Navyše vďaka vysokej teplote účinne zbavuje oblečenie nežiaducich mikroskopických organizmov a nečistôt.

Práčka, čo má paru

Ak má vaše dieťa viac ako štyri roky a cmúľa si palec, začína mať problém, pretože sa tým zvyšuje riziko problémov so zubami a rečou. V prípade, že si cmúľa palec po piatom roku, pravdepodobne čelí emocionálnemu problému alebo poruche, najčastejšie úzkosti. Aby sa tieto problémy vyriešili, potrebuje odbornú pomoc. Často ide o jednoduchú liečbu, ktorá je účinná a pomáha.

Mnohí odborníci sa  zhodujú v tom, že cmúľanie palca by mali rodičia ignorovať a problém odzneje sám od seba. Liečbu potrebujú deti, ktoré si cmúľajú palec po 4. a 5. roku s veľkou intenzitou. Na každé dieťa však platí niečo iné. Ak spolupracuje, odučí sa jednoduchšie, no keď odmieta spolupracovať, zlozvyk neodzneje. Väčšinou odoznie potreba cucania si palca okolo dvoch rokov. Niektoré deti však zvýšia frevenciu a intenzitu do takej miery, že sa cucanie stáva sociálnym alebo dentálny problémom.

Zapojte celú rodinu

V prvom rade by si rodičia mali ujednotiť, či ide len o bežný zlozvyk alebo zlozvyk, ktorý upozorňuje na určité psychické problémy. V takom prípade, je potrebné konzultovať odstránenie zlozvyku s detským psychológom. 

Pri bežnom zlozvyku je vhodné vysvetliť dieťaťu, prečo je cmúľanie palca nevhodné, čo spôsobuje a prečo by s tým malo prestať. Rodičia by mali zvoliť takú formu rozhovoru, aby to dieťa pochopilo a spolupracovalo. Ak pôjde o násilné odvykanie, rodičia nebudú úspešní, pretože nátlak nepomáha. 

Ak dieťa počas dňa spolupracuje, môže nastať problém s cmúľaním palca v noci. Počas spánku si dieťa vloží prst do úst podvedome. Pomôcť môžu rukavice, ktoré sú upravené tak, aby prsty neboli v rukavici jednotlivo, ale v celku.

Muž sa sťažoval, že mu manželka nepovedala ani obyčajné ďakujem, keď jej s niečím doma pomohol. Moja odpoveď ho zrazila na kolená...Jedného dňa prišiel ku nám na návštevu môj dávny priateľ. Mali sme si posedieť pri káve a porozprávať sa, pretože sme sa dlho nevideli. Po vypití kávy som ho zavolal, aby išiel so mnou do kuchyne, pretože musím umyť riad. Zostal sa na mňa dívať, akoby som išiel stavať loď. Povedal mi: „Dobre pre teba, že tvojej žene pomáhaš. Moja manželka moju pomoc nikdy neocení“. Odišli sme do kuchyne, šikovne som umyl riad a vrátili sme sa na terasu. Vysvetlil som mu, že moja žena nepotrebuje pomocníka, ale partnera. Tak by to malo v manželstve byť. Nepomáham jej preto, aby som jej odobral z množstva práce, ale preto, lebo sme tu dvaja a je to náš spoločný domov. „Pomáham svojej žene upratať dom, pretože neporiadok a špinu robíme obaja. Pomáham mojej žene variť, pretože aj ja chcem jesť, tak prečo by to mala robiť len ona? Pomáham svojej žene s umývaním riadu po večeri, pretože som ho zašpinil rovnako, ak nie viac. Pomáham mojej žene s deťmi, pretože sú aj mojimi deťmi, bez ohľadu na to, či mám náročnú prácu, alebo nie. Mojou prvoradou úlohou a zamestnaním je byť otcom a rodičom, až potom účtovníkom. Pomáham svojej žene žehliť a ukladať šaty, pretože sú medzi nimi aj moje veci a veci našich detí.Nie som v dome na to, aby som pomáhal, som súčasťou tohto domu“. Pokiaľ ide o uznanie, spýtal som sa priateľa, kedy manželke naposledy poďakoval za to, že upratala dom, vyprala bielizeň, vymenila posteľné plachty, osprchovala deti, či dovarila. „Povedal si jej ďakujem?“. Ostal stáť ako obarený. Pripadá vám to absurdné, páni? Je to podľa vás divné? Nie je čudné skôr to, že keď sa raz konečne rozhodnete vyčistiť podlahu, očakávate prinajmenšom slávnostné ocenenie? Prečo? Premýšľali ste niekedy, človeče?! Možno je pre vás zrejmé, že všetky tieto veci sú úlohou ženy. Možno ste si jednoducho zvykli, že všetko sa udeje bez toho, aby ste museli pohnúť prstom. Potom sa ale nečudujte, že vaša partnerka, alebo manželka vám takúto lásku opláca rovnakou intenzitou. Priložte ruku k dielu a uvedomte si, že vo vašom dome nie ste hosť, ktorého treba obsluhovať. Správajte sa vo vašom dome, ako domáci pán, nie ako návšteva.

