Ako sa dajú odstrániť fóra a otázky ktoré som kedysi napísala?

„Čo myslíš, ktorú farbu? Marhuľová alebo táto jabĺčkovo zelená?“, pýtala sa Vladka svojho snúbenca Tomáša.
- Zanedlho nás čaká svadba, neviem kde mi hlava stojí a on sa spokojne díva na futbal!-  pomyslela si Vladka a prevrátila oči, keď videla, že asi nedostane odpoveď. Ďalej listovala v katalógu. Keby tu tak bola Laura, alebo Slávka, s nimi by sa mohla poradiť. Chlap takéto veci nikdy nepochopí.

Tomáš , ležiaci v pyžame na gauči, lenivo zdvihol zrak od obrazovky a odvetil: „ Ale pusa, veď to ani farby nie sú. Vyber, ktorá sa tebe páči viac. Stejne máš na tieto veci lepší vkus než ja.“

Vladka si vzdychla a pokračovala v prehliadaní svadobných fotiek z internetového katalógu. Tomáš bol šikovný, milovala ho, no dal jej jasne na vedomie, že s týmto si bude musieť poradiť sama. Je predsa policajt a s takýmito „prkotinami“ ako je plánovanie svadby nebude strácať čas. Ale nevadilo jej to. Na svadbu sa dlho tešila a teraz si konečne môže vychutnať to nadšenie z príprav. Uvažovala nad štýlom výzdoby, páčil by sa jej vidiecky štýl alebo niečo v duchu vintage… 

Premýšľala, čo asi teraz robia jej najlepšie priateľky- Laura a Slávka. Síce žili ďaleko od seba, každá v inom kúte republiky, ale poznali sa od detstva a ich priateľstvo vydržalo, napriek kilometrom, ktoré ich delili, až do dnes. Chce ich mať obe na svadbe. A Laura by jej mohla ísť za svedka… No ale najprv jej musí oznámiť, že sa svadba vôbec koná. A tiež tú ďalšiu novinku... Usmiala sa sama pre seba. S Tomášom žili už štyri roky v spoločnej domácnosti, no k svadbe sa doteraz akosi nemal. Až pred dvomi týždňami, keď ho povýšili a ona zistila, že otehotnela, sa rozhýbal a požiadal ju o ruku. Dlaňou si pohladila bruško. Nebolo ešte vôbec vidieť, no oni už vedeli, že tam rastie nový človiečik. 

Slávka by jej mohla nejaké vhodné rady poskytnúť, veď mala svadbu asi pred... Kedy to vlastne bolo? Pred šiestimi rokmi predsa. Vladka sa zahľadela cez obývačku do okna a zaspomínala... 

Pred šiestimi rokmi práve končila vysokú školu. Priateľa vtedy nemala, takže jej bolo jedno, v ktorom meste sa zamestná. Mladá, plná elánu a nádejí si našla miesto v jednej lekárni vo Zvolene. V tej dobe im Slávka oznámila, že sa bude vydávať. Slávka, ktorá vždy tvrdila, že sa nikdy nevydá? Že bude robiť kariéru a manželstvo pre ňu nemá význam? Nemohli tomu vtedy s Laurou uveriť. Báli sa, že svadba naruší ich priateľstvo. Nakoniec však všetko dobre dopadlo. Slávka sa šťastne vydala a Vladka sa zhodou okolností zoznámila na jej svadbe s Tomášom. Tomi bol ženíchov svedok. Preskočila medzi nimi iskra, no chvíľu trvalo, kým si našli k sebe cestu. Dlho si len cez internet písali, volali. On žil na východe Slovenska, ona v strede. Po nejakom čase sa však dali dokopy, Vladka sa za ním presťahovala do Košíc a už niekoľko rokov tu spokojne žijú...               

Vo všetkých knihách v knižnici len jediná ma pritiahne čistou logikou. Planeometria a stereometria - na tých stranách ukrýva úplne iný príbeh ako poznáme od Shakespeara či Danteho. Aj keď mnohým táto rovina môže pripadať ako peklo, mna napĺňa božským pokojom. 
Stránka papieru, nie belšia ako zasnežená pláň, prináša vedomosti, ktoré sú zachytené len drobnými čiernymi bodmi. Veď nie je to nádhera? Nekonečný priestor zachytený pár rovnicami? Tri riadky čo držia nekonečno vo svojej moci, nakláňajú ho vo svete, a predsa si udrží svoju priamosť? A ja ako nebojácny rytier otváram knihu príkladov a len s troma pomocníkmi objavujem nekonečnosť plochy, ktorá iným pripomína koniec sveta. Vedomosť a zvedavosť sa pretkajú ako dve stuhy, a tak viem, že toto koniec nie je. Popieral by jej samotnú podstatu nekonečnosti. Na jeden papier, ako štrikujúca babička, pomocou dvoch ihlíc a vlny, rozprestriem šál príkladov. V drobných odlišnostiach vidím rovinu. Prečo je zrovna takáto? Zdradí ma desatiným číslom alebo nebodaj zlomkom? Alebo bude nezvládnutelným monštrom, túžiacim po odmocnine? 

Moja rovina je kolmá na celú zem. Tvorí priestor pre stromy nelimitované koreňmi rastúcimi viac ako za čias dinosaurov a siahajúcimi hlbšie ako Mariánska priekopa. Vektori, ktoré na ňu ukladám sú ako ťahy štetca, maľujú jej rozpínavé šaty vo všetkých odleskoch. Neexistuje plátno dosť veľké aby to zachytilo. Pouličný umelec by darmo hladal múr dosť veľký aby zachytil celučičkú jej podstatu. Minul by všetky farby, zaplnil každý kúsok múru, a predsa by sa našiel bod, ktorý by jej patril, tak ako mne patrí moja ruka. Na múr sa nezmestí ale patrí jej. 

Pýcha roviny predchádza jej pád. Jej veľkosť tak desí ľudí, že sa musela zmrsknúť na štvorec nie väčší ako dlaň. Príklad ju opíše dvoma vektormi, a priradí jej bod akoby bola len školskou nástenkou, na ktorú pripnú pohľadnicu. Po zatvorení knihy, po najbližšom teste, ostane zabudnutá. Nechala sa poznať, poodhalila svoje postavenie, prijala body, kružnice i priamky a vrátila sa do knihy. 