...alebo: MÁME CELIAKIU.

Keď mala žabka niečo cez rok pediatrička nás poslala na gastroenterológiu. Dôvodom neboli bolesti bruška, zvracanie, ani nič podobné, ale nočné apnoické pauzy (v noci prestala na niekoľko sekúnd dýchať). Nešlo mi do hlavy čo môže mať prerušované dýchanie s gastrom, ale keďže sme už predtým navštívili ORL i pľúcneho a všetky odbery, výtery a vyšetrenia boli negatívne, naklusali sme tam. Po vyšetrení som pochopila, žabka mala pažerákový reflux. To čo zjedla, sa jej počas spánku vracalo do pažeráka, občas aj vyššie, dráždilo sliznicu, bola z toho zahlienená ... a tak ďalej :(

Keďže naša pani doktorka bola veľmi akčná v rámci vyšetrenia urobila malej aj komplexný krvný obraz vrátane alergénov. Na moje prekvapenie tam však nenašla protilátky na bielkovinu kravského mlieka (na ňu mám alergiu ja) ale protilátky na lepok. Keďže bol ale náš krpček ešte krpatý povedala, že kontrolu si dáme o 3/4 roka, keď už bude mať po oslave druhých narodenín a potom uvidíme. Aj sme uvideli :(

Keďže bývala naša slečna často chorá, odbery krvi sa uskutočnili o pár týždňov skôr. Keď mi zazvonil telefón stála som v potravinách a vyberala jogurty. Žabka v nákupnom košíku, v pravej ruke zoznam, v ľavej telefón. Keď mi lekárka povedala, že malá má nejakú hodnotu 10 násobne vyššiu ako je norma, tak som sa tam rozplakala a odišla bez nákupu.

Po všetkých tortúrach ohľadom diagnostiky, po nasadení bezlepkovej diéty a potom, čo mi došlo, že od teraz budem musieť variť a hlavne piecť úplne inak, že pred každou dovolenkou a výletom budem musieť zabezpečiť stravu, že veľký problém bude stravovanie v škôlke... som mala pocit, že to nedokážem, že sa to nedá, že je to celé zle. Asi 3 dni som preplakala, keď žaba spinkala. A keď tak jeden večer spala, hľadala som informácie na internete a ako kulisu som mala pustený televízor. Z nevysvetliteľného dôvodu program:Modré z neba, ktoré som nesledoval, lebo som pri tom stále revala, ak som to náhodou pozerala. Zamotávam sa. No podstata je tá, že tam bola nejaká reportáž o chorom dieťatku. Nepamätám sa už, o čo tam išlo, akou chorobou trpelo, ani aké malo vyhliadky do budúcnosti, no pamätám sa, že to bolo veľmi vážne a tiež si pamätám, že vtedy som si povedala: ,,Ešte že máme iba celiakiu".

Každá diagnóza určená Vášmu chrobáčikovi je zlá. Každá nemilo zaskočí, hlavne keď si uvedomíte, že nepomôžu lieky na kašeľ či dlaha. No pri niektorých diagnózach si časom uvedomíte, že to mohlo byť horšie, že to zvládnete a po pár mesiacoch sa s tým naučíte žiť. Ideálne by bolo, keby boli všetky detičky zdravé, no nie sú :(. No my sme ohromne silné, sme maminy a zvládneme aj nemožné, aby boli naši drobci v pohode 🙂

foto:pixabay

K napísaniu tohto článku ma priviedol zážitok z jedného všedného-nevšedného dňa. 

Pani učiteľky v materskej škole  sa spolu so svojimi malými zverencami rozhodli urobiť radosť mamám ku Dňu matiek. Dlhé týždne nacvičovali predstavenie, aby sa ukázali na veľkom pódiu v kultúrnom dome. Z kapacitných dôvodov však bolo toto vystúpenie určené prednostne pre mamičky, zvyšné vstupenky sa následne delili medzi ostatných členov rodín. A keďže pani učiteľky sa snažili vyjsť v ústrety väčšine rodičov, dohoda znela tak, že mladší súrodenci budú sedieť dospelým na kolenách. Nič nepochopiteľné...

Aspoň tak sa to javilo do chvíle, keď začali prichádzať do sály rodičia, ktorí pre nedostatok miesta ostali stáť na schodoch. Pani riaditeľka poprosila už sediacich rodičov a vedľa nich sediace deti o rešpektovanie dohody a uvoľnenie miest. Prešlo niekoľko minút, zopár jedincov pochopilo, ostatní po slovensky alebo nerozumeli, alebo nechceli rozumieť? Neviem. Opäť sa objavila na pódiu riaditeľka a zdržujúc netrpezlivé deti v zákulisí, zopakovala svoju prosbu druhýkrát. Myslíte si, že sa niečo zmenilo? Kdeže!

Istá časť malých detí naďalej sedela na osobitných sedadlách a rodičia iných detí stáli. Týmto nakoniec museli priniesť stoličky zo zákulisia. 

A tak sa mi natíska otázka: "Prečo sa niektorí jedinci tvária ako "pupok" sveta?" Prečo pred zrakmi svojich detí dehonestujú autority?

Možno teraz vám to príde "cool a rebelské". No neskôr, keď vaše deti budú mať tie svoje a vy paličku v ruke, nečudujte sa, ak búdú sediac v MHD na svojom androide naháňať Pokémonov, zatiaľ čo vy sa nad nimi budete nestabilne potácať. 

Vo firme sme si spravili malý prieskum prania. Zaujímalo nás, ako naši kolegovia perú, kedy perú, ako dlho im to trvá (a ako veľmi ich to otravuje).

A viete, čo máme s kolegami spoločné? Že väčšina máme starú pračku, ktorá  perie dlho, búcha, trieska a cestuje. Svoj účel ako-tak splní, ale nie je to úplne ono. Samozrejme, všetkých nás to rovnako nebaví, a predovšetkým, tí, ktorí majú deti, chcú obmedziť používanie aviváže na minimum.

Už sme aj spoločne pátrali celým internetom a vymieňali si poznatky, ktoré sme niekde čítali. Parametre sú rôzne, naše nároky vysoké, no ideálnu pračku si predstavujeme tak, že má skvelý výkon prania, nemusíme sa obávať, že poškodí vlákna jemných materiálov, a že oblečenie bude príjemne mäkké aj bez použitia aviváže.

A viete na čo kolegyne Svetlana s Jankou narazili? Že existujú parné pračky. Ich výhodami sú, že prádlo pokrčia oveľa menej ako klasické pračky, žehlenie nebude takmer potrebné a oblečenie bude príjemné na dotyk. LG parná pračka dokáže odstrániť aj alergény vďaka intenzívnemu pôsobeniu pary, ktorá udržuje konštantnú teplotu pračky. Tak to znie zaujímavo. Certifikát, ktorý parná pračka LG získala, BAF (British Allergy Foundation), potvrdzuje, že alergény ako roztoče, zvieracie alergény, pele a chemické látky nemajú šancu. Super, to aby sme vysvetlili všetkým psíkom a mačkám, ktorých tu máme.