Nezanevrie na žiakov, stále čaká na jedného z milióna. Toho, ktorý zacíti jej farbu, chuť a melódiu už pri pohľade na vzorec. Čaká na profesora, ktorý zrovna ju opíše v príklade. A s pýchou rodiča, odvádzajúceho dieťa prvýkrát do škôlky, sa díva na všetky priamky ktoré jej patria a fandí každej jednej: “Ty im to dnes ukážeš! Položíš ich na lopatky až sa zapotia.”

Banská Štiavnica je must have tohtoročnej dovolenkovej sezóny. Keď tak nad tým premýšľam, bola ňou už aj minulý rok a rok predtým taktiež. Pandémia koronavírusu ju postihla tak, ako iné turisticky vyhľadávané lokality. Na čas bolo prázdnejšie v obchodoch,  kaviarňach aj v uliciach, ale chýbajúce kapacity v podobe zahraničných turistov (kvôli lockdownom naprieč Európou a svetom) rýchlo naplnili „naši“. Slovákov v Štiavnici teda bolo stále dosť, ba i viac ako po roky minulé.

Štiavnica, hrdiaca sa prívlastkami slovenská aj svetová je v hľadáčiku mnohých cestovateľov. Navštevujú ju zaľúbené páry, rodiny s deťmi a bežné sú aj autobusy plné dôchodcov, ktorí mesto brázdia zväčša v organizovaných zájazdoch. Štiavnica (ak aj niekedy patrila) už dávno nepatrí len Štiavničanom !

Ani ja nie som rodená Štiavničanka. Ale pamätám si, že ešte pred desiatimi rokmi bola Štiavnica relatívne pokojné mesto. Samozrejme, už vtedy sa operovalo pojmami „v sezóne“ a „mimo sezóny“. Dnes už ale tieto výrazy strácajú na váhe. Štiavnica uviazla v jednej nekonečnej sezóne.  V minulosti prinášali mimosezónne jesene a jari síce nižšie tržby miestnym prevádzkovateľom a obchodníkom, ale zase väčší pokoj domácim obyvateľom. Ja osobne som vždy mala na Štiavnici najradšej jesennú melanchóliu šíriacu sa komínmi územčistých baníckych domcov v kopcoch. Alebo farebné scenérie na Červenej studni a  v Kysihýbli. Tyrkysová voda na Vodárenskej (názov tajchu), ako aj tisícky horiacich sviečok počas Dušičiek na úctyhodných dvanástich cintorínoch mesta. Ale najmä liečivé ticho a poloprázdno v uliciach. Iste, október ani november štatisticky nikdy nedobehnú júl a august, ale spomenuté poloprázdno mizne ako zimné snehy. Pre nás, čo bývame v meste to nie je práve najpríjemnejšia skutočnosť. 

Turisti nám pripadajú ako bezprizorní mimozemšťania. S natiahnutými krkmi a s mobilom v ruke motajú sa po meste, snažiac sa zachytiť poklady štiavnickej večnosti aj každodennosti. Hneváme sa, keď nás na chodníkoch brzdia telá anonymného davu a nebaví nás dookola verklíkovať: „Pardón“ a „Dovolíte prosím“ ??? V reštauráciách čakáme na obsluhu trištvrte hodinu, vadí nám, keď v samoobsluhe nedostať už ani rožky, lebo ich vykúpili chalupári, alebo keď nemáme popoludní voľné miesto v našej obľúbenej kaviarni. Vyrušuje nás zvuk motorov stoviek áut, ktoré sa rinú do mesta nerešpektujúc dopravné obmedzenia. A hákliví sme aj na hlučné noci, keď sa podgurážení 20+ vracajú z podnikov na svoje ubytovania. Iste, aj my, Štiavničania máme autá, chceme jesť zmrzlinu, občas si niečo odfotíme, chodíme sa kúpať na tajchy a niekedy sa domov vraciame s rukou hore. To nie je problém. Problém je to vtedy, keď je ročný stav navýšený o 5000 % !. Len pre obraz: v Správe o stave mesta ešte za rok 2020 I. Kuhn z OOCR Región Banská Štiavnica konštatuje, že: „...medziročný nárast počtu turistov a ubytovaných návštevníkov mesta v posledných rokoch sa pohyboval medzi 15 – 20%“ a že: „ ročne mesto navštívi pol milióna turistov, ktorí v meste nechajú okolo 12 miliónov €“. Na jednej strane tu teda máme nevídaný záujem o naše mesto, ktorým sa radi a hrdo pochválime pri každej možnej príležitosti, na strane druhej, nárast ľudí v uliciach mesto doslovne upcháva a zabraňuje prietoku našej každodennosti. Turisti prinášajú do mesta nemalé peniaze. Žijú z nich predajcovia tovarov, prevádzkovatelia služieb a v konečnom dôsledku aj obyvatelia mesta. Platí ale aj to, že tým pádom máme viac odpadkov, obitých obrubníkov, vyjazdených ciest a poškodených lavičiek. 

Ja s rodinou už dávno netrávim víkendy v našom meste. Naše zákutia, miesta kam sme chodili radi pre ich magický pokoj, sú dnes vykričanými estrádami. Navyše, mnohí návštevníci si pobyt v chránenej krajinnej oblasti vysvetľujú rôzne. Už sme stretli takých, čo pri tajchoch hlučne žúrovali, odpadky hromadili popri dekách a stanoch, vykrikovali, púšťali si hlasnú hudbu, vo vode sa prevážali na nafukovačkách rozmermi vhodných skôr do „nekonečných“ vôd Jadranu. Aby sme sa vyhli nedorozumeniu – nemyslím si, že všetci domáci sú kultivovaní a všetci turisti sú „zvieratá“. Na oboch stranách sa nájdu takí, aj onakí. Faktom však je, že kým turisti odídu, my tu ostávame a preto sme sa svoj životný priestor citliví.  