Už dávnejšie sme sa chceli aviváží zbaviť úplne. S touto práčkou sa dá mať mäkké a svieže oblečie úplne bez chémie, vďaka funkcii parnej aviváže. Samozrejme, tiež je to založené na aktívnom pôsobení pary.

Tiež sme sa zhodli na tom, že nie vždy stíhame prať alebo nie vždy máme toľko ufúľaného oblečenia, aby sme museli podstupovať tú hrôzu. LG parná pračka dokáže kúsky oblečenia oživiť špeciálnou funkciou, zbaví ho pachov a pokrčenia. To je skvelé, ak práve nestíhame, no chceme vyzerať k svetu.

Včera som si prečítala ako sa našlo telo utopenej mamičky dvojmesačného dieťatka. Údajne mala popôrodnú depresiu. Prečo musela takto skončiť? Treba si uvedomiť fakt, že popôrodná depresia JE DOBRE LIEČITEĽNÁ. Mnohí bagatelizujú už fakt, že ide o depresiu. Mnohí bagatelizujú depresiu samotnú. Nebudem písať nič čo som neprežila na vlastnej koži. Bolo to takto:

Rodila som v lete pred siedmimi rokmi. Veľmi som sa tešila, že budeme mať dieťatko. Tešila som sa na to, ako ho budem nosiť, ako sa budeme hrať, ako ho budem kojiť. Mala som naštudované všetko, k čomu som sa dostala. Môj gynekológ išiel v čase môjho termínu na dovolenku – vraj na Kramároch sú aj iní dobrí odborníci. Odborníci sú, ale väčšina z nich má „svoje rodičky“, ktoré ich zaplatia v rámci možnosti výberu pôrodníka. Do pôrodnice som prišla v stredu s tým, že mám bolesti (5 dní po termíne). Dali ma na ôsme poschodie – s tým, že „čakáme, kedy sa to spustí“.... Nečakali sme dlho v noci mi odtiekla plodová voda, takže ešte v noci som prešla na „čakačku“. Bola horúca noc. Na „čakačke“ bolo dosť žien. Niektoré boli s partnerom. Aj ja som chcela.... Aj som mala zaplateného manžela pri pôrode, ale mne ho na čakačku nedovolili. Na izbu prišla pani, prišiel doktor, pani odišla. Potom prišla ďalšia a ďalšia.... Doktori si ich brali. Len mňa si nikto nebral. Namiesto toho mi ďalší deň dali antibiotiká. Nič nepite ani nejedzte. Potajomky som si vyplachovala ústa vodou – asi som sa aj napila, lebo neviem si predstaviť ako som to mohla v tom teple vydržať. Skrátka v sobotu doobeda zrazu sestrička vykríkla moje priezvisko a druhá na ňu zvolala – „tá tu už dávno nie je“. Doslova som sa doplazila k dverám a zakričala som, že som tu. Prišla doktorka, dala ma na „monitor“. Ozvi bolo slabé a boli medzi nimi strašidelné medzery. Musíte ísť na sekciu. HNEĎ. Prebrala som sa v nedeľu na „prebúdzačke“. Sestrička z novorodeneckého mi prišla ukázať syna – asi z 1,5 metrovej vzdialenosti na cca 5 sekúnd. Mal v ústach cumeľ, ktorý sme nepriniesli. Napísala som manželovi sms, nech mi pošle fotku, lebo som malého poriadne nevidela. Prišla lekárka. Medzi dverami hlesla – je to 50 na 50 a odišla. Nechápala som, nechápala ani sestrička na prebúdzačke. Večer ma na vozíku odviezli na izbu. Syn sa narodil veľký a ťažký Apgarovej skóre 5 – to bolo tých 50 na 50. Lenže to som pochopila až neskôr. Ostatné mamičky tam boli s deťmi. Ja som bola bez neho, lebo som mala zápal a nevedela som sa hýbať – navyše malý bol zopár dní v inkubátore. Štvrtý deň po pôrode mi ho priniesli. Nevedel piť, nevedel sa prisať. Bolo mu treba pichať antibiotiká. Dávala som mu Bebu, ktorú mali v pôrodnici. Snažila som si odsávať mlieko, ale bolo ho málo. Pri odchode z pôrodnice mi dali podpísať papier, že som rodila menej ako 18 hodín... nechcela som ho podpísať. Sestrička mi povedala, že v tom prípade ma nepustia. Už som to tam nevedela vydržať, podpísala som a išli sme domov. Môj zápal sa zhoršoval. Vytekal zo mňa hnusný hnis. NEVLÁDALA SOM CHODIŤ – našťastie – ale k tomu sa dostanem neskôr. Bola som psychicky úplne mimo. Chcelo sa mi plakať – stále plakať, nechcela som jesť. Nedokázala som za celý deň zjesť ani jeden hryz z jablka – potajomky som ho vypľula. Moja sestra – nádejná psychoterapeutka mi povedala, že tá fyzická bolesť, ktorú som prežila pri pôrode sa teraz premieta do psychickej a že bude dobre, že je to popôrodné blues a je to bežné. Vlastne o tom blues mi hovorili všetci. Ale to nebolo blues – to bolo niečo úplne iné. Moju myseľ zaplavovali hrozné myšlienky – jedna za druhou. Už som nevládala myslieť na nič iné iba na smrť. Napodiv myšlienky na smrť ma upokojovali. Smrť je predsa nádej. Nechcem predsa, aby moje dieťa malo takú matku ako som ja. Život je hrozný. Aj jeho život je hrozný. Svet je strašný. Nikto mi nerozumie. Nerozumel mi naozaj nikto. Každý vravel o tom, ako je to normálne, že sa to zmení, že potrebujem byť s dieťaťom, potom, že potrebujem pomoc. Na moje veľké šťastie pomoc som naozaj mala. Potom, že mi pomôže zmena prostredia. Že mám oddychovať. Že sa mám stretnúť s inými mamičkami a podobne. Áno všetci (aj odborníci) bagatelizovali môj stav. Bola to aj moja vina – nechcela som priznať nikomu, že uvažujem 20 hodín denne len o smrti. Chcela som ísť za lekárkou, ale nevládala som chodiť. Telefonovala som lekárke, že mi je zle, že sa neviem postarať o svoje dieťa a neviem jesť. Nakoniec som sa k nej ako tak dostala. Aj ona mi povedala, že je to normálne. Dala mi nejaké barbituráty, usmiala sa, že ona má dvoch synov, že jej bolo tiež ťažko, ale že to bude v pohode. Nebolo. Nedokázal som žiť. Keď si teraz na to spomeniem, bolo to ako keby sa môj mozog varil tých myšlienkach – stále. Moje druhé šťastie bolo, že každý deň približne keď sa stmievalo /čo bolo v lete dosť neskoro/ sa mi na chvíľu zdalo, že to bude naozaj všetko dobré. Ale vždy ráno /cca od pol štvrtej ráno/ som vedela, že svet je hrozný, ja som hrozná a ani mňa ani moje dieťa nič dobré nečaká. Moje ďalšie šťastie spočíva v tom, že som študovala psychológiu /to mi síce nepomohlo, ale pomohlo mi to, že som videla na vlastné oči ženu, ktorá bola na psychiatrii po pôrode a myslela si podobné veci ako ja/. Spomenula som si na ňu a vravela som si, že toto je moja posledná šanca. Nevolala som mojej lekárke. Zavolala som kamoške, ktorej kamoška je psychiatrička. Povedala som jej skoro všetko - ona je prudko inteligentná, lebo to ostatné si domyslela. Povedala mi, že HNEĎ teraz si mám zbaliť veci a ísť do nemocnice. Lenže ako to vysvetiť rodine, manželovi, mame, ako ísť