Pre mňa z toho plynie isté ponaučenie. V Štiavnici som občan mesta, ale všade inde som „na návšteve“. Takže keď sa pre zmenu ja ocitám v pozícii turistu, snažím sa byť ohľaduplnejšia voči ostatným ľuďom a najmä voči domácim. Využívam mestskú dopravu, ktorá predstavuje racionálne riešenie v regiónoch, ktoré trpia premotorizovaním. V neposlednom rade, je to tiež ekologické. Ak už idem vlastnou dopravou, nevyhľadávam miesta, kde sa dá parkovať zadarmo. Nie je to fér voči obyvateľom, ktorí musia „prekračovať“ moje auto na najnevhodnejších miestach (aj keď mne sa také nevhodné zdať nemusia), ani voči scenérii krajiny, ani voči rozpočtu mesta, ktoré navštevujem (avšak do jeho rozpočtu prispieť nechcem?). Keď kráčam po ulici, upozorňujem svoje deti, aby sa držali pokope a nezaberali celú šírku chodníka len pre seba. Okolo nás sú aj iní, ktorí sa možno ponáhľajú do práce alebo domov k svojim rodinám. Obaly z keksíkov a prázdne plastové fľaše nosím v ruksaku a recyklujem ich aj keď nie som doma. Ak sa niekto fotí, počkám a netlačím sa mu do záberu. Ak majú v obchode posledných desať rožkov, vezmem len štyri, hoci by sme zjedli aj všetky. 

Milujete rodinnú pohodu a radi vychutnávate? Alebo radi pečiete a uprednostňujete rýchle recepty pre nečakané situácie, ako neohlásená návšteva či neplánovaná detská prespávačka? Alebo len nechcete tráviť všetok svoj voľný čas v kuchyni, ale radšej na výlete alebo prechádzke a zároveň nemienite ukrátiť svoju rodinu o domácu maškrtu? Potom budeme veľmi radi ak sa zapojíte do nášho testovania produktov Rodinné od Sedity. Poďte si s nami vychutnávať rodinnú pohodu plnú chutí, či vymyslieť vlastný recept s týmito maškrtami. Aby sme vás ešte viac navnadili, venujeme vám balíček týchto obľúbených produktov.

Čo budeme testovať?

Značka Rodinné stojí na pilieroch najobľúbenejších oblátok a sušienok z tradičného portfólia Sedita, ktoré vám ponúka v praktických väčších rodinných baleniach a v širokej palete príchutí. Tie rokmi overené už zrejeme všetci poznáme, ale máte prehľad aj v tých novších príchutiach či produktoch, ktoré značka ponúka? Veríme, že mnohé z nich vás očaria už pri prvom zahryznutí. Viac sa o nich dozviete v jednotlivých produktových podstránkach:

Koho hľadáme?

Mamičky či babičky, ale hlavne vychýrené gazdinky, ktoré si radi vychutnávajú rodinnú pohodu plnú chutí. Vašou úlohou v tomto testovaní bude zhodnotiť nielen chuť oblátok a sušienok značky Rodinné, ale aj naplno zapojiť fantáziu a využiť ich ako jednu z ingrediencií pri pečení. Zároveň sa môžete so svojím receptom, zapojiť aj do súťaže o kuchynský robot, ktorú si pre vás značka Rodinné pripravila v rámci mesiaca apríl.

Problém s väčším hendikepovaným dieťaťom sa naplno prejavil na jar (2021), kedy sme si uvedomil naše obmedzenia. Bývame v blízkosti hrádze, lesné cyklocesty v lužných lesoch máme tiež na dosah, ale ako ich využiť? Cyklosedačka je Sofinke už malá. Najprv sme sa pokúšali naučiť ju bicyklovať s pomocnými kolieskami, nechápala, čo má robiť, neskôr nás boleli kríže, museli sme byť vždy prítomní dvaja. Jeden jej pridŕžal ľavú rúčku na riadidlách, druhý zatláčal na kolienka, aby pedálovala. Bol to veľký boj. Začali sa jej pri tom vťahovať kolená dovnútra. Po upozornení fyzioterapeutom, že to nie je správny nácvik bicyklovania sme sa rozhodli ešte počkať. 

Tak sa rozplynula vidina letných vychádzok na bicykloch po okolí. Jedinou možnosťou zostalo voziť Sofinku v cyklovozíku. Ale ako, keď väčšina je dimenzovaná na menšie deti do 3 rokov? Trvalo dosť dlho, kým som našla špeciálny cyklovozík pre väčšie dieťa, z ktorého tak skoro nevyrastie a zároveň sa nám z ceny nezakrúti hlava. Kanadský produkt predávaný len v Čechách. Nakoniec to netrvalo dlho a o pár dní bol cyklovozík doma. Ľahká manipulácie, nižšia váha, spokojné dieťa aj mama, ktorá sa mohla previezť po okolí. Vďaka prídavným kolieskam ho vieme využiť aj namiesto kočíka, čo sme tiež pár krát v lete využili. Je to dobrý kamoš a konečne môžeme vyraziť celá rodina do okolia a nemusíme riešiť kto zostane tentokrát doma so Sofi. Sofi sa rada vozí, keď zastavíme pri Dunaji, či pri jazerách, zahádže si kamienkami, okúpe sa a hurá domov. Ďalšia prekážka zdolaná. 

Ako tomu býva zvykom, po šedej a studenej zime nám na dvere a okná pomaly klope jar. S pribúdajúcimi slnečnými lúčmi stále viac času trávime vonku. Výlety, dlhé pobyty na ihriskách, cyklotúry aj turistika po horách. Síce sa hovorí, že šťastie praje pripraveným, no nech sa snažíme akokoľvek, nemôžeme mať oči všade a na naše ratolesti číha mnoho strašiakov. Či už je váš drobček živé striebro alebo pokojný majster zenu, nehody sa stávajú. Máte tiež občas pocit, že práve u vás doma by sa mohla zabývať ambulancia urgentného príjmu, pretože je tých zranení priveľa? Aké zranenia sú u detí najčastejšie?

Spadla hruška zelená

Zo skúsenosti viem, že absolútne najčastejším typom úrazu mojich detí sú rozhodne „cestné lišaje“. Áno, áno, stačí sekunda nepozornosti (a nie tej mojej) a dieťa zoškrabúvam z asfaltu. A to ani nemusí ísť na bicykli alebo kolobežke. Často mu na taký pravý „držkopád” stačia aj dve nôžky a, napríklad, kamienok na chodníku. Odreniny, modriny a poriadne boľačky sú už snáď naším každodenným chlebom. Preto na rýchle ošetrenie nosím so sebou „kúzelnú vodičku” na dezinfekciu a ešte viac kúzelných náplastí. Táto kombinácia zaručene vylieči každé zranenie.