na psychiatriu. Veď ja nie som pacient. Alebo áno? Manželovi to vysvetlila psychiatrička do telefónu. Išli sme spolu na psychiatriu a môj manžel prvý krát predo mnou plakal. Do telefónu potom plakala a nadávala mi aj moja mama, že prečo to preháňam, že ona mi pomôže. Prišla som na oddelenie, myšlienky na smrť som zatajovala, ale moja reč bola totálne spomalená, nevedela som chodiť – to bol jediný dôvod, prečo som zatiaľ svoj plán samovraždy nedokonala, nevládala som nič robiť – ani sa zabiť, iba premýšľať o tom, ako to spravím, keď budem môcť lepšie chodiť. Na psychiatrii sa nechodí v pyžame, na izbe je normálna posteľ a skriňa. Pôsobí to tam ako na pionierskom tábore alebo ako na liečení. Ako prvé sa mi snažili zastaviť laktáciu – liekmi, studenými obkladmi na prsiach a stiahnutím. Asi po týždni som sa vládala chodiť oveľa lepšie, lebo zápal sa mi vyliečil. Keďže sa tam dá chodiť každý deň na prechádzku po veľkom areáli, tak som šla - všetkých som presvedčila, že naozaj nemám chuť na samovraždu. Klamala som až sa prášilo. Chcela som sa obesiť na strome. Moje myšlienky boli tak mimo, že som sa šla obesiť bez lana. Keď som si to uvedomila, vrátila som sa späť. Stále som brala barbituráty a pridali nejaké antidepresíva, ja som stále zamlčovala svoju chuť na samovraždu. Po dvoch týždňoch mi moja ošetrujúca lekárka navrhla, či by som nešla na víkend domov pozrieť malého. Cítila som príležitosť. Šla som domov. Išla som na istou. Idem sa zabiť. Stále so mnou niekto bol. Príležitosť bola iba v noci... Lenže v noci som mávala ešte vždy prechodné zlepšenie stavu. V noci som si zbalila veci a namiesto toho, aby som čakala do rána. Vybrala som sa ešte v noci naspäť do nemocnice. Ráno som bola zo seba nesmierne sklamaná. Veď som sa mohla zabiť. Prečo som to neurobila? Stav sa mi zhoršil natoľko, že som prestala rozprávať. Na to prišla ďalšia lekárka a dala mi RISPEN. Večer som si dala prvú tabletku. Ráno som sa zobudila až o šiestej. Myšlienky sa samovraždu boli preč. Neviem, či to bolo pôsobením času, zastavením laktácie, zabratím antidepresív /tie vraj potrebujú niečo cez 3 týždne/, alebo tým Rispenom, ale mne zrazu bolo úplne inak. Už som sa vládala aj usmiať, aj rozprávať aj myslieť na lepšiu budúcnosť. Dostala som neuveriteľnú chuť do jedla. Tak silnú, že som priberala doslova zo dňa na deň. Všetka tá tma bola preč. To nepochopenie môjho stavu /mnou, okolím..../ pokračovalo a u niektorých pokračuje, ale už to bolo iné. Nie, nebolo to tak, že zrazu som bola zdravá, ale bolo to iné. Zlepšovalo sa to a ja som cítila, že sa to zlepšuje. Hoci ešte dva roky potom som sa bála, že sa to vráti. Poctivo som brala všetky lieky a riadne som pribrala. Nič sa nevrátilo. Po dvoch rokoch mi vysadili lieky a ja – teraz 7 rokov po pôrode konštatujem, že to bolo naozaj hrozných 5 týždňov môjho života, ale som šťastná, žijem ja, žije moje dieťa. Nekonečne sa ľúbime. Sme šťastná rodina. Po depresii už nie je nič, iba spomienka. Už to nikto z môjho okolia nespomína, lebo vidia, že som dobrá mama J

Trochu dlhý príbeh, ale zhrnutie:

Mala som veľké šťastie, hneď niekoľko šťastí:

1. o moje dieťa bolo postarané, kým som bola preč (môj manžel a moja mama sa dokonale postarali) – aj keď neplánovali, nechápali, dokázali to
2. každý večer som mala prechodné zlepšenie stavu
3. predtým som videla na vlastné oči ženu, ktorá niečo podobné prežívala a dokázala som si to spojiť
4. mám kamošku, ktorej kamoška je psychiatrička
5. nevedela som chodiť a neskočila som z mosta hneď po príchode z pôrodnice

Zhrnutie pre Teba – ak niečo také prežívaš:

Konečne je to tu!

V prvom rade sa chcem poďakovať správcom aj celej komunite Modrého Koníka za inšpirujúce 2 týždne. Odpovedal som napriek môjmu pracovnému vyťaženiu tak na verejné otázky v komentároch pod úvodným článkom, ako aj na množstvo súkromných správ. Najrýchlejšie ako to šlo 🙂. Ďakujem za trpezlivosť. A ako som v úvode sľúbil, teraz na záver by som rád zrekapituloval odpovede na najzaujímavejšie a/alebo najčastejsie otázky.

Prečo sa lekári v oblasti plastickej a estetickej chirurgie líšia v názoroch?

Často sa objavovali dotazy ohľadom jednotnosti názorov a postupov. V prípade medicíny a špeciálne estetickej nie sú jednoznačné názory ani na to, čo považujeme za “pekné” a už vôbec nie je zhoda na konkrétny postup pre konkrétny výsledok. Neodsudzujte lekárov za to, že každý tvrdí niečo iné. Každý sme jedinečný, a ja by som ním chcel aj ostať, iste aj vy 🙂. Pokúste sa nájsť v osobe plastického chirurga “spriaznenú dušu”, veď sa Vám dostane doslova pod kožu. Potom sa malý či väčší problém, ak nastane, bude riešiť jednoduchšie z oboch strán. Ak sa výsledok dostaví, bude radosť vzájomná.

Reklamácia výsledku

Reklamovať výsledok je veľmi náročné vzhľadom na subjektívnu povahu posúdenia, čo je pekné a či očakávania sú reálne. Či bolo vôbec pri predoperačnom stave možné požadovaný výsledok dosiahnuť. Otázne je aj to, čo bolo sľúbené. Ak ste si to samozrejme pred operáciou nedohodli konkrétne s chirurgom napríklad písomne. Pri konzultácii sa pýtajte konkrétne na očakávaný výsledok, na postup, a na to, čo možno urobiť v prípade, ak sa nedostaví.

Ďalší týždeň s KetoDiet za mnou, ale tentokrát sa nevážim ani nemeriam  (až po mesiaci) ale konečne sa vojdem do týchto rifľovych šiat, ktoré som si kúpila na začiatku diéty a nevedela som ich na seba navliecť, teda len vrchnú časť aj to išla prasknúť a spodok ani ťuk 😂 A ja ich oblečiem, dokonca sú mi už v páse voľné 🖒.

Teším sa, že to ide, KetoDiet úžasne funguje, kilá idú dolu rovnomerne z celého tela a tým, že naďalej dodržujem stravu 5x denne (každé 3 hodiny) tak vôbec nie som hladná. Rozhodla som sa pokračovať ešte jeden mesiac 1. krokom a len raz týždenne si dám niečo navyše čo je povolené už v 2. kroku. 

Cítim sa super, mám viac energie 😉.

Naďalej si upravujem ketodiet jedlá s povolenou zeleninou a napr. toto je jednoduché a veľmi mňaaam.

Fusilli s mladou kapustou podusenou na masle s mletou rascou a soľou. 

Dostávajú sa do čoraz vyšších nadmorských výšok. Výskyt infikovaných jedincov každoročne narastá. Prechádzajú sa po vás aj niekoľko hodín. Sú druhým najznámejším prenášačom pôvodcov infekčných ochorení na ľudí. Ich revírom sú listnaté lesy a zmiešané lesné porasty, no chytíte ich aj v mestskom parku. Sezóna kliešťov začína na jar, zobúdzajú sa v marci, útočia od apríla až do prvých mrazov.

Kto je to kliešť?

Kliešť (tiež Kliešť obyčajný, Ixodes ricinus) je parazit, ktorý sa živí krvou divých i domácich zvierat a človeka. Životný cyklus kliešťov prechádza štyrmi štádiami: vajíčko, larva, nymfa a dospelý kliešť. Ochorenie môže kliešť preniesť na človeka počas posledných troch štádií.

Kliešte sú v prírode voľným okom ťažko viditeľné.  Larvy a nymfy sajú krv iba dva až tri dni, zatiaľ čo dospelá samička až dva týždne, pričom jej objem sa zväčší až dvestonásobne. Dospelý kliešť môže mať rozličnú farbu - od červenkastej cez tmavohnedú až po čiernu.