Našťastie, žiadny z pádov mojich detí nemal výrazne horkú príchuť. To sa ale nedá povedať o mne. Bola som len tínedžerka, keď som si po nešťastnom páde do podzemnej garáže zlomila panvu. No áno, nie každý pád je nevinný a človek si môže následky niesť po celý život.

Pozeraj sa pred seba!

Koľkokrát už ste vyriekli túto vetu? Ja snáď miliónkrát. Deti totiž veľmi ľahko prepínajú svoju pozornosť na veci nepodstatné. A tak sa často stane, že jednoducho narážajú do ľudí a predmetov, hoci sa počíta s tým, že budú jednoducho pozerať pred seba. Pri chôdzi, pri behu, pri jazde na kolobežke,… Ale oni nie. Idú, idú a zrazu vľavo psík, vpravo motýlik, „Aha, mami, lietadlo,” a už sú v stĺpe verejného osvetlenia. V tom lepšom prípade. Koľkokrát si hovorím, že nad nimi stáli všetci anjeli a len zázrakom nevleteli pod idúce auto. A stačila by iba milisekunda mojej nepozornosti… 

"Čo dnes varíte?" Otázka, ktorá sa objaví pravidelne na ploche, či v diskusiách. Každá z nás sa občas dostane do bodu, kedy už naozaj nemá inšpiráciu. Preto Vám prinášam súťaž a tip na knihy s receptami, kde nájdete zdravé, chutné a väčšinou rýchle recepty. Stačí, ak mi do komentára pod tento článok napíšete Vaše najobľúbenejšie jedlo.

V dnešnej dobe, keď na nás doslova z regálov volajú rôzne polotovary, či pochutiny, je niekedy ťažké odolať. Ale treba myslieť na to, že naše telo je náš chrám a tak sa k nemu správať. Zdravá strava sa nie nadarmo preceňuje a všade omieľa. Prioritou každej z náš by malo byť dopriať sebe a svojej rodine čo najviac kvalitného a výživného jedla. Pretože platí zdravá zvnútra - zdravá zvonku.

Pohyb a chutné jedlo sú nerozlučná dvojica. Ak chcete zmeniť svoj životný štýl, musíte začať v kuchyni. Často sa stretávam z názorom, že zdravé sa rovná šalát, žiadne pečivo a voda. Ale opak je pravdou. Stačí pár zmien v klasických receptoch, niečo pridať či vynechať a viete si pripraviť oveľa lepšie verzie jedál.

Preto sa tím ľudí z Fitshaker.sk podelil so svojimi receptami a vytvorili sériu kníh Z Fitka do kuchyne. V každej knihe je množstvo receptov, prehľadne zadelených do kategórií, každý recept obsahuje fotografiu a nutričné hodnoty. V knihách nájdete tiež rady a tipy od fitness tréneriek a tiež recepty označené ako napríklad bez lepku, či laktózy, alebo ako pripraviť variantu pre deti. 

Tieto knihy sú súčasťou našej domácnosti a neraz ma zachránili. Už nemusím surfovať po internete, mám ich po ruke a nájdem stále čo hľadám. Preto som si pripravila súťaž pre Vás o knihu Z fitka do kuchyne - Špeciál III .  175 receptov v praktických 13tich kategóriách. Či už hľadáš recept na zdravé raňajky (na sladko alebo na slano), chutný snack, ktorý si môžeš vziať so sebou do práce, či zbaliť deťom alebo mužovi na desiatu, alebo potrebuješ načerpať inšpiráciu na plnohodnotný obed z mäsa, rýb alebo pre vegetariánov, prípadne si chceš pochutnať na dobrom zdravom koláčiku, potešiť svoje návštevy niečím zaujímavým, to všetko v knihe nájdeš. Ku knihe si viete stiahnuť aj vzorový Jedálniček od Ivky Eľkovej zdarma. 

A mám pre Vás aj BONUS : Pridajte sa do našej Fitshaker skupiny a získajte naviac E- book Jarných receptov. Trvanie súťaže: 20.3 - 25.3.2022. Vo sobotu 26.3.2022 vyberiem jednu z Vás 🙂

Nový Easywalker Miley2 bol navrhnutý pre život v meste a na cestovanie. Kompaktný, ľahký a sofistikovaný dizajn z neho robí ideálneho spoločníka na akúkoľvek cestu.

Vlastnosti v skratke

• Easywalker Miley2 bol navrhnutý pre život v meste a na cestovanie.
• Kompaktný, ľahký a sofistikovaný dizajn z neho robí ideálneho spoločníka na akúkoľvek cestu.
• Na zloženie do veľkosti príručnej batožiny potrebuješ iba jednu ruku.
• Prenášanie je ľahké, jednoducho prehodíš cez rameno pomocou integrovaného ramenného popruhu.
• Látky sú vyrobené z recyklovaných plastových fliaš, aby prispeli k trvalo udržateľnému životnému prostrediu.
• Kam pôjdeš najbližšie?

Je toto plostica ak som to našla cez deň a nemáme štípance?

  "Podaj mi, prosím, čistú plienku!“ zvolala Janka.
Pred niekoľkými týždňami sa vrátila z pôrodnice a u nich doma bolo odvtedy všetko hore nohami. Ich život sa odrazu točil iba okolo malého Miška. Usmiaty, ružovolíci batôžtek ich cez deň zabával a v noci nenechal spať. Janka a Milan však mali skúsenosti a pomáhali si. Navyše, mali ešte dvojčatá, sedemnásťročných Evku a Dušana, na ktorých sa už dalo spoľahnúť. V prípade potreby sa pri malom Miškovi všetci striedali.

Keď Janka prebalila Miška, uložila ho naspäť do postieľky. Malý, spokojný, že je v suchu, aspoň na chvíľku zaspinkal. Janka s Milanom mali konečne nejaký čas len pre seba. 

„Ani nevieš, ako ti závidím, že chodíš do práce,“ vzdychla unavene. Bola vyčerpaná, hoci jej s malým všetci pomáhali. 

„Neboj, toto všetko utečie ako voda. Ani sa nenazdáme a Miško pôjde do škôlky. Veď si spomeň, ako sme sa starali o Evku a Dušana, to boli dvojnásobné starosti,“ zaspomínal Milan. 

„Ja viem, len miestami mám pocit, že som už dlho doma. Stále dookola len plienky a dojčenie. Chcela by som robiť aj niečo iné,“ vzdychla si Janka. 

Na materskej je len chvíľu, z drobčeka sa nesmierne tešila. No nedostatok spánku a domáci stereotyp ju unavoval. Už sa tešila, keď malý trochu podrastie, ako budú chodiť na výlety, do prírody, budú chodievať za tatinom na Ranč. A časom sa samozrejme vráti k svojej práci. Robila učiteľku v miestnej škole. Deti ju mali radi. Bola činorodá, občas trochu bláznivá, organizovala pre nich výlety, zapájali sa s ňou do celoslovenských súťaží. A jej táto aktivita teraz strašne chýbala. Minulý týždeň ju prišli pozrieť jej žiaci a doniesli malému Miškovi nejaké hračky. Potešilo ju to. 

Bojím sa prvého sexu mam  18  Rokov mam  frajera  už rok a pol on  povedal  že  už  by  bolo  na čase sa posunúť trošku ďalej myseľ tím sex ale  ja  sa  toho bojím vraj to  strašne boli a  vraj potom budem krvácať porade mi dakujem❤

Laura nevedela, či už aj ona náhodou nezačala blúzniť.
Keď sa jej prvýkrát zdalo, že v nemocnici vidí Mateja, iba sa zasmiala nad vlastnou živou predstavivosťou. Stále naňho myslí, jej fantázia si ho vytvorila. Snažila sa logicky zdôvodniť svoje vidiny. Ale snáď ešte rozozná realitu od fantázie... Čo by tu v nemocnici aj tak robil, no nie?

Dni (i noci) v poslednom mesiaci trávili často spolu. Laura sa začervenala pri spomienke na poslednú noc. Netušila, čo všetko sa v Matejovi skrýva. Prekvapoval ju, zabával, miloval. Bol plný kontrastov. Na jednej strane ostrý rančer, ktorý dokáže skrotiť kone i niektorých ľudí. Na druhej strane jej bol citlivým milencom i oddaným priateľom. Mohla sa s ním rozprávať o hocičom. Pomohol jej s opravou altánku. Poslal k nej stolára, aby jej opravil strechu nad verandou. S chalanmi jej doviezli na dvor k chalúpke drevo, aby mala čím v zime kúriť. Mohla sa naňho spoľahnúť. Jej pôvodné presvedčenie, že sa nebude viazať a bude si len užívať, každým dňom strácalo na sile. Aj keď sa o ňom hovorilo kadečo, k nej bol vždy férový. Mala pocit, že ho pozná lepšie, než ktokoľvek iný. Zdôveril sa jej aj o Terezke. O tom, že zomrela na predávkovanie. Aj že to bola jeho vina. Nesúhlasila s tým, ale dokázala ho pochopiť. Dosť ich to zblížilo. Netušila, že v tom tvrdom, na všetko odhodlanom, mužovi sa skrývajú toľké city... Ona však ešte stále nebola schopná povedať mu detaily svojho rozchodu. 

Ale dnes ho na oddelení videla znovu!

Nevšimol si ju, lebo práve vchádzal do spoločenskej miestnosti. Keď sa tam Laura za pár minút išla pozrieť, sedelo tam len pár pacientiek a pozeralo telenovelu.

 - Bože, to mi už snáď prepína z toho prepracovania alebo čo?-  Bola zmätená.
   Mala však toľko práce, že tú záhadu musela pustiť z hlavy.

   .............. 

5:20

Manželovi zvoní budík. Mladšieho (1r.) pohyb v spálni vyruší, hľadá mamu. Pricucne sa a do šiestej sa odo mňa nepohne. Keď o 6 tvrdo zaspí, vyplížim sa na WC, napiť, umyjem si zuby a oblečiem sa, idem pripraviť plienku, šatku a veci na oblečenie pre malého. Prehodím dve tri slová a organizačné pokyny s manželom, ktorý vyvenčil psa a odchádza 6:30. 

6:45

Staršiemu zvoní budík. Po ceste do kúpeľne preberieme, čo sa mu snívalo, tristo prvýkrát vysvetlím prečo si musí zúbky umyť aj ráno, zaasistujem pri zatváraní pasty a pomôžem keď pri vykladaní kefky ešte neprebudený zhodí pol obsahu poličky nad umývadlom. To, samozrejme zobudí malého. Idem mu dať cucnúť, ale keďže už počuje brata, s hlasným "babaabaa" sa dožaduje aby som ho z postele vzala. Starší kričí, že kakal a potrebuje utrieť. Mladšieho položím na zem v kúpeľni a dúfam, že to Savo neotvorí a utieram zadok. Kým sa starší oblieka, mladšieho nechávam hrať sa pri ňom v detskej a idem zatiaľ vyložiť umývačku a obehnúť dom, poodostierať, pootvárať okná a pozbierať zabudnuté ponožky a poháre.  Dneska sú výnimočne disciplinovaní a 15 minút nepočujem žiadne "mamaaaaaa on mi to berie" alebo "mamaaaaaa on robí niečo nebezpečné"...😂🤦‍♀️

7:40 

Mladšieho prebaľujem, za výdatnej sebaobrany prezliekam a viažem do šatky. Starší nevie nájsť bundu, hľadám bundu, zisťujeme, že včera bol od piesku a dal ju do práčky. Vyzúvam sa, idem do skrine vziať inú, vysvetľujem, prečo si musí obliecť práve túto, 7:54 odchádzame. 7:59:59 dorazíme do škôlky a zisťujeme, že zabudol mikinu. Školníčka zatvára a ja ešte stíham zakričať, nech si na von dá aspoň jedno tričko zo skrinky navyše. 

Druhý príspevok série Takto fotí tatko opäť začnem citátom – tentoraz od legendárneho fotografa Roberta Capu: „Ak vaše fotografie neboli DOSŤ DOBRÉ, tak ste vy neboli DOSŤ BLÍZKO". Položme si ruku na srdce – pri prehliadaní galérie v mobile tam okrem selfičiek určite nájdeme množstvo fotiek, ktoré treba „prizoomovať“, aby sme zistili, kto na nich vlastne je. Priveľkou vzdialenosťou od fotografovanej osoby tak často prichádzame o jednu z najúžasnejších výhod fotorafie – zachytenia emócie nášho dieťaťa.