Nikde som nebol, tak kde som ho chytil?

Kliešte sa najčastejšie vyskytujú v tráve a nízkych porastoch do pol metra. Určite je vyššia pravdepodobnosť, že si vás kliešť nájde na prechádzke v lese. No suvenír v podobe prisatého kamaráta si pokojne môžete domov priniesť aj z prechádzky mestským parkom.

Tento článok je aj prudko reklamný, takže tie, ktorým to vadí - nečítať. 😉

Dlho som uvažovala, či sa prihlásiť do výberu na miesto ambasádorky pre RioFresh. Napriek tomu, že sa to zdá, nie je to úplne ľahká práca. Niektoré týždne vôbec nemám nápady ani inšpiráciu, vymýšľať stále nové súťaže tiež nie je med lízať. Napriek tomu som vďaka ambasádorovaniu spoznala veľa z vás, úžasných mám, rozdala veľa radosti  v podobe výhier a tak trochu posunula aj samu seba v oblasti PR a marketingu. Uvažujete aj vy, že sa na takýto post prihlásite? Ak áno, tieto veci by ste mali zvážiť vopred:

1. Firme, ktorú chcete zastupovať, musíte bezpodmienečne veriť. Musíte byť presvedčení o tom, že to čo robia, robia najlepšie ako vedia. Oklamať nikoho neoklamete a bez nadšenia a presvedčenia sa žiadne promo robiť nedá. Firma McCarter vyrába poctivé veci, v super kvalite a okrem toho podporuje slovenských pestovateľov. Takže sympatické? Áno.
2. Dostatok času. S tým bojujeme všetky dennodenne. Nejde len o čas strávený na modrom koníku, ale aj o čas, ktorý strávite vymýšľaním, fotením, prípravou postov, odpovedaním na otázky, vyhodnocovaním súťaží. Ideálny čas je tak dve-tri hodinky denne. Máte to? Neváhajte.
   
3. Štýl písania a gramatika. Bez základov gramatiky vás nikto čítať nebude. Váš štýl musí byť jedinečný, aby si vás firma mala prečo vybrať. Nemusíte mať veľa "lajkov" na blogu, ale musíte tvoriť aj vlastný obsah. Nikto nechce z dvadsiatich vašich postov čítať 18 reklamných. Gramatické chyby nemajú mať u vás miesto. Už to nie je len váš blog, na to nezabúdajte. Takisto vaše názory a životný štýl by sa mal zhodovať so zásadami firmy, ktorú reprezentujete.
4. Miera súkromia. Tú máme nastavenú každá inak. Mne nevadí, že o mne viete všetko a ani pridávať fotky mojich dievčat. Niektoré iné ambasádorky však fotografie detí nepridávajú a súkromie nezverejňujú, každá sme iná. Ako ste na tom vy?
5. Kreativita. Dobre, priznávam, v tejto oblasti mám troška problém. A vlastne asi každá z nás. Odfotiť tisícikrát produkt z každého uhla tak, aby to stále malo nejaký zmysel, je ťažké! Pridávať recepty, súťaže, recenzie a fotografie pravideľne, je tiež sakra ťažké.

Stále som vás neodradila? Tak sa určite prihláste do najbližších konkurzov 🙂

PS: Uvítam doplnenie od mojich najlepších kolegýň v komentároch. Na čo som ešte zabudla? 

@1mirka1, @tinka.binka, @barbs24, @katarinka26, @kapokapo, @tessina87,@zumik27, @minimidimaxi, @vivian27, @jajkakk, @tinka_14, @minuskad, @xarra246, @lilivka,@apacheee, @zuzmenda, @katkamario, @imartie, @kami1984, @mgfox, @5draci, @mickazebra,@dominika_c, @zenulkaaa, @foxylady13, @elmelpel, @zoizoi, @pipetulaa, @dankaa78, @acernas,@astarte123, @ivakalinova, @babatko88, @gradan, @lili007, @nugat, @janyshka, @mummy88,@mirka907