Moje najobľúbenejšie fotografie v archíve sú tie, pri ktorých fotení som sa mohol našich tajfúnov takpovediac dotknúť rukou. Tieto fotky „na dotyk“ ma pri ich prezeraní dostanú oveľa bližšie k atmosfére chvíle, kedy boli zachytené ale najmä k tomu, čo v tej chvíli dieťatko prežívalo. Pohľad, grimasa, radosť, smútok, ústa od šľahačky – o to všetko často prichádzame, keď sa od dieťatka pri fotografovaní vzdialime na viac ako 2 – 3 metre. Nemali by sme zabúdať na to, že dôležitejšie ako nové šaty môžu byť prvé pehy na nose, ligot v očiach pri otváraní krabice s darčekom alebo slzy pri prvom neúspechu. A nielen pri detailnom fotografovaní tváre nikdy nezabudnite, že ostriacim bodom musí byť práve oko dieťatka.

Takže mojím tipom číslo 2 je:  Choďte bližšie a foťte „na dotyk“!

Tatry boli krásne, ale zabudli sme doma Horalky a nohy toho už mali dosť... Ten pohľad vraví za všetko.

Fotka takmer bez emócie - deti fotené "na diaľku" vo Vlkolínci

Čím ste bližšie, tým viac pieh sa ku vám dostane.

Ak chcete vyhrať kolotoč Calming Clouds pre svojho drobčeka stačí ak dodržíte nasledujúce pravidlá:

• daj lajk na tento súťažný článok
• do komentára napíš aké tri druhy inteligentných detských kolotočov má v ponuke #fisherprice 
• odpoveď nájdeš v tomto článku! Klikni sem!
• súťaž trvá do 18.3. a následne vyhlásim víťaza!

Držím palce a želám veľa šťastia! 🙂 

Kávová kultúra na Slovensku napreduje míľovými krokmi. Dlhé roky u nás dominovala horká a silne upražená káva, pričom na jej kvalitu sa až tak nehľadelo. Situácia sa však mení a jedným z ťahúňov zmeny je aj Peter Szabó vlastniaci Slovenskú pražiareň kávy COFFEEIN. Rast mu otvára nové  možnosti, vďaka ktorým na Slovensko prináša už aj kvalitnú kávu z unikátneho prostredia honduraského pralesa.

Kávová kultúra na Slovensku napreduje míľovými krokmi. Dlhé roky u nás dominovala horká a silne upražená káva, pričom na jej kvalitu sa až tak nehľadelo. Situácia sa však mení a jedným z ťahúňov zmeny je aj Peter Szabó vlastniaci Slovenskú pražiareň kávy COFFEEIN. Rast mu otvára nové možnosti, vďaka ktorým na Slovensko prináša už aj kvalitnú kávu z unikátneho prostredia honduraského pralesa.

Svoju podnikateľskú kariéru začínal ako distribútor už upražených káv, neskôr začal pražiť vlastné vzorky a dnes je ešte ďalej. Snaží sa o to, aby kávu nekupoval len v dostupných veľkoskladoch, ale aby navštevoval priamo nezvyčajné kávové farmy a slovenskému zákazníkovi sprostredkoval niečo iné. Nejakú nadhodnotu. Po novom aj chuť stredoamerického pralesa.

Len si to predstavte: vo vlhkom prostredí plnom zelene rastú medzi vysokými stromami kávovníky. Niektoré sú také „zašité“, že sa k ním treba presekávať mačetami. A presne túto kávu s neobyčajnými chuťovými vlastnosťami sa Peter rozhodol privážať na Slovensko.

Farma ležiaca hlboko v pralese

„Farma Jerusalén leží hlboko v pralese a kávovníky na nej rastú v divokej forme,“ prezradil Peter Szabó v rozhovore pre náš web. „Vlastní ju farmár José, ktorého predkovia prišli do Hondurasu pred približne 150 rokmi. Pustili sa do pestovania kávy a skúsenosti si odovzdávali z generácie na generáciu.“

Zimné mesiace sú úspešne za nami a väčšina z nás netrpezlivo očakáva, kedy si Mrázik a Perinbabka zbalia kufre a prepustia miesto slnečným lúčom a štebotaniu vtákov v korunách kvitnúcich stromov. Jar sa blíži míľovými krokmi a s ňou aj čas vymeniť indoorové aktivity za outdoorové. Predovšetkým deti, aj neutíchajúce deti v nás dospelých, rady trávia svoj voľný čas vonku aktívne. Ak sa pri tejto aktivite do sýtosti vyšantia a vybijú si prebytočnú energiu, je to výhra pre ne aj pre ich rodičov.

Priestor pre vybitie energie, aktívne trávenie voľného času i istý druh športovej aktivity, ponúkajú, dnes veľmi obľúbené, trampolíny. Na záhradnej trampolíne sa vybláznia naozaj všetci. Malí i veľkí. Ponúkajú množstvo priestoru pre pohyb i zábavu, ktoré ocenia deti aj ich rodičia, a to nielen pretože sa deti zabavia bez ich asistencie. Naopak, zábavu si môžu užiť všetci spolu a prebudiť tak dieťa v sebe. My vám ponúkame jedinečnú príležitosť otestovať, nielen ako sa u vás na záhrade bude trampolína vynímať, ale tiež ako vyplní voľný čas vašej rodine, či ako pohodlne sa vám bude inštalovať.

Čo budeme testovať

Trampolína Marimex 305 cm⁹je skvelým doplnkom každej záhrady. Deti skákanie na trampolíne milujú a pri skákaní si ľahko zacvičia i dospelí - nosnosť je až 150 kg. Dokonalú stabilitu zaisťujú tri nohy v tvare písmena U.

Materiál odrazovej plochy patrí k najkvalitnejším na trhu. Plocha je vyrobená zo špeciálneho polypropylénu s ochranou proti UV žiareniu, ktorý zaručuje dlhú životnosť. Špeciálne neabrazívna (hladká) povrchová úprava zabráni odreniu kože pri dopade. 

Vnútornú ochrannú sieť nájdete priamo v balení, nemusíte si ju dokupovať zvlášť. Vnútorná ochranná sieť je bezpečnejšia ako vonkajšia sieť - bráni prístupu skákajúcej osoby do časti s pružinami. Vstupný priestor je zaistený tromi prackami a bráni vypadnutiu. Tyče sú obalené ochranným návlekom z mäkčenej peny. Nohy trampolíny sú samostatné a zvyšujú stabilitu celej trampolíny. Spojenie tyčí nôh trampolíny a siete je istené špeciálnymi sponami.

Každý rok sa do oceánov dostane 8 miliónov ton plastov, z takmer polovice všetkých stromov vyrúbaných na svete sa stane papier. Akokoľvek pred týmito alarmujúcimi číslami zatvárame oči, faktom zostáva, že naše zdravie a zdravie prírody sú jedno a to isté. O svoju domácnosť by sme sa preto mali starať tak, aby bola síce čistá, no nie na úkor prírody, ktorá potrebuje svoj priestor na regeneráciu.  Aby toho bola schopná, musíme jej prestať škodiť syntetickou chémiou, ktorú nevie rozložiť. Je potrebné prevziať zodpovednosť za svoje upratovanie, naučiť sa porozumieť zloženiu a podľa toho si vybrať naozaj šetrné výrobky, alebo si vyrábať vlastné. Pozitívna zmena u predajcov, ani v prírode, sa nestane cez noc. Už teraz sa však deje práve v spoločnosti Tesco, a v mnohých domácnostiach, medzi ktoré môže, vďaka testovaniu ekologických čistiacich prostriedkov pre domácnosť Go FOR EXPERT Eco friendly, patriť aj tá vaša.

Čo budeme testovať

Zoznámte sa s čistiacimi prostriedkami pre domácnosť Go FOR EXPERT Eco friendly, ktoré vás môžu inšpirovať k prechodu na udržateľný životný štýl.

Na umývanie riadu značkou Go for Expert Eco Friendly slúži Prostriedok na umývanie riadu (500 ml)¹⁴, ktorého postačí 5 ml, čo je zarovnaná čajová lyžička, na 5 l vody. Pokiaľ riad nie je silne znečistený, stačí prostriedku ešte menej.

Pokiaľ je na upratovanie kuchyne potrebný iný prostriedok než vlastný z octu a vody, poslúžiť môže Go for Expert Eco Friendly Čistiaci prostriedok do kuchyne (750 ml¹⁴). Vhodnejšie, ako dávkovať na odolné znečistenie zbytočne veľké množstvo výrobku, je dopriať mu čas, aby odviedol svoju prácu a po aplikácii 10 minút počkať.

Pranie bielizne je dobré prispôsobiť jeho skutočnému znečisteniu. Z radu výrobkov Go for Expert Eco Friendly poslúži Gél na pranie¹³ (18 dávok prania v 1 l balení). Bielizeň je vždy najlepšie sušiť vonku.

Začali sa letné prázdniny, nevyspytateľné počasie z konca júna, bolo vystriedané horúcim, nemilosrdným slnkom. Dni pomaly ubiehali v letnej, bezstarostnej pohode. U Laury v práci bolo všetko v poriadku, práca na oddelení ju napĺňala. Vždy sa však tešila domov, do svojej chalúpky, ukrytej na konci dedinky, v oázi zelene. 

S Matejom sa dohodli, že budú jazdiť dvakrát do týždňa. Väčšinou až večer. Kvôli čoraz horúcejšiemu počasiu, na prelome júla a augusta, aj Matej trénoval až v podvečerných hodinách. Večer, keď sa už slnko trochu stiahlo za kopec, bolo príjemnejšie ovzdušie a taktiež kone sa menej vyčerpali. 

Snažila sa dodržiavať termíny, na ktorých sa s Matejom vopred dohodli. Keď mala náhodou slúžiť pohotovosť a nemohla prísť jazdiť, Matej jej vždy vyšiel v ústrety a hodinu preložil. Laura jazdenie milovala. Neskutočne sa tam tešila. V poslednej dobe sa pristihla, že sa teší možno i trochu viac na svojho trénera, než na samotné jazdenie.
Ako tréner jej ale nič neodpustil. Bol prísny a nebál sa zvýšiť na ňu hlas. No za to ju naučil mnoho nových vecí.
- A to som si myslela, že jazdiť viem! No človek asi nikdy nie je tak dobrý, aby nemohol byť lepší...-

Na jazdiarni jej to už šlo a chcela ísť konečne na vychádzku do prírody. V okolí sú nádherné lúky a pasienky. Veľmi ju to tam ťahalo.

„ Ešte treba dotrénovať tvoj cval. Čo budeš robiť, ak sa ti náhodou na vychádzke kôň splaší a začne cválať bohviekam? Je lepšie, keď sa to naučíš poriadne tu, na jazdiarni, než na ostro v teréne,“ povedal jej prísne.

Naozaj jej to išlo, bola šikovná. Len sa trochu bál, že keď už bude môcť chodiť na prechádzky do prírody, nebudú spolu tráviť toľko času. Bolo to od neho sebecké, ale nemohol si pomôcť. 

  Celý nasledujúci týždeň mal Matej roboty na statku viac než dosť. Do postele padal úplne vyčerpaný. Ale ani spánok mu neprinášal úľavu. Takmer neustále sa mu snívalo o jeho susede.

Na ranči sa im narodili dve nové žriebätká. Jedného koňa bolo treba pripraviť na predaj, mal si preňho prísť jazdec až z Nemecka. Matej ho už niekoľko dní učil, aby sa nebál nastupovať do vozíka. Koník bol šikovný a už pochopil, že vozík nepredstavuje nebezpečenstvo. Ďalšiu kobylku chceli cez víkend pripustiť k žrebcovi. Bola trochu nervózna, chudinka, asi tušila, čo ju čaká.

Okrem toho bol na kontrole aj veterinár. A ďalší deň aj kováč. Matej si dal na starostlivosti o svoje zvieratá záležať. Koniec koncov, je to jeho živobytie. Čím lepšie sa majú jeho kone, tým lepšie sa má on. Po večeroch trénoval na najbližšie preteky. Jediné šťastie, že sa pomaly blížili prázdniny a chalani už mali v škole voľnejšie, takže mu po poludniach a cez víkendy vypomáhali. 

Chlapci mali prácu na ranči radi, lebo potom im Matej dovolil vyjsť si na prechádzky v sedle. Vzadu v stajni, za boxami, mali urobenú menšiu klubovňu, kde sa po jazdení stretávali. Dokonca tu začali vznikať mladé, krehké lásky. Okrem chalanov ranč totiž pravidelne navštevovalo aj pár dievčat z okresného mesta. Ich rodičia tu mali ustajnené svoje kone. Platili si dokonca trénera, ktorý dochádzal a  pripravoval ich deti na parkúrové jazdenie. Matej sa parkúru ani drezúre nevenoval, ale prenajatiu jazdeckej haly na ich tréningy sa nebránil. Ostatne, celkom mu to vynášalo.

Dvaja chlapci z dediny sa zahľadeli do sestier Kučerových, ktoré chodili na ranč pravidelne so svojimi kobylkami trénovať. Matejovi to bolo od začiatku jasné a bol za to vlastne rád. V puberťákoch, zdegenerovaných sociálnymi sieťami, internetom a počítačovými hrami, prebudili kone túžbu po kontakte s prírodou. Svojou prirodzenou autoritou ich nenápadne viedli k slušnému správaniu a úcte k životu. Vedel, že tí, ktorí chodia k nemu a venujú sa koňom, nemajú ani pomyslenie na drogy, cigarety a podobné záležitosti. Kiežby aj jeho divokú povahu v tom pubertálnom veku niekto takto zamestnal. Určite by sa bol jeho život vyvíjal inak.

Jedného z chlapcov, Martina, začal pripravovať na westernové súťaže on sám. Všimol si, že chlapec má pre kone neobyčajný cit, na jazdenie je prirodzený talent, len potrebuje niekoho, kto by sa mu pravidelne venoval. Martin prejavil o tréningy nadšený záujem a tak sa ho Matej ujal. Bol rád, že si tak možno vychová svojho nástupcu na pretekoch, niekoho, kto bude ďalej reprezentovať jeho ranč. Predsa, už má svoje roky a súťažiť nebude večne.
Pri takomto tempe nemal poriadne ani čas zájsť na návštevu k Laure. Ten bozk minule mu stále nešiel z mysle. Bol vášnivý a zároveň ešte veľa sľubujúci. Iné ženy by sa išli dotrhať, aby sa s nimi stretol. Nevedel si vysvetliť, prečo sa mu Laura vyhýba. A to, že sa uňho občas na noc „zastavila“ Katka, neriešil. Katka bola proste... Katka.

Dnes je nedeľa, čo pre mňa väčšinou znamená, že neviem čo variť. Zo soboty mi ostali zvyšné grahamové rožky, a tak som vytiahla overený recept kuchyne Lidla na karlovarský knedlík. Tak jednoduchý a zároveň tak chutný. Plus plnené kuracie prsia so slivkou a slivková omáčka. Dobrú chuť.  #karlovarskyknedlik #obed #nedela

11.marca 2011 bol najhorší deň v mojom živote.Dnes je tomu presne 11 rokov čo nás navždy opustil náš milovaný synček ,Matejko.Keď som ostala tehotná a zistila som že čakám dvojičky ,bola som milo prekvapená,nakoľko sme v rodine žiadne dvojičky nemali .Od vtedy som si vždy predstavovala ako ich budeme držať za ručičky a oni budú cupkať vedľa nás .Lenže po pôrode sa môj život zrútil a obrátil sa úplne naopak.Oznámili nám ,že Matej nebude zdravý chlapec.Jakub jeho dvojča ,bol úplne v poriadku .Teda aspoň podľa lekárov ,na nedonoseneckom v Martine .Čo tiež nebola pravda .Tá vyšla najavo až v 3 mesiaci jeho života.Osud sa s nami veľmi kruto zahral.Ale aj tak to boli a sú pre nás tie najkrajšie a najmilovanejšie deti na svete .

Matejko môj krásny,odišiel si od nás do nebíčka,veľmi nám chýbaš.Bolí to stále rovnako.Dúfam že sa máš dobre a nič Ťa nebolí.Bol si a navždy budeš náš malý,krásny anjelik

Každý správny sedmospáč a spánkový vymýšľač potrebuje pre pokojný spánok jemné uspávanky, hviezdnu oblohu, zvuky prírody alebo biely šum…. aleboooo! To môže mať všetko naraz v nádhernom kolotoči nad postieľku. Vďaka #fisherprice sa títo pomocníci pri uspávaní a  upokojení bábätiek posunuli o level vyššie a stali sa nielen dizajnovým doplnkom do detskej izby, ale aj edukačnou či zábavnou hračkou, ktorá nájde svoje využitie aj keď drobček podrastie.

Fisher-Price má vo svojej ponuke 3 druhy moderných detských kolotočov:

Kolotoč nad postieľku motýliky

Kolotoč a uspávačik Calming Clouds

Počas jari 2021 sa pomaličky uvoľňovali proticovidové opatrenia. Našťastie, rehabilitácie fungovali, inak by to bolo pre Sofinku likvidačné. Doma absolútne nespolupracuje, o to väčšie očakávania ležia potom na pleciach fyzioterapeutov. 

Na základe kladných recenzií sme sa rozhodli vyskúšať niečo nové, a to rehabilitačné centrum Ceremina v Šúrovciach. Prvé dojmy boli rozporuplné, nevedela som čo očakávať, ale celé dva týždne nakoniec stáli za to. Šúrovce sú od nás vzdialené cca 90km, tak som sa opäť rozhodla denne dochádzať. Problém bol s ranným vstávaním a veľkou premávkou, ale popoludnia strávené doma to vykompenzovali. Každé ráno sme zbalili batoh, jedlo, papučky a vyrazili na cesty. Prekvapil ma krásny súkromný areál s veľkým jazerom, už len ten pohľad bol balzamom na dušu. Našou neodmysliteľnou spoločníčkou na cestách je bábika "Fíha", ktorá Sofinke pomáha aj pri cvičení. Akonáhle sme otvorili dvere v centre, fyzioteraoeut sa naladil na Sofinkinu nôtu a spustil: Fíha, tralala, čo je to a čo je toto… Úplne si ju tým získal a dodnes spomína na to, čo jej "ujo" spieval. 

Nie všetky terapie išli hladko, niekedy odmietla spolupracovať, a oxygenoterapiu neakceptovala vôbec, ale zato terapiu v bazéne by brala každý deň. Dva týždne ubehli ako voda, po rehabilitáciách krátka zastávka na ihrisko a šup pospať si v aute cestou domov. 

Na jeseň sme si tento "pobyt" zopakovali a ak sa podarí, pôjdeme tam i tento rok. Je to aj finančný kompromis, keďže všetky rehabilitácie hradíme z vlastných zdrojov. Možností je dnes neúrekom, len financie sú, žiaľ, obmedzené.